Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 12, 2013

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/79/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6711204522
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6711204522.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBanskejBystricivsenátezloženomzpredsedusenátuMgr.ŠtefanaBalážaasudcovJUDr.

Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci žalobcu M.. M. O., narodeného XX. XX. XXXX,
trvale bytom XXX XX U., O. S., Q. č. X., štátneho občana Slovenskej republiky, zastúpeného URBÁNI &
PARTNERS, s. r. o., Advokátska kancelária so sídlom 974 01 Banská Bystrica, Skuteckého 17, IČO: 36
646 181, proti žalovanému MARKÍZA - SLOVAKIA, spol. s. r. o., so sídlom 843 56 Bratislava, Záhorská
Bystrica, Bratislavská 1/A, IČO: 31 444 873, zastúpeného ADVOKÁT ZLÁMALOVÁ ZUZANA, s. r. o.,
Advokátka kancelária so sídlom 831 04 Bratislava, Trnavská 11, IČO: 36 857 769, o ochranu osobnosti,
o odvolaní žalobcu i žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 14C/59/2011-319 zo dňa

23. októbra 2012, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Krajský súd n a r i a ď u j e opravu záhlavia napadnutého rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť odvysielať v Televíznych novinách o
19.00 hod. ospravedlnenie žalobcovi do 15 dní od právoplatnosti rozsudku v tomto znení:
„Týmto sa ospravedlňujeme za neoprávnený zásah do dobrého mena advokáta M.. M. O., so sídlom
v U., keď sme dňa 12. 03. 2009 nesprávne informovali o tom, že M.. M. O. podplatil svedka. Táto

informácia sa nezakladala na pravde a M.. M. O. sa žiadneho trestného činu nedopustil". Okresný
súd zároveň žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu
10.000 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšujúcej časti o zaplatenie sumy 190.000 € z
titulu nemajetkovej ujmy súd žalobu zamietol a rozhodol, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca podal voči žalovanému
dôvodne žalobu v časti, v ktorej sa domáhal voči žalovanému uloženia povinnosti odvysielať v

Televíznych novinách ospravedlnenie v zmysle žalobného petitu. Žalovaný dňa 12. 03. 2009 odvysielal
v Televíznych novinách o 19.00 hod. vysielacieho času na svojom programe Markíza reportáž, týkajúcu
sa žalobcu, ktorou zasiahol do jeho práv a právom chránených záujmov, do jeho občianskej cti a ľudskej
dôstojnosti, do jeho mena, priezviska a prejavov osobnej povahy. Bolo to tým, že už v úvode reportáže
podal informáciu, že „polícia zadržala advokáta a podnikateľa z lučeneckého okresu, ktorí podplatili
svedka...", keď v ďalšom texte reportáže v príčinnej súvislosti s touto informáciou uviedol dvakrát plné
meno a priezvisko žalobcu, tiež skutočnosť, že sa jedná o advokáta s tým, že obrazovým záznamom

zverejnil jeho meno, priezvisko, profesné označenie advokáta zosnímaním tabuľky jeho advokátskej
kancelárie. Túto informáciu podal tak, že bolo dôvodné z tejto informácie vykladať záver o vine žalobcu
z prečinu podplácania. Takto podanou informáciou nerešpektoval základné právo žalobcu, aby bolo
na neho nahliadané ako na nevinného, pokiaľ nie je právoplatným rozsudkom súdu rozhodnuté oopaku (prezumpcia neviny). Uviedol, že prezumpcia neviny je jedným z princípov právneho štátu a
výkonu súdnictva, je jednou zo základných zásad súdneho trestného procesu, je garantovaná § 2 ods. 2
Trestného poriadku, je obsiahnutá vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv 10. decembra 1948 (článok

II. ods. 2), v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uverejnenom ako
oznámenie pod č. 209/1992 Z. b. (článok 6 ods. 2), tiež v Listine základných práv a slobôd z roku
1991 v článku 40 ods. 2 a v Ústave SR v článku 50 ods. 2. Zdôraznil, že medzi účastníkmi konania
nebolo sporné, že informácie, ktoré podával žalovaný v predmetnej reportáži, ktorá bola reportážou bez
komentára, mali základ, resp. zdroj v oficiálnej tlačovej besede Prezídia Policajného zboru. Je, teda,

zrejmé,žežalovanýinformácienezverejnilsvojvoľne,východiskovéinformáciezískalzoficiálnychspráv,
ktoré spracoval. Potom možno mať za to, že sa mohol rozumne spoliehať na tieto informácie. Poukázal
na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku, tiež
vo veci Selicto proti Fínsku, z ktorých vyplýva, že tlač, pokiaľ prispieva k verejnej diskusii o záležitostiach
legitímneho záujmu, má bežné právo spoliehať sa obsah oficiálnych správ bez toho, aby bola povinná
vykonávať nezávislý prieskum, pretože inak by bola podkopaná rola „strážneho psa", ktorú nepochybne

tlač zohráva, tiež, že novinári musia verejnosť slobodne informovať o udalostiach vychádzajúcich z
informácií získaných z oficiálnych zdrojov. Podporne poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR
sp. zn. II. ÚS 326/09, z ktorého vyplýva, že z hľadiska formy „kritiky" je veľmi dôležitý zdroj informácie
a žáner relácie, v ktorej výrok odznel. Žalovaný však v predmetnom súdnom konaní nepreukázal ako
odzneli východiskové informácie, ktoré spracoval pri reportáži na tlačovej besede Prezídia Policajného

zboru, preto, či spornou reportážou došlo k zásahu do právom chránených záujmov žalobcu podľa §
11 a nasl. Občianskeho zákonníka, nutne treba vychádzať zo znenia týchto informácií tak, ako boli
podané v reportáži žalovaného. Aj pri použití tzv. parafrázy (lingvistickej operácie, ktorá spočíva vo
vyjadrení toho istého obsahu, ako má východiskový výraz, konštrukcia, alebo výpoveď inými výrazovými
prostriedkami), žalovaný mal rešpektovať právo žalobcu, že pokiaľ nebol právoplatne odsúdený za

prečin, s ktorým jeho meno, priezvisko, profesné označenie a obrazový záznam tabule jeho advokátskej
kancelárie boli spojené v reportáži, hľadí sa na neho ako na nevinného. Okresný súd uznal, že text
celej reportáže treba vykladať v súvislosti s ostatnými výrokmi, ktoré v reportáži odzneli s prihliadnutím
aj na ďalšie vyjadrovacie prostriedky ako „„advokát mal podľa polície svedka presne naučiť...", „tento
verdikt sa mu podľa polície podarilo získať tým, že zaplatil svedka...", „advokát mal podľa polície svedka

presne naučiť...", ale súčasne prihliadol na to, že žalovaný je televíziou s celoúzemnou pôsobnosťou,
reportáž odznela v hlavnom večernom televíznom spravodajstve, bola určená najširšiemu okruhu celej
spoločnosti, predovšetkým širokému okruhu laickej verejnosti, u ktorej informácie zverejnené v reportáži
reálne mohli vzbudiť presvedčenie, že žalobca sa prečinu podplácania dopustil. Ako vnímala informáciu
odborná právnická verejnosť a laická verejnosť, okresný súd posúdil z výpovedí svedka M.. M. O., S. W.,

A. O., a A. O.. Uzavrel, že u laickej i odbornej právnickej verejnosti informácie v celom kontexte podané
v reportáži vyvolali presvedčenie, že žalobca sa prečinu, s ktorým bolo spájané jeho meno a priezvisko
v predmetnej relácii, dopustil, a že bol zaň aj právoplatne odsúdený. Obranu žalovaného v tom, že z
obsahu reportáže, príspevku je zrejmá informácia len o vznesení obvinenia voči žalobcovi, nie o jeho
vine, a že divákom bola výslovne prezentovaná informácia o aktuálnom stave trestného konania, súd

považoval za nedôvodnú. V čase vysielania reportáže mali výroky redaktora základ vo faktoch, avšak pri
ich prezentovaní došlo k porušeniu princípu prezumpcie neviny, podľa ktorého nemožno o zadržanom, o
osobevoväzbe,obvinenom,obžalovanom,čioneprávoplatneodsúdenominformovaťakoopáchateľovi
trestného činu, ale len ako o osobe podozrivej zo spáchania trestného činu. Takto to však vo vysielaní
žalovaného nebolo. Svedok N. H., vypovedal, že na tlačovej besede Prezídia Policajného zboru, ktorá

bola zdrojom pre reportáž, odznela informácia, že „mal dotyčný urobiť", teda, nie informácia, že „dotyčný
urobil". Na tejto tlačovej besede neodznelo celé meno (meno a priezvisko) žalobcu. Vo výroku rozsudku
opísané výrazové prostriedky a informácia boli svojím obsahom spôsobilé zasiahnuť do osobnosti
žalobcu, jeho občianskej cti, ľudskej dôstojnosti. Okresný súd nemal pochybnosti o tom, že žalovaný
podával informácie vo veci verejnej, keď vecou verejnou sú všetky agendy štátnych inštitúcií, ako i

činnosť osôb pôsobiacich vo verejnom živote, t. j. napríklad činnosť miestnych politikov, celoštátnych
politikov, úradníkov, sudcov, advokátov... (Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I.ÚS 453/03). Nepochybne
korupcia je otázkou verejného záujmu. V súvislosti so žalobcom bola informovaná ,,vec verejná," ale
v posudzovanom prípade ochrana cti, dôstojnosti, dobrého mena žalobcu, mala byť v rovnováhe so
slobodou prejavu zakotvenou v článku 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Médiá nesmú prekročiť určitú hranicu týkajúcu sa najmä ochrany dobrej povesti a práv iných, keď ich
úlohou je najmä sprostredkovať verejnosti informácie a myšlienky týkajúce sa verejného záujmu, avšak
takým spôsobom, ktorý je v súlade so zodpovednosťou, ktorá médiám prislúcha. Okresný súd zisťoval,
či napadnutý „zásah" zodpovedal naliehavej spoločenskej potrebe a či bol primeraný sledovanémulegitímnemu cieľu. Aj keď v danom prípade hranica povolenej kritiky, nakoľko u žalobcu išlo o osobu
verejne činnú (advokáta), je širšia, ako vo vzťahu k obyčajnému občanovi, ide o zákonom nepovolenú
kritiku (porušenie prezumpcie neviny). Je ignoráciou základných práv a slobôd občana zverejňovanie

akýchkoľvek neprávd. Ak sú v kritike, či v charakteristike určitých javov či osôb použité výrazy, ktorých
výklad či význam je v značnom nepomere k pravde či k cieľu kritiky a na dosiahnutie cieľa informovať
a realizovať tak ústavné právo na slobodu prejavu (článok 10 Dohovoru) a právo na informácie je
možný postup aj bez takýchto výrazov, a pritom z týchto výrazových prostriedkov je zrejmý nevyvážený
charakter k právu, ktoré bolo chránené, v tomto prípade k právu na ochranu cti a dôstojnosti, ide o

informovanie a kritiku neprimeranú, ktorá je vždy spôsobilá zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti
fyzickej osoby. Spojenie žalobcu ako advokáta s trestnou činnosťou ,, ...podplatili svedka" s uvedením
jeho mena, priezviska, s uvedením obrazu tabule jeho advokátskej kancelárie, bolo spôsobilé zasiahnuť
do jeho osobnostných práv chránených § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. I keď sa žalovaný spoliehal
na informácie, ktoré podával v dotknutej reportáži „oficiálny zdroj", pri ich prezentovaní si nepočínal s
náležitou starostlivosťou použitia výrazových prostriedkov, ktoré objektívne mohli navodiť a aj navodili

u širokej verejnosti záver, že žalobca sa trestnej činnosti dopustil. V tomto mal byť žalovaný o to
dôslednejší, že sa mu nepodarilo získať stanovisko k tejto veci od žalobcu. Okresný súd dospel k záveru,
že právo žalobcu na ochranu osobnosti v súdenej veci prevažuje nad ochranou slobody slova a prejavu
a preto poskytol žalobcovi právnu ochranu.
Súd mal za to, že žalovaný zasiahol významne do práv a právom chránených záujmov žalobcu aj

obrazovou snímkou sídla advokátskej kancelárie, kde bola tabuľka s označením mena, priezviska a
profesijného označenia žalobcu, ktorú zverejnil v predmetnej reportáži bez súhlasu žalobcu, i keď
bola zosnímaná na verejnom priestranstve, nakoľko bola použitá na identifikáciu žalobcu v rozpore s
oprávnenými záujmami žalobcu. Okresný súd tiež uviedol, že sloboda prejavu, na ktorú sa žalovaný v
predmetnej veci odvoláva, je obmedzená limitačnou klauzulou v článku 26 ods. 4 Ústavy SR. Dôvodom

obmedzenia môže byť aj ochrana práv iných, teda aj základné právo na česť, dôstojnosť, ochranu mena,
prejavov osobnej povahy v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že žalobca nepreukázal, že práve v príčinnej súvislosti s jeho
reportážou došlo k zásahu do jeho osobnostných práv, keďže plné meno žalobcu bolo viackrát
odvysielané i TV JOJ v hlavnom večernom spravodajstve dňa 08. 12. 2009 v súvislosti s inými

„korupčnými kauzami", a v súvislosti s inými „korupčnými kauzami" informoval o žalobcovi i denník SME
dňa 16. 12. 2005 a dňa 24. 10. 2006, súd uviedol, že je pravdou, že TV JOJ v reportáži dňa 08. 12. 2009
zverejnila viackrát meno, priezvisko žalobcu, ako i to, že ide o advokáta, a to v súvislosti s informáciami
o „korupčných aférach z U.", avšak z výpovedí vypočutých svedkov L. D., A. O., A. O., M.. Z. O., L.. I. A.,
R. F., M.. M. O. i S. W. vyplynulo, že k neoprávnenému zásahu do osobnostnej sféry žalobcu došlo práve

odvysielaním reportáže žalovaného, keď ani jeden z týchto svedkov nepotvrdil, že by videl reportáž TV
JOJ, na ktorú sa odvolával žalovaný, a že by práve v súvislosti s reportážou odvysielanou v TV JOJ
došlo k reakcii okolia žalobcu na reportáž. Navyše v denníku SME neboli zverejnené celé identifikačné
údaje žalobcu.
Pri rozhodovaní o nemajetkovej ujme súd vychádzal z § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka, keď mal

za to, že priznanie zadosťučinenia v peniazoch súdom v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka
predpokladá splnenie zákonom kvalifikovaných podmienok, t. j., ak sa morálne zadosťučinenie javí v
konkrétnom prípade nepostačujúcim a neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej
osoby, alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia
v peniazoch sú podľa § 13 ods. 3 OZ sú taxatívne ustanovené dve kritériá, z ktorých musí súd pri

svojom rozhodovaní vychádzať, a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých
k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Závažnosť vzniku nemajetkovej ujmy sa
posudzuje najmä so zreteľom na intenzitu zásahu, rozsahu zásahu a na ohlas zásahu ako aj dĺžku
jeho trvania. Mal za to, že ak k neoprávnenému zásahu do chránených práv dôjde vo večernom
spravodajstve, v Televíznych novinách, ktoré patria medzi najsledovanejšie spravodajstvá, treba vždy

vychádzať z toho, že zásah takýmto médiom mal širokú publicitu. V prípade, že zásah bol spojený so
znížením dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti, zakladá to nárok oprávnenej osoby
domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, čo bolo i v prípade žalobcu. Okresný súd mal za to,
že žalobca vo výpovedi v konaní pred súdom objasnil, akú ujmu utrpel vo svojej cti, nielen v súkromnom
živote, ale i ako advokát. Žalobca pochádza z váženej lučeneckej rodiny, ktorý požíval dobré meno

občana i advokáta, vykonával dlhoročnú advokátku prax, ktorú vykonáva stále, pred výkonom advokácie
pôsobil ako predseda Okresného súdu Lučenec, jeho manželka bola dlhoročnou notárkou, keď za roky
svojej praxe si vybudoval svoje dobré meno advokáta. Spojenie jeho osoby s trestnou činnosťou je
neprijateľné z hľadiska akéhokoľvek, najmä však v súvislosti so zákonom č. 586/2003 Z. z., o advokáciiv znení neskorších predpisov, keď súd prihliadol na to, že na požívaní jeho dobrého mena, či už ako
občana alebo advokáta závisí ďalší výkon jeho profesie. Súd preto mal za to, že morálne zadosťučinenie
vo forme ospravedlnenia za takéhoto skutkového stavu je nedostačujúce. Čo sa týka vyjadrenia miery,

akou bola zásahom znížená dôstojnosť, alebo vážnosť žalobcu súd vychádzal z následnej reakcie, ktorú
zásahvyvolalvrodinnom,pracovnomčiinomprostrednížalobcu.Kneoprávnenémuzásahužalovaného
došlo verejným spôsobom v hromadnom informačnom prostriedku, žalovaný reportáž zverejnil v čase,
keď žalobca bol vo väzbe a nemohol sa voči informáciám zverejneným v reportáži účinne brániť. Žalobca
žalovaného pred podaním žaloby na súd vyzval na ospravedlnenie, i s nárokom na nemajetkovú ujmu v

peniazoch vo výške 50.000,- €, na ktorú žalovaný reagoval odmietavo. Súd tiež prihliadol na to, že od
zverejnenia reportáže žalovaný ďalej zverejnenú „kauzu" nesledoval, aby zjednal nápravu po zastavení
trestného stíhania žalobcu. Neobstojí tak, ako vyplynulo z výpovede svedka O.. U. W., že žalovaný
nemal možnosť sa dozvedieť o zastavení trestného stíhania voči žalobcovi, pretože „prokuratúra svoje
rozhodnutia nezverejňuje", keď bolo v záujme verejnosti, aby sa dozvedela i výsledok „korupčnej kauzy",
o čo sa však žalovaný „náležite nepostaral". Vzhľadom na výsledky dokazovania sa však súdu javila

ako primeraná výška náhrady nemajetkovej ujmy pre žalobcu v sume 10.000 €. V prevyšujúcej časti
súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú (rozdiel medzi požadovanou sumou 200.000 € a súdom priznanou
sumou 10.000 €) zamietol.
Okresný súd vec právne posúdil podľa ust. § 11, § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka, § 11 ods. 1
písm. d) zák. č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (Zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov, zák. č. 308/2000 Z. z. o vysielaní
a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov,
konkrétne § 19 ods. 1, podľa ktorého programová služba a všetky jej zložky nesmú spôsobom svojho
spracovania a svojim obsahom zasahovať do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných.
O náhrade trov konania okresný súd nerozhodol. Vyslovil, že o nich rozhodne podľa ust. § 151 ods. 3

O. s. p. do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, keď ide o zložitý prípad a nebolo zrejmé,
aké trovy konania ku dňu právoplatnosti rozhodnutia ešte vzniknú.

Proti rozsudku okresného súdu sa odvolali v zákonnej 15 dňovej lehote (§ 204 ods. 1 O. s. p.) tak
žalobca, ako aj žalovaný.

Žalovaný sa odvolal proti výroku rozsudku okresného súdu, ktorým ho okresný súd zaviazal k
odvysielaniu ospravedlnenia a proti výroku, ktorým ho zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 10.000 € z
titulu náhrady nemajetkovej ujmy. Uviedol, že je vysielateľom televíznej programovej služby TV Markíza
na základe licencie udelenej mu Radou pre vysielanie a retransmisiu SR v súlade s ustanoveniami

zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii. V zmysle ustanovení citovaného zákona je ako
vysielateľ na základe licencie povinný zabezpečiť všestrannosť informácií a názorovú pluralitu v rámci
vysielanej programovej služby a predovšetkým zabezpečiť samotný prístup verejnosti k informáciám.
Poukázal na čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS
28/96. Podľa neho právo šíriť a prijímať informácie patrí medzi základné práva a slobody prirodzeno-

právnej povahy, ktoré je garantované slovenským právnym poriadkom a medzinárodným právom. K
obmedzeniu slobody prejavu môže dôjsť len v prípade nevyhnutnosti takéhoto opatrenia v demokratickej
spoločnosti pri súčasnom splnení taxatívne určených podmienok a iba zákonom alebo na jeho základe.
Pri strete práva na ochranu osobnosti a práva na slobodu prejavu - práva šíriť informácie, ktoré sa
týkajú verejného záujmu, malo by sa uvedené vykladať v prospech slobody prejavu. Stále totiž prebieha

transformácia slovenskej spoločnosti, čo si vyžaduje prísnejšiu ochranu slobody prejavu. Podľa Ústavy
SR, ako aj Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „Dohovor") musí byť pre obmedzenie
slobody prejavu a práva na informácie predovšetkým splnená podmienka nevyhnutnosti v demokratickej
spoločnosti, pričom toto obmedzenie musí sledovať legitímny cieľ, nesmie prekročiť nevyhnutnú mieru
postačujúcu pre ochranu legitímneho záujmu. Pojem „nevyhnutný" v demokratickej spoločnosti

predpokladá, že obmedzujúci zásah orgánu verejnej moci zodpovedá naliehavej sociálnej
potrebe, žeje primeraný sledovanémulegitímnemucieľuažemotívy,naktorésaodvolávavnútroštátny
orgán, aby ho ospravedlnili, sú relevantné a dostatočné. V súdenej veci žalovaný sa mohol rozumne
spoliehať na informácie získané z oficiálnych zdrojov. Poukázal na rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva vo veci Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku a vo veci Slicto proti Fínsku, ako aj na

rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 326/09-37 zo dňa 04. 03. 2010. Za situácie, ak novinár
vychádza z dôveryhodných informácií s cieľom priniesť správu o otázkach legitímneho verejného záujmu
postupujúc tak v dobrej viere a v súlade s novinárskou etikou a napriek tomu je za výkon slobody
prejavu postihnutý, je zrejmé, že takýto postup výrazne ( dokonca absolútne ) odstrašuje médiá odšírenia informácií o otázkach legitímneho verejného záujmu. Tým sa devalvuje hodnota slobody prejavu
v demokratickej spoločnosti. Nosnou témou príspevku žalovaného bola korupcia. Korupcia je otázkou
verejného záujmu, nakoľko sa jedná o spoločenský jav, ktorý je vnímaný ako jedna z najväčších hrozieb

pre stabilitu demokratického a právneho štátu, trhovej ekonomiky, sociálneho a ekonomického pokroku.
V tomto smere poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 107/2010 z 28.
októbra 2010. V súvislosti s odznenou reportážou žalovaný uviedol, že východiskové informácie priamo
v reportáži (zrejme v tlačovej besede Prezídia Policajného zboru SR) odzneli, a to z úst riaditeľa Úradu
boja proti korupcii aj prezidenta Policajného zboru, keď sa títo vyjadrili cit: „ako úplatok mu ponúkal

1,2 milióna slovenských korún a nešpecifikované osobné motorové vozidlo.", „že suma ponúkaného
úplatku vo výške milión 200 plus auto svedčí o tom, že teda evidentne mu záležalo na tom, aby z toho
vyšiel úplne." Žalovaný, teda, nevyvodzoval svojvoľne závery, naopak parafrázoval len tvrdenia získané
z oficiálnych zdrojov. Tvrdenie svedka H. je vytrhnuté z kontextu a netýka sa konkrétnej štylistiky výrokov,
ktoré na tlačovej besede odzneli. Nasnímané výroky verejných predstaviteľov, ktoré v reportáži odzneli,
totiž svedčia o opaku. Súd sa priklonil k argumentácii žalovaného keď uvádza cit.: ,Je pravdou, že text

celej reportáže treba vykladať v súvislosti s ostatnými výrokmi, ktoré v reportáži odzneli s prihliadnutím
aj na ďalšie vyjadrovacie prostriedky použité v relácii ako „advokát mal podľa polície svedka presne
naučiť... ", „tento verdikt sa mu podľa polície podarilo získať tým, že zaplatil svedka..." Súd však pri
svojom rozhodovaní z uvedených argumentov nevychádzal. Následné skutočnosti, ku ktorým došlo po
odvysielaní dotknutého príspevku ku vzťahu k predmetu súdneho konania, sú irelevantné. Príspevok

vznikol ako súčasť aktuálneho denného spravodajstva a v čase jeho tvorby nie je možné prezumovať
výsledok trestného konania. Súd sa priklonil k argumentom žalovaného, že žalobca je osobou verejného
záujmu jednalo sa, teda, o „vec verejnú", pričom žalobca ako osoba verejného záujmu mal preukázať
väčšiu mieru tolerancie spočívajúcu aj v informovaní verejnosti o jeho konaní prostredníctvom masovo-
komunikačných prostriedkov. Súd sa však pri svojom rozhodovaní uvedenými argumentmi v konečnom

dôsledku neriadil a a ani na ne neprihliadol. Za súčasť základného práva na súkromie a ani za prejav
osobnej povahy nemožno u osôb verejného záujmu považovať výkon ich profesie, obzvlášť v spojení
s konaním, ktoré bolo predmetom reportáže žalovaného. Obsahom príspevku nebola kritika, reportáž
neobsahovala hodnotiace úsudky redaktora, keďže sa jednalo o spravodajstvo, nie publicistiku. Nie je
preto žalovanému zrejmé, z čoho súd vyvodzoval, že pri posúdení výrokov dotknutej reportáže išlo o

nepovolenú kritiku. Súd nesprávne zhodnotil reportáž žalovaného, keď uviedol, že výrazové prostriedky
použité v reportáži žalovaného cit: „navodili u širokej verejnosti záver, že žalobca sa trestnej činnosti
dopustil." S prihliadnutím na aktuálne spravodajstvo v čase odvysielania príspevku boli odvysielané
pravdivé informácie. Informácia o vine žalobcu neodznela. Plné meno žalobcu bolo viackrát odvysielané
TVJOJvhlavnomvečernomspravodajstvezodňa 8.12.2009,ktorábolaodvysielanániekoľkomesiacov

po odvysielaní reportáže žalovaného. V reportáži TV JOJ bolo viackrát spomenuté slovné spojenie
advokát M. O. a bolo zrejmé, že sa jedná o U. okres. Poukázal na to,
že okrem TV JOJ sa uvedenou kauzou opakovane zaoberal aj denník SME ako o korupčných aférach z
U.. Tvrdenie žalobcu v zmysle jeho žalobného návrhu, že v dôsledku odvysielania reportáže žalovaným
došlo k zásahu do jeho osobnosti, považuje žalovaný za účelové. Účelovosť postupu žalobcu

videl žalovaný aj v tom, že žalobca až po 2 rokoch od odvysielania reportáže si uplatnil svoj
žalobný návrh. Pritom medializácia zo strany TV JOJ mu neprekážala a nikto z okruhu navrhnutých
svedkov si na nič „nepamätá". Žalobcom navrhovaní vypočúvaní svedkovia boli výlučne z radov
osôb žalobcovi blízkych, dokonca aj priamych rodinných príslušníkov , prípadne osôb podriadených
žalobcovi alebo s ním spolupracujúcich. Preto je zrejmá neobjektívnosť uvedených výpovedí. Namietal,

že okresný súd nezohľadnil výpoveď svedkyne O. z výpovede ktorej je zrejmé, že je oboznámená s
medializáciami „iných káuz", ktoré však neboli medializované žalovaným. Súd neprihliadol ani na inú
závažnú skutočnosť, a to, že ani jeden svedok sa nevyjadril, že by o žalobcovi pochyboval, alebo že by
si ho nevážil, alebo, že by sa jeho vzťah k nemu po odvysielaní reportáže zmenil. K údajnému dôsledku
odvysielania reportáže na osobu žalobcu v zmysle výpovede svedkyne D., a to k úbytku klientely

žalobcu, žalovaný uviedol, že na uvedené nemožno hľadieť ako na skutočnosť, ktorá nastala v dôsledku
odvysielania reportáže žalovaného. Z jej výpovede je zrejmé, že sa pod to podpísala hospodárska
kríza, ako tvrdí svedkyňa cit.: „iste sa aj kríza odzrkadlila od roku 2008, ale počtovo vám to neviem
povedať...". Na otázku žalobcu cit.: „Vypovedali ste, že od roku 2008 sa zhoršila situácia v dôsledku
krízy, robíte aj účtovníctvo, znížili sa od tohto roku tržby ?" Svedkyňa odpovedá cit.: „Áno. Znížili sa

tržby". Úbytok klientely dôsledkom reportáže žalovaného nevyplýva ani z výpovede svedka O., ktorý bol
ustanovený za náhradného obhajcu žalobcu v dôsledku väzby žalobcu a z jeho výpovede vyplýva, že
zastupoval klientov žalobcu z dôvodu cit.: „keďže bol vo väzbe, takže ich nemohol zastupovať, nemohol
reálne vykonávať advokáciu či už v trestných alebo civilných veciach. " Aj v zmysle vyjadrenia obhajcužalobcu M.. H. C. odvysielaného v príspevku žalovaného s názvom „Súd ich oslobodil" vyplynulo, že
negatívne dôsledky, ktoré spája žalobca s odvysielaním príspevku žalovaným, majú úplne iný základ,
keď, ako tvrdí obhajca, cit.: „Počas tých siedmych rokov ( pozn. od obvinenia z roku 2004 ) bol vystavený

rôznym konzekvenciám vyplývajúcim z tohto konania v podobe väzby, v podobe úbytku klientely a tak
ďalej, všetko, čo je s tým spojené v oblasti osobnostných a ľudských práv." Ani tvrdenie žalobcu o
vplyveodvysielanejreportáženazdravotnýstavmanželkyžalobcuvkonanípreukázanénebolo.Žalobca
predložil na pojednávaní dňa 3. 4. 2012 lekársku správu zo dňa 2. 4. 2012 A.. O.. Z. S., Y.. v zmysle
ktorej na zdravotný stav manželky žalobcu mohli mať vplyv skutočnosti ohľadom trestného stíhania a

väzby žalobcu.

Žalovaný namietal aj nesprávne posúdenie nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy. Práve
morálna satisfakcia je podľa jeho názoru spôsobilá zmierniť, resp. zvrátiť akýkoľvek zásah do
osobnostných práv. Uviedol, že pokiaľ ide o predmetnú reportáž, išlo o aktuálne denné spravodajstvo,
preto došlo k odvysielaniu reportáže v danom čase. Žalovaný urobil všetko preto, aby získal vyjadrenie

druhejstrany.Záberynatabuľkusoznačenímmenažalobcunevyhotovilžalovanývsnahezdiskreditovať
ho, ale o skutočnosti, že si v snahe získať vyjadrenie žalobcu vycestoval na miesto jeho pôsobenia.
Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca bol vo väzbe, nebolo možné, aby žalobca poskytoval novinárovi
rozhovor ku kauze, kvôli ktorej je vo väzbe. Žalovaný sa pokúšal získať vyjadrenie od kolegov z jeho
kancelárie, resp. sa snažil zistiť meno jeho právneho zástupcu, ale neúspešne. Ako však vyplýva z

rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 326/09-37, v prípade, ak sa jedna o spravodajskú
informáciu o začatí trestného stínania, o čom niet interpretačného sporu, a nejde o komentár, nie je
nutné žiadať dotknutú osobu o vyjadrenie, podobne nie je nutné, aby informácia obsahovala podstatu
veci z jeho pohľadu. Žalovanému nie je známe ako súd
dospel k záveru, že žalovaný mal reálnu možnosť odvysielať pokračujúcu reportáž

o žalobcovi. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, o skutočnosti, že trestné stíhanie žalobcu bolo
zastavené, nemal žalovaný vedomosť. Po zastavení trestného stíhania sa nekonala žiadna tlačová
beseda Prezídia Policajného zboru, ani nevyšla agentúrna správa o tejto skutočnosti. O zastavení
trestného stíhania sa žalovaný dozvedel až z listu zo dňa 3. 12. 2010. ktorým žiadal žalobca od
žalovaného zaslanie ospravedlňujúceho listu a úhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50.000 €. K výške

náhrady nemajetkovej ujmy poukázal na rozhodnutie ESĽP vo veci Ringier Axel Springer Slovakia, a. s.
proti Slovenskej republike, v ktorom súd zohľadnil aká bola v relevantnom čase výška odškodňovania
obetí násilných trestných činov na území SR. Uviedol, že zadosťučinenie v peniazoch môže súd priznať
až vtedy, ak na základe konkrétnych zistení dospeje k záveru, že u fyzickej osoby došlo ku zníženiu
jej dôstojnosti a vážnosti v značnej miere (musí sa jednať o objektívne zistenie). Zároveň je potrebné

preukázať príčinnú súvislosť medzi údajným zásahom do práva žalobcu a vznikom nemajetkovej ujmy.
Samotné odvysielanie televíznej relácie programovou službou TV MARKÍZA samo o sebe nezakladá
nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Uviedol, že žalobca nešpecifikoval, na ktorej
programovej službe má byť odvysielané ospravedlnenie, ani v akej lehote od právoplatnosti rozsudku
má byť odvysielané. V rámci záverečnej reči právny zástupca žalobcu žiadal ospravedlnenie odvysielať

vo vysielacom čase televíznych novín od 19. 30 hod. Žalobca stanovením vysielacieho času zmenil
petit žalobného návrhu, ktorý však formálne súd nezhodnotil, nakoľko nevydal uznesenie, ktorým zmenu
návrhu pripúšťa. Rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch žiadal zmeniť a žalobu v časti
uplatneného odvysielania, ospravedlnenia a uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy zamietnuť alebo
rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Záverom si uplatnil

aj právo na náhradu trov konania.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní namietal správnosť rozsudku okresného súdu vo výroku, v ktorom
okresný súd žalobu vo zvyšku 190.000 € zamietol. Odvolanie podal do výšky 100.000 € („rešpektujúc
určitý rámec judikatúry súdov v obdobných sporoch"). Podľa jeho názoru priznaná nemajetková

ujma nepokrýva dostatočne a nepredstavuje pre navrhovateľa primeranú satisfakciu. Je preukázaný
zásah znásobený nielen postavením navrhovateľa ako úspešného advokáta z U. a bývalého sudcu (a
predsedu) Okresného súdu Lučenec, t. j. človeka na strane spravodlivosti, ale aj postavením odporcu
na mediálnom trhu (v danom čase najsledovanejšej súkromnej televízie), formou zásahu (Televízne
noviny ako najsledovanejšia televízna relácia) a širokým okruhom osôb, ktorým táto informácia bola

prezentovaná v najsledovanejšom čase. Situáciu znásobilo to, že navrhovateľ nemal možnosť reakcie (v
tomčasebolvovyšetrovacejväzbe)aodporcanevykonalrovnakú,aniporovnateľnúnadprácuvovzťahu
k priestoru pre navrhovateľa, hoci pri zisťovaní mena navrhovateľa, sídla jeho kancelárie a nasnímanie
navrhovateľovej tabuľky s celým menom a procesným označením, vykonal penzum takejto práce.Navrhovateľ utrpel nielen v dôsledku trestného stíhania ako takého, ale aj v dôsledku nepravdivého
informovaniaotejtoskutočnostiodporcom.Niejemožnépreukázať,akýpresnýdosahmaloodvysielanie
predmetnej reportáže. V U. ako okresnom meste a jeho okolí to však predstavuje výrazný zásah do

ďalšej činnosti advokáta. Musí sa vyporiadať s odlivom klientely, musí svoje dobré meno budovať de
facto odznova. To však už vo veku 64 rokov nie je jednoduché. Ak by navrhovateľ vychádzal z toho, že
Televízne noviny odporcu majú sledovanosť 1 mil. divákov, tak len keby bol odškodnený pomyslenou
korunouzakaždéhojednéhodiváka,ktorýtútonepravdivúinformáciuvnímal,jehonárokbypredstavoval
vprepočtenaeuro33.194€.KeďžeEurópskysúdpreľudsképrávapertraktovalmožnosťzohľadňovania

osoby „škodcu", osobitne jeho majetkových pomerov, výška priznanej náhrady by mala zodpovedať aj
tejto skutočnosti. Náhrada požadovaná žalobcom nie je pre žalovaného likvidačná. Pokiaľ požadoval
priznať náhradu nemajetkovej ujmy v sume 100.000 €, vychádzal aj z judikatúry slovenských súdov
a vychádzal z prípadov, kedy bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy rádovo vyššia. Má za to,
že rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku vychádza z nesprávnych skutkových zistení a z
nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) a f) O. s. p. a v napadnutom

výroku žiadal rozsudok okresného súdu zmeniť a priznať mu titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu
100.000 €.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázal na to, že pri určovaní výšky náhrady
za porušenie osobnostných práv, musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné

zranenia, alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných trestných činov. Náhrada za porušenie iných
osobnostnýchprávbynemalabezexistenciezávažnýchadostatočnýchdôvodovprevyšovaťmaximálnu
výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (Karhuvaara a Iltalehti v. Fínsko). Túto
zásadu prijal aj Najvyšší súd SR, keď v odôvodnení svojho rozhodnutia sp. zn. 4Cdo 171/2005 uvádza
cit.:„...nemožnopriznávaťneprimerané,čidokoncatakpremrštenésumy,ktorébyvosvojichdôsledkoch

viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa, a ktoré by, napr. pri porovnaní „odškodnenia" zásahu do práva
na ochranu osobnosti s „odškodňovaním" zásahu do iných základných práv zaručených ústavou, mohli
niektoré ujmy na iných základných právach" (napr. ujmy na zdraví či dokonca živote) bagatelizovať".
Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu BB 17Co/421/04 týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy vo
veci brutálne zavraždeného O. B., ako aj na rozhodnutie ESĽP vo veci Ringier Axel Springer Slovakia,

a. s., proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 35090/07). Tvrdil, že zadosťučinenie v peniazoch môže súd
priznať až vtedy, ak na základe konkrétnych zistení dospeje k záveru, že u fyzickej osoby ku zníženiu jej
dôstojnosti a vážnosti v značnej miere skutočne došlo, pričom žalobca musí preukázať príčinnú súvislosť
medzi údajným zásahom do práva žalobcu a vznikom nemajetkovej ujmy. Žalobca však nepreukázal,
že v dôsledku odvysielanej reportáže došlo k zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti a už

vôbec nepreukázal, že sa tak stalo v značnej miere. Namietal tiež, že žalobca mení výšku sumy, ktorú
považuje za „postačujúcu", a teda, za účinnú satisfakciu. Rozsudok okresného súdu v časti zamietnutia
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 190.000 € žiadal potvrdiť, pričom v plnom rozsahu sa
pridržiaval svojho odvolania zo dňa 06. 11. 2012.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), odvolanie prejednal viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.) bez nariadenia pojednávania na prejednanie odvolania podľa ust. § 214
ods. 1, 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Pri uplatňovaní práva slobody prejavu a práva na informácie občanov v spoločensko - politickej a

ústavnoprávnej praxi a rozvoji demokracie majú na jednej strane nezastupiteľné miesto legislatíva,
médiá a politika, a na strane druhej treba mať na zreteli práva občanov a ich účinnú ochranu
osobnostných práv, ako sú právo na súkromie, právo na česť a právo na meno, teda, vlastne právo na
ochranu osobnosti. Právo na ochranu osobnosti Ústava Slovenskej republiky zakotvuje vo viacerých
ustanoveniach. Napríklad čl. 19 ods. 1 Ústavy zakotvuje, že: „Každý má právo na zachovanie ľudskej

dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena". Podľa ods. 2 toho istého článku: „Každý má
právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života".

Obdobne, ako možno obmedziť slobodu prejavu, je možné obmedziť i ochranu súkromia zo strany
štátnych orgánov. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd predpokladá v čl. 8 ods. 2

možnosťobmedzeniaprávanasúkromie,akjetonevyhnutnévzáujmedemokracievsúladesozákonom
v prípade, že je to v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu
krajiny, predchádzania nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia, morálky alebo ochrany práv a slobôd
iných.V Slovenskej republike je otázka ochrany osobnosti zakotvená aj v ust § 11 až § 13 Občianskeho
zákonníka, ako aj v Tlačovom zákone a v zákone č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene

zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách. Táto právna úprava nadväzuje na všeobecnú ochranu
osobnosti zakotvenú v Občianskom zákonníku v novelizovanom znení (najmä v § 11 až § 16).

Žalovaný v odvolaní proti rozsudku okresného súdu predovšetkým poukazoval na tú skutočnosť, že
podľa Ústavy Slovenskej republiky, ako aj Dohovoru o ochrane ľudských práv, ako aj Dohovore o

ľudských práv a slobôd, musí byť pre obmedzenie slobody prejavu a práva na informácie predovšetkým
splnená podmienka nevyhnutnosti v demokratickej spoločnosti, pričom však podľa názoru odvolacieho
súdu okresný súd nemal za to, že táto podmienka bola splnená, zato však považoval za splnenú ďalšiu
podmienku, a to, že toto obmedzenie musí sledovať legitímny cieľ a nesmie prekročiť nevyhnutnú mieru
postačujúcu pre ochranu legitímneho záujmu. Žalobca by sa nemohol úspešne domáhať obmedzenia
slobody prejavu a práva na informácie z toho dôvodu, že v súdenej veci poskytnuté informácie nie sú

nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, naopak, informácie o tom, že určitá osoba, ktorá je verejnou
osobou, je podozrivá zo spáchania trestného činu korupcie, je podľa názoru odvolacieho súdu takou
informáciou, o ktorej je potrebné verejnosť informovať. Okresný súd však správne poukázal na to,
že žalovaný takúto informáciu neposkytol v miere nevyhnutnej postačujúcou pre ochranu legitímneho
záujmu vzhľadom k tomu, že dňa 12. 03. 2009 žalovaný v Televíznych novinách o 19.00 hod. na svojom

programe „MARKÍZA" odvysielal príspevok, reportáž, ktorú začal slovami moderátora: „Polícia zadržala
advokáta a podnikateľa z H. okresu, ktorý podplatil svedka", ktorého v ďalšej časti reportáže označil aj
celým menom, t. j. menom a priezviskom, pričom žalovaný aj obrazom pri odvysielaní tohto príspevku
uviedol opakovane zábery na sídlo advokátskej kancelárie žalobcu, na detail profesijného označenia
advokátskej kancelárie s uvedením celého mena, priezviska a profesie žalobcu. V tomto smere odvolací

súd poukazuje na závery rozsudku okresného súdu o tom, že žalovaný v súdenej veci porušil zásadu
tzv. prezumpcie neviny. Aj podľa názoru odvolacieho súdu túto informáciu podal tak, že bolo dôvodné
z tejto informácie vykladať záver o vine žalobcu z prečinu podplácania. Takto podanou informáciou
žalovaný nerešpektoval základné právo žalobcu, aby bolo naňho nahliadané ako na nevinného, pokiaľ
nie je právoplatným rozsudkom súdu rozhodnuté o opaku. Prezumpcia neviny je jednou zo základných

zásad súdneho trestného procesu garantovaná v § 2 ods. 2 Trestného poriadku, tiež je obsiahnutá vo
všeobecnej Deklarácii ľudských práv prijatej organizáciou Spojených národov 10. decembra 1948 (čl.
II. ods. 2), v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol dojednaný
v Ríme dňa 04. 11. 1950 a uverejnený ako oznámenie pod č. 209/1992 Zb. (čl. 6 ods. 2), v Listine
základných práv a slobôd z roku 1991 v čl. 40 ods. 2 a aj v Ústave Slovenskej republiky v čl. 50 ods. 2.

Pokiaľ žalovaný v konaní, ako aj v odvolaní tvrdil, že informácie, ktoré podával žalovaný v predmetnej
reportáži, ktorá bola reportážou bez komentára, mali základ, resp. zdroj v oficiálnej tlačovej besede
Prezídia Policajného zboru, okresný súd v napadnutom rozsudku netvrdil, že žalovaný sa nemohol
rozumne spoliehať na tieto informácie (a v tomto smere okresný súd akceptoval rozhodnutie Európskeho

súdu pre ľudské práva v Štrasburgu vo veci Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku a tiež vo veci
Selicto proti Fínsku, z ktorých vyplýva, že tlač, pokiaľ prispieva k verejnej diskusii o záležitostiach
legitímneho záujmu, má bežné právo spoliehať sa na obsah oficiálnych správ bez toho, aby bola
povinná vykonávať nezávislý prieskum, pretože inak by bola podkopaná rola „strážneho psa", ktorú
nepochybne tlač zohráva). Okresný súd však žalovanému vytýkal, že v predmetnom súdnom konaní

žalovaný nepreukázal ako odzneli východiskové informácie, ktoré spracoval pri reportáži na tlačovej
besede Prezídia Policajného zboru, „či spornou reportážou došlo k zásahu do právom chránených
záujmov žalobcu podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, nutne treba vychádzať zo znenia týchto
informácií tak, ako boli podané v reportáži žalovaného". Okresný súd nenamietal ani to, že žalovaný
mohol pri spracovaní týchto informácií využiť tzv. parafrázu, avšak aj pri využití tejto lingvistickej operácie

mal rešpektovať právo žalobcu, že pokiaľ nebol právoplatne odsúdený za prečin, s ktorým jeho meno,
priezvisko, profesné označenie a obrazový záznam tabule jeho advokátskej kancelárie boli spojené
v reportáži, hľadí sa na neho ako na nevinného. Sám okresný súd v rozsudku uviedol, že keby
žalovaný uviedol len podozrenie z prečinu u žalobcu, neprezumovalo by to záver trestného konania
o vine žalobcu z prečinu, v tomto prípade z prečinu podplácania. Žalobca v čase reportáže bol len

obvinený z tohto prečinu. Okresný súd správne posudzoval aj tú skutočnosť, že text celej reportáže
treba vykladať v súvislosti s ostatnými výrokmi, ktoré v reportáži odzneli s prihliadnutím aj na ďalšie
vyjadrovacie prostriedky použité v relácii, ale správne prihliadol aj na to, že žalovaný je televíziou
s celoúzemnou pôsobnosťou. Reportáž odznela v hlavnom večernom televíznom spravodajstve abola určená najširšiemu okruhu spoločnosti, predovšetkým širokému okruhu laickej verejnosti, u ktorej
informácie zverejnené v reportáži reálne mohli vzbudiť presvedčenie, že žalobca sa prečinu podplácania
dopustil. V tomto smere okresný súd správne vyhodnotil výpovede jednotlivých svedkov, vypočutých v

konaní. V tomto smere odvolací súd len poukazuje na závery rozsudku okresného súdu.

Odporca v odvolaní namietal, že okresný súd pri svojom rozhodovaní neprihliadol ani na argument
žalovaného, že zásahom do práva na ochranu osobnosti o osôb verejného záujmu nie je poskytnutie
informácie týkajúce sa výkonu ich profesie, a že žalobca ako osoba verejného záujmu mal preukázať

väčšiu mieru tolerancie spočívajúcu aj v informovaní verejnosti o jeho konaní.

Odvolací súd k uvedeným námietkam uvádza, že väčšia miera tolerancie spočívajúca aj v informovaní
verejnosti neznamená, že masovokomunikačné prostriedky môžu verejnosť informovať o čomkoľvek,
aj keď, samozrejme, väčšia miera tolerancie u žalobcu ako osoby verejného záujmu, by mala
byť rešpektovaná. Vyššia miera tolerancie neznamená, že o žalobcovi môžu masovokomunikačné

prostriedkyuvádzaťakékoľveknepravdivéúdajeaodvolávaťsapritomnavyššiumierutolerancie,alebo,
že zásahom do práva na ochranu osobnosti u osôb verejného záujmu nie je poskytnutie informácie
týkajúce sa výkonu ich profesia, najmä ak poskytnutie nepravdivej informácie o tom, že žalobca spáchal
trestný čin, by mohlo mať dokonca až likvidačný dopad na podnikanie žalobcu alebo podstatné sťaženie
jeho podnikania z dôvodu úbytku klientely.

Pokiaľ žalovaný v odvolaní uvádza, že súd nesprávne zhodnotil reportáž žalovaného, keď uviedol, že
výrazové prostriedky použité v reportáži žalovaného cit: „navodili u širokej verejnosti záver, že žalobca
sa trestnej činnosti dopustil", a že v čase odvysielania dotknutého príspevku boli odvysielané pravdivé
informácie, informácia o vine žalobcu neodznela. Táto skutočnosť tvrdená žalovaným nie je pravdivá, a

to vzhľadom na už uvedenú prvú vetu predmetnej reportáže : „polícia zadržala advokáta a podnikateľa z
lučeneckého okresu, ktorý podplatili svedka". Informácia o tom, že „advokát a podnikateľ z lučeneckého
okresu podplatili svedka", je informáciou, tvrdením faktu o vine žalobcu.

K námietke žalovaného, že plné meno žalobcu bolo viackrát odvysielané TV JOJ v hlavnom večernom

spravodajstve, konkrétne v reportáži zo dňa 08. 12. 2009, ako aj v denníku SME, v tomto smere sa
okresný súd s námietkou žalovaného náležite vysporiadal a závery okresného súdu považuje odvolací
súd za správne. Navyše, odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že reportáž žalovaného odznela v
Televíznychnovináchdňa12.03.2009areportáž,naktorúpoukazuježalovaný,odznelaaž08.12.2009,
teda, približne trištvrte roka po tom, čo odznela reportáž žalovaného. Tvrdenie žalobcu, že v dôsledku

odvysielania reportáže žalovaným došlo do zásahu jeho osobnosti, preto odvolací súd, na rozdiel od
žalovaného, nepovažoval za účelové.

K otázke zásahu do osobnostných práv žalobcu odvolací súd ďalej uvádza, že vo zvyšku sa v celom
rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozsudku okresného súdu, ktorý rozsudok v tomto smere riadne odôvodnil

(postupom podľa § 219 ods. 2 O. s. p.). Rozhodnutie okresného súdu vychádza z dostatočne zisteného
skutkového stavu veci, na ktorý okresný súd aplikoval správne ustanovenia právnych predpisov, ktoré
aj správne vyložil, a teda, vec správne právne posúdil. Poukazuje pritom aj na to, že judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Luis
Toria c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A č. 303-A s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z
9. decembra 1994, séria A č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko
z 19. februára 1998). Okresný súd dal odpoveď na všetky argumenty pre rozhodnutie rozhodujúce.
Okresný súd správne dospel k záveru, že i keď v danom prípade hranica povolenej kritiky, nakoľko

u žalobcu išlo o osobu verejne činnú (advokáta), je širšia ako vo vzťahu k obyčajnému občanovi, v
súdenej veci ide o zákonom nepovolenú kritiku (porušenie prezumpcie neviny). Takáto kritika by bola
oprávneným zásahom proti nežiaducemu spoločenskému javu (korupcii) len pri použití primeraných
výrazových prostriedkov. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s právnym záverom okresného
súdu, že ak sú v kritike, či v charakteristike určitých javov či osôb použité výrazy, ktorých výklad či

význam je v značnom nepomere k pravde, či k cieľu kritiky, a na dosiahnutie cieľa informovať a realizovať
tak ústavné právo na slobodu prejavu (článok 10 Dohovoru) a právo na informácie je možný postup aj
bez takýchto výrazov, a pritom z týchto výrazových prostriedkov je zrejmý nevyvážený charakter k právu,
ktoré bolo chránené, v tomto prípade k právu na ochranu cti a dôstojnosti, ide o informovanie a kritikuneprimeranú, ktorá je vždy spôsobilá zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Správne
okresný súd dospel k záveru, že právo žalobcu na ochranu osobnosti v súdenej veci prevažuje nad
ochranou slobody slova a prejavu, a preto poskytol osobnosti žalobcu ochranu. Vec správne okresný súd

posudzoval nielen z hľadiska ustanovení Občianskeho zákonníka, ale aj z hľadiska zákona č. 211/2000
Z. z. (§ 11 ods. 1 písm. d/) a zákona č. 308/2000 Z. z. (§ 19 ods. 1).

Pokiaľ ide o priznanie zadosťučinenia v peniazoch, o tomto nároku navrhovateľa okresný súd správne
rozhodol podľa ust. § 13 ods. 2 a 3 OZ. Odvolací súd v zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p. sa v celom

rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku okresného súdu aj v tomto výroku. Pri rozhodovaní o tejto
otázke okresný súd správne prihliadol na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy, okolnosti, za ktorých
k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo a závažnosť vzniku nemajetkovej ujmy
posudzoval najmä so zreteľom na intenzitu zásahu, rozsahu zásahu a na ohlas zásahu a na dĺžku
jeho trvania. Zásah do osobnej integrity žalobcu považoval za zásah, ktorý mal širokú publicitu (išlo o
informácie odvysielané vo večernom spravodajstve v Televíznych novinách najsledovanejšej televízie

na Slovensku). V ďalšom odvolací súd len poukazuje na dôvody uvedené v rozsudku okresného súdu.
Ak bol zásah spojený so znížením dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti (ako je
tomu pri tvrdenej, avšak právoplatným rozsudkom súdu nepreukázanej trestnej činnosti), zakladá to
nárok oprávnenej osoby domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu 10.000 €, ktorú
okresný súd priznal žalobcovi ako nemajetkovú ujmu, považuje aj odvolací súd za sumu primeranú

zásahu do osobnostnej sféry žalobcu z tých dôvodov, na ktoré poukázal prvostupňový súd, náhrada za
poškodenie dobrej povesti je v súdenej veci rozumne primeraná vo vzťahu k utrpenej ujme na dobrej
povesti. Okresný súd zohľadnil pri rozhodovaní citovú ujmu utrpenú žalobcom, pričom odvolací súd
poukazuje aj na absenciu ospravedlnenia zo strany žalovaného, poškodzujúcich dobrú povesť, a že
priznaná náhrada nemajetkovej ujmy a nie je pre žalovaného „ničivá".

Odvolací súd nariadil opravu napadnutého rozhodnutia postupom podľa ust. § 222 ods. 3 O. s. p.,
podľa ktorého ustanovenia za podmienok § 164 môže odvolací súd nariadiť aj opravu napadnutého
rozhodnutia, a to z toho dôvodu, že v záhlaví rozsudku okresného súdu je nesprávne uvedená adresa
žalobcu (označená ulica „H.", namiesto ulice „Q."), preto úlohou prvostupňového súdu bude vydať vo

veci opravné uznesenie.

Okresný súd spolu s rozhodnutím o náhrade trov prvostupňového konania rozhodne aj o náhrade trov
odvolacieho konania (§ 224 ods. 4 O. s. p.).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.