Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, March 19, 2021

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/60/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4115228779
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Kálmánová, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2021:4115228779.4

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a
členov senátu JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Borisa Minksa, v právnej veci žalobkyne: X. X., nar.
XX.XX.XXXX, bytom S. - U., C. XXX/XX, zastúpená: JUDr. Namir Alyasry PhD., advokát, so sídlom
Nitra, Štúrova 43, proti žalovanému: Poľnohospodárska Pôda, s.r.o., so sídlom Bratislava, Sibírska 55,
IČO: 44 138 369, zastúpený advokátskou kanceláriou: LawService, s.r.o., so sídlom Zvolen, Stráž 3/223,

IČO: 36 861 723, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu
Nitra č. k. 9C/513/2015-347 zo dňa 30. marca 2020, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100
%, o výške ktorého rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým zhora citovaným uznesením, Okresný súd Nitra ako súd prvej inštancie o trovách
konania rozhodol tak, že stranám sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

1.2. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na § 251, § 255 ods. 1, § 256 ods. 1, 2, § 257, § 262 ods.
1, 2, § 396 ods. 1, 3, § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)

dôvodiac, že žalobou zo dňa 24.09.2015 žalobkyňa požadovala určenie výlučného vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území H., obec H., okres S., evidovanej na LV č. XXXX
evidovanej Okresným úradom Nitra ako pozemok parcela registra „C“ č. XXXX - orná pôda o výmere 3
528 m2. Podaním zo dňa 08.11.2017 žalobkyňa vzala žalobu späť z dôvodu, že katastrálne konanie o
vklade vlastníckeho práva žalovaného k nehnuteľnosti bolo právoplatne zastavené, teda odpadol dôvod
na pokračovanie v tomto konaní. V podaní zároveň uviedla, že si náhradu trov konania neuplatňuje a

navrhla, aby súd nárok na náhradu trov konania žalobkyni ani žalovanému nepriznal. Uznesením sp. zn.
9C/513/2015-178 zo dňa 16.11.2017 súd prvej inštancie konanie zastavil a o trovách konania vyslovil,
že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

1.3. Uznesením sp. zn. 8Co/245/2018-319 zo dňa 12.08.2019, právoplatným dňa 13.09.2019 odvolací
súd prejednávajúc odvolanie žalovaného napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku o

nároku na náhradu trov konania zrušil a vec v tejto časti vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie bol povinný
rozhodnutie odôvodniť spôsobom zakotveným v ustanovení § 220 CSP a odôvodnenie rozhodnutia
súdu je nedostatočné, pričom nedostatok riadneho odôvodnenia má za následok nepreskúmateľnosť
napadnutého uznesenia. Súd sa nevysporiadal so samotným späťvzatím žaloby, keď už samotné
dispozitívne rozhodnutie žalobcu, že berie žalobu späť má za následok procesné zavinenie zastavenia

konania a teda vznik nároku na náhradu trov konania protistrane. Súdu prvej inštancie uložil povinnosť
dôsledne posúdiť a náležite odôvodniť to, ktorá strana (a čím konkrétne) procesne zavinila zastaveniekonania a tiež posúdiť, či nie sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre výnimočné nepriznanie
náhrady trov konania žalovanému. Pri rozhodovaní sa bude pridržiavať nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 168/2018 z 10.10.2018. Pokiaľ späťvzatie žaloby nie je dôsledkom

konania (úkonu) žalovaného požadovaného v spore, z hľadiska procesného je zavinenie späťvzatia na
strane žalobcu, s dôsledkom vyplývajúcim z ust. § 256 ods. 1 CSP. Zároveň treba zohľadniť aj trovy
konania súvisiace s nariadeným predbežným opatrením, o ktorých rozhodované nebolo.

1.4. Súd prvej inštancie výzvou zo dňa 18.02.2020 vyzval procesné strany, aby sa vyjadrili k prípadnej

aplikácii § 257 CSP. Žalobkyňa sa odvolala na svoje písomné vyjadrenie zo dňa 23.05.2017 aj písomné
vyjadrenia k odvolaniu žalovaného. Do pozornosti súdu dala nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
(v skratke „ÚS SR“) z 30.10.2019 sp. zn. II. ÚS 210/2019-41 v zmysle ktorého, otázku zavinenia na
zastavení konania vo fáze rozhodovania o náhrade trov konania v prípade, ak žalobca vezme žalobu v
celom rozsahu späť z dôvodu straty naliehavého právneho záujmu na určení žalovaného práva, pretože
protestom prokurátora bolo zrušené rozhodnutie o vklade vlastníckeho práva a dôvod žaloby odpadol,

v podstate nemožno pričítať žiadnej zo strán konania, nakoľko k späťvzatiu žaloby viedli žalobcu
objektívne dôvody, na ktoré nemal dosah ako žalobca tak ani žalovaný. Ak teda zavinenie konania
procesne nezavinila žiadna zo strán konania, prichádza do úvahy postup podľa § 257 CSP. V rozhodnutí
tiež ÚS SR zdôraznil, že pred podaním protestu prokurátora, sťažovateľ nemal inú možnosť, ako sa
domáhať ochrany svojich práv, iba prostredníctvom podania žaloby a existenciu takéhoto objektívneho

dôvodu (protest prokurátora) nie je možné pripísať na ťarchu sťažovateľa (žalobcu), o čom svedčí aj
výsledok v konaní o proteste prokurátora - zrušenie rozhodnutia o povolení vkladu vlastníckeho práva.
Žalobkyňa ďalej podporne uviedla dôvody hodné osobitného zreteľa na postup podľa § 257 CSP a
to, že žalobu podala v čase, keď nemala inú právnu možnosť domáhať sa ochrany svojho neistého
vlastníckeho práva k pozemku, čím v tom čase preukázateľne existoval naliehavý právny záujem na

požadovanom určení a následne bolo správnym orgánom na základe protestu prokurátora rozhodnuté
a žalobkyni bolo prinavrátené vlastníctvo k pozemku, čím prestala mať naliehavý právny záujem. Tiež
uviedla, že je potrebné brať na zreteľ, že predmet sporu vychádzal z podnikateľských aktivít žalovaného,
pričom v prípade v jeho majetkovej sfére a zároveň vzhľadom na konanie žalovaného by priznanie
nároku na náhradu trov konania zakladalo u neho neprimeraný a nezaslúžený prospech. Poukázala na

rozhodnutie Krajského súdu v Nitre zo dňa 28.03.2018 sp. zn. 11S/246/2016-120, rozhodnutie vo veci
sp. zn. 16C/112/2016 zo dňa 02.10.2019 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (v
skratke „NS SR“) sp. zn. 10Sžrk/13/2018 a 1Sžrk/13/2018, ktoré sa venovali veci samej a ktoré okrem
iného konštatovali nezvyčajné konanie žalovaného pri uzatváraní kúpnych zmlúv. Záverom uviedla,
že je nespochybniteľné, keďže je známy spôsob uzatvárania kúpnych zmlúv zo strany žalovaného s

vlastníkmi pozemkov, že žalovaný úmyselne zneužil neskúsenosť a dôverčivosť starších a neskúsených
ľudí za účelom získania neoprávneného a neprimeraného finančného prospechu. Nepopierateľne tu
existujú dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle ustanovenia § 257 CSP, keďže žalovaný evidentne
nekonaldobromyseľne,čimpreukázateľneboliznakyjehonekaléhokonania.Záveromuviedla,žekeďže
zastavenie konania nezavinila žalobkyňa a sú v tomto prípade dané dôvody hodné osobitného zreteľa

pre nepriznanie náhrady trov konania žalovanému, je presvedčená, že súd by mal postupovať podľa
ustanovenia § 257 CSP a nepriznať žiadnej strany náhradu trov konania.

1.5. Žalovaný vo vyjadrení k aplikácii § 257 CSP uviedol, že prokurátor podal protest z dôvodu porušenia
predkupného práva štátu k pozemku, ktorý bol predmetom kúpnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným.

Podstatnou skutočnosťou je, že kúpna zmluva bola uzatvorená dňa 07.07.2015, teda pred vznikom
predkupného práva štátu. Druhou dôležitou skutočnosťou je to, že (údajné) predkupné právo mohol
porušiť jedine žalobca ako predávajúci a ako subjekt povinný z predkupného práva, nie žalovaný ako
kupujúci. Právne posúdenie prokurátora v proteste, ktorý konštatoval absolútnu neplatnosť zmluvy
považuje za nesprávne, nakoľko z ustanovenia § 603 ods. 5 OZ vyplývajú odlišné nároky osoby

oprávnenej z predkupného práva, ktoré výklad prokurátora neguje. Ak by argumentácia prokurátora
mala byť správna, podanie prokurátora zavinil žalobca, nie žalovaný. Podaný protest preto nemôže by
dôvodom hodným osobitného zreteľa, pre ktorý by súd žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 351/2009, z ktorého dôvodov
vyplýva, že za dôvod hodný osobitného zreteľa nemožno považovať takú skutočnosť, ktorá znamená

vo svojej podstate porušenie zákona, resp. nezákonný postup. Poukázal tiež na to, že dôvody, pre
ktoré bolo protestu prokurátora vyhovené sú iné ako uvádza žalobca v žalobe. Zároveň citoval závery
rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Mcdo 2/2008, Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II. ÚS 122/2009 a I. ÚS 79/2009 týkajúce sa aplikácie a splnenia dôvodov hodnýchosobitnéhozreteľa.Konštatoval,žeprávonanáhradutrovkonaniazasplneniazákonnýchpredpokladov,
čo je v tomto prípade procesné zavinenie žalobcu, je v zmysle judikatúry ÚS SR súčasťou práva na
spravodlivé súdneho konanie. Žalovaný má za to, že zo skutkového stavu nevyplývajú žiadne okolnosti

hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali aplikáciu § 257 CSP. Túto skutočnosť v obdobnej
veci konštatoval i Krajský súd a to v rozhodnutí sp. zn. 25Co/46/2018 zo dňa 23.07.2018. Žalobca
pozemok predal dvakrát - raz žalovanému, ktorému kúpnu cenu do dnešného dňa nevrátil a druhýkrát
spoločnosti MH Invest s.r.o. Od tohto momentu už nemôže žalobca tvrdiť, že jeho postavenie bolo
neisté. Prevodom pozemku na iný subjekt stratil aktívnu legitimáciu a už vo veci nemohol byť úspešný.

Zo všetkých uvedených skutočností vyplýva, že procesné zavinenie je na strane žalobcu a neexistujú
žiadne dôvody pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Záverom uviedol, že keďže žalobca nevzal žalobu
späť bez zbytočného odkladu, nielenže nesie procesnú zodpovednosť za zastavenie konania ale zavinil
i trovy konania, ktoré by inak nevznikli.

1.6. Súd prvej inštancie po preskúmaní všetkých okolností prípadu dospel k záveru, že v danej veci

je potrebné aplikovať ustanovenie § 257 CSP, ktoré ustanovenie z hľadiska náhrady trov konania
predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti zavinenia na zastavení konania a je odôvodnené tam,
kde by prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov konania mohla viesť k nežiaducim tvrdostiam.
Zavinenie na zastavení konania je potrebné skúmať z procesného hľadiska, no ako už viackrát
konštatoval i ÚS SR v obdobných prípadoch, k skúmaniu zavinenia zastavenia konania nemožno

pristupovať príliš formalisticky a neakceptovať individuálne okolnosti prípadu.

1.7. Hoci v konaní nie je sporné, že žalobkyňa v ňom nedosiahla procesný výsledok, ktorý žalobou
požadovala a žaloba tak nebola vzatá späť pre správanie sa žalovaného, je potrebné konštatovať, že
jej nie je možné vzhľadom na okolnosti prípadu pričítať zavinenie na zastavení konania. Žalobkyňa

sa žalobou domáhala určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a táto bola z jej strany podaná
dôvodne (to však neznamená dôvodnosť žaloby z hľadiska hmotného práva, ktoré súd v tomto prípade
neskúma), keďže jej podanie bolo odôvodnené negatívnym postojom žalovaného, čo konštatoval v
skutkovo obdobnej veci aj Ústavný súd Slovenskej republiky, vo svojom rozhodnutí II. ÚS 569/2017-46
zo dňa 20.03.2018 a žalobkyňa v čase podania žaloby nemala inú právnu možnosť ako sa domôcť

ochrany svojich práv. Súd tiež zohľadnil zmenu skutkového stavu po podaní žaloby žalobkyňou, keď
bez jej pričinenia, činnosťou prokurátora bola zabezpečená ochrana vlastníckeho práva žalobkyne a
vlastníctvo k nehnuteľnosti, ktorá je predmetom tohto konania jej bolo v správnom konaní prinavrátené.
Žaloba bola podaná dôvodne, lebo v čase jej podania žalobkyňa nemala inú možnosť ako sa domáhať
svojho vlastníckeho práva a na samotné konanie prokurátora žalobkyňa nemala dosah a za tohto stavu,

už nebolo dôvodné trvať na podanej žalobe, pretože u žalobkyne odpadol naliehavý právny záujem.
Táto skutočnosť viedla žalobkyňu k späťvzatiu žaloby. Zavinenie žalobkyne na zastavení konania podľa
názoru súdu nemožno založiť ani na skutočnosti, že k späťvzatiu žaloby pristúpila až s odstupom času
a teoreticky tak mohla zaviniť vznik trov konania, ktoré by inak nevznikli, pretože jednak je táto situácia
pre tieto prípady riešená zákonným ustanovením § 256 ods. 2 CSP a tiež preto, že počas tohto obdobia

žalovanému nevznikli žiadne trovy nad náhradou ktorých by súd pre toto jej omeškanie, prípadne mohol
uvažovať. Nie je možné sa stotožniť s názorom žalovaného, že žalobkyňa mala žalobu vziať späť už v
časepodaniaprotestuprokurátorom,pretoževtomtoobdobíaždoprávoplatnéhorozhodnutiaoproteste
bolo stále právne postavenie žalobkyne neisté. Po zvážení všetkých týchto okolností tak vyplýva záver,
že žalobkyňa nenesie zodpovednosť za zavinenie na zastavení konania.

1.8. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že zavinenie na zastavení konania nemožno pričítať ani
žalovanému, a to napriek postoju žalovaného v konaní, v ktorom si bránil svoje práva, pretože rovnako
ako žalobkyňa ani žalovaný nemal svojím konaním vplyv na činnosť prokurátora v dôsledku ktorej bola
zabezpečená ochrana vlastníckeho práva žalobkyne, čím odpadol predmet žaloby. Žalovaný tiež svojím

správaním nedal dôvod na späťvzatie žaloby. Z vyššie uvedenej situácie je potrebné vyvodiť záver,
ktorý vyslovil i ÚS SR vo viacerých svojich rozhodnutia, s ktorými sa súd stotožňuje a o ktoré opiera
svoje rozhodnutie, a to, že otázku zavinenia na zastavení konania vo fáze rozhodovania o náhrade trov
konaniavprípade,akžalobcavezmežalobuvcelomrozsahuspäťzdôvodustratynaliehavéhoprávneho
záujmu na určení žalovaného práva, pretože protestom prokurátora bolo zrušené rozhodnutie o vklade

vlastníckeho práva a dôvod žaloby odpadol, v podstate nemožno pričítať žiadnej zo strán konania,
nakoľko k späťvzatiu žaloby viedli žalobcu objektívne dôvody, na ktoré nemal dosah ako žalobca tak
ani žalovaný. Ak teda zastavenie konania procesne nezavinila žiadna zo strán konania, prichádza doúvahy postup podľa § 257 CSP ( napr. II. ÚS 210/2019 z 30.10.2019 , I. ÚS 225/2010 z 20.08.2019 ,
IV. ÚS 614/2018-36 z 20.08.2019).

1.9. Súd prvej inštancie v danej veci, vzhľadom na vyššie uvedené, dospel k názoru, že sú dané dôvody
hodné osobitného zreteľa na plnú moderáciu z dôvodu výnimočnosti prejednávanej veci a preto rozhodol
podľa § 257 CSP tak, že stranám nárok na náhradu trov konania nepriznal. Predmetné rozhodnutie
sa vzťahuje i k trovám odvolacieho konania a tiež konania o predbežnom opatrení (t. č. neodkladnom
opatrení), v ktorom bola úspešná žalobkyňa v prevažnej časti, no náhradu trov konania ako celku,

teda aj konania o predbežnom opatrení si neuplatnila, čo vyjadrila v podaní zo dňa 08.11.2017, preto
s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti a na rozumné usporiadanie procesných vzťahov (čl. 4 ods.
2 CSP) jej súd náhradu trov konania o predbežnom opatrení nepriznal. Súd o trovách odvolacieho
konania a konania o predbežnom opatrení, vzhľadom na konečné konštatovanie o nepriznaní náhrady
trov konania žiadnej zo strán nerozhodoval samostatnými výrokmi.

2. Vyššie uvedené uznesenie včas podaným odvolaním napadol žalovaný z odvolacích dôvodov podľa
ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) CSP - súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, písm. h) - rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdeniaveci,pretožesúdprvejinštanciesavrozhodnutínevysporiadalsovšetkýmiargumentmi,ktoré
boli pre nestranné posúdenie veci relevantné. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie

zmenil tak, že žalovaný má právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalovaný má nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

2.2. Namietal, že súd prvej inštancie vec v tomto smere nesprávne právne posúdil a nevysporiadal sa
ani s argumentáciou žalovaného uvedenou vo vyjadrení zo dňa 04.03.2020, kde žalovaný argumentoval

predovšetkým tým, že nie každá okolnosť, ktorá by aj bola príčinou vzniku sporu možno považovať
za dôvod hodný osobitného zreteľa. Taktiež nezohľadnil, že je to práve žalovaný, ktorému v dôsledku
protestu prokurátora podaného pre porušenie predkupného práva (ktoré on porušiť nemohol, lebo ho
môžeporušiťlenpredávajúci)nebolavrátenákúpnacenaanevlastníanipozemok.Žalovanýpreúplnosť
dodal, že mu nebola uhradená ani náhrada za vyvlastnenie (tej sa domáha v konaní vedenom na

Okresnom súde v Nitre pod sp. zn. 16C/112/2016). Uviedol, že nemôže obstáť právny záver súdu prvej
inštancie, že na podanie protestu prokurátora nemala dosah žalobkyňa, ani žalovaný, však keďže u
žalobkyne odpadol naliehavý právny záujem, nebolo dôvodné trvať na podanej žalobe, a to najmä
z dôvodu, že v dôsledku prevodu nehnuteľnosti zo žalobkyne na spoločnosť MH Invest došlo na jej
strane k strate aktívnej vecnej legitimácie. Bez aktívnej vecnej legitimácie už žalobkyňa nemohla byť v

konaní úspešná. Žalovaný dodal, že o vlastníckom práve je oprávnený rozhodovať len súd a nie správny
orgán. Teda aj po evidenčnom obnovení vlastníctva v katastri nehnuteľností mohla mať žalobkyňa
naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva (napr. z dôvodu ohrozenia jeho vlastníckeho
práva žalovaným, ktorý tvrdí, že došlo k uzavretiu platnej zmluvy). Vkladové konanie bolo totiž zastavené
len v dôsledku predkupného práva štátu a nie z dôvodov čo boli uvádzané v žalobe. Je možné

prijať záver, že dôvodom späťvzatia nebola strata naliehavého právneho záujmu, ale strata aktívnej
vecnej legitimácie žalobkyne. Žalovaný nielenže nijako nezavinil (jedná sa o hmotnoprávny vzťah medzi
žalobcom a spoločnosťou MH Invest s.r.o. založený kúpnou zmluvou, mimo dispozície žalovaného),
ale ho nemohol ovplyvniť. Tieto skutočnosti vylučujú aplikáciu ustanovenia § 257 z tých dôvodov, aké
uvádza súd. Ako žalovaný uvádzal vo vyjadrení zo dňa 26.10.2018, po vyhovení protestu prokurátora

žalobkyňapozemokpredalaspoločnostiMHInvests.r.o.zasumu53308,08Eur.Záversúdu,žestranám
sa nárok na náhradu trov nepriznáva je arbitrárnym, pretože zohľadňuje len skutočnosti svedčiace v
prospech žalobkyne, tie svedčiace v prospech žalovaného opomína a to bez toho, že by tieto argumenty
vyvrátil. Žalobkyňa teda nemohla dôvodne tvrdiť, že jej právne postavenie bolo neisté v čase, keď už
nebola vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. Tento závažný argument nebol Ústavným súdom v nižšie

uvedených rozhodnutiach (bod 5) posudzovaný a celkom vyvracia jeho závery. Ani to však nezbavuje
súd povinnosti riadne sa vysporiadať so všetkými relevantnými argumentmi. Ďalej namietal, že súd
prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal ani s ďalšími argumentmi žalovaného, ktoré uvádzal vo svojich
podaniach, ktoré možno zhrnúť nasledovne:
1. (údajné) predkupné právo štátu mohla porušiť iba žalobkyňa,

2. takú skutočnosť ktorej podklad spočíva v porušení zákona nemožno považovať za dôvod hodný
osobitného zreteľa, nakoľko to popiera účel a význam tohto ustanovenia

1.2.
2.
2.1.

2.2.
2.3. Podľa názoru súdu prvej inštancie zavinenie žalobkyne na zastavení konania nemožno založiť ani
na skutočnosti, že k späťvzatiu pristúpila, až s odstupom času a teoreticky tak mohla zaviniť vznik trov
konania, ktoré by inak nevznikli, pretože táto situácia je riešená zákonným ustanovením § 256 ods. 2
CSP a tiež preto, že počas tohto obdobia žalovanému nevznikli žiadne trovy, nad náhradou ktorých by

súd prípadne mohol uvažovať. Nie je možné sa stotožniť s názorom žalovaného, že žalobkyňa mala
žalobu vziať späť už v čase podania protestu prokurátora, pretože v tomto období až do právoplatného
rozhodnutia o proteste bolo stále právne postavenie žalobkyne neisté. Súd prvej inštancie uzavrel, že
žalobkyňa nenesie zodpovednosť za zavinenie na zastavení konania. V tomto smere súd vec nesprávne
právne posúdil, pretože na strane žalovaného vznikli trovy a to v súvislosti s prevzatím právneho
zastúpenia dňa 28.10.2015, návrhom na prerušenie konania zo dňa 02.12.2015, odvolaním zo dňa

26.01.2016, následne zastupovanie prebral nový právny zástupca a to dňa 26.05.2016, ďalším úkonom
bolo odvolanie zo dňa 20.12.2017. Ak by žalobkyňa zobrala žalobu späť po tom, ako bolo právoplatne
vyhovené protestu prokurátora, nemusel by nový právny zástupca prevziať právne zastúpenie, vykonať
poradu s klientom a oboznámiť sa so spisom. Len taký postup, kedy by žalobkyňa vzala žalobu späť
po tom, čo sa o (ňou tvrdených) dôvodoch späťvzatia dozvedela, by mohol byť považovaný za riadne

vedenie sporu. Záverom súd uviedol, že za tejto situácie je potrebné vyvodiť záver, ktorý vyslovil i
Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach, s ktorými sa súd stotožnil. Jedná
sa predovšetkým o to, že otázku zavinenia na zastavení konania v prípade, ak žalobca vezme žalobu
späť z dôvodu straty naliehavého právneho záujmu na určení žalovaného práva, pretože protestom
prokurátora bolo zrušené rozhodnutie o vklade vlastníckeho práva a dôvod žaloby odpadol, v podstate

nemožno pričítať žiadnej zo strán. K späťvzatiu viedli žalobcu objektívne dôvody, na ktoré nemal dosah
ako žalobca, tak ani žalovaný. Ak teda zastavenie konania procesne nezavinila žiadna zo strán konania,
prichádza do úvahy postup podľa § 257 CSP (napr. ÚS 210/2019 z 30.10.2019. I. ÚS 225/2010 z
20.08.2019, IV. ÚS 614/2018-36 z 20.08.2019). Súd celkom opomína, že Ústavný súd v náleze sp. zn.
IV ÚS 614/2018-36 zo dňa 20.08.2019 neaplikoval ustanovenie § 257 CSP. Súd síce konštatoval, že v

obdobných veciach boli vydané viaceré nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, avšak nezobral
do úvahy nález Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 569/2017-46 zo dňa 20.03.2018 v obdobnej veci. Ústavný
súd v bode 23. uviedol, že: „Z pohľadu ústavného súdu treba súhlasiť so všeobecnými súdmi v tom,
že v čase podania určovacej žaloby žalobca naozaj nemal inú právnu možnosť domôcť sa ochrany
svojich práv, a preto treba z procesného aspektu urobiť záver, že žaloba bola podaná dôvodne (to sa

samozrejme môže, ale nemusí vzťahovať na hmotnoprávnu dôvodnosť žaloby, ktorá sa však v takomto
prípade neskúma a neposudzuje)“....ďalej uvádza v bode 26.: „Podľa názoru ústavného súdu krajský
súd nerozlišuje dôsledne medzi procesným zavinením sťažovateľky na potrebe podať žalobu a jej
procesným zavinením na potrebe vziať žalobu späť a na následnom zastavení konania. Kým potrebu
podať žalobu sťažovateľka svojím negatívnym postojom vo veci samej procesne nepochybne zavinila,

zatiaľ otázka, či a akým spôsobom procesne zavinila potrebu späťvzatia žaloby a následného zastavenia
konania, zostala zo strany krajského súdu nezodpovedaná.“ Ústavný súd tiež uviedol v bode 29. nálezu:
„Napokon nie je bez významu ani skutočnosť, že porušenie žalobcom tvrdeného predkupného práva
štátu v nijakom prípade nemohla zaviniť sťažovateľka (pozn. žalovaný). To, že žalobca (podľa vlastného
tvrdenia) o predkupnom práve v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy nevedel, na uvedenom závere nič

nemení.“ Z uvedeného je zrejmé, že skutočnosť, že porušenie žalobcom tvrdeného predkupného práva
nie je bez významu, tak ako žalobca uvádza v bode 3 ods. 4 tohto odvolania.

3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že aj s poukazom na svoje písomné vyjadrenie k §
257 CSP sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia, a preto navrhla, aby

odvolací súd vo veci rozhodol tak, že predmetné uznesenie súdu prvej inštancie svojím uznesením
potvrdí, keďže ho žalobkyňa považuje vo výroku za vecne správne.

4. Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd (podľa § 34 CSP) preskúmal uznesenie súdu prvej inštancie
ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania podľa § 379 a § 380 CSP,

bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a po preskúmaní uznesenia v dospel k záveru, že
uzneseniesúduprvejinštanciejepotrebnépodľaustanovenia§387ods.1CSPpotvrdiťakorozhodnutie
(vo výroku) vecne správne.5. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

6. Z obsahu súdneho spisu mal odvolací súd preukázané, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu
prvej inštancie dňa 25.09.2015 domáhala určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nachádzajúcej
sa v katastrálnom území H., obec Lužianky, okres S. evidovaných na liste vlastníctva č. XXXX,
vedenom Okresným úradom S. ako pozemky parcela reg. „C“ č. XXXX, orná pôda o výmere 3 528
m2. Dňa 07.07.2015 uzatvorila žalobkyňa ako predávajúca so žalovaným ako kupujúcim kúpnu zmluvu

č. 2015/7/7/Luž/2889, ktorou bola predmetná nehnuteľnosť prevedená na žalovaného za dohodnutú
kúpnu cenu 4 999 Eur. Spolu s podanou žalobou žiadala o nariadenie predbežného opatrenia ktorým sa
zakazuje žalovanému nakladať s uvedenou nehnuteľnosťou. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa zo
dňa23.10.2015vyhoveljejžiadostianariadilpredbežnéopatrenie,ktorýmzakázalžalovanémunakladať
s touto nehnuteľnosťou. Dňa 02.12.2015 doručil žalovaný súdu prvej inštancie návrh na prerušenie
konania z dôvodu, že od rozhodnutia v trestnom konaní závisí otázka nároku, ktorým je vlastnícke

právo žalobkyne. Predmetom trestného konania na podklade trestného oznámenia bolo zisťovanie, že
po objektívnej stránke prišlo k neoprávnenému použitiu informácie, ktorá nebola verejne prístupná a
ktorá významne ovplyvnila správanie sa v obchodnom styku. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa
07.01.2015 zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania. Voči tomuto uzneseniu podal žalovaný
odvolanie o ktorom rozhodol Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 7Co/650/2016-73 tak, že napadnuté

uznesenie potvrdil. V priebehu odvolacieho konania (dňa 27.05.2016) doručil súdu právny zástupca
žalovaného - advokátska kancelária AKAK s.r.o. oznámenie o ukončení právneho zastupovania a
následne dňa 01.07.2016 nový právny zástupca žalovaného - advokátska kancelária LawService, s.r.o.
doručila oznámenie o prevzatí právneho zastúpenia. Výzvou zo dňa 29.03.2017 súd prvej inštancie
vyzval žalobkyňu, aby súdu oznámila, či na podanej žalobe trvá. Žalobkyňa vo vyjadrení zo dňa

23.05.2017 (č. l. l. 87) uviedla, že na prejednaní žaloby trvá. Súd prvej inštancie opätovne žalobkyňu
výzvou zo dňa 16.06.2017 (č. l. 143) vyzval, aby súdu oznámila, či na podanej žalobe trvá vzhľadom na
rozhodnutie o vyvlastnení OÚ-NROVBP2-2016/032185-53. V podaní doručenom súdu prvej inštancie
dňa 03.07.2017 (č. l. 174) žalobkyňa uviedla, že na podanej žalobe o určenie vlastníckeho práca
k nehnuteľnosti trvá. Následne dňa 09.11.2017 žalobkyňa súdu doručila späťvzatie žaloby v celom

rozsahu, z dôvodu, že katastrálne konanie o vklade vlastníckeho práva žalobkyne k nehnuteľnosti bolo
právoplatne zastavené, teda odpadol dôvod na pokračovanie v konaní. Súd prvej inštancie o späťvzatí
žaloby rozhodol uznesením č. k. 9C/513/2015-178 zo dňa 16.11.2017 tak, že konanie zastavil a vyslovil,
že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Odvolací súd rozhodol o odvolaní žalovaného
proti výroku o nároku na náhradu trov konania uznesením č. k. 8Co/245/2018-319 zo dňa 12.08.2019

tak, že uznesenie súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením vo výroku o nároku na náhradu
trov konania zrušil a vec v tejto časti vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súd
prvej inštancie sporové strany výzvou zo dňa 18.02.2020 vyzval, aby sa strany vyjadrili k prípadnému
použitiu § 257 CSP. Žalobkyňa sa k výzve vyjadrila podaním doručeným súdu prvej inštancie 02.03.2020
(č. l. 331) a žalobca podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 05.03.2020 (č. l. 341). Následne súd

prvej inštancie rozhodol napadnutým uznesením. Predmetom odvolacieho konania je nové (v poradí
druhé) rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania.

7. Žalovaný namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zistenia

a že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo
procesného útoku a taktiež, že je nepreskúmateľné. Vzhľadom na podané odvolanie žalovaného, je
úlohou odvolacieho súdu preskúmať, či súd prvej inštancie prejednávanú vec správne právne posúdil.

8. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov

konania protistrane.

9. Náhrada trov konania plní vo vzťahu k sporovým stranám tri základné funkcie. Predovšetkým ide o
funkciu kompenzačnú, ktorá vyplýva už zo skutočnosti, že trovy konania sa strane nahrádzajú. To je
prejavom tradičného princípu, podľa ktorého tomu, kto je v práve, nemôže byť vedenie sporu na škodu.

Súčasne možno pri náhrade trov konania vnímať aj prvky preventívnej funkcie, keďže nevyhnutnosť
vzniku trov každého sporového konania do určitej miery preventívne pôsobí proti svojvoľnému a
šikanóznemu uplatňovaniu alebo bráneniu domnelých subjektívnych práv na súde. Trovy konania a ichnáhrada plnia aj sankčnú funkciu, a to najmä pri aplikácii princípu procesnej zodpovednosti za zavinenie
(§ 256 CSP) a čiastočne aj v súvislosti s celkovou náhradou trov konania protistrany.

10. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená
zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie
(pôvodne§146ods.2a§147OSP)bolatransformovanádopodobyvyjadrenejv §256CSPaznamená,
že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Zmyslom využitia zásady zavinenia
je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím

súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Náhrada týchto trov sa prisudzuje bez ohľadu na meritórny výsledok
sporu.Pojem„procesnézavinenie“,použitývustanovení§256CSP,saposudzujevýlučnezprocesného
hľadiska. Zásada zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi
skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. Zavinenie však
nie je možné interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom
príčinou je správanie sa strany sporu (teda aj jej prejav vôle spočívajúci napr. v späťvzatí žaloby) a

dôsledkom je vznik trov protistrany (pozri uznesenie Ústavného súdu ČR, II. ÚS 563/01 alebo I. ÚS
469/04). Prvkom zavinenia môže byť aj náhoda, napr. odpadnutie predmetu sporu, pretože nič z toho
nie je možné pripočítať na ťarchu toho, kto sa iba bránil. Pokiaľ jedna procesná strana zaviní, že konanie
muselo byť zastavené, pričom o veci nemôže byť meritórne rozhodnuté, a tým zistené, či bola žaloba
podaná dôvodne, vzniká jej zásadne povinnosť nahradiť druhej procesnej strane trovy konania.

11.Žalobkyňapredspäťvzatímžaloby,dňa25.05.2017(č.l.108)doručilasúdupodanie,prílohouktorého
bolo okrem iného aj rozhodnutie Okresného úradu Nitra, katastrálny odbor č. V5457/2015-18 zo dňa
09.03.2016, ktorým rozhodol, že v súlade s § 31b ods. 1 písm. f) zákona NR SR č. 162/1995 Z. z. o
katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov

konanie o návrhu na vklad práva do katastra nehnuteľností zastavuje. V odôvodnení uvedeného
rozhodnutia okresný úrad uviedol, že Okresný úrad Nitra, katastrálny odbor, povolil vklad vlastníckeho
práva do katastra nehnuteľností na podklade kúpnej zmluvy číslo 2015/7/7/Luž/2889 dňa 30. júla 2015.
Proti rozhodnutiu o povolení vkladu podal prokurátor okresnej prokuratúr protest, ktorému Okresný
úrad Nitra, katastrálny odbor vyhovel rozhodnutím č. UP 11/2015-12 zo dňa 2. novembra 2015. Proti

rozhodnutiu o vyhovení protestu podala odvolanie Poľnohospodárska Pôda s.r.o. Okresný úrad Nitra,
odbor opravných prostriedkov, referát katastra nehnuteľností rozhodnutím č. Upo10/2015-4/Br zo dňa
11.01.2016 zamietol odvolanie spoločnosti Poľnohospodárska Pôda s.r.o. a potvrdil rozhodnutie o
vyhovení protestu, ktoré následne nadobudlo právoplatnosť dňom 5. februára 2016, čím zároveň došlo k
zrušeniu rozhodnutia o povolenie vkladu vlastníckeho práva zo dňa 30. júla 2015. Z uvedeného dôvodu

správny orgán opätovne preskúmal obsah návrhu na vklad doručený dňa 08.07.2015 a rozhodnutím
č. V 5457/2015-13 zo dňa 10.02.2016 konanie prerušil a vyzval účastníkov konania na preukázanie
skutočnosti, že štát svoje predkupné právo nevyužil. Nakoľko účastníci konania nepreukázali, že štát
svoje predkupné právo nevyužil, Okresný úrad Nitra, katastrálny odbor postupujúc podľa § 31b ods. 1
písm. f) zákona č. 162/1995 Z. z. konanie o návrhu na vklad zastavil.

12. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že v skutkovo a právne totožných veciach
tunajšieho súdu boli vydané viaceré Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky (I. ÚS 168/2018-22
zo dňa 10.10.2018, II. ÚS 569/2017-46 zo dňa 20.03.2018, III. ÚS 98/2018-38 zo dňa 02.05.2018, III.
ÚS 298/2018-33 zo dňa 28.11.2018, II. ÚS 261/2018-43 zo dňa 10.01.2019, II. ÚS 338/2018-30 zo

dňa 06.02.2018, I. ÚS 222/2019-46 zo dňa 20.08.2019, I. ÚS 225/2019-41 zo dňa 20.08.2019 a IV. ÚS
614/2018-36 zo dňa 20.08.2019). Pokiaľ ide o Nález Ústavného súdu sp.zn. II. ÚS 569/2017, ktorým sa
vyhovelo ústavnej sťažnosti, ktorú podala Poľnohospodárska pôda, s.r.o. skutkovo a právne v takmer
totožnej veci treba uviesť, že v tomto prípade bolo rozhodnutiu krajského súdu (ktorým nepriznal trovy
konania žalovanému) vytýkané nedostatočné odôvodnenie zmeny právneho názoru krajského súdu. V

Náleze Ústavného súdu pod sp.zn. III. ÚS 98/2018 Ústavný súd konštatoval arbitrárnosť rozhodnutia,
pretože krajský súd nevytvoril procesný priestor umožňujúci strane sporu vyjadriť svoje stanovisko k
prípadnému použitiu ustanovenia § 257 CSP.

13. V súvislosti s prejednávanou vecou však odvolací súd poukazuje na názory Ústavného súdu

Slovenskej republiky vyslovených v rozhodnutiach I. ÚS 222/2017, I. ÚS 225/2017 a IV. ÚS 614/2018,
v ktorých Ústavný súd konštatoval, že: „z procesného hľadiska je potrebné urobiť záver, že žaloba
sťažovateľky bola podaná dôvodne (to sa ale nemusí vzťahovať na dôvodnosť žaloby z hmotnoprávneho
hľadiska, ktorá sa však v takomto prípade neskúma a neposudzuje), pretože v čase podania určovacejžaloby sťažovateľka ako žalobkyňa nemala inú právnu možnosť domôcť sa ochrany svojich práv. K
späťvzatiu žaloby ju viedli objektívne dôvody - protest prokurátora, na ktorý sťažovateľka a ani žalovaný
nemali dosah, ale v dôsledku ktorého bola zabezpečená ochrana vlastníckeho práva sťažovateľky, čím

odpadol predmet žaloby. Vzhľadom na to, je v danom prípade opodstatnený záver, „že stranám sa
nárok na náhradu trov predmetného konania nepriznáva“. Taktiež poukazuje na právnu vetu (z nálezu
Ústavného súdu SR z 30.10.2019, sp. zn. II. ÚS 210/2019): „Otázku zavinenia na zastavení konania vo
fáze rozhodovania o náhrade trov konania v prípade, ak žalobca vezme žalobu v celom rozsahu späť z
dôvodustratynaliehavéhoprávnehozáujmunaurčenížalovanéhopráva,pretožeprotestomprokurátora

bolo zrušené rozhodnutie o vklade vlastníckeho práva a dôvod žaloby odpadol, v podstate nemožno
pričítať žiadnej zo strán konania, nakoľko k späťvzatiu žaloby viedli žalobcu objektívne dôvody, na ktoré
nemal dosah ako žalobca tak ani žalovaný. Ak teda zastavenie konania procesne nezavinila žiadna zo
strán konania, prichádza do úvahy postup podľa § 257 CSP.“

14. Krajský súd v Nitre reagujúc na nálezy Ústavného súdu SR na zasadnutí občianskoprávneho kolégia

Krajského súdu v Nitre dňa 6. februára 2020 vo veci návrhu na zjednotenie rozhodovania o náhrade
trov konania prijal stanovisko v znení: „Vo veciach, v ktorých dôjde k späťvzatiu žaloby z objektívnych
dôvodov, ktoré procesne nezavinila žiadna zo strán sporu, je opodstatnené vysloviť záver, že stranám
sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva.“

15. Keďže v danej veci ide o rovnakú právnu otázku, ktorá bola predmetom zjednocovania rozhodovacej
činnosti krajského súdu, odvolací súd nevidí dôvod, aby sa od prijatého stanoviska občianskoprávneho
kolégia Krajského súdu v Nitre pri rozhodovaní v danej veci odklonil.

16. Súd prvej inštancie stranám sporu nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie, trov

odvolacieho konania a trovy konania o predbežnom opatrení nepriznal, aplikujúc ustanovenie § 257
CSP aj s poukazom na nálezy Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 210/2019 zo dňa 30.10.2019, č. k. I.
ÚS 225/2019-41 zo dňa 20.08.2019, č. k. IV. ÚS 614/2018-36 zo dňa 20.08.2019, v ktorých Ústavný
súd SR konštatoval, že otázku zavinenia na zastavení konania vo fáze rozhodovania o náhrade trov
konaniavprípade,akžalobcavezmežalobuvcelomrozsahuspäťzdôvodustratynaliehavéhoprávneho

záujmu na určení žalovaného práva, pretože protestom prokurátora bolo zrušené rozhodnutie o vklade
vlastníckeho práva a dôvod žaloby odpadol, v podstate nemožno pričítať žiadnej zo strán konania,
nakoľko k späťvzatiu žaloby viedli žalobcu objektívne dôvody, na ktoré nemal dosah ako žalobca tak
ani žalovaný. Ak teda zastavenie konania procesne nezavinila žiadna zo strán konania, prichádza do
úvahy postup podľa § 257 CSP.

17. Vychádzajú z uvedeného záveru Ústavného súdu SR ako aj z obsahu súdneho spisu, odvolací
súd skúmal, či možno niektorej zo strán pripísať zavinenie na zastavení konania a dospel k záveru,
že zavinenie na zastavení konania nemožno pripísať žalobkyni, ktorá v čase podania určovacej žaloby
nemala inú možnosť, ako sa domáhať ochrany svojich práv a s prihliadnutím na okolnosti, ktoré nastali

až po podaní žaloby a ktoré žalobkyňa ovplyvniť nemohla, možno konštatovať, že ju k späťvzatiu
žaloby viedli objektívne dôvody - odpadnutie predmetu žaloby na základe toho, že vyhovením protestu
prokurátora bolo navrátené vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam žalobkyni a konanie o návrhu
na vklad bolo zastavené. Rovnako nemožno pripísať zavinenie na zastavení konania ani žalovanému,
ktorý svojím správaním po podaní žaloby nedal dôvod, pre ktorý by žalobkyňa mala zobrať žalobu späť.

18. Keďže zavinenie na zastavení konania nemožno v danej veci pričítať ani jednej zo strán, pri
rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania bolo potrebné uplatniť moderačné právo súdu podľa §
257 CSP a rozhodnúť tak, že stranám sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva, a preto odvolací súd
rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vo výroku vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a názor

odvolacieho súdu nemohla zmeniť ani argumentácia žalovaného, že aplikáciu § 257 CSP vylučuje to,
že podľa názoru žalovaného, nebola dôvodom späťvzatia žaloby strata naliehavého právneho záujmu,
ale bola ním strata aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, keďže po prevode nehnuteľnosti zo žalobkyne
na spoločnosť MH INVEST stratila aktívnu vecnú legitimáciu, a túto skutočnosť nie len že žalovaný
nezavinil, ale ani ju nemohol ovplyvniť, pretože ako bolo vyššie uvedené, k spävzatiu žaloby viedli

objektívne dôvody - protest prokurátora, na ktorý žalobkyňa a ani žalovaný nemali dosah, ale v dôsledku
ktorého bola zabezpečená ochrana vlastníckeho práva žalobkyne, čím odpadol predmet žaloby.19. V súvislosti s námietkou žalovaného, že keby žalobkyňa vzala žalobu späť po tom ako bolo
právoplatne vyhovené protestu prokurátora, nemusel by nový právny zástupca prevziať právne
zastúpenie, vykonať poradu s klientom a oboznámiť sa so spisom, odvolací súd uvádza, že ku dňu

späťvzatia žaloby vznikli žalovanému trovy v súvislosti s prevzatím právneho zastúpenia advokátskou
kanceláriou AKAK s.r.o., právnymi úkonmi - návrh na prerušenie konania zo dňa 02.12.2015, odvolanie
proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania zo dňa 26.01.2016 a s prevzatím právneho
zastúpenia advokátskou kanceláriou LawService, s.r.o. dňa 28.06.2016. Rozhodnutie Okresného úradu
Nitra,katastrálnyodborč.UP11/2015-12zodňa02.11.2015ovyhoveníprotestuprokurátora,nadobudlo

právoplatnosť dňa 05.02.2016. Jediným právnym úkon, ktorý bol uskutočnený po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým bolo vyhovené protestu prokurátora, bolo prevzatie právneho zastúpenia novým
právny zástupcom - advokátskou kanceláriou LawService, s.r.o. Odvolací súd pripomína, že žalovaný
bol právne zastúpený až do 27.05.2016, kedy bolo súdu prvej inštancie účinne doručené oznámenie
o ukončení právneho zastúpenia (č. l. 60). Zvolenie nového právneho zástupcu po tom ako bolo
právoplatne vyhovené protestu prokurátora považuje odvolací súd za slobodné rozhodnutie žalovaného,

ktoré však nemožno vrúbiť žalobkyni na zodpovednosť, keď žalobu nevzala späť hneď po právoplatnosti
rozhodnutia o vyhovení protestu prokurátora, pretože v tom čase vo veci nebolo nariadené pojednávanie
a ani žalovaný nebol vyzvaný k úkonom, ktoré by si vyžiadali vynaloženie nákladov na právne
zastúpenie. Navyše, podľa názoru odvolacieho súdu, táto otázka nemá priamy súvis s posudzovaním
nároku na náhradu trov konania.

20. Záverečnú námietku žalovaného, že nie je bez právneho významu, že predkupné právo štátu mohla
porušiť len žalobkyňa, a teda jeho porušenie nemohol nijakým spôsobom zaviniť žalovaný, odvolací
súd považuje za nedôvodnú, takú, ktorá nemôže privodiť zmenu rozhodnutia odvolacieho súdu, pretože
podanou žalobou žalobkyňa sledovala cieľ - určenie vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti, pretože

malazato,žekúpnazmluva,ktorúuzatvorilasožalovanýmjeneplatná.Cieľsledovanýpodanoužalobou
žalobkyňa dosiahla v správnom konaní, keď bolo vyhovené protestu prokurátora na základe, ktorého
bol zrušený vklad vlastníckeho práva žalovaného do katastra nehnuteľností a následne bolo konanie o
návrhu na vklad vlastníckeho práva žalovaného do katastra nehnuteľností zastavené, teda žalobkyňa
sa opätovne stala vlastníčkou spornej nehnuteľnosti a tým odpadol dôvod na pokračovanie v konaní

vedenom Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 9C/513/2015. Tak ako odvolací súd uviedol vyššie, išlo o
objektívnu skutočnosť, ktorej zavinenie nemožno pričítať ani jednej zo sporových strán. Z uvedeného
dôvodu, odvolací súd nepovažuje v súvislosti s riešením otázky zavinenia pri rozhodovaní o nároku
na náhradu trov konania za právne relevantnú skutočnosť, či predkupné právo štátu bolo porušené
žalobkyňou, pretože je zrejmé, že celý proces uzatvárania zmluvy bol iniciovaný práve žalovaným.

21. Zo všetky zhora uvedených podstatných dôvodov, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie
ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

22. Odvolací súd o nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP

v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že v tomto štádiu konania procesne úspešnej žalobkyni priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % voči procesne neúspešnému žalovanému.
Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v
dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa

popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahusa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).