Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. február 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/160/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5303899416
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5303899416.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov

Mgr. Andreja Kekelyho a JUDr. Martiny Mochnáčovej, v právnej veci žalobkyne: S. N., nar. XX.XX.XXXX,
bytom I. č. XXXXX/X, XXX XX Q. - F., zastúpenej JUDr. Andrejom Garom, advokátom so sídlom
Štefánikova 14, 811 05 Bratislava, IČO: 30 850 436, proti žalovanému: T. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom
D. R. O. R. XX, XXXX D., Švajčiarska konfederácia, za účasti intervenientov na strane žalovaného:
1/ Slovenská kancelária poisťovateľov, so sídlom Bajkalská 19/B, 826 58 Bratislava, IČO: 36 062 235,
zastúpená spoločnosťou: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Dostojevského rad 4, 851 74
Bratislava, IČO: 00 151 700, 2/ Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Dostojevského rad 4, 851

74 Bratislava, IČO: 00 151 700, o zaplatenie náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia,
v konaní o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 6C/55/2003-972 zo dňa
07.08.2020, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Čadca č. k. 6C/55/2003-972 zo dňa 07.08.2020 vo výroku II. potvrdzuje.

II. M e n í rozsudok Okresného súdu Čadca č. k. 6C/55/2003-972 zo dňa 07.08.2020 vo výrokoch III.
a IV. tak, že:

Žalovaný a intervenient v rade 1/ sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť trovy žalobkyne v rozsahu
60 %.

Žalovaný a intervenient v rade 1/ sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť trovy Slovenskej republiky
v rozsahu 80 %.

Žalobkyňa je povinná nahradiť trovy Slovenskej republiky v rozsahu 20 %.

III. Vo zvyšnej časti, t.j. výroku I. zostáva rozsudok Okresného súdu Čadca č. k. 6C/55/2003-972 zo dňa
07.08.2020 nedotknutý.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť uhradiť žalobkyni sumu 18.835,29
Eur v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.).
O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému a intervenientom nepriznal nárok na ich náhradu (výrok
III.). Zároveň priznal Slovenskej republike nárok na náhradu trov konania preddavkovaných

štátom v rozsahu 87,80 % voči žalobkyni a v rozsahu 12,20 % voči žalovanému (výrok IV.).
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že k ustáleniu zdravotného stavu žalobkyne došlo dňa
06.11.2003, kedy bolo možné po prvýkrát komplexne obodovať nielen bolestné, ale aj sťaženie
spoločenského uplatnenia. Pokiaľ bola žaloba podaná na súd dňa 22.04.2003 na základe čiastkovéhobodového hodnotenia vypracovaného lekárom MUDr. G. a posledná úprava žaloby (jej rozšírenie) bola
súdu doručená zo strany právneho zástupcu žalobkyne dňa 19.04.2005, kde bol uplatnený nárok v
rozsahu 171.678,94 Eur (5.172.000,- Sk), súd mal za to, že nárok žalobkyne nie je premlčaný, keďže bol

uplatnený v 2-ročnej premlčacej dobe (§ 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka) plynúcej od 07.11.2003
do 07.11.2005.
3. Pri rozhodovaní o výške škody na zdraví súd prvej inštancie vychádzal z ustanovení vyhlášky
č. 32/1965 Zb. s účinnosťou do 31.03.1999. Uvedený predpis určoval výšku hodnoty jedného bodu
náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 30,- Sk za jeden bod. Pokiaľ ide o

odškodnenie za bolesť, okresný súd vychádzal zo základného bodového hodnotenia zisteného znalcom
v znaleckom posudku a v prílohe č. 1, kde znalec MUDr. Jablonický komplexne určil bodové hodnotenie
bolestného podľa vyhlášky č. 32/1965 Zb. u žalobkyne vo vzťahu k úrazu na celkový počet bodov
897,50 (základné bodové hodnotenie), ktoré po navýšení konkrétnych položiek stanovil na 1300 bodov.
Po vykonanom dokazovaní, najmä vzhľadom na závery znaleckých posudkov predložených v tomto
konaní, okresný súd dospel k záveru, že u žalobkyne nie je postačujúce priznanie náhrady v rozsahu

stanovenom v zvýšení bolestného na 1300 bodov, (resp. max. na 1200 bodov pri cene 30,- Sk za
jeden bod, čím by bolo dodržané ustanovenie § 7 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb., podľa ktorého
je maximálna suma odškodnenia stanovená na 36.000,- Sk, aktuálne v platnej mene 1.194,98 Eur).
Prvoinštančný súd neprihliadol na bodové hodnotenie znalca MUDr. Gémeša v posudku predloženom
právnym zástupcom žalobkyne, z ktorého vychádzal právny zástupca žalobkyne, keďže tento posudok

prekračoval mnohonásobne bodové hodnotenie, ktoré bolo prípustné za účinnosti vyhlášky č. 32/1965
Zb., pričom k tomuto bodovému hodnoteniu došlo až v roku 2018 bez toho, aby boli spochybňované
predchádzajúce hodnotenia, stanovené v znaleckom posudku MUDr. Romana Jablonického. Právny
zástupca žalobkyne neprispôsobil novému posudku tvrdenia tak, aby súd mal dôvod vychádzať z tohto
nového posudku pre účely priznania nároku. Bolo nepochybné, že žalobkyňa podstúpila mimoriadne

bolestivý spôsob liečby, zápalové komplikácie, náročné boli tiež jej pobyty v rehabilitačnom zariadení.
Žalobkyňa sa liečila na zranenia utrpené v roku 1997 intenzívne takmer 6 rokov. Tieto zranenia,
mimoriadnebolestivýspôsobliečbyanáslednúterapiupovažovalsúd zadôvodypremimoriadne
zvýšeniebodovéhohodnoteniana15-násoboksprihliadnutím nato,akéutrpeniemuselažalobkyňa
zniesť v rámci dôsledkov dopravnej nehody. Vo finančnom vyjadrení pri základnom počte

bodov 897,50, cene za 1 bod vo výške 30,- Sk a pri zvýšení o 15-násobok prináleží žalobkyni suma
403.875,- Sk (897,50 x 30 x 15). Od tejto sumy súd odpočítal 20 % s prihliadnutím na spoluúčasť
žalobkyne, t. j. sumu 80.775,- a sumu, ktorú plnil intervenient v prospech žalobkyne, a to 16.706,- Sk
a 6.562,- Sk. Žalobkyni tak pri tomto prepočte z titulu mimoriadneho zvýšenia bolestného patrí suma
290.832,- Sk (403.875,- mínus 80.775,- mínus 16.706,- mínus 6.562,- Sk), po prepočte na

platnú menu Euro v sume 9.952,60 Eur.
4. Vo vzťahu k nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia okresný súd uviedol, že
vyhláška č. 32/1965 Zb. odškodňuje nepriaznivé dôsledky, ktoré sa vplyvom zranenia prejavili u
poškodeného a majú súvis s uspokojovaním jeho životných, spoločenských potrieb a plnením ďalších
úloh v živote. Poškodenie sa môže prejavovať viditeľne, ale môže ísť aj o poškodenie, ktoré obmedzuje

poškodeného v možnosti voľby povolania, v možnosti uplatnenia v rámci zamestnania, v rodinnom
živote, pri športe, v rámci realizácie voľnočasových aktivít. Podľa názoru prvoinštančného súdu nie
je nevyhnutné, aby poškodená pred utrpením úrazu bola v týchto činnostiach mimoriadne
nadaná, prípadne vykonávala športovú činnosť ako reprezentant na určitej úrovni. Bodové hodnotenie
ustálené v tomto spore predstavuje v prípade sťaženia spoločenského uplatnenia 855 bodov, ktoré bolo

vyčíslené v prílohe č. 2 k posudku č. 2/2005, ktorý vypracoval znalec MUDr. Roman Jablonický dňa
25.03.2005. Tento rozsah bodového hodnotenia sa premietol i do prepočtu v rámci uplatneného nároku
žalobkyne, ktorá žiadala priznať pôvodne 80-násobok v rámci posledných písomných podaní právneho
zástupcu, hoci pri nezmenenom prepočte aspoň v rozsahu 30-násobku. Žalobkyni by prináležala suma
25.650,- Sk, po prepočte na platnú menu 851,42 Eur pri rozsahu stanoveného bodového hodnotenia

(855 x 30). V tomto smere mal súd preukázané dôvody pre mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb., i nad mieru prípustnú v zmysle
ustanovenia § 7 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb. rovnajúcu sa 84.000,- Sk (zvyšná suma 36.000,- Sk
bola maximálne z titulu bolestného). Znalci podávajúci znalecké posudky zhodne konštatovali, že u
poškodenej žalobkyne následkom úrazu došlo aj k trvalým následkom ťažkého rázu. Žalobkyňa má

problémy s chôdzou, zakopáva, máva bolesti chrbtice, občasné pálivé bolesti dolných končatín, má
výraznú deformitu v oblasti prechodu hrudnej a driekovej chrbtice, skoliózu viac ako 25 stupňov a
kyfózu viac ako 35 stupňov. Má urológom potvrdenú močovú inkontinenciu, má obmedzenie pohybu
v oblasti pravého ramenného kĺbu. Tendencia zhoršovania jej stavu má pribúdať vekom. Vo vzťahu ksťaženiu spoločenského uplatnenia je podstatná okrem iného aj plná invalidita, ktorá výrazne ovplyvňuje
uplatnenie žalobkyne vo všetkých oblastiach života, v spoločenskom, rodinnom, kultúrnom,
v možnosti zaradenia sa do pracovného pomeru, obmedzení vo vzdelávacom procese a akomkoľvek

rekreačnom športe, pretože prognosticky sa jej zdravotný stav môže zhoršovať, tento sa týka prakticky
celého života žalobkyne. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa utrpela úraz ako 20-
ročná. V tomto období pred úrazom nevykonávala žiadnu mimoriadnu činnosť, ako mladá žena žila
úplne bežným životom v rámci svojej rodiny, s rodičmi a súrodencami. Bola vyučená ako kaderníčka, v
tejto oblasti nepracovala, pracovala brigádnicky ako predavačka počas krátkeho času. Nič na tom však

nemení to, že vplyvom úrazu sa stala plne invalidnou. Aj keď nie je odkázaná na sústavnú celodennú
opateru iných osôb, úraz zasiahol do jej života, ktorý viedla pred ním. Žalobkyňa preukázateľne nemôže
dlhodobo stáť, má kolísavú chôdzu, problémy s rovnováhou, čo ju vylučuje, aby pracovala na pozícii
kaderníčky. Je pravdou, že právny systém nezakazuje invalidným občanom pracovať, avšak
v prípade žalobkyne je otázne, akú prácu by vôbec mohla v rámci svojho poškodenia zdravia vôbec
vykonávať. V tomto smere je preto plne obmedzená v rámci uplatnenia sa na trhu práce. Čo sa týka

rodinného života, v tomto smere žalobkyňa obmedzená nie je, má stáleho partnera, vydala sa a pokiaľ
sa sama rozhodla, že nebude mať dieťa, ide o jej osobné rozhodnutie, ktoré nebolo odporučené žiadnym
lekárom. Problémy psychického charakteru v danom spore u žalobkyne boli tvrdené, avšak žiadnym
lekárskym potvrdením neboli preukázané. Vo vzťahu k športu, čo i len rekreačnému, je žalobkyňa
úplne obmedzená v pohybe, šport je teda u nej vylúčený, čo konštatoval znalec MUDr. Gémeš, a to

v rozsahu 100 %. Súd mal teda za to, že pri komplexnom zhodnotení obmedzení je
namieste, aby u žalobkyne i v tejto časti náhrady zvýšil bodové hodnotenie sťaženia spoločenského
uplatnenia na 15-násobok, čo predstavuje sumu 384.750,- Sk (855 x 30 x 15), od ktorej sumy
odpočítal súdom stanovenú spoluúčasť v rozsahu 20 %, t. j. 76.950,- Sk, čo vo výsledku predstavuje
sumu 307.800,- Sk. Od tejto sumy súd odpočítal tiež plnenie uhradené poisťovňou v sume 40.200,- Sk

(2 x 20.100,- Sk ako súčasť úhrady v celkovej čiastke 56.906,- Sk). Celkom teda žalobkyni súd priznal
z titulu mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sumu 267.600,- Sk, po
prepočte na platnú menu Euro v sume 8.882,69 Eur. Celkovo tak priznaná náhrady škody z titulu škody
na zdraví predstavuje čiastku 18.835,29 Eur (9.952,60 Eur + 8.882,69 Eur), ktorú súd žalobkyni priznal
a v rozsahu prevyšujúcom takto priznanú sumu súd žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietol.

5. K otázke spoluviny žalobkyne na vzniku škody súd prvej inštancie uviedol, že na základe
výsluchov svedkov W., Q. a V. B. možno ustáliť, že žalobkyňa v čase dopravnej nehody, resp. pred ňou
musela mať vedomosť o tom, že žalovaný konzumoval alkoholické nápoje a s touto osobou nasadla
do osobného motorového vozidla, hoci pri zákonom stanovenej nulovej tolerancii alkoholu u vodiča v
prípade jazdy na motorovom vozidle mohla žalobkyňa vedieť, že alkohol požil (slovné

spojenie svedkyne V. B., že žalovaný „nepil veľa“ naznačuje, že alkohol požíval), pokiaľ sedeli všetky tri
pri spoločnom stole so žalovaným a jeho kamarátmi W. a Q.. Podľa názoru okresného súdu mala byť
žalobkyňa tak opatrná, aby so žalovaným do motorového vozidla nenastúpila, čím by bola zabránila u
seba vzniku škody na zdraví tak, ako ju utrpela spôsobom opísaným v rámci nielen tohto súdneho sporu,
ale i v trestnom konaní. Súd nechcel takýmto spôsobom nadmieru trestať žalobkyňu s prihliadnutím

na to, že zranenia v dôsledku dopravnej nehody, ktorú zavinil žalovaný, utrpela, avšak ustanovenie §
441 Občianskeho zákonníka priamo ukladá súdu povinnosť, aby na tieto okolnosti prihliadol. Rozsah
spoluzavinenia u žalobkyne súd stanovil v rozsahu 20% tak, ako aj v rámci konania pred Okresným
súdom Žilina, kde však žalobkyňa účastníkom sporu nebola. Rozsah spoluúčasti (spoluviny) na škode
súd určil v rozsahu 20 %, ktorý pomer sa javil súdu v rámci všetkého, čo bolo v konaní preukázané,

ako primeraný.
6.Prirozhodovaníotrováchkonaniavychádzalokresnýsúdzustanovení§255ods.1,2CSP,§262CSP
a § 257 CSP. Konštatoval, že žalobkyňa bola úspešná v rozsahu 12,2 % a žalovaný v rozsahu 87,8 %, z
čoho vyplýva, že žalovanému by prináležala náhrada trov konania v zmysle čistého úspechu v rozsahu
75,6 %. V danom prípade aplikáciu § 257 CSP odôvodnil okresný súd tým, že výsledok tohto súdneho

sporu, najmä navýšenie základného bodového hodnotenia, nezáviselo od žalobkyne, ale od úvahy súdu,
pričom žaloba bola žalobkyňou podaná na súd dôvodne. Pokiaľ by súd zaviazal žalobkyňu uhradiť
trovy v prospech protistrany, došlo by tak k neprimeranej tvrdosti bez toho, aby žalobkyňa dosiahla
spravodlivosť, pretože sa obrátila na súd za účelom získania náhrady škody, ktorá jej bola spôsobená
žalovaným, pričom intervenient jej časť plnenia odmietol uhradiť s poukazom na premlčanie nároku.

Súd mal za to, že takýmto rozhodnutím prispeje k spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi stranami.
Pomer úspechu a neúspechu sporových strán však vzal prvoinštančný súd na zreteľ pri rozhodovaní o
trovách štátu, ktoré boli vynaložené ešte v režime Občianskeho súdneho poriadku.7. Proti rozsudku okresného súdu podala v zákonom lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá sa domáhala
jeho zmeny vo výrokoch II. a IV. tak, že odvolací súd žalobkyni v celom rozsahu vyhovie a prizná sa jej
nárok na náhradu trov konania voči žalovanému a voči intervenientom v rade 1/ a 2/ a žalovaný spolu

s intervenientmi bude zaviazaný na náhradu trov štátu.
8. Odvolateľka vyslovila nesúhlas so záverom okresného súdu, pokiaľ ide o spoluvinu žalobkyne na
škodovej udalosti. Súd prvej inštancie totiž dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, pričom odôvodnenie napadnutého rozhodnutia týkajúce sa tejto časti nespĺňa
základnénáležitostiriadnehoodôvodneniasúdnehorozhodnutia.Súdprvejinštanciesvojezisteniaoprel

o výsluchy svedkov W., Q. a V. B., pričom sám vo svojom odôvodnení o týchto uvažuje ako o nepriamych
dôkazoch, ktoré však vo svojej „vzájomnej spojitosti vytvárajú dôkaz ako celok“. Žalobkyňa námietku
žalovaného a intervenienta ohľadom svojej spoluúčasti na škodovej udalosti už podrobne rozobrala
vo svojom písomnom podaní zo dňa 07.12.2017. Z výpovedí svedka W. je zrejmé, že boli spolu so
žalovaným a svedkom Q. oslavovať narodenie dieťaťa. Z podniku Komunál, kde mali byť všetci traja už
značnepodvplyvomalkoholu,sapresunulidopodnikuRiaBar,kdemalisedieťpristolesnejakýmitroma

dievčatami, avšak na podrobnosti (kedy si dievčatá prisadli, čo to boli za dievčatá, čo robili dievčatá v
bare) si už nepamätá z dôvodu, „že mal veľa vypité“. Svedok nevedel ani presne určiť, či sa medzi týmito
dievčatami nachádzala práve žalobkyňa, keďže sa túto informáciu mal dozvedieť od svedka Q..
Z výpovede svedka Q. je zas zrejmé, že boli spolu so žalovaným a svedkom W. v Ria Bare, kde už
prišli značne pod vplyvom alkoholu z podniku Komunál. Mali sedieť pri stole s troma dievčatami, ktoré

si k nim mali prisadnúť. Žalobkyňu svedok pri svojej výpovedi nespoznal. Povedal, že on s W. z baru
odišli, pričom žalovaný tam ostal sedieť. Okrem toho povedal, že mal už určitú hranicu prekročenú, bolo
mu zle a vonku zvracal. Žalobkyňa poukázala na rozpory vo výpovediach svedkov ohľadom okolností
v Ria Bare (W. tvrdí - G. odišiel, Q. tvrdí - G. ostal v bare, W. tvrdí - neviem, či tam bola žalobkyňa, Q.
tvrdí - žalobkyňu si nepamätám, W. tvrdí - dievčatá tancovali, Q. tvrdí - dievčatá netancovali). Navyše

obaja svedkovia zhodne tvrdili, že už mali dosť vypité a tak si okolnosti v Ria Bare vôbec nepamätajú,
a ani nevedia označiť, či v tomto bare bola medzi „troma dievčatami“ práve žalobkyňa. Z
výsluchu V. B. (T.) vyplynulo, že žalovaný riadil vozidlo poriadne a rovno, správne artikuloval a poriadne
hovoril. Na základe jeho reči V. B. neusúdila, že by bol žalovaný niečo pil. To, že mal požité alkoholické
nápoje, sa svedkyňa mala dozvedieť „asi tak o mesiac“. V spojení s vyjadreniami V. B. v rámci výsluchu

dožiadaným súdom („ani počas jazdy mi nebolo známe, že by bol odporca vôbec niečo pil...najskôr tak
asi o mesiac potom som sa dozvedela, že odporca mal požité alkoholické nápoje“), ktoré uskutočnila
v rámci uvedeného výsluchu až po svojom tvrdení, že „na diskotéke mi nepripadalo nejako nápadné,
že by bol odporca skonzumoval príliš veľa alkoholu“, je nanajvýš otázne, ako možno vykladať uvedené
vyjadrenie V. B.. Z kontextu celej jej výpovede je skôr zrejmé, že V. B. mala daným tvrdením v úmysle

vyjadriť svoje presvedčenie o skutočnosti, že žalovaného nevidela piť a nevyzeral opitý. S ohľadom na
uvedené sa nemožno stotožniť s konštatovaním okresného súdu, že slovné spojenie svedkyne V. B.,
že žalovaný „nepil veľa“ naznačuje, že alkohol požíval. Uvedené konštatovanie je celkom vytrhnuté z
kontextu a nesmeruje k preukázaniu spoluviny žalobkyne, ale skutočnosti, že žalovaný mohol byť
počas jazdy pod vplyvom alkoholu. Bez ohľadu na výklad výpovede svedkyne V. B. pred dožiadaným

súdom, žalobkyni nebolo zrejmé, akým spôsobom súd dospel k záveru, že „žalobkyňa v čase vzniku
dopravnej nehody, resp. pred ňou musela mať vedomosť o tom, že žalovaný konzumoval alkoholické
nápoje a s touto osobou nasadla do osobného motorového vozidla, hoc pri zákonom stanovenej nulovej
tolerancii alkoholu u vodiča v prípade jazdy na motorovom vozidle mohla žalobkyňa vedieť, že alkohol
požil, pokiaľ sedeli všetky tri pri spoločnom stole so žalovaným a jeho kamarátmi W. a Q.“. Ani jeden

zo svedkov nikdy netvrdil, že by žalobkyňa mala mať vedomosť o požívaní alkoholu žalovaným pred
spoločnou jazdou motorovým vozidlom. Samotná V. B. uviedla, že sa o požití alkoholických nápojov u
žalovaného dozvedela až o mesiac po nehode. Aj v prípade, ak by V. B. videla žalovaného
pred jazdou požívať alkoholické nápoje, neznamená to automaticky, že by to mala, alebo musela vedieť
aj žalobkyňa. Na nijakom mieste vo svojej výpovedi V. B. netvrdí to, že by takú skutočnosť oznámila

žalobkyni. Navyše, svedecké výpovede W. a Q. sú aj ako nepriame dôkazy absolútne nepoužiteľné.
Nielen, že títo dvaja svedkovia na žiadnom mieste svojej výpovede netvrdia o vedomosti žalobkyne o
požívaní alkoholických nápojov žalovaným, ale ich výpovede sú v rozpore nielen vzájomne voči sebe,
ale aj jednotlivo ich vlastné staršie výpovede oproti vlastným novším. Obaja tiež priznali, že boli výrazne
pod vplyvom alkoholu, čo dôveryhodnosť ich výpovede musí absolútne diskvalifikovať. Ak súd

prvej inštancie vyčítal žalobkyni neprimeranú neopatrnosť v kontexte zistených udalostí, znamenalo by
to, že by v rámci tohto výkladu mal byť neprimerane neopatrný každý spolujazdec akéhokoľvek vodiča
motorového vozidla v dôsledku prijatia rizika spolujazdy. Žalobkyni tiež nebolo zrejmé, ako súd dospel
ku konštatovaniu, že „tvrdenia právneho zástupcu žalobkyne, že neexistuje zavinenie žalobkyne, súdpovažoval za nepreukázané.“. Od nikoho predsa nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval
reálnu neexistenciu určitej skutočnosti. Je to základná premisa negatívnej dôkaznej teórie, ktorá je
dlhodobo akceptovaná judikatúrou najvyšších súdnych autorít. Z rozsudku Najvyššieho súdu Českej

republiky sp. zn. 21Cdo 2682/2013 zo dňa 26.06.2014 vyplýva, že „skutočnosť preukazovanú len
nepriamymidôkazmimožnopovažovaťzapreukázanúvtedy,aknazákladevýsledkovhodnoteniatýchto
dôkazov je možné bez rozumných pochybností nadobudnúť istotu (presvedčenie) o tom, že sa táto
skutočnosť naozaj stala, „že je pravdivá“; nestačí, ak prichádza do úvahy len možnosť
jej pravdivosti, jej (pravdepodobnosť)“. Súd prvej inštancie v rozpore s citovaným postavil svoj záver

o spoluvine žalobkyne v súvislosti s vykonaným dokazovaním na určitej nepravdepodobnej možnosti,
nie na istote. V kontexte skutočného obsahu dôkazov došlo k porušeniu formálnej logiky pri hodnotení
dôkazov konajúcim súdom. Možno tiež konštatovať, že záver súdu prvej inštancie je v extrémnom
nesúlade s vykonanými dôkazmi (ako príklad slúži konštatovanie súdu „slovné spojenie svedkyne V. B.,
že žalovaný ´nepil veľa´ naznačuje, že alkohol požíval“, ktoré je celkom vytrhnuté z kontextu výpovede
V. B., pričom aj také vytrhnuté konštatovanie môže vypovedať len o skutočnosti opitosti žalovaného, nie

o vedomosti žalobkyne o jeho opitosti). Aj v prípade, ak by súd prihliadal na výpovede svedkov, nie je
možné na ich základe preukázať, či práve žalobkyňa mala vedomosť o alkoholickom opojení žalovaného
predjazdoualebonie(uvedenénamietlažalobkyňanapríkladajvpísomnompodanízodňa07.12.2017).
S touto námietkou žalobkyne sa súd v odôvodnení nijakým spôsobom nevysporiadal. Žalobkyni nie je
taktiežzrejmé,akýmspôsobomsúdprvejinštanciedospel kvyhodnoteniujejspoluvinynaškodovej

udalosti vo výške 20 %. V tejto časti možno rozsudok okresného súdu považovať za nepreskúmateľný
a arbitrárny, čím bolo porušené právo žalobkyne na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
9. Žalobkyňa ďalej vyslovila nesúhlas so závermi okresného súdu, pokiaľ ide o hodnotenie znaleckých
posudkov MUDr. Gemeša a MUDr. Jablonického. V reakcii na predbežný právny názor
vyslovený súdom dňa 10.10.2017 žalobkyňa v písomnom podaní zo dňa 07.12.2017 navrhla doplniť

dokazovanie o ďalšie znalecké dokazovanie a tiež upovedomila konajúci súd, že v tejto veci predloží
súkromnýznaleckýposudok.Súdpodľavšetkéhopripustilznaleckédokazovaniesúkromnýmznaleckým
posudkom v uvedených otázkach, o čom svedčí aj zrušenie a odročenie pojednávania z dôvodu
predloženého žalobkyňou, že znalec doposiaľ neskompletizoval znalecký posudok napriek tomu, že na
ňom pracuje. Žalobkyňa predložila súkromný znalecký posudok č. 12/2018 vypracovaný MUDr. Petrom

Gémešom, podaním zo dňa 23.07.2018, v ktorom sa k nemu i podrobne vyjadrila a
navrhla, aby súd v rámci bodového ohodnotenia jednotlivých poškodení zdravia vychádzal práve z tohto
znaleckého posudku. Žalobný návrh bol špecifikovaný naposledy 20.07.2005 tak, že žalobkyňa žiadala,
aby jej súd po vykonanom dokazovaní priznal 3.120.000,-Sk ako náhradu za bolesť a 2.052.000,- Sk
ako náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Rozsudkom zo dňa 25.07.2007 súd právoplatne

zamietol návrh žalobkyne v časti sumy 1.298.172,- Sk z dôvodu, že už zvýšil bodové ohodnotenie
za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia žalobkyne vo výške 30-násobku. Vo zvyšku súd
žalobe žalobkyne vyhovel (3.873.828,-Sk, t. j. 128.587,53 Eur), avšak na odvolanie žalovaného a
vedľajšieho účastníka odvolací súd rozsudok v tejto časti zrušil a vrátil súdu na ďalšie konanie. V zmysle
uvedeného teda sa do rozsudku okresného súdu v spore nerozhodlo o nároku žalobkyne na

zaplatenie 128.587,53,- Eur. V podaní zo dňa 19.11.2018 žalobkyňa konštatovala, že
predložila do spisu ako dôkaz súkromný Znalecký posudok č. 12/2018 MUDr. Petra Gémeša za účelom
komplexného zhodnotenia výšky nárokov v zmysle vyhlášky č. 32/1965 Zb. a ich mimoriadneho
zvýšenia. Znalec v rámci riešenia svojej úlohy vypočítal súhrnné bodové ohodnotenie odškodnenia
bolestného v súlade s vyhláškou č. 32/1965 Zb. účinnou v čase dopravnej nehody, pričom súhrnnú

výšku bolestného ohodnotil na 2.861,25, čo by pri mimoriadnom zvýšení bodového ohodnotenia o 30-
násobok predstavovalo sumu 85.478,49 Eur. V rámci riešenia svojej úlohy znalec vypočítal súhrnné
bodové ohodnotenie odškodnenia bolestného v súlade s vyhláškou č. 32/1965 Zb. účinnou v čase
dopravnej nehody, pričom súhrnnú výšku bolestného ohodnotil na 1400 bodov, čo by pri mimoriadnom
zvýšení bodového ohodnotenia o 30-násobok predstavovalo sumu 41.824,33 Eur. Súhrn uvedených

súm je nižší ako suma, ktorú žalobkyňa v konaní požaduje a ktorej priznanie doposiaľ v konaní
nebolo súdom prvej inštancie zamietnuté.“ V kontexte uvedeného žalobkyňa nerozumela konštatovaniu
okresného súdu, že „právny zástupca hoc žiadal, aby súd vychádzal z tohto posudku MUDr. Gémeša,
neprispôsobil tomu nielen skutkové tvrdenia, ale ani neupravil v tomto smere petit
žaloby“. Súd prvej inštancie riadne neodôvodnil, prečo sa v otázke bodového hodnotenia bolestného

a sťaženia spoločenského uplatnenia priklonil k znaleckému posudku MUDr. Jablonického a nie k
znaleckému posudku MUDr. Gémeša. V súvislosti s uvedeným tiež nebolo žalobkyni zrejmé, ako inak
mala prispôsobiť svoje tvrdenia novému posudku, než poukázaním na výšku bodového ohodnotenia na
základe tohto znaleckého posudku a navrhovať súdu, aby v rámci bodového ohodnotenia bolestného asťaženia spoločenského uplatnenia vychádzal z tohto posudku. Tento posudok bol ku dňu rozhodovania
súdu relatívne aktuálny a aktuálnejší ako posudok MUDr. Jablonického starý 13 rokov. Vyššie bodové
ohodnotenie mohlo byť určené v dôsledku novších poznatkov medicínskej vedy, pričom súd má

povinnosť rozhodovať podľa stavu v deň vyhlásenia rozsudku. Na objasnenie tejto otázky, ako aj v
reakciinanámietkyžalovanéhoaintervenientavichpísomnýchpodaniachžalobkyňanavrhlauskutočniť
výsluch znalca MUDr. Gémeša za účelom vysvetlenia znaleckého posudku v rámci námietok
intervenienta týkajúcich sa okamihu, kedy prvýkrát mohli byť jednotlivé namietané položky obodované,
namietanej správnosti systematiky bodovania a námietky správnosti označovania jednotlivých položiek

v znaleckom posudku, a to už v podaní zo dňa 28.08.2019, doručenom súdu dňa 16.09.2019. Pokiaľ
okresný súd tvrdil, že znalecký posudok MUDr. Jablonického nebol nikým namietnutý, žalobkyňa
zdôraznila, že nemala dôvod namietať, či argumentovať skutkovým záverom MUDr. Jablonického o
jej zdravotnom stave. MUDr. Gémeš totiž v rámci znaleckého skúmania dospel k obdobným záverom
ako MUDr. Jablonický, avšak jednotlivé poškodenia zdravia obodoval vo vyššej hodnote, prípadne iným
spôsobom (a práve aj na otázku systematiky bodového hodnotenia mal byť znalec dopočutý tak, ako

navrhovala žalobkyňa). Skutočnosť, že sa žalobkyňa stotožnila so skutkovými závermi posudku MUDr.
Jablonickéhoešteneznamená,žesastotožnilaajsvýškoubodovéhohodnoteniajednotlivýchpoškodení
zdravia. Tento nesúhlas dala najavo práve návrhom na zohľadnenie bodového hodnotenia, bolestného
a sťaženia spoločenského uplatnenia vyplývajúceho zo znaleckého posudku MUDr. Gémeša. Pokiaľ
súd tvrdil, že právny zástupca žalobkyne neprispôsobil záverom znaleckého posudku petit, taký úkon

zo strany žalobkyne ani nebol potrebný, keďže aktuálny petit nebol nijakým spôsobom viazaný na
staršie posudky s bodovým ohodnotením. Žalobkyňa túto skutočnosť podrobne vysvetlila vo svojich
písomných podaniach zo dňa 28.08.2019, ako aj zo dňa 19.11.2018. V časti posúdenia jednotlivých
znaleckých posudkov a neuskutočnenia výsluchu znalca MUDr. Gémeša preto považovala žalobkyňa
rozsudok okresného súdu za nepreskúmateľný. Z jeho odôvodnenia jednoznačne vyplýva, že súd prvej

inštancie neskúmal znalecké posudky z materiálneho a formálneho hľadiska, neposudzoval ich na
základe ich obsahu vo vzájomnej súvislosti, resp. nijakým spôsobom nedal relevantnú odpoveď, prečo
považuje bodové ohodnotenie posudku MUDr. Jablonického za relevantné v porovnaní s bodovým
ohodnotením bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia v znaleckom posudku MUDr. Gémeša.
Pokiaľ okresný súd odkázal na skutočnosť, že výška bodového ohodnotenia v posudku MUDr. Gémeša

jeniekoľkonásobnevyššia,akopripúšťavyhláškač.32/1965Zb.,tentonázorjezaloženýnanesprávnom
právnom posúdení. Vyhláška totiž v ustanovení § 7 ods. 2 obmedzuje výšku priznania bolestného
a sťaženia spoločenského uplatnenia pre jedno poškodenie na zdraví. Z prílohy k tejto vyhláške je
zrejmé, že poškodením na zdraví sa rozumie jednotlivé samostatné poškodenie na zdraví,
a nie viaceré poškodenia na zdraví vzniknuté pri jednej škodovej udalosti, ako to naznačil okresný súd.

10. Ďalej žalobkyňa argumentovala, že s ohľadom na objektívnu situáciu nepovažuje mimoriadne
zvýšenie základných sadzieb, náhrad bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia za dostačujúce.
Okresný súd nijakým spôsobom vo svojom rozhodnutí neodôvodnil, z akého dôvodu by bolo žalobkyňou
navrhované mimoriadne zvýšenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia na 80-násobok
ani zvýšenie v predchádzajúcom zrušenom rozhodnutí na 30-násobok neprimerané. S konštatovaním

súdu týkajúcim sa bolestného, žalobkyňa súhlasila. Avšak súd prvej inštancie v rámci posudzovania
mimoriadneho zvýšenia základnej sadzby bolestného zrejme neprihliadol na ďalší aspekt tvrdený
žalobkyňou a preukazovaný znaleckými posudkami, a to psychiatrom potvrdená psychickú labilitu
a poúrazovú depresiu, ktorá sťažovala i pooperačnú a poúrazovú starostlivosť, čo je zrejmé zo
znaleckého posudku MUDr. Jablonického. V danej súvislosti žalobkyňa zároveň poukázala na potrebu

širšieho ponímania komplikácií uvedených súdom a v tej súvislosti odkázala na svoje
tvrdenia v podaní zo dňa 23.07.2018. MUDr. Jablonický v súvislosti s uvedeným poukázal na zápalové
komplikácie a zároveň spôsob liečby žalobkyne označil za „mimoriadne bolestivý“, pričom taktiež
upriamil pozornosť na „operačné výkony, ktoré nie sú zahrnuté v jednotlivých sadzbách
(osteosyntéza chrbtice, luxácia acromio-klavikulárna, opakované punkcie a drenáž hrudníkovej dutiny

vpravo)“. MUDr. Gémeš konštatoval, že vo všetkých prípadoch pooperačného obdobia, ktoré prekonala
žalobkyňa, musela absolvovať veľmi komplikovanú pooperačnú liečbu a rehabilitáciu, ktorá bola
sprevádzaná bolesťami vyžadujúcimi analgetickú liečbu. Aj v súčasnosti následky úrazu sú takého
charakteru, že spôsobujú trvalé bolestivé stavy a výrazný diskomfort hlavne v oblasti mobility.
11. Žalobkyňa tiež uvádzala, že nie je žiaduce izolovať rozhodnutie len s ohľadom na

matematickú výšku násobku mimoriadneho zvýšenia základnej sadzby, ale do úvahy je potrebné brať
aj ten aspekt, že hodnota jedného bodu v zmysle vyhlášky účinnej v čase udalosti je 30,-Sk, a teda v
dnešnom vyčíslení ani nie 1,00 Eur. Ku dňu rozhodnutia súdu prvej inštancie je táto vyhláška vzhľadom
na súčasné ekonomické a spoločenské pomery absolútne nepoužiteľná. Žalobkyňa nezapríčinila, žesa táto vec nevyriešila od samotnej udalosti už po dobu 23 rokov, kedy aj výška sumy 30,- Sk mala
nesporne oveľa vyššiu hodnotu, ako je tomu v súčasnosti. V konečnom dôsledku teda aj samotné
mimoriadne zvýšenie základnej sadzby na 15-násobok v kontexte vyhlášky č. 32/1965 Zb., najmä v

spojitosti s finančnou hodnotou jedného bodu, vyznieva nedostatočne. Suma priznaná ako náhrada
škody na zdraví v časti bolestného bez zohľadnenia už poskytnutých plnení a bez zohľadnenia
neexistujúceho spoluzavinenia žalobkyne vo výške 13.406,19 Eur predstavuje iba niečo málo nad 12-
násobok priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v národnom hospodárstve za prvý
štvrťrok 2020. Takáto suma objektívne nemôže upokojiť celkovú škodu žalobkyne, ktorá jej vznikla v

súvislosti s bolesťami prekonávanými v dôsledku škodovej udalosti. Žalobkyňa sa stotožnila s názorom
prvoinštančného súdu, pokiaľ ide o jeho úvahy ohľadom mimoriadneho zvýšenia základnej sadzby za
sťaženie spoločenského uplatnenia, avšak nestotožnila sa už s jeho názorom, že v danom prípade
neboli problémy psychického charakteru u žalobkyne preukázané. K tomu žalobkyňa uviedla, že takéto
problémy vyplývajú aj z posudku MUDr. Jablonického, ako aj z posudku MUDr. Gémeša. Suma, ktorá jej
bola priznaná v prípade náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia bez jej spoluzavinenia a už bez

započítaných plnení vo výške 12.771,36 Eur, netvorí ani len 12-násobok priemernej mzdy zamestnanca
národného hospodárstva za prvý štrvťrok 2020 a táto by jej nestačila ani na pokrytie ročných nákladov
spojených s komplikáciami vyplývajúcimi zo sťaženia spoločenského uplatnenia v dôsledku
škodovej udalosti. Také nízke odškodnenie možno vzhľadom ku všetkým komplikáciám konštatovaným
aj súdom prvej inštancie považovať za absurdné.

12. Pokiaľ ide o výrok o trovách konania, odvolateľka poukázala na rozsudok Krajského súdu v Trnave
zo dňa 13.12.2017 sp. zn. 10Co/191/2017 a konštatovala, že v danom prípade nemal súd prvej inštancie
postupovať podľa ustanovenia § 257 CSP, keďže žalobkyňa bola v základe svojho nároku úspešná a mal
preto vychádzať z ustanovenia § 255 CSP. V zmysle uvedeného mala byť za plne úspešnú považovaná
žalobkyňa a uvedené malo byť aplikované aj pre prípad trov štátu.

13. Intervenient v rade 1/ vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že sa nestotožňuje s odvolaním
žalobkyne. Mal za to, že okresný súd správne právne posúdil vec, keď zohľadnil spoluvinu žalobkyne a
neprihliadol na súkromný znalecký posudok znalca MUDr. Gémeša. Rovnako súhlasil s priznaním 15-
násobku mimoriadneho zvýšenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. Podľa jeho názoru

súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy potrebné pre rozhodnutie vo veci, a preto navrhol napadnutý
rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

14. Ďalšie podania neboli v odvolacom konaní zo strany subjektov sporu predložené.

15. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods.
1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie vo výroku II. o čiastočnom
zamietnutí žaloby ako vecne správne v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil a v závislých výrokoch III. a
IV. o trovách konania, vrátane trov štátu podľa § 388 CSP zmenil spôsobom vyjadreným vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

16. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o rozhodnutie o
zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre

posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením §
220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach
naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v meritórnej časti odvolacieho
prieskumuobmedzilnakonštatovaniesprávnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia(§387ods.2CSP).

17. V rámci reakcie na odvolaciu argumentáciu žalobkyne formulovanú v opravnom prostriedku sa
odvolací súd v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného
súdu. Zároveň krajský súd poukazuje na zodpovednosť žalobkyne za obsahové vymedzenie odvolania,
v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať princíp viazanosti odvolacími dôvodmi (§
380 ods. 1 CSP). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní zároveň nemá odpovedať na

každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na taký, ktorý má rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostal sporný, alebo je to nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie tvoriajeden celok, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne
skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.

18. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04),
ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s
jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa

k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

19. Odvolateľka vymedzila odvolacie dôvody tak, že namietala závery okresného súdu o
ustálení rozsahu jej spoluviny na škode, nesúhlasila tiež s odmietnutím posudku MUDr. Gémeša a
jeho následného výsluchu v spore, odkazovala aj na nedostatočný rozsah mimoriadneho zvýšenia

bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia a napokon nesúhlasila s postupom súdu pri
rozhodovaní o náhrade trov konania. Odvolací súd na základe takto vymedzených námietok obmedzil
odvolací prieskum napadnutého rozsudku len na otázky vymedzené žalobkyňou a neprihliadal na iné
prípadne pochybenia súdu prvej inštancie.

20. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§
132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku
konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania,
pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli
v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti

je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP). Cieľom povinnosti tvrdenia a
dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na
strane sporu, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou
také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou
v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú

povinnosť.

21. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako
vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované
právomusítvrdiťžalobca,zatiaľčookolnostitotoprávovylučujúcesúzáležitosťoužalovaného.Bremeno

tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu
sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pokiaľ strana určitú skutočnosť tvrdí, táto
sa považuje za preukázanú v dôsledku uplatnenia fikcie jej nespornosti (§ 151 ods. 1, 2 CSP), alebo ju
strana preukáže príslušným dôkazom (§ 185 a nasl. CSP).

22. Spôsob a rozsah prejednania sporu je determinovaný petitom žaloby a skutkovými tvrdeniami
sporových strán. Žalobca či žalovaný nemôže bez predchádzajúceho tvrdenia viesť dokazovanie
spôsobom smerujúcim k objasneniu skutočností, ktoré doposiaľ neboli nijako prezentované. Ak sporová
strana neponúkne súdu žiadne tvrdenie, ale toto sa snaží nahradiť dôkazom, ide postup, ktorý aktuálne
procesná úprava nepripúšťa (§ 132 ods. 2 CSP), čím sa zvyšuje zodpovednosť strany sporu za logickú

a konštruktívnu argumentáciu, a to najmä v situácii, ak túto prezentuje advokát.

23. Pre prípad vzniku škody na zdraví zakotvuje Občiansky zákonník v ustanoveniach § 444 až §
449a jednotlivé nároky, ktoré si môže poškodený uplatniť voči škodcovi. Týmito nárokmi sú náhrada za
bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, náhrada za stratu zárobku, náhradu za stratu dôchodku,

jednorazové vyrovnanie, pozostalostná úrazová renta, náhrada nákladov účelne vynaložených na
liečenie a náhrada pohrebných nákladov. Vo všeobecnosti platí, že aj pri danom type náhrady škody
platí znenie § 441 Občianskeho zákonníka regulujúce zavinenie poškodeného.

24. Podrobná úprava určovania výšky odškodnenia bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia

je predmetom úpravy vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského
uplatnenia; pre uplatnenie tohto nároku v dôsledku úrazu alebo iného poškodenia na zdraví, ktoré bolo
spôsobené po 31.07.2004, a ak ide o chorobu z povolania z takej choroby, ktorá bola zistená po tomto
dátume, platia príslušné ustanovenia zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade zasťaženie spoločenského uplatnenia. Vzhľadom na to, že škodová udalosť, z ktorej si žalobkyňa uplatňuje
v spore nároky vznikla za účinnosti vyhlášky č. 32/1965 Zb., venoval odvolací súd pozornosť výkladu
jej relevantných ustanovení.

25. Odškodnenie za bolesť sa poskytuje za bolesti spôsobené poškodením na zdraví, jeho liečením
alebo odstraňovaním následkov, a to podľa zásad a sadzieb stanovených v prílohe vyhlášky č. 32/1965
Zb. (§ 2 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb.). Nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia
možno poškodenému priznať podľa § 4 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb., ak poškodenie na zdraví

má preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho
životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh. Odškodnenie za sťaženie
spoločenského uplatnenia musí byť primerané povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v
rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a spoločnosti.

26. Pri odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia sa vychádza zo

základného počtu bodov, ktorým bolo toto sťaženie ohodnotené v lekárskom posudku (§ 6 ods. 1 a 2
v spojení s § 10 vyhlášky č. 32/1965 Zb.). Ustanovenie § 7 ods. 1 citovanej vyhlášky v znení účinnom
do 31.03.1999 výšku odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia určuje sumou
30,- Sk za jeden bod. Celková výška odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia
z jedného poškodenia na zdraví nesmie presiahnuť sumu 120.000,- Sk; z toho odškodnenie za bolesť

nesmie presiahnuť sumu 36.000,- Sk, a to ani s pripočítaním odškodnenia podľa § 6 ods. 2 vyhlášky
(zvýšenie vykonané v rámci znaleckého posudku). V zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky v celkom výnimočných
prípadoch hodných osobitného zreteľa môže súd odškodnenie primerane zvýšiť, a to aj
nad ustanovené najvyššie výmery odškodnenia.

27. Predpokladom primeraného zvýšenia čiastky zodpovedajúcej základnému počtu bodov zistenému
lekárom je existencia takých skutočností, ktoré umožňujú vytvorenie záveru, že obmedzenie
poškodeného nemožno vyjadriť len základným odškodnením za bolesť a sťaženie
spoločenského uplatnenia, ktoré už samo predstavuje náhradu za preukázateľné nepriaznivé dôsledky
pre životné úkony poškodeného a pre uspokojovanie i plnenie jeho životných a spoločenských potrieb

a úloh. Mimoriadne zvýšenie základnej sumy odškodnenia je možné zvýšiť nad stanovené najvyššie
sadzby odškodnenia bez akéhokoľvek obmedzenia, hlavne bez ohľadu na základný počet bodov zistený
lekárom v zmysle zásady plnej a tým i spravodlivej nápravy. Súd však musí takéto zvýšenie vykonané
v rámci voľnej úvahy vždy náležite odôvodniť s prihliadnutím k mimoriadnej povahe a okolnostiam
konkrétneho prípadu. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že vykonanie zvýšenia základného bodového

ohodnotenia oboch zmienených nárokov - bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia je možné len
individuálnou analýzou osobitne vo vzťahu ku každému nároku. Inak povedané, existencia dôvodov
pre zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa uvedeného ustanovenia
neznamená zároveň aj existenciu dôvodov pre zvýšenie odškodnenia za bolesť a naopak.

28. Pri rozhodovaní o spoluzavinení žalobkyne sa súd druhej inštancie stotožnil so
skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, ktorý odkázal na znenie § 441 Občianskeho zákonníka
a v podrobnostiach poukázal na výsluchy jednotlivých svedkov (V. B., W. a Q.), ktorí ako jediní mohli
ponúknuť súdu obraz o tom, čo sa stalo v kritický večer pred škodovou udalosťou, z ktorej žalobkyňa
uplatňuje svoje nároky v tomto spore. Z dokazovania vykonaného okresným súdom i jeho rozhodnutia

vyplynulo, že pokiaľ ide o výsluch V. B., táto pred dožiadaným súdom uviedla, že žalovaný „nepil príliš
veľa alkoholu“, čo podľa názoru odvolateľky bolo vytrhnuté z kontextu. Faktom je, že svedkyňa v tej
istej výpovedi tiež uviedla, že „ani počas jazdy mi nebolo známe, že by bol odporca vôbec niečo pil“.
Formulácie, ktoré použila označená svedkyňa preto nevykazovali dostatočnú výpovednú hodnotu pre
posúdenie toho, či bol alebo nebol žalovaný opitý a či o tejto okolnosti mohla mať vedomosť žalobkyňa,

preto ich bolo nutné hodnotiť v spojitosti s ostatnými vykonanými dôkazmi - výsluchmi svedkov W., Q. a
samotnéhožalovaného,čoajsúdprvejinštancienásledneučinil.Zhľadiskadôveryhodnostioznačených
svedkov považoval odvolací súd za nutné poukázať na fakt, že ich výpovede boli realizované až trikrát
(v tomto konaní dvakrát a raz v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 16C/123/2006).
Práve v spomínanom konaní na Okresnom súde Žilina, boli svedkovia W. a Q. vypočutí z časového

hľadiska najskôr (v roku 2008), ich výpovede v aktuálnom konaní boli realizované v roku 2009 (W. a Q.),
2014 (W.) a 2015 (Q.). Všetci potvrdili, že pili, že pil aj žalovaný a že dokonca pili aj dievčatá (žalobkyňa,
svedkyňa V. B., vtedy T. a ďalšia ich kamarátka, ktorá pri nehode zahynula). V roku 2008 v konaní
vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 16C/123/2006 bol vypočutý aj žalovaný T. G., ktorý sak spornej otázke vyjadril rovnako, hoci rozporne s jeho výpoveďou z trestného konania, čo aj vysvetlil,
keďže ako obvinený mal v trestnom konaní záujem na zlepšení svojho procesného postavenia. Pokiaľ
v aktuálnom konaní boli vypočutí svedkovia W. a Q. a v ich výpovediach sa vyskytli čiastkové nesúlady

(v otázke, či dievčatá tancovali, že nepoznávali žalobkyňu a pod.), uvedené nebolo pre posúdenie
relevantnénajmäsohľadomnaskutkovýstavzistenývtrestnomkonaníavskoršomkonanívedenomna
Okresnom súde Žilina. Okresný súd oboznámil v priebehu konania aj výpoveď žalovaného z prípravného
konania (29.04.1997), ktorá potvrdzuje, že žalovaný bol v kritickom čase v Ria bare, že sa
tam stretol s troma dievčatami a že tieto tri dievčatá následne viezol domov. Z výsluchov v aktuálnom

konaní vyplýva, že svedkovia W. a Q. strávili daný večer so žalovaným, preto nie je na mieste vôbec
spochybňovať fakt, že uvedená skupina sa pred dopravnou nehodou stretla v bare a ťažko pripísať
najdôležitejší význam výpovediam svedkov z roku 2014 a 2015 (17-18 rokov po dopravnej nehode), ktorí
si už nemohli pamätať na každý detail udalosti a dokonca si nepamätali ani samotnú žalobkyňu.
Podstatná línia udalostí je však z pohľadu odvolacieho súdu zrejmá - žalobkyňa s kamarátkami a
žalovaný so svojimi kamarátmi strávili istý čas v bare predtým než došlo ku škodovej udalosti, pričom je

evidentné, že všetci pili alkoholické nápoje (svedkyňa B., predtým T., v trestnom konaní uviedla, že vypila
dva čaje s rumom - viď rozsudok Okresného súdu Žilina vo veci 16C/123/2006). Je pravdou, že pre
ustálenie spoluviny žalobkyne nepostačovala výpoveď svedkyne V. B.; v spore však boli produkované
ďalšie výpovede, ktoré priamo potvrdili, že žalobkyňa sedela pri stole so žalovaným, že celá skupina
pila alkohol, z čoho logicky vyplýva, že musela mať vedomosť o požívaní alkoholu žalovaným. Pokiaľ na

základe takto zisteného skutkového stavu okresný súd ustálil spoluzavinenie žalobkyne v rozsahu 20 %,
toto možno považovať za minimálny podiel, keďže v obdobných prípadoch treba uvažovať o zavinení až
v rozsahu 50 % (pozri napríklad rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 30.09.2009 sp. zn. 25Cdo 2451/2007).

29. K námietkam týkajúcim sa nutnosti použitia „novšieho“ posudku MUDr. Gémeša krajský súd

uvádza, že z hľadiska výsledkov dokazovania a obstarania znaleckého posudku MUDr. Jablonického
nebol dôvod akceptovať novší posudok, resp. pristúpiť k výsluchu MUDr. Gémeša s argumentom, že
tento posudok vychádza „z novších poznatkov medicínskej vedy“. Krajskému súdu nebolo jasné, o
aké novšie a aktuálnejšie poznatky sa jednalo. Zároveň na tomto mieste pripomína, že posudok bol
predložený žalobkyňou za účinnosti Civilného sporového poriadku a bolo preto na sporovej strane,

aby produkovala tvrdenia, ktoré by odôvodnili potrebu vykonania nového znaleckého posudku. Nie je
možné akceptovať argumentáciu, že žalobkyňa sa fakticky nedomáhala vyššej náhrady za bolesť a
sťaženie spoločenského uplatnenia a že tu nebolo nutné „prispôsobiť“ skutkové tvrdenia. V tomto smere
krajský súd zdôrazňuje, že každý uplatnený nárok je nutné odôvodniť skutkovým tvrdením, na ktoré má
nadväzovať dôkaz podporujúci toto tvrdenie, pokiaľ mieni strana dosiahnuť úspech v spore. Opačný

postup je neprípustný, teda nie je možné pripustiť dôkaz bez toho, aby tento nadväzoval na skutkové
tvrdenie. V tomto smere žalobkyňa mohla využiť svoje procesné oprávnenia a v nadväznosti na nový
dôkaz produkovať nové skutkové tvrdenia, z ktorými by sa súd vysporiadal. V režime procesnej úpravy
Civilného sporového poriadku nemožno požadovať od súdu aby sám prispôsoboval obsah dôkazu
jednotlivým skutkovým tvrdeniam, pretože uvedené je zodpovednosťou strany a táto je povinná prísť s

tvrdeniami a identifikovať dôkaz, ktorý tvrdenie potvrdzuje. Uvedeným postupom sa žalobkyňa neriadila,
zjavne očakávala, že skôr formulovaný petit žaloby bude postačujúci na to, aby si vo vzťahu
k nemu súd vo vlastnej réžii adaptoval výsledky novšieho znaleckého posudku na skôr formulovaný
petit (podanie zo dňa 18.04.2005), čo nie je prípustné. Inak povedané, úplne iný (podstatný) dôkaz, hoci
potvrdzujúci výslednú sumu uplatneného peňažného nároku, nemožno vziať na zreteľ, pokiaľ sporová

strana dostatočne nevysvetlila dôvody predloženia a prípadného akceptovania tohto dôkazu v kontexte
so skutkovým stavom prejednávaným v spore. Následne pri odvolacom prieskume preto nebol ani dôvod
venovať pozornosť procesnému postupu súdu, ktorý podľa názoru žalobkyne akceptoval nové znalecké
dokazovanie, keď odročil pojednávanie. Uvedená situácia eventuálne vytvárala možnosť prijatia nového
dôkazu, nie však bez produkovania potrebných skutkových tvrdení, ako vysvetlil odvolací súd vyššie.

Na uvedenom názore odvolacieho súdu nemôže nič zmeniť ani argumentácia žalobkyne formulovaná
v podaniach zo dňa 19.11.2018 a 28.08.2019, ktoré procesne neuchopili podstatnú zmenu základu
žalobného nároku i požadovaného mimoriadneho zvýšenia uplatnených náhrad, ani spojitosť s petitom
žaloby. Jednoduchý fakt, že novší posudok bol pre žalobkyňu výhodnejší a odkaz na jeho obsah bol z
pohľadu odvolacieho súdu nedostatočný pre jeho akceptovanie.

30. Aj v otázke mimoriadneho zvýšenia požadovaných náhrad za bolesť a sťaženie spoločenského
uplatnenia považoval krajský súd postup súdu prvej inštancie za správny. Na zdôraznenie
správnosti tohto názoru poukazuje na rozsiahlu rozhodovaciu činnosť súdov Slovenskej republiky (akoaj Českej republiky s totožnou právnou úpravou formulovanou vo vyhláške č. 32/1965 Zb.). V
sporoch vedených na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 6Co/266/2008 a 6Co/210/2015 odvolací súd
skúmal najťažšie prípady poškodenia zdravia; v prvom uvádzanom spore sa súdy zaoberali ťažkými

degeneratívnymi zmenami v chrbtici poškodenej, ktoré mohli viesť kedykoľvek k okamžitému ochrnutiu
všetkých štyroch končatín, a preto ustálili mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia na 15-násobok, v druhom prípade utrpel poškodený ťažké poškodenie zdravia v podobe
mentálnej retardácie (IQ 47), čo viedlo k zvýšeniu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na
35-násobok, náhrada bolestného zvýšená nebola. Najvyšší súd Českej republiky vo veci vedenej pod

sp. zn. 21Cdo 2115/2000 považoval za správne závery vo vzťahu k zvýšeniu náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia na 10-násobok vo vzťahu k osobe, ktorá utrpela popáleniny na 70% tela
vo veku 22 rokov, pričom došlo u nej aj k popáleniu dýchacích ciest. Najvyšším súdom Českej
republiky bolo v ďalšom konaní (sp. zn. 25Cdo 1169/2000) konštatované zvýšenie náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia v prípade úplnej straty videnia na jedno oko a hrozby straty
videnia na druhé oko s nemožnosťou vykonávať doterajšie povolanie v rozsahu 4-násobku. Krajský

súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 6Co/438/2011 konštatoval potrebu zvýšenia základnej
náhrady bolestného na 7-násobok a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na 5-násobok v
prípade poškodenej, ktorá utrpela zranenia ako 16-ročná, pričom bol u nej diagnostikovaný traumaticko-
hemoragický šok ťažkého stupňa, otras mozgu stredného stupňa, pomliaždenie brucha, zlomenina
štvrtého a piateho rebra vpravo, zlomenina zápästnej časti vretennej kosti vľavo s posunom kostných

úlomkov, luxačná zlomenina lakťa vpravo, zlomenina lopaty panvy s centrálnou luxáciou hlavy stehennej
kosti vpravo, rany v oblasti kolena vľavo s poškodením vnútorného postranného väzu ľavého kolena.
Podľa vyjadrenia znalca sa uvedená osoba nachádzala na hranici života a smrti. V prípade úrazu 34-
ročnej baletky, ktorá stratila možnosť vykonávať svoje povolanie Okresný súd Dunajská Streda v konaní
vedenom pod sp. zn. 9C/209/2003 konštatoval potrebu zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského

uplatnenia na 7-násobok. Rozhodnutie bolo potvrdené v odvolacom konaní. Najvyšší súd Českej
republikypovažovalzaopodstatnenézvýšeniezákladnejnáhradyzasťaženiespoločenskéhouplatnenia
v rozsahu dvojnásobku u žalobkyne, u ktorej došlo k poškodeniu zdravia vo veku 41 rokov s trvalými
následkami vyplývajúcimi z poúrazového obmedzenia hybnosti krčnej chrbtice, bolestí ľavej ruky a
straty jej citlivosti a ťažkostí s bedrovým kĺbom. Žalobkyňa nemôže v ruke udržať ťažšie predmety,

ale ani hrnček či tanier, má ťažkosti pri dlhšej chôdzi, je obmedzená v športovaní,
ktorému sa venovala rekreačne, pri práci v záhradke a v domácnosti, trpí bolesťami
hlavy. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/182/2010 zo dňa 24.02.2011
vyplýva potreba zvýšenia mimoriadnych náhrad na 5-násobok (bolestné) a 10-násobok (sťaženie
spoločenského uplatnenia) v prípade poškodeného, ktorý utrpel mnohopočetné zranenia ohrozujúce

život a hemoragický šok spôsobený stratou krvi, musel absolvovať bolestivé preväzy, v súvislosti s
fraktúrou sánky mal problémy s prijímaním potravy, mal pomliaždený mozog na pravej strane, zlomeninu
hrudnej kosti, utrpel prasknutie lebky na ľavej strane a pomliaždenie pľúc, prekonal zápal pľúc, sepsu,
musel absolvovať viacero operácií, bola mu amputovaná ľavá dolná končatina v stehne, od januára 2003
je v starostlivosti psychiatra pre depresívne stavy. Najvyšší súd Slovenskej republiky v ďalšom spore

vedenom pod sp. zn. 5Cdo/49/2012 konštatoval v rozsudku zo dňa 28.11.2013 opodstatnenosť zvýšenia
náhrady za bolesť na 10-násobok a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na 15-násobok
v prípade žalobcu, ktorý utrpel najťažšiu formu úrazového poškodenia - polytraumu (poškodenie 2
orgánových systémov ohrozujúcich život) a trieštivú zlomeninu stehennej kosti, ktorej spôsob liečby bol
bolestivý, keďže mal operačne otvorenú kosť a do bedrovej kosti do stehennej dutiny mal zavedený

cudzí materiál na dobu cca 1 roka. Okrem trvalých duševných porúch trpel žalobca trvalými somatickými
poruchami, z ktorých za najzávažnejšie bolo porušenie funkcie zažívacích orgánov, vyžadujúcich
vysokohodnotnú diétu, ktorú však pre nedostatok finančných prostriedkov nemohol dodržiavať. V
dôsledku úrazu má skrátenú končatinu, je trvale nútený používať barle a jeho stav si vyžaduje opateru
inouosobou.Potrebujepomoc priobliekaní,dennejhygieneanásledkyúrazuznamenalinemožnosť

vykonávať profesiu, ktorú si vybral.

31. V aktuálne prejednávanom spore okresný súd zohľadnil dlhodobé bolesti, ktoré žalobkyňa utrpela
v priebehu liečby, pričom vychádzal z bodového hodnotenia náhrady za bolesť ustáleného
MUDr. Jablonickým, ktorý sám v zmysle ustanovenia § 6 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb. vykonal

zvýšenievrámcisvojejkompetencie.Žalobkyňavrámciodvolacejargumentácieajvkontexteexistujúcej
judikatúry nevysvetlila dôvody zvýšenia požadovaných náhrad nad 15-násobok stanovený súdom prvej
inštancie. V zrušujúcom uznesení zo dňa 09.07.2008 sp. zn. 6Co/127/2008 krajský súd uviedol, že
„zvýšenie nároku je možné aplikovať len výnimočne, pri stanovení bolestného, zvlášť je to možné lenojedinele, najmä keď poškodený trpí zvlášť mučivými útrapami alebo mučivými stavmi, prípadne je
obzvlášť citlivý, nemožno tlmiť bolesť medikamentóznou liečbou a podobne. Netreba zabúdať na to, že
už samotná vyhláška prikazuje pri hodnotení nárokov zohľadniť rozsah poškodenia, charakter zranení

a zákrokov, vek, pohlavie, a podobne. Samotná bolesť predstavuje nepríjemný pocit alebo emocionálny
zážitok spojený so skutočným alebo potencionálnym poškodením tkaniva alebo popisovaný termínmi
takéhoto poškodenia. Vnímanie a tolerancia bolestí je individuálna a je silne ovplyvnená psychickým
stavom jednotlivca. Preto pri hodnotení bolesti si súd musí ujasniť aj to, či sa jedná o neuropatickú
bolesť, psychogénnu bolesť, a to najmä z dôvodu, že určité druhy bolesti je možné tlmiť podávaním

liekov, teda poškodený ich vníma iba obmedzene. Zároveň si súd pri posudzovaní bolesti musí
ujasniť, akými bolesťami trpel poškodený pri poranení, ako sa prejavili bolesti po lekárskych
zásahoch, či boli podávané lieky na tlmenie bolesti a či vôbec bolo možné bolesť tlmiť, účinnosť
liekov a podobne. Preto pri stanovení náhrady za bolesť, vrátane jej zvýšenia, súd musí vychádzať z
odborných zistení, nie svojej úvahy“. V danej veci vychádzal súd zo záverov znalca MUDr. Jablonického,
ktorý v rámci hodnotenia bolestného pristúpil k zvýšeniu konkrétnych posudzovaných položiek. Z

jeho posudku, a ani z iných vykonaných dôkazov nevyplýva možnosť súdu zvýšiť bodové hodnotenie
bolestného nad rozsah stanovený súdom prvej inštancie. V ďalšom zrušujúcom uznesení zo dňa
29.11.2013 sp. zn. 6Co/132/2013 krajský súd vysvetlil, že pri zvyšovaní náhrady za bolesť je neprípustné
prezentovať všeobecné úvahy o „utišovaní bolesti“, „odkázanosti na pomoc zdravotníckeho personálu“,
či „utrpenia úrazu v mladom veku“. Faktom totiž je, že v prípade bolestného je dôvodné vychádzať z

náhrady stanovenej znalcom, ktorá môže byť zvýšená na základe relevantných kritérií vysvetlených
predovšetkým v uznesení odvolacieho súdu sp. zn. 6Co/127/2008. V podanom opravnom prostriedku
odvolateľka poukázala na jednotlivé liečebné úkony a znalcom MUDr. Jablonickým konštatovanú
„mimoriadnu bolestivosť“. Takto vymedzené dôvody však aj podľa úsudku súdu druhej inštancie nie
sú spôsobilé potvrdiť relevantnosť požiadavky žalovanej v posudzovanej otázke. Pokiaľ žalobkyňa

odkazovala aj na posudok MUDr. Gémeša a na jeho závery o „komplikovanej pooperačnej liečbe a
rehabilitácii“ k uvedenému odvolací súd len stručne poukazuje na svoj vyššie formulovaný záver o
neakceptovaní daného posudku.

32.Kmimoriadnemuzvýšeniunáhradyzasťaženiespoločenskéhouplatneniakrajskýsúdpredovšetkým

odkazuje na bohatú judikatúru, ktorá bola objasnená v odseku 30. tohto rozsudku. V prípade následkov
dopravnej nehody, ktoré utrpela žalobkyňa v konkrétnom prípade, možno v zmysle uvádzanej judikatúry
bez pochýb konštatovať, že 15-násobné zvýšenie uplatnenej náhrady predstavuje hornú hranicu
takéhoto zvýšenia, (ktorú bolo vhodné priznať najmä s ohľadom na vek žalobkyne v čase úrazu); v spore
neboli tvrdené a preukázané tak významné následky v živote žalobkyne, ktoré by mohli konštatovať

zvýšenie náhrady v rozsahu požadovanom v odolaní. Navyše žalobkyňa v odvolaní iba
popísala obsah rozhodnutia súdu prvej inštancie, pričom však nevzniesla konkrétne odvolacie námietky,
v rozsahu ktorých by mohol odvolací súd uvažovať o zvýšení náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia v ňou požadovanom rozsahu (nespresnila, či má súd uvažovať o 30-násobku, či 80-násobku
- v zmysle naposledy pripustenej zmeny žaloby na základe uznesenia zo dňa 03. 05. 2005

požadovala zvýšenie na 80-násobok, v neskoršom podaní zo dňa 19. 11. 2018 odkázala na „aktuálnejší“
posudok MUDr. Gémeša a žiadala už len 30-násobok).

33. V rámci posudzovania podmienok pre mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť a sťaženie
spoločenského uplatnenia treba prisvedčiť argumentom žalobkyne, že MUDr. Jablonický skutočne

poukázal na psychickú labilitu a poúrazovú depresiu žalobkyne, čo sťažovalo liečbu,
táto okolnosť sama o sebe však z hľadiska hodnotenia podmienok pre mimoriadne zvýšenie
požadovaných náhrad nemala potrebnú relevanciu. Nebolo celkom jasné, ako presne zasiahli tieto
skutočnosti do života žalobkyne, pokiaľ súd uvažuje o zvýšení náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia, resp. či táto okolnosť znamenala aj potrebu liečby, čo by bolo relevantné pre posudzovanie

náhrady za bolesť (táto bola z pohľadu odvolacieho súdu stanovená v rozsahu prevyšujúcom obvykle
priznávané náhrady v súdnym sporoch). Aj k uvedenému mala produkovať odvolacie argumenty
žalobkyňa, čo však neučinila.

34. Pokiaľ odvolateľka poukazovala na to, že súd neodôvodnil neprípustnosť mimoriadneho zvýšenia

základných sadzieb náhrad na 30-násoobk, resp. 80-násobok, k uvedenému krajský súd uvádza, že súd
prvej inštancie vysvetlil svoj postup pri ustálení potreby zvýšenia týchto náhrad na 15-násobok, k čomu
odvolací súd poukázal na judikatúru súdov Českej i Slovenskej republiky. Ustálená rozhodovacia činnosť
v súvislosti s aplikáciou § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. zjavne neumožňuje poskytnúť žalobkynirozsiahlejšiu mieru náhrady; iným postupom by došlo k porušeniu pravidla vyjadreného v článku 2 ods.
2 Základných princípov CSP.

35. K tvrdenej zastaranosti vyhlášky považuje odvolací súd reagovať slovami Najvyššieho súdu ČR
vyslovenými v rozsudku sp. zn. 21Cdo 2115/2000 zo dňa 22.11.2001: „Ak dovolateľ namieta, že odvolací
súd nezahrnul do rámca svojich úvah okolnosť, že ´samo chápanie náhrady podľa vyhl. z polovice
60. rokov je zastarané´, potom opomína, že súdu neprislúcha oprávnenie zvýšením odškodnenia za
sťaženie spoločenského uplatnenia, za ´využitia´ hľadísk stanovených doterajším právnym predpisom,

anticipovať-??dôslednevzaté-potrebnosťajobsaheventuálnejnovejprávnejúpravyataknahradzovať
činnosť zákonodarcu.“

36. Pokiaľ však ide o rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania, odvolací súd nepovažoval úvahy
okresného súdu prezentované v napadnutom rozhodnutí za správne, a uzavrel, že pre daný prípade nie
je možné aplikovať výlučne princíp úspechu vo veci.

37. Dôvodová správa k ustanoveniu § 249 CSP (ktoré v platnom a účinnom znení zákona figuruje ako §
255 CSP) uvádza, že „v tomto ustanovení sa premieta zásada úspechu v spore ako esenciálne kritérium
priznania náhrady trov konania. V sporovom konaní je kritérium procesného úspechu prvoradým
kritériom posudzovania náhrady trov konania, čomu zodpovedá i systematické začlenenie tohto

ustanovenia. Podľa tohto kritéria môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak
súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v požadovanej výške. Ide o prípady, kedy výška nároku
závisí od úvahy súdu. Príkladom je náhrada nemajetkovej ujmy v sporoch o ochranu osobnosti - určenie,
že bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania a povinnosť žalovaného sa ospravedlniť priznané
boli, avšak náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nebola priznaná v požadovanej výške“. Zásadu

úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské
právo), alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch nejde o procesne neúspešného žalobcu,
ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť
procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti“.

38. Je teda zrejmé, že neúspech žalobkyne nemohol vziať súd do úvahy v tej časti, ktorá sa týkala
stanovenia výšky náhrady za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia, ale len v časti jej základu.
Z vyššie uvádzaných úvah vyplýva, že krajský súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o
čiastočnom zavinení žalobkyne v rozsahu 20 %. Potom aj jej úspech (neúspech) mohol hodnotiť len v
spojitosti s týmto záverom. Ak teda žalobkyňa dosiahla úspech v základe svojho nároku v rozsahu 80 %

a neúspech (zodpovedajúci jej zavineniu) v rozsahu 20 %, potom jej čistý úspech v konaní predstavuje
60 %, čo znamená aj jej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 60 %. Nárok žalobkyne na náhradu
trov konania sa tak opiera o ustanovenie § 255 ods. 1 CSP, pokiaľ ide o základ uplatneného nároku
a o ustanovenie § 255 ods. 2 CSP, pokiaľ ide o zvýšenie požadovaných náhrad, ktoré boli závislé od
znaleckých posudkov a úvahy súdu.

39. Pri formulácii týchto záverov týkajúcich sa výkladu ustanovenia § 255 ods. 2 CSP vychádzal súd aj z
rozhodnutí Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/188/2016 zo dňa 28. 09. 2016 a sp. zn. 6Co/274/2017 zo
dňa31.01.2018,KrajskéhosúduvTrnavesp.zn.10Co/191/2017zodňa13.12.2017,akoajÚstavného
súdu SR sp. zn. II. ÚS 399/2019 a sp. zn. I. ÚS 56/2017.

40. Pokiaľ ide o subjekt povinný nahradiť trovy konania žalobkyne, za tento treba nepochybne považovať
žalovaného a tiež intervenienta v rade 1/, ktorý vstúpil do konania (ako vedľajší účastník) na základe
podania zo dňa 15.07.2003 a následne po zmene procesnej úpravy podaním zo dňa 10.10.2017.
Na základe podania zo dňa 10. 10. 2017 nevstúpila do konania spoločnosť Allianz

- Slovenská poisťovňa, a.s., čo vyplýva z obsahu listiny, táto len zastupovala Slovenskú kanceláriu
poisťovateľov. Chybné vyhodnotenie podaní intervenienta sa prejavilo aj v následnom uznesení zo
dňa 27.02.2018 o pripustení vstupu spoločnosti Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s. ako intervenienta
a v následnom zamietnutí sťažnosti voči tomuto uzneseniu, čo následne riešila Slovenská kancelária
poisťovateľov novým oznámením vstupu do konania podaním zo dňa 27.08.2019. Zmätočný postup

súdu prvej inštancie vyhodnotil odvolací súd tak, že za relevantný považoval vstup intervenienta v rade
1/, ktorý má niesť zodpovednosť za trovy vzniknuté žalobkyni, pretože svojím aktívnym postupom v
spore sa podieľal na ich vzniku. Aktuálna procesná úprava síce neobsahuje žiadne regulácie ohľadom
zodpovednostiintervenientazaneúspechnímpodporovanejstranysporu,zrozhodovacejčinnostisúdovSlovenskej republiky však vyplýva možnosť priznania náhrady trov konania intervenientovi, z čoho treba
vyvodiť aj opačnú možnosť - kedy takýto subjekt bude zaviazaný na ich náhradu (§ 255 ods. 1, 2 CSP
per analogiam). V prípade intervenienta v rade 2/ súd nemohol uvažovať o jeho povinnosti nahradiť

akékoľvek trovy, keďže jeho vstup do sporu bol výsledkom nesprávneho posúdenia podaní Slovenskej
kancelárie poisťovateľov zo strany súdu prvej inštancie.

41. V zmysle pomeru úspechu a neúspechu sporových strán rozhodol krajský súd aj o rozdelení
zodpovednosti žalobkyne a žalovaného (ako aj intervenienta v rade 1/) za trovy vzniknuté štátu ešte v

režime procesnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku, na ktoré má štát nárok v zmysle § 255 ods.
2,§259CSP,akoajčlánku4ods.2ZákladnýchprincípovCSP.Jezjavné,žepozmeneprocesnejúpravy
v právnej úprave absentuje regulácia trov štátu, ktoré neboli pokryté preddavkom, tak ako to malo na
mysli ustanovenie § 148 OSP. Z uvedeného dôvodu pre absenciu výslovnej právnej úpravy a rešpektujúc
vlastnú rozhodovaciu prax (napríklad uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/110/2018 zo dňa
20.11.2019) odvolací súd rozhodol spôsobom vyjadreným vo výroku tohto rozsudku. Žalobkyňa je

povinná niesť zodpovednosť za trovy štátu v rozsahu 20 % a žalovaný solidárne s intervenientom v rade
1/ v rozsahu 80 %.

42. Vo zvyšnej časti, nenapadnutej odvolaním, (t.j. vo výroku I.) zostal rozsudok okresného súdu
nedotknutý týmto rozhodnutím odvolacieho súdu.

43. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu

zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).