Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, March 25, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/8/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8815210326
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8815210326.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobcu: Y.. U. L., nar. XX.XX.XXXX,
bytom S. nad M. č. XXX, zast.: JUDr. Ján Uhlík, advokátom, AK, Námestie slobody č. 1, 093 01 Vranov
nad Topľou proti žalovanému: K.. R. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXX, zast.: JUDr. Evald Dzurenda,
advokát, Jána Béreša 35, 080 01 Prešov na ochranu osobnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu vo Vranove nad Topľou č.k. 10C/87/2015-236 zo dňa 06.02.2019 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

P r i z n á v a žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči žalobcovi
s tým, že o výške náhrady rozhodne súd 1.inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol. II. Vyslovil, že žalovaný má voči
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške tohto nároku rozhodne súd prvej
inštancie po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

2. Právne odôvodnil svoje rozhodnutie ust.§ 13 ods.1, 4, § 18 ods.1, § 18f ods.1 a § 18d ods.1 Zákona
o obecnom zriadení, ust.§ 4 zákona č. 502/2011 Z.z. o finančnej kontrole a vnútornom audite, ust.§ 11,

§ 13 ods.2,3 Občianskeho zákonníka a ust.§ 255 ods.1 a § 262 ods.2 Civilného sporového poriadku
(ďalej C.s.p.).

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že v prvom rade žalobca v konaní nepreukázal pasívnu legitimáciu
žalovaného. Zo všetkých ním predložených lekárskych správ, ktorými odôvodňoval zhoršenie jeho
zdravotnéhostavuvpríčinnejsúvislostisnímtvrdenýmiatakmisostranyžalovanéhojekonštatované,že
tieto ataky mali prichádzať nielen zo strany žalovaného - hlavného kontrolóra, ale i zo strany poslancov

obecného zastupiteľstva. Ide predovšetkým o zhoršenie jeho psychického stavu deklarované lekárskymi
správami MUDr. T. S., psychiatra (napr. z 29.01.2013, 23.06.2014, 05.08.2015, atď.). Vo všetkých týchto
správach pri udaní subjektívnych obtiaží žalobca uvádza, že súvisia nielen s atakmi voči nemu zo strany
hlavného kontrolóra, ale i zo strany poslancov.

4. Vecnú legitimáciu má tá zo sporových strán, ktorej svedčí stav z hmotného práva, teda kto je
nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia), alebo nositeľom subjektívnej povinnosti

vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje (porovnaj
napr. uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 6Co/17/2017 z 26.07.2016). I napriek tomu, že
skutkovýstavnasvedčujetomu,žežalobcapocelýčaspredchádzajúcipodaniužalobyzazodpovedných
za zásah do svojich práv na ochranu osobnosti označoval nielen žalovaného ale i poslancov obecnéhozastupiteľstva, v podanej žalobe za zodpovedného za tento stav označil iba žalovaného. Žalobca
tak nepreukázal pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v tomto spore, resp. nedefinoval podiel jeho
spoluviny na ním tvrdenom zásahu do jeho osobnostných práv. Nedostatok pasívnej vecnej legitimácie

je bez ďalšieho dôvodom pre zamietnutie žaloby. Súd prvej inštancie zároveň zistil aj ďalšie dôvody pre
zamietnutie žaloby a to, že v konaní nebolo preukázané, že by k žalobcom tvrdeným atakom voči jeho
osobe zo strany žalovaného malo dôjsť mimo rámca plnenia pôsobnosti žalovaného vo funkcii hlavného
kontrolóra obce, ktorý rámec je mu daný vyššie citovanými ustanoveniami Zákona o obecnom zriadení
a Zákona o finančnej kontrole a vnútornom audite. Naopak, bolo preukázané, že žalovaný všetky

podania adresované rôznym inštitúciám, resp. negatívne výsledky z kontrolnej činnosti pri starostovaní
v obci žalobcom prezentoval výlučne v rámci medzí ustanovení uvedených právnych predpisov. Toto
hodnotenie súdu vyplýva zo všetkých vykonaných dôkazov. Žiaden zo svedkov nevypovedal a ani to
nevyplynulo z listinných dôkazov, že by k nejakým atakom zo strany žalovaného voči žalobcovi malo
dochádzať mimo rámca jeho kontrolnej činnosti a prezentovaných výsledkov jeho kontrolnej činnosti
na obecných zastupiteľstvách. Dokonca svedok JUDr. R. F., ktorý v tom čase pôsobil ako poslanec

obecného zastupiteľstva deklaroval, že výsledky kontrolnej činnosti žalovaného k činnosti žalobcu ako
starostu v obci neboli len výlučne negatívne, dokonca jeho negatívne zistenia boli v menšej miere
ako zistenia pozitívne (v pomere cca 40 % negatívnych zistení k 60 % pozitívnych zistení). Je síce
pravda, že rokovania obecného zastupiteľstva boli emotívne, prebiehali zvýšeným hlasom a neobišli sa
ajbezvulgarizmovvdôsledkuvzniklejanimozitymedzižalobcomažalovaným.Tátovzniknutáanimozita

však bola práve následkom negatívnych kontrolných zistení žalovaného z titulu jeho funkcie hlavného
kontrolóra, s ktorými sa žalobca nedokázal stotožniť a subjektívne ich považoval ako útok na jeho osobu
zo strany žalovaného. Treba podotknúť, že takýto spôsob jednania (zvýšený hlas, krik, vulgarizmy) mal
na obecných zastupiteľstvách nielen žalovaný voči žalobcovi, ale aj opačne žalobca voči nemu.

5. K jedinej okolnosti, kde by súd mohol hodnotiť, že by mohlo dôjsť k nejakým útokom voči žalobcovi
mimorámecvýkonufunkciežalovanéhoakohlavnéhokontrolórabolavkonaníprezentovanátzv.„štvavá
antikampaň“, to je výlep rôznych osočujúcich plagátov po stĺpoch verejného osvetlenia v obci pred
komunálnymi voľbami a na internetových sociálnych komunikačných sieťach (facebook atď.). Nebolo
však preukázané, že by za touto „kampaňou“ mal stáť žalovaný. Naopak, práve svedkyňa E. L. -

manželka žalobcu, u ktorej by súd práve mohol vidieť tendenciu vypovedať v prospech žalobcu z dôvodu
príbuzenského vzťahu k nemu, vypovedala tak, že za touto štvavou kampaňou mal stáť nie žalovaný,
ale bratranec žalobcu R. V..

6. Súd prvej inštancie zhodnotil, že okrem nedostatku pasívnej legitimácie žalobca ani neuniesol

dôkazné bremeno o tom, že by malo dôjsť k zásahu do ním tvrdených práv na ochranu osobnosti zo
strany žalovaného podľa § 11 OZ, resp. do takého zásahu z jeho strany, ktoré by si zasluhovalo náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2, 3 OZ).

7. Zároveň konštatoval, že žalobca ako starosta obce pri výkone verejnej funkcie musí byť vo vyššej

miere tolerantný voči jeho kritizovateľnosti ako osoby verejného záujmu. Žalobca si musel byť vedomý
tejto skutočnosti už pri vstupe do politickej súťaže, keď sa uchádzal o post starostu. Táto miera
kritizovateľnosti je zvýšená u osoby verejného záujmu - verejného činiteľa jednak vo vzťahu k verejnosti,
vo vzťahu k médiám, ale tobôž i vo vzťahu k orgánom obce, ktorých úlohou je práve kontrolovať
zákonnosť výkonu funkcie starostu ako je to v prípade žalovaného - hlavného kontrolóra (porovnaj napr.

uznesenie Ústavného súdu SR I. ÚS 364/06-14 z 30.11.2006, nález Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS
492/2012 z 18.04.2013, atď.).

8. Následne súd prvej inštancie konštatoval, že aj prípadné nedôvodné podozrenia, ktoré prezentoval
žalovaný a adresoval rôznym ďalším orgánom (kontrolným orgánom verejnej správy, orgánom činným

v trestnom konaní, atď.), si súc vedomý uvedených skutočností žalobca nemal posudzovať a pociťovať
ako nejakú šikanu voči nemu. A to i napriek tomu, že väčšina z uvedených podaní bola týmito orgánmi
vyhodnotená ako nedôvodná. Tobôž tu nemožno hovoriť o nejakom zásahu do jeho práv na ochranu
osobnosti zo strany žalovaného. Súd prvej inštancie zároveň poukázal i na skutočnosť, že samotný
žalobca sám uplatňoval podobnú „prax“ a spôsob jednania voči osobám, ktoré mu neboli po vôli, či už

ešte počas pôsobenia ako poslanca obecného zastupiteľstva alebo keď bol funkcii starostu. Poukázal i
na skutočnosť, že práve na základe kontrolnej činnosti žalovaného bol podaný podnet orgánom činným
v trestnom konaní, na základe ktorého bolo rozsudkom Okresného súdu vo Vranove nad Topľou sp.
zn. 12T/17/2012 zo dňa 25.09.2013 žalobca právoplatne uznaný za vinného pre prečin porušovaniapovinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1 Trestného zákona pri správe majetku obce
S. nad M. a bol mu uložený trest, okrem iných aj trest zákazu činnosti vykonávať funkciu starostu
v trvaní dvoch rokov. I z uvedeného dôvodu možno konštatovať, že podávanie rôznych podnetov zo

strany žalovaného pri výkone funkcie obecného kontrolóra nebolo výlučne nedôvodné, alebo dokonca
šikanóznevsnaheublížiťžalobcovi,znížiťjehoobčianskučesťaľudskúdôstojnosťvovzťahukobčanom
obce a iným osobám, ale naopak postupoval v medziach právnych predpisov a viedlo to k náprave
konania zodpovedných osôb pri hospodárení s majetkom obce. Preto súd prvej inštancie žalobu v celom
rozsahu zamietol.

9. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie tým, že žalovaný bol plne úspešný, preto
mu patrí plná náhrada trov súdneho konania v zmysle ust.§ 255 ods.1 C.s.p., ktoré mu súd priznal.
Zároveň konštatoval, že podľa § 262 ods. 2 C.s.p. o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

10. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie
zmeniť, žalobe vyhovieť v plnom rozsahu alebo alternatívne rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie dokazovanie a rozhodnutie. Konštatoval, že podľa jeho názoru súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože súd prvej inštancie nesprávne interpretoval

žalobu. Čo sa týka tvrdenia súdu prvej inštancie, že žalobcom nebola preukázaná pasívna legitimácia
žalovaného, tak podľa názoru žalobcu samotná žaloba priebeh dokazovania a konania, výpovede
svedkov a vyjadrenia žalovaného, že podania podával z pozície hlavného kontrolóra obce nevzbudzujú
sebamenšiu pochybnosť kto je označený za zasahovateľa do osobných práv žalobcu. Pokiaľ súd v
odôvodnení spomína aj poslancov, je to jeho konštrukt, ktorý s vecou legitimácie nemá nič spoločné.

Žalobca konkrétne k bodu 39.odôvodnenia uviedol, že ide o rozpor so skutkovým stavom, pretože
všetky trestné a iné podania, ktoré ako dôkazy boli v písomnej forme predložené spolu so žalobou sa
uskutočnili, keď žalovaný už bol mimo výkon funkcie hlavného kontrolóra obce. Podľa názoru žalobcu
by však mali dôkaznú váhu aj v prípade podania počas výkonu funkcie, pretože neboli podložené
žiadnym faktom a vychádzali iba z cieľavedomej kampane žalovaného zdiskreditovať žalobcu nielen

v očiach spoluobčanov, ale aj v očiach rodiny. K bodu 41. a 42.odôvodnenia žalobca uviedol, že
na rozdiel od názoru prvoinštančného súdu žalobca trvá na tom, že v tomto konkrétnom prípade
uniesol dôkazné bremeno, že nespočetnými trestnými podaniami žalovaného došlo k zásahu do jeho
osobnostných práv. Ani jedno podanie predložené spolu so žalobou nebolo opodstatnené. Išlo o
nepravdivé a neopodstatnené tvrdenia a logicky na ich základe teda nebolo začaté žiadne trestné

stíhanie. Táto skutočnosť už oprávňuje k záveru, že správanie sa žalovaného možno považovať za
zásah do osobnosti a takýto zásah je aj spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu. K bodu 43.odôvodnenia
žalobca uviedol, že konštatovanie súdu prvej inštancie, že žalobca pri výkone funkcie starostu musí byť
vo vyššej miere tolerantný voči jeho kritizovateľnosti ako osoby verejného záujmu nemožno vzťahovať
na konkrétnu žalobu a teda na správanie sa žalovaného. V jeho prípade, pokiaľ ide o jeho správanie sa,

totiž nešlo o výkon práva kritiky, ale o vyloženú a cieľavedomú, vychádzajúc aj celkového počtu takmer
50 trestných podaní, kriminalizáciu a škandalizáciu osoby žalobcu, ktorá nebola podložená žiadnym
faktom alebo skutkovým tvrdením. Takýto subjektívny zásah bol neoprávnený a medzi ním a porušením
osobnostnej sféry existovala príčinná súvislosť. Nielen podľa žalobcu, ale aj podľa mnohých svedkov,
ktorí boli vypočutí na jednotlivých súdnych pojednávaniach bolo preukázané, že uvedené správanie sa

žalovaného znížilo dôstojnosť, vážnosť a česť žalobcu v prostredí, v ktorom žije. Prvoinštančný súd v
bode 46. nenecháva bez povšimnutia skutočnosť, že žalovaný má zásluhu na tom, že na základe jeho
kontrolnej činnosti došlo k právoplatnému uznaniu žalobcu za vinného za prečin porušovania povinnosti
pri správe cudzieho majetku preto, že si bez vedomia poslancov upravil svoj plat. Práve na tom žalovaný
postavil svoju procesnú obranu poukazujúc na to, že žalobca je kriminálnik a to všetko v zmysle svojej

výpovede pri vyšetrovaní jedného z trestných oznámení, keď doslova uviedol, že: „podozrenie nemôžem
preukázať, neviem ani inak zdokladovať, ale podľa mňa je to tak, že U. L. je taký a na neho má stále
podozrenie, že sa dopúšťa trestných činov“. K zneváženiu cti, vážnosti a dôstojnosti teda žalovaný
nepotreboval žiadny významný dôkaz ani fakt, inými slovami povedané udávaním bol posadnutý. Ak
vyššie uvedené prvoinštančný súd zaradil medzi dôvody, ktorými odôvodnil svoje rozhodnutie, tak sám

spochybnil v tomto konaní svoju nestrannosť. Na druhej strane však nebral do úvahy, že žalobca pred
podaním žaloby žil normálnym rodinným a dôstojným životom, spoločensky a politicky sa angažoval,
za čo získal dôveru svojich občanov ako jej starosta a mnohé ocenenia. Toto všetko sa však radikálne
zmenilo po atakoch žalovaného do osobného aj pracovného života žalobcu. V súvislosti s náhradoutrov konania podľa názoru žalobcu mal byť v tomto prípade uplatnený osobitný zreteľ pri ich priznaní
vo vzťahu práve k osobe žalobcu.

11. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať mu
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % vo vzťahu k žalobcovi. Nestotožnil sa s tvrdeniami
žalobcu uvedenými v odvolaní. Mal za to, že súd prvej inštancie po vykonaní rozsiahleho dokazovania a
tovýsluchomdeviatichsvedkovamnožstvalistinnýchdôkazovsprávnezistilskutkovýstavveci,rozhodol
vecne správne, spravodlivo a svoje rozhodnutie náležíte odôvodnil. Stotožnil sa s názorom súdu prvej

inštancie, že v konaní nebol zo strany žalobcu produkovaný jediný dôkaz, ktorý by priamo usvedčoval
resp. označil žalovaného za osobu, ktorá zasahuje do osobných a osobnostných práv žalobcu. Zo
šiestich žalobcom navrhnutých svedkov ani jeden nevypovedal v neprospech žalovaného. Dokonca, ako
je to uvedené v napadnutom rozhodnutí, ani manželka žalobcu nepotvrdila jeho tvrdenia uvádzané v
žalobe, že konkrétne žalovaný atakuje, resp. zasahuje do práv žalobcu, konkrétne uviedla, že tieto ataky
a antikampaň proti žalobcovi robí jeho bratranec R. V.. Práve žalovaný využitím prostriedkov procesnej

obranypreukázalvprvoinštančnomkonanínedôvodnosťaneopodstatnenosťžaloby.Žalobcavosvojom
odvolaní naďalej trvá na svojich, v konaní nepreukázaných, tvrdeniach a stále obviňuje žalovaného z
akejsi cieľavedomej kriminalizácie a škandalizácie svojej osoby, ktorá mala byť preukázaná mnohými
svedkami a správanie žalovaného malo znížiť dôstojnosť, vážnosť a česť žalobcu v prostredí, v ktorom
žije. Z výpovedí svedkov a listinných dôkazov naopak vyplýva úplne niečo iné. Žalobca v mnohých

podaniach v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolaní uráža žalovaného, že chcel žalobcu
zdiskreditovať,žeboltýmtoposadnutý.Žalobcasizjavnemýlipojemposadnutosťazodpovednosť,resp.
povinnosť, ktorú ukladá zákon. Podľa žalobcu je asi funkcia hlavného kontrolóra obce úplne zbytočná.
Žalobca v odvolacom konaní dokonca spochybňuje nestrannosť súdu. Počas konania však neuplatnil
ust. § 52 a nasl. C.s.p. námietku zaujatosti. Asi zamietnutie žaloby znamená podľa žalobcu zaujatosť.

Súd prvej inštancie priznal žalovanému plnú náhradu trov konania vzhľadom na to, že mal v konaní plný
úspech. Žalobca v odvolaní poukazuje na osobitný zreteľ pri rozhodovaní o náhrade trov vo vzťahu k
osobe žalobcu. Tento osobitný zreteľ žalobca ale nijako nešpecifikoval.

12. K vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobcu zaslal svoje stanovisko žalobca. Podľa jeho názoru

prvoinštančný súd nerozhodol tak, aby jeho odôvodnenie rozsudku poskytovalo skutkovú a právnu
oporu výroku rozhodnutia. Rozsudok nebol riadne odôvodnený v súlade s ust. § 220 C.s.p., preto
je z tohto hľadiska rozhodnutie nezákonné. Žalobca napadol všetky dôvody zamietnutia žaloby. K
tvrdeniam žalobcu v odvolaní sa v predmetnom vyjadrení žalovaný prakticky nevyjadril. Jeho vyjadrenie
považuje žalobca za čisto formálnu vec z vyššie uvedeného dôvodu. Žalobca uniesol dôkazné bremeno,

čo preukázal listinami priloženými k návrhu žaloby. Ak žalovaný tvrdí, že zo strany žalobcu nebol
preukázanýjedinýdôkaz,ktorýbypriamousvedčovalžalovanéhozaosobu,ktorázasahujedoosobných
a osobnostných práv žalobcu, k tomu uviedol, že žalovaný sa okrem iného usvedčil aj sám, keď
pri jednom z vyšetrovacích úkonov uviedol, že podozrenie nemôže preukázať, nevie to ani inak
zdokladovať, ale podľa jeho názoru je to tak, že U. L. je taký, a na neho má stále podozrenie, že sa

dopúšťa trestných činov.

13. K stanovisku žalobcu k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu zaslal vyjadrenie žalovaný. Uviedol,
že nevie zaujať stanovisko k výhrade riadneho neodôvodnenia rozsudku v súlade s ust. § 220 C,s.p.
zo strany žalobcu. Žalobca neuviedol v čom vidí nezákonnosť rozhodnutia v zmysle ust. § 220

C.s.p. Naopak žalovaný má za to, že sa súd prvej inštancie po rozsiahlom dokazovaní správne zistil
skutkový stav a spravodlivo rozhodol, čo sa odzrkadlilo náležite v presvedčivo odôvodnení rozhodnutia.
V konaní pred súdom prvej inštancie bolo jasne preukázané, že žalovaný nijakým spôsobom nezasiahol
a nezasahuje do osobných a osobnostných práv žalobcu, nijako nepoškodil jeho meno ani česť. Preto
znova navrhol rozsudok potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalobcovi.

14. Vyjadrenie žalovaného bolo zaslané žalobcovi prostredníctvom jeho právneho zástupcu. Tento
uviedol, že k vyjadreniu žalovaného sa už vyjadril, teda zatiaľ nemá čo nové uviesť, zároveň žiada zaslať
spis odvolaciemu súdu vzhľadom na zastaralosť bezodkladne. Inak bude považovať postup za prieťahy
v konaní.

15. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust.§ 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ust.§ 385 C.s.p. a contrario s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudkuoznámil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 16.03.2021 a zistil, že
odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

16. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

17. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v
kontexte s namietanými nesprávnymi skutkovými zisteniami, s nesprávnym právnym posúdením veci, s
nepreskúmateľnosťou a inou vadou, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne,
v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s
prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (pozri napr. Ústavný súd SR, sp. zn. II.ÚS 78/05).

18. Žalobca tvrdí, že na základe vykonaných dôkazov súd prvej inštancie dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Tu odvolací súd uvádza, že vykonané dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to

každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie dôkazov súd uvedie v
odôvodnení rozsudku. Voľné hodnotenie dôkazov súdom, prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia.
Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po „individuálnej selekcii“
následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z
vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov,

alebo porušením pravidiel formálnej logiky.

19. Ďalej žalobca namieta, že rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je

omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn.
7 Cdo 7/2010).

20. Žalobca zároveň namieta, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie nezodpovedá kritériám
uvedeným v ust.§ 220 C.s.p. Podľa názoru odvolacieho súdu z odôvodnenia napadnutého rozsudku
vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej
a právnymi závermi súdu na strane druhej. Za daného stavu potom odôvodnenie tu napadnutého
rozsudku rešpektuje kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej

argumentácie, teda je preskúmateľné.

21. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie v prejednávanej veci správne zistil skutkový
stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočnosti a na základe vykonaného dokazovania
dospel aj k správnym skutkovým zisteniam okrem názoru, že žalovaný nie je pasívne legitimovaný vo

veci. Súd prvej inštancie čo do otázky nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného v dôvodoch rozsudku
uvádza, že žalobca nepreukázal pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v spore, resp. nedefinoval
podiel jeho spoluviny na ním tvrdenom zásahu do jeho osobnostných práv. Konštatoval, že žalobca
po celý čas predchádzajúci podaniu žaloby za zodpovedných za zásah do svojich práv na ochranu
osobnosti označoval nielen žalovaného, ale i poslancov obecného zastupiteľstva a v podanej žalobe

za zodpovedného za tento stav označil iba žalovaného. K tomu odvolací súd uvádza, že bolo výlučne
vecou žalobcu, aby označil koho považuje za zodpovedného za stav ako to popísal v žalobe. Zo žaloby
jednoznačne vyplýva, že žalobca má za to, že žalovaný osem rokov spätne šíri o žalobcovi nepravdivé
správy, podáva na neho rôzne podania orgánom činným v trestnom konaní, v priestupkových konaniach
atiežsúdnymainýmorgánom.Zároveňžalobcaprodukovalajdôkazyopodaniachzostranyžalovaného

a to zo dňa 19.05.2011, 29.06.2011, 21.05.2012, 30.05.2012, 13.07.2012, 22.08.2012, 20.09.2012,
09.01.2013, potom podanie z toho istého roku, ktorým mal obviniť žalovaný žalobcu zo zneužívania
svojej právomoci zo dňa 03.04.2013, 18.04.2013 a 23.04.2013. Jednalo sa o podania žalovaného,
teda nie poslancov obecného zastupiteľstva. V tomto smere odvolací súd považuje odvolaciu námietkužalobcu za dôvodnú. Ďalšie dôvody, ktoré uviedol súd prvej inštancie pre zamietnutie žaloby však
považuje odvolací súd za vecne správne. Preto otázka nesprávneho hodnotenia súdu prvej inštancie vo
vzťahu k nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného neznamenala nesprávne rozhodnutie súdu prvej

inštancie vo vzťahu k predmetu konania vo veci samej.

22. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o
tom, že malo dôjsť k zásahu do ním tvrdených práv na ochranu osobnosti zo strany žalovaného podľa
ust.§ 11 Občianskeho zákonníka, resp. do takého zásahu z jeho strany, ktoré by zasluhovalo náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ust.§ 13 ods.2, 3 Občianskeho zákonníka.

23. Podľa ust.§ 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho meno a prejavov osobnej
povahy.

24. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca svoj nárok na ochranu osobnosti a na
poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ust.§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka
odvíja od času, keď pôsobil ako starosta Obce S. nad M. a žalovaný bol hlavným kontrolórom obce,
prípadneajzaobdobie, keďužžalovanýhlavnýmkontrolóromnebol,pretožejehofunkciamalazaniknúť
dňa 15.02.2011. Možno teda prisvedčiť žalobcovi, keď namieta, že súd prvej inštancie nesprávne v

dôvodoch uviedol, že je to iba za obdobie, keď bol žalovaný hlavným kontrolórom obce, pretože podania,
ktoré označil žalobca v žalobe sú aj po uplynutí termínu 15.02.2011. Ani táto skutočnosť však nemá
vplyv na správne rozhodnutie súdu prvej inštancie, keď žalobu zamietol. Možno prisvedčiť súdu prvej
inštancie, že žalovaný podania adresované rôznym inštitúciám, resp. negatívne výsledky z kontrolnej
činnosti pri starostovaní obce žalobcom prezentoval výlučne v rámci ustanovení Zákona o obecnom

zriadení. Skutočne žiaden zo svedkov nevypovedal, ani to nevyplynulo z listinných dôkazov, že by k
nejakým atakom zo strany žalovaného voči žalobcovi malo dochádzať mimo rámca jeho kontrolnej
činnosti a prezentovaných výsledkov jeho kontrolnej činnosti na obecných zastupiteľstvách. Zároveň aj
prípadné neodôvodnené podozrenia, ktoré prezentoval žalovaný a adresoval rôznym ďalším orgánom
(kontrolným orgánom verejnej správy, orgánom činným v trestnom konaní), tak ako správne uviedol súd

prvej inštancie, žalobca nemal posudzovať a pociťovať ako nejakú šikanu voči nemu a to i napriek tomu,
že väčšina z uvedených podaní bola týmito orgánmi vyhodnotená ako nedôvodná. I odvolací súd má za
to, že nemožno hovoriť o nejakom zásahu do práv žalobcu na ochranu osobnosti zo strany žalovaného
aj keď tieto podania boli urobené v čase, keď žalovaný nemal byť hlavným kontrolórom v obci, kde bol
žalobca starostom.

25. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS
302/2010, z ktorého vyplýva, že hranice akceptovateľnosti šírenia informácií týkajúcich sa osobnostnej
sféry sú najširšie u politikov a najúžšie u „bežných občanov“ . V prípade žalobcu v konaní pred súdom
sa jednalo o bývalého starostu obce, ktorého je nevyhnutne potrebné považovať za osobu pôsobiacu

vo verejnom živote, politike, resp. o osobu verejne činnú. Samozrejme sa jedná o dobu, kedy malo
dochádzať k atakom zo strany žalovaného na žalobcu. U týchto osôb sa prejavuje povinnosť strpieť
vyššiu mieru ingerencie do ich osobnostných práv (II. ÚS 558/2012).

26. Preto odvolací súd zhodne s názorom súdu prvej inštancie konštatuje, že podania žalovaného

vo vzťahu k žalobcovi sa týkali politika, ktorý sa sám vystavuje prísnej kontrole verejnosti a ktorý
musí prejavovať zvýšenú mieru tolerancie voči takejto kritike. Z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky, ale i Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že najsilnejšou prezumpciou ochrany
disponujú politické prejavy, teda prejavy týkajúce sa správy vecí verejných. O takýto prípad sa jedná aj
v prejednávanej veci. Preto podania žalovaného s ohľadom na ich obsah majú zvýšenú mieru ochrany

vo vzťahu k žalobcovi ako bývalému starostovi obce.

27. Odvolací súd poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 655/2017-48 zo dňa
14.11.2018 ajehovyslovenýnázor,sktorýmsaplnestotožňuje.Citujem:„Podľanázoruústavnéhosúdu,
ak sa jednotlivec či skupina jednotlivcov v otázke verejného alebo iného spoločného záujmu obrátia na

kompetentný štátny orgán alebo orgán územnej samosprávy so svojím podaním (petíciou), uplatňujú si
svoje petičné právo podľa čl. 27 ods. 1 ústavy, ktoré možno obmedziť (iba) na základe v tomto článku
uvedených dôvodov a v zmysle čl. 31 a čl. 54 ústavy, rešpektujúc čl. 12 a čl. 13 ods. 2 až 4 ústavy,
nie však na základe čl. 26 ods. 4 ústavy. Uplatnenie petičného práva preto nemožno sankcionovať vrámci konania o ochranu osobnosti (porovnaj nesúhlasné stanovisko sudcu Vehabovié k už citovanému
Medžlis Islamské Zajednice Brčko a ďalší). K tomu by mohlo dôjsť jedine v prípade, ak by už nešlo
o uplatnenie petičného práva, ale v dôsledku zverejnenia obsahu podania, resp. jeho sprístupnenia

verejnosti by sa právny režim podania „preklopiť4 na stranu slobody prejavu podľa čl. 26 ods. 1 ústavy
(napr. súčasným zverejnením petície v novinách, na internete, v letákoch a podobne). Avšak v takom
prípade je potrebné vyvodzovať dôsledky sprístupnenia podania (petície) proti osobe alebo osobám,
ktoré obsah podania verejnosti sprístupnili, a nie bez ďalšieho proti jeho autorovi alebo autorom. Jedným
zo znakov právneho štátu (už citovaný Zakharov, bod 26; tiež citovaný Siryk, bod 42.) je totiž aj to,

že každý má mať možnosť obrátiť sa na príslušné štátne orgány s podozrením na nezákonné konanie
verejných osôb. Ak by na základe korešpondencie týkajúcej sa otázky verejného záujmu alebo iného
spoločného záujmu zaslanej orgánu kompetentnému na jej vybavenie hrozili pôvodcom týchto podaní
sankcie vo forme zaplatenia peňažnej sumy ako kompenzácie nemajetkovej ujmy verejnej osobe, ktorej
sa podozrenia v tejto korešpondencii týkajú, hrozilo by, že jednotlivci by sa so svojimi podaniami vo
veciach verejného záujmu alebo iného spoločného záujmu na kompetentné orgány vôbec neobrátili.

28. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
strany, ale z hľadiska odôvodnenia musí, tak ako to tvrdí i žalobca vo svojom odvolaní spĺňať parametre
zákonného rozhodnutia v zmysle ust.§ 220 ods.2 C.s.p. Právo strany na náležite odôvodnenie súdneho
rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou

justičného aktu (rozhodnutia). Rozhodnutie súdu prvej inštancie je podľa názoru odvolacieho súdu
presvedčivé a dostatočne odôvodnené aj napriek niektorým skutkovým nepresnostiam, keď súd prvej
inštancie uvádza, že žalovaný prezentoval iba výsledky svojej kontrolnej činnosti, aj keď časť podaní
zaslal žalovaný už po skončení svojho pracovného pomeru a časť podaní sa týkala výslovne jeho a
ukončenia jeho činnosti, prípadne zodpovednosti za skončenie jeho pracovného pomeru. Judikatúra

Európskeho súdu pre ľudské práva však nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 23.06.2004 sp.zn.
III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia". Odvolací súd v prípade
potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia

podaného súdom prvej inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť
č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).

29. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva jednostrannosť a ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných predpisov, ktoré by bola popretím ich účelu, podstaty a

zmyslu. Fakt, že sa žalovaný s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňuje a že v
odôvodnení sa vyskytujú aj nepresnosti, ktoré popísal žalobca v odvolaní a na ktoré poukázal i odvolací
súd neznamená, že závery obsiahnuté v dôvodoch rozsudku súdu prvej inštancie nie sú správne. Súd
prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol. Zároveň uviedol aj
prečo priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % vzhľadom na jeho úspech v

konaní. Žalobca v priebehu konania nepreukázal, že by v danom prípade prichádzalo do úvahy aplikácia
ust.§ 257 C.s.p. Dôvody pre aplikáciu tohto ustanovenia ani riadne neodôvodnil vo svojom odvolaní.
Neuviedol teda aký osobitný zreteľ vo vzťahu práve k osobe žalobcu možno pri nepriznaní trov konania
uplatniť a prečo.

30.Pretoodvolacísúdpostupompodľaust.§387ods.1,2C.s.p.napadnutýrozsudoksúduprvejinštancie
ako vecne správny potvrdil.

31. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust.§ 396 ods.1 C.s.p. v spojení
s ust.§ 255 ods.1 C.s.p. Úspešný žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu

k neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu stým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením (§ 262 ods.2 C.s.p.).

32. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasovo 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.