Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 27, 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/55/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2219201394
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2219201394.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň: JUDr.

Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v spore žalobkyne: Mgr. C. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XX,
E. K., zastúpená advokátom: Mgr. Tomáš Michnica, so sídlom Na Priekope 13, Žilina, proti žalovanej:
Slovenská republika, konajúcej prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR, so sídlom Račianska
71, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda, č. k. 12C/11/2019 - 96 zo dňa 13. januára 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie s a p o t v r d z u j e.

II. Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanej priznal voči žalobkyni nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Súd rozsudok po právnej stránke odôvodnil aplikáciou §
153 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP). Uviedol, že vo veci
nariadil pojednávanie, neprizval naň do úvahy prichádzajúci ďalší orgán štátu, oprávnený zastupovať
štát, nakoľko žalobkyňa na vyjadrenie žalovaného (resp. žalobou označeného zástupcu štátu) vo svojej
replike nijakým spôsobom nereagovala, navyše ani nekonkretizovala a nedoplnila, čo je základom
uplatnenia jej nároku. K výške nároku nedoložila, ani nenavrhla vykonať žiadne dôkazy. Na pojednávaní

nariadenom na 13.01.2020 žalobkyňa cestou advokáta poukázala na trestný rozkaz a postup krajského
súdu, ktorý nebol oprávnený vo veci konať, na základe ktorých skutočností mala vzniknúť žalobkyni
škoda a nemajetková ujma. Žalobkyňa dôkazy k uplatnenému nároku nepredložila včas, dokumenty
pripojené k žalobe nie sú dostatočné k preukázaniu nároku uplatneného žalobou, do nariadenia
pojednávania mala žalobkyňa dostatok časového priestoru na predloženie dôkazov o výške škody a na
navrhnutie dôkazov o vzniku nemajetkovej ujmy a preto súd v zmysle § 153 CSP neumožnil žalobkyni
na pojednávaní predkladať a navrhovať dôkazy (ktoré mali byť súčasťou už podanej žaloby).

2. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2 v spojení s § 262 ods. 1
CSP tak, že priznal žalovanej ako úspešnej strane sporu voči žalobkyni nárok na náhradu trov v plnom
rozsahu.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu
podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), g) a písm. h) CSP. Podľa názoru žalobkyne súd prvej inštancie v

odôvodnení rozsudku nedostatočne zistil skutkový stav a použil nesprávnou interpretáciu CSP pri
rozhodovaní v neprospech žalobkyne, pričom nijakým spôsobom neprihliadol na dôkazy navrhnuté
žalobkyňou na pojednávaní. Odôvodnenie predmetného rozsudku je nedostatočné, neúplné a svojimobsahom vytvára stav právnej nerovnováhy účastníkov konania. Primárnym predpokladom zákonného
rozhodnutia je jeho odôvodnenie, ktoré musí spĺňať náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP.

4. Súd prvej inštancie znemožnil žalobkyni konať pred súdom a porušil jej právo na spravodlivý
súdny proces. Žalobkyňa poukázala na čl. 2 ods. 2, čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 4 CSP a uviedla, že
zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd prvej inštancie sa obmedzil na odôvodnenie
rozhodnutia len na str. 4 bod 8, kde v dvoch vetách vysvetlil prečo a z akých dôvodov žalobu zamietol.
Žalobkyni nie je zrejmé, z akých skutočností súd prvej inštancie vychádzal vo svojom rozhodovaní,

keďže žalobkyni ani neumožnil, aby vykonala ňou navrhované dôkazy a tvrdenia (výsluch žalobkyne,
výsluch svedkov, predloženie listinných dôkazov...). Procesné dokazovanie je objektívnym právom
upravený postup občianskoprávneho súdu, ktorého cieľom je získanie skutkových a právnych poznatkov
významných pre rozhodnutie vo veci samej. V tejto súvislosti žalobkyňa upriamila pozornosť na § 187
CSP. Podľa žalobkyne sa konajúci súd nijakým spôsobom nezaoberal skúmaním platnosti/neplatnosti
sporných právnych úkonov/skutočností, čo má za následok porušenie zásady na spravodlivý súdny

proces. Porušením práva na spravodlivý súdny proces dospel súd prvej inštancie k nezákonnému
a nespravodlivému právnemu posúdeniu veci a následne vydal rozhodnutie, ktoré je v rozpore s
právnou úpravou Slovenskej republiky. Zamietnutím žaloby bez akéhokoľvek relevantného odôvodnenia
a neskúmania dôkazov navrhnutých žalobkyňou na pojednávaní došlo postupom súdu prvej inštancie
k porušeniu rovnosti účastníkov konania.

5. Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobkyňa sa domáha nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy,
ktorá jej bola spôsobená nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej správy (neoprávneným trestným
stíhaním). Prvoinštančný súd porušil zákonné princípy a ustanovenia CSP, keď žalobkyni neumožnil
vykonať ňou navrhované dôkazy na podporu jej tvrdení a interpretácii. Súd prvej inštancie sa v rozsudku

odvoláva na sudcovskú koncentráciu konania (§ 153 CSP), v zmysle ktorej nemusí prihliadnuť na
dôkazy,ktorénebolipredloženéskôrakonaprvompojednávaní,sozreteľomnahospodárnosťarýchlosť
konania. Takto určená koncentrácia je nesprávna. Ak súd chcel určiť koncentráciu sám (sudcovskú
koncentráciu)malamuseljasneuviesťaformulovaťzáver,ženaneskôruplatnenéprostriedkyprocesnej
obrany a útoku nebude prihliadať. Takúto frázu však na pojednávaní dňa 13.01.2020 súd neuviedol, teda

nemožno konštatovať, že by súd záväzne určil konkrétny moment, resp. lehotu, po ktorej už nebude
musieť prihliadať na nové skutočnosti. Súd však namiesto toho len všeobecne poučil stranu o existencii
noriem CSP aj koncentrácie, ale žiadnym spôsobom ju neurčil. Ak súd neurčil lehotu (moment) pre
sudcovskú koncentráciu, platí zákonná koncentrácia, a teda je možné predkladať prostriedky procesnej
obrany a útoku až do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. V danom prípade pri

nemožnosti uplatnenia zákonnej koncentrácie konania potom by zákonná koncentrácia nemala žiadny
význam a v CSP by bola upravená zbytočne.

6. Zákonodarca pri inštitúte zákonnej koncentrácie konania vychádza z toho, že súd je objektívne
schopný spor spravodlivo posúdiť a rozhodnúť len, ak má k dispozícii všetky potrebné dôkazy a

skutočnosti. Nakoľko súd prvej inštancie nemal k dispozícii všetky potrebné dôkazy a skutočnosti,
ktoré žalobkyňa navrhovala (súd ich nepripustil) nemohol dospieť k spravodlivému rozhodnutiu vo veci
samej. Právna formulácia zákonnej koncentrácie konania stanovuje konečný limit navrhovania dôkazov
počas celého súdneho konania. Koncentrácia v tomto konaní nebola aplikovaná správne a zákonne.
V dôsledku takéhoto nesprávneho postupu súd nevykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností uvedených v predmetnej žalobe. Súd prvej inštancie sa uvedenými skutočnosťami
nezaoberal, v odôvodnení svojho rozhodnutia ich nevysvetlil a v konaní im nevenoval takmer žiadnu
pozornosť v zmysle § 220 ods. 2 CSP.

7. Absencia náležitého a zrozumiteľného odôvodnenia rozhodnutia je absolútna, nezákonná, porušuje

rovnosť účastníka strán (žalobkyne) v konaní a neguje meritórne právo a demokratické princípy, o ktoré
sa opiera demokracia a nezávislosť. Povinnosť súdu zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový
stav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie sú teda jedny zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu súdu
a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou súdu. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné

skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé
odôvodnenie tohto odklonu. Ustálená prax rozhodovaní súdov jednoznačne odkazuje na povinnosť súdu
jasne a zrozumiteľne odôvodniť svoje rozhodnutie. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/82/2011 zo dňa 29.10.2012.8. Z uvedených dôvodov žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie.

9. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že už v priebehu konania vo svojom vyjadrení k žalobe a v
duplike poukazovala na to, že žalobkyňa neuviedla žiadne skutočnosti a nepredložila/nenavrhla žiadne
dôkazy, ktoré by boli spôsobilé preukázať existenciu vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu v zmysle
ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a

o zmene niektorých zákonov (ďalej len zák. č. 514/2003 Z. z.). Všetky žalobkyňou navrhované a súdu
prvej inštancie predložené listinné dôkazy preukazovali len to, že trestné konanie prebiehalo. Žalobkyňa
v žalobe ani v replike nielenže nepredložila žiaden dôkaz, žalobkyňa súdu prvej inštancie ani len
nenavrhla vykonanie akéhokoľvek dôkazu preukazujúceho oprávnenosť a opodstatnenosť žalobkyňou
požadovaného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy.

10. Žalovaná už v duplike upozorňovala na to, že skutkový stav veci nie je zložitý, a preto by žalobkyňa
nemala mať ťažkosti s preukázaním alebo aspoň konkretizovaním dôkazov, ktoré navrhuje vykonať.
Žalobkyni tak v konaní nič nebránilo, aby sa k duplike žalovanej riadne vyjadrila a ňou identifikované
nedostatky odstránila. Žalobkyňa však aj napriek tomu, že bola od začiatku konania právne zastúpená,
nebola schopná v žalobe ani replike svoje nároky riadne preukázať, a k duplike žalovanej sa nevyjadrila.

Žalobkyňa v stanovenej sudcovskej lehote teda nesplnila povinnosť tvrdenia, čo znamená, že na jej
prípadné ďalšie tvrdenia, ktoré neuviedla a nové predložené dôkazy, súd nemal v zmysle § 167 ods.
3 CSP prihliadať. V prípade, ak by súd umožnil žalobkyni, napriek porušeniu jej povinnosti, dodatočne
uvádzať nové tvrdenia a predkladať dôkazy, princíp rovnosti strán v konaní a účel ustanovení CSP o
koncentrácii konania by bol porušený. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na uznesenie Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 3Obdo/43/2018 zo dňa 26.02.2019.

11. Podľa žalovanej súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenie § 153 CSP, o ktoré oprel aj svoje
odôvodnenie. Nakoľko žalobkyňa v konaní nepredložila ani jeden dôkaz preukazujúci opodstatnenosť
jej nároku na náhradu škody, súd prvej inštancie sa nemal k akému dôkazu, resp. návrhom na vykonanie

dokazovania vyjadrovať. V napadnutom rozhodnutí je v bode 8 vymedzená absolútna absencia dôkazov,
na základe ktorých by mal súd prvej inštancie rozhodovať, čím podľa žalovanej dostatočne súd prvej
inštancie odôvodnil zamietnutie žaloby.

12. V súvislosti s námietkou žalobkyne o absencii vyjadrenia súdu prvej inštancie o aplikácii sudcovskej

koncentrácie konania v zmysle § 153 CSP na pojednávaní konanom dňa 13.01.2020 žalovaná uviedla,
že CSP neupravuje povinnosť súdu uviesť a formulovať záver, že na neskôr uplatnené prostriedky
procesnej obrany a útoku nebude prihliadať. Už zo samotného § 153 CSP, ako aj zásady hospodárnosti
a rýchlosti konania vyplýva, že strany sporu nie sú oprávnené vykonávať procesné úkony kedykoľvek
v priebehu konania. Tvrdenia žalobkyne ohľadom neformulovania záveru, že na neskôr uplatnené

prostriedky procesnej obrany a útoku nebude prihliadať, nemusí byť ani pravdivé. Žalovanej už vo výzve
k vyjadreniu sa k replike žalobkyne zo dňa 22.10.2020 súd prvej inštancie jednoznačne vymedzil a
zvýraznil, že na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy nemusí prihliadnuť. Žalovaná sa
v tomto prípade nemá prečo domnievať, že by vo vzťahu k žalobkyni súd prvej inštancie postupoval
odlišne pri doručovaní vyjadrenia žalovanej.

13. V súvislosti s námietkou žalobkyne, že súd prvej inštancie nemal k dispozícii všetky potrebné dôkazy
askutočnosti,ataknemoholdospieťkspravodlivémurozhodnutiuvoveci,žalovanáuviedla,žebremeno
tvrdenia a dôkazné bremeno je v zmysle § 149, § 150, § 153 a § 185 CSP procesnou zodpovednosťou
strany sporu, nie súdu. Bolo v záujme žalobkyne, aby mal súd prvej inštancie k dispozícii všetky potrebné

dôkazy a skutočnosti/tvrdenia na uskutočnenie podrobného vecného preskúmania dôvodnosti nároku,
čomu žalobkyňa aj napriek viacerým možnostiam a právnemu zastúpeniu zabránila.

14. Žalovaná poukázala zároveň na skutočnosť, že už vo vyjadrení k žalobe namietala nejednoznačnosť
titulu/zásahu, ktorým mala byť žalobkyni spôsobená škoda. Tento nedostatok skutkových tvrdení bol

zásadnýmpreurčenie,ktorýorgánjeoprávnenývmenežalovanejkonať.Akovšakkonštatovalsúdprvej
inštancie v bode 5 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, žalobkyňa ani na túto námietku žalovanej
nereagovala.Podľažalovanejjenapadnutérozhodnutiedostatočneapresvedčivoodôvodnenéasúdom
prvej inštancie uskutočnená sudcovská koncentrácia konania bola uplatnená v súlade so zákonom.Vzhľadom na uvedené žalovaná navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdil.

15. Odvolacia replika nebola podaná.

16. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),

po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), po oboznámení sa s obsahom
celého spisu dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie
je vecne správny.

17. V preskúmavanej veci sa žalobkyňa žalobou domáhala voči žalovanej náhrady majetkovej škody
vo výške 5.650 eur s príslušenstvom a nemajetkovej ujmy vo výške 30.000 eur, podľa zák. č. 514/2003
Z. z. Žalobkyňa v žalobe opísala podrobnú genézu trestného konania, ktoré sa voči nej začalo na
základe uznesenia o vznesení obvinenia OR PZ Dunajská Streda ČVS: ORP-315/2-VYS-DS-14 zo dňa

13.05.2014 a ktoré sa skončilo oslobodzujúcim rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. 2T
105/2015 - 569 zo dňa 08.03.2017. Uznesením o vznesení obvinenia zo dňa 13.05.2014 bola obvinená
pre zločin neodvedenia dane a poistného. Proti uznesenie podala sťažnosť, ktorá bola uznesením
Okresnej prokuratúry Dunajská Streda č. k. 1Pv/419/14/2201 - 4 zo dňa 10.06.2014 zamietnutá. Dňa
17.07.2014 bola na žalobkyňu podaná obžaloba pre prečin nezaplatenia dane a poistného podľa §

278 ods. 1 Trestného zákona a zločin nezaplatenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, 2 Trestného
zákona a následne trestným rozkazom Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 1T/163/2014 zo dňa
29.07.2014 bola uznaná za vinnú a bol jej uložený podmienečný trest odňatia slobody so skúšobnou
dobou a probačným dohľadom s povinnosťou nahradiť škodu pre Sociálnu poisťovňu, a.s.. Na základe
príkazu na zatknutie Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 09.09.2014 bola žalobkyňa nezákonne

predvedená pred Okresný súd Dunajská Streda za účelom doručenia jej trestného rozkazu a opisu
obžaloby. Proti trestnému rozkazu podala žalobkyňa odpor a následne podala aj návrh na odňatie a
prikázanie veci inému súdu, ktorému návrhu Najvyšší súd SR vyhovel. Najvyšší súd SR rozhodol tak,
že Okresnému súdu Dunajská Streda a Krajskému súdu v Trnave vec odníma a prikazuje ju Okresnému
súdu v Spišskej Novej Vsi. Vo svojom rozhodnutí Najvyšší súd SR konštatoval, že v danej veci došlo zo

strany konajúcich súdov k nedostatku nestrannosti a objektívnosti a z obsahu spisu vyplývajú viaceré
pochybenia konajúcich orgánov, pričom najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia špecifikuje nesprávny a
nezákonný postup Okresného súdu Dunajská Streda a Krajského súdu v Trnave a konštatuje, že séria
nezákonných rozhodnutí a postupov, vrátane Okresnej prokuratúry Dunajská Streda skôr nasvedčuje o
zaujatosti týchto orgánov voči obvinenej (žalobkyne v prejednávanej veci), resp. vzbudzuje pochybnosti

o ich nezaujatosti. Odo dňa prikázania veci Okresnému súdu Spišská Nová Ves sa uskutočnilo päť
súdnych pojednávaní, pričom rozsudkom zo dňa 08.03.2017 bola žalobkyňa spod obžaloby v celom
rozsahu oslobodená.

18. Žalobkyňa vzniknutú škodu v podobe skutočnej škody alebo ušlého zisku odvodzovala od porušenia

práva porušením právnej povinnosti, nezákonného rozhodnutia Okresného súdu Dunajská Streda.
Žalobkyňa bola nezákonným rozhodnutím Okresného súdu Dunajská Streda uznaná za vinnú so
spáchania úmyselného trestného činu. Právoplatným rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves
bola žalobkyňa oslobodená spod obžaloby.

19. Z dôvodu, že bola preukázaná nevina žalobkyne v trestnom konaní, podala dňa 28.08.2017
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. V
čase podania obžaloby a následnom priebehu trestného konania na Okresnom súde Dunajská Streda
vykonávala žalobkyňa funkciu konateľa obchodnej spoločnosti.

20. Žalobkyňa vynaložila reálne náklady na trovy právneho zastúpenia v trestnej veci, ktorá prebiehala
v územnej pôsobnosti Dunajská Streda 500 eur, na cestovnom Bratislava - Dunajská Streda a späť 500
eur, 2.000 eur predstavovali náklady spojené s presťahovaním sa do iného mesta z dôvodu šikanózneho
konania okolia a 2.650 eur vynaložila ako náklady spojené s trestným konaním, ktoré bolo vedenéna Okresnom súde Spišská Nová Ves (5-krát cestovné a 5-krát ubytovanie). Žalobkyňa si tak uplatnila
nárok na náhradu škody vo výške 5.650 eura, ktorý žiadala priznať s 5% s úrokom z omeškania ročne
od 13.05.2014 do zaplatenia.

21. Žalobkyňa žiadala priznať taktiež náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 30.000 eur z dôvodov, že
uznesením o vznesení obvinenia jej bola spôsobená psychická trauma; trestné konanie hrubo poškodilo
jej profesionálnu a osobnú povesť v mieste jej pobytu a podnikania (v mieste pobytu a podnikania
bola všeobecne známa osoba); trestné konanie ponižujúcim spôsobom znehodnotilo jej roky budovanú

profesionálnu povesť, zásadným spôsobom zasiahlo do jej osobnostných práv, pričom významným
spôsobom sa zhoršili jej rodinné pomery; trestné konanie malo negatívny dopad na zdravotný stav
jej rodičov a manžela; trestné konanie malo negatívny dopad na jej najbližšiu rodinu (nevyhnutnosť
presťahovania sa do iného mesta z dôvodu ochrany súkromia a integrity rodiny); trestné konanie znížilo
dôveryhodnosť a kredit žalobkyne medzi známymi, priateľmi, rodinou a obchodnými partnermi, malo
za následok úbytok klientov jej firmy a nemohla sa zúčastniť výberového konania na funkciu riaditeľky

kultúrneho strediska a kina v meste Štúrovo, kam sa bola nútená presťahovať z dôvodu vedeného
trestného konania.

22. Na preukázanie svojich tvrdení v žalobe žalobkyňa navrhla vykonať dokazovanie jednotlivými
rozhodnutiami v trestnom konaní, ktoré v žalobe presne špecifikovala a žiadosťou o predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody.

23. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že žalovaná sa vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 06.05.2019
(č.l. 45 - 56) podrobne zaoberá predpokladmi pre priznanie nároku na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy nesprávnym úradným postupom a nezákonným rozhodnutím a okrem iného namieta, že žalobkyňa

označila za nezákonné rozhodnutie, od ktorého odvodzovala nárok trestný rozkaz Okresného súdu
Dunajská Streda č.k. 1T 163/2014-100, zo dňa 39.07.2014, ktorým bola uznaná vinnou zo spáchania
trestného činu a následne bola rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 08.03.2017
spod obžaloby oslobodená v celom rozsahu a to na základe späťvzatia žaloby prokurátorom. Žalovaná
zdôrazňovala, že trestný rozkaz nie je spôsobilým titulom pre uplatnenie nároku na náhradu škody a

nemajetkovej ujmy, pretože nenadobudol právoplatnosť. V tejto súvislosti poukazovala na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR 3Cdo/166/2017 zo dňa 29.01.2018, ktorý to konštatoval v odôvodnení uznesenia.
Namietala, že v texte žaloby nie je označené a zároveň nie je možné ani ustáliť, že v konaní došlo
k vydaniu iného rozhodnutia, ktoré by mohlo byť v zmysle definície poskytnutej § 6 zák. č. 514/2003
Z.z. možné považovať za nezákonné a čo má vplyv aj na ustálenie orgánu, ktorý má za Slovenskú

republiku konať. Žalovaná poukázala na to, že vzhľadom na obsah žaloby orgánom oprávneným konať
v mene Slovenskej republiky môže byť Generálna prokuratúra SR, pričom nárok žalobkyne na náhradu
škody nebol predbežne prerokovaný Ministerstvom spravodlivosti SR, nakoľko po doručení žiadosti a
jej doplnenia bola táto žiadosť na základe vyjadrenia žalobkyne postúpená Generálnej prokuratúre SR.

24. Žalobkyňa na vyjadrenie k odvolaniu reagovala podaním doručeným súdu 26.07.2019 (replika č.l.
75). V podaní vytýka žalovanej, že opomína fakt, že proti žalobkyni bola podaná aj obžaloba Okresnej
prokuratúry Dunajská Streda pre konkrétne prečiny podľa trestného zákona, opätovne označuje orgán,
prostredníctvom ktorého má žalovaná Slovenská republika konať, Ministerstvo spravodlivosti SR a
poukazuje na dôkazy, ktoré navrhuje vykonať, opäť rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní,

resp. žiadosti žalobkyne v trestnom konaní.

25. K replike žalobkyne podala žalovaná dupliku 31.10.2019 (č.l.83), v ktorej poukazuje na nevyhnutnosť
preukázať predpoklady pre priznanie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na dôkazné
bremeno žalobkyne a navrhuje žalobu zamietnuť pre nesplnenie predpokladov pre priznanie nároku na

náhradu škody a nemajetkovej ujmy.

26. Žalobkyňa na doručenú dupliku písomne nereagovala.

27. Súd vo veci vytýčil pojednávanie na deň 13.01.2020 (č.l. 93), ktorého sa zúčastnila žalobkyňa, jej

právny zástupca a zástupca žalovanej. Na pojednávaní právny zástupca žalobkyne predniesol žalobu v
zhode s jej písomným vyhotovením, k žalobe sa vyjadrila zástupkyňa žalovanej, súd oboznámil dôkazy,
prílohy žaloby a uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené. Právny zástupca žalobkyne v záverečnej
reči konštatoval, že na dnešnom pojednávaní chceli navrhnúť dôkazy preukazujúce, že žalobkyni vzniklaškoda a nemajetková ujma a navrhol žalobe vyhovieť. Zástupca žalovanej v záverečnej reči poukázal
na to, že žalobkyňa nenavrhla vykonať žiadne dokazovanie na preukázanie škody a nemajetkovej ujmy
a navrhla žalobu zamietnuť.

28. Následne súd na tom istom pojednávaní vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu žalobkyne zamietol.
Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplynulo, že rozsudok odôvodnil výlučne § 153 CSP,
s poukazom na sudcovskú koncentráciu konania, t.j. na skutočnosť, že žalobkyňa, do vyhlásenia
uznesenia o skončení dokazovanie nenavrhla vykonať žiadne dokazovanie, ktoré by preukazovalo vznik

škody a nemajetkovej ujmy a ich výšku.

29. Žalobkyňa v odvolaní namietala porušenie práva na spravodlivý proces tým, že súd prvej inštancie
žalobkyni neumožnil navrhnúť vykonať dokazovanie, riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie, nezaoberal
sa skúmaním (ne)platnosti sporných právnych úkonov a skutočností, neprihliadol na zistený skutkový
stav, riadne nepoučil žalobkyňu o koncentrácii konania a nešpecifikoval moment, do ktoré žalobkyňa

mohla predkladať návrhy na vykonanie dokazovania.

30. Podľa § 153 ods. 1 a 2 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené
včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a

hospodárnosť konania.

31. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas,
nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie
ďalších úkonov súdu.

32. Podľa § 17 ods. 1, 2 a 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci
uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

33. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením

vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,
uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

34. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2) sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje; b) závažnosť vzniknutej ujmy a

na okolnosti, za ktorých došlo; c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote;
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

35. Podľa § 18 ods. 1 citovaného zákona náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov
konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo

rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení
osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo
trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

36. Žalobkyňa sa v prejednávanej veci domáhala náhrady škody voči štátu, spôsobenej jej nezákonným

rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom na základe osobitného zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci. Pokiaľ chcela byť v konaní úspešná, musela tvrdiť
a preukázať existenciu základných predpokladov pre priznanie náhrady škody, ktorými sú existencia
škody,nesprávnyúradnýpostup,resp.nezákonnérozhodnutieapríčinnúsúvislosťmedzivznikomškody
a nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom.

37. Súd v sporovom konaní rozhoduje predovšetkým na základe žaloby, v ktorej žalobca v súlade s
§ 127 a s § 132 CSP okrem iného pravdivo a úplne píše rozhodujúce skutočnosti a označí dôkazy
na ich preukázanie. Žalobkyňa v žalobe tvrdila, že jej škoda vznikla sériou nezákonných rozhodnutí a
postupov Okresného súdu Dunajská Streda, Okresnej prokuratúry Dunajská Streda a Krajského súdu

v Trnave, ktoré v žalobe bližšie špecifikuje. Za nezákonné rozhodnutie považuje trestný rozkaz vydaný
okresným súdom Dunajská Streda, ktorým bola uznaná za vinnú z úmyselného trestného činu, proti
ktorému podala odpor a neskôr bola rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves spod obžaloby
oslobodená. Z uvedeného možno vyvodiť, že žalobkyňa odvodzovala svoj nárok na náhradu škodyod vydaného trestného rozkazu Okresným súdom Dunajská Streda, ktorý považovala za nezákonné
rozhodnutie, keďže neskôr bola rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves oslobodená. Žalovaná
vo vyjadrení k odvolaniu (č.l. 46) správne poukázala na skutočnosť, že žalobkyňa v žalobe neoznačila

nesprávny úradný postup, ani nezákonné rozhodnutie, s ktorým by osobitný zákon spájal nárok na
náhradu škody a poukázal na rozhodnutie NS SR 3Cdo/166/2017, z ktorého vyplýva, že trestný rozkaz
nenadobudol právoplatnosť, pozri § 365 Trestného poriadku (žalobkyňa proti nemu podala odpor). Podľa
dôvodovej správy k § 6 zákona č. 514/2003 Z.z. právna úprava stanovuje tri základné podmienky,
pri splnení ktorých možno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej protiprávnym rozhodnutím, a

to: 1. protiprávnosť rozhodnutia, 2. právoplatnosť rozhodnutia a 3. vyčerpanie opravných prostriedkov.
V danom prípade nie je splnená druhá z týchto podmienok. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom
žalovanej , že tvrdenie žalobkyne o nezákonnosti trestného rozkazu a následnom oslobodení žalobkyne
spod obžaloby nezakladá nárok na náhradu uplatnenej škody podľa osobitného zákona, čo bolo jedným
z dôvodov pre zamietnutie žaloby žalobkyne.

38. Ďalším dôvodom pre zamietnutie žaloby žalobkyne je skutočnosť, že v žalobe, resp. v ďalších
podaniach žalobkyňa nenavrhuje vykonať žiadne dokazovanie k preukázaniu výšky jednak majetkovej
aleaninemajetkovejujmy.Žalobkyňanavrhovalavykonaťdokazovanievýlučnerozhodnutiamivydanými
v trestnom konaní, ktoré ale bolo možné považovať za dôkazy preukazujúce existenciu nezákonného
rozhodnutia (resp. nesprávneho úradného postupu), prípadne príčinnej súvislosti medzi vznikom škody

a nezákonným rozhodnutím, ale neboli to dôkazy preukazujúce vzniknutú škodu, ktorú si žalobkyňa
uplatnila vo výške 5.650 eur ako majetkovú škodu a 30.000 eur ako nemajetkovú škodu.

39. Majetkovú škodu vo výške 5.650 eur žalobkyňa navrhovala priznať ako reálne náklady vynaložené
v trestnej veci v územnej pôsobnosti Dunajská Streda v sume 500 eur trovy právneho zastúpenia,

cesta Bratislava - Dunajská Streda a späť 500 eur, náklady spojené s presťahovaním 2.000 eur a
náklady spojené s trestným konaním v Spišskej Novej Vsi 2.650 eur (cesta Štúrovo - Spišská Nová
Ves a späť 5x, ubytovanie Spišská Nová Ves 5x). Pokiaľ má súd podľa citovaného § 18 ods. 1
zák .č. 514/2003 Z.z. posúdiť náhradu škody zodpovedajúcu účelne vynaloženým trovám v trestnom
konaní, ktoré poškodenej vznikli, bolo nevyhnutné presne špecifikovať, aké úkony právnej služby ktorý

advokát žalobkyni poskytol a bolo nevyhnutné výšku vynaložených, t.j. aj zaplatených trov v trestnom
konaní preukázať. Rovnako, ak si žalobkyňa uplatňovala náhradu spôsobenej škody za cestovné,
bolo potrebné tvrdiť a preukázať kedy bola cesta vykonaná, akým motorovým vozidlom (pripojením
technického preukazu) v súlade so zák. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách a tiež bolo povinnosťou
žalobkyne preukázať, že cestovné (v trestnom konaní) právnemu zástupcovi zaplatila. Žalobkyňa

jednak neposkytla dostatočné množstvo tvrdení (informácií) o jednotlivých úkonoch právnej služby a o
cestovnom a tiež nepreukázala, že tieto trovy v trestnom konaní vynaložila a teda má nárok na ich
náhradu.

40. Citované ustanovenie § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci priznáva poškodeným, ktorým vznikla ujma nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, právo na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za súčasného
splnenia dvoch podmienok, a to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a jednak, že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť
inak, čo môže byť napr. formou verejného ospravedlnenia, uverejnením rozsudku, znením jeho

odôvodnenia a pod. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, než majetkovej sféry poškodeného,
a teda môže predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce
na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské
postavenie a pod. Zákon pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy výslovne, demonštratívnym výpočtom,
stanovuje kritériá, ktoré je potrebné vždy posúdiť s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého

individuálneho prípadu. Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je tak ponechané na ľubovôľu súdu, ale
musí byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo skutkového
stavu na základe dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých
oblastiach života(spoločenskej,pracovnej,rodinnej)dotknutejosoby,vktoromsmeredôkaznébremeno
zaťažuje poškodeného. V tejto súvislosti možno vo všeobecnosti konštatovať, že určujúcim vodítkom

pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy by mala byť jej primeranosť. Z uvedenej právnej úpravy, ktorá
stanovuje okruh skutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej
ujmy prihliadnuť, potom vyplýva, že nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť už
zo samotnej existencie nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, bez zreteľana následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a
okolnosti, za ktorých k nej došlo.

41. Odvolací súd, vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov, a rovnako
Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie sp. zn. IV. ÚS 1/2012), poukazuje na to, že
dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej
ujmy, ako i kritérií pre určenie jej výšky, stíha výlučne poškodeného. V spore o náhradu nemajetkovej
ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom musí súd skúmať

(na návrh žalobcu) existenciu konkrétnych následkov takéhoto nesprávneho postupu orgánov štátu a
vyžadovať v tomto smere od žalobcu unesenie dôkazného bremena. Takáto argumentácia je v súlade
s § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorý nepochybne vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch okrem existencie samotného nezákonného rozhodnutia (alebo nesprávneho úradného
postupu) podmieňuje i tým, že na poskytnutie primeraného zadosťučinenia nepostačuje konštatovanie
porušenia práva a vzniknutú nemajetkovú ujmu nemožno reparovať inak.

42. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že samotné trestné stíhanie, ktoré bolo ukončené
oslobodzujúcim rozsudkom nepochybne znamená samo osebe pre poškodenú žalobkyňu určitú
imateriálnu ujmu, to ju však ale nezbavuje povinnosti preukázať v prípade uplatňovania peňažnej
náhrady vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to,

že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom
na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy tak, ako to stanovuje osobitný zákon. Hoci aj v
dôsledku trestného konania skončeného oslobodzujúcim rozsudkom možno ujmu spočívajúcu v
neistote poškodeného o výsledku konania predpokladať, je ale už predmetom ďalšieho dokazovania
posudzovanie, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, kedy je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o

existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu, alebo významne ovplyvňujú
jeho životnú situáciu, v konaní hodnoverne tvrdil a preukázal. Pri posudzovaní intenzity zásahu je v
súlade s § 17 ods. 3 citovaného zákona a sním súvisiacej výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch
nevyhnutné prihliadnuť na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje;
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo; závažnosť následkov, ktoré vznikli

poškodenému v súkromnom živote; závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom
uplatnení.

43. Žalobkyňa len vo všeobecnosti v žalobe tvrdila, že trestným stíhaním jej bola spôsobená psychická
trauma, bola poškodená jej profesionálna a osobná povesť v mieste bydliska a v mieste podnikania,

bola znehodnotená jej roky budovaná profesionálnu česť, bolo zasiahnuté do jej osobnostných práv a
významným spôsobom sa zhoršili rodinné pomery žalobkyne, trestné stíhanie malo negatívny dopad
na zdravotný stav rodičov žalobkyne a manžela žalobkyne, malo negatívny dopad na najbližšiu rodinu
žalobkyne, musela sa presťahovať do iného mesta z dôvodu ochrany súkromia a integrity svojej rodiny,
znížilo dôveryhodnosť a kredit žalobkyne medzi jej známymi, priateľmi, rodinou a obchodnými partnermi,

malo za následok úbytok klientov firmy žalobkyne, nemohla sa zúčastniť výberového konania na funkciu
riaditeľky bližšie špecifikovaných organizácií v meste Štúrovo. K uvedeným tvrdeniam žalobkyňa
nenavrhla vykonať žiadne dokazovanie, ani len výsluch žalobkyne. Odvolaciemu súdu je zrejmé z jeho
rozhodovacej praxe, že žalobcovia v podobných prípadoch uvádzajú konkrétne tvrdenia minimálne v
rozsahu, že uvedú, v ktorom meste alebo obci pôsobili, uvedú názov spoločnosti v ktorej pracovali, ak

sa museli presťahovať, kde sa presťahovali a ponúknu súdu návrh na vykonanie dokazovania svedkami
- kolegami v práci, rodinnými príslušníkmi, známymi, prípadne ich čestnými prehláseniami, lekárskymi
správami a pod.

44. Z vyššie uvedených dôvodov bolo možné uzavrieť, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci

rozhodol správne, keď žalobu žalobcu zamietol z dôvodu, že žalobkyňa do vyhlásenia uznesenia o
skončení dokazovania na pojednávaní 13.01.2020 nenavrhla vykonať dokazovanie žiadnymi dôkazmi
preukazujúcimi uplatnenú náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy. Nie je opodstatnená argumentácia
žalobkyne, že súd ju nepoučil o momente, do kedy je možné predkladať návrhy na vykonanie
dokazovania. Podľa § 160 ods. 3 písm. b) CSP poučovaciu povinnosť o procesným právach a

povinnostiach súd nemá ak je strana zastúpená advokátom. Žalobkyňa bola v danej veci zastúpená
advokátom. Žalobkyňa mala počas konania minimálne dvakrát možnosť doplniť, opraviť alebo zmeniť
svoje tvrdenia a návrhy na doplnenie dokazovania a to po doručení vyjadrenia k odvolaniu žalovanej
a po doručení repliky žalovanej, ktorá v konaní všetky nedostatky žaloby a návrhov na vykonaniedokazovania podrobne opísala a podporila ich rozhodnutiami vyšších súdnych autorít. Žalobkyňa
napriek argumentácii žalovanej zotrvala na svojich stanoviskách a na podnety žalovanej nereagovala
primeraným spôsobom. Je pravdou, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie je stručné a

odôvodnené procesnými ustanoveniami Civilného sporového poriadku, ale na druhej strane vystihuje
podstatu inštitútu sudcovskej koncentrácie konania a obsahuje dôležitý a opodstatnený fakt, že
žalobkyňa jednak neposkytla súdu také tvrdenia a nenavrhla vykonať také dokazovanie, ktoré by
opodstatňovalo žalobe vyhovieť. Odvolací súd zdôrazňuje, že v prejednávanej veci nešlo o vady žaloby,
pretože žaloba obsahovala určité tvrdenia a tiež obsahovala návrhy na vykonanie dokazovania, ale s

tvrdeniami žalobkyne osobitný zákon náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy nespája a návrhy na
vykonanie dokazovania nebolo možné považovať za dostatočné, preukazujúce všetky predpoklady pre
priznanie nároku na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy podľa osobitného zákona.

45. Z uvedených dôvodov odvolací súd vecne právny rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa §
387 CSP.

46. V odvolacom konaní úspešnej žalovanej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania podľa
§ 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP. Žalovaná si ich náhradu neuplatnila ani jej trovy v odvolacom
konaní nevznikli, preto jej trovy odvolacieho konania neboli priznané.

47. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).