Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 31, 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/19/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117202789
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Harvancová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1117202789.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a

členov senátu Mgr. Adely Unčovskej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcu: Ján Farda,
nar. 01.03.1962, bytom Cyrilometodská 36, 940 01 Nové Zámky, zastúpený JUDr. Lubomír Müller,
euroadvokátom, Symfonická 1496/9, 158 00 Praha 5, Česká republika proti žalovanej: Slovenská
republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Račianska 71, 813 11 Bratislava, o zaplatenie
16 000 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa
14.10.2020, č.k. 14C/6/2017-59, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

II. Žalovanej sa proti žalobcovi n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol (výrok I) a žalovanej nepriznal
nárok na náhradu trov konania (výrok III).
2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 1 ods.1,2, § 23 ods. 1, § 23 ods. 3, § 24 ods. 1, 2, § 33 ods.
2 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii (ďalej len „zákon č. 119/1990 Zb.“). Vecne zamietnutie
žalobcom uplatneného nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy odôvodnil tým, že mu takýto nárok
v zmysle zákona č. 119/1990 Zb., nepatrí. Vzhliadol na to, že zákon č. 119/1990 Zb. je voči ďalším
zákonom upravujúcim odškodňovanie neprávom odsúdených osôb (zákon č. 58/1969 Zb., zákon č.

504/2014 Z. z., Občiansky zákonník) zákonom špeciálnym, preto má jeho úprava prednosť pred týmito
všeobecnýmiúpravami.Malzato,žeustanoveniačl.46ods.3a4ÚstavySRjepotrebnépoužiťvspojení
s čl. 51 ods. 1 Ústavy SR a nie je možné priznať iný záver ako ten, že tieto ustanovenia neumožňujú,
aby bol žalobcovi ním uplatňovaný nárok priznaný. Upriamil pozornosť na to, že zákon č. 119/1990 Zb.
v ustanovení § 23 ods. 1, upravuje paušálne náhrady nasledovne: - náhrada za stratu na zárobku za
každý mesiac za väzbu a výkon trestu odňatia slobody vo výške 83 eur, - náhrada trov trestného konania
vo výške 6,70 eur; - náhrada výkonu väzby vo výške 20 eur za každý mesiac väzby a - náhrada výkonu

trestu odňatia slobody vo výške 5 eur za každý mesiac výkonu trestu. Vyvodil, že pri takto upravených
paušálnych sumách hmotného odškodnenia v zmysle zákona č. 119/1990 Zb. nemôže byť správna
taká aplikácia zákona, ktorej výsledkom bude priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v sume, akej si ju
uplatňuježalobca,t.j.16.000eur,resp.akejkoľveksumyrádovovpodobnejvýške.Zohľadnilskutočnosť,
že žalobcovi bola osobná sloboda obmedzená výkonom trestu odňatia slobody vrátane väzby v období
od 24.04.1981 do 24.08.1982, t.j. v čase, keď Slovenská republika, resp. ČSFR nebola Dohovorom
viazaná. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva dodal, že až dňom ratifikácie Dohovoru

musia byť všetky činy štátu v jeho súlade a neexistuje všeobecná povinnosť štátu napraviť krivdy alebo
ujmy, ktoré boli spôsobené pred ratifikáciou Dohovoru. Dôvodným nebolo ani aplikovať rozsudok ESĽP
zo dňa 29.05.1997 vo veci Tsirlis a Kouloumpas proti Grécku, a to z dôvodu skutkovej i právnej odlišnosti
v preskúmavanej veci. Na základe uvedeného žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.3. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 Z.z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a v konaní úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal,
pretože jej žiadne trovy nevznikli.

4. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca dôvodiac ust. § 365
ods. 1 písm. h) C.s.p.. Mal za to, že pokiaľ je výpočet odškodňovaných položiek v § 23 ods. 1 zákona č.
119/1190 Zb. demonštratívny, nie je to dôvod na zamietnutie nároku. Poukázal na to, že rovnaký nárok
vyplýva aj z čl. 9 ods. 5 a čl. 14 ods. 6 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ktorý
sa stal pre Československo účinným od 03.01.1976. Žiadny odškodňovací predpis nemožno vykladať

tak, že fakticky popiera nárok na spôsobenú morálnu a citovú ujmu. Takýto nárok je zakotvený aj v čl. 36
ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a v čl. 46 ods. 3 Ústavy SR. Vznik nemajetkovej ujmy preukázal,
predložil svoje odsúdenie aj dĺžku väzenia, preto rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval za popretie
garancií na slobodu a dôstojnosť. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu
prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel a priznal mu nárok na náhradu trov konania.
5. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

6. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378
ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o
prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si
nevyžadovalanidôležitýverejnýzáujemadospelkzáveru,žeodvolaniežalobcuniejepodané dôvodne.
7. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v

postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods.2 C.s.p).
8. S prihliadnutím na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav sa odvolací súd v
celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.) s dôvodmi týkajúcimi
sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, v ktorom súd prvej inštancie dostatočne
zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný

význam, pričom sa v rozhodnutí vyporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní
na súde prvej inštancie . Na základe uvedeného odvolací súd využíva možnosť sa v tomto rozhodnutí
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods.2,3 C.s.p.)
a osobite sa vyporiadava len s dôvodmi, ktoré žalobca uviedol v podanom odvolaní.
9. Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy SR, každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným
postupom.
10. Podľa článku 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý
má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich
prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: a) zákonné uväznenie

po odsúdení príslušným súdom; b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osoby preto, že sa
nepodrobila rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie
povinnosti ustanovenej zákonom; c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom
predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak
sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku

po jeho spáchaní; d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely
výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný
orgán; e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých
osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov; f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby,
aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o

vyhostenie alebo vydanie. Každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami
tohto článku, má nárok na odškodnenie.
11. Podľa čl. 9 ods. 5, čl. 14 ods.6 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach
(zverejnený v Zbierke zákonov vyhláškou č. 120/1976 Zb.) každý, kto sa stal obeťou nezákonného
zatknutia alebo väzby, má vymáhateľné právo na náhradu (dňom 23. marca 1976 nadobudol platnosť

pre Československú socialistickú republiku). Ak sa niekomu dokázalo spáchanie trestného činu a ak bol
neskôr tento dôkaz vyvrátený alebo ak bol niekto oslobodený od obžaloby na základe toho, že nejaká
nová skutočnosť presvedčivo ukazuje, že výrokom súdu bol porušený zákon, poskytne sa tomu, kto bol
potrestaný na základe takého dôkazu, náhrada podľa zákona, pokiaľ sa nedokáže, že včasné uvedenie
do známosti prv neznámej skutočnosti nejde úplne ani čiastočne na ujmu tejto osoby.

12. V súvislosti s odvolacou argumentáciou žalobcu, že ust. § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. len
demonštratívne určuje odškodňovacie položky, preto nebolo dôvodným ním uplatnený nárok zamietnuť,
odvolací súd uvádza. Účelom zákonodarcu bolo prijatím zákona č. 119/1990 Zb. rehabilitovať v ňom
uvedené osoby a poskytnúť im primerané hmotné odškodnenie. I keď § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb.uvádza len demonštratívny výpočet položiek nárokov na odškodnenie, a teda výslovne neupravuje ani
nárok na nemajetkovú ujmu, všeobecný súd nemôže neprípustným spôsobom ako orgán súdnej moci
nahradzovať činnosť zákonodarcu a priznať v občianskom súdnom konaní aj iné nároky, než ktoré platné

právne predpisy priznávajú fyzickým, prípadne právnickým osobám, pretože by tým prekročil hranice
deľby moci medzi súdnou a zákonodarnou mocou, vymedzenou v Ústave SR, resp. predtým v Ústave
ČSFR. Zákon č. 119/1990 Zb. je vo vzťahu k ďalším právnym predpisom upravujúcim odškodňovanie
neprávom odsúdených osôb (napr. zák. č. 58/1969 Zb., zákon č. 504/2014 Z.z.) predpisom špeciálnym,
a preto má jeho právna úprava pred týmito všeobecnými úpravami prednosť. Z uvedeného možno

uzavrieť, že ak by zákonodarca mal v úmysle odškodniť rehabilitované osoby aj za utrpenú nemajetkovú
ujmu, bol by tento nárok v zákone upravený výslovne. Nakoľko sa tak nestalo, nemožno túto právnu
úpravu za stavu, keď v zmysle čl. 46 ods. 3, 4 Ústavy SR má každý právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu a orgánu verejnej správy alebo
ich nesprávnym úradným postupom, za podmienok ustanovených zákonom, považovať za rozpornú s
ústavne zaručenými právami. Podľa čl. 51 ods. 1 Ústavy SR sa totiž týchto práv možno domáhať len v

medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.
13. Ako nedôvodnú posúdil odvolací súd aj argumentáciu žalobcu, že priznanie uplatňovaného nároku
umožňuje aplikácia čl. 9 ods. 5 a čl. 14 ods. 6 Medzinárodného paktu o občianskych a politických
právach vydaného v Zbierke zákonov pod č. 120/1976 Zb. (ďalej len Medzinárodný pakt), ktorý
nadobudol platnosť pre Československú socialistickú republiku dňom 23. marca 1976. Ust. čl. 9 ods.

5 a čl. 14 ods. 6 Medzinárodného paktu používa pojem „náhrada podľa zákona“ a „vymáhateľné právo
na náhradu“, pričom povinnosťou každého štátu, ktorý je zmluvnou stranou paktu, bolo zabezpečiť
tieto práva všetkým jednotlivcom na svojom území podliehajúcim jeho jurisdikcii bez akéhokoľvek
rozlišovania podľa rasy, farby, pohlavia, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, národnostného
alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia (čl. 2 Medzinárodného paktu). Z

uvedeného tak vyplýva, že ani ustanovenia Medzinárodného paktu nezakladajú priamy nárok na
náhradu nemateriálnej ujmy, ale odkazujú na príslušnú vnútroštátnu úpravu. Vychádzajúc z čl. 46 ods.
3, 4 Ústavy SR „ každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného
štátneho orgánu a orgánu verejnej správy alebo ich nesprávnym úradným postupom, ale za podmienok
ustanovených zákonom“ a s poukazom na čl. 51 ods. 1 Ústavy SR „ domáhať sa práv uvedených v

čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 ústavy možno len v medziach zákonov, ktoré tieto
ustanovenia vykonávajú“, odvolací súd ustálil, že uplatňovaný nárok žalobcu na nemajetkovú ujmu
nemožno bez ďalšieho vyvodiť ani z ustanovení Medzinárodného paktu. Priznanie nároku žalobcu na
náhradu nemajetkovej ujmy neumožňuje ani výklad čl. 36 ods. 3 Ústavného zákona č. 23/1991, ktorým
sa uvádza LISTINA ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia

ČeskejaSlovenskejFederatívnejRepubliky(ďalejlen„Listinazákladnýchprávaslobôd“)nakoľkopodľa
čl. 36 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd priznanie nárokov podľa čl. 36 ods. 3 Listiny základných
práv a slobôd sa možno domáhať iba na základe zákona.
14. Vo vzťahu k ostatným námietkam odvolateľa, odvolací súd uvádza, že podľa už konštantnej
judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre

vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia
tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09

a podobne). Preto na zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľa odvolací súd nepovažoval za
potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
15. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie (vrátane výroku o
trovách konania pred súdom prvej inštancie) ako vecne správne podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil.

16.Otrováchodvolaciehokonaniaodvolacísúdrozhodolpodľa§255ods.1C.s.p.vspojenís§262ods.
1 a § 396 ods. 1 C.s.p.. Vzhľadom k výsledku odvolacieho konania bolo zrejmé, že úspešnou stranou
odvolacieho konania bola žalovaná. Nakoľko z obsahu spisu vznik trov odvolacieho konania na strane
žalovanej nevyplýval, odvolací súd v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku,
prihliadolnaprocesnúekonómiuarozhodoltak,žežalovanejnároknanáhradatrovodvolaciehokonania

nepriznal.

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).