Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 23, 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/126/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6718204431
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6718204431.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a

sudcov JUDr. Amy Odalošovej a JUDr. Danice Kočičkovej, v spore žalobcov 1/ M. H., narodenej XXXX,
s trvalým pobytom R. XXXX/XX, XXX XX V., 2/ R. A., narodeného XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom Y.
I. XXXX/XX, XXX XX V., 3/ Y. A., narodeného XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom Y. V. XXXX/XX, XXX
XX V., všetci právne zastúpení JUDr. Zuzanou Oravcovou, advokátkou, so sídlom Komenského 4, 974
01 Banská Bystrica, proti žalovaným 1/ K. Q., narodenej XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom L. XX, XXX
XX L., právne zastúpenej AK Dlhopolec, s.r.o., so sídlom Námestie SNP 27, 960 01 Zvolen, IČO: 36
867 306, 2/ Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Dostojevského rad 4, 815 74 Bratislava, IČO:

00151700, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovanej 2/ proti rozsudku Okresného súdu Zvolen
č.k. 10C/23/2018-243 zo 16. januára 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen vo výrokoch, ktorými uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť zaplatiť
z titulu nemajetkovej ujmy žalobkyni 1/ sumu 27.000,- Eur, žalobcovi 2/ sumu 13.500,- Eur, žalobcovi
3/ sumu 13.500,- Eur s tým, že plnením jednej zo žalovaných zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia
povinnosť druhej žalovanej (prvý, druhý, tretí výrok) a v závislom výroku o trovách konania (piaty výrok),
p o t v r d z u j e.

II. Žalovaná 2/ je p o v i n n á zaplatiť žalobcom 1/, 2/, 3/ náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %, do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“)
odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 16. 01. 2019 uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť zaplatiť z
titulu nemajetkovej ujmy žalobkyni 1/ sumu 27.000,- Eur, žalobcovi 2/ sumu 13.500,- Eur, žalobcovi
3/ sumu 13.500,- Eur s tým, že plnením jednej zo žalovaných zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia
povinnosť druhej žalovanej (prvý, druhý, tretí výrok). Zároveň súd prvej inštancie v prevyšujúcej časti
žalobu žalobcov 1/, 2/, 3/ zamietol (štvrtý výrok).

O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobkyni 1/, žalobcovi 2/,
a žalobcovi 3/ sa priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovanej 1/, 2/ v rozsahu 100 % z
prisúdených súm s tým, že plnením jednej zo žalovaných zaniká v rozsahu jej plnenia povinnosť druhej
žalovanej (piaty výrok).
Z odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu vyplýva, že žalobcovia 1/, 2/, 3/ sa žalobou domáhali
voči žalovaným 1/, 2/ náhrady nemajetkovej ujmy, a to žalobkyňa 1/ vo výške 30.000,- Eur, žalobca 2/
vo výške 15.000,- Eur a žalobca 3/ vo výške 15.000,- Eur, pričom plnením jednej zo žalovaných zaniká

v rozsahu jej plnenia povinnosť druhej žalovanej vo vzťahu k tomu ktorému žalobcovi.
Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 4 ods. 1, 2, § 15 ods. 1 zákona č.381/2001 Z.z.
o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla(ďalej a „Zákon o PZP,“ resp. ,,ZoPZP“), § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka
(ďalej aj ,, OZ“).
Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobkyňa 1/ bola matkou XX. A.,

nar. XX. XX. XXXX, ktorý pri dopravnej nehode, ktorá sa stala dňa 27. 04. 2016, utrpel smrteľné zranenie
a žalobcovia 2/, 3/ boli jeho bratmi.
Okresný súd Zvolen trestným rozkazom č. k. 4T/102/2017-414 zo dňa 30. 05. 2017 uznal žalovanú 1/
za vinnú z toho, že inému z nedbanlivosti spôsobila smrť a taký čin spáchala závažnejším spôsobom
konania, porušením dôležitej povinnosti uloženej jej podľa zákona, čím spáchala prečin usmrtenia podľa

§ 149 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona. Žalovaná 1/ ako vodička viedla pri predmetnej dopravnej
nehode osobné motorové vozidlo zn. Peugeot 306, ev.č. V ktoré bolo povinne zmluvne poistené u
žalovanej 2/. Vzhľadom na existenciu tohto poistného vzťahu bolo zo strany žalovanej 2/ v prospech
žalobkyne 1/ už pred podaním žaloby poskytnuté plnenie v celkovej výške 2.221,81 Eur z titulu nároku
na náhradu škody súvisiacej s nákladmi spojenými s pohrebom resp. zhotovením náhrobného pomníka.
Žalobcovia sa podanou žalobou domáhali nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa ustanovenia §

11 v spojení s § 13 OZ a to z titulu ochrany osobnosti pozostalej osoby - žalobcov.
Obrana žalovanej 2/ bola primárne zameraná na vznesenie námietky nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie žalovanej 2/ v tomto konaní, s poukazom na ňou citované rozhodnutia Najvyššieho súdu SR,
ktorý už predtým riešil túto otázku, keď žalovaná 2/ zotrvala na názore, že náhrada nemajetkovej ujmy
nespadá do povinného zmluvného poistenia.

Podľa názoru súdu prvej inštancie sa jedná už o prekonaný právny názor, pričom v tejto súvislosti
poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.6MCdo/1/2016 zo dňa 31. 07. 2017, z obsahu
ktorého okrem iného vyplýva, konkrétne z bodu 23 tohto súdneho rozhodnutia, že odkázal na
rozhodnutie Ústavného súdu SR, uznesenie z 11. 10. 2016, sp.zn. III. ÚS 666/2016, v ktorom
uzavrel, že pojem „škoda“ použitý v zákone č.381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení je ústavne

konformným spôsobom interpretovateľný extenzívne tak, že zahŕňa aj nemajetkovú (imateriálnu) ujmu
podľa ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti, s cieľom maximálnej možnej miery
rešpektovania cieľov relevantnej únijnej regulácie. Takýto záver treba mimo akúkoľvek pochybnosť
považovať i za obraznú vnútroštátnu bodku v diskusii na témy 1/ krytia nárokov pozostalých po obetiach
dopravných nehôd na náhradu nemajetkovej ujmy povinným zmluvným poistením zodpovednosti za

škodu a 2/ tzv. pasívnej legitimácie povinných zmluvných poisťovní v konaniach o náhradu nemajetkovej
ujmy pred všeobecnými súdmi. V bode 24 tohto súdneho rozhodnutia je zároveň konštatované, že tento
senát Najvyššieho súdu SR za stavu vyslovenia sa už ústavným súdom spôsobom opísaný pod bodom
23 považuje za nepredstaviteľné, aby tu existoval ešte priestor na opätovné zaoberanie sa príslušnou
otázkou zo strany Veľkého senátu Najvyššieho súdu. Vzhľadom na to teda ustálil, že neprichádza do

úvahy predloženie veci veľkému senátu, ani s poukazom na existujúce rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR, napr. sp.zn.4Cdo/168/2009 a 3Cdo/101/2012. Konkrétne v bode 25 tohto rozhodnutia je uvedené,
že podľa názoru tohto senátu Najvyššieho súdu je v tejto veci potrebné zovšeobecniť tak, že senát
Najvyššieho súdu, ktorý pri rozhodovaní dospeje k právnemu názoru odlišnému od právneho názoru
vyjadreného v rozhodnutí iného senátu Najvyššieho súdu, nemá povinnosť (a ani možnosť) postúpiť

vec veľkému senátu Najvyššieho súdu, ak právny názor odkláňajúci sa od skoršieho právneho názoru
Najvyššieho súdu vyslovil už Ústavný súd. Následne v celom rozsahu odkázali na odlišné stanovisko
jedného z členov senátu konajúceho v tejto veci k väčšinovému rozhodnutiu vo veci Najvyššieho súdu
SR sp.zn.4Cdo/168/2009.
Prvoinštančný súd sa v plnej miere stotožnil s uvedeným právnym názorom podrobne špecifikovaným v

bode 28 a 29 citovaného súdneho rozhodnutia, podľa ktorého pre posúdenie otázky pasívnej legitimácie
poisťovne je rozhodujúce riešenie otázky, čo treba rozumieť pod pojmom škoda použitým v zákone
o povinnom zmluvnom poistení. Pre účely tohto zákona treba pojem škoda vykladať extenzívne
v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada patrí pozostalým (po
blízkej osobe usmrtenej pri dopravnej nehode v súvislosti s prevádzkou motorového vozidla) z titulu

občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv spočívajúcich v zásahu do ich práva
na súkromný a rodinný život. Účelom poistenia za škody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel
je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy
k zodpovednostnému zákonu je usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto
udalosti. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu

zodpovednosť za škodu, ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných
práv, musí byť táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. Ak by mal platiť výklad pojmu
škoda vychádzajúci z textu Zákona o PZP (gramatický výklad) resp. výklad vychádzajúci výlučne z
ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu, teda ak by náhrada nemajetkovej ujmypozostalých nemala byť predmetom poistného krytia, prinášalo by to značné majetkové riziko subjektov
zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú ujmu, ktorá by v individuálnych prípadoch mohla viesť aj k ich
bankrotu. Zároveň by to však mohlo znamenať aj neistotu pozostalých v tom smere, či im prisúdená

náhrada bude aj skutočne poskytnutá, resp. riziko, že v prípadoch insolvencie zodpovedného subjektu
táto nebude vymožiteľná. Neprijateľnosť týchto dôsledkov vyžaduje extenzívnu interpretáciu pojmu
škodapre účely zákona o PZP tak, že doň patrí ajnáhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných
práv pozostalých a teda že aj táto náhrada je predmetom poistného krytia. Pri výklade a aplikácii
právnych predpisov totiž nemožno opomínať ich účel a zmysel, pričom platí, že súd nie je absolútne

viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho smie (a dokonca musí) odchýliť, ak to vyžaduje účel
zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť a pod..
Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie ustálil, že pasívna legitimácia žalovanej 2/ v konaní je daná
a nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by sa mal od nej odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe, preto
námietku žalovanej 2/ ohľadne absencie rozhodnutia veľkého senátu k týmto otázkam považoval za
bezpredmetnú.

Prvoinštančný súd vychádzal z toho, že základ nároku žalobcov 1/, 2/, 3/ bol daný a preukázaný tým,
že bol v zmysle ustanovenia § 193 Civilného sporového poriadku (ďalej aj ,,CSP“) viazaný rozhodnutím
Okresného súdu Zvolen v trestnom konaní ohľadne toho, že žalovaná 1/ spáchala predmetný trestný
čin, konkrétne prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1,2 písm. a) Trestného zákona, pričom sa jednalo o
nedbanlivostný trestný čin, ale v dôsledku tohto došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcov

1/, 2/, 3/ a tento zásah následne založil právo domáhať sa ochrany osobnosti voči žalovaným 1/, 2/, aj
formou náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalovaná 1/ svojím, hoci nedbanlivostným konaním,
zasiahla do práva na ochranu osobnosti žalobcov 1/-3/, vzhľadom na intenzitu tohto zásahu v danom
prípade nepostačuje zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ, keďže týmto bolo závažným spôsobom
zasiahnuté do osobnostného práva žalobcov 1/-3/ vyplývajúceho z § 11 Občianskeho zákonníka, medzi

ktoré patrí právo na ochranu na súkromný a rodinný život.
Z trestného rozkazu Okresného súdu Zvolen vyplýva, že žalovaná 1/ ako vodička porušila dôležitú
povinnosť uloženú jej v ustanoveniach § 15 ods. 5 písm. b), c) a § 16 ods. 1 zákona č.8/2009 Z.z. o
cestnej premávke a spolujazdcovi Y. A. spôsobila zranenia - polytraumu, ktorým na mieste dopravnej
nehody podľahol, v dôsledku čoho žalobcovia 1/-3/ zo dňa na deň náhle a nepredvídateľne prišli o jednu

z najdôležitejších osôb svojho života, svojho syna resp. brata, ktorý zomrel vo veku 19 rokov.
Z vykonaného dokazovania formou výsluchov žalobcov 1/-3/, ako i svedkov mal súd prvej inštancie
preukázané, že vzájomný vzťah žalobkyne 1/ a jej syna Y., ako i vzťah žalobcu 2/ a žalobcu 3/ a ich brata
bol na veľmi dobrej úrovni, u bratov možno konštatovať, že určite presiahol bežný štandard vzájomných
súrodeneckých vzťahov s tým, že v čase nehody žili všetci traja bratia v spoločnej domácnosti a hoci

žalobkyňa 1/ žila v tom čase už v spoločnej domácnosti so svojim terajším manželom, rovnako bolo
nesporné, že s nebohým synom boli v dennodennom minimálne telefonickom a väčšinou aj osobnom
kontakte.Vkonanínebolozistené,žebymalimedziseboužalobcovia1/-3/anebohýakékoľvekkonflikty.
Naopak žalobkyňa 1/ ako matka mohla byť pyšná na syna, aký spôsob života viedol, dosahoval úspechy
v škole, bol obľúbený aj v kolektíve spolužiakov a priateľov. Charakter vzťahu medzi žalobkyňou 1/ a

nebohým synom je možné odvodiť aj z tej spomienky, že práve tesne pred nehodou plánoval svojej
mame k narodeninám upiecť tortu, čo tiež pre chlapca v danom veku možno považovať za veľmi citový
prejav náklonnosti.
I žalobcovia 2/, 3/ mali s nebohým Y. veľmi úzky vzťah, v podstate od jeho narodenia žili v spoločnej
domácnosti, žalobca 3/ s ním zdieľal spoločnú izbu, zdôverovali sa navzájom o svojich problémoch i

radostiach, mali spoločný okruh kamarátov, spoločné záujmy, trávili spolu voľný čas. Rovnako žalobca 2/
sibolsnebohýmbratomveľmiblízky,tiežmalispoločnékoníčky,spoluvykonávalirôznešportovéaktivity,
mali spoločné plány týkajúce sa jednak práce, keď si chceli otvoriť svoju kaviareň resp. reštauráciu a
tiež plány týkajúce sa ich voľnočasových aktivít ako účasť na hudobnom festivale a pod..
V konaní bolo rovnako nesporne preukázané, že v dôsledku tragickej smrti Y. A. sa žalobcom 1/-3/ úplne

zmenil život, stratili zmysel života, pričom s touto traumou sa v podstate nevysporiadali doteraz, hoci od
tejto udalosti uplynuli už takmer 3 roky. Táto udalosť významným spôsobom zasiahla do ich osobného
života, keď stratili možnosť viesť s ním ako so svojim synom resp. bratom súkromný resp. rodinný život,
keď vzájomná radosť rodiča a dieťaťa, ako i súrodencov navzájom z blízkosti toho druhého je základným
prvkom rodinného života a rodinných vzťahov ako takých.

Užalobcu3/súdprvejinštancie považovalzapreukázané,žetátoudalosťmalavplyvajnajehoprofesný
život v tom zmysle, že dovtedy pracoval v zdravotníctve a plánoval si zvýšiť svoju kvalifikáciu, keď
následne už nebol schopný nájsť zmysel v takomto povolaní, kde by mal pomáhať a zachraňovať iných,
hoci vlastnému bratovi už pomôcť nemohol.Taktiež u žalobkyni 1/ bolo preukázané, že táto tiež pracuje v zdravotníctve, konkrétne na záchranke, kde
tiež privážajú na ošetrenie pacientov po autohaváriách, čo u nej opakovane vyvoláva spomienky na túto
tragickú udalosť a hoci inak bola v práci spokojná, aj vzhľadom na to, že sú tam veľmi dobrý kolektív a

pomáhajú jej prekonať aj následky tejto traumy, s poukazom na uvedené skutočnosti tiež chcela zmeniť
zamestnanie. Ani v bežnom živote nie je schopná plnohodnotne fungovať, v dôsledku tejto udalosti sa
u nej prejavujú stavy úzkosti, keď počuje sanitku alebo počuje správy o nejakej dopravnej nehode a
následne má potrebu zisťovať, či sa to netýka jej blízkych. Rovnako obmedzenia vyplývajú z toho, že
nie je schopná chodiť po tej ceste, kde došlo k tejto dopravnej nehode, radšej ide rôznymi obchádzkami,

aj napriek tomu, že to spôsobí časové predĺženie jej cesty. V neposlednom rade mal súd prvej inštancie
preukázané, že žalobkyňa 1/ trpí aj rôznymi závažnejšími ochoreniami, a hoci niektorými trpela už pred
touto udalosťou, došlo následne k ich zhoršeniu resp. recidíve, a konkrétne cukrovka 2.typu sa mala
u nej rozvinúť až potom, pričom je všeobecne známe, že dlhotrvajúci stres, ktorý bezpochyby vzniká v
dôsledkutakejtoživotnejtraumy,savkonečnomdôsledkumôžepodieľaťnarozvojirôznychcivilizačných
chorôb a aj keď nemusí byť ich jedinou príčinou, môže byť tzv. spúšťačom.

Podľa názoru súdu prvej inštancie u žalobcu 2/ možno konštatovať, že táto udalosť mala vplyv aj na
jeho profesný život, resp. celkové životné plány, ktoré mal s nebohým Y., odišiel z rodného mesta, kde
pôvodne plánoval žiť a v tej súvislosti zmenil aj prácu, keď jednoznačne presťahovanie sa do iného
mesta a bytu súviselo s tým, aby nebol v prostredí, ktoré mu všetkým pripomína nebohého brata.
Táto traumatizujúca udalosť mala vplyv aj na psychický stav žalobcov 1/-3/, ktorí pociťujú doteraz

depresívne nálady, stratu chuti do života, schopnosti tešiť sa z vecí, resp. z nejakých udalostí a zážitkov,
i keď nenavštevujú psychológa, resp. psychiatra, keďže všetci traja sú vyštudovaní zdravotníci a do istej
miery sú aj odborne spôsobilí tieto záležitosti riešiť, prípadne aj formou predpísania medikamentóznej
liečby - liekov na ukľudnenie, resp. sa každý z nich s touto traumou vysporiadava sebe najbližším
spôsobom.

Nielenže utrpel individuálny vzťah každého zo žalobcov 1/-3/ vo vzťahu k nebohému Y., rovnako táto
udalosť spôsobila aj celkové narušenie vzájomných rodinných zväzkov medzi nimi navzájom resp. širšej
rodiny, keď práve nebohý Y. bol takým stmeľujúcim faktorom, aj v rámci rodiny, ktorý vedel aj prípadné
začínajúce konflikty, či problémy v zárodku vyriešiť, keďže to bola charakteristická črta jeho povahy a
spôsob akým pristupoval k životu. V dôsledku toho sa oslabili aj vzájomné rodinné vzťahy, ktoré už nie

sú také intenzívne resp. nie sú také časté ako predtým.
S poukazom na všetky tieto skutočnosti považoval súd prvej inštancie nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch v plnej miere za opodstatnený, keď nepostačuje morálne zadosťučinenie vyplývajúce
z § 13 ods. 1 OZ.
Výšku nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie určil v zmysle § 13 ods. 3 OZ s prihliadnutím na dve kritériá,

a to závažnosť vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo. Občiansky zákonník
pritom žiadnu maximálnu, ani minimálnu hranicu výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch neurčuje a
určenie výšky náhrady v peniazoch je na posúdení súdu, ktorá však samozrejme nemôže byť svojvoľná.
Pokiaľ ide o kritérium závažnosti vzniknutej ujmy, súd prvej inštancie prihliadol na to, že vzniknutá ujma
na strane žalobcov 1/-3/ je trvalá, keď tento stav je nezvrátiteľný a nenapraviteľný.

Súd prvej inštancie na strane poškodených skúmal najmä intenzitu vzťahu žalobcov 1/-3/ so zomrelým,
tiež prihliadol na vek zomrelého a pozostalých, otázku o hmotnej závislosti pozostalého na usmrtenej
osobe a prípadné poskytnutie inej satisfakcie. Na strane osoby zodpovednej, t.j. pôvodcu zásahu skúmal
okolnosť týkajúcu sa postoja žalovanej 1/, tiež prihliadol na dopad tejto udalosti do jej duševnej sféry a
v neposlednom rade prihliadol na mieru zavinenia resp. spoluzavinenia usmrtenej osoby.

Pokiaľ ide o intenzitu vzťahu žalobcov 1/-3/ so zomrelým, jednalo sa o vzájomné vzťahy za
nadštandardné. Ďalej súd prvej inštancie prihliadol na vek zomrelého v čase, kedy došlo k tejto tragickej
udalosti, keďže tento bol vo veku 19 rokov, tzn. jednalo sa o mladého človeka, ktorý mal život pred
sebou a očakávania jeho blízkych boli, že budú spolu navzájom zdieľať všetky udalosti, ktoré so sebou
život prináša. Najmä vo vzťahu k žalobkyni 1/ bolo nevyhnutné prihliadnuť na to, že stratila dieťa v tak

mladom veku, ale zároveň to už bol plnohodnotný človek, ktorého príkladne vychovala a ktorý mal všetky
predpoklady viesť v budúcnosti úspešný život. Žalobkyňa 1/ tak zostala ochudobnená o momenty, ktoré
sú pre rodiča vo vzťahu k svojmu dieťaťu kľúčové, ako stužková slávnosť, maturita, možnosť tešiť sa
z jeho úspechov v zamestnaní, svadba, resp. možnosť dožiť sa svojich vnúčat. Taktiež žalobcovia 2/,
3/ stratili navždy možnosť realizovať svoje vzájomné životné plány, ale i prežívať spolu každodenné

činnosti, ktoré spolu s bratom vykonávali.
Pokiaľ ide o otázku hmotnej závislosti žalobcov 1/-3/ na usmrtenej osobe, vzhľadom na jeho vek táto
v čase jeho smrti neexistovala, ale vo vzťahu k žalobkyni 1/ bolo nutné prihliadnuť k tomu, že rodič s
pribúdajúcim vekom a s tým súvisiacim zhoršujúcim sa zdravotným stavom očakáva od svojho potomkaurčitú formu starostlivosti, i keď táto nemusí byť vyslovene peňažného charakteru, ale napr. môže mať aj
formu nejakej osobnej pomoci v rámci domácnosti, doprovodu k lekárovi a pod.. Pokiaľ ide o poskytnutie
akejkoľvek inej satisfakcie žalobcom 1/-3/, toto v konaní nebolo preukázané a zo strany žalovaných 1/, 2/

ani tvrdené, keďže plnenie, ktoré žalovaná 2/ žalobkyni 1/ poskytla, bolo z titulu náhrady vynaložených
výdavkov súvisiacich s pohrebom, resp. zhotovením pomníka.
Tieto okolnosti na strane poškodených, ktoré súd prvej inštancie zohľadnil, sa následne premietli do
rozdielu výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy súdom vo vzťahu k žalobkyni 1/ na jednej strane a
žalobcom 2/, 3/ na strane druhej, čo korešpondovalo aj s navrhovaným petitom žaloby.

Na strane žalovanej 1/ súd prvej inštancie skúmal jej postoj k celej udalosti, keď bezprostrednosť jej
reakcií a pocitov k tejto udalosti po predmetnej nehode nebolo zo strany súdu prvej inštancie možné
preskúmať (ospravedlňujúci list, na ktorý žalovaná 1/ odkazovala, nemal súd prvej inštancie k dispozícii,
preto sa s jeho obsahom nemohol oboznámiť, rovnako žalovaná 1/ uviedla, že tento bol písaný rukou,
preto ho zaslala žalobkyni 1/ a fotokópiu odovzdala vyšetrovateľovi, avšak z obsahu súdneho spisu resp.
vyšetrovacieho spisu v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 4T/102/2017 nebolo zistené, že

by sa tam takýto list nachádzal), pričom žalobcovia 1/-3/, resp. vypočutí svedkovia spochybnili úprimnosť
prejavenej ľútosti v ňom resp. konštatovali absenciu nejakej prosby o odpustenie, čo obdobne tvrdili aj vo
vzťahu k jej osobnému ospravedlneniu, ku ktorému malo dôjsť približne mesiac po nehode po zádušnej
omši za nebohého.
Postoj žalovanej 1/ k celej udalosti mal súd prvej inštancie možnosť posúdiť len z jej výpovede pred

prvoinštančným súdom na pojednávaní, kde žalovaná 1/ prejavila emócie, jej výsluch bol prerušovaný
plačom, preto prvoinštančný súd mal za to, že žalovaná 1/ cíti vinu za to, čo sa stalo a je nesporné, že
s týmto pocitom bude musieť žiť celý zvyšok života.
Na druhej strane súd prvej inštancie neprihliadol na okolnosť, na ktorú poukazovala žalovaná 2/, t.j. 2
dni po nehode bola oznámená poistnú udalosť, a to zrejme vzhľadom na zdravotný stav žalovanej 1/,

za ktorú poistnú udalosť ohlasovala Y. L. (poistník), pričom sa jednalo o zákonnú a zmluvnú povinnosť
účastníka takéhoto poistného vzťahu, v určenej lehote poistnú udalosť oznámiť, v opačnom prípade sa
dotyčný vystavuje riziku uplatnenia regresného nároku zo strany poisťovateľa.
Súd prvej inštancie mal preukázané, že žalovanej 1/ bola bezprostredne po nehode, a následne v
určitých intervaloch až do súčasnosti poskytovaná psychologická intervencia, keď zo správy klinického

psychológa žalovanej 1/ vyplýva záver, že žalovaná 1/ trpí pocitmi úzkosti a nespracovanými pocitmi
viny, čiže má sa jednať o posttraumatickú stresovú poruchu, avšak na druhej strane súd prihliadol aj na
to, že v pomerne krátkom čase po predmetnej nehode začala viesť v podstate bežný normálny fungujúci
život, zmaturovala, vydala sa a porodila dieťa, o ktoré sa v súčasnosti stará.
Pokiaľ ide o mieru zavinenia žalovanej 1/ na predmetnej dopravnej nehode, súd prvej inštancie s

poukazom na § 193 CSP vychádzal z trestného rozkazu, v ktorom bolo bez pochýb konštatované
zavinenie žalovanej 1/, keďže bola uznaná vinnou z toho, že inému z nedbanlivosti spôsobila smrť,
čiže súd prvej inštancie bol viazaný rozhodnutím o tom, že bol spáchaný trestný čin a že ho spáchala
žalovaná 1/.
Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie prihliadol k záverom znaleckých

dokazovaní, ktoré boli uskutočnené v rámci vyšetrovania tejto dopravnej nehody, z ktorých okrem iného
vyplynulo, že na vznik bočného šmyku vozidla Peugeot 306 mala okrem iných faktorov vplyv aj zmena
ťažiska nepripútanej posádky vzadu, t.j. aj nebohého Y., čo ale nespochybňuje záver, že žalovaná 1/
ako vodička tohto vozidla mohla predmetnej dopravnej nehode zabrániť, ak by úkon predchádzania,
vzhľadom na dopravné značenie a dopravnú situáciu, nevykonala.

Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že neprihliadol na okolnosť, na ktorú žiadala prihliadnuť žalovaná
2/, a to na nedostatočné majetkové pomery žalovanej 1/, keď tento faktor v žiadnom prípade nemôže
ísť na ťarchu poškodených (žalobcov 1/-3), najmä za situácie, keď došlo k ustáleniu rozhodovacej
praxe vo vzťahu k pasívnej vecnej legitimácie poisťovní v tomto type súdnych sporov, resp. ohľadne
právneho názoru, že náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých po obetiach dopravných nehôd má byť

krytá povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu.
Po vyhodnotení všetkých týchto okolností a faktorov súd prvej inštancie určil výšku peňažnej satisfakcie
s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti tak, ako je to
uvedené v petite tohto súdneho rozhodnutia, t.j. žalobkyni 1/ priznal nárok vo výške 27.000,- Eur a
žalobcovi 2/ a žalobcovi 3/ nárok vo výške 13.500,- Eur pre každého zvlášť a v prevyšujúcej časti žalobu

žalobcov zamietol, t.j. krátil ich uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10 %.
Podľa názoru prvoinštančného súdu v podstate je nemožné kvantifikovať hodnotu ľudského života,
rovnako ako stratu vzťahu rodič - dieťa resp. súrodeneckého vzťahu, keďže sa jedná o hodnoty
neoceniteľné v peniazoch a je zrejmé, že strata, ktorú žalobcovia 1/-3/ utrpeli zostane navždynenahradená, avšak pre účely tohto súdneho konania bolo nevyhnutné vyčísliť nárok v určitej výške s
tým,žesumy,ktorébolitýmtosúdnymrozhodnutímžalobcom1/-3/ priznané,predstavujúlenzmiernenie
nemajetkovej ujmy, ktorú v dôsledku straty syna resp. brata žalobcovia 1/-3/ utrpeli.

Pokiaľ žalovaná 2/ poukazovala na neprimeranosť požadovanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy,
odkazujúc na nimi citované rozhodnutia iných súdov (rozhodnutie Krajského súdu v Žiline, resp.
rozhodnutie Krajského súdu v Trnave), súd prvej inštancie mal za to, že jednak by bolo možné nájsť
iné súdne rozhodnutia, v ktorých by boli výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy oproti týmto
rozhodnutiam vyššie resp. porovnateľné s týmto súdnym rozhodnutím a v neposlednom rade je potrebné

v takýchto prípadoch vždy prihliadať na konkrétne okolnosti tej ktorej súdenej veci.
O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol analogicky v zmysle § 255 ods. 1 CSP
na základe zásady úspechu. V súdenej veci si žalobcovia 1/-3/ uplatnili nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch, kde výška plnenia, ktoré bude v rozsudku žalobcom 1/-3/ priznané, závisí od úvahy
súdu s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu, nakoľko spôsobenú nemajetkovú ujmu nemožno
objektívne vyčísliť na základe pevne daných kritérií resp. ukazovateľov, pričom od žalobcov 1/-3/

ani nemožno spravodlivo žiadať, aby pri formulácii žalobného návrhu, ktorým sa domáhajú priznania
náhradynemajetkovejujmyvpeniazoch,dokázalipredvídaťakýmiúvahamisasúdbudeprirozhodovaní
o výške priznanej náhrady uberať.
Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie priznal žalobcom 1/-3/ nárok na náhradu trov konania voči
žalovanému v rozsahu 100 %.

Ďalej súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 56/2017 zo dňa
08. 02. 2017, z ktorého vyplýva, že ani nová právna úprava v podobe Civilného sporového poriadku
nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď
výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade
zhodne ako podľa doterajšej úpravy.

2. Žalovaná 2/ podala včas formálne odvolanie proti celému rozsudku prvoinštančného súdu, avšak
z obsahu jej odvolania vyplýva, že podala odvolanie de facto proti výrokom rozsudku prvoinštančného
súdu, ktorým jej bola spoločne a nerozdielne so žalovanou 1/ uložená povinnosť zaplatiť žalobcom 1/-3/
náhradu nemajetkovej ujmy (prvý, druhý, tretí výrok) vrátane do závislého výroku o trovách konania

(piaty výrok).
Navrhla,abyodvolacísúdrozsudokprvoinštančnéhosúduvzmysleust.§388CSPzmeniltak,žežalobu
žalobcov 1/, 2/, 3/ voči nej zamietne s tým, že má voči žalobcom 1/, 2/, 3/ právo na náhradu trov konania
v rozsahu 100%. Zároveň uplatnila náhradu trov odvolacieho konania.
Odvolanie odôvodnila odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

Podľa jej názoru súdom prvej inštancie priznaný nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy žalobcom 1/,
2/, 3/ z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla je nedôvodný.
Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je nielen zistenie, že žalobca je
fyzickou osobou, ktorej osobnostné práva boli porušené alebo ohrozené, ale rovnako zistenie, že

žalovaný (fyzická alebo právnická osoba) sa dopustil toho konania, ktoré žalobca v konaní označoval
za zásah do jeho chránených práv, a z ktorého vyvodzoval svoje právo na ochranu osobnosti. Obe
zisťovania sú súčasťou skúmania, kto je v konaní vecne legitimovaný. Vecnou legitimáciou sa rozumie
stav vyplývajúci z hmotného práva, v rámci ktorého je jeden z účastníkov nositeľom oprávnenia (je
aktívne legitimovaný) a druhý účastník je nositeľom právnej povinnosti (je pasívne legitimovaný).

Nedostatok vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej) vedie vždy k zamietnutiu žaloby meritórnym
rozhodnutím. Účastníkom, ktorý je nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva na
ochranu jeho osobnosti, alebo odstrániť následky zásahov, alebo poskytnúť primerané zadosťučinenie,
jevždytáfyzickáaleboprávnickáosoba,ktorásadopustilaurčitéhokonanianeoprávnenezasahujúceho
do chránených osobnostných práv (je pôvodcom alebo subjektom zásahu).

Povinnosť poskytnúť zadosťučinenie podľa § 13 OZ je teda subjektívne spätá s tým, kto sa zásahu do
týchto práv iného dopustil. Ide preto o výlučne osobnú povinnosť tohto subjektu, ktorá neprechádza
na ďalšiu osobu. Ona v pozícii poisťovne bola len účastníkom zmluvného poistného vzťahu zo
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a žiadnym spôsobom nezasiahla
do osobnostných práv žalobcov 1/-3/, preto v spore o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v

zmysle ust. § 13 ods. 2 OZ nemôže byť nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v tomto spore
ide. Predmetom úpravy ZoPZP je povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkoumotorovéhovozidla.Taktourčenémupredmetuzodpovedáajvymedzeniesubjektu,naktorý
sa poistenie zodpovednosti vzťahuje, t. j. na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkoumotorového vozidla uvedeného v poistnej zmluvy a vymedzenie rozsahu poistného krytia. Ustanovenie
§ 4 ods. 2 písm. a) až d) ZoPZP obsahuje taxatívny výpočet prípadov, na ktoré sa vzťahuje poistné krytie
a nie sú z hľadiska rozlíšenia toho, čo odškodňuje (okrem prípadu uvedeného pod písm. c/) zhodné

so zákonnou úpravou spôsobu a rozsahu náhrady škody spôsobenej prevádzkou motorových vozidiel
obsiahnutou v Občianskom zákonníku (§ 442 a nasl.). Z takto vymedzeného rozsahu poistného krytia
je zrejmé, že rozlišuje vecnú škodu, ktorá je v Občianskom zákonníku upravená v § 443 a škodu (ujmu)
na zdraví, ktorú upravujú ust. § 444 až § 449 OZ. Poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby
poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené, preukázané nároky na náhradu škody na zdraví

a nákladov pri usmrtení (§ 4 ods. 2 písm. a/ ZoPZP), pričom poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok
na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať (§ 15 ods. 1 ZoPZP).
Podľa jej názoru pod slovné spojenie „náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení“ v zmysle
ZoPZP nemožno podriadiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do osobnostných práv
pozostalých po obeti usmrtenej pri dopravnej nehode, a že táto náhrada nie je predmetom poistného
krytia podľa ust. § 4 ods. 2 písm. a) ZoPZP. Vzhľadom na uvedené nie je v tomto spore pasívne

vecne legitimovaný. Poukázal na argumentáciu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý zaujal
názor, že zákon č. 381/2001 Z. z., ani Občiansky zákonník pojem škody nedefinuje, hoci pokiaľ
ide o skutočnú škodu a ušlý zisk, bežne tieto pojmy na rôznych miestach používa. Uvedené je tak
prenechané občianskoprávnej teórii a súdnej praxi. Tie celkom zhodne za škodu v zmysle občianskeho
práva považujú každú majetkovú (materiálnu - hmotnú) ujmu (stratu), ktorú možno objektívne vyjadriť

všeobecným ekvivalentom, t. j. peniazmi (R 55/1971). Občiansky zákonník nezahrňuje pod pojem
škody nemajetkovú (imateriálnu - nehmotnú - ideálnu) ujmu, táto sa ale podľa platného právneho stavu
odškodňuje len v prípadoch osobitne stanovených v § 444. Ak dôjde ku škode, resp. z teoretického
hľadiska presnejšie k ujme na zdraví, či živote, t. j. na osobnostných (i materiálnych, nemajetkových,
nehmotných) statkoch, vzniká poškodenému taxatívne vymedzený komplex práv na ich náhradu, resp.

na ich zmiernenie. Tento komplex práv, ktorými sa odškodňuje tak vzniknutá majetková ujma ako i
vzniknuté určité stanovené druhy nemajetkovej ujmy sa spravuje zvláštnym právnym režimom podľa §
444 až § 449a OZ.
Pri aplikácii ust. § 4 ods. 2 písm. a) ZoPZP nestačí vychádzať len zo samotného znenia tohto
ustanovenia, ale treba ho vykladať v jednote s ustanoveniami, na ktoré nadväzuje. Podľa § 4 ods. 1

ZoPZP má poistený z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému
uplatnené a preukázané nároky; platná legislatíva a ani právna teória neoznačuje osobu, ktorej
osobnostné práva boli porušené za „poškodenú osobu“. Tiež v § 2 písm. g) ZoPZP sa uvádza, že
poškodeným je ten, kto utrpel prevádzkou motorového vozidla škodu a má nárok na náhradu škody
(nie nemajetkovej umy) podľa tohto zákona. Obdobne aj v § 2 písm. i) ZoPZP sa poistnou udalosťou

rozumie vznik povinnosti poisťovateľa alebo kancelárie nahradiť vzniknutú škodu (nie nemajetkovú
ujmu). Vzhľadom na uvedené zákonné ustanovenia nemožno dospieť k inému záveru ako k tomu, že
povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu je krytá výlučne škoda, nie nemajetková ujma
za zásah do osobnostných práv poškodených osôb v zmysle § 13 OZ (viď rozsudok Najvyššieho súdu
SR z 31. marca 2016 sp. zn. 3Cdo/301/2012).

Zodpovednosť za škodu je upravená v Šiestej časti Občianskeho zákonníka s názvom „Zodpovednosť
za škodu a za bezdôvodné obohatenie“ a zodpovednosť za zásah do osobnostných práv je upravená
v Prvej časti Občianskeho zákonníka s názvom „Všeobecné ustanovenia“ a je konštruovaná podstatne
odlišným spôsobom ako zodpovednosť za škodu. Pokiaľ ide o zodpovednosť za škodu, táto je založená
na subjektívnom princípe, pričom zavinenie sa prezumuje. Osobitne však v prípade zodpovednosti za

škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov v § 427 až § 431 OZ stanovuje zodpovednosť
prevádzkovateľa motorového vozidla založenú na objektívnom princípe. Právo na náhradu škody v
rámci úpravy zodpovednosti za škodu patrí fyzickým aj právnickým osobám. Spôsob a rozsah náhrady
škody upravuje Občiansky zákonník v § 442 až § 449a, pričom predpokladá náhradu škody spôsobenú
na veciach, resp. majetkových právach (vecná škoda) alebo náhradu škody na zdraví. Škoda sa

uhrádza v zásade v peniazoch alebo uvedením do predošlého stavu, vznik škody a jej rozsah musí
byť vždy preukázaný poškodeným. Predmetom ochrany osobnosti (§ 11 a nasl. OZ) je nehmotná
hodnota ľudskej osobnosti. Podľa slovenskej právnej teórie právo na ochranu osobnosti predstavuje
nemajetkové právo rýdzo osobnej povahy a je úzko späté s osobnosťou človeka. Subjektom tohto právo
môže byť preto len fyzická osoba. Zásah do práva na ochranu osobnosti sa zásadne odškodňuje v

nepeňažnej forme. Možnosť priznať peňažnú náhradu za zásah do práva na ochranu osobnosti sa
predpokladá až v prípade, ak sa primerané morálne zadosťučinenie ukazuje ako nepostačujúce. Na
rozdiel od odškodnenia v prípade zodpovednosti za škodu pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy
v peňažnej forme súdom neustanovuje zákon žiadne medze a uplatňuje sa široká miera voľnej úvahy.Odlišnosť oboch inštitútov potvrdzuje aj § 16 OZ, podľa ktorého, ak niekto neoprávneným zásahom do
práva na ochranu osobnosti spôsobí inému škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovenia tohto zákona
o zodpovednosti za škodu. Podstatou a účelom nemajetkovej ujmy v peniazoch je poskytnúť fyzickej

osobe, ktorej osobnostné právo bolo porušené, priznanie peňažnej satisfakcie. Keďže skutočnú ujmu
nie je možné presne zistiť (dá sa len predpokladať), výška nemajetkovej ujmy sa nedá predne vyčísliť
a teda ani preukázať.
Mala za to, že ani pojem „nákladov pri usmrtení“ nemožno vykladať tak, že by pod tento pojem
mala patriť aj náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej

nehode. Doterajšia právna prax, ale aj právna teória a ani samotné znenie zákona nikdy neoznačovali
nemajetkovú ujmu pozostalým pojmom „náklady pri usmrtení“. Takáto extenzívny výklad by bol v
priamom rozpore s gramatickým významom použitého pojmu. Pojem „nákladov pri usmrtení,“ ktoré
ZoPZP pre účely tohto zákona osobitne nedefinuje, treba vysvetľovať vo význame výdavkov, ktoré boli v
súvislosti s usmrtením poškodeného preukázateľne vynaložené. Výdavky je poisťovňa za poškodeného
nahradiť len vtedy, ak boli v skutočnosti vynaložené a ak sa tak stalo v príčinnej súvislosti s usmrtením

poškodeného, pričom osoba, ktorá ich vynaložila je povinná ich nielen presne uviesť, ale aj preukázať.
Podstatou a účelom nemajetkovej ujmy v peniazoch je poskytnúť fyzickej osobe, ktorej osobnostné
právo bolo porušené, priznanie peňažnej satisfakcie. Keďže skutočnú ujmu nie je možné presne zistiť,
výška nemajetkovej ujmy sa nedá presne vyčísliť, a teda ani preukázať. Z uvedeného je zrejmé, že
medzi týmito dvomi pojmami nie je ani obsahová a ani pojmová blízkosť. Súd prvej inštancie neberúc

do úvahy jeho rozsiahlu argumentáciu pri rozhodovaní vychádzal z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 6MCdo/1/2016 zo dňa 31. 07. 2017, ktorý odkazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.
zn. III. ÚS 666/2016 zo dňa 11. 10. 2016, v ktorom uzavrel, že pojem „škoda“, použitý v ZoPZP je
ústavne konformným spôsobom interpretovateľný extenzívne tak, že zahŕňa aj nemajetkovú ujmu podľa
ustanovení Občianskeho zákonníka. Ústavný súd Slovenskej republiky v štruktúre súdnictva nepatrí

medzi všeobecné súdy. Nie je ďalším „odvolacím“ súdom, resp. opravnou inštanciou voči všeobecným
súdom (čo sám aj konštatuje vo svojich rozhodnutiach). Ústavný súd SR nemá udávať zjednocujúci
výklad právnych noriem okrem výkladu ústavy a ústavných zákonov.
V zmysle nálezu Ústavného súdu SR I. ÚS 440/2011 (44/2012) sa povinnosť vykladať vnútroštátne
právo v súlade s právom Európskej únie nazýva nepriamy účinok. Nepriamy účinok smernice spočíva

v povinnosti členského štátu vykladať znenie vnútroštátneho predpisu vo svetle znenia a cieľa
smernice (rozsudky C-387/07 Angelidaki C -397/01 Pfeiffer, C-282/10 Maribel Domin Guez, C-268/06
Impact). Zásada komformného výkladu vnútroštátneho práva má však aj určité obmedzenia. Povinnosť
vnútroštátneho súdu dovolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení
vnútroštátneho práva je tak obmedzená všeobecnými zásadami práva a nemôže slúžiť ako základ na

výklad contra legem vnútroštátneho práva. Pre prípad, že výsledok stanovený smernicou by nemohol
byť dosiahnutý na základe výkladu, právo Spoločenstva ukladá členským štátom povinnosť nahradiť
škodu, ktorú spôsobili jednotlivcom z dôvodu neprebratia smernice (C-6/90 a 9/90 Frankovich). Jedným
zo základných pravidiel stanovujúcich limity súladného výkladu stanoveného judikatúrou Súdneho
dvora je pravidlo zákazu výkladu contra legem. V zmysle uvedenej zásady vnútroštátny súd nie je

povinný vykladať vnútroštátne právo v súlade so sekundárnym právom EÚ, pokiaľ by to znamenalo
nutnosť vykladať ho celkom proti jeho zmyslu. O tom, že Najvyšší súd SR svojím rozhodnutím sp. zn.
6MCdo/1/2016 ustálil eurokonfortný výklad pojmu „škoda“ contra legem vnútroštátnemu právu svedčí aj
to, že v súčasnosti pripravovaná rekodifikácia Občianskeho zákonníka zahŕňa v oddiely „náhrady škody“
aj tzv. „nemajetkovú škodu“.

Ďalej namietala aj výšku priznanej nemajetkovej ujmy v sume 27 000,- Eur pre žalobkyňu 1/, 13 500,- Eur
pre žalobcu 2/ a 13 500,- Eur pre žalobcu 3/. Výšku peňažného zadosťučinenia súd určuje na základe
voľnej úvahy, ktorá však nemôže byť svojvôľou. Zákon ustanovuje súdu povinnosť prihliadnuť pritom
na dve hľadiská, a to tak na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu
došlo. Určenie výšky peňažnej satisfakcie má byť s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade

s požiadavkou spravodlivosti.
Súdprvejinštancieprirozhodovaníovýškenemajetkovejujmyvdostatočnejmiereneprihliadolnastrane
žalobkyne 1/ na: a) intenzitu žalobcov so zomretým (žalobkyňa 1/ nevyhľadala po nešťastnej udalosti
pomoc odborníka - psychológa, psychiatria, nebohý nežil so žalobkyňou 1/ v spoločnej domácnosti,
žalobkyňa 1/ sa odsťahovala od synov, t. j. aj od nebohého Y. v čase, keď mal 16-17 rokov, zdravotné

problémy, na ktoré žalobkyňa 1/ poukazovala - astma, vysoký krvný tlak boli u nej zistené pred
nešťastnou udalosťou, pričom nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi zhoršením zdravotného
stavu tak u žalobkyne 1/ a posudzovanou udalosťou); b) vek zomrelého a pozostalých - 19 rokov vek
zomrelého, 46 rokov vek žalobkyne 1/, pričom žalobkyňa 1/ nebola vo veku, kedy by bola výchovou,výživou, resp. vzťahom odkázaná na pomoc zosnulého; c) otázku hmotnej závislosti pozostalého na
usmrtenej osobe - z vyjadrenia žalobkyne 1/ na pojednávaní dňa 21. 11. 2018 vyplýva, že nebohý Y.
žalobkyni 1/ finančne neprispieval, žalobkyňa 1/ je zárobkovo činná, pracuje ako zdravotná sestra; d)

prípadné poskytnutie inej satisfakcie - žalobcom bola poskytnutá náhrada škody vo výške 2 221,81 Eur
predstavujúca pohrebné náklady.
Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy v dostatočnej miere neprihliadol na
strane žalobcu 2/ na: a) intenzitu žalobcov so zomretým (žalobca 2/ nevyhľadal po nešťastnej udalosti
pomoc odborníka - psychológa, psychiatria; b) vek zomrelého a pozostalých - 19 rokov vek zomrelého,

29 rokov vek žalobcu 2/, pričom žalobca 2/ nebol vo veku, kedy by bola výchovou, výživou, resp.
vzťahom odkázaný na pomoc zosnulého; c) otázku hmotnej závislosti pozostalého na usmrtenej osobe
- z vyjadrenia žalobcu 2/ na pojednávaní dňa 21. 11. 2018 vyplýva, že nebohý Y. žalobcovi 2/ finančne
neprispieval; d) prípadné poskytnutie inej satisfakcie - žalobcom bola poskytnutá náhrada škody vo
výške 2 221,81 Eur predstavujúca pohrebné náklady.
Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy v dostatočnej miere neprihliadol na

strane žalobcu 3/ na: a) intenzitu žalobcov so zomretým (žalobca 3/ nevyhľadal po nešťastnej udalosti
pomoc odborníka - psychológa, psychiatria; b) vek zomrelého a pozostalých - 19 rokov vek zomrelého,
25 rokov vek žalobcu 3/, pričom žalobca 3/ nebol vo veku, kedy by bola výchovou, výživou, resp.
vzťahom odkázaný na pomoc zosnulého; c) otázku hmotnej závislosti pozostalého na usmrtenej osobe
- z vyjadrenia žalobcu 3/ na pojednávaní dňa 21. 11. 2018 vyplýva, že žalobca 3/( je zárobkovo činný,

nebohý Y. žalobcovi 3/ finančne neprispieval; d) prípadné poskytnutie inej satisfakcie - žalobcom bola
poskytnutá náhrada škody vo výške 2 221,81 Eur predstavujúca pohrebné náklady.
Na strane zodpovednej osoby (pôvodcu zásahu): a) postoj žalovanej 1/ (ľútosť, náhrada škody,
ospravedlnenie) - žalovaná 1/ v zastúpení matky XX. L. hlásením poistnej udalosti dva dni ho po
dopravnej nehode poverila vysporiadaním a poskytnutím náhrady škody pozostalým; žalovaná 1/ aj

na pojednávaní dňa 16. 01. 2019 prejavila veľkú ľútosť nad nešťastnou udalosťou a opätovne sa
ospravedlnila, pričom jej prejav bol prerušovaný plačom; b) dopad udalostí do duševnej sféry pôvodcu
- fyzickej osoby, ktorá sa intenzívne liečila u klinického psychológa PhDr. Gajdošovej Emílie a bola u
nej zistená posttraumatická stresová porucha s dominujúcimi pocitmi úzkosti a nespracovanými pocitmi
viny; c) jej majetkové pomery (v súčasnosti žalovaná 1/ poberá len rodičovský príspevok vo výške

200,- Eur); d) miera zavinenia, eventuálne miera spoluzavinenia usmrtenej osoby - v rámci vyšetrovania
vyplynulo, že na vznik bočného šmyku vozidla Peugeot 306 mala okrem iných faktov vplyv aj zmena
ťažiska nepripútanej posádky vzadu, t. j. aj nebohého Y..
Podľa jej názoru pri výške nemajetkovej ujmy možno analogicky použiť ust. zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (§ 17 ods. 3). I v zmysle ust. § 12 ods.

2 zák. č. 274/2017 Z. z., ak bola trestným činom spôsobená smrť, obeť násilného trestného činu má
nárok na vyplatenie odškodnenia v sume 50-násobku minimálnej mzdy. Ak je obetí násilného trestného
činu viac, suma odškodnenia sa medzi nich rozdelí rovnakým dielom. Rozsah finančného odškodnenia
upravujú stanovenia § 5 až 7 zák. č. 274/2017 Z. z., pričom celková suma odškodnenia poskytnutá
podľa tohto zákona nesmie presiahnuť 50-násobok minimálnej mzdy. 50-násobok minimálnej mzdy v

roku 2016 predstavoval sumu 20 250,-Eur (50 x 405,- Eur), t. j. každému žalobcovi 1/ až 3/ by prislúchala
suma 6 750,- Eur. Žalobcom bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v súhrnnej výške 54 000,- Eur,
čo sa v kontexte rozsahu finančného odškodnenia podľa zák. č. 215/2006 Z. z. javí ako neprimerané
vzhľadom na to, že žalovaná 1/ bola obvinená z nedbanlivostného trestného činu.
Ďalej poukázala na rozhodnutia všeobecných súdov (rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn.

10Co/566/2015, ktorým bola žalobcom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy po 8 000,- na osobu;
rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/256/2013 bola pozostalým maloletým deťom priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy len vo výške 10 000,- Eur a 13 000,- Eur, na rozhodnutie Krajského súdu v
Žiline sp. zn. 7Co/287/2012 bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy po 10 000,-Eur).
Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania nesprávne rozhodol, keď náhradu trov konania

priznal z prisúdených súm a nevychádzal z ust. § 10 ods. 8 vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a
náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, pričom žalobcovia 1/ až 3/ majú nárok na
náhradu trov len z tarifnej hodnoty 2 000,- Eur (91,29 Eur/1 úkon právnej služby).

3. Žalovaná 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej 2/ uviedla, že sa nestotožňuje s odvolaním žalovanej

2/, pokiaľ spochybňuje svoju pasívnu legitimáciu v spore. Ku tragickej dopravnej nehode došlo v
súvislosti s vedením osobného motorového vozidla, ktoré bolo v rozhodnej dobe povinne zmluvne
poistené. Žalovanýnárokspadápodpoistnékrytie,čímjedaná pasívnalegitimáciažalovanej2/vspore.Stotožnila sa s odvolaním žalovanej 2/ v zostávajúcej časti, pretože je viazaná povinnosťami
vyplývajúcimi z poistných podmienok a je vylúčené, aby žalovaný nárok čo i len sčasti uznala.

4. Žalobcovia 1/-3/ vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej 2/ a k vyjadreniu žalovanej 1/ navrhli potvrdiť
rozsudok prvoinštančného súdu. Zároveň si uplatnili náhradu trov odvolacieho konania.
Uviedli, že náhrada nemajetkovej ujmy je predmetom poistného krytia, pričom tento právny názor
vychádza z už ustálenej súdnej praxe obsiahnutej okrem rozhodnutia NS SR sp.zn. 6MCdo/1/2016
z 31. 07. 2017 aj v ďalších rozhodnutiach, a to sp.zn. 2Cdo/33/2017, sp.zn. 6Cdo/143/2017,

sp.zn.6Cdo/206/2017, sp.zn. 6Cdo/80/2018, sp.zn. 8Cdo/6/2018 a sp.zn. 8Cdo/177/2018 a tiež z
rozhodnutí Ústavného súdu sp.zn. I.ÚS 474/2016, sp.zn. III.ÚS 646/2015, sp.zn. I.ÚS 206/2015 a sp.zn.
III.ÚS 666/2016.
Touto ustálenou praxou bol prekonaný právny názor uvedený v rozhodnutiach Najvyššieho súdu, na
ktoré poukazovala žalovaná 2/.
Z vyjadrenia žalovanej 1/ k odvolaniu žalovanej 2/ vyplýva, že tiež považuje námietku žalovanej 2/

ohľadom nedostatku pasívnej legitimácie za právne irelevantnú a má za to, že žalovaný nárok spadá
pod poistné krytie, čím je teda daná jej pasívna legitimácia v tomto spore.
Pokiaľ žalovaná 2/ vzniesla výhrady k výške prvoinštančným súdom im priznanej sumy, toto nemá
právne, ani iné opodstatnenie, pretože súd prvej inštancie zohľadnil a podrobne sa v odôvodnení svojho
rozsudku vysporiadal so všetkými možnými hľadiskami a okolnosťami vplývajúcimi na výšku priznanej

nemajetkovej ujmy. Voľná úvaha súdu prvej inštancie pri určení výšky nemajetkovej ujmy nebola
svojvoľná, čo vyplýva z precízneho odôvodnenia a vysporiadania sa s každou jednou skutočnosťou
majúcou na uvedené vplyv.
Žalovaná 2/ uviedla niekoľko rozsudkov, kde boli pozostalým priznané nižšie sumy oproti sumám
priznaným žalobcom v tomto konaní. V tejto súvislosti je možné len poznamenať, že na druhej

strane existuje rad rozhodnutí, v ktorých boli pozostalým žalobcom priznané oveľa vyššie náhrady
nemajetkovej ujmy. Ako uvádza aj súdna prax, výška je na výsostnom posúdení súdu, ktorú súd
stanoví z vykonaného dokazovania a je limitovaná procesným kritériom stanoveným Najvyšším súdom
SR: „maximálna čiastka peňažného zadosťučinenia, ktorú môže súd priznať je ohraničená výškou
požadovaného peňažného zadosťučinenia, ktorá musí byť zrejmá zo žalobného návrhu.“ (NS SR sp.zn.

4Cdo/139/2011 z 30.10.2012.)
Z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR vyplýva, že výška náhrady nemajetkovej ujmy má
byť určená z konkrétnych, dokazovaním zistených skutočností. Najvyšší súd SR napríklad v jednom
z prípadov vytkol odvolaciemu krajskému súdu, že nie je správny postup, keď prípad žalobkýň
porovnával s podobným už právoplatne skončeným prípadom, pretože.: „takýto prístup odvolacieho

súdu, nech by bol akokoľvek motivovaný pozitívnou snahou o dosiahnutie rovnakého posúdenia
veci v rovnakých prípadoch, nemôže bez ďalšieho v potrebnej miere vystihnúť to, ako široko,
mnohovrstevne a rozmanito je vnútorne rozčlenená (štrukturovaná) osobnosť každej fyzickej osoby, aké
individuálne a neopakovateľné vzťahy vznikajú medzi ňou a jej rodinnými príslušníkmi a aké dôsledky
spôsobuje násilné pretrhnutie väzieb vo vnútri rodiny, ku ktorému dochádza stratou člena rodiny. Je

nespochybniteľné, že negatívny zásah do tejto osobnostnej sféry pôsobí zraňujúco individuálne a
rozmanito u každej fyzickej osoby inak, lebo každý človek, sama jeho podstata, jeho emócie, vzťahy k
iným, sú veľmi individuálne. Ľudia nevnímajú vždy rovnako okolnosti vonkajšieho sveta a aj ich vzťahy s
inými vykazujú znaky osobitosti, neopakovateľnosti a jedinečnosti. Vzhľadom na to aj dôsledky zásahov
do týchto osobnostných sfér života každého človeka sú vysoko individuálne. Na vyjadrenie rozsahu a

intenzity ujmy, ktorú vyvolali zásahy do týchto oblastí súkromného a rodinného života je nepostačujúce
(paušálne) prirovnanie s inými, i keď obdobnými prípadmi.“
Dané zdôvodnenie Najvyššieho súdu SR vystihuje podstatu aj tohto prípadu, kedy sa snaží žalovaná
2/ porovnávať s inými prípadmi, aby dosiahla aspoň zníženie sumy priznanej nemajetkovej ujmy, bez
ohľadu na dokazovaním preukázané skutočnosti a preukázané nadštandardné rodinné väzby medzi

zomrelým a jeho najbližšími rodinnými príslušníkmi. Je zrejmé, že paušalizácia vzťahov v živote nie je
možná, tak ako si to predstavuje žalovaná 2/.
Nesúhlasili s názorom žalovanej 2/, ktorá chce rozsah nemajetkovej ujmy prirovnávať,
respektíve limitovať rozsahom finančného odškodnenia podľa zákona č. 274/2017 Z.z. o odškodňovaní
osôb poškodených násilnými trestnými činmi, pretože takéto zákonné kritérium

neexistuje a absolútne sa neaplikuje pri žalobách o ochranu osobnosti podľa Občianskeho zákonníka.
Priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy považovali za primeranú všetkým okolnostiam prípadu,
pričom jej výška je opodstatnená najmä s prihliadnutím na dokazovaním preukázanú: 1) intenzitu
citových ich väzieb 1/ a zomrelého Y. (preukázaný nielen ich výpoveďami, ale aj svedkov napojednávaní), 2) s prihliadnutím na veľmi mladý vek zomrelého - len 19 rokov v čase nehody, budúcnosť
pred sebou - rodina ochudobnená o spoločné plány a podobne, 3) nečakanosť úmrtia - kedy smrť prišla
náhle a v deň 27.04., ktorý je dňom narodením matky (žalobkyne 1/), pričom zásah je o to intenzívnejší,

kedy na narodeniny si musia pripomínať nečakaný odchod syna a brata, 4) k úmrtiu došlo v dôsledku
hrubého porušenia predpisov na úseku cestnej dopravy.
Smrť dieťaťa je pre rodiča (žalobkyňu 1/) mimoriadnym zásahom do jej osobnostných práv a v tejto
súvislosti súd prvej inštancie zohľadnil tú skutočnosť, ako sa žalobkyňa 1/ so smrťou syna vyrovnala/
nevyrovnala a aké dôsledky spôsobilo násilné pretrhnutie väzieb vo vnútri rodiny. Do budúcna je

ochudobnená o rodinný život a po citovej stránke ide o stratu nezvrátiteľnú. Pri predmetnej dopravnej
nehode zahynul ich najbližší príbuzný a jeho úmrtie je pre nich nepochybne traumatizujúce. Z hľadiska
závažnosti vzniknutej ujmy zohľadnil súd prvej inštancie najmä to, že žalobkyňa 1/ stratila v jednom
okamihu syna a žalobcovia 2/ a 3/ brata, s ktorým tvorili skutočne harmonickú rodinu.
Citová väzba a rodinné puto, ich vzájomné vzťahy so zomrelým boli až tak intenzívne, resp.
nadštandardné, že strata dieťaťa a brata v nich vyvolala také depresívne stavy, stavy zúfalstva a ďalšie

psychické útrapy, že neboli schopní sa zaradiť do bežného života, obmedzilo ich to nielen v práci, škole,
ale dokonca v bežných činnostiach. Každý z nich sa snaží vysporiadať s tragickou udalosťou najlepšie
ako vie, odsťahovaním sa zo spoločného bytu, nadmernou prácou, čítaním rôznych kníh o posmrtnom
živote a podobne, čo v konečnom dôsledku spôsobilo aj narušenie pôvodných rodinných väzieb a rodina
sa tak často

už nestretáva. Preto všetky tieto okolnosti odôvodňujú prvoinštančným súdom priznanú výšku
nemajetkovej ujmy, ktorá len čiastočne kompenzuje závažnosť zásahu do súkromného a rodinného
života spôsobeného smrťou pre nich tak výnimočného človeka, dieťaťa, brata.
Keďže túto ujmu vnímali veľmi úzkostne, priznanie v prvoinštančným súdom stanovenej výške,
považovali vzhľadom na intenzitu zásahu za spravodlivo stanovenú. Viac nebudú môcť prežívať so

zomrelým synom/bratom rodinný súkromný život. Ide o stratu najprirodzenejšieho vzťahu s jedným z
najbližších rodinných príslušníkov. Protiprávnym konaním žalovanej 1/ bolo preukázané, že došlo k
nezvratnej deštrukcii medziľudských väzieb, tvoriacich základ a rámec ich súkromného života a tým k
zásahu do ich osobnostných práv. U žalobkyne 1/ k väčšiemu, nakoľko syna stratila v mladom veku 19
rokov a vzniknutá trauma v živote žalobkyne 1/ je prakticky neodstrániteľná. Preto súd prvej inštancie

považoval za primerané zadosťučinenie žalobkyne 1/ celkovú náhradu vo výške 27.000,- Eur a u
žalobcov 2/ a 3/ vo výške 13.500,- Eur.
Súd prvej inštancie okrem toho, že vzal do úvahy negatívny dopad následkov dopravnej nehody na nich,
prihliadol pri určení výšky nemajetkovej ujmy aj na správanie žalovanej 1/ po dopravnej nehode, na jej
pomery, ale zohľadnil dokonca aj tú skutočnosť, že spolujazdci v aute neboli pripútaní, a preto ich nárok

krátil o 10%.
Podľa ich názoru súd prvej inštancie správne rozhodol i o nároku na náhradu trov konania v zmysle §
255 ods. 1 CSP.

5.| Žalovaná 2/ vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcov 1/ - 3/ zotrvala na dôvodoch svojho odvolania.

Poukázala na to, že pokiaľ Občiansky zákonník v súvislosti s náhradou nemajetkovej ujmy v
peniazoch neustanovuje žiadnu konkrétnu výšku ani rozpätie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, pri
protiprávnom zásahu do osobnosti oprávnených osôb súd prvej inštancie by mal ako pomocné kritérium
pri určení konkrétnej výšky náhrady použiť ust. § 5 a § 6 zák. č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb
poškodených násilnými trestnými činmi a tiež ust. § 17 ods. 4 zák. č. 214/2003 Z. z., ktoré upravuje limit

pre výšku nemajetkovej ujmy v súvislosti s úpravou zákona tak, že výška nemajetkovej ujmy nemôže
byť vyššia ako výška poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi s odkazom na ust.
zák. č. 215/2006 Z. z. (viď rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/424/2017 zo dňa
13. 06. 2019). Ďalej zotrvala i na dôvodoch odvolania týkajúcich sa nároku na náhradu trov konania.

6. Žalobcovia 1/-3/ vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej 2/ odmietli nedôvodnú limitáciu škody
a jej prirovnávanie a posudzovanie jej výšky podľa kritérií uvedených v zákone č. 274/2017 Z.z.
o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi. Zopakovali svoje argumenty vo
vyjadrení, t.j. že výška nemajetkovej ujmy je na výsostnom posúdení súdu, ktorú súd stanoví z
vykonaného dokazovania a je limitovaná jediným procesným kritériom stanoveným Najvyšším súdom

SR: „maximálna čiastka peňažného zadosťučinenia, ktorú môže súd priznať je ohraničená výškou
požadovaného peňažného zadosťučinenia, ktorá musí byť zrejmá zo žalobného návrhu.“ (NS SR sp.zn.
4Cdo/139/2011 z 30. 10. 2012), pričom iné zákonné kritériá neexistujú. I z aktuálnej judikatúry súdov
vyplýva, že súdy pristupujú ku každému jednému uplatnenému nároku výsostne individuálne, podrobneskúmajúc vzťahy a väzby medzi rodinnými príslušníkmi a zomrelým. Kým poisťovniam sa bude zdať
nárok žalobcov vždy vysoký, žalobcovia budú zase vždy tento považovať za prinízky na vyjadrenie
hodnoty života pre nich blízkeho, respektíve najbližšieho človeka. Žalovaná 2/ sa snaží na podporu

svojej argumentácie poukázať na Národnou bankou Slovenska v spolupráci so Slovenskou asociáciou
poisťovnínavrhovanúnovelu ObčianskehozákonníkaaZoPZP.Keďžeonavrhovanejnovelejeaktuálne
odbornou obcou vedená rozsiahla diskusia a medzi uznávanými odborníkmi z radov advokátov a sudcov
sú rôzne protichodné názory na zastropovanie výšky škody, nie je vôbec možné prihliadať na uvedené
ani ako na pomocné kritérium pri určení výšky ako to uvádza žalovaná 2/. Zo všetkých rozhodnutí

pojednávajúcich o nemajetkovej ujme vyplýva, že pri úmrtí človeka ide o ujmu dlhotrvajúcu, rozsiahlu
a v zásade ničím nereparovateľnú. Samotnú intenzitu ujmy je namieste posudzovať individuálne ,
predovšetkým s ohľadom na intenzitu a charakter vzťahu pozostalého a zomrelého z pohľadu jeho
trvania, vytvorenia osobitných psychických väzieb, psychickú odkázanosť jedinca na oporu zomrelého,
pravdepodobnosť jej náhrady v budúcnosti, atď. Relevantná je tiež otázka očakávateľnosti úmrtia
poškodeného v danej situácii.

Uviedli, že považujú priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy aj s poukazom na iné obdobné
rozhodnutia súdov za primeranú všetkým okolnostiam prípadu a limitácia škody v zmysle navrhovanej
novely, na ktorú poukazuje žalovaná 2/ vo svojom vyjadrení nie je vôbec namieste a aktuálne je právne
irelevantná.

7. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (podľa § 34 CSP), vec preskúmal v medziach
daných ustanovením § 379 a 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1, 2 CSP a
contrario a rozsudok súdu okresného súdu v odvolaním napadnutých výrokoch (prvý, druhý, tretí výrok)
a v závislom výroku o trovách prvoinštančného konania (piaty výrok) podľa § 387 ods. 1, 2 potvrdil.

8. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je
vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel
k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu,
na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z
odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na

spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť
alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu
a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).

10. Súd prvej inštancie vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku

koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok okresného súdu je presvedčivý, premisy
zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací
súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a
zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na

argumenty žalovanej 2/ v odvolaní.

11. Odvolací súd konštatuje, že žalovaná 2/ v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, okolnosti alebo
argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu a s ktorými by sa prvoinštančný
súd náležite nevysporiadal. Dokonca možno konštatovať, že neuviedla ani žiadny konkrétny relevantný

právny dôvod a ani žiadny konkrétny relevantný skutkový dôvod, spochybňujúci správnosť napadnutého
rozhodnutia.

12. Pre posúdenie pasívnej vecnej legitimácie žalovanej 2/ je rozhodujúce vyriešenie otázky, čo treba
rozumieť pod pojmom škoda použitým v zák. č. 381/2001 Z.z.. Odvolací súd je toho názoru, že pre

účely tohto zákona treba pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj
náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv
pozostalých, spočívajúci v zásahu do ich práva na súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením
blízkej osoby pri prevádzke motorových prostriedkov. Pokiaľ k nemajetkovej ujme došlo v priamejpríčinnej súvislosti s prevádzkou motorového vozidla, je potrebné, vychádzajúc zo zásady ekvity,
vykladať nielen konkrétny právny predpis, ale v širšej súvislosti i právny poriadok upravujúci dotknutú
oblasť. Podľa názoru odvolacieho súdu, je absolútne logické a legitímne, aby nemajetková ujma

spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody (ako poškodeným) v priamej príčinnej súvislosti s
prevádzkou motorového vozidla bola považovaná za škodu podľa § 4 ods. 2 zák. č. 381/2001 Z. z.,
preto takáto náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Účelom poistenia zodpovednosti
zaškoduspôsobenúprevádzkoumotorovýchvozidieljetotižzmierniťdôsledkyvšetkýchškôd,kuktorým

došlo v súvislosti s touto prevádzkou, pričom najzávažnejším dôsledkom tejto (poistnej) udalosti je
spôsobenie smrti. V konečnom dôsledku v tomto smere sa uberá i aktuálna judikatúra Súdneho dvora
EÚ.

13. Odvolací súd poukazuje na to, že predmetné výkladové otázky s jednoznačným záverom vyriešil
Súdny dvor EÚ v rozsudku z 24. 10. 2013 vo veci C-22/12 Katarína Haasová proti Rastislavovi Petríkovi,

Blanke Holingovej.

14. Pokiaľ ide o uvedený judikatúrny záver Súdneho dvora EÚ vo veci C-22/12, je nesporné, že tento
je v súlade so Zmluvou o fungovaní Európskej únie záväzným výkladovým rámcom a prameňom pre
výklad a aplikáciu noriem úniového práva vo všetkých členských štátoch EÚ, s retrospektívnym účinkom

(rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-137/94 Richardson) s tým, že výklad úniového práva poníma
záväznosť nielen s účinkami per partes, ale s ohľadom na jednotu systému EÚ (na účely používania
úniového práva), má aj všeobecnú záväznosť.

15. Súdny dvor EÚ totiž zabezpečuje nielen jednotný výklad a používanie zakladajúcich zmlúv, ako

prameňov úniového práva, ale odvodzuje z nich aj nové pravidlá prostredníctvom výkladu existujúcich
prameňov práva v rámci svojej rozhodovacej činnosti. Prostredníctvom judikatúry Súdneho dvora EÚ
nevyhnutnedochádza„kskrytej“normotvorbeprostredníctvomsúdnehoorgánu,navonokprezentovanej
ako výklad prameňov práva a vypĺňanie medzier v práve. Úloha Súdneho dvora EÚ ako neformálneho
normotvorcu je všeobecne akceptovaná s tým, že rozhodnutiam Súdneho dvora sa bez akýchkoľvek

výhrad priznáva všeobecná precedentná záväznosť.

16. Požiadavka jednotnej aplikácie a interpretácie úniového práva vo vnútri EÚ znamená, že význam
pojmov úniového právneho poriadku nemôže byť v jednotlivých členských štátoch rôzny, ale musí
spočívať na objektívnych kritériách definovaných úniovým právom (Jordens-Vosters, 69/79, 10. 1. 1980

s. 75, bod 6), pričom aplikácia, účinnosť a záväznosť úniového práva nemôže byť v jednotlivých štátoch
rozdielna (Zerbone, 94/77, 31. 1. 1978, Zb. s. 99, body 25 a 26).

17. Odvolací súd zdôrazňuje, že vnútroštátny súd je všeobecným súdom aplikácie úniového práva,
pretože je povinný v rámci svojich právomocí zabezpečiť úplný účinok úniových právnych noriem a

chrániť práva, ktoré tieto normy priznávajú jednotlivcom (Frankovich a Bonifaci, C-6 a 9/90, 19. 11. 1991,
Zb. s. I-5357, bod 32; Factortame, C-213/89, 19. 6. 1990, Zb. s I-2433, bod 19). Je povinný zabezpečiť
právnym subjektom právnu ochranu najmä vtedy, ak to vyplýva z priamo účinných ustanovení, ale
aj prostredníctvom využitia nepriameho účinku práva EÚ tak, že bude vykladať všetky procesné
ustanovenia eurokonformným spôsobom tak, aby ich aplikácia prispela k realizácii požiadavky na

zabezpečenie účinnej súdnej ochrany práv, ktoré fyzickým a právnickým osobám vyplávajú z úniového
právneho poriadku (Kronberger, T-18/07, Úz. 21. 5. 2008, Zb. s UU-77, bod 49; Unibet, C-432/05, 13.
3. 2007, Zb. s. I-2271, bod 44). Vnútroštátny súd je v rámci svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu
priznáva vnútroštátne právo, povinný vykladať vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom
EÚ tak, aby ich následná aplikácia prispela k vykonaniu úniového práva (Lucchini, C-119/05, 18. 7. 2007,

Zb.s. I-6199, body 60 a 61).

18. Podľa názoru odvolacieho súdu je povinnosťou súdu pri aplikácii Zákona o povinnom zmluvnom
poistení zodpovednosti vychádzať z jeho eurokonformného výkladu a riadiť sa záväzným výkladom
Súdneho dvora EÚ. Štát totiž môže porušiť právo Únie aj vtedy, ak jeho súd vydá súdne rozhodnutie,

ktorébudevzjavnomrozporesjudikatúrouSúdnehodvora(napr.rozsudokSúdnehodvoraEÚC-224/01
Köbler, 30. 9. 2003, Zb. s. I-10239, bod 56; Brassere du p?cheur a Factortame, C-46 a 48/93, 5. 3. 1996,
Zb. s. I-1029, bod 57).19. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. januára 2018 sp. zn. 6 Cdo 29/2017
do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku
treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané

civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných
Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a
stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov,
ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974,
1980 a 1986. (publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod č. 71/2018).

20. ,,Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a0 doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných
práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o
náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná.“ (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 31. júla 2017 sp. zn. 6 MCdo 1/2016, publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov SR pod R 61/2018). Z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 31. júla 2017 sp. zn. 6 MCdo 1/2016 ďalej vyplýva : ,,Pre posúdenie otázky pasívnej legitimácie
poisťovne je rozhodujúce riešenie otázky, čo treba rozumieť pod pojmom škoda (použitým v ZoPZP).
Pre účely tohto zákona treba pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj

nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada patrí pozostalým (po blízkej osobe, usmrtenej pri dopravnej nehode
v súvislosti s prevádzkou motorového vozidla) z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do
osobnostných práv, spočívajúci v zásahu do ich práva na súkromný a rodinný život. Účelom poistenia
za škody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v
súvislosti s touto prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy k zodpovednostnému zákonu je usmrtenie pri

dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri
dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu, ale aj občianskoprávnu
zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom
poistného krytia. Ak by mal platiť výklad pojmu škoda vychádzajúci z textu ZoPZP (gramatický
výklad), resp. výklad vychádzajúci výlučne z ustanovení O. z. o zodpovednosti za škodu, teda ak by

náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť predmetom poistného krytia, prinášalo by to značné
majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú ujmu, ktoré by v individuálnych
prípadoch mohlo viesť aj k ich bankrotu. Zároveň by to však mohlo znamenať aj neistotu pozostalých
v tom smere, či im prisúdená náhrada bude aj skutočne poskytnutá, resp. riziko, že v prípadoch
insolvencie (platobnej neschopnosti) zodpovedného subjektu táto nebude vymožiteľná. Neprijateľnosť

týchto dôsledkov vyžaduje extenzívnu interpretáciu pojmu škoda pre účely ZoPZP tak, že doň patrí aj
náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých a teda že aj táto náhrada je
predmetom poistného krytia. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov totiž nemožno opomínať ich
účel a zmysel, pričom platí, že súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale sa od
neho smie (a dokonca musí) odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická

súvislosť a pod. Rozširujúci výklad pojmu škoda pre účely zodpovednostného zákona je pritom aj
ústavne konformným, pretože zmierňuje, resp. odstraňuje disproporciu medzi zákonným úrazovým
poistením, t. j. poistením pri pracovných úrazoch, a povinným zmluvným poistením zodpovednosti
za škody spôsobené prevádzkou motorového vozidla. Ak totiž dôjde pri dopravnej nehode k úmrtiu
zamestnanca, ustanovenie § 94 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (v znení neskorších

zmien a doplnení) zakladá pozostalým, ktorými sú manžel alebo manželka a nezaopatrené dieťa, nárok
na jednorazové odškodnenie vo výške 730-násobku denného vymeriavacieho základu, najviac však
vo výške 46 485,40 Eur (u manžela alebo manželky). Toto odškodnenie, i keď je limitované, nie je
nič iné ako náhrada nemajetkovej ujmy, poskytovaná z úrazového poistenia. Niet žiadneho rozumného
dôvodu, pre ktorý by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých pri usmrtení ich blízkeho ako zamestnanca

pri dopravnej nehode mala byť predmetom poistného krytia (aj keď podľa iného zákona), zatiaľ čo v
prípadoch, ak by nešlo o zamestnanca, by to tak byť nemalo. Pri výklade pojmu škoda pre účely
ZoPZP treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve. Zodpovednostný zákon bol
totiž výsledkom transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené t. č. platnou Smernicou
Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za

škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto
zodpovednosti. Táto smernica síce nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je zrejmé, že pod týmto
pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku, resp. používa slovné spojenie utrpenie „ujmy
alebo škody“, či používa termíny „akákoľvek ujma alebo škoda“ alebo „akákoľvek škoda“. Komunitárneprávo chápe škodu ako majetkovú aj nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu považuje škodu majetkovú
aj nemajetkovú (tu por. napr. rozsudok SD EÚ zo 6. mája 2010 vo veci C-63/09 Axel Walz proti
Clickair SA). Napokon bez významu tu podľa dovolacieho súdu nemôže byť ani to, že k správnemu

chápaniu pojmu škoda aj súvislostí zodpovednosti za ňu v komunitárnom práve nemožno dospieť
izolovane od základov, na ktorých bolo komunitárne právo budované, teda na jednej strane od právnych
poriadkov tých členských štátov Európskej únie, ktorých demokratické fungovanie nebolo (na rozdiel
od situácie v dnešných tzv. postsocialistických štátoch) prerušené, na druhej strane potom aj od tých
historických prameňov práva na území dnešnej Slovenskej republiky (niekdajšieho Československa),

o ktorých demokratickom pôvode (charaktere) nevznikol dôvod pochybovať. . Pri nazeraní na problém
aj z tohto uhla pohľadu potom nemožno nevidieť to, že slovenský Občiansky zákonník (zákon prijatý
ešte v prostredí unitárnej Československej socialistickej republiky v roku 1964) je napriek jeho početným
novelizáciám (vrátane tých po roku 1989) stále predpisom majúcim pôvod v dobe neslobody (tu pre
prípad záujmu por. zákon č. 480/1991 Zb.). Podstatnejšie tu však je, že základom úpravy občianskeho
práva tzv. prvej Rozhodnutia vo veciach občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov

SR 8/2018 17 republiky (Československej republiky v rokoch 1918 - 1938) sa stal dodnes v Rakúsku
platný Všeobecný občiansky zákonník z roku 1811 (cisársky patent č. 946), medzi pojmami škoda a ujma
nerozlišujúci (v tejto súv. por. najmä Komentář k Obecnému zákonníku občanskému, František Rouček
- Jaromír Sedláček, CODEX Bohemia 1998, V. díl, § 1293, str. 672) a takýto nedostatok rozlišovania
sa týkal i niekdajšieho uhorského práva, platného v rovnakom čase na Slovensku (tu por. najmä výklad

o ujme utrpenej na osobnom záujme, resp. nemateriálnej škode v publikácii Nástin súkromného práva
platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, Doc. Dr. Vladimír Fajnor a Dr. Adolf Záturecký, HEURÉKA
1998, str. 363). Okrem uvedeného vyššie však už súčasťou spoločne budovaného právneho poriadku
Československej republiky po roku 1918 sa stal o. i. aj zákon č. 81/1935 Sb. z. a n. o jazde motorovými
vozidlami, ktorý (v rámci oddielu VIII. nazvaného Zodpovednosť za škody spôsobené prevádzkou

motorových vozidiel) ustanovil zodpovednosť (prevádzkovateľa a vodiča) za škodu aj vtedy, „ak bol
niekto na tele alebo na zdraví poškodený alebo usmrtený“ (§ 45 ods. 1 zákona) i následok neúčinnosti
akýchkoľvek dohovorov, ktorými by sa na ujmu poškodeného vylúčili alebo obmedzili predpisy o povinnej
zodpovednosti(§55zákona).Prvéztakýchtoustanoveníevidentnenešlochápaťinak,nežakozahrnutie
do pojmu škoda spôsobená prevádzkou motorového vozidla i dnešnej náhrady nemajetkovej ujmy

pozostalých po obeti dopravnej nehody (keďže usmrtenie znamená a vždy znamenalo zánik právnej
subjektivity primárne poškodeného a takto i možnosti uplatňovania akejkoľvek náhrady ním samotným -
čo neplatí a ani nemôže platiť o pozostalých). Druhé sa síce týkalo len vylúčenia prípadných dohovorov
medzi škodcom a poškodeným na ujmu druhej z takých osôb, popri ňom tu však bola už v roku 1935
(v rámci oddielu IX. zákona, nazvaného Zaistenie nárokov tretích osôb na náhradu škôd spôsobených

prevádzkou motorových vozidiel) taktiež uzákonená povinnosť držiteľa registrovaného motorového
vozidla poistiť sa proti následkom zodpovednosti u niektorej z komerčných poisťovní (§ 56 ods. 1
zákona). Takéto poistenie sa čo do rozsahu muselo týkať celého rozsahu pojmu škoda podľa takéhoto
zákona, teda i dnešnej nemajetkovej ujmy pozostalých.“ S uvedeným právnym názorom Najvyššieho
súdu SR sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje.

21. Súd prvej inštancie správne poukázal na to, že i z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. III.
ÚS 666/2016 zo dňa 11. 10. 2016 ohľadne nemajetkovej ujmy vo vzťahu k povinnému zmluvnému
poisteniu vyplýva, že pojem „škoda“ použitý v zákone č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je ústavne konformným spôsobom

interpretovateľný extenzívne tak, že zahŕňa aj nemajetkovú ujmu podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka o ochrane osobnosti, s cieľom maximálne možnej miery rešpektovania cieľov relevantnej
úniovej regulácie. Ústavný súd SR konštatoval nevyhnutnosť eurokonformného výkladu pojmu škoda
na zdraví podľa zákona o povinnom zmluvnom poistení. Povinné zmluvné poistenie má v zmysle
záveru Ústavného súdu SR pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí

usmrtených pri dopravnej nehode.

22. Vzhľadom na uvedené odvolací súd (zhodne s názorom prvoinštančného súdu) uvádza, že
žalovaná 2/ je pasívne vecne legitimovaná, pretože podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z.z.
vzniklo žalobcom 1/-3/ (poškodeným) právo uplatniť svoj nárok i priamo proti poisťovateľovi zodpovednej

osoby.

23. V preskúmanej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná 1/ bola právoplatným trestným rozkazom
Okresného súdu Zvolen č.k. 4T 102/2017-414 zo dňa 30. 05. 2017 uznaná vinnou, že dňa 27. 04.2016 v čase o 06.20 hod. na ceste I/66 v km 64,900 viedla ako vodička osobné motorové vozidlo
tov. zn. Peugeot 306, ev. č.H. v smere na Zvolen, okres Zvolen, pričom v km 64,900 neprispôsobením
rýchlosti jazdy svojím schopnostiam, vlastnostiam vozidla a nákladu, poveternostným podmienkam,

stavu a povahe vozovky a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať po uskutočnenom predchádzaní
nezisteného vozidla v mieste, kde to je zakázané vodorovnou dopravnou značkou - pozdĺžnou súvislou
čiarou, sa pri prejazde ľavotočivej zákruty dostala do bočného šmyku a prešla do protismerného pruhu,
kde ľavou bočnou stranou vozidla narazila do súpravy ťahača zn. DAF, ev. č. XXXFIs návesom KRONE,
ev. č. XXX, ktoré viedol ako vodič V. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. č. XXX, v smere na Krupinu, po

tomto náraze sa jej vozidlo dostalo do rotácie a narazilo do ľavej bočnej strany OMV Nissan X Trail,
ev. č. XXX ktoré viedla K. nar. XX., bytom F., čím ako vodička porušila dôležitú povinnosť uloženú v
ustanoveniach § 15 ods. 5 písm. b/, c/ a § 16 ods. 1 zák. NR SR č. 8/2009 Zb. o cestnej premávke a
spolujazdcomvOMVtov.zn.Peugeot306,Y.A.,nar.XX.XX.XXXX,naposledybytomV.,Y.XX.XXXXXX/
XX, spôsobila zranenia - úrazovo-krvácavý šok s pridružením viacerých orgánov - polytraumu, ktorým na
mieste dopravnej nehody v čase 06.40 hod. podľahol, X F., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q. F.S., spôsobila

zranenia - ľahké pomliaždenie hrudníka vľavo ľahkého stupňa s PN 6 dní a XX., nar. Y. bytom XXXX/XX,,
X, spôsobila zranenia - pomliaždenie hlavy s povrchovými odreninami tváre, tržnú ranu ľavého kolena a
tržnú ranu spojivky ľavého oka s PN v trvaní 5 dní, teda inému z nedbanlivosti spôsobila smrť, a taký čin
spáchalazávažnejšímspôsobomkonania,porušenímdôležitejpovinnostiuloženejjejpodľazákona,čím
spáchalaprečinusmrteniapodľa§149ods.1,2Tr.zákonaspoukazomna§138písm.h/Tr.zákonaaza

to bola odsúdená na trest odňatia slobody vo výmere 36 mesiacov, ktorého výkon jej bol podmienečne
odložený a bol jej uložený probačný dohľad nad jej správaním v skúšobnej dobe, a to v trvaní 60
mesiacov. Ďalej jej bola uložená povinnosť spočívajúca v príkaze podrobiť sa v súčinnosti s probačným a
mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému
programu. Súčasne jej bol uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v

cestnej premávke na 72 mesiacov. Poškodení (vrátane žalobcov 1/-3/) boli odkázaní so svojím nárokom
na náhradu škody na civilný proces.

24. Uvedeným trestným rozkazom vychádzajúc z ustanovenia § 193 CSP bola preukázaná
zodpovednosť žalovanej 1/ za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti žalobcov 1/-3/, a to

do práva na ich súkromný a rodinný život, ktorý bol smrťou ich blízkeho príbuzného natrvalo narušený.
Protiprávnym konaním žalovanej 1/ došlo k nezvratnej deštrukcii medziľudských väzieb, tvoriacich
základ a rámec súkromného života žalobcov 1/-3/.

25. V konaní bolo preukázané, že medzi nebohým Y. A. a medzi žalobcami 1/-3/ boli vytvorené

silné vzájomné sociálne, morálne, citové, kultúrne vzťahy v rámci ich súkromného a rodinného života,
pričom (spolu)vytvárali harmonické rodinné prostredie. Smrťou syna a brata pri dopravnej nehode
spôsobenej výlučne zavinením žalovanej 1/ došlo k nezvratnému ukončeniu tohto spolužitia, a teda k
pretrhnutiu najintenzívnejších interpersonálnych väzieb. Vzniknutá trauma je zo života žalobcov 1/-3/
neodstrániteľná.

26. Podľa názoru odvolacieho súdu, žalobcovia 1/-3/ sa oprávnene domáhali práva na ochranu
osobnosti (§ 11 a nasl. OZ), pretože morálna satisfakcia (§ 13 ods.1 OZ) nie je v danom prípade
postačujúca. Žalobcom 1/-3/ vzniklo právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 a
3 OZ), keďže protiprávnym konaním žalovanej 1/ došlo k nezvratnej deštrukcii medziľudských väzieb,

tvoriacich základ a rámec súkromného života žalobcov 1/-3/.

27. Odvolací súd zdôrazňuje, že súčasťou práva na ochranu osobnosti je aj právo na súkromie a rodinný
život. Právo na súkromie zahŕňa aj právo fyzickej osoby vytvoriť a udržiavať vzťahy s inými ľudskými
bytosťami. Obzvlášť v citovej oblasti, aby fyzická osoba mohla rozvíjať vlastnú osobnosť. Smrť ako

absolútna strata predstavuje sama o sebe závažný zásah do práva na ochranu osobnosti, pričom
spôsobuje ťažké psychické rozpoloženie. V prípade fungujúcej rodiny (ako to bolo v posudzovanej veci)
máza následokdlhotrvajúcunemožnosťvyrovnaťsasostratoublízkehočloveka.Protiprávnenarušenie
týchto vzťahov predstavuje neoprávnený zásah do práva na rodinný život. Ako bolo uvedené, súčasťou
práva na ochranu súkromia je aj rodinný život spočívajúci v udržiavaní a rozvíjaní vzájomných citových,

morálnych a sociálnych väzieb medzi najbližšími osobami. Konanie žalovanej 1/, ktoré spôsobilo násilné
pretrhnutie týchto väzieb stratou dvoch členov rodiny je neoprávneným zásahom do osobnostných práv
pozostalých členov rodiny.28. Občiansky zákonník neurčuje minimálnu ani maximálnu hranicu nemajetkovej ujmy. Posúdenie
výšky nemateriálnej ujmy je závislé od úvahy súdu. Maximálna suma peňažného zadosťučinenia, ktorú
môžesúdpriznaťjeohraničenávýškoužalobcompožadovanéhopeňažnéhozadosťučinenia,ktorámusí

byť zrejmá zo žalobného návrhu. I keď výška nemateriálnej umy je predmetom voľnej úvahy súdu,
táto úvaha sa musí opierať o preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať
nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu mimo rámec akejkoľvek kontroly. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy
v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu, akú ujmu mohol neoprávnený zásah vyvolať. Nemožno
presne zistiť skutočnú ujmu. Výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je určovaná základnými

zákonnými kritériami. A to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami, za ktorých k
porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky
považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko,
teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii) vnímala aj každá
iná fyzická osoba. Kvantifikácia „odškodnenia“ nemajetkovej ujmy prirodzene neznamená bezhraničnú

neobmedzenosť. Primárne je preto potrebné vychádzať z individuálnych okolností prípadu a stretu práv
postihnutej osoby a osoby, ktorá spôsobila neoprávnený zásah. Priznané finančné plnenie by nemalo
mať pre zodpovednú osobu likvidačný charakter. Výška náhrady nemajetkovej ujmy zosobňuje hodnotu
práva nemateriálnej povahy, týkajúceho sa osobnej integrity človeka, vrátane ľudskej dôstojnosti.

29. ,,Samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu
osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri
určenítejtovýškysúdmusíprihliadnuťajnaokolnosti,zaktorýchkporušeniuprávadošlo.Tietookolnosti
môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila.“ (viď
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 89/97 z 28. apríla 1998, publikovaný v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod R 29/2001).

30. Odvolací súd uvádza, že prvoinštančný súd pri určovaní výšky priznanej nemajetkovej ujmy
v peniazoch postupoval v súlade so zákonom, keď poukázal na všetky relevantné skutočnosti, ktoré
zohľadnil pri určení nemajetkovej ujmy v zmysle vyššie uvedených právnych úvah, ktoré odvolací

považuje za rozhodujúce pre tento prípad. Pokiaľ žalovaná 2/ namieta výšku priznanej nemajetkovej
ujmy prvoinštančným súdom, odvolací súd poukazuje na to, že prvoinštančný súd správne vysvetlil,
aké kritériá vzal do úvahy pri určení výšky nemajetkovej ujmy a týmto záverom z hľadiska ich správnosti
nemožno nič vyčítať. Preto odvolací súd považuje jeho rozhodnutie v danom smere za správne a
vzhľadom na všetky okolnosti určujúce túto výšku ju odvolací súd považuje za primeranú.

31. Vsúvislostisodvolacímiargumentmižalovanej2/odvolacísúddodáva,žerozhodnutiavšeobecných
súdov ohľadne výšky nemajetkovej ujmy, na ktoré v odvolaní poukázala, nie sú rozhodnutiami súdnych
autorít, ktoré by boli pre odvolací súd v zmysle ustanovenia § 193 CSP záväznými, ani nie sú
považované za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP. Odvolací

súd uvádza, že pri určení výšky nemajetkovej ujmy je nevyhnutné zohľadniť aj samotný účel náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Náhrada nemajetkovej ujmy v rámci primeraného zadosťučinenia
sleduje predovšetkým funkciu satisfakčnú, pretože rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je možné
exaktne kvantifikovať a vyčísliť. Z tohto dôvodu ani nie je možná presná finančná náhrada a účelom
peňažného zadosťučinenia môže byť iba jej zmiernenie. Z ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných

súdov vyplýva, že pri výške nemajetkovej ujmy sa neprihliada na výšku priemerného zárobku ani na
výšku minimálneho zárobku ani eventuálnu majetkové hodnoty, ktoré je možné nadobudnúť za
priznanú majetkovú ujmu.

32. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu v odvolaním napadnutých

výrokoch (prvý, druhý, tretí výrok) podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správne potvrdil
vrátane závislého výroku o trovách konania (piaty výrok) v zmysle aplikovanej zásady úspechu podľa
§ 255 ods. 1 CSP považuje taktiež za správny.

33. Odvolaním nenapadnutý výrok rozsudku prvoinštančného súdu (štvrtý výrok) zostal nedotknutý (§

367 ods. 2 CSP).

34. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania správne poukázal
na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/2017 z 8. februára 2017, z ktorého vyplýva: ,,Civilnýsporový poriadok už nemá ustanovenie obdobné úprave obsiahnutej § 142 ods. 3 OSP, ktoré sa
uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k úprave obsiahnutej v § 142 ods. 2 OSP. Z uvedeného síce
vyplýva, že nepatrný úspech už Civilný sporový poriadok nepozná (a preto pri rozhodovaní o nároku

na náhradu trov sa podľa Civilného sporového poriadku zohľadňuje každý neúspech), avšak ani nová
právna úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov
v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska
výsledku v zásade zhodne ako podľa doterajšej úpravy. Ak Civilný sporový poriadok (predtým Občiansky
súdny poriadok) vylučuje uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu o trovách

konania (§ 419, § 420 a § 421 CSP), bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky
posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v
takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho rozporu s princípmi spravodlivého súdneho
konania.“

35. V súvislosti s odvolacími argumentami žalovanej 2/ týkajúceho sa výroku o trovách konania odvolací

súd poukazuje, že tieto sú predčasné, keďže o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté súdom
prvej inštancie samostatným uznesením.

36. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1
v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva :,,Súd prizná strane náhradu trov konania

podľa pomeru jej úspechu vo veci.“ V odvolacom konaní boli úspešní žalobcovia 1/, 2/, 3/, preto odvolací
súd rozhodol, že im ich náhradu priznáva v rozsahu 100% voči žalovanej 2/ (ktorá podala odvolanie).
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

37. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).