Rozsudok ,
Potvrdené, Prvostupňové nenapadnuté opravnými… Judgement was issued on Thursday, January 16, 2019

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 10C/23/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6718204431
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Minková

ECLI: ECLI:SK:OSZV:2019:6718204431.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Zvolen v konaní pred sudkyňou JUDr. Silviou Minkovou v právnej veci žalobkyne v I.rade M.

H.Á., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Y. C. XXXX/XX, XXX XX V., štátna občianka SR, žalobcu v II.rade
R. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Y. C. XXXX/XX, XXX XX V., štátny občan SR a žalobcu v III.rade Y.
A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Y. C. XXXX/XX, XXX XX V., štátny občan SR, všetci zastúpení JUDr.
Zuzanou Oravcovou, advokátkou, so sídlom Komenského 4, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanej v
I.rade K. Q., rod. L., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom L. XX, XXX XX L., štátna občianka SR, zastúpená
AK Dlhopolec, s.r.o., so sídlom Námestie SNP 27, 960 01 Zvolen, IČO: 36867306 a žalovanej v II.rade
Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Dostojevského rad 4, 815 74 Bratislava, IČO: 00151700,

o náhradu nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Žalovaná v I.rade a žalovaná v II.rade sú p o v i n n é zaplatiť žalobkyni v I.rade titulom náhrady
nemajetkovej ujmy sumu 27.000,- € do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, s tým, že plnením jednej
zo žalovaných zaniká v rozsahu jej plnenia povinnosť druhej žalovanej.

Žalovaná v I.rade a žalovaná v II.rade sú p o v i n n é zaplatiť žalobcovi v II.rade titulom náhrady
nemajetkovej ujmy sumu 13.500,- € do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, s tým, že plnením jednej

zo žalovaných zaniká v rozsahu jej plnenia povinnosť druhej žalovanej.

Žalovaná v I.rade a žalovaná v II.rade sú p o v i n n é zaplatiť žalobcovi v III.rade titulom náhrady
nemajetkovej ujmy sumu 13.500,- € do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, s tým, že plnením jednej
zo žalovaných zaniká v rozsahu jej plnenia povinnosť druhej žalovanej.

V prevyšujúcej časti súd žalobu žalobkyne v I.rade, žalobcu v II.rade a žalobcu v III.rade z a m i e t a.

Žalobkyni v I.rade, žalobcovi v II.rade a žalobcovi v III.rade sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov
konania voči žalovanej v I.rade a žalovanej v II.rade v rozsahu 100 % z prisúdených súm, s tým, že
plnením jednej zo žalovaných zaniká v rozsahu jej plnenia povinnosť druhej žalovanej.

o d ô v o d n e n i e :

1. Dňa 01.08.2018 bola na tunajší súd doručená žaloba žalobcov, ktorou sa domáhali toho, aby súd
zaviazal žalovaných zaplatiť im titulom náhrady nemajetkovej ujmy, konkrétne žalobkyni v I.rade sumu
vo výške 30.000,- €, žalobcovi v II.rade sumu vo výške 15.000,- € a žalobcovi v III.rade sumu vo výške
15.000,- €, pričom plnením jednej zo žalovaných zaniká v rozsahu jej plnenia povinnosť druhej žalovanej

vo vzťahu k tomu ktorému žalobcovi, ako i nahradiť trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia.
Žalobu žalobcovia zdôvodnili tým, že trestným rozkazom Okresného súdu Zvolen č.k.4T/102/2017-414
zo dňa 03.05.2017 bola žalovaná v I.rade právoplatne odsúdená za prečin usmrtenia na trest odňatia
slobody vo výmere 36 mesiacov s podmienečným odkladom v skúšobnej dobe 60 mesiacov. Poškodení,medzi nimi i žalobcovia boli odkázaní s nárokom na náhradu škody na civilný proces, pričom títo si
riadne a včas už v trestnom konaní vedenom pred OR PZ vo Zvolene pod sp.zn. ČVS: ORP-745/1-VYS-
ZV-2016 uplatnili nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá im bola spôsobená smrťou ich syna resp.

bratavdôsledkuvyššiešpecifikovanéhoprotiprávnehokonaniažalovanejvI.rade.Vovzťahukžalovanej
v II.rade uviedli, že motorové vozidlo, ktoré v čase nehody viedla žalovaná v I.rade ako vodička zn.
Peugeot 306, ev.č. V., bolo v čase dopravnej nehody poistené v Allianz - Slovenskej poisťovni, a.s., čím
je založená pasívna legitimácia žalovanej v II.rade. Nakoľko žalobcovia nedisponujú poistnou zmluvou
o PZP k uvedenému motorovému vozidlu, navrhli súdu vyžiadať si od žalovanej v II.rade túto poistnú

zmluvu. Žalobcovia ďalej uviedli, že termín škoda v ustanovení § 4 ods. 2 písm. a) zákona č.381/2001
Z.z.opovinnomzmluvnompoistenízodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkoumotorovéhovozidla
(ďalej len „zákon o PZP“) vykladať aj ako nemateriálnu škodu na zdraví, keď tento právny názor bol
potvrdený viacerými rozhodnutiami našich vnútroštátnych súdov, ako aj rozsudkom Súdneho dvora
Európskej únie. Dôležitý je eurokonformný výklad zákona, aby nebol popretý zmysel a účinok smernice
o poistení. Poukázali pritom na rozsudok Súdneho dvora C-537/03, body 27 a 28. Rovnako poukázali

na bod 58 rozsudku Súdneho dvora EÚ C-22/12 z 24.10.2013 vo veci Q.. Aj pre súdnu prax na
Slovensku bolo uvedené rozhodnutie prelomové, pretože týmto momentom sa judikatúra začala uberať
tým smerom, že nároky pozostalých na nemajetkovú ujmu spadajú do krytia povinného zmluvného
poistenia, pričom túto otázku viackrát riešil aj Ústavný súd Slovenskej republiky, napr. v uznesení sp.zn.
III. ÚS 646/2015-30 alebo v uznesení sp.zn. IIII. ÚS 666/2016, pričom v posledne citovanom rozhodnutí

Ústavný súd SR prelomovým spôsobom odstránil doterajšiu bipolárnosť interpretačných a aplikačných
výstupov všeobecných súdov k posudzovanej problematike pasívnej vecnej legitimácie poisťovateľov v
sporoch o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy.
V súvislosti s predmetnom dopravnou nehodou a následnou smrťou spolujazdca žalovanej v I.rade Y.
A., ktorý bol synom žalobkyne v I.rade a bratom žalobcov v II. a III.rade, si žalobcovia touto žalobou

uplatnili od žalovaných svoj právny nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobcovia tvorili s nebohým Y.
A. plne fungujúcu rodinu s dobre vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami, ktorá bola ešte viac utužená
a jej súdržnosť umocnená nie tak dávnou tragickou smrťou ich otca (R. A.), ktorý utrpel v roku 2012
ťažký úraz, pričom bol v bezvedomí 4 mesiace a následne zomrel 17.02.2013. Tragická smrť syna /
brata spôsobená v dôsledku protiprávneho konania žalovanej v I.rade, zásadným spôsobom zasiahla

do ich života a nenávratne popretŕhala doterajšie veľmi silné citové väzby, v dôsledku čoho žalobcovia
stratili možnosť realizovať a ďalej rozvíjať rodinný život so svojim synom (bratom) a sú o vzťah k dieťaťu/
bratovi - súrodencovi, ako najbližšiemu rodinnému príslušníkovi nenávratne ochudobnení. Neoprávnený
zásah žalovanej v I.rade do práva na súkromný a rodinný život je veľmi hlboký a nereparovateľný. Už
nikdy sa nebudú môcť spolu porozprávať, tešiť sa z jeho študijných, či životných úspechov a zažiť s

ním každý nový deň. Žalobkyňa v I.rade sa už nikdy nedočká vnúčat od tohto dieťaťa. Zavinené úmrtie
nebohého syna/brata poznačilo žalobcov po psychickej stránke na celý život. Žalobkyňa v I.rade sa ako
matka musela vyrovnať s tým, že dieťa, ktoré priviedla na svet, musela zo sveta predčasne vyprevadiť,
čo je pre každú matku nesmierne ťažké. A nie je nič horšie ako keď rodič prežije svoje dieťa. Naviac,
keď nebohý syn Y. A. zomrel v deň narodenín svojej matky - žalobkyne v I.rade, dňa 27.04.2016.

Namiesto oslavy narodenín, sa tento deň zmenil na najsmutnejší deň v rodine žalobkyne v I.rade, ktorá
si nechce svoje narodeniny pripomínať a už vôbec nie oslavovať, pretože sa jej spájajú so smrťou syna.
Žalobkyňa v I.rade znáša smrť syna o to horšie, že je zdravotnou sestrou na chirurgii, videla nespočetné
množstvo nehôd, pomohla ľuďom po ťažkých autohaváriách a svojmu synovi žiaľ nemohla pomôcť. O
to horšie túto situáciu znáša doteraz. Po oznámení úmrtia syna žalobkyňa v I.rade prekonávala pocity

úzkosti, beznádeje, bezcieľnosti života upokojujúcimi liekmi /diazepam, neurol/, ktoré jej dali lekári, s
ktorými pracovala v nemocnici. Ako zdravotníčka sa snažila pomôcť si sama, nechcela ísť k psychiatrovi,
či psychológovi. Tento ťažký psychický stres, vypätie a smútok sa podpísali aj na zhoršení fyzického
zdravotného stavu žalobkyne v I.rade, ktorej sa výrazne zhoršil krvný tlak, astma a dostala aj cukrovku.
Žalobkyňa v I.rade mala ako matka so svojím najmladším dieťaťom Y. krásny citový vzťah. Rozumeli si,

veľa sa rozprávali, nemali medzi sebou tajnosti. Ako rodina aj s ďalšími bratmi /žalobcovia v II.rade a v
III.rade/ boli na seba veľmi naviazaní a súdržní. Nebohý Y. bol mimoriadne obľúbený v kolektíve, pretože
bol vždy pozitívne naladený, vedel pobaviť a rozosmiať celú rodinu i kamarátov. Nikdy nepil, nefajčil, bol
veľmi slušne vychovaný a tak ho vnímalo aj okolie. Jeho stratu neniesla ťažko len rodina, ale aj jeho
spolužiaci, ktorí napísali aj smútočný prejav. Žalobkyňa v I.rade sa so smrťou najmladšieho syna nevie

dodnes vyrovnať, hoci sa snaží na to nemyslieť a žiť pre svoje ďalšie 2 deti.
Žalobca v II.rade bol najstarším bratom nebohého, od ktorého bol síce starší o 7 rokov, ale považoval ho
za svojho najbližšieho človeka, s ktorým si veľmi dobre spolu rozumeli, lebo Y. bol mentálne vyspelejší
ako jeho rovesníci. Mali spoločné záujmy, záľuby, chodili hrávať hokej, mali spoločnú partiu kamarátov, sktorými sa stretávali. Mali veľa spoločných plánov do budúcnosti, ktoré však už nie je možné zrealizovať.
Ako napríklad ísť na festival Tomorrowland, či otvoriť si vlastnú reštauráciu. Žalobca v II.rade dodnes
veľmi zle znáša stratu brata a s jeho úmrtím sa vyrovnával veľmi ťažko a väčšinou sám, pretože doma

sa o ňom nechcú rozprávať, lebo mama sa vždy rozplače a je ťažké ju utíšiť. Žalobcovi v II.rade chýbajú
najmä dlhé rozhovory s bratom, ktoré viedli, zábava, ktorú vždy spolu zažívali. V aute má bratovu
fotku,jehoobľúbenúplyšovúhračku/talizman.ŽalobcavII.radeprežívalstratubrata/priateľa/najbližšieho
človeka tak, že veľa cvičil, chodil behávať každý deň, pretože bol voči okoliu, životu celkom apatický,
strácalakúkoľvekchuťžiťachodillendopráce,domovanacintorín.ŽalobcavII.radejetiežzdravotnícky

pracovník - záchranár, ktorý sa tak ako aj matka nevie zmieriť s tým, že ostatným ľuďom zachránil život
a bratovi pomôcť nevedel.
Žalobca v III.rade bol tiež starším bratom nebohého, s ktorým mali od malička spoločnú izbu. Boli
dennodenne spolu. Vekový rozdiel medzi nimi bol len 3 roky. Veľa sa smiali, rozprávali, mali ako
súrodenciveľmiblízkyvzťah.Dokoncasapodobaliajvýzorom.AkbolžalobcavIII.radenahnevaný,vždy
to vedel Y. obrátiť na srandu a v jeho prítomnosti bolo len veselo. Mal pozitívnej energie na rozdávanie,

ľudiajehoprítomnosťvyhľadávali.VčasenehodyžalobcavIII.radeštudovalnaSlovenskejzdravotníckej
univerzite v Bratislave. Po úmrtí brata bol žalobca v III.rade v tak ťažkom psychickom rozpoložení a
smútku, že sa nedokázal sústrediť na štúdium, na skúšky, nevedel sa zaradiť do života predtým. V škole
požiadal o ročný odklad. Mysľou bol stále pri bratovi. Bol v stave, keď bral lieky na upokojenie, kedy chcel
radšej spať a čo najmenej byť hore, lebo vtedy mu plynul čas veľmi pomaly a neustále sa trápil kvôli

úmrtiu brata. Štúdium na vysokej škole nedokončil práve kvôli svojmu zlému psychickému rozpoloženiu.
Žalobca v III.rade pracoval pred štúdiom ako zdravotník v nemocnici vo Zvolene, kde sa mohol vrátiť,
avšak neustály kontakt s pacientmi ako aj každodenná cesta, kde došlo k nehode jeho brata, by mu
nerobili dobre. Žalobca v III.rade sa preto zamestnal v Krupine ako robotník, kde pracuje úkolovo a práca
mu pomáha

prekonávať bolesť zo straty nebohého Y.. Nerád trávi čas doma, v izbe, kde spolu vyrastali, pretože mu
tam všetko pripomína brata, ktorý jemu i celej rodine veľmi chýba.
Žalobcovia do dnešného dňa znášajú stratu milovaného dieťaťa / brata veľmi zle a nie je chvíle, aby na
neho nemysleli. Smútok zo straty je stále rovnako intenzívny. Smrťou syna / brata došlo k zásahu do
psychickej integrity žalobcov. Pre žalobcov bolo úmrtie syna / brata neočakávanou stratou a výrazným

zásahom do ich života, s ktorým sa nebudú vedieť nikdy vyrovnať.
Žalobcovia utrpeli citovú ujmu spočívajúcu v nepríjemných pocitoch úzkosti, smútku, zúfalstva, šoku zo
smrti svojho dieťaťa / svojho súrodenca - brata. Žiadna forma morálneho zadosťučinenia podľa § 13 ods.
1 OZ by v danom prípade nepostačovala k tomu, aby bola primerane vyvážená a zmiernená vzniknutá
nemajetkováujmanastranevšetkýchtrochžalobcov,ktorýchprávonaochranuosobnostiboloporušené

zásahom žalovanej v I.rade s neodstrániteľnými následkami.
Účelom finančnému zadosťučinenia nie je kompenzovať žalobcom stratu milovanej osoby, ale účelom je
do istej miery kompenzovať emocionálne útrapy žalobcov vyvolané smrťou ich najbližšieho príbuzného.
Život človeka je nevyčísliteľný najmä pre najbližších a akákoľvek výška, ktorá by bola žalobcami
požadovaná, by nebola dostatočná.

Po právnej stránke žalobcovia zdôvodnili žalobu odkazom na ustanovenie článku 19 ods. 2, § 11 a § 13
Občianskeho zákonníka, ako i § 4 ods. 1 a § 4 ods. 2 písm. a) zákona č.381/2001 Z.z. o PZP.

2. Dňa 24.08.2018 bolo na tunajší súd doručené vyjadrenie žalovanej v II.rade zo dňa 23.08.2018 k
podanej žalobe, v ktorom okrem iného uviedli, že je pravdou, že v čase vzniku poistnej udalosti zo dňa

27.04.2016 bolo osobné motorové vozidlo zn. Peugeot 306, ev.č. V. povinne zmluvne poistené v Allianz -
Slovenskejpoisťovni,a.s.,poistnouzmluvouč.XXXXXXXXXX,keďpredmetnúpoistnúzmluvuuzatvorila
dňa05.11.2014Y.L.,bytomL.XX,XXXXXČ.U..Dotyčnádňa29.04.2016imohlásilapredmetnúpoistnú
udalosť, ktorú evidujú pod č.XXXXXXXXXX, pričom na základe predložených dokladov poškodenému
Y. A. uhradili uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody v celkovej výške 2.221,81 €, konkrétne z

titulu nákladov spojených s pohrebom vo výške 1.637,60 € (1.439,80 + 16,60 + 181,20) a v sume 663,88
€ za zhotovenie náhrobného pomníka v maximálnej sume, pričom od týchto nárokov bol odpočítaný
príspevok na pohreb vo výške 79,67 €.
Ďalej uviedli, že považujú žalobcami uplatnený nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy z povinného
zmluvnéhopoisteniazodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkoumotorovéhovozidlazanedôvodný

v celom rozsahu, s tým, že ho neuznávajú, keď predovšetkým namietli svoju pasívnu legitimáciu
v predmetnom súdnom konaní, odkazujúc jednak na nesprávne právne posúdenie otázky, či je
majetková ujma krytá zákonom č.381/2001 Z.z. o PZP a tiež s odkazom na nesprávnu aplikáciu
eurokonformného výkladu vnútroštátneho predpisu ohľadom rozsahu poistného krytia spočívajúcu vnezohľadnení pravidla zákazu výkladu contra legem. Podľa ich názoru nie je možné poukazovať na
extenzívny výklad pojmu škoda, ktorý používa zákon č.381/2001 o PZP, a do jeho obsahu začleniť aj
nemajetkovú ujmu upravenú v ustanovení § 11 a nasl. OZ, pričom zákonnosť takéhoto výkladu nie

je možné odôvodňovať rozhodnutím v tzv. prípade Q., o ktorom v roku 2013 rozhodol Súdny dvor
EÚ rozhodnutím C-22/12 z 24.10.2013. Odkázali pritom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, a to sp.zn.4Cdo/168/2009 zo dňa 20.4.2011 a sp.zn.3Cdo/301/2012 zo dňa 31.3.2016.
Uviedli, že sa v plnom rozsahu stotožňujú s právnym názorom vysloveným Najvyšším súdom SR v
citovaných rozhodnutiach a nad rámec ich obsahu pre účely zdôvodnenia nesprávnosti právneho názoru

deklarovaného žalobcami ešte uviedli, že v prejednávanom prípade neprichádza do úvahy podľa ich
názoru priame uplatnenie smernice a ani aplikácia eurokonformného výkladu práva, z dôvodov, ktoré vo
svojom vyjadrení podrobne špecifikovali. Podľa ich názoru jediným záväzným právnym predpisom, ktorý
ustanovuje rozsah poistného krytia z PZP a na základe ktorého je možné v súdenej veci rozhodovať,
je práve zákon č.381/2001 Z.z. o PZP, pričom zo všetkých uvedených právnych skutočností nie je
v právomoci súdu v tejto veci rozhodnúť v rozpore s týmto záväzným právnym predpisom a ani

nie je možné rozhodovať na základe aplikácie predmetných smerníc, z dôvodu ich nezáväznosti pre
sporové strany a nie je možné ani zákon o PZP vykladať „eurokonformným spôsobom“. Eurokonformný
výklad prichádza do úvahy len v prípade, ak želateľný výklad (ten, ktorý bol v súlade so sekundárnym
európskymprávom)jemožnédosiahnuťaplikáciouaspoňväčšinydruhovvýkladuprávnejnormy,pričom
k záveru, že nemajetková ujma je de lege lata krytá zákonom o povinnom zmluvnom poistení, nemožno

dospieť vzhľadom na jednoznačný text zákona č.381/2001 Z.z. ani gramatickým výkladom, ani logickým
výkladom, ani účelovým výkladom, ani systematickým výkladom a ani historickým výkladom, pričom
svoju argumentáciu následne podrobnejšie vo svojom vyjadrení špecifikovali. Na záver ešte uviedli,
že podľa ich názoru neobstojí ani argumentácia odvolávajúca sa na právny názor Ústavného súdu
SR, napr. uznesenie č.k. III. ÚS 474/2016-17 zo dňa 17.08.2016, keď v štruktúre súdnictva nepatrí

Ústavný súd medzi všeobecné súdy, nie je ďalším „odvolacím“ súdom, resp. opravnou inštanciou
voči všeobecným súdom, čo sám aj konštatuje vo svojich rozhodnutiach. Ústavný súd nemá podávať
zjednocujúci (záväzný) výklad právnych noriem, okrem výkladu ústavy a ústavných zákonov, ak je
vec sporná. Ústavný súd sa fakticky zaoberal v predmetných rozhodnutiach tým, či extenzívny výklad
pojmu „škoda“ (použitého v zákone o PZP) vykonaný všeobecným súdom, t.j. so zahrnutím náhrady

nemajetkovej ujmy do nárokov hradených z PZP, môže byť považovaný za arbitrárny, za prejav
svojvôle vedúcej k ústavnej neudržateľnosti. Majú za to, že ústavný súd nemal primárne ambíciu
vyslovovať „správny“ výklad vnútroštátnej normy, ale konštatoval, že výklad uskutočnený všeobecným
súdom nepovažuje za arbitrárny, za prejav svojvôle vedúcej k ústavnej neudržateľnosti. Tým však „a
contrario“ nemožno usudzovať, že iný výklad učinený všeobecným súdom by ústavný súd považoval

za arbitrárny, za prejav svojvôle vedúcej k ústavnej neudržateľnosti. Zároveň poukázali na odlišné
stanovisko ústavného sudcu N. Y. k rozhodnutiu II. senátu Ústavného súdu SR vo veci sp.zn. II. ÚS
847/2016. Podľa ich názoru je v danom spore potrebné postupovať v súlade s rozhodovacou praxou
Najvyššieho súdu, keďže iný postup by podľa nich viedol k narušeniu právnej istoty účastníka konania,
vzhľadom na rozloženie právomocí medzi všeobecnými súdmi a ústavným súdom. Zároveň poukázali

na najaktuálnejšie rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 15.05.2017 sp.zn.8Cdo/219/2016, z ktorého má
vyplývať, že Najvyšší súd SR sa v tomto rozhodnutí neodklonil od svojho pôvodného právneho názoru,
že náhrada nemajetkovej ujmy nie je krytá z PZP, a to ani po rozhodnutiach ústavného súdu a teda
podľa nich je jeho judikatúru možné v uvažovanom smere považovať za ustálenú. S poukazom na všetky
tieto skutočnosti vyjadrili názor, že pasívna legitimácia žalovanej v II.rade neprichádza do úvahy a preto

žiadali žalobu žalobcov voči ním v celom rozsahu zamietnuť.
Ohľadne uplatnenej výšky nemajetkovej ujmy uviedli, že zákon ustanovuje súdu povinnosť prihliadnuť
na 2 hľadiská, a to tak, na závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj na okolnosti, za ktorých porušeniu došlo.
Určenie výšky peňažnej satisfakcie má byť s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípade v súlade s
požiadavkou spravodlivosti, s tým, že na strane poškodeného je potrebné skúmať tak intenzitu vzťahu

žalobcov so zomretým, ako i vek zomrelého a pozostalých, tiež otázku hmotnej závislosti pozostalého
na usmrtenej osobe a prípadné poskytnutie inej satisfakcie. Na strane zodpovednej osoby (pôvodcu
zásahu) je potrebné skúmať postoj žalovanej v I.rade (ľútosť, náhrada škody, ospravedlnenie a pod.),
dopad udalosti do duševnej sféry pôvodcu - fyzickej osoby, jeho majetkové pomery, ako i mieru
zavinenia, eventuálne mieru spoluzavinenia usmrtenej osoby. Ohľadne dôkazov sa pripojili k návrhu

žalobcov pripojiť súdny spis tunajšieho súdu sp.zn.4T/102/2017.

3. Dňa 03.09.2018 bolo na tunajší súd doručené vyjadrenie žalovanej v I.rade zo dňa 28.08.2018,
ktorá prostredníctvom svojho právneho zástupcu okrem iného k veci uviedla, že si plne uvedomuje,že v prejednávanej veci sa jedná o veľmi tragický prípad úmrtia mladého človeka, jej kamaráta,
avšak i napriek tejto skutočnosti je potrebné pri požadovaní akejkoľvek náhrady postupovať v zmysle
príslušných právnych predpisov. Potvrdila, že rozhodnutím súdu v trestnom konaní, ktoré je právoplatné

a vykonateľné, bola uznaná za vinnú zo spáchania prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2
Trestného zákona na tom skutkovom základe, ako je to uvedené v trestnom rozkaze, ktorý je súčasťou
žaloby. Nemožno pritom tvrdiť, že k predmetným skutkom nedošlo do zásahu do súkromného rodinného
života dotknutých osôb, ktorými sú žalobcovia na jednej strane a ich nebohý rodinný príslušník na strane
druhej. Charakter zásahu predznamenáva, že morálna satisfakcia postačujúca nie je, čím je vytvorený

právny základ pre vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej zmyslom je uviesť
do rovnováhy mieru ujmy na hodnotách ľudskej osobnosti s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady
takejto ujmy. Pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch sú stanovené viaceré kritériá,
z ktorých musí súd vychádzať a samotná závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je jediným a
výlučným faktorom pre určenie konečnej výšky zadosťučinenia v peniazoch. Zmyslom zadosťučinenia
nie je byť zábezpekou, zdrojom obživy, ani náhradou príjmu a logicky nemôže viesť k neprimeranému

obohateniu. Keďže nateraz žalobcovia uplatnený nárok opierajú len o svoje tvrdenia, rozsah a okolnosti
prípadného zásahu do osobnostných práv žalobcov je potrebné v konaní podrobne skúmať a tieto musia
byť zo strany žalobcov riadne preukázané, preto navrhla, aby bolo v konaní vykonané dokazovanie
prostredníctvom výsluchu svedkov na preukázanie skutočností tvrdených žalobcami ohľadom ich
rodinného života. Z týchto dôvodov preto so žalobou nemôže súhlasiť. Pokiaľ ide o pasívnu legitimáciu

žalovanej v II.rade, táto je podľa jej názoru daná, keďže bola pre prípad škody spôsobenej prevádzkou
motorového vozidla povinne zmluvne poistená, preto akékoľvek preukázané právne nároky vzniknuté
zo škodovej udalosti by mala namiesto nej hradiť žalovaná v II.rade.

4. Dňa 17.09.2018 bolo na tunajší súd doručené vyjadrenie žalobcov zo dňa 13.09.2018 k

vyjadreniu žalovanej v II.rade, ktorí prostredníctvom svojho právneho zástupcu okrem iného uviedli,
že argumentácia žalovanej v II.rade je v príkrom v rozpore s aktuálnou ustálenou rozhodovacou
praxou slovenských súdov, ktoré po rozhodnutiach Ústavného súdu Slovenskej republiky, najmä I. ÚS
206/2015, III. ÚS 645/2015, III. ÚS 646/2015 a III. ÚS 664/2016-36, na náhradu nemajetkovej ujmy
zaväzujú aj poisťovateľa, pokiaľ si poškodený uplatní svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči

nemu, keď zákon č.381/2001 Z.z., § 15 ods. 1 zaviedol všeobecný priamy nárok poškodeného na
náhradu škody proti poisťovateľovi zodpovednej osoby tak, ako to poznajú všetky obdobné právne
úpravy v Európe, preto si poškodený môže vybrať, či svoj nárok na náhradu škody uplatní voči
škodcovi (poistenému) alebo voči poisťovateľovi, alebo voči obom súčasne. Pokiaľ podľa súdnej
praxe usmrtenie pri dopravnej nehody vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu, ale

aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto
zodpovednosť predmetom poistného krytia. Podrobnú analýzu rozsudku C-22/12 Q., ako aj účinkov
smerníc (priame, nepriame účinky), podáva vo svojom odôvodnení rozsudku č.k.19Co/219/2017 zo
dňa 24.05.2018 Krajský súd Trenčín, keď jeho odôvodnenie je veľmi podrobné a vyvracia všetky
argumenty z vyjadrenia žalovanej v II.rade, ohľadom výkladu účinkov smerníc a eurokonformného

výkladu pojmu škoda. Okrem tohto súdneho rozhodnutia odkázali aj na rozsudok Krajského súdu
Trenčín č.k.6Co/288/2017 z 08.06.2018, rozsudok Krajského súdu Nitra č.k.7Co/286/2017 z 21.06.2018
a tiež rozhodnutie Krajského súdu Prešov č.k.6Co/262/2016 z 19.12.2017 a rozsudok Krajského súdu v
Banskej Bystrici č.k.16Co/148/2017 z 26.04.2018. Na základe uvedených dôvodov považujú žalobcovia
za preukázané, že žalovaná v II.rade je pasívne legitimovaná v tomto konaní.

Pokiaľ ide o výšku uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, uviedli, že ujma pre rodinných príslušníkov v
podobe smrti ich milovaného syna / brata je nevyčísliteľná. Nebohý Y. A. bol najdôležitejším spojovacím
a sceľovacím článkom v rodine, najmä z dôvodu, že všetci milovali jeho humor, keď vypäté situácie vždy
vedel zmierniť a snažil sa ľudí rozosmievať a vnášal radosť do života. Takto ho vnímali nielen rodina, ale
aj kamaráti, spolužiaci. Bol to človek, ktorého prítomnosť ľudia vyhľadávali pre jeho príjemnú a veselú

povahu. Pritom Y. zomrel vo veku, kedy sa každému mladému človeku život len začína. Na preukázanie
hlbokých a vrúcnych vzťahov žalobcov s nebohým Y. navrhli predvolať ako svedkov Y. H., Y. Q. a E. F..
Taktiež uviedli, že predložia do spisu aj zdravotnú dokumentáciu žalobkyne v I.rade, potom, čo ju budú
mať kompletnú k dispozícii, keďže dotyčná sa momentálne nachádza v kúpeľoch.

5. Dňa 25.09.2018 bolo na tunajší súd doručené vyjadrenie žalobcov zo dňa 24.09.2018 k vyjadreniu
žalovanej v I.rade, ktorí prostredníctvom svojho právneho zástupcu okrem iného uviedli, že správanie
samotnej žalovanej v I.rade neprispelo k lepšiemu psychickému zvládnutiu smrti syna / brata žalobcov a
k zmierneniu bolesti zo straty, pretože nebolo dôstojné a úprimné, s tým, že viac k tomu uvedú žalobcoviapri svojom výsluchu, keď už v podanej žalobe navrhli ako dôkaz výsluch účastníkov. Pokiaľ ide o výšku
uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, uviedli tie isté skutočnosti, ako vo svojom vyjadrení zo dňa
13.09.2018.

6. Dňa 26.09.2018 bolo na tunajší súd doručené vyjadrenie žalovanej v II.rade zo dňa 24.09.2018.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach prezentuje rozdielne (opačné) právne
názory k tej istej otázke, pričom neexistuje v tejto otázke rozhodnutie Veľkého senátu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, ani nebolo žiadne z rozhodnutí publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu

SR a rozhodnutí súdov SR. Poukázali zároveň na článok 2 ods. 1 a 2 C.s.p., s tým, že považujú za
legitímne ich očakávanie, že súd rozhodne v súlade s právnym názorom vyššej súdnej autority SR
vzťahujúcim sa na spornú otázku.

7. Dňa 18.10.2018 bolo na tunajší súd doručené vyjadrenie žalovanej v I.rade zo dňa 17.10.2018,
ktorá prostredníctvom svojho právneho zástupcu okrem iného uviedla, že odmieta, že by sa k

žalobcom správala v súvislosti s úmrtím ich rodinného príslušníka necitlivo alebo neúprimne. Žalobcov
bezprostredne po úmrtí kontaktovala, oslovila ich aj samostatným vlastnoručne písaným listom a žiadala
ich o odpustenie. V tomto smere navrhla doplniť dokazovanie pripojením trestného spisu, kde sa
nachádza aj predmetný list. Uviedla tiež, že každý deň cíti svoju zodpovednosť za to, čo sa stalo. Napriek
vyššie uvedenému nemôže v tomto súdnom konaní uznať nároky žalobcov, a to ani sčasti, keďže voči

žalovanej v II.rade je v postavení poisteného a tento osobitný vzťah jej neumožňuje konať tak, ako by
cítila.

8. Dňa 14.11.2018 bolo na tunajší súd doručené podanie žalobcov zo dňa 13.11.2018, ktorí
prostredníctvom svojej právnej zástupkyne uviedli, že žalobkyňa v I.rade je zdravotnou sestru na

urgentnom príjme. Lekári, s ktorými pracuje na tomto oddelení jej v čase po tragickej smrti syna veľmi
pomohli, najmä po psychickej stránke, kedy je podávali neurol na ukľudnenie a upokojenie, pričom ho
berie doteraz. V tom čase by to bez užívania upokojujúcich a utlmujúcich liekov nezvládla. Kolegovia a
lekári z práce jej poskytovali psychologickú pomoc a pomáhajú jej dodnes.
Po úmrtí syna sa žalobkyni v I.rade rapídne zvýšil krvný tlak a od toho času je liečená na artériovú

hypertenziu a pravidelne berie liek Nebilet a Tenziomín. Žalobkyni v I.rade sa tiež zvýšila hladina cukru
a dostala cukrovku, je zdravotnou poisťovňou zaradená do dispenzárnej starostlivosti. Obe ochorenia,
ktoré dovtedy nemala, majú podľa vyjadrenia lekárov, psychický pôvod.
Po nehode syna sa u žalobkyni v I.rade objavili silné bolesti žalúdka z nervozity, strachu, úzkosti, kedy
jej kolegovia podávali infúzie s helicidom na prevenciu proti vredom a berie liek Nolpaza na žalúdočné

vredy aj k dnešnému dňu. Tiež pociťovala nepríjemný silný tlak na hrudníku, kedy jej nezaberali na
tzv. „dušnosť“ žiadne lieky, preto ju lekári poslali absolvovať vyšetrenia aj na endokrinológiu (vyšetrenie
štítnej žľazy), ako aj na alergológii. Nepotvrdilo sa ochorenie štítnej žľazy, ani alergie, tlak na hrudi súvisí
s ťažkým prežívaním a spracovávaním smrti syna žalobkyne v I.rade.
Žalobkyňa v I.rade bola už pred úmrtím syna liečená na astmu, ktorá sa jej zhoršila v roku smrti syna v

roku 2016 a pravidelne absolvuje liečenie v Tatranskej Kotline.
Od tragickej nehody syna má žalobkyňa v I.rade neustále zlý pocit, aby sa nikomu z jej rodiny už nič
zlé nestalo. Deťom telefonuje vždy, keď počuje sanitku alebo vie, že niekam cestujú. Keď prídu ku nim
do práce na urgent policajti alebo keď im nahlásia nehodu so zranenými, ako prvé obvoláva svojich
blízkych, či sú všetci v poriadku. Keď jej nezodvihnú, je v strese a strachu, či sa niekomu niečo zlé

nestalo a musí si dať Neurol na upokojenie.
Žalobkyňa v I.rade sa roztrasie aj vtedy, keď jej volá neznáme číslo, pretože sa bojí, že jej idú oznámiť
zlé správy, tak ako tomu bolo pri smrti Y..
Psychická trauma u žalobkyne v I.rade zo smrti syna do dnešného dňa nepominula. Stále sa bolesť
vracia práve pri takýchto situáciách, ktoré jej pripomínajú vtedajšie udalosti po nehode.

Žalobkyňa v I.rade si do auta nesadne s nikým iným len so svojim mužom, so synmi sa od nehody syna
Y. neviezla. Do práce do Zvolena nechodí hlavnou cestou, ale bočnou cestou cez Senohrad, pretože
sa bojí stretávať s väčším množstvom áut.
Samotní lekári žalobkyni v I.rade odporúčajú, aby zmenila zamestnanie, ktoré by pre ňu bolo menej
psychicky zaťažujúce a nepripomínalo by jej všetky okolnosti podobné smrti jej syna. Žalobkyňa v I.rade

sa aj z tohto dôvodu uchádzala o prácu v kúpeľoch Kováčová.
V prílohe tohto podania žalobcovia predložili lekárske správy týkajúce sa žalobkyne v I.rade. Zároveň
žiadali, aby si súd ako dôkaz o návštevách žalovanej v I.rade vyžiadal od psychologičky PhDr. Emílie
Gajdošovej správy zo sedení so žalovanou v I.rade a tiež doklady o zaevidovaní platieb v účtovníctveza tieto sedenia, ak ich žalovaná v I.rade uhrádzala v hotovosti resp. na základe faktúry na účet alebo
doklad o úhradách od zdravotnej poisťovne, ak tieto sedenia preplácala ako vykonané zdravotné úkony
zdravotnápoisťovňa.ZároveňvsúvislostisospravedlnenímžalovanejvI.radenapojednávaníuviedli,že

je zrejmé, že žalovaná v I.rade nechce byť so žalobcami konfrontovaná, pričom jej správanie a konanie
po predmetnej nehode vôbec nenasvedčovalo tomu, že prežíva traumu a že navštevuje psychológa s
poukazom na to u nich existuje pochybnosť o hodnovernosti predloženej psychologickej správy od PhDr.
Gajdošovej vo vzťahu k žalovanej v I.rade.

9. Dňa 29.11.2018 bolo na tunajší súd doručené podanie žalovanej v I.rade zo dňa 06.11.2018, ktorá
prostredníctvom svojho právneho zástupcu v súvislosti s pojednávaním zo dňa 21.11.2018 uviedla, že
v prílohe predkladá komplexnejšiu správu od svojho psychológa a zároveň uviedla, že ospravedlňujúci
list adresovaný žalobkyni v I.rade bol písaný rukou a vzhľadom k tomu ho už nemá k dispozícii, s tým,
že ho fotokópiu odovzdala policajtovi, ktorý dopravnú nehodu vyšetroval.

10. Súd nariadil v tejto veci pojednávanie na deň 21.11.2018, na ktorom súd vec meritórne prejednal
a odročil na deň 16.01.2019, za účelom doplnenia dokazovania výsluchom svedkov navrhnutých
žalobcami, poskytnutia lehoty právnemu zástupcovi žalovanej v I.rade na doplnenie dokazovania
ohľadneospravedlňujúceholistujehoklientky,akoipreukázaniarozsahunávštevjehoklientkyuklinickej
psychologičky. Následne súd vec meritórne prejednal na pojednávaní dňa 16.01.2019 a zároveň na

tomto pojednávaní súd aj vo veci rozhodol.

11. Súd vykonal dokazovanie na predmetných pojednávaniach listinnými dôkazmi, ktoré vo fotokópiách
predložili strany sporu a to: list z č.l.12, lekárske správy týkajúce sa žalobkyne v I.rade z č.l.17-22,
písomnú komunikáciu medzi žalovanou v II.rade a firmou VOTUM, a.s. ohľadne výplaty poistných

plnení z titulu predmetnej dopravnej nehody z č.l.48-58, dotazník pre poškodeného žalovanej v II.rade
z č.l.59, nahlásenie dopravnej nehody, ako poistnej udalosti u žalovanej v II.rade z č.l.60-62, poistku
č.XXXXXXXXXX z č.l.63, poistnú zmluvu z č.l.64 vrátane príloh z č.l.64-68, psychologickú správu PhDr.
Gajdošovej z č.l.178, lekárske správy týkajúce sa žalobkyne v I.rade z č.l.188-198, psychologickú
správu PhDr. Gajdošovej z č.l.219, list pedagógov adresovaný smútiacej rodine a list spolužiakov tiež

adresovaný smútiacej rodine, oboznámil sa s obsahom pripojeného trestného spisu Okresného súdu
Zvolen sp.zn.4T/102/2017, tiež vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne v I.rade, žalobcu v II.rade,
žalobcu v III.rade a žalovanej v I.rade, výsluchom svedkov Y. H., Y. Q. a E. F., a tiež sa oboznámil s
prednesmi právnych zástupcov žalobcov a žalovanej v I.rade, ako i poverenej zamestnankyne žalovanej
v II.rade, pričom zistil tento skutkový stav.

Z rozlúčkových listov spolužiakov nebohého Y. A., jeho pedagógov a žalobcu v III.rade súd okrem iného
zistil, že v nich všetci opisovali veľmi kladný vzťah, ktorý k nemu mali, jeho pozitívne povahové vlastnosti,
ako i vynikajúce študijné výsledky.
Z lekárskych správ týkajúcich sa žalobkyne v I.rade súd okrem iného zistil, že v správe MUDr. Badinku
zo dňa 28.04.2017 je ako diagnóza uvedená emočná lability na organickom podklade, pričom jej bola

predpísaná farmakologická liečba Neurol a Afonilum, tiež MUDr. Verešom dňa 04.01.2017 predpísaný
liek Nolpaza a Neurol. Z potvrdenia zdravotnej poisťovne DÔVERA, a.s. zo dňa 07.02.2017 vyplýva,
že žalobkyňa v I.rade bola od 30.01.2017 zaradená do dispenzárnej starostlivosti u poskytovateľa
zdravotnej starostlivosti interná a diabetologická ambulancia MUDr. Korčok, s.r.o.. Zo správ MUDr.
Dariny Plžíkovej, pneumoftizeológia vyplýva, že dotyčná má diagnostikovanú astmu a v tej súvislosti

je predpisovaná farmakologická liečba. Tiež zo správ MUDr. Mariána Korčoka, diabetológa vyplýva, že
žalobkyňa v I.rade má diagnostikovanú Diabetes mellitus druhého typu. Zo správ MUDr. Jána Melicha,
internistu vyplýva, že žalobkyňa v I.rade má okrem iného diagnostikovanú aj art.hypertenziu I.stupňa
a je tu uvádzaná aj farmakologická liečba. Z prepúšťacej správy Sanatória Tatranská Kotlina n.o. bolo
zistené, že žalobkyňa v I.rade bola hospitalizovaná od 01.06. do 22.06.2016 v ich zariadení, s tým, že

sa jednalo o opakovaný pobyt. Taktiež zo správy MUDr. Patrície Šimkovej, imunoalergológa vyplýva
diagnostikovanáastmatýkajúcasažalobkynevI.rade.ZprepúšťacejsprávySanatóriaTatranskáKotlina
n.o. týkajúcej sa žalobkyne v I.rade sú zistil, že bola v ich zariadení hospitalizovaná od 13.09.2018 do
04.10.2018.
Zo psychologických správ PhDr. Emílie Gajdošovej, klinického psychológa zo dňa 05.11.2018 a zo dňa

26.11.2018 súd zistil, že sa týkajú žalovanej v I.rade, kde v závere je konštatovaná posttraumatická
stresováporuchasdominujúcimipocitmiúzkostianespracovanýmipocitmiviny.Začiatokpsychologickej
intervencie je datovaný jej hospitalizáciou na neurologickom oddelení vo Zvolene po autohavárii v
roku 2016. Následne psychoterapeutické sedenia v roku 2016 prebiehali podľa možnosti pacientky,pričom obmedzenia súviseli s jej dlhodobou rehabilitáciou, kedy bývala fyzicky unavená, tiež prípravou
na maturitu a sťahovanie sa mimo bydliska, keďže odmietla zmenu psychológa. V roku 2017
obmedzenia súviseli s jej tehotenstvom a popôrodným obdobím, pričom v krízových situáciách si

vyžiadalakonzultáciuapsychologickúpodporuemailomalebotelefonicky.Bezprostrednepopredmetnej
autohaváriisaupacientkyjednalooakútnustresovúreakciu,kdeišloosúbehvyrovnávaniasasostratou
kamaráta, pocitov viny voči nemu a jeho rodine, strachom ako tieto okolnosti spracuje do budúcnosti,
s traumatizáciou jej vlastnými zraneniami a otázkami súvisiacimi s jej schopnosťou pripraviť sa na
maturitu. V ďalších mesiacoch sa hľadali krátkodobé cieľa a adaptácia na zmenu životných okolností.

Prítomné sú masívne pocity bezradnosti, neistoty, pocity strachu z budúcnosti, obavy zo stretnutia
známych ľudí, strach zo sociálneho odsúdenia. Napriek zmene prostredia, ktorej jej bolo doporučené,
sa stav upravoval neuspokojivo, k zlepšeniu psychického stavu došlo v dobe tehotenstva a po narodení
dieťaťa. Tiež je konštatované, že oproti obdobiu pred autohaváriou sa narušila sebaistota, schopnosť
prežívať radosť, rýchlo sa rozruší, uzatvára sa do seba, narušený vzťah k sebe, oslabené ašpirácie a
výkonový potenciál. Stále nie sú spracované pocity viny spojené s masívnou úzkosťou. Je možné hovoriť

o nepriaznivých zmenách osobnosti. Psychologičkou nedoporučené, aby pacientka vystupovala pred
súdom resp. podrobovala sa konfrontáciám.
Z poistky č.8019002164 a poistnej zmluvy - poistenie vozidiel Moje Auto vrátane príloh súd okrem
iného zistil, že bolo uzavreté povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla Peugeot 306, ev.č. V. medzi žalovanou v II.rade ako poisťovateľom a Y. L. ako

poistníkom od 05.11.2014.
Z prepisu nahlásenia škodovej udalosti súd zistil, že dňa 29.04.2016 bola táto udalosť nahlásená u
žalovanej v II.rade, a to telefonicky Y.C. L. ako poisteným z poistnej zmluvy č.XXXXXXXXXX - povinné
zmluvné poistenie, s tým, že sú tu podrobne uvedené skutočnosti týkajúce sa predmetnej dopravnej
nehody.

Z dotazníka pre poškodeného (škoda na zdraví) žalovanej v II.rade z povinného zmluvného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla zo dňa 29.07.2016 súd zistil, že
bol vyplnený žalobkyňou v I.rade, pričom sú tu podrobne uvedené skutočnosti týkajúce sa predmetnej
dopravnej nehody. Na dotazníku sa nachádza došlá pečiatka žalovanej v II.rade s dátumom 12.08.2016.
Z písomnej komunikácie prebiehajúcej medzi žalovanou v II.rade a firmou VOTUM, a.s. súd okrem iného

zistil,žepredmetnáfirma,nazákladeplnomocenstvazodňa29.07.2016udelenéimžalobkyňouvI.rade,
uplatnila voči žalovanej v II.rade nárok na poistné plnenie za náhradu nákladov pri usmrtení v zmysle §
15 ods. 1 zákona č.381/2001 Z.z., a to z titulu náhrady škody za pohrebné náklady vo výške 1.637,60
€ v súvislosti s dopravnou nehodou motorového vozidla EČV: V., ktoré malo uzavreté poistenie PZP v
ich poisťovni. Následne bola uplatnená aj náhrada škody za pohrebné náklady, zhotovenie náhrobného

pomníka vo výške 1.067,- €. Tieto čiastky boli podrobne špecifikované a tiež preukázaná ich úhrada
zo strany žalobkyne v I.rade. Žalovaná v II.rade oznámila, že z PZP ich poisteného poukážu náhradu
škody za pohrebné náklady vo výške 1.246,34 €, keď od uplatnenej čiastky 1.637,60 € bola odpočítaná
štátna dávka - príspevok na pohreb vo výške 79,67 € a tiež odpočítaných 20 % z titulu spoluviny za
nepripútanie bezpečnostným pásom v čase nehody. Následne bolo žalovanou v II.rade oznámené, že

bude z PZP ich poisteného poukázaná náhrada škody za pohrebné náklady - pomník vo výške 531,10
€ s odkazom na § 2 ods. 2 nariadenia vlády č.87/1995 Z.z., v zmysle ktorého sa náklady na zriadenie
pomníka uhrádzajú do výšky 663,88 €, s tým, že vo výpočte náhrady škody zohľadnili spoluvinu 20 %,
z dôvodu nepripútania sa bezpečnostným pásom. Následne žalovaná v II.rade oznámila, že poukážu
náhradu škody za pohrebné náklady - doplatok spoluviny 20 % vo výške 355,49 € a tiež doplatok vo

výške 88,88 €.
Z pripojeného spisu Okresného súdu Zvolen sp.zn.4T/102/2017 súd okrem iného zistil, že v tomto
konaní bolo rozhodnuté trestným rozkazom sp.zn.4T/102/2017-414 zo dňa 20.05.2017, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 13.07.2017, ktorým bolo rozhodnuté o tom, že obvinená K. L., nar. XX.XX.XXXX
je vinná, že dňa 27.04.2016 v čase o 06.20 hod. na ceste I/66 v km 64,9 viedla ako vodička osobné

motorové vozidlo továrenskej značky Peugeot 306, ev.č. V. v smere na Zvolen, pričom neprispôsobením
rýchlosti jazdy svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla a nákladu, poveternostným podmienkam,
stavu a povahe vozovky a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať po uskutočnenom predchádzaní
nezisteného vozidla v mieste, kde to je zakázané vodorovnou dopravnou značkou - pozdĺžnou súvislou
čiarou sa pri prejazde ľavotočivej zákruty dostala do bočného šmyku a prešla do protismerného pruhu,

kde ľavou bočkou stranou vozidla narazila do súpravy ťahača s návesom, po tomto náraze sa jej vozidlo
dostalo do rotácie a narazilo do ľavej bočnej strany osobného motorového vozidla Nissan Xtrail, čím ako
vodičkaporušiladôležitúpovinnosťuloženúvustanoveniach§15ods.5písm.b),c)a§16ods.1zákona
č.8/2009 Z.z. o cestnej premávke, pričom okrem iného spolujazdcovi Y. A., nar. 13.09.1996 spôsobilazranenia - úrazovo-krvácavý šok s pridruženým poranením viacerých orgánov - polytraumu, ktorým na
mieste dopravnej nehody v čase o 06.40 hod. podľahol, teda inému z nedbanlivosti spôsobila smrť a
taký čin spáchala závažnejším spôsobom konania, porušením dôležitej povinnosti uloženej jej podľa

zákona, čím spáchala prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na
§ 138 písm. h) Trestného zákona a za to bola odsúdená na trest odňatia slobody vo výmere 36 mesiacov
s podmienečným odkladom a bol jej uložený probačný dohľad nad jej správaním v skúšobnej dobe,
skúšobná doba bola určená vo výmere 60 mesiacov. Okrem toho bol jej uložený trest zákazu činnosti
viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v cestnej premávke na 72 mesiacov. Podľa § 288 ods. 1

Trestného poriadku súd odkázal poškodených vrátane žalobkyne v I.rade, žalobcu v II.rade a žalobcu v
III.rade s nárokom na náhradu škody na civilný proces. Proti tomuto trestnému rozkazu bol obvinenou
podaný odpor dňa 27.06.2017, a to v celom rozsahu, ktorý bol následne dňa 13.07.2017 vzatý späť.
Súčasťou tohto trestného spisu je aj vyšetrovací spis OR PZ, odbor kriminálnej polície vo Zvolene, ČVS:
ORP-745/1-VYS-ZV-2016. Súčasťou tohto vyšetrovacieho spisu je tiež znalecký posudok č.355/2016,
vypracovaný znaleckou organizáciou Znalex, s.r.o., pričom predmetom tohto znaleckého posudku

malo byť vykonanie analýzy nehodového deja so zameraním sa na stanovenie priebehu predmetnej
dopravnej nehody a posúdenie možnosti jej zabránenia. Okrem iného v odpovedi na otázku č.2 je
znalcom uvedené, že na vznik bočného šmyku vozidla Peugeot 306 mali vplyv nasledujúce faktory:
mokrá vozovka, rozdielny typ a opotrebovanie pneumatík na zadnej náprave, nesprávna korekcia
rýchleho bočného premiestnenia, zmena ťažiska nepripútanej posádky vzadu. Váhu týchto faktorov nie

je možné stanoviť. Každý z týchto faktorov mohol spôsobiť vznik dopravnej nehody samostatne, ale
pravdepodobnou príčinou dopravnej nehody bola ich kombinácia. Vodička vozidla Peugeot 306 mohla
zabrániť dopravnej nehode, ak by úkon predchádzania, vzhľadom na dopravné značenie a dopravnú
situáciu úkon predchádzania nevykonala. Súčasťou tohto vyšetrovacieho spisu je aj znalecký posudok
č.10/2016 MUDr. Tuharského, č.7/2016 MUDr. Kutiša vo veci súdnej pitvy nebohého Y. A., v ktorom

okrem iného na strane 16 tohto znaleckého posudku je konštatované, že pri vonkajšej, ani vnútornej
obhliadke neboli zistené také poranenia, či zmeny na odeve, ktoré by svedčili preto, že zosnulý bol v
čase nehody pripútaný bezpečnostným pásom.
Z výsluchu žalobkyne v I.rade na pojednávaní súd okrem iného zistil, že na začiatku výsluchu plakala a
následne uviedla, že mala rada všetkých troch synov, ale tento bol iskrou rodiny. Aj jeho pani profesorka

jej povedala, že sa také dieťa málokedy narodí. Je veriacou, ale stále hľadá vysvetlenie, prečo sa to
stalo. V podstate až po smrti si začali naplno uvedomovať, čo všetko pre nich Y. znamenal. So všetkými
dobre vychádzal, so spolužiakmi, s bratmi. Ich 90-ročná starká vždy ožila, keď ju prišiel Y. potešiť. Nikdy
s ním neboli žiadne problémy a keď napr. pred piatimi rokmi zomrel ich otec, tak sa s ním o tom veľa
rozprávala, on ju utešoval, že všetko bude nakoniec dobré. Aj v rámci širšej rodiny mal veľmi dobré

vzťahy napr. so sesternicami, ktoré to tiež zle znášajú. Jej zdravotný stav sa tiež zhoršil po tomto a
dúfala, že čas to nejako zahojí, ale stále to neprebolieva. Celé sa to navyše udialo v deň jej narodenín,
s tým, že ešte predtým hovoril, že jej chce upiecť tortu. V deň, keď sa to stalo, sa jej život zrútil. Každá
mama sa o deti vždy bojí, tak to bolo aj u nej, ale ani si len nevedela predstaviť, aké ťažké to je, keď
človek príde o dieťa a môže to pochopiť len ten, čo to prežil. Táto udalosť mala na ňu vplyv, aj čo sa týka

jej zamestnania, keďže pracuje na záchranke a vozia tam prípady z takýchto autohavárií, s tým, že keď
počuje húkať záchranku alebo prídu policajti, tak sa stále bojí, že sa niečo zlé stalo a obáva sa o svojich
blízkych. Chcela preto zmeniť aj prácu, absolvovala konkurz do liečebného ústavu na Kováčovej, ale
nakoniec tam nemohla nastúpiť, z dôvodu, že ju bezprostredne potom čakala gynekologická operácia a
tiež dlhodobo plánované liečenie. Uviedla, že psychiatra nenavštevuje resp. psychológa, pomáhajú jej

s tým vyrovnať sa manžel, kolegovia v práci, ktorí sú lekári a tiež chodí do kostola. Uviedla, že v čase,
keď sa to stalo, tak synovia, ktorí už boli dospelí, žili spolu v jednom byte a ona s manželom v druhom,
s tým, že im tam ale dennodenne chodila starať sa o domácnosť, prať, uvariť, nakúpiť a pod., hoci jej
s tým pomáhali aj deti. Byty sú od seba cca 7 km. Syn v tom čase študoval na strednej škole. Po tejto
udalosti ona nie je schopná okrem manžela sadnúť si s nikým do auta a tiež nie je schopná ísť tou istou

cestou, kde sa to stalo. Radšej to obchádza a vstáva aj o hodinu skôr, keďže je to cesta, ktorou chodila
do práce. Na otázku svojej právnej zástupkyne uviedla, že so žalovanou v I.rade sa stretla asi mesiac po
pohrebe na zádušnej omši, prišla sa jej aj so svojou mamou ospravedlniť, s tým, že ona jej vtedy vyčítala,
prečo išla tak rýchlo. V tej súvislosti povedala, že ani ona si nedovolí jazdiť tak rýchlo, hoci má 20 rokov
vodičský, na čo jej mama žalovanej v I.rade povedala, že „ty jazdíš tak a my tak“, čo ju zamrzelo a

odišla. Oni sú vlastne s mamou žalovanej v I.rade kolegyne a za paradox označila, že ona sa jej prestala
zdraviť, s tým, že od kolegýň sa dozvedela, že matka žalovanej v I.rade to zľahčovala, že nedostane
trest, ospravedlňujúci list, čo jej dcéra napísala, napísala lebo jej to kázali spraviť a tiež si myslela, že
sa v nej niečo pohne a bude to ťažko znášať, napr. bude mať aj problémy s maturitou, ale v podstateto ona bez väčších problémov prekonala. V tom ospravedlňujúcom liste dotyčná opisovala svoj vzťah s
Miškom, aký on bol skvelý, ale ona očakávala skôr nejakú žiadosť o odpustenie, za to čo sa stalo, ale to
z toho nebolo cítiť. Na otázky poverenej zamestnankyne žalovanej v II.rade žalobkyňa uviedla, že v čase

nehody mal syn 19 rokov, navštevoval Strednú hotelovú školu vo Zvolene, jednalo sa o 5-ročné štúdium,
s tým, že jemu zle vychádzali roky, takže maturovať mal až ďalší rok. Do školy chodieval autobusom.
Keď ona mala dennú, tak ho vozila aj s kamarátmi a potom sa dozvedela, že občas ho viezla aj dotyčná,
s tým, že ona sa na to hnevala, hovorila mu, že nie je to skúsená vodička, ale bolo ťažké ho každý deň
ustriehnuť. Čo sa týka finančných otázok, od 18.rokov poberal po otcovi sirotské, tak mu zriadila účet,

aby sa s tým naučil hospodáriť, to bolo vo výške 170,- € mesačne. Byt im platila ona a z tohto si on platil,
čo potreboval. Keď synovia zarábali, tak prispievali aj na byt, ale keď študovali, tak to mali pre svoje
potreby. Na otázku, či neuvažovala o návšteve psychológa alebo psychiatra, uviedla, že najprv si v práci
zobrala len dovolenku, nevedela si predstaviť, či bude schopná vôbec nastúpiť naspäť, ale asi po týždni
po pohrebe išla znovu do práce, keďže sú tam veľmi dobrý kolektív a oni ju veľmi podržali. Hovorili jej,
aby hlavne nezostala doma, že jej budú vychádzať aj v ústrety, napr. s výmenou služieb. Pomáhal jej aj

manžel sa s tým vyrovnať a tiež na liečení, ktoré mala v júni v tom roku, sa jej hrozne zvýšil tlak, ktorý
jej nevedeli ani zmerať. Doktor zisťoval, čo sa stalo a vyplynulo, že to určite súvisí s tými psychickými
problémami, ktoré vtedy mala. Veľa sa rozprávali aj s tým doktorom o posmrtnom živote, nosil jej knihy
o tom a doteraz je jeho pacientkou. V súvislosti s výsluchom žalobcu v II.rade ešte žalobkyňa v I.rade
uviedla, že v tom byte, kde žili synovia sú ešte stále Y. veci, lebo ona nie je schopná to vypratať, lebo z

tých jeho vecí stále cíti jeho vôňu, parfém a vtedy má pocit, že je pri nej.
Z výsluchu žalobcu v II.rade súd okrem iného zistil, že s bratom mali výborný vzťah, bol to jeho najlepší
kamarát a najbližší človek. On bol od neho síce o 7 rokov starší a bol takým jeho veľkým bratom. Keď sa
rodičom nedalo, tak chodil poňho aj do škôlky. Časom sa puto medzi nimi zosilňovalo, mali spoločných
kamarátov, záujmy, bol na neho hrdý, ako reprezentoval školu, aj mnohým vo veciach radil, chodili napr.

spolu hrávať hokej, tiež boli fanúšikmi športu, chodili na výlety na motorkách, počúvali rovnakú hudbu,
plánovali ísť do Belgicka na hudobný festival a tiež mali spoločný sen, že keď doštuduje, tak si spolu
otvoria kaviareň alebo reštauráciu. Často chodili spolu do hôr, na turistiku, na snowboard. On bol istý
čas v zahraničí a podľa neho to on vtedy aj zle znášal a keď sa vrátil, tak boli spolu dennodenne a
trávili spolu každú voľnú chvíľu. V tom čase žili s bratom v spoločnom byte. Jemu osobne sa žalovaná v

I.rade nikdy neospravedlnila. Nejaké týždne, mesiace po nehode užíval lieky na upokojenie Diazepam
a pod., s tým, že on pracuje ako záchranár, takže mal k tomu prístup, ale stalo sa mu, že raz zaspal do
roboty kvôli tomu, že mal v sebe väčšiu dávku liekov a tak sa rozhodol, že takto to už ďalej nemôže ísť
a teraz už lieky neužíva žiadne. Psychológa, ani psychiatra nenavštevoval. Po smrti brata sa mu život
zmenil radikálne. Úplne u neho vymizla radosť zo života. Snaží sa čo najviac robiť, aby na to trochu

zabudol. Pomáhajú mu kolegovia, kamaráti sa s tým vysporiadať, ale keď príde večer a zostane sám
doma, tak si stále hovorí, prečo sa to muselo stať, aké by to bolo, keby sa to nestalo. Aj kamaráti mu
hovoria, že máva často zmeny nálad, pociťuje depresívne stavy. Snaží sa ísť si zacvičiť, aby nad tým
chvíľu nerozmýšľal, ale je to ťažké. Asi mal ísť vtedy za psychológom, ale vtedy mu to nenapadlo, vtedy
sa len snažil prežiť každý ďalší deň. On už v tom byte nežije, žije asi rok v Banskej Bystrici, kde si kúpil

vlastný byt, s tým, že on do toho bytu nerád chodí, lebo sú tam stále Y. veci, čo on zle znáša. Keď
sú s mamou, tak vždy Y. spomenú, ale každý z nich to prežíva sám. On rodinu ešte nemá, žije sám,
je slobodný. Okrem práce, ktorú má na operačnom stredisku záchrannej služby na plný úväzok, tak
na čiastočný úväzok pracuje ešte vo výjazdovej záchrannej službe FALK, s.r.o.. V čase nehody robil v
ADOSE, čo bola domáca starostlivosť, to bolo v Krupine, a potom neskôr pracoval na urgentnom príjme

v Banskej Bystrici. S bratom zvykli spolu variť, chodili na výlety, teraz už nemôže s ním robiť nič, ani ísť
nikam. Na tom urgentnom príjme začal robiť 1.6.2016 a od júna 2018 je na tom operačnom stredisku
záchrannej služby. Brat mu nejako finančne neprispieval, skôr on jemu, keďže bol od neho o viac rokov
starší, mal k nemu taký otcovský vzťah a keď napr. išli na výlet, tak mu niečo zaplatil, aj keď on s tým
nebol stotožnený. S bratom žil v spoločnej domácnosti od narodenia, okrem toho roku a pol, čo on bol

v cudzine. V auguste 2015 sa zo zahraničia vrátil a odvtedy už bývali v byte sami. Brat reprezentoval
školu v rámci gastronómie, na súťažiach sa umiestňoval na popredných miestach.
Z výsluchu žalobcu v III.rade na pojednávaní súd okrem iného zistil, že brat bol od neho mladší o 3
roky a on mal vždy pocit, že by mal naňho dávať pozor. Táto situácia je pre neho ťažko znesiteľná. Tiež
mali spoločných kamarátov, lebo jeho spolužiaci zo základnej išli k nim študovať na zdravotnú školu a

keďže po otcovi zdedili chatu, tak tam organizovali spoločné grilovačky a rovnako ich spájali aj spoločné
rybačky. Vždy sa mu mohol so všetkým zdôveriť. Od narodenia mali spoločnú izbu, aj potom v tom byte,
kde spolu bývali. Každý večer sa spolu rozprávali, čo prežili, čo robili. Nebolo dňa, že by si nepovedali
na konci dobrú noc. Po nehode nechcel tie veci nejako riešiť, ale dostali sa mu do uší nejaké informácie,aj od iných účastníkov tej nehody a tak si začal dávať veci do súvisu ako sa čo a prečo stalo. Tí ostatní,
čo boli v aute mu hovorili, že vodička ich neposlúchla, keď jej hovorili, aby spomalila, že ich hádže.
Kohokoľvek stretne, tak vždy o Y. povie len dobré, aj od spolužiakov vie, že s ním boli veľmi spokojní, aj

keď boli na praxi v Nemecku a že keď tam znovu išli, tak tam mali jeho fotku a podľa neho keby aspoň
jeden z tých faktorov sa tam neporušil, ktorý tam bol, tak sa to mohlo skončiť menej tragicky, lebo ľudia
hovorili, že už 2 týždne pred nehodou ju policajti upozorňovali, že má veľmi zjazdené pneumatiky. Na
otázku jeho právnej zástupkyne, aby sa vyjadril, či sa mu nejakým spôsobom zmenil po smrti brata život,
uviedol, že po strednej škole pracoval na neurologickom oddelení asi rok alebo dva a potom nadobudol

pocit, že sa chce niekam posunúť, tak išiel študovať na vysokú školu v septembri 2015. Keď sa to stalo,
hovoril si, že školský rok ešte dokončí, ale stávalo sa mu, že keď sa mal presúvať v Bratislave na nejaké
iné pracovisko, tak zabudol vystúpiť, zatúlal sa, lebo bol myšlienkami inde. Na odporúčanie pedagógov
prerušil štúdium, ale po tom roku už nemal záujem to dokončiť, keď mal pocit, že by mal vyštudovať
a pomáhať niekomu, hoci vlastnému bratovi nemohol pomôcť, čo označil za najväčšie sklamanie vo
svojom živote. Uviedol, že žalovaná v I.rade sa mu osobne neospravedlnila, aj keď sa raz stretli na pošte

a jej brat ho opakovane fyzicky napadol. S bratom v tom byte býval vlastne odvtedy, ako ho im mamina
kúpila vo februári asi roku 2010, bolo to v čase, keď bol starší brat odcestovaný a tak mali s Y. na sebe
ešte viac času a vybudovali si bližší vzťah. Aj v čase keď študoval v Bratislave, tak každý víkend chodil
domov. V čase bratovej smrti tam v byte bývali všetci traja bratia. Zamestnanie zmenil v októbri 2016,
kedy začal pracovať v tej firme Lind Mobler, ktorá vyrába čalúnený nábytok. Psychiatra, ani psychológa

nevyhľadal, len večer, keď prišiel vtedy z Bratislavy domov, tak volal tiesňovú linku, lebo sa cítil zle,
bál sa aj o ostatných, dali im nejaké venózne lieky na upokojenie a potom na ďalší deň na perorálne
užitie. S týmto celým sa mu nejakým spôsobom pomáha vysporiadať aj priateľka, ktorá je vyštudovaná
psychologička. Najviac mu pomáha to, keď je v práci, kde je platený od úkolu a nemá čas nad iným
rozmýšľať. Aj keď je priateľka v sobotu v robote, tak sa snaží zobrať všetky nadčasy, aby nebol sám. Čas

teraz trávi na tej chate, čo majú spolu s bratmi. S priateľkou nežijú v spoločnom byte, len sa navštevujú.
Z výsluchu žalovanej na pojednávaní súd okrem iného zistil, že v prvom rade vyjadrila úprimnú sústrasť
pozostalej rodine, s tým, že jej je úprimne ľúto, čo sa stalo a dala by všetko za to, aby sa to nikdy nestalo.
Keď sa prebrala v nemocnici a povedali jej, čo sa stalo, tak si nevedela predstaviť svoj ďalší život. Začala
navštevovať psychológa, ale doteraz má stavy úzkosti a depresie. Y. bol jej kamarát, chodili spolu do

školy, vonku, pripravovali sa spolu na súťaže a jednu aj vyhrali. Jeho mame sa ospravedlnila listom, ale
keďže ho písala rukou, tak už ho nemá. Písala jej tam, aký to bol dobrý človek, srdečný, zábavný a že by
dala všetko za to, aby sa to nestalo. Keď bola za neho omša v kostole v Badíne, tak sa bola s maminou
znovu ospravedlniť, bolo to pre ňu strašne ťažké, povedala jej nepekné veci, aj čo ľudia povedali a ona
to ťažko znášala. Psychologička jej hovorila, že tam nemala vôbec ísť a do budúcnosti sa má takýchto

stretnutí vyvarovať, lebo to nikomu nepomôže. Bolo jej nepríjemné chodiť medzi ľudí aj v rámci rodiny.
Nevie, či sa s tým niekedy vôbec vyrovná. Aj keď jej manžel nesúhlasil, odsťahovali sa do Malaciek.
Výsluch žalovanej bol prerušovaný jej plačom. Uviedla, že si nepamätá, že by sa stretla s chlapcami
(žalobcom v II. a žalobcom v III.rade). Psychologička ju v nemocnici navštívila asi 3-4 krát a potom ona
k nej chodila asi raz za mesiac. Keď ostala tehotná, bolo to už komplikovanejšie, väčšinou to riešili cez

emaily. S manželom sa poznala už dávnejšie predtým a zobrali sa asi rok po nehode. Vydávala sa už
tehotná. Zmaturovala v riadnom termíne, čo bolo asi 2 mesiace po nehode, s tým, že jej vyhoveli, aby
po nehode už nemusela chodiť do školy a išla len na maturitu. Keďže mala ešte zdravotné problémy,
popraskané stavce, tak maturovala v stoji, ale nakoľko sa učila priebežne, tak maturita pre ňu nebola
nijaký problém. V deň tej nehody normálne vstala, nachystala sa do školy, cestou vyzdvihla jedného

kamaráta v Dolnom Badíne, ďalšieho v Krupine a ešte potom Y. na Rínku. Cestu absolvovala pravidelne,
s tým, že predtým žiadne porušenie dopravných predpisov nemala. Ona sa potom ospravedlnila aj tým
ďalším kamarátom, s tým, že to nebolo tiež príjemné stretnutie. Presťahovali sa len pred týždňom. V
súčasnosti má príjem len z rodičovského príspevku, čo je približne 200,- €, takže keby aj chcela, tú sumu
teraz nemá ako uhradiť.

Z výsluchu svedka Y. H. súd okrem iného zistil, že je manželom žalobkyne v I.rade a keďže spolu žijú,
tak vie, že to veľmi ťažko prežívala a stále prežíva. Asi si to dokáže predstaviť len ten, kto to sám zažije.
Ani on sa úplne do tých pocitov nevie vžiť, ale vie ako to na ňu dopadá. Zvykla brať aj nejaké tabletky
na upokojenie, ale nie nejako veľa. Začala mať po tejto udalosti zdravotné problémy, prejavila sa u nej
cukrovka, vrátila sa jej astma. Bojí sa odvtedy šoférovať a má neustály strach o deti, keď napr. v rádiu

počuje, že sa niečo stalo, tak im hneď telefonuje. Vie, že aj synovia žalobkyne v I.rade to ťažko zvládali,
uzavreli sa do seba, jeden skončil so školou a druhý sa radšej odsťahoval z tadiaľ, aby mu to všetko
nepripomínalo, keďže ako súrodenci mali medzi sebou veľmi blízke vzťahy. Oni sú so žalobkyňou v
I.rade manželmi 3 roky, pričom čo on vie, Y. bol veľmi dobrý chlapec, obľúbený, všetci ho mali radi.Manželka bola šťastná, že naňho počúvala len chválu a aj spolu mali veľmi dobrý vzťah, rovnako ako aj s
bratmi. S tým starším mal aj plány do budúcnosti. Manželka synov, teda aj Y. navštevovala dennodenne,
aj keď bývala s ním, ale chodila tam variť, s nákupmi, pomáhala prať, upratovať. V podstate vzťah bol

úplne bezkonfliktný a každý deň si minimálne volali. Veľa matiek by túžilo mať také dieťa. V ten deň,
keď sa to stalo, mu manželka volala do práce, bolo vôbec ťažké uveriť, že sa to naozaj stalo a rovnako
je ťažké slovami opísať tie pocity. Bol to jednoducho veľký smútok, veľká rana. Napriek tomu, že jej
to zakázal, tak pozerala video z toho kamióna, asi sa chcela utvrdiť, že sa to naozaj stalo, lebo tomu
nechcela uveriť. Vtedy stále len plakala a on by nikomu neželal niečo také zažiť. Po nehode sa rodinné

vzťahy veľmi zmenili. Y. bol spojovateľom celej rodiny, čo vyplývalo z jeho povahy. V celej rodine to všetci
zle stále prežívajú, aj manželka má stále tabletky pri sebe na upokojenie. Aj jej lekár sa vyjadril, že tá
astma má psychický pôvod. Ona sa síce snaží nezaťažovať ostatných ľudí v okolí, s tým čo prežíva,
ale vidno to na nej, že to zle znáša. Stále si kladie otázku, prečo práve on a čo by bolo, keby sa to
nestalo, čo by teraz robil. V tom ospravedlňujúcom liste, čo poslala žalovaná v I.rade nebola prejavená
žiadna ľútosť, nežiadala žiadne odpustenie. Keď jej rodičia boli u nich na návšteve, bola to len taká

zdvorilostná návšteva. Nebolo tam cítiť žiaden náznak pokory, nepýtali sa, či môžu s niečím pomôcť.
Žalovaná prišla za ženou aj po omši, bolo na nej vidno, že je smutná, bola tam so svojou matkou, ale keď
jej manželka hovorila, že ona jazdí príliš tuho, tak tá jej na to povedala, že každý chodí ako vie. Manželka
nebývala so synmi v jednej domácnosti odvtedy, ako sa za neho vydala, ale ako spomínal dennodenne
sa navštevovali a ona sa o nich plnohodnotne starala. Všetci synovia boli samostatní, aj Y., zvyknutí na

to, že manželka robievala aj na zmeny, takže do istej miery sa vedeli o seba postarať. Na otázku, či mal
Y. aj nejaké zlé vlastnosti, uviedol, že o nijakých nevie. Na otázku uviedol, že mali svadbu 13.6. asi v
roku 2014, ale ako chlap si tie dátumy nepamätá. S manželkou sa pozná už od základnej školy, kde
boli spolužiakmi. Stretávať sa začali po stretnutí, ktoré mali po 30.rokoch po skončení základnej školy,
možno to bolo rok pred svadbou. V čase, keď sa on s ňou začal stretávať, resp. v čase, keď jej bývalý

manžel zomrel, už neboli manželmi (na ozrejmenie situácie žalobca v III.rade uviedol, že jeho mama sa
s otcom rozviedli v auguste 2010 a jemu sa úraz stal v októbri 2012 a vo februári 2013 na následky toho
úrazu podľahol, v čase rozvodu už s nimi otec nežil v spoločnej domácnosti a potom sa oni s ním už
kontaktovali, len keď riešili výživné od neho). Aj on sa so synmi manželky navštevoval asi tak 1-2 krát
do týždňa, buď išli oni so ženou k ním do toho bytu a tam sa stretli, ale stávalo sa, že oni boli v robote

resp. v škole, prípadne oni chodili občas k ním. Na otázku súdu, či a ak áno, akým spôsobom sa zmenili
povahové vlastnosti jeho manželky po nehode resp. aké je to bežné spolužitie, uviedol, že na nej vidno,
že sa nevie už tešiť z vecí, ktoré by ju niekedy rozveselili alebo urobili jej radosť, tak to nevie tak prežívať,
neusmieva sa, určite to na nej zanechalo stopy. Tiež po tej nehode ona povedala, že už narodeniny
nechce nikdy oslavovať, keďže k tej tragédii došlo práve v ten deň. Rovnako, keď sú Vianoce alebo

sviatok všetkých svätých, tak to na toho človeka najviac doľahne a najviac si to uvedomuje a prežíva.
Z výsluchu svedka Y. Q. súd okrem iného zistil, že žalobkyňa v I.rade je jeho sestra a Y. bol jeho
synovec. Bola to strašná tragédia, pre všetkých to bolo o to ťažšie, že zomrel 20.ročný chlapec, plný
ideálov, ktorý mal život pred sebou a to bez vlastnej viny, čo na všetkých zanechalo hlbokú jazvu.
Michal bol bezproblémový chlapec, nemal žiadnych nepriateľov, od všetkých na neho počul len chvály,

bol taký súdržný aj v rámci rodiny, aj v rámci kamarátov, vždy veselý, riešil konflikty, nikdy ho nevidel
nahnevaného, alebo že by sa na niečo sťažoval. Aj bratov vedel udobriť, keď sa náhodou pohádali. Aj
vzťah s mamou mal veľmi dobrý, mal ju veľmi rád, napr. v nedeľu pred tou nehodou varili u nich guľáš a
sestra mala mať narodeniny, tak sa ho spýtal, že čo ide mame kúpiť a on povedal, že jej ide piecť tortu,
čo bolo také dojemné, keď 19.ročný chlapec sa takto vyjadrí vo vzťahu k mame. Po tej nehode sa všetko

zmenilo. Najstarší brat R. mal plány zostať žiť v Krupine a potom sa presťahoval do Bystrice, kde si aj
našiel robotu a celkovo na tú Krupinu ako keby zanevrel, lebo tam mal spoločné plány s bratom. V tom
byte ani nemôže byť, lebo mu tam všetko Y. pripomína. So sestrou tiež býva menej, stretávajú sa hlavne
cez sviatky a nechce sa jej priamo pýtať na túto tému, lebo vidí na nej, že je stále zarmútená. Je to už iný
človek. Keď ešte riešili veci okolo pohrebu a malo sa niečo rozhodnúť, tak na to strašne zle reagovala.

Tak jej to nechce pripomínať, preto priamo od nej nevie ako sa cíti, ale vidí na nej, že to nie je dobré. S
bratmi mali dobrý vzťah, boli na seba naviazaní, mali spoločné záujmy, spoločné témy. Aj jemu chodievali
pomáhať alebo spolu všetci niekam išli. Y. bol ako keby také oko na reťazi, čo to držalo pokope a teraz
ako keby sa to všetko začalo rozpadávať. Aj sa častejšie predtým ako rodina stretávali, bývala tam taká
pohoda. Aj on chodil s Y., aj s Y. napr. na kickbox do Nitry pozrieť na zápasy alebo sa stretli pri robote.

Keď sa vrátil H. z cudziny, tak tiež chodil s nimi. Y. mal vzťah s mamou dobrý, aj potom čo sa vydala, raz
sa s ním aj rozprával na túto tému a vtedy mu hovoril, že je šťastný, že ich všetkých má a že sa mama o
nich stále stará, aj keď sú už dospelí, samostatní, ale páčilo sa mu, že k nim chodievala, lebo že predtým
sa bál, keď sa išla vydávať, či to nebude mať vplyv na ich vzťah, ale bol rád, že sa tak nestalo. To, čosa stalo, sa dozvedel prvý, lebo mu volal kamarát od hasičov, vedel, že sa musí držať, zvládnuť to, že
ich bude čakať kopa vybavovačiek, ale najťažšie bolo ísť sestre povedať, čo sa stalo. Bolo to najhoršie,
čo v živote zažil. Boli tam potom už len výbuchy smútku, návaly emócií, krik. On sa snažil pomáhať ako

vedel a naňho to doľahlo asi 3 dni po pohrebe, keď si to už všetko uvedomil. Jeho naštvalo, ako sa
zachovala rodina žalovanej, prišli ešte v ten večer na návštevu a tak si myslel, že im ponúknu nejakú
pomoc s vybavovaním vecí a oni budú môcť v kľude trúchliť, ale v podstate oni už vtedy podľa neho
vedeli, že bola na chybe, lebo keď išiel na políciu zobrať Y. veci, tak mu policajt povedal, že na takých
gumách by tú zákrutu neprešla ani v päťdesiatke. Počas tej návštevy to prebiehalo tak, že oni hlavne

sa obávali, čo bude s ich dcérou, či bude ešte chodiť a teda, že aj oni majú problémy, ale vo vzťahu k
ním sa nijako nevyjadrili. Sestra mávalo vtedy také záchvaty, raz to bolo lepšie, raz horšie, začala kričať,
nemohla dýchať. Bola vtedy na liekoch, bez toho by prvé dni nemohli prežiť, báli sa aj pohrebu, ako to
zvládnu, keď príde tá posledná chvíľa rozlúčky. Je jasné, že každý rodič si uvedomuje, že deti vyrastú,
budú mať svoj život a nebudú sa tak často stretávať, ale toto musí byť pre matku hrozné vedieť, že už
syna nikdy neuvidí. Boli tam také tragické momenty, keď sa napr. jej pýtal, aký oblek do truhly, tak začala

kričať, že oni mali riešiť oblek na stužkovú a nie do truhly alebo keď volal R., aby prišiel do pohrebníctva
vybrať truhlu, lebo on nechcel o všetkom rozhodovať sám, tak tiež tam chytil šok. Teraz vie, že sestra
má zdravotné problémy, ale ako hovoril, nechce sa jej na to pýtať, aby nejatril tie rany, s tým, že ona
je zdravotníčka, tak sama najlepšie vie, ako to riešiť. Tiež také bežné veci, ako keď má narodeniny, tak
jej odvtedy nebol schopný poslať ani sms-ku s gratuláciou, lebo sa jej to bojí pripomínať, keďže sa to

stalo na jej narodeniny. Tiež vidí, že aj ten Y. to zle prežíva. Častejšie chodí do krčmy. Predtým alkoholu
neholdoval, ale teraz asi zapíja žiaľ. Uteká z toho bytu do krčmy, ale on mu to nevyčíta, lebo ak mu to
aspoň na chvíľu pomôže, tak sa do toho nestarie. Y. v rámci tej rodiny jednoducho chýba, lebo on to celé
stmeľoval, keď vznikol nejaký problém, tak ho riešil, resp. keď tam vznikla nejaká iskrička konfliktu, tak
on to obrátil na srandu a potom žiaden oheň z toho nevznikol a teraz sa stane, že aj nejaká drobnosť

vyvrcholí až do hádky, napr. medzi bratmi, teda podľa neho sa aj Y. s H. od seba vzdialili po tej nehode,
asi sa ani nijako nestretávajú, nekontaktujú. Uviedol, že on o žiadnych zlých Y. vlastnostiach nevie. Aj
od spolužiakov jeho vie, že bol obľúbený, zvolili si ho za predsedu školskej rady, čo všetko napovedá o
jeho povahe. V tom byte bývali najprv všetci aj s mamou, ktorá sa po vydaji odsťahovala na Bzovík a
zostali tam žiť spolu traja bratia, len H. odišiel na čas do zahraničia. Y., keď študoval v Bratislave, tak

na víkendy chodieval domov.
Z výsluchu svedka E. F. súd okrem iného zistil, že bol blízkym kamarátom Y., aj Y., s tým, že mali spolu
dlhoročný vzťah. S Y. boli spolužiakmi na strednej škole a cez neho poznal aj Y. a tak trávili spolu veľa
voľných chvíľ, aj s ich bratom R.. Bol to intenzívny vzťah, aj medzi bratmi navzájom, pomáhali si, mali sa
radi. Aj on osobne s Y. prežíval veľa pekných chvíľ, chodili spolu na koncerty, podnikali rôzne športové

aktivity, chodili na diskotéky a pod.. Aj s mamou mal bezkonfliktný vzťah, bol to milujúci vzťah mamy a
syna. Nevedel o žiadnom zásadnom probléme, ktorý by medzi sebou mali a teda vzťah bol vo výbornej
rovine. Tak to bolo aj medzi ním a bratmi. Tak ako dobre to bolo pred nehodou, tak priamo úmerne to
bolo zle po nej, s tým, že keď príde človek o milovaného človeka, tak ho to veľmi zasiahne a tak to bolo
aj v tej rodine. Nevedel sa vyjadriť, ako sa s tým vysporiadava mama, lebo tú veľmi nevída, ale čo sa

týka bratov, tak do dnešného dňa to majú ako keby stále čerstvé, sú skormútení, smutní, apatickí voči
životu, sú uzavretejší, stále sú tam otázky, prečo sa to stalo, taká krivda. Y. opísal ako veľmi priateľského,
plného energie, chuti do života, obľúbeného medzi ľuďmi a bol aj zdatný v tom odbore, čo robil, dobre
sa s ním trávil čas a bol to chalan do pohody. Mal aj veľký životný potenciál, lebo to, čo robil študoval, ho
veľmi bavilo. Život po nehode sa aj bratom veľmi zmenil, mali spolu plány ohľadne cestovania napríklad,

život si predtým užívali, mali z neho radosť, potom to bol šok, zármutok a najviac pre tých najbližších.
Rovnako zle to znášal aj Jozef, tiež to považoval za veľmi nespravodlivé, čo sa stalo. Rovnako hlboko
sa to dotklo Martina, ktorý doteraz na Y. spomína, na tie zážitky, čo spolu mali a chýba mu. Obaja sú
už v každodennom živote takí skeptickí, predtým mali kopu koníčkov a teraz už nemajú chuť veci robiť.
Bezprostredne po nehode bol tiež s nimi a tie prvé pocity bolo len také napätie v miestnosti, bolo ticho

a každý mal hrču v hrdle.
Z prednesu právnej zástupkyne žalobcov na pojednávaniach súd okrem iného zistil, že sa v celom
rozsahu pridržali podanej žaloby, ako aj ich ďalších písomných vyjadrení a nad rámec toho na záver vo
vzťahu k otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v II.rade, poukázala na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp.zn.6MCdo/1/2016, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu 8/2018

pod č.61, obsahujúce aj výklad pojmu škoda, spolu s odkazom na znenie uzavretej poistnej zmluvy
o povinnom zmluvnom poistení, kde bol stanovený poistný limit na sumu 5 mil. €. Vo vzťahu k
psychologickým správam týkajúcich sa žalovanej v I.rade uviedla, že aj keď z nich vyplýva, že trpela
resp. trpí depresiami a jej výkonnostný potenciál bol obmedzený, poukázala na to, že z jej výpovedevyplynulo, že porady u psychológa boli sporadické, s tým, že po nehode si svoj život usporiadala, keď
zmaturovala, uzavrela manželstvo, porodila dieťa. Je síce pravdou, že nabrala odvahu sa ospravedlniť
aj spolužiakom, ale vo vzťahu k žalobcom títo toto necítili ako úprimné resp. prejavenie ľútosti bolo podľa

nich len formálne.
Z prednesu právneho zástupcu žalovanej v I.rade na pojednávaniach súd okrem iného zistil, že otázka
zavinenia bola vyriešená v rámci trestného konania, pričom jeho závery sú záväzné aj pre tento súd a
nie je možné ich revidovať, s poukazom na to považujú právny základ nároku žalobcov za daný a otázna
zostáva jeho výška. Zároveň ale poukázal na fakt, že klientka je v zmluvnom vzťahu so žalovanou v

II.rade a preto nie je možné z jej strany nárok ani sčasti uznať a preto tento v celej výške spochybňujú.
Na margo toho, akým spôsobom sa jeho klientka ospravedlnila žalobcom, uviedol, že nikto nemá patent
na to, ako sa má ľútosť prejaviť a každý to prejaví takým spôsobom, akým to vie dať najavo. Žalovaná
pristúpila k všetkým interakciám so žalobcami riadnym spôsobom a robila to, čo cítila ako správne a
pokiaľ jej slová žalobcom neodľahčili, je to z toho dôvodu, že asi žiadnu ľútosť by v danej situácii nemohli
považovať za dostatočnú. Vo zvyšku sa pridržal svojich dovtedajších vyjadrení.

Z prednesu poverenej zamestnankyne žalovanej v II.rade na pojednávaniach súd okrem iného zistil,
že zotrvali na svojom právnom názore, že nie je na ich strane daná pasívna vecná legitimácia v tomto
konaní, v dôsledku čoho žiadali žalobu v celom rozsahu zamietnuť, s tým, že doteraz neexistuje ustálená
súdna prax Najvyššieho súdu, ktorý je jediným orgánom oprávneným zjednocovať judikatúru a nakoľko
absentuje rozhodnutie veľkého senátu ohľadne tejto otázky, nie je možné podľa ich názoru vychádzať

z toho, že vo veci existuje ustálená judikatúra. Naopak odkázali na nimi predložené rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR, na ktorých tiež zotrvali, ako i ohľadne svojich vyjadrení k uplatnenej výške
nároku zo strany žalobcov, ktorú tiež v celom rozsahu namietali, v dôsledku čoho tiež žiadali žalobu
zamietnuť, keďže uplatnenú výšku považovali za neprimeranú s odkazom na rozhodnutia iných súdov,
napr. Krajského súdu Trnava sp.zn.10Co/565/2015, kde bola priznaná náhrada vo výške 8.000,- €, resp.

Krajského súdu Žilina sp.zn.9Co/262/13, kde boli priznané vo vzťahu k maloletým deťom sumy vo výške
10.000,- €, resp. 13.000,- €, taktiež žiadali, aby súd prihliadol k okolnostiam tak na strane žalovanej
v I.rade, keď táto dostatočným spôsobom prejavila ľútosť, ospravedlnila sa, resp. 2 dni po nehode
oznámila poistnú udalosť a požiadala, aby nároky z titulu poistného plnenia vo vzťahu k žalobcom
boli uspokojené, k čomu aj došlo, konkrétne vo výške 2.221,81 € z titulu pohrebných nákladov. Tiež

žiadali prihliadnuť k vykonanému dokazovaniu, z ktorého vyplýva, že aj vo vzťahu k žalovanej v I.rade
táto udalosť zasiahla do ich života, do duševnej sféry ako takej, kde spôsobila u nej ujmy. Rovnako
ohľadne majetkových pomerov žalovanej v I.rade má byť prihliadnuté, ktoré nie sú dostatočné. Tiež
žiadali prihliadnuť aj k okolnostiam na strane žalobcov.

12. Podľa § 4 ods. 1 zákona č.381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len „zákon o PZP“), poistenie zodpovednosti sa
vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného
v poistnej zmluve.
Podľa § 4 ods. 2 zákona o PZP, poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho

nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu
a) škody na zdraví a nákladov pri usmrtení,
b) škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci,
c) účelne vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa
písmen a), b) a d), ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 6 písm. a) alebo písm. b)

alebo poisťovateľ neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie, alebo neoprávnene krátil poskytnuté
poistné plnenie,
d) ušlého zisku.
Podľa § 4 ods. 4 zákona o PZP, poistený má právo, aby poisťovateľ za neho poskytol poškodenému
poistné plnenie v rozsahu podľa odseku 2, ak ku škodovej udalosti, pri ktorej táto škoda vznikla a za ktorú

poistený zodpovedá, došlo v čase trvania poistenia zodpovednosti, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 15 ods. 1 zákona o PZP, náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený je
oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok
preukázať.
Podľa § 11 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), fyzická osoba má právo na ochranu svojej

osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena
a prejavov osobnej povahy.Podľa § 13 ods. 1 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo
dané primerané zadosťučinenie.

Podľa § 13 ods. 2 OZ, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto,
že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická
osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Podľa § 13 ods. 3 OZ, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Podľa § 420 ods. 1 OZ, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
Podľa § 193 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), súd je viazaný rozhodnutím ústavného
súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím
ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv
a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin,

priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal,
ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti.

13. Vychádzajúc z uvedených skutkových zistení a ustanovení právnych predpisov dospel súd k názoru,
že žaloba žalobcov je čiastočné dôvodná.

Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobkyňa v I.rade bola matkou Y. A., nar.
XX.XX.XXXX, ktorý pri predmetnej dopravnej nehode, ktorá sa stala dňa 27.04.2016, utrpel smrteľné
zranenie a žalobcovia v II. a III.rade boli jeho bratmi.
Táto dopravná nehoda bola riešená na Okresnom súde Zvolen v rámci trestného konania, v ktorom súd
trestným rozkazom zo dňa 30.05.2017 sp.zn.4T/102/2017-414 uznal žalovanú v I.rade za vinnú z toho,

že inému z nedbanlivosti spôsobila smrť a taký čin spáchala závažnejším spôsobom konania, porušením
dôležitej povinnosti uloženej jej podľa zákona, čím spáchala prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1 a 2
písm. a) Trestného zákona.
Žalovaná v I.rade ako vodička viedla pri predmetnej dopravnej nehode osobné motorové vozidlo zn.
Peugeot306,ev.č.V.,ktorébolopovinnezmluvnepoistenéužalovanejvII.rade.Vzhľadomnaexistenciu

tohto poistného vzťahu bolo zo strany žalovanej v II.rade v prospech žalobkyne v I.rade už pred podaním
žaloby poskytnuté plnenie v celkovej výške 2.221,81 € z titulu nároku na náhradu škody súvisiacej s
nákladmi spojenými s pohrebom resp. zhotovením náhrobného pomníka.
Žalobcovia sa podanou žalobou domáhali nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, s tým, že žalobkyňa
si voči žalovaným uplatnila nárok vo výške 30.000,- € a žalobcovia v II. a III.rade nárok vo výške každý

po 15.000,- €, pričom tento nárok po právnej stránke zdôvodnili odkazom na ustanovenie § 11 v spojení
s § 13 Občianskeho zákonníka, čiže nárok bol uplatnený z titulu ochrany osobnosti pozostalej osoby
- žalobcov.
Obrana žalovanej v II.rade bola primárne zameraná na vznesenie námietky nedostatku pasívnej
vecnej legitimácie žalovanej v II.rade v tomto konaní, s poukazom na ňou citované rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR, ktorý už predtým riešil túto otázku, keď žalovaná v II.rade zotrvala na názore,
že náhrada nemajetkovej ujmy nespadá do povinného zmluvného poistenia. Súd sa však s takýmto
právnym názorom nestotožnil, keď má za to, že sa jedná už o prekonaný právny názor, pričom
v tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.6MCdo/1/2016 zo dňa
31.07.2017, z obsahu ktorého okrem iného vyplýva, konkrétne z bodu 23 tohto súdneho rozhodnutia, že

odkázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR, uznesenie z 11.10.2016, sp.zn. III. ÚS 666/2016, v ktorom
uzavrel, že pojem „škoda“ použitý v zákone č.381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení je ústavne
konformným spôsobom interpretovateľný extenzívne tak, že zahŕňa aj nemajetkovú (imateriálnu) ujmu
podľa ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti, s cieľom maximálnej možnej miery
rešpektovania cieľov relevantnej únijnej regulácie. Takýto záver treba mimo akúkoľvek pochybnosť

považovať i za obraznú vnútroštátnu bodku v diskusii na témy 1/ krytia nárokov pozostalých po obetiach
dopravných nehôd na náhradu nemajetkovej ujmy povinným zmluvným poistením zodpovednosti za
škodu a 2/ tzv. pasívnej legitimácie povinných zmluvných poisťovní v konaniach o náhradu nemajetkovej
ujmy pred všeobecnými súdmi. V bode 24 tohto súdneho rozhodnutia je zároveň konštatované, že tento
senát Najvyššieho súdu SR za stavu vyslovenia sa už ústavným súdom spôsobom opísaný pod bodom

23 považuje za nepredstaviteľné, aby tu existoval ešte priestor na opätovné zaoberanie sa príslušnou
otázkou zo strany Veľkého senátu Najvyššieho súdu. Vzhľadom na to teda ustálil, že neprichádza do
úvahy predloženie veci veľkému senátu, ani s poukazom na existujúce rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR, napr. sp.zn.4Cdo/168/2009 a 3Cdo/101/2012. Konkrétne v bode 25 tohto rozhodnutia je uvedené,že podľa názoru tohto senátu Najvyššieho súdu je v tejto veci potrebné zovšeobecniť tak, že senát
Najvyššieho súdu, ktorý pri rozhodovaní dospeje k právnemu názoru odlišnému od právneho názoru
vyjadreného v rozhodnutí iného senátu Najvyššieho súdu, nemá povinnosť (a ani možnosť) postúpiť

vec veľkému senátu Najvyššieho súdu, ak právny názor odkláňajúci sa od skoršieho právneho názoru
Najvyššieho súdu vyslovil už Ústavný súd. Následne v celom rozsahu odkázali na odlišné stanovisko
jedného z členov senátu konajúceho v tejto veci k väčšinovému rozhodnutiu vo veci Najvyššieho súdu
SR sp.zn.4Cdo/168/2009.
Konajúci súd v tejto súdenej veci uvádza, že sa v plnej miere stotožňuje s tam uvedeným právnym

názorom podrobne špecifikovaným v bode 28 a 29 citovaného súdneho rozhodnutia, podľa ktorého pre
posúdenie otázky pasívnej legitimácie poisťovne je rozhodujúce riešenie otázky, čo treba rozumieť pod
pojmom škoda použitým v zákone o povinnom zmluvnom poistení. Pre účely tohto zákona treba pojem
škoda vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada
patrípozostalým(poblízkejosobeusmrtenejpridopravnejnehodevsúvislostisprevádzkoumotorového
vozidla) z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv spočívajúcich v

zásahu do ich práva na súkromný a rodinný život. Účelom poistenia za škody spôsobené prevádzkou
motorových vozidiel je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou. Aj podľa
dôvodovej správy k zodpovednostnému zákonu je usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším
dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen
občianskoprávnuzodpovednosťzaškodu,aleajobčianskoprávnuzodpovednosťzaneoprávnenýzásah

do osobnostných práv, musí byť táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. Ak by mal platiť výklad
pojmu škoda vychádzajúci z textu zákona o PZP (gramatický výklad) resp. výklad vychádzajúci výlučne
z ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu, teda ak by náhrada nemajetkovej
ujmy pozostalých nemala byť predmetom poistného krytia, prinášalo by to značné majetkové riziko
subjektov zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú ujmu, ktorá by v individuálnych prípadoch mohla

viesť aj k ich bankrotu. Zároveň by to však mohlo znamenať aj neistotu pozostalých v tom smere, či im
prisúdená náhrada bude aj skutočne poskytnutá, resp. riziko, že v prípadoch insolvencie zodpovedného
subjektu táto nebude vymožiteľná. Neprijateľnosť týchto dôsledkov vyžaduje extenzívnu interpretáciu
pojmu škoda pre účely zákona o PZP tak, že doň patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do
osobnostných práv pozostalých a teda že aj táto náhrada je predmetom poistného krytia. Pri výklade

a aplikácii právnych predpisov totiž nemožno opomínať ich účel a zmysel, pričom platí, že súd nie
je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho smie (a dokonca musí) odchýliť, ak
to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť a pod.. S poukazom na tieto
skutočnosti súd bez ďalších pochybností ustálil, že pasívna legitimácia žalovanej v II.rade v tomto konaní
je daná a s poukazom na citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.6MCdo/1/2016 v spojení

s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 666/2016 je možné hovoriť o ustálenej rozhodovacej
praxi, na ktorú konajúci súd týmto v zmysle § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku odkazuje, keď
nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by sa mal od nej odkloniť, s tým, že rovnako námietku žalovanej v II.rade
ohľadne absencie rozhodnutia veľkého senátu k týmto otázkam, považoval súd už za bezpredmetnú.
Súd vychádzal z toho, že základ nároku žalobcov bol daný a preukázaný tým, že súd v zmysle vyššie

citovaného ustanovenia § 193 C.s.p. bol viazaný rozhodnutím tunajšieho súdu v trestnom konaní
ohľadne toho, že žalovaná v I.rade spáchala predmetný trestný čin, konkrétne prečin usmrtenia podľa §
149 ods. 1,2 písm. a) Trestného zákona, pričom sa jednalo o nedbanlivostný trestný čin, ale v dôsledku
tohto došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcov a tento zásah následne založil právo
domáhať sa ochrany osobnosti voči žalovaným, aj formou náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Súd mal za to, že žalovaná v I.rade týmto svojím, hoci nedbanlivostným konaním, zasiahla do práva
na ochranu osobnosti žalobcov, vzhľadom na intenzitu tohto zásahu v danom prípade nepostačuje
zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže týmto bolo závažným spôsobom
zasiahnuté do osobnostného práva žalobcov vyplývajúceho z § 11 Občianskeho zákonníka, medzi ktoré
patrí právo na ochranu na súkromný a rodinný život.

Tak ako je to konštatované aj v predmetnom trestnom rozkaze Okresného súdu Zvolen, žalovaná v
I.rade ako vodička porušila dôležitú povinnosť uloženú jej v ustanoveniach § 15 ods. 5 písm. b), c)
a § 16 ods. 1 zákona č.8/2009 Z.z. o cestnej premávke a spolujazdcovi Y. A. spôsobila zranenia -
polytraumu, ktorým na mieste dopravnej nehody podľahol, v dôsledku čoho žalobcovia zo dňa na deň
náhle a nepredvídateľne prišli o jednu z najdôležitejších osôb svojho života, svojho syna resp. brata,

ktorý zomrel vo veku 19 rokov.
Zvykonanéhodokazovaniaformouvýsluchovžalobcov,akoisvedkovmalsúdpreukázané,ževzájomný
vzťah žalobkyne v I.rade a jej syna Y., ako i vzťah žalobcu v II.rade a žalobcu v III.rade a ich brata bol
na veľmi dobrej úrovni, u bratov možno konštatovať, že určite presiahol bežný štandard vzájomnýchsúrodeneckých vzťahov, s tým, že v čase nehody žili všetci traja bratia v spoločnej domácnosti, a hoci
žalobkyňa v I.rade žila v tom čase už v spoločnej domácnosti so svojim terajším manželom, rovnako bolo
nesporné, že s nebohým synom boli v dennodennom minimálne telefonickom a väčšinou aj osobnom

kontakte. V konaní nebolo zistené, že by mali medzi sebou žalobcovia a nebohý akékoľvek konflikty.
Naopak žalobkyňa v I.rade ako matka mohla byť pyšná na syna, aký spôsob života viedol, dosahoval
úspechy v škole, bol obľúbený aj v kolektíve spolužiakov a priateľov. Charakter vzťahu medzi žalobkyňou
v I.rade a nebohým synom je možné odvodiť aj z tej spomienky, že práve tesne pred nehodou plánoval
svojej mame k narodeninám upiecť tortu, čo tiež pre chlapca v danom veku možno považovať za

veľmi citový prejav náklonnosti. Rovnako vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že obaja - žalobca
v II.rade i žalobca v III.rade mali s nebohým Y. veľmi úzky vzťah, v podstate od jeho narodenia žili
v spoločnej domácnosti, žalobca v III.rade s ním zdieľal spoločnú izbu, zdôverovali sa navzájom o
svojich problémoch i radostiach, mali spoločný okruh kamarátov, spoločné záujmy, trávili spolu voľný
čas. Rovnako žalobca v II.rade si bol s nebohým bratom veľmi blízky, tiež mali spoločné koníčky,
spolu vykonávali rôzne športové aktivity, mali spoločné plány týkajúce sa jednak práce, keď si chceli

otvoriť svoju kaviareň resp. reštauráciu a tiež plány týkajúce sa ich voľnočasových aktivít ako účasť na
hudobnom festivale a pod..
V konaní bolo rovnako nesporne preukázané, že v dôsledku tragickej smrti Y. A. sa žalobcom úplne
zmenil život, stratili zmysel života, pričom s touto traumou sa v podstate nevysporiadali doteraz, hoci od
tejto udalosti uplynuli už takmer 3 roky. Táto udalosť významným spôsobom zasiahla do ich osobného

života, keď stratili možnosť viesť s ním ako so svojim synom resp. bratom súkromný resp. rodinný
život, keď vzájomná radosť rodiča a dieťaťa, ako i súrodencov navzájom z blízkosti toho druhého je
základným prvkom rodinného života a rodinných vzťahov ako takých. U žalobcu v III.rade súd považoval
za preukázané, že táto udalosť mala vplyv aj na jeho profesný život v tom zmysle, že dovtedy pracoval
v zdravotníctve a plánoval si zvýšiť svoju kvalifikáciu, keď následne už nebol schopný nájsť zmysel

v takomto povolaní, kde by mal pomáhať a zachraňovať iných, hoci vlastnému bratovi už pomôcť
nemohol. Taktiež u žalobkyni v I.rade bolo preukázané, že táto tiež pracuje v zdravotníctve, konkrétne
na záchranke, kde tiež privážajú na ošetrenie pacientov po autohaváriách, čo u nej opakovane vyvoláva
spomienky na túto tragickú udalosť a hoci inak bola v práci spokojná, aj vzhľadom na to, že sú tam veľmi
dobrý kolektív a pomáhajú jej prekonať aj následky tejto traumy, s poukazom na uvedené skutočnosti tiež

chcela zmeniť zamestnanie. Ani v bežnom živote nie je schopná plnohodnotne fungovať, v dôsledku tejto
udalosti sa u nej prejavujú stavy úzkosti, keď počuje sanitku alebo počuje správy o nejakej dopravnej
nehode a následne má potrebu zisťovať, či sa to netýka jej blízkych. Rovnako obmedzenia vyplývajú
z toho, že nie je schopná chodiť po tej ceste, kde došlo k tejto dopravnej nehode, radšej ide rôznymi
obchádzkami, aj napriek tomu, že to spôsobí časové predĺženie jej cesty. V neposlednom rade mal súd

preukázané, že žalobkyňa v I.rade trpí aj rôznymi závažnejšími ochoreniami, a hoci niektorými trpela už
predtoutoudalosťou,došlonáslednekichzhoršeniuresp.recidíve,akonkrétnecukrovka2.typusamala
u nej rozvinúť až potom, pričom súd vychádza z toho, že je všeobecne známe, že dlhotrvajúci stres, ktorý
bezpochyby vzniká v dôsledku takejto životnej traumy, sa v konečnom dôsledku môže podieľať na rozvoji
rôznych civilizačných chorôb a aj keď nemusí byť ich jedinou príčinou, môže byť tzv. spúšťačom. Taktiež

u žalobcu v II.rade možno podľa názoru súdu konštatovať, že táto udalosť mala vplyv aj na jeho profesný
život, resp. celkové životné plány, ktoré mal s nebohým Y., odišiel z rodného mesta, kde pôvodne
plánoval žiť a v tej súvislosti zmenil aj prácu, keď jednoznačne presťahovanie sa do iného mesta a bytu
súviselo s tým, aby nebol v prostredí, ktoré mu všetkým pripomína nebohého brata. V neposlednej miere
súd vychádzal aj z toho, že táto traumatizujúca udalosť mala vplyv aj na psychický stav žalobcov, ktorí

pociťujú doteraz depresívne nálady, stratu chuti do života, schopnosti tešiť sa z vecí, resp. z nejakých
udalostí a zážitkov, keď tieto skutočnosti považoval súd za preukázané, i keď žalobcovia nenavštevujú
psychológa resp. psychiatra, keďže všetci traja sú vyštudovaní zdravotníci a do istej miery sú aj odborne
spôsobilí tieto záležitosti riešiť, prípadne aj formou predpísania medikamentóznej liečby - liekov na
ukľudnenie, resp. sa každý z nich s touto traumou vysporiadava sebe najbližším spôsobom. Okrem

už uvedených skutočností súd vyhodnotil, že nielenže utrpel individuálny vzťah každého zo žalobcov
vo vzťahu k nebohému Y., rovnako táto udalosť spôsobila aj celkové narušenie vzájomných rodinných
zväzkov medzi nimi navzájom resp. širšej rodiny, keď práve nebohý Michal bol takým stmeľujúcim
faktorom, aj v rámci rodiny, ktorý vedel aj prípadné začínajúce konflikty, či problémy v zárodku vyriešiť,
keďže to bola charakteristická črta jeho povahy a spôsob akým pristupoval k životu. V dôsledku toho sa

oslabili aj vzájomné rodinné vzťahy, ktoré už nie sú také intenzívne resp. nie sú také časté ako predtým.
Spoukazomnavšetkytietoskutočnostipovažovalsúdnároknanáhradunemajetkovejujmyvpeniazoch
v plnej miere za opodstatnený, keď nepostačuje morálne zadosťučinenie vyplývajúce z § 13 ods. 1
Občianskeho zákonníka.Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy, túto súd v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka určuje
s prihliadnutím na 2 kritériá, a to závažnosť vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva
došlo. Občiansky zákonníka pritom žiadnu maximálnu, ani minimálnu hranicu výšky nemajetkovej ujmy

v peniazoch neurčuje a určenie výšky náhrady v peniazoch je na posúdení súdu, ktorá však samozrejme
nemôže byť svojvoľná.
Pokiaľ ide o kritérium závažnosti vzniknutej ujmy, súd prihliadol na to, že vzniknutá ujma na strane
žalobcov je trvalá, keď tento stav je nezvrátiteľný a nenapraviteľný.
Ďalšie kritériá pre určenie výšky nemajetkovej ujmy je treba hľadať tak na strane poškodeného

(pozostalých), ako aj na strane škodcu (osoby zodpovednej). Súd preto na strane poškodených skúmal
najmä intenzitu vzťahu žalobcov so zomrelým, tiež prihliadol na vek zomrelého a pozostalých, otázku
o hmotnej závislosti pozostalého na usmrtenej osobe a prípadné poskytnutie inej satisfakcie. Na strane
osoby zodpovednej, t.j. pôvodcu zásahu skúmal okolnosť týkajúcu sa postoja žalovanej v I.rade, tiež
prihliadol na dopad tejto udalosti do jej duševnej sféry a v neposlednom rade prihliadol na mieru
zavinenia resp. spoluzavinenia usmrtenej osoby.

Pokiaľ ide o intenzitu vzťahu žalobcov so zomrelým, súd v celom rozsahu odkazuje na vyššie uvedené
skutočnosti, z ktorých možno vyvodiť fakt, že tieto ich vzájomné vzťahy možno v rámci bežne fungujúcej
rodiny označiť za nadštandardné. Ďalej súd prihliadol na vek zomrelého v čase, kedy došlo k tejto
tragickej udalosti, keďže tento bol vo veku 19 rokov, to znamená, jednalo sa o mladého človeka, ktorý
mal život pred sebou a očakávania jeho blízkych boli, že budú spolu navzájom zdieľať všetky udalosti,

ktoré so sebou život prináša. Najmä vo vzťahu k žalobkyni v I.rade bolo nevyhnutné prihliadnuť na
to, že stratila dieťa v tak mladom veku, ale zároveň to už bol plnohodnotný človek, ktorého príkladne
vychovala a ktorý mal všetky predpoklady viesť v budúcnosti úspešný život. Žalobkyňa v I.rade tak
zostala ochudobnená o momenty, ktoré sú pre rodiča vo vzťahu k svojmu dieťaťu kľúčové, ako stužková
slávnosť, maturita, možnosť tešiť sa z jeho úspechov v zamestnaní, svadba, resp. možnosť dožiť sa

svojich vnúčat. Taktiež žalobcovia v II.rade a v III.rade stratili navždy možnosť realizovať svoje vzájomné
životné plány, ale i prežívať spolu každodenné činnosti, ktoré spolu s bratom vykonávali. Na druhej
strane vzhľadom na vek žalobcu v II.rade a žalobcu v III.rade majú títo potenciál založiť si vlastné
rodiny a rozvíjať tak vzťah partnerský, ako i rodičovský, i keď súd nespochybňuje, že ani tieto vzťahy
nemôžu nahradiť jedinečnosť súrodeneckého vzťahu. Pokiaľ ide o otázku hmotnej závislosti žalobcov

na usmrtenej osobe, je samozrejmé, že vzhľadom na jeho vek táto v čase jeho smrti neexistovala,
ale vo vzťahu k žalobkyni v I.rade bolo podľa názoru súdu nutné prihliadnuť k tomu, že je zrejmé, že
rodič s pribúdajúcim vekom a s tým súvisiacim zhoršujúcim sa zdravotným stavom očakáva od svojho
potomka určitú formu starostlivosti, i keď táto nemusí byť vyslovene peňažného charakteru, ale napr.
môže mať aj formu nejakej osobnej pomoci v rámci domácnosti, doprovodu k lekárovi a pod.. Pokiaľ

ide o poskytnutie akejkoľvek inej satisfakcie žalobcom, toto v konaní nebolo preukázané a zo strany
žalovaných ani tvrdené, keďže plnenie, ktoré žalovaná v II.rade žalobkyni v I.rade poskytla, bolo z titulu
náhrady vynaložených výdavkov súvisiacich s pohrebom, resp. zhotovením pomníka.
Tieto okolnosti na strane poškodených, ktoré súd zohľadnil sa následne premietli do rozdielu výšky
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy súdom vo vzťahu k žalobkyni v I.rade na jednej strane a žalobcom

v II. a žalobcom v III.rade na strane druhej, čo korešpondovalo aj s navrhovaným petitom žaloby.
Na strane žalovanej v I.rade súd skúmal jej postoj k celej udalosti, keď bezprostrednosť jej reakcií
a pocitov k tejto udalosti po predmetnej nehode nebolo zo strany súdu možné preskúmať, keďže
ospravedlňujúci list, na ktorý žalovaná v I.rade odkazovala, nemal súd k dispozícii, takže s jeho
obsahom sa nemohol oboznámiť, rovnako žalovaná v I.rade uviedla, že tento bol písaný rukou, preto

ho zaslala žalobkyni v I.rade a fotokópiu odovzdala vyšetrovateľovi (avšak z obsahu súdneho spisu
resp. vyšetrovacieho spisu v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp.zn.4T/102/2017 nebolo zistené,
že by sa tam takýto list nachádzal), pričom žalobcovia resp. vypočutí svedkovia spochybnili úprimnosť
prejavenej ľútosti v ňom resp. konštatovali absenciu nejakej prosby o odpustenie, čo obdobne tvrdili
aj vo vzťahu k jej osobnému ospravedlneniu, ku ktorému malo dôjsť približne mesiac po nehode po

zádušnej omši za nebohého. Postoj žalovanej v I.rade k celej udalosti mal tak súd možnosť posúdiť
len z jej výpovede pred súdom na pojednávaní, keď možno konštatovať, že dotyčná prejavila emócie,
jej výsluch bol prerušovaný plačom a teda súd má za to, že táto cíti vinu za to, čo sa stalo a je
nesporné, že s týmto pocitom bude musieť žiť celý zvyšok života. Na druhej strane súd neprihliadol k
okolnosti, na ktorú poukazovala žalovaná v II.rade, že táto 2 dni po nehode oznámila poistnú udalosť

a požiadala, aby nároky z titulu poistného plnenia boli v prospech žalobcov uspokojené, keďže súd
poukazuje jednak na to, že zrejme vzhľadom na zdravotný stav žalovanej v I.rade túto poistnú udalosť
ohlasovala nie priamo ona, ale Y. L., ktorá vo vzťahu k predmetnej poistnej zmluve vystupovala ako
poistník a navyše súd poukazuje na to, že sa jedná o zákonnú a zmluvnú povinnosť účastníka takéhotopoistného vzťahu, v určenej lehote poistnú udalosť oznámiť, v opačnom prípade sa dotyčný vystavuje
riziku uplatnenia regresného nároku zo strany poisťovateľa. Súd tiež preskúmal dopad, aký mala táto
udalosť na samotnú žalovanú v I.rade, pričom mal preukázané, že jej bezprostredne po nehode, a

následne v určitých intervaloch až do súčasnosti, bola poskytovaná psychologická intervencia, keď
zo správy klinického psychológa žalovanej v I.rade vyplýva záver, že táto tiež trpí pocitmi úzkosti a
nespracovanými pocitmi viny, čiže má sa jednať o posttraumatickú stresovú poruchu, avšak na druhej
strane súd prihliadol aj k tomu faktu, na ktorý poukazovali žalobcovia prostredníctvom svojej právnej
zástupkyne, že v pomerne krátkom čase po predmetnej nehode začala viesť v podstate bežný normálny

fungujúci život, zmaturovala, vydala sa a porodila dieťa, o ktoré sa v súčasnosti stará. Súd nemal
pritom jednoznačne preukázané, či jej presťahovanie sa do iného mesta malo priamy súvis s týmito
udalosťami, navyše ako rozporné sa súdu javili tvrdenia vyplývajúce jednak zo psychologickej správy
zo dňa 26.11.2018, z ktorej malo vyplývať, že počet psychoterapeutických sedení v roku 2016 bol
obmedzený, aj v súvislosti so sťahovaním sa mimo bydliska, s tým, že žalovaná na pojednávaní pri
svojom výsluchu dňa 16.01.2019 uviedla, že sa odsťahovali do Malaciek, ale ešte je to len týždeň,

takže sa to všetko iba rieši. Pokiaľ ide o mieru zavinenia žalovanej v I.rade na predmetnej dopravnej
nehode, súd s poukazom na vyššie citované ustanovenie § 193 Civilného sporového poriadku vychádzal
z predmetného trestného rozkazu, v ktorom bolo bez pochýb konštatované zavinenie žalovanej v I.rade,
keďže bola uznaná vinnou z toho, že inému z nedbanlivosti spôsobila smrť, čiže súd bol viazaný
rozhodnutím o tom, že bol spáchaný trestný čin a že ho spáchala žalovaná v I.rade. Súd však v súvislosti

s určením výšky náhrady nemajetkovej ujmy prihliadol k záverom znaleckých dokazovaní, ktoré boli
uskutočnené v rámci vyšetrovania tejto dopravnej nehody, z ktorých okrem iného vyplynulo, že na vznik
bočného šmyku vozidla Peugeot 306 mala okrem iných faktorov vplyv aj zmena ťažiska nepripútanej
posádky vzadu, t.j. aj nebohého Y., čo ale nespochybňuje záver, že žalovaná v I.rade ako vodička
tohto vozidla mohla predmetnej dopravnej nehode zabrániť, ak by úkon predchádzania, vzhľadom na

dopravné značenie a dopravnú situáciu, nevykonala. Súd však neprihliadol na okolnosť, na ktorú žiadala
prihliadnuť žalovaná v II.rade, a to na nedostatočné majetkové pomery žalovanej v I.rade, keď podľa
názoru súdu tento faktor v žiadnom prípade nemôže ísť na ťarchu poškodených - žalobcov, najmä za
situácie, keď došlo k ustáleniu rozhodovacej praxe vo vzťahu k pasívnej vecnej legitimácie poisťovní v
tomto type súdnych sporov, resp. ohľadne právneho názoru, že náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých

po obetiach dopravných nehôd má byť krytá povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu.
Po vyhodnotení všetkých týchto okolností a faktorov súd určil výšku peňažnej satisfakcie s ohľadom
na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti tak, ako je to uvedené v petite
tohto súdneho rozhodnutia, t.j. žalobkyni v I.rade priznal nárok vo výške 27.000,- € a žalobcovi v II.rade a
žalobcovi v III.rade nárok vo výške 13.500,- € pre každého zvlášť a v prevyšujúcej časti žalobu žalobcov

zamietol, t.j. krátil ich uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10 %.
Súd zastáva názor, že v podstate je nemožné kvantifikovať hodnotu ľudského života, rovnako ako
stratu vzťahu rodič - dieťa resp. súrodeneckého vzťahu, keďže sa jedná o hodnoty neoceniteľné v
peniazoch a je zrejmé, že strata, ktorú žalobcovia utrpeli zostane navždy nenahradená, avšak pre
účely tohto súdneho konania bolo nevyhnutné vyčísliť nárok v určitej výške, s tým, že sumy, ktoré boli

týmto súdnym rozhodnutím žalobcom priznané, predstavujú len zmiernenie nemajetkovej ujmy, ktorú
v dôsledku straty syna resp. brata žalobcovia utrpeli. Pritom pokiaľ žalovaná v II.rade poukazovala na
neprimeranosť požadovanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy, odkazujúc na nimi citované rozhodnutia
iných súdov (rozhodnutie Krajského súdu v Žiline, resp. rozhodnutie Krajského súdu v Trnave), súd má
za to, že jednak by bolo možné nájsť iné súdne rozhodnutia, v ktorých by boli výšky priznanej náhrady

nemajetkovej ujmy oproti týmto rozhodnutiam vyššie resp. porovnateľné s týmto súdnym rozhodnutím
a v neposlednom rade súd poukazuje na fakt, že je potrebné v takýchto prípadoch vždy prihliadať na
konkrétne okolnosti tej ktorej súdenej veci.

14. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 262 ods. 1 C.s.p., o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 C.s.p., o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol analogicky v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. na základe

zásadyúspechu.Vsúdenejvecisižalobcoviauplatnilinároknanáhradunemajetkovejujmyvpeniazoch,
kde výška plnenia, ktoré bude v rozsudku žalobcom priznané závisí od úvahy súdu s prihliadnutím
na konkrétne okolnosti prípadu, nakoľko spôsobenú nemajetkovú ujmu nemožno objektívne vyčísliť
na základe pevne daných kritérií resp. ukazovateľov, pričom od žalobcov ani nemožno spravodlivožiadať, aby pri formulácii žalobného návrhu, ktorým sa domáhajú priznania náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch, dokázali predvídať akými úvahami sa súd bude pri rozhodovaní o výške priznanej náhrady
uberať. Z uvedených dôvodov súd priznal žalobcom nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v

rozsahu 100 %, s tým, že pri rozhodovaní o konkrétnej výške náhrady trov konania bude súd vychádzať
pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny advokáta z výšky súdom priznaného plnenia, ktoré bolo vo
vzťahu k jednotlivým žalobcom diferencované.
V tejto súvislosti dáva súd do pozornosti rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 56/2017 zo dňa
8.2.2017,zozáveru,ktoréhovyplýva,žeaninováprávnaúpravavpodobeCivilnéhosporovéhoporiadku

nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď
výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade
zhodne ako podľa doterajšej úpravy.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní odo dňa jeho doručenia, prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, písomne v piatich vyhotoveniach (§ 362 ods. 1 veta

prvá CSP).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP). Ak zákon

na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané. Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom
konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania. Podanie urobené v listinnej
podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami
mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa

nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie
urobil (§ 125 ods. 3 CSP).

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, pričom podľa § 366 CSP prostriedky procesného
útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie,
možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

1. sa týkajú procesných podmienok,
2. sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
3. má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
4. ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie,

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.