Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, March 16, 2021

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 5To/11/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120010548
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Štefan Novák, LL.M.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2021:6120010548.2

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Štefana Nováka, LL.M., a
sudcov JUDr. Bc. Viktora Marka, PhD., a JUDr. Martina Ľuptáka, PhD., v trestnej veci obžalovaného
X. E., pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, prejednal
na verejnom zasadnutí konanom dňa 16. marca 2021 v Banskej Bystrici odvolanie obžalovaného a
okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 6T/46/2020 zo dňa 14.

októbra 2020, a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obžalovaného X. E. a okresného prokurátora zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 6T/46/2020 zo dňa 14. 10. 2020 bol obžalovaný
X. E. uznaný za vinného zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a)
Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, ako

je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Za to bol obžalovaný odsúdený podľa § 157 ods. 2, § 38 ods. 2 Trestného zákona na trest odňatia
slobodyvovýmere1roka.Podľa§49ods.1písm.a)Trestnéhozákonasúdvýkontrestuodňatiaslobody
podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona určil skúšobnú dobu vo výmere 1 roka. Podľa
§ 61 ods. 2 Trestného zákona súd obžalovanému uložil aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá

akéhokoľvek druhu vo výmere 1 roka.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní obžalovaný, a to
proti výroku o vine a treste, ktoré písomne odôvodnil dňa 17. 12. 2020 prostredníctvom svojho obhajcu
v podstate tým, že z vykonaného dokazovania nevyplýva dostatočne odôvodnený záver, že by sa
dopustil skutku, ktorý mu je kladený za vinu, preto považuje napadnutý rozsudok v celom rozsahu

za nedôvodný, nakoľko zistený skutkový stav bol súdom nesprávne právne posúdený. Rozhodnutie
nie je založené na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu, ale iba na selektívnych častiach
jednotlivých dôkazov. Namietal rozpornú výpoveď poškodenej P. A. a svedkyne L. F. a ich vyhodnotenie
okresným súdom, pričom vina bola založená na týchto výpovediach, hoci obsahujú zjavné rozpory. Z
napadnutého rozsudku nie je vôbec zrejmé, ako sa súd vysporiadal s rozdielnymi opismi skutkového
stavu a ako ich vyhodnotil v celom kontexte vykonaného dokazovania. Ďalej uviedol, že podľa neho

bolo povinnosťou okresného súdu vykonať znalecké dokazovanie, ktoré by umožnilo náležite posúdiť
fundamentálne otázky priebehu nehodového deja, bez zodpovedania ktorých nie je možné legitímne
rozhodnúť o zodpovednom subjekte predmetnej dopravnej nehody. Z dôvodu hospodárnosti konania
chcel obžalovaný najprv vypočuť poškodenú a svedkyňu a až následne chcel požiadať znalca o
vypracovanie znaleckého posudku, aby nemuselo dôjsť k dopĺňaniu znaleckého posudku. Z tohto
dôvodu boli poškodenej aj svedkyni predložené fotografie z Google Maps, aby bola zdokumentovaná

ich konečná poloha po nehode. Okresný súd zmaril obžalovanému možnosť preukázať svoju nevinu,
keď mu neumožnil doplnenie dokazovania. Pokiaľ znalecké dokazovanie z cestnej dopravy nebolovykonané, potom v tomto prípade nie je objektívne a nespochybniteľne možné vypočítať ani rýchlosť
motorového vozidla obžalovaného, pohyb chodkyne po priechode pre chodcov, možnosti zabránenia
zrážky u oboch účastníkov dopravnej nehody a určiť tak jej technickú príčinu. Navyše, súd prvého

stupňa si sám posudzoval odborné otázky, ako to vyplýva z odôvodnenia rozsudku. Zároveň pre účely
spravodlivého rozhodnutia a vyvodenia trestnoprávnej zodpovednosti za vznik dopravnej nehody bolo
v súdnom konaní nevyhnutné taktiež technicky vyhodnotiť rozhľadové pomery svedkyne, kedy prvýkrát
zaregistrovala poškodenú a kde sa v tom okamihu poškodená nachádzala a za aký čas od tohto
momentu prešla svedkyňa do miesta zastavenia motorového vozidla, ktoré označila na fotografii na

hlavnom pojednávaní, či sa za tento čas mohla poškodená dostať do miesta zrážky s motorovým
vozidlom obžalovaného, keď údajne svedkyňa mala vidieť pád poškodenej, a čo mohla svedkyňa
skutočne vidieť v spätnom zrkadle svojho motorového vozidla, keďže odbočovala ostro doprava, čím
došlo k zmene uhla jej pohľadu. Keďže sa jedná o odborné technické otázky, tieto mal zodpovedať v
konaní výlučne znalec. Poukázal na právny názor v rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR sp. zn. Pls/3/80 zo
dňa 23. 12. 1980, ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Asan/17/2017 zo dňa 19. 06. 2018.

Pre obžalovaného je potom prekvapujúce odôvodnenie rozsudku, keď namiesto zistenia skutkového
stavu v rozsahu a spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti uviedol, že obžalovaný má právo dať si
vypracovať znalecký posudok v každom štádiu trestného konania, a to prípadne aj po jeho skončení, čím
podľa jeho názoru nielenže rezignoval na úlohu ochrancu spravodlivosti, ale aj prispieva k vytváraniu
ďalších súdnych konaní, v ktorom už mohli byť zodpovedané technické otázky. Ďalej uviedol, že podľa

neho okresný súd mohol uznať obžalovaného za vinného len vtedy, ak z vykonaného dokazovania
bez akýchkoľvek pochybností vyplynulo, že spáchal skutok, ktorý sa mu v obžalobe kladie za vinu.
Okresný súd vyhodnotil vykonané dôkazy jednostranne a neprihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní
najavo. Ďalej poukázal na nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010 zo dňa 01. 07. 2010, sp.
zn. II. ÚS 521/2017 zo dňa 20. 12. 2017, sp. zn. I. ÚS 699/2016 zo dňa 19. 04. 2017, a teda okresný

súd mal v odôvodnení rozsudku uviesť svoje úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení vykonaných
dôkazov, predovšetkým za situácie, keď si dôkazy navzájom odporovali. Pokiaľ vznikli pochybnosti
o priebehu nehodového deja, mal súd prvého stupňa aplikovať zásadu in dubio pro reo, keďže jej
použitie prichádza do úvahy v prípadoch, ak pochybnosti o nejakej skutočnosti trvajú aj po vykonaní
a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ako to vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 3Tdo/58/2014 o dňa 22. 10. 2014. Riadne a zrozumiteľné odôvodnenie rozhodnutia je procesným
právom účastníka konania, ktorého absencia zakladá nesprávny procesný postup orgánu verejnej moci.
K arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti rozhodnutí orgánov verejnej moci a k ich následkom poukázal na
nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 2/2009 zo dňa 17. 03. 2009, a sp. zn. II. ÚS 311/2010 zo dňa
09. 09. 2010. Neprípustným selektívnym prístupom k hodnoteniu dôkazov neprihliadal okresný súd na

všetko, čo vyšlo v konaní najavo, čím porušil zásadu voľného hodnotenia dôkazov v zmysle § 2 ods. 12
Trestného poriadku. Okresný súd dôležité skutočnosti nepoňal do rozhodnutia, k dôkazom pristupoval
jednostranne, nezohľadňoval okolnosti svedčiace v prospech obžalovaného, preto vníma odsúdenie
ako hrubo narúšajúce spravodlivosť, objektivitu a kvalitu súdneho rozhodnutia, a to s poukazom na
nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 699/2016 zo dňa 19. 04. 2017 a rozsudku ESĽP zo dňa 18.

05. 2010 č. 36552/02 vo veci Vetrenko contra Moldavsko. Taktiež poukázal na neštandardný postup
súdu prvého stupňa, keď na hlavnom pojednávaní dňa 14. 10. 2020 bol vykonaný výsluh poškodenej
a svedkyne a po ich vypočutí bol bezprostredne vyhlásený rozsudok, teda aj táto skutočnosť podľa
neho evokuje, že prvostupňový súd si riadne nevyhodnotil dôkazy, odmietol sa zaoberať technickou
(ne)prijateľnosťou výpovede poškodenej a svedkyne, keď nedôvodne zamietol návrh na doplnenie

dokazovania. Na záver uviedol, že považuje uložené tresty za neprimerane prísne. Okresný súd
neprihliadal na osobitnosti prípadu, spôsob spáchania činu, jeho následky a osobu poškodenej a pri
rozhodovaní o treste postupoval mechanicky, čím poprel a rezignoval na zodpovedné a starostlivé
posúdenie individuálnych okolností prípadu, ako to vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4To/7/2013 zo dňa 13. 04. 2014. Poukázal na to, že mu nebol zadržaný vodičský preukaz, naďalej

používal motorové vozidlo, pred touto kolíziou nikdy nezavinil dopravnú nehodu a ani po dopravnej
nehode sa nedopustil žiadneho priestupku na úseku cestnej dopravy. Poškodenej bola kompenzovaná
škoda na zdraví titulom bolestného vo výške 4.150,- Eur. Doterajší spôsob jeho života osvedčuje, že
nikdy nemal problémy so zákonom, čo spoľahlivo garantuje jeho ďalší pozitívny vývoj, a dostatočne
poskytuje záruku, že pro futuro povedie riadny život, ako ho viedol aj pred dopravnou nehodou. Ne

mieste dopravnej nehody poskytol poškodenej prvú pomoc, čo tiež svedčí o spôsobe jeho života, a tieto
špecifiká skutkového stavu podľa neho odôvodňovali osobitný prístup pri ukladaní trestu. Podľa jeho
názoru preventívny účel trestu a ochranu spoločnosti možno dosiahnuť aj menej represívnou formou,
pričom poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1To/53/2018 zo dňa 27. 03. 2019, vktorom zmenil odvolací súd pôvodne uložený trest odňatia slobody na peňažný trest. Uloženie trestu
odňatia slobody a zákazu činnosti viesť motorové vozidlá v jeho prípade ako profesionálneho vodiča je
neprimeranou sankciou, ktorá je síce v súlade s hmotnoprávnou úpravu, avšak nereflektuje konkrétne

okolnosti prípadu a pomery obžalovaného. Preto navrhol, aby krajský súd oslobodil obžalovaného spod
obžaloby, alternatívne, aby podľa § 321 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok
a vec vrátil okresnému súdu na nové rozhodnutie.

Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní aj intervenujúci

prokurátor, a do proti výroku o treste, ktoré písomne odôvodnil podaním zo dňa 02. 12. 2020 v podstate
tým, že podľa jeho názoru mala byť obžalovanému v rámci podmienečného odkladu výkonu trestu
odňatia slobody určená dlhšia skúšobná doba, a to v trvaní aspoň dvoch rokov, najmä vzhľadom na
závažné porušenie povinností vodiča z jeho strany pri spôsobení dopravnej nehody, ako aj vzhľadom
na spôsobený závažný následok na zdraví poškodenej. Skúšobnú dobu vo výmere dvoch rokov by
považoval za primeranejšiu, aj vzhľadom na dĺžku uloženého trestu. Trest zákazu činnosti na samej

dolnej hranici trestnej sadzby, teda vo výmere jedného roka, považuje za neprimerane mierny. V
odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje akákoľvek úvaha, prečo súd uložil trest na dolnej hranici
trestnej sadzby a neakceptoval ani argumentáciu prokurátora na hlavnom pojednávaní v súvislosti s
potrebou uloženia tohto trestu vo vyššej výmere. Podľa jeho názoru mal byť obžalovanému uložený
trest zákazu činnosti vo výmere aspoň dvoch rokov, a to vzhľadom na už uvádzané všetky okolnosti

dopravnej nehody, na závažné porušenie povinností vodiča z jeho strany, spôsobený závažný následok
na zdraví poškodenej, ako aj vzhľadom na postoj obžalovaného k spáchanej trestnej činnosti, ale
najmä s poukazom na obsah evidenčnej karty vodiča, z ktorej vyplýva, že obžalovaný sa ako vodič
dopustil už šestnástich priestupkov proti plynulosti a bezpečnosti cestnej premávky, čo jasne svedčí o
tom, že je nedisciplinovaný vodič, ktorý pravidelne porušuje predpisy na úseku cestnej dopravy. Trest

zákazu činnosti na samej dolnej hranici trestnej sadzby by sa mal ukladať vodičovi, ktorý spôsobí menej
závažný následok na zdraví poškodeného, ku svojmu konaniu a spôsobenému následku zaujme kritický
postoj, na rozdiel od obžalovaného, a v evidenčnej karte vodiča nemá žiadny záznam, resp. tam má
len minimum menej závažných záznamov, na rozdiel od obžalovaného. Vzhľadom na uvedené preto
navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste podľa § 321 ods. 1 písm. e)

Trestného poriadku a aby podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sám rozhodol tak, že obžalovanému
uloží trest odňatia slobody vo výmere jedného roka, s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu vo
výmere dvoch rokov, a súčasne mu uloží trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel akéhokoľvek
druhu vo výmere dvoch rokov.

Zástupca krajského prokurátora na verejnom zasadnutí navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý
rozsudok vo výroku o treste z dôvodov uvedených v písomnom odvolaní, a uložil obžalovanému trest
odňatia slobody vo výmere jedného roka, s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu vo výmere
dvoch rokov, a aby mu uložil trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu vo výmere
dvoch rokov.

Obhajca obžalovaného v rámci verejného zasadnutia uviedol, že vzhľadom k tomu, že takto zistený
skutkový stav vytvára situáciu, kedy sú možné dva priebehy nehodového deja, navrhol, aby krajský súd
zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa s tým, aby doplnil dokazovanie, alternatívne,
aby krajský súd oslobodil obžalovaného spod obžaloby. Podľa neho ani výpoveď poškodenej na

verejnom zasadnutí neosvetlila skutočnosti, ktoré sú uvádzané v odbornom vyjadrení, a ktoré znalec
vyhodnotil ako vysoko nepravdepodobné.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť
podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zistil, že odvolanie obžalovaného a okresného prokurátora bolo

podané včas, v lehote ustanovenej § 309 ods. 1 Trestného poriadku, odvolanie bolo podané oprávnenou
osobou v súlade s § 307 ods. 1 písm. a), písm. b) Trestného poriadku, pričom nedošlo k vzdaniu sa práva
na podanie odvolania alebo k späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 ods. 1, ods. 2 Trestného
poriadku, a preto odvolací súd nepostupoval podľa § 316 Trestného poriadku.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovalipodanie dovolania podľa § 371 ods. 1. V tejto súvislosti odvolací súd zistil, že odvolanie obžalovaného
a okresného prokurátora nie je dôvodné.

Krajský súd na verejnom zasadnutí v zmysle § 295 ods. 2 Trestného poriadku a § 268 ods. 2, ods.
5 Trestného poriadku prečítal odborné stanovisko č. 06/2021 znalca Ing. A. E. B., ktoré doručil súdu
obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu dňa 05. 03. 2021. Vo vzťahu k prvej položenej otázke,
aby znalec posúdil technickú prijateľnosť jednotlivých skutkových tvrdení poškodenej P. A. a svedkyne
L. F. tak, ako sú uvedené v zápisnici o výsluchu a pojednávaní na okresnom súde, znalec uviedol,

že z analýzy výpovedí poškodenej vyplynulo, že v úseku od Tajova jazdili tri vozidlá, ktoré následne
pokračovali do centra a s odstupom za nimi sa pohybovalo vozidlo, ktoré ju zrazilo. Z rozboru výpovedí
ale vyplynulo, že od Tajova ku miestu kolízie jazdilo celkom 5 vozidiel, pričom vozidlo svedkyne F.
bolo v poradí štvrté a vozidlo obžalovaného bolo v poradí piate. Ďalej z rozboru výpovedí možno
vyvodiť záver, že ak by mal byť priebeh pohybu poškodenej v súlade s výpoveďami svedkyne F., tak
poškodenábyzačalaprechádzaťpopriechodeažpotom,akobyvozidlosvedkyneprešloveľmipomalou

rýchlosťou (cca 5 km/h) pred stojacou chodkyňou, pričom taký pohyb by si poškodená musela všimnúť
a zapamätať, keďže si pamätala na viac veľmi podrobných detailov kolízie. Vozidlo svedkyne by pred
priechodom mohlo znižovať rýchlosť, ale v čase prejazdu cez priechod až do okamihu zastavenia by
trvalo rádovo 7 - 8 sekúnd. Samotný prejazd vozidla svedkyne cez priechod od okamihu, kedy by predná
časť vozidla začala vchádzať na priechod a následne zadná časť vozidla by priechod opustila, by trvalo

cca 5 až 5,5 sekundy, čo by si poškodená musela uvedomiť a zapamätať. Z technického hľadiska nie
je možné taký veľmi pomalý pohyb vozidla svedkyne vylúčiť, ale je krajne nepravdepodobné. Tiež je
krajnenepravdepodobné,abyprinejakomzvuku(náraz,buchnutie),vodičokamžitepozeraldospätného
zrkadla a okamžite zastavil v križovatke. Priebeh pohybu poškodenej a vozidla svedkyne Mojžišovej
tak, ako ho opísala svedkyňa, je možné z technického hľadiska hodnotiť ako krajne nepravdepodobný,

a to aj z dôvodu, že vo výpovediach neuviedla žiadne také skutočnosti, ktoré by zdôvodňovali veľmi
pomalý pohyb jej vozidla. Z rozboru výpovedí možno ďalej vyvodiť, že ak by poškodená videla vozidlo
obžalovaného v oblasti začiatku štvorvchodového bytového domu (cca 50 m od priechodu pre chodcov),
potom by sa vozidlo muselo v tom bode pohybovať rýchlosťou cca 55,6 km/h. Nárazová rýchlosť 37,8
km/h je v prípade odhodenia poškodenej do vzdialenosti cca 3,6 m z technického hľadiska neprijateľná,

pretože by musela byť odhodená na väčšiu vzdialenosť. Ak by mal pohyb vozidla obžalovaného
prebiehať tak, ako to uviedla poškodená, potom by sa v danom priestore nemohlo pohybovať vozidlo
svedkyne Mojžišovej, resp. poškodená videla vozidlo svedkyne F. a až za ním by jazdil obžalovaný, tak
v tom prípade by vozidlo svedkyne Mojžišovej jazdilo za poškodenou, a to by tiež vysvetlilo skutočnosť,
prečo predmetné vozidlo nevidela, resp. ani nespomenula vo výpovediach. Zameraná poloha miesta

kolízie je od polohy popísanej poškodenou rozdielna, pričom rozdiel predstavuje 1,4 až 2,1 m. Ak by
sa vozidlo obžalovaného pohybovalo v čase kolízie ľavým bokom v oblasti stredovej čiary, potom by
vzdialenosť 2 kroky mohla byť technicky prijateľná. Druhý rozpor vo výpovedi je v pohybe poškodenej
stredom, resp. zhruba po pravej časti priechodu. V tomto prípade je šírka priechodu 3,2 m a stred
predstavuje 1,6 m od pravého alebo ľavého okraja. Z technického hľadiska je možné konštatovať, že

rozdiel miesta zrážky cca 0,3 m až 0,8 m nie je v prípade odhodenia pri čiastočnom prekrytí významný a
nárazovú rýchlosť by rozdiel polôh ovplyvnil iba minimálne. Rozdiel 1,3 m by už mal vplyv na parametre
odhodenia (nárazová rýchlosť, vzdialenosť odhodenia). Keďže na mieste kolízie nezostali, resp. neboli
zamerané žiadne stopy po pohybe kolies vozidla obžalovaného, nie je možné sa jednoznačne vyjadriť k
technickej prijateľnosti. Vo vzťahu k druhej položenej otázke, aby znalec identifikoval tie časti výpovedí,

ktorésinavzájomtechnickyodporujú,uviedol,žehlavnérozporyvovýpovediachpoškodenejasvedkyne
Mojžišovej podrobne popísal a analyzoval v odpovedi na predchádzajúcu otázku. V odpovedi na tretiu
otázku, aby uviedol ďalšie dôležité skutočnosti, ktoré zistil pri technickom skúmaní nehodového deja,
znalec konštatoval, že z technického hľadiska je možné jednoznačne ustáliť, že každá dopravná nehoda
má jeden konkrétny priebeh, teda všetci účastníci a svedkovia konkrétnej dopravnej nehody sa v

závislosti na čase a priestore pohybujú iba jediným spôsobom. Nie je technicky možné, aby sa konkrétna
dopravná nehoda odohrala dvomi a viac spôsobmi. Ak z výpovedí účastníkov a svedkov vzniknú dve
verzie, alebo viac verzií, potom nie je možné z technického hľadiska ustáliť priebeh konkrétnej dopravnej
nehody. Z rozboru výpovedí účastníkov a svedkyne jednoznačne vyplynulo, že na základe predložených
výpovedíniejemožnéustáliťjednoznačnýpriebehpohybuúčastníkovpredmetnejdopravnejnehody,ale

minimálne dva priebehy. Hlavný rozpor je v pohybe poškodenej a spočíva v tom, že vozidlo svedkyne F.
jazdilopredstojacoupoškodenou(predpriechodomprechodcov),alebozapohybujúcousapoškodenou
(už sa pohybujúcou po priechode pre chodcov). Pre jednoznačné ustálenie priebehu dopravnej nehody
by bolo potrebné opätovne vypočuť účastníkov dopravnej nehody, aby sa vyjadrili ku vzniknutýmidentifikovaným vzájomným rozporom v ich výpovediach. Pokiaľ sa nebudú vedieť vyjadriť na konkrétne
otázky o spôsobe ich správania, bude vhodné vykonať rekonštrukciu na mieste nehody. Následne by
bolo možné ustáliť priebeh nehodového deja, popísať činnosť účastníkov dopravnej nehody vo vzťahu

k správnej technike jazdy obžalovaného a pohybu poškodenej, a tiež ustáliť možnosti zabránenia kolízii
zo strany účastníkov.

K tomuto odbornému stanovisku sa na verejnom zasadnutí vyjadrila poškodená, ktorá uviedla, že vo
výpovedi uvádzala, že stála na obrubníku na kraji pred priechodom pre chodcov a čakala, kým prejdú tri

autá. Či posledné odbočovalo doprava, na to si už nevedela spomenúť, ona vyhodnocovala vzdialenosť
posledného vozidla, teda či bude mať dostatok času na prejdenie. Posledné auto prešlo, uvoľnilo jej
priechod, ona vyhodnotila vzdialenosť a išla. Autá tam chodia dosť pomaly, pretože zabáčajú doprava,
ale nevedela uviesť rýchlosť, akou autá išli. K tomu, že išla stredom priechodu pre chodcov uviedla, že
mala so sebou psi, ktoré išli v podstate stredom a ona išla popri nich.

Krajský súd na úvod konštatuje, že prvostupňový súd v rámci hlavného pojednávania vykonal
dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre svoje rozhodnutie. V súlade s § 168 ods. 1 Trestného
poriadku v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje
skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si
navzájom odporovali. Z odôvodnenia je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel

návrhom na vykonanie ďalších dôkazov, a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval
dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Odôvodnenie
rozhodnutia je teda zrozumiteľné, logické a presvedčivé, pričom sa v ňom prvostupňový súd vysporiadal
so všetkými podstatnými okolnosťami, jednak vo vzťahu k otázke viny, ako aj vo vzťahu k otázke trestu.
V podrobnostiach preto krajský súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku (str. 6 - 9), s ktorým sa v plnej

miere stotožnil.

Nad rámec odôvodnenia napadnutého rozsudku, s poukazom na obhajobné námietky obžalovaného,
a najmä vzhľadom na doplnené dokazovanie na verejnom zasadnutí prečítaním odborného stanoviska
č. 06/2021 krajský súd konštatuje, že trestné konanie sa okrem iných zásad riadi aj zásadou voľného

hodnotenia dôkazov. Súd nemusí vyhovieť každému návrhu na doplnenie dokazovania, ktorý procesná
strana prednesie na hlavnom pojednávaní, najmä nie v prípade, ak na hlavnom pojednávaní nevyšli
najavo žiadne nové skutočnosti, ktoré by neboli známe už v priebehu prípravného konania. Pokiaľ teda
súd má spoľahlivo zistený skutkový stav v rozsahu nevyhnutnom pre svoje rozhodnutie, nie je jeho
povinnosťou vyhovieť návrhu na doplnenie dokazovania, a to aj s poukazom na § 240 ods. 3 Trestného

poriadku (vykonanie neskôr navrhnutých dôkazov, ktoré stranám boli známe v čase doručenia výzvy,
môže súd odmietnuť). Obžalovaný však v rámci odvolacieho konania predložil ako nový dôkaz odborné
stanovisko č. 06/2021 zo dňa 01. 03. 2021 (v zmysle § 141 ods. 1 Trestného poriadku malo zrejme ísť
o odborné vyjadrenie), ktoré napokon aj krajský súd na verejnom zasadnutí vykonal jeho prečítaním,
preto námietky obžalovaného, že mu nebolo umožnené doplniť dokazovanie, považuje v tomto štádiu

trestného konania za irelevantné.

Keďže obžalovaný na hlavnom pojednávaní využil svoje právo a odmietol vypovedať, okresný súd
pri hodnotení dôkazov mohol vychádzať len z jeho výpovede z prípravného konania, v rámci ktorej
uviedol, že po tom, ako odbočilo pred ním idúce vozidlo doprava, spozoroval, že na priechode pre

chodcov na pravej strane stojí osoba ženského pohlavia a na vodítku mala dva psy, pričom táto osoba
kráčala po priechode pre chodcov z jeho pohľadu z pravej strany na ľavú stranu. Jeho pozornosť
bola upretá na tie dva psy, pričom si myslel, že prejde popri nich a keď došlo k nárazu, nemyslel
si, že zrazil chodkyňu, ale tie psy. Už z tejto výpovede obžalovaného je zrejmé, že poškodenú na
priechode pre chodcov registroval, vedel o nej, a myslel si, že prejde popri psoch, ktoré mala na vodítku.

Poškodená teda nevytvorila obžalovanému náhlu prekážku, čo sa zrejme snažil preukázať obžalovaný
na hlavnom pojednávaní, avšak keďže odmietol vypovedať, túto skutočnosť môže krajský súd len
dedukovať zo skutočností uvedených v odvolaní (keďže obžalovaný v prípravnom konaní neuvádzal, že
by mu poškodená vytvorila náhlu prekážku, resp. že by poškodenú na priechode pre chodcov zbadal na
poslednú chvíľu). Je teda nepochybné, že dňa 09. 03. 2020 došlo k dopravnej nehode, kedy obžalovaný

na priechode pre chodcov narazil do poškodenej, následkom čoho utrpela zranenia uvedené v skutkovej
vete napadnutého rozsudku. Obžalovaný pritom nezrazil poškodenú na začiatku priechodu pre chodcov,
ale v strede priechodu pre chodcov, ako to vyplýva zo zápisnice o ohliadke miesta dopravnej nehody,
ako aj z fotografie z Google Maps, ktorú predložil obžalovaný. Podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 8/2009Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vodič
je povinný dať prednosť chodcovi, ktorý vstúpil na vozovku a prechádza cez priechod pre chodcov,
pritom ho nesmie ohroziť; to neplatí pre vodiča električky. Konaním obžalovaného teda došlo k naplneniu

skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona
s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona. Vina obžalovaného teda nebola založená len na
výpovediach poškodenej a svedkyne F., ale aj na výpovedi samotného obžalovaného.

Ďalej krajský súd poznamenáva, že podľa § 247 ods. 5 Trestného poriadku pri nariadení hlavného

pojednávaniaurobípredsedasenátuvšetkyopatreniapotrebnénazabezpečeniejehoriadnehopriebehu
a na to, aby vec bolo možné prejednať a rozhodnúť bez jeho odročenia. Krajskému súdu potom nie
je zrejmá námietka obžalovaného, že išlo o neštandardný postup okresného súdu, keď na hlavnom
pojednávaní vypočul poškodenú a svedkyňu a po ich vypočutí bol bezprostredne vyhlásený rozsudok.
Logicky potom postup súdu v súlade so zákonom je potrebné považovať aj za štandardný postup, o to
viac v prípade, ako správne konštatoval aj prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, keď

na hlavnom pojednávaní nevyšli najavo žiadne nové skutočnosti, ktoré by neboli známe už v priebehu
prípravného konania.

K citovaným častiam nálezov Ústavného súdu SR a ostatných rozhodnutí, ktoré uviedol obžalovaný
v písomnom odôvodnení odvolania krajský súd poznamenáva, že prvostupňový súd v odôvodnení

napadnutého rozsudku vyčerpávajúcim spôsobom uviedol, na základe ktorých preukázaných
skutočností dospel k jednotlivým skutkovým a právnym záverom, teda rozhodnutie nie je výsledkom
svojvôle v procese hodnotenia dôkazov, a nejde ani o arbitrárne rozhodnutie. Úlohou súdu nie je
poskytnúť odpoveď procesnej strane na všetky ňou uvádzané argumenty a námietky, ale len na
podstatné skutočnosti, ktoré majú význam pre rozhodnutie vo veci samej. Ako už bolo uvedené vyššie,

na hlavnom pojednávaní navyše nevyšli najavo žiadne nové skutočnosti, ktoré by neboli procesným
stranám známe už v prípravnom konaní.

K samotnému odbornému stanovisku č. 06/2021 znalca Ing. A. E. B. krajský súd hneď na úvod musí
konštatovať, že v zmysle § 145 ods. 1 Trestného poriadku znalec nie je oprávnený riešiť právne otázky

ani hodnotiť vykonané dôkazy, ani robiť právne závery. Jedine súd je oprávnený a aj povinný v rámci
voľného hodnotenia dôkazov vysporiadať sa zákonným spôsobom so vzájomnými rozpormi medzi
vykonanými dôkazmi. V rámci hodnotenia dôkazov nie je možné odvolať sa na hodnotenie dôkazov
znalcom z akéhokoľvek odvetvia. V tomto smere krajský súd poukazuje aj na ustálenú judikatúru (napr.
R 33/1981), v zmysle ktorej znalcovi neprináleží vykonávať hodnotenie dôkazov ani z hľadiska ich

vierohodnosti, ani v tom smere, či skutočnosť, o ktorej podáva správu, je preukázaná. Ak vykonané
dôkazy, na ktorých podklade má znalec podať posudok, sú vo vzájomnom rozpore, znalec je povinný
vypracovať posudok s ohľadom na všetky do úvahy prichádzajúce alternatívy.

Z odborného stanoviska ale nie je zrejmé, ako sa znalec vysporiadal s alternatívou nehodového

deja podľa výpovede samotného obžalovaného. Z neznámych dôvodov sa naopak znalec zaoberal
alternatívou podľa vyjadrení svedkyne Dany F., ktorá ani nebola účastníčkou dopravnej nehody.
Namiesto vypracovania jednotlivých alternatív priebehu nehodového deja a možnostiam zabránenia
dopravnej nehode zo strany obžalovaného a poškodenej sa znalec venoval analýze a rozporom vo
výpovediach poškodenej a svedkyne L. F..

Preskúmateľnosť znaleckého posudku je základnou vlastnosťou znaleckého posudku. Príjemca
posudku musí byť schopný preskúmať znalcov postup, aby mohol znalecký posudok hodnotiť. Znalecký
posudok, ktorý nie je preskúmateľný, nie je dôkazom, ale je len obyčajným tvrdením, ktoré nie je možné
overiť. Preskúmateľnosť je preto nutná podmienka pre hodnotenie dôkazov. Preskúmateľnosť znamená,

že znalecký posudok obsahuje aj podrobné údaje ako sa znalec dopracoval k záverom, aké metódy
použil, z akých dôkazov vychádzal a pod.

Vo všeobecnosti platí, že technickou príčinou dopravnej nehody sú tie prvky nehodového deja, ktoré
vznikli v rozpore s technickým výkladom pravidiel cestnej premávky a ktoré buď vyvolali kolíznu situáciu,

alebo znemožnili zabrániť dopravnej nehode. Z odborného vyjadrenia však nemožno zistiť, aká bola
technická príčina dopravnej nehody, zrejme aj z dôvodu, že relevantné otázky vo vzťahu k samotnému
priebehu a príčinám dopravnej nehody neboli ani znalcovi v zadaní položené. Namiesto toho znalec
neprípustným spôsobom hodnotil výpovede poškodenej a svedkyne L. Mojžišovej, hodnotil jednotlivérozpory v ich výpovediach, dokonca z výpovedí vyvodzoval aj skutkové a právne závery, keď napr.
uvádzal, čo by si poškodená musela všimnúť a zapamätať, keďže si pamätala viac veľmi podrobných
detailov kolízie. Nie je však úlohou znalca z odvetvia nehody v cestnej premávke hodnotiť, čo by si

muselasvedkyňavšimnúťazapamätať.Ztaktovypracovanéhoodbornéhostanoviskapotomprekrajský
súd nevyplynuli žiadne relevantné závery, ktoré by mohli mať za následok zmenu skutkových a právnych
záverov, ku ktorým dospel prvostupňový súd po vykonanom a správne zhodnotenom dokazovaní. V tejto
súvislosti je možné na záver už len uviesť, že je irelevantné, koľko motorových vozidiel jazdilo v smere
od Tajova ku miestu kolízie, keďže je nesporné, že poškodenú na priechode pre chodcov, a to v jeho

strede, zrazilo vozidlo, ktoré šoféroval obžalovaný. Taktiež je iluzórne predpokladať, že poškodená s
presnosťou na centimetre označí miesto kolízie, a to jednak s poukazom na charakter zranení, ktoré pri
dopravnej nehode utrpela, a s poukazom na čas, ktorý od dopravnej nehody uplynul. Znalec mohol pri
vypracovaní odborného stanoviska vychádzať zo zápisnice o ohliadke miesta dopravnej nehody, kde je
presne vyznačené miesto zrážky, ktoré určil obžalovaný, ako aj miesto dopadu poškodenej po náraze.

Okresný súd napokon nepochybil ani pri rozhodovaní o uloženom treste. K námietkam prokurátora
krajský súd považuje za nevyhnutné uviesť, že v rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva
významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu. Druh a výmera trestu musia byť súdom v
každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu.
Okrem ďalších skutočností, na ktoré je súd povinný pri ukladaní trestu prihliadnuť, patrí aj osoba

páchateľa, pomery páchateľa (majetkové, rodinné, osobné), či možnosť jeho nápravy. Primeranosť a
individualizácia trestu tak núti súd prihliadať na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, a teda bráni
mechanickému postupu pri rozhodovaní o treste. V zmysle § 34 ods. 3 Trestného zákona trest má
postihovaťibapáchateľa,takabybolzabezpečenýčonajmenšívplyvnajehorodinuajemublízkeosoby.
Uložený trest odňatia slobody vo výmere 1 roka, teda na samej dolnej hranici zákonom ustanovenej

trestnej sadzby, s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu vo výmere 1 roka, teda opäť
na samej dolnej hranici trestnej sadzby, aj krajský súd považuje za primeraný a zákonný, a to najmä
s poukazom na doterajšiu bezúhonnosť obžalovaného, ktorý doposiaľ nebol súdne trestaný, ako aj s
poukazom na skutočnosť, že obžalovaný spáchal nedbanlivostný trestný čin. Rovnako tak uložený trest
zákazu činnosti vo výmere 1 roka je primeraný všetkým okolnostiam prípadu. Záznamy o priestupkoch v

evidenčnej karte vodiča ani krajský súd nepovažoval za tak závažné, že by odôvodňovali uloženie trestu
zákazučinnostivovyššejvýmere.Taktouloženýtrestjepretopostačujúci,pričomspĺňajednakvýchovný
účel trestu, ako aj atribúty individuálnej a generálnej prevencie, a zároveň postihuje len obžalovaného,
a zabráni mu v páchaní ďalšej trestnej činnosti a dostatočne zabezpečí jeho prevýchovu. Čo sa týka
rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1To/53/2018 zo dňa 27. 03. 2019, na ktorý poukázal

obžalovaný v písomnom odôvodnení odvolania, krajský súd musí konštatovať, že právna kvalifikácia
skutku uvedeného v tomto rozsudku bola pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného
zákona, nie podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ako je tomu v prejednávanom prípade, a Krajský súd
v Bratislave obžalovanému neukladal trest zákazu činnosti z dôvodu, že od dopravnej nehody uplynulo
viac ako 5 rokov, počas ktorých nespáchal žiadny priestupok na úseku cestnej premávky. Záverom

krajský súd už len poznamenáva, že v priebehu trestného konania obžalovaný nepredložil jediný dôkaz
preukazujúci, že by bol vodičom z povolania, a že v prípade uloženia trestu zákazu činnosti by bola
ohrozená jeho zárobková činnosť. Jedine v predtlači zápisnice o výsluchu obvineného na č.l. 4 je v časti
„zamestnávateľ a miesto zamestnania“ uvedené SZČO (autodoprava - kamiónová), z ktorého údaju bez
ďalšieho nie je možné dospieť k záveru, že obžalovaný je skutočne aj vodičom z povolania.

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností preto krajský súd v zmysle § 319 Trestného poriadku
zamietol odvolanie obžalovaného X. E. a okresného prokurátora ako nedôvodné.

UznesenieboloprijatésenátomKrajskéhosúduvBanskejBystricijednomyseľne(§163ods.4Trestného
poriadku v spojení s § 180 Trestného poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.