Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. február 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/10/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5619202165
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5619202165.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov
JUDr. Martiny Mochnáčovej a Mgr. Andreja Kekelyho, v spore žalobcu: K. P., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom A. XXX/XX, XXX XX C., proti žalovaným: 1/ M. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. I. XXX,
XXX XX Z., 2/ M. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. I. XXX, XXX XX Z., obom zastúpeným JUDr.
Ing. Marcelou Martinkovičovou, advokátkou so sídlom Nám. sv. Egídia 95, 058 01 Poprad, IČO: 50 672

720, o zaplatenie sumy 25.000,00 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku
Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 10C/29/2019-136 zo dňa 12.08.2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 10C/29/2019-136 zo dňa 12.08.2020
v prvej, druhej, štvrtej a piatej vete výroku potvrdzuje.

Odvolanie žalovaného 1/ proti v druhej, tretej a piatej vete výroku rozsudku Okresného súdu Liptovský
Mikuláš č. k. 10C/29/2019-136 zo dňa 12.08.2020 odmieta.

Odvolanie žalovaného 2/ proti prvej, tretej a štvrtej vete výroku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k.
10C/29/2019-136 zo dňa 12.08.2020 odmieta.

Žalobca má proti žalovanému 1/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

Žalobca má proti žalovanému 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd (ďalej aj „súd prvej inštancie“) uložil žalovanému 1/ povinnosť
zaplatiť žalobcovi 12.500,00 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 12,500,00
Eur od 01.01.2016 do zaplatenia do 2 mesiacov od právoplatnosti rozsudku (prvá veta výroku), ďalej
uložil žalovanému 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi 12.262,50 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5
% ročne zo sumy 12,262,50 Eur od 01.01.2016 do zaplatenia do 2 mesiacov od právoplatnosti
rozsudku (druhá veta výroku) a vo zvyšnej časti žalobu žalobcu voči žalovanému 2/ zamietol

(tretia veta výroku). Zároveň priznal žalobcovi voči žalovanému 1/ nárok na náhradu trov konania v
plnom rozsahu (štvrtá veta výroku) a voči žalovanému 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 96,2
% (piata veta výroku).
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal voči žalovanému 1/
zaplatenia sumy 12.500,00 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od
01.01.2016 do zaplatenia a voči žalovanému 2/ zaplatenia sumy 12.500,00 Eur spolu s

úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 01.01.2016 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania.
Tvrdil, že má voči dlžníkovi - M. A. neuhradenú pohľadávku, ktorá ku dňu 26.09.2015
predstavovala sumu 33.732,71 Eur, z ktorých istina predstavuje 25.000,00 Eur. Žalovaní nadobudli potomto dlžníkovi dedičstvo každý v polovici, čím na nich prešiel aj uvedený záväzok. Pohľadávka
bola zabezpečená zriadením záložného práva na nehnuteľnostiach evidovaných v
katastri nehnuteľností na LV č. X vedenom pre k. ú. Z., ktoré žalovaní dedením nadobudli. Pohľadávka

bola prihlásená v dedičskom konaní po M. A., vedenom na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp.
zn. 5D/813/2016. Keďže dlžník mu dlžnú sumu nevrátil, žalobca vyzval na úhradu dlhu dedičov, ktorým
zaslalpokusopokonávku.Žalovanímuoznámili,žedlhbudúsplácaťvsplátkach,každývovýške100,00
Eur mesačne. Následne im žalobca oznámil, že ich návrh akceptuje, na čo však už žalovaní nereagovali
a prestali s ním komunikovať. Dlžník mu v prehlásení o uznaní dlhu prisľúbil zaplatiť dlh do

31.12.2015, preto sa dňom 01.01.2016 dostal do omeškania.
3. Žalovaní voči žalobe namietali, že dlh v dedičskom konaní po svojej matke neuznali, preto aj
nereagovali na výzvu žalobcu. Spochybnili podpis svojej matky na zmluve o pôžičke zo dňa 01.01.2011.
Taktiež spochybnili jej podpis na listine „Prehlásenie o uznaní dlhu“ zo dňa 26.09.2015. Žalovaní
poukázali aj na skutočnosť, že ich matka sa vždy podpisovala celým priezviskom, nie len nečitateľným
podpisom. Spochybnili aj odovzdanie peňazí, keďže zmluva o pôžičke bola podpísaná dňa 01.01.2011, t.

j. na Silvestra, kedy boli obaja prítomní v dome, trávili Nový rok spolu so svojou matkou a babkou.
Ich mama mala účet, na ktorý mohla byť pôžička poukázaná. Žalovaní tiež poukázali na skutočnosť, že
zmluva o pôžičke je reálny kontrakt, preto pre vznik záväzku nepostačuje len uzavretie dohody, potrebné
je aj odovzdanie peňazí. Žalobca však nepreukázal odovzdanie peňazí dlžníkovi a ani skutočnosť, že
takouto sumou disponoval. Napriek tomu, že poručiteľkou nebola vykonaná žiadna splátka, žalobca po

prehlásení o uznaní dlhu nevykonal žiadne úkony na vymoženie dlhu, hoci mal s poručiteľkou
uzatvorenú záložnú zmluvu. V dedičskom konaní boli prihlásené pohľadávky od rôznych exekútorov,
ktoré vznikli v čase, keď mala poručiteľka dostať pôžičku. Ak by pôžičku dostala, neboli by vznikli dlhy,
ktoré sú v súčasnosti vymáhané exekútormi. Právny úkon zmluvy o pôžičke žalobcovia považovali za
fiktívny a žalobcom uplatnený nárok za neoprávnený. Podľa ich názoru v čase prehlásenia

o uznaní dlhu poručiteľka nevedela o premlčaní, keďže listinu nepripravovala a text, týkajúci
sa premlčania, je všeobecným textom. Ak by poručiteľka o premlčaní vedela, neuznala by celý dlh. Ku
dňu podpisu prehlásenia bolo premlčaných 56 splátok, čo činí viac ako 12.000,00 Eur. Žalovaní tiež
poukázali na to, že na prehlásení o uznaní dlhu je uvedený dátum 26.09.2015, avšak k overeniu podpisu
došlo až 30.09.2015. Žalobu tak navrhli žalovaní zamietnuť.

4. Citujúc ust. § 110 ods. 1 veta druhá, § 470 ods. 1 a 2, § 517 ods. 2, § 558 ods.1, § 657 a §
658 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení (ďalej len „OZ“) a ust. §
3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka v platnom znení, súd prvej inštancie, uviedol, že vyhodnotiac vykonané dokazovanie žalobe
voči žalovanému 1/ v celom rozsahu vyhovel, nakoľko mal preukázanú jej úplnú dôvodnosť. Žalobe

voči žalovanému 2/ však vyhovel len čiastočne, nakoľko mal preukázanú jej čiastočnú dôvodnosť.
Žalobca sa žalovaného nároku domáhal právnym dôvodom vrátenia pôžičky, ktorú poskytol právnej
predchodkyni žalovaných - ich matke M. A.. Medzi stranami sporu bolo sporné uzavretie zmluvy o
pôžičke medzi žalobcom a právnou predchodkyňou žalovaných, ako aj poskytnutie pôžičky (peňažných
prostriedkov) žalobcom právnej predchodkyni žalovaných. Rovnako žalovaní spochybnili, že ich

právna predchodkyňa podpísala uznanie dlhu zo dňa 26.09.2015, resp. že v čase podpísania uvedenej
listiny by mala vedomosť o premlčaní časti záväzku. Žalobca v spore uniesol dôkazné bremeno a
preukázal všetky skutočnosti nevyhnutné pre priznanie nároku, vyplývajúceho zo zmluvy o pôžičke.
Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu a dlžník sa zaväzuje vrátiť po
uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Zmluva o pôžičke má reálnu povahu, preto na vznik

záväzkového vzťahu zo zmluvy o pôžičke sa vyžaduje aj reálne odovzdanie veci dlžníkovi.
Vznik pôžičky predpokladá dohodu účastníkov zmluvy o podstatných náležitostiach zmluvy, teda dohodu
o záväzku veriteľa poskytnúť dlžníkovi dočasne druhovo určenú vec a o záväzku dlžníka vrátiť vec
rovnakého druhu. Samotná pôžička však vzniká až reálnym úkonom, a to odovzdaním predmetu pôžičky
dlžníkovi. V prípade uplatnenia nároku na vrátenie pôžičky je preto žalobca povinný preukázať uzavretie

zmluvy o pôžičke, poskytnutie pôžičky a nevrátenie pôžičky riadne a včas. V prejednávanom spore
žalobcapreukázal,žesprávnoupredchodkyňoužalovanýchuzavrelzmluvuopôžičke.Žalobcapredložil
do spisu listinu, označenú ako zmluva o pôžičke, datovanú dňa 01.01.2011, v ktorej sa s právnou
predchodkyňou žalovaných dohodli na podstatných náležitostiach zmluvy o pôžičke, a to záväzku
žalobcu poskytnúť právnej predchodkyni žalovaných peňažné prostriedky (pôžičku) vo výške 25.000,00

Eur a záväzku právnej predchodkyne žalovaných vrátiť poskytnutú pôžičku spolu s dojednaným
úrokom v mesačných splátkach, dojednaných v splátkovom kalendári, ktorý bol neoddeliteľnou súčasťou
zmluvy. Okrem samotnej listiny (písomného vyhotovenia zmluvy o pôžičke) mal konajúci
súd preukázané uzavretie zmluvy o pôžičke aj z pripojeného spisu Okresného úradu Liptovský Mikuláš,katastrálny odbor, sp. zn. V 1884/2011, vo veci povolenia vkladu záložného práva k nehnuteľnostiam
zapísaným na LV č. X pre k. ú. Z., ktorým bol zabezpečený práve záväzok zo zmluvy o pôžičke. Pokiaľ
aj teda žalovaní spochybňovali, že ich právna predchodkyňa zmluvu o pôžičke podpísala, v zmluve o

zriadení záložného práva, v ktorej bol jej podpis úradne overený, potvrdila, že so žalobcom uzatvorili
zmluvu o pôžičke, vrátane potvrdenia výšky pôžičky. Napokon aj žalovaní vo svojich výpovediach
uviedli, že o zmluve o pôžičke sa v ich rodine vedelo. Žalovaný 1/ uviedol, že jeho otec
(bývalý manžel právnej predchodkyne žalovaných) vedel o zmluve, nakoľko mama s ním komunikovala,
povedala mu, že si požičala peniaze od žalobcu, aj mu ukázala zmluvu. Žalovaný 2/ uviedol, že ich stará

mama (matka ich právnej predchodkyne) hovorievala, že existuje papier, že v prípade smrti žalobcu
alebo ich právnej predchodkyne pôžička padá. Uvedené tvrdenia žalovaných boli preto v rozpore s ich
tvrdeniami, že o pôžičke nevedeli a že ich právna predchodkyňa zmluvu o pôžičke
neuzavrela. Naopak, z ich tvrdení vyplynulo, že v rodine mali vedomosť o zmluve o pôžičke,
a to minimálne otec žalovaných ako manžel ich právnej predchodkyne a jej matka. Pokiaľ aj žalovaní
v čase uzavretia zmluvy o pôžičke vedomosť o zmluve nemali, bolo to spôsobené tým, že finančné

záležitosti rodiny riešila ich právna predchodkyňa, s ktorou sa o financovaní potrieb rodiny nerozprávali,
(čo potvrdili vo svojich výpovediach). Len okrajovo súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že pokiaľ
je v písomnom vyhotovení zmluvy o pôžičke uvedený dátum 01.01.2011, žalobca nespochybnil, že k
uzavretiuzmluvyopôžičkedošlovinýdeň,ažpodni01.01.2011.Žalobcaodôvodniluvedenúskutočnosť
tým, že zmluva o pôžičke bola zrejme vyhotovená (vytlačená) právnou predchodkyňou žalovaných dňa

01.01.2011,ktorámuvysvetlila,žeod01.01.2011hodláurobiťzmenyvosvojomživote,apretoajpôžičku
datovala uvedeným dňom. Uvedenie nesprávneho dátumu v zmluve o pôžičke je však bez
vplyvu na jej platnosť. V zmysle ust. § 37 ods. 3 OZ právny úkon nie je neplatný pre chyby
v písaní a počítaní, ak je jeho význam nepochybný. V zmysle tohto zákonného ustanovenia mal súd
prvej inštancie za to, že z dôvodu nesprávneho uvedenia dátumu podpisu zmluvy v zmluve o pôžičke

nebolo možné vyhodnotiť uzavretú zmluvu ako neplatnú, nakoľko význam samotného právneho úkonu
je nepochybný. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že zmluva o pôžičke bola uzavretá v mesiaci
január 2011 (po 01.01.2011), prihliadajúc na časovú postupnosť následných úkonov, najmä vyplatenie
kúpnej ceny z poskytnutej pôžičky právnou predchodkyňou žalovaných na základe
kúpnej zmluvy zo dňa 15.02.2011 a prihliadajúc na skutočnosť, že splatnosť prvej splátky pôžičky bola

dojednaná na deň 01.02.2011, teda poskytnutie pôžičky muselo predchádzať začiatku jej splácania.
Prvoinštančný súd mal taktiež z vykonaného dokazovania preukázané, že žalobca poskytol právnej
predchodkyni žalovaných pôžičku vo výške 25.000,00 Eur. Uvedená skutočnosť vyplynula priamo z čl.
II. zmluvy o pôžičke, v ktorom právna predchodkyňa žalovaných ako dlžníčka vyhlásila, že potvrdzuje
prijatie pôžičky vo výške 25.000,00 Eur v hotovosti od žalobcu ako veriteľa. Žalobca

riadne odôvodnil žalovanými spochybnenú skutočnosť, či peňažnými prostriedkami v sume
25.000,00 Eur v čase poskytnutia pôžičky disponoval, k čomu uviedol, že pred poskytnutím pôžičky
dlhšie obdobie podnikal a súčasne pracoval aj v pracovnom pomere. Zároveň popísal, na
aký účel boli peniaze z poskytnutej pôžičky použité. Uviedol, že rozhodujúca časť sumy bola použitá
na odkúpenie rodinného domu a pozemkov zapísaných na LV č. X v k. ú. Z., ktoré boli

v tom čase vo vlastníctve nebankovej spoločnosti, od ktorej právna predchodkyňa žalovaných čerpala
úver. Právna predchodkyňa žalovaných si so žalobcom dojednala pôžičku práve za účelom odkúpenia
uvedených nehnuteľností do svojho výlučného vlastníctva. Uvedená skutočnosť bola preukázaná aj z
obsahu pripojeného spisu Okresného úradu Liptovský Mikuláš, katastrálny odbor, sp. zn. V 393/2011, vo
veci povolenia vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy, uzavretej

medzi obchodnou spoločnosťou EX CREDIT, a. s. ako predávajúcim a právnou
predchodkyňou žalovaných ako kupujúcou dňa 15.02.2011. Kúpna cena, ktorú právna predchodkyňa
žalovaných podľa kúpnej zmluvy vyplatila predávajúcemu, bola vo výške 16.802,78 Eur. K uzavretiu
kúpnej zmluvy a vyplateniu kúpnej ceny došlo v bezprostrednej časovej nadväznosti na
uzavretie zmluvy o pôžičke medzi žalobcom a právnou predchodkyňou žalovaných. Žalovaní

sa nevyjadrili ku skutočnosti, ako mohla ich matka uvedenou sumou disponovať, hoci vo svojich
vyjadreniachavýpovediachpoukazovalinato,ževčaseuzavretiazmluvyopôžičkebolanezamestnaná,
požičiavala si peniaze od mnohých ľudí, mala mnohé dlhy, žili v skromných podmienkach a niekoľkokrát
boli i odpojení od dodávky elektrickej energie. Za uvedenej situácie je logickým vysvetlením skutočnosti,
že mohla vyplatiť kúpnu cenu vo výške 16.802,78 Eur, práve poskytnutie pôžičky žalobcom. Skutočnosť,

že kúpna cena bola zaplatená z poskytnutej pôžičky, nevyvrátila ani výpoveď svedkyne V. A., ktorá
uviedla, že za právnu predchodkyňu žalovaných a jej manžela uhrádzala len dlh voči A. A., a. s. Pokiaľ
žalovaní tvrdili, že v prípade, ak by ich právnej predchodkyni bola poskytnutá pôžička, neboli by jej vznikli
dlhy, vymáhané v exekúcii, ktoré boli uplatnené v dedičskom konaní, súd prvej inštancie nepovažovaltúto argumentáciu za dôvodnú. Predovšetkým rozhodujúca časť poskytnutej pôžičky
bola použitá na vyplatenie kúpnej ceny z kúpnej zmluvy zo dňa 15.02.2011. Exekúcie, evidované na
LV č. X, k. ú. Z., začali po poskytnutí pôžičky právnej predchodkyni žalovaných, v roku 2011, 2013,

2015, 2016. Pohľadávka z platobného rozkazu Okresného súdu Poprad č. k. 12Ro/987/2012-7, na
ktorú poukazovali žalovaní vo vyjadrení k žalobe, bola priznaná až dňa 05.11.2012, t. j. takmer 2 roky
po poskytnutí pôžičky. Pohľadávka Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a. s. bola vymáhaná na základe
výkazu nedoplatkov zo dňa 13.07.2011, teda vydaného až po poskytnutí pôžičky. Prvoinštančný súd
nemal preukázanú ani dôvodnosť argumentácie žalovaných, že ak by bola ich matke poskytnutá

pôžička, nebol by ich dodávateľ odpojil od dodávky elektriny. Žalobca uviedol, že práve časť pôžičky
bola použitá na úhradu nedoplatkov za dodávku elektriny, keďže domácnosť žalovaných
a ich matky bola od jej dodávky odpojená. Ak teda došlo k opätovnému pripojeniu k dodávke elektriny,
stalo sa tak v dôsledku úhrady nedoplatku za spotrebu. Pohľadávka Stredoslovenskej energetiky, a. s.,
prihlásená v dedičskom konaní, bola priznaná až rozhodnutím súdu zo dňa
06.03.2014, t. j. viac ako 3 roky po poskytnutí pôžičky. Len na margo súd prvej inštancie uviedol, že

bez vplyvu na právne posúdenie veci bola aj argumentácia žalovaných o nevykonaní
úkonov žalobcu smerujúcich k uplatneniu, resp. vymoženiu žalovanej pohľadávky, najmä možnosti
výkonuzáložnéhoprávaknehnuteľnostiam.Určeniečasuuplatneniapohľadávkyarozhodnutie o
pristúpení k výkonu záložného práva prislúcha výlučne veriteľovi. Zo skutočnosti, že
žalobca nepristúpil už za života právnej predchodkyne žalovaných k uplatneniu žalovanej pohľadávky,

resp. k výkonu záložného práva nemožno vyvodzovať, že pohľadávka nevznikla, resp. zanikla. Žalobca,
navyše, dostatočným a logicky akceptovateľným spôsobom vysvetlil, prečo si uplatnil pohľadávku až
po smrti právnej predchodkyne žalovaných, a to najmä prihliadajúc na jej správanie a vyhýbanie sa
splácaniu dlhu poukazovaním na rôzne dôvody jej platobnej neschopnosti. Rovnako objasnil, že k
výkonu záložného práva nepristúpil najmä s ohľadom na zaťaženie založených nehnuteľností vecným

bremenom (zriadeným právnou predchodkyňou žalovaných v prospech M. T.).
5. Žalovaní nerozporovali, že ich právna predchodkyňa žalobcovi žiadnu sumu na úhradu pôžičky
nezaplatila. Rovnako nerozporovali, že žalobca a ich právna predchodkyňa sa dohodli na predčasnej
splatnosti pôžičky z dôvodu nesplácania dojednaných splátok, čo vyplynulo aj z prehlásenia
o uznaní dlhu podpísaného dňa 30.09.2015. Nakoľko žalobca v spore preukázal, že s právnou

predchodkyňou žalovaných uzavrel zmluvu o pôžičke, ktorá obsahovala podstatné náležitosti, reálne
jej poskytol peňažné prostriedky v sume 25,000,00 Eur (pôžičku), ktorú mu právna predchodkyňa
žalovaných ani sčasti nevrátila, vzniklo mu právo na vrátenie poskytnutej pôžičky. Medzi stranami sporu
nebolo sporné, že žalovaní sú dedičia po M. A., čo bolo preukázané aj obsahom pripojeného spisu
Okresného súdu Liptovský Mikuláš spis. zn. 5D/813/2016. V zmysle ust. § 470 OZ preto žalovaní

zodpovedajú do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za dlhy ich právnej predchodkyne, a to podľa
pomeru toho, čo z dedičstva nadobudli, k celému dedičstvu. Z obsahu pripojeného dedičského spisu
bolo preukázané, že žalovaný 1/ nadobudol dedičstvo v hodnote 28.567,53 Eur, čo je 50,95 % z celkovej
hodnoty dedičstva (56.067,45 Eur) a žalovaný 2/ nadobudol dedičstvo v celkovej hodnote 27.499,93
Eur, čo je 49,05 % z celkovej hodnoty dedičstva. Žalovaný 1/ preto zodpovedá za dlh poručiteľky v sume

12.737,50 Eur (50,59 % z 25.000,00 Eur) a žalovaný 2/ v sume 12.262,50 Eur (49,05 % z 25.000,00
Eur). Nakoľko nemohol rozhodnúť nad rámec uplatnený žalobcom v žalobe, súd prvej inštancie uložil
žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť žalobcovi 12.500,00 Eur (ako bolo uplatnené v žalobe) a žalovanému
2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi 12.262,50 Eur. V zostávajúcej časti žalobu voči žalovanému 2/ zamietol.
Z dôvodu, že celková výška dlhov poručiteľky bola 5.804,40 Eur a čistá hodnota dedičstva 50.263,41

Eur žalovaní zodpovedajú za žalovaný dlh poručiteľky v plnom rozsahu, nakoľko čistá hodnota dedičstva
(po odpočítaní dlhov poručiteľky) je vyššia ako výška žalovanej sumy.
6. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že nakoľko sa právna predchodkyňa žalovaných dostala s
plnením svojho peňažného záväzku do omeškania, prislúchalo žalobcovi aj právo na
zaplatenie úrokov z omeškania, ktoré si uplatnil odo dňa 01.01.2016, t. j. odo dňa nasledujúceho po

dni, do ktorého sa zaviazala právna predchodkyňa žalovaných dlh uhradiť. Počiatok uplatnených úrokov
z omeškania nebol medzi stranami sporu sporný. Okresný súd preto priznal žalobcovi voči žalovaným
nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5 % ročne, zodpovedajúcej výške úrokov z omeškania
podľa občianskoprávnych predpisov, a to vzťahu ku žalovanému 1/ zo sumy 12.500,00 Eur a vo vzťahu
ku žalovanému 2/ zo sumy 12.262,50 Eur. Vo vzťahu ku žalovanému 2/ bol nárok v zostávajúcej časti

uplatnených úrokov z omeškania ako nedôvodný zamietnutý.
7. Ako nedôvodne vznesenú vyhodnotil súd prvej inštancie i námietku premlčania vznesenú žalovanými.
Žalovaní odôvodňovali vznesenú námietku premlčania voči časti žalovanej pohľadávky neplatnosťou
uznania dlhu z dôvodu jeho nepodpísania ich právnou predchodkyňou a súčasne jej nevedomosťouo premlčaní časti dlhu v čase podpisu uznania dlhu. Z originálu listiny označenej ako „Prehlásenie
o uznaní dlhu“ mal súd prvej inštancie preukázané, že podpis právnej predchodkyne žalovaných bol
na listine úradne overený Obcou Z. dňa 30.09.2015. Z uvedeného dôvodu nemal dôvod pochybnosť

o pravosti podpisu listiny právnou predchodkyňou žalovaných. Žalovaní síce vo vyjadrení k žalobe
navrhli vykonať na overenie pravosti podpisu ich právnej predchodkyne na listine znalecké dokazovanie,
následne však od uvedeného dôkazného návrhu upustili. Pokiaľ poukazovali žalovaní na rozpor medzi
dátumom vyhotovenia listiny (26.09.2015) a dátumom overenia podpisu ich právnej predchodkyne na
listine (30.09.2015), táto skutočnosť nemala vplyv na platnosť vyhlásenia o uznaní dlhu. Bolo totiž

nepochybné, že právna predchodkyňa žalovaných listinu podpísala dňa 30.09.2015, kedy bol jej podpis
na listine úradne overený. Konajúci súd nemal preukázanú ani skutočnosť, že právna predchodkyňa
žalovaných o premlčaní časti dlhu v čase podpisu uznania dlhu nevedela. Žalobca popísal,
akým spôsobom došlo k vyhotoveniu uvedenej listiny, ktorú, podľa jeho tvrdení, vyhotovila sama právna
predchodkyňa žalovaných. Okresný súd mal za to, že s ohľadom na skutočnosť, že právna
predchodkyňa žalovaných mala viac dlhov voči viacerým subjektom, vrátane nebankových spoločností,

bola spôsobilá pripraviť text listiny s uznávacím prejavom, vrátane časti o vedomosti o premlčaní časti
dlhu a tiež bola spôsobilá pochopiť jeho zmysel a právne následky, ktoré, navyše, boli v listine výslovne
vo vzťahu k plynutiu premlčacej doby uvedené. Samotný text listiny bol formulovaný jednoznačne, jasne,
určito a zrozumiteľne a nespôsobuje žiadne pochybnosti o tom, čo bolo obsahom listiny,
aký úkon mienila právna predchodkyňa žalovaných vykonať a s akými právnymi následkami. Rovnako

jasný, určitý a zrozumiteľný bol prejav vôle právnej predchodkyne žalovaných vo vzťahu k
vedomosti o premlčaní časti dlhu. Uznanie dlhu ako jednostranný právny úkon zakladá
vyvrátiteľnú právnu domnienku, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má uznanie uvedený
právny následok len vtedy, ak osoba, ktorá dlh uznala, vedela o jeho premlčaní. Na nastúpenie právnych
účinkov uznania dlhu je potrebné, aby dlžník písomne uznal, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu a

výšky. Podľa ust. § 110 ods. 1 veta druhá OZ má uznanie dlhu účinky aj na plynutie premlčacej doby,
nakoľko ak záväzok dlžník písomne uzná čo do dôvodu i výšky, začína vo vzťahu k uznanému
záväzku plynúť nová desaťročná premlčacia doba. Na nastúpenie účinkov zákonného ust. § 110 ods. 1
OZ, t. j. plynutia desaťročnej premlčacej doby, sa vo vzťahu k premlčanému dlhu, na rozdiel od účinkov
uznania podľa ust. § 558 OZ, t. j. vznik vyvrátiteľnej právnej domnienky o existencii dlhu, nevyžaduje

vedomosť o premlčaní dlhu v čase uznania. V dôsledku platného uznania dlhu právnou
predchodkyňou žalovaných došlo ku založeniu vyvrátiteľnej právnej domnienky, že žalovaný dlh voči
žalobcovi ku dňu uznania, t. j. ku dňu 30.09.2015, trval a súčasne, keďže v uznaní dlhu bola uvedená
lehota na plnenie do 31.12.2015, začala uplynutím uvedenej lehoty na plnenie plynúť nová desaťročná
premlčacia doba, a to aj vo vzťahu k tej časti dlhu, ktorá bola ku dňu uznania dlhu v dôsledku uplynutia

všeobecnej trojročnej premlčacej doby premlčaná. Žaloba, podaná žalobcom na súde dňa 29.07.2019,
preto bola podaná včas.
8. Rovnako súd prvej inštancie nepovažoval za dôvodnú ani argumentáciu žalovaných o
nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v spore z dôvodu, že dlh ich právnej predchodkyne vznikol za
trvania jej manželstva, a preto mal byť vyporiadaný v rámci bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Podľa ustálenej judikatúry, ak za trvania manželstva uzavrie zmluvu o pôžičke iba jeden z manželov,
nepotrebuje na to súhlas druhého manžela a je zo zmluvy zaviazaný ako samostatný
dlžník (teda nie solidárne s druhým manželom). Nakoľko právna predchodkyňa žalovaných uzatvorila
zmluvu vo vlastnom mene ako jediný dlžník, predstavoval jej záväzok zo zmluvy výlučný záväzok, nie
spoločný záväzok manželov, ktorý by bolo možné vyporiadať v rámci vyporiadania bezpodielového

spoluvlastníctva manželov.
9. Napokon súd prvej inštancie v zmysle ust. § 232 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“) určil žalovaným dlhšiu lehotu na plnenie prihliadajúc k výške priznaného
plnenia.
10. O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol podľa ust. § 262 ods. 1 v spojení s ust. §

255 ods. 1 a 2 CSP a vzhľadom k plnému úspechu žalobcu v konaní voči žalovanému 1/ a k čiastočnému
úspechu žalobcu v konaní voči žalovanému 2/, ktorý určil v rozsahu 96,2 %, tak, že žalobcovi priznal
nárok na náhradu trov konania voči žalovanému 1/ v plnom rozsahu a voči žalovanému 2/ v rozsahu
96,2 %.
11. Proti rozsudku okresného súdu v celom jeho rozsahu (proti všetkým výrokom) podali v zákonnej

lehotespoločnýmpodanímodvolanieobajažalovaní1/a2/,ktorínavrhovali,abyodvolacísúdnapadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie; alternatívne
žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol a tiež im priznal voči žalobcovi
nárok na náhradu trov konania.12. Odvolatelia považovali napadnutý rozsudok za nesprávny, pretože súd prvej inštancie nesprávne
a neúplne zistil skutočný stav veci [§ 365 ods. 1 písm. f) CSP] a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods. 1 písm. h) CSP]. Žalovaní nesúhlasili

so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca v spore uniesol dôkazné bremeno, preukázal všetky
skutočnosti nevyhnutné pre priznanie nároku vyplývajúceho zo zmluvy o pôžičke a že v spore
preukázal, že s právnou predchodkyňou žalovaných uzavrel zmluvu o pôžičke. Žalovaní namietali, že na
vznik zmluvy o pôžičke ako reálneho kontraktu je potrebná nielen dohoda o podstatných náležitostiach
tohto zmluvného typu, ale aj reálne odovzdanie predmetu pôžičky, čo však žalobca nepreukázal. Zo

strany žalobcu absentoval dôkaz o odovzdaní žalovanej sumy ich matke, ako aj dôkaz o tom, že takouto
veľkou sumou v danom čase disponoval. Túto skutočnosť súd prvej inštancie pri rozhodovaní
nezobral do úvahy, pričom priložené listinné dôkazy túto skutočnosť nepreukazujú. Z
obsahu pripojeného spisu Okresného úradu Liptovský Mikuláš, katastrálny odbor, sp. zn. V 393/2011
vyplýva len toľko, že kúpna cena, ktorú ich právna predchodkyňa podľa kúpnej zmluvy vyplatila pred
podpisom zmluvy predávajúcemu, bola vo výške 16.802,78 Eur. Toto však nepreukazuje, že žalobca

poskytol právnej predchodkyni žalovaných pôžičku, ktorá mala byť použitá na vyplatenie tejto kúpnej
ceny. Svoje tvrdenie, ktoré súd vzal pri rozhodovaní za pravdivé, že pred poskytnutím pôžičky
dlhšie obdobie podnikal a súčasne pracoval aj v pracovnom pomere, žalobca žiadnym
spôsobom nepreukázal. K záveru súdu prvej inštancie o uznaní žalovaného dlhu zo strany ich právnej
predchodkyne žalovaní namietali, že uznanie premlčaného dlhu zakladá právnu domnienku existencie

dlhu v čase jeho uznania iba vtedy, ak dlžník, ktorý dlh uzná, vedel o jeho premlčaní. Ak dlžník nevedel
o premlčaní, či už pre omyl skutkový alebo pre omyl právny, nemá jeho uznanie uvedené právne účinky.
Aj uznanie premlčaného dlhu zakladá len vyvrátiteľnú domnienku. Dlžník sa i tu môže brániť námietkou,
že dlh nevznikol alebo že v čase uznania neexistoval. Nemôže sa však brániť námietkou premlčania.
Právne následky viažuce sa na možnosť počítania desaťročnej premlčacej doby pri právach písomne

uznaných, čo do dôvodu i do výšky (§ 110 ods. 1 veta druhá OZ), sú závislé od toho, či dlžník o premlčaní
vedel alebo nie. Ak dlžník o premlčaní nevedel, či už pre omyl skutkový alebo pre omyl právny (napr. aj
preto, že nepoznal ustanovenia o premlčaní), nemá jeho uznanie akékoľvek právne účinky. (rozsudok
Krajského súdu Prešov sp. zn. 16Co/138/2013). Žalovaní mali tiež za to, že ich právna predchodkyňa
v čase prehlásenia o uznaní dlhu, ak toto prehlásenie podpísala, nevedela o premlčaní, nakoľko túto

listinu nepripravovala ona a text týkajúci sa premlčania je všeobecným textom. Z textu je jasné, že
ho pripravovala osoba znalá práva, pretože je v ňom použitá právnická terminológia. Poručiteľka mala
ukončené len stredoškolské vzdelanie a ak by vedela niečo o premlčaní, neuznala by celý
dlh aj s úrokmi. Ku dňu podpisu prehlásenia bolo premlčaných 56 splátok, čo je viac ako 12.000,00 Eur,
nakoľko v zmysle splátkového kalendára bola výška každej splátky iná. Žalovaní poukazovali na to, že

na prehlásení o uznaní dlhu je uvedený dátum 26.09.2015 (sobota), avšak k overeniu podpisu došlo až
dňa 30.09.2015. Vo väčšine prípadov je na veriteľovi, a nie na dlžníkovi, aby pripravil listinu, ktorou sa
chráni z dôvodu práve prípadného premlčania nároku. Dlžník sám od seba takúto listinu nemá dôvod
pripravovať, len v prípade súhlasu ju podpisuje. Na základe týchto skutočností mali žalovaní za to, že
v danom prípade prehlásenie o uznaní dlhu zo dňa 26.09.2015 nemá žiadne právne účinky a žalobca

žiadny spôsobom nepreukázal, že ich právna predchodkyňa naozaj mala vedomosť o premlčaní dlhu.
13. K odvolaniu žalovaných sa žalobca písomne vyjadril tak, že navrhoval, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok ako vecne správny potvrdil.
14. Mal za to, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, správne vyhodnotil jednotlivé dôkazy
v ich vzájomných súvislostiach a na základe vykonaného dokazovania dospel k

správnym záverom. Pokiaľ žalovaní v podanom odvolaní poukazovali na to, že žiadnym spôsobom
nepreukázal odovzdanie žalovanej sumy právnej predchodkyni žalovaných, žalobca namietal, že
odovzdanie finančných prostriedkov ním bolo preukázané minimálne tým a vyplýva to: - zo zmluvy o
pôžičke, - zo zmluvy o zriadení záložného práva na nehnuteľnostiach, - z písomného
vyhlásenia právnej predchodkyne žalovaných ako dlžníka o uznaní dlhu, - z konania žalovaných, kde aj

v dedičskom konaní boli oboznámení s tým, že na nehnuteľnostiach vo vlastníctve ich právnej
predchodkyne bolo zriadené záložné právo, čo doposiaľ nenamietali. Ak žalovaní tvrdia, že o dlhoch
ich právnej predchodkyne, vrátane uvedenej pôžičky, nemali vedomosť, je na nich preukázať, že takúto
vedomosť skutočne nemali. Nakoniec toto tvrdenie žalovaných vyvracia samotný fakt, že žalovaný 1/
sám navrhol pred podaním žaloby vyrovnanie žalovaného dlhu žalobcovi v splátkach, teda sa je možné

dôvodne domnievať,že minimálne žalovaný 1/ malo tomto dlhu vedomosť. O tom, že z peňazí
získaných z pôžičky, ktorú poskytol právnej predchodkyni žalovaných, bol vyplatený jej dom, ako aj o
tom,žebolizaplatenéinépôžičkyznebankovýchspoločnosti,vedelapaniM.T.,starámatkažalovaných.
Právna predchodkyňa žalovaných mala v inkriminovanom období viaceré dlhy a exekúciu,ktoré boli vyplatené, ale ona sama na ich vyplatenie nemala finančné prostriedky. Žalobca mal tak za
to, že uvedenými dôkazmi a skutočnosťami bolo preukázané jeho reálne plnenie v prospech právnej
predchodkyne žalovaných. Pokiaľ žalovaní v podanom odvolaní spochybňovali platnosť prehlásenia ich

právnej predchodkyne o uznaní dlhu, túto písomnosť nechala vyhotoviť ona, ak túto nevyhotovila sama,
sama ju podpísala a svoj podpis na nej nechala osvedčiť. Spochybňovanie obsahu tejto písomnosti zo
strany žalovaných žalobca vnímal čisto ako špekulatívne, keď pôvodne spochybňovali podpis na tejto
písomnosti a až následne začali spochybňovať obsah tejto písomnosti, že túto nepísala ich matka a
podobne. Žalobca súčasne uviedol, že obsah zmluvy o pôžičke a zmluvy o zriadení záložného práva,

nepripravili účastníci týchto právnych úkonov, ale bol pripravený právnikom. Tvrdenie žalovaných, že vo
väčšine prípadov je na veriteľovi a nie na dlžníkovi, aby pripravil listinu, ktorou sa chráni z
dôvodu prípadného premlčania nároku, považoval žalobca v danom prípade za nehoráznosť, nakoľko
on právnej predchodkyni žalovaných poslal výzvu, aby mu vrátila peniaze a od nej dostal spomínané
uznanie dlhu. Navyše uznanie dlhu je prejavom vôle dlžníka, a nie veriteľa. Veriteľ je oprávnený požiadať
dlžníka o takýto prejav jeho vôle a je len na dlžníkovi, či takýto prejav vôle vykonaná, alebo nie. Z obsahu

predmetného uznania dlhu jednoznačne vyplýva, o aký dlh sa jedná, na základe akého titulu tento dlh
vznikol a navyše, že toto prehlásenie bolo podané aj s vedomím dlžníka o plynutí premlčacej doby, s
vedomím dlžníka o premlčaní časti splátok dlhu, ako aj s vedomím dlžníka o tom, že týmto prehlásením
a uznaním dlhu vzniká nová premlčacia doba dlhu v trvaní 10 rokov. Ďalej žalobca poukazoval na
vyvrátiteľnú právnu domnienku, vyplývajúcu z uznania dlhu, o jeho existencii v čase uznania, a preto

dôkazné bremeno na preukázanie opaku zaťažovalo v spore žalovaných. Záverom sa žalobca, že
odvolanie žalovaných považuje za špekulatívne, nezrozumiteľné a vnútorne si protirečiace, urobené v
snahe žalovaných vyhnúť sa plneniu. Na jednej strane totiž žalovaní spochybňujú odovzdanie peňazí
ich právnej predchodkyni, na strane druhej spochybňujú obsah jej prehlásenia o uznaní dlhu (ktorý len
potvrdzuje reálnosť kontraktu z pôžičky). Navyše žalovaní poukazujú na údajné premlčanie časti dlhu,

keď tvrdia, že dlh neexistuje a následne tvrdia, že časť dlhu je premlčaná, čo je v zrejmom rozpore s ich
predchádzajúcimi vyjadrenia o neexistencii dlhu.
15. Žalovaní odvolaciu repliku nepodali a odvolaciemu súdu už neboli predložené žiadne ďalšie podania
strán sporu.
16. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku čo do prvej,

druhej, štvrtej a piatej vety jeho výroku bolo podané oprávneným subjektom (§ 359 CSP) - žalovaným 1/
čo do prvej a štvrtej vety jeho výroku a žalovaným 2/ čo do jeho druhej a piatej vety jeho výroku, keďže
v uvedenom rozsahu bolo rozhodnuté v neprospech toho ktorého zo žalovaných, včas (§ 362 ods. 1
CSP) a napokon proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal
rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi

podľa ust. § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania postupom podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a
contrario v spojení s ust. § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP v
rozsahu prvej, druhej, štvrtej a piatej vety jeho výroku, (teda aj v závislom výroku o trovách konania na
súde prvej inštancie), ako vecne správny potvrdil. Súčasne odvolanie žalovaného 1/ proti rozsudku súdu
prvej inštancie čo do druhej, tretej a piatej vety jeho výroku a odvolanie žalovaného 2/ proti rozsudku

súdu prvej inštancie čo do prvej, tretej a štvrtej vety jeho výroku ako podané neoprávnenou osobou
podľa ust. § 386 písm. b) v spojení s ust. § 359 CSP odmietol.
17. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a
v celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, na ktorých svoje
rozhodnutie súd prvej inštancie založil. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti

rozhodné pre posúdenie danej veci, pre rozhodnutie o žalobe žalobcu, vecne správne rozhodol a svoje
rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie
je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z
uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

18. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle ust. § 380 CSP je viazaný
odvolacími dôvodmi (ods. 1), s výnimkou vád týkajúcich sa podmienok konania, na ktoré je
povinný prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (ods. 2). Z tohto vyplýva, že na iné
pochybenia súdu prvej inštancie, mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak
mohli byť v zmysle ust. § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, prihliadať nemôže, aj keď by takéto

pochybenia zistil.
19. Následne sa odvolací súd zaoberal odvolacími námietkami žalovaných 1/ a 2/.
20. Žalovaní 1/ a 2/ svoje odvolanie založili na tom, že súd prvej inštancie nesprávne a neúplne zistil
skutkový stav [§ 365 ods. 1 písm. f) CSP], čo malo spočívať v tom, že súd prvej inštancie mal zapreukázané, že žalobca poskytol ich právnej predchodkyni peňažnú sumu pôžičky. Túto skutočnosť však
žalobca podľa žalovaných nepreukázal a súčasne ani to, že vôbec takou sumu v čase poskytnutia
pôžičky disponoval. Túto odvolaciu námietku považoval odvolací súd za nedôvodnú.

21. Vo všeobecnosti odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany
sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotením dôkazov (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 252/2004 zo dňa 31.08.2004), ani
právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej
požiadavkami(uznesenieÚstavnéhosúduSRsp.zn.I.ÚS50/2004 zodňa03.03.2004).Doobsahu

základného práva podľa ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa ust. čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia dôkazov (uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/1997 zo dňa 19.03.1997 a
sp. zn. II. ÚS 251/2003 zo dňa 17.12.2003). Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania, rozhodnutie,
ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdov (§ 185 ods. 1 CSP), a nie

strán sporu.
22. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie hodnotil dôkazy v súlade so zásadami voľného
hodnotenia dôkazov uvedenými v ust. § 191 ods. 1 CSP, teda každý dôkaz jednotlivo a všetky
vo vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri
formulácii svojho skutkového záveru o tom, že žalobca prenechal na základe zmluvy o pôžičke právnej

predchodkyni žalovaných peňažné prostriedky v sume 25.000,00 Eur, súd prvej inštancie vychádzal
zo všetkých dôkazov produkovaných stranami, pričom tieto jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti
logicky a presvedčivo vyhodnotil (pozri odseky č. 31. a 32. napadnutého rozsudku). Žalobcovia tieto
myšlienkové procesy súdu prvej inštancie v ich konkrétnostiach nijako nespochybnili, tieto namietali
len všeobecne principiálne trvajúc na tom, že žalobca priamym dôkazom prenechanie sumy 25.000,00

Eur ich právnej predchodkyni nepreukázal. Konkrétne žalovaní namietali len toľko, že skutočnosť
vyplatenia kúpnej ceny vo výške 16.802,78 Eur za kúpu nehnuteľností pred podpisom kúpnej zmluvy
(podľa ktorej vklad vlastníckeho práva bol povolený katastrálnym úradom pod č. V 393/2011), vôbec
nepreukazuje poskytnutie pôžičky zo strany žalobcu ich právnej predchodkyni. Žalovaní však nijakým
spôsobom nespochybnili úvahy súdu prvej inštancie založené napr. na skutočnosti, že ich samotná

právna predchodkyňa potvrdila poskytnutie sumy 25.000,00 Eur v záložnej zmluve zo dňa 04.07.2011,
ktorou na zabezpečenie žalovanej pohľadávky zriadila v prospech žalobcu ako veriteľa záložné právo
k nehnuteľnostiam, ktoré nadobudla práve na základe spomenutej kúpnej zmluvy. Niet logického
dôvodu, aby právna predchodkyňa žalovaných zriaďovala záložné právo na zabezpečenie neexistentnej
pohľadávky žalobcu. Súčasne žalovaní v podanom odvolaní úplne opomenuli skutočnosť, že

uznanie dlhu (§ 558 OZ) nemá právny význam len z hľadiska premlčania uznaného dlhu, ale súčasne je
právnouskutočnosťou,ktorámázanásledokvznikvyvrátiteľnejprávnejdomnienky,žeuznanýdlhvčase
uznania dlhu existoval. Vyvrátiť túto právnu domnienku sa však žalovaným nepodarilo. S ich námietkami
ohľadom pravosti podpisu ich právnej predchodkyne na uznaní dlhu sa súd prvej inštancie vysporiadal.
Ako uviedol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, vzhľadom k overeniu podpisu

právnejpredchodkynežalovanýchnatejtolistine,nemaldôvodnúpochybnosťopravostipodpisuprávnej
predchodkyne žalovaných na uznaní dlhu. Súčasne zdôraznil, že žalovaní napokon ani netrvali na
dokazovaní znalcom, ktoré malo overiť pravosť tohto podpisu. V podanom odvolaní už pravosť podpisu
svojej právnej predchodkyne na uznaní dlhu žalovaní ani výslovne nenamietali. Spochybňovali len
skutočnosť, že ich právna predchodkyňa vedela v čase uznania dlhu o jeho čiastočnom premlčaní

(žalovaní tvrdili, že ku dňu podpísania uznania dlhu ich právnou predchodkyňou, t. j. ku dňu 30.09.2015
bol jej dlh premlčaný v rozsahu 56 splátok, t. j. v rozsahu sumy viac ako 12.000,00 Eur; pozn. ku dňu
30.09.2015 bol predmetný dlh premlčaný v trojročnej premlčacej dobe podľa ust. § 101 OZ len v rozsahu
20 splátok splatných v období od 01.02.2011 do 30.09.2012, t. j. v rozsahu 20 splátok istiny každej vo
výške 150,00 Eur, t. j. v rozsahu sumy 3.000,00 Eur). Argumentáciu žalovaných, že ak by si ich

právna predchodkyňa bola vedomá premlčania časti svojho dlhu, určite by celý dlh aj s úrokmi neuznala,
považoval odvolací súd za účelovú a ničím nepodloženú. V spornom uznaní dlhu bolo
zrozumiteľným a určitým spôsobom uvedené, že: „Toto prehlásenie som podala aj s vedomím plynutia
premlčacej doby splátok dlhu a premlčania časti splátok dlhu, ako aj s vedomím, že týmto prehlásením
a uznaním dlhu vzniká nová premlčacia doba môjho dlhu v trvaní 10 rokov.“. Pri svojej odvolacej

argumentácii žalovaní tiež opomenuli skutočnosť, že žalobca mal zabezpečenú žalovanú pohľadávku
záložným právom k nehnuteľnosti, pričom uspokojenie pohľadávky zo zálohu je možné aj v prípade
jej premlčania (§ 151j ods. 2 OZ). Teda aj toto mohol byť hypotetický dôvod, ktorý viedol ich právnu
predchodkyňu k uznaniu aj čiastočne premlčaného dlhu. V neposlednom rade odvolací súd poukazujesúčasne aj na vnútornú rozpornosť argumentácie žalovaných, ktorí na jednej strane tvrdili, že je vo
väčšine prípadov na veriteľovi, a nie na dlžníkovi, aby pripravil listinu, ktorou sa chráni práve z dôvodu
prípadného premlčania nároku, pričom dlžník tak nemá sám od seba dôvod takúto listinu pripravovať,

no na strane druhej žalovaní uviedli, že dlžník takúto listinu podpisuje len v prípade svojho súhlasu, teda
súhlasu s jej obsahom. Ak teda právna predchodkyňa takúto listinu (rozumej tým predmetné uznanie
dlhu datované dňa 26.09.2015) podpísala dňa 30.09.2015, zrejme týmto svojím podpisom s obsahom
tejto listiny vyjadrila svoj súhlas. Nie je dôvod sa bez ďalšieho domnievať, že textu a obsahu listiny
nerozumela. Dôkaz, ktorý by takýto opačný záver podporil, však žalovaní súdu v spore zjavne neponúkli

a ich argumentácia v rovine, že by ich právna predchodkyňa konala pri podpisovaní predmetného
uznania dlhu v omyle (či už skutkovom, alebo právnom) tak ostala len v rovine ničím nepreukázaných
tvrdení. Skutočne len na margo právnej argumentácie žalovaných odvolací súd poukazuje na to, že
pokiaľ sa žalovaní odvolávali na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16Co/138/2013, išlo o
principiálne iný typ sporu ako v súdenej veci. Vo veci rozhodovanej Krajským súdom v Prešove išlo o
spor zo spotrebiteľskej zmluvy, v ktorom prípade spotrebiteľ uznal premlčaný dlh, pričom jeho uznávací

prejav bol súčasťou dohody o splátkach, ktorú primárne sledoval uzavrieť. Teda veriteľ zneužil jeho
nerovnovážnepostavenievprávnomvzťahuavrámciprávnehoúkonu,ktorýprimárnesledovaluzavrieť,
vnútil mu aj uznávací prejav spolu s ustanovením o jeho vedomosti o premlčaní tohto dlhu.
23. V nadväznosti na uvedené považoval potom odvolací súd za nedôvodnú aj námietku žalovaných
ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie [§ 365 ods. 1 písm. h) CSP].

24. Zároveň odvolací súd považuje za potrebné v ďalšom zdôrazniť, že prípustnosť odvolania má vo
všeobecnosti nielen stránku objektívnu, ale aj stránku subjektívnu. Objektívna stránka sa nevzťahuje na
osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje (len) vecný aspekt tohto opravného prostriedku - či smeruje
proti rozhodnutiu vykazujúcemu zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je odvolanie prípustné
(objektívna prípustnosť odvolania je vymedzená ust. § 355 a nasl. CSP určujúcim podmienky, v prípade

splneniaktorýchjeodvolanieprípustné).Narozdielodtohosasubjektívnastránkaprípustnostiodvolania
viaže na osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva odvolanie -
či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať odvolanie (hoci aj proti rozhodnutiu objektívne
napadnuteľnému týmto opravným prostriedkom); takým dôvodom je skutočnosť, že rozhodnutím súdu
prvej inštancie bol odvolateľ po procesnej stránke negatívne dotknutý a bola mu spôsobená ujma

dopadajúcanajehopomery.Záverotom,žepodanéodvolaniejeprípustné,predpokladázaujatiezáveru
o jeho prípustnosti tak po stránke objektívnej, ako aj po stránke subjektívnej. Posúdenie subjektívnej
prípustnosti odvolania ale vo všeobecnosti predchádza posúdeniu objektívnej prípustnosti odvolania (k
pozri tomu napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 240/2012 zo dňa 12.11.2012).
25. Pokiaľ teda žalovaný 1/ napadol svojím odvolaním rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu,

teda aj čo do druhej vety a tretej vety jeho výroku, ktorými bolo rozhodnuté o žalobe žalobcu proti
žalovanému 2/, ako aj čo do piatej vety jeho výroku, ktorou bolo rozhodnuté o nároku na náhradu trov
konania o žalobe žalobcu proti žalovanému 2/ a súčasne pokiaľ žalovaný 2/ napadol svojím odvolaním
rovnako rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, teda aj čo do prvej vety jeho výroku, ktorou
bolo rozhodnuté o žalobe žalobcu proti žalovanému 1/, ako aj čo do štvrtej vety jeho výroku, ktorou

bolo rozhodnuté o nároku na náhradu trov konania o žalobe žalobcu proti žalovanému 1/, odvolací súd
poukazuje na to, že v danom prípade na strane žalovaných išlo o samostatné procesné spoločenstvo
(§ 76 CSP), v ktorom zo strany žalobcu došlo k uplatneniu samostatných nárokov voči žalovaným 1/
a 2/. Povinnosť uložená žalovaným 1/ a 2/ hmotnoprávne (resp. pasívna vecná legitimácia žalovaných
1/ a 2/) vyplýva z ust. § 470 ods. 1 a 2 OZ, v zmysle ktorých každý z dedičov zodpovedá do výšky

ceny nadobudnutého dedičstva za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou, pričom
ak je dedičov viac, zodpovedajú za dlhy poručiteľa podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudli, k
celému dedičstvu. Možno tak konštatovať, že v danej sporovej veci vo svojej podstate
išlo o spojené konania (166 ods. 1 CSP), ku ktorých spojeniu došlo zo strany žalobcu podaním jednej
žaloby, ktorou si uplatňoval žalobca samostatné nároky proti obom žalovaným 1/ a 2/, ktoré však spolu

skutkovo súviseli. To však neznamená, že by týmto vzniklo na strane žalovaných či už nerozlučné,
alebo nútené spoločenstvo, a teda žaloba v celom rozsahu by smerovala tak proti žalovanému 1/,
či proti žalovanému 2/. Ak teda zo strany žalovaného 1/, ako aj zo strany žalovaného 2/ došlo k
podaniu odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu (ako to uviedli samy výslovne na
strane 2 svojho spoločného odvolania: „Proti tomuto rozsudku OS Liptovský Mikuláš žalovaní podávajú

prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie proti všetkým výrokom,...“), nebolo odvolanie
každého zo žalovaných 1/ a 2/ v celom jeho rozsahu podané oprávneným subjektom, ale len v rozsahu
výrokov,ktorýmibolorozhodnutéožalobežalobcusmerujúcejprotitomuktorémuzožalovaných1/a2/a
o nároku na náhradu trov tohto konania (t. j. konania o nároku žalobcu proti tomu ktorému zo žalovaných1/ a 2/). V rozsahu uvedenom v prvej vete tohto odseku odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu
tak bolo odvolanie zo strany každého zo žalovaných 1/ a 2/ podané neoprávnenou osobou, keďže v
tomto rozsahu nebolo rozhodnuté súdom prvej inštancie vo vzťahu ku tomu ktorému zo žalovaných,

teda inak povedané, žalovaní neboli v tomto rozsahu stranou sporu a ani iným subjektom oprávneným
podať odvolanie (§ 360 a § 361 CSP).
26. Napokon pokiaľ žalovaný 2/ napadol rozsudok čo do tretej vety jeho výroku, ktorým bola žaloba
žalobcu proti nemu vo zvyšnej časti zamietnutá, odvolací súd pri posudzovaní subjektívnej prípustnosti
odvolania dospel k záveru, že právo podať odvolanie prináleží len tej strane, ktorej bola rozhodnutím

spôsobená ujma, pričom v danom prípade žalovanému 2/ zamietnutím žaloby v jej zvyšnej časti žiadna
ujma na jeho procesných právach spôsobená nebola, a preto žalovaný 2/ nebol osobou subjektívne
oprávnenou na podanie odvolania proti napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie čo do jeho tretej
vety výroku. Podstatným je totiž porovnanie výsledku sporu s nárokom uplatneným v žalobe.
27. S ohľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. §
387 ods. 1 CSP v rozsahu prvej, druhej, štvrtej a piatej vety jeho výroku, (teda aj v závislom výroku o

trovách konania na súde prvej inštancie), ako vecne správny potvrdil. Súčasne odvolanie žalovaného 1/
protirozsudkusúduprvejinštanciečododruhej,tretejapiatejvetyjehovýrokuaodvolaniežalovaného2/
protirozsudkusúduprvejinštanciečodoprvej,tretejaštvrtejvetyjehovýrokuakopodanéneoprávnenou
osobou podľa ust. § 386 písm. b) v spojení s ust. § 359 CSP odmietol.
28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP

pri aplikácii ust. § 262 ods. 1, ust. § 255 ods. 1 a ust. čl. 4 ods. 1 v spojení s ust. § 256 ods. 1 CSP.
Žalobca bol v odvolacom konaní v rozsahu konania o odvolaní žalovaného 1/ proti rozsudku súdu prvej
inštancie čo do prvej a štvrtej vety jeho výroku a v rozsahu konania o odvolaní žalovaného 2/ proti
rozsudku súdu prvej inštancie čo do druhej a piatej vety jeho výroku, úspešný a vznikol mu tak nárok na
náhradu trov tejto časti odvolacieho konania (§ 255 ods. 1 CSP). Civilný sporový poriadok

neobsahuje osobitnú úpravu rozhodovania o trovách konania v prípade, že odvolanie je odmietnuté.
Preto odvolací súd považoval za nutné o trovách odvolacieho konania v rozsahu konania
o odvolaní žalovaného 1/ proti rozsudku súdu prvej inštancie čo druhej, tretej a piatej vety jeho výroku
a o odvolaní žalovaného 2/ proti rozsudku súdu prvej inštancie čo do prvej, tretej a štvrtej vety jeho
výroku, vychádzajúc z ust. čl. 4 ods. 1 CSP, rozhodnúť analogicky podľa § 256 ods. 1 CSP, ktoré upravuje

problematiku najbližšiu odmietnutiu odvolania, lebo v tomto prípade odvolacie konanie končí bez toho,
aby odvolací súd rozhodoval o veci samej, a to v dôsledku procesného zavinenia tej strany sporu, ktorá
ako neoprávnená podala odvolanie - v danom prípade žalovaného 1/, resp. žalovaného 2/. Žalobcovi
ako protistrane tak vznikol proti žalovanému 1/, resp. žalovanému 2/ nárok na náhradu trov aj tejto časti
odvolacieho konania. S poukazom na uvedené tak odvolací súd žalobcovi osobitne proti každému zo

žalovaných 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

29. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v

čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné

uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§
427 ods. 1 CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa. (§ 429 ods. 2 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie
podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /

Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).