Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. marec 2021

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/28/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4213225023
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Halmešová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2021:4213225023.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Halmešovej a členiek

senátu JUDr. Viery Koscelanskej a JUDr. Eriky Madarászovej, v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803 zastúpená: Remedium Legal, s.r.o.,
advokátska kancelária so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: H. T.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom R., X. ulica XX, v konaní o zaplatenie sumy 1.536,48 eura s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno, č. k. 6C/45/2014-236 zo dňa 19.11.2019,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému nepriznáva nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 29.10.2013 domáhal, aby súd žalovaného
zaviazal na zaplatenie sumy 1536,48 eura, ako aj vyčísleného úroku z omeškania v sume 21,38 eura
a úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1536,48 eura za čas od 07.08.2011 do zaplatenia
a trov konania. Poukázal na to, že právny predchodca žalobcu (Slovenská sporiteľňa, a.s.) uzatvoril
dňa 26.9.2007 so žalovaným zmluvu o splátkovom úvere číslo XXXXXXXXX, na základe ktorej mu
poskytol úver, ktorý sa zaviazal vrátiť v mesačných splátkach, pričom následky nedodržania splátok

sú uvedené vo VOP pôvodného veriteľa. Žalovaný však dohodnuté splátky nedodržal, preto ku dňu
postúpenia pohľadávky bola táto vo výške 5015,50 eura. V tomto konaní si žalobca uplatňoval splátky
splatné v období od 20.11.2010 do 20.08.2012, pričom splátky splatné od 20.08.2011 do 20.08.2012 sa
stali splatné dňa 6.8.2011, kedy vyhlásil mimoriadnu splatnosť celého úveru. Predmetnú pohľadávku
nadobudol na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 28.06.2011.

2. Súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom zo dňa 01.08.2017 č. k. 6C/45/2014-150 v spojení s

opravným uznesením č. k. 6C/45/2014-184 zo dňa 07.02.2018 tak, že žalobu zamietol. O trovách
konania rozhodol tak, že žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku podal
žalobca odvolanie.

3. Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 7Co/106-107/2018-192 zo dňa 30.11.2018 napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odôvodnení svojho
rozhodnutia odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď sa súd

prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku nevysporiadal s tým, že žalobca uplatnenú pohľadávku
nadobudol platným právnym úkonom postúpenia v nadväznosti na ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č.
483/2001 Z. z. o bankách.4. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že
žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. 497, 499, 502 ods. 1
Obchodného zákonníka § 1 ods. 1, § 2 písm. a),b), § 3 ods. 1,2 § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o

spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1-4, § 54 ods. 1,2, § 524 , § 121 ods. 3 Občianskeho
zákonníka, § 92 ods. 8, § 2 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ako aj zisteným skutkovým stavom
na základe čoho dospel k záveru, že žalobu žalobcu v dôsledku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
je treba zamietnuť.

4.1 Súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom konania v tejto veci bol záväzok žalovaného, ktorý
vznikol zo zmluvy o úvere uzatvorenej v zmysle § 497 až 507 Obchodného zákonníka, ktorá je však
súčasne spotrebiteľskou zmluvou a na žalovaného je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri
jej uzavieraní nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Vzhľadom
na právny názor nadriadeného súdu, dospel k záveru, že v danej veci je potrebné bez ohľadu na
štádium konania prioritne sa zaoberať otázkou vecnej legitimácie strán sporu v tomto konaní. Dôvodil,

že pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v tomto konaní, tak v zmysle zákona č. 483/2001
Z.z. o bankách, žalobcu v tomto konaní zaťažovala povinnosť preukázať dodržanie postupu v zmysle
§ 92 ods. 8 citovaného zákona, t.j. že spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a. s., ako veriteľ pohľadávky
písomne vyzval žalovaného ako dlžníka na úhradu dlhu a tento bol napriek výzve v omeškaní s jeho
splácaním nepretržite 90 kalendárnych dní, keďže splnenie tohto postupu je predpokladom postúpenia

splatnej pohľadávky, resp. jej časti banky voči dlžníkovi na tretiu osobu. Žalobca svoju aktívne vecnú
legitimáciu v konaní vyvodzoval zo zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2013 uzavretej medzi
žalobcom a obchodnou spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a. s. Súd v tejto súvislosti dospel k
záveru, že na prípady postúpenia pohľadávok bánk je potrebné okrem všeobecného ustanovenia §
524 a nasl. Občianskeho zákonníka aplikovať ustanovenia lex specialis, t.j. ustanovenie § 92 ods. 8

zákona č. 483/2001 Z.z., keďže zákon o bankách v prípade bankových úverov poskytuje dlžníkom
zákonnú ochranu pred zhoršením ich situácie v záväzkovoprávnom vzťahu z titulu bankového úveru.
Podľa názoru súdu úpravou § 92 ods. 8 mal zákonodarca na mysli oprávnenie banky postúpiť časť
peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní.
Uvedené ustanovenie by banku malo motivovať k tomu, aby podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu

záväzkové vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a nemala by len počas celého trvania
zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné sankcie,
aby sa dlh neustále zvyšoval. Uviedol, že nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s
bankou táto kedykoľvek, počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi
tretej osobe, ktorá napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo

účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne
právnym predpisom upravenou činnosťou.

4.2 Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že právny predchodca žalobcu mohol postúpiť na tretiu
osobu len tú časť svojej pohľadávky, ktorá bola ku dňu 28.06.2011 už splatná a nie aj tú časť pohľadávky,

u ktorej mala nastať splatnosť po postúpení pohľadávky. Ďalej súd uviedol, že súčasne žalobca v
konaní nepreukázal, že by Slovenská sporiteľňa, a.s. doručila žalovanému písomnú výzvu na splnenie
omeškaného peňažného záväzku. Písomná výzva na splnenie je totižto jednou z podmienok platného
postúpenia pohľadávky bankou. Výzva sa musí dostať do dispozičnej sféry dlžníka, lebo ide o tzv.
faktický úkon, ktorý je nevyhnutnou podmienkou ďalšieho právneho úkonu, a to postúpenia pohľadávky

bankou v prípade, ak klient banky je napriek písomnej výzve banky nepretržite v omeškaní dlhšie ako
90 kalendárnych dní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku. Nepredloženie tejto výzvy
s doručenkou má za následok, že žalobca nepreukázal začatie plynutia lehoty trvania nepretržitého
omeškania dlžníka banky dlhšieho ako 90 kalendárnych dní ako predpokladu pre platné postúpenie
pohľadávky Slovenskej sporiteľne a.s. v prospech žalobcu. Keďže súd prvej inštancie postupom podľa §

295 CSP nemal preukázané súčasné splnenie oboch podmienok predpokladaných v § 92 ods. 8 zákona
č. 483/2001 Z.z., dospel k záveru, že zmluva o postúpení pohľadávok z 28.06.2011 v prospech žalobcu
je neplatná s poukazom na § 41 Občianskeho zákonníka podľa § 39 Občianskeho zákonníka (pre rozpor
s § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z.) v časti pohľadávky Slovenskej sporiteľne, a.s. voči žalovanému
zo Zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 29.09.2007 a žalobca v súvislosti s uvedenou

zmluvou nie je veriteľom žalovaného. Pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu súd žalobu v
celom rozsahu zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a 396
ods. 1 CSP, keď žalovaný bol v konaní plne úspešný. Keďže však žalovanému preukázateľne žiadne
trovy konania nevznikli, súd rozhodol tak, že mu náhradu trov konania nepriznal.5.1 Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca, ktorý žiadal rozsudok
zmeniť tak, že odvolací súd žalobe vyhovie. Poukázal na to, že súd prvej inštancie dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na skutočnosť, že v konaní bolo podľa jeho názoru
preukázané, že pred postúpením pohľadávky spoločnosť Slovenská sporiteľňa a. s., dodržala všetky
podmienky, ktoré mu ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB ukladá. Nesúhlasí s právnym názorom súdu, že
predpokladom postupiteľnosti bankovej pohľadávky je v zmysle ust. §92 ods. 8 ZoB jej splatnosť.

Takýto výklad z vyššie citovaného ustanovenia nevyplýva. Ak by zákonodarca v predmetnom ustanovení
mienil upraviť oprávnenie banky postúpiť na inú osobu len peňažný záväzok, ktorá je splatný, potom
by druhá veta ust. § 92 ods. 8 ZoB bola v praxi neaplikovateľná a nadbytočná, nakoľko v prípade ak
by dlžník pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu
vrátane príslušenstva, tak by už banka nemala čo postupovať a teda banka by ani nemala aké právo
uplatňovať. Poukázal na to, že žalovaný bol v čase postúpenie pohľadávky v omeškaní so splnením

čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 dní a zároveň bol
postupcom opakovane vyzvaný na úhradu svojho peňažného záväzku. Keďže tieto skutkové tvrdenia
neboli protistranou popreté v zmysle ust. § 151 ods. 1 CSP ich bolo v bolo potrebné považovať za tzv.
nesporné skutkové tvrdenia.

5.2 Zdôraznil, že predchodca žalobcu mal upravené dojednanie vzájomných práv a povinností
zmluvnými stranami odchýlne od ust. § 92 ods. 8 ZoB, pričom poukázal na ustanovenie § 89 ods. 1
ZoB, v rámci ktorého sa uvádza: „ Banka alebo pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom môžu
zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to
zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od

nich nemožno odchýliť.“ Žalobca v súvislosti s aplikáciou ust. § 92 ods. 8 ZoB na prejednávaný prípad
poukázal na čl. 18 bod 18.14 Všeobecných obchodných podmienok, podľa ktorého: „Klient výslovne
súhlasí s tým, že Banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje Pohľadávky, a to bez
ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené....“. Nakoľko ustanovenie
§ 89 ods. 1 ZoB pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od ustanovení ZoB,

pričom ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB nevylučuje odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov, zmluvné strany
(postupca a právnych predchodca žalovaného) si v posudzovanom prípade dohodli otázku postúpenia
odchýlne od predmetného zákona, a to v bode 18.14 Všeobecných obchodných podmienok. Na základe
uvedeného žalobca zastal názor, že preukázanie splnenia podmienok v zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB v
konaní nebolo potrebné, keďže žalobca preukázal, že zmluvné strany si vzájomné práva a povinnosti

upravili v súdenom prípade odchýlne od ust. § 92 ods. 8 ZoB. V tomto smere poukázal na rozhodnutia,
uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/2/2016 zo dňa 02.05.2017, sp. zn. 10Co/76/2016 zo
dňa 07.12.2016, sp. zn. 9Co/145/2015 zo dňa 05.10.2016, sp. zn. 11Co/206/2015 zo dňa 05.10.2016,
rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 11Co/11/2015 zo dňa 25.08.2016. Záverom uviedol, že
splnenie podmienok v zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB žalobca v konaní preukázal prílohou č. 1 k zmluve

o postúpení pohľadávok a platobnou históriou úveru. Preukázanie splnenia týchto podmienok navyše v
konaní nebolo potrebné, keďže žalobca preukázal, že zmluvné strany si vzájomné práva a povinnosti
upravili v súdenom prípade v súlade s ust. § 89 ods. 1 ZoB odchylne od ust. § 92 ods. 8 ZoB. Navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel.

6. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

7. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej
len „CSP“) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 CSP a § 380 ods. 1 CSP) a viazaný skutkovým
stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) prejednal vec bez nariadenia pojednávania s

verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 219 ods. 3 CSP a
po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a odvolanie
žalobcu nie je dôvodné. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa §
387 ods. 1 CSP potvrdil.

8. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie
vec správne právne posúdil v otázke nedostatku aktívnej legitimácie na strane žalobcu. Rovnako
správne vyhodnotil posudzovaný právny vzťah medzi stranami sporu ako vzťah spotrebiteľský a zároveň
postupoval správne, keď sa zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, teda či žalobca jeúčastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie
stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana sporu subjektom práva a strana na
opačnej procesnej strane je subjektom povinností, ktoré sú predmetom sporu, sa v civilnom procesnom

práve užíva pojem vecná legitimácia. Súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru o
absencii aktívnej legitimácie na strane žalobcu, keď síce žalobca predložil Zmluvu o postúpení
pohľadávok zo dňa 28.06.2011, ale nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre postúpenie
predmetnej pohľadávky pôvodného veriteľa Slovenskej sporiteľne, a.s. voči žalovanému ako dlžníkovi
vyplývajúcich z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách.

9. K námietkam odvolateľa odvolací súd dodáva, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o
bankách neupravuje len ochranu bankového tajomstva, ale tiež práva klienta v súvislosti s postúpením
pohľadávky, preto pokiaľ došlo k postúpeniu pohľadávky banky v rozpore s týmto ustanovením, je treba
takýto právny úkon považovať za neplatný. Úpravou § 92 ods. 8 zákona o bankách mal zákonodarca na
mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek

písomnej výzve banky v omeškaní. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s
bankou táto kedykoľvek, počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi
tretej osobe, ktorý vyhlási mimoriadnu splatnosť pohľadávky a pritom nepodlieha dozoru a dohľadu
NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie
úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou. Ustanovenie §

92 ods. 8 Zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých
podmienok, konkrétne aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka
na jej splnenie písomne vyzvala. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca
v konaní nepreukázal, že banka pred postúpením pohľadávky žalovaného riadne písomne vyzval na
splnenie jeho záväzku a tento napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90

dní a rovnako žalobca nepreukázal či došlo k postúpeniu len splatnej časti pohľadávky. Nepreukázanie
týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka. Keďže v konaní nebolo
preukázané splnenie zákonných podmienok vyplývajúcich z ust. § 92 ods. 8, súd prvej inštancie správne
vyhodnotil zmluvu o postúpení pohľadávok ako neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho
zákonníka.Odvolacísúdsanestotožnilanisnámietkoužalobcu,podľaktorejžalovanývkonanínepoprel

skutkové tvrdenia žalobcu, a to že bol v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku
voči postupcovi po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní, a preto ich mal súd považovať v zmysle ust.
§ 151 ods. 1 CSP za nesporné skutkové tvrdenia. Otázku aktívnej či pasívnej legitimácie skúma súd
v konaní bez ohľadu na to, či niektorá zo strán sporu túto vec namieta. Súd je preto povinný zistiť
všetky okolnosti týkajúce sa preukázania vecnej legitimácie strán sporu. Navyše v prípade absolútnej

neplatnosti právnych úkonov táto pôsobí voči každému, súd na ňu prihliada z úradnej povinnosti.
10. Žalobca v odvolaní namietal nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvej inštancie, keďže tento sa
v odôvodnení vôbec nezaoberal argumentáciou žalobcu ohľadom odchýlneho dojednania práv a
povinností zmluvných strán od ust. § 92 ods. 8 ZoB, ktoré zmluvným stranám dovoľujem samotný
ZoB vo svojom ust. § 89 ods. 1. Je nesporné, že súd prvej inštancie sa s týmto tvrdením žalobcu v

rozhodnutí nevysporiadal, avšak keďže ide o otázku právneho posúdenia, ktorá v konečnom dôsledku
nemá vplyv na správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd sa k nej v rámci prieskumnej
činnosti vyjadril. Odvolací súd sa nestotožňuje s posúdením žalobcu, že v predmetnej veci si zmluvné
strany dohodli postúpenie pohľadávky, a to s poukazom na ust. § 89 ods. 1 zákona o bankách, ktorý
pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od ustanovení daného zákona, keďže ust.

§ 92 ods. 8 predmetného zákona nevylučuje odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov. Ustanovenie §
89 ods. 1 prvej a tretej vety pred bodkočiarkou zákona o bankách v znení účinnom ku dňu uzavretia
zmluvy, na ktoré žalobca poukazoval, uvádza: „Banka a pobočka zahraničnej banky pri vykonávaní
bankových činností na území Slovenskej republiky uzatvárajú a vykonávajú obchody so svojimi klientmi
na zmluvnom základe v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Banka alebo pobočka

zahraničnej banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne
od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje alebo ak
z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť.“ Odvolací súd na základe odkazu
žalobcu na citované zákonné ustanovenie však poznamenáva, že tvrdenie žalobcu, že v zmluve a vo
Všeobecných obchodných podmienkach (ďalej aj „VOP“) si zmluvné strany mohli dohodnúť postup pri

postúpení pohľadávky na tretí subjekt podľa § 89 ods.1 zákona o bankách odchýlne od toho, ako je
upravený v § 92 ods. 8 tohto zákona, nie je správne. Podľa názoru odvolacieho súdu z povahy ust.
§ 92 ods. 8 vyplýva, že sa od jeho znenia nemožno odchýliť. Odvolací súd v tomto smere poukazuje
aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR - rozsudok z 28. marca 2018, sp. zn. 7 Cdo 26/2017, zktorého vyplýva, že podmienky podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách, za splnenia ktorých
môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia
ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok

neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 O. z.). Zároveň dovolací súd v
odôvodnení uvedeného rozhodnutia uvádza: „Tým, čo je ale z pohľadu správnosti úvah nižších súdov v
prejednávanej veci podľa názoru dovolacieho súdu tým najdôležitejším, je to, že zadefinovanie v rámci
bankového zákona podmienok, za ktorých môže banka pristúpiť k postúpeniu pohľadávky, je z povahy
veci úpravou, ktorej zmyslom (účelom) je to, že bez splnenia takýchto podmienok k postúpeniu prísť

nemôže (nesmie). Z pohľadu tolerovateľnosti správania sa subjektov nepochybne súkromnoprávneho
vzťahu zmluvy o postúpení pohľadávky je preto rozhodujúce, že u jedného z týchto subjektov, a to u
postupcu treba usudzovať na existenciu zákonnej povinnosti správať sa určitým spôsobom - neplatí tu,
že ho nemožno nútiť konať, čo zákon neukladá, ale je tu presný opak v podobe záujmu zákonodarcu na
tom, aby sa konalo určitým zákonom predpokladaným spôsobom.“
11. S poukazom na uvedené, odvolací súd je toho názoru, že ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách

nepripúšťa možnosť odchylnej úpravy. Žalobca poukazoval na odchýlne dojednanie v čl. 18.14
Všeobecných obchodných podmienok, v ktorom je uvedené: Klient výslovne súhlasí s tým, že Banka je
oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje Pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo
súčasné,podmienenéalebonepodmienené,bežohľadunaprávnyvzťah,zktoréhovyplývajú,akoajbez
ohľadu na to, či Banka vzniesla v súvislosti s takouto Pohľadávkou akúkoľvek požiadavku, alebo nie, voči

Klientovi na tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky voči nej na tretiu osobu.“ Žalobca na
základe tohto ustanovenia vyvodzoval, že vo Všeobecných obchodných podmienkach si zmluvné strany
dohodli možnosť postúpenia pohľadávky nepodmienenú počtom dní omeškania, prípadne zaslaním
písomnej výzvy. Vzhľadom k vyššie uvedenému (bod 10) sa odvolací súd s týmto tvrdením žalobcu
nestotožnil, pretože nie je možné obísť zákonné podmienky postúpenia uvedené v § 92 ods. 8 zákona

o bankách.

12. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu podľa
ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
13. O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ustanovenia §

396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému , ktorý bol v odvolacom konaní úspešný
nepriznal nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania, pretože mu v súvislosti s týmto konaním
žiadne trovy nevznikli.
14. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421
CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).