Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, October 24, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/127/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2216200173
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2216200173.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov senátu
JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Terézie Mecelovej vo veci žalobkyne: Intrum Slovakia s.r.o., Mýtna
48, 811 07 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 831 154, zastúpenej advokátom: JUDr. Ján
Šoltés, Mýtna 48, 811 07 Bratislava - Staré Mesto, proti žalovanému: K. R., nar. XX. G. XXXX, trvalo
bytom T. J., D. XXX/X, o zaplatenie 3.398,10 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku

Okresného súdu Dunajská Streda z 9. decembra 2016 č. k. 16C/2/2016-47 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu o zaplatenie 3.398,10 eur s 8,75% ročným
úrokom z omeškania zo sumy 3.963,20 eur od 3. februára 2013 zamietol; II: žalovanému priznal voči

žalobkyni nárok na náhradu 100 % trov prvoinštančného konania. Právne svoje rozhodnutie vo veci
samej odôvodnil ust. § 145 ods. 3, § 150, § 151 ods. 1, § 180, § 186 ods. 2, § 191, § 297 prvá veta
CSP (Civilného sporového poriadku č. 160/2015 Z.z.); § 35 ods. 2, § 53 ods. 1, 5 a 9, § 54 ods. 2,
§ 101, § 103, § 565 O.z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení účinnom ku dňu uzavretia
zmluvy); § 2 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej len „ZoSÚ); § 5b zákona č. 250/2007

Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
v znení neskorších predpisov, a poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR zn. 5 MCdo 5/2009.
Vecne dôvodil, že pôvodná žalobkyňa - Consumer Finance Holding, a.s., sa žalobou došlou súdu prvej
inštancie 11.1.2016 domáhala voči žalovanému zaplatenia istiny 3.963,20 eur s úrokom z omeškania. V
žalobe dôvodila, že 21.6.2012 so žalovaným uzavrela zmluvu č. 5015016, ktorou mu poskytla pôžičku
4.293,60 eur, ktorú mal splácať v 78 (správne v 24) mesačných splátkach po 117 eur (správne po 178,90

eur), v dôsledku neplnenia povinností veriteľka úver vypovedala, no žalovaný dlh neuhradil.
Podaním došlým 2.3. 2016 žalobkyňa vzala späť svoju žalobu v časti o zaplatenie istiny 750,67 eur
(poznámka odvolacieho súdu - správne 565,10 eur), keďže k späťvzatiu došlo skôr, než bola žaloba
doručená žalovanému, súd prvej inštancie podľa § 145 ods. 3 CSP pokračoval v konaní o zvyšku
uplatneného nároku bez rozhodnutia o čiastočnom zastavení (3.963,20 - 565,10 = 3.398,10 eur).
Žalovaný vo vyjadrení k žalobe aj na pojednávaní žiadal povoliť splátky.

Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu, podľa ktorého Consumer Finance Holding a.s.
(spoločnosť, ktorej predmetom podnikania bolo okrem iného poskytovanie úverov a pôžičiek z vlastných
zdrojov) ako veriteľ a žalovaný (ktorý nie je podnikateľom a v prerokúvanej veci nekoná na účely
svojej podnikateľskej činnosti) ako dlžník 21. júna resp. 21. mája 2012 podpísali listinu označenú ako
„Žiadosť a zmluva o poskytnutí účelovej pôžičky“ č. 5015016 (č. l. 3). V časti tejto listiny označenej „II.
Schválená výška Pôžičky“ sú okrem iného vymedzené schválená výška pôžičky 3.457,04 eur, mesačná

splátka 178,90 eur, počet splátok 24, „Celková suma Pôžičky“ 4.293,60 eur, ročná úroková sadzba
24,04 %, konečná splatnosť „Jún/2014“, ročná percentuálna miera nákladov a priemerná RPMN. Včasti „III. Účel použitia Pôžičky“ je uvedené, že podpisom zmluvy klient „žiada, aby sa z poskytnutej
Pôžičky uhradili podľa nasledujúcej špecifikácie jeho záväzky voči Spoločnosti a záväzky voči VÚB,
a.s., kde Spoločnosť vystupuje ako Správca“. V nasledujúcej tabuľke sú uvedené pohľadávky zo štyroch

zmlúv (v časovom poradí): z 21. marca 2011 so zostatkom 1.017,06 eur, 23. apríla 2010 so zostatkom
240,25 eur a 26. novembra 2010 so zostatkom 2.199,73 eur. V časti zmluvy o pôžičke označenej
„Klient“ je okrem iného obsiahnuté predtlačené ustanovenie tohto znenia: „...prehlasujem, že som sa
pred podpísaním Zmluvy oboznámil s Podmienkami a Všeobecnými obchodnými podmienkami (ďalej
len VOP), ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy, prevzal som ich, súhlasím s nimi, nemám k nim

žiadne výhrady a zaväzujem sa ich dodržiavať...“ Tesne nad podpisom zmluvných strán je umiestnené
ich predtlačené vyhlásenie, v zmysle ktorého „Riadnym vyplnením a podpísaním tejto Zmluvy všetkými
stranami uzavrela Spoločnosť Consumer Finance Holding a.s. s Klientom Zmluvu, ktorej neoddeliteľnou
súčasťou sú Podmienky a Všeobecné obchodné podmienky.“ Žalovaný zaplatil veriteľovi len splátky za
júl a august 2012, ďalšie platby však nevykonal. Vzhľadom na to veriteľ listom z 24.1.2013 zmluvu č.
2015016 (správne č. 5015016) vypovedal a vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy 3.492,50 eur

(správne 3.564,22 eur). Tento list žalovaný prevzal 28.1.2013 a v apríli 2013 (správne v máji 2013) ešte
doplatil 110,38 eur.
Právne vec posúdil tak, že žalobkyňa sa domáha svojich nárokov zo zmluvy z 21. mája/21. júna
2012, ktorej právna kvalifikácia je nejasná, samotná zmluva je nazvaná zmluvou o pôžičke, taktiež
plnenie veriteľa je v zmluve, ako aj vo všeobecných obchodných podmienkach (ďalej len „VOP“)

označené ako „Pôžička“, podľa názoru súdu prvej inštancie treba pri výklade tejto zmluvy o pôžičke
postupovať podľa § 35 ods. 2 O.z. a s prihliadnutím na použité jazykové výrazy (pôžička) dospieť
k záveru, že táto zmluva je zmluvou o pôžičke v zmysle O.z., na čom nič nemení ani ustanovenie
ods. 14.8 VOP, keďže toto ustanovenie naopak odkazuje na „zmluvný typ zmluvy o spotrebiteľskom
úvere“, ktorý v našom práve neexistuje, keďže zmluva o spotrebiteľskom úvere nie je samostatným

zmluvným typom, ale je spoločným označením pre rôzne zmluvné typy, ktorých ekonomickou podstatou
je úverovanie spotrebiteľa veriteľom-podnikateľom (napríklad aj formou dohody o splátkach ceny v rámci
uzavretej kúpnej zmluvy alebo zmluvy o dielo), uvedené ustanovenie VOP tak nemožno považovať za
ustanovenie, ktoré by jasne vymedzovalo právny charakter uzavretej zmluvy. S poukazom na § 54 ods.
2 O.z. bol názoru, že pre spotrebiteľa je priaznivejšie, aby sa vzťah medzi ním a spoločnosťou Consumer

Finance Holding a.s. posudzoval ako vzťah občianskoprávny (zo zmluvy o pôžičke). Ust. ods. 14.8 VOP
by síce bolo možné považovať za dohodu o voľbe pôsobnosti Obch.z. v zmysle § 262 Obch.z., avšak
vzhľadom na to, že takáto voľba je obsiahnutá len vo VOP, ktoré pojmovo nemôžu byť individuálne
vyjednané, ide o tzv. neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 O.z., ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 O.z.
neplatná. Zmluva o pôžičke z 21. mája/21. júna 2012 sa tak v tomto prípade spravuje O.z., nie Obch.z.,

z tejto zmluvy bol žalovaný (dlžník) povinný splácať poskytnutú pôžičku v dohodnutých splátkach s
úrokom. Žalobkyňa však po vypovedaní zmluvy žiada splatenie celého zostatku istiny úveru naraz s
úrokom z omeškania od 3.2.2013, teda v podstate tvrdí, že počas trvania zmluvy došlo k zosplatneniu
celého úveru. Súčasťou zmluvy sa na základe jednoznačného vyhlásenia žalovaného obsiahnutého v
texte zmluvy stali VOP, ktorých pravdivosť žalovaný v konaní nespochybnil. Podľa ods. 12.2 VOP bol

veriteľ oprávnený vypovedať zmluvu kedykoľvek, k jej zániku však dochádza až v zmysle ods. 12.1, teda
úplným splatením. Z takto formulovaného ustanovenia je teda zrejmé, že jeho cieľom nie je výpoveď
zmluvy v pravom slova zmysle (teda v zmysle ukončenia zmluvy, porov. § 582 O.z.), ale len privodenie
okamžitej splatnosti všetkých splátok, pričom samotná zmluva zanikne až splnením dlžníkovho dlhu.
Podľa názoru súdu tak citované ustanovenie predstavuje vlastne dohodu obdobnú tej, ktorú predpokladá

§ 565 O.z.. Veriteľ teda môže kedykoľvek (bez obmedzenia akýmikoľvek zmluvnými predpokladmi) a
bez akéhokoľvek zmluvného dôvodu žiadať splatenie celého dlhu kedykoľvek počas trvania zmluvného
vzťahu. Podobnosť s ustanovením § 565 O.z. a tým aj podobné posudzovanie právnych dôsledkov
takejto dohody (pozri ďalej) má význam aj z hľadiska § 53 ods. 9 O.z., ktoré ustanovenie viaže využitie
práva podľa § 565 O.z. na určité obmedzujúce podmienky. Cieľom týchto obmedzení je pritom ochrana

spotrebiteľa pred okamžitými nepriaznivými následkami omeškania s platením. Podľa názoru súdu by
takémuto ochrannému účelu odporovalo, ak by veriteľ mohol dohodu podľa § 565 O.z. nahradiť právom
kedykoľvek a bezdôvodne zmluvu vypovedať. Takáto výpoveď by totiž privodila presne tie následky,
ktoré privodí uplatnenie práva podľa § 565 O.z., a ktorým má § 53 ods. 9 O.z. brániť. Teleologický výklad
§ 53 ods. 9 v spojení s § 565 O.z. potom vyžaduje, aby aj dohoda v spotrebiteľskej zmluve, podľa ktorej

môževeriteľkedykoľvekprivodiťokamžitúsplatnosťsplátokspotrebiteľskéhoúveru(pôžičky),podliehala
rovnakým obmedzeniam (§ 53 ods. 9 O.z.) ako dohoda v § 565 O.z.. K ods. 12.2 VOP uviedol, že
tak z prerokúvanej veci, ako aj z iných obdobných vecí známych súdu z úradnej činnosti vyplýva, že
žalobkyňa využíva toto ustanovenie na to, aby žiadala od dlžníka okamžité splatenie pôžičky práve priomeškaní so splátkami. Takýto postup podľa názoru súdu dokazuje, že vôľa žalobkyne pri vypracúvaní
VOP (konkrétne odseku 12.2) smerovala práve k tomu, aby tým bolo umožnené okamžité zosplatnenie
omeškaných úverov. Podľa § 35 ods. 2 O.z. tak treba toto ustanovenie vykladať predovšetkým ako

dohodu o možnosti žiadať splatenie všetkých splátok kedykoľvek, ale najmä v prípade omeškania s
plnením splátok, teda najmä v prípadoch upravených v § 565 O.z.. Podľa názoru súdu však potom treba
na takúto dohodu (ktorá smeruje k rovnakému cieľu ako dohoda podľa § 565 O.z.) aplikovať všetky
tie ustanovenia, ktoré sa aplikujú na dohodu podľa § 565 O.z.. Ide predovšetkým o osobitnú úpravu
premlčania v tomto prípade (§ 101 a 103 O.z.). Účelom ustanovenia § 103 Obč. zák. je brániť tomu, aby

veriteľmoholotáľaťsvyužitímprávapodľa§565Obč.zák.priomeškanídlžníka,resp.motivovaťveriteľa
k čo najskoršiemu vymáhaniu svojej pohľadávky. Preto premlčanie celého zvyšku dlhu nie je viazané na
okamih využitia práva podľa § 565 O.z. veriteľom, ale na okamih splatnosti tej splátky, kvôli ktorej toto
právo využíva. Podľa názoru súdu však tieto následky musia platiť aj pre takú dohodu, aká je obsiahnutá
vods.12.2VOP.Aktotižtátodohodarovnakoumožňujeveriteľovikedykoľvekzosplatniťcelýúver,potom
sa musia rovnako aplikovať ustanovenia chrániace dlžníka pred možnou snahou veriteľa „predlžovať“

premlčaciu dobu otáľaním s výkonom tohto práva. Iný výklad by viedol k absurdným záverom: veriteľ,
ktorýsasdlžníkomdohodollennadohodepodľa§565O.z.,bymalbyťmotivovanýkskorémuuplatneniu
svojej pohľadávky (hoci objektívne môže byť potrebný určitý čas na zistenie, či sú splnené podmienky §
565 O.z.), no veriteľ, ktorý sa dohodol na možnosti vypovedania a zosplatnenia kedykoľvek a ktorý teda
nemusí skúmať splnenie žiadnych podmienok, by k takémuto skorému uplatňovaniu motivovaný nebol.

Takýto výklad nezodpovedá účelu vyjadrenému v § 103 O.z.. Na základe toho tak súd dospel k záveru,
že § 103 O.z. treba aplikovať aj na premlčanie dlhu zosplatneného v dôsledku výpovede na základe
oprávnenia daného žalobkyni v ods. 12.2 VOP v prerokúvanej veci. V prerokúvanej veci z ust. ods. 6.2
VOP vyplýva, že splátky sú zročné do 20. dňa kalendárneho mesiaca. Zo zisteného skutkového stavu
potom vyplýva, že žalovaný ako prvú nezaplatil splátku splatnú 20.10.2012 ani žiadnu ďalšiu splátku.

Spoločnosť Consumer Finance Holding a.s. celý dlh zosplatnila výpoveďou - listom z 24.1.2013. Ust.
§ 53 ods. 9 O.z. umožňuje vykonať právo zosplatnenia až po trojmesačnom omeškaní so splatením
niektorej splátky. Vzhľadom na dátum listu (24.1.2013) tak k zosplatneniu výpoveďou mohlo dôjsť len
v dôsledku omeškania so splátkou splatnou 20.10.2012, keďže od jej splatnosti do 24.1.2013 uplynuli
viac ako tri mesiace. V zmysle § 103 O.z. však plynie premlčacia doba celého zosplatneného dlhu nie

od okamihu doručenia oznámenia alebo výzvy veriteľa na jeho splatenie, ale od zročnosti nesplnenej
splátky, ktorá založila právo veriteľa žiadať predčasné splatenie. Ak teda v prerokúvanej veci išlo o
splátkusplatnú20.10.2012,začalatýmtodňomplynúťpremlčaciadobapresplatnosťceléhozvyškudlhu
žalovanej. Trojročná premlčacia doba zosplatneného zvyšku dlhu tak uplynula najneskôr 20.10.2015.
Podľa už uvedeného tieto isté závery platia aj v prípade výpovede zmluvy o pôžičke. Na tento záver

nemá nijaký vplyv to, že § 53 ods. 9 O.z. umožňuje uplatniť právo podľa § 565 O.z. až po trojmesačnom
omeškaní. Predovšetkým, v tejto časti je toto ustanovenie lex specialis k § 565 druhej vete O.z., podľa
ktorého možno toto právo uplatniť len do splatnosti nasledujúcej splátky. Ak totiž pri pôžičke splácanej
mesačnými splátkami musí uplynúť trojmesačné omeškanie s niektorou splátkou, za ten čas sa stanú
splatné najmenej dve ďalšie splátky. V takom prípade by veriteľ z takejto spotrebiteľskej zmluvy nikdy

nemohol uplatniť právo podľa § 565 O.z.. To je však v rozpore s § 53 ods. 9 O.z., ktorý jasne hovorí,
že toto právo uplatniť môže (avšak len za tam uvedených podmienok). Teda v prípade spotrebiteľskej
zmluvy môže veriteľ uplatniť právo podľa § 565 O.z. po uplynutí trojmesačného omeškania s niektorou
splátkou bez ohľadu na to, že medzičasom boli zročné ďalšie splátky. To však - ako už bolo uvedené
- nemá vplyv na plynutie premlčania. Ustanovením § 53 ods. 9 O.z. sa totiž nijako nenovelizovalo

ustanovenie§103O.z.,pretoajvprípadespotrebiteľskýchzmlúvplatí,žepremlčaciadobazačínaplynúť
od zročnosti splátky, kvôli ktorej sa predčasné splatenie žiada, nie od okamihu predčasného splatenia.
Keďže§53ods.9O.z.umožňujepredčasnésplatenieuplatniťažpotrojmesačnomomeškanísniektorou
splátkou, je práve táto splátka tou splátkou, „pre nesplnenie ktorej sa stane zročným celý dlh“ v zmysle §
103O.z..Pretoodjejzročnosti(anieažuplynutímtrochmesiacov,resp.zosplatnením)plyniepremlčacia

dobavzmysletohtoustanovenia.Premlčaciadobanasplateniezvyškudlhužalobcuzozmluvyopôžičke
medzi žalobkyňou a žalovaným tak uplynula najneskôr 20.10.2015. Nárok na úroky z omeškania ako
akcesorický nárok na príslušenstvo k hlavnému záväzku pritom podlieha rovnakému premlčaniu ako
záväzok hlavný. Premlčanie istiny k 20.10.2015 tak malo za následok aj premlčacie nároku na úroky z
omeškania. Žaloba podaná na súd 11.1.2016 je tak podaná po uplynutí premlčacej doby celej pôžičky,

ako aj zodpovedajúcich úrokov z omeškania. Keďže žalovaný je spotrebiteľom v zmysle § 2 písm.
a/ ZoSÚ, musel súd v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, prihliadnuť na
premlčanie práva aj bez - inak potrebnej (§ 100 ods. 1 tretia veta O.z.) - námietky žalovaného, preto súd
prvej inštancie žalobu zamietol. V prerokúvanej veci súd neskúmal, či boli naplnené všetky predpoklady§ 53 ods. 9 O.z. na zosplatnenie dlhu, z obsahu tohto ustanovenia totiž vyplýva, že jeho cieľom
je chrániť spotrebiteľa, nie veriteľa. Preto podľa názoru súdu nemôže mať nedodržanie podmienok
uplatnenia tohto ustanovenia za následok absolútnu neplatnosť zosplatnenia, na ktorú by mal súd

hľadieť z úradnej povinnosti, ale len námietku dlžníka, že nenastala splatnosť jeho záväzku v súlade so
zmluvou a so zákonom. Opačný postup by totiž paradoxne favorizoval veriteľa práve z hľadiska plynutia
premlčacej lehoty, keďže neplatnosť zosplatnenia by vlastne mala za následok, že dlh by bol splatný
podľa pôvodne dohodnutých splátok, ktoré by sa však premlčiavali odo dňa svojej zročnosti. Veriteľ by
tak v konečnom dôsledku profitoval z vlastného protiprávneho úkonu, čo je v rozpore s elementárnymi

právnymi zásadami občianskeho práva. Preto podľa názoru súdu treba aj následky porušenia § 53 ods.
9 O.z. posudzovať tak, aby to bolo na prospech spotrebiteľovi, ktorého má toto ustanovenie chrániť, nie
veriteľovi, ktorého chrániť nemá. Rozhodnutie o trovách prvoinštančného konania odôvodnil právne ust.
§ 255 ods. 1 CSP a vecne plným úspechom žalovaného vo veci.

2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie iba žalobkyňa s návrhom na jeho

zmenu zaviazaním žalovaného zaplatiť jej sumu 3.298,10 eur, úrok z omeškania vo výške 8,75% ročne
zo sumy 3.398,10 eur od 3.2.2013 do 13.10.2016, úrok z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy
3.348,10 od 14.10.2016 do 16.11.2016, úrok z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 3.298,10 eur
od17.11.2016dozaplatenia,ďalejnavrhovalakonanievčastiozaplateniesumy100eursprislúchajúcim
úrokom z omeškania zastaviť. Odvolateľka dôvodila, že napadnutý rozsudok nie je správny, keď súd

prvej inštancie nesprávne aplikoval § 103 vety druhej O. z. pre posúdenie plynutia premlčacej doby
na uplatnenie nároku uplatneného v tomto konaní, keďže jej právny predchodca nepostupoval podľa
ustanovenia § 565 O. z., z ktorého dôvodu je argumentácia súdu prvej inštancie ustanovením § 103
vety druhej O. z. nesprávna. Zmluvný vzťah založený úverovou zmluvou právny predchodca žalobkyne
predčasne ukončil výpoveďou z 24.1.2013 a vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy v lehote

5 dní od doručenia výpovede, v texte výpovede právny predchodca oznámil žalovanému predčasné
ukončenie úverového vzťahu a zároveň vyčíslil dlžnú sumu, na ktorej zaplatenie vyzval žalovaného.
Jeho postup bol plne v súlade s ustanovením bodu 12.2 VOP, pri hodnotení uvedeného listu nie je možné
použiť ustanovenie § 54 ods. 2 O. z., pretože sa nejedná o pochybnosti obsahu spotrebiteľskej zmluvy,
ale o hodnotenie toho, ktoré z možných práv právny predchodca žalobkyne ako účastník zmluvného

vzťahuvyužil.Odvolateľkabolanázoru,žesúdnemôžesvojímvlastnýmprávnymhodnotenímnahrádzať
vôľu účastníka zmluvného vzťahu a rozhodovať o tom, aké právo bolo účastníkom zmluvného vzťahu
využité. Z obsahu listu z 24.1.2013 jednoznačne vyplýva, že sa jedná o výpoveď úverovej zmluvy
s výzvou na plnenie. Trvala na tom, že predčasnému ukončeniu úverového vzťahu výpoveďou pre
porušenie platobných povinností žalovaným došlo platne. Ustanovenie § 582 O. z. nebráni zmluvným

stranám dohodnúť si možnosť predčasného ukončenia zmluvného vzťahu uzavretého na dobu určitú
výpoveďou. Takýto postup je plne v súlade so základnou zásadou „čo nie je zakázané je dovolené“.
Z ustanovenia § 582 O. z. nevyplýva zákaz dojednania výpovede zmluvy uzavretej na dobu určitú,
čo vyplýva z dispozitívneho charakteru dotknutého ustanovenia s poukazom na ustanovenie § 2 ods.
3 O. z.. Podporne odkázala aj na ust. § 48 ods. 1 O. z., ktorým zákonodarca umožňuje zmluvným

stranám dohodnúť si spôsob predčasného ukončenia zmluvného vzťahu odstúpením od zmluvy, a to aj
zmluvyuzavretejnadobuurčitú.Jenelogické,abyrovnakývýsledokpredčasnéhoukončeniazmluvného
vzťahu dojednaného na dobu určitú nemohli zmluvné strany dosiahnuť výpoveďou, na ktorej sa zmluvne
dohodli. Naviac spôsob ukončenia zmluvného vzťahu výpoveďou dojednaný v článku 12 bod 12.2 je
pre obe zmluvné strany rovnaký, žalovaný ako spotrebiteľ nebol nijakým spôsobom ukrátený na svojich

právachnaúkordodávateľa.VtejtosúvislostipoukázalanarozsudokNajvyššiehosúduČeskejrepubliky
z 27.7.2010 sp. zn. 32Cdo 750/2009. K predčasnému zániku úverového vzťahu výpoveďou podľa
ustanovenia čl. 12 bod 12.2 VOP došlo platne. Výpoveď úverovej zmluvy spolu s výzvou na zaplatenie
dlžného zostatku bola žalovanému doručená 28.1.2013 a lehota 5 dní na zaplatenie dlžného zostatku
predčasneukončenéhoúveruuplynuladňa2.2.2013.Od3.2.2013ježalovanývomeškanísozaplatením

svojhodlhu.Premlčacialehotaprezaplateniecelejsumydlžnéhozostatkupredčasneukončenéhoúveru
podľa § 101 O. z. začala plynúť 3.2.2013 a žalovaná pohľadávka tak bola dňa 11.1.2016 uplatnená
na súde v rámci plynutia trojročnej premlčacej doby. Uplatnený nárok tak v čase začatia konania
nebol premlčaný. V dôsledku nesprávneho posúdenia predčasného ukončenia úverového vzťahu súd
prvej inštancie nesprávne posúdil premlčanie žalobkyňou uplatneného nároku. Právny názor súdu prvej

inštancie, že premlčacia doba na uplatnenie celého nároku začne podľa ustanovenia § 103 vety druhej
O. z. plynúť od prvej riadne a včas nezaplatenej splátky (v tomto prípade od 20.10.2012) je nesprávny a
v rozpore so zásadou dôvery v právo a skutočným záujmom účastníkov právneho vzťahu, pretože pod
hrozbou začatia premlčania bezprostredne po nezaplatení prvej riadne a včas neuhradenej splátky nútiveriteľa vyvolať predčasnú splatnosť celého dlhu. Obzvlášť to platí v dotknutom prípade, keď účastníci
úverovej zmluvy si dohodli splatenie úveru v 24 úverových splátkach. Podporne poukázala na právne
závery vyjadrené v rozhodnutiach Krajského súdu v Trnave pod sp. zn. 11Co/445/2015 zo 4.5.2016, sp.

zn. 23Co/606/2015 zo 16.8.2016. Nakoľko súd prvej inštancie nerozhodol o čiastočnom späťvzatí v časti
o zaplatenie sumy 100 eur s prislúchajúcim úrokom z omeškania v podaní žalobkyne z 8.12.2016, týmto
odvolateľka navrhla, aby odvolací súd konanie v časti o zaplatenia 100 eur s prislúchajúcim úrokom z
omeškania zastavil. Správnym a náležitým zistením skutkového stavu veci, ako aj správnym právnym
posúdením veci by súd prvej inštancie žalobe vyhovel v ňou upravenom rozsahu.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne vyjadril len tak, že nakoľko je čiastočný invalidný dôchodca s
mesačným príjmom 93 eur, je ochotný splatiť dlh v mesačných splátkach po 50 eur. Odvolací návrh
nepodal.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení CSP, účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený

zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj „O.s.p.“),
keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods.

1 CSP), oprávneným subjektom - stranou (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému
zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné
náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365
ods. 1 písm. a/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379
CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa

procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd
prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a
contrario) a dospel k záveru, že je dôvodné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Podľa § 389 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak a) neboli splnené
procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, c) súd prvej inštancie v
dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť

dokazovanie odvolacím súdom, alebo d) nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo
vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali.
Podľa § 380 ods. 2 CSP na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď
neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.
Podľa § 161 ods. 1 CSP ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na

to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len "procesné podmienky").
Vecnou procesnou podmienkou je aj existencia návrhu na začatie konania (žaloby).
Podľa § 217 ods. 1 veta prvá CSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.
Podľa § 145 ods. 2 CSP ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom
späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.

Podľa § 146 ods. 1 CSP súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov
nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby
skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.
Zpodaniažalobkynez8.12.2016,doručenéhoelektronickysúduprvejinštanciedňa8.12.2016(porovnaj
č.l. 41 a potvrdenku o prijatí na č.l. 44) s overeným elektronickým podpisom (č.l. 45) vyplýva, že

žalobkyňa pristúpila k čiastočnému späťvzatiu žaloby a to v časti o zaplatenie sumy 100 eur s
príslušenstvom a navrhla súdu konanie v tejto časti zastaviť a vrátiť jej nespotrebovanú časť súdneho
poplatku. Žiadala, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť jej sumu 3.298,10 eur spolu s úrokom z
omeškania
8,75% ročne zo sumy 3.398,10 eur od 3.2.2013 do 13.10.2016,

8,75% ročne zo sumy 3.348,10 eur od 14.10.2016 do 16.11.2016
8,75% ročne zo sumy 3.298,10 eur od 17.11.2016 do zaplatenia.Takéto podanie doručené súdu prvej inštancie pred vydaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie
však bolo do predmetného spisu založené až po pojednávaní 9.12.2016, na ktorom bol vyhlásený
napadnutý rozsudok.

Súd prvej inštancie nerozhodol o takomto čiastočnom späťvzatí žaloby (100 eur s príslušenstvom),
naopak aj v tejto časti ďalej konal a vo veci rozhodol (aj v späťvzatej časti žaloby) vecne napadnutým
rozsudkom.Odvolacísúdbymuselspoukazomna380ods.2CSPprihliadaťibeznámietkyktorejkoľvek
strany (ex offo, teda z tzv. úradnej povinnosti) na nedostatok procesných podmienok konania -
neexistenciu návrhu/žaloby v časti o 100 eur s príslušenstvom (v dôsledku späťvzatia žaloby v takejto

časti), odvolateľka takýto nedostatok podmienok konania v odvolaní namietala a v uvedenej časti tu bol
dôvod na zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP a vrátenie veci
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, ktorý môže uvedené pochybenie napraviť
postupom podľa § 145 ods. 2 resp. § 146 ods. 1 CSP.

6.Vpreskúmavanejvecisúdprvejinštanciezaložilsvojerozhodnutienaprávnomnázore,žežalobkyňou

uplatnená pohľadávka je premlčaná. Na premlčanie súd prvej inštancie prihliadal ex offo (teda bez
námietkyžalovanéhopodľa§100ods.1vetydruhejatretejO.z.)podľavtomčaseúčinného§5bzákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch v znení neskorších predpisov, pričom premlčanie bolo jediným dôvodom na zamietnutie
žaloby.

Odvolateľka v odvolaní nesúhlasila s názorom súdu prvej inštancie o premlčaní žalobou uplatneného
nároku, trvala na tom, že v čase začatia konania nárok nebol premlčaný.
Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej
rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, v znení účinnom v čase vyhlásenia
rozsudku súdom prvej inštancie, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj

bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi,
vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť
alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ
týchto skutočností dovolával.
Podľa § 217 ods. 1 veta prvá CSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Podľa § 193 veta prvá CSP súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis
nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou,
ktorou je Slovenská republika viazaná.
Podľa § 41 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov, v znení neskorších zmien a doplnení, nález, ktorým sa zistil

nesúlad právnych predpisov s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou,
vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo dňa jeho
vyhlásenia v Zbierke zákonov.
Podľa § 41a ods. 1 zákona č. 38/1993 Z.z., právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho ustanovenia
strácajú účinnosť (podľa poznámky č. 10 - čl. 125 ods. 3 Ústavy) dňom vyhlásenia nálezu Ústavného

súdu v Zbierke zákonov.
Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení
neskorších ústavných zákonov) výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 7.2.2018, o návrhu Okresného súdu Košice II

na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a/ a čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky o súlade
§ 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č.
372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, rozhodol, že ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene
zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov nie je v

súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Predmetný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 7.2.2018 sp. zn. PL. ÚS 11/2016 bol
vyhlásenývZbierkezákonovSlovenskejrepublikydňa27.9.2018podč.271/2018Z.z..Dňomvyhlásenia
tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky stratilo ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.
z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch

v znení neskorších predpisov účinnosť.
V čase vyhlásenia napadnutého rozsudku súdom prvej inštancie (9.12.2016) bolo ustanovenie § 5b
zákona č. 250/2007 Z. z. účinné a súd bol povinný toto ustanovenie aplikovať.Princíp právnej istoty sa prejavuje v dvoch smeroch. Jednak je založený na prezumpcii ústavnosti
právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu) a jednak na právoplatných
rozhodnutiach orgánov verejnej moci vychádzajúcich z prezumpcie ústavnosti (porov. napr. rozhodnutie

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 320/06).
Platná a účinná zákonná právna norma nie je čosi, čo je k dispozícii orgánom ju aplikujúcim. Tieto orgány
sú právnu normu povinné aplikovať. V teórii ústavného práva i v slovenskom ústavnom systéme sa
uplatňujetzv.prezumpciaústavnostiprávnychnoriem,čoznamená,ženaúčinnúprávnunormusaorgán
ju aplikujúci musí pozerať ako na súladnú s ústavou dovtedy, kým ústavný súd predpísaným spôsobom

nevysloví jej neústavnosť (mutatis mutandis uznesenie ÚS SR sp.zn. III. ÚS 274/07 z 11.10.2007).
Napriek uvedenému nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 7.2.2018 sp. zn. PL. ÚS 11/2016
treba vnímať tak, že ním bol vyhlásený od počiatku existujúci nesúlad napadnutého ustanovenia s
Ústavou Slovenskej republiky.
Hoci Ústava Slovenskej republiky a zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o
organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov, nemajú výslovné ustanovenia o hmotnoprávnych účinkoch nálezu o nesúlade
vydaného pred právoplatným skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto
veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky
prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori to
musí tak byť vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia nálezu o nesúlade. Opačný

výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň neprípustným absolutizovaním
princípu právnej istoty (porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11.10.2006 sp. zn.
PLz. ÚS 1/06 - zjednotenie odchylných právnych názorov; Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu
Slovenskej republiky zväzok 1, ročník 2006, str. 740).
Postupsúduprvejinštancie,ktorývprejednávanejveciaplikovalustanovenie§5bzákonač.250/2007Z.

z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v
zneníneskoršíchpredpisov,bolsícevsúladesvtedyúčinnýmustanovenímzákona,avšakjehoaplikácia
súdom prvej inštancie v danej veci vzhľadom na vyššie uvedené, predstavuje nesprávny procesný
postup súdu prvej inštancie, ktorým bolo znemožnené strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, pretože aj keď súd prvej inštancie
vykonal vo veci dokazovanie, tak toto vyhodnocoval len v rozsahu potrebnom pre zistenie premlčania.
Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. a/ i b/ CSP zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP). Vzhľadom na vyššie uvedené
dôvody, ktoré viedli k zrušeniu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd sa ďalšími

námietkami uvádzanými žalobkyňou v odvolacom konaní nezaoberal, keďže neboli spôsobilé ovplyvniť
jeho rozhodnutie.
7. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 391 ods. 2 CSP viazaný, opätovne vec prejednať, v potrebnom rozsahu vykonať dokazovanie,
výsledky celého konania zhodnotiť, posúdiť dôvodnosť žalobou uplatňovaného nároku a až potom o veci

rozhodnúť, pričom je potrebné náležite sa vysporiadať s relevantnou právnou i skutkovou argumentáciou
strán sporu a nové rozhodnutie náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 a 3 CSP odôvodniť.

8. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie (okrem prvoinštančných trov) i o trovách tohto
odvolacieho konania .

9. Senát odvolacieho súdu toto uznesenie prijal pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods.1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods.2 CSP)Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)