Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 20. apríl 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2CoCsp/42/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8119214837
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 04. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8119214837.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov
JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana, v právnej veci žalobkyne B. I., C. U. X, XXX XX M. C.
A., zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom Sovietskych hrdinov 66, 089 01 Svidník,
proti žalovanému: Poštová banka a.s., IČO: 31 340 890, Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava,
zastúpenému Advokátska kancelária RELEVANS s. r. o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02

Bratislava, o vydanie bezdôvodného obohatenia s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Prešov zo dňa 06.07.2020, č. k. 29Csp/202/2019 - 67 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok vo výrokoch I. a III. a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol.

Určil, že zmluvná podmienka uvedená v zmluve o úvere dostupná pôžička zo dňa 11.03.2010 v čl.
4. Splácanie úveru, započítanie pohľadávok a zabezpečenie - bod 4.6., v znení: „Platby od Klienta
sa voči pohľadávke Banky započítavajú bez ohľadu na to, na aké záväzky bola platba poukázaná v
nasledujúcom poradí: (1) na poplatky podľa Sadzobníka, (2) úrok z omeškania, (3) úrok z úveru, (4)
splátka istiny úveru,“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Vo vzťahu k výroku I. priznal žalovanému
voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a vo vzťahu k výroku II. priznal žalobkyni

voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa uzatvorila so žalovaným dňa
11.03.2010, teda za účinnosti zákona č. 258/2001 Z. z. zmluvu o úvere - dostupná pôžička v predmete
poskytnutia úveru vo výške 2.000,- eur s uvedením výšky mesačnej splátky, termínov splatnosti splátok,
počtu splátok, výšky nákladov, dátumu konečnej splatnosti úveru, RPMN, ako aj priemernej hodnoty

RPMN, úrokovej sadzby a doplnkovej služby základného súboru poistenia. Žalobkyňa argumentovala
tým,ževzmluvejeuvedenýnesprávnyúdajovýškeRPMNspoukazomnajejvýpočetpodľainternetovej
kalkulačky a zároveň nezahrnutím nákladov za poistenie úveru do celkových nákladov spotrebiteľa.
Súčasne je uvedený nesprávny údaj o výške priemernej hodnoty RPMN s poukazom na predložené
súhrnné informácie o údajoch novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za I. štvrťrok roku
2010. Podľa súdu prvej inštancie z predložených listín nevyplýva, že by pre účely výpočtu RPMN boli

použité interaktívne kalkulačky podľa vzorca platného za účinnosti zák. č. 258/2001 Z. z. Vzorec, podľa
ktorého sa RPMN vypočítava, bol podľa predchádzajúceho zákona o spotrebiteľských úveroch iný, ako
je vzorec výpočtu RPMN podľa súčasne platnej právnej úpravy. V čase uzavretia zmluvy preto mohol
veriteľ v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť len takú výšku RPMN, ktorá bola vypočítaná podľa
vzorca, ktorý bol určený zákonom v čase uzavretia zmluvy a nie podľa vzorca, ktorý je uvedený v
zákone na základe neskoršej platnej právnej úpravy. Skutočnosť, že podľa súčasného výpočtu je RPMN

30,89 % neznamená, že výška RPMN bola v zmluve uvedená nesprávne. Poukazuje na znenie § 4
ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z., keď zo znenia tohto zákonného ustanovenia nevyplýva, že prípadnénesprávne uvedenie hodnoty RPMN, priemernej RPMN a celkových nákladov, by malo mať za následok
bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru uzatvoreného na základe tohto zákona. Súd
prvej inštancie poukázal na právnu úpravu zákona č. 129/2010 Z. z., ktorá rozlišuje dôvody bezúročnosti

a bezpoplatkovosti úveru v prípade ročnej percentuálnej miery nákladov, a to neuvedením RPMN a
uvedením RPMN v neprospech spotrebiteľa. Nakoľko zmluva v danom prípade obsahuje údaj o RPMN,
priemernej hodnoty RPMN a celkových nákladov, ktoré má spotrebiteľ zaplatiť, s poukazom na § 4
ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z., súd prvej inštancie nemohol dospieť k záveru o bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru prípadným uvedením nesprávnej výšky týchto obligatórnych náležitostí zmluvy v

neprospechspotrebiteľa.Súdprvejinštancieďalejuviedol,žeajvprípadezisteniadôvodovbezúročnosti
abezpoplatkovosti úveru,jenárokžalobkynevzhľadomnaposlednúúhradurealizovanúdňa16.06.2011
premlčaný, a to tak v subjektívnej aj v objektívnej premlčacej dobe. Súd prvej inštancie uviedol, že
žalobkyňa o skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia dozvedela najneskôr 16.06.2011, kedy
žalovanému zaplatila poslednú splátku úveru (§ 107 ods. 1 OZ). Tomuto zodpovedá podľa súdu prvej
inštancieajustálenározhodovaciapraxNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky(sp.zn.4Cdo/116/2019).

Zároveň je v tejto veci vylúčená aplikácia desaťročnej objektívnej lehoty pre úmyselné bezdôvodné
obohatenie, a to s poukazom na závery uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/238/2017. Súd
prvej inštancie dospel k záveru o dôvodnosti uplatnenej námietky premlčania uplynutím subjektívnej
premlčacej doby, ako aj nemožnosti aplikácie objektívnej desaťročnej premlčacej lehoty. Žalobkyňa
poslednú splátku úveru v prospech žalovaného uhradila 16.06.2011, preto s poukazom na podanie

žaloby 26.09.2019 si nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatnila po uplynutí dvojročnej
subjektívnej, ako aj trojročnej objektívnej premlčacej doby.

3.Súdprvejinštancievyhovelžalobevčastiurčenianeprijateľnostizmluvnejpodmienkyuvedenejvbode
4.6. obchodných podmienok a zdôraznil, že táto nebola so spotrebiteľom osobitne vyjednaná, je hrubo

nevyvážená, pretože nerešpektuje nepochybný a oprávnený ekonomický záujem spotrebiteľa na tom,
aby najskôr splatil istinu úveru, ale pripúšťa v tak závažnej otázke, akou je rozhodnutie o účele platby
spotrebiteľa ľubovôľu dodávateľa, teda jeho svojvoľné rozhodnutie o výške nielen príslušenstva, ale aj o
výške samotnej istiny pohľadávky. Vzťah sa tak v tejto otázke stáva pre spotrebiteľa netransparentným
a konanie dodávateľa nepredvídateľným. V prípade nezaplatenia splátok úveru môže veriteľ od zmluvy

odstúpiť, prípadne úver predčasne zosplatniť, a tak udržiavať základ pre narastanie úrokov z omeškania
zo stále nezaplatenej istiny splátky.

4. O trovách konania strán sporu rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a nasl. CSP.

5. Proti tomuto rozsudku, a to proti výrokom I. a III., podala včas odvolanie žalobkyňa, ktorá navrhla
v tejto časti rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedla, že súd
usudzuje, že ak predmetná zmluva obsahuje RPMN, celkové náklady a priemernú RPMN, nemožno
dospieť k záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru prípadným uvedením nesprávnej výšky týchto
podstatných náležitostí zmluvy. Zdôrazňuje, že zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z.

uzákoňuje, že zmluva musí obsahovať RPMN, ktorá je definovaná zákonom ako jednoznačná hodnota,
nezávislá na dohode účastníkov, tak akákoľvek iná hodnota RPMN, ktorá je v rozpore so zákonom, je
neplatná, čo znamená, že ak je RPMN neplatná, tak ju zmluva neobsahuje. Ak by sa mal akceptovať
výklad súdu prvej inštancie, tak by porušovanie zákona poskytovalo dodávateľom výhodu zbavenia sa
rizika bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Stačilo by uviesť akúkoľvek hodnotu RPMN a úver by

bolo možné považovať za bezúročný a bezpoplatkový. V podstate by išlo pre dodávateľov o návod,
že nemusia voči spotrebiteľovi postupovať s odbornou starostlivosťou a môžu ich klamať bez rizika
straty úrokov a poplatkov v porovnaní s dodávateľmi, ktorí RPMN neuvedú do zmluvy vôbec. Rovnako
celkové náklady a priemerná RPMN predstavuje obligatórne náležitosti zmluvy, ktoré sú jednoznačne
definované zákonom. Pokiaľ ide o vzorec na výpočet RPMN, tento je od 01.07.2006 rovnaký a platí pre

zmluvy uzatvorené podľa uvádzané zákona, ako aj podľa zákona č. 129/2010 Z. z.
Súd prvej inštancie sa v tejto súvislosti nezaoberal otázkou poistného, ako položkou celkovej výšky
nákladov a splátky, a teda aj výpočtu RPMN. Z úverovej zmluvy ohľadom poistenia nevyplýva
nič, okrem konštatovania, že žalobkyňa spĺňa podmienky pre vznik poistenia splácať úver vo
zvolenom súbore poistenia, pritom zaškrtnutie tohto konštatovania v poličku áno, je evidentne už

dopredu technicky predvyplnené. O žiadnych iných písomnostiach žalobkyňa ohľadom poistenia
vedomosť nemá. Žalobkyňa nesúhlasí s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie pokiaľ ide
o vyhodnotenie námietky premlčania uplatneného nároku. Pýta sa, ak podľa súdu je nepodstatná
vedomosť oprávneného o tom, že úver je bezúročný a bezpoplatkový, čo je podstatnou skutočnosťoubezdôvodného obohatenia v súdenej veci, tak na základe vedomosti o akej skutkovej okolnosti
začala oprávnenému plynúť subjektívna premlčacia doba. Ide zjavne o neudržateľnú objektivizáciu
začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby, ktorá nemá oporu v zákone. Súd vychádza z akejsi

objektivizácie začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby od splatenia úveru, čím vytvára akúsi
jednotnú dvojročnú objektívnu premlčaciu dobu, lebo pri tejto konštrukcii nikdy nemôže plynúť iná ako
jednotná dvojročná premlčacia doba, ktorá začína plynúť vznikom bezdôvodného obohatenia, teda
začatím plynutia objektívnej premlčacej doby. Táto koncepcia neponecháva žiaden priestor ani na
uplynutie trojročnej objektívnej premlčacej doby, nakoľko nárok by bol vždy premlčaný v dvojročnej

premlčacej dobe s objektívnym začiatkom plynutia subjektívnej premlčacej doby, hoci pri takejto
koncepcii pojem subjektívny nemá na začatie plynutia doby žiaden vplyv. Má za to, že kedy začína plynúť
oprávnenému subjektívna premlčacia doba je dané získaním vedomosti o skutkových okolnostiach
bezdôvodného obohatenia. Právne vedomosti ani skúsenosti pritom žiaden význam nemajú. Nie je
dôležité, či oprávnený vie alebo nevie, že jeho nárok je nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia,
podstatné je len skutočné získanie vedomosti o rozhodujúcich skutočnostiach, získaním ktorých začína

subjektívnapremlčaciadobaplynúť.Žalobkyňazdôrazňuje,ženevedela,žeplatby,ktoréodnejžalovaný
prijalnadvýškuistiny,tentoprijímaprotizákonne.Žilavomyle,žežalovanýtietoplatbyprijímavsúladeso
zákonom a tento omyl spôsobil žalovaný porušením spotrebiteľského práva, keďže ona verila tomu, že
pri poskytovaní úveru postupuje s náležitou odbornou starostlivosťou, a teda podľa zákona. Je vylúčené,
aby žalovaný ako profesionál v poskytovaní úverov, nepoznal spotrebiteľské právo a prijímal platby

nad spotrebiteľovi poskytnutú sumu pri neplatných úveroch alebo nad istinu úveru pri bezúročných a
bezpoplatkovýchúverochaprineplatnýchzmluváchdobromyseľne.Nemalibybyťpretožiadnerozumné
pochybnosti o tom, že žalovaný sa na jej úkor úmyselne obohatil, a preto na posúdenie premlčania
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné aplikovať desaťročnú objektívnu premlčaciu
dobu. Rovnako žalobkyňa poukázala v podanom odvolaní na viaceré rozhodnutia súdov odvolacích,

ako aj NS SR, ktoré podporujú jej právnu argumentáciu. Poukazuje v tejto súvislosti na prienik viacerých
mylných úvah a záverov súdu prvej inštancie, podľa ktorých pri posudzovaní začatia plynutia dvojročnej
subjektívnej premlčacej doby, spotrebiteľ platením splátok nad istinu úveru vie o tom, že týmito platbami
veriteľabezdôvodneobohacuje,aleveriteľ,ktorýtietoplatbyprijímazhľadiskaúmyslubezdôvodnesana
úkor spotrebiteľa obohacovať, nevie o tom, že sa prijímaním tých istých splátok bezdôvodne obohacuje

a splátky, na ktoré nemá nárok, si ponechá. Na základe týchto dôvodov navrhla žalobkyňa podanému
odvolaniu vyhovieť.

6. Žalovaný navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch potvrdiť ako vecne správny
a zdôrazňuje správnu skutkovú aj právnu argumentáciu súdu prvej inštancie, ktorý na tom základe o

veci aj správne rozhodol.

7. Odvolací súd preskúmal rozsudok v napadnutom rozsahu, a teda vo výrokoch I. a III. v zmysle zásad
vyjadrených v § 379 a nasl. zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP),
spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385

CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je opodstatnené.

8. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, teda či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to s

prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (do pozornosti Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

9. V danom prípade žalobkyňou uplatnený nárok má svoj základ v zmluve o úvere, ktorá bola uzatvorená

medzi stranami sporu dňa 11.03.2010. V zhode so súdom prvej inštancie ani odvolací súd nemal
pochybnosti o tom, že predmetný vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským,
keďže zmluva o úvere - dostupná pôžička, je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou,
kde žalovaný vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalobkyňa je spotrebiteľom,

keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že základnou črtou
spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestorna dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny, pričom aj predmetná zmluva túto charakteristiku
nepochybne spĺňa.

10. Základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravoval v čase uzatvorenia zmluvy zákon č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Tento právny predpis účinný v čase uzatvárania zmlúv v §
2 písm. a) definoval spotrebiteľský úver ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe
zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo inej právnej forme.

11. Dôvodom, pre ktorý žalobkyňa definuje poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov je skutočnosť,
že v zmluve o úvere bola nesprávne uvedená hodnota RPMN, nesprávna výška priemernej RPMN a
nesprávne určená výška nákladov v súvislosti s takto poskytnutým úverom.

12. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že údaj o hodnote RPMN a priemernej RPMN sú
informatívne údaje, ktorých úlohou je poskytnúť spotrebiteľovi pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom

úvere informáciu o tom, či úver, ohľadom ktorého sa chystá uzavrieť úverovú zmluvu s ohľadom na
jeho RPMN (ktorá musí byť súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako jej obligatórna náležitosť
podľa § 4 ods. 2 písm. j) zákona č. 258/2001 Z. z.), je v porovnaní s obdobnými úvermi poskytovanými
na trhu výhodný alebo nie, čo môže mať rozhodujúcu váhu pri rozhodovaní spotrebiteľa o akceptácii
podmienok navrhovaných dodávateľom. Dodávateľ musí v zmysle § 4 ods. 2 písm. k) citovaného zákona

uvádzať v zmluve o spotrebiteľskom úvere priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov
na príslušný spotrebiteľský úver, platnú ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú
podľa § 7a ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok. Ak zákon o spotrebiteľských úveroch v § 4 ods. 3
sankcionuje neuvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov a priemernej hodnoty ročnej percentuálnej
miery nákladov bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru, nesprávne uvedenie RPMN v neprospech

spotrebiteľa,môžezhľadiskaposudzovaniavýhodnosti,resp.nevýhodnostiúveruspotrebiteľompôsobiť
dokonca negatívnejšie ako samotné neuvedenie RPMN. Teda, ak zmluva obsahuje aj údaj o RPMN,
ako aj údaj o priemernej RPMN, ktorá je v zmluve uvedená v neprospech spotrebiteľa, spotrebiteľ je pri
takomto porovnaní zavádzaný v tom smere, že v dôsledku tohto nesprávneho údaju môže nadobudnúť
presvedčenie, že podobné úvery sú na trhu poskytované v priemere s vyššou RPMN, a teda, že úver,

ktorý mu má byť poskytnutý na základe navrhovanej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je v porovnaní s
konkurenciou na trhu výhodnejší ako v skutočnosti. Pritom ide o konanie v omyle, čím vzniká hrozba
ujmy. Preto nesprávne uvedenie RPMN či priemernej RPMN je vážnym porušením zákona a má vplyv
na vznik možných pochybností o rozsahu záväzku. Za nesprávne uvedenie RPMN, resp. priemernej
RPMN treba považovať rovnako stav, keď priemerná RPMN je zavádzajúca a potenciálne ohrozuje

spotrebiteľa pri jeho rozhodnutí o záväzku, ktorý je predmetom vadnej kontraktácie (do pozornosti
rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/243/2016).

13. Odvolací súd ďalej zastáva názor, že pokiaľ v predmetnej veci uzatvorenie poistenia bolo
podmienkou pre získanie úveru, náklady súvisiace s poistením majú nepochybne vplyv na určenie

celkovej výšky nákladov a rovnako mali byť zahrnuté do výšky RPMN. Pokiaľ sa tak nestalo, je RPMN
v zmluve uvedená nesprávne, čoho dôsledkom je v zmysle vyššie uvádzaných záverov situácia, ako
keby RPMN nebola uvedená v zmluve vôbec.

14. Súd prvej inštancie nevyhodnotil, či predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje správny

údaj o namietanej RPMN, priemernej hodnote RPMN a celkových nákladoch, ktoré má spotrebiteľ
zaplatiť, v dôsledku čoho nemohol dospieť k záveru, či poskytnutý úver je potrebné kvalifikovať ako
bezúročný a bez poplatkový v zmysle predpokladov § 4 ods. 3 citovaného zákona so zdôraznením, že aj
v prípade aplikácie zákona č. 258/2001 Z. z. podľa ustálenej súdnej praxe nesprávne uvedenie RPMN
a priemernej RPMN v neprospech spotrebiteľa zodpovedá situácii, keď tieto obligatórne náležitosti v

uzatvorenej zmluve o úvere absentujú.

15. Žalovaný v priebehu konania vzniesol ďalej námietku premlčania, preto sa odvolací súd zaoberal
preskúmaním postupu súdu prvej inštancie vo vzťahu k posúdeniu subjektívnej a objektívnej premlčacej
doby. Práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa môže oprávnený subjekt domáhať len v rámci

plynutia tak subjektívnej, ako aj objektívnej premlčacej doby. V prípade, ak dôjde k uplynutiu jednej z
nich, oprávnený nemá možnosť domáhať sa svojho práva z bezdôvodného obohatenia, nakoľko došlo
k jeho premlčaniu. Subjektívna premlčacia doba je upravená v § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka
tak, že právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď saoprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Objektívna
premlčacia doba je upravená v § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom zákon rozlišuje trojročnú
objektívnu premlčaciu dobu a desaťročnú objektívnu premlčaciu dobu, pričom ich aplikácia na ten-ktorý

prípad závisí od charakteru vzniku bezdôvodného obohatenia.

16. V predmetnom prípade súd prvej inštancie začiatok plynutia premlčacej doby počítal odo dňa, kedy
došlo k preplateniu istiny úveru žalobkyňou z dôvodu, že táto mala k dispozícii skutkové okolnosti, z
ktorých bezdôvodné obohatenie plynie, keďže toto je založené už na vedomosti o uzatvorení zmluvy

bez ohľadu na to, či sa táto zmluva považuje za platnú.

17. Odvolací súd v tejto súvislosti však zdôrazňuje, že je vždy potrebné skúmať, kedy spotrebiteľ
nadobudol vedomosť o bezdôvodnom obohatení, kto ho na jeho úkor získal a z akého titulu a pokiaľ by
zákonodarca mal v úmysle odvíjať začatie plynutia premlčania pri bezdôvodnom obohatení od jedného
momentu, potom by pomerne podrobne neupravoval rozlišovanie subjektívnej a objektívnej premlčacej

doby, rôznym začiatkom ich plynutia, ale uspokojil by sa s úpravou tak, ako to urobil napríklad v prípade
premlčania práv zodpovedajúcim vecným bremenám (§ 109 Občianskeho zákonníka), či premlčaniu
práv z prepravy (§ 108 Občianskeho zákonníka).

18. Zákon pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby predpokladá to, kedy sa dotknutá osoba

dozvedela o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal. Nie teda čas, od kedy sa dozvedieť mala a
mohla s poukazom na to, že mala poznať právo. Relevanciu má teda to, od kedy sa dotknutá osoba
dozvie, že plniť nemala a nie odkedy plnila, resp. jej plnenie bolo poskytnuté. Pre začiatok plynutia
subjektívnejdobyjetakrozhodujúcepoznanieskutkovýchokolností(aninietakprávnehoposúdenia),no
okolností nie zo zmluvy, ale okolností z porušenia práva, v danom prípade z bezdôvodného obohatenia

(okolnosť, že došlo k porušeniu zákona, o výške bezdôvodného obohatenia a príčinnej súvislosti
medzi prvými dvoma okolnosťami). Zdá sa teda, že nepostačujú pochybnosti, ale ,,dozvedenie“ sa o
skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby
sa tak na uplatnenie práva na vydanie neoprávnene získaného majetkového prospechu (bezdôvodného
obohatenia) vyžaduje skutočná a nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor

bol získaný majetkový prospech a o tom, kto ho získal. Nie je rozhodujúce, že oprávnený sa mohol o tom
dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti. Nie je tak rozhodujúce to, že spotrebiteľ už pri podpise
zmluvy, či jednotlivých platbách mal vynaložiť potrebnú starostlivosť a mal zistiť, že plní bez právneho
dôvodu, nakoľko to v zmysle uvedeného ani možno od neho spravodlivo požadovať.

19. Odvolací súd vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré citoval súd prvej inštancie (NS ČR sp. zn.
26Cdo/785/2011) zdôrazňuje, že toto rozhodnutie sa týka posúdenia subjektívnej premlčacej doby v
spore vyplývajúcom zo zmluvy o nájme, čo nie je skutková okolnosť porovnateľná s prejednávanou
vecou. K ostatným rozhodnutiam odvolací súd uvádza, že v zmysle uznesenia NS SR sp. zn.
7Cdo/136/2013 v podmienkach Slovenskej republiky favorizácia inej právoplatne skončenej veci pri

judiciálnej justifikácií, nemá všeobecnú ani precedenčnú záväznosť, ak nie je publikovaná v podobe
Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR.

20. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky (sp. zn.
II.ÚS 2460/2017), v ktorom išlo o skutkovo podobný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia a

posudzovanie plynutia subjektívnej premlčacej lehoty, keď súd poukázal na to, že uznanie dôvodnosti
námietkypremlčaniasťažovateľomuplatnenéhonárokujevrozporesustálenoujudikatúrouNajvyššieho
súdu vo vzťahu k začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty, podľa ktorej pre začiatok subjektívnej
premlčacej doby k uplatneniu práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je rozhodujúci
subjektívny moment, kedy sa oprávnený dozvie všetky okolnosti, ktoré sú relevantné pre uplatnenie

jeho práva pred súdom a nie je rozhodujúce to, že mal už predtým možnosť dozvedieť sa o týchto
skutočnostiach, na základe ktorých si mohol urobiť úsudok o vzniku bezdôvodného obohatenia a jeho
výške.

21.Podľaodvolaciehosúduto,žespotrebiteľzozmluvyaprípadezlistín,ktorévtejtosúvislostipodpísal,

mal možnosť sa dozvedieť o tom, že na jeho úkor dochádza k bezdôvodnému obohateniu dodávateľa
nepostačuje a to, že došlo k preplateniu jeho záväzku sa relevantne dozvedel až z oznámenia osoby,
ktorá mu zrozumiteľným spôsobom ozrejmila tak komplikované skutočnosti, ktoré sú aj predmetomrôznych právnych názorov v rámci rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky, je viac prijateľné
pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby.

22. Je nepochybné, že aj spôsob výkladu týchto rozhodnutí zo strany odvolacieho súdu je ovplyvnený
zásadou spotrebiteľského práva, podľa ktorej platí, že je dôvodné prijať výklad, ktorý je priaznivejší pre
spotrebiteľa tak, aby bol zabezpečený cieľ vysokej ochrany spotrebiteľa v súlade s princípmi fungovania
trhu v priestore Európskej únie.

23. Na základe uvedeného tak možno dospieť k záveru, že postup súdu prvej inštancie pri vyhodnotení
začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby nebol správny a začiatok jej plynutia bolo potrebné
odvádzať od obdobia, kedy sa žalobkyňa dozvedela od iného subjektu, že na strane žalovaného prijatým
plnením z tejto zmluvy došlo k bezdôvodnému obohateniu.

24. Ako už bolo uvádzané, Občiansky zákonník rozlišuje dve dĺžky objektívnych premlčacích dôb,

pričomichaplikácianaten-ktorýprípadjepodmienenácharakteromzískaniabezdôvodnéhoobohatenia,
teda je potrebné skúmať, či bezdôvodné obohatenie vzniklo úmyselne alebo nie. Občiansky zákonník
nešpecifikuje, čo je potrebné rozumieť pod úmyselným alebo neúmyselným konaním, preto z hľadiska
právnej teórie je potrebné vychádzať z právnej úpravy úmyselného a neúmyselného zavinenia
definovaného v Trestnom zákone. O priamy úmysel ide vtedy, ak ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne

obohatil, vedel, že svojím konaním získa bezdôvodné obohatenie a súčasne ho aj získať chcel a
o nepriamy úmysel ide vtedy, ak ten, kto sa na úkor iného obohatil, vedel, že svojím konaním
obohatenie, ktoré mu nepatrí, môže získať a s týmto následkom bol pre prípad, že nastane, uzrozumený.
Rozhodujúcim znakom úmyslu je predchádzajúca vedomosť subjektu, ktorý sa neoprávnene obohatil o
tom, že svojím konaním získava alebo môže získať hodnoty vyjadriteľné v peniazoch, ktoré mu nepatria.

Dôležitým pre aplikovanie konkrétnej dĺžky objektívnej premlčacej doby je posúdenie charakteru vzniku,
resp. získania bezdôvodného obohatenia, čo súd prvej inštancie nevykonal. Pokiaľ ide o rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo 238/2017, ktoré uvádza súd prvej inštancie, je potrebné zdôrazniť,
že z tohto rozhodnutia nevyplýva záver o nemožnosti aplikácie desaťročnej objektívnej premlčacej doby.
Najvyšší súd SR konštatoval, že samotné všeobecné skutočnosti o profesionálnom podnikateľskom

postavení subjektov v oblasti poskytovania úverov a doterajšia súdna prax týkajúca sa ochrany
spotrebiteľov v obdobných prípadoch, samé o sebe nemôžu bez ďalšieho zakladať nepriamy úmysel
veriteľa, preto je dôsledné skúmať vôľovú a vedomostnú zložku zavinenia aplikujúc analógiu podľa
trestného práva hmotného pri právnom posúdení formy zavinenia. Pri bezdôvodnom obohatení je preto
dôležité zistiť, kedy k obohateniu došlo z objektívneho hľadiska a v tom čase preukázať úmysel veriteľa,

resp. jeho zavinenie, aby bolo možné posúdiť, či je potrebná aplikácia troj alebo desaťročnej premlčacej
doby. Je teda potrebné predovšetkým správne právne posúdiť, z akého dôvodu došlo k bezdôvodnému
obohateniu, keďže iná situácia nastáva napr. pri bezdôvodnom obohatení bez právneho dôvodu a iná pri
bezdôvodnom obohatení z neplatného právneho úkonu z časového hľadiska, kedy k obohateniu reálne
došlo.

25. Pokiaľ trojročná lehota podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka má začať plynúť odo dňa, keď
došlo k bezdôvodnému obohateniu, pričom k premlčaniu dôjde aj vtedy, keď spotrebiteľ nie je schopný
sám posúdiť, či je zmluvná podmienka nekalá, potom je nutné zohľadniť znevýhodnené postavenie,
v ktorom sa nachádzajú spotrebitelia voči predajcom alebo dodávateľom. Procesné podmienky, ktoré

vyžadujú od spotrebiteľa, aby podal žalobu v lehote 3 rokov od dátumu, kedy došlo k bezdôvodnému
obohateniu, pričom k tomuto môže dôjsť počas plnenia dlhodobej zmluvy sú takej povahy, že môžu
nadmerne sťažovať výkon práv, ktoré mu priznáva Smernica 2008/48/ES. Z uvedeného vyplýva, že v
prejednávanom spore, vzhľadom na individuálne okolnosti prípadu, je do úvahy pripadajúca desaťročná
objektívna premlčacia lehota.

26. Na základe vyššie uvedených skutočností preto odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP
rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III. zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie podľa § 391 ods. 1 CSP. Úlohou súdu prvej inštancie bude preto opätovne
vo veci konať v intenciách naznačených odvolacím súdom - opätovne posúdiť dôvodnosť žalobkyňou

uplatneného nároku, pokiaľ ide o posudzovanie úverovej zmluvy podľa § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.
z. a vyhodnotenie námietky premlčania. Súd prvej inštancie v závislosti od uvedeného o veci opätovne
rozhodne, svoje rozhodnutie podľa § 220 ods. 2 CSP náležite odôvodní a rozhodne tiež o trovách tohto
odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).