Rozsudok ,
Potvrdené, Zrušené Judgement was issued on Tuesday, November 26, 2013

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/436/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109201589
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Edita Szabová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1109201589.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

V. súd v F. v senáte zloženom z predsedníčky senátu R.. X. L. a členiek senátu R.. V. R. a Y.. F. F., v

právnej veci navrhovateľky: V. Y., bytom J. V. XX, U., právne zast.: R.. T. U., advokátom, U. X/A, F., proti
odporcovi: L. republika - Y. spravodlivosti SR, A. nám. XX, F., o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o
odvolaniach navrhovateľky a odporcu proti rozsudku I. súdu F. I v F., č.k. XXC/XX/XXXX-XXX zo dňa
X.X.XXXX, pomerom hlasov 3:0, takto

r o z h o d o l :

V. súd v F. rozsudok I. súdu F. I v F., č.k. XXC/XX/XXXX-XXX zo dňa X.X.XXXX vo výroku, ktorým bola
navrhovateľke priznaná titulom náhrady škody suma 829,85 eura, p o t v r d z u j e .

V zamietajúcej časti týkajúcej sa náhrady škody rozsudok p o t v r d z u j e .

V časti náhrady nemajetkovej ujmy rozsudok z r u š u j e a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke titulom
náhrady škody sumu 829,85 eura a titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 65.000,- eur, a nahradiť jej
trovy konania vo výške 6.718,30 eura, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobný
návrh zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľka si svojim návrhom uplatnila náhradu škody
spočívajúcu v zaplatených trovách obhajoby právnemu zástupcovi vo výške 1.014,44 eura a náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 165.969,59 eura.
Povykonanomdokazovanímalsúdzazistené,žeuznesenímV.úradujustičnejpolícieT.zboruW.zodňa
X.X.XXXX, S.: V. -XX/OVVK-XXXX-SY, začal vyšetrovateľ podľa § 163 ods. 1 Trestného poriadku trestné
stíhanie voči navrhovateľke ako obvinenej pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody

podľa § 160a ods. 1, ods. 2, spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a zneužívania právomoci verejného
činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona č. 140/1961 Zb., lebo na podklade zistených
skutočností mal dostatočne odôvodnený záver, že v presne nezistenom čase od začiatku roku XXXX do
XX.X.XXXX v U. na hraničnom priechode medzi L. republikou a Y. republikou U. - T. ako pracovníčka
I. hraničnej kontroly U., D. hraničnej a cudzineckej polície PZ žiadala neoprávnene od občanov C.
finančnú hotovosť - úplatok od 500,- do 1.000,- Ft na osobu za vystavenie potvrdenia do cestovného
dokladu o vstupe na územie L. republiky, pričom mala vedomosť o tom, že občania C. zneužívajú

vstup na územie SR s úmyslom získať potvrdenie o opustení územia Y. republiky, a tak získať možnosť
pobytu v MR na ďalších 30 dní, ktorú finančnú hotovosť prijímala tým spôsobom, že vodiči privážajúci
občanov C. na motorových vozidlách k hraničnému priechodu odovzdali s cestovnými dokladmi aj
finančnú hotovosť vloženú do technického preukazu motorového vozidla alebo do cestovného dokladuslužbu konajúcim pracovníkom I. PZ U. na vstupe do SR, ktorá túto prevzala, a až následne rozhodla
o vystavení predmetného potvrdenia do cestovného dokladu, čím konala v rozpore s § 6 ods. 1 písm.
e) zák. č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov, a v rozpore so zákonom o policajnom zbore č. 171/1993

Z.z. v znení neskorších predpisov §8 ods. 1, ods. 3. G. Okresného súdu v W., sp.zn. XTpr XX/XX zo
dňa X.X.XXXX, bola navrhovateľka vzatá do väzby podľa ust. § 68 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodov
uvedených v ust. § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku od 2.7.2003. Rozhodnutie o väzbe súd
odôvodnil tým, že ponechaním obvinených na slobode by títo mohli vplývať na doposiaľ nevypočutých
obvinených, prípadne na osoby podozrivé a doposiaľ neobvinené, ako aj na svedkov, a tak mariť

objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Z väzby bola navrhovateľka prepustená dňa
XX.X.XXXX na základe uznesenia V. súdu v W. ako odvolacieho súdu zo dňa XX.X.XXXX o zrušení
navrhovateľkounapadnutéhorozhodnutiaovzatídoväzby.Vtomtouzneseníodvolací súdskonštatoval,
že doteraz vykonané dokazovanie nepreukazuje žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorá by odôvodňovala
väzbu navrhovateľky. G. D. špeciálnej prokuratúry J. prokuratúry L. republiky č. U. Gv XXX/XX-XXX zo
dňa XX.X.XXXX bolo trestné stíhanie voči navrhovateľke zastavené, pretože je nepochybné, že skutok

nespáchala obvinená (navrhovateľka). Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že po zhodnotení všetkých
relevantných skutočností prišiel k záveru, že sa nepodarilo nepochybne preukázať, že obvinení (medzi
ktorými bola aj navrhovateľka) spáchali trestné činy, pre ktoré im bolo vznesené obvinenie. Súd tiež
zistil, že personálnym rozkazom Y. vnútra SR č. XXX zo dňa XX.X.XXXX bola navrhovateľka prepustená
zo služobného pomeru. Z faktúry č. LE-XX/XX zo dňa X.X.XXXX súd zistil, že navrhovateľke bola

vyfakturovaná suma 30.561,- Sk ako odmena a náhrada výdavkov advokáta v trestnom konaní. Podľa
príjmového pokladničného dokladu zo dňa X.X.XXXX, navrhovateľka uhradila právnemu zástupcovi ako
trovy obhajoby sumu 25.000,- Sk. Z kópie článku s názvom „V. kšeftov na hraniciach s Y.“ v denníku
W. čas súd zistil, že tento sa zaoberal predmetnou kauzou trestného stíhania navrhovateľky, pričom sa
v ňom nachádzajú aj fotografie obvinených v putách.

Pretože nárok na náhradu škody uplatnený navrhovateľkou vychádzal z nezákonného rozhodnutia o
vznesení obvinenia, z nezákonného rozhodnutia o vzatí do väzby, ako aj z nesprávneho úradného
postupu vyšetrovateľa, súd si otázku aplikácie právneho predpisu na daný prípad vyriešil tak, že
vzhľadom k tomu, že uznesenie o vznesení obvinenia, ako aj uznesenie o vzatí do väzby, boli vydané za

účinnosti zák. č. 58/1969 Zb., na daný prípad je potrebné aplikovať zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. V prípade
nesprávneho úradného postupu je potrebné aplikovať zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
nakoľko k namietaným postupom (prieťahy v konaní a úkony vyšetrovateľa) došlo za účinnosti tejto

neskoršej právnej úpravy. Následne súd vec právne posúdil podľa ust. § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, §
17 ods. 1, 2, 3, § 27 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z., § 1, § 2, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, 2, §
9 ods. 1, § 10, § 20 zák. č. 58/1969 Zb., § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom prihliadal aj na
čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ako aj na čl. 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.

Podľa súdu prvého stupňa zastavenie trestného stíhania, ako aj oslobodenie spod obžaloby, majú
rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, ak k nim došlo v
podstate preto, že predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia
nebol potvrdený. Ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby

oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov zásadne právo na náhradu škody
spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia.

Čo sa týka nezákonného rozhodnutia o väzbe, navrhovateľka bola vo väzbe v období od X.X.XXXX do
XX.X.XXXX, pričom trestné stíhanie bolo zastavené, pretože skutok nespáchali obvinení. Z uvedeného

preto podľa súdu nesporne vyplýva, že navrhovateľke vznikol nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím o väzbe.

Čo sa týka nesprávneho úradného postupu, súd posúdil nárok z neho vyplývajúci ako nedôvodný.
Stotožnil sa s argumentáciou odporcu, že súd v občianskoprávnom konaní nie je oprávnený posúdiť

a preskúmavať nesprávnosť postupu vyšetrovateľa pri jednotlivých úkonoch v trestnom konaní, a nie
je oprávnený ustáliť, či v predmetnom konaní došlo k zbytočným prieťahom. Zo spisového materiálu
nevyplýva,žebynavrhovateľkanamietalaprocesnoprávnypostupzákonnoucestou,atentonebolpočastrestného stíhania preskúmavaný v režime sťažností, prípadne v režime konania pred Ústavným súdom,
a aj v tomto konaní namietala iba všeobecne neprimeranú dĺžku konania.

Vychádzajúc z navrhovateľkou uplatneného nároku na náhradu škody v podobe vynaložených trov
právneho zastúpenia - trov obhajoby v trestnom konaní, ako ja z príjmového pokladničného dokladu
predloženého navrhovateľkou v konaní, priznal jej súd
náhradu škody len vo výške 25.000,- Sk (829,85 eura), t.j. vo výške, ktorú preukázala, že skutočne
svojmu právnemu zástupcovi uhradila, a nie vo výške vyfakturovanej právnym zástupcom. V

zostávajúcej časti (presahujúcej sumu z príjmového dokladu) súd návrh zamietol ako nepreukázaný.

V súvislosti s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy, súd poukázal na rozhodnutie W. súdu L. republiky
z XX.X.XXXX, sp. zn. X Z. XXX/XXXX, podľa ktorého „nárok na náhradu nemajetkovej ujmy treba
posudzovať aj v súvislosti s článkom 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb.“.

Súd vychádzal z právneho názoru, že výklad zák. č. 58/1969 Zb. je potrebné smerovať tak, aby bol
tento konformný s Ústavou SR, a teda, že pod pojmom náhrada škody treba rozumieť aj škodu vo forme
nemajetkovej ujmy. Nepripustením možnosti odškodnenia nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla nezákonným
rozhodnutím o vznesení obvinenia a vzatí do väzby podľa zák. č. 58/1969 Zb., by došlo k situácii, že
by poškodené osoby, ktorým škoda vznikla z tohto dôvodu pred účinnosťou zák. č. 514/2003 Z.z., boli

oproti osobám, ktorým škoda vznikla z toho istého dôvodu, avšak už za účinnosti zák. č. 514/2003
Z.z. (ktorý náhradu nemajetkovej ujmy už upravuje), znevýhodnené a nedošlo by u nich k odškodneniu
nemajetkovej ujmy, ktorá im preukázateľne vznikla. Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že je daný
právny nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie o vznesení obvinenia, ako aj o
väzbe. Výšku nemajetkovej ujmy súd určil vo výške 65.000,- eur s poukazom na to, aký negatívny dopad

malo trestné stíhanie a väzba na navrhovateľku. V tejto súvislosti poukázal na výsluch navrhovateľky,
svedeckú výpoveď R. L., sestry navrhovateľky, a na medializáciu prípadu, a uviedol, že pri výške
nemajetkovej ujmy prihliadol predovšetkým na následky, ktoré v spojení so vznesením obvinenia a
vzatím do väzby nastali u navrhovateľky v jej rodinnom živote, v psychických útrapách, ako aj v znížení
vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti a v zhoršení finančnej situácie. Vzhľadom na závažnosť vzniknutej

ujmy, ako aj okolností, za ktorých k nej došlo, považoval priznanú nemajetkovú ujmu za primeranú, a
vo zvyšnej časti návrh zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p., a navrhovateľke priznal plnú náhradu trov
konania s tým, že hoci mala úspech len čiastočný, rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie obaja účastníci konania.

Navrhovateľka podala odvolanie prostredníctvom svojho právneho zástupcu, pričom odvolaním napadla
tie časti rozsudku, ktorými súd jej návrh zamietol, t.j. v časti náhrady škody vo výške 184,59 eura a v

časti náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 100.969,59 eura. Namietla, že súd prvého stupňa dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na to, že v predmetnom konaní si uplatňovala nárok
na náhradu škody v podobe vynaložených trov právneho zastúpenia, nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym

úradným postupom. Vytkla súdu, že pri stanovení výšky náhrady škody- trov obhajoby neprihliadol
na predložený dôkaz - faktúru č. LE-XX/XX zo dňa X.X.XXXX, na základe ktorej advokát R.. U. F.
vyfakturoval navrhovateľke odmenu za jej obhajobu v trestnej veci vo výške 1.014,44 eura (30.561,-
Sk). Pokiaľ by fakturovaná suma nebola zo strany navrhovateľky uhradená, jej obhajca v trestnom
konaní by nepochybne inicioval kroky k vymoženiu dlžnej sumy za poskytnuté právne služby. Súd

jej nepriznal ani nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom
ako nedôvodný. Nesúhlasí s názorom súdu, že všeobecný súd nie je oprávnený ustáliť, posúdiť, či v
predmetnom prípravnom konaní došlo k prieťahom. Namietla aj výšku priznanej náhrady nemajetkovej
ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe, a to vzhľadom na správne zistenia súdu prvého stupňa o
následkoch spôsobených navrhovateľke. Priznanú náhradu preto považuje za nedostatočnú. Žiadala

preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach zmeniť a jej návrhu v celom rozsahu
vyhovieť.Odporca vo svojom odvolaní žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej mu bola uložená
povinnosť zaplatiť navrhovateľke titulom náhrady škody sumu 829,85 eura, a v časti titulom náhrady
nemajetkovej ujmy sumu 65.000,- eur zmeniť, a návrh navrhovateľky v celom rozsahu zamietnuť z

dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietol, že v danom prípade síce existuje jeden z
predpokladovzodpovednostizaškodu,atosuma,ktorúodporcaidentifikujeakoškodu,avšakneexistuje
nezákonné rozhodnutie a príčinná súvislosť medzi týmto rozhodnutím a škodou, keďže neexistuje
rozhodnutie, ktoré bolo neskôr pre jeho nezákonnosť zrušené príslušným orgánom, a teda nebola
splnená jedna z taxatívnych podmienok na to, aby sa navrhovateľka mohla domáhať náhrady škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle § 4 ods. 1 a § 5 zákona č. 58/1969 Zb.. Zdôraznil
špecifickosť trestného stíhania, keďže sa týkalo trestných činov korupcie, kde musia byť strpené aj
dôraznejšie zákonné zásahy do práv a slobôd jednotlivca, ako aj zvýšený záujem spoločnosti na ich
odhaľovaní. Poukázal na to, že niektoré zásahy štátu do osobnosti fyzickej osoby sú zákonom povolené
vo forme tzv. zákonných licencií, pričom v tomto prípade pri trestnom stíhaní vyšetrovať nevybočil z
rámca daného zákonom, trestné stíhanie prebehlo v súlade so zákonom. Preto samotnú skutočnosť,

že voči navrhovateľke ako obvinenej v trestnom konaní bolo zastavené trestné stíhanie, nepovažuje za
automaticky zakladajúcu jej nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie.
Nárok navrhovateľky považuje za plne nedôvodný. Namietol tiež, že existencia samotnej nemajetkovej
ujmy nebola v konaní riadne preukázaná, a taktiež namietol výšku priznanej nemajetkovej ujmy s tým,
že je neprimeraná. Priznávanie takýchto vysokých súm by mohlo bagatelizovať priznávanie náhrady

nemajetkovej ujmy za iné a vážnejšie zásahy do základných práv zaručených ústavou, a to práva na
zdravie, život. Rozhodnutie súdu prvého stupňa nepovažuje ani za riadne odôvodnené.

V.súdvF.akosúdodvolací(§10ods.1O.s.p.)preskúmalaprejednalvecvzmysle§212ods.1O.s.p.na
odvolacompojednávaní,naktoromobajaodvolateliazotrvalinasvojichodvolacíchnámietkach.Potvrdili,

že o žiadosti navrhovateľky o predbežné prerokovanie nároku odporca doteraz nerozhodol, k žiadnemu
plneniu z jeho strany nedošlo.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k
záveru, že odvolacie námietky navrhovateľky sú nedôvodné, a odvolacia námietka odporcu je dôvodná

len v tom, že priznanie a výšku nemajetkovej ujmy súd prvého stupňa riadne neodôvodnil.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku uviedol rozhodujúci skutkový stav, ktorý
nebol medzi účastníkmi sporný. V súlade s judikatúrou dospel k záveru, že zastavenie trestného stíhania
má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, a teda poškodený

má v takomto prípade zásadne nárok na náhradu škody (výnimkou sú prípady, kedy si poškodený
obvinenie zavinil sám alebo bolo trestné stíhanie zastavené z dôvodu udelenia milosti, amnestie, straty
trestnej zodpovednosti, čo však nebol tento prípad). Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím
trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti
štátu podľa zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu

alebo jeho nesprávnym úradným postupom, účinného do 30.6.2004, a aj podľa zák. č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, účinného od 1.7.2004. Súd prvého
stupňa správne posudzoval nárok navrhovateľky na náhradu škody z titulu zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím - nárok na náhradu škody z titulu trov obhajoby v trestnom
konaní, a preto námietka odporcu, že nebola splnená podmienka existencie nezákonného rozhodnutia,

keďže legálnosť konania alebo procesu príslušného orgánu nemožno vyvodiť z ich výsledku, ale len
na základe podmienok stanovených na ich začatia a priebeh, je neopodstatnená. Súd navrhovateľke
priznal náhradu skutočnej škody vo výške 829,85 eura, vznik ktorej riadne preukázala pokladničným
dokladom, a vo zvyšku jej nárok zamietol. S týmto rozhodnutím sa odvolací súd plne stotožňuje, pretože
navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno svojho tvrdenia, pretože súdu nebol predložený žiaden

relevantný dôkaz o úhrade celej fakturovanej sumy advokátovi.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým bola navrhovateľke priznaná
titulom náhrady škody len suma 829,85 eura, a vo výroku, ktorým bol nárok navrhovateľky na náhradu
škody vo zvyšku zamietnutý, podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Čo sa týka nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy, aj v tomto je rozhodovacia prax súdov ustálená.
Napr. v rozsudku W. súdu SR zo dňa XX.X.XXXX, sp.zn. X Z./XXX/XXXX je konštatované v podstate to,
že škodou sa rozumie aj v prípade aplikácie zák. č. 58/1969 Zb. jednak majetková a jednak nemajetkováujma. Preto nárok na náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať aj v prípade, keď nárok na odškodnenie
väzby vznikol podľa ust. § 5 ods. 1
zák. č. 58/1969 Zb..

Odvolací súd sa stotožňuje s odvolacou námietkou odporcu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti
výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy nie je riadne odôvodnené. Súd priznal túto náhradu vo výške
65.000,- eur, pričom len poukázal na výpovede navrhovateľky a jej sestry s tým, že pri stanovení výšky
prihliadol na následky nezákonného rozhodnutia - obvinenia a väzby navrhovateľky na jej rodinný život,

psychické útrapy, zníženie dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti a zhoršenú finančnú situáciu. Zjavne
vychádzal len z vlastnej úvahy, ale prečo priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 65.000,- eur,
ničím neodôvodnil. Aj keď výšku náhrady nemajetkovej ujmy súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o
úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú. Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť v súlade s
požiadavkou spravodlivosti. Súd musí mať preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že
zadosťučinenie podľa ust. § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. nie je postačujúce, predovšetkým z hľadiska

intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých navrhovateľke. V tejto časti je preto
rozhodnutie súdu nepreskúmateľné.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok v časti priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že zákonom č. 517/2008 Z.z. bol s účinnosťou od
1.1.2009 novelizovaný zák. č. 514/2003 Z.z. v ust. § 17 tak, že toto ustanovenie bolo doplnené ďalšími
odsekmi upravujúcimi určenie kritérií, ktoré súd v rámci rozhodovacej činnosti zohľadňuje (§ 17 ods. 3),

zavedením mechanizmu určovania minimálnej výšky nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (§ 17
ods. 4) a napokon aj o určenie povinnosti poškodeného uviesť požadovanú výšku úhrady podľa odsekov
1 a 2 (§ 17 ods. 5). Preto pri stanovení výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch treba
vychádzať z kritérií uvedených v ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z..

Zákonom č. 412/2012 bolo s účinnosťou od 1.1.2013 novelizované ust. § 17 zák. č. 514/2003 Z.z.
v odseku 4 tak, že výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia
ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného
predpisu (zákon č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v
znení zákona č. 79/2008 Z.z.). Odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na dôvodovú

správu k tomuto zákonnému ustanoveniu, v ktorej sa uvádza: „ Zmyslu právnej úpravy zodpovednosti
štátu za škodu zodpovedá, aby každá škoda spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom
štátu bola primerane odčinená. V konaniach o žalobách o náhradu škody majú súdy nejednotný
prístup, o čom svedčia aj protichodné súdne rozhodnutia a nepredvídateľné kritéria na určenie výšky
nemajetkovej ujmy. Posúdenie výšky škody je závislé od úvahy súdu, ktorý má možnosť zvážiť

všetky relevantné skutočností konkrétneho prípadu. Súdy však priznanú sumu často nedostatočne
zdôvodnia, takže rozsudok je minimálne v tejto časti nepresvedčivý až nepreskúmateľný. Navrhované
ustanovenie zavádza vzájomnú závislosť medzi odškodnením osôb poškodených násilnými trestnými
činmi priznávaným podľa osobitného predpisu na jednej strane a výškou nemajetkovej ujmy priznanej
na základe zodpovednosti štátu za výkon verejnej moci na strane druhej. Výška nemajetkovej ujme

nemôže presiahnuť výšku odškodnenia obete násilného trestného činu. Nakoľko v prípadoch obetí
násilných trestných činov môže dôjsť aj k závažnému zásahu do zdravia či dokonca života , je možné
považovať za primerané, aby odškodnenie za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nebolo vyššie
ako odškodňovanie za trvalé následky na zdraví či dokonca za život. V opačnom prípade by vznikal
rozpor s poukazovaním na ľudský život ako najvyššiu hodnotu, od ktorej sa odvodzujú ostatné hodnoty.

Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len "ESĽP") by priznaná finančná náhrada napr. v
konaniach o ochranu osobnosti nemala byť neprimeraná iným finančným kompenzáciám - napríklad
výške náhrady za utrpenie a bolesť (ktoré boli spôsobené napr. telesnými zraneniami - V. a K. v.
S.). Podobne sa vyjadril aj Najvyšší súd SR, keď konštatoval, že priznávanie premrštených súm by
mohlo viesť k bezdôvodnému obohacovaniu sa a dokonca by mohlo bagatelizovať niektoré ujmy na

iných základných právach (rozsudok NS SR, Sp. zn. X Z. XXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX). Súdy
pri určovaní konkrétnej výšky náhrady za spôsobenú ujmu, budú zohľadňovať nielen primeranosť k
iným finančným kompenzáciám, ale naďalej prihliadať napríklad na osobu poškodeného, jeho doterajší
život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nejdošlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Zavedenie princípu primeranosti k iným formám
finančných kompenzácii spolu s ponechaním možnosti prihliadať na osobitosti jednotlivého prípadu

umožňuje, aby výška náhrady na jednej strane nevytvárala priestor pre obohacovanie sa, ale na
druhej strane umožňovala „spravodlivé zadosťučinenie“. Navrhovanou úpravou súčasne dochádza k
nahradeniu doterajšieho znenia § 17 ods. 4, ktorý v pôvodnom znení obsahoval úpravu spodného limitu
výšky nemajetkovej ujmy v prípade väzby v trestnom konaní. Zavedením novej úpravy sa stáva pôvodná
právna úprava bezpredmetnou, a preto nie je potrebné, aby bola naďalej súčasťou zákona. V Úprava §

17 ods. 4 sa bude aplikovať nielen v prípade väzby, ale bude mať všeobecný charakter pre rozhodovanie
o výške nemajetkovej ujmy bez ohľadu na právny dôvod vzniku zodpovednosti za škodu.“

Aj keď súd podľa tejto poslednej úpravy v prejednávanej veci ešte nepostupuje, táto nová právna úprava
zdôrazňuje princíp zachovania proporcionality medzi odškodňovaním obetí násilných trestných činov a
náhradou nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z., a preto treba

vychádzať aj z toho, že je nevyhnutné určité porovnanie podobných prípadov, kde už bolo rozhodnuté
o priznaní nemajetkovej ujmy, a posúdiť nárok navrhovateľky s prihliadnutím na proporcionalitu medzi
zasiahnutým právom, resp. následkom a priznanou náhradou.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí vo veci (§ 224

ods. 3, § 142 ods. 1 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.