Decision was made at the court Krajský súd Bratislava
Judgement was issued by JUDr. Branislav Král
Legislation area – Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Judgement form – Rozsudok
Judgement nature – Potvrdzujúce
Source – original document (the link may not work anymore)
Referenced legislation in the judgement
Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/206/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115219714
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1115219714.2
ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov senátu
JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Aleny Roštárovej v spore žalobcu: Q. Q., N.. XX.X.XXXX,A. M. W., C.
XXXX/XXX, zastúpený advokátom JUDr. Michal MYDLO, so sídlom v Ružomberku, Zarevúca 4935/29,
proti žalovanej Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, so sídlom
v Bratislave, Pribinova 2, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava I z 23. novembra 2017, č. k. 9 C 181/2015-135, takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I z 23. novembra 2017, č. k. 9 C
181/2015-135 vo výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.609,30 eur a vo
výroku, ktorým žalobu vo zvyšku nároku na náhradu škody zamietol, p o t v r d z u j e.
Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I z 23. novembra 2017, č. k. 9
C 181/2015-135 vo výroku, ktorým žalobu zamietol vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy, z r u š u j e a v rozsahu zrušenia vec vracia Okresnému súdu Bratislava I. na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Bratislava I (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 23.
novembra 2017, č. k. 9 C 181/2015-135 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 2.609,30 eur a vo zvyšnej časti uplatneného nároku žalobu zamietol. Žalovanej
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 12 % s tým, že o výške tejto náhrady
rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa v konaní domáhal zaplatenia sumy 21.143,17
eur titulom náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.). Škoda mu mala vzniknúť v dôsledku
nezákonného trestného stíhania, zadržaním a odobratím vodičského oprávnenia a nemajetková ujma
vo výške 16.885,- eur zásahmi do jeho osobnostných práv.
3. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že Okresný dopravný inšpektorát Okresného riaditeľstva PZ v
Ružomberku uznesením z 31. júla 2012, sp. zn. ČVS:ORP-55/DÍ-RK2012, vzniesol žalobcovi obvinenie
podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona vo veci prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky z dôvodu,
že „dňa 30.7.2012 v čase o 22,05 hod. viedol motorové vozidlo zn. B. B., Č. H. Z.: W. XXX A. M. R. Y.,
od pohostinstva U Matušáka po ceste III. triedy v smere na Liptovské Revúce, pričom bolo predpísaným
spôsobom zastavované hliadkou OO PZ Liptovská Osada. Vozidlo však nezastavilo a po prejdení cca
300 m odbočilo do dvora rodinného domu Č.. XXX M. R. Y. a po pristúpení hliadky polície k vozidlu bol
vodič vyzvaný, aby predložil ku kontrole doklady potrebné k vedeniu a prevádzke motorového vozidla.
Vykonanou kontrolou bolo zistené, že vodičom kontrolovaného vozidla je Q. Q., N.. XX.X.XXXX, trvale
bytom W., C. XXXX/XX, ktorý bol po riadnom poučení vyzvaný, aby sa podrobil dychovej skúške na
zistenie požitia alkoholických nápojov do prístroja Alcotest. Vodič Q. Q. sa odmietol podrobiť vyšetreniu
na zistenie návykovej látky a odber krvi ani iného biologického materiálu si nežiadal“. Uznesenie
povereného príslušníka Okresného dopravného inšpektorátu OR PZ v Ružomberku z 31. júla 2012, sp.
zn. ČVS:ORP-55/DÍ-RK2012, o vznesení obvinenia, bolo zrušené uznesením Okresnej
prokuratúry Ružomberok sp. zn. 1Pv 278/12-27, z 20.2.2013, v spojení s uznesením generálneho
prokurátora Slovenskej republiky sp. zn. IV Pz 210/12-6, z 23.1.2013. Okresný dopravný inšpektorát
OR PZ v Ružomberku rozhodnutím ORPZ-RK-ODÍ-4-054/2012, z 31.7.2012, rozhodol o zadržaní
vodičského preukazu žalobcovi a rozhodnutím ORPZ-RK-OD1-5-046/2012, z 31.7.2012,
rozhodol o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti žalobcu a rozhodnutím ORPZ-RKODI-28-023/2012, z
23.11.2012, rozhodol o odobratí vodičského oprávnenia žalobcu. Žalobca sa podrobil preskúmaniu
zdravotnej spôsobilosti a odbornému poradenstvu u posudzujúceho psychológa a dňa 1.3.2013 mu bol
vodičský preukaz vrátený. Žalobca podal dňa 2.9.2013 na Ministerstvo vnútra SR žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku, ktorému nebolo listom Ministerstva vnútra SR z 11.3.2014 vyhovené.
4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 4 ods. 1, 2, 3, § 5 ods. 1, 2, 3, § 6 ods. 1, 2, 3, 4, §
9 ods. 1, 2, § 17 ods. 2, § 18 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného do 31.12.2012. Za spornú
označil skutočnosť, či orgánom, ktorý koná za žalovanú, má byť Ministerstvo vnútra SR alebo Generálna
prokuratúra SR. Nakoľko rozhodnutie, ktoré žalobca označil za nezákonné, bolo vydané dňa 31.07.2012,
súd na vec aplikoval zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012.
5. Poukázal na to, že ohľadne príslušného štátneho orgánu konajúceho za štát v konaniach
o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012 podal výklad Najvyšší
súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 3Cdo/194/2010, zo dňa 30.3.2011, v ktorom uviedol, že
ustanovenie § 4 zákona č. 514/2003 Z. z. rozlišuje viaceré prípady spôsobenia škôd orgánom verejnej
moci a v nadväznosti na túto diferenciáciu určuje viacero orgánov konajúcich v mene štátu. Súd sa
zaoberal námietkou Ministerstva vnútra SR týkajúcou sa nedostatku procesnej spôsobilosti Ministerstva
vnútra SR ako orgánu konajúceho v mene Slovenskej republiky. Trestné stíhanie žalobcu v uvedenej veci
začalo uznesením povereného príslušníka Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva
PZ v Ružomberku ČVS:ORP-55/DI-RK-2012, zo dňa 31.07.2012, o vznesení obvinenia, ktoré bolo
zrušené uznesením Okresnej prokuratúry Ružomberok sp. zn. 1Pv 278/12-27, zo
dňa 20.02.2013, v spojení s uznesením generálneho prokurátora Slovenskej republiky sp. zn. IV Pz
210/12-6, zo dňa 23.01.2013. Súd potom dospel k záveru, že v danej veci je orgánom konajúcim v mene
štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky v zmysle § 4 ods. 1 písm. b/zákona č. 514/2003 Z. z. a
to z dôvodu, že žalobca podal voči uzneseniu o vznesení obvinenia 1 sťažnosť, pričom v konečnom
dôsledku tejto sťažnosti bolo vyhovené, tzn. že sťažnosť zamietnutá nebola. Pôvodné uznesenie o
zamietnutí sťažnosti žalobcu bolo zrušené a o tej istej sťažnosti ten istý prokurátor Okresnej prokuratúry
Ružomberok rozhodol tak, že jej vyhovel. To znamená že v konečnom dôsledku bola naplnená dikcia §
4 ods. 1 písm. b/ bod 1 a teda vo veci orgánom konajúcim v mene Slovenskej republiky je Ministerstvo
vnútra SR.
6. Súd v ďalšom skúmal podmienky existencie objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
orgánmi štátu podľa zákona č.514/2003 Z. z., ktorá predpokladá súčasné splnenie troch podmienok a to:
1/ existenciu škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. nemajetkovej ujmy vzniknutej
na osobnostných právach poškodeného
2/ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu
3/ príčinnú súvislosť medzi škodou/nemajetkovou ujmou/a nezákonným rozhodnutím alebo neprávnym
úradným postupom.
7. Podľa § 18 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených
trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo
rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení
osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo
bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.
8. Podľa § 18 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia,
ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako
tarifná odmena advokáta podľa § 9 až 14 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.
655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov.
9. S poukazom na uvedené ustanovenia potom súd dospel k záveru, že náhrada škody zahŕňa i náhradu
trov konania (v trestnom konaní i trov obhajoby), ale nie bez ďalšieho. Uviedol, že v prvom rade i vznik
škody spočívajúci v trovách konania predpokladá reálne zmenšenie majetku poškodeného, v konečnom
dôsledku ide o náhradu skutočnej škody. V druhom rade i škoda spočívajúca v trovách
konania musela vzniknúť v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, rozhodnutím o väzbe, resp.
rozhodnutím o treste. Napokon tak súdna prax (napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cz 41/90, uverejnené
pod publikačným číslom 24/1992) ako i samotné znenie § 18 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. ukladajú
povinnosť dôsledne diferencovať, ako jednotlivé rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní a súdu
podmienili úkony obhajoby a určiť rozsah tých úkonov, ktoré boli vyvolané nezákonnými rozhodnutiami.
10. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Uviedol, že
nezákonným rozhodnutím bolo v danej veci v zmysle judikatúry súdov Slovenskej republiky uznesenie
povereného príslušníka Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva PZ v Ružomberku
ČVS:ORP-55/DÍ-RK2012, zo dňa 31.07.2012, ktorým bolo žalobcovi vznesené obvinenie pre prečin
ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona. Voči uvedenému
uzneseniu podal žalobca sťažnosť. Uznesenie povereného príslušníka Okresného dopravného
inšpektorátu Okresného riaditeľstva PZ v Ružomberku ČVS:ORP-55/DI-RK-2012, zo dňa 31.07.2012, o
vznesení obvinenia bolo zrušené uznesením Okresnej prokuratúry Ružomberok sp. zn. 1Pv 278/12-27,
zo dňa 20.02.2013, v spojení s uznesením generálneho prokurátora Slovenskej republiky sp. zn. IV Pz
210/12-6 zo dňa 23.01.2013.
11. Súd prvej inštancie poukázal na závery uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn.. 4 M Cdo 15/2009 v zmysle ktorých "za ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa
ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí
trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo
preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako
zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou
rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky
rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie
trestného stíhania znamená, že výsledky trestného konania ukazujú, že nejde o trestný čin. zároveň
znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť
rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Na jednej strane je povinnosťou orgánov
činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát
nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci
do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili
pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo." V ďalšom poukázal
i na predchádzajúcu stabilnú judikatúru (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 23. 2 1990,
sp. zn. 1 Cz 6/90, publikovaný v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1991 a
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.6.1993, č.k. 1 Cdo 53/92, publikovaný pod č.
10 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky ročník 1994) a rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 28.6.1990, sp. zn. 1Cz 41/90, v zmysle ktorého, „štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v trestnom konaní (pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo
treste) vydal štátny orgán. Tejto zodpovednosti sa nemôže zbaviť. Je podmienkou priznania nároku, aby
nezákonné rozhodnutie príslušný orgán zmenil alebo zrušil (§ 1 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969
Zb.). Pravda, rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je závislé i na úvahe
o príčinnej súvislosti medzi týmto rozhodnutím a vzniknutou škodou. Nezákonné rozhodnutie orgánu
činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, môže vyvolať zo strany obhajoby procesné
úkony smerujúce na odstránenie nežiaducich právnych dôsledkov na obvineného, ktoré by v prípade
správneho rozhodnutia neboli potrebné. Takéto rozhodnutia môžu byť samé príčinou vzniku trov za
úkon obhajoby v záujme obvineného a takéto trovy sú vynaložené v príčinnej súvislosti s nezákonnými
rozhodnutiami lebo boli týmito rozhodnutiami vyvolané. V danom prípade je úlohou súdu diferencovať
ako jednotlivé rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní podmienili úkony obhajoby, a
určiť rozsah tých úkonov ktoré boli vyvolané nezákonnými rozhodnutiami Trovy za úkony, ktoré boli
urobené v súvislosti s uvedenými nezákonnými rozhodnutiami súdov na odvrátenie ich nepriaznivých
dôsledkov pre obvineného, predstavujú škodu, za ktorú je zodpovedný štát“.
12. Z listinných dôkazov predložených žalobcom mal potom súd za preukázané, že žalobca zaplatil
svojmu obhajcovi v trestnom konaní Q.. Š. Q. W.. odmenu za úkony, ktoré boli urobené v súvislosti s
uvedeným nezákonným rozhodnutím na odvrátenie nepriaznivých dôsledkov pre obvineného v celkovej
výške 2 609,30 eur. Súd z pripojeného spisu Okresného riaditeľstva PZ, odbor kriminálnej polície
Ružomberok ČVS: ORP-426/OVK-RK-2012 zistil, že advokát poskytol žalobcovi
nasledovné právne služby: 1/ Prevzatie a príprava právneho zastúpenia a udelenie plnej moci
zo dňa 29.5.2012, 2/ Podanie sťažnosti zo dňa 14.09.2012, 3/ Účasť na výsluchu
obvineného dňa 31.8.2012, 4/ Účasť na výsluchu obvineného dňa 09.10.2012, 5/ účasť na
výsluchu svedka J.. B. E. dňa 25.10.2012, 6/účasť na výsluchu svedka V.. S. A.K.
dňa 16.05.2013, 7/ účasť na vyšetrovacom pokuse (rekonštrukcia) dňa 28.05.2013. Advokát žalobcu
poskytnuté úkony právnej služby vyúčtoval ako tarifnú odmenu za právne služby v zmysle
vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. nasledovne:
7 x úkon á 97,62 eur, spolu 683,34 eur
7 x paušálna náhrada á 7,81 eur, spolu 54,67 eur
3 x náhrada cestovných výdavkov Bratislava - Ružomberok - Bratislava á 1.590 km (6 x 265 km x 0,42
eur), spolu 667,80 eur,
I x náhrada cestovných výdavkov Bratislava - Liptovská Osada - Bratislava á 560 km (2 x 280 km x 0,42
eur), spolu 235,20 eur,
3 x náhrada za stratu času 10 polh. x 13,01 eur, spolu 390,30 eur
1x náhrada za stratu času 11 polh. x 13,01 eur, spolu 143,11 eur
spolu 2.174,42 eur, zvýšené o (20%) DPH, celkovo 2.609,30 eur.
13. Škoda, ktorá žalobcovi vznikla zaplatením trov právneho zastúpenia advokátovi vo výške 2 609,30
Eur, ktorej výšku preukázal listinnými dôkazmi, bola podľa súdu v príčinnej súvislosti s nezákonným
rozhodnutím - uznesením povereného príslušníka Okresného dopravného inšpektorátu Okresného
riaditeľstva PZ v Ružomberku ČVS: ORP-55/DÍ-RK2012, zo dňa 31.07.2012. Súd preto
žalobe v tejto časti vyhovel a priznal žalobcovi titulom náhrady škody sumu 2.609,30 eur .
14. Vo zvyšnej časti, v ktorej sa žalobca domáhal zaplatenia výdavkov spojených s odobratím a
vrátením vodičského preukazu, ktoré špecifikoval ako výdavky uhradené za psychológa vo výške 289,80
eur, psychiatra vo výške 174,32 eur, hematológa vo výške 329,12 eur, za cievne a diabetické vyšetrenie
vo výške 65,82 eur‚ za účasť na vyšetrovacích úkonoch vo výške 41,89 eur, za náklady na cestovné na
porady za advokátom do Bratislavy vo výške 598,40 eur, za cestu na KRPZ Žilina vo výške 47,88 eur,
súd žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím a vyššie uvedenými výdavkami. Súd bol názoru, že náklady v súvislosti
s odborným poradenstvom nevznikli v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným vznesením obvinenia.
Keďže nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia a
škodou v súvislosti s rozhodnutím o preskúmaní zdravotnej starostlivostí a rozhodnutím o
odbornom poradenstve u posudzujúceho psychológa, súd žalobu v tejto časti zamietol.
15.Súd taktiež zamietol žalobu aj v časti, v ktorej sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch vo výške 16.885,- eur vypočítanej ako 50-násobok minimálnej mzdy k roku 2013, kedy došlo
k zrušeniu nezákonného rozhodnutia z dôvodu, že žalobca nepreukázal v konaní pred súdom, že k
vzniku nemajetkovej ujmy v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím došlo. V tomto smere žalobca
neprodukoval žiadne dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení.
16. Žalobca ďalej nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu orgánov štátu a ani
nepreukázal jeho šikanovanie počas zásahu príslušníkov Okresného dopravného inšpektorátu
Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Ružomberku a taktiež nepreukázal, že by mu vznikla škoda
z titulu prekročenia právomoci orgánu štátu podľa ust. § 6 ods. 4 zak. č 514/2013 Z z.. Z uvedených
dôvodov súd aj v tejto časti uplatneného nároku žalobu zamietol.
17. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, v spojení s § 262 ods. 1 CSP. Uviedol,
že žalobca mal v konaní úspech v rozsahu 12%, a preto zaviazal žalovanú stranu povinnosťou náhrady
trov konania v rozsahu 12%.
18. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobca i žalovaná.
19. Žalobca odvolaním napadol výrok, ktorým bola jeho žaloba vo zvyšku zamietnutá, ako aj výrok o
trovách konania. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zmenil
tak, že žalobe aj v tejto časti vyhovie. Namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie v napadnutom výroku vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že súd v podstate žalobu v tejto časti zamietol na
tom, že nemal preukázanú príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a nákladmi, ktorých
úhradu žalobcovi v rámci náhrady škody nepriznal. Žalobca však príčinnú súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím a týmito nákladmi videl v nasledujúcich skutočnostiach:
- rozhodnutím o preskúmaní zdravotnej starostlivosti OR PZ Ružomberok, okresný dopravný inšpektorát
Ružomberok ORPZ-RK-ODI-5-046/2012, z 31.7.2012, bola žalobcovi podľa § 91 ods. 4 zákona č. 8/2009
Z. z. uložená povinnosť podrobiť sa preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti osobitne vo vzťahu k závislosti
od alkoholu, inej návykovej látky alebo liečiva lekárom so špecializáciou v špecializačnom odbore
psychiatria, nakoľko je ako držiteľ vodičského oprávnenia dôvodne podozrivý z porušenia pravidiel
cestnej premávky použitím alkoholu alebo inej návykovej látky. Rozhodnutie bolo potvrdené Krajským
riaditeľstvom PZ, Krajský dopravný inšpektorát Žilina, rozhodnutím o odvolaní KRPZ-ZA-
KDI-SK-102/2012, z 27.9.2012. Žalobca sa podrobil preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti u psychiatra
dňa 16.10.2012. Ak by potom nebolo vydané nezákonné uznesenie o vznesení obvinenia, eventuálne
ak by prokurátor vyhovel sťažnosti žalobcu proti vzneseniu obvinenia, už v prvom rozhodnutí o
sťažnosti sp. zn. Pv 287/12-10, z 21.8.2012, dôvody na takéto preskúmanie zdravotnej spôsobilosti by
pominuli a žalobcovi by nevznikli náklady spojené s jej preskúmavaním. Preto aj tieto náklady vznikli v
priamej príčinnej súvislosti s nezákonným vznesením obvinenia. Na podklade výsledkov preskúmania
zdravotnej spôsobilosti - teda v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti,
rozhodnutím o odbornom poradenstve u posudzujúceho psychológa OR PZ Ružomberok, okresný
dopravný inšpektorát Ružomberok rozhodnutím sp. zn. ORP-RK-ODI-97-059/2012, z 13.12.2012, uložil
žalobcovi podľa § 91 ods. 4 zákona č. 8/2009 Z. z. povinnosť podrobiť sa odbornému poradenstvu
u posudzujúceho psychológa. Žalobca vykonal u posudzujúceho psychológa vstupný rozhovor a 4
skupinové stretnutia. Aj náklady v súvislosti s týmto poradenstvom vznikli v priamej príčinnej súvislosti
s nezákonným vznesením obvinenia.
Pre prípad, že by nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím o vznesení
obvinenia a škodou v súvislosti s rozhodnutím o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti a rozhodnutím o
odbornom poradenstve u posudzujúceho psychológa si žalobca podaním z 5.5.2017 uplatňoval škodu
alternatívne aj z titulu prekročenia právomoci podľa ust. § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorú
prekročilo:
- Okresné riaditeľstvo PZ Ružomberok, okresný dopravný inšpektorát vydaním rozhodnutia ORPZ-RK-
OD1-5-046/2012, z 31.7.2012, o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti žalobcu podľa § 91 ods. 4 zákona č.
8/2009 Z. z. a na jeho podklade vydaním rozhodnutia OR PZ Ružomberok, okresný dopravný inšpektorát
ORP-RK-ODI-97-059/2012, z 13.12.2012, o odbornom poradenstve u posudzujúceho psychológa podľa
§ 91 ods. 4 zákona č. 8/2009 Z. z.
Z ust. § 91 ods. 4 zákona č. 8/2009 Z. z. v znení účinnom k 31.7.2012 je zrejmé, že preskúmanie
zdravotnej spôsobilosti bolo podmienené naplnením alternatívnej skutkovej podstaty a to: 1/pri
dôvodnom podozrení z porušenia pravidiel cestnej premávky požitím alkoholu alebo inej návykovej
látky, alebo 2/ pri dôvodnom podozrení z porušenia pravidiel cestnej premávky odmietnutím sa
podrobeniu vyšetreniu na ich zistenie. V odôvodnení uznesenia o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti
žalobcu sa uvádza, že dôvodom na jeho vydanie bolo, že sa žalobca odmietol podrobiť vyšetreniu na
prítomnosť alkoholu alebo inej návykovej látky do prístroja. Na tomto skutkovom základe bolo začaté aj
trestné stíhanie voči žalobcovi a bolo mu vznesené obvinenie. V záväznej výrokovej časti rozhodnutia
ORPZ-RK-OD1-5-046/2012, z 31.7.2012, však konajúci orgán podľa § 91 ods. 4 zákona č.
8/2009 Z. z. ukladá žalobcovi povinnosť podrobiť sa preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti osobitne
vo vzťahu k závislosti od alkoholu, inej návykovej látky alebo liečiva lekárom so špecializáciou v
špecializovanom odbore psychiatria, nakoľko je ako držiteľ vodičského oprávnenia dôvodne podozrivý z
porušenia pravidiel cestnej premávky požitím alkoholu alebo inej návykovej látky (teda nie za odmietnutie
podrobiť sa vyšetreniu). Týmto rozhodnutím orgán prekročil svoju právomoc, nakoľko žalobcovi uložil
povinnosť za neexistujúci skutok. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, túto nebolo možné exaktne preukázať.
K jej vzniku dochádza samotným nespravodlivým konaním, ktoré sa prejavuje ako ohrozenie alebo
porušenie určitých právnych povinností, ktoré častokrát vyústia do takejto ujmy. Takéto konanie má
priamy dopad na spôsob a kvalitu života poškodeného, na jeho rodinné a spoločenské vzťahy či
osobný život. Samotné trestné stíhanie voči osobe žalobcu je dostatočne závažným zásahom do jeho
osobnostných práv. Vznik nemajetkovej ujmy žalobca preukázal svojou výpoveďou, keď uviedol, že bol
nútený hľadať iné osoby, doslova sa doprosovať susedov, známych, aby ho prepravili k lekárovi na
vyšetrenie, do obchodu, do kostola (žalobca je osobou ZŤP).
20. Žalovaná odvolaním napadla výrok, ktorým jej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
2.609,30 eur. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zrušil
a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietala, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie
vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedla, že žalobca sa domáhal náhrady škody
a nemajetkovej ujmy titulom nezákonného rozhodnutia - uznesenia o vznesení obvinenia pre prečin
ohrozenia pod vplyvom návykovej látky, pričom za nezákonné považoval aj rozhodnutia vydané v
súvislosti s uznesením o vznesení obvinenia, a to rozhodnutia o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti, o
odbornom poradenstve u posudzujúceho psychológa a o zadržaní vodičského preukazu. Voči uzneseniu
o vznesení obvinenia podal žalobca sťažnosť, ktorú prokurátor Okresnej prokuratúry Ružomberok
uznesením 1Pv 287/12-10, z 21.8.2012, zamietol ako nedôvodnú. Uznesením Generálnej prokuratúry
SR sp. zn. IV Pz 210/12-6, z 23.1.2013, bolo rozhodnuté, že v trestnej veci žalobcu bol vyššie označeným
uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Ružomberok porušený zákon v neprospech žalobcu a toto
uznesenie bolo zrušené. Okresnej prokuratúre Ružomberok bolo prikázané znovu vo veci konať, načo
bolo Okresnou prokuratúrou v Ružomberku žalobcovej sťažnosti (sťažnosti proti uzneseniu o vznesení
obvinenia) vyhovené a napadnuté uznesenie o vznesení obvinenia bolo zrušené.
21. Žalovaná mala za to, že v tejto veci nie je orgánom oprávneným konať v mene štátu (§ 4
ods. 1 písm. b/ zákona č. 514/2003 Z. z.),nakoľko v žalobcovej trestnej veci prokurátor Okresnej
prokuratúry Ružomberok zamietol sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia. Nakoľko táto
skutočnosť vylučovala príslušnosť Ministerstva vnútra SR konať v mene štátu v zmysle § 4 ods. 1
písm. b/ bod 1 zákona č. 514/2003 Z. z., žalovaná zastúpená Ministerstvom vnútra SR poukázala na
skutočnosť, že orgánom oprávneným konať za žalovanú v tejto veci je Generálna prokuratúra SR. Na
základe uvedenej námietky súd zaslal Generálnej prokuratúre SR i žalobu a predvolal ju na pojednávanie
20.6.2017. Generálna prokuratúra SR potom rovnako namietala svoju príslušnosť konať za štát v tejto
veci, pričom súd následne ustálil, že ako orgán konajúci v mene štátu má v tejto veci vystupovať
Ministerstvo vnútra SR.
22. Žalovaná naďalej zotrváva na tom, že Ministerstvo vnútra SR nie je orgánom oprávneným v tejto veci
vystupovať za štát, pričom v tomto smere poukázala na ust. § 230 ods.1 Trestného poriadku, v zmysle
ktorého dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní
vykonáva prokurátor. Žalobcova sťažnosť bola zamietnutá uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry
Ružomberok, čím došlo k splneniu podmienky v zmysle § 4 ods. 1 písm. b/ bod 1 zákona č. 514/2003
Z. z., na základe ktorej Ministerstvo vnútra SR nie je orgánom oprávneným konať v mene štátu v
tejto veci. Nadradený orgán Okresnej prokuratúry Ružomberok, a to Generálna prokuratúra SR zrušila
uznesenie prokurátora Okresnej prokuratúry Ružomberok s konštatovaním, že ním bol porušený zákon
v neprospech žalobcu. Je preto nelogické ustáliť ako orgán konajúci v mene štátu Ministerstvo vnútra
SR ak k porušeniu zákona došlo zo strany prokuratúry, ktorá mala vykonávať dozor nad dodržiavaním
zákonnosti. Nie je možné sa stotožniť s argumentáciou Generálnej prokuratúry SR, že v konečnom
dôsledku bolo sťažnosti žalobcu voči uzneseniu o vznesení obvinenia vyhovené, teda že
vlastne zamietnutá nebola. Uznesenie, ktorým prokurátor rozhodol o zamietnutí žalobcovej sťažnosti sa
totiž stalo právoplatným a vykonateľným, nakoľko voči nemu nie je prípustný opravný prostriedok. Týmto
nebola naplnená dikcia § 4 ods. 1 písm. b/ bod 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a teda príslušnosť Ministerstva
vnútra SR konať za štát nebola založená. Nemožno sa stotožniť ani s názorom, že bola žalobcom podaná
jedna sťažnosť voči uzneseniu o vznesení obvinenia, ktorej bolo v konečnom dôsledku vyhovené.
Takéto tvrdenie je irelevantné a Trestný poriadok voči uzneseniu vyšetrovateľa PZ ani nepripúšťa
podanie viacerých sťažností. Žalobcovej sťažnosti bolo v konečnom dôsledku vyhovené až po využití
mimoriadneho opravného prostriedku na návrh žalobcu podľa § 363 ods. 1, § 366 ods. 1, 2 a § 367 ods.
1 písm. b/ Trestného poriadku. Uvedené má potom vplyv aj na príčinnú súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím a škodou v podobe trov právneho zastúpenia advokátovi. Ak by prokurátor žalobcovej
sťažnosti vyhovel a nezamietol by ju, k úkonom právnej služby advokáta žalobcu by nemuselo dôjsť.
23. Žalovaná sa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu stotožnila s názorom súdu prvej inštancie,
že náklady v súvislosti s odborným poradenstvom nevznikli v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným
vznesením obvinenia. Nesúhlasila s vyjadrením žalobcu ohľadne preukázania nemajetkovej ujmy, keďže
žalobca jej vznik žiadnym spôsobom nepreukázal. Žalobca vychádzal len zo svojich subjektívnych
pocitov. Nestačí len možnosť zníženia dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v značnej miere, ale
súdom musí byť vždy zistené, že k tomuto zníženiu skutočne došlo. Povinnosť tvrdenia, dôkazná
povinnosť a dôkazné bremeno spočívalo v tomto prípade na žalobcovi (rozhodnutie NS SR sp.
zn. 2Cdo 163/2008). Žalobca potom nenavrhol vykonať dôkazy, ktoré by boli relevantné pre
posúdenie vzniku nemajetkovej ujmy. Pokiaľ išlo o prekročenie právomoci konajúceho orgánu, uviedla,
že nesprávny úradný postup nebol konštatovaný nadriadeným orgánom a ani prokurátorom.
24. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej s poukazom na ustanovenia § 4 ods. 1 písm.
d/, m/, § 4 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. mal za to, že ak by aj bol správny názor Ministerstva
vnútra SR, že v spore mala štát zastupovať Generálna prokuratúra SR, žalobca si svoj nárok uplatnil
aj z dôvodu nezákonnosti rozhodnutia o zadržaní vodičského oprávnenia, rozhodnutia o preskúmaní
zdravotnej spôsobilosti a rozhodnutia o odbornom poradenstve u psychológa, teda v oblasti verejnej
moci, ktorá jednoznačne spadá do pôsobnosti Ministerstva vnútra SR. Žalobca adresoval svoju žiadosť
o predbežné prerokovanie nároku Ministerstvu vnútra SR, a tento orgán jeho žiadosť aj prerokoval.
Teda ak by aj žalobcova žiadosť kumulovala nároky , ktoré spadali do pôsobnosti rôznych orgánov,
príslušným orgánom bol ten, ktorý túto žiadosť prerokoval ako prvý, teda Ministerstvo vnútra SR. Toto
mohlo potom žiadosť bezodkladne postúpiť na vybavenie Generálnej prokuratúre SR, čo neurobilo.
Keďže tak neurobilo, stotožnilo sa s postavením orgánu, ktorý mal štát v tejto veci zastupovať.
25. V ďalšom strany sporu nemali za potrebné sa k veci písomne vyjadrovať.
26. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 379
a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, nakoľko
pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli
splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie), pričom dospel
k záveru, že odvolania žalobcu a žalovanej neboli dôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutých výrokoch, ako vecne správny, potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.). Rozsudok bol verejne
vyhlásený dňa 18.5.2021. O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, upovedomené
zákonným spôsobom.
27. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2
C.s.p.), v podrobnostiach naň odkazuje, pričom na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie
dodáva nasledovné:
28. Pokiaľ ide o odvolanie žalovanej, odvolací súd dáva do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu SR
z 24. júna 2020, sp. zn. 6 Cdo 87/2019, ktorého právna veta znie: „Nesprávne označenie orgánu, ktorý
má v mene štátu konať, v žalobe - pri správnom označení štátu ako žalovaného - nemôže byť na ujmu
žalobcovi a nemôže viesť k zamietnutiu žaloby. Je totiž vecou súdu, aby si urobil záver o tom, ktorý
orgán má v mene štátu konať v súlade so zákonom č. 514/2003 Z. z.“
29. Podľa § 61 C. s. p. procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti;
inak ten, komu ju zákon priznáva.
Podľa § 73 C. s. p. na konanie štátu pred súdom sa použijú ustanovenia osobitného predpisu o konaní
za štát (týmto je i predpis - zákon č. 514/2003 Z. z ., ktorého ustanovenia upravujúce orgán oprávnený
konať v mene štátu, majú procesný charakter a teda sa aplikujú v čase konania a rozhodovania súdu o
žalobe podanej podľa tohto zákona - uvedené je prejavom základnej zásady uplatňovanej v procesnom
práve, podľa ktorej na procesné úkony v súdnom konaní sa zásadne aplikuje procesné právo platné a
účinné v čase uskutočnenia procesného úkonu (II. ÚS 249/05).).
V zmysle § 131 C. s. p. žaloba je procesný úkon, ktorým sa uplatňuje právo na súdnu ochranu
ohrozeného alebo porušeného práva.
V zmysle § 135 ods. 1 C. s. p. ak je stranou štát, v žalobe sa označuje uvedením jeho názvu a názvu
štátneho orgánu alebo právnickej osoby, ktorá za štát koná.
30. Právna úprava vystupovania štátu ako právnickej osoby sui generis v hmotnoprávnych
vzťahoch pri uplatňovaní (bránení) nárokov v súdnych konaniach, musí nutne reflektovať to, že štát
má i medzi právnickými osobami jedinečné postavenie. Okrem iného v prípade štátu nie je celkom
jednoznačne identifikovateľný ten, kto by v konkrétnej veci mal za štát vystupovať. Kým u iných
právnických osôb toto obvykle nečiní zásadné obtiaže, u štátu i s prihliadnutím k princípu deľby mocí
v ňom, nie je celkom zrejmé, komu by postavenie jeho štatutárneho zástupcu malo prislúchať. Úprava
procesného práva na túto osobitosť reaguje jednak v ustanovení § 73 C. s. p., v ktorom odkazuje, že
na konanie štátu pred súdom sa použijú ustanovenia osobitného predpisu o konaní za štát, ktorým
je aj zákon č. 514/2003 Z. z. Zároveň, ak je stranou sporu štát, ako obligatórnu náležitosť žaloby
ustanovuje (okrem označenia štátu) označenie názvu štátneho orgánu alebo právnickej osoby, ktorá
za štát koná. Neoznačenie takéhoto orgánu alebo jeho nesprávne označenie sa tak dostáva do režimu
odstrániteľných vád žaloby, ktorý postup upravuje § 129 C. s. p. Zodpovednosť za to, aby v prípade, že
stranou sporu je štát, bol v žalobe správne označený štátny orgán alebo právnická osoba konajúca za
štát, má preto jednoznačne súd.
31. K otázke označenia orgánu, ktorý koná za štát a procesného postupu a jeho následkov v prípade, že
nedošlo v žalobe k jeho riadnemu označeniu sa Najvyšší súd SR vyjadril už v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo
149/2011, v ktorom uviedol, že „ ak by bola v žalobe ako strana sporu Slovenská republika označená
viackrát, teda ako žalovaná 1/, žalovaná 2/, žalovaná 3/, nebolo by takéto označenie správne. Išlo by o
vadu žaloby, na odstránenie ktorej (a obvykle aj na odstránenie s tým spojenej vady petitu žaloby) je súd
povinný vyzvať žalujúcu stranu. Štát ako ten istý subjekt môže mať procesné postavenie žalovaného len
jedenkrát; nemôže v konaní tvoriť sám so sebou spoločenstvo účastníkov, resp. z hľadiska hmotného
práva napríklad dlžnícku solidaritu (pozri tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6
Cdo 9/2016)“.
32. Okrem toho vyslovil názor, že „ak uplatnený nárok proti štátu môže byť posudzovaný podľa rôznych
právnych predpisov a spadať tak do pôsobnosti rôznych orgánov štátu, alebo ak uplatnené nároky
sa týkajú pôsobnosti rôznych štátnych orgánov, nič nebráni, aby v konaní proti štátu ako jedinému
žalovanému vystupovali ako subjekty konajúce za štát (v jeho mene) všetky tie štátne orgány (prípadne aj
právnická osoba oprávnená podľa osobitného predpisu), do pôsobnosti ktorých vec patrí, pričom každý
z nich bude konať v mene štátu ohľadne toho nároku, ktorý sa týka jeho pôsobnosti“.
33. Ďalej uviedol, že „označenie správneho štátneho orgánu v žalobe, ktorý koná za štát v rozsahu svojej
pôsobnosti, nie je otázkou pasívnej legitimácie štátu v konaní, resp. s pasívnou legitimáciou
štátu nesúvisí. Pasívna legitimácia je stav, ktorý znamená že subjekt práva je nositeľom subjektívnej
povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva. Riadne označenie štátu ako žalovaného účastníka konania
je náležitosťou riadneho návrhu na začatie konania. Štát je ako účastník konania označený riadne, ak
je súčasne s ním označený príslušný štátny orgán, ktorý bude za štát konať (§ 79 ods. 1 O. s. p.).
Neoznačenie toho, kto má za štát konať, má za následok neúplnosť návrhu so súčasným vznikom
povinnosti súdu pokúsiť sa o odstránenie tejto vady postupom podľa § 43 O. s. p. V
prípade, že žalovaná strana síce štátny orgán, ktorý má za štát konať, označí, ale uplatnený nárok do
pôsobnosti tohto štátneho orgánu nepatrí, alebo označí subjekt, ktorý štátnym orgánom nie je, resp. nie
je ani právnym subjektom, nejde o vadu návrhu ani o nedostatok podmienky konania. Z ustanovenia §
21 ods. 4 veta prvá O. s. p vyplýva, že súd je povinný - bez zreteľa na označenie obsiahnuté v návrhu
- zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými
predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu a konať len s takýmto
oprávneným subjektom“.
34. Podľa odvolacieho súdu sú názory vyslovené v tomto rozhodnutí najvyššieho súdu naďalej aj po
prijatí Civilného sporového poriadku aktuálne, odvolací súd sa s nimi stotožňuje, nemá žiaden dôvod
ich meniť. Názor vyslovený v predchádzajúcom bode platí o to viac, že Civilný sporový
poriadok výslovne v ustanovení § 135 ods. 1 C. s. p. ako obligatórnu náležitosť žaloby ustanovuje práve
označenie názvu štátneho orgánu alebo právnickej osoby, ktorá za štát koná. Ak preto fyzická alebo
právnická osoba, ktorá sa domáha na súde náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, označí v žalobe ako žalovaného štát (t. j. Slovenskú
republiku), ale uvedie názov štátneho orgánu, do ktorého pôsobnosti uplatnený nárok nepatrí (prípadne
neuvedie ďalší taký orgán), je vecou súdu, aby si urobil záver o tom, ktorý orgán má v mene štátu konať
v súlade so zákonom č. 514/2003 Z. z. Podľa názoru odvolacieho súdu nesprávne označenie orgánu,
ktorý má v mene štátu konať, v žalobe - pri správnom označení štátu ako žalovaného - nemôže byť na
ujmu žalobcovi a nemôže viesť k zamietnutiu žaloby.
35. V preskúmavanej veci žalobca označil v žalobe na žalovanej strane ako žalovanú Slovenskú
republiku, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „MV SR“). Ak za tejto
situácie súd prvej inštancie dospel k záveru, že takéto označenie orgánu konajúceho za štát, bolo
správne, i v prípade, že by týmto orgánom mala byť v skutočnosti Generálna prokuratúra SR, nemohlo
to byť na ujmu žalobcovi a nemohlo to viesť ani k zamietnutiu žaloby. Navyše aj odvolací súd je názoru,
že v danej veci žalobca správne za orgán konajúci v mene štátu označil Ministerstvo vnútra SR.
36. Podľa § 4 ods. 1 písm. b/ bod 1 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného v čase konania a rozhodovania
súdu, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v
mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ
Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, a
1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného
príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo
2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe
záväzného pokynu prokurátora.
Podľa § 4 ods. 1 písm. f/ cit. zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej
moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu
spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo
správnom konaní.
Podľa § 4 ods. 1 písm. m/ cit. zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej
moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu orgán príslušný podľa písmen a) až l), u ktorého bola podaná
žiadosť na predbežné prerokovanie nároku (§ 15), ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá
patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných
orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý.
Podľa § 4 ods. 3 cit. zákona, ak bol nárok na náhradu škody uplatnený na orgáne, ktorý nie je príslušný vo
veci konať podľa odsekov 1 a 2, je tento orgán povinný bezodkladne postúpiť žiadosť (§ 15) príslušnému
orgánu a upovedomiť o tom žiadateľa. Účinky uplatnenia nároku zostávajú zachované.
37. Na úseku trestného konania, ktorý začína vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a je
zavŕšený podaním obžaloby, vykonávajú svoju pôsobnosť tak vyšetrovateľ policajného zboru, ako aj
prokurátor. Vo veci náhrady škody spôsobenej v tomto úseku trestného konania orgánom verejnej moci
preto ako orgán konajúci v mene štátu prichádza do úvahy tak Ministerstvo vnútra SR, ako aj Generálna
prokuratúra SR. Z hľadiska určenia, ktorý z týchto orgánov je v danom prípade orgánom konajúcim v
mene štátu, je rozhodujúce, na ktorom z nich bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody; ak žiadosť bola podaná na oboch uvedených orgánoch, je príslušným ten z nich, ktorý
vo veci začal konať ako prvý [§ 4 ods. 1 písm.1) zákona č. 514/2003 Z. z. účinného do 31.12.2012].(viď
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 194/2010).
Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku (§ 15 zákona č. 514/2003 Z.z .) podal žalobca na Ministerstve
vnútra SR, v dôsledku čoho sa toto ministerstvo stalo orgánom verejnej moci konajúcim v danom prípade
za štát. Súd prvej inštancie aj z tohto dôvodu založil odvolaním napadnuté rozhodnutie na správnom
závere o tom, ktorý orgán koná v preskúmavanej veci za štát.
38. Ak v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor
zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka
Policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene štátu
vo veci náhrady škody podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012
Z. z. je od 1. januára 2013 Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Na prípadnú zmenu orgánu
konajúceho v mene štátu prihliadne v takomto konaní súd z úradnej povinnosti.(k tomu pozri rozhodnutie
NS SR sp. zn. 8 Cdo 289/2014). V danej veci síce prokurátor (prvotne) zamietol sťažnosť žalobcu
proti uzneseniu vyšetrovateľa o vznesení obvinenia, toto rozhodnutie (hoci právoplatné) však bolo na
podklade mimoriadneho opravného prostriedku zrušené a vo veci (v tej istej na podklade pôvodnej
sťažnosti) bolo nanovo rozhodnuté tak, že sťažnosti bolo vyhovené a napadnuté
uznesenie o vznesení obvinenia bolo zrušené. V konečnom dôsledku teda platí, že žalobca bol so
svojou sťažnosťou proti uzneseniu o vznesení obvinenia úspešný a preto mu bolo obvinenie zrušené
(ide teda o stav predpokladaný v ust. § 4 ods. 1 písm. b/ bod 1 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného v čase
konania súdu, kedy v mne štátu ako orgán vystupuje Ministerstvo vnútra SR, keďže sťažnosť žalobcu
proti uzneseniu o vznesení obvinenia nebola prokurátorom zamietnutá - práve naopak, bolo jej vyhovené
a preto nebola podaná ani obžaloba na príslušný súd). Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že
okresný prokurátor pôvodne sťažnosť zamietol a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, nakoľko
jeho zrušením nadradenou prokuratúrou nastal stav, ako keby vydané nebolo, pričom následne bolo
pôvodnej sťažnosti vyhovené (teda zamietnutá nebola). Z uvedených dôvodov bol potom správny záver
súdu prvej inštancie, že orgánom oprávneným konať za štát bolo Ministerstvo vnútra SR. Napokon,
keďže i žiadosť o predbežné prerokovanie nároku bola doručená Ministerstvu vnútra SR, toto ju aj
prerokovalo a nepostupovalo podľa § 4 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., t. j. bezodkladne ju nepostúpilo
Generálnej prokuratúre SR (ak súčasne bolo názoru, že nie je orgánom oprávneným zastupovať v tejto
veci štát), žalobca mohol byť v oprávnenom presvedčení, že Ministerstvo vnútra SR je skutočne orgánom
oprávneným konať v tejto veci za štát. Za takéhoto stavu nemôže byť na ujmu žalobcovi, ak by sa aj
neskôr ukázalo, že orgánom oprávneným konať za štát mala byť správne Generálna prokuratúra SR.
39. Z týchto dôvodov nebolo odvolanie žalovanej dôvodné, a preto odvolací súd podľa § 387 ods. 1, 2
C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým žalovanej uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 2.609,30 eur ako vecne správny, potvrdil.
40. Podľa § 6 ods.1 zákona č. 514/2003 Z. z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.
Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Právo podľa odseku
1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný
prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady
hodné osobitného zreteľa (§ 6 ods. 2). Ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré
je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak
nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak
bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní,
možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom (§ 6 ods. 3). Ak
bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorým orgán verejnej moci prekročil svoju
právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť podmienkou uplatnenia nároku na
náhradu škody. Za nezákonné rozhodnutie sa nepovažuje výsledok postupu Národnej rady Slovenskej
republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a/ a d/ Ústavy Slovenskej republiky (§ 6 ods. 4).
41. Žalobca za nezákonné, označil okrem uznesenia o vznesení obvinenia pre prečin ohrozenia pod
vplyvom návykovej látky (ktoré súd prvej inštancie za nezákonné aj skutočne vyhodnotil a z tohto dôvodu
žalobcovi priznal i náhradu škody vo výške 2.609,30 eur), aj rozhodnutia o preskúmaní zdravotnej
spôsobilosti, o odbornom poradenstve u posudzujúceho psychológa a o zadržaní vodičského preukazu.
Uplatnenú škodu v súvislosti s vydaním týchto rozhodnutí však súd žalobcovi nepriznal, nakoľko bol
názoru, že vo vzťahu k nim uplatnená škoda nebola v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným
rozhodnutím, za ktoré považoval iba uznesenie o vznesení obvinenia.
42. Zo znenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je zrejmé, že zodpovednosť za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci môže byť daná len vo vzťahu k takej škode,
ktorá bola spôsobená právoplatným rozhodnutím orgánu verejnej moci - výnimku z tohto pravidla potom
upravuje § 6 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.. Vo všeobecnosti zákon upravuje tri základné
podmienky, pri splnení ktorých možno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej protiprávnym, resp.
nezákonným rozhodnutím, a to:
- protiprávnosť rozhodnutia
- právoplatnosť rozhodnutia
- vyčerpanie opravných prostriedkov.
Autentický výklad zákona č. 514/2003 Z.z. je teda pokiaľ ide o požiadavku právoplatnosti rozhodnutia
orgánu štátu ako jednu z podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím orgánu štátu jednoznačný. V odbornej literatúre sa vo vzťahu k právnej úprave obsiahnutej
v zákone č. 58/1969 Zb. uvádza, že základom zodpovednosti je len tá časť rozhodnutia, ktorá nadobúda
právoplatnosť, a teda stáva sa konkrétne zaväzujúcou normou - touto časťou rozhodnutia je výrok, a že
rozhodnutie zakladá zodpovednosť len vtedy, ak nadobudlo právoplatnosť. Podmienky zodpovednosti
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom
podľa zákona 58/1969 Zb. sú v podstate zhodné s podmienkami zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z., preto vyššie uvedený právny názor je relevantný vo vzťahu
k právnej úprave zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané po nadobudnutí
účinnosti tohto zákona (t. j. po 1. júli 2004).
Aj v zmysle súdnej praxe zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu
môže byť daná len vo vzťahu k takému rozhodnutiu orgánu štátu, ktoré bolo zrušené alebo zmenené až
po nadobudnutí právoplatnosti. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu
štátu môže teda založiť len také rozhodnutie orgánu štátu, ktoré nadobudlo právoplatnosť, pričom
základom zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu je len tá časť
rozhodnutia, ktorá nadobudla právoplatnosť. Nemožno sa teda domáhať nároku na náhradu škody z
titulu nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci napríklad v prípade rozhodnutia okresného úradu,
katastrálneho odboru, o zamietnutí návrhu na vklad, ktoré bolo na základe odvolania zrušené odvolacím
orgánom.
Ako to už bolo naznačené, výnimku z pravidla, že zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím orgánu štátu môže založiť len právoplatné rozhodnutie, upravuje § 6 ods. 3 zákona č.
514/2003 Z. z. - ide o prípady, keď bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, ktoré
je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť; ďalšia výnimka zo spomínaného pravidla je uvedená v §
6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. - ide o prípady, keď škoda bola spôsobená nezákonným rozhodnutím
orgánu štátu, ktorým orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc.
Súd v konaní o nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci nie
je oprávnený skúmať ako predbežnú otázku zákonnosť rozhodnutia, ktorým mala byť spôsobená škoda.
Podľa Najvyššieho súdu SR, "všeobecné súdy nie sú oprávnené mimo rámca správneho súdnictva
skúmať vecnú správnosť správnych aktov vydaných príslušným orgánom". Pokiaľ rozhodnutie, ktorým
mala byť spôsobená škoda, nie je príslušným orgánom zrušené, platí prezumpcia jeho správnosti. K
prezumpcii správnosti správnych aktov Najvyšší súd ČR konštatoval, že konštantná judikatúra aj právna
veda vychádzajú z tzv. prezumpcie správnosti správneho aktu, podľa ktorej aj vadný správny akt, ktorý
nie je ničotný, je platný a pokladá sa za bezvadný, pokiaľ nie je úradným postupom zrušený alebo
zmenený.
Z opačného uhla pohľadu súd v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
štátu taktiež nie je oprávnený skúmať zákonnosť rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené
rozhodnutie orgánu štátu, ktorým mala byť škoda spôsobená; súd si však v tomto konaní musí
uvedomiť, že zrušenie rozhodnutia orgánu štátu, ktorým mala byť spôsobená škoda, nemusí nevyhnutne
znamenať, že príslušný orgán mal vydať rozhodnutie v prospech toho, kto si v tomto súdnom konaní
uplatňuje právo na náhradu škody.
Pokiaľ ide o požiadavku vyčerpania riadnych opravných prostriedkov podľa osobitných predpisov proti
rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorým mala byť škoda spôsobená, okruh riadnych opravných
prostriedkov vyplýva z právnych predpisov, ktoré upravujú konanie, v ktorom bolo vydané predmetné
rozhodnutie. Riadnym opravným prostriedkom sa rozumie spravidla opravný prostriedok proti
neprávoplatnému rozhodnutiu orgánu verejnej moci - napríklad podľa správneho poriadku sú riadnymi
opravnými prostriedkami odvolanie a rozklad. Či ide o prípad hodný osobitného zreteľa, keď sa splnenie
podmienky (požiadavky) vyčerpania riadnych opravných prostriedkov podľa osobitných predpisov
nevyžaduje, je vždy potrebné posúdiť s prihliadnutím na okolnosti konkrétnej právnej veci. O prípad
hodný osobitného zreteľa pôjde vždy, keď osobitné právne predpisy nepripúšťajú podanie riadneho
opravného prostriedku proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci - napríklad katastrálny zákon nepripúšťa
podanie riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu okresného odboru, katastrálneho odboru,
ktorým bol povolený vklad. Malo by ísť o okolnosti na strane účastníka (napr. náhla nevyhnutná
hospitalizácia v zdravotníckom zariadení, obmedzenie alebo strata procesnej spôsobilosti a pod.)
alebo na strane orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal (nesprávne poučenie o možnosti podania
opravného prostriedku, diskriminácia a pod.). Priznanie náhrady škody nie je podmienené úspešnosťou
podaného opravného prostriedku proti rozhodnutiu, ktoré sa neskôr stalo nezákonným. Pri splnení
ostatných zákonných predpokladov zákon podmieňuje nárok poškodeného na náhradu škody využitím
opravného prostriedku bez ohľadu na to, ako o ňom bolo rozhodnuté.
43. V danej veci rozhodnutia o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti, o odbornom poradenstve u
posudzujúceho psychológa a o zadržaní vodičského preukazu (č. l. 82, 84, 86) žalobca odvolaním
nenapadol (s výnimkou rozhodnutia o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti, ktoré odvolaním napadnuté
bolo, o ktorom bolo rozhodnuté Krajským riaditeľstvom PZ, Krajský dopravný inšpektorát Žilina, KRPZ-
ZA-KDI-SK-102/2012, z 27.9.2012, tak, že prvostupňové rozhodnutie bolo potvrdené), a tieto nadobudli
právoplatnosť. Išlo pritom o samostatné rozhodnutia vydané príslušným správnym orgánom podľa
zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke (§ 70 ods. 7, § 91 ods. 4, 5) - teda nešlo o rozhodnutia vydané
v trestnom konaní vo veci prebiehajúceho trestného stíhania žalobcu pre prečin ohrozenia pod vplyvom
návykovej látky. Zároveň bol žalobca v týchto rozhodnutiach riadne poučený, že náklady spojené
s preskúmaním zdravotnej spôsobilosti, s podrobením sa odbornému poradenstvu u posudzujúceho
psychológa bude znášať žalobca (§ 91 ods. 7). Žalobca bol riadne poučený i o tom, že proti týmto
rozhodnutiam môže podať v lehote 15 dní odvolanie na správnom orgáne, ktorý rozhodnutie vydal.
V prípade rozhodnutí o odbornom poradenstve a o zadržaní vodičského preukazu prichádzalo do
úvahy aj ich preskúmanie súdom po vyčerpaní riadneho opravného prostriedku (o čom bol žalobca
takisto poučený). Ako už bolo uvedené, žalobca (až na rozhodnutie o posúdení zdravotnej spôsobilosti)
nevyužil právo podať proti rozhodnutiam správneho orgánu riadny opravný prostriedok, ani nevyužil
právo ich súdneho prieskumu. V dôsledku uvedeného nebolo možné tieto rozhodnutia pre účely nároku
na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. považovať za nezákonné rozhodnutia, nakoľko tieto
(ako právoplatné rozhodnutia) neboli zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.
Na uvedené potom nemalo vplyv ani samotné „zrušenie“ uznesenia o vznesení obvinenia žalobcovi,
nakoľko hoci vychádzali z rovnakého skutkového základu (t. j. z udalosti ku ktorej došlo
30.7.2012 o 22,10 hod.) ako rozhodnutie o vznesení obvinenia, išlo o samostatné rozhodnutia vydané
správnym orgánom v samostatnom správnom konaní podľa zákona č. 98/2009 Z. z.. Zrušením obvinenia
žalobcovi pre prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky, automaticky neviedli k zrušeniu aj týchto
rozhodnutí, vydaných v samostatnom správnom konaní. Preto i náklady žalobcu vynaložené v súvislosti
s podrobením sa povinnosti uloženej týmito rozhodnutiami (vo forme uplatneného nároku na náhradu
škodu) neboli vynaložené v súvislosti s nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia, ale v súvislosti
s rozhodnutiami o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti, o odbornom poradenstve u posudzujúceho
psychológa a o zadržaní vodičského preukazu, ktoré však v zmysle § 6 zákona č. 514/2003 Z. z.
nebolo možné považovať za nezákonné rozhodnutia. Navyše zákon č. 8/2009 Z. z. v ustanovení
§ 91 ods. 7 (účinnom v danom čase) ukladal povinnosť uhrádzať náklady spojené s preskúmaním
zdravotnej spôsobilosti a s podrobením sa odbornému poradenstvu tomu, kto bol povinný podrobiť sa
takejto povinnosti (teda žalobcovi) - išlo teda o povinnosť stanovenú zákonom. Nakoľko rozhodnutia
o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti, o odbornom poradenstve u posudzujúceho psychológa a o
zadržaní vodičského preukazu neboli nezákonnými rozhodnutiami v dôsledku nesplnenia podmienok
podľa § 6 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003 Z. z., správne rozhodol súd prvej inštancie, keď žalobcovi
úhradu týchto nákladov v rámci nároku na náhrady škody, nepriznal. Tieto náklady teda nielenže
nesúviseli s nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia - t.j. neboli vynaložené v priamej príčinnej
súvislosti s vydaním uznesenia o vznesení obvinenia, ale súviseli s rozhodnutiami o preskúmaní
zdravotnej spôsobilosti, o odbornom poradenstve u posudzujúceho psychológa a o zadržaní vodičského
preukazu, ktoré však zase nebolo možné považovať za rozhodnutia nezákonné (tieto totiž neboli zrušené
nadradeným orgánom po vyčerpaní opravného prostriedku).
44. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa venoval otázke príčinnej súvislosti vo svojich skorších
rozhodnutiach, napr. v rozhodnutiach z 30. júna 2010 sp. zn. 5 Cdo 126/2009, z 31. januára
2012, sp. zn. 6 MCdo 11/2010, z 27. júna 2018, sp. zn. 8 Cdo 112/2017, pričom dospel k záveru,
že príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine,
ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo
opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non
spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a
skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda
by bez tejto príčiny nebola nastala. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a
konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Jej existenciu zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne
okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je
právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako
príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má
preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná
náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym konaním
škodcu (ak je protiprávne), prípadne inou skutočnosťou (ak bola tvrdená a preukázaná), sa zisťuje
príčinná súvislosť. Pravda, protiprávny úkon nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody (kumulatívna
kauzalita), stačí, že je jednou z príčin, a to príčinou dôležitou, podstatnou a značnou. Treba tiež rozlíšiť,
či v konkrétnom prípade viac skutočností v jednom okamihu spolupôsobilo na vzniku toho istého
škodlivého následku (konkurenčná kauzalita), alebo či jedna skutočnosť vylučuje druhú, prípadne či
novou skutočnosťou došlo k prerušeniu pôvodného dejového sledu. V tejto súvislosti možno poukázať
aj na Princípy európskeho deliktného práva (Principiles of European Tort Law - PETL), ktoré (ako dielo
popredných predstaviteľov európskej civilistiky z prostredia akademickej obce i právnej praxe) právnicky
vymedzujú príčinnú súvislosť ako predpoklad zodpovednosti za škodu (porovnaj Luboš Tichý, Jiří Hrádek
et al., Prokazování příčinné souvislosti multikauzálních škod, Univerzita Karlova v Prahe 2010, str. 89).
Podľa týchto princípov (čl. 3:104, bod 1), ak určitá skutočnosť viedla neodvratne k spôsobeniu škody,
následná skutočnosť, ktorá by sama spôsobila tú istú škodu, nemôže byť braná do úvahy (nemožno
na ňu brať zreteľ). Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka,
v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu
medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu
(ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo
všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko,
ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti.
V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou
spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na
neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok,
pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku
musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich
do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu
(ujmu).
45. Ako už bolo uvedené, otázka príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a konkrétnou
škodou je síce v prvom rade otázkou skutkovou, pričom súd zisťuje jej existenciu, avšak záver, či v
konkrétnom prípade, je či nie je daná príčinná súvislosť, je súčasne otázkou právnou, pretože súd
tak robí záver o existencii jedného z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, pričom tento právny
záver je samozrejme závislý na skutkovom zistení. Ak by príčinou vzniku škody bola iná skutočnosť,
zodpovednosť za škodu nenastane. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale stačí ak ide o jednu z príčin,
ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, a to o príčinu podstatnú.
46. V danej veci príčinnou, prečo správny orgán (OR PZ Okresný dopravný inšpektorát Ružomberok)
vydal rozhodnutia o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti, o odbornom poradenstve u posudzujúceho
psychológa a o zadržaní vodičského preukazu nebolo samotné vznesenie obvinenia žalobcovi pre
prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky (teda vedenie trestného stíhania voči žalobcovi), ale
ním bola skutočnosť, že žalobca ako držiteľ vodičského oprávnenia a ako vodič motorového vozidla
bol dôvodne podozrivý z porušenia pravidiel cestnej premávky (§3 ods. 2 písm. c/, v spojení s § 137
ods. 2 písm. b/ Zákona o premávke) požitím alkoholu alebo inej návykovej látky. K vydaniu týchto
rozhodnutí mohol správny orgán pristúpiť bez zreteľa na to, či sa začalo, bolo vedené alebo vôbec
neprebehlo súčasne i trestné stíhanie pre prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky (inak povedané,
správny orgán mohol takto rozhodnúť aj v prípade, ak by žalobcovi nebolo vznesené obvinenie pre
prečin a naopak, aj keď mu bolo vznesené obvinenie za prečin správny orgán nemusel súčasne
pristúpiť k vydaniu týchto rozhodnutí). Samotné podozrenie z porušenia pravidiel cestnej premávky
teda nemusí automaticky znamenať i to, že ten kto sa ho dopustil, súčasne tým spáchal aj trestný
čin. Ide teda o nezávislé samostatné konania (trestné a správne), v ktorých boli vydané samostatné
rozhodnutia, ktoré nie sú na sebe závislé a ktoré spája iba rovnaký skutok, ktorého sa mal žalobca
dopustiť (podozrenie z porušenia pravidiel cestnej premávky požitím alkoholu alebo inej návykovej látky).
Preto i škoda, ktorá žalobcovi vznikla z dôvodu ich vydania, musela byť posudzovaná samostatne vo
vzťahu k uzneseniu o vznesení obvinenia (ktoré spĺňalo všetky atribúty nezákonného rozhodnutia),
t. j. v príčinnej súvislosti s jeho vydaním (pri ktorom bolo žalobe vyhovené) a samostatne vo vzťahu
k rozhodnutiam o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti, o odbornom poradenstve u posudzujúceho
psychológa a o zadržaní vodičského preukazu (ktoré však nespĺňali atribúty nezákonného rozhodnutia
- viď bod 43 tohto rozsudku), t. j. v príčinnej súvislosti s ich vydaním (pri ktorých súd prvej inštancie
žalobu zamietol). Ak potom súd prvej inštancie ustálil, že náklady, ktoré žalobcovi vznikli v súvislosti
s podrobením sa povinností uložených mu rozhodnutiami o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti, o
odbornom poradenstve u posudzujúceho psychológa a o zadržaní vodičského preukazu, neboli v
príčinnej súvislosti s nezákonným vznesením obvinenia, bol jeho záver správny, nakoľko tieto náklady
boli vynaložené výlučne v súvislosti s týmito rozhodnutiami (o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti, o
odbornom poradenstve u posudzujúceho psychológa a o zadržaní vodičského preukazu), ktoré však
(pre nesplnenie podmienok podľa § 6 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003 Z. z.) nebolo možné považovať
za nezákonné.
47. Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalobcu, sa odvolací súd v ďalšom venoval aj otázke možného
prekročenia právomoci správneho orgánu pri vydávaní rozhodnutí o preskúmaní zdravotnej
spôsobilosti, o odbornom poradenstve u posudzujúceho psychológa a o zadržaní vodičského preukazu
(§ 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.). V zmysle cit. ustanovenia, ak bola škoda spôsobená rozhodnutím
orgánu verejnej moci, ktorým orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena
rozhodnutia pre nezákonnosť podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody. V tomto smere odvolací
súd dáva do pozornosti nález Ústavného súdu SR z 30. januára 2020, sp. zn. II. ÚS 145/2019, v
zmysle ktorého „ z dôvodu oddelenosti súdnej a výkonnej moci vyjadrenej v rozdielnych právomociach
orgánov oboch sústav verejnej moci nie je okresný súd rozhodujúci o náhrade škody oprávnený ani
ako prejudiciálnu otázku skúmať zákonnosť právoplatného administratívneho rozhodnutia, a o to menej
preskúmavať jeho vecnú správnosť, t. j. či boli splnené hmotnoprávne podmienky podľa osobitných
predpisov pre vydanie administratívneho aktu. Otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno riešiť ako
predbežnú otázku bez toho, aby toto rozhodnutie pre nezákonnosť bolo predtým zrušené príslušným
orgánom. Túto právomoc má spomedzi orgánov súdnej moci len a výlučne správny súd na základe
správnej žaloby za presne špecifikovaných zákonných podmienok“.
48. Článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v časti: „Štátne orgány môžu konať... v rozsahu a
spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ zodpovedá konanie orgánu štátu v rozsahu zákona bez výnimky a
súčasne zákonom ustanoveným spôsobom. Len taký postup orgánov štátu, ktorý zohľadňuje ústavné
princípy citovaného ustanovenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky spôsobom a v rozsahu
uvedenom vyššie, je naplnením princípu právnej istoty ako nedielnej súčasti právneho štátu v zmysle
čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky (I. ÚS 3/98).
49. V uvedenom smere čl. 2 ods. 2 ústavy upravuje princíp právneho štátu, t. j. vládu práva. V dôsledku
toho možno štátnu moc uplatňovať len pri splnení viacerých podmienok. Prvou z nich je tá, že k
uplatneniu štátnej moci dochádza (môže dôjsť) len vtedy, ak to ustanovuje zákon. Každý orgán štátu
má buď ústavou alebo zákonom určený rozsah právomoci, ktorý nemôže prekročiť, takže môže konať
len to, čo mu ústava alebo zákon dovoľuje. Ústava ustanovuje, že zákon ustanoví aj spôsob, akým
štátne orgány smú štátnu moc uplatňovať, vrátane druhu a obsahu sankcií, ktoré možno použiť v
prípade neplnenia rozhodnutí orgánov štátu. V dôsledku uvedeného preto štátnym orgánom Slovenskej
republiky zákony upravujúce ich postavenie a právomoci neumožňujú, aby samostatne rozhodovali o
konaní nad rámec zákona, t. j. mimo rozsah zákonom ustanovených právomocí. Zákonom ustanovený
rozsah právomoci jednotlivých orgánov štátu je stabilný a k jeho zmene môže dôjsť len v dôsledku
neskoršej a obsahovo odlišnej zákonnej úpravy. Ten orgán štátu, ktorého postavenie a právomoci zákon
upravuje, nie je preto oprávnený z vlastného rozhodnutia a podľa vlastnej úvahy konať nad rozsah svojich
zákonných právomocí, keďže takéto konanie príslušný právny predpis neupravuje. Výklad citovaného
ustanovenia čl. 2 ods. 2 ústavy a osobitne slovného spojenia „v rozsahu a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon“ potvrdzuje, že ústavodarca predpokladal súbežné (súčasné) splnenie oboch príkazov
ústavných noriem v nej obsiahnutých. Príkazu ústavnej normy obsiahnutej v citovanom ustanovení čl.
2 ods. 2 ústavy, preto nezodpovedá konanie orgánu štátu zákonom ustanoveným postupom, ktoré sa
neuskutočnilo v rozsahu zákona a ani konanie orgánu štátu, ktoré sa uskutočnilo v rozsahu zákona, ale
nie zákonom ustanoveným postupom. Odvolanie sa na zákonom ustanovený postup preto orgánu štátu
neumožňuje konať nad rozsah zákona a naopak poukaz (odvolanie sa) na konanie v rozsahu
zákona orgánu štátu neumožňuje konať iným ako zákonom ustanoveným postupom. Ústavný súd
Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 36/95 už uviedol, že: „K imanentným znakom
právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka (princíp) právnej istoty a ochrany dôvery občanov
v právny poriadok...“. Článok 2 ods. 2 ústavy v citovanom ustanovení prispieva k právnej istote tým, že
bez ústavou určeného zákonného základu, v jeho rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom žiadny
štátny orgán Slovenskej republiky nemôže a nesmie konať. Každej zmene takéhoto konania v rozsahu
a spôsobom ustanoveným zákonom musí predchádzať zodpovedajúci akt zákonodarcu, ktorý je svojou
právnou úpravou takúto zmenu jediný oprávnený uskutočniť. Citované ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky vytvára právnu istotu tiež v tom, že žiaden orgán štátu (odlišný od zákonodarcu) nie
je oprávnený samostatne a podľa vlastnej úvahy rozhodnúť, kedy a za akých podmienok nebude konať
v rozsahu zákona a zákonom ustanoveným spôsobom. Právnej istote ako nedielnej súčasti právneho
štátu podľa čl. 1 ústavy, preto nezodpovedá taký stav (situácia), ktorý by orgánu štátu umožňoval
konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a tiež iným ako zákonom
ustanoveným postupom.
50. V danej veci rozhodnutia o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti, o odbornom poradenstve u
posudzujúceho psychológa a o zadržaní vodičského preukazu boli vydané OR PZ v Ružomberku,
Okresný dopravný inšpektorát Ružomberok podľa zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (§ 91 ods. 4, 5, § 70 ods. 7).
51. Podľa § 91 ods. 4 cit zákona (účinného v čase vydania rozhodnutia), ak je držiteľ vodičského
oprávnenia ako vodič motorového vozidla dôvodne podozrivý z porušenia pravidiel cestnej premávky
požitím alkoholu alebo inej návykovej látky alebo odmietnutím podrobiť sa vyšetreniu na ich zistenie,
orgán Policajného zboru rozhodne o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti osobitne vo vzťahu k závislosti
od alkoholu, inej návykovej látky alebo liečiva lekárom so špecializáciou v špecializačnom odbore
psychiatria (ďalej len „psychiater“). Ak psychiater zistí závislosť od alkoholu, inej návykovej látky
alebo liečiva, je povinný postupovať podľa § 90 ods. 3 . Ak psychiater nezistí závislosť od alkoholu, inej
návykovej látky alebo liečiva, orgán Policajného zboru rozhodne o povinnosti podrobiť sa odbornému
poradenstvu u posudzujúceho psychológa.
Podľa § 91 ods. 5 cit zákona (účinného v čase vydania rozhodnutia), Orgán Policajného zboru,
ktorý rozhodol o preskúšaní odbornej spôsobilosti, o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti, o preskúmaní
psychickej spôsobilosti, o povinnosti podrobiť sa doškoľovaciemu kurzu alebo o povinnostiach
podľa odseku 4, určí lehotu na ich vykonanie a lehotu na predloženie potvrdenia o
splnení uložených povinností, ak držiteľovi vodičského oprávnenia nebol zadržaný vodičský preukaz
podľa § 70 ods. 1 písm. c) .
Podľa § 70 ods. 7 cit zákona (účinného v čase vydania rozhodnutia), Orgán Policajného zboru vydá do
15 dní odo dňa zadržania vodičského preukazu rozhodnutie o zadržaní vodičského preukazu.
Rozhodnutie o zadržaní vodičského preukazu zadržaného podľa odseku 1 písm. b) až e) sa nevydáva.
53. Uvedené rozhodnutia tak boli vydané orgánom, ktorému na ich vydanie zveril právomoc zákon
č. 8/2009 Z. z. (teda orgánom Policajného zboru, ktorý mal na ich vydanie právomoc), a vzhľadom
na skutkový stav, z ktorého pri rozhodnutí vychádzal (podozrenie z porušenia pravidiel cestnej
premávky požitím alkoholu alebo inej návykovej látky vzhľadom na nezastavenie vozidla po výstražnom
svetelnom a zvukovom znamení hliadkou PZ a odmietnutím podrobiť sa vyšetreniu na zistenie požitia
alkoholu alebo inej návykovej látky), bol správny orgán i povinný takéto rozhodnutia vydať (viď napr.
slovné spojenie „.....orgán Policajného zboru rozhodne o preskúmaní zdravotnej spôsobilosti osobitne
vo vzťahu k závislosti od alkoholu, inej návykovej látky alebo liečiva lekárom so špecializáciou v
špecializačnom odbore psychiatria....“). Možno preto uzavrieť, že vyššie označené rozhodnutia vydal na
to oprávnený orgán a teda z jeho strany nedošlo k prekročeniu právomoci v zmysle § 6 ods. 4 zákona
č. 514/2003 Z.z., kedy by sa pre uplatnenie nároku na náhradu škody nevyžadovalo zrušenie alebo
zmena rozhodnutia pre nezákonnosť.
54. Ako už bolo uvedené vyššie (bod 47 tohto rozsudku), samotnú vecnú správnosť právoplatného
administratívneho rozhodnutia, t. j. či boli splnené hmotnoprávne podmienky podľa osobitných predpisov
pre jeho vydanie, nie je súd rozhodujúci o náhrade škody oprávnený skúmať, a to ani ako prejudiciálnu
otázku. Ak potom označené rozhodnutia vydal na to oprávnený orgán (teda orgán, ktorému zákon zveril
právomoc na rozhodovanie), a teda zo strany ktorého nedošlo k prekročeniu právomoci v zmysle § 6
ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., iba prípadná vecná nesprávnosť týchto rozhodnutí neumožňovala
postup súdu podľa tohto ustanovenia, ale vyžadovala splnenie ďalších podmienok podľa § 6 ods. 1 až
3 zákona č. 514/2003 Z. z. (teda podanie opravného prostriedku proti nim a ich zrušenie nadradeným
orgánom). Ak potom žalobca tieto rozhodnutia odvolaním nenapadol a tieto neboli pre nezákonnosť
zrušené nadradeným orgán, žalobca si nemohol vo vzťahu k nim uplatňovať nárok na náhradu škody
podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Z týchto dôvodov bola potom irelevantná námietka žalobcu v odvolaní,
že uvedené rozhodnutia ukladali žalobcovi povinnosť podrobiť sa preskúmaniu zdravotnej spôsobilosti
z dôvodu podozrenia z porušenia pravidiel cestnej premávky požitím alkoholu alebo inej návykovej látky
a nie len za odmietnutie podrobiť sa vyšetreniu na prítomnosť alkoholu v krvi. Uvedená argumentácia
by mohla byť nanajvýš dôvodom pre podanie opravného prostriedku proti týmto rozhodnutiam (čo však
žalobca nevyužil), nie však skutočnosťou, preukazujúcou prekročenie právomoci orgánu Policajného
zboru na ich vydanie.
55. Z vyššie uvedených dôvodov, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobcovi
nepriznal náhradu škody za náklady vynaložené v súvislosti s vydaním rozhodnutí o preskúmaní
zdravotnej spôsobilosti, o odbornom poradenstve u posudzujúceho psychológa a o zadržaní vodičského
preukazu (žalobu ohľadne týchto nárokov zamietol - bod 28 rozsudku súdu prvej inštancie), podľa § 387
ods. 1 C.s.p. potvrdil.
56. Pokiaľ išlo o nemajetkovú ujmu, súd prvej inštancie zamietnutie žaloby v tejto časti zdôvodnil
len tým, že žalobca nepreukázal, že k vzniku nemajetkovej ujmy došlo v príčinnej
súvislosti s nezákonným rozhodnutím. V tomto smere žalobca podľa súdu neprodukoval žiadne dôkazy
na preukázanie svojich skutkových tvrdení.
57. Odvolací súd poukazuje na to, že žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňoval v
konaní pred súdom prvej inštancie len tým, že je osobou ZŤP a na používanie auta bol odkázaný
zo zdravotných dôvodov. Z dôvodu zadržania vodičského preukazu nemal možnosti prepravovať sa
vozidlom do obchodu, k lekárovi a pod. a musel sa tejto pomoci „doprosovať“ u susedov. Zároveň z
dôvodu nezákonného vedenia trestného stíhania voči jeho osobe pociťoval ujmu a bola znížená jeho
vážnosť a dôstojnosť medzi občanmi.
V danej veci tak síce možno súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca okrem vyššie
uvedeného strohého konštatovania, ktorým zdôvodňoval nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v
konaní pred súdom prvej inštancie nepredložil žiaden dôkaz preukazujúci jej vznik, resp. jej výšku
(označenie svedkov, listiny a pod.), súčasne však nemožno opomenúť skutočnosť, že žalobca bol
trestne stíhaný za prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky v časovom období od 31.7.2012
do 20.2.2013, t. j. cca 7 mesiacov. Po 7 mesiacoch Okresná prokuratúra Ružomberok v uznesení z
20.2.2013 (č.l. 80) konštatovala, že: „v danom štádiu konania nemožno konštatovať, že na podklade
doposiaľ zabezpečených dôkazov, ktoré mal poverený príslušník k dispozícii pri rozhodovaní o vznesení
obvinenia, je dostatočne odôvodnený záver, že obvinený spáchal predmetný čin a preto vydanie
uznesenia o vznesení obvinenia bolo zo strany povereného príslušníka predčasné. Doposiaľ neboli
vyvrátené tvrdenia obvineného uvádzané v sťažnosti a to, že dôkazy, ktoré boli doložené, neboli získané
zákonnou formou, nie je pravdivé tvrdenie policajta, že obvinený bol kontrolovaný bezprostredne po
jazde, navyše nebolo vôbec preukázané, že obvinený viedol motorové vozidlo a že žiadal, aby bol
dovezený k lekárovi kvôli zdravotnému stavu a vyšetreniu po ataku policajta, čo mu však nebolo
umožnené“. Z uvedeného potom vyplýva, že orgány činné v trestnom konaní ani za 7 mesiacov
vedeného trestného stíhania voči žalobcovi nezabezpečili taký dôkaz, ktorým by bolo vôbec preukázané,
že by sa mal skutku (trestného činu) dopustiť žalobca, pritom ide o prvú z podmienok, pre ktorú je vôbec
možné obvinenie niekomu vzniesť.
Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/152/2018 „vedenie trestného
stíhania na základe nezákonného uznesenia o jeho začatí bez ohľadu na to, či bolo vydané za účinnosti
zákona č. 58/1969 Zb. alebo za účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. odôvodňuje s ohľadom najmä na čl.
46 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 3 listiny právo na náhradu nemajetkovej ujmy takto stíhanej osoby, pokiaľ
jej táto v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania vznikla“.
Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/125/2019 „Každé trestné
stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného, a to bez ohľadu na jeho
výsledok, teda aj je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom prípade,
ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné; ide o zodpovednosť
absolútne objektívnu a za výsledok trestného konania vo veci samej, čím je založená zodpovednosť
štátu za škodu obvineného spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia. Pri odškodňovaní nemajetkovej
ujmy za nezákonné trestné stíhanie každej fyzickej osoby sudcom nesvedčí bagatelizovanie závažnosti
ujmy priznávaním neprimerane nízkych, resp. žiadnych náhrad; také rozhodovanie treba považovať
za obchádzanie zákona i jeho účelu a pôsobí mnohokrát veľmi cynicky, bez citu pre
elementárnu spravodlivosť, alebo absencie postupu podľa pravidla, podľa ktorého „nerob druhému to,
čo nechceš, aby robili tebe“. Za situácie, kedy žalobca nie je schopný presne určiť a preukázať výšku
škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pričom však preukáže a odôvodní, že mu taká škoda
vznikla, nemôže odvolací súd rozhodnúť, že mu preto škoda nebude vôbec priznaná, alebo že medzi
protiprávnym konaním žalovaného a vzniknutou škodou nie je príčinná súvislosť. V takejto situácii má
určiť výšku vzniknutej škody podľa spravodlivého uváženia a jednotlivých okolností prípadu..“
58. S ohľadom na vyššie uvedené závery, mal potom odvolací súd za to, že súd prvej inštancie svoje
rozhodnutie o zamietnutí žaloby ohľadne nároku na náhradu nemajetkovej ujmy riadne neodôvodnil
(jeho rozhodnutie je preto v tejto časti nepreskúmateľné), najmä z pohľadu, či samotné vedenie trestného
stíhania voči žalobcovi, trvajúce po dobu cca 7 mesiacov bez toho, aby mali orgány
činné v trestnom konaní preukázané, že sa daného skutku vôbec žalobca dopustil (a po túto dobu sa
žalobca musel podrobovať úkonom trestného konania), zároveň za stavu, kedy dovtedy zadovážené
dôkazy neboli získané zákonnou formou, mohlo mať za následok vznik nemajetkovej ujmy u žalobcu
(i v podobe zníženia jeho vážnosti a dôstojnosti v očiach spoluobčanov). Každé trestné stíhanie totiž
negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného, a to bez ohľadu na jeho výsledok,
teda aj je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom prípade,
ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné. Odvolací súd má za to, že žalobcovi samotný nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy teda vznikol. Pokiaľ však ide o jej výšku, táto bude závisieť od jej preukázania
v konaní (v tomto smere dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu). Súd potom výšku priznanej nemajetkovej
ujmy určí aj podľa spravodlivého uváženia a jednotlivých okolností prípadu.
59. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým zamietol žalobu v časti nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b/, c/ C.s.p. a v rozsahu zrušenia vec podľa
§ 391 ods. 1 C.s.p. vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ňom bude úlohou
súdu prvej inštancie opätovne rozhodnúť o nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu
nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia, so zohľadnením samotného vedenia trestného stíhania,
jeho dĺžky, skutočnosti, že nebolo za dobu vedenia trestného stíhania preukázané, že sa skutku dopustil
žalobca a pod. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodní tak, aby spĺňalo všetky náležitosti kladené
na odôvodnenie rozhodnutia podľa § 220 ods. 2 C.s.p.. Odvolací súd súčasne dáva do pozornosti, že
nemajetková ujma žalobcom dávaná do súvislosti so zadržaním vodičského preukazu (doprosovanie sa
susedom na odvoz k lekárovi, do obchodu, a pod.) nemá príčinnú súvislosť s vydaním nezákonného
rozhodnutia o vznesení obvinenia pre prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky. Ako bolo uvedené
vyššie, rozhodnutie o zadržaní vodičského oprávnenia bolo vydané v samostatnom správnom konaní,
toto rozhodnutie žalobca odvolaním nenapadol a nebolo zrušené ani nadradeným orgánom (t.j. nešlo
o nezákonné rozhodnutie v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.). Preto i nemajetková ujma vzťahujúca sa
k tomuto rozhodnutiu (odvíjajúca sa od zadržania vodičského preukazu) nie je v príčinnej súvislosti so
samotným rozhodnutím o vznesení obvinenia. Žalobcovi teda nebude možné priznať nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v tej časti, v ktorej sa táto opiera o zadržanie vodičského oprávnenia.
60. O trovách pôvodného prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom
rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 C.s.p.).
61. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ODS. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podia § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).
Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.