Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. máj 2021

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/276/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7114200239
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Kolesár

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:7114200239.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Kolesára a sudcov

JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Borisa Brondoša v spore žalobkyne: T. B., nar. XX.X.XXXX, bytom U.
XXXX/X, O., zastúpená JUDr. Milanom Szöllössyim, advokátom, so sídlom Kováčska 28, Košice, proti
žalovanému: Slovenská kancelária poisťovateľov, Trnavská cesta 82, Bratislava, o náhradu za sťaženie
spoločenského uplatnenia, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo 17. mája
2019, č. k. 18C/1/2014-92

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom vo veci samej zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa (v konečnom dôsledku) domáhala
priznania odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia sume 31.511,32 Eur. Skutkovým
základom takto uplatneného nároku na náhradu škody na zdraví bolo v podstatnom tvrdenie žalobkyne,
že dňa 17.3.2006 pri dopravnej nehode motorového vozidla VW Golf, EVČ: KE260CX (ďalej tiež len
„motorovévozidlo“),vktorompremávalaakospolujazdkyňa,utrpelaviacerépoškodeniazdraviatrvalého
charakteru, s nepriaznivými dôsledkami na životné úkony, uspokojovanie životných a spoločenských

potrieb a na plnenie spoločenských úloh; došlo nimi teda k sťaženiu jej spoločenského uplatnenia.
Nakoľko zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nebola povinne zmluvne
poistená, uplatnila si žalobkyňa odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia proti žalovanému
podľa ust. § 24 ods. 2 a 3 zák. č. 381/2001 Z. z., a to na podklade znaleckého posudku MUDr. T. W.
zo dňa 12.12.2008.

2. Prvoinštančný súd posúdil uplatnený nárok najprv z hľadiska žalovaným vznesenej námietky

premlčania, so záverom, že bola vznesená dôvodne. Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku
súd prvej inštancie dospel k tomuto záveru na podklade interpretačného východiska k aplikovaným
ust. § 100 a § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka v tom zmysle, že o škode spočívajúcej v
sťažení spoločenského uplatnenia sa poškodený dozvie v dobe, kedy možno objektívne vykonať
bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia, pričom pre začiatok plynutia subjektívnej
premlčacejdobyjeužokamihbodovéhoohodnoteniasťaženiaspoločenskéhouplatneniabezvýznamný.
Podľa nadväzujúceho skutkového nálezu súdu prvej inštancie, opierajúceho sa o svedeckú výpoveď

ošetrujúceho lekára a o odborné posúdenie tejto otázky znalcom, došlo ustáleniu zdravotného stavu
žalobkyne„...preúčelyposúdeniasťaženiaspoločenskéhouplatnenia“včasejednéhorokapodopravnej
nehode (17.3.2007). V tomto okamihu začala podľa záveru prvoinštančného súdu vo vzťahu kuplatnenému nároku plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba, ktorá tak uplynula dňa 17.3.2009,
nakoľko žaloba bola podaná na súde až dňa 6.4.2009.

3. Napadnutým rozsudkom rozhodol súd prvej inštancie tiež o trovách konania tak, že plne procesne
úspešnému žalovanému priznal nárok na ich náhradu v celom rozsahu s použitím ust. § 255 ods. 1 C.s.p.

4. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zmenil tak,
že žalobe vyhovie. V odvolaní žalobkyňa namietala predovšetkým proti spôsobu právneho posúdenia

otázky začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby súdom prvej inštancie. V súvisiacej argumentácii
žalobkyňa vo všeobecnej rovine akcentovala, že vedomosť o škode, predpokladaná v ust. § 106 ods.
1 Občianskeho zákonníka musí byť skutočná a nie iba predpokladaná. O skutočnej vedomosti o škode
pritom podľa odvolateľky možno hovoriť len v prípade, keď poškodený disponuje takými informáciami
o škode určitého druhu a rozsahu, ktoré umožňujú objektívne ju vyčísliť a uplatniť na súde. S oporou
v týchto interpretačných vývodoch právnej praxe žalobkyňa dôvodila, že v okolnostiach prípadu sa

dozvedela o rozsahu škody na zdraví až z lekárskeho posudku, ktorým došlo k bodovému ohodnoteniu
sťaženia spoločenského uplatnenia. Žalobkyňa v odvolaní zároveň vyzdvihla potrebu nepristupovať k
posudzovaniu ustálenia trvalých následkov poškodenia zdravia paušálne (automaticky jeden rok po
úraze), ale vždy s prihliadnutím na osobitosti toho ktorého prípadu. Zvlášť to podľa odvolateľky platí v
prípade, keď sa k somatickým poškodeniam pridružia aj zdravotné problémy psychického charakteru.

Žalobkyňa v tejto spojitosti poukázala na to, že pre psychické problémy sa preukázateľne liečila v
priebehu rokov 2006 až 2009 pričom aj T.. T. P. v znaleckom posudku č. 5/2010 zo dňa 8.11.2010
skonštatoval, že u žalobkyne psychická porucha pretrváva. Žalobkyňa v odvolaní vyzdvihla tiež zákonnú
požiadavku súladu výkonu práva s dobrými mravmi pričom bez bližšieho vysvetlenia prezentovala názor
o amorálnosti žalovaným vznesenej námietky premlčania. Napokon žalobkyňa v odvolaní namietala

tiež proti rozhodnutiu o trovách konania, majúc za to, že pri jeho formovaní mal súd prvej inštancie
aplikovať moderačné oprávnenie, vyplývajúce z ust. § 257 C.s.p. Svojimi odvolacími námietkami,
poukazujúcimi na nesprávnosť skutkových zistení na základe vykonaných dôkazov a na nesprávnosť
právneho posúdenia veci, žalobkyňa uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p.
Odvolací súd poznamenáva, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p. na vady, ktoré sa týkajú procesných

podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k
ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 C.s.p. viazaný ich vymedzením v
odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. § 365 C.s.p.
dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj
keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,

Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).

5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu na margo argumentácie žalobkyne ohľadne pretrvávania jej
psychických potiaží zdôraznil, že MUDr. W. v rámci svedeckej výpovede potvrdil a MUDr. P. v znaleckom
posudku stanovil okamih ustálenia zdravotného stavu žalobkyne zhodne zo skutkovým nálezom súdu

prvej inštancie (17.3.2007, resp. jeden rok od úrazu). Žalovaný zároveň akcentoval, že aj MUDr. W.
v znaleckom posudku dospela k záveru, že poúrazová reakcia žalobkyne v období od 17.9.2006
do 12.12.2008 nespĺňala diagnostické kritériá duševnej choroby. Vo svetle týchto odborných záverov
podľa žalovaného tvrdenie žalobkyne, že v súdom prvej inštancie skutkovo ustálenom čase ešte jej
liečba nebola ukončená, neobstojí. Žalovaný vo vyjadrení ďalej poukázal len na všeobecnú povahu

argumentácie žalobkyne o amorálnosti jeho námietky premlčania s dobrými mravmi a zdôraznil, že
táto predstavuje jeho legitímnym prostriedok ochrany, nastúpenie ktorého naviac privodila žalobkyňa
vlastnou nečinnosťou.

6. Žalobkyňa v odvolacej replike v podstatnom už len zopakovala svoju odvolaciu argumentáciu v

otázke plynutia subjektívnej premlčacej doby uplatneného práva na náhradu škody a nad rámec toho
poukázala na to, že správnosť jej názoru, že sa o škode dozvedela až z lekárskeho posudku, ktorým
došlo k ohodnoteniu sťaženia spoločenského uplatnenia, podporuje tiež skutočnosť, že podľa zák. č.
437/2004 Z. z. je lekársky posudok, prípadne znalecký posudok nevyhnutným formálnym podkladom
pre uplatňovanie odškodnenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. Žalobkyňa vo svojej

replike upriamila pozornosť tiež na to, že MUDr. P. v znaleckom posudku konštatoval, že pri jej vyšetrení
(8.11.2010)malzrozhovorusňoudojem,akobysastálenachádzalavbezprostrednomobdobípoúraze;
akoby teda u nej pretrvával akútny stav. I z toho možno podľa odvolateľky možno vyvodiť, že ešte ani v
čase vypracovania tohto znaleckého posudku zdravotný stav žalobkyne nebol ustálený.7. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobkyne ako podané
včas (§ 362 C.s.p. ), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je

odvolanie prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods.
1 a contrario C.s.p., v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadiska odvolaním uplatnených
odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa
týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že nie je
(odvolanie) dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 26.5.2021

po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej
stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p.

8. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto v
súlade s ust. § 387 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení ťažiskovo konštatuje, že dôvody, na ktorých podľa
odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje za vecne

správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.) a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu
konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá C.s.p.). Len
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým zároveň na podstatné argumenty
žalobkyne v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá C.s.p.), odvolací súd dodáva:

9. Žalobkyňa svojimi odvolacími námietkami ťažiskovo nastolila predmetom odvolacieho prieskumu
správnosť posúdenia otázky premlčania ňou uplatneného nároku. Jej odlišné nazeranie na túto otázku
je vystavané na presvedčení, že vedomosť o škode, nevyhnutnú pre začatie plynutia subjektívnej
premlčacej doby podľa ust. § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nenadobudla skôr, než došlo k
bodovému ohodnoteniu sťaženia spoločenského uplatnenia lekárskym posudkom. Táto jej predstava

ale nie je správna, nakoľko nekorešponduje so samotnou podstatou právnou praxou aprobovaného
záveru, že o škode spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia sa poškodený dozvie spravidla v
čase, kedy už je jeho zdravotný stav ustálený do tej miery, že objektívne možno vykonať ohodnotenie
sťaženia spoločenského uplatnenia (por. napr. rozsudok NS ČR sp. zn. 1Cz 23/1983 zo dňa 29. júla
1983, uverejnený v Zbierke rozhodnutí a stanovísk najvyššieho súdu pod č. Rc9/1986). Inými slovami

povedané, subjektívna premlčacia doba vo vzťahu k nároku na odškodnenie sťaženia spoločenského
uplatnenia začína plynúť v čase, kedy sa objektívne vzaté dá jeho výška už stanoviť (lekárskym
posudkom alebo znaleckým posudkom), bez ohľadu na to, kedy poškodený sťaženie spoločenského
uplatnenia nechá bodovo ohodnotiť. Sama žalobkyňa v tejto spojitosti v odvolacom konaní, aj keď
s istou nepresnosťou poukázala na to, že podľa interpretačného záveru právnej praxe sa poškodený

dozvie o škode vtedy, keď zistí skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik škody a orientačne
aj jej rozsah tak, aby bolo možné určiť výšku škody v peniazoch aspoň približne. Je potrebné v tomto
smere doplniť argumentáciu odvolateľky v tom, že v právnej praxi je tento záver prezentovaný v kontexte
doplňujúceho vysvetlenia, že nie je potrebné, aby poškodený poznal rozsah škody presne a že začiatok
plynutia subjektívnej premlčacej doby „...nie je viazaný na okamih, kedy sa poškodený zo znaleckého

posudku či lekárskej správy dozvie konkrétny výsledok bodového ohodnotenia jeho ujmy“ (por. napr.
uznesenie NS ČR sp. zn. 25Cdo 1256/2006 z 23. septembra 2008) nakoľko tento škodu na zdraví (v
posudzovanom prípade vytrpenú bolesť) len deklaruje (por. napr. rozsudok KS v Košiciach sp. zn. 5 Co
509/2006 z 28. novembra 2007 v spojení s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 305/2008 z
24. septembra 2008 a uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 399/2016 z 21. júna 2016). Pokiaľ

v tejto spojitosti žalobkyňa poukazovala na to, že napriek jasnému vyjadreniu jej ošetrujúceho lekára a
navzdory tiež kategorickému záveru v znaleckom posudku, nebola v uvažovanom čase jedného roka
od úrazu ukončená ešte liečba jej duševného postihnutia, odvolací súd, i keď v rovine právnej súhlasí
s jej názorom, že okolnosť, kedy došlo k ustáleniu zdravotného stavu poškodeného je treba hodnotiť
komplexne, a preto pokiaľ aj je liečba niektorých telových systémov už ustálená do tej miery, že je možné

vykonať ohodnotenie podľa niektorých položiek klasifikácie poškodení zdravia, avšak celková liečba
poškodení zdravia nie je ukončená a kontinuálne pokračuje podľa predpokladaného vývoja následkov
zdravotného poškodenia, nemôže byť prijatý záver o ustálení zdravotného stavu poškodeného, v rovine
skutkovej musí dať za pravdu argumentácii žalovaného v tom, že odvolateľka v spore bezpečne a
nad akúkoľvek pochybnosť nepreukázala, aby mal jej zhoršený psychický stav kauzálny pôvod práve v

poškodení zdravia pri dopravnej nehode a že v konaní nevyšli najavo skutočnosti, ktoré by zmienené
odborné závery o čase ustálenia zdravotného stavu žalobkyne v akomkoľvek smere spochybňovali.
Odvolaciemu súdu sa v tejto súvislosti žiada zdôrazniť, že ustálenie zdravotného stavu nemožno
stotožňovať s vyliečením, a preto len z toho, že liečba psychických ochorení žalobkyne prebiehalanemožno vyvodiť, že sťaženie spoločenského uplatnenia nebolo možné lekársky komplexne posúdiť.
Napokon túto žalobkyňou prezentovanú súvislosť vylučuje samotný fakt, že MUDr. Miloslav Klíma v
lekárskom posudku z 12.12.2008 bodovo ohodnotil tiež duševné poruchy žalobkyne.

10. V zásade za správnu možno považovať argumentáciu žalobkyne potiaľ, pokiaľ v nej len vo
všeobecnej rovine poukazuje na potrebu súladu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi. Za
opodstatnenúvšaknemožnopovažovaťnámietkužalobkyne,vytýkajúcusúduprvejinštancienedostatky
právneho posúdenia veci aj z pohľadu tohto argumentu. Ako totiž správne v odvolacom konaní dôvodil

žalovaný, uplatnenie námietky premlčania je potrebné vo všeobecnosti považovať za výkon práva v
súlade s dobrými mravmi a len ak strana sporu, voči ktorej sa táto námietka uplatnila, chce vylúčiť
účinky tejto námietky pre rozpor s dobrými mravmi, mala by v zásade tento rozpor v konaní uplatniť
a tento rozpor i náležite preukázať (por. uznesenie ÚS SR IV. ÚS 542/2013 zo dňa 23.9.2013). V
priebehu konania pred súdom prvej inštancie sa žalobkyňa podľa zistenia odvolacieho súdu vo svojej
argumentácii zmienila o dobrých mravoch len marginálne a aj to len v abstraktnej rovine. Z jej vyjadrenia

nie je zrejmé, v čom žalobkyňa v okolnostiach prípadu vzhliadla tú „osobitnú skutočnosť“, ktorá podľa
právnej praxe musí k vznesenej námietke pristúpiť, aby inak zásadne morálna námietka premlčania
sa dostala s dobrými mravmi do kolízie. Pokiaľ za týchto okolností súd prvej inštancie na žalovanými
vznesenú námietku prihliadal, bez toho, aby sa explicitne zaoberal otázkou jej súladu s dobrými mravmi,
spôsobu jeho právneho posúdenia veci nemožno nič vytknúť. Ani v odvolaní žalobkyňa neuviedla

skutočnosť, pre ktorú by žalovaným vznesená námietka premlčania mala byť v rozpore s dobrými
mravmi. Ani dodatočne tak kvalifikovane neodôvodnil argument o prítomnosti výnimočnej skutočnosti,
pre ktorú by mala byť žalovaným vznesená námietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi, a
pre ktorú by sa javilo nepriznanie premlčaného práva pre žalobkyňu neprimerane tvrdým postihom.
Žalobkyňa neuviedla žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali taký výnimočný zásah do

princípu právnej istoty, ktorým by došlo k značnému znevýhodneniu žalovaného a k odopretiu výkonu
jeho práva a právnej ochrany zaručenej mu platným právnym poriadkom. Z obsahu spisu nevyplýva,
aby žalobkyni vo včasnom uplatnení nároku bránila nejaká mimoriadne závažná, objektívne existujúca,
náhla, neprekonateľná a nepredvídateľná prekážka, psychický stav nevynímajúc, keďže schopnosť
žalobkyne podať žalobu bola v priebehu konania odborne ustálená. Na strane žalovaného rozhodne

nemožno hovoriť ani o šikanóznom správaní sa ani o zneužití práva. Riadiac sa týmito úvahami odvolací
súd dospel k záveru, že námietka premlčania vznesená v konaní žalovaným nevykazuje zjavné známky
kolízie s dobrými mravmi.

11. Obdobne odvolací súd nazeral aj na odvolaciu námietku žalobkyne smerujúcu proti rozhodnutiu

o trovách konania. Ako už bolo zmienené, žalobkyňa ňou predložila na posúdenie odvolaciemu súdu
správnosť rozhodnutia o trovách konania z hľadiska spôsobu právneho posúdenia otázky naplnenia/
nenaplnenia zákonných predpokladov pre nepriznanie nároku na náhradu trov konania v zmysle ust.
§ 257 C.s.p.

12. Podľa ust. § 257 C.s.p. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

13. Citované ustanovenie zákona umožňuje súdu nepriznať nárok na náhradu trov konania strane sporu,
ktorej inak tento nárok patrí. Aplikácia tejto normy pri rozhodovaní o trovách konania prichádza do

úvahy v prípadoch, keď sú kumulatívne splnené dve podmienky: jedná sa o dôvody hodné osobitného
zreteľa a ide o výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti pritom
zákon bližšie nedefinuje, výklad týchto kategórii teda ponecháva na súdnu prax. Tá za dôvody hodné
osobitného zreteľa považuje najmä neprimeranú tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu
sporu, povahu a okolnosti prípadu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, zložitosť prípadov

výkladu medzinárodnej zmluvy, osobitné pomery strany sporu, či nízky príjem (por. Števček, M., Ficová,
S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok.
Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1540s, str. 942).

14. Žalobkyňa ani v priebehu konania pred súdom prvej inštancie a ani v odvolaní dôvod osobitného

zreteľa neoznačila. Odvolací súd v skutkových súvislostiach akcentuje, že i vo vzťahu k skutočnostiam
majúcim význam pre rozhodnutie o trovách konania, má strana, ktorej sú tieto okolnosti na prospech,
povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Žalobca sa preto mýli v predstave, že súdu prináleží tieto
procesné povinnosti strán suplovať, inými slovami povedané, že súd bude konkrétne dôvody hodnéosobitného zreteľa vyhľadávať, či už z vlastnej iniciatívy alebo na základe neadresného podnetu strán.
Za tohto stavu, nakoľko žalobkyňa dôvod hodný osobitného zreteľa v priebeh prvoinštančného konania
netvrdila a tento v priebehu konania nevyšiel najavo ani inak, súd prvej inštancie pri rozhodovaní

o trovách konania celkom správne nepoužil sudcovské moderačné právo, ktoré je na jeho existencii
bezpodmienečne založené.

15. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil procesným
postupom podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p. v napadnutom zamietavom výroku i v napadnutom výroku o

trovách konania, majúcom správny základ v procesnom neúspechu žalobkyne spore.

16. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

17. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu

vo veci.

18. V odvolacom konaní mal žalovaný plný procesný úspech a preto mu v súlade s citovaným zákonným
ustanovením vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalobkyni, ktorá bola v odvolacom konaní
neúspešná. Nakoľko však podľa obsahu spisu žalovanej v odvolacom konaní trovy nevznikli a ich

vynaloženie nemožno ani rozumne predpokladať, odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania
tak, že žiadnej zo strán nárok na ich náhradu nepriznal.

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je

prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v

ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§424C.s.p.).Dovolaniesapodávavlehotedvochmesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na
príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných

náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutienapáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ
domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,

osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem

skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)