Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Thursday, April 29, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/164/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7712202041
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7712202041.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov

JUDr. Jarmily Maximovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobkyne PaeDr. Y. D., nar. XX.X.XXXX,
zast. C.. Miroslavom Hospodárom, advokátom, so sídlom Michalovce, Nám. slobody 13, proti žalovaným
1/ G. F., nar. 2.X.XXXX, 2/ B.. C. L., nar. XX.X.XXXX a 3/ E. F., nar. XX.X.XXXX, všetci bytom A. nad
O. XXX, zast. JUDr. Rudolf Manik PhD., MBA, MHA - Advokát s.r.o., IČO: 36861324, so sídlom Košice,
Masarykova 2, o zaplatenie 23.235,74 € s prísl., o odvolaní žalovaných proti rozsudku 16C/89/2012-257
z 9.11.2018 Okresného súdu Michalovce

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok tak, že žalobu zamieta.

Priznáva žalovaným náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) rozsudkom zaviazal žalovaných 1/ až 3/ zaplatiť žalobkyni
23.235,74 € s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 6.12.2011 do zaplatenia titulom zmluvy o
pôžičke, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, s tým, že plnením jedného zo žalovaným
zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných. Žalobkyni priznal nárok na náhradu všetkých
účelne vynaložených trov konania od žalovaných v 1/ až 3/ s tým, že o výške tohto nároku bude

rozhodnuté v osobitnom uznesení.

2.Rozhodoltakožalobe,ktorousapôvodneprávnypredchodcažalobkyne,jejotecR.E.,odžalovaných,
ako právnych nástupcov po poručiteľovi B.. K. F., domáhal vrátenia pôžičky. Skutkovo pôvodný žalobca
odôvodnil žalobu tým, že ako veriteľ uzavrel s právnym predchodcom žalovaných B.. K. F. ako dlžníkom
dňa 5.3.2003 zmluvu o pôžičke vo výške 800.000,-Sk s tým, že splatnosť pôžičky bola dohodnutá do
30 dní od požiadania veriteľa. Dlžník dňa 31.8.2007 uhradil z pôžičky sumu 100.000,-Sk. Ing. K. F.

zomreldňa13.10.2011ažalobcanahlásildodedičskéhokonaniapoporučiteľoviokreminéhoajzostatok
pôžičky 23.235,74 €, ktorú dedičia (v tomto konaní žalovaní), neuznali.

3. Súd vychádzajúci z osvedčenia o dedičstve, sp.zn. 21D/796/2011, Dnot 218/2011-KO, zo dňa
9.1.2012 konštatoval, že ako dedičia po poručiteľovi Ing. K. F., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX,
zo zákona v prvej dedičskej skupine sú manželka G. F., dcéra B.. C. L. a syn E. F., každý z nich
rovnakým dielom. Zo súpisu aktív a pasív dedičstva zistil, že medzi pasíva po poručiteľovi bola zahrnutá

aj pohľadávka R. Sajka, bytom G., D. XX, na základe dohody o pôžičke zo dňa 1.10.2009, so zostatkom
5.787,50€,ktorúdedičiauznalidopasívdedičstvaponebohom.ĎalšiupohľadávkuR.E.,titulompôžičky
zo dňa 5.3.2003 vo výške 800.000 Sk, z čoho bolo 31.8.2007 uhradených 100.000 Sk, a teda ku dňu
smrti poručiteľa pohľadávku 700. 000,- Sk, t.j. 23.235,74 €, dedičia neuznali. Po tomto prehlásení dedičiapo poručiteľovi uzavreli o vyporiadaní dedičstva dohodu, na základe ktorej majetok nadobudla Ing. C.
L., žalovaná 2/.

4. Uznesením 16C/89/2012-97 z 15.11.2013 konajúci súd vyhovel návrhu na vstup D.. Y. D., nar.
XX.X.XXXX do konania na miesto pôvodného žalobcu v súlade s ust. § 92 ods. 2 O.s.p., pretože R. E.
ako postupník uzavrel dňa X.XX.XXXX s D.. Y. D. (svojou dcérou) ako postupníkom zmluvu o postúpení
pohľadávky, ktorej predmetom bolo postúpenie jeho pohľadávky proti žalovaným 1/ až 3/ vo výške
23.235,74 € s prísl.

5. Po vykonaní dokazovania listinnými dôkazmi, výpoveďami svedkov ako aj znaleckým dokazovaním
súd ustálil, že právny predchodca žalovaných Ing. K. F. a právny predchodca žalobkyne R. E., uzavreli
dňa 5.3.2003 zmluvu o pôžičke, na základe ktorej veriteľ R. E. požičal dlžníkovi B.. K. F. sumu 800.000,-
Sk v hotovosti. Toto vyplýva z potvrdenia zo dňa 5.3.2003, na ktorom je podpis veriteľa aj dlžníka o tom,
že takúto sumu od R. E. preberá B.. K. F. a zaväzuje sa ju vrátiť v hotovosti na požiadanie veriteľa do 30

dní. V dohode o pôžičke bola dohodnutá jej splatnosť, konkrétne 30 dní odo dňa požiadania. Pravosť
podpisu Ing. K. F. mal súd preukázanú znaleckým posudkom č. 19/2018 znalkyne PhDr. PaeDr. Eriky
Strakovej. Výdavkovým pokladničným dokladom z 31.8.2007 mal súd za preukázané, že z tejto pôžičky
Ing. F. K. vrátil R. E. sumu 100.000,-Sk (zostávalo mu teda vrátiť 700.000,-Sk, teda 23.235,74 € s prísl. )
a tiež mal za preukázanú tú skutočnosť, že Ing. K. F. si od R. E. požičal aj dňa 1.10.2009 sumu vo

výške v prepočte 20.000 €, ktorej prevzatie potvrdil svojim podpisom, ktorého pravosť takisto vyplývala
zo znaleckého posudku. č. 19/2018. Samotní žalovaní ako dedičia po poručiteľovi Ing. K. F. uznali časť
dlhu z pôžičky zo dňa 1.10.2009 a to v sume 5.787,50 €, ktorá bola zahrnutá do pasív dedičstva po
poručiteľovi, viď osvedčenie o dedičstve 21D/796/2011. Súd poukázal na to, že znalkyňa v znaleckom
posudku uzavrela, že tak podpis na doklade o pôžičke zo dňa 1.10.2009, o pôžičke vo výške 800.000 € z

5.3.2003, ako aj podpis o vrátení sumy 100.000 Sk z 31.8.2007, sú v prípade mena Ing. K. F., identické.
Pokiaľ samotní dedičia uznali, že na doklade o poskytnutí pôžičky z 1.10.2009 je podpis ich právneho
predchodcu, podľa názoru súdu si odporujú, pokiaľ neuznali, že podpis ich právneho predchodcu je aj
na potvrdení z 5.3.2003 a na výdavkovom pokladničnom doklade zo dňa 31.8.2007.

6. Právne vec súd posudzoval podľa § 657, § 470 ods. 1, 2, § 482 ods. 1, 2 ako aj § 100 ods. 1, 2, 3, §
101 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), pretože žalovaní 1/ až 3/ vzniesli voči nároku žalobkyne
námietku premlčania. Túto súd vyhodnotil ako nedôvodnú, keď mal za to, že trojročná premlčacia doba
podľa dohody o pôžičke z 5.3.2003, začala plynúť po 30-tich dňoch, odkedy si právny predchodca
žalobkyne prvýkrát uplatnil voči právnym nástupcom žalovaného svoju pohľadávku. K tomu došlo podľa

výpovede pôvodného žalobcu až dňa 5.12.2011 v dedičskom konaní po poručiteľovi Ing. K. F. na
Notárskom úrade JUDr. Márie Kožuškovej, kedy si vrátenie žalovanej sumy uplatnil voči žalovaným
ako jeho dedičom. Trojročná premlčacia lehota podľa súdu uplynula dňom 5.1.2015, a keďže žaloba
bola na súd podaná 9.2.2012, bola podaná v rámci 3-ročnej premlčacej lehoty, ktorá začala plynúť od
5.1.2012 a uplynula dňom 5.1.2015. K námietke pasívnej legitimácie žalovaných 1/ a 3/, ktorú odôvodnili

tým, že v rámci dedičského konania dedičstvo po poručiteľovi Ing. K. F. nadobudla iba žalovaná 2/,
súd konštatoval, že táto skutočnosť síce vyplýva z osvedčenia o dedičstve, ale v danom prípade pre
posúdenie pasívnej legitimácie nie je podstatné to, ako sa dohodli dedičia o predmete dedičského
konania, keďže pohľadávka, ktorú si uplatnil právny predchodca žalobkyne v tomto konaní, nebola do
tohto dedičstva, na vyporiadaní ktorého sa dohodli zahrnutá, a teda v zmysle § 470 ods. 1 a § 460

OZ, žalovaní nadobudli predmetný záväzok po svojom právnom predchodcovi Ing. F. jeho smrťou, čo je
okamih nadobudnutia tohto záväzku, a keďže nebol súčasťou dedičstva na ktorom sa dohodli, prešiel na
všetkýchdedičov,apretovšetcižalovanísúpasívnelegitimovanývtomtokonaní.Nazákladeuvedených
skutočností súd žalobe ako plne dôvodnej vyhovel.

X. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP a plne úspešnej žalobkyni priznal náhradu
všetkých účelne vynaložených trov konania.

8. Rozsudok napadli včas podaným odvolaním žalovaní argumentujúc, že prvoinštančný súd
nedostatočne zistil skutkový a nesprávne posúdil právny stav veci, t.j. odvolacie dôvody podľa § 365 ods.

1 písm. f/ a h/ CSP. F., že žalobkyňa na základe vykonaného dokazovania neuniesla dôkazné bremeno,
ktoré malo spočívať v preukázaní opodstatnenosti jej nároku, teda sa domnievajú, že v predmetnej veci
nie sú splnené podmienky na vyhovenie žalobe. Mali za to, že žalobkyňa nepreukázala oprávnenosť
požadovania zaplatenia akejkoľvek zostatkovej sumy z pôžičky. Podľa právoplatného a vykonateľnéhodedičského rozhodnutia súdu z 9.1.2012 sp. zn. 21 D 1123/13 je po neb. Ing. K. F. jedinou dedičkou
žalovaná 2/, preto mal súd pre absenciu pasívnej legitimácie žalovaných 1/ a 3/, ktorí nie sú dedičmi, už
len z tohto formálneho dôvodu voči obom žalobu zamietnuť. S ohľadom na to, že pôžička bola údajne

poskytnutá v roku 2003, je dôvodná námietka jej premlčania. Žalovaní mali za to, že vzhľadom na to,
že sú obaja údajní účastníci zmluvy o pôžičke Ing. A. F. aj B. E. nebohí, preto sa uzatvorenie zmluvy
o pôžičke nedalo ani v konaní preukázať. Ani znalecký posudok neosvedčil podpis príjmového dokladu
neb. Ing. A. F., podľa znalca z podkladov predložených žalobkyňou nevyplýva, že ide o listiny podpísané
neb.B..K.F..Formálnejlogikeodporuje,žebyneb.R.E.poskytolporučiteľovivroku2009ďalšiupôžičku

v sume 20.000 €, keď ten ešte nevrátil sumu 700. 000,- Sk z údajne v roku 2003 poskytnutej pôžičky
v pôvodnej výške 800.000,- Sk. Navyše doklady, ktoré žalovaní súdu predložili, preukazujú odovzdanie
peňažných súm neb. Ing. K. F. R. E. v celkovej výške 22.928,97 €, čo súd vôbec nevyhodnotil. Na
základeuvedenýchskutočnostížiadaliabyodvolacísúdrozhodnutieprvostupňovéhosúduzmenil,návrh
zamietol a priznal žalovaným náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

9. Žalobkyňa, vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaných uviedla, že odvolanie je účelové, nedôvodné,
žalovaní neuviedli žiadne nové argumenty, ani dôkazy a zotrvávajú na svojich tvrdeniach, napriek
tomu, že súd sa s ich argumentáciou dostatočne a zrozumiteľne vysporiadal. K argumentu žalovaných,
že súd nedostatočne zistil skutkový stav a nesprávne právne posúdil vec, uviedla, že ak žalovaní
namietajú, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav, mali predovšetkým konkretizovať,

v čom vidia nedostatočnosť zistenia skutkového stavu a následné právne pochybenie súdu, a súčasne
mali predložiť na podporu svojich tvrdení konkrétne dôkazy. Žalovaní však neoznačili žiadne dôkazy,
ktoré by mal súd prvej inštancie vykonať za účelom nimi žiadaného dostatočného zistenia skutkového
stavu a nepoukázali ani na ustanovenia zákona, ktoré mal súd na daný prípad aplikovať. Pokiaľ ide o
doklady, ktoré predložili žalovaní na poslednom pojednávaní , tieto nedokazujú, že právny predchodca

žalovaných Ing. K. F. splácal R. E. spornú pôžičku, a preto sú pre toto konanie irelevantné. A. je
zrozumiteľný a jasný. Súd prvej inštancie v rozsudku konkrétne uviedol, aké dôkazy boli procesnými
stranami navrhované, aké boli procesnými stranami predložené a ako ich posúdil a vyhodnotil súd.
Písmoznaleckým posudkom č. 19/2018, napriek tomu, že znalkyňa nemohla plnohodnotne predložené
listiny zo dňa 5.3.2003 a 31.08.2007 komparovať s porovnávacími podpismi nebohého Ing. K.

F. z dôvodu nedostatočnej súčinnosti žalovaných, skonštatovala, že všetky tri podpisy zaradené
do znaleckého skúmania (5.3.2003, 31.08.2007 a 1.10.2009) vyhotovil identický pisateľ. Žalovaní
neopodstatnene a nedôvodne tvrdia, že neuniesla dôkazné bremeno a že neboli splnené podmienky
na vyhovenie žalobe. V skutočnosti sú to práve žalovaní, ktorí nepreukázali svoje tvrdenie, že pôžička
nebola poskytnutá a ani tvrdenie, že bola splácaná. Fakt, že na poslednom pojednávaní predložili

žalovaní doklady, ktoré mali osvedčiť splácanie pôžičky, len dokazuje účelovosť tvrdení žalovaných, ktorí
týmto de facto uznali existenciu pôžičky, ale jej splácanie nepreukázali. K ďalšej námietke, že žalobca
nepreukázal oprávnenosť požadovania zaplatenia akejkoľvek zostatkovej sumy z pôžičky uviedla, že
žalobkyňa žiada zaplatiť zostatok pôžičky vo výške 700.000,- Sk, resp. vo výške 23.235,74 € s tým, že
jej čiastočné splatenie vo výške 100.000,- Sk nerozporuje. Dôkazné bremeno o zaplatení zvyšnej časti

pôžičky bolo na žalovaných, ktorí toto bremeno neuniesli. K tvrdeniu o nedostatku pasívnej legitimácie
žalovaných 1/ a 3/ uviedla, že žalovaní nadobudli predmetný záväzok ku dňu smrti poručiteľa Ing. K. F.,
pričom je nepochybné, že tento záväzok nebol súčasťou dedičstva , resp. dohody dedičov o dedičstve ,
t.j. so zákona prešiel ku dňu smrti poručiteľa na všetkých dedičov (§ 460 OZ a § 470 ods. 1 OZ), a preto
sú pasívne legitimovaní v tomto konaní všetci žalovaní. Podotkla, že súčasťou dedičského konania je

aj vyporiadanie majetku patriaceho do BSM zaniknutého smrťou jedného z manželov, pričom platí, že
z dlhu patriaceho do BSM sú manželia zaviazaní solidárne. Pozostalému manželovi vzniká povinnosť
splniť dlh veriteľovi, s tým, že v rámci dedičského konania si pozostalý manžel môže uplatniť právo
regresu voči BSM alebo voči oprávneným dedičom. Z dedičského konania je zrejmé, že dlh nebol
zaradený do BSM ani do dedičstva, a aj preto je toho názoru, že žaloba správne smeruje voči žalovanej

1/ Márii F., ako voči oprávnenej dedičke po nebohom Ing. K. F., na vysporiadaní ktorej sa s ostatnými táto
žalovanávdedičskomkonanínedohodla.D.ideožalovanéhoX/,E.F.,tentojenepochybneoprávneným
dedičom, ktorý dokonca právoplatnú dedičskú dohodu súdne napadol. Podstatné však je to, že súčasťou
právoplatnej dedičskej dohody nebolo vyporiadanie sporného dlhu, ktorý na neho prešiel poručiteľovou
smrťou. K námietke premlčania vznesenej žalovanými uviedla, že s touto sa súd vysporiadal v rozsudku,

stotožnil sa s jej argumentáciou, pretože je zrejmé, že k premlčaniu nedošlo, keďže medzi dňom, kedy
začala premlčacia lehota plynúť t.j. dňom 5.1.2012 (po 30 dňoch odo dňa uplatnenia pohľadávky voči
právnym nástupcom dlžníka na Notárskom úrade JUDr. Márie Kožuškovej, čo bolo dňa 05.12.2011) a
dňom podania návrhu na súd - 09.02.2012, neuplynula zákonná trojročná lehota. Trojročná premlčacialehota by uplynula 5.1.2015. K tvrdeniu, že zo znaleckého posudku nevyplýva, že listiny podpísal
nebohý Ing. K. F. zopakovala, že žalovaní ešte pred týmto súdnym konaním, uznali v prebiehajúcom
dedičskom konaní pohľadávku R. E. z pôžičky na 20.000 €, t.j. potvrdili jej poskytnutie na základe

predloženého dokladu, nerozporovali podpis svojho právneho predchodcu na dohode o pôžičke peňazí,
dokonca uznali aj jej splácanie a zostatok dlhu vo výške 5.787,50 €. Ak teda uznali, že táto pôžička
bola poskytnutá tak, ako bola v dedičskom konaní uplatnená, t.j. ak nerozporovali tento podpis svojho
právneho predchodcu Ing. K. F. a ak tento podpis je podľa súdnej znalkyne identický s jeho podpismi
na dokladoch zo dňa 5.3.2003 a 31.08.2007, potom je nepochybné, že táto pôžička bola poskytnutá R.

E. vo výške 800.000,- Sk a čiastočne splatená vo výške 100.000,- Sk. Zdôraznila, že to boli žalovaní,
ktorí vlastnou vinou, účelovo a úmyselne, zmarili vykonanie písmoznaleckého dokazovania, čím sa
zbavili možnosti namietať a spochybňovať závery znalca a pravosť podpisu ich právneho predchodcu
Ing. K. F.. Poskytnutie pôžičky žalovaní napokon potvrdili aj tým, že sa snažili preukázať na poslednom
pojednávaní jej splácanie. Vzhľadom k tomu, že žalovaní neuviedli žiadne nové skutočnosti, ani dôkazy,
trvala na podanej žalobe v súdom priznanom rozsahu a navrhla, aby odvolací súd potvrdil rozsudok

súdu prvej inštancie v celom rozsahu a zaviazal žalovaných na náhradu trov odvolacieho konania v
plnej výške.

10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaných ako podané
včas (§ 362 CSP) oprávnenými osobami (§§ 359 až 361 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je

prípustné (§§ 355 až 358), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario CSP,
v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích
dôvodov, a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom
súde v Košiciach dňa 29.4.2020 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu
na úradnej tabulu a na webovej stránke súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 CSP.

11. Odvolací dôvod podľa žalovanými uplatneným ust. § 365 ods.1 písm. h/ CSP spočíva v tom,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym
posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa

príslušného právneho predpisu; nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil
iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho
vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). Použitie

správneho ustanovenia neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale aj jeho správne priradenie k zistenému
skutkovému stavu, či inak vyjadrené, posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom,
z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ustanovenia
podradil zistený skutkový stav) a ako ho prípadne vyložil, ako aj výklad o tom, aké majú účastníci na
základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ustanovení vo vzťahu k predmetu konania práva a

povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.

12. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu
zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, správne zistil skutkový stav, z vykonaného dokazovania
však nevyvodil správne právne závery, preto z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 365

ods. 1 písm. h/ CSP je táto odvolacia námietka dôvodná.

13. Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 a nasl. OZ).
Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno
premlčané právo veriteľovi priznať (§ 100 ods. 1 OZ). Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené

inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz (§ 101 OZ).

14. Dlh musí byť splnený riadne a včas (§ 559 ods. 2 OZ). Ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanovený
právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho
o plnenie veriteľ požiadal (§ 563 OZ).

15. Žalovaní aj v odvolaní (tak ako v konaní na súde prvej inštancie) namietali premlčanie nároku
žalobkyne. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť
možno odvrátiť námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčanímprávo nezaniká, iba sa oslabuje. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty
občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje nároky a zároveň aj zabrániť
tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené plniť svoje povinnosti.

16. Všeobecná trojročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz (§
101 OZ). Za tento deň sa považuje deň, keď sa právo mohlo prvýkrát uplatniť na súde, teda len čo
mohla byť dôvodne podaná žaloba na súd (actio nata). Ide o objektívnu možnosť vykonať právo bez
zreteľanato,čioprávnenáosoba(veriteľ)bymoholsubjektívneprávovykonaťalebonie,t.j.čioprávnený

subjektívne vedel alebo nie o svojom práve. Okamih splatnosti práva na plnenie má rozhodujúci význam
pre posúdenie, či a kedy nastáva actio nata, pre začiatok plynutia všeobecnej premlčacej doby aj pre
začiatok omeškania dlžníka. Už v judikáte R 28/1984 bol prijatý záver, podľa ktorého „ak nebola doba
splnenia dlhu dohodnutá ani inak ustanovená, začína premlčacia doba plynúť nasledujúcim dňom po
vzniku dlhu“. Na tomto závere sa ustálila aj neskoršia súdna prax [viď napríklad rozhodnutie najvyššieho
súdu sp. zn. 1 Cdo 25/2003, ktoré bolo neskôr publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a

rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) ako judikát R 91/2004] zotrvávajúca na tom,
že ak doba plnenia nie je určená zákonom, rozhodnutím alebo zmluvou, splatnosť vyvolá veriteľ tým,
že dlžníka požiada o plnenie (§ 563 OZ). Dlžník je v takom prípade povinný splniť dlh prvého dňa po
tom, čo bol veriteľom požiadaný o jeho splnenie. Ak má veriteľ možnosť sám vyvolať splatnosť dlhu,
má právo aj vykonať svoje právo vyplývajúce zo záväzku. Pre účely premlčania je preto významný prvý

objektívny okamih, kedy tak môže urobiť a požiadať o plnenie. Rozhodujúcim je preto deň bezprostredne
nasledujúci po dni, v ktorom dlh vznikol. Uvedený právny názor bol zastávaný už v staršej právnej teórii
(porovnajnapríkladpublikáciuŠtefanLuby:Slovenskévšeobecnésúkromnéprávo.1zväzok,Bratislava:
Knižnica Právnickej jednoty 1941, str. 386, v ktorej sa uvádza, že plynutie času pri premlčaní začína
v prípade relatívnych právnych nárokov, t. j. aj práva obligačného vtedy, ak sa stali splniteľnými, t. j.

actio nata; „ak ale splatnosť závisí od vypovedania pohľadávky veriteľom, potom začne premlčanie od
okamžiku vzniku pohľadávky“; obdobne viď publikáciu Štefan Luby: Občianskoprávny nárok, Bratislava:
Právnické štúdie 1958, str. 270). Identický právny názor sa prezentuje aj v novšej právnej teórii
(porovnaj napríklad Fekete, I.: Občiansky zákonník 1. Veľký Komentár, Bratislava: Eurokódex 2011,
str. 498). Na rovnakom právnom názore spočívajú aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu (okrem

sp. zn. 1 Cdo 25/2003, sp. zn. 1 Cdo 148/2004 a sp. zn. 4 Cdo 66/2006 ) ale tiež krajských súdov
Slovenskej republiky (viď napríklad sp. zn. 5 Co 3/2015 Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 19 Co
133/2012 Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 16 Co 667/2013 Krajského súdu v Banskej Bystrici a sp.
zn. 10 Co 174/2013 Krajského súdu v Žiline). Z hľadiska právnej komparatistiky a identity (dávnej)
alebo blízkosti (niekdajšej) právnej úpravy v Českej republike odvolací súd poukazuje na rozhodnutie

veľkého senátu Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31 Cdo 3881/2009, v ktorom konštatoval, že
„akokoľvek možno aj v neskoršej dobe (po prijatí R 28/1984) vysledovať v literatúre výhrady k riešeniu
zvolenému v R 28/1984 (porovnaj napríklad Eliáš, K. a kolektiv: Občanský zákoník. Velký akademický
komentář, Linde Praha, a. s., Praha 2008, str. 422), veľký senát Najvyššieho súdu uvádza, že pri
nezmenenej podstate stretu názorov na danú tému nie je daný dôvod na zmenu záverov obsiahnutých

v R 28/1984“. Opačný názor na posudzovanú otázku plynutia premlčacej doby pri neexistencii dohody
o splatnosti dlhu síce zaujal najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 146/2008, ktorým sa odklonil
od právneho názoru vyjadreného v judikáte R 28/84, ale na základe výsledku hlasovania prítomných
členov občianskoprávneho kolégia v máji 2009 (viď Cpj. 10/2009), na ktorom bolo toto rozhodnutie
zaradené na rokovanie, bolo prijaté uznesenie, v zmysle ktorého rozhodnutie nemá byť publikované

v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Zbierka“). V tejto
súvislosti treba uviesť, že nemožno prehliadať podstatný rozdiel medzi rozhodnutím nepublikovaným
v Zbierke (ďalej len „nepublikované rozhodnutie“) a rozhodnutím, ktoré bolo na podklade zákonom
určenej procedúry navrhovania a schvaľovania osobitným orgánom najvyššieho súdu uverejnené v
Zbierke. Pokiaľ nepublikované rozhodnutie najvyššieho súdu vyjadruje názor členov senátu (resp.

väčšiny členov senátu) najvyššieho súdu v individuálne ním prejednávanej veci, názor vyjadrený v
rozhodnutí publikovanom v Zbierke (Judikáty R 28/1984 a R 91/2004) predstavuje zovšeobecňujúci
názor (relevantnej väčšiny) členov kolégia najvyššieho súdu, ktoré vždy tvorí viacero senátov.

17. Zo zisteného skutkového stavu v prejednávanej veci vyplýva, že pôvodný žalobca Bartolomej Sajko

ako veriteľ dňa 5.3.2003 požičal právnemu predchodcovi žalovaných Ing. K. F. ako dlžníkovi v hotovosti
sumu 800.000,-Sk. O pôžičke spísali a podpísali potvrdenie, z ktorého vyplýva povinnosť dlžníka vrátiť
veriteľovi peniaze v hotovosti na požiadanie veriteľa do 30 dní. Z takto formulovaného znenia súd prvej
inštancie vyvodil záver, že čas splnenia pôžičky bol dohodnutý jednorazovo do 30-tich na požiadanieveriteľa. Po ustálení tohto záveru zase dospel k názoru, že nárok žalobkyne nie je premlčaný, lebo
trojročná premlčacia doba podľa dohody o pôžičke z 5.3.2003 začala plynúť po 30-tich dňoch, odkedy
si právny predchodca žalobkyne prvýkrát uplatnil voči právnym nástupcom poručiteľa Ing. K. F. svoju

pohľadávku dňa 5.12.2011 v dedičskom konaní na Notárskom úrade JUDr. Márie Kožuškovej. Trojročná
premlčacia doba by preto podľa súdu uplynula dňom 5.1.2015 a keďže žaloba bola na súd podaná
9.2.2012, bola podaná v rámci 3-ročnej premlčacej doby, ktorá začala plynúť od 5.1.2012.

18. S týmto právnym záverom súdu prvej inštancie, t.j. že došlo k dohode o čase plnenia, sa odvolací

súd nestotožnil. Z toho ako bolo formulované potvrdenie, konkrétne ujednanie o vrátení peňazí, mal na
rozdiel od súdu prvej inštancie za to, že čas plnenia bol ponechaný na vôli veriteľa, konkrétne na jeho
„požiadanie“. Podľa § 563 OZ ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo
určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.
Záver o ponechaní času plnenia na vôli veriteľa je významný z hľadiska posúdenia začiatku plynutia
premlčacej lehoty. Možnosť vyvolania splatnosti záväzku daná veriteľovi uvedeným ustanovením OZ

prináša so sebou aj právo veriteľa vymáhať splnenie záväzku. Ak veriteľ môže vyvolať splatnosť
záväzku, potom, objektívne posudzované, môže svoje právo tiež vykonať. Prvá objektívna možnosť
výkonu práva je daná okamžikom, keď veriteľ najskôr mohol o splnenie požiadať. V občianskoprávnych
vzťahoch platí, že veriteľ môže dlžníka požiadať o plnenie kedykoľvek, z čoho potom plynie ten dôsledok,
že za deň rozhodný pre plynutie premlčacej doby je potrebné považovať deň, ktorý nasleduje po vzniku

dlhu. Inak povedané, ak veriteľ môže splatnosť dlhu vyvolať sám, potom objektívne môže svoje právo
ako protiklad dlhu, aj vykonať. V takýchto prípadoch je prvá objektívna možnosť vykonania práva daná
už okamihom, keď veriteľ mohol najskôr o splnenie dlhu požiadať, t.j. dňom, ktorý nasleduje po dni
vzniku právneho vzťahu k dlhu, ktorého splatnosť si zmluvné strany nedohodli a nie je ani tak určená.
Pre začiatok plynutia premlčacej doby je teda rozhodný deň bezprostredne nasledujúci po dni, kedy

došlo ku vzniku dlhu a nie teda deň, kedy došlo k splatnosti dlhu (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu
ČR sp. zn. 33 Odo 665/2002, sp. zn. 33 Cdo 2690/2008). Opozitný právny názor uvedený v rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 146/2008 podmieňuje objektívny charakter plynutia premlčacej doby
vyplývajúci z § 101 OZ tým, že ho robí závislým na subjektívnom prvku - rozhodnutí veriteľa, či výzvou
na zaplatenie (§ 563 OZ) vyvolá alebo nie splatnosť dlhu. Akceptovanie názoru o viazanosti začiatku

plynutia premlčacej doby na deň splatnosti dlhu a nie na deň vzniku právneho vzťahu, z ktorého dlžníkovi
vznikla povinnosť na plnenie, by viedlo k neprípustnému posunutiu začiatku plynutia premlčacej doby (v
zrejmom rozpore s účelom inštitútu premlčania) prakticky na neobmedzenú dobu podľa ľubovôle veriteľa
(napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3 Cdo 174/2016).

19. Treba zdôrazniť, že uvedené právne závery neplatia len v prípade, ak splatnosť dlhu nebola vôbec
dojednaná, ale aj v prípade, ak bola dojednaná ale tak, že sa ponecháva na vôli veriteľa (viď napr.
rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo 2634/2008 z 28.1.2011, judikát R 104/2011). Občiansky
zákonník neupravuje otázku ujednania o splatnosti dlhu ponechanej na vôli veriteľa, preto platí v
občianskoprávnychvzťahoch,ževeriteľmôžedlžníkapožiadaťojehosplneniekedykoľvek;ztohopotom

plynie ten dôsledok, že za deň rozhodujúci pre počiatok behu premlčacej doby, je treba považovať deň,
ktorý nasleduje po vzniku dlhu.

20. V konkrétne prejednávanej veci k uzavretiu zmluvy o pôžičke došlo dňa 5.3.2003 a od nasledujúceho
dňa, t.j. 6.3.2003 mohol veriteľ požiadať dlžníka o vrátenie peňazí, ktorý ich bol povinný vrátiť do 30 dní.

Z vykonaného dokazovania nevyplynuli žiadne objektívne okolnosti, ktoré by veriteľovi bránili vo výkone
tohto jeho práva. Splatnosť dlhu by potom nastala 5.4.2003 a nasledujúci deň by mohol veriteľ prvýkrát
podať žalobu na vrátenie nesplatenej časti pôžičky. Od tohto dátumu začala plynúť trojročná premlčacia
lehota, ktorá uplynula 5.4.2006. Žaloba však bola podaná 9.2.2012, t.j. po uplynutí zákonom stanovenej
trojročnej premlčacej lehoty

21. Podľa zásady hospodárnosti súd konajúci vo veci musí vždy prednostne posúdiť vznesenú námietku
premlčaniaavprípadejejoprávnenostimôževecrozhodnúťbezpotrebyzaoberaťsaďalšímiodvolacími
námietkami. S poukazom na uvedené a vzhľadom na dôvodnú námietku premlčania žalovaných,
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil podľa § 388 CSP tak, že žalobu zamietol.

22. O trovách konania rozhodol odvolací súd v súlade s § 396 ods. 2 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že
priznal žalovaným nárok na náhradu trov celého konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %, vychádzajúc
z plného úspechu žalovaných v konaní.23. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).