Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Monday, October 26, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/120/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8717208282
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8717208282.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov
JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobkyne M. O., P.. XX.X.XXXX, Y. H.
Š., E. XXX/XX, zast. JUDr. Marekom Radačovským, advokátom, Žriedlova 3, Košice, IČO: 35553961,
proti žalovaným 1/ Wüstenrot poisťovňa, a. s., Karadžičova 17, 825 22 Bratislava 26, IČO: 31383408,
zast.JUDr.MiroslavouSlovinskou,advokátkou,Štefánikovonámestie13,SpišskáNováVes,pracovisko

Poprad, Tatranské námestie 8, IČO: 42319617 a 2/ KOOPERATÍVA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance
Group, Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, IČO: 00585441, v konaní o zaplatenie sumy 27.904 eur s
prísl., o odvolaní žalovaného v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 09. júla 2019 č.k.
7C 37/2017-190 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok s výnimkou výrokov II. a VI. a vec v rozsahu zrušenia vracia súdu I. inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že
I. Návrh na prerušenie konania zamieta.

II. Konanie v časti o zaplatenie náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 12.362 eur
s príslušenstvom a zvýšenia náhrady za sťaženého spoločenského uplatnenia v sume 5.840 eur

zastavuje.

III. Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť žalobkyni spoločne a nerozdielne bolestné v sume 3.797
eur s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 19.10.2017 do zaplatenia a bolestné v sume 3.284 eur,
všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

IV. Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť žalobkyni spoločne a nerozdielne náhradu za sťaženie
spoločenského uplatnenia v sume 4.857 eur s 5,05% ročným úrokom z omeškania od 11.05.2017 do
zaplatenia a v sume 382 eur, všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

V. Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť žalobkyni spoločne a nerozdielne zvýšenie náhrady za
sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 1.048 eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

VI. V časti o zaplatenie úroku z omeškania zo sumy 3.797 eur za obdobie od 01.02.2017 do 18.10.2017
a zo sumy 4.857 eur za obdobie od 01.02.2017 do 10.05.2017 žalobu zamieta.

VII. Žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v 1. a 2. rade v rozsahu 100 %.

VIII. Žalovaným v 1. a 2. rade náhradu trov konania nepriznáva.2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa žalobou zo dňa 01.08.2017 žiadala, aby súd
zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade celkovo k zaplateniu sumy 27.904 eur z titulu náhrady škody, ktorá
pozostávala z bolestného v sume 3.797 eur, náhrady za sťaženia spoločenského uplatnenia v sume

17.219 eur a zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 6.880 eur. V súvislosti s
nárokmi na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia si uplatnila aj úrok z omeškania. Žalobkyňa
v žalobe uviedla, že dňa 02.10.2014 v čase o 12.15 hod. došlo k dopravnej nehode tak, že došlo k
zrážke vozidiel vedených vodičmi G.P. Š. N. G. O. mladším, pri ktorom utrpela ťažkú ujmu na zdraví s
dobou liečenia cca 12 mesiacov. Motorové vozidlá boli povinne zmluvne poistené u žalovaných v 1. a 2.

rade. Nesúhlasila s návrhom na prerušenie konania a v tejto súvislosti poukazovala na skutočnosť, že
ustanovenie § 431 Obč. zákonníka nie je možné aplikovať na daný skutkový stav, pretože toto zákonné
ustanovenie možno použiť len na vyporiadanie medzi prevádzateľmi dopravných prostriedkov, ktoré sa
stretli, nie však na posúdenie nároku na náhradu škody uplatnené treťou osobou vezúcou sa v jednom z
týchto vozidiel. Jej zodpovedajú za škodu prevádzatelia zúčastnených vozidiel podľa zásad objektívnej
zodpovednosti v zmysle § 427 až 430 Obč. zákonníka. Z tohto dôvodu by výsledok trestného konania

nemal vplyv na rozhodnutie súdu v danej veci. Ak by trestné konanie skončilo tak, že sa nepodarí
preukázať zavinenie žiadneho z vodičov, tak podľa vyjadrenia žalovaných by žalobkyňa ani nemala
nárok na náhradu škody.

3. Podaním zo dňa 30.01.2019 žalobkyňa sčasti zobrala žalobu späť, konkrétne ohľadom náhrady za

sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 12.362 eur s príslušenstvom z dôvodu, že absolvovala
ďalšiu operáciu, pri ktorej jej bol odstránený pakĺb, teda v rámci sťaženia spoločenského uplatnenia už
nebolo dôvodné hodnotenie položky 387a, ale iba položky 396d. Zároveň však došlo k rozšíreniu o 20
bodov v položke 432c. Žalobkyňa taktiež zobrala späť žalobu v časti o zvýšenie náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia, keď si uplatňovala v tejto časti iba zaplatenie sumy 1.048 eur, teda oproti

pôvodne uplatnenému nároku došlo k čiastočnému späťvzatiu žaloby vo výške 5.840 eur. Žalobkyňa
vychádzala jednak z toho, že po úprave sťaženia spoločenského uplatnenia predstavuje náhrada za
sťaženie spoločenského uplatnenia sumu 5.239 eur a uplatňovala si už navýšenie nie v rozsahu 40 %
ako v pôvodnej žalobe, ale iba v rozsahu 20%. Zároveň navrhla rozšíriť žalobu v časti bolestného o
sumu 3.284 eur, keďže dňa 27.11.2017 absolvovala operáciu pseudoartrózy. Súd pripustil zmenu žaloby

uznesením na pojednávaní dňa 30.04.2019.

4. Žalobkyňa aj v záverečnom prednese poukázala na svoje písomné vyjadrenia. Má za to, že žalovaní
v 1. a 2. rade zodpovedajú za náhradu škody podľa § 427 Občianskeho zákonníka, a že preukázala
uplatnený nárok na náhradu škody v celom rozsahu.

5.Žalovanáv1.radevpísomnýchvyjadreniachuviedla,žespodanoužalobounesúhlasíčodoprávneho
základu, ako aj výšky. Považuje ju za predčasne podanú, a preto nedôvodnú. Poukázala na to, že
stále nie je skončené trestné konanie vedené na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 4T/121/2015 a
navrhlakonanieprerušiťdoprávoplatnéhoskončeniatrestnéhokonania.Podľažalovanejv1.radeúčasť

prevádzky motorového vozidla na dopravnej nehode nemožno bez ďalšieho stotožňovať s objektívnou
zodpovednosťou za vznik predmetnej dopravnej nehody. Má za to, že uplatnený nárok žalobkyne je
závislý od právoplatného rozhodnutia v trestnom konaní vedenom proti G. Š.. Súd sa musí zaoberať
tým či menovaný, ktorý je poistený u žalovanej v 1. rade, porušil pravidlá cestnej premávky, pretože
iba skutočnosť, že svojim vozidlom jazdil v danom čase a na danom mieste a prišiel do kontaktu s

vozidlom, ktorého vodič porušil pravidlá cestnej premávky, nie je v príčinnej súvislosti so vznikom škody,
a teda nezakladá mieru jeho účasti na vzniku škody. V prípade, že G. Š. nie je zodpovedný za vzniknutú
dopravnú nehodu, nie je možné hovoriť o jeho účasti na spôsobení vzniknutej škody. Skutočnosť, že
došlo k stretu prevádzky dvoch vozidiel, sama o sebe nezakladá predpoklad, že obaja prevádzkovatelia
majú svoju účasť na vzniku škody. V prípade ak by sa v trestnom konaní právoplatne preukázalo, že

dopravná nehoda nastala tak ako to tvrdí G. Š., teda, že príčina jej vzniku bola na strane vodiča vozidla
poisteného u žalovanej v 2. rade, tak takýto priebeh dopravnej nehody vo vzťahu k žalovanej v 1. rade
zakladá dôvod pre aplikáciu tzv. špeciálnej liberácie objektívnej zodpovednosti. Na tejto argumentácii
žalovaná v 1. rade zotrvala aj v priebehu ďalšieho konania.

6. Na pojednávaní dňa 30.04.2019 žalovaná v 1. rade uviedla, že k výške uplatneného nároku, či už
z titulu bolestného, alebo sťaženia spoločenského uplatnenia, po zmene žaloby nemá výhrady, ale
namieta výšku mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia. Podľa žalovanej v 1. rade
žalobkyňa ohľadom tohto nároku neuniesla dôkazné bremeno, pretože z dokazovania nevyplynulo, žeby žalobkyňa bola mimoriadnym prípadom hodným osobitného zreteľa, že by trpela obzvlášť závažnými
následkami úrazu v porovnaní s obdobnými poškodeniami zdravia, alebo že by trpela mimoriadne a
neobvykle závažnými zásahmi do osobného, občianskeho, či pracovného života. Následky, ktorými

žalobkyňa trpí, považuje za bežnú súčasť poškodenia zdravia. Poukázala na to, že žalobkyňa je
riadne zamestnaná v rovnakom zamestnaní ako pred úrazom a bolo jej len uznané zníženie pracovnej
schopnosti v rozsahu 15 %. Ani ďalšie zamestnania ktoré vykonávala pred nehodou, neskončili kvôli
jej zdravotnému stavu, ale pretože ich vykonávala na základe dohôd o pracovnej činnosti, ktoré boli
časovo obmedzené. Poukázala aj na výpoveď svedka, podľa ktorého si žalobkyňa doma porobí všetky

veci sama, napr. varenie, upratovanie. Z výpovede samotnej žalobkyne vyplynulo, že zvláda aj dlhšie
presuny, pretože, keď jej ušiel autobus, tak dokázala prejsť pešo 5 km. Napriek zdravotnému stavu
neuvažovala o presťahovaní z tretieho poschodia rodinného domu na nižšie poschodie. Samotné
uznanieinvaliditynepodmieňujeautomatickynavýšeniesťaženiaspoločenskéhouplatneniaapoukázala
tiež aj na to, že určité navýšenie vykonal aj znalec pri bodovom hodnotení v znaleckom posudku.

7. Žalovaná v 2. rade žiadala žalobu zamietnuť z dôvodu, že nie je daná jej pasívna vecná legitimácia,
pretože dopravnú nehodu zavinil vodič G. Š., ktorý bol poistený u žalovanej v 1. rade. Trestné
konanie má síce význam z hľadiska preukázania zavinenia vodiča motorového vozidla značky B. I.,
avšak z hľadiska objektívnej zodpovednosti je toto zavinenie irelevantné, nakoľko stále zodpovedá
za škodu ako prevádzateľ motorového vozidla, ktorá bola vyvolaná osobitnou povahou prevádzky

práve jeho motorového vozidla. Už v písomnom vyjadrení zo dňa 31.10.2017 žalovaná v 2. rade
uviedla, že rozporuje aj samotnú výšku uplatňovanej škody, avšak z obsahu písomného vyjadrenia
vyplýva, že namieta iba mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia, pretože samotné
uznanie invalidity automaticky nepodmieňuje nárok žalobkyne na zvýšenie sťaženia spoločenského
uplatnenia a už vôbec nie v požadovanej výške 40 %. V písomnom vyjadrení zo dňa 24.04.2019

žalovaná v 2. rade konštatovala, že vzhľadom ku korekciám hodnotení zdravotného stavu žalobkyne
oproti pôvodne vypracovaným znaleckým posudkom má za to, že existujú dôvodné pochybnosti o
správnosti bodového hodnotenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, preto sa obrátila
na znalecký ústav za účelom posúdenia adekvátnosti bodového hodnotenia. Znalecký posudok však
nepredložila na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 30.4.2019, ani na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa

12.6.2019. Aj v rámci záverečného prednesu žalovaná v 2. rade namietala, že nie je ustálený priebeh
škodovej udalosti, teda ani zodpovednosť konkrétneho subjektu a rozporovala tiež výšku samotných
nárokov na náhradu škody. Pripojila sa k argumentácii žalovanej v 1. rade ohľadom mimoriadneho
navýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia. V zmysle rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR
sa má súd pri mimoriadnom navýšení zaoberať aj otázkou proporcionality. Poukázala na výpoveď

svedka G. O. mladšieho, ktorý uviedol, že žalobkyňa si vie navariť, sama urobiť viaceré veci a jediný
problém vidí v tom, keď je potrebné so žalobkyňou niekam ísť. Poukázala aj na to, že žalobkyňa
už pri nástupe do zamestnania doložila posudok o invalidite tak, že zamestnávateľ s jej zdravotným
stavom bol oboznámený a z vyjadrenia zamestnávateľa vyplýva, že môže vykonávať pracovnú činnosť
v plnom rozsahu a pracovnú zmluvu má na dobu neurčitú. Žalobkyňa síce tvrdila, že pred nehodou mala

plat 1.500 eur, ale podľa výpovede svedka - jej manžela, dosahovala plat v rozsahu 800 až 900 eur.
Poukázala aj na ustanovenie § 5 ods. 1 písm. b) Zákona o povinnom zmluvnom poistení, z ktorého
vyplýva, že ak poistná zmluva neustanovuje inak poistiteľ nenahradí za poistného škodu, ak ide o
zodpovednosť za škodu, za ktorú poistený zodpovedá svojmu manželovi, alebo osobám, ktoré s ním v
čase vzniku škodovej udalosti žili v domácnosti. Podľa žalovanej v 2. rade žalobkyňa a G. O. mladší v

čase škodovej udalosti žili v spoločnej domácnosti.

8. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní zistil skutkový stav, podľa ktorého dňa 02.10.2014
žalobkyňa utrpela pri dopravnej nehode ťažkú ujmu na zdraví s dobou liečenia cca 6 mesiacov. K
dopravnej nehode došlo v dôsledku stretu motorových vozidiel značky B. I. T. X.-XXXAY a vozidla značky

Š. B. T. E.-XXXCP. Motorové vozidlo značky B. I. viedol vodič G. Š. a toto motorové vozidlo bolo povinne
zmluvne poistené u žalovanej v 1. rade. Motorové vozidlo značky Š. B. viedol ako vodič G. O. mladší
(syn žalobkyne) a motorové vozidlo bolo povinne zmluvne poistené u žalovanej v 2. rade. Voči vodičovi
vozidla B. I. je vedené trestné konanie na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 4T/121/2015, ktoré však
doposiaľ nie je právoplatne skončené.

9. Žalobkyňa pri dopravnej nehode utrpela viaceré zranenia. Bolestné v prípade žalobkyne bolo
stanovené znaleckým posudkom vypracovaným MUDr. V. L. pod č. X/XXXX. V rámci bolestného
znalec hodnotil položku 111a v počte 35 bodov a položku 190d v počte 180 bodov, t. j. spolu vovýške 215 bodov. Dátum ustálenia zdravotného stavu pre účely hodnotenia bolestného znalec stanovil
ku dňu 25.01.2016. t. j. cca 8 týždňov po tejto operácii. Z dôvodu ďalšej operácie, ktorú žalobkyňa
absolvovala dňa 28.11.2017, bolo znaleckým posudkom č. XX/XXXX vypracovaným znalcom MUDr.

V. L., ohodnotené aj ďalšie bolestné podľa položky 190d v počte 180 bodov. Z obsahu znaleckého
posudku vyplýva, že žalobkyňa bola od 27.11.2017 do 01.12.2017 hospitalizovaná na KÚCH v Košiciach
a počas hospitalizácie bola dňa 28.11.2017 operovaná v celkovej anestéze pre pseudoartrózu dolného
konca stehennej kosti vľavo. Pri operácii bol pribratý pôvodný osteosyntetický materiál, lomná línia bola
odkrvavená, do lomnej línie boli dané štepy a bola znovu urobená osteosyntéza väčšou kovovou dlahou.

10. Sťaženie spoločenského uplatnenia bolo ohodnotené znaleckým posudkom č. XX/XXXX.
vypracovaným znalcom MUDr. V. L.. Z obsahu znaleckého posudku vyplýva, že žalobkyňa bola
hospitalizovaná v období od 02.10.2014 do 10.10.2014 a následne od 26.11.2015 do 29.11.2015.
Posudzované poranenia zanechali u poškodenej telesné - somatické trvalé následky a to: pakĺb tela
stehennej kosti vľavo nad kondylmi, obmedzenie pohyblivosti ľavého kolenného kĺbu stredného stupňa

a pooperačné jazvy hypertrofického charakteru nad lopatou ľavej bedrovej kosti a v oblasti dolnej časti
ľavého stehna na ploche 42 cm2 povrchu tela. Znalec teda hodnotil položku 387a s počtom bodov
700, položku 396b s počtom bodov 150 a položku 432b s počtom bodov 50. Zároveň konštatoval, že
poškodená je výrazne obmedzená v každej bežnej dennej činnosti v dôsledku pakĺbu tela stehennej
kosti vľavo. Bodové hodnotenie by bolo možné navýšiť až na dvojnásobok vzhľadom na obmedzenie

uplatniť sa v živote a spoločnosti v jej veku, ale vzhľadom na odsek 3 jej treba prihliadnuť aj na to,
že odporúčaný zákrok, hoci nie je jednoduchý, odmietla, preto znalec položku nenavýšil. Vzhľadom k
tomu, že pri operácii dňa 28.11.2017 bol odstránený jeden z trvalých následkov a to pakĺb tela stehennej
kosti vľavo, v znaleckom posudku č. XX/XXXX došlo aj k úprave hodnotenia sťaženia spoločenského
uplatnenia, keď už bola hodnotená iba položka 396b v počte 150 bodov zvýšená o 50 % podľa § 10 ods.

4 Zákona č. 437/2004 Z. z. a ďalej položka 432c, ktorá oproti pôvodnému posudku bola zvýšená o 20
bodov, t. j. nad 70 bodov, keďže plošné hypotrofické jazvy už boli na 57 cm2 povrchu tela.

11. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne č. XXXXXXXXXXX zo dňa 18.01.2016 bol žalobkyni priznaný
invalidný dôchodok od 01.08.2015. U žalobkyne bola konštatovaná miera poklesu schopnosti vykonávať

zárobkovú činnosť v rozsahu 60 %. V čase dopravnej nehody a aj v súčasnom období je žalobkyňa
zamestnaná. Podľa správy zamestnávateľa zo dňa 17.05.2019 žalobkyňa je zamestnancom od
01.01.2017. Pracovnú zmluvu má uzavretú na dobu neurčitú. Pri nástupe do pracovného pomeru
predložila rozhodnutie o invalidnom postihnutí zo sociálnej poisťovne. Rozsah práce sa od 01.01.2017
nezmenil a môže plne vykonávať pracovnú činnosť v celom rozsahu pracovnej zmluvy. Aj v správe

Sociálnej poisťovne - pobočka E. zo dňa 03.12.2018 sa konštatuje, že pokles pracovnej schopnosti
nemôže byť viac ako 40 %, teda nemôže mať priznanú úrazovú rentu, ale z hľadiska poklesu pracovných
schopností žalobkyňa nemôže vykonávať 15 % doterajších pracovných činností.

12. V súvislosti so zdravotným stavom žalobkyne a jej obmedzeniami v rodinnom, pracovnom a

spoločenskom živote bolo vypočutých viacero svedkov.

13. Svedok D. O., syn žalobkyne, vypovedal, že pred nehodou mala žalobkyňa tri zamestnania, dnes
potrebuje pomoc pri rôznych činnostiach aj v práci. Keďže svedok pracuje ako sociálny pracovník, tak
spolupracujesožalobkyňou,akeďnevládze,takurobíprácuajzaňu.Podľasvedkažalobkyňapotrebuje

pomoc pri upratovaní, varení, praní, preto s manželkou chodievajú za ňou skoro každý deň. Taktiež ju
zvykne odviezť k lekárom. Ku konkrétnym činnostiam, s ktorými pomáha žalobkyni uviedol, že jej musí
vyniesť nákup, drevo. Manželka jej pomáha pri varení, pretože žalobkyňa nemôže dlho stáť. Svedok sa
pri starostlivosti strieda s bratom a sestrou. V práci jej pomáha tak, že keď má rozniesť predvolania na
očkovanie, tak ide s ňou a spolu to roznesú.

14. Svedok G. O. starší, manžel žalobkyne, vypovedal, že v čase dopravnej nehody žili so žalobkyňou v
spoločnej domácnosti. Po nehode sa ich vzťahy zhoršili, obaja boli nervózni, často sa hádali, preto podal
návrh na rozvod. Svedok uviedol, že pred nehodou sa o domácnosť starala žalobkyňa, všetko zvládali
sami a nepotrebovali volať deti. Taktiež uviedol, že žalobkyňa má problémy aj pri chôdzi po schodoch,

keď ešte bývali spolu tak aj musel zavolať kamaráta a vyniesli ju na stoličke. Svedok tiež uviedol, že
žalobkyňa má problémy pri varení, upratovaní. Potvrdil, že v čase pred nehodou žalobkyňa okrem príjmu
zo zamestnania robila aj na základe dohôd o pracovnej činnosti, takže mala aj ďalšie príjmy.15. Svedok G. O. mladší, syn žalobkyne, vypovedal, že po nehode sa veľmi zmenila životná situácia
žalobkyne, pretože pred nehodou boli fungujúca rodina, po nehode mala žalobkyňa zdravotné problémy
a taktiež aj jeho manželka, ktorá bola v čase nehody vo vozidle. Svedok sa musel starať o manželku ako

aj o žalobkyňu a museli pomáhať aj súrodenci. Konkrétne uviedol, že žalobkyňa si nemôže doniesť do
domu drevo, vodu, nemôže dvíhať ťažšie veci, bolia ju nohy, preto ju musí buď on, alebo brat niekedy
odviezť k lekárovi. Aj tento svedok uviedol, že žalobkyňa má problémy pri chôdzi a hlavne keď je zlé
počasie, tak ju niekedy po schodoch musia vyniesť na stoličke. Potvrdil aj problémy medzi rodičmi.
Svedok tiež uviedol, že žalobkyňa si pred nehodou porobila všetko, aj teraz si porobí sama, ale je

problém, keď treba niekde ísť.

16. Súd vec právne posúdil podľa ust. § 427 ods. 1, § 428, § 429, § 444 Občianskeho zákonníka, § 3
ods. 1, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. a dospel k nasledovným záverom.

17. V prejednávanej veci sa žalobkyňa domáha náhrady škody na zdraví, a to priznaním bolestného

a sťaženia spoločenského uplatnenia a zároveň žiada zvýšiť náhradu za sťaženie spoločenského
uplatnenia. Obaja žalovaní v konaní namietali nedostatok pasívnej legitimácie a žalovaná v 1. rade
navrhla prerušiť konanie do právoplatného skončenia trestného konania, v ktorom sa rieši zodpovednosť
vodiča G. Š. za vzniknutú dopravnú nehodu. Medzi stranami nebolo sporné, že k poškodeniu zdravia
žalobkyne došlo pri dopravnej nehode, ktorá sa stala dňa 02.10.2014. V čase nehody bolo motorové

vozidlo, ktoré viedol vodič G. Š., povinne zmluvne poistené u žalovanej v 1. rade a vozidlo, v ktorom sa
viezla žalobkyňa, bolo povinne zmluvne poistené u žalovanej v 2. rade. V zmysle § 427 Občianskeho
zákonníka prevádzateľ motorového vozidla zodpovedá za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto
prevádzky. V takomto prípade je teda zodpovednosť za škodu založená na princípe objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa prevádzateľ motorového vozidla môže zbaviť iba za podmienky podľa § 428

Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého ak je škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v
prevádzke, tejto sa prevádzateľ zbaviť nemôže a inak sa zodpovednosti zbaví len ak preukáže, že sa
škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať.

18. Nesporne v danom prípade ku vzniku škody došlo okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke,

teda takejto zodpovednosti sa prevádzatelia nemôžu zbaviť. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že
k poškodeniu zdravia žalobkyne došlo v súvislosti so stretom prevádzok dvoch motorových vozidiel,
teda s poukazom na § 427 Občianskeho zákonníka za vzniknutú škodu zodpovedajú prevádzatelia
týchto motorových vozidiel. Je pravdou, že doposiaľ nebolo právoplatne skončené trestné konanie,
ktoré je vedené voči jednému z vodičov, a to G. Š., teda nedá sa zatiaľ vylúčiť ani zodpovednosť

vodiča druhého motorového vozidla účastného na dopravnej nehode, t. j. G. O. mladšieho. Keďže k
dopravnej nehode došlo stretom dvoch prevádzok a škoda bola spôsobená okolnosťami, ktoré majú
pôvod v prevádzke, tak podľa názoru súdu v danom prípade za škodu vzniknutú žalobkyni zodpovedajú
prevádzatelia oboch motorových vozidiel a výsledok trestného konania bude rozhodujúci iba z hľadiska
vyporiadania sa medzi prevádzateľmi motorových vozidiel podľa ich účasti na spôsobení vzniknutej

škody, čo aj jednoznačne vyplýva z ust. § 431 Obč. zákonníka. Z tohto dôvodu súd nepovažoval návrh
na prerušenie konania žalovanej v 1. rade za dôvodný, preto v zmysle § 162 ods. 3 Zák. č. 160/2015 Z.
z. - Civilný sporový poriadok v platnom znení /ďalej len C.s.p./ návrh na prerušenie konania zamietol.

19. Vzhľadom na vyššie uvedené súd má za to, že v danom prípade je daná objektívna zodpovednosť za

vzniknutú škodu u prevádzateľov oboch motorových vozidiel, ktorých stretom došlo k dopravnej nehode,
teda k vzniku škody. Súd poukazuje aj na viaceré rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý obdobným
spôsobom riešil otázku objektívnej zodpovednosti pri strete dvoch prevádzok. Ide o rozsudky Krajského
súdu v Prešove č. k. 12Co/160/2016-197 zo dňa 14.06.2017 (rozhodnutie sa týkalo priamo nárokov
žalobkyne), ako aj rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 22Co/29/2017-249 zo dňa 13.11.2018 a

uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21Co/5/2018 zo dňa 27.03.2018. Vzhľadom na uvedené
teda nesporne je daná pasívna legitimácia žalovaných, u ktorých prevádzatelia motorových vozidiel
mali povinne zmluvne poistené motorové vozidlá účastné na dopravnej nehode. Pokiaľ žalovaná v 2.
rade namietala, že z jej strany nie je daná povinnosť plniť aj s poukazom na ust. § 5 ods. 1 písm. b)
Zák. č. 381/2011 Z. z., tak túto námietku súd nevyhodnotil ako dôvodnú. Predovšetkým by muselo byť

preukázané, že žalobkyňa žije s poistenou osobou v spoločnej domácnosti, čo preukázané nebolo,
pretože tak žalobkyňa, ako aj vodič motorového vozidla - G. O. mladší, majú vlastnú domácnosť a nebolo
preukázané, žeby tieto osoby spolu trvale žili a spoločne uhrádzali náklady na svoje potreby, ako to
vyžaduje ust. § 115 Občianskeho zákonníka. Aj v prípade, že by táto okolnosť bola preukázaná, tak súdpoukazuje na znenie § 5 ods. 1 písm. b), podľa ktorého poisťovateľ nenahradí za poisteného škodu,
ak ide o zodpovednosť za škodu podľa § 4 ods. 2 písm. b) - d). Z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. b) - d)
vyplýva, že ide o nároky na náhradu škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením, alebo stratou

veci, účelne vynaložených nákladov spojením s právnym zastúpením a ušlého zisku. Táto možnosť sa
však nevzťahuje na nárok na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení, ktorá je upravená v § 4
ods. 2 písm. a) citovaného zákona. Tento druh škody teda poisťovateľ musí hradiť bez ohľadu na to, či
poistený žil s poškodeným v spoločnej domácnosti, alebo nie.

20. Výšku uplatneného nároku žalobkyňa preukázala predložením znaleckých posudkov vypracovaných
MUDr. V. L.. Bolestné bolo určené znaleckým posudkom č. X/XXXX na hodnotu 275 bodov a z
dôvodu ďalšej operácie, ktorú absolvovala žalobkyňa dňa 28.11.2019, bolo znaleckým posudkom č. XX/
XXXX. ohodnotené aj ďalšie bolestné vo výške 180 bodov. Sťaženie spoločenského uplatnenia bolo
ohodnotené znaleckým posudkom č. XX/XXXX v celkovej výške 975 bodov. S prihliadnutím na operáciu
pri ktorej došlo k odstráneniu jedného z trvalých následkov - pakĺbu tela ľavej stehennej kosti, bolo

znaleckýmposudkomč.XX/XXXXupravenéhodnoteniesťaženiaspoločenskéhouplatneniatak,žebola
vypustená položka č. 387a v počte 700 bodov a ostalo len hodnotenie položky 386b (150 bodov) a 432c,
u ktorej došlo k navýšeniu o 20 bodov, vzhľadom k tomu, že sa zvýšil rozsah plošných hypotrofických
jaziev z pôvodných 42 cm2 povrchu tela na 57 cm2.

21. Žalovaná v 1. rade nerozporovala predložené znalecké posudky ani výšku uplatneného nároku
z titulu bolestného a sťaženého spoločenského uplatnenia a namietala iba priznanie mimoriadneho
zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia. Žalovaná v 2. rade síce už v písomnom vyjadrení k
žalobe uviedla, že rozporuje aj samotnú výšku uplatňovanej škody, avšak v písomnom vyjadrení nie sú
obsiahnuté žiadne skutkové tvrdenia, ktoré by rozporovali uplatnený nárok na bolestné, alebo sťaženie

spoločenského uplatnenia. V tomto písomnom vyjadrení aj žalovaná v 2. rade namietala iba mimoriadne
zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Po doručení zmeny žaloby bola žalovaná vyzvaná, aby v
lehote30dnínavrhlaprípadnédôkazy(rovnakoajžalovanáv1.rade).Žalovanáv2.radevýzvuprevzala
dňa 18.02.2019. Na túto výzvu žalovaná v 2. rade nereagovala a až potom čo jej bolo oznámené, že
pojednávanie stanovené na deň 30.04.2019 nebude odročené, doručila súdu dňa 26.04.2019, t. j. po

uplynutí lehoty, vyjadrenie, v ktorom uviedla, že v prejednávanej veci existujú dôvodné pochybnosti o
správnosti bodového hodnotenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, keďže aj zo strany
znalca došlo ku korekciám v hodnotení zdravotného stavu žalovanej. Zároveň tvrdila, že sa obrátila
na znalecký ústav za účelom posúdenia adekvátnosti bodového hodnotenia, sťaženia spoločenského
uplatnenia. Ani v tomto vyjadrení teda žalovaná v 2. rade neuviedla žiadne konkrétne tvrdenia, ktorými

by spochybnila predložené znalecké posudky, na základe ktorých bola stanovená výška hodnotenia
bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia.

22. Žalovaná v 2. rade sa bránila, že z jej strany nedošlo k porušeniu zásady koncentrácie konania,
pretože výzva, ktorá jej bola doručená 18.02.2019, neobsahovala poučenie o koncentrácii konania.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na ust. § 160 ods. 3 písm. a) C.s.p., v zmysle ktorého súd
nemá všeobecnú poučovaciu povinnosť, ak je stranou právnická osoba, za ktorú konal zamestnanec,
alebo člen, ktorý má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Aj napriek tomu, že súd
nemá túto poučovaciu povinnosť vo vzťahu k žalovanej v 2. rade, v uzneseniach zo 04.10.2017 a
17.05.2018, ktorými žalovaná v 2. rade bola vyzvaná na vyjadrenie k žalobe, resp. na vyjadrenie

k vyjadreniu žalobkyne, bolo zahrnuté aj poučenie o následkoch nedodržania lehoty. Zároveň súd
poukazuje na to, že žalovaná v 2. rade síce tvrdila, že požiadala znalecký ústav o vypracovanie posudku,
avšak tento posudok nepredložila na pojednávaní dňa 30.04.2019, ani na pojednávaní dňa 12.06.2019,
dokonca nepredložila ani žiadny doklad o tom, že si objednala vypracovanie znaleckého posudku. Na
základe uvedeného môžeme konštatovať, že žalovaná doposiaľ v rámci prostriedkov procesnej obrany

neurobila také skutkové tvrdenia, ani nepredložila žiadne dôkazy, ktorými by relevantne spochybnila
výšku uplatneného nároku žalobkyne z titulu bolestného a z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia.
Žalovaná v 2. rade doposiaľ neuviedla v čom by mal byť uplatnený nárok na bolestné a sťaženie
spoločenského uplatnenia, preukázaný znaleckými posudkami, neprimeraný, resp. nesprávne určený.
Nestačí iba konštatovať, že strana má dôvodné pochybnosti bez toho, aby uviedla konkrétne tvrdenia

spochybňujúce vyčíslený nárok.

23. Z predložených dôkazov jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa absolvovala dňa 28.11. ďalšiu operáciu,
teda jej vznikol nárok na ďalšie bolestné. Ku korekciám náhrady za sťaženie spoločenského uplatneniadošlo iba z toho dôvodu, že na základe operácie absolvovanou žalobkyňou bol odstránený jeden z
trvalých následkov, preto bolo bodové hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia znížené. Taktiež
nebolo žiadnymi dôkazmi spochybnené, že došlo k zväčšeniu plochy hypotrofických jaziev, v dôsledku

čoho došlo k navýšeniu položky č. 432c o 20 bodov. Súd teda považoval nárok uplatnený žalobkyňou z
titulu náhrady bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia za preukázaný v dostatočnom rozsahu.
Návrh na vykonanie dôkazov predložením znaleckého posudku vypracovaného znaleckým ústavom
súd zamietol z vyššie uvedených dôvodov, pričom prihliadol predovšetkým na skutočnosť, že žalovaná
v 2. rade neuviedla žiadne skutkové tvrdenia, ktorými by bolo popreté skutkové tvrdenia žalobkyne,

resp. aspoň relevantným spôsobom spochybnené ohľadom výšky uplatneného nároku a tiež zohľadnil
nedodržanie lehoty na predĺženie dôkazov a skutočnosť, že predloženie tohto dôkazu by vyžadovalo
nariadenie ďalšieho pojednávania, teda pripustenie tohto dôkazu by odporovalo aj ustanoveniu § 153
ods. 2 C.s.p. Zároveň súd zamietol aj ďalší návrh na vykonanie dôkazu, a to výsluch M.. W., ktorý súd
považoval za nadbytočný vzhľadom na záver súdu o objektívnej zodpovednosti za vzniknutú škodu
prevádzateľom motorových vozidiel účastných na dopravnej nehode.

24. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti súd vyhovel žalobe v časti uplatnených nárokov na
bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia a zároveň v zmysle § 145 ods. 2 C.s.p. zastavil konanie
v časti o zaplatenie sumy 12.362 eur s príslušenstvom, v ktorej žalobkyňa zobrala žalobu späť. Taktiež
súd v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia zastavil konanie aj v časti o zaplatenie sumy 5.840

eur z titulu zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, pretože aj v tejto časti žalobkyňa
zobrala žalobu späť.

25. Žalobkyňa žiadala zvýšiť aj náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, a to pôvodne v rozsahu
40 % a po zmene žaloby, keď vychádzala aj zo zmenenej výšky náhrady za sťaženie spoločenského

uplatnenia, v rozsahu 20 %. Ust. § 5 ods. 5 zák. č. 437/2004 umožňuje vo výnimočných prípadoch
zvýšiť náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a to najviac o 50 %. Musí ísť o prípad osobitného
zreteľa, pričom z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že takýmto prípadom je uznanie invalidity,
čo je jednoznačne vyjadrené v citovanom zákonnom ustanovení. Podľa názoru súdu teda už za
predpokladu, že poškodená osoba bola uznaná invalidnou, možno uvažovať o zvýšení náhrady za

sťaženie spoločenského uplatnenia s tým, že výšku zvýšenia je potrebné stanoviť podľa konkrétnych
okolností prípadu tak, ako to konštatoval aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/192/2015 zo
dňa 23.02.2017, teda je potrebné rešpektovať princíp proporcionality, ktorý vyžaduje aby existoval
vzťah primeranosti medzi priznanou výškou náhrady a spôsobenou ujmou. Zo strany žalobkyne bolo
jednoznačne preukázané, že bola uznaná invalidnou, pretože miera poklesu schopnosti vykonávať

zárobkovú činnosť je 60 %. Nepochybne trvalé následky, ktoré sa u žalobkyne prejavili v súvislosti s
dopravnou nehodou ju výrazným spôsobom obmedzujú aj v bežných činnostiach v živote. Tieto okolnosti
boli podľa názoru súdu potvrdené aj výpoveďami svedkov D. O. a G. O. staršieho. Iba svedok G. O.
mladší v súvislosti s otázkou aké činnosti žalobkyňa nemôže vykonávať uviedol, že si porobí sama, ale
je problém, keď treba niekam ísť. Avšak aj z výpovede tohto svedka je zrejmé, že žalobkyňa si nemôže

doniesť drevo, vodu, dvíhať ťažšie veci čo potvrdzuje aj výpoveď svedka D. O., ktorý vypovedal akým
spôsobom a pri akých činnostiach spoločne s manželkou pomáhajú žalobkyni. Z výpovede všetkých
svedkov vyplynulo, že žalobkyňa má problémy s chôdzou, najmä po schodoch, dokonca tak, že niekedy
ju musia vyniesť na stoličke. Nesporne žalobkyňa musela upustiť aj od niektorých pracovných aktivít,
keďže pred nehodou okrem pracovného pomeru na základe pracovnej zmluvy vykonávala pracovné

činnosti aj na základe ďalších dohôd o pracovnej činnosti. Vzhľadom na súčasný zdravotný stav je
zrejmé, že už nemôže vykonávať ďalšie pracovné aktivity. Žalovaný poukazovali aj na vyjadrenie
zamestnávateľa, ktorý konštatoval, že rozsah práce sa nezmenil a žalobkyňa môže plne vykonávať
pracovnú činnosť v celom rozsahu pracovnej zmluvy. Tu je však potrebné poukázať na skutočnosť,
že zamestnávateľ neporovnával obdobie pred nehodou so súčasným obdobím a súčasné pôsobenie

žalobkyne, pretože v čase dopravnej nehody bola žalobkyňa zamestnaná u iného zamestnávateľa, ale
porovnával rozsah práce v čase vzniku pracovného pomeru, t. j. od 01.01.2017 a v tom období už
žalobkyňa bola uznaná invalidnou a prejavovali sa u nej trvalé následky spojené s poškodením zdravia.

26. S prihliadnutím na tieto skutočnosti súd teda konštatuje, že žalobkyňa preukázala uznanie

invalidity, teda v prípade žalobkyne ide o prípad hodný osobitného zreteľa, kde je možné zvýšiť
náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. S poukazom na predložené lekárske správy, svedecké
výpovede, ktorými boli preukázané obmedzenia žalobkyne v bežnom spoločenskom a pracovnom
živote, keď vzhľadom na trvalé následky žalobkyne má problémy s chôdzou, a to predovšetkým poschodoch, čo ju limituje aj v pracovnej činnosti a tiež s vykonaním základných úkonov ako sú nákupy,
varenie, upratovanie a podobne, súd dospel k záveru, že navrhované zvýšenie náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia o 20 % je primerané preukázaným trvalým následkom u žalobkyne. Keďže po

úprave náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia znaleckým posudkom č. XX/XXXX bola výška
sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 5.239 eur, súd priznal žalobkyni zvýšenie náhrady v sume
1.048 eur, čo predstavuje zvýšenie o 20 %.

27. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v platnom znení, ak ide o omeškanie s plnením

peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa
tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania
ustanovuje vykonávací predpis.

28. Podľa § 563 cit. zákona, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo
určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

29. Žalobkyňa si uplatnila úrok z omeškania z bolestného v sume 3.797 eur a z náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia v sume 4.857 eur od 01.02.2017. Pri uplatnených nárokoch na náhradu škody
čas plnenia nevyplýva z právneho predpisu, teda povinnosť dlžníka plniť nastáva po tom, čo ho v súlade
sust.§563Obč.zákonníkaveriteľnaplnenievyzve.Prinárokochupravenýchzákonomč.437/2004Z.z.

zároveň v zmysle § 6 môže poskytovateľ náhrady a poškodený uzatvoriť dohodu o náhrade za sťaženie
spoločenského uplatnenia. V prípade ak poškodený podá takýto návrh nárok na náhradu škody môže
uplatniť až po uplynutí troch mesiacov od jeho podania, pokiaľ nedôjde k uspokojeniu jeho nárokov.
Žalobkyňa podala takýto návrh obom žalovaným, pričom obaja žalovaní ho prevzali dňa 10.02.2017.
Týmto dňom im teda začala plynúť lehota na uspokojenie nárokov, ktorá skončila dňom 10.05.2017, teda

doomeškaniasamohlidostaťažododňa11.05.2017,apretosúdspoukazomnaustanovenie§517ods.
2 Obč. zákonníka priznal žalobcovi úrok z omeškania z nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia
až odo dňa 11.05.2017 a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Pokiaľ ide o uplatnený nárok na bolestné,
v tomto smere žalobkyňa nepredložila žiadnu výzvu adresovanú žalovaným, preto súd za kvalifikovanú
výzvu na plnenie považoval až doručenie žaloby, čo nastalo u oboch žalovaným 18.10.2017, preto úrok

z omeškania priznal súd až od nasledujúceho dňa t. j. odo dňa 19.10.2017. Výška úroku z omeškania je
v zmysle § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná
úroková sadzba ECB platná k prvému dňu omeškania.

30. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobkyni, ktorá bola v celom

rozsahu úspešná ohľadom nároku na bolestné, sťaženie spoločenského uplatnenia a zvýšenie sťaženia
spoločenského uplatnenia priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

31. V priebehu konania zobrala žalobkyňa žalobu späť v časti o zaplatenie sumy 12.362 eur z titulu
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a aj v časti o zaplatenie sumy 5.840 eur z titulu zvýšenia

náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. V danom prípade čiastočné späťvzatie žaloby nebolo
motivované správaním žalovaných, teda v tejto časti z procesného hľadiska zastavenie konania zavinila
žalobkyňa, čo znamená, že v zmysle § 256 ods. 1 C.s.p. by vznikol nárok na náhradu trov konania
žalovaným. Súd však zohľadnil okolnosti prípadu, ktoré považuje za dôvody hodné osobitného zreteľa.
Predovšetkým súd prihliadol na skutočnosť, že k čiastočnému späťvzatiu došlo po tom čo žalobkyňa

podstúpila operáciu, pri ktorej bol odstránený jeden z trvalých následkov a na základe tejto skutočnosti
bolo prehodnotené bodové hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia a s touto skutočnosťou
potom súvisí aj úprava uplatňovaného nároku za zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia, i keď
tento nárok si žalobkyňa po zmene žaloby uplatňovala v nižšom rozsahu ako pôvodne. Z týchto dôvod
súd dospel k záveru, že je dôvodná aplikácia ustanovenia § 257 C.s.p., preto žalovaným v 1. a 2. rade

náhradu trov konania nepriznal.

32. Žalovaný v 2. rade v podanom odvolaní proti rozsudku, s výnimkou výrokov II. a VI., navrhol, aby
odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil a žalobu voči žalovanému v 2. rade v celom rozsahu
zamietol, alternatívne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

33. Okrem iného v podanom odvolaní vo vzťahu k základu nároku poukázal na to, že dňa 02.10.2014
došlo na ceste od obce L. smerom do H. J. k dopravnej nehode, pri ktorej motorové vozidlo zn. B. I., T.:TS XXX AY, ktoré v tom čase viedol vodič G. J. narazilo do protiidúceho motorového vozidla zn. J. B., T.:
E. XXX W., ktoré viedol vodič G. O. ml., a s ktorým sa v tomto motorovom vozidle viezla aj žalobkyňa.

34. Z relácie dopravnej polície o priebehu dopravnej nehody, ako aj z ďalších predložených dôkazov
vyplýva, že dňa 02.10.2014 v čase o 12:15 viedol vodič G. J. motorové vozidlo tov. zn. B. I. T.: X. po
štátnej ceste III. triedy č. XXXXXX v smere jazdy na obec H. J., kde počas jazdy v tesnej blízkosti pred
križovatkou na obec H. J. nevenoval dostatočnú pozornosť vedeniu svojho vozidla a tak svojím vozidlom
prešiel do protismeru, kde vo vzdialenosti 2,2 m od ľavého kraja a 5,6 m od pravého okraja cesty v smere

jeho jazdy došlo k čelnej zrážke s oprotiidúcim osobným motorovým vozidlom tov. značky Š. B. T.: E.
XXX W., ktoré viedol vodič G. O..

35. Predmetnú dopravnú nehodu, tak zapríčinil vodič G. J. s motorovým vozidlom B. I.. Príčinou
dopravnej nehody bolo porušenie povinnosti podľa ust. § 9 ods.1 s poukazom na § 137 ods.2 písm. c) a
k) zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke v znení neskorších predpisov, pretože v zmysle uvedených

ustanovení je vodič povinný na vozovke alebo v jazdnom pruhu jazdiť vpravo, pri pravom okraji vozovky
alebo jazdného pruhu.

36. Voči vodičovi G.ovi J. sa viedlo na Okresnom súde Poprad trestné konanie pod sp. zn.: 4T/121/2015,
v ktorom súd rozsudkom zo dňa 02.11.2016 rozhodol, že obžalovaný G. J. je vinným zo spáchania

prečinu ublíženia na zdraví a bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 32 mesiacov. V
uvedenej trestnej veci nebolo zistené spoluzavinenie vodiča druhého motorového vozidla J. B. T.: E.
XXX W., ktoré viedol vodič G. O. ml. Rozsudok Okresného súdu Poprad sp. zn. 4T/121/2015, nie je
právoplatný, nakoľko obžalovaný podal odvolanie.

37. V predmetnej veci, je vzhľadom na vyššie uvedené, daná objektívna zodpovednosť za škodu iba z
dôvodu prevádzky motorového vozidla T.: X. XXX N., v tom čase poistenom u žalovaného v 1. rade.

38. Ako vyplýva z predložených dôkazov vozidlo, Š. B. T.: E. XXX W., v ktorom sa viezla žalobkyňa, išlo
vosvojomjazdnompruhu,pričomnebolopreukázané,žebyajprevádzkoumotorovéhovozidlaJ.B.bola

daná príčinná súvislosť so vznikom škody, ktorú v dôsledku dopravnej nehody utrpela žalobkyňa. Nebola
zistená žiadna skutočnosť, z ktorej by bolo možné odvodiť objektívnu zodpovednosť prevádzateľa
vozidla Š. B. T.: E. XXX W.. Na základe uvedeného nie je možné dospieť k inému záveru, ako k tomu,
že na strane prevádzateľa motorového vozidla Š. B. T.: E. XXX W. nie je daná zodpovednosť za škodu
vo vzťahu k žalobkyni.

39.SamotnúúčasťmotorovéhovozidlaT.:E.XXXW.nadopravnejnehode,nemožnoautomatickyspájať
s objektívnou zodpovednosťou za škodu tak, ako to urobil bez ďalšieho súd prvej inštancie. V tomto
smere ide z jeho strany o nesprávne právne posúdenie. Musí byť rovnako aj v zmysle ust. § 438 ods.1
zákonač.40/1964Zb.Občianskyzákonníkvzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„OZ“)preukázané,že

škodu spôsobil aj prevádzateľ mot. vozidla Š. B. T.: E. XXX W.. Ak táto skutočnosť doteraz preukázaná
nebola, je to dôvod na zamietnutie žaloby voči jeho poisťovateľovi.

40. Poistenie zodpovednosti za škodu sa pritom vzťahuje len na toho, kto zodpovedá za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve.

41. Súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu záveru a súčasne svoje rozhodnutie
dostatočne neodôvodnil, pokiaľ ide dôvody, pre ktoré zaviazal na plnenie spoločne a nerozdielne
žalovaných v 1. a 2. rade, t.j. poisťovateľov oboch motorových vozidiel.

42. J., náhrady ktorej sa žalobkyňa v tomto konaní domáhala, jej bola spôsobená výlučne prevádzkou
motorového vozidla B. I., T.: X. XXX N., pričom dané motorové vozidlo bolo v čase dopravnej nehody
povinne zmluvne poistené zo zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v
spoločnosti Wüstenrot poisťovňa, a.s., t.j. u žalovaného v 1. rade.

43. V predmetnej veci bolo podľa žalovaného v 2. rade preukázané, kto nesie zodpovednosť za škodu,
t.j. kto je škodca, nejedná sa o situáciu, kedy by obaja prevádzatelia niesli zodpovednosť za vzniknutú
škodu.ZodpovednýmzaškodubolvýlučneprevádzateľmotorovéhovozidlaB.I.,pretožedanémotorovévozidlo prešlo do protismeru a narazilo do protiidúceho motorového vozidla zn. J. B., v ktorom sa v čase
dopravnej nehody viezla žalobkyňa.

44. V predmetnej veci sa nejedná o spoločnú zodpovednosť viacerých prevádzateľov, nakoľko škoda
bola spôsobená výlučne osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla B. I., T.: X. XXX N., a z tohto
dôvodu nie je možné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o spoločnej zodpovednosti

45. Súd prvej inštancie vo svojom rozsudku zaviazal na náhradu škody žalovaného v 1. a 2. rade,

a to spoločne a nerozdielne. Uvedené nemá oporu v zákone, nakoľko ustanovenie § 438 ods. 1 OZ
uvádza: „Ak škodu spôsobí viac škodcov, zodpovedajú za ňu spoločne a nerozdielne.“ Použitím výkladu
a contrario uvedeného ustanovenia § 438 ods. 1 OZ je nepochybné, že ak škodu nespôsobilo viac
škodcov, ale iba jeden škodca, nie je možné, zodpovednosť za túto škodu vyvodzovať voči viacerým
subjektom.

46. V predmetnej veci neboli splnené podmienky na aplikovanie ustanovenia § 438 ods. 1 OZ, z dôvodu
preukázania osoby škodcu a prevádzky vozidla, ktorým bola spôsobená predmetná škoda.

47. Podľa ust. § 431 OZ: „Ak sa stretnú prevádzky dvoch alebo viacerých prevádzateľov a ak ide o
vyporiadanie medzi týmito prevádzateľmi, zodpovedajú podľa účasti na spôsobení vzniknutej škody“. Z

citovaného ustanovenia vyplýva, že zákon predpokladá vzájomnú účasť prevádzateľov na vzniku škody,
pričom vyporiadať medzi sebou sa majú podľa miery ako zodpovedajú za vzniknutú škodu. Súd mal
preto v prvom rade skúmať, či sa obaja prevádzatelia podieľali určitou mierou na vzniku škody alebo jej
vznik vyplýva výlučne z konania jedného prevádzateľa.

48. Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného v 2. rade uviedol, že s obsahom odvolania
žalovaného v 2. rade sa stotožňuje v článku IV., V., VII. Úrok z omeškania a článok VII. Trovy konania
a má za to, že argumentáciu žalovaného v 2. rade vo vyššie uvedených článkoch je možné priamo
aplikovať aj na žalovaného v 1. rade.

49. Odvolací súd v zmysle zásad ustanovení § 379, § 380 a § 381 C.s.p. preskúmal rozsudok v jeho
napadnutej časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania
a zistil, že odvolanie žalovaného v 2. rade je opodstatnené.

50. Treba prisvedčiť odvolateľovi v tom smere, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie nedostatočne

odôvodnil, pokiaľ ide o dôvody, pre ktoré zaviazal na plnenie spoločne a nerozdielne žalovaných v 1. a
2. rade, t.j. poisťovateľov oboch motorových vozidiel.

51. S námietkou, že súd prvej inštancie mal v prvom rade skúmať, či sa obaja prevádzatelia podieľali
určitou mierou na vzniku škody, alebo jej vznik vyplýva výlučne z konania jedného prevádzateľa, sa

stotožňuje aj odvolací súd a uvedené je v súlade s doterajšou rozhodovacou praxou súdov a konštantnej
judikatúry.

52. „Ak totiž došlo k stretu prevádzok dopravných prostriedkov, z ktorého vznikla ich prevádzateľom,
resp. niektorému z nich škoda, je treba ich vzťah pri vyporiadaní škody posudzovať podľa § 431

Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje vyporiadanie škody vzniknutej samotným prevádzateľom
následkom stretu medzi nimi, a nie podľa § 427 Občianskeho zákonníka, ktorý možno aplikovať na
nároky tretích osôb proti prevádzateľovi na náhradu škody ním spôsobenú prevádzkou dopravného
prostriedku, teda nároky poškodených, ktorým bola osobitnou povahou prevádzky dopravných
prostriedkov spôsobená škoda (porovnaj R 3/1984).

I keď v obidvoch prípadoch ide o objektívnu zodpovednosť a ustanovenie § 431 Občianskeho zákonníka
na právnu úpravu podľa ust. § 427 a § 428 Občianskeho zákonníka nadväzuje, je rozhodujúca účasť,
ktorú mali prevádzatelia na spôsobení vzniknutej škody, pričom objektívnu mieru účasti na vzniknutej
škode vyjadruje aj prípadné zavinené konanie alebo opomenutie niektorého prevádzateľa (niektorých

prevádzateľov), pokiaľ nimi bola založená príčinná súvislosť vedúca k vzniku škody. Okruh okolností
významných pre posúdenie účasti na vzniku škody pri strete prevádzok dopravných prostriedkov je
širšia ako len posúdenie podielu zavineného protiprávneho konania vodičov dopravných prostriedkov.
Okolnosť, že došlo k stretu prevádzok však sama o sebe neznamená, že každý z prevádzateľovzúčastnených stretu zodpovedá za škodu. Nie je pritom vylúčené a neodporuje to ani pojmu objektívnej
zodpovednosti za škodu, aby výsledkom porovnania účasti jednotlivých prevádzateľom na stret
prevádzok bol záver, že účasť niektorého z prevádzateľom je tak minimálna (nepatrná), že nezakladá

jeho zodpovednosť za škodu.“. (uznesenie NS SR 3Cdo 550/2015z 08.12.2016)

53.Súdprvejinštanciesavšakvodôvodnenísvojhorozhodnutiauvedenýmiskutočnosťamivýznamnými
pre posúdenie zodpovednosti žalovaného v 2. rade nezaoberal a svoje rozhodnutie v tomto smere
nedostatočným spôsobom odôvodnil.

54.Vyššieuvedenévytýkanénedostatkyrozsudkuspôsobujújehonepreskúmateľnosť.Čijerozhodnutie
preskúmateľné alebo nie, sa dá zistiť len z jeho odôvodnenia.

55. V tejto súvislosti je právne významné ust. § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku
súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky

procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil.
Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a
ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže
na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Obdobným

spôsobom náležitosti odôvodnenia rozsudku upravovalo ust. § 157 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom do
30.06.2016.

56. Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak súd pri odôvodňovaní rozsudku nepostupuje

spôsobom, ktorý záväzne určuje ust. § 220 ods. 2 C.s.p., dochádza nielen k tomu, že rozsudok je
nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné
právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Konanie a rozhodovanie všeobecných
súdov sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje
svojvôľu v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami, vrátane ich

povinnosti svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje stranám sporu posúdiť, ako
súdvichvecivyložilaaplikovalpríslušnépredpisyaakýmiúvahamisaspravovalprisvojomrozhodovaní
o veci samej.

57. Vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia sa strane sporu odníma možnosť v odvolacom konaní

riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy, nakoľko je problematické zaujímať stanoviská k
nezrozumiteľnému alebo nedostatočne zdôvodnenému rozhodnutiu.

58. Keďže vydanie nepreskúmateľného rozhodnutia je potrebné hodnotiť ako nesprávny procesný
postup súdu, ktorým bolo znemožnené žalovanému v 2. rade, aby uskutočnil jemu patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno
napraviť v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd preto postupom vyplývajúcim z ustanovenia §
389 ods. 1 písm. b) C.s.p. rozsudok v jeho napadnutej časti zrušil (ak bolo odvolanie podané len jedným
z dvoch žalovaných, ktorým bola uložená povinnosť plniť spoločne a nerozdielne, má také odvolanie
odkladný účinok aj vo vzťahu k tomu žalovanému, ktorý odvolanie nepodal (R 4/2004)); a vec vrátil súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 C.s.p.).

59. Prvoinštančný súd, ktorý je viazaný hore uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods.
2 C.s.p.) v novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.).

60. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).