Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 30, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8CoE/269/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4207200498
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Kálmánová, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4207200498.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci v prospech oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnej: K. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXX/XX, T., o
vymoženie sumy 661,22 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Komárno č. k. 6Er/40/2007-52 zo dňa 27. augusta 2014, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Okresný súd Komárno ako súd prvého stupňa zastavil exekúciu vedenú u
súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD., Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60, pod

sp. zn. 6Er/40/2007 (EX 60/07). Zároveň rozhodnutie o náhrade trov exekúcie súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého, PhD. a o náhrade trov exekúcie pôvodného súdneho exekútora Mgr. Kataríny
Baňarovej ponechal osobitnému uzneseniu. Súd rozhodol s poukazom na ustanovenia § 2 písm.
a), b), § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení
zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 39, § 53 ods. 1, 2, 4, § 54 ods. 2

zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 57 ods. 2, §
58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a
doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "Exekučný poriadok"), § 45 ods.
1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej len
"Zákon o rozhodcovskom konaní"). Súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že oprávnený
sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 15.12.2006 domáhal voči povinnej vykonania exekúcie

na zaplatenie pohľadávky vo výške 661,22 eur s príslušenstvom, keď ako exekučný titul predložil
rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej rozhodcovskej, a.s.,
sp. zn. SR 4034/06 zo dňa 25.09.2006. Súd vydal dňa 19.01.2007 poverenie na vykonanie exekúcie
pre súdneho exekútora Mgr. Katarínu Baňarovú. Uznesením č.k. 6Er/40/2007-16 zo dňa 25.05.2010
vyhovel návrhu oprávneného na zmenu exekútora, kde oprávnený ako nového súdneho exekútora
navrhol JUDr. Rudolfa Krutého. Právnym základom na vydanie predmetného rozhodcovského rozsudku

bola Zmluva o úvere č. 4022725 zo dňa 14.02.2006. Súd za účelom posúdenia zákonnosti prebiehajúcej
exekúcie opätovne preskúmal účastníkmi uzavretú zmluvu o úvere a jej neoddeliteľnú časť, ktorou boli
všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Z predloženej Zmluvy o úvere a Všeobecných obchodných
podmienok úveru zistil, že bod 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru obsahuje rozhodcovskú
doložku.Dospelpritomkzáveru,žezmluvnápodmienkavštandardnejformulárovejzmluve,ktoránebola
spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil

výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na
návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnúpodmienku ide aj vtedy, ak síce prípadné spory majú byť riešené dohodou zmluvných strán, ak však
nedôjdekdohode,budúsporyriešenévrozhodcovskomkonaní.Súdprizisťovaní,činejdeoneprijateľnú
rozhodcovskú doložku, skúma všetky dôležité skutočnosti, ktoré vyvolávajú hrubú nerovnováhu v

právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Zároveň
súd poukázal na skutočnosť, že doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale
na začiatku zmluvného vzťahu. Tým, že takto formulovaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, je v zmysle
ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Dodal tiež, že Najvyšší súd SR v uznesení

z 21.03.2012 sp. zn. 6Cdo/1/2012 judikoval, že rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je
ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej
zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola
vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci
sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu
nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd

prvého stupňa rozhodol o zastavení exekúcie s tým, že o trovách exekúcie rozhodne súd osobitným
uznesením po predložení vyčíslenia trov exekúcie zo strany súdneho exekútora.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, domáhajúc sa jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil tým, že súd rozhodoval nad rámec

právomoci, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, svojím postupom
odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal
náležité dokazovanie, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Dôvodil, že súd prvého stupňa neumožnil účastníkom konania viesť kontradiktórne konanie.
Namietal, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu nie je legitímne schopný vykonávať

úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto
rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie
aby bol exekučný titul zrušený. Konštatoval, že exekučný súd je v oblasti prieskumu rozhodnutia
rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s § 43 zákona o rozhodcovskom konaní,
ktoré zároveň negatívnym spôsobom vymedzujú jeho právomoc. Uviedol, že ust. § 41 zákona o

rozhodcovskom konaní pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie
rozhodcovského rozsudku sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto
lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutiami rozhodcovských
súdov. Je potom neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia
vstupovať do právnych vzťahov založených týmto rozsudkom. V tomto smere poukázal na nález

Ústavného súdu SR zo dňa 23. 09. 2009 sp. zn. PL. ÚS 21/08. Exekučný súd podľa jeho názoru nie
je oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského
súdu, pričom nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Tiež
uviedol, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského
súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh

účastníka konania v zmysle ust. § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Rovnako tak svojim
rozhodnutím súd prvého stupňa porušil rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces,
ako i dvojinštančnosť súdneho konania. Namietal, že v danom prípade nemal možnosť reagovať na
akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o
jeho právnom postavení a tiež ovplyvniť prípravu obsahu jeho rozhodnutia, poukazujúc na porušenie

práva na kontradiktórne konanie. Mal za to, že exekučný súd je v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c)
zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie rozhodcovským
súdom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Tiež
nesúhlasil s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o
spotrebiteľských úveroch, nakoľko svojim klientom poskytuje peňažné prostriedky síce dočasne, avšak

na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Ohľadne posúdenia
neprimeranosti úrokov z omeškania uviedol, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas
so zmluvnými podmienkami, t.j. okrem iného i s bodom 6 všeobecných podmienok poskytnutia úveru,
v zmysle ktorého v prípade, ak sa stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok,
zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň z

omeškania odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh až do jeho uhradenia. Tento úrok má sankčný charakter
a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Dohodnutú výšku úroku tak označil za
primeranú a súladnú so zásadami poctivého obchodného styku. Záverom zdôraznil, že zo zákona ani
z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výškyúrokovej sadzby. Svoj záver argumentačne oprel o uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. 05. 1996
sp. zn. 3 Obdo 3/96 a zo dňa 21. 12. 2004 sp. zn. 1 Obdo 34/2004. Uzavrel, že rozhodcovský rozsudok
bol predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi

a súd tento exekučný titul v tomto štádiu konania uznal za súladný so zákonom, keď následne udelil
poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom,
na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným,
právoplatným a vykonateľným.

Oprávnený žiadal, aby odvolací súd konanie postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP prerušil
a Súdnemu dvoru Európskej únie v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil
prejudiciálne otázky v tomto znení:
1) Má ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom

rozhodcovských súdov?
2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1
prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory,ktorévzniknúzozmluvy(vrátanesporovojejplatnosť,výkladalebozrušenie)budúriešenéa)pred

stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo

však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu?
3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS

zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
4) Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti
možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej
neprijateľnosť,vykladaťtak,žetakátopodmienkasaaplikujelenvtedy,akspotrebiteľvýslovneodporoval
jej neaplikácii, alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu,

že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne
neprijateľnú?
Okrem toho s poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b) OSP žiadal konanie prerušiť a podať
návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods.
1 veta prvá Ústavy SR, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých

subjektov práva v právny poriadok.

Písomné vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo.

Napadnuté uznesenie vydal vyšší súdny úradník. Zákonný sudca nemienil odvolaniu oprávneného

vyhovieť, preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd /§ 10 ods. 1 OSP/ preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa, ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania podľa § 212 ods. 1
OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a po preskúmaní napadnutého uznesenia

dospelkzáveru,žeodvolanieoprávnenéhoniejedôvodnéarozhodnutiesúduprvéhostupňajepotrebné
ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 OSP.

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno

podať návrh na obnovu exekučného konania.

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev podľa čl. 267
ZmluvyofungovaníEurópskejúnieplatílenpretakývnútroštátnysúd,ktorýjesúdomposlednejinštanciev konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, teda súdom proti rozhodnutiu, ktorého nemožno podať
žiaden opravný prostriedok. Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c) OSP ukladá povinnosť súdu prerušiť
konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke,

pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci.
Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a
postúpenie návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť
nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike,
do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky

je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu
komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny (uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 1Cdo/60/2013 zo dňa 13. marca 2013).

Posúdenie predmetných otázok oprávneného a ich vyriešenie však patrí do výlučnej právomoci
vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Pokiaľ

procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP
má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania. Odvolací súd
s poukazom na uvedené dospel k záveru, že návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania v
zmysle § 109 ods. 1 písm. c) OSP z dôvodu predloženia oprávneným vyššie uvedených prejudiciálnych
otázok Súdnemu dvoru Európskej únie, je potrebný ako nedôvodný zamietnuť. Odvolací súd mal za

to, že Exekučný poriadok v § 36 ods. 5 zakotvuje zásadu, že exekučné konanie je možné prerušiť
iba vtedy, ak to stanový osobitný zákon. Keďže v danom prípade takýto osobitný predpis neexistuje a
Exekučnýporiadokvýslovnevylučujeprerušenieexekučnéhokonaniaodvolacísúdnávrhyoprávneného
ako nedôvodné zamietol. Výnimka z uvedeného pravidla neprerušiteľnosti exekučného konania je
obsiahnutá iba v zákone č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii. Odvolací súd ďalej dospel k

záveru, že skutočnosti, ktoré uvádza oprávnený vo svojich návrhoch na prerušenie konania boli už
riešené aj judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a to tak, že súdna exekúcia môže byť
nariadenálennazákladetitulu,ktorýjevykonateľnýpostránkeformálnejamateriálnej,akbudeexekúcia
podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom
štádiu konania i bez návrhu zastavená a taktiež v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky pod

sp. zn. IV. ÚS 285/2010 - 12 zo dňa 30.08.2010. Vzhľadom k týmto dôvodom odvolací súd vo vzťahu k
návrhom oprávneného na prerušenie konania prijal záver, že v tomto konaní sa nepreukázala potreba
výkladukomunitárnehoprávaSúdnymdvoromEurópskejúnie,pretožetátootázkakomunitárnehopráva
nie je pre riešenie daného prípadu relevantná.

Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. b) OSP
z dôvodu podania návrhu Ústavnému súdu SR na zaujatie stanoviska o súlade ustanovenia § 44 ods.
2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s článkom 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky,
odvolací súd uvádza, že nedospel k záveru o potrebe prerušenia konania z uvedeného dôvodu, nakoľko
uvedené ustanovenie Exekučného poriadku nepovažuje za rozporné s Ústavou SR. V rámci skúmania

podmienok na postup podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) OSP je všeobecný súd oprávnený
posudzovať, či zákon je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Zo strany všeobecného súdu nejde
o prekročenie právomoci (R 70/2007). Okrem toho je potrebné zdôrazniť, že v posudzovanej veci
súd prvého stupňa neopieral odôvodnenie svojho rozhodnutia o ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, z tohto dôvodu je návrh oprávneného na prerušenie konania v uvedenom znení bezpredmetný

a s konaním nesúvisiaci.

Odvolací súd z uvedených dôvodov návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že predmetné exekučné konanie začalo dňa 09.01.2007, kedy

bol súdnej exekútorke Mgr. Kataríne Baňarovej doručený návrh na vykonanie exekúcie na základe
exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej
rozhodcovskej, a.s., sp. zn. SR 4034/06 zo dňa 25.09.2006. Súdna exekútorka dňa 16.01.2007 doručila
súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ku ktorej priložila návrh na vykonanie
exekúcie, plnomocenstvo a exekučný titul. Súd prvého stupňa dňa 19.01.2007 vydal súdnej exekútorke

poverenie na vykonane exekúcie. Uznesením č.k. 6Er/40/2007-16 zo dňa 25.05.2010 súd vyhovel
návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora a vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého. Na výzvu súdu oprávnený predložil zmluvu o úvere zo dňa 14.02.2006 a
Všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Následne súd prvého stupňa vydal napadnuté uznesenie.Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku, na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1
alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého

predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru
2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

Podľa § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014, súd príslušný na
výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti

ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné
konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2014, súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez
návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd

prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny
právny záver a svoje rozhodnutie riadne a úplne odôvodnil.

V zmysle ustanovenia § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014, exekučný
súd je oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu

právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v ustanovení § 45 citovaného zákona. Exekučný súd je
teda oprávnený a zároveň aj povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Preto, ak
súd prvého stupňa posudzuje rozhodcovský rozsudok v tomto zmysle, nekoná nad rozsah zákona a pre
toto posudzovanie potrebuje predloženie dokladov, na základe ktorých bol vyhotovený rozhodcovský

rozsudok, ktorými v danom prípade je úverová zmluva.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že neprijateľnou zmluvnou podmienkou je
samotná rozhodcovská doložka. Akákoľvek rozhodcovská doložka bez ohľadu na jej formu a znenie
obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je podľa § 53 ods. 1 Občianskeho

zákonníka neprijateľnou podmienkou, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
medzi dodávateľom a spotrebiteľom a to v neprospech spotrebiteľa. Takáto rozhodcovská doložka
je preto neplatná podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy. V
predmetnom exekučnom konaní ide o tento prípad. Značná nerovnováha v právach a povinnostiach
v neprospech spotrebiteľa bola spôsobená najmä tým, že spotrebiteľovi bolo zároveň týmto postupom

odňaté právo brániť sa a podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok na všeobecný súd,
pričom ide o právo spotrebiteľa upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a taktiež
aj nerešpektovaním právnej úpravy ochrany spotrebiteľa. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi
zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú
v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodujú v rozhodcovskom konaní, ktoré

môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve podľa § 3 ods. 1, 2
Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Bez ohľadu na formu, ako aj znenie rozhodcovskej
doložky uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je potrebné považovať rozhodcovskú doložku
za neprijateľnú podmienku, ak vyznieva v neprospech spotrebiteľa a to vtedy, ak spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa

a nebola individuálne dojednaná, čo platí aj pre daný prípad. Ak je exekučným titulom rozhodcovský
rozsudok, súd i bez návrhu skúma aj to, či zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie,
ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Teda exekučný
súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základeuzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej doložky (zmluvy) (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 9. februára 2012 sp. zn. 3 Cdo 122/2011). Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky
(v spotrebiteľskej veci) súd prvého stupňa v exekučnom konaní nepreskúmaval vecnú správnosť

rozhodcovského rozsudku, ale len realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce z ustanovenia § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn. 6 Cdo 1/2012). Odvolací
súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 372/2011-18 zo dňa
13.09.2011 súvisiace s problematikou neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom Ústavný súd SR

konštatoval, že: "všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú
splnenévšetkypredpokladynavedenietakéhotokonania.Jednýmztýchtopredpokladovjeajrelevantný
exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať". Ústavný súd SR v citovanom rozhodnutí
poukázal aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára
1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R
58/1997 uviedol, že "súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po

stránke formálnej a materiálnej". V tomto smere odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo
veci C - 40/80, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira zo dňa 6. októbra
2009. Z výroku uvedeného rozsudku vyplýva, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď potom,
ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo

nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom
v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci
obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Taktiež § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom
konaní umožňuje súdu i bez návrhu exekúciu zastaviť.

Odvolací súd dodáva, že aj keď v čase uzavretia zmluvy medzi neprijateľnými podmienkami v
Občianskom zákonníku nebolo zahrnuté také ustanovenie, ktoré sa dotýka rozhodcovskej doložky,
nakoľko uvedené ustanovenie bolo doplnené až zákonom č. 568/2007 Z. z. účinným od 1. januára
2008, bolo potrebné uzatvoriť rozhodcovskú doložku tak, aby bola v súlade s ustanovením § 53 ods.
1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré

spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd nesúhlasí s námietkou oprávneného, že súd prvého
stupňa preskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku. Uvedený postup súdu prvého stupňa
nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k "zrušeniu" alebo

k "zmene" tohto rozhodnutia; súd prvého stupňa si taktiež neosvojoval ani postavenie odvolacieho
súdu. Skúmal iba, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul,
medziiným, či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky
nebol súd prvého stupňa viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012). Súd prvého
stupňa bol oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska,

či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (viď IV. ÚS 78/2011 a tiež
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011, ktoré
bolo uznesením občianskoprávneho kolégia z 29. novembra 2012 navrhnuté na uverejnenie v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).

Vtejtosúvislostiodvolacísúdpoukazujenačlánok17.Všeobecnýchpodmienokposkytnutiaúveru,ktorý
v článku 17. a) rozhodcovskej doložky uvádza, že všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere, vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s., so sídlom Trnavská cesta 70, Bratislava. Ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, rozhodcovské konanie bude vedené podľa

vnútorných predpisov rozhodcovského súdu a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných
predpisov rozhodcovského súdu, alebo podľa článku 17. b) rozhodcovskej doložky pred príslušným
súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho
predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa tiež dohodli, že pokiaľ
ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto

zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto
skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky, ustanovenie tejto vety sa nepoužije
v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorejje touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená
právomoc tohto rozhodcovského súdu.

Uvedené dojednania vyznievajú jednoznačne v neprospech spotrebiteľa, keďže tento toto dojednanie
pri uzatváraní zmluvy nijakým spôsobom ovplyvniť nemohol a iba v prípade, že by bola rozhodcovská
doložka s povinnou pri uzatváraní zmluvy individuálne dojednaná, t.j. iba v prípade, ak by povinná mala
danú možnosť význam tohto dojednania v celom rozsahu pochopiť a teda i ovplyvniť, bolo by možné
konštatovať, že rozhodcovská doložka je dojednaná platne.

Odvolací súd iba zdôrazňuje mimoriadnu dôležitosť rozhodcovskej doložky, keďže následne v prípade
spornosti nároku, napríklad neplnenia dlžníkom na základe uzatvorenej zmluvy, dochádza prakticky
automaticky k podávaniu návrhov zo strany dodávateľov na rozhodcovský súd ako tomu bolo i v tomto
prípade. Teda výber jednej z alternatív riešenia sporov podľa tejto rozhodcovskej doložky spočíva
výlučne na žalobcovi.

Odvolací súd má za to, že výkon práv oprávneného (dodávateľa) podľa vyššie uvedenej rozhodcovskej
doložky je v rozpore s dobrými mravmi, ako aj s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa, a preto je na
danú právnu vec dôvodné aplikovať ustanovenia § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní,
pretože súdny exekútor vykonával exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na túto

neplatnú rozhodcovskú doložku ani nemal byť vydaný, nakoľko rozhodcovský súd nemal ani právomoc
rozhodovať spor účastníkov konania.

V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh
na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného

poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného
titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v
ustanoveniach § 122 až § 124 OSP) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to,
sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a

predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí
vykonávať na pojednávaní za prítomnosti oprávneného a povinného. (uznesenie Najvyššieho súdu SR
z 25. januára 2012, sp. zn. 6 Cdo 228/2011)

V súvislosti s odvolacou námietkou oprávneného o tom, že súd prvého stupňa porušil zákonnú

povinnosť vytýčiť vo veci ústne pojednávanie v zmysle § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, odvolací
súd poukazuje na vyššie uvedenú argumentáciu Najvyššieho súdu SR a tiež dodáva, že exekučný
súd môže konať s pojednávaním alebo bez pojednávania. Rozhodujúca je pri tom povaha dôvodu
na zastavenie exekúcie. Pojednávanie sa musí nariadiť, ak exekučný súd mieni vykonať dokazovanie
na objasnenie skutkových a právnych otázok spojených s tvrdeným dôvodom zastavenie exekúcie. V

zmysle platnej právnej úpravy, ak povinný podá návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm.
k) Exekučného poriadku, exekučný súd obligatórne nariadi pojednávanie a predvolá naň účastníkov
konania. Pokiaľ však exekučný súd rozhoduje o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j)
Exekučného poriadku, môže fakultatívne nariadiť pojednávanie vtedy, ak to považuje nevyhnutné pre
objasnenie veci. Podľa právnej úpravy účinnej od 09.08.2012 do 31.12.2012 bol exekučný súd povinný

nariadiť pojednávanie v prípade, ak rozhodoval o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) a k)
Exekučnéhoporiadku(§57ods.5Exekučnéhoporiadkuvzneníúčinnomod09.08.2012do31.12.2012).
V prejednávanej veci súd prvého stupňa exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku
rozhodnutím zo dňa 27.08.2014, to znamená v čase, kedy zákonná povinnosť exekučného súdu nariadiť
vo veci ústne pojednávanie už neexistovala. Uvedenú odvolaciu námietku oprávneného preto odvolací

súd nepovažoval za dôvodnú.

Odvolací súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími odvolacími dôvodmi oprávneného
uvedenými v podanom odvolaní, pretože s poukazom na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva pri odôvodnení súdneho rozhodnutia sa nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj

na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (viď
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo 216/2012 a nález Ústavného súdu SR III. ÚS 119/03-30).Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219
ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.