Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. jún 2021

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/126/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112205639
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Kolesár

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:7112205639.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Kolesára a sudcov JUDr.

Jarmily Čabaiovej a JUDr. Borisa Brondoša v spore žalobcov: 1/ Y.. R. W., nar. XX.X.XXXX, bytom J..
L. L. 16, L. a 2/ Y. T., nar. XX.X.XXXX, bytom V. XX, V., obaja žalobcovia zastúpení JUDr. Vladimírom
Zeleňákom, advokátom, so sídlom Letná 47, Košice, proti žalovanému: Mesto Košice, Trieda SNP 48/A,
Košice,IČO:00691135,ourčenievlastníckehopráva,oodvolanížalovanéhoprotirozsudkuOkresného
súdu Košice I z 20. novembra 2019, č. k. 10C/29/2012-429

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi v 1. rade a žalovanej v 2. rade 100% trov odvolacieho
konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom určil, že pozemok registra „E“ parc. č. XXXX - orná pôda o výmere XXXXmX, evidovaný
v katastri nehnuteľností na LV č. XXXX pre kat. úz. P., patrí v spoluvlastníckom podiele X/X k celku
do dedičstva po X. V., nar. X.X.XXXX, zomr. XX.X.XXXX (pôvodná žalobkyňa v 1. rade) a v rovnakom
spoluvlastníckom podiele žalobkyni v 2. rade.

2. L. prvej inštancie tým v celom rozsahu vyhovel žalobe, ktorú žalobcovia skutkovo vystavali na
tvrdení, že podľa pzkn. vl. č. XXX pre kat. úz. P. bola pôvodnou vlastníčkou sporných spoluvlastníckych
podielov na pozemku (v pozemkovej knihe evidovanom ako parc. č. XXXX - C. na L. o výmere
XXX štvorcových siah) Y. V., rod A. (matka žalobkyne v 2. rade a prastará matka žalobcu v 1.
rade), že po jej smrti nadobudol nehnuteľnosti najprv T. V. (brat žalobkyne v 2. rade a pôvodnej
žalobkyne v 1. rade), na základe rozhodnutia bývalého U. notárstva V. - mesto sp. zn. H zo dňa
XX.X.XXXX a po jeho smrti žalovaná v 2. rade a pôvodná žalobkyňa v 1. rade, na základe rozhodnutia

bývalého U. notárstva V. - mesto sp. zn. D XXXX/XX zo dňa XX.X.XXXX. T. argumentácie žalobcov je
žalovaný v katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník sporných spoluvlastníckych podielov nesprávne,
nakoľko vyvlastňovacie rozhodnutie bývalého Obvodného národného výboru Košice I, odboru výstavby,
územného plánu a architektúry č. Výst. 3200/88/89-Go. z 9.2.1989, nesmerovalo voči skutočnému
vlastníkovi, a preto nemalo za následok ich nadobudnutie Československým štátom; nevyhnutne preto
nemohlo dôjsť ani k následnému prechodu vlastníckeho práva k nim na žalovaného na základe ust. §
2 ods. 5 zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí.

3. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku skutkovo vyšiel zo zistenia, že pôvodnou
pozemkovoknižnou vlastníčkou spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 1/4 k celku na pozemku,
evidovanom v pozemkovej knihe ako parc. č. XXXX - C. na L. o výmere XXX štvorcových siah,bola Y. V., že po jej smrti dňa XX.XX.XXXX bola takto označená nehnuteľnosť poňatá do dedičstva,
pričom na základe rozhodnutia bývalého Štátneho notárstva Košice - mesto sp. zn. D141/86 zo dňa
21.7.1986 ju nadobudol T. V.. Podľa zistenia súdu prvej inštancie rovnako po T. V. boli po jeho smrti

dňa 20.2.1989 sporné spoluvlastnícke podiely zahrnuté do dedičskej podstaty, pričom na základe
rozhodnutia bývalého Štátneho notárstva Košice - mesto sp. zn. D 1355/88 zo dňa 20.2.1989 ich
nadobudli(každávrozsahuspoluvlastníckehopodielu1/8kcelku)žalovanáv2.radeaX.V.,generálnym
sukcesorom ktorej pozostalosti sa v priebehu konania stal žalobca v 1. rade na základe uznesenia R.. H.
V., notárky sp. zn. H. 192/2016 zo dňa 16.2.2017, vydaného na základe poverenia v dedičskom konaní

vedenom pred Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 24D/530/2016. Súd prvej inštancie mal ďalej za
preukázané, že vyvlastňovacím rozhodnutím bývalého Obvodného národného výboru Košice I, odboru
výstavby, územného plánu a architektúry č. Výst. 3200/88/89-Go. z 9.2.1989 boli dotknuté aj sporné
spoluvlastnícke podiely a že vo vzťahu k nim toto rozhodnutie smerovalo voči v tom čase už nebohej Y.
V. s poznámkou, že sa jedná o vlastníka zdržujúceho sa na neznámom mieste. Hospodárskou zmluvou
o prevode vlastníctva zo dňa 29.12.1990 Československý štát, konajúci prostredníctvom Stavoinvesta,

i.o. Košice previedol „vlastnícke právo“ na „Magistrát mesta Košice“ k pozemkovému celku v kat. úz.
Ťahanovce, zahŕňajúcemu medzi inými tiež parc. č. XXXX o výmere XXXX m2. Na podklade týchto
skutočností došlo podľa skutkového nálezu prvoinštančného súdu v katastri nehnuteľností k zápisu
vlastníckehoprávakpozemkuparc.č.XXXXvprospechžalovaného,avšakažnazákladejehonámietky
v rámci konania o obnove evidencie pozemkov v roku 2008.

4. Na takto ustálený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 1 ods. 1, § 2 ods. 1 a 3, §
8, § 10, § 14, § 16 ods. 1 a 2, § 18 ods. 1 a 2, § 108, § 109 ods. 1 až 3, § 110 ods. 1 až 3,
§ 111 ods. 1 až 3, § 112 ods. 1, § 113 ods. 1 až 4, § 114 ods. 1, § 115 ods. 1 až 3 a § 122
ods. 1 zák. č. 50/1976 Zb., o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon), v znení

účinnom v čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia, § 14 ods. 1 a 2, § 15, § 24 ods. 1 a § 26
ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb., o správnom konaní (správny poriadok), v znení účinnom v čase vydania
vyvlastňovacieho rozhodnutia, § 7 ods. 1 a 2, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 až 4
zák. č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník, v znení neskorších zmien a doplnkov a § 2 ods. 1, 5 a
7, § 14 ods. 1, 2 a 4 zák. č. 138/1991 Zb., o majetku obcí, v znení neskorších zmien a doplnkov.

Na ich základe v prvom rade uzavrel, že vyvlastňovacie rozhodnutie je ničotné, nakoľko Obvodný
národný výbor Košice I, odbor výstavby, územného plánu a architektúry rozhodol o vyvlastnení sporných
spoluvlastníckych podielov voči Y. V. i napriek tomu, že v tom čase evidentne nežila, dedičstvo po
nej bolo riadne prejednané a jej dedič (T. V.) bol známy a údaje o ňom boli zistiteľné aj z vtedajšej
evidencie nehnuteľností, nakoľko dedičské rozhodnutie Štátneho notárstva Košice - mesto sp. zn.

D141/86 zo dňa 21.7.1986 bolo podľa zistenia súdu prvej inštancie doručené vtedajšiemu Stredisku
geodézie ešte dňa 6.8.1986. Podporne súd prvej inštancie tiež skonštatoval, že štátny orgán pri
vyvlastňovaní sporných nehnuteľností pochybil tiež i tým, že s dotknutými osobami neuskutočnil ústne
konanie, aj tým, že vyvlastňovacie rozhodnutie bez opodstatnenia doručoval verejnou vyhláškou a
napokon aj tým, že nevyplatil náhradu za vyvlastnené pozemky skutočným vlastníkom. Vysvetlil v tejto

spojitosti, že i žalovaným predložený poukaz smeroval k realizácii vyplatenia náhrady v prospech tom
čase už nebohej Y. V.. Na podklade týchto úvah súd prvej inštancie vyvodil záver, že „...vlastníctvo
k predmetným pozemkom na základe citovaného vyvlastňovacieho rozhodnutia nikdy neprešlo na
štát hore uvedeným postupom (vyvlastňovacím konaním)“. V ďalšom rade sa súd prvej inštancie v
dôvodoch rozhodnutia vysporiadal s obranou žalovaného, vystavanou na argumentácii, že vlastnícke

právo k sporným nehnuteľnostiam (spoluvlastníckym podielom) nadobudol na základe zák. č. 138/1991
Zb., eventuálne vydržaním. Prvoinštančný súd v odpovedi na primárnu časť tejto argumentácie,
akcentoval, že nadobudnutie vlastníckeho práva obcou od štátu na základe tohto zákona má derivátnu
(nie originárnu) povahu, čo znamená, že jeho predpokladom je existencia vlastníckeho práva štátu.
Podľa jeho záveru, nakoľko vlastníctvo k sporným podielom na základe ničotného vyvlastňovacieho

rozhodnutia na štát neprešlo, nemohlo ho od štátu ako nevlastníka nadobudnúť ani mesto Košice. Podľa
súdu prvej inštancie žalovaný nenadobudol vlastnícke právo k sporným spoluvlastníckym podielom
ani vydržaním. Podľa jeho úsudku oprávnenú držbu nepodporujú predovšetkým žalovaným tvrdené
okolnosti jej vzniku. Zdôraznil, že pri posudzovaní dobromyseľnosti žalovaného je potrebné mať na
zreteli jeho povahu. Podľa jeho vysvetlenia „...nejde o súkromnoprávnu osobu, ale o verejnoprávny

subjekt, existujúci práve na organizáciu, uľahčenie života obyvateľov určitého územia. Žalovaný je
subjekt ktorý vo svojich štruktúrach má odborne zrelé zázemie schopné kompetentne posúdiť právnu
situáciu, stav, okolnosti ako aj možné dôsledky určitého konania resp. nekonania“. Napriek tomu bol
žalovaný zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník sporných spoluvlastníckych podielov až vpriebehu roku 2008. Podľa posúdenia súdu prvej inštancie, žalovaný nepreukázal ani aby nakladal
s vecou počas ním tvrdenej vydržacej doby ako s vlastnou. Pokiaľ aj vo vzťahu k tejto skutočnosti
predložil časti územnoplánovacej dokumentácie, tieto podľa jeho nazerania nepreukazujú uchopenie

sa predmetnej nehnuteľnosti a hospodárenie s ňou. Uvedené nemožno podľa jeho názoru vyvodiť ani
z doplnku k územnému plánu hospodársko-sídelnej aglomerácie Košice z roku 1984, ktorý nasvedčuje
tomu, že ešte pred vyvlastnením územnoplánovacie orgány plánovali zriadenie obytnej zóny - sídliska
Ťahanovce, bez špecifikácie jednotlivých parciel. Zo žalovaným predložených výkresov zároveň podľa
zistenia súdu prvej inštancie vyplýva, že sa priebežne menil účel využitia dotknutého územia (podľa

staršej dokumentácie mala týmto priestorom prechádzať cesta, neskôr sú už na tomto území sú
zakreslené obytné nízkopodlažné stavby). Súd prvej inštancie v tejto spojitosti zdôraznil, že žalovaný
parc. č. XXXX nepoužil na účel, na ktorý mala byť vyvlastnená a skonštatoval, že dokonca časť tejto
parcely žalovaný odpredal fyzickým osobám. Napokon súd prvej inštancie nepovažoval za opodstatnený
aniargumentžalovaného,žežalobcoviahopočasplynutiavydržacejdobyvdržbenehnuteľnostínerušili.
Vyzdvihol v tejto súvislosti, že „... žalobcovia (pôvodné žalobkyne) nemali dôvod pochybovať o svojom

vlastníckom práve k predmetným nehnuteľnostiam. Tento majetok bol riadne prejednaný po ich matke
- pôvodnej pozemnoknižnej vlastníčke Y. V., rod. A. ešte v roku 1986 a predmetnú nehnuteľnosť zdedil
syn poručiteľky a brat pôvodných žalobkýň T. V., rozhodnutie bolo doručené Stredisku geodézie dňa
06.08.1986. Po smrti T. V., ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX, ešte pred vyvlastnením, prebehlo dedičské
konanie, v ktorom bolo dňa 20.02.1989 vydané rozhodnutie D 1355/88, ktoré potvrdilo, že predmetnú

nehnuteľnosť nadobudli pôvodné žalobkyne ku dňu smrti poručiteľa, t.j. k 20.02.1988“. Zdôraznil tiež,
že vyvlastňovacie konanie sa uskutočnilo bez účasti skutočných vlastníkov a že naviac v roku 1989
prebehol vlastnícky spor, ktorého sa ako vlastníci sporných spoluvlastníckych podielov zúčastnili.

5. Napadnutým rozsudkom rozhodol súd prvej inštancie tiež o trovách konania tak, že úspešným

žalobcom priznal nárok na ich plnú náhradu s použitím ust. § 255 ods. 1 C.s.p.

6. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný s návrhom, aby ho odvolací súd v jeho meritórnej
časti zmenil tak, že žalobu zamietne. V odvolaní žalovaný nesúhlasil so skutkovým nálezom súdu
prvej inštancie, že v spore nepreukázal, že o prechode vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam

došlo k spísaniu písomného protokolu a k spracovaniu tiež zoznamu nehnuteľností potvrdeného
obecným zastupiteľstvom, tak, ako to predpokladal zák. č. 138/1991 Z. z. Poukázal v tejto spojitosti na
Hospodársku zmluvu o prevode vlastníctva zo dňa 29.12.1990 s akcentom na to, že jej prílohu tvoril
zoznam nehnuteľností, medzi ktorými je uvedený tiež sporný pozemok. Žalovaný v odvolaní nesúhlasil
ani so skutkovým zistením súdu prvej inštancie, že parc. č. XXXX doposiaľ nepoužil na účel, pre ktorý

bola vyvlastnená. Argumentoval v tejto spojitosti tým, že účelu vyvlastnenia zodpovedá nie len zástavba
obytnými domami, ale aj určitá plocha zelene a občianskej vybavenosti. V rovine právneho posúdenia
žalovaný v odvolaní namietal, že zákon o majetku obcí nespája s neschválením protokolu obecným
zastupiteľstvom žiaden následok a že rovnako bez významu je tiež súdom prvej inštancie vytknutá
skutočnosť, že k podaniu návrhu na zmenu zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností nedošlo

v lehote 12 mesiacov od účinnosti zákona o majetku obcí. Žalovaný v odvolaní argumentoval, že pokiaľ
nedošlo k prechodu vlastníckeho práva k sporným spoluvlastníckym podielom na nehnuteľnostiach na
základe zák. č. 138/1991 Zb., dňom účinnosti tohto predpisu vstúpil do oprávnenej držby, bez toho,
aby musel mať vedomosť o spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva svojim predchodcom. Svojimi
odvolacími námietkami, poukazujúcimi na nesprávnosť skutkových zistení na základe vykonaných

dôkazov a na vady právneho posúdenia veci žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. 365 ods.
1 písm. f) a h) C.s.p. Odvolací súd poznamenáva, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p. na vady,
ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.
Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 C.s.p.
viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli

byť v súlade s ust. § 365 C.s.p. dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí
o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová,
J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha:
C.H.Beck, 2016, 1269s).

7. Žalobcovia sa vo vyjadrení k odvolaniu bez výhrad stotožnili s rozhodujúcimi skutkovými nálezmi
i so spôsobom právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, pričom zvlášť prisvedčili správnosti
jeho parciálnemu záveru, že v konaní nevyšli najavo skutočnosti podporujúce predovšetkým tvrdenie
žalovaného, že sa dobromyseľne uchopil držby. Zdôraznili zároveň skutočnosť, že obrana žalovaného,vystavaná na argumente o nadobudnutí vlastníckeho práva k sporným spoluvlastníckym podielom,
nasvedčuje tomu, že záver súdu prvej inštancie o nulitnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia, v konečnom
dôsledku akceptuje.

8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalovaného ako podané
včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je
prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.), v
rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365

ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v
zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel záveru, že nie je (odvolanie) dôvodné. Rozsudok bol verejne
vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 16.6.2021 po predchádzajúcom oznámení miesta a času
tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu, pri zachovaní lehoty
podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p.

9. Odvolací súd sa v intenciách odvolaním vymedzeného zamerania odvolacieho prieskumu v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto v súlade s ust. § 387 ods. 2 C.s.p.
v odôvodnení ťažiskovo konštatuje, že dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku
spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje za vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.), a tiež
úplné z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie

obomaprocesnýmistranami(§387ods.3vetaprváC.s.p.).Lennazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia, reagujúc tým zároveň na podstatné argumenty žalovaného v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta
druháC.s.p.),odvolacísúdtietodôvodyvniektorýchsmerochprecizuje.Odvolacísúdpritomzdôrazňuje,
že z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že pri jeho formovaní sa súd prvej inštancie
vysporiadal s celým radom skutkových a právnych otázok, z ktorých viaceré neboli pre rozhodnutie

podstatné. Zjavne len niektoré z nich totiž boli v myšlienkových pochodoch súdu prvej inštancie nosné
v tom význame, že buď priamo alebo sprostredkovane vplývali na jeho kľúčové závery. Preto aj napriek
tomu, že žalovaný svojimi odvolacími námietkami a žalobcovia svojou argumentačnou reakciou na
ne, nastolili predmetom odvolacieho prieskumu istý rozsah otázok, odvolací súd sa v dôvodoch tohto
rozhodnutia obmedzil len na tie z nich, ktoré majú z jeho pohľadu pre vec zásadný význam. Odvolací

súd v tejto spojitosti upriamuje pozornosť na to, že Ústavný súd SR vo svojej rozhodovacej praxi k
potrebnosti zodpovedania nepodstatných otázok formuloval (tiež) záver, že „...všeobecný súd nemusí
daťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.“ (napr. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04). V inom

rozhodnutí ( II. ÚS 200/09) ústavný súd obdobne uviedol, že „...odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať
odpoveď na každú poznámku či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné,
aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania
a aby mu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému..“ Žiada sa v
tejto súvislosti pripomenúť tiež výstižný záver, formulovaný ESĽP v rozhodnutí vo veci Ruiz Torija proti

Španielsku, v zmysle ktorého „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku
reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument
(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci“

10. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami nastolil ťažiskovým predmetom odvolacieho prieskumu,

správnosť nazerania súdu prvej inštancie na otázku oprávnenosti držby sporného pozemku. Súd prvej
inštancie na túto žalovaným už v priebehu prvoinštančného konania formulovanú esenciálnu otázku,
odpovedal v jeho neprospech, vo svojej podstate s vysvetlením, že v okolnostiach prípadu nevzhliadol
skutočnosť, predstavujúcu právny dôvod (titul) jeho oprávnenej držby. Odvolací súd považuje za
potrebné uviesť na pravú mieru, že platná právna úprava nepredpokladá pre oprávnenú držbu žiaden

titul; vyžaduje len, aby držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti bol v dobrej viere, že mu vec patrí.
Držiteľ teda musí byť v dobrej viere, že je tu taký právny titul, ktorý má podľa platného práva za
následok prevod alebo prechod vlastníctva, aj keď v skutočnosti takého titulu niet. Presvedčenie o
existencii takéhoto domnelého vlastníckeho titulu pritom musí mať objektívny základ (so zreteľom na
všetky okolnosti) a teda musí spočívať na ospravedlniteľnom skutkovom, výnimočne, vzhľadom na

uplatňovanie pravidla, že neznalosť zákona neospravedlňuje, aj na omyle právnom. V právnej praxi
sa za ospravedlniteľný právny omyl považujú napríklad prípady, kedy presvedčenie o vlastníctve bolo
vyvolané nejasným znením zákona, alebo nesprávnym predpokladom o právnom postavení subjektov
alebo právnom statuse predmetov občianskoprávnych vzťahov. Skutkovú povahu má napríklad omylkupujúceho ohľadne priebehu vlastníckej hranice kupovaného pozemku, založený umiestnením
oplotenia. Z textu zákona vyplýva, že oprávnená držba sa nemôže zakladať na takom omyle držiteľa,
ktorému sa mohol pri normálnej opatrnosti vyhnúť. Pre úplnosť nemožno v tejto spojitosti nespomenúť

ani záver formulovaný Ústavným súdom SR v náleze sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo 14. novembra 2018,
vystavaný na fakticite oprávnenej držby a pocite neškodenia oprávneného držiteľa, podľa ktorého pri
posudzovaní dobromyseľnosti držby treba skúmať to, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o
tom, že držanú vec poctivo nadobudol a že nemôže byť rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné
podmienky (v posudzovanom prípade písomnú formu zmluvy o prevode nehnuteľností a aj jej registráciu

bývalýmštátnymnotárstvom).Trebazdôrazniť,žeústavnýsúdvtomtorozhodnutímarginalizovalprávne
podmienky prevodu nehnuteľností predovšetkým z dôvodu prítomnosti špecifík veci a dĺžky uplynulého
času. Tie podľa jeho vysvetlenia „... vyvažujú nedôslednosť týkajúcu sa formálnych náležitostí prevodu
a držba tak môže byť považovaná za oprávnenú“. Mal na zreteli tiež neprítomnosť signálov zneužitia
inštitútu vydržania, napr. nedôveryhodných dokumentov či svedectiev.

11. Vo svetle týchto právno-teoretických východísk sa prirodzene natíska základná otázka, ktorú
je potrebné pre záver o prítomnosti oprávnenej držby odvolateľa zodpovedať a síce, či tu je daná
okolnosť, objektívne zakladajúca jeho presvedčenie, že je vlastníkom dotknutého pozemku. Ani z
pohľadu odvolacieho súdu na takto postavenú otázku nemožno odpovedať kladne. Naproti náhľadu
žalovaného i odvolací súd (rovnako ako súd prvej inštancie) zastáva názor, že presvedčenie odvolateľa

o vlastníckom práve ku konkrétnej veci nemohol v danom prípade založiť len zákonom č. 138/1991
Zb. všeobecne upravený inštitút prechodu vlastníctva na obce z majetku štátu, ale len na jeho základe
deklarovaná skutočnosť, že na žalovaného z majetku štátu prechádza konkrétne určená vec, tak, ako
to predpokladá ust. § 14 ods. 1 a 2 uvedeného zákona. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s názorom
žalovaného, že povahu takéhoto určenia, v podobe protokolu o prechode vlastníctva, ktorý mal podľa

prechodných ustanovení zákona o majetku obcí predstavovať podklad pre zápis vlastníckeho práva v
evidencii nehnuteľností, možno pripísať Hospodárskej zmluve o prevode vlastníctva zo dňa 29.12.1990.
Jednak preto, že tento právny úkon bol urobený ešte pred prijatím zák. č. 138/1991 Zb. a jednak
tiež z dôvodu, že svojím obsahom táto zmluva evidentne smerovala ku kreovaniu právneho vzťahu
medzi žalovaným a štátom a nie k realizácii zákonom určeného usporiadania medzi nimi. Pre úplnosť

odvolací súd poznamenáva, že presvedčenie žalovaného o vlastníctve spoluvlastníckych podielov
nemohla založiť ani samotná hospodárska zmluva. Predovšetkým to žalovaný v rámci svojej obrany
netvrdil, keďže v konaní obhajoval iný nadobúdací titul (prechod na základe zák. č. 138/1991 Zb.), ako
odvolací súd zdôraznil už v zrušujúcom uznesení sp. zn. 5Co/634/2015 zo dňa 27.10.2016. Faktom
je tiež, že hospodárska zmluva pre takéto usporiadanie ani neposkytuje reálnu oporu, keďže podľa v

nej výslovne prejavenej vôle (v bode 8) sa žalovaný nemal stať vlastníkom dotknutých nehnuteľností
(medzi inými tiež parc. č. 1053), ale len ich operatívnym správcom, s tým, že vlastnícke právo malo byť
v evidencii nehnuteľností naďalej zapísané v prospech Československému štátu. Táto skutočnosť sama
o sebe vylučuje oprávnenosť držby uchopenej na základe hospodárskej zmluvy (por. Spáčil, J. Ochrana
vlastnictví a držby v Občanském zákoníku. 2. doplněné vydání, Praha: C.H.Beck, 2005, 231s).

12. Odvolací súd z týchto dôvodov ako vecne správny potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako v
napadnutom vyhovujúcom výroku (v jeho oboch častiach), tak aj v závislom výroku o trovách konania,
majúcom správny základ v plnom úspechu žalobcov v spore.

13. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

14. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

15. V odvolacom konaní mali žalobcovia plný procesný úspech, a preto im v súlade s citovanými
zákonnými ustanoveniami vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalovanému, ktorý bol v konaní
neúspešný. Na tomto základe odvolací súd priznal žalobcom nárok náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu.

16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je

rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§424C.s.p.).Dovolaniesapodávavlehotedvochmesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia

len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na
príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ
domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej

hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)