Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, July 28, 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 30S/50/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5021200117
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 07. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Jančárová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5021200117.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany

Jančárovej a členiek senátu JUDr. Martiny Brniakovej a Mgr. Silvie Tisovej, v právnej veci žalobcu:
WEST GAS s.r.o., so sídlom Na Bráne 8665/4, 010 01 Žilina, IČO: 36 207 284, právne zastúpeného
Advokátska kancelária JUDr. Michal Krnáč, s.r.o., so sídlom Vojtecha Tvrdého 793/21, 010 01 Žilina,
IČO: 52 791 777, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63,
974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. 102272945/2017 zo dňa 30.10.2017, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi a žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Daňový úrad Žilina, pobočka Martin rozhodnutím č. 101815882/2017 zo dňa 22.08.2017 podľa §
79a ods. 3 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o dani z pridanej hodnoty“, „zákon o DPH“) priznal žalobcovi úrok z nadmerného odpočtu
v sume 140,80 € zo sumy vráteného nadmerného odpočtu vo výške 23 849,86 € na dani z pridanej
hodnotyzazdaňovacieobdobiejún2016.Priznanýúrokbudezaplatenýdo15dníododňanadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia o priznaní úroku z nadmerného odpočtu alebo použitý podľa § 79 zákona č.

563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej Daňový poriadok, DP). Z odôvodnenia rozhodnutia
vyplýva, že správca dane v zmysle § 46 ods. 2 Daňového poriadku vykonal u daňového subjektu
(žalobcu) daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho
časti za zdaňovacie obdobie jún 2016. Daňová kontrola bola začatá dňa 20.09.2016 a ukončená dňa
04.08.2017 doručením Protokolu č. 101662084/2017. Daňový subjekt podal dňa 22.07.2016 daňové
priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie jún 2016, v ktorom vykázal nadmerný odpočet vo výške 64
189,34 €. Daňový subjekt podal dňa 24.08.2016 daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie júl

2016,vktoromvykázaldaňovúpovinnosťvovýške40339,48€.Lehotanavrátenienadmernéhoodpočtu
za zdaňovacie obdobie jún 2016 začala plynúť dňa 25.08.2016, posledný deň navrátenia nadmerného
odpočtu za zdaňovacie obdobie jún 2016 bol deň 23.09.2016. Daňovou kontrolou neboli u daňového
subjektu zistené žiadne nedostatky. Z celkového nadmerného odpočtu 64 189,34 € bol v nasledujúcom
zdaňovacom období odpočítaný nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti vo výške 40 339,48
€. Časť nadmerného odpočtu vo výške 1 749,74 € bola preúčtovaná na úhradu splatných preddavkov na
dani z príjmov právnickej osoby s dátumom preúčtovania 10.08.2017 a zostávajúca časť nadmerného

odpočtu vo výške 22 100,12 € bola dňa 14.08.2017 daňovému subjektu vrátená. S poukazom na ust.
§ 79a ods. 1 zákona o DPH vzhľadom k tomu, že od uplynutia posledného dňa lehoty na vrátenie
nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie jún 2016 uplynulo viac ako šesť mesiacov, správca dane
priznal daňovému subjektu úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobiejún 2016. Správca dane poukázal tiež na ust. § 79a ods. 2 zákona o DPH a uviedol spôsob výpočtu
úroku z nadmerného odpočtu, ktorý po zaokrúhlení predstavuje sumu 140,80 €.

2. O odvolaní žalobcu zo dňa 14.09.2017 rozhodol žalovaný tak, že rozhodnutím č.
102272945/2017 zo dňa 30.10.2017 podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku rozhodnutie Daňového úradu
Žilina č. 101815882/2017 zo dňa 22.08.2017 potvrdil. Žalovaný po preskúmaní v odvolaní uvedených
námietok zistil, že záver správcu dane je v zmysle Daňového poriadku a rozhodnutie vychádza z
objektívne zisteného skutkového stavu. Podľa žalovaného priznanie náhrady za zadržanie nadmerného

odpočtu počas daňovej kontroly (úroku z nadmerného odpočtu - § 79a) bol zavedený do zákona o DPH
s účinnosťou od 01.01.2017 v súlade s výkladovými pravidlami vyplývajúcimi z rozhodnutí
Súdneho dvora EÚ, predovšetkým s čl. 183 Smernice 2006/112/ES, ktorý žalovaný citoval. Článok 183
bol prevzatý § 79 zákona o DPH, v ktorom sú upravené podmienky a lehoty vrátenia deklarovaného
nadmerného odpočtu, ale neobsahujú priznanie finančnej náhrady za obdobie výkonu daňovej kontroly
deklarovaného nadmerného odpočtu. Z viacerých rozsudkov Súdneho dvora EÚ zaoberajúcimi sa

výkladom článku 183 Smernice 2006/112/ES, napr. odvolávajúcim sa citovaný rozsudok C-107/10, ale
aj z rozsudkov C-431/12, C-654/13, C-120/15 vyplynul v súvislosti s aplikáciou vnútroštátneho
práva názor, že ak zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške
nadmerného odpočtu, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované
zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality. Prináleží vnútroštátnemu

právnemu poriadku každého členského štátu stanoviť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky
z omeškania. V súlade s citovanou judikatúrou bola zavedená do vnútroštátneho predpisu úprava
zakotvená v § 79a. Zadržanie finančných prostriedkov po dobu nevyhnutnú na vykonanie daňovej
kontroly je aj podľa judikatúry súdneho dvora oprávnené a legitímne, nakoľko slúži na preverenie
skutočnostípotrebnýchpresprávneurčeniedane anapredchádzanieaodhaľovaniedaňových

podvodov. Ďalej žalovaný poukázal na aktuálny rozsudok Súdneho dvora EÚ, ktorým je rozsudok
C-120/15 a poukázal tiež na skutočnosť, že súdny dvor uznal, že členské štáty s cieľom zabezpečiť na
svojom území správne vyberanie splatnej dane z pridanej hodnoty v plnej výške sú povinné overovať
daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj
vypočítať a vybrať dlžnú daň. Z toho vyplýva, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu môže byť

v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto
lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne
vykonanie daňovej kontroly. Súdny dvor EÚ uviedol, že keď dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu
zdaniteľnej osobe po uplynutí primeranej lehoty, zásada neutrality daňového systému vyžaduje, aby
takto generované finančné straty na ujmu zdaniteľnej osoby, ktoré vyplývajú z nemožnosti disponovať

s predmetnými peňažnými sumami, boli kompenzované zaplatením úrokov z omeškania. Súdny dvor
tiež uviedol, že v prípade chýbajúcich právnych predpisov Európskej únie prináleží vnútroštátnemu
právnemu poriadku každého členského štátu stanoviť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky z
omeškania. Tieto podmienky však musia rešpektovať zásady ekvivalencie a efektivity a nesmú byť
nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných nárokoch založených na ustanoveniach vnútroštátneho

práva, ako ani ustanovené takým spôsobom, aby prakticky znemožnili výkon práv priznaných právnym
poriadkom únie, alebo tento výkon nadmerne sťažili. Súdny dvor súčasne zdôraznil, že nie je príslušným
na to, aby v konkrétnom prípade vykladal vnútroštátne právo, ani aby uplatnil právo únie a má za to, že
vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či vo veci, v ktorej koná, boli dodržané zásady ekvivalencie
a efektivity a prípadne zabezpečiť, aby sa dodržali. Žalovaný k námietke odvolávajúceho sa daňového

subjektu k výške úroku 15 % a počítaniu lehôt od 24.09.2016 poukázal na skutočnosť, že správca dane
nevrátil nadmerný odpočet za jún 2016 podľa § 79 ods. 1 zákona o DPH, ale vykonal u odvolávajúceho
sa za uvedené obdobie daňovú kontrolu nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH. Pretože
nedodržal šesťmesačnú lehotu, bola výška úroku a jeho výpočet stanovený podľa § 79a ods. 2 zákona
o DPH. Lehoty (dni omeškania) na vrátenie nadmerného odpočtu sa počítajú od uplynutia šiestich

mesiacov od dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1,
2 alebo odsek 5 do dňa jeho vrátenia. Pri správe daní sú daňové orgány povinné postupovať v súlade s
daňovýmizákonmi,aleajsÚstavouSlovenskejrepubliky,ktorávčl.2ods.2zakotvuje,že„štátneorgány
môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, a
preto nie sú oprávnené priznávať úrok z omeškania v inej výške a za iné obdobie, ako je stanovené

zákonom o DPH. Na neprimeranú výhodu z priznania úroku požadovanú odvolávajúcim sa žalovaný
poukázalnarozhodnutieKrajskéhosúduvBratislaveč.2S43/16-247zodňa07.12.2016,podľaktorého
„priznanie úrokov vo výške 10 % ročne zo zadržanej sumy od uplynutia zákonných lehôt na vrátenie
nadmerného odpočtu až do jeho vrátenia daňovému subjektu, ktorého sa domáhajú žalobcovia, sa súdujaví ako neprimeraná výhoda pre kontrolovaný daňový subjekt v porovnaní s inými daňovými subjektmi,
u ktorých kontrola vykonaná nebola. Zúročenie zadržaných finančných prostriedkov sadzbou 10 % by
totiž znamenalo také ekonomické zhodnotenie, ktoré by v danom čase nebolo možné na bankovom trhu

dosiahnuť“. Žalovaný tak dospel k záveru, že postup správcu dane pri výpočte lehôt a použitej úrokovej
sadzbe podľa § 79a zákona o DPH je správny a je v súlade s platnými ustanoveniami zákona o DPH.

3. Proti rozhodnutiu žalovaného podal v zákonom stanovenej lehote žalobca správnu žalobu, v ktorej
namietal,žesprávcoviadanenemaliprivýpočtepredmetnéhoúrokuzohľadniťlenvnútroštátnepredpisy,

ale mali pri kalkulácii predmetného úroku použiť aj právne normy zaväzujúce Slovenskú republiku z titulu
jej členstva v Európskej únii, t. j. pramene práva platného komunitárneho, resp. únijného práva EÚ, ktoré
právne normy majú bez akýchkoľvek pochybností prednosť pred ustanoveniami zákona o DPH, a to
priamo v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy SR. Právo EÚ vo vzťahu k riešeniu otázok vrátenia nadmerného
odpočtu DPH a jeho úročenia vnútroštátnou právnou úpravou dlhodobo konštantne stanovuje, že tieto
otázky je potrebné riešiť v súlade so zásadami ekvivalencie a efektivity DPH, neutrality DPH, právnej

istoty a ochrany legitímnej dôvery a proporcionality DPH. Slovenské vnútroštátne predpisy, ustanovenia
§ 79a ods. 1 a 2 zákona o DPH a s nimi súvisiace ustanovenia § 85ke, zákona o DPH, ktoré zakotvili
spôsob implementácie úroku z nadmerného odpočtu vo vzťahu k daňovým kontrolám začatým pred
01.01.2017, riešia predmetné otázky v príkrom rozpore s uvedenými zásadami. Postup diferencovaného
stanovovania úrokovej sadzby stavia daňové subjekty v porovnaní s orgánmi správy daní, obdobné

nároky, ktorých sú upravené v ust. § 156 ods. 2 Daňového poriadku, celkom jednoznačne do pozície
nerovnoprávnych a diskriminovaných subjektov a súčasne stavia nárok na spravodlivú výšku úroku z
nadmerného odpočtu do pozície nerovnoprávneho nároku aj vo vzťahu k ostatným obdobným nárokom
daňových subjektov, ktoré sú upravené napríklad v § 79 ods. 3 Daňového poriadku alebo v § 16 ods.
4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorýchzákonov.RovnakýnázorpritomvyslovilvoviacerýchsvojichrozhodnutiachajEurópskysúdny
dvor, pričom spomenul rozhodnutia: C-654/13, C-120/15 a C-654/13. Podľa názoru žalobcu sú teda
ustanovenia § 79a ods. 1 a 2 zákona o DPH vo vzťahu k otázke dodržania zásady ekvivalencie a
efektivity DPH, zásady neutrality DPH a zásady proporcionality DPH celkom jednoznačne v rozpore
s týmito zásadami, k čomu poukázal aj na rozhodnutie ESD C-107/10, z ktorého citoval, a tak isto

poukázal na to, že označené ustanovenia zákona o DPH sú vo vzťahu k otázke dodržania zásady
právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery celkom jednoznačne v rozpore aj s touto zásadou. Namietal,
že predmetný úrok je v danom prípade kalkulovaný za obdobie, ktoré začne plynúť až po uplynutí doby
šiestich mesiacov, ktorá začala plynúť prvým dňom po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu.
Ustálená judikatúra ESD pritom zakotvuje pre správcov dane povinnosť úročiť vracaný nadmerný

odpočet DPH úrokom, ktorý je vždy kalkulovaný za obdobie, ktoré sa začína už uplynutím lehoty, v
ktorej mal byť nadmerný odpočet DPH zdaniteľnej osobe obvykle nahradený, čo je v prípade žalobcu,
v zmysle ustanovení § 79 ods. 1 druhá veta zákona o DPH, lehota 30 dní od podania daňového
priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet
vznikol. Poukázal pritom na ustálenú judikatúru ESD, a to rozhodnutie C-120/15 vo veci Kovozber, s.r.o,

proti Daňový úrad Košice, z ktorého citoval, ako i ďalšie rozhodnutia v spojených veciach C-286/94,
C-340/95, C-401/95 a C-47/96, a tiež C-107/10, C-431/12 a C-25/07, z ktorých rovnako citoval. Namietal,
že žalovaný sa s touto argumentáciou žiadnym spôsobom vo svojom rozhodnutí nevysporiadal, pričom
bol to práve ESD, ktorý vo svojom rozhodnutí C-120/15 vyslovene riešil otázku slovenskej právnej
úpravy a celkom jednoznačne uviedol, že výška úrokov nadmerného odpočtu by mala byť stanovená

ekvivalentne vo vzťahu k úrokom uplatňovaným pri obdobných nárokoch (v bode 30) a že lehota
6 mesiacov, počas ktorých majú správcovia dane právo zadržiavať vrátenie nadmerného odpočtu
titulom vykonávania daňových kontrol bez toho, aby správcovia dane toto kompenzovali úrokom za
toto obdobie, odporuje právu Európskej únie z titulu rozporu s vyššie uvedenými zásadami (v bodoch
25 a 26). Tak daňový úrad ako aj finančné riaditeľstvo vyslovili vo svojich rozhodnutiach nesprávne a

súčasne neodôvodnené právne závery týkajúce sa tzv. eurokonformného výkladu a tzv. eurokonformnej
implementácie ustanovení § 79a ods. 1 a 2 zákona o DPH v spojení s ustanoveniami § 85ke zákona o
DPH, na základe čoho je tak rozhodnutie daňového úradu ako aj žalovaného nezákonné. Poukázal tiež
na aplikovateľné právne normy vo veci a zhrnul, že žalobca bol ukrátený na jeho subjektívnych právach
na úrok z nadmerného odpočtu DPH kalkulovaný v primeranej výške a za primerané obdobie, ako i na

riadne odôvodnené rozhodnutia správcov dane. Žiadal, by Krajský súd Žilina napadnuté rozhodnutie
žalovaného, ako aj rozhodnutie daňového úradu, zrušil ako nezákonné podľa ustanovení § 191 ods. 1
písm. c), d) a g), § 191 ods. 3 písm. a) zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku, nakoľko
obe rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a súčasne sú nepreskúmateľnépre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov. Konajúci súd by mal vo veci vysloviť právny názor,
podľa ktorého žalobcovi patrí nárok na úrok z nadmerného odpočtu minimálne vo výške 10 % ročne
(nazákladeprávnejúpravyobsiahnutejvustanoveniach§79ods.3Daňovéhoporiadkuplatnejaúčinnej

do 31.12.2017), alternatívne vo výške 15 % ročne (na základe ekvivalentnej právnej úpravy obsiahnutej
v ustanoveniach § 156 ods. 2 Daňového poriadku), a to za obdobie od 24.09.2016 vrátane až do úplného
vrátenia sumy nadmerného odpočtu vo výške 23 849,86 € žalobcovi. Žalovaného žiadal zaviazať k
povinnosti nahradiť žalobcovi trovy konania tak, ako ich upravuje § 167 a nasl. Správneho súdneho
poriadku.

4. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 03.04.2018. Zotrval pritom na
argumentácii uvedenej v odôvodnení žalovaného, ako i správcu dane a zopakoval, že nakoľko od
uplynutia posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie jún 2016
uplynulo viac ako 6 mesiacov (výkon kontroly od 20.09.2016 do 04.08.2017), správca
dane priznal žalobcovi úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie jún

2016 vo výške 140,80 €. Nesúhlasil pritom so žalobcom a jeho vyjadrením o nezákonnosti rozhodnutia
žalovaného a rozhodnutia daňového úradu, ako i porušením subjektívnych práv a právom chránených
záujmov žalobcu, o čom poukázal na skutočnosť, že základným právnym normatívom slovenského
zákona o DPH, účinného od 01.05.2004, bola Šiesta smernica Rady 77/388/EHS, ktorá bola nahradená
novou smernicou - Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z

pridanej hodnoty, ktorá je účinná od 01.01.2007. Pravidlá uvedené v týchto smerniciach sú prevzaté
do slovenského zákona o DPH. Smernica ako právny akt EÚ má prednosť pred slovenským zákonom,
čo vyplýva z čl. 7 Ústavy SR. Ďalším predpisom, ktorý je nadriadený slovenskému zákonu o DPH,
je záväzný vo všetkých častiach a je priamo aplikovateľný v každom členskom štáte, je Vykonávacie
nariadenie Rady (EÚ) č. 282/2011 z 15. marca 2011, ktorým sa ustanovujú vykonávacie opatrenia

Smernice2006/112/ESospoločnomsystémedanezpridanejhodnoty.Výkladovýmzdrojomjednotlivých
článkovsmernicesúrozsudkySúdnehodvoraEÚ.Priznanienáhradyzazadržanienadmernéhoodpočtu
počas daňovej kontroly (úroku z nadmerného odpočtu - § 79a) bol zavedený do zákona o DPH s
účinnosťou od 01.01.2017 v súlade s výkladovými pravidlami vyplývajúcimi z rozhodnutí Súdneho dvora
EÚ, predovšetkým s čl. 183 Smernice 2006/112/ES. Článok 183, ktorý žalovaný vo vyjadrení citoval,

bol prevzatý § 79 zákona o DPH, v ktorom sú upravené podmienky a lehoty vrátenia deklarovaného
nadmerného odpočtu, ale neobsahujú priznanie finančnej náhrady za obdobie výkonu daňovej kontroly
deklarovaného nadmerného odpočtu. Z viacerých rozsudkov SD EÚ zaoberajúcimi sa výkladom čl. 183
Smernice 2006/112/ES, napr. rozsudok C-107/10, ale aj z rozsudkov C-431/12, C-654/13 a C-120/15
vyplynul v súvislosti s aplikáciou vnútroštátneho práva názor, že ak zdaniteľná osoba dočasne nemôže

disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu, je postihnutá hospodárskym
znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržanie
zásady daňovej neutrality. Prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu
stanoviť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky z omeškania.
V súlade s citovanou judikatúrou bola zavedená do vnútroštátneho predpisu úprava zakotvená v §

79a - náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, ktorá upravuje podmienky
ich priznávania. Zadržanie finančných prostriedkov po dobu nevyhnutnú na vykonanie daňovej
kontroly je aj podľa judikatúry súdneho dvora oprávnené a legitímne, nakoľko slúži na preverenie
skutočností potrebných pre správne určenie dane a na predchádzanie a odhaľovanie daňových
podvodov. Aktuálnym rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci úroku z nadmerného odpočtu je rozsudok

C-120/15, ktorý deklaroval, že hoci článok 183 Smernice o DPH nestanovuje povinnosť zaplatiť úroky
z nadmerného odpočtu, ktorý sa má vrátiť, ani deň, od ktorého na tieto úroky vzniká nárok, táto
okolnosť sama o sebe neumožňuje prijať záver, že uvedené ustanovenie sa musí vykladať v tom zmysle,
že na podmienky stanovené členskými štátmi na vrátenie nadmerného odpočtu sa nevzťahuje
nijaká kontrola. K zásade neutrality sa súdny dvor vyjadril tak, že podmienky vrátenia nadmerného

odpočtu musia umožniť, aby mohla byť zdaniteľnej osobe za primeraných podmienok vrátená celá
suma vyplývajúca z nadmerného odpočtu, čo znamená, že vrátenie sa uskutoční v primeranej lehote
vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným spôsobom, pričom prijatý spôsob vrátenia nesmie
v nijakom prípade pre zdaniteľnú osobu predstavovať žiadne finančné riziko. Súdny dvor uznal, že
členské štáty s cieľom zabezpečiť na svojom území správne vyberanie splatnej dane z pridanej hodnoty

v plnej výške sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné
relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a vybrať dlžnú daň. Z toho vyplýva, že lehota na
vrátenie nadmerného odpočtu môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly
bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračujemedze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie daňovej kontroly. Súdny dvor EÚ v predmetnom
uzneseníuviedol,žekeďdôjdekvráteniunadmernéhoodpočtuzdaniteľnejosobepouplynutíprimeranej
lehoty, zásada neutrality daňového systému vyžaduje, aby takto generované finančné straty na ujmu

zdaniteľnej osoby, ktoré vyplývajú z nemožnosti disponovať s predmetnými peňažnými sumami, boli
kompenzované zaplatením úrokov z omeškania. Súdny dvor tiež uviedol, že v prípade chýbajúcich
právnych predpisov Európske únie prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského
štátu stanoviť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky z omeškania. Tieto podmienky však musia
rešpektovať zásady ekvivalencie a efektivity a nesmú byť nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných

nárokoch založených na ustanoveniach vnútroštátneho práva, ako ani ustanovené takým spôsobom,
aby prakticky znemožnili výkon práv priznaných právnym poriadkom únie, alebo tento výkon nadmerne
sťažili. Súdny dvor súčasne zdôraznil, že nie je príslušným na to, aby v konkrétnom prípade vykladal
vnútroštátne právo, ani aby uplatnil právo únie a má za to, že vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či vo
veci, v ktorej koná, boli dodržané zásady ekvivalencie a efektivity a prípadne zabezpečiť, aby sa dodržali.
Žalovaný k námietke žalobcu k výške úroku 15 % a počítaniu lehôt od 24.09.2016 poukázal na

skutočnosť,žesprávcadanenevrátilnadmernýodpočetzajún2016podľa§79ods.1zákonaoDPH,ale
vykonal u žalobcu za uvedené obdobie daňovú kontrolu nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 6 zákona
o DPH. Pretože nedodržal šesťmesačnú lehotu, bola výška úroku a jeho výpočet stanovený podľa § 79a
ods. 2 zákona o DPH. Lehoty (dni omeškania) na vrátenie nadmerného odpočtu sa počítajú od uplynutia
šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa §

79 ods. 1, 2 alebo odseku 5 do dňa jeho vrátenia. Pri správe daní sú daňové orgány povinné postupovať
v súlade s daňovými zákonmi, ale aj Ústavou Slovenskej republiky, a preto nie sú oprávnené priznávať
úrok z omeškania v inej výške a za iné obdobie, ako je stanovené zákonom o DPH. Na neprimeranú
výhodu z priznania úroku požadovanú žalobcom žalovaný poukazuje na rozhodnutie Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 2S 43/16-247 zo dňa 07.12.2016. Žalovaný tak dospel k záveru, že postup

správcu dane pri výpočte lehôt a použitej úrokovej sadzbe podľa § 79a zákona o DPH je správny a
v súlade s platnými ustanoveniami zákona o DPH. K vyjadreniu žalobcu k vykladaniu práva EÚ, jeho
zásadám a princípom a vysloveným názorom ESD žalobca nezaujíma žiadne stanovisko a má za to, že
v napadnutom rozhodnutí sa vysporiadal s námietkami, ktoré boli uvedené v odvolaní proti rozhodnutiu
správcu dane a rozhodoval na základe platných predpisov - Daňového poriadku a zákona o DPH. Na

základeuvedenéhožiadalžalobuzamietnuťažalobcovinepriznaťnáhradusúdnychtrovatrovvlastného
právneho zastúpenia.

5. Žalobca v replike zo dňa 05.06.2018, podanej po lehote určenej správnym súdom, spojenej so
sudcovskou koncentráciou, v reakcii na vyjadrenie žalovaného zo dňa 03.04.2018 zotrval na žalobných

argumentoch a zdôraznil, že vnútroštátne súdy sú povinné v prípade potreby neaplikovať ustanovenia
vnútroštátneho právneho predpisu, ktoré je v rozpore s právom únie a trval na tom, aby správny súd
jeho správnej žalobe v plnom rozsahu vyhovel.

6. V zákonnej lehote žalovaný dupliku nepodal.

7. Správny súd v posudzovanej veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 30S/117/2017 zo dňa 20.11.2018,
ktorým žalobu žalobcu postupom podľa § 190 SSP zamietol, pričom žalobcovi a žalovanému náhradu
trov konania nepriznal. Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade kasačnej sťažnosti žalobcu
rozsudkom sp. zn. 10Sžsfk/29/2019 zo dňa 26.01.2021 rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn.

30S/117/2017-69 z 20.11.20218 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení rozsudku
(bod 26.) okrem iného uviedol, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu, pokiaľ ide o jeho vlastnú
argumentáciu,vnedostatočnejmierereflektujenapodstatnénámietkyuvádzanésťažovateľomvžalobe.
Krajský súd sa vo väčšej miere venoval vývoju právnej úpravy nároku na náhradu za zadržanie
nadmernéhoodpočtu(čosamoosebenieje,samozrejme,naškoduveci),alenásledneužnedostatočný

priestor venoval vlastným úvahám pri právnom posúdení veci v reakcii na konkrétne žalobné námietky.
Najvyšší súd dal za pravdu sťažovateľovi, že krajský súd sa v odôvodnení rozsudku nevenoval jeho
argumentácii ohľadne neprijateľnej retroaktivity stanovenia úrokovej sadzby a s tým spojenej zásady
právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery, a tiež nedostatočne reagoval na námietky neprijateľnosti
absencie náhrady za zadržiavaný nadmerný odpočet počas šiestich mesiacov trvania daňovej kontroly.

Úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude vec opätovne prejednať v medziach podanej správnej
žaloby a následne vo veci rozhodnúť, pričom krajský súd bude povinný svoje rozhodnutie náležite a
presvedčivo odôvodniť.8. Krajský súd v Žiline na nariadenom pojednávaní dňa 28.07.2021 podľa § 107 ods. 1 písm. a) zákona
č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), preskúmal napadnuté rozhodnutie v zmysle
§ 177 a nasl. SSP v medziach žalobných bodov (§ 134 ods. 1, § 183 SSP) a zistil, že napadnuté

rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom. Vzhľadom na neprítomnosť účastníkov a právneho
zástupcu žalobcu, ktorí sa ospravedlnili (č. l. 50, 54 a 56 súdneho spisu) súd postupoval podľa § 137 ods.
3 SSP a rozsudok vyhlásil vyvesením skráteného písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na Úradnej
tabuli súdu a uverejnením na webovej stránke súdu od 28.07.2021 po dobu 14 dní, do 11.08.2021.

9. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa § 183 SSP žalobca môže rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný
návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby.

Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k
záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

Podľa § 79a ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom k 31.12.2017,
ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1,

2 alebo ods. 5 a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa
lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5, platiteľ má nárok na náhradu
za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej len "úrok z nadmerného odpočtu") podľa odseku 2.

Podľa § 79a ods. 2 citovaného zákona platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške

dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho
roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak táto úroková sadzba nedosiahne 1,5 %, pri výpočte úroku z
nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5 %. Úrok sa vypočíta zo sumy
vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa
nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5

do dňa jeho vrátenia vrátane.

Podľa § 79a ods. 3 citovaného zákona o priznaní úroku z nadmerného odpočtu podľa odsekov 1 a
2 daňový úrad rozhodne do 15 dní od vrátenia nadmerného odpočtu a úrok z nadmerného
odpočtu platiteľovi zaplatí do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o priznaní úroku

z nadmerného odpočtu.

Podľa § 79 ods. 1 citovaného zákona ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet,
odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom
období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej

povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet
alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie
nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia
lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie ( § 78 ods.
1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol.

Ak platiteľovi vznikne nadmerný odpočet v poslednom zdaňovacom období, v ktorom
prestal byť platiteľom, nadmerný odpočet daňový úrad vráti do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie
daňového priznania za toto zdaňovacie obdobie. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom
rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou
výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru.

Podľa § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (t. j. ku dňu
03.11.2017) ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný
v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového

preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej
úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma
daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej
centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovejsadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10 %. Úrok sa priznáva za každý deň
omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní
úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo

jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému
subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú
bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.

Podľa § 79 ods. 7 citovaného zákona na nadmerný odpočet, daň z pridanej hodnoty uplatnenú podľa

osobitného predpisu 44aa) a spotrebnú daň, pri ktorej bolo uplatnené jej vrátenie, sa primerane vzťahujú
odseky 1 až 6.
44aa) § 78 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z.

Podľa § 156 ods. 2 citovaného zákona správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy podľa
odseku 1. Pri výpočte úroku sa použije štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej

banky platnej v deň vzniku daňového nedoplatku alebo v deň nasledujúci po dni, v ktorom mal byť
preddavok na daň zaplatený alebo odvedený, alebo splátka dane zaplatená. Pri vyrubení úroku z
omeškania podľa odseku 9 sa použije základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná v
deň doručenia úplnej žiadosti členského štátu o vymáhanie pohľadávky. Ak štvornásobok základnej
úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15 %, pri výpočte úroku z omeškania sa použije

ročná úroková sadzba 15 %. Správca dane vyrubí úrok z omeškania za každý deň omeškania s platbou,
začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti až do dňa platby vrátane alebo do dňa použitia
daňového preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa § 55 alebo do dňa začatia reštrukturalizačného
konania; pri podaní dodatočného daňového priznania správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej
sumy do dňa podania dodatočného daňového priznania. Úrok z omeškania z nezaplatenej dlžnej sumy

môže správca dane vyrubiť aj priebežne. Úrok z omeškania sa počíta najdlhšie za štyri roky omeškania
s platbou.

Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych
predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom

chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

Podľa§3ods.2citovanéhozákonasprávcadanepostupujeprisprávedanívúzkejsúčinnostisdaňovým
subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak
ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy

daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú
k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

10. Zo správneho spisu bolo zistené, že daňová kontrola u žalobcu na zistenie oprávnenosti nároku na
vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie jún 2016 bola začatá dňa 20.09.2016 a ukončená

dňa 04.08.2017 doručením Protokolu č. 101662084/2017.

11. Žalobca dňa 22.07.2016 podal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún
2016, v ktorom vykázal nadmerný odpočet vo výške 64 189,34 €. Za nasledujúce zdaňovacie obdobie júl
2016žalobcapodaldaňovépriznaniekdanizpridanejhodnotydňa24.08.2016,vktoromvykázaldaňovú

povinnosť vo výške 40 339,48 €. Lehota na vrátenie nadmerného odpočtu za jún 2016 by mala začať
plynúť dňa 25.08.2016. Posledný deň na vrátenie nadmerného odpočtu za jún 2016 bol 23.09.2016, ale
to len v tom prípade, ak by nebola začatá kontrola nadmerného odpočtu za jún 2016. Daňová kontrola na
zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu bola, ako už bolo vyššie uvedené, začatá
dňa 20.09.2016, nebol ňou u žalobcu zistený rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v daňovom

priznaní a nadmerným odpočtom zisteným daňovým úradom po kontrole. Z nadmerného odpočtu za jún
2016 v sume 64 189,34 € bola v nasledovnom zdaňovacom období júl 2016 odpočítaná vlastná daňová
povinnosť v sume 40 339,48 €. Časť nadmerného odpočtu v sume 1 749,74 € bola preúčtovaná na
úhradu splatných preddavkov na dani z príjmu právnickej osoby s dátumom preúčtovania 10.08.2017
a zvyšnú časť nadmerného odpočtu 22 100,12 € (po ukončení daňovej kontroly prevzatím protokolu

žalobcom dňa 04.08.2017) bola 14.08.2017 žalobcovi vrátená.

12. Pretože od uplynutia posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie
obdobie jún 2016 uplynulo viac ako 6 mesiacov, Daňový úrad Žilina, pobočka Martin podľa § 79a ods.3 zákona o DPH priznal žalobcovi úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie
obdobie jún 2016. Úrok vyčíslil na 140,80 € zo sumy vráteného nadmerného odpočtu vo výške 23
849,86 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2016. Presný spôsob výpočtu úroku z

nadmerného odpočtu uviedol v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia zo dňa 22.08.2017.

13.Žalobcasažaloboudomáha,abymubolpriznanýnároknaúrokznadmernéhoodpočtuminimálnevo
výške 10% ročne na základe právnej úpravy v § 79 ods. 3 Daňového poriadku účinného do 31.12.2017,
alternatívne vo výške 15% (na základe § 156 ods. 2 Daňového poriadku) od 24.09.2016 (teda od

nasledujúceho dňa po uplynutí posledného dňa na vrátenie nadmerného odpočtu za jún 2016, ktorým
bol 23.09.2016) až do úplného vrátenia nadmerného odpočtu vo výške 23 849,86 € žalobcovi.

14. S účinnosťou od 01. januára 2017 možno zaradiť medzi oprávnenia platiteľa dane z pridanej hodnoty
(ďalej len „platiteľ dane“, „platiteľ“) aj nárok na finančnú náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu
počas daňovej kontroly. Zákonodarca pre túto náhradu, resp. kompenzáciu za zadržaný nadmerný

odpočet ustanovuje legislatívnu skratku „úrok z nadmerného odpočtu.“ Právna úprava uvedeného
inštitútu bola do zákona o dani z pridanej hodnoty zakotvená zákonom č. 297/2016 Z.z., ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, a ktorým
sa mení zákon č. 331/2001 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový
poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v

zneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„zákonč.297/2016Z.z.“).Úrokznadmernéhoodpočtusavzťahuje
na prípady, keď daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa §
79 ods. 1, 2 a ods. 5 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov (ďalej len zákon o DPH).

15. Zákon o DPH v § 79 ods. 1 stanovuje, kedy daňový úrad vráti platiteľovi nadmerný odpočet a čo sa
na účely zákona o DPH rozumie pod pojmom nadmerný odpočet.

16. Podľa § 85ke zákona o DPH - Prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 01. januára 2017,
platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na

vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo odsek 5 začala pred 01. januárom 2017 a k 01.
januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie
nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo odseku 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.
Zákonodarca v predmetnom ustanovení upravuje aplikáciu úroku z nadmerného odpočtu v kontexte
daňovej kontroly nadmerného odpočtu. Z uvedeného prechodného ustanovenia možno vyvodiť, že

platiteľ dane má nárok na úrok z nadmerného odpočtu aj v prípade, ak daňová kontrola začala pred 01.
januárom 2017 a k 01. januáru 2017 nebola skončená, táto daňová kontrola bola začatá v lehote na
vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo odsek 5 zákona o dani z pridanej hodnoty,
nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie
nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo odseku 5 o dani z pridanej hodnoty, platiteľ dane

poskytol správcovi dane počas daňovej kontroly dostatočnú súčinnosť a sú splnené aj ďalšie podmienky
zakotvené v § 79a zákona o dani z pridanej hodnoty. Na základe uvedeného je nepochybné, že žalobca
splnil všetky podmienky zakotvené v § 79a zákona o dani z pridanej hodnoty.

17. Správny súd poukazuje na skutočnosť, že po vydaní pôvodného rozsudku správneho súdu sp.

zn. 30S/117/2017 zo dňa 20.11.2018 bolo prijaté stanovisko Správneho kolégia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 30. októbra 2019, sp. zn. Snj 36/2019, k zjednoteniu rozhodovacej činnosti
Najvyššieho súdu ohľadne náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly. Podľa
tohto ustanovenie § 79a zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od
01. januára 2017 (Náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly) je v pomere

špeciality k ustanoveniu § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. januára 2012 (Daňové preplatky a úrok). Podľa
označeného stanoviska vnútroštátna úprava právneho poriadku Slovenskej republiky spočívajúca v
ustanovení § 85ke vety druhej zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 01.
januára 2017 (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01. januára 2017) v znení: „Ustanovenie

§ 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1,
2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.“, nie je v súlade s právom Európskej
únie, a to najmä s uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré máaplikačnú prednosť s účinkom ex tunc. Na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú orgány
verejnej správy a súdny povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia.

18. Tiež je potrebné uviesť, že daňová kontrola môže trvať najviac 12 mesiacov bez ohľadu na to,
či ide o kontrolu malého alebo veľkého podniku, či ide o podnik, ktorý vykonáva výlučne tuzemské
dodania tovarov a služieb alebo vykonáva dodávky tovarov a služieb prevažne do iných štátov. Ak
je kontrola začatá v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu, tak vrátenie nadmerného odpočtu je
odložené až do skončenia kontroly a výšky nadmerného odpočtu na vrátenie závisí od výsledku kontroly.

Keďže platiteľ dane počas výkonu kontroly nemôže dočasne disponovať finančnými prostriedkami vo
výške nadmerného odpočtu, od 01.01.2017 platí, aby za obdobie zadržania nadmerného odpočtu bola
platiteľovi dane priznaná peňažná náhrada (úrok z nadmerného odpočtu). Nárok na úrok z nadmerného
odpočtu sa platiteľovi prizná, ak obdobie zadržania nadmerného odpočtu je viac ako 6 mesiacov odo
dňa uplynutia lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu. Štát má teda 6 mesiacov na to, aby uplatnil svoju
právomoc skontrolovať oprávnenosť nadmerného odpočtu bez toho, aby sa na toto obdobie zadržania

finančných prostriedkov vzťahoval inštitút nároku na úrok z nadmerného odpočtu. Počítaním úroku
z nadmerného odpočtu po uplynutí všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu na základe
podania daňového priznania, bez stanovenej primeranej lehoty na výkon daňovej kontroly, by bola
popretá zásada ekvivalencie a efektivity a bol by obmedzený výkon práva štátu na zabezpečenie
riadneho výberu daní prostredníctvom daňovej kontroly.

19. Podľa § 85ke zákona o DPH - Prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 01. januára 2017,
platiteľ má teda nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na
vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 začala pred 01. januárom 2017 a k 01.
januáru 2017 nebola skončená.

Zákonodarca v predmetnom ustanovení upravuje aplikáciu úroku z nadmerného odpočtu v kontexte
daňovej kontroly nadmerného odpočtu. Z uvedeného prechodného ustanovenia možno vyvodiť, že
platiteľ dane má nárok na úrok z nadmerného odpočtu aj v prípade, ak daňová kontrola začala pred
01. januárom 2017 a k 01. januáru 2017 nebola skončená, táto daňová kontrola bola začatá v lehote
na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 zákona o dani z pridanej hodnoty,

nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie
nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 o dani z pridanej hodnoty, platiteľ dane
poskytol správcovi dane počas daňovej kontroly dostatočnú súčinnosť a sú splnené aj ďalšie podmienky
zakotvené v § 79a zákona o dani z pridanej hodnoty. Na základe uvedeného je nepochybné, že žalobca
splnil všetky podmienky zakotvené v § 79a zákona o dani z pridanej hodnoty.

20. Podľa § 79a ods. 2 zákona o DPH sa úrok vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a
to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie
nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo odseku 5 zákona o dani z pridanej hodnoty do dňa jeho
vráteniavrátane.Zuvedenéhovyplýva,žeúrokznadmernéhoodpočtusapočítaododňanasledujúceho

po uplynutí šiestich mesiacov, a teda, ak šesťmesačná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu uplynie
napríklad 10. augusta, tak úrok sa bude počítať odo dňa nasledujúceho, t. j. od 11. augusta. V prípade
žalobcu posledný deň lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu bol 23.09.2016, nadmerný odpočet mal
byť vrátený do 23.03.2017 (t. j. 6 mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu).
Počiatočný deň nároku na úrok v prípade žalobcu bol teda 24.03.2017.

21. Zákon o dani z pridanej hodnoty ustanovuje aj výšku úrokovej sadzby. Tá je určená vo výške
dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v prvý deň kalendárneho
roka, za ktorý sa úrok počíta. Ak by táto úroková sadzba nedosiahla 1,5 %, zákonodarca ustanovil,
že pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5 %. Úrok

z nadmerného odpočtu sa vypočíta ako podiel v menovateli súčinu dvojnásobku základnej úrokovej
sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, sumy
vráteného nadmerného odpočtu a počtu dní, za ktoré je daňový úrad povinný zaplatiť platiteľovi dane
úrok z nadmerného odpočtu a v čitateli počtu dní v príslušnom kalendárnom roku. Ak by základná
úrokovásadzbaEurópskejcentrálnejbankyplatnávprvýdeňkalendárnehoroka,zaktorýsaúrokpočíta,

nedosiahla 1,5 % (čo je aj prípad žalobcu), pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná
úroková sadzba vo výške 1,5 %, a preto úrok z nadmerného odpočtu sa vypočíta ako podiel v menovateli
súčinu 1,5 %, sumy vráteného nadmerného odpočtu a počtu dní, za ktoré je daňový úrad povinný
zaplatiťplatiteľovidaneúrokznadmernéhoodpočtuavčitatelipočtudnívpríslušnomkalendárnomroku.Keďže základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky ku dňu 01.01.2017 predstavovala 0,00 %,
dvojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahol 1,5 %, pri výpočte úroku
z nadmerného odpočtu u žalobcu sa použila ročná úroková sadzba vo výške 1,5 %. V spôsobe výpočtu

úroku z nadmerného odpočtu daňovým úradom u žalobcu správny súd pochybenie nezistil, a preto ho
považuje za správne a v súlade so zákonom.

22. Ďalej je potrebné tiež uviesť, že do 31. decembra 2016 absentovala právna úprava úroku z
nadmerného odpočtu, ktorá by správcom dane umožňovala priznať platiteľom dane náhradu za

zadržiavaný nadmerný odpočet počas daňovej kontroly. V § 79 Daňového poriadku bola zakotvená iba
právna úprava úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu, t. j. ak nadmerný odpočet nebol
vrátený v zákonom stanovenej lehote. Z uvedeného dôvodu dochádzalo k zložitej situácii ako uvedené
spory rozhodnúť, a preto Krajský súd v Košiciach podal na Súdny dvor Európskej únie návrh na začatie
prejudiciálneho konania ohľadom výkladu čl. 183 prvého odseku Smernice Rady 2006/112/ES z 28.
novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty. Za zásadné považuje správny súd

vyjadrenie Súdneho dvora, podľa ktorého v prípade chýbajúcich právnych predpisov Európskej únie
prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu stanoviť podmienky, za akých
sa majú zaplatiť úroky z omeškania. Tieto podmienky však musia rešpektovať zásady ekvivalencie
a efektivity a nesmú byť nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných nárokoch založených na
ustanoveniach vnútroštátneho práva ako ani ustanovené takým spôsobom, aby prakticky znemožnili

výkon práv priznaných právnym poriadkom únie, alebo tento výkon nadmerne sťažili. Súdny dvor
súčasne zdôraznil, že nie je príslušný na to, aby v konkrétnom prípade vykladal vnútroštátne právo, ani
aby uplatnil pravidlo únie a má za to, že vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či vo veci, v ktorej koná,
boli dodržané zásady ekvivalencie a efektivity a prípadne zabezpečiť, aby sa dodržali. Na prejudiciálnu
otázku Súdny dvor EÚ odpovedal tak, že článok 183 prvý odsek smernice o DPH sa má vykladať v

tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej úprave, ako je vo veci samej, ktorá upravuje výpočet úrokov z
omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly.
V slovenskej právnej úprave nebola v čase vydania uvedeného uznesenia súdneho dvora zakotvená
úprava úroku z nadmerného odpočtu. Z uvedeného dôvodu správny súd považuje prijatie právnej úpravy
úroku z omeškania za zásadné a nevyhnutné, pretože v prípade absencie tejto právnej úpravy by

bolo predmetné uznesenie súdneho dvora v praxi nevykonateľné a Slovenská republika by tak porušila
svoj záväzok dodržiavať rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie. Novelizovanú právnu úpravu
preto možno považovať za prínos pre platiteľov dane z dôvodu poskytnutia finančnej kompenzácie a
určenia jednoznačných podmienok, za ktorých má platiteľ dane zákonný nárok na úrok z nadmerného
odpočtu. Dôvodom prijatia tejto právnej úpravy bola aj absencia vnútroštátnej právnej úpravy náhrady

za zadržiavaný nadmerný odpočet a povinnosť dodržiavať rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie
v tejto oblasti.

23. Pretože do konca roka 2016 nebola žiadna právna úprava, vzhľadom na právo Európskej únie bolo
potrebné postupovať analogicky podľa § 156 Daňového poriadku, ktorý upravoval úrok z omeškania

vyrubený správcom dane daňovému subjektu za nesplnenie niektorej z povinností, uvedenej v ods. 1
písm. a) - f) tohto ustanovenia. Keďže však od 01.01.2017 existuje lex specialis k Daňovému poriadku,
je nevyhnuté aplikovať túto právnu úpravu, a teda postupovať podľa § 70a novelizovaného zákona o
dani z pridanej hodnoty. Je potrebné tiež uviesť, že úprava účinná od 01.01.2017 reflektovala aj na to, že
v roku 2017 už nebolo možné dosiahnuť tak vysoké úroky, kým § 79 Daňového poriadku, ktorý platil od

01.01.2012, reflektoval stav na trhu, ktorý bol v tom čase platný a pretože v tom čase boli aj úroky vyššie,
nie je možné ich požadovať v roku 2017. Dôležité je teda podľa názoru správneho súdu zohľadniť to, aká
bola situácia na trhu s možnosťou dosiahnutia úrokov z finančných prostriedkov v období od 01.01.2012
a aká situácia nastala po 31.12.2016, v dôsledku čoho správny súd nemohol súhlasiť s aplikáciou, na
ktorú poukázal žalobca, nakoľko táto situácia je od 01.01.2017 riešená v ustanovení § 79a zákona o

DPH, keby sú už iné možnosti trhu a výšky úrokov, pričom špeciálna úprava korešponduje práve so
súčasným stavom.

24. Krajský súd preto zastáva názor, že zásadu daňovej neutrality by mala rešpektovať i výška
kompenzácie za zadržanie nadmerného odpočtu DPH po dobu trvania daňovej kontroly. Tak ako v

zmysle judikatúry Súdneho dvora nesmie byť daňový subjekt výkonom daňovej kontroly ekonomicky
znevýhodnený, nemôže mu výkon daňovej kontroly spojený so zadržaním uplatneného
nadmerného odpočtu DPH (pri zachovaní neutrality dane) priniesť ani ekonomickú výhodu. Zadržanie
finančných prostriedkov po dobu nevyhnutnú na vykonanie daňovej kontroly je aj podľajudikatúry Súdneho dvora oprávnené a legitímne, nakoľko slúži na preverenie skutočností potrebných
pre správne určenie dane a na predchádzanie a odhaľovanie daňových podvodov. Výška
náhrady za toto zadržanie by podľa názoru súdu mohla zodpovedať priemernej úrokovej sadzbe, ktorú

by platiteľ dosiahol pri krátkodobom vklade finančných prostriedkov vo výške zadržaného nadmerného
odpočtu v peňažnom ústave. Túto kompenzáciu, ktorá patrí poctivému daňovníkovi po dobu zákonného
preverovania údajov uvedených v jeho daňovom priznaní, je nutné odlíšiť od úroku z nadmerného
odpočtu DPH podľa § 79 Daňového poriadku, ktorý patrí platiteľovi pri vrátení odpočtu od uplynutia
zákonných lehôt v prípadoch, keď sa daňová kontrola vôbec nezačala, alebo bola riadne ukončená bez

nálezu. V takých prípadoch zákon jasne určuje lehoty, v ktorých je správca dane povinný nadmerný
odpočet vrátiť a nedodržanie týchto lehôt má povahu sankcie pre správcu dane za porušenie povinnosti
stanovenej zákonom. Kompenzácia vo forme úroku zo zadržaných finančných prostriedkov po dobu
trvania daňovej kontroly však nemôže mať povahu sankcie pre kontrolujúci orgán správy dane, pretože
počas daňovej kontroly ešte nie je jasné, či bude táto ukončená bez nálezu a nadmerný odpočet bude
vrátený, alebo bude platiteľovi vyrubený rozdiel dane (rovnako rozsudok Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. 2S/43/2016 zo dňa 07.12.2016).

25. Správny súd uzatvára, že priznanie úrokov vo výške 10 % ročne zo zadržanej sumy od uplynutia
zákonnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu až do jeho vrátenia daňovému subjektu, ktorého sa
domáha žalobca za obdobie od 24.09.2016 vrátane až do dňa úplného vrátenia nadmerného odpočtu

vo výške 23 849,86 € žalobcovi, sa súdu javí ako neprimeraná výhoda pre kontrolovaný daňový subjekt
v porovnaní s inými daňovými subjektmi, u ktorých kontrola vykonaná nebola. Zúročenie zadržaných
finančných prostriedkov sadzbou 10 % by totiž znamenalo ich také ekonomické zhodnotenie, ktoré by v
danom čase nebolo možné na bankovom trhu dosiahnuť. Ročná úroková sadzba 10 % totiž prevyšuje
priemerné úrokové miery nielen z vkladov fyzických a právnických osôb, ale aj z úverov (vrátane

krátkodobých) v relevantnom čase na slovenskom bankovom trhu. Za takej situácie trvanie daňovej
kontroly by tak mohlo znamenať pre niektoré kontrolované daňové subjekty bezdôvodný ekonomický
prospech, čo by nakoniec mohlo viesť aj k oslabeniu ich motivácie účinne spolupracovať počas kontroly
so správcom dane, na čo poukázal aj žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe.

26. V tej súvislosti správny súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1Sžsfk/75/2017 zo dňa 27.06.2019, v ktorom Najvyšší súd v bode 46. odôvodnenia uviedol:
„Kasačný súd však považuje za potrebné doplniť, že zásadu daňovej neutrality by mala rešpektovať
i výška kompenzácia za zadržanie nadmerného odpočtu po dobu trvania daňovej kontroly. Tak ako
v zmysle citovanej judikatúry Súdneho dvora nesmie byť daňový subjekt výkonom daňovej kontroly

ekonomicky znevýhodnený, nemôže mu výkon daňovej kontroly spojený so zadržaním uplatneného
nadmerného odpočtu (pri zachovaní neutrality dane) priniesť ani ekonomickú výhodu. Zadržanie
finančných prostriedkov po dobu nevyhnutú na vykonanie daňovej kontroly je aj podľa judikatúry
Súdneho dvora oprávnené a legitímne, nakoľko slúži na preverenie skutočností potrebných pre správne
určenie dane a na predchádzanie a odhaľovanie daňových podvodov. Kompenzácia vo forme úroku

zo zadržaných finančných prostriedkov po dobu trvania daňovej kontroly preto nemôže mať povahu
sankcie pre skontrolujúci orgán správy dane, keďže zadržanie nie je porušením práva a počas daňovej
kontroly ani nie je jasné, či bude táto ukončená bez nálezu a nadmerný odpočet bude vrátený, alebo
bude platiteľovi vyrubený rozdiel dane.“
NajvyššísúdSlovenskejrepublikyvbode47.odôvodneniacitovanéhorozsudkuďalejuviedol:„Priznanie

úrokov vo výške minimálne 10% ročne zo zadržanej sumy od uplynutia zákonných lehôt na vrátenie
nadmerného odpočtu až do jeho vrátenia daňovému subjektu podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku
sa súdu javí ako neprimeraná výhoda pre kontrolovaný daňový subjekt v porovnaní s inými daňovými
subjektmi, u ktorých kontrola vykonaná nebola. Zúročenie zadržaných finančných prostriedkov sadzbou
10% a viac v priebehu rokov 2006 až 2012 by totiž znamenalo ich také ekonomické zhodnotenie,

ktoré by v danom čase nebolo možné na bankovom trhu dosiahnuť. Ročná úroková sadzba 10% totiž
prevyšuje priemerné úrokové miery nielen z vkladov fyzických a právnických osôb (viacnásobne), ale aj
z úverov (vrátane krátkodobých) v relevantnom čase na slovenskom bankovom trhu (zdroj: www.nbs.sk
). Trvanie daňovej kontroly by tak mohlo znamenať pre daňový subjekt bezdôvodný
ekonomický prospech, čo by nakoniec mohlo viesť aj k oslabeniu jeho motivácie účinne spolupracovať

počas kontroly so správcom dane. Z tohto pohľadu sa právna úprava výšky úroku zo zadržaného
nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, účinná od 01.01.2017 (úroková sadzba 1,5% ročne), javí
ako zodpovedajúca realite na bankovom trhu a najmä odzrkadľujúca zásadu neutrality DPH.“27. Rovnako správny súd poukazuje i na rozhodnutie uverejnené pod č. 28/2021 v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky č. 2/21. Podľa bodu III. označeného rozhodnutia
počítaním úroku z nadmerného odpočtu po uplynutí všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného

odpočtu na základe podania daňového priznania, bez stanovenej primeranej lehoty na výkon daňovej
kontroly, aby bola popretá zásada ekvivalencie a efektivity a bol by obmedzený výkon práva štátu
na zabezpečenie riadneho výberu daní prostredníctvom daňovej kontroly. Z bodu 47. odôvodnenia
rozsudkuNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.8Sžfk/48/2019zodňa28.mája2020vyplýva,že
výška náhrady za zadržanie by podľa názoru súdu mohla zodpovedať priemernej úrokovej sadzbe, ktorú

by platiteľ dosiahol pri krátkodobom vklade finančných prostriedkov vo výške zadržaného nadmerného
odpočtu v peňažnom ústave. Túto kompenzáciu, ktorá patrí poctivému daňovníkovi po dobu zákonného
preverovania údajov uvedených v jeho daňovom priznaní, je nutné odlíšiť od úroku z nadmerného
odpočtu DPH podľa § 79 Daňového poriadku, ktorý patrí platiteľovi pri vrátení odpočtu od uplynutia
zákonných lehôt v prípadoch, keď sa daňová kontrola vôbec nezačala. V takých prípadoch zákon jasne
určuje lehoty, v ktorých je správca dane povinný nadmerný odpočet vrátiť a nedodržanie týchto lehôt

má povahu sankcie pre správcu dane za porušenie povinnosti stanovenej zákonom. Kompenzácia vo
forme úroku zo zadržaných finančných prostriedkov po dobu trvania daňovej kontroly však nemôže mať
povahu sankcie pre kontrolujúci orgán správy dane, pretože počas daňovej kontroly ešte nie je jasné,
či bude táto ukončená bez nálezu a nadmerný odpočet bude vrátený, alebo bude platiteľovi vyrubený
rozdiel dane.

28. Pokiaľ žalobca argumentuje ohľadne neprijateľnej retroaktivity stanovenia úrokovej sadzby a s tým
spojenej zásady právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery, správny súd poukazuje na ustanovenie
§ 3 ods. 6 Daňového poriadku, podľa ktorého na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre
zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom

je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by
inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti,
sa pri správe daní neprihliada. Pod pojmom daňové zvýhodnenie sa rozumie neoprávnené uplatňovanie
si nárokov vyplývajúcich z daňovej legislatívy. Zásady správy daní sú upravené v procesnom predpise
upravujúcom postup daňových orgánov, daňových subjektov a iných osôb pri správe daní. Teória aj

prax akceptuje, že procesné predpisy za retroaktívne nemožno považovať. Procesné predpisy nie sú
podľa názoru správneho súdu retroaktívne, pretože nemajú žiadny vplyv na posúdenie určitej situácie
uskutočnenej pred jej vyhlásením. Upravujú totiž iba procesné práva a povinnosti, ktoré sa realizujú
počas prejednávania právnej veci pred príslušným súdom, t.j. v okamihu, ktorý nastáva až po ich
vyhlásení. Aj podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ normy procesného práva sa aplikujú na všetky právne

veci prejednávané v okamihu, kedy sú tieto normy účinné, napriek tomu, že predmetom sporu sú
skutkové alebo právne situácie, ktoré vznikli pred nadobudnutím ich účinnosti.

29. S poukazom na vyššie uvedené potom správny súd musel vyhodnotiť námietku žalobcu, spočívajúcu
v tvrdení, že obe rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a súčasne sú

nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov, za nedôvodnú. Keďže sa stotožnil s
právnym posúdením veci žalovaným a žalobné námietky žalobcu neboli podľa názoru správneho súdu
dôvodné, žalobu v celom rozsahu zamietol postupom podľa § 190 SSP.

30. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario

tak, že ako neúspešnému účastníkovi mu náhradu trov konania súd nepriznal a vo vzťahu k žalovanému
podľa § 168 SSP a contrario tak, že ani žalovanému súd náhradu trov nepriznal, pretože neboli splnené
podmienky na aplikáciu tohto ustanovenia.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (439, 440 SSP) v lehote
30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté
rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57
SSP uviesť

a) označenie napadnutého rozhodnutia,b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),

d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na

kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.