Uznesenie – Spotrebiteľské zmluvy ,
Zrušené Judgement was issued on

Decision was made at the court Krajský súd Prešov

Judgement was issued by JUDr. Jozef Angelovič

Legislation area – Občianske právoSpotrebiteľské zmluvy

Judgement form – Uznesenie

Judgement nature – Zrušené

Source – original document (the link may not work anymore)

Judgement

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1CoCsp/10/2021
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8119219097
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 09. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8119219097.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a sudcov
JUDr. Mareka Kohúta a JUDr. Michala Boroňa v sporovej veci žalobkyne: J. Š., Y.. XX.X.XXXX, E.
A. I. XXXX/XX, XXX XX I., zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom vo Svidníku,
Sovietskych hrdinov 163/66, IČO: 31954448, proti žalovanému: 365.bank, a.s., IČO: 31340890, so
sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava-Staré Mesto, zastúpenému: Advokátska kancelária
RELEVANS s.r.o., IČO: 47 232 471, Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, o vydanie bezdôvodného
obohatenia v sume 501,98 eur s prísl. a určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, o odvolaní žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 32Csp/267/2019-114 z 18.3.2021 v spojení s opravným
uznesením 32Csp/267/2019-152 z 20.4.2021, takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby o bezdôvodné obohatenie a v súvisiacom výroku o
trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala uloženia
povinnosti žalovanému zaplatiť jej 501,98 eur s prísl. titulom bezdôvodného obohatenia. Určil, že
žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 % do 3 dní od
právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške týchto trov. Určil, že zmluvná podmienka uvedená
v zmluve o úvere Dostupná pôžička č. XXXXXXXXXXX zo 7.1.2011 nachádzajúca sa v časti 2. Zmluva
o úvere, bod 5 v znení: Zmluvné strany sa dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy,
vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad budú rozhodované v súlade s rozhodcovskou doložkou
uvedenou v čl. 10, II. časti Všeobecných obchodných podmienok“ je pre svoju neprijateľnosť neplatná.
V tejto časti zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni v náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Vychádzal zo zistenia, že dňa 16.11.2010 medzi žalobkyňou ako dlžníčkou a žalovaným ako veriteľom
došlo k uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom úvere - dostupná pôžička. Z výpisu z účtu vyplýva, že žalobca
poslednú splátku vykonal dňa 23.1.2013 a celkovo zaplatil sumu 1.501,98 eur (úver bol poskytnutý vo
výške 1.000,- eur).

3. Vedomosť žalobkyne o tom, že plnenie jej nepatrí alebo jej bolo poskytnuté omylom sa neprezumuje
a úmysel získať bezdôvodné obohatenie nemožno založiť iba na postavení podnikateľa si okresný súd
nevie predstaviť iné rozhodnutie ako rozhodnutie o tom, že objektívna premlčacia lehota na podanie
žaloby uplynula. Žalobkyňa súdu nepredložila žiadne rozhodnutie a ani súdu nie je známe rozhodnutie,
ktoré by žalovaný ku dňu 15.12.2015 mal k dispozícii a ktoré by mu prípadne vytýkalo nedostatok
náležitostí typovej zmluvy uzavretej aj v prejednávanej veci.

4. Prezumpcia čo len nepriameho úmyslu dodávateľa nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu a nie je
stanovená ako domnienka. Úmysel dodávateľa tak musí byť predmetom dokazovania a žiadny právny
predpis neprikazuje hodnotiť tvrdené nedostatky zmluvy vytvorenej dodávateľom ako úmysel.

5. Námietka žalobkyne, že spotrebiteľ by asi sotva platil, ak by mal vedomosť, že platiť nemá (tu
okresný súd len dodáva, že neznalosť platenia poškodeným subjektom je zväčša vždy súčasťou vzťahu
z bezdôvodného obohatenia) je nedostatočná. Žalobkyňa bez ďalšieho tvrdí, že dodávateľ vždy vie, že
prijíma na čo nemá nárok a vylučuje u neho možnosť, že nevie, že prijíma čo mu nepatrí. Žalobkyňa
bez akéhokoľvek relevantného dôkazu vylučuje, že v prípade, ak by nedostatky zmluvy vedúce k
bezúročnosti existovali, presvedčenie o bezchybnosti zmluvy mohlo existovať u oboch strán sporu.
Žalobkyňa rovnako uvádza, že neznalosť právnych predpisov nemôže byť v neprospech spotrebiteľa,
ale rovnaká neznalosť musí byť vždy v neprospech dodávateľa a dokonca vedie k jeho úmyslu. Okresný
súd v Prešove k tomu dodáva, že domnienka znalosti právnych predpisov podľa § 2 ods.1 zákona č.
1/1993 Zb. o Zbierke zákonov (účinný v čase vzniku zmluvy) medzi fyzickými a právnickými osobami
nerozlišuje a nerozlišuje ani medzi spotrebiteľom a dodávateľom.

6. Súd žalobu zamieta pre uplynutie ako subjektívnej tak aj objektívnej premlčacej doby 3 roky,
nesúhlasiac s argumentáciou žalobkyne o úmysle žalovaného bez ďalšieho vyplývajúcim iba z jeho
postavenia podnikateľa a potrebou aplikácie 10 - ročnej objektívnej premlčacej doby. Úver bol vo výške
prevyšujúcej poskytnutú istinu zaplatený dňa 15.12.2012, objektívna premlčacia doba tak začala plynúť
dňa 15.12.2012 a uplynula dňa 15.12.2015. Žaloba podaná dňa 05.12.2019 tak bola podaná po jej
uplynutí. Pri riešení otázky objektívnej premlčacej doby okresný súd postupoval podľa nasledujúcich
rozhodnutí najvyšších súdnych autorít:

7. KS v Žiline - 11Co/471/2014 - Odvolací súd je toho názoru, že k vzniku bezdôvodného obohatenia
došlo najskôr dňom zaplatenia poslednej splátky (22.12.2008) navrhovateľa voči odporcovi a k tomuto
dňu sa viaže začiatok plynutia premlčacej doby práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia.
Oprávnený sa totiž dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia v okamihu, kedy preukázateľne
získal informáciu o tých skutkových okolnostiach, na základe ktorých si môže urobiť dostatočný
úsudok o tom, ktorá určitá (konkrétna) osoba je zodpovedná za vznik bezdôvodného obohatenia.
Nemusí však ísť o nespochybniteľnú istotu o takomto zodpovedajúcom subjekte. Preto pokiaľ aj
navrhovateľ získal informáciu o skutkových okolnostiach týkajúcich sa odporcu, ako za bezdôvodné
obohatenie zodpovedajúceho subjektu po doručení rozsudku odvolacieho súdu v inej veci, tak nemožno
konštatovať, že zo strany odporcu išlo o vznik bezdôvodného obohatenia úmyselným konaním, v ktorom
prípade platí 10-ročná premlčacia doba.

8. NS SR sp. zn. 5 Cdo/291/2015 (rozhodnutie o dovolaní voči rozsudku KS v Žiline sp. zn.
11Co/471/2014) - V konaní neboli zistené ani predložené také rozhodnutia súdov či záväzné judikáty, v
ktorých by už sporná otázka regresu z titulu vyplatených dávok nemocenského voči zamestnávateľovi
bola riešená a z ktorých by tak vyplývala nezákonnosť postupu žalovanej voči žalobcovi v čase
vzniku bezdôvodného obohatenia a ktoré by dokazovali, že žalovaná mala vedomosť o nesprávnosti
svojho postupu a o tom, že nemá zákonný podklad na vymáhanie regresných nárokov na dávkach
nemocenského voči žalobcovi. Záver tohto súdu, že právo Sociálnej poisťovne na náhradu vyplatených
plnení voči zamestnávateľovi nie je možné bez ďalšieho vyvodiť z ustanovenia § 238 ods. 1 zákona
č. 461/2003 Z.z. z dôvodu porušenia predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri
práci, nevylučuje, že takýmto zavineným protiprávnym konaním zamestnávateľa v zmysle citovaného
ustanovenia bude práve zavinené porušenie bezpečnostných predpisov v príčinnej súvislosti s
vyplatením dávok. Keďže v konaní nebol preukázaný ani priamy ani nepriamy úmysel žalovanej získať
bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu, nevznikol ani dôvod pre aplikáciu 10-ročnej objektívnej
premlčacej doby. Z týchto dôvodov bol správny záver odvolacieho súdu, že právo žalobcu je premlčané,
pretože 3-ročná objektívna premlčacia doba začala plynúť dňa 22. decembra 2008 (uhradením poslednej
finančnej čiastky žalobcu v prospech žalovanej) a uplynula dňa 22.decembra 2011, t.j. pred podaním
žaloby na súd dňa 8. februára 2013.

9. ÚS SR - III. ÚS 448/2017 (rozhodujúci o sťažnosti voči vyššie uvedeným rozhodnutia KS v ZA a NS
SR) - Aplikujúc uvedené na prípad sťažovateľa zhrnul, že „žalobca v konaní netvrdil ani nepreukázal
(a ani odvolací súd nezistil) žiadne také skutkové okolnosti, ktoré by viedli k záveru, že žalovaná
pri vymáhaní regresného nároku podľa zákona č. 461/2003 Z. z. postupovala s úmyslom získať od
žalobcu plnenie, na ktoré nemá nárok a ani také okolnosti, ktoré by preukazovali vedomosť žalovanej
(resp. jej zamestnanca) o tom, že koná v rozpore so zákonom a neoprávnene vymáha regresný nárok.
Skutočnosť, že žalovaná aktívne vymáhala peňažné plnenie od žalobcu nepreukazuje jej vedomosť o

tom, že na plnenie, ktoré vymáhala nemala nárok a získavala ho bez právneho dôvodu, ani jej úmysel
obohatiť sa týmto spôsobom na úkor žalobcu. Povinnosť žalovanej postupovať aktívne a vymáhať škodu
od tretích osôb, ktorá vznikla výplatou dávok v dôsledku ich zavineného protiprávneho konania, jej ako
verejnoprávnej inštitúcii poverenej plnením úloh v zmysle zákona č. 461/2003 Z.z. vyplýva priamo zo
zákona.“ K tomu ústavný súd dodáva, že vedomosť žalovanej o tom, že plnenie jej nepatrí alebo jej bolo
poskytnuté omylom, sa neprezumuje. Sťažovateľ, ktorý sa domáha vrátenia plnenia, musí preukázať, že
žalovaná vedela alebo z okolností musela predpokladať, že jej vyplatená suma nepatrí, čo sa v danom
prípade nepreukázalo. Citujúc z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia „žalovaná počas celého konania
zastávala názor, že postupovala v súlade s § 238 zákona a uviedla aj argumenty na podporu svojich
tvrdení, pričom neuviedla, že by svoj postup v obdobných prípadoch ako u žalobcu akokoľvek menila. V
konaní neboli zistené ani predložené také rozhodnutia súdov či záväzné judikáty, v ktorých by už sporná
otázka regresu z titulu vyplatených dávok nemocenského voči zamestnávateľovi bola riešená a z ktorých
by tak vyplývala nezákonnosť postupu žalovanej voči žalobcovi ... a ktoré by dokazovali, že žalovaná
mala vedomosť o nesprávnosti svojho postupu a o tom, že nemá zákonný podklad na vymáhanie
regresných nárokov na dávkach nemocenského voči žalobcovi. ... Keďže v konaní nebol preukázaný
ani priamy ani nepriamy úmysel žalovanej získať bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu, nevznikol
ani dôvod pre aplikáciu 10-ročnej objektívnej premlčacej doby. Z týchto dôvodov bol správny záver
odvolacieho súdu, že právo žalobcu je premlčané, pretože 3-ročná objektívna premlčacia doba začala
plynúť dňa 22. decembra 2008 (uhradením poslednej finančnej čiastky žalobcu v prospech žalovanej)
a uplynula dňa 22. decembra 2011, t.j. pred podaním žaloby na súd dňa 8. februára 2013.“.

10. Vo vyššie uvedenej línii pokračuje NS SR aj v rozhodnutí sp.zn. 1Cdo/238/2017 (ktorým zrušil
rozhodnutie KS v PO) - 18. V prejednávanej veci odvolací súd posúdil bezdôvodné obohatenie
žalovaného ako úmyselné, pričom konštatoval nepriamy úmysel žalovaného získať majetkový
prospech bez právneho dôvodu na úkor žalobkyne. Z napadnutého rozsudku odvolacieho súdu možno
vyvodiť, že uvedený nepriamy úmysel žalovaného je daný určitými faktormi a okolnosťami, ktoré
spočívajú v profesionálnosti a odbornosti žalovaného, v dlhoročnom pôsobení žalovaného na finančnom
trhu v oblasti poskytovania úverov a pôžičiek, v úmysle žalovaného dosiahnuť zisk dojednávaním
nekorektných úrokov a odplaty a taktiež v množstve súdnych sporov nebankových subjektov so
spotrebiteľmi.

11. Tu dovolací súd konštatuje, že samotné všeobecné skutočnosti (fakty) o profesionálnom
podnikateľskom postavení nebankových subjektov v oblasti poskytovania úverov a doterajšia súdna prax
týkajúca sa ochrany spotrebiteľov v obdobných prípadoch samé o sebe nemôžu bez ďalšieho zakladať
nepriamy úmysel nebankového subjektu (veriteľa).

12. Dovolací súd preto konštatuje, že právny záver odvolacieho súdu ohľadne toho, že samotný fakt,
že nebankový subjekt poskytujúci úver spotrebiteľovi je v postavení profesionálneho podnikateľa vo
všeobecnosti bez ďalšieho nemôže zakladať úmysel tohto nebankového subjektu bezdôvodne sa
obohatiť na úkor spotrebiteľa. Z uvedeného vyplýva, že právne posúdenie objektívnej premlčacej lehoty
súdmi nižších inštancií bolo nesprávne.

13. Väčšina senátov KS v Prešove uvádza, že sa nestotožňuje s rozhodnutím NS SR sp. zn.
1Cdo/238/2017, ktorým bola odmietnutá prax KS v Prešove o prezumpcii úmyselného zavinenia
dodávateľa iba z dôvodu jeho postavenia podnikateľa a to z dôvodu, že žalovaný je osobou podnikajúcou
na finančnom trhu, ktorá má ovládať právne predpisy.

14. Krajským súdom uvedená argumentácia bola NS SR odmietnutá, a teda odklon od rozhodnutia NS
SR nebol odôvodnený spôsobom vyžadovaným zákonom.

15. Nie je zrejmé, prečo u krajského súdu majú väčšiu relevanciu pripomienky EK vo veci sp. zn. C
- 485/19 (na ktoré sa KS v PO zvykne odvolávať a ktoré okresný súd ani k dispozícii nemá a ktoré
nemajú nič spoločné s judikatúrnou praxou SR) ako rozhodnutia NS SR. Naviac, pripomienky sa týkajú
bezdôvodného obohatenia vzniknutého na základe plnenia spotrebiteľa z nekalej zmluvnej podmienky,
čo neplatí v prejednávanej veci, kde bezdôvodné obohatenie malo vzniknúť ako následok bezúročnosti
úveru pre nedostatok zákonných náležitostí zmluvy.

16. Medzičasom NS SR v obdobnej veci totožného žalovaného vydal uznesenie 4Cdo/219/2019, kde
opätovne prax KS v Prešove týkajúcu sa prezumpcie úmyslu žalovaného iba z dôvodu jeho postavenia
podnikateľa odmietol ako nesprávnu. NS SR uviedol - Z napadnutého rozsudku odvolacieho súdu
možno vyvodiť, že uvedený nepriamy úmysel žalovanej je daný určitými faktormi a okolnosťami, ktoré
spočívajú v profesionálnosti a odbornosti žalovanej. Dovolací súd však vzhľadom na vyššie uvedené
závery konštatuje, že uvedený právny názor odvolacieho súdu o úmyselnom bezdôvodnom obohatení
žalovanej, ktorému zodpovedá 10-ročná objektívna premlčacia doba, nie je správny. Predmetnou
otázkou sa už dovolací súd zaoberal v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/238/2017. Toto rozhodnutie treba
považovať za súčasť ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

17. Vzhľadom na vyššie uvedené s prihliadnutím na citované rozhodnutia NS SR a ÚS SR o tom, že
vedomosť žalovaného o tom, že plnenie mu nepatrí alebo mu bolo poskytnuté omylom sa neprezumuje
a úmysel získať bezdôvodné obohatenie nemožno založiť iba na postavení podnikateľa si okresný súd
nevie predstaviť iné rozhodnutie ako rozhodnutie o tom, že objektívna premlčacia lehota na podanie
žaloby uplynula. Žalobca súd nepredložil žiadne rozhodnutie a ani súdu nie je známe rozhodnutie, ktoré
by žalovaný ku dňu 15.12.2015 mal k dispozícii a ktoré by mu prípadne vytýkalo nedostatok náležitostí
typovej zmluvy uzavretej aj v prejednávanej veci.

18. Prezumpcia čo len nepriameho úmyslu dodávateľa nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu a nie
je stanovená ako domnienka. Úmysel dodávateľa tak musí byť predmetom dokazovania a žiadny právny
predpis neprikazuje hodnotiť tvrdené nedostatky zmluvy vytvorenej dodávateľom ako úmysel.

19. Námietka žalobcu, že spotrebiteľ by asi sotva platil, ak by mal vedomosť, že platiť nemá (tu okresný
súd len dodáva, že neznalosť platenia poškodeným subjektom je zväčša vždy súčasťou vzťahu z
bezdôvodného obohatenia) je nedostatočná. Žalobca bez ďalšieho tvrdí, že dodávateľ vždy vie, že
prijíma na čo nemá nárok a vylučuje u neho možnosť, že nevie, že prijíma čo mu nepatrí. Žalobca
bez akéhokoľvek relevantného dôkazu vylučuje, že v prípade, ak by nedostatky zmluvy vedúce k
bezúročnosti existovali, presvedčenie o bezchybnosti zmluvy mohlo existovať u oboch strán sporu.
Žalobca rovnako uvádza, že neznalosť právnych predpisov nemôže byť v neprospech spotrebiteľa ale
rovnaká neznalosť musí byť vždy v neprospech dodávateľa a dokonca vedie k jeho úmyslu. OS v
Prešove k tomu dodáva, že domnienka znalosti právnych predpisov podľa § 2 ods. 1 zákona č. 1/1993
Zb. o Zbierke zákonov (účinný v čase vzniku zmluvy) medzi fyzickými a právnickými osobami nerozlišuje
a nerozlišuje ani medzi spotrebiteľom a dodávateľom.

20. Pokiaľ ide o zavinenie v občianskom práve, analogicky sa vychádza z práva trestného. Trestný čin
je spáchaný úmyselne, ak páchateľ chcel spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť
záujem chránený týmto zákonom, alebo vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie
spôsobiť, a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený.

21. Trestný čin je spáchaný z nedbanlivosti, ak páchateľ vedel, že môže spôsobom uvedeným v
tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom, ale bez primeraných dôvodov
sa spoliehal, že také porušenie alebo ohrozenie nespôsobí, alebo nevedel, že svojím konaním môže
také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, hoci o tom vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery
vedieť mal a mohol.

22. Žalobkyňa tvrdí, že žalovaný aj keď priamo nechcel, tak minimálne vedel, že svojím konaním
spočívajúcim v tvrdených nedostatkoch zmluvy môže získať bezdôvodné obohatenie a pre prípad, že
ho spôsobí, bol s tým uzrozumený (to znamená, že žalovaný napriek vedomosti o tom, že nedostatky
zmluvy povedú k jeho sankcionovaniu formou straty úrokov, takýto stav vyvolal). S takýmto záverom bez
jeho preukázania dôkazmi okresný súd nesúhlasí.

23. Tu sa patrí pripomenúť, že donedávna niektorými súdmi uplatňovaný postup bezúročnosti úveru
z dôvodu nedostatku rozpisu splátok sa ukázal nesprávny, čo konštatoval ako NS SR tak aj SdEÚ,
hoci tu bola snaha presvedčiť ich, že nesprávna prax súdov je nad zákonom a smernicou. NS SR v
rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/183/2020 zo dňa 24.02.2021 odmietol ďalšiu nesprávnu súdnu prax v prospech
spotrebiteľa, keď uviedol:

24. Dovolací súd, na rozdiel od súdov nižších inštancií, zastáva názor, že zo znenia § 9 ods. 2 písm. j/
zákona č. 129/2010 Z. z. nevyplýva povinnosť veriteľa uviesť v zmluve konkrétny matematický výpočet
ročnej percentuálnej miery nákladov, pričom zákon nepožaduje ani predpoklady pre výpočet RPMN
špeciálne v zmluve označovať ako predpoklady pre výpočet RPMN. Takúto požiadavku pritom nie je
možné vyvodiť gramatickým (jazykovým) ani teleologickým (účelovým) výkladom daného zákonného
ustanovenia.

25. V posudzovanom prípade zákon o spotrebiteľských úveroch výslovne neuvádza uviesť v zmluve
i matematický výpočet výšky ročnej percentuálnej miery nákladov, ako to vyplýva z dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. Pokiaľ by takúto požiadavku mal zákonodarca v úmysle, nič
mu nebránilo uviesť ju v danej právnej norme. Zákonodarca pritom formulačne jednoznačne požaduje,
aby boli v zmluve uvedené len predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,
pričom pod predpokladmi nie je možné rozumieť uvedenie vzorca výpočtu, ktorý (vzorec) je len jeden,
navyše spotrebiteľovi prístupný priamo v zákone, v jeho prílohe č. 2. Pokiaľ odvolací súd považuje za
predpoklad na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov i vzorec na jej výpočet, s týmto sa dovolací
súd nestotožňuje.

26. Z uvedených dôvodov potom záver súdov nižších inštancií, že predmetná zmluva v rozpore s § 9 ods.
2 písm. j/ zákona o spotrebiteľských úveroch neobsahuje zákonnú náležitosť, a to všetky predpoklady
použité pre výpočet RPMN, čo má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného úveru v
zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ zákona o spotrebiteľských úveroch, nie je správny.

27. Aj o iných tvrdených nedostatkoch zmlúv o spotrebiteľských úveroch (trvanie zmluvy, konečná
splatnosť a pod.) rozhodujú ako okresné tak aj krajské súdy rozdielne ale z tvrdení žalobcu v tejto veci
sa javí, že to má byť práve dodávateľ, ktorý jediný vie vždy výklad správny.

28. Už len na záver tejto časti odôvodnenia poukazuje okresný súd na to, že Ústavný súd SR v plenárnom
náleze sp. zn. PL. ÚS 11/2016 okrem iného uviedol:

29. „Termín ochrana spotrebiteľa sa vo svojom štandardnom význame v zásade vzťahuje na nekalé
podmienky. Z pohľadu nekalých podmienok úpravu premlčania nenanútil spotrebiteľovi dodávateľ, tá
vyplýva zo zákona, takže nie je jasné, aká je legitimácia ochrany spotrebiteľa pred veriteľom, keď on za
konštrukciu premlčania nemôže. Dôvody uvádzané zákonodarcom a vládou na podporu § 5b zákona o
ochrane spotrebiteľa nekorešpondujú s jeho obsahom (problém nevzdelaného spotrebiteľa nie je nijako
špecificky spotrebiteľský, rovnako nevzdelaný môže byť účastník v bežnom občianskoprávnom spore)
a otázka vzdelaného/nevzdelaného spotrebiteľa je otázkou právnej pomoci v konaní, ktorú možno riešiť
cez bezplatnú právnu pomoc, možnosť zastupovania spotrebiteľov združeniami (čo inak existuje aj dnes
v Civilnom sporovom poriadku), a nie cez hmotnoprávnu úpravu v procesnoprávnom kabáte.

30. Spotrebiteľské právo je zaiste súčasťou vytvárania spoločenskej kohézie, ale aktuálna právna úprava
svojou zjednodušujúcou priamočiarosťou vykazuje asymetriu, pretože všetkých dodávateľov (veriteľov)
stavia akoby na stranu tých „zlých“ a spotrebiteľov na stranu tých „ublížených“. Podľa poznatkov
zo súdnej praxe však právna úprava svojím nastavením spôsobuje aj to, že často najneaktívnejším
dlžníkom - spotrebiteľom poskytne pomoc, zatiaľ čo tí zodpovednejší sa často na pojednávanie dostavia
(alebo už vo vyjadrení k žalobe) a dlh uznajú, čo podľa procesného práva vedie automaticky k vyhoveniu
žalobe rozsudkom pre uznanie.

31. Vo vzťahu princípu rovnosti pred zákonom, resp. princípu rovnosti v civilnom procese sa niekedy
princíp ochrany slabšej strany mylne interpretuje ako zvýhodňovanie slabšej sporovej strany na úkor
„silnejšej sporovej strany“. Takéto vnímanie princípu ochrany slabšej sporovej strany v právnych
vzťahoch by však nebolo zrejme ústavnokonformné. Naopak, obsahom princípu ochrany slabšej strany
v procesných vzťahoch je akési „dorovnanie“ procesného postavenia tejto slabšej strany tak, aby bola
zabezpečená spomínaná funkčná procesná rovnosť a pomyselná rovnaká štartovacia čiara pre obe
sporové strany. Podstatou ochrany slabšej strany v procesnoprávnych vzťahoch je tak dorovnanie
procesného postavenia tejto slabšej strany na tú úroveň, ktorá funkčne koreluje s procesným postavením
protistrany („silnejšej“ procesnej strany). Princíp ochrany slabšej procesnej strany teda znamená, že
slabší subjekt sa má „chrániť“ len do tej miery, kým sa nedosiahne spomínaná funkčná procesná
rovnosť; rozhodne by nebolo správne interpretovať princíp ochrany slabšej strany v tom zmysle, že sa

má zabezpečiť akési nadradené postavenie slabšej strany vo vzťahu k protistrane (porov. ŠTEVČEK,
M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Civilný sporový poriadok.
Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 44 a nasl.).

32. Sociálne problémy (veľa dlžníkov) nemožno riešiť len cez spotrebiteľské právo hmotnoprávnym a
procesnoprávnym zvýhodnením (porov. bod 46). Na to slúžia iné cielené prostriedky, ako napríklad
správne nastavené konkurzy, exekúcie či osobné bankroty, ktoré boli ostatnými novelami spriechodnené.
Opačný postup môže súvisieť s nezodpovedným správaním, tzv. morálnym hazardom. Úprava taktiež
posúva sudcu do neprirodzenej role vyhľadávača dôkazov v prospech jednej strany.

33. K tomu možno uviesť, že aj keď je ochrana spotrebiteľov neoddeliteľnou súčasťou súčasného
súkromného práva a postavenie spotrebiteľov je potrebné brať vážne, ochranu spotrebiteľov je nutné
interpretovať triezvo, neutrálne ako akékoľvek iné inštitúty s tým, že táto ochrana je už súčasťou
zákonnej normy ako účel právnej normy a už nepotrebuje osobitnú expanzívnu interpretáciu nad rámec
interpretačných štandardov vrátane teleologického výkladu. Koncept ochrany spotrebiteľa v klasickom
poňatí nie je v napätí s ústavou, ale to neznamená, že je priamo ústavným princípom (porov. 11.4).

34. Z dôvodu uplynutia objektívnej premlčacej lehoty tak súd žalobu o vydanie bezdôvodného
obohatenia z dôvodu premlčania zamietol.

35. K subjektívnej premlčacej dobe súd prvej inštancie poukázal na judikatúru (aj NS ČR a ÚS ČR z
dôvodu rovnakej právnej úpravy), s ktorou sa stotožňuje a ktorá presvedčivo vyvracia právny názor
žalobcu, že a) subjektívna premlčacia lehota je lehotou ponechanou na vôľu spotrebiteľa, b) je lehotou,
ktorá plynie od posúdenia veci práva znalou osobou v prospech spotrebiteľa, c) jej začiatok nie je
objektivizovaný vedomosťou o len skutkových okolnostiach a d) jej začiatok nemôže byť rovnaký so
začiatkom objektívnej premlčacej doby:
NS ČR sp. zn. 26Cdo/785/2011 - „Pro počátek subjektivní promlčecí doby podle § 107 odst. 1 ObčZ
je v případě bezdůvodného obohacení získaného plněním z neplatné smlouvy rozhodující vědomost
oprávněného o těch skutkových okolnostech, z nichž lze dovodit, že smlouva, z níž bylo plněno, je
neplatná. Není přitom významné, zda oprávněný má takové právní znalosti, aby byl subjektivně schopen
posoudit uvedené skutkové okolnosti a zjistit, že smlouva, podle níž plnil, neplatná skutečně je. Podle
právní teorie (srovnej např. Švestka, J., Spáčil, J., Škárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník I.
§ 101 - 110. Komentář. 2. vydání. Praha: C.H. Beck, 2009, 609 s.) i praxe (např. usnesení Nejvyššího
soudu ze dne 16.9.2010, sp. zn. 30 Cdo 446/2009) je pro počátek běhu dvouleté subjektivní promlčecí
doby podle § 107 odst. 1 obč. zák. rozhodný okamžik, kdy se oprávněný v konkrétním případě skutečně
dozví o tom, že došlo na jeho úkor k získání bezdůvodného obohacení a kdo jej získal. V případě
bezdůvodného obohacení získaného plněním z neplatné smlouvy je takovou rozhodující vědomostí
znalost oprávněného těch skutkových okolností, z nichž lze dovodit, že smlouva, z níž bylo plněno,
je neplatná. Není přitom významné, zda oprávněný má takové právní znalosti, aby byl subjektivně
schopen posoudit uvedené skutkové okolnosti a zjistit, že smlouva, podle níž plnil, je neplatná (srov.
usnesení Nejvyššího soudu ČR ze dne 18.3.2008, sp. zn. 28Cdo 3977/2007). V souzené věci byla
okolnost, že nájemní smlouva byla uzavřena bez souhlasu obecního úřadu a že podnájemní smlouvou
jsou předmětné prostory pronajímány k účelu, ke kterému nejsou stavebně určeny, žalobkyni známa
již při uzavření těchto smluv (viz skutková zjištění, jenž nelze v dovolacím řízení úspěšně zpochybnit).
Odvolací soud se tak při posouzení začátku běhu subjektivní promlčecí doby od ustálené judikatury
neodchýlil.“
ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 258/03 - Přijetí závěrů obecného soudu o obsahu právního úkonu (smlouvy) je
posouzením právním, představuje autoritativní interpretaci právně relevantního projevu soukromé vůle,
není tedy zjištěním skutkovým, nýbrž činěním právních poznatků (viz shodně usnesení sp. zn. III. ÚS
280/03). Skutkovými jsou v této souvislosti toliko zjištění faktuální (nikoli ale zjištění povinnostní), čili
zjištění samotné existence právního úkonu, identifikace jeho subjektů, je-li učiněn v písemné formě,
ověření pravosti listiny, konstatování znění textu a pod.
NS ČR sp. zn. 33Odo/1688/2005 - již v rozsudku ze dne 29. října 1999, sp. zn. 2Cdon 1548/97,
uveřejněném ve Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek pod č. R 73/2000, vyslovil Nejvyšší soud ČR
názor, že zjišťuje-li soud obsah smlouvy, a to i pomocí výkladu projevů vůle, jde o skutkové zjištění,
zatímco dovozuje-li z právního úkonu konkrétní práva a povinnosti účastníků právního vztahu, jde již
o aplikaci práva na zjištěný skutkový stav, tedy o právní posouzení. Obdobně v rozsudku ze dne 31.
října 2001, sp. zn. 20Cdo 2900/99, publikovaném v časopise Soudní judikatura pod č. 46/2002, uvedl

dovolací soud, že činí-li soud z obsahu smlouvy (případně z dalších pramenů) zjištění o tom, co bylo
jejími účastníky ujednáno, dospívá ke skutkovým zjištěním; vyvozuje-li poté, jaká práva a povinnosti
odtud pro účastníky vyplývají, formuluje závěry právní, resp. jde o právní posouzení věci.
NS ČR sp. zn. 28Cdo/3415/2017 - Odvolací soud uzavřel, že nárok žalobkyně na vrácení částek 55.000
Kč a 26.750 Kč vyplacených žalovanému dne 7. 11. 2003 na základě neplatných darovacích smluv,
jejichž sjednáním bylo podmiňováno její přijetí do domova důchodců provozovaného žalovaným, byl
coby nárok na vydání bezdůvodného obohacení ke dni zahájení soudního řízení (29.11.2006) v důsledku
uplynutí dvouleté subjektivní promlčecí doby, jež počala běžet dnem 7.11.2003, již promlčen (§ 107
odst. 1 zákona č. 40/1964 Sb., občanského zákoníku, účinného do 31.12.2013, dále jen - „obč. zák.“).
Dovodil totiž, že žalobkyně už v okamžiku, kdy platila uvedené částky, znala všechny skutkové okolnosti,
na jejichž základě mohla dovodit, že poskytuje plnění na základě neplatné darovací smlouvy a že se
uvedeným způsobem žalovaný na její úkor bezdůvodně obohacuje. Se zřetelem k námitce promlčení
uplatněného nároku vznesené žalovaným tudíž odvolací soud žalobě nevyhověl.
Pro počátek běhu subjektivní promlčecí doby k uplatnění práva na vydání bezdůvodného obohacení se
tedy vyžaduje skutečná (na základě provedeného dokazování prokázaná) a nikoli jen předpokládaná
vědomost oprávněného. K té dochází v okamžiku, kdy oprávněný zjistí takové skutkové okolnosti, které
mu umožní uplatnit jeho právo žalobou u soudu. Uvedenou vědomostí přitom ustanovení § 107 odst. 1
obč. zák. nemíní znalost právní kvalifikace, nýbrž pouze skutkových okolností, z nichž lze odpovědnost
za bezdůvodné obohacení dovodit (srov. např. rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 18.5.2011, sp. zn.
32Cdo 2626/2009, a judikaturu v něm odkazovanou).
Počátek běhu dvouleté subjektivní promlčecí doby tudíž nelze v daném případě spojovat s okamžikem,
kdy se žalobkyně ze sdělovacích prostředků dozvěděla o protiprávnosti postupu žalovaného v souvislosti
s vybíráním peněžních prostředků za umístění a pobyt osob v domově důchodců, nýbrž již s okamžikem,
kdy žalobkyně peněžní prostředky žalovanému na základě darovací smlouvy uzavřené pouze za účelem
zajištění svého přijetí a pobytu v jím provozovaném domově důchodců poskytla.
NS ČR sp. zn. 28Cdo/3796/2019 - Vědomostí se míní znalost konkrétních skutkových okolností, z nichž
lze odpovědnost za bezdůvodné obohacení dovodit (srov. namátkou usnesení Nejvyššího soudu ze
dne 19.2.2015, sp. zn. 28Cdo 4162/2014), nikoliv obeznámenost s právní kvalifikací. Oprávněný se
v naznačeném smyslu o vzniku bezdůvodného obohacení i příslušné profitující osobě dozví, má-li k
dispozici údaje, jež mu umožňují podat žalobu u soudu.
Mezi zmiňovaná rozhodná fakta ovšem sotva lze (vzhledem k tomu, že není vyžadována znalost právní
kvalifikace, jakož ani jistota o důvodnosti uplatňovaného nároku) řadit komplexní přehled o aktuálním
judikatorním vývoji v otázkách souvisejících s právním hodnocením potenciálního nároku zde aspektu
pasivně věcně legitimovaného subjektu ve sporu jak naznačuje dovolatel. Moment zjištění rozhodných
skutečností tudíž nemůže být spojován s okamžikem vyslovení právních závěrů k těmto určujícím
faktorům soudem v příslušném řízení ani jinou práva znalou osobou.
NS ČR sp. zn. 28Cdo/1948/2018 - Ani v řešené věci tak pro stanovení počátku běhu subjektivní
promlčecí doby není podstatné, kdy byl soudy vysloven a žalobkyní přijat právněkvalifikační úsudek o
absolutní neplatnosti předmětného kontraktu.
KS v Trenčíne sp. zn. 17Co/341/2017 - Vedomosť o tom, že zmluva neobsahuje údaje podľa § 9
ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. je potrebné na strane žalobkyne viazať k okamžiku podpisu zmluvy.
Podpis predstavuje prejav súhlasu s písomným právnym úkonom. Ako prejav súhlasu teda logicky
zahŕňa aj prejav znalosti obsahu. Pre posúdenie okamžiku vzniku vedomosti žalobkyne o tom, že
žalovanému uhrádza platby nad rámec poskytnutej istiny je významné, kedy žalobkyňa preukázateľne
získala informácie, na základe ktorých si mohla urobiť dostatočný úsudok o tom, že jej platby titulom
predmetnej úverovej zmluvy presiahli v úhrne výšku istiny úveru poskytnutej zo strany žalovaného. Tým,
že splátky úveru uhrádza sám dlžník v jemu známej výške, je možné úsudok o okamžiku zaplatenia
sumy zodpovedajúcej istine urobiť na základe jednoduchého matematického výpočtu. Preto sa dlžník
musí dozvedieť o tom, že platí veriteľovi nad rámec poskytnutej istiny súčasne s okamihom, kedy uhradí
splátku, ktorou poskytnutú istiny preplatí.
KS v Trenčíne sp. zn. 17Co/263/2017 - Otázku znalosti práva v zásade nemožno podrobiť skúmaniu
z hľadiska skutočnej vedomosti, ale vždy je zodpovedaná nevyvrátiteľnou právnou domnienkou, že
znalosť práva je u každého daná. Pokiaľ sa s uvedeným princípom spojí jednoznačnosť znalosti o
obsahu zmluvy preukázaná jej podpisom a jednoznačnosť znalosti o vlastnom konaní, v tomto prípade
o úhrade platby, nemožno prijať iný záver ako ten, že vedomosť dlžníka o bezdôvodnom obohatení
spočívajúcom v platbách na úroky a poplatky úveru, ktorý bol bezúročný a bez poplatkov v dôsledku
sankcie zakotvenej v právnej úprave spotrebiteľských úverov, vzniká v zásade v okamihu platby dlžníka
nad rámec poskytnutej istiny. Vyššie citované rozhodnutia zodpovedajú ustanoveniu § 107 ods.2

OZ. Jednotne vykladajú pojem „dozvedieť sa“, ktorý žalobkyňa vykladá ako znalosť o bezdôvodnom
obohatení v zmysle právneho posúdenia veci. Žalobkyňa však neberie do úvahy, že v slovenskom jazyku
- zistiť znamená skúmaním niečo poznať ako isté, vyskúmať skutočný stav niečoho;
- dozvedieť sa znamená - dopočuť sa, získať, dostať správu. V prejednávanej veci tak žalobkyňa získala
správu (dozvedela sa) prečítaním zmluvy a vedomosťou o zaplatenej sume.

36. Ak by teda tvrdenia žalobkyne o nedostatku zmluvných náležitostí boli pravdivé, tak žalobkyňa ich
mala k dispozícii už v deň podpisu zmluvy a od preplatenia úveru jej začala plynúť subjektívna premlčacia
doba.

37. Pokiaľ ide o neprijateľnosť zmluvnej podmienky, poukázal súd prvej inštancie na to, že žalobkyňa
má naliehavý právny záujem týkajúci sa určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky, pričom v tomto
smere treba vychádzať z rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp.zn. 18Co/120/2017 a z rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Ndc/20/2016, 8Cdo/483/2014 a 6Cdo/9/2018.

38. Výlučné právo žalovaného (dodávateľa) rozhodovať o započítaní platby spotrebiteľa na záväzok
mu určený a v rámci tohto záväzku na súčasti ním určené, považuje súd bez ďalšieho za značne
nerovnovážne v neprospech spotrebiteľa. Preberané ustanovenie vôbec nezohľadňuje pri poskytnutí
platby spotrebiteľovi jeho vôľu, ktorý záväzok plní a na ktorú jeho súčasť má byť platba započítaná,
pričom zápočet žalovaného na istinu záväzku až v poslednom rade umožňuje zvyšovať zadlženosť
spotrebiteľa cez úroky z omeškania, prípadne rôzne sankcie.

39. Výroky o trovách konania odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 CSP s tým, že v časti týkajúcej sa
bezdôvodného obohatenia má nárok na náhradu trov konania plne úspešný žalovaný a v časti o určenie
neprijateľnej zmluvnej podmienky, má nárok na náhradu trov konania plne úspešná žalobkyňa.

40. Proti rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie žalobkyňa, a to len proti výroku, ktorým bola
žaloba čiastočne zamietnutá a súvisiacemu výroku o trovách konania a navrhla, aby v tejto časti odvolací
súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

41. Odvolanie odôvodnila ustanovením § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a ustanovením § 365 ods. 1 písm. h)
CSP, t.j. že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

42. Poukázala na to, že čo sa týka plynutia subjektívnej premlčacej doby, poslednú splátku vykonala
15.12.2012, pričom možno predpokladať, že súd prvej inštancie vychádza zo zistenia, že subjektívna
premlčacia doba začala plynúť po zaplatení poslednej splátky 15.12.2012, rovnako ako objektívna
premlčacia doba. Súd prvej inštancie neakceptuje 10-ročnú objektívnu premlčaciu dobu, ktorá platí pri
úmyselnom bezdôvodnom obohatení. Ak subjektívna premlčacia doba začína plynúť vždy od zaplatenia
poslednej splátky, rovnako ako objektívna premlčacia doba, možno uzavrieť, že objektívna premlčacia
doba je len ilúziou, nakoľko nárok sa vždy premlčí v objektívnej 2-ročnej premlčacej dobe.

43. V skutočnosti to, kedy začína plynúť oprávnenému subjektívna premlčacia doba je dané získaním
vedomostí o skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia. Nie je dôležité, či oprávnený vie alebo
nevie, že jeho nárok je nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia, podstatné je len skutočné
získanie vedomostí o rozhodujúcich skutočnostiach, získaním ktorých začína subjektívna premlčacia
doba plynúť.

44. Pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby sa oprávnený musí dozvedieť nielen to, že plnil, ale
aj to, že plnil z neplatného právneho úkonu. Musí sa o neplatnosti právneho úkonu dozvedieť, nestačí,
že sa o neplatnosti mohol dozvedieť, obdobne je tomu pri ďalších skutkových podstatách, keď nestačí
vedomosť o tom, že oprávnený plnil, ale musí získať skutočnú vedomosť, že odpadol právny dôvod na
plnenie.

45. Pri skutkovej podstate bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho dôvodu tak oprávnený musí
získať skutočnú a nie len predpokladanú vedomosť nie len o tom, že platil, kedy a komu platil, ale rovnako
dôležité a z hľadiska subjektívnej premlčacej doby najdôležitejšie je aj získanie vedomostí o tom, že
platil bez právneho dôvodu a až získaním všetkých týchto rozhodujúcich skutočností môže začať plynúť

oprávnenému subjektívna premlčacia doba, čo je logické, lebo ak oprávnený nepozná skutočnosť, že na
platby neexistuje právny dôvod a platí len pre to, že platí dôvodne, nemôže mu začať plynúť subjektívna
premlčacia doba, nakoľko nemá vedomosť o rozhodujúcich skutočnostiach nevyhnutných na to, aby
mohol podať žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia.

46. Aj v čase keď v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka k bezdôvodnému obohateniu došlo,
oprávnený vie, že plnil, nakoľko ide o jeho vedomé konanie, ale nevie o tom, že plnil bez právneho
dôvodu, a preto začala plynúť len objektívna a nie subjektívna premlčacia doba, nakoľko k začatiu
plynutia subjektívnej premlčacej doby chýba oprávnenému vedomosť o podstatnej skutočnosti potrebnej
na začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby, a to vedomosť o skutočnosti, že plnil bez právneho
dôvodu a že plniť nemal. Je nelogické veriť tomu, že spotrebiteľ by platil, aj keby vedel o tom, že platiť
nemá. Vedomosť spotrebiteľa o tom, že platil a platil v presvedčení, že platiť má a musí, pre neho
nezakladá z hľadiska možnosti podať žalobu nič subjektívne. Subjektívne právo a možnosť podať žalobu
mu vzniká až vtedy, keď sa dozvie o tom, že platiť nemal.

47. Časový okamih vzniku premlčacej doby je zhodný s okamihom vzniku žalobného práva, pričom ide
o deň, v ktorý oprávnený mohol po prvýkrát úspešne uplatniť žalobu na ochranu svojho subjektívneho
práva na súde. To predpokladá vedomosť oprávneného o skutkových okolnostiach o vzniku actio nata.
Ak oprávnený nevie o tom, že mu vzniklo žalobné právo, nemohol nastať okamih vzniku žalobného
práva. Pre vzťah objektívnej a subjektívnej premlčacej doby je charakteristické, že ich plynutie je
komplementárne. To znamená, že okamih, v ktorom mohol oprávnený subjekt uplatniť právo po prvý
krát (tzv. actio nata) sa zásadne definuje momentom subjektívnej vedomosti oprávnenej osoby. Od tohto
okamihu začína plynúť 2-ročná premlčacia doba na uplatnenie práva na súde, ktorá plynie v rámci
lehoty objektívnej a tá začína plynúť bez ohľadu na vedomosť oprávneného od momentu udalosti, ktorá
spôsobuje bezdôvodné obohatenie. Zákon vyžaduje dokonanie stavu vedomia oprávneného reálnym
nadobudnutím vedomostí o definovaných skutočnostiach. Nestačí možnosť, či pravdepodobnosť
získania tejto vedomosti, oprávnený musí uvedenými vedomosťami reálne disponovať. Vedieť, komu
oprávnený zaplatil, kedy a koľko, neznamená, že vie, že platil nedôvodne a že sa veriteľ na jeho
úkor bezdôvodne obohatil. Zákon na začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby nevyžaduje, aby
oprávnený získal len vedomosť o kvantite týchto skutočností, ale aj o ich kvalite, teda že došlo k
porušeniu práv oprávneného a k bezdôvodnému obohateniu a že môže podať žalobu.

48. Žalobkyňa nevedela, že platby, ktoré žalovaný od nej prijal nad výšku istinu boli prijaté protizákonne.
Žila v omyle, že žalovaný tieto platby prijíma v súlade so zákonom a tento omyl spôsobil žalovaný
porušením spotrebiteľského práva, pričom žalobkyňa mu verila, že pri poskytovaní úveru postupuje s
náležitou odbornou starostlivosťou.

49. Aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo/238/2017 z 18.10.2018 vyplýva, že plynutie
objektívnej a subjektívnej premlčacej doby je stanovené odlišne a skončenia plynutia týchto dôb nie sú
na sebe závislé. Osobitne je upravený aj začiatok plynutia týchto premlčacích dôb. Pre začiatok behu
subjektívnej premlčacej doby sa vyžaduje skutočná, nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného o
tom, že na jeho úkor bolo získané bezdôvodné obohatenie a kto ho získal. Tieto závery vyplývajú aj z
rozhodnutia R 25/1986.

50. Pokiaľ ide o subjektívnu stránku, teda úmysel veriteľa bezdôvodne sa obohatiť na úkor spotrebiteľa,
tak priznanie takéhoto úmyslu zrejme neprichádza do úvahy v spotrebiteľských sporoch. Preto je
potrebné vychádzať z právnej úpravy spotrebiteľských sporov, z kvalifikácie veriteľa a predovšetkým z
jeho konania.

51. Podstata aplikácia 10-ročnej premlčacej doby spočíva v tom, že v dobe prijatia nezákonnej platby
dodávateľ prijal platbu, o ktorej vedel alebo musel vedieť, že ju získava na úkor spotrebiteľa ako
bezdôvodné obohatenie, a to aj v prípade, ak by sa pripustilo, že v dobe uzatvorenia vadnej zmluvy ešte
tento úmysel priamo nemusel mať. V každom prípade prijatím platby tvoriacej bezdôvodné obohatenie sa
úmysel dodávateľa získať bezdôvodné obohatenie prejavil a naplnil jeho konaním, keď prijal a ponechal
si platbu, ktorá mu bola vyplatená bez právneho dôvodu. Obchodník musel vedieť, že mu bola platba
vyplatená v rozpore so zákonom a napriek tomu si ju ponechal. Objektívna 10-ročná premlčacia doba
na premlčanie bezdôvodného obohatenia preto začína plynúť prijatím každej takejto nedôvodne prijatej
platby od momentu, keď ju veriteľ od spotrebiteľa prijal.

52. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny
potvrdiť.

53. V následnom vyjadrení (§ 374 ods. 1 CSP) zotrvali sporové strany na svojich doterajších
stanoviskách.

54. Odvolací súd prejednal vec podľa § 378 ods. 1 CSP a nasl., a to bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a zistil, že nie sú podmienky pre potvrdenie ani pre
zmenu rozsudku v napadnutej časti, pretože tento bol vydaný na základe nedostatočne zisteného
skutkového stavu a naviac je aj nepreskúmateľný. Nepreskúmateľnosť tohto rozhodnutia dosahuje
intenzitu nesprávneho procesného postupu znemožňujúceho strane (v danom prípade žalobkyni), aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, pričom tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

55. V odvolacom konaní bol preskúmavaný výrok napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým
bola žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietnutá, ako aj súvisiaci výrok o trovách konania,
a preto výrok rozsudku, ktorým bolo vyhovené žalobe o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky a v
tejto časti súvisiaci výrok o trovách konania, ktoré odvolaním žalobkyne napadnuté neboli, v odvolacom
konaní preskúmavané neboli a ako také nadobudli právoplatnosť (§ 367 ods. 2 CSP), hoci odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie v tomto smere, teda analýza výlučného práva žalovaného rozhodovať
o započítaní platby spotrebiteľa na záväzok ním určený (bod 7.2 napadnutého rozsudku) je zjavne
nesúladný s určenou zmluvnou podmienkou, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, budú
rozhodované v súlade s rozhodcovskou doložkou. Naviac tento výrok tak, ako je uvedený v písomnom
vyhotovení rozsudku nekorešponduje so znením rozsudku ako bol vyhlásený na pojednávaní 18.3.2021,
kde súd rozhodol v rámci určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky o poradí započítania pohľadávok
banky - žalovaného. V tomto smere bude povinnosťou súdu prvej inštancie opravným uznesením uviesť
do súladu písomné vyhotovenie rozsudku s jeho znením tak, ako bol vyhlásený na pojednávaní.

56. Podľa § 107 Občianskeho zákonníka
(1) Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa
oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
(2) Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o
úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
(3) Ak sú účastníci neplatnej alebo zrušenej zmluvy povinní navzájom si vrátiť všetko, čo podľa nej
dostali, prihliadne súd na námietku premlčania len vtedy, ak by aj druhý účastník mohol premlčanie
namietať.

57. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že 16.11.2010 medzi žalobkyňou ako dlžníkom
a žalovaným ako veriteľom došlo k uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom úvere pod č. 5176817610, pričom
úver bol poskytnutý vo výške 1.000,- eur a žalobkyňa zaplatila 1.501,98 eur s tým, že poslednú splátku
vykonala 23.1.2013.

58. Žalobkyňa nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia odvodzovala od okolnosti, že predmetný
úver je potrebné považovať za úver bezúročný a bez poplatkov z dôvodu, že úverová zmluva, na základe
ktorej bol tento úver poskytnutý neobsahuje správny údaj o výške RPMN, čo je porušením § 11 ods.
1 zákona č. 129/2010 Z.z. platného a účinného v čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy (ZoSÚ),
v zmluve absentuje určenie doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 2 písm.
f) ZoSÚ, a taktiež táto zmluva neobsahuje špecifikáciu počtu termínov a výšky splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ. Okrem nesprávne uvedenej RPMN absentuje v
tejto zmluve aj uvedenie všetkých predpokladov použitých na výpočet RPMN, čím došlo k porušeniu §
9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ.

59. Týmito tvrdenými porušeniami Zákona o spotrebiteľských úveroch zo strany žalovaného ako
dodávateľa, ktoré by mohli mať za následok bezpoplatnosť a bezúročnosť predmetného úveru sa však
súd prvej inštancie nezaoberal a svoje rozhodnutie založil len na konštatovaní o uplynutí subjektívnej
2-ročnej a objektívnej 3-ročnej i 10-ročnej premlčacej doby v prípade žalobkyne. V tejto súvislosti treba
konštatovať, že judikatúra o ktorú sa súd prvej inštancie opiera (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR

5Cdo/291/2015 a Ústavného súdu SR III.ÚS 448/2017) sa netýkajú spotrebiteľského práva, pretože sa
zaoberajú vymáhaním regresného nároku podľa zákona č. 461/2003 Z.z., čo je problematika diametrálne
odlišná od problematiky upravenej Zákonom o spotrebiteľských úveroch v platnom znení. Podobne
ďalšia citovaná judikatúra Najvyššieho súdu Českej republiky a Ústavného súdu Českej republiky,
ktorú súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol sa netýka prípadov spotrebiteľského práva takého
charakteru, ako je to v prejednávanej veci.

31. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného
obohatenia sa vyžaduje skutočná (preukázaná) a nie len predpokladaná vedomosť oprávneného, pričom
k tomu dochádza vtedy, keď oprávnený zistí také skutkové okolnosti, ktoré mu umožňujú uplatniť
jeho právo žalobou na súde. Napríklad v prípade bezdôvodného obohatenia získaného plnením z
neplatnej zmluvy je rozhodujúci subjektívny moment, keď oprávnený zistí také okolnosti, z ktorých možno
vyvodiť, že zmluva, z ktorej bolo plnené, je neplatná. Takéto stanovisko zaujal Najvyšší súd ČR vo veci
33Odo/306/2005 a uzavrel, že začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného
obohatenia sa v danej veci viaže na okamih, keď sa žalobca zoznámil s rozsudkom odvolacieho súdu,
ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie zamietajúci žalobu na určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti vydržaním. V tomto okamihu totiž žalobca získal subjektívne vedomosť o všetkých
rozhodných skutkových okolnostiach, ktoré mu umožnili žalobou na súde uplatniť proti žalovanému
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Je teda nepochybné, že napríklad v tomto rozhodnutí
Najvyšší súd ČR zdôrazňuje predovšetkým subjektívnu stránku skutočnej vedomosti oprávnenej osoby o
vzniku bezdôvodného obohatenia a začiatok plynutia premlčacej doby posúva až k momentu ukončenia
súdneho konania o rozhodujúcich skutkových okolnostiach, hoci ich základ (aj v tejto veci) musel byť
oprávnenej osobe známy už skôr.

60. Vo veci 33Odo/528/2006 Najvyšší súd Českej republiky taktiež zdôraznil subjektívnu stránku
vedomosti o rozhodujúcich skutkových okolnostiach významných pre ustálenie začiatku plynutia
subjektívnej premlčacej doby a podporil stanovisko odvolacieho súdu, ktorý uzavrel, že až na základe
ďalších podkladov (geometrického plánu z 20.5.2002) sa žalobkyňa dozvedela o tom, že v rozsahu
žalovanej sumy sa žalovaní na jej úkor obohatili. Išlo o náhradu za umiestnenie plynovodu na pozemku
žalobkyne, pričom až do doby zoznámenia sa s geometrickým plánom, žalobkyňa ako odborne
nespôsobilá osoba nebola schopná skutočnú dĺžku plynového potrubia na pozemku žalovaných určiť.
Ako bolo naznačené nepochybne ide o moment skutočnej subjektívnej vedomosti o rozhodujúcich
okolnostiach, ktoré môžu zakladať právo na uplatnenie nárokov z bezdôvodného obohatenia.

61. Treba však obrátiť pozornosť na novšiu judikatúru, ktorou je nepochybne rozhodnutie Ústavného
súdu Českej republiky, ktorý v náleze II ÚS/2460/17 z 19.3.2018 zdôraznil subjektívny moment
vedomostí oprávnenej osoby o rozhodných skutkových okolnostiach týkajúcich sa bezdôvodného
obohatenia, pričom ustálil, že až momentom ukončenia súdneho konania týkajúceho sa spornej
výpovede zo zmluvy, získala sťažovateľka (žalobkyňa v konaní pred všeobecným súdom) skutočnú
vedomosť subjektívneho charakteru o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, a to
aj za situácie, že samotná sťažovateľka túto zmluvu vypovedala. Spornosť tejto výpovede zo zmluvy
o poskytovaní elektronických služieb a okolnosť, že táto spornosť bola riešená v inom konaní na
všeobecnom súde, bola pre Ústavný súd Českej republiky dostatočným dôvodom pre „posunutie“
začiatku plynutia premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia až do momentu skončenia
tohto súdneho konania pred všeobecným súdom. Ústavný súd teda neakceptoval závery všeobecných
súdov o tom, že o rozhodujúcich skutkových okolnostiach mala sťažovateľka (žalobkyňa) vedomosť už
pred týmto súdnym konaním o neplatnosť výpovede zo zmluvy o poskytovaní elektronických služieb,
pretože sama túto zmluvu vypovedala. Spornosť tejto okolnosti vnímal aj Ústavný súd Českej republiky
v kontexte bezpečnej subjektívnej vedomosti sťažovateľky (žalobkyne) o všetkých rozhodujúcich
okolnostiach právne významných pre bezdôvodné obohatenie.

62. Najpodstatnejším rozhodnutím je však uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I.ÚS 430/2018 z 5.12.2018, v ktorom ústavný súd nepochybne podporil úvahy odvolacieho súdu
o tom, že žalobkyňa (vo veci 22Co/53/2017 Krajského súdu v Prešove, ktorého rozhodnutie bolo
predmetom ústavnej sťažnosti vo vyššie uvedenom konaní Ústavného súdu Slovenskej republiky) sa o
bezdôvodnom obohatení dozvedela od Združenia na ochranu spotrebiteľa HOOS, ktoré túto skutočnosť
písomne potvrdilo dňa 8.11.2019.

63. V zmysle vyššie uvedeného odvolací súd v tejto inej veci (22Co/53/2017 Krajského súdu v Prešove)
uvažoval so začiatkom plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia od
momentu konzultácie a poučenia daného žalobkyni v danej veci združením na ochranu spotrebiteľa, a
takéto úvahy odvolacieho súdu považoval za ústavne konformné aj ústavný súd, keďže sťažnosť podanú
žalovanou v tejto veci odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

64. Za týchto okolností treba prisvedčiť názoru odvolateľky v predmetnej veci, že začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia by mal byť v súlade s vyššie
uvedenou judikatúrou posunutý na moment, kedy sa žalobkyňa skutočne dozvedela o vzniku
bezdôvodného obohatenia, čo v prejednávanej veci možno posunúť na moment, kedy získala potrebné
informácie od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, t.j. 8.11.2019 (č. l. 9 spisu) a v tomto
kontexte nemožno súhlasiť s právnymi názormi uvedenými v rozhodnutiach Krajského súdu v Trenčíne
sp, zn. 17Co/341/2017 a 17Co/263/2017, o ktoré sa oprel súd prvej inštancie.

65. Treba súhlasiť, že je právne významná judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1Cdo/238/2017 z 18.10.2018, ktorú súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí aj cituje.

66. V tejto súvislosti však treba zdôrazniť, že najvyšší súd dáva priestor spotrebiteľovi, aby preukázal
úmysel dodávateľa sa obohatiť na jeho úkor a preukázať takto aspoň nepriamy (alebo priamy) úmysel
podľa zásad trestného práva hmotného. Treba konštatovať, že súd prvej inštancie neposkytol žalobkyni
náležitý priestor, aby navrhla dokazovanie, ktorým by tieto okolnosti mohla preukázať a súd z vlastnej
iniciatívy (§ 295 CSP) na preukázanie týchto okolností nevykonal dokazovanie, hoci takúto možnosť mal.
V prejednávanej veci sa takýto postup žiadal, najmä v rovine zistenia všetkých rozhodných okolností,
ku ktorým došlo pri uzavretí predmetnej zmluvy, najmä v rovine vypočutia zodpovedného zamestnanca
žalovaného, ktorý so žalobkyňou zmluvu uzatváral.

67. Za týchto okolností je rozhodnutie súdu prvej inštancie vydané na základe nesprávneho právneho
posúdenia a nedostatočne zisteného skutkového stavu, a preto v zmysle § 389 ods. 1 písm. c) CSP
odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 CSP).

68. V novom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie riadiť sa právnym názorom odvolacieho
súdu v otázke začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia v
prejednávanej veci a umožniť žalobkyni navrhnúť dokazovanie na preukázanie priameho, či nepriameho
úmyslu žalovaného sa na jej úkor obohatiť. Ak by žalobkyňa v tomto smere zostala pasívna, nič
nebráni súdu prvej inštancie, aby vykonal dokazovanie sám v zmysle § 295 CSP, a to aspoň v rovine
vypočutia zodpovedného zamestnanca žalovaného o okolnostiach uzatvárania predmetnej zmluvy
predovšetkým v tom zmysle, z akých dôvodov neboli do tejto zmluvy o spotrebiteľskom úvere zakotvené
náležitosti, ktorých absenciu žalobkyňa namieta, pochopiteľne v prípade, ak sa tieto námietky týkajúce sa
nedostatkov a absencií v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere majúcich za následok bezúročnosť
a bezpoplatnosť tohto úverového vzťahu skutočne na základe vykonaného dokazovania preukážu.

69. Až po takto vykonanom dokazovaní a právnych úvahách bude možné vo veci zákonne rozhodnúť.

70. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách tohto odvolacieho konania (§
396 ods. 3 CSP).

71. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.