Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 13, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/235/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1414213519
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 07. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1414213519.3

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov
senátu JUDr. Blanky Malichovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: E. R., nar. XX. X. XXXX,
bytom E., štátny občan SR, zastúpený: Spotrebiteľské centrum generácie 2000 so sídlom J. Simora 5,
Nové Zámky, proti žalovanému: Wűstenrot stavebná sporiteľňa, a.s., IČO: 313 510 26, Grösslingova
77, Bratislava, zastúpený: JUDr. Miroslava Zaujecová, advokátka so sídlom Planét 12, Bratislava, v

konaní o návrhu žalovaného na obnovu konania vedeného na Okresnom súde Bratislava IV pod sp.
zn. 24C/209/2011, na odvolanie žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 16.
februára 2016, č. k. 24C/234/2014-110, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému s a p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu na obnovu konania vedeného na
Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 24C/209/2011 a návrh na odklad vykonateľnosti uznesenia
Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 21. 2. 2013, č. k. 24C/209/2011-94. Žalovanému náhradu trov
konania nepriznal.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 228 ods. 1, 2, 3, § 229, § 230 ods. 1, 2, § 232 ods. 1, 2, §
234 ods. 1, 2 zák.č. 99/1963 Zb. v platnom znení (ďalej „O.s.p.“) a vecne nepreukázaním splnenia
kumulatívnych podmienok pre povolenie obnovy konania podľa § 228 O.s.p. Za
nedôvodnú označil argumentáciu žalobcu, ktorou odôvodňoval návrh na povolenie obnovy konania,
a v ktorej namietal existenciu prekážky res iudicata, keď nárok žalovaného (žalobcu v konaní sp. zn.
24C/209/2011) bol podľa neho uspokojený už pred uzatvorením súdneho zmieru na základe poverenia

na vykonanie exekúcie č. XXXX*XXXXXX vydaného Okresným súdom Rimavská Sobota dňa 9. 11.
2007 voči U. A., E. A. a H.. V. A., ako spoločným účastníkom zmluvného vzťahu so žalobcom, ako aj
argumentáciu, v ktorej poukazoval na nevedomosť o tom, že dlžník E. A. plní pohľadávku oprávneného
vo forme zrážok z dôchodku. Uznesením, ktorým bol schválený súdny zmier boli totiž určené práva
a povinnosti E. R., t. j. spor sa netýkal tých istých osôb, ako v exekučnom konaní vedenom voči
poberateľom úveru. V tejto súvislosti súd prvej inštancie tiež zdôraznil, že skutočnosti uvádzané v návrhu

na povolenie obnovy konania boli žalovanému známe už v pôvodnom konaní sp. zn. 24C/209/2011,
pretože už v odvolaní zo dňa 6. 2. 2012 uviedol, že proti hlavnej dlžníčke sa v roku 2007 začalo
konkurzné konanie a v predmetnej veci bolo právoplatne rozhodnuté udelením poverenia na vykonanie
exekúcie č. XXXX*XXXXXX, vydaného Okresným súdom Rimavská Sobota dňa 9. 11. 2007. Uviedol,
že návrhom na obnovu konania ako mimoriadnym opravným prostriedkom sa nie je možné domáhať
nápravy prípadných pochybení pri právnom posudzovaní veci alebo nesprávnosti procesnej povahy,

keďže tieto nie sú dôvodom zakladajúcim procesnú prípustnosť obnovy konania podľa § 228 ods. 1
O.s.p., ktorá je podmienená skutočnosťou, že ten, kto sa domáha obnovy konania, nemal žiadny podielna to, že v pôvodnom konaní nemohol použiť skutočnosti alebo dôkazy. Žalovaný v danom prípade
podľa súdu nepreukázal žiadne skutočnosti osvedčujúce kumulatívne splnenie podmienok v zmysle ust.
§ 228 O.s.p. na povolenie obnovy konania, nakoľko nepredložil žiadne nové relevantné dôkazy, ktoré

nemohol predložiť v pôvodnom konaní, keďže o nich nevedel, a ktoré by boli spôsobilé privodiť mu ako
účastníkovi konania priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Z dôvodu nepredloženia dôkazov spôsobilých
účastníkovi konania privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevyhovel ani návrhu
na nariadenie odkladu vykonateľnosti v zmysle § 233 O.s.p. Za nepreukázané súd prvej inštancie tiež
považoval dodržanie subjektívnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania podľa § 230 O.s.p..

3. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 150 ods.
1 O.s.p. zohľadniac skutočnosti, ktoré žalobcu viedli k uplatneniu nároku na tamojšom súde. Poukázal
pritom na skutočnosť, že žalobca je už finančne zaťažený povinnosťou splácania na základe zmieru
schváleného uznesením Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 21. 2. 2013, č. k. 24C/209/2011-94 s tým,
že tento sa dobrovoľne zaviazal zaplatiť žalovanému sumu 4.338,58 eur s ročným úrokom z omeškania

vo výške 7 % od 28. 6. 2007 do zaplatenia, spolu s poplatkami za vedenie účtu a servisnými poplatkami v
celkovejsume89,55eur,akoajnáhradytrovkonaniavsume26,55eur,tovšetkovmesačnýchsplátkach
po 100 eur.

4. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý pre nesprávne právne

posúdenievecižiadalnapadnutéuzneseniesúduprvejinštanciezrušiťavecmuvrátiťnaďalšiekonanie,
alternatívne zmeniť tak, že povolí obnovu konania vedeného na Okresnom súde Bratislava IV pod
sp. zn. 24C/234/2014-110, ako aj odklad vykonateľnosti uznesenia o schválení súdneho zmieru č.
k. 24C/209/2011-94, a to do právoplatného rozhodnutia vo veci. Uviedol, že žaloba voči nemu ako
ručiteľovi bola podaná až po 3 rokoch od podania návrhu na vykonanie exekúcie, a to aj napriek tomu,

že hlavní dlžníci úver riadne splácajú, čím zo strany veriteľa došlo k porušeniu ustanovení Občianskeho
zákonníka, na ktoré súd prvej inštancie poukazoval. Súdu prvej inštancie tiež vytkol, že sa žiadnym
spôsobom nezaoberal jeho námietkami, že veriteľ prijíma od spotrebiteľov dvojité plnenie, a to od dlžníka
aj ručiteľa, pričom veriteľ nemôže dostať to isté plnenie dvakrát (stanovisko občianskoprávneho kolégia
NS ČSSR zo dňa 30. 9. 1974, č. k. Cpj 62/73); veriteľ nebol oprávnený žiadať okamžité splatenie

úveru ani od dlžníka a ani od ručiteľa, nakoľko od úverovej zmluvy neodstúpil ani zmluvu nevypovedal
(rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26. 6. 2013, č. k. 3Cob/414/2012). Zdôraznil, že ako
žalovaný v pôvodnom konaní nemohol použiť žiadne relevantné skutočnosti a dôkazy na svoju obranu,
keďže o nich v tom čase nemohol vedieť. Uviedol, že vedomosť mal len o dvoch skutočnostiach,
a to že na hlavného dlžníka bol vyhlásený konkurz, a že na Okresnom súde v Rimavskej Sobote

prebieha voči dlžníkom exekučné konanie. Žiadnym spôsobom sa však dlžník nemohol dozvedieť
o tom, že Sociálna poisťovňa zráža dlžníkovi zrážky z dôchodku v prospech veriteľa, keďže veriteľ
ručiteľovi túto skutočnosť zamlčal a neustále ju pred súdmi popiera, a to aj napriek tomu, že súdu
boli doručené potvrdenia zo Sociálnej poisťovne a konajúci súd v pôvodnom konaní nepodnikol žiadne
kroky, aj napriek žiadosti žalobcu, aby si vyžiadal spis alebo stanovisko Okresného súdu v Rimavskej

Sobote o priebehu exekučného konania. Žalobca tak nemohol v pôvodnom konaní vedieť, že veriteľ
dostáva to isté plnenie dvakrát, od dlžníka aj ručiteľa, nevedel tiež o neprijateľných podmienkach v
spotrebiteľskej zmluve a o skutočnosti, že veriteľ nebol oprávnený od dlžníka požadovať okamžité
splatenie úveru, keďže o tomto sa dozvedel až z rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26. 6.
2013, sp. zn. 3Cob/414/2012. Žalobca sa tiež nijako nemohol dozvedieť o skutočnej výške zostatku

úveru, keď mu veriteľ nikdy nedoručil žiaden výpis z úverového účtu a súd v pôvodnom konaní skutočnú
výšku zostatku úveru skúmať odmietol a rozhodol len na základe tvrdení žalovaného. O nekalých
obchodných praktikách veriteľa sa žalobca dozvedel až následne od občianskych združení na ochranu
spotrebiteľa v novembri 2015 a z viacerých súdnych rozhodnutí. Žalobca sa nestotožnil ani so záverom
súdu prvej inštancie, že v konaní nepredložil relevantné dôkazy na preukázanie splnenia podmienok pre

povolenie obnovy konania, nakoľko podľa judikatúry európskeho spotrebiteľského práva súdu predložil
všetky relevantné a dostatočné dôkazy na to, aby sa navždy vyriešila otázka dvojitého plnenia a
bezdôvodného obohacovania žalovaného. Za nové dôkazy, ktoré nemohol využiť bez svojej viny v
pôvodnom konaní, a ktoré môžu pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci, označil reportáže
o nekalých obchodných praktikách dodávateľa a neprijateľných zmluvných podmienkach, informácie z

Ministerstva spravodlivosti SR, z Obchodnej inšpekcie SR a Národnej banky SR,
z judikatúry súdov, preštudovania súdneho spisu vedeného na Okresnom súde v Rimavskej Sobote,
exekučného príkazu a uznesenia o zmene súdneho exekútora, z oboznámenia sa s obsahom úverovej
zmluvy a VOP. Podľa neho neobstojí ani konštatovanie súdu prvej inštancie o tom, že nepreukázalvčasnosť podania návrhu na obnovu konania, keďže sa o nových skutočnostiach dozvedel až v júli
2014 a následne v novembri 2015, pričom návrh na obnovu konania doručil súdu prvej inštancie v
jednomesačnej lehote, a to dňa 18. 8. 2014. Navyše ak mal súd v tomto smere pochybnosti, bol podľa

neho povinný doplniť dokazovanie napr. vypočutím dlžníkov k tomu, kedy žalobcovi oznámili nové
skutočnosti, doručili mu listinné dôkazy, či vypočutím občianskeho združenia k tomu, kedy sa od nich
o predmetných skutočnostiach dozvedel.

5. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako

vecne správne potvrdiť a žalobcu zaviazať na náhradu trov odvolacieho konania. Súhlasil s názorom
súdu prvej inštancie, že pôvodné konanie, obnovy ktorého sa žalovaný domáha, a exekučné konanie
sa týkajú rôznych účastníkov konania, a preto nemôžu zakladať prekážku právoplatne rozsúdenej veci.
Tvrdenia žalobcu uvedené v odvolaní označil za nepravdivé, nakoľko všetky ním uvádzané „nové
dôkazy“ boli predkladané už počas pôvodného sporového konania (a to rok pred uzavretím napadnutého
súdneho zmieru), a už počas tohto konania mal súd prvej inštancie za to, že v danom prípade sa nejedná

o ten istý okruh osôb. Uviedol, že veriteľ sa v súlade so všetkými zákonnými ustanoveniami domáha
uspokojenia svojej pohľadávky od dlžníka a ručiteľa samostatne, na základe dvoch rôznych exekučných
titulov. Poukázal tiež na to, že rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Cob/414/2012, na
ktoré sa žalobca odvoláva vo svojom odvolaní, bolo zrušené rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Obdo/67/2013, z ktorého vyplýva, že postup veriteľa pri zosplatnení úveru je plne v súlade so zákonom.

„Opätovne predložené nové dôkazy“, na ktoré sa žalobca odvoláva, tak nie sú ani pravdivé. Navyše
zákon ani nepozná inštitút, ktorého sa žalobca domáha, a to že tzv. „nové skutočnosti v čase konania
ani neexistovali a tieto skutočnosti nastali až potom“. V prípade, ak by žalobcom uvádzaný inštitút
bolo možné aplikovať, v praxi by to znamenalo, že akékoľvek rozhodnutie súdu sa môže napadnúť
návrhom na obnovu konania, nakoľko iný súd rozhodol v obdobnej veci inak, resp. došlo k zmene

zákona. Takýto postup by bol podľa žalovaného hrubým zásahom do zásady nezmeniteľnosti súdnych
rozhodnutí a právnej istoty. Návrh označil za nedôvodný aj z toho dôvodu, že žalobca neuviedol žiadne
nové dôvody (dôkazy), ktoré by akýmkoľvek spôsobom preukazovali, že v prípade obnovy konania
súd vydá rozhodnutie, ktoré bude preňho priaznivejšie. Uviedol, že žalobca ani v podanom odvolaní
nepreukázal zachovanie subjektívnej lehoty pre podanie návrhu na obnovu konania podľa § 230 O.s.p..

6. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1, § 379, § 380 v spojení s § 470 zák. č. 160/2015 Z.z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
Nakoľko k podaniu návrhu na obnovu konania a rozhodnutiu súdu prvej inštancie došlo za účinnosti zák.

č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len O.s.p.), odvolací súd v záujme zachovania právnych
účinkov právnych úkonov uskutočnených do 30. 6. 2016 (§ 470 ods. 2 C.s.p.) musel pri preskúmaní
vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia zohľadniť skutkový a právny stav v čase rozhodnutia súdu
prvej inštancie.

7. Obnova konania patrí k mimoriadnym opravným prostriedkom, čo znamená, že ním možno napadnúť
len zákonom stanovený okruh právoplatných súdnych rozhodnutí, a to z taxatívne vymedzených
dôvodov, ktoré O.s.p. vymedzoval v ust. § 228 ods. 1 O.s.p. a v presne určenej lehote, ktorej zmeškanie
malo za následok procesnú preklúziu práva podať návrh na obnovu konania (§ 230 O.s.p.). V praxi
najčastejšie uplatňovaným dôvodom obnovy konania bola existencia skutočností, rozhodnutí alebo

dôkazov, ktoré účastník konania nemohol bez svojej viny predložiť v pôvodnom konaní, ak môžu pre
neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci (§ 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p.). Mohlo sa však jednať len
o tie skutočnosti, ktoré nastali do vyhlásenia rozhodnutia, a ktoré nemohol účastník konania použiť bez
svojej viny vychádzajúcej z úmyselného alebo nedbanlivého opomenutia. Pre splnenie tohto zákonného
predpokladuobnovykonaniasazároveňvyžadovalo,abysaznovýchskutočností,rozhodnutíadôkazov

javilo pravdepodobným priaznivejšie nové rozhodnutie vo veci. Po podaní návrhu na obnovu konania
prebiehalo podľa Občianskeho súdneho poriadku konanie na súde v dvoch fázach. V prvej fáze súd,
ktorýrozhodovalovecivprvejinštancii,rozhodovalopovoleníobnovykonania.Poposúdeníprípustnosti
obnovy konania podľa § 228 až 230 O.s.p. súd uznesením návrh na obnovu konania zamietol
alebo obnovu konania povolil. V prípade, ak súd návrhu na obnovu konania vyhovel a rozhodnutie o

povolení obnovy konania nadobudlo právoplatnosť, vec bez ďalšieho znovu prejednal, pričom musel
prihliadnuť na všetko, čo vyšlo najavo ako pri pôvodnom konaní, tak aj pri prejednávaní obnovy.8. V prejednávanej veci odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca
v návrhu na povolenie obnovy konania neargumentoval žiadnymi skutočnosťami, rozhodnutiami alebo
dôkazmi, ktoré by bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, a ktoré by pre neho mohli

privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci (dôvod obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. a/ O.s.p.).
Naopak z obsahu pripojeného súdneho spisu Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 24C/209/2011
odvolací súd zistil, že skutočnosť, že na dlžníka 1/ bol vyhlásený konkurz, žalobca uvádzal už v
odpore proti platobnému rozkazu vydanému Okresným súdom Bratislava IV dňa 14. 3. 2011, č. k.
30Ro/564/2010-38. V priebehu konania, obnovy ktorého sa žalobca domáha, bolo rovnako známym

aj vedenie exekučného konania voči hlavným dlžníkom žalovanej pohľadávky na exekútorskom úrade
H.. H. G., čo už samotný žalovaný uvádzal vo vyjadrení k odporu, keď k vymáhaniu pohľadávky voči
ručiteľovi pristúpil práve z dôvodu, že exekučné konanie neviedlo k uspokojeniu pohľadávky v plnej
výške. O tom, že veriteľ si pohľadávku z úverovej zmluvy uplatnil tak voči nemu, ako aj voči hlavným
dlžníkom, mal žalobca nepochybne vedomosť, a to aj s poukazom na to, že v odvolaní proti uzneseniu
zo dňa 14. 5. 2012, č. k. 24C 209/2011-73 s odkazom na exekučné konanie vedené

na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. 4Er 1690/07 namietal práve to, že žalovaný podal
dva návrhy na vydanie platobného rozkazu v tej istej veci. Námietky žalobcu o duplicite súdnych konaní
vyhodnotil pritom ako nedôvodné už Krajský súd v Bratislave v uznesení zo dňa 30. 11.
2012, sp. zn. 3Co/334/2012-84, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania, a v ktorom konštatoval, že uplatnenie nároku žalovaným proti ďalším účastníkom

úverovej zmluvy v inom súdnom konaní, zodpovedá jeho postaveniu veriteľa, domáhať sa uspokojenia
svojej pohľadávky aj od dlžníka aj od ručiteľa samostatne. Ani súdu rozhodujúcemu o obnove konania
nepredložil žalobca žiadne nové, do času rozhodnutia súdu v pôvodnom konaní neznáme dôkazy,
ktoré by viedli k právne opodstatnenému záveru o prekážke res iudicata, ktorá by bránila prejedaniu
veci v pôvodnom konaní a musela by viesť k jeho zastaveniu. Okrajovo však odvolací súd pripomína,

že prekážka rozsúdenej veci je daná len pri kumulatívnom (súčasnom) splnení totožnosti účastníkov
konania, totožnosti predmetu konania vyplývajúceho z rovnakých skutkových dôvodov a totožnosti
žalovaného plnenia. Aj napriek subjektívnemu presvedčeniu žalobcu o totožnosti veci je zrejmé, že
na rozdiel od konania vedeného na Okresnom súde Rimavská Sobota si žalovaný v predmetnej veci
uplatnil nárok nie voči hlavným dlžníkom zo záväzkového vzťahu založeného zmluvou o úvere, ale

voči ručiteľovi, a to titulom ručiteľského záväzku, a teda vo veci nepochybne nie je daný rovnaký okruh
účastníkov konania a ani rovnaký skutkový základ veci. Hmotnoprávna úprava ručiteľského záväzku
totiž umožňuje, aby sa veriteľ domáhal splatenia dlhu ako proti hlavnému dlžníkovi, ktorý sa existenciou
ručiteľského záväzku svojej povinnosti nijako nezbavil, tak i proti ručiteľovi, ktorý ručením vzal na seba
povinnosť voči veriteľovi, že pohľadávku uspokojí, ak ju neuspokojí dlžník (viď napr. 4Cz 78/67). Tieto

skutočnosti však už boli žalobcovi súdom prvej inštancie podrobne vysvetlené tak v pôvodnom konaní,
ako aj v napadnutom uznesení. K novým skutočnostiam nemožno zaradiť ani uvádzané rozhodnutia
súdov, či reportáže o nekalých obchodných praktikách, o ktorých sa žalobca dozvedel po vydaní
uznesenia o schválení súdneho zmieru v pôvodnom konaní, podľa ktorých by mohlo dôjsť k zmene
právneho názoru konajúceho súdu, keď tieto nie sú a ani v čase rozhodovania súdu v konaní sp. zn.

24C/209/2011 neboli pre súd rozhodujúci v inom konaní záväzné, a ktoré v žiadnom prípade nemožno
podriadiť pod skutočnosti, ktoré nastali do vyhlásenia rozhodnutia v pôvodnom konaní, a ktoré účastník
z objektívnych dôvodov nemohol predložiť bez svojho zavinenia. Žalovanému v pôvodnom konaní tiež
nič nebránilo oboznámiť sa s obsahom označeného súdneho spisu Okresného súdu Rimavská Sobota.

9. Zdôrazniť tiež treba skutočnosť, že súd prvej inštancie pri svojom meritórnom rozhodovaní a
schvaľovaní súdneho zmieru vychádzal zo skutočnosti, že exekučné konanie vedené voči hlavným
dlžníkom zo záväzkového vzťahu nepredstavuje prekážku res iudicata a opačný názor
žalobcu prezentovaný v návrhu na obnovu konania nemôže bez ďalšieho odôvodňovať prípustnosť
mimoriadneho opravného prostriedku akým je obnova konania, nakoľko jej účelom nie je náprava vecnej

nesprávnosti napadnutého rozhodnutia. Žalobca má prostredníctvom obnovy konania zjavne záujem
dosiahnuť zmenu právneho posúdenia veci, keď po oboznámení sa s judikatúrou súdov v danej oblasti
namieta existenciu neprijateľných obchodných podmienok, nemožnosť okamžitého zosplatnenia úveru,
čo nie je účelom tohto opravného prostriedku a je potrebné súhlasiť so žalovaným, že pripustenie týchto
skutočností ako dôvodov na obnovu konania, by zaviedlo stav právnej neistoty, kedy v závislosti od

subjektívnej vedomosti strany sporu a rozhodovacej praxe súdov by kedykoľvek bolo možné dosiahnuť
zmenu právoplatného, t. j. záväzného a nezmeniteľného rozhodnutia. Aj z týchto dôvodov zákonodarca
neposkytuje ochranu účelovému zneužitiu tohto opravného prostriedku, ktorého uplatnenie prichádza doúvahy len za mimoriadnych zákonom stanovených okolností, ku ktorým však nepatrí žiaden zo žalobcom
uvádzaných dôvodov.

10. Z hľadiska úspešného podania návrhu na povolenie obnovy konania je irelevantná aj nevedomosť
o tom, že dlžníkovi sú z dôchodku vykonávané v prospech veriteľa zrážky, nakoľko v zistení tejto
skutočnosti žalobcovi nebránili žiadne objektívne prekážky a ak v čase rozhodovania o nároku
uplatnenom voči nemu ako ručiteľovi nevyvinul dostatočnú aktivitu v zisťovaní skutočností a predkladaní
dôkazov vo svoj prospech, nemôže neunesenie dôkazného bremena dodatočne nahrádzať obnovou

konania. Odvolací súd v tejto súvislosti tiež pripomína, že v sporovom konaní dôkazné bremeno
preukázania tvrdení a skutočností zaťažuje účastníkov konania a nie je povinnosťou súdu vykonávať iné
dôkazy, ako tie, ktoré navrhujú účastníci konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Z uvedených dôvodov sa odvolací
súd nezaoberal ani odvolacou argumentáciou namietajúcou výlučne vecnú nesprávnosť rozhodnutia
vydaného v pôvodnom konaní a nedostatočné zistenie skutkového stavu v tomto konaní (v konaní o
povolenie obnovy konania nie je úlohou súdu doplňovať dokazovanie a overovať správnosť skutkových

zistení, na základe ktorých bolo pôvodne rozhodnuté). Prisvedčiť nemožno ani námietkam, v ktorých
žalobca súdu prvej inštancie vytýkal, že sa nezaoberal tým, že veriteľ je príjemcom dvojitého plnenia (od
neho ako aj od hlavného dlžníka), nakoľko táto skutočnosť je z hľadiska skúmania splnenia podmienok
pre povolenie obnovy konania úplne irelevantná.

11.Odhliadnucoduvedeného, žalobcom uvádzanýdôvodobnovykonaniabynemoholpodľa§218ods.
1 písm. a/ O.s.p. založiť jej prípustnosť aj z dôvodu, že nepreukázal, že by mu v predložení dôkazov o
vykonávaníexekučnýchzrážokzomzdyjednéhozhlavnýchdlžníkovbránilaobjektívna,nímnezavinená
prekážka.Podľanázoru odvolacieho súdu, žalobcoviužvpriebehupôvodnéhokonanianičnebránilona
svoju obranu zhromažďovať dôkazy aj od hlavných dlžníkov, čo nakoniec nepriamo v odvolaní potvrdil aj

on sám, keď vo svoj neprospech uviedol, že dôvodom, pre ktorý súhlasil s uzatvorením súdneho zmieru
bolo,žesavkonanínevedelúčinnebrániť.Navyšeanivčasnosťpodaniatohtomimoriadnehoopravného
prostriedku nemal odvolací súd preukázanú, a obrana žalobcu, že jej preukázaním sa mal zaoberať súd
prvej inštancie neobstojí, nakoľko dôkazným bremenom je zaťažený žalobca, ktorý aj v tomto smere
je do času vyhlásenia prvoinštančného rozhodnutia nepodal návrh na doplnenie dokazovania a sám

nepredložil žiadne relevantné dôkazy.

12. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387
ods. 1 C.s.p. ako vecne správne potvrdil.

13. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s
§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému priznal nárok
na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku
súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.). Odvolací súd žiadne dôvody hodné
osobitného zreteľa, ktoré by opodstatňovali výnimočnú aplikáciu ust. § 257 C.s.p. v spore nenašiel.

14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v
dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané

advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).