Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. august 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/122/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108229972
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 08. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1108229972.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBratislavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuMgr.AdelyUnčovskejačlenovsenátu

JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v spore žalobcu: C.. Ľ. P., O.. XX.XX.XXXX, Z. V. X.
X.XXX,R.naY.P.,Z.XX,právnezastúpenéhoJUDr.BarborouPetrovič,advokátkousosídlomvTrnave,
Hlavná 44, IČO: 42 155 070, proti žalovanej: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group,
so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 4, IČO: 00 585 441, právne zastúpenej advokátskou kanceláriou
MGA IURIS s.r.o., so sídlom v Bratislave, Cukrová 14, IČO: 47 233 028, v mene ktorej koná konateľ
a advokát JUDr. Martin Gajarský, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu
mzdy, na odvolanie žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 08.10.2019,

č.k. 9C/153/2008-463, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

I.RozsudoksúduprvejinštancievovýrokuI. sa mení tak,žeokamžitéskončeniepracovnéhopomeru
dané žalobcovi žalovanou dňa 23.07.2008 podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatné.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku II., v napadnutej časti výroku III. a v závislých
výrokoch IV. a V. p o t v r d z u j e.

III. Žalobcovi sa proti žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu
a žalovanej podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatné (výrok I.), uložil povinnosť žalovanej
zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 33.787,29 eur brutto do 3 dní od právoplatnosti rozsudku
(výrok II.), vo zvyšku súd žalobu zamietol (výrok III.), uložil povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi
náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (výrok IV.)

a uložil povinnosť žalovanej zaplatiť súdny poplatok v sume 2.121,50 eur na účet Okresného súdu
Bratislava I v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodnutie vo veci samej súd prvej inštancie právne odôvodnil ust. § 68 ods. 1 a 2, § 70, § 77
a § 79 ods. 1 až 4 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“) a vecne
tým, že okamžité skončenie pracovného pomeru je výnimočným spôsobom rozviazania pracovného
pomeru,ktorýbysamaluplatňovaťlenvovýnimočnýchprípadoch,pričomZákonníkprácenevymedzuje,

čo možno považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny a naplnenie tejto skutkovej podstaty
je potrebné posudzovať podľa konkrétnych okolností prípadu. Na základe výsledkov vykonaného
dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalovaná dňa 23.07.2008 doručila žalobcovi listom
zo dňa 21.07.2008 - okamžité skončenie pracovného pomeru. Listom zo dňa 01.08.2008 oznámilžalobca žalovanej, že pracovnú disciplínu neporušil a trvá na tom, aby ho naďalej zamestnávala
za podmienok podľa pracovnej zmluvy. Žalovaná listom zo dňa 07.08.2008 oznámila žalobcovi, že
okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za platné. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej

inštancie za preukázané, že žalovaná dňa 15.07.2008 zabránila žalobcovi v prístupe do operačného
systému Kooperativy. Skutočnosť, že žalobca bol dňa 16.07.2008 a už deň predtým odpojený od
operačného systému Kooperativy, potvrdil svedok p. R., rovnakú skutočnosť potvrdila aj svedkyňa p.
F.. Z výsluchu viacerých vypočutých svedkov (C.. M., C.. U.R., V.. Y. R. C.. Š.) vyplynulo, že bolo
bežnou praxou u žalovanej, že pracovníkovi, s ktorým chcela žalovaná ukončiť pracovný pomer bol

(zrejme informatikmi Koopearatívy) zablokovaný prístup do informačného systému, v druhom kroku
musel odovzdať kľúče od kancelárie svojmu nadriadenému, čo sa z časového hľadiska udialo rýchlo
zo dňa na deň (možno aj v ten istý deň) tak, ako uviedla svedkyňa p. Š., v jeden deň mu bolo
oznámené, že má odovzdať kľúče, druhý deň už nemal prístup do kancelárie. Súd prvej inštancie mal
taktiež preukázané, že dňa 16.07.2008 priamy nadriadený žalobcu p. R. uložil žalobcovi na pracovisku
zjavne nesplniteľné úlohy, ich nesplniteľnosť nezávisle na sebe potvrdili vypočutí svedkovia p. U., F.,

M., U., Y. R. Š., aj žalobca sa písomne vyjadril, že tieto úlohy sa za jeden deň nedajú stihnúť a od
16.07.2008 si čerpá dovolenku podľa dohody so svojim nadriadeným, následne podpísal dovolenkový
lístok, ktorý mu vypísala C.. L. V., odovzdal svojmu nadriadenému C.. R. všetky pracovné pomôcky
vrátane kľúčov od motorového vozidla a kancelárie a odišiel z pracoviska s tým, že v dňoch 16.07.2008,
17.07.2008, 18.07.2008 si bude čerpať dovolenku. Svedkyňa V. uviedla, že žiadnemu zamestnancovi

nebolo odopreté čerpanie dovolenky. Výpoveďami svedkov (U.. U., U.. F.Á., C.. M., C.. U., V.. Y. R.
C.. Š.) mal súd prvej inštancie za preukázané, že pracovné úlohy uložené žalobcovi jeho priamym
nadriadeným C.. R. neboli splniteľné za situácie, keď mu bol zablokovaný prístup do počítačového
operačného systému žalovanej a čas na ich vykonanie bol určený v rozsahu jedného dňa. Svedkovia tiež
potvrdili, že zablokovanie prístupu do informačného systému bolo u žalovanej bežnou praxou v prípade

rozviazaniapracovnéhopomerusozamestnancom,ktoréhosarozhodliprepustiť.Prihodnoteníintenzity
porušenia pracovnej disciplíny zamestnancom súd prvej inštancie prihliadol k osobe žalobcu, k funkcii,
ktorú vykonával, k doterajšiemu postoju k plneniu pracovných povinností, k situácii, v ktorej k porušeniu
pracovnej disciplíny došlo, k miere zavinenia zamestnanca, k spôsobu a intenzite porušenia konkrétnych
povinností, k dôsledkom porušenia pracovnej disciplíny na zamestnávateľa, či zamestnanec svojim

konaním spôsobil zamestnávateľovi škodu, v akej výške a pod. a zistil, že vypočutí svedkovia sa o
osobe žalobcu vyjadrili tak, že išlo o aktívneho a lojálneho zamestnanca, ktorý si plnil zodpovedne a
riadne úlohy a povinnosti, nezanedbával prácu a nebolo sporné, že žalobca pracoval ku dňu okamžitého
skončenia pracovného pomeru vo funkcii obchodný riaditeľ. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru,
že zablokovanie prístupu žalobcu do počítačovej siete žalovanej bolo účelové a smerovalo k postupu

žalovanej zneužívajúceho právo, porušujúceho dobré mravy a vykazujúceho znaky diskriminácie. Súd
prvej inštancie mal v konaní tiež preukázané, že žalobca dňa 16.07.2008 odovzdal kartu od mobilného
telefónu, osobný počítač, kľúče od kancelárie a od služobného motorového vozidla na príkaz svojho
priameho nadriadeného C.. R., ktorým bol na ich odovzdanie vyzvaný, ktorú skutočnosť svedok p.
R. pri svojom výsluchu dňa 11.03.2010 nepoprel a nepriamo potvrdil. Vypočutí svedkovia nezávisle

na sebe potvrdil, že toto bola bežná prax v Kooperative pri rozviazaní pracovného pomeru. Súd
prvej inštancie po doplnení dokazovania dospel k záveru, že žalovanou uvedené dôvody okamžitého
skončeniapracovnéhopomeruvdanomprípadenedosahovalitakýstupeňintenzityporušeniapracovnej
disciplíny zamestnancom, aký Zákonník práce predpokladá pri skončení pracovného pomeru podľa §
68 ods. l písm. b) Zákonníka práce. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie žalobe vyhovel a rozhodol,

že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné. O povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi
náhradu mzdy určenej podľa ust. § 134 ods. 1 Zákonníka práce vo výške 33.787,29 eur brutto (priemerný
mesačný zárobok žalobcu v rozhodnom období druhého štvrťroka 2008 bol vo výške 254.469,- Sk., t.j.
84 823- Sk brutto mesačne) súd prvej inštancie rozhodol podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce a podľa §
79 ods. 2 Zákonníka práce na žiadosť žalovaného a prihliadol najmä na to, že žalobca od 01.07.2008 do

09/2009 pracoval v organizácii SLOV - CHLAD, s.r.o., Horná Breznica. Žalobca žiadal priznať náhradu
mzdy vo výške priemerného mesačného zárobku od 01.08.2008 do času, keď mu žalovaná umožní
pokračovať v práci, s poukazom na ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce súd prvej inštancie priznal žalobcovi
náhradu mzdy za 12 mesiacov a vo zvyšku žalobu zamietol ako nedôvodnú. O trovách konania rozhodol
súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)

a § 262 ods. 2 CSP a žalobcovi, ktorý mal plný úspech vo veci priznal náhradu trov konania v rozsahu
100 %, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.3. Proti rozhodnutiu vo výroku III. podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa ust.
§ 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, t.j. že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Namietal, že súd prvej inštancie výrok III. odôvodnil iba v bode 39 odôvodnenia jednou vetou, ktorý
postup považuje za nepostačujúci, odôvodnenie v tejto časti za nejasné a nepreskúmateľné, keď súd
prvej inštancie svoje úvahy žiadnym spôsobom nerozvádza. Žalobca žiadal priznať náhradu mzdy za 36

mesiacov od 01.08.2008, pretože žalobca v spoločnosti SLOV - CHLAD, s.r.o. zarábal priemerne 500
eur brutto, preto nie je možné na tento príjem prihliadať ako na riadny, pretože žalobca preukázal, že
mzda mu nebola riadne vyplácaná a bola v neporovnateľnej výške pri porovnaní príjmu u žalovanej (v
rozhodnom období 8.446,82 eur, teda viac ako 6-násobok), s čím sa súd prvej inštancie nevysporiadal.
Na základe uvedeného žiadal žalobca rozsudok v napadnutej časti výroku III. zmeniť tak, že uloží
žalovanej zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy aj za ďalších 24 mesiacov vo výške 67.574,58 eur do 3 dní

od právoplatnosti rozsudku. Žalobca si zároveň uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

4. Proti rozhodnutiu (s výnimkou výroku III., ktorým súd prvej inštancie žalobu vo zvyšnej časti zamietol)
podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP,
t.j. že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej

patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietala, že so závermi súdu
prvej inštancie o nedôvodnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, pretože porušenie pracovnej
disciplíny žalobcom nedosahovalo intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny, nesúhlasí a

nepovažuje ich za správne. Žalovaná namietala nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku a
uviedla, že dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru boli 2 samostatné skutkové podstaty
porušenia pracovnej disciplíny žalobcom, pričom z hľadiska dôvodnosti je treba každú z nich posudzovať
samostatne a v prípade nepreukázania jedného dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru
je potrebné posúdiť, či ostatné porušenia odôvodňujú okamžité skončenie pracovného pomeru (str. 8

zrušujúceho uznesenia sp. zn. 11Co/12/2011 z 25.01.2012, ktorý názor nespochybnil ani dovolací súd
v uznesení sp. zn. 6Cdo/53/2018 z 25.04.2018). Dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru
bolo (i) že žalobca odmietol plniť úlohy uložené mu jeho priamym nadriadeným zamestnancom dňa
16.07.2008 a (ii) neospravedlnená neprítomnosť v práci v dňoch 16.07.2008, 17.07.2008 a 18.07.2008,
preto je potrebné posúdiť, čo každá z týchto skutkových podstát porušovania pracovnej disciplíny

žalobcom nezakladá dôvodnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. Pokiaľ súd prvej inštancie
dospel k záveru, že porušenie pracovnej disciplíny tým, že žalobca odmietol plniť úlohy uložené mu
nadriadeným zamestnancom nezakladá právo zamestnávateľa s ním okamžite skončiť pracovný pomer,
súd prvej inštancie žiadnym spôsobom neodôvodnil, prečo ani v poradí druhú skutkovú podstatu
nepovažoval za také porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by okamžité skončenie pracovného pomeru

odôvodňovalo, tomuto sa súd prvej inštancie vôbec nevenoval a svoje rozhodnutie z tohto hľadiska
nijak nezdôvodnil (a to ako po skutkovej tak ani právnej stránke, keď neuviedol, či takéto konanie vôbec
považuje za porušenie pracovnej disciplíny, či ho má za preukázané, na základe akých dôkazov, z akých
dôvodov a na základe akých dôkazov toto porušenie pracovnej disciplíny prípadne nepovažuje za dôvod
okamžitého skončenia pracovného pomeru), z tohto hľadiska je tak jeho rozhodnutie nepreskúmateľné

a neodôvodnené do tej miery, že sa javí arbitrárne, čím je daný odvolací dôvod podľa ust. § 365
ods. 1 písm. b) a d) CSP. Naviac záver súdu prvej inštancie o nedôvodnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru je prinajmenej vo vzťahu k dôvodu spočívajúcemu v neospravedlnenej absencii
žalobcu v práci nesprávny s poukazom na povinnosť podľa ust. § 81 písm. b) a § 111 ods. 1
Zákonníka práce. Sám žalobca v žalobe uviedol, že dňa 16.07.2008 opustil svoje pracovisko pred

skočením pracovného času okolo 13.00 hod. a v dňoch 17.-18.07.2008 na pracovisku vôbec nebol,
pričom z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaná mu na uvedené dni neurčila čerpanie
dovolenky, ale žalobca vedel o tom, že jeho bezprostredný nadriadený C.. R. s čerpaním dovolenky
nesúhlasí, preto neprítomnosť žalobcu na pracovisku v uvedených dňoch nemožno hodnotiť inak ako
jeho neospravedlnenú neprítomnosť v rozpore s ust. § 81 písm. b) Zákonníka práce, ktorú povinnosť

žalobca porušil úmyselne, už samotnú neospravedlnenú absenciu aj napriek nesúhlasu nadriadeného
s čerpaním dovolenky treba hodnotiť ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré oprávňovalo
žalovanú skončiť so žalobcom pracovný pomer okamžite a poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej aj len ako „NS SR“) publikované v Zo súdnej praxe č. 3/1996. Žalovanánamietala aj nesprávne skutkové zistenia, že úlohy uložené žalobcovi nadriadeným zamestnancom C..
R. dňa 16.07.2008 boli celkom zjavne nesplniteľné, keď žalovaná dňa 15.07.2008 zamedzila žalobcovi
prístup do informačného systému žalovanej a nadriadený zamestnanec C.. R. mal žalobcovi prikázať,

aby odovzdal kartu od mobilného telefónu, osobný počítač, kľúče od kancelárie a zvereného služobného
vozidla. C.. R. na pojednávaní dňa 11.03.2010 výslovne uviedol, že ním uložené úlohy boli splniteľné aj
bez prístupu do elektronického informačného systému žalovanej, nakoľko všetky podklady k ich splneniu
boli žalobcovi prístupné v písomnej forme, čo potvrdila svedkyňa C.. V., ktorá zároveň uviedla, že kľúče
odkancelárieavozidlaodovzdalžalobcaažpotom,čouloženépracovnéúlohyodmietolsplniť.Súdprvej

inštancie nevyhodnotil výpovede C.. R. R. C.. V. a neodôvodnil, prečo na ne neprihliadol a neuviedol,
akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil, pričom obaja títo svedkovia mali priamu a bezprostrednú
vedomosť o žalobcom vykonávanej práci. Naopak, súd prvej inštancie prihliadol na výpoveď svedka
p. U., ktorého výpoveď bola vnútorne rozporná, keď tvrdil, že úlohy uložené žalobcovi sú bez prístupu
do elektronického informačného systému nesplniteľné, na druhej strane nemal vedomosť, či údaje z
elektronického informačného systému sú aj v písomnej forme (rovnaké platí pre výpoveď svedka C..

M.), preto p. Machálek nemohol posúdiť splniteľnosť úloh za využitia iných podkladov. Namietal, že
svedkovia p. U. (spoločník a konateľ v sro s manželkou žalobcu) a p. F. (P., manželka a predtým priateľka
žalobcu)majúblízkyvzťahkžalobcovi,čovzbudzujepochybnostioichnestrannostianezaujatosti,obaja
svedkovia naviac nemali priame a bezprostredné informácie o skutočnostiach týkajúcich sa dôvodov
okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu. Súd prvej inštancie mal upriamiť pozornosť aj na

to, že priamy nadriadený žalobcu mu dňa 16.07.2008 uložil úlohy v súlade s ust. § 81 písm. a) Zákonníka
práce, pričom je rozhodujúce, že žalobca k ich plneniu ani len nepristúpil a ich plnenie výslovne odmietol,
jetedazrejmé,žeoichplnenienemalzáujem,tedaúmyselneporušilzákladnúpovinnosťvyplývajúcumu
z pracovného pomeru pracovať riadne a plniť pokyny nadriadeného zamestnanca podľa ust. § 81 písm.
a) Zákonníka práce. Svedkovia C.. M., C.. U., V.. Y. R. C.. Š. nemali priame a bezprostredné informácie

o skutočnostiach týkajúcich sa tejto veci a z tohto hľadiska treba posudzovať význam ich výpovedí
k predmetu sporu. Žalovaná namietala nesprávne právne posúdenie veci, keď súd prvej inštancie
aplikoval správny predpis ale nesprávne. Podľa súdu prvej inštancie opísané porušovanie pracovnej
disciplíny žalobcom nedosahuje intenzitu požadovanú pre okamžité skončenie pracovného pomeru, a
to vzhľadom k situácii, za ktorej došlo k porušeniu, keď žalovanej nevznikla žiadna škoda. Uviedla, že

opakovaná neospravedlnená neprítomnosť v práci je už sama osebe dôvodom pre okamžité skončenie
pracovného pomeru a k odmietnutiu splnenia úloh došlo žalobcom vedome a úmyselne za situácie, keď
zo strany žalovanej boli žalobcovi vytvorené dostatočné podmienky na ich riadne splnenie. Intenzita
porušenia pracovnej disciplíny je zvýraznená tým, že žalobca bol vedúcim zamestnancom, ktorého
povinnosťou bolo aj zabezpečiť dodržiavanie pracovnej disciplíny ním riadenými zamestnancami, jeho

konanie vyvolalo hrozbu vzniku škody žalovanej a nie je pravdou, že jej škoda nevznikla, keď plnenie
úloh musela uložiť iným zamestnancom, čo si nepochybne vyžiadalo náklady, ktoré by inak nevznikli.
Žalovaná žiadala rozsudok v napadnutom rozsahu zmeniť odvolacím súdom tak, že žalobu zamieta a
žiadala žalovanej priznať náhradu trov konania.

5. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu vyjadrila podaním zo dňa 06.02.2020 a uviedla, že s odvolaním
žalobcu nesúhlasí a má za to, že ak súd prvej inštancie dospel k záveru o neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru (čo napadla odvolaním), postupoval správne, ak žalobcovi nepriznal
náhradumzdypresahujúcu12mesiacovpodľaust.§79ods.2Zákonníkapráce,keďžiadosťsižalovaná
uplatnila v priebehu konania, súd prvej inštancie správne zohľadnil to, že žalobca bol od doručenia

okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnaný u iného zamestnávateľa, od 16.06.2011 do
09.09.2015 vykonával samostatne zárobkovú činnosť (živnosť), na prevádzkovanie ktorej mu bol
poskytnutý nenávratný príspevok vo výške 2.575,05 eur, je konateľom spoločnosti DLP s.r.o. a DL&P
s.r.o. a v súčasnej dobe je zárobkovo činný v E., kde aj žije. Žalovanej nie je zrejmé, na základe
čoho žalobca uvádza, že v spoločnosti SLOV-CHLAD s.r.o. zarábal 500 eur brutto mesačne, keď z

potvrdení predložených v konaní za r. 2008-2010 vyplýva jeho priemerný zárobok vo výške 664 eur
brutto mesačne. Za tohto stavu je uloženie povinnosti nahradiť žalobcovi mzdu vo výške 33.787,29
eur brutto dostatočnou sankciou za neplatné skončenie pracovného pomeru a primeranou satisfakciou
pre zamestnanca. Žalovaná namietala, že žalobca si nárok na náhradu mzdy uplatňuje nesprávne,
keď neuvádza náhradu mzdy „brutto“. Za tohto stavu má žalovaná za to, že v časti, v ktorej súd prvej

inštancie žalobu zamietol, rozhodol správne a žiada v tomto rozsahu napadnutý rozsudok potvrdiť a
priznať žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.6. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej vyjadril podaním zo dňa 02.03.2020 a uviedol, že v rozsahu,
v akom napadla rozsudok žalovaná, je rozsudok odôvodnený správne a náležite a v postačujúcom
rozsahu, súd prvej inštancie postupoval v zmysle právneho názoru dovolacieho súdu v uznesení sp. zn.

6Cdo/53/2018 a bolo doplnené pomerne rozsiahle dokazovanie. K námietke žalovanej, že súd neskúma
žalovanou tvrdenú neospravedlnenú absenciu, uviedol žalobca, že v konaní bolo preukázané, že dňa
15.07.2008 zabránila žalovaná žalobcovi v prístupe do operačného systému žalovanej, pričom dňa
16.07.2008 mu priamy nadriadený uložil úlohy, ktoré sa bez použitia predmetného systému nedali splniť
(čo potvrdili svedkovia) a už vôbec nie v stanovenom časovom horizonte. Z konania zamestnancov

žalovanej bolo zrejmé, že už predtým, ako žalobca požiadal o čerpanie dovolenky, bolo jediným
úmyslom žalovaného skončiť so žalobcom pracovný pomer, čoho dôkazom sú úkony žalovanej. Ak
zamestnávateľ chce, aby zamestnanec plnil pracovné úlohy, nemôže mu zabrániť používať pracovné
prostriedky, prostredníctvom ktorých má zamestnanec jedinú možnosť úlohy splniť, preto sa žalobca
nemohol dopustiť závažného porušenia pracovnej disciplíny neospravedlnenou absenciou, ak za týchto
podmienok konal žalobca tak, že požiadal o čerpanie dovolenky a odmietol plniť absurdné úlohy, jeho

konanie bola iba primeranou obranou voči šikanóznemu postupu žalovanej, ktorého jediným cieľom
bolo skončenie pracovného pomeru so žalobcom (z výpovedí svedkov táto praktika vyplynula ako
zaužívaný spôsob skončenia pracovného pomeru proti vôli zamestnanca). Takémuto konaniu žalovanej
nie je možné poskytnúť ochranu a s druhou skutkovou podstatou porušenia pracovnej disciplíny sa súd
prvej inštancie vysporiadal v ods. 33 a 34 napadnutého rozsudku, preto neobstoja námietky žalovanej

o povinnostiach žalobcu, ktorým predchádzala povinnosť žalovanej podľa ust. § 47 ods. 1 písm. a)
Zákonníka práce prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, t.j. vytvoriť také prostredie
a možnosti, aby mohla byť práca odvedená, žalovaná sama vytvorila žalobcovi prekážky v práci.
Spochybňovanie svedkov žalovanou podľa žalobcu neobstojí, títo boli nezaujatí a nestranní, riadne
poučení- Svedkovia C.. U., U.. F., C.. M., C.. U., V.. Y. R. C.. Š.á podrobne popísali praktiky žalovanej

a potvrdili nesplniteľnosť úloh a ak by podklady hypoteticky boli v písomnej forme, splnenie úloh v
poskytnutom čase by bolo nesplniteľné. Ak žalovaná poukazuje na neospravedlnenú absenciu žalobcu
ako dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru, je nutné podľa žalobcu zdôrazniť, že by sa
nejednalo o prípad, kedy by žalobca absentoval v práci z plezíru. S poukazom na uznesenie NS SR
sp. zn. 3 Cdo 316/2009 a 5 Cdo 74/2008 žalovaná správne uvádza, že hodnotenie intenzity porušenia

pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a situácie, za ktorej k porušeniu došlo a dôsledkov
porušenia, preto nie je možné dovodiť platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. Žalobca
prakticky nemohol splniť pracovné úlohy, konal tak, aby nedošlo k eskalácii napätia s úmyslom vyhnúť
sa konfliktu, za čo ho žalovaná potrestala. Nie je možné sa domnievať, že ak žalobca dostal úlohy, v
plnení ktorých mu žalovaná prakticky bránila, mal si tieto úlohy začať plniť. Žalovaná v konaní nikdy

nespomenula, že by jej v súvislosti s konaním žalobcu vznikla škoda, táto jej vzniknúť ani nemohla,
pretože ním vykonané úkony smerovali k tomu, že si našiel zámienku na skončenie pracovného pomeru
so žalobcom. Žalobca zotrval na svojom odvolacom návrhu.

7. Žalobca sa ďalej vyjadril aj k vyjadreniu žalovanej k odvolaniu žalobcu podaním zo dňa 15.04.2020, v

ktorom doplnil, že náhradu mzdy vo výške 67.574,58 eur požaduje brutto a že žalobcov pracovný pomer
v spoločnosti SLOV-CHLAD s.r.o. skončil v r. 2009 a tento zamestnávateľ mu doposiaľ nevyplatil mzdu
a ak by aj dosahoval príjem 500 eur netto mesačne, jedná sa o príjem šesťnásobne nižší, než bol príjem
u žalovanej, príjem v Rakúsku nedosahuje a pracoval tam iba od 15.04.2015 do 08.01.2016, z výkonu
funkcie konateľa v spoločnostiach DLP s.r.o. a DL&P s.r.o. nemá žiaden príjem a bol ich konateľom

mimo skúmaného obdobia (od r. 2015) a živnosť žalobcu je bez zisku.

8. Strany sa v konaní ďalej nevyjadrili.

9. Podľa ust. § 382 CSP odvolací súd výzvou zo dňa 30.06.2021 vyzval strany sporu k použitiu na vec sa

vzťahujúcich ustanovení právnych predpisov, ktoré neboli pri doterajšom rozhodovaní veci použité (a sú
pre rozhodnutie veci rozhodujúce), a to ust. čl. 2, § 13 ods. 1 a 3, § 47 ods. 1 a 3 a § 1 ods. 4 Zákonníka
práce a ust. § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Občiansky zákonník“).

10. Žalobca sa k uvedenej výzve vyjadril v podaní doručenom odvolaciemu súdu dňa 02.08.2021, v
ktorom uviedol, že poukazuje na svoje doterajšie prednesy a písomné vyjadrenia a trvá na dôvodnosti
svojho nároku, ako aj na svojom odvolacom návrhu, Uviedol, že subsidiárna pôsobnosť Občianskeho
zákonníka vo vzťahu k Zákonníku práce (ako vzťah lex specialis a lex generalis) je zakotvená v §1 ods. 4 Zákonníka práce, ktorá znamená, že to, čo Zákonník práce neupravil špeciálne v prvej -
všeobecnej časti, (§ 1 až 40), sa spravuje všeobecnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, t.j.
ustanoveniami § 1 až 122 Občianskeho zákonníka. Špecialitou ust. § 1 ods. 4 Zákonníka práce je len

limitácia aplikácie Občianskeho zákonníka na všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka a na
pracovnoprávne vzťahy len v rozsahu právnej úpravy neobsiahnutej (resp. špeciálne neupravenej) v
prvej časti Zákonníka práce. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že aplikácia § 39 Občianskeho
zákonníka nie je vylúčená, i keď súd je povinný prioritne postupovať podľa príslušných ustanovení
Zákonníka práce, a to z dôvodu, že právna úprava neplatného skončenia pracovného pomeru (teda

právneho úkonu žalovaného, ktorým so žalobcom okamžite skončil pracovný pomer) je upravená v
Zákonníkupráce,atokonkrétnev§77anasl.Zákonníkapráceaiba,akbysúdbolnázoru,ženeplatnosť
skončenia pracovného pomeru podľa týchto zákonných ustanovení (v spojení s čl. 2 Zákonníka práce
a § 13 ods. 1 a 3 Zákonníka práce a § 47 ods. 1 a 3 Zákonníka práce) nebolo možné posúdiť (čo je
však v zásade len ťažko možno predpokladať), mal by súd posúdiť platnosť právneho úkonu, ktorým
došlo k skončeniu pracovného pomeru so žalobcom podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka, a to aj z

dôvodu, že v § 17 Zákonníka práce nie je právna úprava neplatnosti právnych úkonov upravená v celom
rozsahu a iba nadväzuje na právnu úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku. Vo vzťahu k aplikácii
čl. 2 Zákonníka práce žalobca uviedol, že v úvodných článkoch Zákonníka práce sú vyjadrené zásady
a nie konkrétne právne normy, ich význam pre interpretáciu právnych noriem obsiahnutých v Zákonníku
práce, a teda pre právno-aplikačnú prax, je nesporný, ich praktický význam je potrebné vnímať v ich

stabilizačnej, interpretačnej a aplikačnej funkcii, pričom jednotlivé ustanovenia Zákonníka práce sú len
konkretizáciou týchto základných zásad, čo možno celkom jednoznačne vnímať aj na vzťahu čl. 2 a § 13
Zákonníka práce. V čl. 2 Zákonníka práce je obsiahnutý jednak pozitívny príkaz výkonu práv a povinností
vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov v súlade s dobrými mravmi a zároveň zákaz zneužívať tieto
práva a povinnosti na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu, kde samotný pojem „dobré

mravy“ nie je v Zákonníku práce a ani v iných právnych predpisoch SR legálne definovaný, význam
tohto pojmu možno nájsť v odbornej literatúre a v právno-aplikačnej praxi. V tejto súvislosti žalobca
poukázal na definíciu dobrých mravov podľa V. B. R. X.. M., ako aj na rozhodnutie Ústavného súdu ČR
zo dňa 26.02.1998 sp. zn. II. ÚS 249/97, Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo/103/2002, Krajského súdu
v Banskej Bystrici zo dňa 30.09.2010 sp. zn. 17CoE 138/2010, Najvyššieho súdu ČR zo dňa 28.06.2000

sp. zn. 23 Cdo 2060/98. Žalobca uzavrel, že z teoretického hľadiska predstavujú dobré mravy súbor
určitých nadpozitívnych hodnôt a princípov, ktoré majú zabezpečovať preniknutie idey materiálneho
právneho štátu do podústavného práva, že panuje zhoda ohľadom potreby rešpektovať dobré mravy pri
výkone práva a (aj s ohľadom na čl. 2 Zákonníka práce), že príkaz vykonávať subjektívne práva v súlade
s dobrými mravmi, ako aj zákaz zneužitia práva majú spoločný základ, nakoľko sú spojené s výkonom

subjektívnych práv a povinností.

11. Konanie žalovanej, ktorá zadala žalobcovi pracovné úlohy (v značnom a ani za optimálnych
podmienok nesplniteľnom rozsahu), avšak zabránila mu v prístupe k počítačovému systému a odobrala
mu aj pracovné pomôcky a prostriedky, prostredníctvom ktorých mal predmetné úlohy splniť, považuje

žalobca za konanie, ktoré je jednoznačným zneužitím práva zamestnávateľa, a ktoré je aj v celkom
jednoznačnom rozpore s dobrými mravmi, nakoľko žalovaná ako zamestnávateľ sledovala (vopred
zrejmý) cieľ, ktorým bolo okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom pre to, že si nesplnil
ňou zadané pracovné úlohy (tieto praktiky vyplývajú aj z výpovedí svedkov), ktoré ani objektívne
žalobca splniť nemohol, čo správne vyhodnotil aj prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku). Ak sa

následne chcel žalobca vyhnúť šikanóznemu konaniu žalovanej, ktorá zjavne zneužila svoje práva
zamestnávateľa, sledujúc zrejmé znevýhodnenie a aj znemožnenie splnenia ním uložených povinností
žalobcom ako zamestnancom, nemožno konanie žalobcu, ktorý si chcel čerpať dovolenku, aby sa
vyhol následkom zjavne šikanózneho konania žalovanej považovať za nič iné, iba ako za celkom
primeranú obranu proti konaniu žalovanej, pričom konanie žalobcu je v kontexte konania žalovanej

nutné posudzovať ako nanajvýš primerané a korektné, ak nechcel eskalovať na pracovisku konflikt, čo
následne žalovaná opäť zneužila voči nemu ako domnelý dôvod na okamžité skončenie pracovného
pomeru. Konanie žalobcu tak je nutné považovať za primerané, slušné, nezneužívajúce právo a za
také, že každý slušný človek v postavení žalobcu by sa v danej situácii zrejme zachoval rovnako.
Žalovaná ako zamestnávateľ má právo určovať zamestnancovi pracovné úlohy a má právo rozhodovať

ajopridelenípracovnýchpomôcokaprostriedkov,akvšakkonávedomescieľompoškodiťzamestnanca
na jeho právach alebo mu sťažiť či znemožniť plnenie pracovných úloh a sleduje tým zjavne iný cieľ
(ktorý sa mu javí ako výhodný a ktorým je okamžité skončenie pracovného pomeru so zamestnancom),
potom ide o celkom zjavné zneužitie práva, ktoré nie je možné považovať za právny úkon, ale za úkonprotiprávny. Ust. § 47 ods. 3 a ust. § 13 Zákonníka práce sú konkretizáciou ust. čl. 2 Zákonníka práce vo
vzťahukposudzovaniuzavinenéhokonaniazamestnanca,ktorýmneuposlúchnepríkazzamestnávateľa
z dôvodov, ktoré sú legitímne a pre ktoré nie je možné takéto konanie zamestnanca považovať za

porušenie pracovnej disciplíny a už vôbec nie za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Podľa ust. § 13
ods. 1 Zákonníka práce sa zakazuje diskriminácia v pracovnoprávnych vzťahoch, pričom v konkrétnom
prípade žalobcu a žalovanej možno (s ohľadom na výsledky vykonaného dokazovania) konštatovať,
že konanie žalovanej vo vzťahu k žalobcovi bolo diskriminačné, keď ostatným zamestnancom boli pre
účelyplneniaichpracovnýchúlohponechanépracovnépomôckyaprostriedky,avšakžalobcovibolitieto

(bez akéhokoľvek rozumného dôvodu) odňaté, bolo uložené splnenie pracovných úloh, ktoré bez týchto
pomôcok a prostriedkov splniť nemohol (vrátane znemožnenia prístupu do programového vybavenia
žalovaného), z čoho možno usudzovať na priamu diskrimináciu žalovanej smerom k žalobcovi, a to
podľa ust. § 2a ods. 2 a § 6 ods. 2 písm. b)zákona č. 365/2004 Z.z. antidiskriminačného zákona v
znení neskorších predpisov, žalovaná so žalobcom zaobchádzala menej priaznivo, než s ostatnými
zamestnancami, ktorí boli na pracovisku, a to aj pri čerpaní dovolenky žalobcom. Z uvedeného je podľa

žalobcu zrejmé, že žiadny reálny dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom na
strane žalovanej neexistoval a žalovaná iba vytvorila (na základe zjavného zneužitia svojich práv a
konaním v zjavnom rozpore s dobrými mravmi) situáciu, ktorá mala tento stav (resp. dôvod) navodiť.
Žalobca zdôraznil, že dôkazné bremeno, že žalovaná nepostupovala voči žalobcovi diskriminačne
spočíva práve na žalovanej (§ 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z. antidiskriminačného zákona v znení

neskorších predpisov), žalovaná v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno.

12. Žalovaná sa k výzve vyjadrila v podaní doručenom odvolaciemu súdu dňa 19.07.2021 v ktorom
uviedla, že z hľadiska možnej aplikácie odvolacím súdom citovaných ustanovení má za to, že okamžité
skončenie pracovného pomeru so žalobcom je platné. Žalovaná skončila so žalobcom pracovný pomer

okamžite z dvoch rôznych a na sebe nezávislých dôvodov (neplnenie úloh uložených nadriadeným
a neospravedlnená neprítomnosť v práci), pričom platnosť je potrebné vo vzťahu ku každému z
nich treba posudzovať samostatne. Jedným z dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru
bola neospravedlnená neprítomnosť žalobcu v práci dňa 16.07.2008 a nasledujúcich 2 pracovných
dňoch, žalobca síce uvádza, že v týchto dňoch mal čerpať dovolenku so súhlasom nadriadeného

zamestnanca, avšak z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaná ako zamestnávateľ žalobcovi
čerpanie dovolenky na uvedené dni neurčila. Aj tvrdenie žalobcu, že sa dňa 15.07.2008 mal s
priamym nadriadeným dohodnúť na čerpaní dovolenky je celkom zjavne v rozpore s ďalším konaním
žalobcu, keď dňa 16.07.2008 prišiel na pracovisko a v rozpore s vyjadrením žalobcu na pojednávaní
dňa 15.01.2019, na ktorom uviedol, že to, že si vezme dovolenku, navrhol C.. R. dňa 16.07.2008.

Podľa žalovanej nie je možné prehliadnuť, že vykonanie úloh, ktorých splnenie mu uložil nadriadený
zamestnanec, nebolo jedinou prácou, ktorú bol žalobca povinný vykonávať ako obchodný riaditeľ
príslušnej agentúry žalovanej, žalobca mal rozsiahlejšiu náplň práce (napr. aj riadenie a kontrola jemu
podriadených zamestnancov). Žalobca tak nielenže nesplnil uložené úlohy, ale nevykonával ani ďalšiu
prácu pripadajúcu na jeho pracovné miesto, ktorú bol povinný vykonávať podľa ust. § 47 ods. 1 písm.

b) Zákonníka práce, v čom mu žalovaná nebránila, vykonávanie tejto práce nemá žiadnu väzbu k
plneniu uložených úloh. Žalobca však ani takúto prácu dňa 16.07.2008 nevykonával, naopak opustil
pracovisko a svoju neprítomnosť nijak neospravedlnil, bez ospravedlnenia nenastúpil na pracovisko
ani v dňoch 17. a 18.07.2008. Žalovaná tak pri okamžitom skončení pracovného pomeru žalobcu z
dôvodu jeho neospravedlnenej absencie nekonala v rozpore s dobrými mravmi, neporušila zásadu

rovnakéhozaobchádzania,atoajvprípadeďalšiehodôvoduokamžitéhoskončeniapracovnéhopomeru
(odmietnutie splnenia uložených úloh).

13. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolaní (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378
ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“), na prejednanie veci v súlade s

ust. § 384 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP nariadil pojednávanie na deň 04.08.2021 za účasti sporových
strán,zopakovaldokazovanievrozsahupotrebnomprerozhodnutieodvolaciehosúduadospelkzáveru,
že odvolanie žalobcu ani žalovanej nie je dôvodné.

14. V súvislosti s opravným prostriedkom podaným žalobcom a žalovanou odvolací súd upozorňuje,

že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 380
ods. 1 CSP), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak
kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť
napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané.15. Odvolací súd pre vylúčenie pochybností udáva, že predmetom odvolacieho prieskumu (vychádzajúc
z obsahu odvolaní) je tak:

(i) určovací výrok I., ktorým súd prvej inštancie určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu
a žalovanej podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatné (na odvolanie žalovanej),
(ii) prisudzujúci výrok II., ktorým súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi náhradu
mzdy vo výške 33.787,29 eur brutto do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (na odvolanie žalovanej),
(iii) zamietajúci výrok III., ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu o zaplatenie náhrady mzdy vo výške

67.574,58 eur brutto (na odvolanie žalobcu), a
(iv) závislý výrok IV. o trovách konania.
(v) závislý výrok V., ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za žalobu.

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III. bol napadnutý odvolaním žalobcu do nepriznanej náhrady
mzdy za ďalších 24 mesiacov vo výške 67.574,58 eur brutto (t.j. celkovo žalobca žiadal priznať náhradu

mzdy za 36 mesiacov od 01.08.2008). Vychádzajúc tak z rozsahu odvolania žalobcu, zamietajúci výrok
rozsudku súdu prvej inštancie v časti prevyšujúcej tento nárok žalobcu na zaplatenie náhrady mzdy až
do kedy mu žalovaná umožní pokračovať v práci, nebol predmetom odvolacieho prieskumu, nakoľko
nebol napadnutý odvolaním.

16. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal
určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru dňom 23.07.2008 (dané mu listom zo
dňa 21.07.2008, doručené žalobcovi dňa 23.07.2008) a náhrady mzdy vo výške jeho priemerného
mesačného zárobku od 01.08.2008 do času, keď mu žalovaná umožní pokračovať v práci. V
posudzovanom prípade v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 21.07.2008 žalovaná

vymedzila dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru tak, že za závažné porušenie pracovnej
disciplíny považovala konanie žalobcu, ktorý (i) dňa 16.07.2008 odmietol splniť pracovné úlohy
stanovené mu písomným pokynom nadriadeného zamestnanca a (ii) sa v dňoch 16.07.2008 až
18.07.2008 bez ospravedlnenia nedostavil na v pracovnej zmluve dojednané miesto výkonu práce.

17. Odvolací súd na základe uvedeného dokazovania zistil, že žalobca bol zamestnancom u žalovanej
na základe Pracovnej zmluvy od 01.10.2005, v znení neskorších zmien a dodatkov, v čase doručenia
okamžitého skončenia pracovného pomeru vykonával funkciu riaditeľa obchodu na Agentúre Trenčín, s
miestom výkonu práce agentúra Trenčín, regióny agentúry Trenčín a vzhľadom na druh práce aj všetky
ostatné miesta zamestnávateľa v SR (agentúry a kancelária zamestnávateľa), podľa toho, ako si to

vyžadujú záujmy zamestnávateľa.

18. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplynulo a nebolo spochybnené, že žalovaná
dňa 15.07.2008 zabránila (znemožnila) žalobcovi v prístupe do informačného počítačového systému
žalovanej. Skutočnosť, že žalobca bol odpojený od operačného systému Kooperativy potvrdil svedok

R., keď na otázku právneho zástupcu žalobcu či bol dňa 16.07.2008 žalobca odpojený z počítačového
systému Kooperatívy svedok uviedol, že bol odpojený už deň predtým.

19. Pracovné úlohy, ktoré zamestnanec žalovanej (priamy nadriadený žalobcu C.. R.) písomne uložil
žalobcovi na deň 16.07.2008 zahŕňali nasledovné úlohy (1) pripraviť plán predaja a stratégiu predaja

produktu GIP na mesiace 07-11/2008, (2) pripraviť plán predaja a stratégiu predaja bankových produktov
pre Slovenskú sporiteľňu na mesiac júl a august 2008, (3) spracovať hodnotenie cieľov kancelárie
Topoľčany za 1. polrok 2008, (4) nastaviť hodnotenia cieľov kancelárie Topoľčany na 2. polrok 2008.
Žalobca na písomne zadané úlohy rukou dopísal: „1. Úlohy sa za jeden deň nedajú stihnúť. 2. Od dnes
16/7/2008 čerpám dovolenku podľa dohody so svojím nadriadeným zo dňa 15.07.2008.“ a pripojil svoj

podpis.

20. Dňa 23.07.2008 bol žalobcovi doručený list žalovanej zo dňa 21.07.2008 - Okamžité skončenie
pracovného pomeru, ktorým žalovaná skončila so žalobcom okamžite pracovný pomer podľa ust. §
68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaná

špecifikovala nasledovne
„Dňa 16.07.2008 Vám priamo nadriadený zamestnanec spoločnosti KOOPERATIVA písomne stanovil
pracovnéúlohy,sktorýmistesaoboznámilia,ktorésteodmietlisplniť,čostepotvrdiliajsvojimpodpisom.Namiesto zodpovedného a angažovaného prístupu k práci, ste sa k riešeniu Vašich pracovných úloh
postavili maximálne nezodpovedne, bez snahy splniť čo i len časť Vám stanovených pracovných
úloh, ráno 16.07.2008 ste bez ospravedlnenia odišli zo svojho miesta výkonu práce podľa Vášho

uvedenia na dovolenku. Nakoľko Vaša „dovolenka“ počnúc dňom 16.07.2008 nie je uvedená vo Vašom
pláne dovoleniek, „dovolenku“ odo dňa 16.07.2008 ste čerpali bez súhlasu Vám priamo nadriadeného
zamestnanca, bezdôvodne ste prestali chodiť do práce.
Dňa 16.07.2008, 17.07.2008 a 18.07.2008 ste sa bez ospravedlnenia nedostavili na v pracovnej zmluve
dojednané miesto výkonu práce. Vzhľadom k tomu, že čerpanie dovolenky Vám nebolo odsúhlasené a

Vy ste neospravedlnili svoju neprítomnosť v práci, zamestnávateľ hodnotí Vaše konanie ako opakovanú
neospravedlnenú neprítomnosť v práci.
V zmysle platného Pracovného poriadku zamestnancov KOOPERATIVY poisťovne, a.s. Vienna
Insurance Group (ďalej len „pracovný poriadok“), III. Časť, čl. 9, body 7, 12 a 19 je Vaše konanie
neuposlúchnutie príkazu nadriadeného na splnenie pracovnej povinnosti, čerpanie dovolenky bez
súhlasu nadriadeného zamestnanca mimo termínu určenom v schválenom pláne dovoleniek a

neospravedlnená neprítomnosť v práci považované za závažné porušenie pracovnej disciplíny.“

21. Žalobca listom zo dňa 01.08.2008 žalovanej oznámil, že okamžité skončenie pracovného pomeru
zo dňa 21.07.2008 považuje za neplatné a žiadal aby ho žalovaná naďalej zamestnávala. Žalovaná mu
listom zo dňa 07.08.2008 oznámila, že trvá na okamžitom skončení pracovného pomeru, ktoré považuje

za platné.

22. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobca bol v období
01.07.2008do09/2009t.j.poneplatnomskončenípracovnéhopomeruzamestnanývspoločnostiSLOV-
CHLAD, s.r.o. a jeho príjem predstavoval sumu cca 664 eur brutto mesačne. V období od 15.06.2011

do 03.09.2015 vykonával žalobca ako podnikateľ podnikajúci na základe živnostenského oprávnenia
podnikateľskú činnosť. Z výkonu podnikateľskej činnosti za r. 2011 dosiahol žalobca zdaniteľný príjem
1.806,34 eur a za r. 2012 zdaniteľný príjem 3.608,20 eur. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca
vykonával samostatne zárobkovú činnosť (živnosť), na prevádzkovanie ktorej mu bol poskytnutý
nenávratný príspevok vo výške 2.575,05 eur.

23. Podľa ust. § 68 ods. 1 a 2 Zákonníka práce (v znení účinnom ku dňu okamžitého skončenia
pracovného pomeru),
(1) Zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec
a) bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin,

b) porušil závažne pracovnú disciplínu.
(2) Zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov
odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa,
keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako platia ustanovenia § 63 ods. 3 a 4.

24. Podľa ust. § 70 Zákonníka práce, okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj
zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné
zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je
neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.

25. Podľa ust. § 77 Zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým
skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ
uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

26. Podľa ust. § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce,

(1) Ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný
pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na
tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne,
že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával.
Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi

v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom
zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne
o skončení pracovného pomeru.(2) Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov,
môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov
primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať.

27. Podľa ust. čl. 2 Zákonníka práce, pracovnoprávne vzťahy podľa tohto zákona môžu vznikať len so
súhlasom fyzickej osoby a zamestnávateľa. Výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych
vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu
druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.

28. Podľa ust. § 13 ods. 1 a 3 Zákonníka práce,
(1) Zamestnávateľ je v pracovnoprávnych vzťahoch povinný zaobchádzať so zamestnancami v súlade
so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov osobitným
zákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon).

(3) Výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s
dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka
pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Nikto nesmie byť na pracovisku v súvislosti s
výkonom pracovnoprávnych vzťahov prenasledovaný ani inak postihovaný za to, že podá na iného
zamestnanca alebo zamestnávateľa sťažnosť, žalobu alebo návrh na začatie trestného stíhania.

29. Podľa ust. § 47 ods. 1 a 3 Zákonníka práce,
(1) Odo dňa, keď vznikol pracovný pomer,
a) zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za
vykonanú prácu mzdu, utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné

podmienky ustanovené právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou,
b) zamestnanec je povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej
zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu.
(3) Zamestnávateľ nesmie posudzovať ako nesplnenie povinnosti, ak zamestnanec odmietne vykonať
prácu alebo splniť pokyn, ktoré

a) sú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi alebo s dobrými mravmi,
b) bezprostredne a vážne ohrozujú život alebo zdravie zamestnanca alebo iných osôb.

30. Podľa ust. § 1 ods. 4 Zákonníka práce , ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne

vzťahy Občiansky zákonník.

31. Podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo
účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

32. Povinnosť zamestnanca dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam
zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru (§ 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce) a spočíva v
plnení povinností stanovených právnymi predpismi (najmä ust. § 81, § 82 Zákonníka práce), pracovným
poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca. Ak má byť
porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie pracovného pomeru zo

strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené
(aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Zákonník práce pre účely skončenia
pracovného pomeru rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej disciplíny a závažným
porušením pracovnej disciplíny. Porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity (závažné porušenie
pracovnej disciplíny) je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru v zmysle ust. § 68 ods. 1

písm. b) Zákonníka práce. Ako správne skonštatoval súd prvej inštancie, Zákonník práce nezakotvuje
rozlišovacie kritéria na posúdenie, kedy sa konanie považuje za závažné a kedy za menej závažné
porušenie pracovnej disciplíny. Právna kvalifikácia závažného porušenia pracovnej disciplíny závisí
na okolnostiach konkrétneho prípadu. Pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny sa musí
prihliadnuť na osobu zamestnanca, na funkciu, ktorú zastával (pracovné zaradenie zamestnanca),

na jeho doterajší postoj k plneniu pracovných úloh pred porušením pracovnej disciplíny, na čas a
situáciu, za ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, k miere zavinenia zamestnanca, na spôsob a
intenzitu porušenia konkrétnych povinností zamestnanca, dôsledky porušenia pracovnej disciplíny pre
zamestnávateľa, to či spôsobil svojim konaním škodu a pod. (rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo63/2003).Samotný zamestnávateľ môže bližšie konkretizovať prípady závažného porušenia pracovnej disciplíny
vo svojom vnútornom predpise, avšak súd pri prípadnom posudzovaní platnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru nebude viazaný týmto vymedzením.

33. Zároveň ust. § 47 ods. 3 Zákonníka práce výslovne definuje, čo sa nepovažuje za porušenie povinností zamestnanca
vyplývajúcich z pracovného pomeru. Zákonník práce tu chráni zamestnanca pred generálnou
povinnosťou plniť pracovné pokyny zamestnávateľa, pričom na založenie výnimky zo všeobecnej

povinnosti zamestnanca plniť pokyny zamestnávateľa je potrebné, aby tieto pokyny (a) boli v rozpore
so všeobecne záväznými právnymi predpismi alebo (b) boli v rozpore s dobrými mravmi, alebo (c)
bezprostredne a vážne ohrozovali život alebo zdravie zamestnanca alebo iných osôb. V prípade
naplnenia niektorej z uvedených okolností nemožno nesplnenie pokynu považovať za porušenie
pracovnej disciplíny, dôsledkom čoho je, že ak tento zamestnanec odmietne takéto pokyny plniť,
takého konanie zamestnanca nemožno postihnúť sankciou zamestnávateľa uvedenou (mimo iných) v

ust. § 68 ods. l písm. b) Zákonníka práce .

34. V zmysle ust. čl. 2 základných zásad Zákonníka práce a ust. § 13 ods. 3 Zákonníka práce výkon práv
a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Uvedená

zásada vyjadruje požiadavku, aby každé konanie účastníka pracovnoprávneho vzťahu (zamestnanca
či zamestnávateľa) bolo etické, morálne a súladné so zaužívanými spoločenskými princípmi. Vzhľadom
na subsidiaritu Zákonníka práce k Občianskemu zákonníku (§ 1 ods. 4 Zákonníka práce) je možné ust.
§ 39 Občianskeho zákonníka použiť aj na právne úkony v pracovnom práve. Inštitút dobrých mravov je
jedným z najdôležitejších súkromnoprávnych inštitútov, podľa uznesenia Ústavného súdu SR č.k. IV. ÚS

55/2011-19 z 24. 2. 2011 ide o súkromnoprávny princíp a pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej
miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku. Dobré mravy
predstavujú indikátor toho, čo možno vo všeobecnosti považovať za vhodné, správne a akceptovateľné
v kontexte spoločenských, kultúrnych či etických noriem a význam tohto inštitútu spočíva najmä v tom,
že je často jednou z podmienok platnosti, resp. prípustnosti právneho úkonu.

35. Odvolací súd v prvom rade poukazuje na záver odvolacieho súdu vyslovený v uznesení č.k.
11Co/7/2014-243 zo dňa 31.03.2015, že všetky formálno-právne podmienky vyžadované pre okamžité
skončenie pracovného pomeru v ust. § 70 a § 74 ods. 1 Zákonníka práce boli splnené (bola dodržaná
písomná forma okamžitého skončenia pracovného pomeru a kvalifikovaný spôsob doručenia, zrušujúci

prejav obsahoval dostatočne konkretizovaný a skutkovo vymedzený dôvod, okamžité skončenie
pracovného pomeru nemohlo byť žalovanou vopred prerokované s príslušným odborovým orgánom z
dôvodu jeho neexistencie, zo strany žalovaného bola dodržaná aj 1 mesačná subjektívna lehota na
okamžité zrušenie pracovného pomeru plynúca odo dňa, kedy sa tento o porušení pracovnej disciplíny
zvlášť hrubým spôsobom dozvedel.

36. Z odôvodnenia zrušujúceho uznesenia NS SR sp. zn. 6Cdo/53/2018 z 25.04.2018 vyplynulo
nedostatočné odôvodnenie rozsudkov súdov v základnom konaní z dôvodu nepresvedčivosti dané
tým, že sa súdy vôbec nevysporiadali s otázkou, čo bolo príčinou zablokovania prístupu žalobcu do
počítačového systému žalovanej (navyše už jeden deň pred dňom, kedy došlo ku konaniu žalobcu, ktoré

žalovaná vyhodnotila ako závažné porušenie pracovnej disciplíny), hoci táto skutočnosť (zablokovanie
prístupu žalobcu do počítačovej siete žalovanej) nebola v konaní spochybnená, a to najmä z dôvodu,
aby bolo vylúčené podozrenie, či zablokovanie prístupu žalobcu do počítačovej siete žalovanej
nebolo účelové a nesmerovalo k postupu žalovanej zneužívajúceho právo, porušujúceho dobré mravy,
či vykazujúceho znaky diskriminácie a prečo žalobca dňa 16.07.2008 písomne odovzdal kartu od

mobilného telefónu, osobný počítač a kľúče od kancelárie a od služobného motorového vozidla (bolo
pritom povinnosťou žalovanej preukázať, čo bolo touto príčinou, resp. že to bola iná okolnosť, než ktorú
tvrdil žalobca).

37. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne pristúpil k

vyhodnoteniudôvodovokamžitéhoskončeniapracovnéhopomeruzhľadiskaichdôvodnosti,postupujúc
vsúladesozáveromNSSR.Konštatovaniesúduprvejinštancieotom,žezablokovanieprístupužalobcu
do počítačovej siete (informačného systému) žalovanej bolo účelové a smerovalo k postupu žalovanejzneužívajúceho právo, porušujúceho dobré mravy a vykazujúceho znaky diskriminácie, je podľa názoru
odvolacieho súdu správne.

38. V konaní nebolo medzi stranami sporné, že k zablokovaniu prístupu žalobcu do počítačového
systému žalovanej došlo už dňa 15.07.2008 po osobnom stretnutí žalobcu s jeho priamym nadriadeným
C.. R., zamestnancom žalovanej, t.j. deň pred dňom, kedy došlo ku konaniu žalobcu, ktoré bolo
vyhodnotené žalovanou ako závažné porušenie pracovnej disciplíny spočívajúce v tom, že žalobca
odmietol plniť úlohy uložené mu jeho priamym nadriadeným zamestnancom dňa 16.07.2008. Po

doplnení dokazovania výsluchmi svedkov: C.. M., C.. U., V.. Y. R. C.. Š. a z dokazovania vykonaného
predtým v konaní prvej inštancie vyplynulo a nebolo spochybnené, že žalovaná dňa 15.07.2008
zabránila (znemožnila) žalobcovi v prístupe do informačného počítačového systému žalovanej.
Skutočnosť, že žalobca bol odpojený od operačného systému žalovanej potvrdil svedok C.. R..

39.Čobolopríčinoualebodôvodomzablokovaniaprístupužalobcudoinformačnéhosystémužalovanej,

resp. skutočnosť, že išlo o inú príčinu, ako tvrdil žalobca (bežná prax žalovanej smerujúca k skončeniu
pracovného pomeru), žalovaná v konaní nijak hodnoverne nepreukázala. Z konania žalovanej v tomto
prípade, ako aj v prípadoch iných skončení pracovných pomerov so zamestnancami žalovanej (čo
potvrdili svedkovia C.. M., C.. U., V.. Y. R. C.. Š., niektorí aj z vlastnej osobnej skúsenosti v prípade
skončeniaichpracovnýchpomerov)vyplynuloajemožnédovodiť,ževprípadezablokovaniaprístupudo

informačného systému žalovanej pred plánovaným skončením pracovného pomeru so zamestnancami
(zväčšanepohodlnými,príp.sktorýmižalovanáužnepočítala)išloo„štandard“a„bežnúprax“žalovanej,
v tomto prípade umocnenú tým, že priamy nadriadený žalobcu C.. R. mu deň po zablokovaní prístup
(o čom musel mať vedomosť, keďže prístup sa blokoval informatikom žalovanej na príkaz priameho
nadriadeného zamestnanca) zadal pracovné úlohy, ktoré predpokladali a vyžadovali pre svoje riadne

splnenie v danom časovom rámci (1 deň, t.j. 16.07.2008) prístup do toho informačného systému
žalovanej.

40. Skutočnosť, či sa na splnenie úloh zadaných žalobcovi jeho priamym nadriadeným dňa 16.07.2008
vyžadoval prístup do počítačového (informačného) systému žalovanej a či príp. boli úlohy splniteľné

za jeden 1 deň bez prístupu do počítačového (informačného) systému žalovanej bolo medzi stranami
sporné.
V konaní nebolo preukázané, okrem tvrdenia priameho nadriadeného žalobcu, že informácie
vyžadované na splnenie uložených úloh existovali v papierovej forme, naviac v konaní ani nevyplynula
povinnosť žalobcu (ani iných zamestnancov žalovanej) také informácie v papierovej forme uchovávať.

Túto skutočnosť potvrdili aj v konaní vypočutí svedkovia (zamestnanci žalovanej, ktorí s týmto druhom
informácii u žalovanej pracovali - p. U., C.. M., C.. U., C.. Š.), ktorí zhodne uviedli, že papierovú
evidenciu informácii neviedli. Rovnako svedkovia potvrdili aj to, že na splnenie úloh boli potrebné
informácie zo systému (ak mali byť splnené zodpovedne a mali mať vypovedaciu hodnotu, teda ak
mali byť vypracované na podklade údajov o obchodoch a produktoch, produkcii v danom regióne, a nie

s vymyslenými číslami) a aj to, že ak by také informácie aj existovali v papierovej podobe alebo boli
dohľadateľné bez prístupu do informačného systému, zadané úlohy by neboli splniteľné za čas určený
žalovanou (1 deň). Ich splniteľnosť v uvedenom časovom rámci 1 dňa dokonca svedkovia vylúčili aj
v prípade umožnenia prístupu do informačného systému žalovanej, kde odhadovali časový horizont
splnenia zadaných úloh 1-2 týždne.

41.Zadanýchokolností,keďsipriamynadriadenýžalobcu,akoseniornýaskúsenývedúcizamestnanec
žalovanej, musel byť vedomý nesplniteľnosti zadaných úloh, resp. ich splniteľnosti len s mimoriadnymi
obtiažami a mimo zadaného termínu na ich splnenie, nie je možné popísané konanie žalovanej
(zablokovanie prístupu žalobcu do informačného systému žalovanej dňa 15.07.2008 večer, zadanie

úloh dňa 16.07.2008 žalobcovi, ktoré na svoje splnenie vyžadovali (minimálne čiastočný) prístup do
informačného systému žalovanej s termínom ich splnenia 1 deň) vyhodnotiť inak, ako účelové. Konanie
žalovanej podľa názoru odvolacieho súdu smerovalo k nasimulovaniu dôvodu okamžitého skončenia
pracovnéhopomerusožalobcom(nesplneniealeboodmietnutiesplneniazadanejúlohyžalobcom),teda
smerovalo k postupu žalovanej zneužívajúceho právo, ktoré konanie je možné hodnotiť ako rozporné

s dobrými mravmi. Reálny dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom na strane
žalovanej neexistoval a žalovaná iba vytvorila (na základe uvedeného zjavného zneužitia svojich práv
a konaním v zjavnom rozpore s dobrými mravmi) situáciu, ktorá mala tento stav (resp. dôvod) navodiť.
Podľa názoru odvolacieho súdu nie je bez významu to, že u žalovanej išlo o bežný a zaužívaný postup,ktorý je možné (aj vo vzťahu k žalobcovi) hodnotiť ako zneužitie práv žalovanej ako zamestnávateľa
na úkor zamestnanca ako slabšej strany pracovnoprávneho vzťahu. Ako uviedol vo svojom uznesení
aj NS SR, bolo povinnosťou žalovanej preukázať, aká iná skutočnosť alebo okolnosť (objektívna,

nevykazujúceznakyšikanóznehovýkonuprávaalebodiskriminácie)bolapríčinouzablokovaniaprístupu
žalobcu do informačného systému žalovanej už dňa 15.07.2008. Túto skutočnosť žalovaná v konaní
nijak hodnoverne nepreukázala, pričom výhradne tvrdenie priameho nadriadeného p. R. neobstojí, keď
opak potvrdili viacerí svedkovia.

42. Ak by žalovaná skutočne chcela, aby žalobca zadané úlohy splnil, nezamedzila by mu v prístupe do
informačného systému a neodňala mu kľúče a ostatné pracovné pomôcky, ktoré by mu to umožnili, je
teda zrejmé, že na splnení úloh záujem nemala, išlo o zámienku pre skončenie pracovného pomeru so
žalobcom. Žalobca sa bez svojho zavinenia ocitol v situácii, že nemohol zadané úlohy splniť v dôsledku
predchádzajúceho zámerného konania žalovanej, smerujúceho ku skončeniu pracovného pomeru.

43. Odvolací súd tak pri posudzovaní platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru prihliadal
na to, akým spôsobom sporové strany uplatňovali svoje práva v pracovnoprávnom vzťahu voči druhej
strane. S ohľadom na závery odvolacieho súdu vyššie, že žalovaná v čase, keď zadala dňa 16.07.2008
pracovné úlohy vedela, že uvedený pokyn je v rozpore s dobrými mravmi, vediac, že bez prístupu do
informačného systému, ktorý žalobcovi sama žalovaná zamedzila, je ich splnenie nemožné, v dôsledku

čoho žalobca odmietol splnenie úloh, vykazuje konanie žalovanej znaky šikanózneho výkonu práva v
rozpore s dobrými mravmi, ktorý výkon práva nepožíva právnu ochranu. S ohľadom na ust. § 47 ods.
3 Zákonníka práce odmietnutie splnenia pokynu priameho nadriadeného (zadaných úloh) zo strany
žalobcu, ktorý pokyn je v dôsledku správania sa žalovanej v rozpore s dobrými mravmi, nie je možné
posudzovať ako nesplnenie povinnosti, v dôsledku čoho uvedené konanie žalobcu nemôže naplniť

základný predpoklad skutkovej podstaty pre okamžité skončenie pracovného - závažné porušenie
pracovnejdisciplíny.Zuvedenéhodôvoduneboldanýdôvodnaokamžitéskončeniepracovnéhopomeru
podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce v dôsledku popísaného konania žalobcu.

44. Vo vzťahu k posúdeniu existencie a danosti druhého dôvodu okamžitého skončenia pracovného

pomeru - závažné porušenie pracovnej disciplíny konaním žalobcu, ktorý sa v dňoch 16.07.2008 až
18.07.2008 bez ospravedlnenia nedostavil na v pracovnej zmluve dojednané miesto výkonu práce,
odvolací súd rovnako zohľadňoval správanie žalovanej popísané vyššie, ktoré vyhodnotil ako šikanózny
výkon práva na ujmu žalobcu.

45. Na prvom mieste však poukazuje na to, že z výpovede žalobcu ako aj zo záznamu žalobcu
na liste, ktorým mu žalovaná zadala úlohy na deň 16.07.2008 vyplýva, že čerpanie dovolenky od
16.07.2008 (do 29.07.2008) bolo žalobcovi schválené na osobnom stretnutí dňa 15.07.2008 jeho
priamym nadriadeným C.. R. (stretnutie svedok potvrdil), preto na žiadosť žalobcu mu na uvedené
dni vypísala dovolenkový lístok asistentka (svedkyňa p. V., asistentka p. R. túto skutočnosť potvrdila),

následne žalobca odovzdal dovolenkový lístok p. R., ktorý ako priamy nadriadený tento už nepodpísal.
Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, že žalobca na žiadosť C.. R. dňa 16.07.2008 písomne
odovzdal žalovanej (priamemu nadriadenému C.. R.) pracovné prostriedky nevyhnutné na výkon práce
(kartu od mobilného telefónu, osobný počítač) a kľúče od kancelárie a od služobného motorového
vozidla) potom, čo sa vyjadril k splniteľnosti úloh s tým, že čerpá dovolenku, a následne odišiel o 13.00

hod. Zohľadňujúc charakter a druh žalobcom vykonávanej práce u žalovanej, vrátane dohodnutého
miesta výkonu práce podľa Pracovnej zmluvy (všetky miesta zamestnávateľa v SR - agentúry a
kancelárie zamestnávateľa) je zrejmé, že ak (i) žalobca na príkaz a so súhlasom nadriadeného
zamestnanca odovzdal všetky na prácu potrebné pracovné pomôcky žalovanej ako zamestnávateľovi,
(ii) mal žalobca zamedzený prístup do informačného systému (iii) nedisponoval služobným motorovým

vozidlom a (iv) nemal prístup do kancelárie, bolo mu jednoznačne žalovanou zabránené v riadnom
výkone jeho práce. Za daných okolností, trvanie na splnení povinnosti podľa ust. § 81 písm. b) Zákonníka
práce a ust. § 111 ods. 1 Zákonníka práce žalobcom, vediac že žalobca v zásade nemá kde a ako prácu
vykonávať, je opäť potrebné vyhodnotiť ako konanie rozporné s dobrými mravmi a šikanózny výkon
práva žalovanej, nepožívajúce ochranu. S ohľadom na ust. § 47 ods. 3 Zákonníka práce nesplnenie

povinnosti žalobcu podľa ust. § 81 písm. b) Zákonníka práce a § 111 ods. 1 Zákonníka práce (teda
neospravedlnená neprítomnosť žalobcu na pracovisku, ktoré sú následkom správania sa žalovanej v
rozpore s dobrými mravmi), nie je možné posudzovať ako nesplnenie povinnosti, teda uvedené konanie
žalobcu nemôže naplniť základný predpoklad skutkovej podstaty pre okamžité skončenie pracovného -závažné porušenie pracovnej disciplíny. Z uvedeného dôvodu nebol daný dôvod na okamžité skončenie
pracovného pomeru podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce v dôsledku popísaného konania
žalobcu.

46. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie nevyhodnotil platnosť okamžitého skončenia
pracovného pomeru vo vzťahu k druhému vytýkanému porušeniu povinnosti žalobcom, preto
odvolací súd, zopakujúc dokazovanie v potrebnom rozsahu, zohľadňujúc závery súdu prvej inštancie
v napadnutom rozsudku, dospel k záveru, že popísaným konaním (neospravedlnená viacdňová

neprítomnosť žalobcu v práci), ktoré konanie by za bežných okolností mohlo byť považované za závažné
porušenie pracovnej disciplíny, nepredstavuje v danom prípade takéto porušenie pracovnej disciplíny,
odôvodňujúceokamžitéskončeniepracovnéhopomeru,atosohľadomnapredchádzajúcesprávaniesa
žalovanej. Prihliadajúc na celkové okolnosti prípadu a správanie sa žalovanej popísané vyššie, posúdil
odvolací súd konanie žalovanej ako diskriminačné a rozporné s dobrými mravmi, keď rovnako ako v
prípade zadaných pracovných úloh, konanie žalovanej smerovalo k nasimulovaniu dôvodu okamžitého

skončenia pracovného pomeru so žalobcom, teda k postupu žalovanej zneužívajúcej právo, ktoré
konaniejemožnéhodnotiťakorozpornésdobrýmimravmi.Inakpovedané,vsvetleuvedenéhozáveruje
bez významu, či bol dovolenkový lístok podpísaný priamym nadriadeným žalobcu, príp. či bol dodržaný
formálne predpísaný postup pre čerpanie dovolenky u žalovanej (na dodržaní ktorého postupu žalovaná
bežne ani netrvala).

47. Pre vylúčenie pochybností odvolací súd dáva do pozornosti, že pri posúdení okolností správania sa
na strane žalovanej pri skončení pracovného pomeru so žalobcom ako rozporného s dobrými mravmi,
aplikáciou korektívu dobrých mravov podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka by bolo rovnako záverom
súdu určenie, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné.

48. S ohľadom na to, že odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie skonštatoval, že právny základ
nároku (určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru) je daný, zaoberal sa odvolacími
námietkami tak žalobcu ako aj žalovanej týkajúcimi sa nároku žalobcu na náhradu mzdy podľa ust. § 79
ods. 1 Zákonníka a jeho limitácii podľa ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce.

49. V zmysle ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce pri neplatnom skončení pracovného pomeru
zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Náhrada mzdy je dôsledok toho, že
zamestnávateľ po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru prestal prideľovať zamestnancovi prácu
podľa pracovnej zmluvy napriek tomu, že zamestnanec trval na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej

zamestnával. Zamestnancovi po dobu, po ktorú mu zamestnávateľ neprideľuje prácu podľa pracovnej
zmluvy, patrí náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku. Ak celkový čas, za ktorý by sa mala
zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa
jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy
za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Žiadosť zamestnávateľa o zníženie,

poprípade nepriznanie náhrady mzdy podľa ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce predstavuje obranu proti
žalobe, ktorou sa zamestnanec domáha zaplatenia náhrady mzdy podľa ust. § 79 ods. 1 Zákonníka
práce.

50. Náhrada mzdy podľa ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si

zamestnanec nemohol zarobiť v dôsledku toho, že mu zamestnávateľ znemožnil vykonávať prácu, na
ktorú sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy a ktorú bol aj schopný a ochotný vykonávať, ale má povahu
satisfakcievočizamestnancoviasúčasneajsankcievočizamestnávateľovi,ktorýbezdôvodnepristúpilk
skončeniu pracovného pomeru so zamestnancom (por. R 90/1970). Kým však táto náhrada mzdy má za
čas 12 mesiacov odo dňa oznámenia zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní,

satisfakčný a sankčný charakter, uplynutím tohto obdobia táto satisfakčná a sankčná povaha náhrady
mzdy ustupuje a zvýrazňuje sa jej sociálna funkcia.

51. Sociálna funkcia náhrady mzdy spočíva v zabezpečení peňažných prostriedkov na základné
životné potreby zamestnanca. Pri rozhodovaní o náhrade mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov súd

spravidla zisťuje okolnosti (subjektívne a objektívne), ktoré súvisia so zaisťovaním týchto základných
životných potrieb zamestnanca; okolnosti týkajúce sa pomerov zamestnávateľa pre rozhodnutie nie sú
významné. Súd je však oprávnený prihliadať len k okolnostiam, ktoré existovali po uplynutí 12 mesiacov
z celkovej doby, za ktorú zamestnancovi mala byť poskytnutá náhrada. Priznanie náhrady mzdy zaďalšie obdobie má preto nadväznosť na správanie sa zamestnanca pri zaisťovaní si zabezpečenia
svojich základných životných potrieb. Súdna prax pri tomto posudzovaní zohľadňuje, či bol zamestnanec
medzitým zamestnaný inde, pokiaľ áno, za akých podmienok a zárobkových možností takúto prácu

konal, či vykonával prácu zodpovedajúcu svojej kvalifikácii, zdravotnému stavu a schopnostiam, či
pracoval nadčas alebo s mimoriadnym vypätím, či dosahoval iný príjem ako príjem z pracovnoprávneho
vzťahu, prípadne z akého dôvodu nebol úspešný pri hľadaní zodpovedajúceho zamestnania alebo pre
aké okolnosti sa do práce vôbec nezapojil; krátenie alebo nepriznanie prichádza do úvahy v prípade, ak
zamestnanec vlastnou vinou zanedbal možnosť zarobiť si a tak si aspoň čiastočne nahradiť ušlý príjem

alebo naopak, ak niekde zarábal toľko, že žiadnu ujmu neutrpel.

52. Ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa
náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len
výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva požadovať náhradu mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými

mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Rovnako platí, že výkon práva uplatniť náhradu mzdy z
neplatného skončenia pracovného pomeru nemôže v žiadnom prípade byť zneužitím práva. Účelom
ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce je zabrániť nie tomu, aby zamestnávateľ bol za svoj nesprávny postup
postihnutý tým, že zamestnancovi zaistí rovnaké plnenie, ako keby prácu vykonával, ale má zabrániť
nedôvodnému zvýhodňovaniu zamestnanca. Súd pri rozhodovaní o náhrade mzdy na čas presahujúci

12 mesiacov v rámci svojej voľnej úvahy musí nájsť mieru zodpovedajúcu účelu a funkciám náhrady
mzdy v zmysle ust. § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce tak, aby jeho rozhodnutie zásadným spôsobom
neodporovalo nielen dobrým mravom, ale aj zásadám spravodlivosti a primeranosti.

53. Pri náhrade mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas presahujúci 12 mesiacov však

nastupuje jej sociálna funkcia, ktorá sa odvíja od celkovej sociálnej situácie zamestnanca, s ktorým bol
neplatne skončený pracovný pomer. Sociálna povaha náhrady mzdy za ďalšie obdobie neznamená a
nemožno ju zamieňať s povinnosťou zamestnávateľa vyplatiť zamestnancovi rovnaké plnenie, ako keby
prácu vykonával. Za predpokladu, že zamestnávateľ navrhne, aby súd jeho povinnosť nahradiť mzdu
za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížil alebo náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznal,

súd pri posudzovaní sociálnej situácie zamestnanca vezme do úvahy všetky okolnosti majúce vplyv
na zaistenie zabezpečenia životných potrieb zamestnanca. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na
to, že otázka určenia primeranej náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas
presahujúci 12 mesiacov je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových
okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach

(viď rozsudok NS SR zo dňa 26. marca 2019, sp. zn. 4Cdo/125/2018).

54. Rozsudok prvej inštancie vo vzťahu k nároku na náhradu mzdy napadla odvolaním v časti, v ktorej
súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 33.787,29 eur
brutto žalovaná a v časti, v ktorej súd prvej inštancie zamietol žalobu o zaplatenie náhrady mzdy vo

výške 67.574,58 eur napadol žalobca. Súd tak v rozsahu odvolaní posúdil splnenie podmienok vzniku
a výšky nároku na náhradu mzdy. Žalobca žiadal priznať mu náhradu mzdy celkovo za 36 mesiacov od
01.08.2008, čo po zohľadnení priznanej výšky náhrady mzdy v rozsahu 12 mesiacov vo výške 33.787,29
eur brutto predstavuje sumu náhrady mzdy za ďalších 24 mesiacov vo výške 67.574,58 eur brutto.

55. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca oznámil žalovanej písomne listom zo dňa 01.08.2008,
že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 23.07.2008 považuje za neplatné a žiada, aby ho
zamestnávateľ naďalej zamestnával. V priebehu konania si žalovaná uplatnila žiadosť podľa ust. § 79
ods. 2 Zákonníka práca, aby súd žalobcovi nepriznal nárok na náhradu mzdy presahujúci 12 mesiacov.

56. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobca bol v období 01.07.2008 do 09/2009
t.j. po neplatnom skončení pracovného pomeru zamestnaný v spoločnosti SLOV - CHLAD, s.r.o. a
jeho príjem predstavoval sumu cca 664 eur brutto mesačne. V období od 15.06.2011 do 03.09.2015
vykonával žalobca ako podnikateľ podnikajúci na základe živnostenského oprávnenia podnikateľskú
činnosť. Z výkonu podnikateľskej činnosti za r. 2011 dosiahol žalobca zdaniteľný príjem 1.806,34 eur a

za r. 2012 zdaniteľný príjem 3.608,20 eur.

57. Podľa názoru odvolacieho súdu postupoval súd prvej inštancie správne, ak žalobcovi nepriznal
náhradu mzdy presahujúcu náhradu mzdy za 12 mesiacov a považoval žiadosť žalovanej na zníženienáhrady mzdy v rozsahu nad 12 mesiacov v tomto prípade za dôvodné v súlade s ust. § 79 ods. 2
Zákonníka. Súd prvej inštancie rovnako správne prihliadol na to, že žalobca od 01.07.2008 do 09/2009
pracoval ako zamestnanec v spoločnosti SLOV - CHLAD, s.r.o. Odvolací súd na doplnenie dôvodnosti

nepriznania náhrady mzdy nad 12 mesiacov uvádza, že je síce pravdou, že žalobca v uvedenej
spoločnosti dosahoval nižší príjem (664 eur mesačne brutto), avšak žalobca nijak neodôvodnil, berúc do
úvahy jeho schopnosti, kvalifikačné predpoklady a pozíciu, ktorú zastával u žalovanej, z akých dôvodov
sa aktívne nezapojil do práce u iného zamestnávateľa za podmienok v zásade rovnocenných ako tých,
aké mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy u žalovanej. Žalobca nezdôvodnil a nepreukázal, že

by si inú prácu s vyšším zárobkom (neúspešne) hľadal. Sám žalobca v priebehu konania uviedol, že
prácu v spoločnosti SLOV - CHLAD, s.r.o. vedel vykonávať popri pracovnom pomere u žalovanej, preto
je evidentné, že bolo v schopnostiach žalobcu dosahovať aj iný (vyšší) príjem ako v spoločnosti SLOV-
CHLAD, s.r.o., preto nie je možné nazerať na tam dosahovaný príjem ako príjem zodpovedajúci jeho
možnostiam, keď žalobca nepreukázal okolnosti alebo dôvody, pre ktoré nebolo v jeho možnostiach
zabezpečiť si zodpovedajúce zamestnanie. Začatie výkonu podnikateľskej činnosti v r. 2011, vrátane

prípadne podnikateľských rizík s tým spojených, bolo rozhodnutím žalobcu, ktoré nemá mať dosah
na povinnosť žalovanej vyplývajúcu z neplatne skončeného pracovného pomeru. Ak sa teda žalobca
dobrovoľne do pracovného procesu nezapojil a nevyvinul primerané úsilie a sám zanedbal možnosť
zarobiť si viac a tak si aspoň čiastočne nahradiť ušlý príjem, je krátenie náhrady mzdy na mieste.
Odvolací súd tak mal za to, že náhrada mzdy za 12 mesiacov (výpočet ktorej nebol v odvolaniach strán

sporu nijakým spôsobom rozporovaný) je dostatočnou sankciou pre žalovanú ako zamestnávateľa za
neplatné skončenie pracovného pomeru a zároveň primeranou satisfakciou pre žalobcu.

58. Odvolaciu námietku žalovanej, že žalobca vykonával samostatne zárobkovú činnosť (živnosť),
na prevádzkovanie ktorej mu bol poskytnutý nenávratný príspevok vo výške 2.575,05 eur odvolací

súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Príspevok bol poskytnutý žalobcovi ako príjemcovi (SZČO) na úhradu
nákladov súvisiacich s prevádzkovaním alebo vykonávaním samostatnej zárobkovej činnosti, súd tak
pri posudzovaní okolností na strane žalobcu pri aplikácii ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce, na tento
príspevok neprihliadal.

59. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku žalobcu o tom, že mzda od spoločnosti SLOV-
CHLAD s.r.o. mu doposiaľ nebola vyplatená, keď neuspokojenie tohto nároku iným zamestnávateľom
nemôže byť na ťarchu žalovanej, naviac žalobca mal k dispozícii právne nástroje, ktoré mohol s cieľom
uspokojiť svoj nárok využiť voči zamestnávateľovi SLOV-CHLAD s.r.o.

60. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom určovacom výroku
I. podľa ust. § 388 CSP zmenil iba za účelom formálnej nápravy výroku I. napadnutého rozsudku
(potreby spresnenia a doplnenia dátumu okamžitého skončenia pracovného pomeru). Uvedená zmena
napadnutého rozhodnutia však nemá vplyv na jeho vecnú správnosť, rovnako nemá vplyv na úspech v
odvolacom konaní pre účely rozhodovania o trovách konania. V zostávajúcej napadnutej časti odvolací

súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne a právne správny potvrdil.

61. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. l, §
255 ods. 1 v spojení s ust. § 262 ods. 1 CSP. Žalobca mal v odvolacom konaní plný úspech, preto má
aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu od žalovanej. Odvolací súd považuje

za potrebné zdôrazniť, že určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru je základným nárokom
zamestnanca, ktorý môže uplatniť na súde, od ktorého sa potom odvodzujú aj jeho prípadné ďalšie
(peňažné)nárokystýmsúvisiace.Keďžežalobcabolúspešnýčodoprávnehozákladu,t.j.čodourčenia
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, vznikol mu zákonný nárok na náhradu mzdy
(priznanú v rozsahu 12 mesiacov) s tým, že rozhodnutie o výške jeho ďalšieho nároku na náhradu mzdy

za obdobie presahujúce 12 mesiacov už záviselo od úvahy súdu, ktorý posúdil v tejto časti dôvodnosť
ním uplatňovaného nároku na náhradu mzdy čo do jeho výšky na základe konkrétnych skutkových
zistení a nárok na náhradu mzdy žalobcovi nad 12 mesiacov nepriznal. Možno tak uzavrieť, že žalobca
mal plný úspech vo veci - čo do základu uplatneného nároku, pričom výška plnenia v danom prípade
závisela výlučne od úvahy súdu, preto zamietnutie žaloby v časti náhrady mzdy za obdobie presahujúce

12 mesiacov nebolo prejavom procesného úspechu žalovanej, ale dôsledkom úvahy súdu. Tento záver
vyplýva aj z komentára k ust. § 255 CSP (Š., U.., I., F..,V., L.., U., F.., V., L.., Z., U.., R. M.. N. F. P.. M..
P.: N..B..V., XXXX, F.. XXX). V zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodnesúd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

62. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).