Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 13, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3To/31/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8718010430
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 05. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Halkociová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8718010430.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Moniky Halkociovej a sudcov JUDr.
Petra Tobiaša a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 13.05.2021, v trestnej veci
proti obžalovanému V. R. a spol., pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zákona a iné,
o odvolaní obžalovaných V. R. P. F. R.Á. proti rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 6T/63/2018 zo
dňa 08.01.2020, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolania obžalovaných V. R. P. F. R..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uznal obžalovaných V. R., nar. XX.XX.XXXX a F. R., nar.
XX.XX.XXXX vinnými z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona v súbehu s prečinom
výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zákona, spáchaných v spolupáchateľstve podľa § 20 Tr.
zákona, na tom skutkovom základe, že

- dňa 08.12.2017 v čase okolo 22.30 hod. na chodbe pred spoločenskou sálou na prvom poschodí hotela
Satel v Poprade, počas trvania vianočného večierku po predchádzajúcom slovnom a fyzickom konflikte,
obaja obžalovaní V. R. P. F. R. fyzicky napadli C. W. tým spôsobom, že ho sotili na zem a následne
ho niekoľkokrát kopli do oblasti hlavy a trupu, čím mu týmto svojím konaním spôsobili zranenia, a to
otras mozgu, zlomeninu nosa s posunom úlomkov, pomliaždenie sleziny so zakrvácaním, pomliaždenie

hrudníka, pričom pri všetkých poraneniach sa z medicínskeho hľadiska jedná o ľahké poranenia s
dobou liečenia približne 4 týždne, dobou hospitalizácie v nemocnici od 08.12.2017 do 13.12.2017, dobou
práceneschopnosti od 09.12.2017 do 08.01.2018 a s dobou obmedzenia na obvyklom spôsobe života
od 09.12.2017 do 31.12.2017.

Za to súd prvého stupňa obžalovanému V. R. uložil podľa § 364 ods. 1 Tr. zákona za použitia § 37 písm.

h), § 38 ods. 2, 4, § 41 ods. 1 Tr. zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 16 mesiacov, ktorého
výkon mu podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona mu
určil skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia na 20 mesiacov.

Obžalovanému F. R. súd prvého stupňa rovnako uložil podľa § 364 ods. 1 Tr. zákona za použitia §
37 písm. h), § 38 ods. 2, 4, § 41 ods. 1 Tr. zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 16 mesiacov,

ktorého výkon mu podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr.
zákona mu určil skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia na 2 roky.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku tiež uložil obžalovaným povinnosť nahradiť poškodeným škodu, a to:
- C. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. R., N. F. XX, Y.. K.Ž., škodu vo výške 2.188,80 eur,
- Sociálnej poisťovni, ul. 29. augusta 8 a 10, 813 63 Bratislava, IČO: 30 807 484 vo výške 155,80 eur,

spôsobom spoločným a nerozdielnym.Podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku poškodenú Všeobecná zdravotná poisťovňa, a. s., Panónska cesta 2,
851 04 Bratislava, IČO. 35 937 874 s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces a súčasne
podľa § 288 ods. 2 Tr. poriadku poškodeného C. W. nar. XX.XX.XXXX, bytom M. R., N. F. XX, Y.. K., so

zvyškom nároku na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku, proti všetkým jeho výrokom, podali ihneď po jeho vyhlásení a poučení o možnosti
podať opravný prostriedok do zápisnice o hlavnom pojednávaní odvolanie obaja obžalovaní, ktoré
dodatočne prostredníctvom obhajcu písomne zdôvodnili. V dôvodoch odvolania, rekapitulujúc obsah

napadnutého rozsudku, poukázali na to, že prvostupňový súd nesprávnym spôsobom nazeral na
vykonané dokazovanie a situáciu hodnotil ako konflikt dvoch skupín na diskotéke. Predmetný večer
boli v práci, vykonávali prácu a plnili si len svoje pracovné povinnosti, pričom základnou úlohou bolo
ochrániť klientov podniku, personál a zamedziť vzniku akejkoľvek majetkovej škody. Na miesto činu
boli privolaní, aby vyriešili hrozbu poškodenia aparatúry a slovný konflikt. Nikdy pri výkone svojej práce
nemali obdobný problém. Preto bolo potrebné ich konanie vyhodnotiť tak, že jednak boli bezprostredne

napadnutí poškodeným a jednak sa obávali ďalších ľudí pod vplyvom alkoholu, ktorí sa nachádzali na
mieste činu. Od začiatku sa snažili s prevádzkarom ukončiť celú situáciu, keďže okolo bolo viacero
opitých ľudí, ktorí ich mohli napadnúť. Pripustili, že sa mohlo jednať o intenzívny exces z nutnej obrany,
keď boli v obrane dôraznejší, ako byť mali v dôsledku stresu, ale určite nemali úmysel poškodenému
ublížiť na zdraví.

Ďalej v podanom odvolaní namietali samotné hodnotenie vykonaných dôkazov, keď poukázali na, podľa
ich názoru, nesprávny záver súdu prvého stupňa o tom, že vykonaným dokazovaním bolo nepochybne
preukázané, že sa skutok stal, má znaky uvedených trestných činov a spáchali ich práve oni. V danom
prípade sú, podľa ich názoru, v podstate tri skupiny svedkov, prvá sú svedkovia, ktorí nemajú o incidente

žiadnu vedomosť, lebo ho nevideli, druhú skupinu tvoria svedkovia, ktorí síce samotný konflikt nevideli,
počuli však vyjadrenia svedka Q.Í., ktorými komentoval incident. Napokon tretiu skupinu tvoria priami
svedkovia, Q., A. P. H., pričom z týchto svedkov kopnutia videl len svedok Q., zhodujú sa vo výpovediach
len po moment spacifikovania poškodeného na zem. V tejto súvislosti spochybnili vierohodnosť svedka
Q., ktorý bol pod vplyvom alkoholu, v jeho výpovediach v prípravnom konaní a na S. pojednávaní boli

rozpory, ktoré musel súd odstraňovať a navyše, sám na hlavnom pojednávaní uviedol, že v detstve mal
úraz hlavy, v dôsledku čoho má výpadky pamäte. Ďalej odvolatelia poukázali na závery súdu prvého
stupňa vo vzťahu k znaleckému posudku, keď znalec síce vylúčil, aby si poranenia poškodený spôsobil
sám, avšak nevyjadril sa k tomu, ktorá z výpovedí, či svedka Q. alebo H., sa javí ako pravdivá. Z
medicínskeho hľadiska pripustil obe verzie, pričom znalec citoval aj ich výpovede a výpovede svedkov

z obdobia pred vznesením obvinenia, čo považujú za porušenie práva na obhajobu. Namietali tiež
právnu kvalifikáciu skutku, ktorý mal byť spáchaný nimi oboma vo forme spolupáchateľstva podľa § 20
Tr. zákona. Konajúci súd podľa nich aplikoval princíp kolektívnej viny. V tejto súvislosti, najmä čo sa
týka definície spolupáchateľstva, citovali rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Tdo V 9/2007. V
prejednávanej veci z dokazovania vyplýva, že sa na trestnej činnosti nemohli vopred dohodnúť, keďže

spontánne reagovali na útok poškodeného, v horizonte niekoľkých sekúnd. S poukazom na výpoveď
svedka Q., ktorý nevedel uviesť, ktorý z nich poškodeného kopol, majú za to, že prvostupňový súd
odsúdil minimálne vo vzťahu k trestnému činu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona aspoň
jedného nevinného človeka. Aplikáciou § 20 Tr. zákona tak došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu
zo strany konajúceho súdu. Záverom navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vo veci sám

rozhodol.

Na základe takto riadne a včas podaného odvolania krajský súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr.
poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým obžalovaní
podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, prihliadajúc aj na chyby,

ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku
a dospel k záveru, že odvolania obžalovaných dôvodné nie sú.

Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že súd prvého stupňa vykonal na hlavnom
pojednávaní všetky dostupné a potrebné dôkazy na objasnenie skutkového stavu tak, aby umožnili

súdu spravodlivé rozhodnutie v súlade s § 2 ods. 10 Tr. por iadku a tieto dôkazy aj správne vyhodnotil jednotlivo aj v ich súhrne tak, ako mu to
ukladá ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. poriadku. Proti rozsahu vykonaného dokazovania v zásade nič nenamietajú ani obžalovaní vo svojom odvolaní,
nesúhlasia však s tým, ako prvostupňový súd vykonané dôkazy hodnotil.

Krajský súd v nadväznosti na uvedené uvádza, že prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého
rozsudku v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por iadku v dostatočnej miere uviedol, ktoré skutočnosti vzal za preukázané, o ktoré
dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, existenciu ktorých skutočností pokladal so zreteľom na výsledky
vykonaného dokazovania za pochybné a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, najmä

tých,ktorésivzájomneodporovali.Zodôvodneniarozsudku,najmäzjehopísomnýchdôvodovpodrobne
rozpísaných, je dostatočne zrejmé, ako sa okresný súd vysporiadal s obhajobou obžalovaných i
tvrdeniami jednotlivých svedkov o tom, ako malo dôjsť k skutku, za ktorý boli obžalovaní trestne stíhaní.

Krajský súd preto nemal pochybnosti o správnosti skutkových zistení, tieto zodpovedajú výsledkom
vykonaného dokazovania na hlavných pojednávaniach, ako aj v prípravnom konaní. Aj podľa názoru

krajského súdu bolo bez odôvodnených pochybností dokázané, že skutok, pre ktorý boli obžalovaní
stíhaní, uvedený v skutkovej vete napadnutého rozsudku, sa stal, má znaky trestného činu a spáchali
ho práve obžalovaní V. R. P. F. R., pričom krajský súd si úvahy a závery súdu prvého stupňa v celom
rozsahu osvojil, nemá o nich pochybnosti a v podrobnostiach na ne odkazuje.

V prvom rade je potrebné uviesť, že samotný incident, pri ktorom došlo k fyzickej potýčke medzi
poškodeným a obžalovanými, nepopierajú ani samotní obžalovaní, pričom zhodne uvádzajú, že boli
privolaní vyriešiť konflikt, ktorý vyvolal poškodený s DJ-om, kde poškodený mal hroziť rozbitím aparatúry,
dohovorili mu a potom boli požiadaní, že už sa to vyrieši aj bez nich, tak sa rozhodli odísť. Následne
na to však poškodený na nich začal pokrikovať a nakoniec napadol V. R. zozadu úderom do hlavy.

Podľa tvrdení obžalovaného V. R. po tom, čo odišli z miesta, kde boli privolaní, bol on napadnutý zo
strany poškodeného úderom päsťou, ktorého následne udrel dlaňou do tváre reflexívne a potom ho
aj spolu s otcom zvalili na zem a spacifikovali a on ho už ďalej neudieral, mohol sa poškodený sám
zraniť pri páde na zem. Jeho otec, obžalovaný F. R., popísal incident mierne odlišne, keď tiež tvrdil, že
poškodený napadol jeho syna, ten sa bránil úderom dlaňou do tváre, on následne za pomoci hmatov

pritlačil poškodeného k stene a z dôvodu agresivity poškodeného použili špeciálne hmaty, ktorými ho
potkli, zhodili na zem a priľahli a prikľakli. Nebol si vedomý úderov päsťou, len dlaňami a pripustil aj
kopy, keď sa ho poškodený snažil kopnúť.

Poškodený C. W. ku samotnému incidentu nevedel uviesť nič, len to, že bol ako zamestnanec na

firemnom večierku, kde požil alkohol a potom sa prebral v nemocnici s tým, že mu bolo povedané, že
bol zbitý. Obžalovaných však zo spáchania skutku tak, ako je uvedený v obžalobe, ako aj vo výroku
napadnutého rozsudku, usvedčuje predovšetkým výpoveď očitého svedka incidentu T. Q., ktorý bol
jedným z účastníkov predmetného firemného večierka. Aj keď na hlavnom pojednávaní tento svedok
vypovedal s určitými odchýlkami oproti výpovedi z prípravného konania ohľadom počtu kopancov,

tieto rozpory konajúci súd na hlavnom pojednávaní odstraňoval čítaním jeho výpovede z prípravného
konania, ktorej pravdivosť svedok potvrdil a určité rozpory pripísal uplynutiu času, pričom svedok, ktorý
najprv opísal okolnosti, ktoré predchádzali incidentu, v podstate v zhode s obžalovanými a ďalšími
svedkami vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní uviedol k samotnému incidentu okrem iného to, že
na začiatku konfliktu niekto, možno aj poškodený, udrel jedného z obžalovaných zozadu rukou do hlavy,

tá osoba sa potom otočila a potom sa strhla šarvátka, poškodený bol potom obžalovanými zhodený na
zem, na zemi dostal aj kopanec od jedného z obžalovaných, zdalo sa mu, že do brucha. Nespomenul
si, aby okrem toho kopanca dostal ešte nejaké iné údery. Poškodený však, keď už bol na zemi, tak už
nijako nereagoval, nevnímal. V prípravnom konaní svedok uvádzal, že po tom, ako zamestnanec chcel
udrieť SBS-kára, ten druhý - starší, ktorý bol krok pred tým mladším, sa vrátil k tomu prvému a následne

SBS-kári zhodili poškodeného na zem rukami, tento padol na chrbát. Potom ho kopli dvakrát do brucha
a raz do hlavy. Nevedel presne, ktorý z nich ho ako kopol, ale evidoval tri kopance, ktoré boli intenzívne.
Poškodený na to zareagoval tak, že sa ešte viac skrčil a po tom, ako dostal kop do hlavy, sa už vôbec
nebránil, možno bol otrasený, postavil sa, ale vzápätí spadol na zem. Keď bol už na zemi, neútočil na
pracovníkov SBS-ky, už po prvom kopanci bol otrasený a do príchodu RZP len ležal.

Aj keď sa dá prisvedčiť obhajobe v tom smere, že čo sa týka vyjadrení svedkov Q. B. P. J.. W. Š., títo
incident nevideli, keďže len počuli, ako sa o skutkovom deji bezprostredne po ňom vyjadroval svedok
Q., tu je potrebné zdôrazniť, že z toho, čo počuli od menovaného svedka vyplýva, že tento svedokaj bezprostredne po incidente opisoval jeho priebeh v zhode so svojimi výpoveďami, predovšetkým
výpoveďou v prípravnom konaní, keď vravel o troch kopancoch zo strany obžalovaných, ktoré boli
podľa jeho názoru neadekvátne. Uvedené skutočnosti, aj keď obžalovaní v rámci svojej obrany a v

rámci odvolacích námietok sa snažili spochybniť túto výpoveď svedka Q., keď uvádzali, že na hlavnom
pojednávaní vypovedal odlišne ako v prípravnom konaní, bol pod vplyvom alkoholu a v detstve aj podľa
vlastných slov utrpel úraz, ktorý mal za následok výpadky pamäte, svedčia podľa názoru krajského súdu
o tom, že výpoveď svedka Q. nebola v danom prípade ovplyvnená napríklad požitým alkoholom, pričom
len požitie alkoholu samo osebe ešte nezakladá dôvod pre znižovanie hodnovernosti svedka a nie sú tu

v tomto konkrétnom prípade prítomné žiadne ďalšie okolnosti, ani týkajúce sa jeho zdravotného stavu,
ktoré by spochybňovali hodnovernosť svedka vo vzťahu k predmetnému konaniu, a tvrdenia svedkov
B. P. Š. sú potom v súlade s výpoveďou svedka Q. a zvyšujú hodnovernosť jeho výpovede, keďže sa v
týchto intenciách vyjadroval nezávisle a bezprostredne po skutku, keď títo svedkovia prišli na miesto činu
v čase, keď tam ležal zranený poškodený a svedkyňa B. išla ihneď za obžalovanými, aby jej vysvetlili,
čo sa stalo, ktorí jej povedali, že sa bránili.

V podstatných skutočnostiach, týkajúcich sa napadnutia, je výpoveď svedka Q. objektivizovaná
znaleckým dokazovaním znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie úrazová chirurgia V.. F.
W., ktorý podal k veci znalecký posudok a vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní k podanému
znaleckému posudku uviedol, že poškodený utrpel pri fyzickom incidente 08.12.2017 poranenia, a

to otras mozgu, zlomeninu nosa s posunom úlomkov, pomliaždenie sleziny so zakrvácaním pod
puzdro sleziny a pomliaždenie hrudníka, s hospitalizáciou na oddelení úrazovej chirurgie od polnoci
08.12.2017 do 13.12.2017 a po prepustení s ambulantnou liečbou, ktorej priebeh bol nekomplikovaný.
Práceneschopnosť poškodeného trvala od 09.12.2017 do 08.01.2018, pričom výšku bolestného stanovil
na 120 bodov. Poškodený bol obmedzovaný v obvyklom spôsobe života jednak dobou hospitalizácie,

kde podstúpil vyšetrenia, vyžadoval si lekársku aj ošetrovateľskú starostlivosť a musel sa prispôsobiť
režimu nemocničného charakteru. Zlomenina nosa ho obmedzovala ešte 2 - 3 dni po prepustení z
nemocnice, keď mal sťažené dýchanie nosom. Pomliaždenie hrudníka ho obmedzovalo bolesťami pri
bežných činnostiach, pri kašľaní, dýchaní, čo trvalo 2 týždne.

Znalec sa vyjadril aj k mechanizmu vzniku poranení, pričom v zmysle záverov znaleckého skúmania tieto
vznikli tupo pôsobiacou silou, ktorou bola zasiahnutá hlava poškodeného, hrudník a brucho. Poškodený
mohol byť aj zasiahnutý V. R. úderom päsťou do oblasti nosa, čím mohlo byť spôsobené poranenie -
zlomenina nosa a tento úder mohol zároveň spôsobiť aj otras mozgu. Z medicínskeho hľadiska je však
možné, že otras mozgu spôsobil aj úder päsťou do hlavy poškodeného, ktorý dostal od F. R., čo je

tiež uvádzané vo výpovedí svedkov. Poranenia - pomliaždenie prednej strany hrudníka a pomliaždenie
sleziny so zakrvácaním vznikli tiež mechanizmom tupo pôsobiacej sily na jednotlivé časti tela, keď
v kontexte výpovedí svedkov mohli vzniknúť tým, že poškodený bol na zemi prikľaknutý účastníkmi
incidentu, avšak nejednalo sa o jednoduché prikľaknutie, pretože na vznik týchto poranení je potrebná
väčšia sila, čiže vyššia razancia útoku. K výpovediam, ktoré sú súčasťou trestného spisu, keď svedok

T. Q. uvádzal, že poranenia mohli vzniknúť aj kopnutím do hlavy, hrudníka a brucha znalec uviedol, že
aj takýmto mechanizmom k ich vzniku mohlo dôjsť. Poranenia - zlomenina nosa s otrasom mozgu a
pomliaždenie hrudníka vznikli stredne vysokou intenzitou, pomliaždenie sleziny vznikli stredne vysokou
až vysokou intenzitou. Znalec však vylúčil, aby si poškodený tieto zranenia spôsobil sám a vzhľadom
na konštrukciu tela poškodeného a obžalovaných tiež uviedol, že aj keby sa tento len metal, tak na jeho

spacifikovanie nie je potrebná až taká sila, ako uvádzajú obžalovaní, pričom vzhľadom na ich telesné
konštrukcie muselo dôjsť k situácii, že telo poškodeného bolo natoľko fixované v poranených častiach,
že tento už v tom čase nebol schopný sa hýbať a klásť odpor, aby si poranenia spôsobil sám.

Z uvedeného vyplýva, že na rozdiel od svedka Q., ktorého svedecká výpoveď viac-menej korešponduje

so závermi znaleckého posudku a znalec jeho verziu označil ako možnú, výpoveď svedka H., na ktorú
obžalovaní v odvolacích námietkach poukazujú vo svoj prospech ohľadom toho, že tam nedošlo ku
kopancom, ale len k úderom fackami (aj keď pripustil aj päste), so závermi znalca ohľadom mechanizmu
vzniku poranení z väčšej časti nekorešponduje a to zvlášť v časti, kde tento svedok uvádza, že
poškodený sa aj po páde na zem a spacifikovaní aktívne bránil, metal sa a ďalej útočil, čo však znalec

vyhodnotil ako vysoko nepravdepodobné. Navyše, aj vo výpovedi tohto svedka je niekoľko rozporov,
keď na hlavnom pojednávaní uviedol, že poškodeného obžalovaní len dali na zem, v prípravnom konaní
hovoril najprv o dvoch fackách, ale nevedel uviesť, či neboli až štyri a pripustil, že to mohli byť aj údery
päsťou, čo by v prípade úderov päsťou vyššej intenzity mohlo teoreticky zodpovedať záverom znalca,avšak takýto spôsob reakcie, na čo správne poukázal súd prvého stupňa, neuviedli ani obžalovaní, ani
žiadni iní svedkovia, dokonca obžalovaný F. R. údery päsťou vylúčil a sám pripustil, že mohlo dôjsť aj ku
kopnutiu poškodeného, čo skôr korešponduje s výpoveďou svedka Q.. Vo vzťahu k dejovým udalostiam,

ktoré fyzickej potýčke predchádzali, sa výpoveď tohto svedka už viac-menej zhoduje s ostatnými.

Čo sa týka výpovede svedka A., ktorý tiež patril ku svedkom, ktorí na vlastné oči vnímali incident
resp. aspoň jeho časť, tento tiež potvrdil, že obžalovaní boli privolaní riešiť situáciu na oslave, keď
poškodený robil výtržnosti a ohrozoval aparatúru na firemnom večierku, pričom videl, ako jedna osoba

z večierka (z kontextu vyplynulo, že sa jedná o poškodeného), zaútočila na SBS-kára, avšak to, akým
spôsobom poškodeného obžalovaní spacifikovali a napadli, prípadne udierali, nevidel, keďže mu vo
výhľade zacláňali ďalšie prítomné osoby. Z uvedeného vyplýva, že k samotnému priebehu útoku zo
strany obžalovaných sa bližšie v detailoch vyjadrovali iba svedkovia Q. P. H.. Krajský súd k výpovedi
tohto svedka uvádza, že nepostupovala prokurátorka a prvostupňový súd celkom správne, keď nebol
odstraňovaný rozpor vo výpovediach tohto svedka s jeho výpoveďami z prípravného konania, keď tento

svedok dňa 02.01.2018 uviedol, že keď poškodený ležal na zemi, ochrankári ho udierali rukami, nevidel,
aby ho kopali, ale je to možné, lebo sčasti kvôli ľuďom nevidel ďalej, žeby kričali, aby sa nebili, dňa
20.02.2018 uviedol, že tam boli údery a kopance. Keďže krajský súd považoval vinu obžalovaných
za dostatočne preukázanú inými dôkazmi, nepovažoval za potrebné len v dôsledku tohto pochybenia
okresného súdu, ktoré bolo v prospech obžalovaných, vec zrušiť a vrátiť okresnému súdu na odstránenie

rozporov.

Krajský súd sa aj v nadväznosti na uvedené, v rámci prieskumu na základe odvolacích námietok,
zaoberal aj skúmaním, či konanie obžalovaných nemožno v danom prípade posúdiť ako konanie v
nutnej obrane, pričom dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti skutku a intenzitu obžalovaných

prezentovanej obrany, s poukazom na zranenia, ktoré objektívne utrpel poškodený, obranu
obžalovaných nebolo možné posúdiť ako primeranú. Na jednej strane je pravdou, že na obžalovaných
bolo najskôr útočené zo strany poškodeného, čo sporné nie je. Len samotný prvotný útok poškodeného
však neospravedlňuje konanie obžalovaných, pokiaľ ním spôsobia následky, ktoré sú v celkom zjavnom
nepomere k následkom, ktoré utrpeli oni sami. Krajský súd osobitne zdôrazňuje, že obžalovaný V. R.

prakticky neutrpel po útoku žiadne relevantné výraznejšie zranenie (podľa svojich tvrdení len modrinu
a odreninu), keď nepotreboval, a to aj podľa vlastných slov, ani vyhľadať lekársku pomoc, pričom
rozsah zranenia obžalovaného bol nepochybne podstatne menší ako zranenia poškodeného. Nemožno
tiež opomenúť ani fyzické parametre poškodeného, ktorý je osobou výraznejšie nižšou a z hľadiska
hmotnosti ľahšou, ako sú obžalovaní a títo naviac konali v presile, dvaja na jedného. O nutnú obranu

sa rovnako nemôže jednať ani z časového hľadiska, keď síce je pravdou, čo potvrdzujú aj prítomní
svedkovia a táto skutočnosť sporná nie je, že prvý na obžalovaných zaútočil poškodený, avšak po tom,
čo tento utrpel úder od obžalovaného V. R. a čo ho obžalovaný F. R., neskôr aj s pomocou V. R. zhodili na
zem, poškodený, ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, už žiadny aktívny odpor nekládol, prakticky
sanehýbalanaobžalovanýchneútočil,čovyplývajednakzoznaleckéhodokazovania,akoajzvýpovede

svedka Q..

Podľa názoru krajského súdu, predovšetkým vzhľadom na závery znaleckého dokazovania, ale aj ďalšie
vyššie uvedené dôkazy, zranenia poškodeného definované v znaleckom posudku, ako aj v skutkovej
vete napadnutého rozsudku, museli byť spôsobené niekoľkými opakovanými údermi (kopancami)

strednej až silnej intenzity, pričom v zmysle výpovede svedka Q. sa malo jednať aj o viaceré kopnutia a
v zmysle záverov znalca, aj samotné spacifikovanie poškodeného na zemi a jeho pritlačenie kolenami,
s poukazom predovšetkým na fyzické parametre obžalovaných, bolo neprimerane intenzívne, keď
zranenia spočívajúce v pomliaždení prednej strany hrudníka a pomliaždenie sleziny mohli vzniknúť
(a v kontexte výpovedí svedkov pravdepodobne aj vznikli) tým, že poškodený bol prikľaknutý na

zemi a nejednalo sa o jednoduché prikľaknutie. Vykonaným dokazovaním tak bola vyvrátená obrana
obžalovaných spočívajúca v tvrdeniach, že útoku poškodeného sa len bránili, reagovali primerane len
miernymi údermi, nemali v úmysle mu ublížiť na zdraví, len sa ho snažili upokojiť a zabrániť mu v ďalšom
útočení a to aj v čase keď bol na zemi, keďže podľa ich tvrdení stále bol agresívny, kopal, rozháňal sa
rukami a ich obrana nebola neprimerane intenzívna. V odvolacích námietkach síce pripustili intenzívny

exces z nutnej obrany v dôsledku stresu a strachu z napadnutia od ďalších osôb prítomných na mieste,
avšak z vykonaného dokazovania podľa názoru krajského súdu nevyplynuli žiadne okolnosti, z ktorých
by bolo možné vyvodiť dôvodnú obavu, že obžalovaným by malo hroziť od tam prítomných osôb fyzické
napadnutie.Neadekvátnemu konaniu obžalovaných a ich prehnanej reakcii v naznačenom smere so zvýšenou
pravdepodobnosťou korešpondujú aj závery znalkyne z odboru psychológie W.. K. Š., v zmysle ktorých,

a týka sa to oboch obžalovaných, sa jedná o emocionálne a sociálne nezrelé, resp. nestabilné osobnosti,
v prípade V. R. aj so zníženým zmyslom pre realitu, snahou skresľovať skutočnosti vo svoj prospech
nielen v detailoch, nakoľko má sklon javiť sa pred okolím v lepšom svetle. Jedná sa v oboch prípadoch
o osobnosti s oslabenou sebakontrolou a zjavným sklonom k agresii. Obaja obžalovaní majú tendenciu
reagovať agresívne slovne i fyzicky, ich správanie je výbušné, explozívne s nízkou toleranciou záťaže.

Z hľadiska právnej kvalifikácie bol skutok správne kvalifikovaný ako prečin ublíženia na zdraví podľa §
156ods.1Tr.zákonavsúbehusprečinomvýtržníctvapodľa§364ods.1písm.a)Tr.zákona.Obžalovaní
svojím konaním inému úmyselne ublížili na zdraví tak, ako to má na zreteli ustanovenie § 123 ods.
2 Tr. zákona a súčasne sa dopustil fyzicky, na mieste verejne prístupnom výtržnosti tým, že napadli
iného. Obžalovaní sú, na čo správne poukázal okresný súd v dôvodoch napadnutého rozsudku, plne

trestne zodpovedné subjekty z hľadiska veku a príčetnosti, svojho konania sa dopustili úmyselne vo
forme priameho úmyslu a porušili ním objekt chránený zákonom, ktorým je v prípade prečinu výtržníctva
udržiavanie verejného poriadku, v prípade prečinu ublíženia na zdraví ochrana ľudského zdravia, pričom
medzi ich konaním a spôsobeným následkom existuje príčinná súvislosť, teda boli naplnené všetky
znaky skutkovej podstaty žalovaných trestných činov.

Aj krajský súd sa v rámci právnej kvalifikácie stotožnil s hodnotením súdu prvého stupňa, keď konanie
obžalovanýchboloposúdenéakospolupáchateľstvopodľa§20Tr.zákona.Vprípadespolupáchateľstva
musí ísť o spáchanie trestného činu spoločným konaním, pričom postačuje, ak síce jednotlivé zložky
spoločnej trestnej činnosti samy osebe konanie nenapĺňajú, vo svojom súhrne však predstavujú konanie

opísané v príslušnom ustanovení osobitnej časti. Spolupáchateľstvo predpokladá spáchanie trestného
činuspoločnýmkonanímaúmyselktomusmerujúci.Niejenevyhnutnánejakápredchádzajúcavýslovná
dohoda alebo skorší vopred uvážený úmysel páchateľov pred spáchaním skutku, stačí konkludentná
dohoda, ak je spolupáchateľstvo naplnené počas samotného páchania trestnej činnosti na mieste činu,
k čomu v danom prípade nepochybne došlo. Obaja obžalovaní sledovali spoločný cieľ, zneškodniť

resp. spacifikovať poškodeného, obaja sa svojím konaním v tejto činnosti dopĺňali, obaja obžalovaní
použili násilie voči poškodenému a ich spoločným konaním bola poškodenému v konečnom dôsledku
spôsobená ujma na zdraví v podobe ublíženia na zdraví. Nie je pritom dôležité, konkrétne útokom
ktoréhozobžalovanýchdošlokspôsobeniutejtoujmynazdraví,podstatnéje,žeobajakonalispoločnea
týmto spoločným konaním, so sledovaným úmyslom bol poškodenému spôsobený predmetný následok.

Napokon bolo preukázané, že obžalovaní na poškodeného útočili kopancami strednej až vysokej
intenzity, pri ktorom možno objektívne predpokladať vznik ujmy na zdraví.

Za takýchto okolností teda vo vzťahu k otázke viny a právnej kvalifikácie krajský súd považoval v
intenciách vyššie uvedených dôvodov a úvah odvolania obžalovaných za nedôvodné a výrok o vine

v napadnutom rozsudku vyhodnotil ako zákonný a vecne správny. Za zákonný a správny považoval
krajský súd, čo do druhu a výmery, aj výrok o treste.

Vprípadeprečinuvýtržníctvapodľa§364ods.1Tr.zákona,ktorýjetrestnýmčinomsprísnejšoutrestnou
sadzbou, je zákonom stanovená trestná sadzba až na 3 roky. Súd prvého stupňa správne zistil u oboch

obžalovaných priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Tr. zákona, teda že spáchali viac trestných činov,
v tomto prípade sa jednalo o 2 trestné činy. Na strane druhej, ani krajský súd, rovnako ako okresný súd,
nezistil u obžalovaných žiadnu poľahčujúcu okolnosť. Z dôvodu prevahy priťažujúcich okolností musel
prvostupňový súd pristúpiť v zmysle § 38 ods. 4 k úprave trestnej sadzby zvýšením jej dolnej hranice
o 1/3, čím po takejto úprave bolo možné obžalovaným uložiť trest odňatia slobody v rozmedzí 1 až 3

roky. S poukazom na základné zásady ukladania trestov vyjadrené v ustanovení § 34 ods. 1 Tr. zákona,
berúc do úvahy aj závažnosť spáchanej trestnej činnosti, keď sa jedná u obžalovaných o spáchanie
dvoch úmyselných prečinov, spôsobený následok v podobe ublíženia na zdraví, ale aj doterajší život
obžalovaných,ktoríobajaužmajúzáznamvregistritrestovaniekoľkozáznamovajvregistripriestupkov,
je možné aj podľa názoru krajského súdu, považovať okresným súdom uložený trest odňatia slobody

vo výmere 16 mesiacov, blízko dolnej hranice trestnej sadzby po jej úprave, za zákonný a primeraný,
ktorý postačuje na dosiahnutie sledovaného účelu trestu. Rovnako primeranou je z pohľadu krajského
súdu aj skúšobná doba podmienečného odsúdenia, súdom prvého stupňa určená na 20 mesiacov u
obžalovaného V. R. P. L. F. R. 2 roky s poukazom na jeho trestnú minulosť. Súd prvého stupňa tiežsprávne v tomto prípade ukladal obžalovaným v zmysle § 41 ods. 1 Tr. zákona úhrnný trest, nakoľko
ich odsudzoval za 2 trestné činy.

Len záverom, s poukazom na to, že obžalovaní boli uznaní vinnými zo žalovanej trestnej činnosti, krajský
súd konštatuje aj správnosť výrokov o náhrade škody, keď škoda spôsobená poškodenému vo výške
2.188,80 eur z titulu uplatneného bolestného, vo vzťahu ku ktorej uložil povinnosť obžalovaným zaplatiť
ju spoločne a nerozdielne, mala svoj základ vo vykonanom dokazovaní, najmä s poukazom na podaný
znalecký posudok z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvia úrazovej chirurgie a bola riadne a včas

uplatnená. Rovnako nárok na náhradu škody zo strany Sociálnej poisťovne, ktorý poškodený si uplatnil a
zdokladoval svoj nárok súvisiaci s vyplácaním štátnych dávok poškodenému počas práceneschopnosti
zavinenej konaním obžalovaných, bol nepochybne preukázaný. Z uvedeného dôvodu prvostupňový
súd postupoval správne, keď zaviazal oboch obžalovaných aj na náhradu takto spôsobenej škody vo
výške 155,80 eur, a to spôsobom spoločným a nerozdielnym. Ako konštatoval súd prvého stupňa, do
trestného konania s nárokom na náhradu škody sa pripojila aj Všeobecná zdravotná poisťovňa, a. s.

z titulu vynaložených nákladov na poskytnutú zdravotnú starostlivosť poškodeného, ktorá však výšku
škody iba vyčíslila bez toho, aby zdokladovala dôvodnosť a rozsah vynaložených nákladov, preto tohto
poškodeného s nárokom na náhradu škody správne odkázal na civilný proces a rovnako so zvyškom
nároku na náhradu škody odkázal na civilný proces aj samotného poškodeného, ktorý v konaní pred
súdom si uplatnil celkový nárok na náhradu škody vo výške 4.000,- eur bez toho, aby špecifikoval

zákonný rámec uplatneného nároku a dôvodnosť jeho rozsahu. Zo strany poškodených tieto výroky
odvolaním napadnuté neboli.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody krajský súd postupom podľa § 319 Tr. poriadku zamietol odvolania
obžalovaných V. P. F. R. ako nedôvodné.

Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie

je prípustný.