Rozsudok – Neplatnosť právnych úkonov ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa

Rozhodnuté bolo na súde Krajský súd Bratislava

Rozhodutie vydal sudca JUDr. Mária Hajdínová

Oblasť právnej úpravy – Občianske právoNeplatnosť právnych úkonov

Forma rozhodnutia – Rozsudok

Povaha rozhodnutia – Potvrdzujúce

Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)

Rozhodnutie

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/105/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6116217630
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:6116217630.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov
senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej, v právnej veci žalobkyne: W. G. S. A. B.
R. L. M. E. Á. , L. K. XX.X.XXXX, P. J. J. J., S. Č.. XXXX/XX, zastúpená JUDr. Ing. Darina Králiková,
advokátka, Banská Bystrica, Námestie Štefana Moyzesa č. 17A, proti žalovanému: PROFI CREDIT
Slovakia, s.r.o., Bratislava, Pribinova č. 25, IČO: 35 792 752, zastúpený Advokátska kancelária JUDr.
Andrea Cviková, s. r. o., Bratislava, Kubániho č. 16, IČO: 47 233 516, za ktorú koná JUDr. Andrea
Cviková, o určenie neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 1. februára 2019, č. k. 52 Csp 88/2017-210, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 1. februára 2019, č. k. 52
Csp 88/2017-210, p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 1.2.2019, č. k. 52 Csp 88/2017-210, zamietol žalobu
žalobkyne a rozhodol, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozhodnutie
odôvodnil po právnej stránke ustanoveniami § 137 C.s.p., § 52 ods. 1, 2, 3 a 4, § 53 ods. 1, § 565
Občianskeho zákonníka, § 497, § 499, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1, 2, § 504 Obchodného zákonníka, § 1
ods. 2, § 2 písm. a), b), d) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch“). Po vecnej stránke
rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil tým, že žalobkyňa sa v predmetnej veci žalobou domáhala
určenia, že zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXX-XXXXX zo dňa 19.11.2014, uzatvorená medzi ňou
a žalovaným, je neplatná. Žalobu odôvodnila tým, že z dôvodu nepriaznivej finančnej situácie oslovila
žalovaného v novembri 2014 ako fyzická osoba nepodnikateľ so žiadosťou o poskytnutie
pôžičky vo výške 2.200,- €. Žalovaný trval na tom, že pôžička jej má byť poskytnutá ako podnikateľskému
subjektu, keďže žalobkyňa bola držiteľkou živnostenského oprávnenia. Žalobkyňa potrebovala pôžičku
na zabezpečenie základných životných potrieb. O úver požiadala ako podnikateľský subjekt, účel
čerpania úveru uviedla prevádzkové dôvody. Žalovaný zámerne upravil žalobkyni hrubý ročný príjem,
ktorý bol v rozpore s predloženými daňovými priznaniami. Žalobkyni predložil vopred
pripravenú zmluvu, ktorej obsah nemohla meniť, mohla ju odmietnuť alebo prijať. Žalovaný sa zaviazal
žalobkyni poskytnúť úver vo výške 7.296,- €, ktorý mala splatiť v lehote 48 mesiacov v splátkach vo
výške 152,- €. Žalobkyňa sa zaviazala uhradiť žalovanému zmluvnú odmenu vo výške 5.096,- €,
splatnú ku dňu prevedenia revolvingu. Žalovaný mal vedomosť o tom, že poskytuje finančné prostriedky
nepodnikateľovi, v korešpondencii sa nikde neuvádza pridelené IČO žalobkyne. Žalobkyňa bola nútená
pristúpiť k rozhodcovskej zmluve, bolo to podmienkou poskytnutia úveru. Žalovaný jej v skutočnosti

poskytol finančné prostriedky vo výške 2.200,- €, zámerne uviedol fiktívnu sumu
7.296,- €, aby od nej mohol odpočítať sumu 5.096,- €. Žalovaný sa na úkor žalobkyne
obohatil o 231,6 % skutočne poskytnutej sumy. Úroková sadzba za jeden rok tak je vo výške 77,20
%, čo viacnásobne prevyšuje obvyklé úroky požadované bankami v danom čase. Žalovaný poskytol
úver žalobkyni ako podnikateľskému subjektu z toho dôvodu, aby nepožívala ochranu spotrebiteľa. V
čase, keď žiadala o poskytnutie úveru, mala zrušené všetky prevádzkarne na výkon živnostenských
oprávnení, finančné prostriedky použila výlučne na účely osobnej spotreby a nie na výkon podnikateľskej
činnosti. Žalovaný doručil žalobkyni dňa 16.12.2015 pokus o zmier, v ktorom jej oznámil, že na základe
porušenia zmluvy o úvere došlo ku splatnosti všetkých záväzkov. Žalobkyňa namieta aj zmluvnú pokutu
vo výške 5 % z nominálnej hodnoty úveru, čo je suma 364,80 € za omeškania každej jednej splátky o
viac ako 15 dní, čo je o 140 % vyššia suma ako samotná splátka úveru. Žalovaný by mohol požadovať
sumu o 795 % vyššiu ako je hodnota skutočne poskytnutého úveru. Ďalej namietla zmluvnú pokutu
podľa bodu 12.4 zmluvy vo výške 50 % nominálnej výšky úveru, pričom takto určená výška zmluvnej
pokuty je vo výške 3.648,- €, čo je o 166 % vyššia suma ako skutočne poskytnutá výška úveru. Zmluvná
pokuta je teda v celkovej výške 21.158,40 €, čo je navýšenie oproti poskytnutému úveru o 961,7 %.
Medzi stranami sporu sa jedná o spotrebiteľský vzťah. Zmluva o úvere je typicky formulárovou zmluvou,
obsahuje celý rad neprijateľných zmluvných podmienok. Neprijateľné je aj dojednanie, ktoré vyjadruje
zmluvný záväzok spotrebiteľa na plnenie, ktoré mu nie je dodané a slúži záujmom dodávateľa. Zmluva
nespĺňa náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, je potrebné
ju považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Rozhodcovská zmluva nebola
prejavom slobodnej vôle a zhoršuje postavenie žalobkyne ako spotrebiteľky. Ak by bola predmetná
zmluva uzavretá ako obchodnoprávna zmluva, išlo by o absolútne neplatný právny úkon. Účelom dohody
bolo obísť zákon. Žalobkyňa ku dňu 21.9.2016 uhradila žalovanému sumu 2.128,21 €. Naliehavý právny
záujem na požadovanom určení odôvodnila žalobkyňa tým, že pretrváva neistota vo vzťahu medzi ňou
a žalovaným. Poukázala na to, že za určovaciu žalobu považuje súdna prax aj žalobu o neplatnosť
právnych úkonov, ktorá je jedným zo spôsobov ochrany spotrebiteľa. Naliehavý právny záujem je
potrebné skúmať s ohľadom na individuálne okolnosti prípadu. Žalobkyňa považovala za potrebné, aby
bola vyriešená otázka, aký je skutočný dlh nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov v prípade
úplnej či čiastočnej neplatnosti zmluvy, týkajúcej sa odplaty. Postavenie žalobkyne sa stane istejším,
nebude vystavená sankciám za nezaplatenie odplaty, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi.
1.2. Žalovaný namietal, že žalobkyňa nepreukázala existenciu naliehavého právneho záujmu na
požadovanom určení. Zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXX-XXXXX, bola uzavretá dňa
19.11.2014, žalobkyňa ju uzatvárala ako podnikateľský subjekt. Prostriedky boli poskytnuté na výkon jej
podnikateľskej činnosti. Žalobkyňa súhlasila s jej označením ako podnikateľského subjektu. Uzavretiu
zmluvy predchádzalo podanie žiadosti o poskytnutie úveru, kde žalobkyňa požiadala o úver ako
fyzická osoba podnikateľ. Ako účel úveru žalobkyňa označila prevádzkový účel. Úver bol schvaľovaný
tak, že žalovaný rozhodol na základe podkladov od žalobkyne prostredníctvom finančného agenta.
Žalobkyňa si dlhodobo neplní svoje povinnosti. Pred uzavretím tejto zmluvy mala uzavreté so žalovaným
dva iné zmluvné vzťahy, následne uzavrela ešte jeden zmluvný vzťah, a to zmluvu o revolvingovom
úvere č. XXXXXX dňa 23.1.2015. Žalobkyňa nespochybnila obsah zmluvy ani v korešpondencii po
uzavretí zmluvy. Od začiatku vystupovala ako podnikateľský subjekt, konala pod obchodným menom
a úver čerpala a žiadala na podnikateľský účel. Z predložených dokladov vyplývalo, že je držiteľkou
živnostenského oprávnenia. Žalovanému predložila aj faktúry, ktoré vystavila svojím odberateľom.
Žalobkyňa neuviedla žiaden dôkaz o výške úrokovej sadzby, ktorú by jej poskytla banka. Rozhodcovská
zmluva nebola neoddeliteľnou časťou zmluvy o úvere, jej uzatvorenie nebolo podmienkou na uzatvorenie
úverovej zmluvy, o čom svedčí ustanovenie čl. 2 rozhodcovskej zmluvy. Žalobkyňa mala možnosť
od rozhodcovskej zmluvy odstúpiť a mala možnosť úverovú zmluvu ukončiť jednostranným právnym
úkonom. Pokiaľ ide o zmluvné pokuty, žalobkyňa prehliada podmienky na ich uplatnenie. Lehota na
uplatnenie pokuty za omeškanie so splátkou je 15 dní, teda polovica doby medzi splátkami. Žalobkyňa
neuviedla, že pri omeškaní so splátkou č. 5 a č. 6 neboli uplatnené žiadne sankcie. Žalovaný splatnosť
splátok č. 7 a 8 odložil bezplatne. Napriek tomu nesplácala splátky riadne. Tvrdenia žalobkyne sú
zavádzajúce a nemajú oporu v listinných dôkazoch. Žalobkyňa bola vždy riadne vyzývaná na úhradu
dlžných čiastok. Zmluvná pokuta nie je v zmysle platnej úpravy neplatná. Podľa čl. 12.3 písm. b) zmluvy
sa stávajú okamžite splatnými všetky záväzky dlžníka podľa zmluvy.
1.3. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že medzi stranami sporu bola
dňa 19.11.2014 uzavretá zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXX -
XXXXX, ktorou žalovaný poskytol žalobkyni finančné prostriedky na výkon jej podnikateľskej činnosti
(ako to vyplýva z predmetu zmluvy), a to vo výške 7.296,- €. Z predloženej zmluvy

vyplýva, že žalobkyňa ju uzavrela ako fyzická osoba podnikateľ, keďže je v zmluve označená svojím
obchodným menom, a to Mgr. W. G. - E. a k jej údajom je uvedené aj pridelené identifikačné
číslo (IČO) a údaje o zápise v živnostenskom registri. O skutočnosti, že žalobkyňa
požiadala o úver ako podnikateľka, svedčí aj predložená žiadosť o uzatvorenie úveru. Vzhľadom na
predložené dôkazy je zrejmé, že medzi stranami sporu neprišlo k uzatvoreniu spotrebiteľskej zmluvy, t.
j. medzi stranami neexistuje spotrebiteľský vzťah a žalobkyňa nemá v prejednávanej veci postavenie
spotrebiteľa. Spotrebiteľský vzťah je charakteristický tým, že jedna zo strán vzťahu, dodávateľ, koná
v rámci svojej podnikateľskej činnosti a druhá strana spotrebiteľ, ktorý pri uzatváraní vzťahu nekoná
v rámci svojej obchodnej činnosti. Dodávateľ je teda oproti spotrebiteľovi vo výhode, keďže disponuje
poznatkami zo svojej činnosti, a preto bolo úmyslom zákonodarcu chrániť slabší subjekt, spotrebiteľa,
ktorý je oproti dodávateľovi v nevýhodnom postavení z dôvodu, že nedisponuje
skúsenosťami a informáciami dodávateľa. Zo strany spotrebiteľa nie je možné ovplyvniť uzatváranú
zmluvu. V prípade, ak do zmluvného vzťahu vstupuje fyzická osoba podnikateľ, nie je možné daný
vzťah považovať za spotrebiteľský, keďže u podnikateľa sa dá očakávať, že do zmluvných vzťahov bude
vstupovať s náležitou opatrnosťou a odbornosťou. V takom prípade ide o obchodnoprávny vzťah. V
prejednávanom prípade žalobkyňa nepreukázala, že by výslovne žalovaného požiadala o spotrebiteľský
úver pre osobnú spotrebu. Z predloženej zmluvy a žiadosti je zrejmé, že ide obchodnoprávny vzťah, ktorý
podlieha úprave Obchodného zákonníka, a to z dôvodu, že pri uzatváraní zmluvy vystupovala ako
podnikateľka pod svojím obchodným menom a prideleným identifikačným číslom a finančné prostriedky
si vzala za účelom výkonu podnikateľskej činnosti. Z čestného vyhlásenia S. Y. sa dá usudzovať, že
žalobkyňa mala finančné problémy, na ktoré získala finančné prostriedky, avšak ani pani Y. neuvádza
skutočnosť, že ich žalobkyňa získala od žalovaného. Žalobkyňa v spore nepreukázala, že by bola
žalovaným donútená vstúpiť do zmluvného vzťahu za nevýhodných podmienok a to s cieľom žalovaného
obísť zákon. Žalobkyňa vedome vstúpila ako podnikateľka do zmluvného vzťahu so žalovaným. Súd
prvej inštancie poukázal aj na to, že po uzavretí napadnutej revolvingovej zmluvy žalobkyňa uzavrela so
žalovaným aj ďalšiu zmluvu o revolvingovom úvere, a to opätovne ako podnikateľka. Dospel k záveru, že
zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXX - XXXXX, ktorú strany sporu uzatvorili dňa 19.11.2014, spĺňa
všetky zákonné náležitosti, ktoré pre platnosť zmluvy vyžadujú príslušné ustanovenia Obchodného
zákonníka. Súd prvej inštancie dôvodil, že žalobkyňa nepreukázala existenciu naliehavého právneho
záujmu v spore, keďže nepreukázala, že zmluvný vzťah na základe uzavretej zmluvy o revolvingovom
úvere so žalovaným je vzťahom spotrebiteľským. Taktiež nepreukázala, že zo strany žalovaného sa
jednalo o konanie, ktorým by obchádzal zákon a snažil sa vyhnúť predpisom upravujúcim
ochranu spotrebiteľa, a preto z týchto dôvodov je zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXX - XXXXX,
ktorú strany sporu uzatvorili dňa 19.11.2014, neplatná. Žalobkyňa v spore neuniesla dôkazné bremeno
svojich skutkových tvrdení. Keďže medzi stranami sporu nejde o vzťah spotrebiteľský, medzi stranami
sporu vznikol na základe predmetnej zmluvy obchodnoprávny vzťah. Uzatvorená zmluva medzi stranami
je úverovou zmluvou podľa Obchodného zákonníka, ktorý pripúšťa zmluvnú voľnosť. Zmluvný vzťah
spĺňal základné náležitosti, ktoré vyžaduje zákon, a to aj pokiaľ ide o výšku úrokov a zmluvné dojednania
o zmluvnej pokute. Pokiaľ ide o rozhodcovskú zmluvu, jej uzavretie nebolo podmienkou na schválenie
úveru a žalobkyňa mala možnosť od nej odstúpiť. Z uvedených dôvodov súd žalobu zamietol.
1.4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému
žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa dôvodiac, že
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Poukázala na to, že
súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že žalobkyňa ku dňu 5.3.2014 zrušila
prevádzkareň, z čoho je zrejmé, že nepotrebovala k výkonu živnostenského oprávnenia finančné
prostriedky a tieto použila a žiadala výlučne na osobnú spotrebu. Poukázala na to, že navrhla vykonať
dôkazy, a to upomienku zo dňa 30.8.2015, faktúru č. 915003440 a iné, na preukázanie skutočnosti, že
sám žalovaný vystavoval tieto listiny, vrátane daňového dokladu, na žalobkyňu ako súkromnú osobu a
nie podnikateľský subjekt, čo malo preukázať jeho vedomosť o spotrebiteľskom vzťahu so žalobkyňou.
Konajúci súd sa týmto tvrdením žalobkyne vôbec nezaoberal a z vykonania navrhnutých dôkazov dospel
k záverom, ktoré sú irelevantné k meritu veci, a to napríklad na akú sumu bola vystavená uvedená
faktúra, resp., že žalovaný vyzval žalobkyňu na úhradu dlžnej sumy a tvrdeniami resp. skutočnosťami,
ktoré navrhovala žalobkyňa vykonaním dôkazov preukázať, sa konajúci súd nezaoberal. Žalobkyňa
ďalej dôvodila, že navrhla taktiež vykonanie dôkazu daňového priznania za rok 2014 a rok 2015, z

ktorých má vyplývať, že si predmetný úver nezahrnula do príjmov či výdavkov z podnikania, čo malo
svedčiť o skutočnosti, že tento vzťah nepovažovala za vzťah obchodnoprávneho charakteru súvisiaci
s výkonom jej podnikateľskej činnosti, pričom konajúci súd z vykonaných dôkazov dospel k záveru o
výške príjmov žalobkyne za jednotlivé roky a nezaoberal sa skutočnosťami, pre ktoré žalobkyňa navrhla
vykonať uvedený dôkaz. Vytýkala súdu prvej inštancie, že sa ani len nezmienil o skutočnosti, že z
daňových priznaní je zrejmé, že príjem žalobkyne bol v rozpore s príjmom uvádzaným v žiadosti o
poskytnutie úveru žalobkyňou, či skutočnosťou, že úver nebol zo strany žalobkyne zahrnutý do príjmov
resp. výdavkov z podnikania. Ďalej vytýkala súdu prvej inštancie, že dospel k záveru, že žalovaný
poskytol žalobkyni na účely výkonu jej podnikateľskej činnosti úver vo výške 7.296,- €, pričom sa
nezaoberal jej tvrdeniami, že v skutočnosti jej bol poskytnutý úver vo výške 2.200,- €
a v deň poskytnutia úveru žalovaný zinkasoval, resp. započítal odmenu za poskytnutie úveru vo výške
5.096,- € so sumou úveru, čo žalobkyňa považuje za rozpor s kogentnými ustanoveniami Obchodného
zákonníka a so samotným pojmom úver. Odvolateľka poukázala na to, že súd konštatoval i ďalší
úverový vzťah medzi stranami sporu, pričom sa vôbec nezaoberal skutočnosťami, pre ktoré navrhla
žalobkyňa uvedený dôkaz vykonať a ktorým sa malo preukázať, že na základe tých istých zmluvných
podmienok bol uzavretý medzi stranami sporu totožný úverový vzťah, čo preukazuje tvrdenia žalobkyne,
že nemala možnosť meniť zmluvné podmienky a mohla zmluvu len ako celok prijať alebo odmietnuť.
Ďalej vytýkala súdu prvej inštancie, že sa nezaoberal neprimeranou výškou úrokov za poskytnutie úveru,
ktorá je v rozpore s dobrými mravmi ako i poctivým obchodným stykom. Podľa odvolateľky rozhodnutie
súdu je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, pričom v rozhodnutí absentuje
vysporiadanie sa konajúceho súdu s tvrdeniami žalobkyne o neplatnosti zmluvy ako celku, a
to i za predpokladu, že by táto bola považovaná za zmluvu uzavretú v zmysle Obchodného zákonníka
(z dôvodov uvádzaných v žalobe a v jednotlivých vyjadreniach). Odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje
vysvetlenie, ako súd posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán. Odvolaciemu súdu
navrhla, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.

4. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 379, § 380
ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto
prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie
(nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385
ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne
vyhlásil dňa 29. septembra 2021; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku
boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods.
1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a
keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody
neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za
potrebné uviesť ešte nasledovné.

5.1. Žalobkyňa sa predmetným žalobným návrhom voči žalovanému domáhala určenia neplatnosti
zmluvy o revolvingovom úvere, uzatvorenej medzi ňou a žalovaným. Tvrdila, že uvedená zmluva
je spotrebiteľskou, ide o formulárovú zmluvu, vopred pripravenú žalovaným, ktorej obsah nemohla
ovplyvniť. Úver jej bol poskytnutý ako fyzickej osobe na účely osobnej spotreby. Zmluva podľa žalobkyne
obsahuje celý rad neprijateľných podmienok, nemá náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch, preto je bezúročná a bez poplatkov, rozhodcovská zmluva nebola
prejavom slobodnej vôle žalobkyne, ak by zmluva bola obchodnoprávnou, ide o absolútne neplatný
právny úkon, keďže obchádza zákon. Namietala výšku úrokovej sadzby 77,20 %, ako aj platnosť
zmluvných pokút vo výške 5 % a 50 % nominálnej hodnoty úveru. Žalovaný namietal, že zmluvu o úvere
uzavrel so žalobkyňou ako podnikateľským subjektom a finančné prostriedky boli poskytnuté na výkon
podnikateľskej činnosti žalobkyne, zmluva preto nemá spotrebiteľský charakter.
5.2. Žaloba žalobkyne bola podaná už za účinnosti nového procesnoprávneho predpisu, ktorý v
ustanovení § 137 C.s.p. upravuje druhy súkromnoprávnych žalôb a kritériá pre ich kategorizáciu. Podľa
§ 137 písm. c) C.s.p. žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo o určení, či tu právo je alebo nie je, ak
je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva
z osobitného predpisu; alebo o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu (§ 137
písm. d) C.s.p.). Pokiaľ ide o spotrebiteľov ich ochrana má hmotnoprávny základ v ustanoveniach § 52
a nasl. Občianskeho zákonníka a v zákone č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, konkrétne v

ustanovení § 11 ods. 4, podľa ktorého s účinnosťou od 1.1.2018 (novela prijatá zákonom č.
279/2017 Z. z.) sa môže spotrebiteľ pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského
úveru žalobou. Takáto žaloba potom spĺňa zákonné podmienky ustanovenia § 137 písm. d) C.s.p. Pred
1.1.2018 spotrebitelia odvodzovali svoje právo domáhať sa ochrany na súde (naliehavý právny záujem)
určením neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere od ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.
z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
v znení neskorších predpisov, podľa ktorého proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom
s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho
práva (§ 3 ods. 5 veta prvá zákona č. 250/2007 Z. z.). Odvolací súd poukazuje na to, že pre analýzu
právneho vzťahu strán a posúdenie jeho povahy z hľadiska obsahu žaloby na prejednanie a rozhodnutie
o nároku, ktorý žalobkyňa vyvodzuje z tohto právneho vzťahu, je rozhodujúce obsahové hľadisko,
teda akú povahu majú práva a povinnosti strán tvoriace obsah právneho vzťahu. Správne sa preto
zaoberal súd prvej inštancie v prvom rade otázkou charakteru zmluvného vzťahu medzi stranami
sporu, teda či ide o vzťah spotrebiteľský. Na základe dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie,
listinnými dôkazmi predloženými žalobkyňou ako aj žalovaným, súd prvej inštancie dospel k záveru, že
vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným, vzniknutý na základe zmluvy o úvere č. XXXXXX-XXXXX dňa
19.11.2014, nie je vzťahom spotrebiteľským. Žalobkyňa zmluvu uzavrela ako fyzická osoba podnikateľ, v
zmluve bola identifikovaná obchodným menom a prideleným identifikačným číslom, finančné prostriedky
jej boli poskytnuté na výkon jej podnikateľskej činnosti. Predloženými listinnými dôkazmi žalobkyňa
nepreukázala, že bola žalovaným donútená vstúpiť do zmluvného vzťahu za nevýhodných podmienok,
s cieľom žalovaného obísť zákon. S uvedenými závermi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje.
Odvolací súd poukazuje na to, že podmienka preukázania naliehavého právneho záujmu resp. naplnenie
toho, že určenie neplatnosti zmluvy o úvere vyplýva z osobitného hmotnoprávneho predpisu, musí
byť naplnená tak v čase začatia konania o určenie neplatnosti zmluvy, ako aj v čase rozhodovania
súdu vo veci samej. Súd prvej inštancie, vychádzajúc z toho, že žalobkyňa nepreukázala spotrebiteľský
charakter vzťahu, ktorý je predmetom sporu, konštatoval absenciu naliehavého právneho záujmu na
požadovanom určení. K uvedenému záveru odvolací súd poukazuje na to, že vzhľadom na vyvíjajúcu
sa právnu úpravu, tak preukázanie naliehavého právneho záujmu na žalobkyňou požadovanom určení
neplatnosti zmluvy o úvere, ako aj určenie neplatnosti zmluvy o úvere, vyplývajúce z osobitného
hmotnoprávneho predpisu, sa v prejednávanom prípade odvíja od charakteru zmluvného vzťahu medzi
stranami sporu. Ak zmluvný vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným nemá charakter spotrebiteľského
vzťahu, potom žalobkyňa nemá naliehavý právny záujem na požadovanom určení, resp. jej žaloba o
určenie neplatnosti zmluvy nemá hmotnoprávny základ.
5.3. Žalobkyňa v odvolaní dôvodila, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že
ku dňu 5.3.2014 zrušila prevádzkareň, z čoho má podľa žalobkyne vyplývať, že finančné prostriedky
poskytnuté titulom úveru nepotrebovala na výkon živnostenského oprávnenia ale na osobnú spotrebu.
Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že podľa výpisu zo živnostenského registra vykonávala
žalobkyňa ďalšie podnikateľské činnosti, ktoré neboli viazané na prevádzkarne (napr. sprostredkovanie
obchodu a služieb v rozsahu voľnej živnosti, prevádzkovanie zariadení na rekondíciu a regeneráciu
- fitnescentrum, predaj na priamu konzumáciu tepelne rýchlo upravovaných mäsových výrobkov
a obvyklých príloh ako aj bezmäsitých jedál atď.), jej živnostenské oprávnenie na výkon tam
vymenovaných podnikateľských činností nezaniklo. Skutočnosť, že niektoré prevádzkarne žalobkyne
boli zrušené, nie je dôkazom toho, že poskytnuté finančné prostriedky neslúžili výkonu podnikateľskej
činnosti.
5.4. Odvolateľka v odvolaní poukázala na to, že v konaní pred súdom prvej inštancie navrhla vykonať
dôkazy, a to upomienku zo dňa 30.8.2015, faktúru č. XXXXXXXXX a iné, na preukázanie skutočnosti, že
sám žalovaný vystavoval tieto listiny, vrátane daňového dokladu, na žalobkyňu ako súkromnú osobu a
nie podnikateľský subjekt, čo malo preukázať jeho vedomosť o spotrebiteľskom vzťahu so žalobkyňou.
Odvolací súd poukazuje na to, že žalobkyňa v zmluve, ktorú so žalovaným uzatvorila dňa 19.11.2014,
vyhlásila, že zmluvu si prečítala, jej obsahu porozumela, uzatvorila ju na základe slobodnej a vážnej vôle,
nie pod nátlakom, ani za inak nevýhodných podmienok, na dôkaz čoho pripojila svoj vlastnoručný podpis
(čl. 21, bod 31.9. zmluvy). Žalobkyňa ako zmluvná strana bola v zmluve označená svojim obchodným
menom, identifikačným číslom, veriteľ sa v zmluve zaviazal poskytnúť žalobkyni peňažné prostriedky
na účely výkonu jej podnikateľskej činnosti. Podľa čl. 14 bod 14.1. sa žalobkyňa ako dlžník zaviazala
udržiavať v platnosti všetky licencie, súhlasy, registrácie alebo schválenia nevyhnutne vyžadované v
súvislosti s jeho obchodnou činnosťou, podnikaním alebo majetkom dlžníka. Všetky uvedené skutočnosti
svedčia o tom, že žalobkyňa dotknutú zmluvu uzatvorila ako fyzická osoba - podnikateľ, bola si tohto

vedomá, rovnako tak aj žalovaný ako veriteľ. Preto nemožno akceptovať výklad žalobkyne, podľa
ktorého ak žalovaný v upomienke resp. faktúre neuviedol identifikačné číslo, resp. obchodné meno
žalobkyne, bol si vedomý spotrebiteľského vzťahu so žalobkyňou.
5.5. Odvolateľka ďalej poukázala na to, že súdu prvej inštancie navrhla taktiež vykonanie dôkazu
daňovými priznaniami za rok 2014 a rok 2015, z ktorých má vyplývať, že si predmetný úver nezahrnula
do príjmov či výdavkov z podnikania, čo malo svedčiť o skutočnosti, že tento vzťah
nepovažovala za vzťah obchodnoprávneho charakteru súvisiaci s výkonom jej podnikateľskej činnosti.
Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že ak aj žalobkyňa použila žalovaným poskytnuté finančné
prostriedky na osobnú spotrebu, pri uzatváraní zmluvy o úvere túto skutočnosť žalovanému neoznámila,
čím ho v podstate uviedla do omylu.
5.6. Odvolateľka ďalej namietala, že súd prvej inštancie sa nezaoberal jej námietkami, v zmysle
ktorých žalovaný od nej zinkasoval odmenu za poskytnutie úveru vo výške 5.096,-
€, účtoval jej neprimerane vysoké úroky, rozporné s dobrými mravmi, ako aj sa nevysporiadal s jej
tvrdeniami o neplatnosti zmluvy ako celku, a to i za predpokladu, že by táto nebola považovaná za
zmluvu spotrebiteľskú. Odvolací súd sa nestotožňuje s uvedenou námietkou žalobkyne, keďže súd prvej
inštancie, konštatujúc, že medzi žalobkyňou a žalovaným nevznikol spotrebiteľský vzťah, v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, že strany sporu uzatvorili úverovú zmluvu podľa ustanovení Obchodného
zákonníka, ktorý pripúšťa zmluvnú voľnosť (§ 263 a § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka).
5.7. Odvolateľka v odvolaní poukázala aj na to, že súd konštatoval i ďalší úverový vzťah medzi stranami
sporu, pričom sa vôbec nezaoberal skutočnosťami, pre ktoré navrhla uvedený dôkaz vykonať a ktorým
sa malo preukázať, že na základe tých istých zmluvných podmienok bol uzavretý medzi stranami
sporu totožný úverový vzťah, čo preukazuje tvrdenia žalobkyne, že nemala možnosť meniť zmluvné
podmienky a mohla zmluvu len ako celok prijať alebo odmietnuť. Podľa názoru odvolacieho súdu
skutočnosť, či odvolateľka mohla zmluvu len ako celok prijať alebo odmietnuť nepreukazuje, že bola
nútená do zmluvného vzťahu vstúpiť ako fyzická osoba - podnikateľ, resp. že ju k takémuto konaniu
prinútil žalovaný.
5.8. Podľa odvolateľky rozhodnutie súdu je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok
dôvodov. Odvolací súd je toho názoru, že rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje všetky náležitosti
vyplývajúce z ustanovenia § 220 C.s.p. V ňom dal súd prvej inštancie jasnú, presnú, kvalifikovanú
odpoveď, prečo žalobu zamietol. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a
relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov
sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie
vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu, čo sa
nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008].

6. Odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. napadnutý rozsudok ako vecne správny aj vo výroku
o náhrade trov konania (§ 367 ods. 2 C.s.p.), keďže žalovaný bol v konaní pred súdom prvej inštancie v
plnom rozsahu úspešný. Správne tak postupoval súd prvej inštancie, keď, postupujúc podľa § 262 ods.
1 a § 255 ods. 1 C.s.p. priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

7. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1,
v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
8. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie
prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.