Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 31. máj 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6CoE/78/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5710212869
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5710212869.1

Uznesenie

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vexekučnejvecioprávneného:BENCONTINVESTMENTS,s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Astrová č. 2/A, IČO: 36 432 105, zastúpený spoločnosťou Advokátska kancelária
Máčaj a Novák, s.r.o., so sídlom Bratislava, Karpatská č. 18, IČO: 35 940 875, proti povinnému: P. P.,
nar. XX.X.XXXX, bytom U., M. č. XXX, o vymoženie 1.159,42 Eur s príslušenstvom, v konaní o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Martin č. k. 17Er/5237/2010-15 zo dňa 16. decembra

2011, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd uznesenie okresného súdu potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým uznesením zamietol podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) v nadväznosti na
ustanovenia Občianskeho zákonníka a zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len

„zákonospotrebiteľskýchúveroch“)žiadosťsúdnehoexekútoraJUDr.Mgr.VladimíraZacharaoudelenie
poverenia na vykonanie exekúcie.
V dôvodoch svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, že právny predchodca oprávneného - banka a
povinný uzavreli spotrebiteľskú zmluvu, ktorá má charakter spotrebiteľského úveru, a preto je na daný
právny vzťah potrebné aplikovať normy spotrebiteľského práva. Poukázal na znenie rozhodcovskej
doložky obsiahnutej v zmluve, z ktorej vyplynulo, že v prípade nedosiahnutia dohody sa zmluvné

strany podriadia rozhodovacej činnosti rozhodcovského súdu. Túto doložku považoval okresný súd za
neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, pretože spôsobila značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ,
z ktorej vyplýva, že vopred stanovená podmienka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá nebola individuálne
dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého
sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť kvalifikovaná

ako nekalá. V danej veci rozhodoval na základe rozhodcovskej doložky rozhodcovský súd zvolený
oprávneným. Oprávnenie exekučného súdu preskúmať prijateľnosť rozhodcovskej doložky vyplýva z
rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-40/08.

Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol
prvostupňové rozhodnutie zmeniť tak, že sa návrhu na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

vyhovuje, resp. toto rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Uviedol, že z ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku, zákona o rozhodcovskom konaní a Exekučného poriadku vyplýva,
že právoplatný rozhodcovský rozsudok je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, disponuje
atribútom právnej záväznosti rovnako ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, a je po
uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný, t. j. spôsobilý byť podkladom pre exekúciu. Vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku zákonodarca viaže na plnenie rovnakých podmienok ako vykonateľnosť

rozsudku všeobecného súdu - týmito podmienkami sú právoplatnosť a uplynutie lehoty určenej na
plnenie. Mal za to že exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovskéhorozsudku, skúmať rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol tento vydaný, keďže
doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona o rozhodcovskom
konaní, má pre účastníkov rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Odvolateľ poukázal na

potrebu deľby úloh v rámci rôznych štádií občianskeho súdneho konania - predovšetkým medzi
nachádzacím konaním a exekučným konaním, v ktorom už nemožno preskúmavať exekučný titul.
Namietal, že v exekučných konaniach spravidla rozhoduje vyšší súdny úradník, ktorému v žiadnom
prípade neprislúcha rozhodovať spory. Ak by si exekučný súd uzurpoval právomoc v rámci exekučného
konania vstupovať do už ukončeného nachádzacieho konania, prestala by mať zmysel úprava možnosti

domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku. Na podporu svojej argumentácie oprávnený poukázal
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/159/2009. Súdny dvor EÚ vo veci C-40/08 vyslovil
úradnú povinnosť exekučného súdu skúmať, či dohoda (rozhodcovská doložka) medzi spotrebiteľom a
podnikateľom, ktorou je založená právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, je alebo
nie je nekalou zmluvnou podmienkou, a to v rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné
pravidlá. Exekučný súd teda v rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá,

smie preskúmavať práve tú okolnosť, ktorá sa bezprostredne dotýka právomoci rozhodcovského súdu,
nie hmotnoprávnych aspektov uplatnenia tejto právomoci. Považoval za nelogické, ak právna úprava
priznáva súdu konajúcemu o zrušení rozhodcovského rozsudku podľa § 40 zákona o rozhodcovskom
konaní užší rozsah prieskumnej právomoci, ako má exekučný súd podľa argumentácie prezentovanej
v napadnutom rozhodnutí. Rozhodnutím súdu bolo oprávnenému odňaté právo domáhať sa svojho

práva na uspokojenie svojej pohľadávky v exekučnom konaní, nakoľko súd vyslovil bez zákonného
dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade so zákonom za nevykonateľné, čím
oprávnenému spôsobil ujmu. Ďalej v odvolaní oprávnený namietal použitie ustanovení Občianskeho
zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa na zmluvu o úvere
uzavretú medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným. Zdôraznil, že nie je namieste

nahrádzať vôľu spotrebiteľa, ak tento nemal záujem uplatňovať svoje práva. Je absurdné, aby túto vôľu
nahrádzal súd, a to nezákonným zásahom do práv oprávneného. Odvolateľ tiež upriamil pozornosť
na zavádzajúci a nesprávny preklad Prílohy smernice Rady č. 93/13/EHS, bodu 1 písm. q/, ktorého
zmysel spočíva v skutočnosti v tom, že spotrebiteľ nesmie byť nútený predkladať spor osobitným druhom
arbitráže neupravenej právnymi predpismi. Tiež poukázal na názor Vrchného súdu v Olomouci, ktorý

vo svojom rozhodnutí uzavrel, že rozhodcovské doložky nie sú v spotrebiteľských zmluvách paušálne
zakázané; vždy je nutné individuálne skúmať okolnosti ich uzavretia. Rozhodcovský súd nepochybil pri
svojom postupe, nezasiahol do práv povinného, postupoval v súlade so zákonom. V odvolaní bol tiež
popísaný spôsob výberu rozhodcov, ktorí rozhodovali spor. Každá zo zmluvných strán mohla vybrať
jedného rozhodcu zo zoznamu, pričom títo následne určili predsedajúceho rozhodcu. Spor bol tak

následne riešený trojčlenným senátom. Na záver odvolateľ odkázal na rozsudok Najvyššieho súd ČR
sp. zn. 33Cdo/2675/2007, v ktorom bolo okrem iného citovaného rozhodnutie Ústavného súdu ČR (sp.
zn. IV. ÚS 174/02), podľa ktorého rozhodca nenachádza právo, ale tvorí záväzkový vzťah v zastúpení
strán, pričom jeho moc nie je delegovaná zvrchovanou mocou štátu, ale pochádza od súkromnej vlastnej
moci strán určovať svoj osud. Uvedené rozhodnutie sa ďalej zaoberalo podstatou rozhodcovského

konania i princípmi, na základe ktorých možno rozhodnutie vydané v takom konaní zrušiť. NS ČR
uzavrel, že „nedovolenosť plnenia“ je spojená s predmetom záväzku (s plnením žalovanej strany) a nie
s okolnosťami, pre ktoré by mal byť výkon práva na požadované plnenie odopretý (pre rozpor s dobrými
mravmi).

Povinný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), preskúmal uznesenie okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia §
214 ods. 2 O.s.p. toto rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okresný súd v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje
rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2

O.s.p.Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň
poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na
konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.).Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné vysporiadať sa s námietkami oprávneného vyjadrenými
v podanom odvolaní, pričom vychádzal z princípu neúplnej apelácie - viazanosti odvolacieho súdu
rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 159 O.s.p. sa u rozsudkov rozlišuje formálna a materiálna právoplatnosť. Formálnu
právoplatnosť nadobúda rozsudok vtedy, ak ho už nemožno napadnúť odvolaním. Materiálnou
právoplatnosťou sa rozumie záväznosť výroku rozsudku a jeho nezmeniteľnosť, ktorá sa prejavuje
ako prekážka brániaca novému prejednaniu veci. Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní

však dáva exekučnému súdu oprávnenie preskúmať rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne
právoplatný nebol a z hľadiska ustanovenia § 159 O.s.p. nie je ním viazaný. Exekučný súd teda
môže skúmať (podľa § 45 ods. 2 aj bez návrhu), či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo ak
odporuje dobrým mravom. Nedovolenosť priznaného plnenia nemožno odvodzovať len zo samotného
výroku rozhodnutia. Priznané plnenie totiž navonok vôbec nemusí vykazovať znaky protizákonnosti;

spravidla až z odôvodnenia rozhodnutia možno zistiť pochybenia v aplikácii hmotného, či dokonca aj
procesného práva. Nedovolenosť, nemožnosť a rozpor s dobrými mravmi sú pojmami hmotného práva
a pri zisťovaní takýchto nedostatkov exekučného titulu má exekučný súd plné oprávnenie „vstúpiť“ do
rozhodnutia a vyvodiť tomu zodpovedajúce závery.

Treba zdôrazniť, že právny vzťah založený medzi právnym predchodcom oprávneného - bankou
a povinným zmluvou o úvere zo dňa 4.7.2006 bolo nutné posúdiť podľa ustanovení zákona
o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do 31.12.2007. Uvedená právna úprava definuje
spotrebiteľský úver ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme(§ 2 písm. a/

zákona spotrebiteľských úveroch) a zmluvu o spotrebiteľskom úvere ako zmluvu, ktorou sa veriteľ
zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom (§ 2 písm. b/ zákona
o spotrebiteľských úveroch). Podľa § 3 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľom je fyzická
osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti

od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Podľa § 3 ods. 2
zákona o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský
úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Právna regulácia zákona o
spotrebiteľských úveroch je špeciálnou úpravou zmluvy o úvere definovanej v Obchodnom zákonníka
vytvorená predovšetkým s ohľadom na špecifiká týkajúce sa ochrany spotrebiteľa.

Zmluva o úvere zo dňa 4.7.2006bola uzavretá medzi osobou, ktorá v rámci svojej podnikateľskej činnosti
v čase uzavretia zmluvy poskytovala (a aj v súčasnosti poskytuje) úvery, a fyzickou osobou, ktorej bol
poskytnutý úver na iný účel ako je výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Povinný mal v
zmysle ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch v danom právnom vzťahu postavenie spotrebiteľa

a z titulu tohto postavenia požíval zákonom poskytnutú všeobecnú ochranu. Ochranu spotrebiteľovi v
tejto súvislosti zaručovalo aj znenie § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, podľa
ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného
zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých
prípadoch,ajeobvyklé,žespotrebiteľobsahzmluvypodstatnýmspôsobomneovplyvňuje.Podľaodseku

2 uvedeného ustanovenia na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu,
sa primerane použijú ustanovenia tohto predpisu.

Z uvedeného ustanovenia zreteľne vyplýva priama aplikovateľnosť ustanovení Občianskeho zákonníka
v znení účinnom do 31.12.2007 (ďalej len „Občiansky zákonník“) týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa,

a teda aj § 53 ods. 3, ktoré demonštratívnym výpočtom definuje jednotlivé druhy neprijateľných
podmienok. Neprijateľnou podmienkou nemusia byť výlučne ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy
výslovne vymedzené v § 53 ods. 3 písm. a) až j) Občianskeho zákonníka. Práve naopak, neprijateľnou
podmienkou môže byť akékoľvek ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy, pokiaľ spĺňa všeobecnú
charakteristiku zadefinovanú v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odsek 4 uvedeného ustanovenia

sankcionuje neprijateľnú podmienku jej neplatnosťou.

V zmysle uvedeného následne považoval krajský súd za súladné s právnou úpravou preskúmať,
či dojednaná rozhodcovská doložka spĺňa kritéria neprijateľnosti, ktorá skutočnosť bola dôvodomzamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Zo všeobecných obchodných
podmienok, ktoré boli pripojené k predmetnej zmluve o úvere krajský súd zistil, že zmluvné strany
dojednali rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej sa všetky spory z danej zmluvy mali riešiť dohodou

alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom konaní pred stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri
spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s. Miestom rozhodcovského konania
mala byť Bratislava.

Rozhodcovská doložka dojednaná medzi oprávneným a povinným je súčasťou obsahu formulárovej

zmluvy (dokonca je obsiahnutá len v časti všeobecných obchodných podmienok), ktorú právny
predchodca oprávneného v rámci svojej podnikateľskej činnosti používal v prípadoch uzatvárania zmlúv
rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru súdu je však dojednanie rozhodcovskej doložky
uvedeným spôsobom, v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods.
4 Občianskeho zákonníka neplatná. Okresný logicky a vyčerpávajúco vysvetlil dôvody neprijateľnosti
uvedenej doložky, z ktorého dôvodu odvolací súd na výklad uvedený v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia odkazuje. Zároveň je nutné pripomenúť, že dojednaná rozhodcovská doložka mala
výhradný charakter - určovala ako jediný súd na riešenie sporov medzi účastníkmi určený rozhodcovský
súd. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedlo k
tomu, že spotrebiteľovi bola v konečnom dôsledku odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Podstatnou je v danom prípade skutočnosť, že všeobecný

súd by bol povinný zohľadňovať spotrebiteľský charakter základného vzťahu a na základe toho aj
rozhodcovskú doložku, čo rozhodcovský súd opomenul. Princíp arbitráže založený na rovnocennosti
dvoch právnych subjektov fungujúci v podnikateľských vzťahoch, ktorého cieľom je dosiahnuť rýchle a
efektívne vyriešenie sporu, v danom prípade nebol naplnený.

Na základe uvedeného záveru preto odvolací súd konštatuje, že v dôsledku neprijateľnosti
rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve nemohol spor medzi účastníkmi rozhodnúť určený
rozhodcovský súd.

Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd opiera aj o stanovisko

Európskeho súdneho dvora vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet
Sustikné Gyórfi, odsek 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v
zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/ES), ktorá nebola
individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v
obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť

z hľadiska smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa
v zmysle smernice všetky podmienky nekalosti už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo
spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný
zákonný súd spotrebiteľa.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa sa primárne neopieralo o ustanovenia Smernice Rady č. 93/13/EHS
a o jej spornú slovenskú verziu, z ktorého dôvodu nepovažoval krajský súd námietky v tomto smere
vznesené za opodstatnené. Ochrana spotrebiteľa a možnosť preskúmania rozhodcovského rozsudku
vyplýva z vyššie uvedených ustanovení, z čoho vyplýva, že aplikácia danej smernice nebola na mieste
(jej priama aplikovateľnosť navyše nie je podľa princípov európskeho práva prípustná, z dôvodu jej

horizontálnej záväznosti - zaväzuje len štáty).

Je pravdou, že prvostupňové rozhodnutie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, ktorá okolnosť však
neuprela odvolateľovo právo na prístup k súdu obsadenému zákonným sudcom. Po podaní odvolania
sa totiž sudca okresného súdu obsahom opravného prostriedku zaoberal a nakoľko mu nemienil v

plnom rozsahu vyhovieť (§ 374 ods. 4 O.s.p.), vec predložil súdu druhého stupňa, ktorý vec rozhodol
v trojčlennom senáte.

Námietky odvolateľa, ktorý poukazoval na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora č. C-40/08 Asturcom,
nebolivyhodnotenéakorelevantné.Uvedenérozhodnutiedávaodpoveďnaotázkytýkajúcesamožnosti

preskúmania rozhodcovského rozhodnutia v exekučnom konaní a či takéto preskúmanie možno odvodiť
zo znenia vyššie spomínanej smernice Rady EÚ. Rozhodnutie riešilo predbežnú otázku nastolenú
vnútroštátnymsúdomvovzťahukvýkladusmerniceRadyč.93/13/EHSatýkalosakonkrétnehoprípadu.
Ztohtodôvoduargumentáciavňomuvedenávžiadnomprípadenemôževiesťkreštriktívnemuvýkladu§45 zákona o rozhodcovskom konaní, ako na to poukazoval odvolateľ. Každopádne je nutné konštatovať,
žemožnosťposudzovaťneprimeranosťzmluvnýchpodmienokzostranyexekučnéhosúduboladokonca
vo vzťahu k Slovenskej republike konštatovaná v rozhodnutí C-76/10, kedy súd považoval rozhodnutie

exekučného súdu o neviazanosti spotrebiteľa neprijateľnou podmienkou za prípustné.

Ďalšia argumentácia odvolateľa, ktorý poukazoval na rôzne rozhodnutia súdov Českej republiky,
Slovenskej republiky i Súdneho dvora EÚ nemali podstatný význam pre posúdenie prejednávanej veci,
pretože buď neriešili špecifiká spotrebiteľských vzťahov alebo ich oprávnený použil len čiastkovo na

podporu svojho právneho názoru, a to bez zreteľa na aktuálne ustálenú judikatúru spotrebiteľského
práva na Slovensku.

Preúplnosťjetiežvhodnépoukázaťnaskutočnosť,ženazákladeustanovenia§93bzákonač.483/2001
Z. z. o bankách v znení účinnom do 31.12.2006 malo byť dojednanie rozhodcovskej doložky výsledkom
individuálneho rokovania medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným, a nie produktom

nanútenia vo forme zakomponovania rozhodcovskej doložky do neprehľadných ustanovení zmluvy,
resp. všeobecných obchodných podmienok. Krajský súd v tejto súvislosti nespochybňuje význam
rozhodcovského konania a jeho stabilné miesto v našom právnom poriadku, jeho použite však v danom
prípade nebolo súladné so spotrebiteľsko-právnou úpravou.

Na základe konštatovaného krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne,
keďže zodpovedá nielen výslovnej právnej úprave vnútroštátneho práva (Exekučný poriadok a zákon č.
244/2002 Z. z.), ale v plnom rozsahu rešpektuje aj najnovšiu judikatúru Súdneho dvora EÚ.

Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 za, 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.