Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 28, 2021

Referenced legislation in the judgement

Judgement

---

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4CoCsp/19/2021
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1618203313
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1618203313.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a sudcov
Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o.,
IČO: 35 831 154, so sídlom Mýtna 48, Bratislava, zast. JUDr. Ján Šoltés, advokát, so sídlom Mýtna 48,
P.O.BOX 205, Bratislava, proti žalovanému: N. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. K. XX/XX, K., o zaplatenie
1.555,92 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo
dňa 14. decembra 2020 č.k. 33Csp 4/2018-128, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti, ako aj v časti
trov konania p o t v r d z u j e.

Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 512,69 eur
s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 512,69 eur od 05.03.2016 do zaplatenia;
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.043,23 eur s úrokom z omeškania vo výške 5%
ročne zo sumy 1.043,23 eur od 01.02.2020 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku;
vo zvyšnej časti žalobu zamietol, a o trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 34,10% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne
samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

2. V odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, že žalobou, ktorá mu bola doručená dňa 29.11.2018, sa
pôvodný žalobca (Všeobecná úverová banka, a.s. IČO: 31 320 155, so sídlom Mlynské nivy 1, Bratislava)
domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 1.555,92 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05%
ročne od 05.03.2016 do zaplatenia. V žalobe poukázal na to, že je právnym nástupcom spoločnosti
Consumer Finance Holding, a.s., IČO: 35 923 130, so sídlom Hlavné námestie 12, Kežmarok, a to v
dôsledku zlúčenia s touto spoločnosťou. Uviedol, že dňa 28.01.2015 uzavrel so žalovaným zmluvu o
pôžičke č. XXXXXXX, na základe ktorej mu poskytol pôžičku vo výške 1.800 eur, ktorú sa žalovaný v
zmluve zaviazal zaplatiť pravidelnými mesačnými splátkami v počte 60 vo výške 51,71 eur, t.j. v celkovej
výške 3.102,60 eur. Ďalej poznamenal, že žalovaný do podania žaloby uhradil len sumu 706,77 eur, a
keďže porušil svoju povinnosť splácať poskytnutú pôžičku, resp. jednotlivé splátky riadne a včas, dňa
10.12.2015 ho listom - predžalobná upomienka, vyzval k úhrade dlžných splátok, pričom ho upozornil
na možnosť vyhlásenia splatnosti celého úveru. Vzhľadom k tomu, že k úhrade dlžných splátok nedošlo,
dňa 19.02.2016 zosplatnil úver a žalovaného informoval o danej skutočnosti listom zo dňa 28.02.2016
označeným „Oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru“. Z dôvodu, že žalovaný do podania
žaloby dlžné splátky neuhradil, jeho celkový dlh k tomuto dňu vyčíslil vo výške 1.555,92 eur. Uplatnil

si tiež úroky z omeškania, a to od šiesteho dňa nasledujúceho po oznámení vyhlásenia o okamžitej
splatnosti, nakoľko oznámenie bolo zaslané obyčajnou listovou zásielkou.

3. Uznesením č.k. 33Csp 4/2018-66 zo dňa 20.11.2019 pripustil, aby do konania na miesto pôvodného
žalobcu vstúpil súčasný žalobca. Následne vydal vo veci platobný rozkaz, ktorým žalobe v celom
rozsahu vyhovel, avšak z dôvodu, že žalovaný podal voči nemu riadne a včas odpor, platobný rozkaz
v zmysle ust. § 267 ods. 3 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“) uznesením č.k. 33Csp
4/2018-82 zo dňa 22.07.2020 v celom rozsahu zrušil. V podanom odpore žalovaný uviedol, že žalobou
dotknutá zmluva je zavádzajúca, napísaná drobnými písmenami, ťažko čitateľná, a teda v rozpore s
pravidlami o spotrebiteľských úveroch. Poznamenal, že vo vzťahu k zmluve čaká na vyjadrenie od
Ministerstva spravodlivosti SR. Listinné dôkazy a vyjadrenie preto dodá len čo mu budú doručené.

4. Žalobca k odporu žalovaného uviedol, že žalovaný neprezentoval žiaden konkrétny dôvod, pre
ktorý by mu nemal byť priznaný nárok na zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom a trovami
konania. Žalovaný v reakcii na vyjadrenie žalobcu uviedol, že vyjadrenie Ministerstva spravodlivosti SR
k predmetnej zmluve, ktorú označil za neplatnú, môže priniesť na pojednávanie. Podľa jeho názoru boli
pri uzavretí zmluvy použité nekalé obchodné praktiky. V nasledujúcom podaní žalobca uviedol, že s
prihliadnutím na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru na podanej žalobe v časti prevyšujúcej rozdiel
medzi poskytnutou sumou úveru 1.800 eur a doteraz zaplatenou sumou 756,77 eur (do podania žaloby
vo výške 706,77 eur a po podaní žaloby dňa 16.04.2019 vo výške 50 eur) ďalej netrvá. Žalobu zobral
teda späť v časti istiny 512,69 eur a úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 512,69 eur od
05.03.2016 do zaplatenia.

5. Na prejednanie veci nariadil súd prvej inštancie na deň 14.12.2020 pojednávanie, na ktoré predvolal
strany sporu. Žalobca ani jeho právny zástupca sa na pojednávanie nedostavili a svoju neúčasť
ospravedlnili podaním doručeným na súd dňa 07.12.2020, v ktorom s poukazom na hospodárnosť
konania súhlasili s rozhodnutím veci v ich neprítomnosti. Podľa ust. § 180 druhej vety C.s.p. preto vec
prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalobcu.

6. Z vykonaného dokazovania zistil, že dňa 28.01.2015 uzavrel Consumer Finance Holding, a.s., ako
veriteľ so žalovaným ako dlžníkom zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXX, predmetom ktorej bolo
poskytnutie spotrebiteľského úveru vo forme pôžičky vo výške 1.800 eur žalovanému, ktorý ho mal splatiť
mesačnými splátkami v počte 60 vo výške 50,25 eur (s poistením 51,71 eur). Splatnosť prvej splátky
bola určená na deň 20.02.2015, zvyšné splátky boli splatné vždy k 20. dňu v kalendárnom mesiaci a
konečná splatnosť úveru bola v januári 2020. V zmluve si strany dohodli tiež úrokovú sadzbu vo výške
25% ročne, RPMN 25%, priemernú RPMN 18,66 %, celkové náklady spotrebiteľa vo výške 1.215 eur
a celková čiastka spojená s úverom predstavovala sumu 3.015 eur. Z prehľadu splátok a úhrad úveru
zistil, že žalovaný uhradil na spotrebiteľský úver do podania žaloby (do dňa 29.11.2018) sumu 706,77
eur a podľa nesporného tvrdenia žalobcu dňa 16.04.2019 ešte sumu 50 eur, t.j. spolu sumu 756,77
eur. Do omeškania sa dostal so zaplatením splátky splatnej dňa 20.09.2015, ktorú k tomuto dátumu
uhradil len čiastočne vo výške 12,91 eur. Ďalšie splátky splatné dňa 20.10.2015, 20.11.2015, 20.12.2015
a 20.01.2016 neuhradil ani len čiastočne. Následne realizoval úhradu až dňa 14.06.2016, a to vo
výške 40 eur. Listom zo dňa 10.12.2015 označeným ako „Predžalobná upomienka“ oznámila spoločnosť
Consumer Finance Holding, a.s., žalovanému, že ku dňu vyhotovenia tohto listu evidovala voči nemu na
splátkach nedoplatok vo výške 131,84 eur, ktorý ho žiadala bezodkladne uhradiť. Zároveň ho upozornila,
že ak do 05.02.2016 nedôjde k úhrade splátky splatnej v mesiaci október 2015, bude oprávnená úver
zosplatniť. Uvedenú zásielku, ktorá bola žalovanému doručovaná na adresu jeho pobytu, vrátila dňa
05.01.2016 pošta spoločnosti Consumer Finance Holding, a.s., ako neprevzatú v odbernej lehote. Listom
zo dňa 28.02.2016 spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s., oznámila žalovanému, že nakoľko dlžné
splátky v lehote určenej v predžalobnej upomienke riadne a včas neuhradil, jeho dlh sa stal splatný v
celom rozsahu naraz. Zároveň ho vyzvala k úhrade dlžnej sumy vo výške 1.839,88 eur. Z Rámcovej
zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 30.11.2017 uzavretej medzi spoločnosťou Consumer Finance
Holding, a.s., a pôvodným žalobcom ako postupcami a žalobcom ako postupníkom, v spojení s prílohou
č. 3 k zmluve a žiadosťou o postúpenie a prevod pohľadávok zo dňa 19.03.2019 mal preukázané, že k
19.03.2019 došlo k postúpeniu pohľadávky, ktorá je predmetom tohto konania, z pôvodného žalobcu na
súčasného žalobcu. Z vyjadrenia žalovaného na pojednávaní zistil, že žalovaný vyjadrenie Ministerstva
spravodlivosti SR k zmluve, na základe ktorej si žalobca uplatnil žalovanú sumu, nevedel doma nájsť,
preto požiadal ministerstvo o opätovné zaslanie toto stanoviska. Z dôvodu, že stanovisko mu v danom

čase doručené nebolo, požiadal o odročenie pojednávania. Mal za to, že zmluva obsahuje neprijateľné
zmluvné podmienky, a preto je neplatná.

7. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca vzal pred prvým pojednávaním vo veci svoju žalobu v časti
o zaplatenie sumy 512,69 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne od 05.03.2016 do
zaplatenia späť, postupom v zmysle ust. § 145 ods. 2, § 146 ods. 1 C.s.p. konanie v tejto časti zastavil.
Po zastavení konania v tejto časti zostal predmetom konania už len nárok žalobcu na zaplatenie sumy
1.043,23 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.043,23 eur od 05.03.2016 do
zaplatenia, ktorý vyhodnotil po právnom posúdení podľa ust. § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d) zákona
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere (ďalej len
„zákon č. 129/2010 Z.z.“), § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 5, § 53c, § 451 ods. 2, § 457, § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len „nariadenie“), ako dôvodný v časti zaplatenia sumy
1.043,23 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.043,23 eur od 01.02.2020 do
zaplatenia, žalobe preto v tejto časti vyhovel, a ako nedôvodný v zostávajúcej časti príslušenstva, t.j.
úroku z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.043,23 eur od 05.03.2016 do 31.01.2020, v tejto
časti preto žalobu zamietol. Na základe vykonaného dokazovania ustálil, že zmluva o spotrebiteľskom
úvere vo forme pôžičky, uzavretá medzi spoločnosťou Consumer Finance Holding, a.s., ako veriteľom a
žalovaným ako dlžníkom, bola zmluvou podľa zákona č. 129/2010 Z.z., nakoľko menovaná spoločnosť
vystupovala pri jej uzatváraní vzhľadom na predmet podnikania ako veriteľ a žalovaný ako spotrebiteľ,
keďže spotrebiteľský úver mu bol poskytnutý za iným účelom ako za účelom výkonu zamestnania,
povolania alebo podnikania. Zlúčením so spoločnosťou Consumer Finance Holding, a.s., sa stal jej
právnym nástupcom pôvodný žalobca, ktorý následne pohľadávku zo zmluvy riadne postúpil na žalobcu.
Úverovú zmluvu vyhodnotil zároveň v zmysle ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako zmluvu
spotrebiteľskú, preto na právny vzťah medzi stranami sporu aplikoval okrem zákona č. 129/2010 Z.z.
aj ust. § 52 a násl. Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc zo skutočnosti, že žalovaný poskytnutý
spotrebiteľský úver vo výške 1.800 eur v dohodnutých mesačných splátkach po 51,71 eur riadne a
včas nesplácal, vyhodnotil, že spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s., zosplatnila úver dôvodne.
Vzhľadom na to, že žalovaný uhradil na úver celkom sumu 756,77 eur a žalobca po čiastočnom
späťvzatí žaloby požadoval od žalovaného už len istinu 1.043,23 eur rovnajúcu sa práve rozdielu medzi
poskytnutou sumou úveru 1.800 eur a úhradami žalovaného vo výške 756,77 eur, dospel k záveru, že
žaloba žalobcu je v časti zodpovedajúcej tomuto rozdielu (1.043,23 eur) dôvodná, preto ju žalobcovi
priznal bez toho, aby ďalej skúmal prípadnú bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru podľa ust. § 11 ods.
1 zákona č. 129/2010 Z.z..

8. K námietke žalovaného o absolútnej neplatnosti zmluvy z dôvodu, že obsahuje neprijateľné zmluvné
podmienky podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uviedol, že po preskúmaní obsahu zmluvy ich
existenciu nezistil, neprijateľné zmluvné podmienky nekonkretizoval ani samotný žalovaný. Nestotožnil
sa tiež s názorom žalovaného, že zmluva je neplatná, pretože je napísaná drobným písmom a je ťažko
čitateľná, a to z dôvodu, že písmo úverovej zmluvy nie je nečitateľné, ani menšie ako ustanovuje §
53c Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 1b nariadenia vlády, t.j. menšie ako 1,9 mm.
K žiadosti žalovaného o odročenie pojednávania na neskorší termín, kedy už bude mať k dispozícii
ním tvrdené vyjadrenie ministerstva spravodlivosti o údajnej neplatnosti zmluvy, nevyhovel z dôvodu, že
posúdenie platnosti zmluvy je otázkou právneho posúdenia veci a nie skutkovou. Uviedol, že žalovaný
mal od doručenia žaloby dostatok času na to, aby doplnil svoju právnu argumentáciu v tomto smere, či už
judikatúrou alebo aj prípadným vyjadrením spomínaného ministerstva, a aj keby bola predmetná zmluva
absolútne neplatná (čo ale nie je), na jeho rozhodnutí o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi
sumu 1.043,23 eur by sa nič nezmenilo, pretože v zmysle ust. § 457 Občianskeho zákonníka by bol
žalovaný po započítaní vzájomných pohľadávok (pohľadávky žalobcu vo výške 1.800 eur a pohľadávky
žalovaného vo výške 756,77 eur) povinný vrátiť žalobcovi titulom bezdôvodného obohatenia totožnú
sumu. Keďže žalovaný bol v omeškaní so splnením peňažného dlhu, konštatoval, že v zmysle ust. §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka vznikol žalobcovi nárok aj na úroky z omeškania. Aj keď žalobca
požadoval úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.043,23 eur od 05.03.2016, t.j. od šiesteho
dňa nasledujúceho po oznámení vyhlásenia o okamžitej splatnosti úveru, až do zaplatenia, z dôvodu,
že nepreukázal doručenie tohto oznámenia žalovanému, úrok z omeškania mu priznal až odo dňa
nasledujúceho po doručení žaloby žalovanému, t.j. od 01.02.2020, kedy bola v zmysle ust. § 3 nariadenia
vlády výška úrokov z omeškania 5% ročne. Žalovanému preto uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi aj úrok

z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.043,23 eur od 01.02.2020 až do zaplatenia a vo zvyšnej
časti požadovaného príslušenstva žalobu ako nedôvodnú zamietol.

9. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1 C.s.p., pričom
vychádzal z toho, že predmetom konania bolo zaplatenie sumy 1.555,92 eur. Vzhľadom na skutočnosť,
že žalobca zobral žalobu späť v časti sumy 512,69 eur z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru,
dospel k záveru, že v tejto časti procesne zavinil zastavenie konania, čo vyhodnotil ako procesný úspech
žalovaného v časti o zaplatenie sumy 512,69 eur, t.j. v rozsahu 32,95%. Pokiaľ ide o zvyšnú časť
žaloby, t.j. o zaplatenie sumy 1.043,23 eur, konštatoval, že v tejto bol úspešný zase žalobca, a teda
jeho úspech určil v rozsahu 67,05%. Porovnaním úspechu a neúspech strán sporu dospel k záveru, že
vo veci bol úspešnejší žalobca. Jeho čistý úspech určil v rozsahu 34,10% (67,05 - 32,95), a preto mu
priznal nárok na náhradu trov konania v tomto rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

10. Proti vyhovujúcej časti tohto rozsudku, ktorou uložil súd prvej inštancie žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 1.043,23 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.043,23 eur
od 01.02.2020 do zaplatenia, podal žalovaný riadne a včas odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie v tejto napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie. V prípade vrátenia veci súdu prvej inštancie navrhol, aby bola vec pridelená inému
objektívnemu sudcovi. Odvolanie podal z dôvodu závažných procesných pochybení súdu prvej inštancie
spočívajúcich v postupových, dôkazových a etických chybách sudcu a súdu; a z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia veci v dôsledku neaplikovania slovenského a nadradeného úniového práva na
ochranu spotrebiteľa pred nekalými zmluvnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. V rámci
závažných procesných pochybení súdu prvej inštancie namietal predovšetkým skutočnosť, že súd prvej
inštancie rozhodol vo veci bez toho, aby predložil ním voči zákonnému sudcovi K.. S. N. vznesenú
námietku zaujatosti doručenú na súd dňa 11.12.2020 predsedovi súdu, prípadne nadriadenému súdu na
rozhodnutie o vylúčení konajúceho sudcu z prejednania a rozhodnutia sporu, v dôsledku čoho mu bolo
znemožnené predložiť dôkazy a prostriedky procesného útoku alebo obrany týkajúce sa konajúceho
sudcu, ktoré nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. S poukazom na vznesenú námietku
zaujatosti zákonného sudcu zopakoval dôvody, pre ktoré by mal byť podľa jeho názoru zákonný sudca
z prejednania a rozhodnutia danej veci vylúčený. Za základný dôvod vylúčenia zákonného sudcu
považoval jeho údajne neobjektívny a nespravodlivý spôsob vedenia sporu, a tiež jeho odlišné správanie
sa a postoj k stranám sporu v iných obdobných konaniach (napr. v konaní vedenom pod sp. zn. 4C
7/2018), v ktorých mal prejavovať nadštandardne priateľské vzťahy k právnym zástupcom „žalobcov“,
ktorí sú silnejšími stranami sporu ako spotrebitelia. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie rozhodol vo veci
aj napriek jeho žiadosti o odročenie pojednávania z dôvodu vyčkania na pre súd „záväzné“ stanovisko
Ministerstva spravodlivosti SR k nekalosti zmluvných podmienok posudzovanej úverovej zmluvy, čím
mu odoprel právo na spravodlivý proces, prípadný zmier, prípadne na dohodu o splátkovom kalendári.
Uviedol, že právo na zmier mu bolo odopreté aj z dôvodu, že súd prvej inštancie odignoroval jeho žiadosť
o odročenie pojednávania z dôvodu neprítomnosti strany žalobcu na tomto pojednávaní. Namietal tiež,
že súd prvej inštancie sa vôbec nepokúsil o zmier, aj keď to bola jeho zákonná povinnosť, a dôkladne
ho nepoučil o možnosti odvolať sa, a okrem toho v súvislosti s možnosťou splácať dlh v splátkach
nezohľadnil ani jeho nepriaznivé rodinné, sociálne a finančné pomery, konkrétne skutočnosť, že jeho
manželka je v zlom zdravotnom stave, a že pre jej chronicky sa opakujúce alergické stavy po očkovaní
bola v uplynulých rokoch a mesiacoch niekoľkokrát bez príjmov, čo malo vplyv na sociálnu situáciu v ich
rodine. V tejto súvislosti dodal, že sa mu podarilo získať vedľajší pracovný úväzok na malé prilepšenie
k príjmom rodiny, a teda ich rodina dokáže utiahnuť primerané mesačné splátky, no nemá úspory a
tisíce na platenie v hotovosti. Okrem uvedeného namietal, že súd prvej inštancie ho dôkladne nepoučil
o tom, že existujú okrem Centra právnej pomoci aj alternatívne možnosti riešenia spotrebiteľských
sporov (ARS), a to podľa úniových smerníc a podľa zákona č. 391/2015 Z.z. o alternatívnom riešení
spotrebiteľských sporov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorých sa môže spotrebiteľ
v rámci systému alternatívneho riešenia sporov (ARS) obrátiť o pomoc na organizácie zriadené na
ochranu spotrebiteľa, či na ochranné spoločenstvá a združenia spotrebiteľov, ktoré ho môžu právne
zastúpiť a poskytnúť mu právnu pomoc proti advokátom zastúpenému žalobcovi. Napokon súdu prvej
inštancie vytkol aj to, že neviedol konanie a neposudzoval úverovú zmluvu a jej platnosť v súlade s
úniovým a národným právom o zvýšenej ochrane spotrebiteľa, a že nevykonal dokazovanie z hľadiska
existencie nekalých obchodných praktík žalobcu a nekalých zmluvných podmienok v posudzovanej

zmluve. Rovnako ako v konaní pred súdom prvej inštancie trval na tom, že úverová zmluva je pre
neprijateľné zmluvné podmienky, nesprávnu formu a nečitateľné drobné písmo neplatná, a nárok žalobcu
na zaplatenie sumy 1.043,23 eur s úrokom z omeškania preto nedôvodný. Na záver žiadal o oslobodenie
od platenia všetkých trov konania argumentujúc, že žije v T.člennej rodine s maloletým dieťaťom z
jedného (jeho) príjmu vo výške 900 eur netto mesačne, z ktorého sa mu zráža mesačne cca 300 eur
na pôžičky a iné.

11. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného, ktoré uskutočnil prostredníctvom svojho právneho
zástupcu, uviedol, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje v celom rozsahu za vecne
správne. Súd prvej inštancie sa podľa jeho názoru dostatočne vysporiadal s právnou a aj skutkovou
stránkou veci a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam. S jeho
rozhodnutím, ktoré považuje za vecne správne, sa tak v plnej miere stotožnil. Vzhľadom k tomu, že v
spore bolo preukázané, že žalovaný poskytnutú sumu úveru veriteľovi nezaplatil, považoval za v súlade
so zákonom a princípom spravodlivosti, že žalovaný bola zaviazaný k zaplateniu výšky nevrátenej časti
úveru. S poukazom na ust. § 387 ods. 1 C.s.p. preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

12. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu uviedol, že trvá na podanom odpore, a tiež na tom, že úverová zmluva
je neplatná. Žalobca vedel už pri kúpe spornej pohľadávky, že má veľmi malú šancu na vymoženie,
pretože boli použité nekalé obchodné praktiky. K tomuto vyjadreniu pripojil ako prílohu vyjadrenie
Ministerstva spravodlivosti SR k posudzovanej zmluve, v ktorom menované ministerstvo okrem poukazu
na vybrané častí odôvodnení dvoch rozhodnutí odvolacích súdov vydaných v obdobných veciach,
ktoré sa týkali náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru (išlo
o rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 18.04.2018, sp. zn. 18Co 86/2017, a rozhodnutie
Krajského súdu v Trnave zo dňa 28.03.2018, sp. zn. 10Co 48/2017), zdôraznilo, že určenie, že úver je
bezúročný a bez poplatkov, alebo že niektoré zmluvné dojednania sú neplatné pre rozpor so špeciálnou
právnou úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka), prípadne
že niektoré zmluvné dojednania sú neplatné pre rozpor so všeobecnými zásadami pre posudzovanie
platnosti právnych úkonov, tak ako to vyplýva z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, alebo
pre rozpor so špeciálnou právnou úpravou obsiahnutou predovšetkým v zákonoch č. 250/2007 Z.z., č.
266/2005 Z.z., č. 483/2001 Z.z., č. 483/2001 Z.z., č. 186/2009 Z.z., č. 102/2014 Z.z., závisí výlučne od
rozhodnutia súdu, a preto za účelom posúdenia konkrétnych možností žalovanému odporučilo obrátiť
sa na: advokáta, alebo na Centrum právnej pomoci, prípadne na niektoré z občianskych združení na
ochranu spotrebiteľa.

13. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal
rozsudok súd prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v závislej časti o trovách konania,
prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že
odvolanie žalovaného je v celom rozsahu nedôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. preto verejne
vyhlásil rozsudok, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v závislej časti
o trovách konania ako vecne správny potvrdil.

14. Podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Podľa ust. § 49 ods. 1 C.s.p., sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom
na jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať
odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Podľa ust. § 49 ods. 3 C.s.p., dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom
postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti.

Podľa ust. § 50 ods. 1 C.s.p., ak sudca, ktorý má spor prejednať a rozhodnúť, zistí skutočnosti, pre ktoré
je vylúčený, bezodkladne ich oznámi predsedovi súdu. V konaní môže zatiaľ urobiť len také úkony, ktoré
nepripúšťajú odklad. Predseda súdu oznamuje svoje vylúčenie podpredsedovi súdu.

Podľa ust. § 50 ods. 2 C.s.p., o vylúčení sudcu rozhoduje bezodkladne predseda súdu. O vylúčení
predsedu súdu bezodkladne rozhoduje podpredseda súdu.

Podľa ust. § 52 ods. 1 C.s.p., strana má právo z dôvodov uvedených v § 49 uplatniť námietku zaujatosti.

Podľa ust. § 52 ods. 2 C.s.p., v námietke zaujatosti musí byť okrem všeobecných náležitostí podania
uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, kedy sa strana uplatňujúca si
námietku o dôvode vylúčenia dozvedela a dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia, ktorých povaha to
pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti podľa
prvej vety, súd neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Ustanovenia o
odstraňovaní vád podania sa nepoužijú.

Podľa ust. § 53 ods. 1 C.s.p., námietku zaujatosti je potrebné uplatniť najneskôr do siedmich dní, odkedy
sa strana dozvedela o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. Na neskôr uplatnenú námietku zaujatosti
súd neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Podľa ust. § 53 ods. 3 C.s.p., ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v procesnom
postupe sudcu alebo jeho rozhodovacej činnosti, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade
sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Podľa ust. § 54 ods. 1 (konanie o námietke zaujatosti) C.s.p., súd predloží vec s vyjadrením namietaného
sudcu nadriadenému súdu do siedmich dní od uplatnenia námietky zaujatosti.

Podľa ust. § 54 ods. 2 (konanie o námietke zaujatosti) C.s.p., o tom, či je sudca vylúčený, rozhodne
nadriadený súd do siedmich dní.

Podľa ust. § 183 ods. 1 C.s.p., pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Pojednávanie
môže byť na návrh strany odročené len vtedy, ak sa strana alebo jej zástupca z dôležitých dôvodov
nemôže dostaviť na pojednávanie a zároveň od nich nemožno spravodlivo žiadať, aby sa na pojednávaní
nechali zastúpiť.

Podľa ust. § 160 ods. 1 (všeobecná poučovacia povinnosť) C.s.p., súd poskytuje stranám poučenia o
ich procesných právach a povinnostiach v rozsahu ustanovenom týmto zákonom.

Podľa ust. § 160 ods. 2 (všeobecná poučovacia povinnosť) C.s.p., súd vždy poučí strany o ich práve
zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.

Podľa ust. § 292 (poučovacia povinnosť v spotrebiteľských sporoch) C.s.p., súd pri prvom procesnom
úkone vo vzťahu k spotrebiteľovi vhodným spôsobom spotrebiteľa poučí o a) možnosti zastúpenia, b)
jeho procesných právach a povinnostiach nielen v rozsahu všeobecnej poučovacej povinnosti, ale poučí
ho aj o dôkazoch, ktoré je potrebné predložiť, o možnosti podať návrh na neodkladné opatrenie alebo
zabezpečovacie opatrenie a o iných možnostiach potrebných na účelné uplatnenie alebo bránenie jeho
práv.

Podľa ust. § 291 ods. 1 C.s.p., spotrebiteľ sa môže dať v spotrebiteľskom spore zastupovať právnickou
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa. Spotrebiteľ môže mať len jedného takto
zvoleného zástupcu.

Podľa ust. § 220 ods. 1 C.s.p., v písomnom vyhotovení rozsudku sa po slovách "V mene Slovenskej
republiky" uvedie označenie súdu, mená a priezviská sudcov rozhodujúcich vo veci, presné označenie
strán a ich zástupcov, iných subjektov, označenie prejednávaného sporu, výrok, odôvodnenie, poučenie
o lehote na podanie odvolania, o tom, na ktorý súd sa odvolanie podáva a o náležitostiach odvolania,
poučenie o možnosti exekúcie a deň a miesto vyhlásenia.

Podľa ust. § 53c Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia úverovej zmluvy, ak je spotrebiteľská
zmluva vyhotovená písomne, predmet a cena nesmú byť uvedené menším písmom ako iná časť
takejto zmluvy s výnimkou názvu zmluvy a označení jej častí. Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy,
ako aj ustanovenia obsiahnuté vo všeobecných obchodných podmienkach alebo v akýchkoľvek iných
zmluvných dokumentoch, ktoré so spotrebiteľskou zmluvou súvisia, nesmú byť uvedené pre spotrebiteľa
nečitateľným a menším písmom, ako ustanoví vykonávací predpis. Zmluva uzatvorená v rozpore s týmto
ustanovením je neplatná.

Podľa ust. § 1b nariadenia, ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ako aj ustanovenia obsiahnuté vo
všeobecných obchodných podmienkach alebo v akýchkoľvek iných zmluvných dokumentoch súvisiacich
so spotrebiteľskou zmluvou musí dodávateľ uviesť písmom, ktorého výška je najmenej 1,9 mm.

15. S poukazom na citované ust. § 387 ods. 2 C.s.p. a prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z
neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska
procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu
po skutkovej a právnej stránke stotožnil s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním žalovaného napadnutej
vyhovujúcej časti rozsudku, ktorou súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
nesplatenú časť istiny úveru vo výške 1.043,23 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od
01.02.2020 do zaplatenia, a v podrobnostiach na ne poukazuje. Po oboznámení sa s obsahom spisu
dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobcom
uplatneného nároku na zaplatenie žalovaným neuhradenej časti istiny poskytnutého úveru vo výške
1.043,23 eur spolu so zákonným úrokom z omeškania, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil
správne v súlade s ust. § 191 C.s.p., dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe aj k
správnemu právnemu záveru, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným uzavretá zmluva
o spotrebiteľskom úvere zo dňa 28.01.2015 je platná a žaloba žalobcu dôvodná iba v časti žalovaným
doposiaľ neuhradenej časti istiny poskytnutého úveru vo výške 1.043,23 eur (predstavujúcej rozdiel
medzi žalovanému reálne poskytnutou sumou úveru 1.800 eur a žalovaným už uhradenou sumou úveru
756,77 eur) s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 01.02.2020 do zaplatenia. V odôvodnení
svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, ktoré boli pre posúdenie
veci a rozhodnutie podstatné a na ktorých založil svoje rozhodnutie. Svoje dôvody vedúce k vyhoveniu
žalobe žalobcu v časti istiny 1.043,23 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 01.02.2020
do zaplatenia aj náležitým spôsobom odôvodnil tak, ako to má na mysli ust. § 220 ods. 2 C.s.p.. S
vyššie uvedenými závermi súdu prvej inštancie, ako aj s ich odôvodnením sa odvolací súd plne stotožnil.
Právne závery týkajúce sa napadnutej vyhovujúcej časti rozsudku, ku ktorým súd prvej inštancie dospel,
a im zodpovedajúce odôvodnenie rozsudku sú logické, pochopiteľné, vyčerpávajúce a presvedčivé. V
tejto súvislosti považuje za potrebné už len zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci
nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami sporových strán, v tomto prípade žalovaného, ale
z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia,
pričom sporovým stranám musí dať odpoveď na podstatné otázky a skutočnosti, čím sa súd prvej
inštancie aj riadil, a ako už bolo uvedené vyššie, svoje rozhodnutie a právne úvahy, na ktorých ho
založil, aj náležite odôvodnil, pričom ním prijaté právne závery sú v plnom rozsahu podložené správnym
výkladom. Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne
odvolací súd poukazuje, a vyjadrí sa len k odvolacím námietkam žalovaného.

16. Vychádzajúc z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.11.2009, sp. zn. 2 Cdo 238/2008,
sa odvolací súd zaoberal len tými odvolacími námietkami a argumentmi žalovaného, ktoré boli pre
rozhodnutie o odvolaní odvolacím súdom podstatné. V prvom rade skúmal však dôvodnosť odvolacej
argumentácie týkajúcej sa procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní. Pokiaľ ide o námietku
žalovaného, v ktorej poukazuje na to, že súd prvej inštancie rozhodol vo veci samej bez toho, aby
predložil ním voči zákonnému sudcovi K.. S. N.J. vznesenú námietku zaujatosti najskôr predsedovi
súdu, prípadne nadriadenému súdu na rozhodnutie o vylúčení konajúceho sudcu z prejednania a
rozhodnutia sporu, túto vyhodnotil odvolací súd ako absolútne neopodstatnenú, pretože nebol dôvod
predkladať žalovaným uplatnenú námietku zaujatosti nadriadenému súdu, nakoľko išlo o námietku
zaujatosti, na ktorú sa neprihliada, a preto sa nadriadenému súdu nepredkladá, o čom súd prvej
inštancie žalovaného aj správne upovedomil na pojednávaní dňa 14.12.2020 (viď zápisnica na č.l.
117 súdneho spisu), keď mu oznámil, že na ním uplatnenú námietku zaujatosti nebude v zmysle
ust. § 53 ods. 1 a 3 C.s.p. prihliadať, a ani ju predkladať nadriadenému súdu, pretože sa týka len
okolností spočívajúcich v procesnom postupe sudcu a jeho rozhodovacej činnosti v inej veci, a okrem

toho je podaná oneskorene, keďže žalovaný sa o tvrdenom dôvode zaujatosti dozvedel najneskôr dňa
01.12.2020, kedy mu bolo doručené predvolanie na pojednávanie nariadené na deň 14.12.2020 (a
kedy sa mohol najneskôr dozvedieť, že v danej veci došlo k zmene zákonného sudcu z S.. R.Á. Q.
na K.. S. N. dňa 12.03.2020 - pozn. odvolacieho súdu), avšak námietku zaujatosti doručil súdu až
dňa 11.12.2020. Po preskúmaní obsahu žalovaným vznesenej námietky zaujatosti voči zákonnému
sudcovi K.. S. N. dospel odvolací súd k totožnému záveru ako súd prvej inštancie, že na žalovaným
uplatnenú námietku zaujatosti nemožno prihliadať, a ani ju predkladať nadriadenému súdu, pretože
okrem toho, že sa týka len okolností spočívajúcich v procesnom postupe sudcu a jeho rozhodovacej
činnosti v inej veci a je podaná oneskorene (čo správne konštatoval aj súd prvej inštancie), neobsahuje
ani všetky zákonom požadované náležitosti námietky zaujatosti v zmysle ust. § 52 ods. 2 C.s.p., na
doplnenie ktorých súd sporovú stranu nevyzýva, a to konkrétne označenie alebo pripojenie dôkazov
preukázujúcich tvrdenia strany, ktorých povaha to pripúšťa, a presné uvedenie časového údaju, kedy sa
strana uplatňujúca si námietku dozvedela o dôvode vylúčenia zákonného sudcu. Na základe uvedeného
je nepochybné, že na žalovaným vznesenú námietku zaujatosti nebolo možné v zmysle ust. § 52 ods.
2, § 53 ods. 1 a 3 C.s.p. prihliadať a z toho dôvodu ju ani predkladať na rozhodnutie nadriadenému
súdu. Procesný postup súdu prvej inštancie spočívajúci v nepredložení žalovaným uplatnenej námietky
zaujatosti na rozhodnutie nadriadenému súdu bol preto správny. Pre úplnosť ešte odvolací súd v tejto
súvislosti uvádza, že konajúci sudca nemohol predkladať žalovaným vznesenú námietku zaujatosti na
rozhodnutie predsedovi súdu prvej inštancie, pretože tento nebol oprávnený o nej rozhodovať, nakoľko
v zmysle ust. § 54 C.s.p. je oprávnený rozhodovať o námietkach zaujatosti výlučne nadriadený súd a
nie predsedu súdu namietaného sudcu. Predseda súdu namietaného sudcu rozhoduje o vylúčení sudcu
z prejednávania a rozhodovania veci len na základe vlastného oznámenia sudcu o jeho zaujatosti, čo
však nie je daný prípad (§ 50 C.s.p.).

17. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd tiež odvolaciu argumentáciu žalovaného, v ktorej namietal,
že súd prvej inštancie mu tým, že vo veci rozhodol aj napriek jeho žiadosti o odročenie pojednávania z
dôvodu čakania na vydanie pre súd „záväzného“ stanoviska Ministerstva spravodlivosti SR o nekalých
zmluvných podmienkach posudzovanej úverovej zmluvy, odňal právo na spravodlivý proces, prípadný
zmier, alebo na dohodu o splátkovom kalendári. Podľa ust. § 183 ods. 1 C.s.p. môže súd pojednávanie
odročiť len z dôležitých dôvodov. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil,
že žalovaným uvádzaný dôvod na odročenie pojednávania - potreba vyčkať na stanovisko Ministerstva
spravodlivosti SR o nekalom charaktere zmluvných podmienok spornej úverovej zmluvy, nie je vážny,
pretože právne posudzovanie zmlúv o spotrebiteľských úveroch (a to ako z hľadiska ich zákonných
náležitosti a neprijateľnosti ich zmluvných podmienok, tak i z hľadiska ich platnosti) patrí do právomoci
súdu a nie vyššie menovaného ministerstva, a z toho dôvodu vyčkávať na stanovisko Ministerstva
spravodlivosti SR nebolo potrebné. Vzhľadom na to, že Ministerstvo spravodlivosti SR nie je v žiadnom
prípade v tomto smere oprávnené podávať súdom záväzné stanoviská, je nepochybné, že odročenie
pojednávania z tohto dôvodu neprichádzalo do úvahy. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že sa
nestotožnil ani s argumentom žalovaného, že mu bolo odňaté právo na zmier, nakoľko súd prvej inštancie
sa o zmier nepokúsil a nevyhovel ani jeho žiadosti o odročenie pojednávania pre neprítomnosť strany
žalobcu na pojednávaní, a to z dôvodu, že žalovaný súd prvej inštancie o odročenie pojednávania z tohto
dôvodu nežiadal (viď zápisnica na č.l. 117 súdneho spisu). Okrem toho je potrebné zdôrazniť, že žalobca
mal právo, nie povinnosť, zúčastniť sa pojednávania (zo strany súdu mu nebola uložená povinnosť
zúčastniť sa pojednávania), čiže k účasti na pojednávaní ho nikto nemohol nútiť. Navyše žalobca svoju
neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnil a žiadal rozhodnúť vo veci bez nariadenia pojednávania, čím
dal jasne najavo, že nemá o prípadný zmier záujem. Pokiaľ sa teda strana žalobcu ústneho prejednania
veci na pojednávaní dňa 14.12.2020 nezúčastnila, je nepochybné, že v prípade absencie jednej zo strán
sporu sa súd prvej inštancie objektívne nemohol pokúsiť o zmierne riešenie veci. Napokon žalovaný
počas konania ani ničím nepreukázal, že by mal záujem o zmier, napr. predložením listu, ktorým by
kontaktoval žalobcu za účelom dosiahnutia zmieru. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že žalovaný sa
mohol obrátiť na žalobcu so žiadosťou o zmierne riešenie veci aj sám, mimo súdu. Procesný postup súdu
prvej inštancie, v rámci ktorého nevyhovel žiadosti žalovaného o odročenie pojednávania konaného dňa
14.12.2020, vyhodnotil preto odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov ako správny a neodnímajúci
žalovanému právo na spravodlivý proces.

18. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, v ktorej namieta, že súd prvej inštancie ho dôkladne nepoučil o
tom, že okrem Centra právnej pomoci existujú podľa úniových smerníc a podľa zákona č. 391/2015 Z.z.
o alternatívnom riešení spotrebiteľských sporov a o zmene a doplnení niektorých zákonov aj alternatívne

možnosti riešenia spotrebiteľských sporov, túto vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú z dôvodu, že
súd prvej inštancie poučil žalovaného ako spotrebiteľa riadne v rozsahu zákonom (Civilným sporovým
poriadkom) požadovanej (všeobecnej i osobitnej) poučovacej povinnosti upravenej v ust. 160 ods. 1, 2,
§ 291 ods. 1 a § 292 C.s.p., v zmysle ktorých bol povinný žalovaného ako spotrebiteľa poučiť iba o práve
zvoliť si advokáta, o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci, prípadne dať sa v spotrebiteľskom
spore zastupovať právnickou osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa s tým, že
takto zvoleného zástupcu môže mať len jedného, čo aj urobil. Skutočnosť, že žalovaný bol zo strany
súdu prvej inštancie riadne poučený v zákonom požadovanom rozsahu vyplýva jednoznačne z obsahu
procesného poučenia, ktoré bolo žalovanému doručené dňa 31.01.2020 (viď č.l. 71, 72 a 74 súdneho
spisu). Napokon z poučenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva aj to, že žalovaný bol riadne
v súlade s ust. § 220 ods. 1 v spojení s § 355 ods. 1, § 362 ods. 1, § 363, § 365, § 366 C.s.p. poučený
tiež o možnosti odvolať sa voči rozsudku. Námietka žalovaného o nedostatočnom poučení o možnosti
podať voči rozsudku odvolanie bola preto tiež absolútne nedôvodná.

19. K námietkam žalovaného týkajúcim sa nesprávneho právneho posúdenia veci, v ktorých namieta, že
súd prvej inštancie neposudzoval úverovú zmluvu a jej platnosť v súlade s úniovým a národným právom
na ochranu spotrebiteľa, a že úverová zmluva je pre neprijateľné zmluvné podmienky, nesprávnu formu
a nečitateľné drobné písmo neplatná, a preto považoval nárok žalobcu na zaplatenie sumy 1.043,23 eur
s úrokom z omeškania za nedôvodný, odvolací súd v prvom rade uvádza, že žalobca si z posudzovanej
úverovej zmluvy v predmetnom konaní uplatnil len žalovaným doposiaľ nezaplatenú časť istiny úveru
vo výške 1.043,23 eur s úrokom z omeškania, a nie aj úroky z úveru, poplatky, prípadne iné nároky. S
argumentáciou žalovaného, že posudzovaná úverová zmluva je neplatná, nakoľko obsahuje neprijateľné
zmluvné podmienky, má nesprávnu formu a nečitateľné drobné písmo, sa odvolací súd nestotožnil,
pretože nezistil žiaden taký dôvod, ktorý by spôsoboval neplatnosť celej úverovej zmluvy. Odvolací
súd mal navyše jednoznačne preukázané, že zmluva o úvere zo dňa 28.01.2015 má písomnú formu,
tak ako to vyžaduje ust. § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., a že jej písmo je čitateľné a nie menšie
ako 1,9 mm, t.j. v súlade s ust. § 53c Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 1b nariadenia vlády.
Súd prvej inštancie preto správne vyhodnotil, že úverová zmluva nie je neplatná z dôvodu malého
nečitateľného písma podľa ust. § 53c Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 1b nariadenia vlády.
Vo vzťahu k argumentácii týkajúcej sa neplatnosti úverovej zmluvy z dôvodu obsahu neprijateľných
zmluvných podmienok odvolací súd uvádza, že okrem toho, že žalovaný nebol vo svojej odvolacej
argumentácii v tomto smere vôbec konkrétny (nešpecifikoval, ktoré zmluvné podmienky považuje za
neprijateľné), ak by aj niektorá zmluvná podmienka v úverovej zmluve bola neprijateľná, a z toho
dôvodu v zmysle ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná, nespôsobovalo by to automaticky
neplatnosť celej úverovej zmluvy, pokiaľ neplatnosť takej zmluvnej podmienky možno bez ťažkostí
oddeliť od zvyšného obsahu úverovej zmluvy (§ 41 Občianskeho zákonníka). V tejto súvislosti odvolací
súd opätovne zdôrazňuje, že nezistil žiaden taký dôvod, ktorý by spôsoboval neplatnosť celej úverovej
zmluvy. V zhode so súdom prvej inštancie dospel preto k záveru, že predmetná úverová zmluva je platná.
Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že v prípade, ak by posudzovaná úverová zmluva neobsahovala
ani všetky zákonom požadované náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ust. § 9 ods. 1 a
2 zákona č. 129/2010 Z.z. (čo v danom prípade súd prvej inštancie neskúmal z dôvodu, že žalobca
si uplatnil len nevrátenú časť istiny poskytnutého úveru, a nie ja úroky z úveru a poplatky), nemalo
by to za následok absolútnu neplatnosť zmluvy, ale len bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého
úveru, čo znamená, že žalovaný by bol aj tak povinný vrátiť žalobcovi len reálne poskytnutú istinu
úveru zníženú o ním uskutočnené úhrady, t.j. priznanú sumu 1.043,23 eur s úrokom z omeškania.
Taktiež v prípade, ak by bola zmluva absolútne neplatná (čo však, ako je už vyššie vysvetlené, nie
je), žalovaný by bol povinný titulom bezdôvodného obohatenia vrátiť žalobcovi odvolaním namietanú
sumu 1.043,23 eur predstavujúcu rozdiel medzi žalovanému poskytnutou výškou úveru a sumou ním už
uhradenou. Keďže žalovanému bol zo strany právneho predchodcu žalobcu skutočne poskytnutý úver
vo výške 1.800 eur a žalovaný zaplatil naň veriteľovi doposiaľ len sumu 756,77 eur, je nepochybné,
že žalovaný bol povinný vrátiť žalobcovi titulom istiny úveru ešte sumu 1.043,23 eur. Pokiaľ teda
súd prvej inštancie žalobe žalobcu v tejto časti ako dôvodnej vyhovel, na základe správne zisteného
skutkového stavu dospel aj k správnemu právnemu záveru. Na základe preskúmania predloženého
spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku
správne a vyčerpávajúco vysporiadal so všetkými právne relevantnými argumentmi žalovaného. Ako
nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd tiež odvolaciu námietku žalovaného o povolení splácať žalobcovi
priznanú sumu 1.043,23 eur s úrokom z omeškania v splátkach, a to z dôvodu, že žalovaný v konaní
pred súdom prvej inštancie o splátkový kalendár nežiadal, a ničím ani nepreukázal existenciu ním

tvrdených pomerov, ktoré podľa jeho názoru odôvodňujú splácanie žalobcovi priznanej sumy v splátkach.
Na základe uvedených skutočností vyhodnotil odvolací súd odvolanie žalovaného a v ňom uvedené
odvolacie námietky ako nedôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti ako
vecne správny, založený na správne zistenom skutkovom stave a vychádzajúci zo správneho právneho
posúdenia veci.

20. Odvolací súd preskúmal tiež závislý výrok o trovách konania, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o
nároku na náhradu trov konania podľa ust. § 255 ods. 1, 2 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi,
ktorý bol v konaní úspešný vo väčšom rozsahu ako žalovaný (67,05% úspech žalobcu, 32,95% úspech
žalovaného), priznal voči menej úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu jeho
čistého úspechu, t.j. v rozsahu 34,10%; a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je i v tejto časti
správny. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie určil pomer úspechu a neúspechu strán sporu
správne, keď vychádzajúc zo skutočnosti, že predmetom konania bolo zaplatenie sumy 1.555,92 eur s
úrokom z omeškania, konanie bolo zastavené v časti zaplatenia sumy 512,69 eur s úrokom z omeškania
na základe späťvzatia žaloby žalobcom z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, a žalobe
žalobcu vyhovené v časti zaplatenia sumy 1.043,23 eur s úrokom z omeškania, ustálil, že žalobca bol
úspešný v časti o zaplatenie sumy 1.043,23 eur s úrokom z omeškania (predstavujúcej rozsah 67,05%),
v ktorej bolo jeho žalobe vyhovené, a žalovaný zase v časti o zaplatenie sumy 512,69 eur s úrokom
z omeškania (predstavujúcej rozsah 32,95%), v ktorej bolo konanie zastavené, nakoľko zavinenie na
zastavení konania bolo potrebné vzhľadom na dôvod späťvzatia žaloby pričítať žalobcovi. Pokiaľ teda
v konaní úspešnejšiemu žalobcovi priznal voči menej úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov
konania iba v rozsahu jeho čistého úspechu, ktorý určil taktiež správne ako rozdiel medzi rozsahom jeho
úspechu a neúspechu, t.j. 34,10% (67,05 - 32,95), niet pochybnosti o tom, že jeho rozhodnutie je i v
časti trov konania správne a zodpovedá ust. § 255 ods. 1, 2 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p..

21. Na základe uvedených skutočností odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
vyhovujúcej časti a v závislej časti týkajúcej sa trov konania ako vecne správny podľa ust. § 387 ods.
1 C.s.p. potvrdil.

22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 255 ods. 1 v
spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní plne úspešný,
priznal voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
Vo vzťahu k žiadosti žalovaného vyslovenej v závere jeho odvolania, ktorou žiadal o oslobodenie od
platenia trov konania (§ 257 C.s.p.) poukazujúc na jeho nepriaznivé sociálne, rodinné a finančné pomery;
odvolací súd uvádza, že nakoľko žalovaný tieto ním tvrdené nepriaznivé pomery ničím nepreukázal,
aj keď mu v ich preukázaní nič nebránilo, nebol dôvod pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov
odvolacieho konania aplikovať ust. § 257 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi
nepriznať nárok na náhradu trov konania. Navyše by bolo nehospodárne, aby odvolací súd žalovaného
osobitne a dodatočne vyzýval na preukázanie ním tvrdených nepriaznivých finančných pomerov, keď tak
mohol urobiť už sám spolu s podaním odvolania, prípadne kedykoľvek v priebehu odvolacieho konania, a
to až do rozhodnutia odvolacieho súdu o jeho odvolaní. Z rovnakých dôvodov sa odvolací súd nezaoberal
touto žiadosťou žalovaného ani vo vzťahu k trovám prvoinštančného konania.

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Oct 24, 2022. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.