Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. august 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/8/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8718205447
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8718205447.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešov v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu JUDr.
Evy Šofrankovej a JUDr. Andreja Radomského v právnej veci žalobcu: E. X. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom
F. G. XXX/XX, XXX XX Q., právne zastúpený JUDr. Martin Zuberec, advokát so sídlom Jilemnického
4009/49, 036 01 Martin, IČO: 42 221 366, proti žalovaným v 1. rade V. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom A.
XXX/XX, XXX XX A., právne zastúpený JUDr. Viktorom Novýsedlákom, advokátom, L. Svobodu 2674/1,

058 01 Poprad, a v 2. rade X. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX/XX, XXX XX Z. - B., právne
zastúpený Mgr. Tatianou Frištíkovou, advokátkou, Štúrova 27, 040 01 Košice, o vydanie dedičstva, o
odvolaní žalovaných v 1. a v 2. rade voči rozsudku Okresného súdu Poprad, č. k. 17C/52/2018 - 392
zo dňa 03.09.2019 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Zrušuje rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobným návrhom žalobca žiadal, aby súd určil, že žalobca je vlastníkom nehnuteľností
špecifikovaných v petite podanej žaloby a svoju žalobu odôvodnil tým, že F. M., nar. XX.XX.XXXX,
zomrel dňa XX.XX.XXXX. Po nebohom poručiteľovi prebehlo dedičské konanie vedené na Okresnom
súde Poprad pod sp. zn. XD/XX/XXXX. Po predbežnom vyšetrení boli k dedeniu po nebohom povolaní
zákonní dedičia. Keďže poručiteľ nezanechal žiaden závet ani listinu o vydedení, z tretej zákonnej
dedičskej skupiny boli k dedeniu povolaní súrodenci nebohého poručiteľa, a keďže títo zomreli, nemohli

dediť.Kdedeniubolipovolanídetisúrodencov.Dedičstvoponebohomporučiteľovinadobudlinazáklade
právoplatného rozhodnutia v dedičskom konaní žalovaní v 1. a 2. rade. Predmetom dedenia boli
nehnuteľnosti, a to byt nachádzajúci sa v kat. úz. Q., pozemky v kat. úz. A. a P. - D., M., pohľadávka
poručiteľa proti Okresnému úradu Q. a dlhy. Z rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. P 26/1979
z 30.05.1979 je nepochybné, že nebohý poručiteľ F. M. uznal otcovstvo k žalobcovi a na základe
predmetného rozsudku bol zverený do osobnej starostlivosti matky W. A. a bola zároveň určená aj

výška výživného. Taktiež z rodného listu žalobcu vyplýva, že nebohý poručiteľ bol otcom žalobcu, keď
v konaní o určenie otcovstva sp. zn. Nc/XXX/XXXX bolo uznané otcovstvo k žalobcovi. Žalobca bol
v dedičskom konaní opomenutý. Ako dedič teda uplatňuje nárok v zmysle ust. § 485 Občianskeho
zákonníka na vydanie dedičstva. Žalobca ako dedič v tzv. prvej dedičskej skupine má zákonnú prednosť
pred žalovanými vo vzťahu k právu nadobudnúť majetok po poručiteľovi.

2. Okresný súd Poprad, ako súd prvej inštancie (ďalej len „súd prvej inštancie“), rozhodol, cit.:

„I. Návrh na prerušenie konania z a m i e t a .

II. U r č u j e , že žalobcaj e v ý l u č n ý m v l a s t n í k o m nehnuteľnosti: bytu č. XX na X.

poschodí vo vchode XX v obytnom dome súp. č. XXX spoluvlastníckeho podielu vo výške 2860/109290
k spoločným častiam a spoločným zariadeniam domu súp. č. XXX, k pozemku parcela reg. KN-C parc.č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 936 m2 nachádzajúcich sa v kat. úz. Q. zapísaných
na LV č. XXXX na Okresnom úrade odbor katastrálny Q..

III. U r č u j e , že žalobca je vlastníkom nehnuteľností:

- nachádzajúcich sa v k.ú. A. zapísaných na LV č. XXXX na Okresnom úrade odbor katastrálny Q.:
parcely registra "C": Q.s podielom pod M. v 2/10305-inách v pomere k celku,

-nachádzajúcichsavk.ú.A.zapísanýchnaLVč.XXXX.naOkresnomúradeodborkatastrálnyQ.parcely
registra "C ": parc.č. XX/X - zastavané plochy a nádvoria vo výmere XX mX, parc.č. XXX - zastavané
plochy a nádvoria vo výmere XXX mX, parc.č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria vo výmere XXX
mX, parc.č. XXX - zastavané plochy a nádvoria vo výmere XXX mX, parcely registra "E": parc. č. XXX
- záhrady vo výmere XXXX mX s podielom pod B XX v 71/13740-inách v pomere k celku,

- nachádzajúcich sa v k.ú. A. zapísaných na LV č. XXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX na
Okresnom úrade odbor katastrálny Q.nie je poručiteľ evidovaný na predmetných listoch vlastníctva)

- nachádzajúcich sa v k.ú. P. zapísaných na LV č. XXX na Okresnom úrade odbor katastrálny Q.:
parcely registra "E": parc.č. XXX/X - lesné pozemky vo výmere 113315 m2, parc.č. XXX/X - lesné

pozemky vo výmere 115302 m2
s podielom pod B XX v XX/XXXXX-inách v pomere k celku,

- nachádzajúcich sa kat. úz. D. zapísaných na LV č. XXX na Okresnom úrade odbor katastrálny Q.:
parcely registra "C": parc.č. XXX/X/X - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 100 m2, parcely registra

"E" parc.č. XXX- lesný pozemok vo výmere 170871 m2, parc.č. XXX - lesný pozemok vo výmere 140207
m2, parc.č. XXX - lesný pozemok vo výmere 93635 m2, parc.č. XXX - lesný pozemok vo výmere 147416
m2, parc.č. XXX - lesný pozemok vo výmere 82186 m2, parc.č. XXX - lesný pozemok vo výmere 220724
m2, parc.č. XXX - lesný pozemok vo výmere 306634 m2
s podielom pod B XXX v XX/XXXXX-inách v pomere k celku,

- nachádzajúcich sa v k.ú. M. zapísaných na LV č. XXX, XXX, XXX na Okresnom úrade odbor katastrálny
V. S. W. (nie je poručiteľ evidovaný na predmetných listoch vlastníctva)

IV. U r č u j e , že žalobca je vlastníkom pohľadávky voči Okresnému úradu odbor pozemkový,

poľnohospodárstva a lesného hospodárstva v Q. titulom rozhodnutia č. XXXX/XX-Dr Ne o náhrade
pozemku za odňatie nehnuteľného majetku (v kat. úz. Q. vložka XXX parcela XXXX/X - roľa o výmere
3273 m2).

V. P r i z n á v a žalobcovi voči žalovaným v 1./ a 2./ rade náhradu trov konania v plnom rozsahu, o

výške ktorých rozhodne súd uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

3. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa ust. § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku, § 473
ods. 1 a § 485 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 10 zákona č. 268/1949 Zb. o matrikách, § 19 ods. 1
predmetného zákona.

4. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie skutkovo odôvodnil tým, že v konaní bolo preukázané, že
žalobca je syn nebohého F. M., nar. XX.XX.XXXX, zomrelého XX.XX.XXXX. Súd mal preukázané, že
žalobca pochádza z mimomanželského vzťahu, pričom F. M. otcovstvo k mal. žalobcovi uznal dňa
XX.XX.XXXXvkonaníOkresnéhosúduPopradsp.zn.NcXXX/XXXX.VkonaníOkresnéhosúduPoprad

sp. zn. P XX/XXXX súd rozhodoval o zverení mal. žalobcu do osobnej starostlivosti matke a určil otcovi
F. M. vyživovaciu povinnosť voči mal. žalobcovi. Otcovstvo F. M. k žalobcovi vyplýva i z rodného listu
žalobcu. Pokiaľ rodný list žalobcu neobsahuje údaj o rodnom čísle rodičov je zrejmé, že v zmysle
súčasnej právnej úpravy § 19 ods. 1 písm. e) zákona 154/1994 Z.z. o matrikách, úradný výpis z knihy
narodení (rodný list) obsahuje i údaj o rodnom čísle rodičov. Podľa zákona 268/1949 Zb. o matrikách v

znení účinnom k dátumu narodenia žalobcu t. j. XX.XX.XXXX kniha narodení dieťaťa neobsahovala údaj
o rodných číslach rodičov, iba meno, priezvisko, dátum narodenia rodiča, povolanie a bydlisko rodičov.
I keby povinnosť uviesť údaj o rodných číslach rodičov v rodnom liste vyplývala zo zákona, neuvedenie
údaju by neznamenalo spochybnenie hodnovernosti údaju o rodičovi dieťaťa.5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil tak, že pasívna legitimácia žalovaných v 1. a 2. rade vyplýva
z pripojeného dedičského rozhodnutia vo veci sp. zn. 9D 84/2016, keď žalovaní v 1. a 2. rade nadobudli

dedením majetok po poručiteľovi F. M.. Z prostriedkov procesného útoku bolo preukázané, že k dedeniu
mal byť povolaný žalobca ako zákonný dedič v tzv. prvej dedičskej skupine podľa § 473 ods. 1
Občianskeho zákonníka, ako jediné dieťa neb. F. M.. Žalovaní v 1. a 2. rade boli povolaní k dedeniu
ako dedičia podľa tzv. tretej dedičskej skupiny. Dedenie zo zákona v prvej skupine má prednosť pred
dedenímvďalšíchdedičskýchskupinách.Predmetomžalobnéhonávrhujemajetokvyplývajúcizobsahu

dedičského rozhodnutia vo veci sp. zn. 9D 84/2016, teda okruh vecí patriacich poručiteľovi ku dňu smrti
nebol sporný. Po prejednaní dedičstva bolo zistené a preukázané, že oprávneným dedičom po nebohom
F. M. je žalobca, preto je dôvodné vydanie dedičstva žalovaným v 1. a 2. rade v prospech žalobcu. Na
základe uvedených skutočností v súlade s citovanou právnou úpravou súd rozhodol tak, ako je uvedené
venunciáterozsudku.Súdzamietolnávrhynadoplneniedokazovaniaznaleckýmdokazovanímzodboru
genetiky analýzou DNA i návrh na výsluch svedkov Z. M. a L. Z., keď vykonanie týchto dôkazov je

nehospodárne a nie je potrebné pre právne posúdenie veci. Navyše znalecké dokazovanie z odboru
genetiky analýzou DNA vykonané po smrti F. M. podľa názoru súdu ani nie je reálne možné.

6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, keď posúdil, že žalobca bol v konaní úspešnou stranou sporu s tým, že o výške trov konania

súd rozhodne uznesením po právoplatnosti rozsudku.

7. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote podali včas odvolanie žalovaní
v 1. a v 2. rade. Žalovaný v 2. rade svoje odvolanie odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. c), písm. d), písm.
f) a písm. h) Civilného sporového poriadku. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak,

že žalobu zamietne a prizná žalovanému v 2. rade voči žalobcovi plnú náhradu trov konania. Podľa
názoru žalovaného v 2. rade, spôsob uplatnenia tvrdeného práva žalobcu na vydanie dedičstva formou
žaloby na určenie vlastníckeho práva je neprípustný, nakoľko je v rozpore s ust. § 485 Občianskeho
zákonníka, ako aj v zmysle ust. § 137 Civilného sporového poriadku a už len z tohto dôvodu malo dôjsť
k zamietnutiu takto formulovanej žaloby žalobcu. Oprávnený dedič sa môže domáhať ochrany svojho

práva na dedičstvo len spôsobom a za podmienok stanovených v ust. § 485 Občianskeho zákonníka.
Podľa predmetného ustanovenia Občianskeho zákonníka, ak sa po prejednaní dedičstva zistí, že
oprávnenýmdedičomjeniektoiný,jepovinnýten,ktodedičstvonadobudol,vydaťoprávnenémudedičovi
majetok, ktorý z dedičstva má, podľa zásad o bezdôvodnom obohatení tak, aby nemal majetkový
prospech na ujmu pravého dediča. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že žaloba na ochranu

oprávneného dediča je osobitným typom reivindikačnej žaloby, ktorá je obdobou žaloby na vydanie
bezdôvodného obohatenia, ako to jasne vyplýva z tohto zákonného ustanovenia, ktoré určuje, že nárok
oprávneného dediča má byť vyporiadaný podľa zásad o bezdôvodnom obohatení. Z vyššie uvedeného
je zrejmé, že žaloba na ochranu oprávneného dediča môže smerovať len k vydaniu dedičstva, resp.
jeho časti podľa dedičského podielu, avšak nie na určenie vlastníckeho práva, čo vylučuje samotné

ust. § 485 ods. 1 Občianskeho zákonníka s prihliadnutím na predmetné zákonné ustanovenie. Z týchto
dôvodov žalovaný v 2. rade nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že v prípade, ak predmetom
konania majú byť nehnuteľnosti, možno žalobu formulovať aj ako žalobu na určenie vlastníctva k
nehnuteľnosti, keďže s ohľadom na osobitný charakter žaloby na ochranu oprávneného dediča, ktorá
je obdobou žaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia, takýto petit nie je prípustný ani vo vzťahu

k nehnuteľnostiam. Súd prvej inštancie navyše nevzal do úvahy, že predmetom dedenia v zmysle
platnej právnej úpravy nie je len majetok ako aktíva, ale aj dlhy poručiteľa, a to pasíva, a preto žaloba
na vydanie dedičstva musí obsahovať aj vyporiadanie dlhov poručiteľa, nakoľko nie je prípustné, aby
oprávnenému dedičovi pripadol majetok poručiteľa, ale dlhy prejednané v predchádzajúcom dedičskom
konaní zostali pôvodným dedičom. Zároveň súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevysvetlil, prečo

pripustil určovací petit vo vzťahu k pohľadávke, ktorá bola taktiež predmetom dedičstva a vo vzťahu, ku
ktorej rozhodne nemožno vzťahovať jeho závery o potrebe zápisu do katastra nehnuteľností, keďže sa
nejedná o nehnuteľnosť. Vo vzťahu k určeniu vlastníckeho práva k pohľadávke bol preto petit žaloby
rozhodne neprípustný a nebolo možné mu vyhovieť. Tieto závery podporuje aj procesnoprávna úprava
jednotlivých typov žalôb podľa ust. § 137 CSP, ktorá je jasne založená na preferencii žalôb na plnenie

vo vzťahu k určovacím žalobám. Rovnako je vylúčená žaloba na určenie právnej skutočnosti, ktorá
je podľa ust. § 137 písm. d) CSP prípustná len, ak to vyplýva z osobitného predpisu, čo nie je tento
prípad. Súd si nesprávne osvojil závery rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 9Co/300/2011,
a to z toho dôvodu, že tento vychádza ešte z predchádzajúcej právnej úpravy Občianskeho súdnehoporiadku a nie z Civilného súdneho poriadku, preto logicky ani nezohľadňuje novú koncepciu typov žalôb
v zmysle vyššie citovaného ustanovenia CSP žalovaným v 2. rade. Navyše sa zjavne jedná o názor
ojedinelý, nakoľko z ustálenej rozhodovacej praxe je zrejmé, že aj v prípade, ak predmetom dedenia boli

nehnuteľnosti, žaloba na ochranu oprávneného dediča vždy smerovala k ich vydaniu. V tomto poukázal
na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/62/2015, rozsudok Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 6CoD/29/2013 a Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Co/24/2017. Vzhľadom na tieto skutočnosti,
podľa názoru žalovaného v 2. rade, určovacia žaloba žalobcu nie je prípustná, nakoľko nerešpektuje
spôsob uplatnenia ochrany oprávneného dediča podľa osobitnej právnej úpravy uvedenej v ust. § 485

Občianskeho zákonníka. Zároveň druhou podstatnou skutočnosťou je, že žaloba žalobcu je nesprávna
a zmätočná, pretože žalobca sa domáha určenia vlastníckeho práva k neexistujúcim spoluvlastníckym
podielom na nehnuteľnostiach, v dôsledku čoho je aj rozsudok súdu prvej inštancie nevykonateľný a
nespôsobilý na zápis v katastri nehnuteľností. Žalobca sa v žalobe domáhal určenia vlastníckeho práva k
spoluvlastníckemupodieluzapísanémupodBXXXvovýške2/10305kcelkunaLVč.XXXX,vkat.úz.A.,
obec A., vo vzťahu v žalobe označeným pozemkom. Z výpisu z LV č. XXXX, kat. úz. A., ktorý bol prílohou

žaloby je však zrejmé, že pod položkou B XXX nie je na danom LV zapísaný žiaden spoluvlastnícky
podiel. Žaloba z tohto dôvodu v tejto časti smeruje k určeniu vlastníckeho práva k neexistujúcemu
spoluvlastníckemu podielu, čo nemožno považovať za riadne uplatnenie práva oprávneného dediča aj
v prípade, ak by určovacia žaloba bola prípustná. Súd prvej inštancie zároveň rozhodol v rozpore so
zásadou ne ultra petitum, nakoľko do výroku zahrnul aj pozemky, ku ktorým žalobca v žalobe o určenie

vlastníckeho práva nežiadal alebo ich označil nesprávnym spôsobom, napr. parcela CKN č. XXXX/
XX a parc. č. XXXX/XXX, čo je samozrejme neprípustné. Rovnako nesprávne si žalobca uplatnil svoj
nárok oprávneného dediča aj vo vzťahu k spoluvlastníckemu podielu na nehnuteľnostiach zapísaných
na LV č. XXXX, kat. úz. A. a na LV č. XXX, kat. úz. D., nakoľko žalobou uplatnený spoluvlastnícky
podiel zapísaný na LV č. XXXX pod B XX ani spoluvlastnícky podiel zapísaný na LV č. XXX v čase

podania žaloby, ani v čase rozhodnutia súdu neexistoval. Pokiaľ sa týka spoluvlastníckeho podielu na
nehnuteľnostiach zapísaných na LV č. XXX, kat. úz. P., žiaden list vlastníctva s týmto číslom podľa
údajov katastra nehnuteľností neexistuje a z tohto dôvodu je napadnutý rozsudok aj v tejto časti úplne
nevykonateľný. Čo sa týka ďalších spoluvlastníckych podielov na nehnuteľnostiach zapísaných na LV
č. XXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX a XXXX v kat. úz. A. a na LV č. XXX, XXX a XXX v kat. úz. M., na

ktorých poručiteľ ani nikdy nebol evidovaný a tu je žalobcom požadovaný návrh na určenie vlastníckeho
práva úplne neprípustný a neurčitý, keďže žalobca sa nemôže domáhať určenia vlastníckeho práva k
spoluvlastníckym podielom, vo vzťahu ku ktorým poručiteľ ani nebol zapísaný ako ich spoluvlastník,
navyše bez akejkoľvek konkretizácie. Súd prvej inštancie tak tieto zásadné nedostatky žaloby vôbec
neriešil a údaje z predložených listov vlastníctva vôbec nebral do úvahy, v dôsledku čoho dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a konanie tak zaťažil závažnými
vadami, ktoré spôsobujú nesprávnosť napadnutého rozsudku aj v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. f)
a písm. d) CSP. Zároveň sa žalobca podanou žalobou domáhal vlastníctva pohľadávky vo väčšom
rozsahu, ako to vyplývalo z dedičského konania sp. zn. 9D/84/2016. Žalovaný v 2. rade nesúhlasil ani
so závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k preukázaniu skutočnosti, že nebohý poručiteľ F. M. bol

otcom žalobcu, keďže tieto závery súdu považuje za nepodložené a minimálne predčasné. Primárnym
dôkazom preukazujúcim skutočnosť, kto je otcom dieťaťa, je rodný list, avšak len za predpokladu, že
obsahuje všetky náležitosti, na základe ktorých sa stáva verejnou listinou. Žalobca v tejto súvislosti síce
predložil rodný list s dátumom vydania 01.08.2018, avšak tento neobsahoval zákonné náležitosti podľa
súčasne platnej právnej úpravy ani podľa právnej úpravy platnej v čase narodenia žalobcu. Absencia

zákonných náležitosti rodného listu preto spôsobuje, že ho nemožno považovať za verejnú listinu, teda
ani za hodnoverný dôkaz preukazujúci otcovstvo neb. F. M.. Túto skutočnosť nepreukazuje ani rozsudok
Okresného súdu Poprad sp. zn. P/26/1979, ktorý obsahuje len výkon práv a povinností k mal. žalobcovi,
avšak nie určenie, či uznanie otcovstva. V situácii, keď žalobca mal pochádzať z mimomanželského
zväzku a rodný list pre absenciu zákonných údajov nemožno považovať za hodnoverný doklad, jediným

hodnoverným dôkazom preukazujúcim otcovstvo poručiteľa mohla byť listina o uznaní otcovstva alebo
súdne konanie a rozhodnutie o určení otcovstva. Žalobca sa v tejto súvislosti odvolával na rozsudok
OkresnéhosúduPopradsp.zn.Nc/132/1978,tentorozsudokvšaksúduprvejinštancienikdynepredložil.
Žalovaný v 2. rade zároveň z opatrnosti podal odvolanie aj voči II. výroku napadnutého rozsudku, i keď
sa tento výrok priamo týka žalovaného v 1. rade, avšak s ohľadom na to, že pôvodné dedičské konanie

skončilo schválením dedičskej dohody, žalovaný v 2. rade má za to, že sa jedná o vzájomne prepojené
výroky, ohľadom ktorých nemožno rozhodovať samostatne. Zároveň žiadal, aby odvolací súd podľa §
388 CSP napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamieta a priznáva žalovanému v 2. rade voči
žalobcovi plnú náhradu trov prvostupňového konania a zároveň konania pred súdom prvej inštancie,resp. navrhol, aby odvolací súd vec zrušil a podľa § 391 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

8.Žalovanýv1.radesvojeodvolanieodôvodniltým,žerozsudoknapadávzmysleust.§365ods.1písm.
b), d), e), f) a h) CSP, pričom súd prvej inštancie vydal rozsudok, ktorý je nepreskúmateľný, bol vydaný
na základe nevykonania navrhnutých dôkazov, súd v tomto rozhodnutí dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil
dvoma vetami v bode č. 26 odôvodnenia napádaného rozsudku, aby následne len skonštatoval, že

dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Takéto odôvodnenie rozsudku nezodpovedá zásadám riadneho
a dostatočného odôvodnenia rozhodnutia v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolacie dôvody sú
dané aj tým, že súd sa nevysporiadal s prostriedkami procesnej obrany žalovaného v 1. rade v jeho
vyjadrení k žalobe, kde žalovaný v 1. rade okrem iného namietal, že v zmysle súčasnej platnej právnej
úpravy § 137 Civilného sporového poriadku sa daný typ žaloby nepripúšťa, nakoľko sa nejedná o
určovaciu žalobu, ale o žalobu o určení právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d) Civilného sporového

poriadku. Taká žaloba je však prípustná len vtedy, ak to vyplýva z osobitného predpisu, pričom v danom
prípade žaloba žalobcu procesne prípustná v zmysle súčasnej právnej úpravy nie je. Namietal takisto
nesprávnosť petitu, ktorý žalobca formuloval v zmysle, že žalobca je vlastníkom nehnuteľností, takýto
petit však nie je prípustný v žalobe o vydanie dedičstva, keďže prejudikuje rozhodnutie dedičského súdu.
Oprávnenie rozhodnúť kto je dedičom a v akom podiele nadobúda dedičstvo je oprávnený jedine súd,

resp. notár v dedičskom konaní ako forme civilného mimosporového konania, a nie súd v sporovom
konaní. Nesprávne znenie petitu je takým nedostatkom žaloby, ktorý sám o sebe spôsobuje to, že
súd bez skúmaní ďalších okolností musí žalobu zamietnuť. Svoje tvrdenie o nesprávnom právnom
posúdení veci žalovaný v 1. rade dokladal aj právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky,
a to konkrétne uznesením sp. zn. IV. ÚS 404/2013 - 12 zo dňa 26.06.2013.. Z citovaného uznesenia

Ústavného súdu SR vyplýva, že tento sa stotožnil s právnym názorom okresného súdu, krajského súdu
i Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci, že žaloba, tzv. opomenutého dediča podľa ust.
§ 485 Občianskeho zákonníka, musí mať petit znejúci, že vec patrí do dedičstva a nie petit o určení
vlastníckeho práva, teda, že žalobca je vlastníkom veci. Tento právny názor Ústavného súdu SR zároveň
zahŕňa aj to, že takýto nedostatok žalobného petitu má za následok zamietnutie žaloby len z dôvodu

zle formulovaného petitu. Súd prvej inštancie nerešpektoval tento právny názor. Z týchto skutočností
jednoznačne vyplýva, že žalobca svoj petit formuloval nesprávne a súd vyhovením takémuto petitu
porušil zákon a vec nesprávne právne posúdil. Zároveň vznikla paradoxná situácia, keď žalobca sa
domáha vydania dedičstva po poručiteľovi, ktorého meno nie je spomenuté v žiadnom výroku rozsudku,
čiže aj z tejto skutočnosti je zrejmé, že výroky súdu prvej inštancie sú nesprávne a nezákonné a po

formálnej stránke vo vzťahu k vydaniu dedičstva po konkrétnom poručiteľovi aj nevykonateľné. Súd prvej
inštancie sa touto relevantnou obranou v odôvodnení svojho rozhodnutia absolútne nezaoberal a nedal
na ňu ani žiadnu odpoveď. Z tohto dôvodu napádané rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov z pohľadu posúdenia rozhodujúcej argumentácie strán sporu. Žalobcom predložené dôkazy
zároveň v žiadnom prípade nemôžu viesť k jednoznačnému záveru, že žalobca je synom F. M.. Zároveň

odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP je daný tým, že súd odmietol vykonať dôkaz znaleckým
posudkom, a to testom DNA matky žalobcu, poručiteľa a žalobcu a výsluchom svedka W. A., pričom
tieto skutočnosti mali preukázať, či žalobca je synom poručiteľa F. M.. Nevykonaním týchto dôkazov
súd dospel k nesprávnemu skutkovému záveru, že žalobca je synom poručiteľa F. M.. Žalovaný v 1.
rade zároveň uviedol, že žalobca sa nikdy počas života poručiteľa o tohto nezaujímal, nikdy ho dokonca

ani nekontaktoval a tieto skutočnosti znamenajú, že aj keby žalobca bol synom poručiteľa, tak takýmto
svojím konaním hrubým spôsobom porušil dobré mravy. Súd prvej inštancie sa rovnako nezaoberal a
ani sa nevysporiadal s obranou žalovaného v 1. rade o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. Z obsahu
dedičského spisu totiž vyplýva, že účastníkmi dedičského konania boli X. M. a Z. R., netere neb. F. M.,
ktoré by pre úspech žaloby žalobcu nevyhnutne mali byť aj stranou v konaní o vydanie dedičstva. K tejto

obrane žalovaného súd prvej inštancie nezaujal žiadne stanovisko, čo robí jeho rozhodnutie v tomto
smere opätovne nepreskúmateľné a trpiace vadami § 365 ods. 1 písm. b) a písm. d) Civilného sporového
poriadku. V tomto smere je teda rozsudok nezákonný aj z titulu nedostatku pasívnej legitimácie a
žalovanými mali byť aj X. M. a Q. M.. Žalovaný v 1. rade v závere svojho odvolania poukázal aj
na zmätočnosť rozsudku, ktorá spočíva v nesprávnom označení pozemkov, veľkosti spoluvlastníckych

podielov oproti údajom uvedeným v katastrálnom operáte. Z tohto dôvodu žalovaný v 1. rade navrhol,
aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, rozsudok v celom rozsahu zamietne, alebo
aby zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.9. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných uviedol, že podľa jeho názoru súd prvej inštancie
dospel k správnym skutkovým a právnym zisteniam, správne vyhodnotil dôkazy predložené a vykonané
v prvostupňovom konaní a správne rozhodol vo veci samej. V tomto poukázal na uznesenie Ústavného

súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.03.20005 sp. zn. II. ÚS/78/05. Zároveň zastáva právny názor, že
rozsudok súdu prvej inštancie je preskúmateľný. Ohľadom žaloby oprávneného dediča, podľa názoru
žalobcu platí, že ak je predmetom ochrany právo k nehnuteľnosti zapísanej v katastri nehnuteľností,
možno žalovať na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti tak, aby rozhodnutie súdu mohlo byť
podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností. V prípade žaloby oprávneného dediča

ideoosobitnúžalobu,ktorámáoporuvustanoveniachhmotnéhopráva.Podľanázoružalobcu,rozsudok
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/300/2011 zo dňa 03.05.2012 a rozsudok Najvyššieho súdu
Českej republiky sp. zn. 3Cdo/59/2002 je aplikovateľný aj v prípade novej právnej úpravy Civilného
sporového poriadku. Zároveň mal za to, že petit ohľadne pohľadávky vzhľadom na to, že predmetom
tejto žaloby je aj vyporiadanie iných práv a povinností, je správny. Zároveň zastával právny názor, že
žalobca vyvrátil právnu domnienku subjektívneho dedičského práva žalovaných. Žalobca relevantnými

dôkazmi preukázal, že je biologickým synom neb. F. M.. V rozsudku Okresného súdu Poprad pod bodom
18. súd prvej inštancie zistil, že pred konaním P 26/1979 bolo vedené konanie Nc/132/1978, v ktorom
dňa 26.01.1979 F. M. uznal otcovstvo k mal. X. A., nar. XX.XX.XXXX. Zároveň žalobca poukázal na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/13/2009 z 24.10.2010, v zmysle ktorého
ten, kto spochybňuje pravdivosť verejnej listiny, nesie dôkazné bremeno a musí vierohodne dokázať, že

uvádzané údaje a skutočnosti nie sú pravdivé. Inak nie je možné zbaviť verejnú listinu jej dôkaznej sily.
Žalobca zastáva názor, že pravdivosť verejnej listiny, a to rodného listu žalobcu, nie je argumentáciou
žalovaného v 2. rade spochybnená. Žalovaný v 2. rade v odvolaní nepreukázal, že uvádzané údaje a
skutočnosti v rodnom liste žalobcu nie sú pravdivé. Poukazuje iba na chýbajúce náležitosti rodného listu.
Rovnako zastával názor, že okruh žalovaných je určený správne a poukázal na uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/21/2010 zo 14.09.2011 a 3Cdo/192/2004.

10. Žalovaný v 1. rade podal písomnú odvolaciu repliku, v ktorej uviedol, že trvá na tom, že žalobca
nesprávne formuloval žalobný petit a súd na základe tohto vydal nezákonný rozsudok. V konaní
postavených hmotnoprávne na § 485 Občianskeho zákonníka má oprávnený dedič právo na vydanie

majetku podľa zásad o bezdôvodnom obohatení, a to proti tomu, kto dedičstvo nadobudol. Formulácia
žalobného petitu v takom prípade musí znieť, že žalovaný je povinný do dedičstva vydať určitú vec, a
to či už hnuteľnú alebo nehnuteľnú. Judikatúra súdov Českej republiky nie je v Slovenskej republike
aplikovateľná, a to najmä v prípade, ak judikatúra slovenských súdov je odlišná. V tomto smere žalovaný
opätovne preukázal uznesenie Ústavného súdu SR IV. ÚS/404/2013 - 12 v spojení s uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 5Cdo/185/2011, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Žiline
10Co/13/2011 a v spojení s rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín 5C/107/2010. Žalobca nikdy nebol
vlastníkom predmetného bytu č. XX, zapísaného na LV č. XXXX v obci katastrálne územie Q., a teda
nemôže tvrdiť a žiadať, že je teraz vlastníkom bytu, keďže vlastníkom bytu bol v minulosti poručiteľ a
žalobca má právo žiadať len o vydanie tohto bytu do dedičstva. Civilný súd v sporovom konaní nemôže

suplovať rozhodnutie dedičského súdu v mimosporovom konaní. Žalovaný v 1. rade naďalej nesúhlasil
s tým, že žalobca vyvrátil právnu domnienku subjektívneho dedičského práva žalovaných. Predložený
rodný list žalobcu nie je perfektnou verejnou listinou, lebo neobsahuje rodné čísla rodičov a dieťaťa a
takisto nebol v konaní predložený rozsudok Okresného súdu Poprad sp. zn. Nc/132/1998, ktorý by mal
určiť otcovstvo poručiteľa k žalobcovi. Čo sa týka vecnej legitimácie, žalovaný v 1. rade naďalej trval na

tom, že konanie trpí nedostatkom pasívnej vecnej legitimácie, keďže žalovanými neboli ďalší dedičia,
a to X. M. a Q. M.. Žalobca túto skutočnosť nevyvrátil citovaným uznesením Najvyššieho súdu sp. zn.
7Cdo/21/2010 a ani rozsudkom Najvyššieho súdu SR 3Cdo/192/2004, ktoré zjavne s prejednávanou
vecou nesúvisia.

11. Žalovaný v 2. rade podal písomnú odvolaciu repliku, v ktorej uviedol, že naďalej trvá na tom, že
spôsob uplatnenia tvrdeného práva žalobcu na vydanie dedičstva formou žaloby o určenie vlastníckeho
práva nie je prípustný. Osoba, ktorá sa považuje za opomenutého oprávneného dediča sa môže
domáhať ochrany svojho práva a dedičstva len spôsobom a za podmienok stanovených v ust. § 485
Občianskeho zákonníka. K tomuto záveru je nutné dospieť aj na základe systematického výkladu ust.

§ 485 Občianskeho zákonníka, ktorý výslovne stanovuje, že vydania dedičstva sa možno domáhať
len podľa zásad o vydaní bezdôvodnom obohatenia. Pokiaľ žalobca opakovane poukazuje na závery
rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/300/2011 zo dňa 03.05.2012, ktoré pripúšťajú žalovať
na určenie vlastníckeho práva vo vzťahu k nehnuteľnostiam, žalovaný v 2. rade trvá na tom, žetieto závery nereflektujú súčasnú platnú systematiku a prípustnosť určovacích žalôb podľa Civilného
sporového poriadku, keď navyše sa jedná o zjavne ojedinelý názor s prihliadnutím na prevažujúcu
judikatúru, a to rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/62/2015 zo dňa 26.01.2016, rozsudok

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6CoD/29/2013 zo dňa 30.06.2014, uznesenie Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 2Co/24/2017 zo dňa 23.10.2017. Tieto závery sa týkajú výlučne nehnuteľností
a žiadnym spôsobom sa netýkajú pohľadávok, ktoré sú súčasťou dedičstva, vo vzťahu ku ktorým
rozhodne nemožno žalovať o určenie vlastníckeho práva k pohľadávke. Navyše žalobca žiadnym
spôsobom neozrejmil, z akého dôvodu sa podanou žalobou domáhal vlastníctva pohľadávky vo väčšom

rozsahu, ako to vyplývalo z dedičského uznesenia Okresného súdu Poprad sp. zn. 9D/84/2016 zo dňa
23.01.2017, z ktorého je zrejmé, že predmetom dedičstva po poručiteľovi bola pohľadávka poručiteľa len
v rozsahu 1- ice tejto pohľadávky a nie celá pohľadávka tak, ako to žiadal určiť žalobca. Naďalej žalovaný
v 2. rade trval na svojom tvrdení, že výroková časť rozhodnutia súdu prvej inštancie obsahuje určenie
vlastníckeho práva k neexistujúcim spoluvlastníckym podielom na nehnuteľnostiach. Rovnako tak trval
na svojom tvrdení, že súd nemôže vo veci rozhodovať v rozpore so zásadou ne ultra petitum a do výroku

zahrnúť aj pozemky, ku ktorým žalobca v žalobe o určenie vlastníckeho práva sa vôbec nedomáhal, čo
je rozhodne v civilnom sporovom konaní neprípustné. K dôkaznému bremenu a argumentácii žalobcu
týkajúcej sa verejných listín, žalovaný v 2. rade uviedol, že rodný list predložený žalobcom atribúty
verejnej listiny rozhodne nespĺňa, keďže žalobcom predložený rodný list s dátumom vydania 01.08.2018
neobsahuje zákonné náležitosti podľa súčasnej platnej právnej úpravy ani podľa právnej úpravy platnej v

čase narodenia žalobcu. Z tohto dôvodu vo vzťahu k nemu nemožno uplatňovať domnienku prezumpcie
správnosti verejných listín, ani ho považovať za hodnoverný dôkaz na preukázanie údajného dedičského
nároku žalobcu titulom jeho vzťahu k poručiteľovi.

12. Sporové strany písomné odvolacie dupliky vo veci nepodali.

13. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“), vzhľadom na včas podané odvolanie
preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z
ust. § 379 a nasl. CSP, a to bez nariadenia pojednávania (§ 380 CSP a contrario) a dospel k záveru, že

odvolanie žalovaného v 1., ako aj žalovaného v 2. rade je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie
je potrebné zrušiť.

14. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie

odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

15. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s

namietaným nesprávnym zistením skutkového stavu a nesprávnym právnym zistením, teda, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

16.Knámietkenesprávnychskutkovýchzisteníodvolacísúdpoznamenáva,žedokazovaniejeprocesný
postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom
zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých
súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne

aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu,
ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania,
pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je
významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena,
ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS

SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže
bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesnéúkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje
svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatnenie, prípadne štádia civilného procesu.

17. K námietke nesprávneho právneho posúdenia odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010).

18. Odvolací súd všetky vznesené odvolacie námietky, či už žalovaného v 1. alebo v 2. rade považuje
za dôvodné. V prvom rade súd prvej inštancie žiadnym spôsobom vo svojom rozhodnutí nevysvetlil,
prečo pripustil určovací petit vo vzťahu k prejednávaným nehnuteľnostiam a už vôbec nie, prečo

ho pripustil vo vzťahu k samotnej pohľadávke. Z jednotlivých výpisov listov vlastníctva v porovnaní
s výrokovou časťou rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, že súd priznal vlastnícke právo k
neexistujúcim spoluvlastníckym podielom na nehnuteľnostiach, v dôsledku čoho rozhodnutie súdu prvej
inštancie je nevykonateľné a nespôsobilé na zápis v katastri nehnuteľností. Súd prvej inštancie zároveň
rozhodol aj v rozpore so zásadou ne ultra petitum, nakoľko do výroku svojho rozhodnutia zahrnul aj

pozemky, ku ktorým žalobca v žalobe o určenie vlastníckeho práva vôbec nežiadal. Súd prvej inštancie
konštatoval, že dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, pričom svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil, a
toto nezodpovedá zásadám riadneho a dostatočného odôvodnenia rozhodnutia v zmysle ust. § 220 ods.
2 Civilného sporového poriadku. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí nedal odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom žaloby, čím spôsobil, že jeho rozhodnutie

je v tomto smere nepreskúmateľné.

19. Uvedené platí aj o závere súdu prvej inštancie, keď dospel k skutkovému záveru, že žalobca je
biologickým synom neb. F. M.. Predmetná odvolacia námietka bola vznesená už pred súdom prvej
inštancie, keď žalovaní namietali, že podľa ich názoru jedine rozhodnutie súdu o určení alebo uznaní

otcovstva môže takúto skutočnosť preukázať.

20. Súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí riadne nezaoberal ani námietkou žalovaných o
uplatnení pohľadávky vo väčšom rozsahu, ako to vyplývalo z dedičského konania v ktorom vydané
uznesenie zo dňa 23.01.2019 pod sp. zn. 9D/847/2016, keď podľa názoru žalovaných predmetom

dedičstva bola iba 1 predmetnej pohľadávky.

21. Rovnako sa súd prvej inštancie nezaoberal ani nevyporiadal s argumentáciou žalovaného v 1. rade v
podobe prostriedku procesnej obrany predstavujúcej vyjadrenie žalovaného v 1. rade k samotnej žalobe,
že daný typ žaloby je neprípustný, nakoľko sa nejedná o určovaciu žalobu, ale o žalobu o určení právnej

skutočnosti podľa § 137 písm. d) Civilného sporového poriadku, pričom v zmysle súčasnej právnej
úpravy takáto žaloba prípustná nie je. Rovnako sa nevysporiadal s právnym názorom Ústavného súdu
Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. IV. ÚS 404/2013 - 12 zo dňa 26.06.2013, na ktoré žalovaný v
1. rade poukázal. Súd prvej inštancie sa teda žiadnym spôsobom nezaoberal a ani sa nevysporiadal s
obranou žalovaného v 1. rade o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie.

22. Z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie je zmätočný, keď vo svojej výrokovej
časti vychádza z nesprávneho označenia pozemkov, ich veľkosti a spoluvlastníckych podielov, oproti
údajomuvedenýmvkatastrálnomoperáte, nezaoberásanámietkoužalovanýchouplatnenípohľadávky
vo väčšom rozsahu, ako to vyplývalo z dedičského konania a bez pripojenia ním uvádzaných spisov

dospel k skutkovému záveru, že žalobca je biologickým synom neb. F. M..

23. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 389
ods. 1 písm. c) CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

24. V ďalšom konaní bude povinnosťou súdu prvej inštancie zaoberať sa všetkými vznesenými
odvolacími námietkami žalovaných v 1. a 2. rade z ktorých väčšina už bola vznesená počas konania pred
súdom prvej inštancie a riadne sa s nimi vysporiadať. V prvom rade sa bude zaoberať judikatúrou súdov
Slovenskejrepubliky,naktorúžalovanív1.a2.radepoukazujúaposúdiprípustnosťpodaniapredmetnejžaloby v zmysle ust. § 137 Civilného sporového poriadku v kontexte ust. § 485 Občianskeho zákonníka.
V prípade prípustnosti takejto žaloby súd prvej inštancie sa bude zaoberať správnym označením
pozemkov a veľkostí spoluvlastníckych podielov tak, aby zodpovedali údajom uvedeným v katastrálnom

operáte. Rovnako bude povinnosťou súdu prvej inštancie vysporiadať sa s namietaným nedostatkom
pasívnej vecnej legitimácie tak, ako ju vzniesli žalovaní v 1. a 2. rade, námietkou žalovaných o uplatnení
pohľadávky vo väčšom rozsahu, ako to vyplývalo z dedičského konania s tým že zabezpečí pripojenie
spisu vedeného pod sp. zn. 9D/847/2016 a za účelom zistenia či žalobca je biologickým synom neb. F.
M. zabezpečí aj pripojenie spisov vedených pod sp. zn. P 26/1979 a NC 132/1978. Vyhodnotenie týchto

skutočností uvedie v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej tak, aby rozhodnutie zodpovedalo zásadám
riadneho a dostatočného odôvodnenia v zmysle ust. § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku

25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie v rozhodnutí
vo veci samej v zmysle ust. § 396 ods. 3 v spojení s ust. § 262 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku.

26. Ak bolo rozhodnutie zrušené, a ak vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej
inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu a je povinný dôsledne rešpektovať inštruktívnu
časť odôvodnenia odvolacieho súdu.

27. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).