Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, December 7, 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/65/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2117206229
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 12. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2117206229.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu
JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej vo veci žalobkyne: R. W., nar. X. V. XXXX, trvalo
bytom K.-D., ul. R. XXX/XX, zastúpenej advokátom: JUDr. Marek Letkovský, Legionárska 1/C, 831 04
Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 42261414, proti žalovanej: DIFFEWA s. r. o., Nám. Jozefa
Herdu 1/579, 917 01 Trnava, IČO: 47 498 561, zastúpenej splnomocnenkyňou: PETKOV & Co s. r. o.,

Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 50 430 742, o zaplatenie 3.000 eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 25. mája 2020 č. k.
32C/26/2017-157, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec vracia súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobný návrh zamietol; II. žalovanej priznal nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 40a, § 49a, § 50a, §
451 ods. 1 a 2, § 457, § 588 O. z. (zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších
predpisov); § 137, § 151 ods. 1 a 2, § 153 ods. 1 až 3, § 180, § 191 ods. 1 CSP (zákona č. 160/2015
Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov).
Vecne dôvodil, že žalobkyňa sa žalobou zo 6.3.2017, doručenou súdu 10.3.2017, domáhala vydania

rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 3.000 eur s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 3.000 eur od 11.2.2017 do zaplatenia a nahradiť trovy konania. Žalobu
odôvodnila tým, že si prostredníctvom inzertného internetového portálu vyhľadala ponuku žalovanej
na predaj rodinného domu žalovanej v A., zapísaného na LV č.XXXX pre k. ú. A. ako rodinný dom
so súpisným číslom XXXX, ktorý žalovaná ponúkala na predaj v spolupráci s realitnými kanceláriami
spolu s priľahlými pozemkami evidovanými na rovnakom LV. Žalobkyňa po obhliadke dňa 23.1.2017,

kedy jej bolo zo strany realitnej kancelárie oznámené, že o dom je veľký záujem a je potrebné si ho
čo najskôr rezervovať, s cieľom dom následne kúpiť, podpísala zmluvu o budúcej zmluve na kúpu
nehnuteľnosti so žalovanou a zložila na bankový účet žalovanej sumu 3.000 eur ako depozit, ktorý
mal slúžiť ako zábezpeka, že žalobkyňa uzavrie zmluvu v lehote do 25.2.2017 a žalovaná nebude
ponúkať dom iným záujemcom. Až následne sa žalobkyňa vlastným zisťovaním dozvedela, že na
pozemkoch zapísaných na LV č. XXXX sa nachádzajú aj stavby, ktoré tam nie sú zapísané, hoci

tam zapísané majú byť, ako aj ďalšie nezrovnalostí: na pozemku parc. reg. „C“ č. 2772/29, druh
pozemku: orná pôda, sú postavené stavby nezapísané na LV, jeden je bazén, druhý stavba, na ktorej
realizáciu bolo potrebné stavebné povolenie, uvedené by znamenalo dodatočné náklady pre kupujúcu,
súvisiace s vyňatím z pôdneho fondu, zmenou účelu, dodatočným stavebným povolením. Žalobkyni
nebol tiež pred podpisom zmluvy poskytnutý energetický certifikát. O týchto právnych vadách žalobkyňa
nebola pred podpisom zmluvy informovaná, z formulácie článku III. kúpnej zmluvy, ktorej znenie bolo

inkorporované do zmluvy o budúcej zmluve, žalobkyňa nadobudla presvedčenie, že dom nemá právne
ani faktické vady. Keďže žalobkyňa mala zámer financovať kúpu domu prostredníctvom hypotekárnehoúveru, oslovila po podpísaní zmluvy o budúcej zmluve viacerých znalcov so žiadosťou o vypracovanie
znaleckého posudku, ktorý mal byť predložený banke ako podklad k žiadosti o poskytnutie úveru,
niekoľko znalcov jej odmietlo vypracovanie znaleckého posudku pre právne vady domu, najmä pre

skutočnosť, že na pozemku druhu orná pôda sa nachádzajú stavby. Následne žalobkyňa požiadala
o pomoc advokáta, ktorý vec posúdil, že ak žalobkyňa pred podpisom zmluvy nebola informovaná o
právnych vadách domu, konala pri uzatváraní zmluvy o budúcej zmluve v omyle, rozsah omylu je pritom
taký, že možno dôvodne usudzovať, že ak by žalobkyňa o vadách domu vedela vopred pred podpísaním
zmluvy, zmluvu by vôbec neuzavrela, čo zmluvu o budúcej zmluve robí absolútne neplatnou. K uzavretiu

zmluvy o budúcej zmluve, ktorej obsahom bol záväzok žalobkyne zaplatiť zálohu 3.000 eur a záväzok
uzavrieť v lehote do 25.2.2017 kúpnu zmluvu k domu, vôbec nedošlo. Žalobkyňa listinu podpísala s
vedomím, že o dom je veľký záujem a v presvedčení, že keby dom mal právne alebo faktické vady,
v listine by to bolo uvedené, z čoho žalobkyňa dôvodne usudzovala, že dom žiadne právne alebo
faktické vady nemá. Následne právny zástupca žalobkyne písomne informoval žalovanú o neexistencii
záväzku žalobkyne a vyzval žalovanú na zaplatenie sumy 3.000 eur na účet žalobkyne v lehote do

10.2.2017, žalovaná výzvu prevzala 9.2.2017. Žalobkyňa konala pri podpisovaní zmluvy dobromyseľne,
nakoľko žalovaná ako vlastník žalobkyňu o vadách domu vopred neinformovala, obsah podpísanej
listiny nenasvedčoval nezrovnalostiam, žalobkyňa nemala dôvod predpokladať, že žalovaná uvedené
skutočnosti zatajuje, najmä keď žalovaná bola zastúpená realitnou kanceláriou, na ktorej profesionalitu
sa žalobkyňa spoliehala. Žalovaná musela o právnych vadách vedieť minimálne v tom rozsahu, že na

pozemku C 2772/29, druh pozemku: orná pôda, ako aj sčasti na pozemku C 2772/24, druh pozemku:
zastavané plochy a nádvoria sú postavené stavby, ktoré nie sú zapísané na liste vlastníctva, čo sa
musela žalovaná dozvedieť najneskôr pri zápise jej vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti.
Nakoľko zo strany žalobkyne bola záloha vo výške 3.000 eur zaplatená z titulu neplatnej zmluvy, a teda
bez právneho dôvodu, došlo na strane žalovanej k bezdôvodnému obohateniu, ktoré je povinná vydať

žalobkyni ako oprávnenej osobe. Žalovaná do dnešného dňa nevrátila zálohu, žalobkyňa si preto od
uplynutia lehoty na zaplatenie sumy v zmysle jej výzvy uplatňuje aj zákonný úrok z omeškania vo výške
5 % ročne zo sumy 3.000 eur odo dňa 11.2.2017 do zaplatenia.
Žalovaná naopak Zmluvu o budúcej zmluve považuje za platnú, žalobkyňa bola predmet kúpy dňa
21.1.2017 za prítomnosti zamestnanca realitnej kancelárie p. Martiškovej obhliadnuť a so stavom

nehnuteľnosti sa riadne oboznámila. Poukázala na čl. III bod 1,2 kúpnej zmluvy, ktoré sú inkorporované
do ustanovenia č.l. III Zmluvy o budúcej zmluve, podľa ktorých žalobkyňa potvrdila, že pred uzatvorením
kúpnej zmluvy sa oboznámila so stavom nehnuteľnosti obhliadkou na mieste samom a vyhlásila, že
nehnuteľnosti kúpi v stave, v akom sa nachádzajú v čase predaja. Nárok žalobkyne na vydanie
bezdôvodného obohatenia vo výške 3.000 eur s prísl. považuje za nedôvodný. Žalobkyňa neprípustným

spôsobom spája a zmiešava na jednej strane okolnosti a skutočnosti podstatné pre platnosť zmluvy
o budúcej zmluve a na strane druhej okolnosti podstatné pre platnosť kúpnej zmluvy. Pre platnosť
zmluvy o budúcej kúpnej zmluve a pre platnosť samotnej kúpnej zmluvy sú stanovené odlišné podstatné
náležitosti. Pri zmluve o budúcej zmluve a pri kúpnej zmluve je odlišný aj okruh skutočností, o ktorých
jedna zmluvná strane môže uviesť do omylu druhú zmluvnú stranu. Žalobkyňa tvrdí existenciu omylu

na jej strane vo vzťahu k predmetu kúpy, a nie vo vzťahu k predmetu zmluvy o budúcej zmluve,
ktorým je prevzatie záväzku jednej alebo oboch zmluvných strán v budúcnosti uzatvoriť zmluvu. Konanie
žalobkyne u žalovanej vzbudzuje dojem, že žalobkyňa sa chce vyhnúť splneniu svojho záväzku z čl. II
zmluvy o budúcej zmluve, a síce uzatvoriť so žalovanou kúpnu zmluvu. Podľa žalovanej podstata sporu
spočíva na posúdení právnej otázky, či je zmluva o budúcej zmluve platná alebo je neplatná, je preto

potrebné vyriešiť ďalšiu otázku, či žalovaná uviedla alebo neuviedla žalobkyňu do omylu vo vzťahu k
podstatným náležitostiam zmluvy o budúcej zmluve. Žiadala žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie ustálil skutkový a právny stav veci: Medzi stranami sporu
bola 23.1.2017 uzatvorená Zmluva o uzavretí budúcej zmluvy na kúpu nehnuteľností (v ďalšom len
Zmluva). Z predloženej Zmluvy vyplýva, že žalobkyňa ako budúca kupujúca má záujem nadobudnúť

nehnuteľnosť špecifikovanú v zmluve vo výlučnom vlastníctve žalovanej ako budúcej predávajúcej, a
to najneskôr do 25.2.2017. Predmetom kúpy boli nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. 1009,
vedenom Okresným úradom Senec pre k.ú. A., a to: stavba rodinného domu, súp. číslo XXXX, parc.č.
2772/51, druh stavby 10, a pozemky parc.č. 2772/14, výmera 382 m2- zastavané plochy a nádvoria,
parc.č.2772/24,výmera46m2-zastavanéplochyanádvoria,parc.č.2772/25,výmera32m2-zastavané

plochy a nádvoria, parc.č. 2772/29, výmera 493 m2- orná pôda, parc.č. 2772/33, výmera 222 m2-
záhrady, parc.č. 2772/51, výmera 181 m2- zastavané plochy a nádvoria, parc.č. 2772/14, výmera 15
m2- zastavané plochy a nádvoria. Bod III. uzatvorenej Zmluvy v samotnom texte kúpnej zmluvy, ktorá je
súčasťou Zmluvy, článok III. pod názvom „Technický a právny stav nehnuteľnosti“, bod 1.znie: Kupujúcivyhlasuje, že pred uzatvorením tejto zmluvy sa oboznámil so stavom predávaných nehnuteľností, a to
obhliadkou na mieste samom. Bod 2. znie: Kupujúci vyhlasuje, že predávanú nehnuteľnosť kupuje v
stave, v akom sa nehnuteľnosť nachádza v čase jej predaja. Podľa čl. IV. bod 2 Zmluvy, ak zmluvná

strana poruší záväzok a neuzatvorí s vyzývajúcou stranou budúcu zmluvu, vzniká jej povinnosť zaplatiť
druhej zmluvnej strane zmluvnú pokutu vo výške 3.000 eur.... pričom budúci predávajúci je oprávnený
započítať si pohľadávku budúceho kupujúceho na vrátenie časti zloženej zálohy vo výške 3.000 eur s
jeho nárokom na úhradu zmluvnej pokuty voči budúcemu kupujúcemu vo výške 3.000 eur.
Dôvodil, že predmetom tohto konania je rozhodovanie o uplatnenom nároku žalobkyne na vrátenie sumy

3.000 eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 ods. 1,2 O.z., a to bezdôvodného
obohatenia vzniknutého na strane žalovanej z titulu neplatne uzatvorenej Zmluvy o uzavretí budúcej
zmluvy na kúpu nehnuteľností (v ďalšom len Zmluva). Žalobkyňa považuje Zmluvu za neplatne
uzatvorenú, nakoľko uvedenú zmluvu uzatvorila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá bola pre
jej uskutočnenie rozhodujúca a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o
ňom musela vedieť. Má za to, že zo strany žalovanej ako budúcej predávajúcej jej bolo zatajené, resp.

nebola oboznámená s tým, že predmet budúcej kúpnej zmluvy má vady, resp. je bez vád. Na uvedené
vady nebola upozornená zamestnancom realitnej kancelárie pri obhliadke nehnuteľnosti, zmluva jej
síce bola predložená na pripomienkovanie deň pred jej uzatvorením, avšak o dom bol veľký záujem,
dom bolo treba rýchlo rezervovať a preto v časovej tiesni Zmluvu podpísala a uhradila zálohu vo výške
3.000 eur. Žalobkyňa má za to, že ak by o vadách nehnuteľností, ktoré boli predmetom budúcej kúpnej

zmluvy vedela, Zmluvu by nepodpísala. Neoznámením uvedených vád bola podľa jej názoru uvedená do
omylu, domáha sa tak neplatnosti Zmluvy a následne vydania bezdôvodného obohatenia vzniknutého
zaplatením zábezpeky v sume 3.000 eur na uzatvorenie budúcej kúpnej zmluvy. Žalovaná je naopak
názoru, že o vadách bola žalobkyňa informovaná, nehnuteľnosť sa predávala v stave v akom bola, došlo
tak k platnému uzatvoreniu Zmluvy. Nakoľko však žalobkyňa neuzatvorila následne kúpnu zmluvu, suma

3.000 eur uhradená ako zábezpeka bola započítaná na zmluvnú pokutu v zmysle Zmluvy. Spornou
otázkou tak v konaní je skutočnosť, či došlo na strane žalobkyne pri uzatvorení Zmluvy k takému omylu,
následkom ktorého je neplatnosť Zmluvy a zakladá tým nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
žalovaného plnením z neplatne uzatvorenej zmluvy, a to vo výške 3.000 eur za žalobkyňou zaplatenú
zálohu pri uzatvorení Zmluvy.

Nie je teda pravda, že v prípade omylu vo vôli by šlo o absolútne neplatný právny úkon, tak ako to v
žalobeuvádzalažalobkyňa,uvedenávadabyspôsobovalaibarelatívneneplatnýprávnyúkon.Niekaždý
omyl konajúceho má za následok vadu vôle, a tým aj neplatnosť právneho úkonu. Právne významný
je zásadne iba podstatný omyl, t.j. omyl, ktorý sa týka podstaty samotného právneho úkonu. Omyl
je možné posúdiť ako podstatný, ak sa dotýka právneho dôvodu, predmetu právneho úkonu, osoby

alebo iných okolností, bez ktorých by k urobeniu právneho úkonu nedošlo. Konajúca osoba sa môže
účinne dovolať podstatného omylu vyvolaného osobou, ktorej bol právny úkon určený, len ak ide o tzv.
ospravedlniteľný omyl. Za ospravedlniteľný omyl možno označiť iba taký omyl, ku ktorému došlo napriek
tomu, že konajúca osoba postupovala s obvyklou mierou opatrnosti a vyvinula obvyklú starostlivosť,
ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať, aby sa takémuto

omyluvyhol.Ustanovenie§49aO.z.niejemožnévykladaťtak,ženajehozákladeosoba,ktorásaomylu
dovoláva, je zbavená povinnosti zabezpečiť si primeraný rozsah objektívnych informácií o okolnostiach,
ktorépovažujezarozhodujúcepreuskutočneniezamýšľanéhoprávnehoúkonu.Zanedbaniepožiadavky
okolnostiam primeranej starostlivosti konajúcej osoby zabezpečiť si potrebné objektívne informácie pre
posúdenie existencie predpokladov, ktoré sú pre ňu významné z hľadiska skúmaného právneho úkonu,

je preto spôsobilé spochybniť možnosť účinne sa dovolať omylu ovplyvneného uvedeným konaním. O
ospravedlniteľnýomylnepochybnenejdevtedy,akbolomylkonajúcejosobyzavinenýjejnedbanlivosťou
pri využití možnosti overiť skutočnosti rozhodné pre uskutočnenie zamýšľaného právneho úkonu. Z
uvedeného vyplýva, že o ospravedlniteľný omyl nejde vtedy, ak mal konajúci, ktorý sa dovoláva omylu,
možnosť sa takémuto omylu vyhnúť vlastnou starostlivosťou pri oboznámení sa so skutočnosťami

rozhodnými pre uskutočnenie právneho úkonu. Právne následky omylu sú teda spojené len s určitým
kvalifikovaným (právne významným) omylom. Právne významný je omyl vtedy, ak je tento omyl skrytý
(t.j. účastník konajúci v omyle o ňom nevie) a druhý účastník tento omyl spôsobil.
Súd prvej inštancie bol názoru, že žalobkyňa ako osoba, ktorá sa omylu, a teda aj následnej neplatnosti
Zmluvy dovoláva, nebola zbavená povinnosti si sama zabezpečiť objektívne informácie o okolnostiach,

ktoré považovala za rozhodujúce pre uskutočnenie zamýšľaného právneho úkonu obsiahnutého v
Zmluve, žalobkyňa zanedbala objektívne existujúcu možnosť presvedčiť sa o pravom stave veci, pričom
je irelevantné, že sa bez príčiny vo svojom úsudku nechala mylne ovplyvniť prípadnými ubezpečeniami,
dojmami, náznakmi riešenia, resp. hypotézami o vlastnostiach predmetu zamýšľaného plánovanéhoprávneho úkonu. Považoval za nesporné, že žalobkyňa sa 2 dni pred podpisom Zmluvy zúčastnila
obhliadky nehnuteľnosti, na ktorej nebolo možné si nevšimnúť sporné nehnuteľnosti, a to: bazén s
výmerou 10 x 4 x 2 m ako aj ďalšiu stavbu - kamenný domček vo výmere cca 30 m2. Vytýkané

vady nehnuteľností, a to skutočnosti, že na pozemkoch označených ako orná pôda sú nelegálne
stavby - murovaný bazén a ďalšia stavba bez stavebného povolenia, mala žalobkyňa možnosť po
uskutočnenej obhliadku zistiť porovnaním reálneho stavu zisteného po obhliadke so stavom právnym, a
to jednoducho podľa verejne prístupného výpisu z katastrálneho portálu, porovnaním predmetného LV,
na ktorom sú nehnuteľnosti zapísané, a z ktorého je ľahko zistiteľné, že jedinou stavbou zapísanou na

predmetnom LV je výlučne rodinný dom. Aj bez príslušného vyššieho odborného vzdelania je zistiteľný
nesúlad medzi stavom právnym a reálnym (napriek vyhláseniu predávajúceho v čl. III bod 4 zmluvy, že
nehnuteľnosť je bez vád). Rovnako nebolo spochybnené, že napadnutá Zmluva bola žalobkyni zaslaná
na pripomienkovanie dňa 22.1.2017, teda po obhliadke nehnuteľnosti, kde rovnako mohla porovnať
stav zapísaných, resp. nezapísaných stavieb. Žalobkyni nikto nebránil, aby si pred uzavretím Zmluvy
túto riadne prečítala, prípadne pripomienkovala, zistila právny stav predmetu budúcej kúpnej zmluvy,

porovnala s reálnym stavom veci. Nikto ju nenútil, aby Zmluvu uzatvorila. V samotnom texte budúcej
kúpnej zmluvy, ktorá bola do Zmluvy včlenená, je uvedené v čl. III bod 2, že kupujúci vyhlasuje, že
predávanú nehnuteľnosť kupuje v stave, v akom sa nehnuteľnosť nachádza v čase jej predaja, ide
teda o predaj veci v stave „ako stojí a leží“. Aj vzhľadom na dohodnutú cenu nehnuteľnosti v budúcej
kúpnej zmluve, a teda s prihliadnutím na hodnotu budúceho právneho úkonu (186.000 eur) si konanie

vyžadovalo vyššiu mieru starostlivosti a obozretnosti zo strany žalobkyne o uvedenú záležitosť, aká
bola z jej strany vynaložená, prípadne mala požiadať o pomoc odborne zdatnej osoby napr. advokáta.
Nie je ospravedlniteľné zo strany žalobkyne, že konala v časovom strese, nakoľko o dom bol veľký
záujem, a bolo ho treba rýchlo rezervovať, mala obmedzené možnosti oboznámiť sa so Zmluvou,
takéto jej počínanie bolo neuvážené, a preto musí znášať aj následky svojho nezodpovedného prístupu.

Napokon, podľa názoru súdu v danom čase mala aj iné možnosti, ako postupovať, ak si záujem o kúpu
rozmyslela. Konanie žalobkyne pri uzatváraní zmluvy z uvedeného dôvodu zhodnotil súd tak, že pri
uzatváraní Zmluvy zanedbala objektívne existujúcu možnosť presvedčiť sa o skutočnom stave veci,
nepostupovala s obvyklou mierou opatrnosti, nevyvinula obvyklú starostlivosť, ktorú možno so zreteľom
na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať, omyl, ktorého sa tak dovoláva, nie je omylom

ospravedlniteľným, ani skrytým (nejde o kvalifikovaný omyl vyvolávajúci právny následok), a teda nie
je možné účinne sa dovolávať neplatnosti právneho úkonu pre omyl podľa § 49a O.z. Aj v súčasnosti
stále platí stará rímska zásada „právo patrí bdelým, pozorným, ostražitým, bedlivým“ (vigilantibus iura
scripta sunt), ktorá vyžaduje, aby každý zachoval aspoň minimálnu mieru opatrnosti, ku ktorej určite
patrí aj znalosť obsahu dokumentu podpisovaného vlastnou rukou; pokiaľ takto žalobkyňa nekonala a

neprečítalasidokument,ktorýpodpísala,musíznášaťdôsledkysvojhokonaniaatútookolnosťnemožno
pričítať na ťarchu žalovanej.
Súd prvej inštancie tak po vykonanom dokazovaní dospel k zisteniu, že pri uzatvorení Zmluvy žalobkyňa
nekonala v omyle, ktorý by postihoval uvedenú Zmluvu sankciou neplatnosti. Uzatvorená Zmluva je
tak podľa názoru súdu platným právnym úkonom, nezakladá tak nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia, ktorého sa žalobkyňa domáhala. Uhradená zábezpeka vo výške 3.000 eur mala byť pri
uzatvorení kúpnej zmluvy započítaná na úhradu kúpnej ceny, nakoľko zo strany žalobkyne však k
uzatvoreniu zmluvy nedošlo, vznikla žalobkyni v zmysle čl. IV. bod 2 Zmluvy povinnosť zaplatiť druhej
strane zmluvnú pokutu. Túto si budúci predávajúci mal možnosť započítať na vrátenie časti založenej
zálohy na kúpnu cenu vo výške 3.000 eur, po tom, čo vyzval druhú zmluvnú stranu na uzatvorenie

zmluvy, na jeho strane tak nevzniklo bezdôvodné obohatenie.
Námietka žalobkyne o spotrebiteľskom charaktere sporu a o neprijateľnosti zmluvnej pokuty je
nedôvodná, žalobkyňa (poznámka odvolacieho súdu - súd prvej inštancie mal zrejme na mysli žalovanú)
nekonala pri predaji nehnuteľnosti v rámci predmetu svojej činnosti, takýto predmet činnosti nemala
vo výpise z obchodného registra, navyše nie je zrejmé, v čom vidí žalobkyňa neprijateľnosť zmluvnej

pokuty, nakoľko v zmysle Zmluvy boli obe zmluvné strany, v prípade nedodržania povinnosti zaviazané
na úhradu zmluvnej pokuty, nešlo o ustanovenie zaväzujúce nevýhodne iba jednu zmluvnú stranu
- žalobkyňu. Z uvedeného dôvodu argumentácia ohľadne spotrebiteľského charakteru sporu je bez
právnej relevancie.
Súd prvej inštancie uzavrel, že sa žalobkyni v konaní nepodarilo preukázať dôvodnosť nároku

uplatneného žalobou, preto súd žalobný návrh v celom rozsahu zamietol.
V časti o trovách konania svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 255 ods. 1 a 2 a § 262 ods. 1 a
2 CSP, vecne plným úspechom žalovanej vo veci.2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie žalovaná, s návrhom na jeho
zmenu vyhovením žalobe, alternatívne navrhla jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedla odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a

h/ CSP (podľa obsahu odvolania aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP). Dôvodila,
že napadnutý rozsudok je svojvoľný a súd prvej inštancie pri rozhodovaní nedostatočne prihliadal
na osobitosti prípadu, na základe čoho dospel k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci samej. Rozsudok
nepovažuje za riadne odôvodnený; súd sa predovšetkým nevysporiadal riadne so všetkými vykonanými
dôkazmi a preukázanými skutočnosťami, na základe čoho dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu

veci. Žalobkyňa považuje rozsudok taktiež za nespravodlivý.
Žalobkyňa nezanedbala žiadnu svoju povinnosť: dostavila sa na osobnú obhliadku, stav nehnuteľnosti si
v rámci možností preverila aj v katastri nehnuteľností, kde nevidela žiadne sporné skutočnosti, o ktorých
by nevedela. Celý obchod zastrešovala realitná kancelária (tá vykonávala obhliadku, ako aj pripravovala
všetky dokumenty súvisiace s obchodom), žalobkyňa mala z tohto dôvodu za to, že samotný obchod ako
aj rezervácia nehnuteľností a celý zmluvný vzťah prebieha pod dohľadom odborníka na obchodovanie

s nehnuteľnosťami, a teda celý proces je v plnom súlade s právnymi predpismi, ako aj v súlade s
dobrými mravmi. Žalobkyňa týmto urobila maximum, ktoré je od nej možno spravodlivo požadovať. Aj
keď na základe krátkej obhliadky videla niektoré stavby, pričom pri zachovaní obvyklej miery opatrnosti
preverila aj list vlastníctva dostupný na webovom sídle Úradu geodézie, kartografie a katastra SR, to
však neznamená, že žalobkyňa mohla, resp. mala mať vedomosť o tom, že v danom prípade sa (v

časti) jedná o nelegálne stavby. Žalobkyňa nemá vysokoškolské právne vzdelanie ani vysokoškolské
vzdelanie v oblasti stavebníctva, takže nemohla byť bez konzultácie s odborníkom v krátkom čase, ktorý
jej bol zo strany predávajúceho poskytnutý, schopná zhodnotiť, či ide o legálne alebo nelegálne stavby
a či je povinnosť danú vec zapísať do katastra nehnuteľností alebo nie; do katastra nehnuteľností sa
totiž nezapisujú všetky stavby postavené na zemskom povrchu, ale iba tie, ktoré v zmysle právnych

predpisov spĺňajú náležitosti, aby boli evidované v katastri nehnuteľností. Existuje množstvo bazénov,
ktoré nespĺňajú podmienku povinnosti zápisu v katastri nehnuteľností, preto nemožno bez ďalšieho
uzavrieť, že žalobkyňa, pokiaľ videla pri obhliadke bazén, musela vedieť, že nie je zapísaný na liste
vlastníctva. Súd na tieto skutočnosti a okolnosti prípadu nijakým spôsobom neprihliadol, na základe
čoho nesprávne právne posúdil vec s tým, že ide o neospravedlniteľný omyl. Nie je teda pravdivý a

správny záver súdu prvej inštancie, že žalobkyňa si mohla tieto vady jednoducho zistiť, pretože by
potrebovala nielen porovnať informácie z katastra nehnuteľností s faktickým stavom, ale aj naštudovať
si zákony a podzákonné normy, aby si vedela urobiť obraz o tom, či ide o legálne alebo nelegálne
stavby, resp. či nejde o stavby spĺňajúce rôzne výnimky a pod.. Toto však rozhodne nie je obvyklá miera
opatrnosti, ktorú je možné od žalobkyne spravodlivo požadovať; už vôbec nie je možné od žalobkyne

kupujúcejnehnuteľnostizapriamejúčastiodbornespôsobilejrealitnejkanceláriespravodlivopožadovať,
aby predvídala konanie predávajúceho a realitnej kancelárie v rozpore so zákonom a etickými princípmi.
Je nutné sa predovšetkým sústrediť na to, čo znamená samotná zmluva o budúcej zmluve: vytvára
záväzok zmluvných strán, že v dohodnutej dobe uzavrú zmluvu s vopred dohodnutým obsahom; pri
tom zmluvné strany môžu zjavne vychádzať len z informácií, ktoré sú im známe pri uzatváraní zmluvy

o budúcej zmluve. Pokiaľ sa neskôr ukáže, že okolnosti, za ktorých zmluvné strany zmluvu o budúcej
zmluve uzatvárali, sú v dôsledku omylu alebo iných podstatných okolností na jednej strane natoľko
odlišné, že ak by zmluvná strana v tomto omyle nebola, zmluvu by neuzavrela, potom ani jej záväzok
zo zmluvy o budúcej zmluve nemohol vzniknúť, keďže nebola daná skutočná a vážna vôľa zmluvnej
strany takú zmluvu vôbec uzavrieť. Žalobkyňa má za to, že nezanedbala žiadnu právnu povinnosť,

pričom aj obvyklá starostlivosť je zákonom vyžadovaná so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu.
Súd prvej inštancie však okolnosti konkrétneho prípadu nebral do úvahy a nijakým spôsobom sa k
nim nevyjadril, ani sa s nimi v napadnutom rozsudku nevysporiadal. Z uvedeného dôvodu je možné
napadnutý rozsudok považovať za svojvoľný a nedostatočne odôvodnený, čo môže byť dokonca v
rozpore s právom strany na spravodlivý proces. Záver súdu, že Zmluva bola žalobkyni zaslaná už

22.1.2017 je značne skresľujúci, pretože, ako žalobkyňa v konaní preukázala, Zmluva jej síce bola
na pripomienkovanie zaslaná dňa 22.1.2017, ale až o 23:59 hod., čo sa samo o sebe javí zo strany
žalovanej, ktorú v tomto procese zastupovala realitná kancelária, ako účelové; súd prvej inštancie
však neprihliadol ani na túto skutočnosť, hoci medzi zaslaním Zmluvy na oboznámenie žalobkyni a jej
podpísaním uplynulo len cca 16 hodín. Čo sa týka súdom uvádzanej povinnosti žalobkyne požiadať o

pomoc odborníka, obchod sa realizoval za súčinnosti realitnej kancelárie, a teda za pomoci odborníka
(z tohto pohľadu je irelevantné, že realitná kancelária v procese vystupovala na základe poverenia
predávajúceho, pretože realitná kancelária ani v takom prípade nesmie konať v prospech jedného z
účastníkov obchodu a v neprospech druhého). Tento odborník však prispel k uvedeniu žalobkyne doomylu, a teda nie je možné hovoriť o porušení povinnosti žalobkyne konať s odbornou starostlivosťou,
pretože si zabezpečila potrebné podklady a obchod realizovala prostredníctvom odborne spôsobilej
realitnej kancelárie. Aj keby si na pripomienkovanie Zmluvy žalobkyňa prizvala napríklad advokáta, ten

by ju nemohol upozorniť na rozpor obsahu Zmluvy a faktického stavu, keďže tento rozpor by nepoznal a
nemohol by ho ani odhaliť; mohol by iba porovnať obsah Zmluvy a obsah zápisu v katastri, v ktorom by
žiadny rozpor nemohol nájsť, pretože zo zápisu v katastri vytýkané vady nie je možné zistiť, keďže ani v
Zmluve nie sú uvedené, hoci by tu jednoznačne mali byť uvedené. Vytýkané vady nehnuteľností neboli v
Zmluve uvedené, a teda žalobkyňa sa dobromyseľne domnievala, že nehnuteľnosti sú bez akýchkoľvek

vád. Dokonca predávajúci v Zmluve žalobkyňu výslovne ubezpečil, že nehnuteľnosť je bez právnych
vád; žalobkyňa pritom nie je povinná predvídať, že žalovaný vo vyhláseniach v zmluve klamal a už
vôbec nie je povinná predvídať porušenie zákonov a predaj nelegálnych nehnuteľností prostredníctvom
realitnej kancelárie. Súd prvej inštancie však na žalobkyňu takúto povinnosť preniesol, čo je v rozpore
nie len s dobrými mravmi, ale aj s princípom právnej istoty. Čo sa týka záveru súdu, že žalobkyňa sa
zaviazala kúpiť nehnuteľnosť „ako stojí a leží“, žalobkyňa poukazuje na to, že táto argumentácia je už vo

vzťahu k nehnuteľnostiam judikatúrou prekonaná, a tento právny inštitút sa aplikuje v prípade predaja
veci úhrnkom, t. j. predaja hromadnej veci - vecí vcelku nachádzajúcich sa na určitom mieste. Použitie
tohto právneho inštitútu na režim predaja nehnuteľných vecí je podľa ustálenej judikatúry vylúčené,
pretože nehnuteľná vec je jednoznačne určiteľná a identifikovateľná na rozdiel od predaja vecí úhrnkom,
ktoré sú identifikované neurčito. V tejto súvislosti citovala z Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS

48/2012-25 a odbornej literatúry.
Žalobkyňa vytkla súdu prvej inštancie, že skresľujúcim spôsobom uvádza, že žalobkyňa si zmluvu
neprečítala, čo nie je pravdou, práve obsah doručeného návrhu Zmluvy ju ubezpečil v tom, že
nehnuteľnosti sú bez vád, a teda v rámci (nielen) minimálnej opatrnosti si Zmluvu prečítala, zvážila
jej obsah a po ubezpečení, že nehnuteľnosti sú bez vád, mala žalobkyňa za to, že predmetné stavby

nie sú nelegálne, a preto Zmluvu podpísala. Až následne, po preverení odborníkmi v procese prípravy
žalobkyne na kúpu nehnuteľností (predovšetkým zabezpečenia financovania kúpy) bolo zistené, že
bola uvedená do omylu, keďže žalobkyňa zistila, že bola zo strany žalovanej v postavení budúcej
predávajúcej oklamaná a vyhlásenia v Zmluve boli nepravdivé. Na tento postup však rozhodne nie je
možné aplikovať predmetnú rímskoprávnu zásadu v neprospech žalobkyne, lebo práve na základe toho,

že si Zmluvu prečítala a priamo jej obsahom, ktorý bol vytvorený odborne spôsobilou osobou - realitnou
kanceláriou - bola ubezpečená o bezvadnosti nehnuteľností, rozhodla sa žalobkyňa do zmluvného
vzťahu vstúpiť. Navyše, pokiaľ by žalobkyňa nekonala v omyle, rozhodne by išlo o absolútne neplatný
právny úkon z dôvodu rozporu s dobrými mravmi a/alebo z dôvodu, že plnenie je nemožné, pretože
žalovaná nevlastní vec v zmysle Zmluvy (nehnuteľnosť bez vád, keďže žiadne vady v Zmluve uvedené

neboli), a teda nemôže takúto vec ani predať.
Citovala § 37 a § 39 O.z. s tým, že v prípade, ak by aj išlo o neplatnosť právneho úkonu z dôvodov
vo vyššie naznačenom smere, rovnako by mala žalobkyňa právo požadovať vydanie bezdôvodného
obohatenia zo strany žalovanej, a teda aj v takomto prípade by súd mal žalobe vyhovieť, bez ohľadu na
to, na základe akej neplatnosti žiadala žalobkyňa vydanie bezdôvodného obohatenia, pretože súd musí

na zjavnú absolútnu neplatnosť prihliadať bez ohľadu na to, či ju žalobkyňa v konaní uplatnila alebo nie;
právne posúdenie veci je totiž výsostnou úlohou súdu.
Žalobkyňa poukázala na to, že v súdnom konaní bol z jej strany predložený dôkaz o tom, že žalovaný,
hoci podľa jeho vlastného tvrdenia viazaný Zmluvou, pred uplynutím lehoty na uzavretie budúcej kúpnej
zmluvy naďalej inzeroval nehnuteľnosť na predaj, čím chcela žalobkyňa preukázať, akým selektívnym

spôsobom žalovaný pristupoval k Zmluve a k jej obsahu: na jednej strane vyžadoval splnenie záväzku
uzavretia budúcej kúpnej zmluvy od žalobkyne, na druhej strane sám nerešpektoval svoju povinnosť
zdržať sa akýchkoľvek úkonov, ktoré by mali za následok vznik práv tretích osôb k nehnuteľnosti (čl. V
ods. 3 Zmluvy) - teda aj predaja inému záujemcovi. Ani s týmto argumentom, ktorý zásadným spôsobom
spochybňuje platnosť záväzkov zmluvných strán v zmysle Zmluvy, sa súd prvej inštancie nevysporiadal.

Na prvom pojednávaní súd oboznámil prítomné strany, že vykonal dôkazy dostupné z verejne
prístupných zdrojov - lustráciu v katastri nehnuteľností - na základe čoho zistil, že žalovaná opakovane
kupuje a predáva nehnuteľnosti a teda súd mal za to, že v spore sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu, v
rámci ktorej žalovaná vystupovala ako dodávateľ a žalobkyňa ako spotrebiteľ. V napadnutom rozsudku
je však uvedený názor súdu, že o spotrebiteľskú zmluvu sa nejedná iba na základe záveru, že žalovaná

nemá taký predmet činnosti uvedený v obchodnom registri. V tomto vidí žalobkyňa pochybenie súdu v
nedôslednomodôvodneníanekonzistentnompostupesúdu,keďžesúdbeználežitéhozdôvodneniasvoj
názor zmenil, čo spôsobuje vadu konania podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP. V zápisnici z pojednávania,
ktorésakonalodňa3.5.2018totovykonaniedokazovanianiejeuvedené,určitevšakmusíbyťzachytenéna zvukovom zázname vyhotovenom na pojednávaní a preto žiada ako dôkaz v odvolacom konaní
vykonať zvukový záznam z tohto pojednávania, ktorý návrh na dokazovanie nepochybne je v súlade s
ust. § 366 CSP a preto taký dôkaz je možné vykonať. Vyššie uvedený pohľad súdu na podnikateľskú

činnosť žalovanej je nesprávny aj z toho dôvodu, že vôbec neberie do úvahy faktickú činnosť žalovanej,
ale iba to, či má takú činnosť uvedenú v predmete činnosti podľa obchodného registra, čo vôbec nie je
základným znakom podnikania - podnikateľská činnosť sa totiž dá vykonávať aj neoprávnene. Citovala
§ 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka.

3. Žalovaná sa k odvolaniu nevyjadrila, odvolací návrh nepodala.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní,
že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom

prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnutý rozsudok
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím
ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný
skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je čiastočne

dôvodné.

5. Súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala vydania rozhodnutia, ktorým by
súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 3.000 eur s príslušenstvom, dôvodiac, že pri
uzatvorení Zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy na kúpu nehnuteľností, z 23.1.2017 (ďalej len „Zmluva“),

žalobkyňa nekonala v omyle, ktorý by postihoval uvedenú zmluvu sankciou neplatnosti, uzatvorená
zmluva je platným právnym úkonom a nezakladá tak nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia,
ktorého sa žalobkyňa domáhala. Ďalej dôvodil, že uhradená zábezpeka vo výške 3.000 eur mala byť
pri uzatvorení kúpnej zmluvy započítaná na úhradu kúpnej ceny, nakoľko však zo strany žalobkyne k
uzatvoreniu zmluvy nedošlo, vznikla žalobkyni v zmysle čl. IV. bod 2 zmluvy povinnosť zaplatiť druhej

strane zmluvnú pokutu, túto si budúca predávajúca/žalovaná mala možnosť započítať na vrátenie časti
zloženej zálohy na kúpnu cenu vo výške 3.000 eur, po tom, čo vyzvala druhú zmluvnú stranu na
uzatvorenie zmluvy, na jej strane tak nevzniklo bezdôvodné obohatenie. Bol názoru, že sa žalobkyni v
konaní nepodarilo preukázať dôvodnosť nároku uplatneného žalobou, preto súd žalobu v celom rozsahu
zamietol.

Odvolateľka/žalobkyňa v odvolaní oponovala najmä tým, že nezanedbala žiadnu svoju povinnosť:
dostavila sa na osobnú obhliadku, stav nehnuteľnosti si v rámci možností preverila aj v katastri
nehnuteľností, kde nevidela žiadne sporné skutočnosti, o ktorých by nevedela, celý obchod zastrešovala
realitná kancelária (tá vykonávala obhliadku, ako aj pripravovala všetky dokumenty súvisiace s
obchodom), žalobkyňa mala z tohto dôvodu za to, že samotný obchod ako aj rezervácia nehnuteľností

a celý zmluvný vzťah prebieha pod dohľadom odborníka na obchodovanie s nehnuteľnosťami, a teda
celý proces je v plnom súlade s právnymi predpismi, ako aj v súlade s dobrými mravmi a aj keď na
základe krátkej obhliadky videla niektoré stavby, pričom pri zachovaní obvyklej miery opatrnosti preverila
aj list vlastníctva, to neznamená, že mohla, resp. mala mať vedomosť o tom, že v danom prípade
sa (v časti) jedná o nelegálne stavby, resp. mohla posúdiť, či ide o legálne alebo nelegálne stavby

a či je povinnosť danú vec zapísať do katastra nehnuteľností alebo nie. Za nepravdivý a nesprávny
považuje záver súdu prvej inštancie, že si mohla tieto vady jednoducho zistiť, pretože by potrebovala
nielen porovnať informácie z katastra nehnuteľností s faktickým stavom, ale aj naštudovať si zákony
a podzákonné normy, aby si vedela urobiť obraz o tom, či ide o legálne alebo nelegálne stavby, resp.
či nejde o stavby spĺňajúce rôzne výnimky a pod., čo však rozhodne nie je obvyklá miera opatrnosti,

ktorú je možné od žalobkyne spravodlivo požadovať; už vôbec nie je možné od žalobkyne kupujúcej
nehnuteľnosti za priamej účasti odborne spôsobilej realitnej kancelárie spravodlivo požadovať, aby
predvídala konanie predávajúceho a realitnej kancelárie v rozpore so zákonom a etickými princípmi. Aj
obvyklá starostlivosť je zákonom vyžadovaná so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu, ktoré však
súd prvej inštancie nebral do úvahy a nijakým spôsobom sa k nim nevyjadril, ani sa s nimi v napadnutom

rozsudku nevysporiadal, z ktorého dôvodu je možné napadnutý rozsudok považovať za svojvoľný a
nedostatočne odôvodnený, čo môže byť dokonca v rozpore s právom strany na spravodlivý proces.6. Z ustanovenia § 49a O.z. vyplýva, že právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle
vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny
úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl

táto osoba vyvolala úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným.
Citované ustanovenie obsahuje úpravu právnych následkov pre prípad, že právny úkon bol urobený v
omyle ako nevedomosti o skutočnom stave veci. Právna podstata omylu spočíva v tom, že konajúci
mal nesprávnu, resp. nedostatočnú predstavu o právnych účinkoch úkonu. Omyl vo vôli je právne
významný (má za následok neplatnosť právneho úkonu) len vtedy, ak ho konajúca osoba urobila v omyle

vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá bola pre právny úkon rozhodujúca, resp. podstatná a osoba, ktorej
bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť v čase právneho úkonu. Omyl
je pri právnom úkone rozhodujúci, resp. podstatný, ak sa týka právneho dôvodu alebo inej skutočnosti,
ktorá bola pre uskutočnenie právneho úkonu podľa prejavenej vôle rozhodujúca. Právne následky omylu
sú teda spojené len s určitým kvalifikovaným (právne významným) omylom. Právne významný je omyl
vtedy, ak je tento omyl skrytý (t.j. účastník konajúci v omyle o ňom nevie) a druhý účastník tento omyl

spôsobil priamo úmyselne. O omyl však pôjde aj vtedy, keď druhý účastník omyl vyvolal inak, napr.
neúmyselne alebo o ňom musel vedieť. V takomto prípade omyl musí vychádzať zo skutočnosti, ktorá
je pre uskutočnenie právneho úkonu rozhodujúca (musí ísť o omyl podstatný). Omyl je podstatný, ak
ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie
rozhodujúca (podstatná), a bez ktorej by k právnemu úkonu nedošlo, a ďalej osoba, ktorej bol právny

úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela v čase právneho úkonu aspoň vedieť.
Ustanovenie § 49a O.z. však nemožno vykladať tak, že na jeho základe je osoba, ktorá sa omylu
dovoláva, zbavená povinnosti si sama, podľa okolností konkrétneho prípadu, zabezpečiť objektívne
informácie o okolnostiach, ktoré považuje táto osoba za rozhodujúce pre uskutočnenie zamýšľaného
právneho úkonu a bez príčiny sa vo svojom úsudku nechala mylne ovplyvniť prípadnými náznakmi

riešenia zamýšľaného právneho úkonu. (por. rozsudok NS SR z 23.11.2009 sp. zn. 3 Cdo 192/2008)
Ustanovenie § 49a O.z. ustanovuje, kedy je právny úkon neplatný v dôsledku omylu. Omyl má za
následok neplatnosť právneho úkonu len vtedy, ak je pre právny úkon rozhodujúci (podstatný). Musí ísť
o taký omyl, bez ktorého by k právnemu úkonu nedošlo a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento
omyl vyvolala alebo o ňom musela v čase právneho úkonu vedieť. Otázka, či ide o omyl rozhodujúci

(podstatný), je vždy otázkou posúdenia všetkých skutkových okolnosti konkrétneho prípadu. Neplatnosť
právneho úkonu, ktorý bol urobený v omyle, je relatívna (§ 40a O.z.).
Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, že žalobkyňa ako osoba, ktorá
sa omylu, a teda aj následnej neplatnosti Zmluvy dovoláva, nebola zbavená povinnosti si sama
zabezpečiť objektívne informácie o okolnostiach, ktoré považovala za rozhodujúce pre uskutočnenie

zamýšľaného právneho úkonu obsiahnutého v Zmluve, žalobkyňa zanedbala objektívne existujúcu
možnosť presvedčiť sa o pravom stave veci, pričom je irelevantné, že sa bez príčiny vo svojom úsudku
nechala mylne ovplyvniť prípadnými ubezpečeniami, dojmami, náznakmi riešenia, resp. hypotézami
o vlastnostiach predmetu zamýšľaného plánovaného právneho úkonu. Nebolo sporné, že žalobkyňa
sa 2 dni pred podpisom Zmluvy zúčastnila obhliadky nehnuteľnosti, na ktorej nebolo možné si

nevšimnúť bazén s výmerou 10 x 4 x 2 m ako aj kamenný domček vo výmere cca 30 m2. Vytýkané
vady nehnuteľností, a to skutočnosti, že na pozemkoch označených ako orná pôda sú nelegálne
stavby - murovaný bazén a ďalšia stavba bez stavebného povolenia, mala žalobkyňa možnosť po
uskutočnenej obhliadke zistiť porovnaním reálneho stavu zisteného na obhliadke so stavom právnym
podľa verejne prístupného výpisu z katastrálneho portálu, porovnaním listu vlastníctva, na ktorom sú

nehnuteľnosti zapísané, a z ktorého je ľahko zistiteľné, že jedinou stavbou zapísanou na predmetnom
liste vlastníctva je výlučne rodinný dom. Aj podľa názoru odvolacieho súdu bol aj bez príslušného
vyššieho odborného vzdelania zistiteľný nesúlad medzi stavom právnym a reálnym (napriek vyhláseniu
predávajúceho v čl. III bod 4 budúcej zmluvy, že nehnuteľnosť je bez právnych vád). Rovnako nebolo
spochybnené, že napadnutá Zmluva bola žalobkyni zaslaná na pripomienkovanie dňa 22.1.2017 (i keď

až o 23,59 hod), teda po obhliadke nehnuteľnosti, kde rovnako mohla porovnať stav zapísaných, resp.
nezapísaných stavieb, žalobkyni nikto nebránil, aby si pred uzavretím Zmluvy túto riadne prečítala,
prípadne pripomienkovala, zistila právny stav predmetu budúcej kúpnej zmluvy, porovnala s reálnym
stavom veci, nikto ju nenútil, aby Zmluvu uzatvorila. V samotnom texte budúcej kúpnej zmluvy, ktorá
bola do Zmluvy včlenená, je uvedené v čl. III bod 2, že kupujúci vyhlasuje, že predávanú nehnuteľnosť

kupuje v stave, v akom sa nehnuteľnosť nachádza v čase jej predaja. Aj vzhľadom na dohodnutú
kúpnu cenu nehnuteľnosti v budúcej kúpnej zmluve, a teda s prihliadnutím na hodnotu budúceho
právneho úkonu (189.000 eur) si konanie vyžadovalo vyššiu mieru starostlivosti a obozretnosti zo strany
žalobkyne o uvedenú záležitosť, než aká bola z jej strany vynaložená, prípadne mala požiadať o pomocodbornezdatnejosobynapr.advokáta.Niejeospravedlniteľnézostranyžalobkyne,žeakosamauviedla
konala v časovom strese, nakoľko o dom bol veľký záujem a bolo ho treba rýchlo rezervovať, mala
obmedzené možnosti oboznámiť sa so Zmluvou, takéto jej počínanie bolo neuvážené, a preto musí

znášať aj následky svojho nezodpovedného prístupu. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil konanie
žalobkyne pri uzatváraní Zmluvy tak, že pri uzatváraní Zmluvy zanedbala objektívne existujúcu možnosť
presvedčiť sa o skutočnom stave veci, nepostupovala s obvyklou mierou opatrnosti, nevyvinula obvyklú
starostlivosť, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať, omyl,
ktorého sa tak dovoláva, nie je omylom ospravedlniteľným, ani skrytým (nejde o kvalifikovaný omyl

vyvolávajúci právny následok), a teda nie je možné účinne sa dovolávať neplatnosti právneho úkonu
pre omyl podľa § 49a O.z., žalobkyňa nekonala v omyle, ktorý by postihoval uvedenú zmluvu sankciou
neplatnosti.
Pokiaľ odvolateľka v odvolaní uvádzala všeobecne dôvody absolútnej neplatnosti Zmluvy podľa § 37
ods. 2 a§ 39 O.z., odvolací súd k tomu uvádza, že v konaní nebolo preukázané, že by Zmluva svojim
obsahom alebo účelom odporovala zákonu alebo ho obchádzala alebo sa priečila dobrým mravom, ani

že jej predmetom je plnenie nemožné.
Je potrebné zdôrazniť, že žalovaná bola v čase uzatvorenia Zmluvy výlučnou vlastníčkou nehnuteľností
uvedených v Zmluve, tieto nehnuteľnosti existovali a boli prevoditeľné v čase uzatvorenia Zmluvy.
Skutočnosť, že na prevádzaných pozemkoch sa nachádza bazén a ďalšia stavba bola žalobkyni známa
najneskôr od obhliadky nehnuteľnosti (t. j. pred uzavretím zmluvy), nebola jej zatajená zo strany

žalovanej (svedkyňa V. uviedla, že žalobkyni oznámila, že sa to dá zlegalizovať, môže, ale nemusí),
žalobkyňa netvrdila, že nemala záujem ich nadobudnúť a až dodatočné uvedomenie si žalobkyňou
potreby a nákladov spojených s ich legalizáciou príp. problémov pri získaní úveru na financovanie
nehnuteľnosti nemožno pričítať na ťarchu žalovanej.
Odvolateľka o.i. namietala, že na prvom pojednávaní súd oboznámil prítomné strany, že vykonal

dôkazy dostupné z verejne prístupných zdrojov (lustráciu v katastri nehnuteľností ), na základe čoho
zistil, že žalovaná opakovane kupuje a predáva nehnuteľnosti a mal za to, že v spore sa jedná o
spotrebiteľskú zmluvu, v rámci ktorej žalovaná vystupovala ako dodávateľ a žalobkyňa ako spotrebiteľ,
avšak v napadnutom rozsudku súd uviedol, že o spotrebiteľskú zmluvu sa nejedná iba na základe
záveru, že žalovaná nemá taký predmet činnosti uvedený v obchodnom registri, v čom vidí žalobkyňa

pochybenie súdu v nedôslednom odôvodnení a nekonzistentnom postupe súdu, keďže súd bez
náležitého zdôvodnenia svoj názor zmenil, čo spôsobuje vadu konania podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP.
Ďalejnamietala,ževzápisnicizpojednávania,ktorésakonalodňa3.5.2018totovykonaniedokazovania
nie je uvedené, určite však musí byť zachytené na zvukovom zázname vyhotovenom na pojednávaní a
preto žiada ako dôkaz v odvolacom konaní vykonať zvukový záznam z tohto pojednávania, ktorý návrh

na dokazovanie nepochybne je v súlade s ust. § 366 CSP a preto taký dôkaz je možné vykonať. Vyššie
uvedený pohľad súdu na podnikateľskú činnosť žalovanej považuje za nesprávny aj z toho dôvodu, že
vôbec neberie do úvahy faktickú činnosť žalovanej, ale iba to, či má takú činnosť uvedenú v predmete
činnosti podľa obchodného registra, čo vôbec nie je základným znakom podnikania, podnikateľská
činnosť sa totiž dá vykonávať aj neoprávnene (§ 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka).

Odvolací súd nepovažuje ostatne uvedené námietky odvolateľky za dôvodné, nakoľko súd prvej
inštancie zmenu právneho názoru náležite odôvodnil tým, že námietka žalobkyne o spotrebiteľskom
charaktere sporu a o neprijateľnosti zmluvnej pokuty je nedôvodná, keďže žalovaná nekonala pri predaji
nehnuteľnosti v rámci predmetu svojej činnosti, takýto predmet činnosti nemala vo výpise z obchodného
registra, navyše nie je zrejmé, v čom vidí žalobkyňa neprijateľnosť zmluvnej pokuty, nakoľko v zmysle

Zmluvy boli obe zmluvné strany v prípade nedodržania povinnosti zaviazané na úhradu zmluvnej
pokuty, nešlo o ustanovenie zaväzujúce nevýhodne iba jednu zmluvnú stranu - žalobkyňu, z ktorého
dôvodu je argumentácia ohľadne spotrebiteľského charakteru sporu bez právnej relevancie. Odvolací
súd uvádza, že v prípade predbežného právneho posúdenia veci nie je súd takto formulovaným záverom
striktne viazaný, predbežnosť právneho posúdenia veci spočíva v tom, že sudca v aktuálnom štádiu

procesu objektívne nemohol vychádzať z výsledkov riadneho dokazovania a ku konkrétnemu právnemu
záveru dospel síce vyčerpávajúcim argumentačným postupom, ale iba v rámci prípravy pojednávania,
objektívne právo je súd vždy spôsobilý interpretovať, avšak záväzne aplikovať ho môže až na definitívne
zistený skutkový stav v procesnom zmysle. V zápisnici o pojednávaní z 3.5.2018 vykonanie dokazovania
(výsledkami lustrácií v katastri nehnuteľností) je uvedené, keď v zápisnici o pojednávaní na strane druhej

je zaznamenané aj vyhlásené uznesenie o začatí dokazovania a oboznámení o.i. i výpisov z listov
vlastníctva na č.l. 43, 46-51. K námietke, že pohľad súdu na podnikateľskú činnosť žalovanej považuje
odvolateľka za nesprávny aj z toho dôvodu, že vôbec neberie do úvahy faktickú činnosť žalovanej, ale
iba to, či má takú činnosť uvedenú v predmete činnosti podľa obchodného registra, čo vôbec nie jezákladným znakom podnikania, keď podnikateľská činnosť sa dá vykonávať aj neoprávnene (§ 2 zákona
č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka), odvolací súd uvádza, že podľa § 52 ods. 3 O.z. dodávateľ
je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej

alebo inej podnikateľskej činnosti. Vzhľadom na rozsah uzavierania zmlúv, vždy pôjde o podnikateľské
subjekty oprávnené na túto podnikateľskú činnosť (napr. na základe živnostenského oprávnenia a pod.).
Ak jedným z účastníkov zmluvného vzťahu nie je dodávateľ, nakoľko nespĺňa zákonné pojmové znaky
a podmienky, nemožno vyvodiť právny záver, že taký zmluvný vzťah je vzťahom spotrebiteľským.

7. Odvolací súd sa však nemohol stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, že nakoľko zo strany
žalobkyne k uzatvoreniu budúcej kúpnej zmluvy nedošlo, vznikla žalobkyni v zmysle čl. IV. bod 2 Zmluvy
povinnosť zaplatiť druhej strane zmluvnú pokutu, ktorú si budúca predávajúca/žalovaná mala možnosť
započítať na vrátenie časti zloženej zálohy na kúpnu cenu vo výške 3.000 eur, po tom, čo vyzvala druhú
zmluvnú stranu na uzatvorenie zmluvy, a na jej strane tak nevzniklo bezdôvodné obohatenie. Nemohol
sa s ním stotožniť pre predčasnosť takéhoto záveru.

Civilné sporové konanie je ovládané zásadou iura novit curia (súd pozná právo). Strany sporu nie sú
povinné uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci
je vecou súdu.
Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti
nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej

právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či
tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré
bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené.
Ak strana sporu uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ňou tvrdený nárok alebo obranu
proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym

názorom strany a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený
skutkový stav dopadajú. Ak teda súd rozhoduje o peňažnom plnení, ktoré vychádza zo skutkových
tvrdení, ktoré umožňujú posúdiť nárok po právnej stránke aj podľa iných noriem, ako je žalobcom
navrhované, resp. výsledky vykonaného dokazovania umožňujú podriadiť uplatnený nárok pod iné
hmotnoprávne ustanovenie, než akého sa žalobca dovoláva, je povinnosťou súdu uplatnený nárok takto

posúdiť bez ohľadu na to, či v žalobe právny dôvod požadovaného plnenia je alebo nie je uvedený,
alebo je uvedený nesprávne. Nemožno preto uprieť súdu, aby v spojení so skutkovými zisteniami
urobil sám odlišné, právu zodpovedajúce hodnotenie žalobou uplatneného plnenia. (porovnaj uznesenie
Najvyššieho súdu z 22. septembra 2010, sp. zn. 5Cdo/196/2009).
V predmetnej veci nebolo sporné, že k uzatvoreniu /budúcej/ kúpnej zmluvy medzi stranami nedošlo a

tiež, že žalobkyňa (v súlade s čl. V bod 4. Zmluvy) uhradila na účet žalovanej sumu 3.000 eur ako zálohu
na budúcu kúpnu cenu, ktorá mala byť po uzatvorení budúcej zmluvy v plnom rozsahu započítaná na
úhradu časti dohodnutej kúpnej ceny podľa podmienok kúpnej zmluvy.
Pokiaľ však súd prvej inštancie uviedol, že z dôvodu, že zo strany žalobkyne k uzatvoreniu budúcej
kúpnej zmluvy nedošlo, vznikla žalobkyni v zmysle čl. IV. bod 2 Zmluvy povinnosť zaplatiť druhej strane /

žalovanej/ zmluvnú pokutu, odvolací súd k tomu uvádza, že súd prvej inštancie vo vzťahu k zmluvnej
pokute neuviedol, necitoval žiadne zákonné ustanovenie ani nevyložil žiadne zákonné ustanovenia ani
ust. čl. IV bod 2 Zmluvy, neuviedol na základe akých skutočností a ako žalovanou tvrdený nárok na
zmluvnú pokutu právne kvalifikoval, pod hypotézu ktorej konkrétnej normy ho podradil, či z jej dispozície
bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalovanou tvrdený právny vzťah alebo právo je alebo

nie je.
Rovnako pokiaľ súd prvej inštancie uviedol, že zmluvnú pokutu žalovaná mala možnosť započítať na
vrátenie časti zloženej zálohy na kúpnu cenu vo výške 3.000 eur, po tom, čo vyzvala druhú zmluvnú
stranu na uzatvorenie zmluvy, a na jej strane tak nevzniklo bezdôvodné obohatenie, odvolací súd
musí konštatovať, že súd prvej inštancie vo vzťahu k započítaniu neuviedol, necitoval žiadne zákonné

ustanovenie ani nevyložil žiadne zákonné ustanovenia ani ust. čl. IV bod 2 Zmluvy, neuviedol na základe
akých skutočností a ako žalovanou tvrdený nárok na započítanie právne kvalifikoval, pod hypotézu ktorej
konkrétnej normy ho podradil, či z jej dispozície bolo možné určiť, či tu žalovanou tvrdený právny vzťah
alebo právo je alebo nie je. Taktiež nie je zrejmé z čoho vyvodil súd záver, že žalovaná vyzvala druhú
zmluvnú stranu na uzatvorenie kúpnej zmluvy po uplynutí lehoty na uzatvorenie zmluvy.

Z uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie predčasne a nedostatočne právne posúdil vec, keď
nevenovalcelkomnáležitúpozornosťrozkrytiuprávnychvzťahovmedzistranamisporu,vdôsledkučoho
vznikajú pochybnosti o náležitom zistení skutkového stavu alebo ešte presnejšie o riadnom vyhodnotení
doterajších podkladov v spise a z nich plynúcich skutkových zistení.Záver súdu prvej inštancie o neexistencii povinností vrátenia peňazí (titulom bezdôvodného obohatenia),
bol preto bez jasného argumentačného základu, nedostatočný, bez vysporiadania sa s právnym
základom takto žalovanou prijatého peňažného plnenia. Právna úprava bezdôvodného obohatenia

neplní sankčnú funkciu, ale táto právna regulácia má reparačný charakter, sledujúci morálnu
zásadu spravodlivosti, aby sa nikto neobohatil na úkor iného (porov. rozhodnutie NS ČR sp. zn.
28Cdo/2746/2013). V prípade žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia spravidla nemožno dospieť
k meritórnemu záveru o dôvodnosti či nedôvodnosti žaloby bez toho, aby sa zo skutkového hľadiska
objasnilo,oktorúzviacerýchzákonnýchskutkovýchpodstátbezdôvodnéhoobohateniaide(porov.nález

ÚS SR sp. zn. II. ÚS 620/2015). Predpokladom zodpovednosti za získané bezdôvodné obohatenie je
objektívne vzniknutý stav obohatenia, ku ktorému došlo spôsobom vymedzeným v ustanovení § 451
ods. 2, ako aj v ustanovení § 454 O. z. (majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, z
neplatného právneho úkonu, z právneho dôvodu, ktorý odpadol, z nepoctivých zdrojov, a tým, že sa zaň
plnilo, hoci podľa práva mal subjekt plniť sám).
Bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie preukázaný skutkový stav subsumovať pod príslušnú

skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia, pričom právnym posúdením v žalobe súd prvej inštancie
nebol viazaný, v zmysle zásady iura novit curia (súd pozná právo). Ak súd prvej inštancie dospel
k záveru (za predpokladu dostatočného argumentačného základu) o nenaplnení skutkovej podstaty
bezdôvodného obohatenia vzniknutého plnením z neplatného právneho úkonu, mal posúdiť zistený
skutkový stav aj na základe ďalších skutkových podstát.

Podľa § 498 O.z. na to, čo dal pred uzavretím zmluvy niektorý účastník, hľadí sa ako na preddavok.
Znamená to, že pokiaľ pred uzavretím zmluvy poskytne jedna strana niečo, čo má byť predmetom jej
budúceho záväzku zo zmluvy, je stanovená vyvrátiteľná právna domnienka, že v pochybnostiach sa
plnenie poskytnuté medzi účastníkmi pred uzatvorením zmluvy, z ktorej má záväzok na plnenie ešte len
vzniknúť, považuje za preddavok (za splátku na dohodnuté budúce plnenie). Podstatné je, že plnenie

bolo poskytnuté predtým, než malo dôjsť k uzatvoreniu kúpnej zmluvy a že bolo poskytnuté a druhou
stranou prijaté v súvislosti so zamýšľanou kúpou. Pokiaľ nedôjde k uzatvoreniu kúpnej zmluvy, má ten,
kto preddavok poskytol, právo na jeho vrátenie, inak by sa druhá strana bezdôvodne obohatila, lebo
právny dôvod, na základe ktorého bola záloha na budúcu kúpu prijatá, odpadol. Pre posúdenie veci
podľa § 498 O.z. je nepodstatné, či účastníci uzatvorili dohodu o budúcej kúpnej zmluve, ani to, či taká

dohoda je alebo nie je platná.(por. uznesenie NS SR z 28.9.2011 sp. zn. 4Cdo 256/2010)
Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti
tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a
aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy

vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.
Zákon (CSP) venuje zvýšenú pozornosť odôvodneniu súdneho rozhodnutia, normovaním jeho
obsahovýchnáležitostí.Ideonávodčomáodôvodnenierozhodnutiasúduobsahovať,keďžemávýznam

z hľadiska prostriedku kontroly správnosti rozhodnutia, a to zo strany účastníkov konania (strán sporu),
ako i súdu vyššej inštancie, ktorý ho bude preskúmavať, ale aj zo strany verejnosti.
Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad sp. zn. I. ÚS 265/05) pokiaľ súd
dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie súdu považovať za arbitrárne,

teda za rozporné s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v
znení neskorších ústavných zákonov) a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie
FMZV č. 209/1992 Zb.). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (napríklad sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS
209/04). Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam (sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04).
Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-A) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj

nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu riadne
odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu
rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Ak ide o argument, ktorýje pre rozhodnutie súdu rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (porov.
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 410/03).
Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo stanovisko (Zbierka stanovísk

NajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyarozhodnutísúdovč.1/2016),podľaktoréhonepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania, avšak výnimočne, ak písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,
ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (odňatie možnosti konať pred
súdom).

V odôvodnení rozhodnutia má súd náležite vysvetliť, ako sa vysporiadal s rozhodujúcimi a zistenými
skutočnosťami a na akom základe prijal právne závery. Preto ak je rozhodnutie súdu prvej inštancie
nepreskúmateľné, lebo neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, na základe ktorých súd rozhodol,
prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
(rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 226/03).
S poukazom na vyššie uvedené, rozhodnutie súdu prvej inštancie nezodpovedalo ani požiadavkám

kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Vo vzťahu k zmluvnej pokute a započítaniu nárokov v
ňom absentoval argumentačný základ, ktorého správnosť by odvolací súd mohol preskúmať, odvolací
súd dospel k záveru, že rozsudok je nedostatočne zdôvodnený, nepreskúmateľný, keďže súd v rámci
právnehoposúdeniavodôvodnenírozhodnutiabymalnielenvysvetliť,ktorézákonnéustanoveniepoužil
a prečo, ale zároveň tiež obsah použitého zákonného predpisu vyložiť a to predovšetkým v tom zmysle,

aby bol stranami pochopený, súd prvej inštancie pri odôvodnení napadnutého rozhodnutia pochybil, ak
z jeho obsahu nie je zrejmé, akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil, z ktorých skutočností vychádzal.
Nedostatky odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie mali za následok, že rozhodnutie nespĺňalo
požiadavky obsiahnuté v ustanovení v § 220 CSP.
Odvolací súd preto podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a

vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP), a to z dôvodu, že v dôsledku
nedostatkov odôvodnenia napadnutého rozsudku, bolo žalobkyni znemožnené uskutočňovať procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ktorý nedostatok nebolo možné
napraviť v konaní pred odvolacím súdom pre úplnú absenciu argumentačného základu, ktorý by mohol
odvolací súd preskúmať a tiež z dôvodu, že by nebolo účelné nahradiť dokazovanie pred súdom prvej

inštancie odvolacím súdom, ktorého podstata činnosti spočíva v prieskume rozhodovacej činnosti súdu
prvej inštancie, ktorú však nemôže nahrádzať.
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo
argumentvopravnomprostriedku,aleibanatie,ktorémajúvýznamprerozhodnutieoodvolaní(porovnaj
rozhodnutie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 78/05), odvolací súd sa preto už ďalšími odvolacími námietkami

nezaoberal.

8.Vpredmetnomsporesúdprvejinštancieprvýkrátrozhodolrozsudkomprezmeškaniaz12.6.2018pod
č. k. 32C/26/2017-91 (ktorým I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 3.000 eur s úrokom
z omeškania vo výške 5% ročne počítaným zo sumy 3.000 eur od 11.2.2017 až do zaplatenia, a to do

troch dní od právoplatnosti rozsudku; II. žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej
v rozsahu 100 %), ktorý však bol odvolacím súdom - uznesením Krajského súdu v Trnave z 5.11.2019
pod č. k. 10Co/246/2018-136 zrušený a vec bola vrátaná súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.
Odvolací súd si je vedomý ustanovenia § 390 CSP, podľa ktorého odvolací súd sám rozhodne vo veci,

ak a/ rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie
konanie a rozhodnutie a b/ odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu
prvej inštancie. Rovnako je odvolaciemu súdu známa rozhodovacia prax vyšších súdnych autorít (napr.
III. ÚS/379/2017 a III ÚS/5/2018), podľa ktorých odvolací súd môže zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie
len raz a následne by mal rozsudok už len potvrdiť, alebo zmeniť. Uvedené rozhodnutia ústavného súdu

sa týkajú individuálnych okolností konkrétnych vecí, ktoré sú svojou povahou iné, ako je daná vec. V
poradí v prvom rozhodnutí odvolací súd už štvrtý krát zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a v druhom
rozhodnutí zaujíma ústavný súd právny názor k tomu, či môže byť rozsudok podľa CSP zrušený druhý
krát, ak bol predtým zrušený podľa ustanovení O.s.p. Podľa názoru odvolacieho súdu ale zároveň platí,
že § 390 CSP sa nebude aplikovať napr. v prípade, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu z procesných

dôvodov.
V danej veci pri rozhodovaní v poradí prvým rozsudkom súd prvej inštancie zvolil taký procesný postup,
že rozhodol v spore rozsudkom pre zmeškanie žalovanej, odvolací súd pri svojom prvom rozhodovaní
(napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie)konštatoval, že kontumačný rozsudok podľa § 274 CSP prichádza do úvahy iba v prípadoch, keď sú
súčasne splnené všetky podmienky normované hypotézou tohto ustanovenia, ktoré musia byť splnené
súčasne, v rovnakom čase, preto pokiaľ nebola splnená podmienka riadneho poučenia žalovanej

o následku nedostavenia sa na pojednávanie, vrátane možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie,
potom v predmetnej veci neboli splnené všetky zákonné predpoklady pre vydanie rozsudku pre
zmeškanie, a pokiaľ bol súdom prvej inštancie napriek tomu takýto rozsudok vydaný, naviac na
základe príliš formalistického výkladu ustanovenia bez posudzovania aj okolností prejednávanej veci,
potom uvedeným procesným postupom a rozsudkom súd prvej inštancie znemožnil najmä odvolateľke/

žalovanej, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nebolo možné napraviť pred odvolacím súdom, a preto
odvolacísúdvzmysle§389ods.1písm.b/CSPnapadnutýrozsudokprezmeškaniesúduprvejinštancie
zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Podľa názoru odvolacieho súdu je v prejednávanej veci potrebné zachovať dvojinštančnosť konania, so
všetkými jeho atribútmi, t. j. aby strany sporu mohli riadne argumentovať pred súdom prvej inštancie,

aby dôkazy vykonával predovšetkým súd prvej inštancie a rovnako ich aj hodnotil, aby strany sporu mali
právo v dvojinštančnom konaní namietať správnosť záverov súdu prvej inštancie (hodnotenia dôkazov,
právneho posúdenia) v odvolacom konaní. Odvolací súd sa doposiaľ v poradí prvom uznesení zo
dňa 5.11.2019 nevyjadroval k vykonávanému dokazovaniu, vo vzťahu ku ktorému preto neexistuje
vyjadrený právny názor, ktorým by mal byť súd prvej inštancie viazaný (§ 391 CSP). Súd prvej inštancie

akceptoval len právny názor odvolacieho súdu, že rozsudkom pre zmeškanie môže rozhodnúť iba v
prípadesplneniavšetkýchzákonnýchpredpokladov,inakjepotrebnépokračovaťvkonaní. Zuvedených
dôvodov odvolací súd opätovne zrušil napadnutý (v poradí druhý) rozsudok súdu prvej inštancie, keďže
tu boli (ako už bolo vyššie uvedené) dôvody na zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie a nebolo
namieste a ani v súlade so zásadou hospodárnosti, aby odvolací súd nahrádzal činnosť súdu prvej

inštancie.

9. Povinnosťou súdu prvej inštancie, ktorý je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, tak bude
v ďalšom konaní postupovať pri posudzovaní predmetu sporu a rozhodovaní o uplatňovanom nároku
žalobkyne v súlade s prejednacou zásadou civilného sporového konania, v ktorom je súd limitovaný

skutkovými tvrdeniami strán sporu. Skutkové tvrdenia žalujúcej strany sú prostriedkami procesného
útoku a skutkové tvrdenia žalovanej strany sú prostriedkami procesnej obrany (§ 149 CSP). Procesnej
povinnosti strany sporu uviesť skutkové tvrdenia zodpovedá procesná povinnosť protistrany poprieť
tvrdenéskutočnosti,pričomzustanovenia§151CSPvyplývaprocesnásankciazanesplnenieprocesnej
povinnosti. Súd prvej inštancie na základe vyhodnotenia splnenia procesnej povinnosti strán konania,

podľa § 150 a § 151 CSP, posúdi spornosť skutkových tvrdení strán, s vyvodením dôsledkov nesplnenia
procesnej povinnosti. Ak súd prvej inštancie dospeje k záveru o potrebe korekcie následku nesplnenia
procesnej povinnosti (CSP upravuje civilný proces v materiálnom poňatí, teda v zmysle zásady
spravodlivej a účinnej ochrany práv podľa čl. 2 CSP), svoj postup odôvodní v uvedenom smere. Pri
vykonávaní dokazovania bude súd prvej inštancie okrem prejednacej zásady a zásady kontradiktórnosti

konania, aplikovať i zásadu predvídateľnosti postupu súdu.
Hodnotenie dokazovania zahŕňa v sebe i vyhodnotenie unesenia dôkazného bremena každej zo strán
(ohľadom tvrdení, ktoré každá strana podľa hmotného práva má preukázať). Na takto preukázaný
skutkovýstavnazákladevykonanýchdôkazov(vprípadenevykonanianavrhnutýchdôkazovjepotrebné
uviesť dôvody), súd prvej inštancie aplikuje relevantnú právnu normu.

Pri písomnom vyhotovení súdneho rozhodnutia bude súd prvej inštancie, v intenciách vyššie uvedeného
právneho názoru odvolacieho súdu, postupovať v súlade s ustanovením § 220 CSP a preskúmateľným
spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery, na základe ktorých vec posúdil a rozhodol.
Svoj právny záver zdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a
stranám konania, musí dať odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho

právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (rozhodnutia Ústavného súdu napr. sp. zn. II. ÚS 193/06,
III. ÚS 198/07).
Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé s uvedením
skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil, príp. prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.

Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka (strany) na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami
strán sporu.10. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.
V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto odvolacieho konania.

11. Toto uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§

426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)