Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 3. december 2019

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 35C/35/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7117223180
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Bowker

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2019:7117223180.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I v konaní pred sudkyňou JUDr. Lenkou Bowker v právnej veci žalobcu: E. H.,

nar. XX.X.XXXX, bytom: S. XXX/XX, M. S., štátny občan SR, v zastúpení: JUDr. Jurajom Kusom,
advokátom,Nám.osloboditeľov10,07101Michalovce,protižalovanej:Slovenskárepublika,vzastúpení
Generálnou prokuratúrou, Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o náhradu škody spôsobenú nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci

r o z h o d o l :

Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 13.000,- € s úrokom z omeškania vo výške 8 %
ročne od 19.6.2017 do zaplatenia, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100% z výšky priznanej
nemajetkovej ujmy vo výške 13.000,- €, o ktorej konkrétnej výške bude rozhodnuté samostatným
uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 18.10.20174 domáhal, aby súd zaviazal
žalovanú zaplatiť mu nemajetkovú ujmu vo výške 70.000,- € s ročným úrokom z omeškania vo výške 9 %
od 19.6.2017 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, zároveň žiadal náhradu trov konania.

2. Svoj návrh odôvodnil vydaním nezákonného rozhodnutia, t.j. uznesenia o vznesení obvinenia zo
dňa 16.1.2012, ČVS:., kde bol žalobca obvinený za zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa
podľa § 326 ods. 1 Tr. zákona a skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1 a 2 Tr. zákona.
Proti touto uzneseniu podal žalobca sťažnosť listom zo dňa 20.1.2012. Úrad špeciálnej prokuratúry
sťažnosť zamietol uznesením zo dňa 7.3.2012 sp. zn. VII/1 Gv 127/11-121. Prokurátor Úradu špeciálnej
prokuratúry uznesením zo dňa 9.5.2016 sp. zn. VII/1 Gv 20/16/1000-4 trestné stíhanie zastavil. Žalobca

bol nespravodlivo trestne stíhaný v období od 16.1.2012 do 9.5.2016, t.j. 4 roky a 4 mesiace. Žalobca
listom zo dňa 20.9.2016 požiadal Generálnu prokuratúru SR o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody, ktorý list bol postúpený na Ministerstvo vnútra SR a následne s poukazom na ust.
§ 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z. späť vrátený. Generálna prokuratúra SR listom zo dňa
9.6.2017 oznámila, že žiadosť žalobcu bola ako nedôvodná odmietnutá. Rovnaký význam ako zrušenie
právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tom zmysle tiež zastavenie
trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Rozhodujúci je konečný výsledok trestného

konania. V období trestného stíhania žalobcu bol tento nútený sa zúčastňovať procesných úkonov pred
vyšetrovateľom. Trestné stíhanie a hrozba vysokého trestu u neho zanechalo trvalé následky na zdraví
a spôsobilo neopísateľnú psychickú ujmu, traumu, nervozitu, stiahnutý žalúdok, nevoľnosť, nechuť do
jedla, zvracanie a značné psychické problémy. Zásah do osobnostných práv žalobu bol spôsobenýaj cez médiá, kedy o trestnom stíhaní žalobcu informovali médiá policajné zložky. Celá verejnosť,
známi a rodinní príslušníci spájali meno žalobcu s korupciou, braním úplatkov a pozerali naňho ako
na skorumpovaného colníka, ktorý zneužil svoje postavenie a ktorý nahonobil majetok z nečestných

zdrojov. Žalobca stratil dôveru svojich nadriadených, ocitol sa v izolácii vo všetkých oblastiach života,
každý sa mu otočil chrbtom. Po obvinení riaditeľ Colného úradu Michalovce rozhodnutím zo dňa
31.1.2012 č. 09005331/1/37500/2012 dočasne pozbavil výkonu štátnej služby a to jedine z dôvodu, že
sa stal podozrivým zo spáchania trestného činu. Počas tohto obdobia mu bolo zo strany nadriadených
doporučené, aby odišiel z colnej správy dobrovoľne s prísľubom odstupného, pretože vzhľadom na

závažné obvinenie už nemá miesto v colnej správe a jeho kariérny postup skončil. Pod týmto psychickým
tlakom žalobca listom zo dňa 17.1.2012 požiadal o uvoľnenie zo služobného pomeru v štátnej službe
colníka. Na základe tejto žiadosti riaditeľ Colného úradu Michalovce rozhodnutím zo dňa 6.2.2012
č. 5/2012-01010101 uvoľnil žalobcu zo služobného pomeru, čím, žalobca stratil stály príjem a ďalšie
sociálne výhody. Uvedené prepustenie ako aj trestné stíhanie žalobca zle znášal, mal zdravotné
problémy a bol práceneschopný od 19.1.2012 do 2.2.2012. Bez vznesenia obvinenia by žalobca nikdy

z colnej správy dobrovoľne neodišiel. V závere žalobca poukázal na obdobné prípady.

3. Žalovaná sa ku konaniu vyjadrila podaním zo dňa 9.1.2018, kedy uviedla, že v zmysle rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 163/2013 - 50, uznesenie o vznesení obvinenia
nemožno automaticky považovať za nezákonné len z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca

pravdepodobnosť o spáchaní trestného činu sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Poukázala na
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Lavrechov proti Českej republike zo dňa 20.06.2013,
v ktorom sa uvádza, že „skutočnosť, že bol sťažovateľ oslobodený spod obžaloby, samo o sebe
neznamená, že jeho trestné stíhanie bolo nezákonné alebo od začiatku inak vadné“. Obdobný právny
názor prezentoval i Ústavný súd Českej republiky vo svojom náleze sp. zn. III. ÚS 165/2002. V danej veci

nie je splnená základná podmienka úspešného uplatnenia náhrady škody a to existencia nezákonného
rozhodnutia. Vzhľadom k tomu neexistuje právny titul pre priznanie náhrady škody podľa zákona č.
514/2003 Z. z. V predmetnom konaní k porušeniu základných zásad trestného konania vyjadrených
v Trestnom poriadku orgánmi činnými v trestnom konaní nedošlo. Orgány činný v trestnom konaní v
predmetnom trestnom konaní postupovali prísne v súlade s príslušným procesným predpisom (Trestným

poriadkom), ktorý upravuje jednotlivé štádiá trestného konania a s tým súvisiace oprávnenia a povinnosti
orgánov činných v trestnom konaní (vyšetrovateľa PZ a prokurátora). Nevyhnutným je podotknúť, že v
zmysle v súčasnosti platného a účinného Trestného poriadku vyšetrovateľ alebo poverený príslušník
Policajného zboru nemá v prípade, ak je na podklade trestného oznámenia alebo zistených skutočností
po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala

určitá osoba (§ 206 ods. 1 Trestného zákona) inú zákonnú možnosť iba vydať uznesenie o vznesení
obvinenia, pokiaľ sa nechce sám vystaviť nebezpečenstvu trestného stíhania pre trestný čin zneužívania
právomoci verejného činiteľa podľa § 327 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov. Takýto právny titul - nezákonné rozhodnutie, ktorým by bolo uznesenie o vznesení obvinenia
sa v zákone č. 514/2003 Z. z. nenachádza. V súvislosti s požadovanou výškou nemajetkovej ujmy

(70.000,- €) žalovaná poukázala na zákon č. 514/2003 Z. z.. V súlade s citovaným ustanovením
celková suma odškodnenia nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy, čo v súčasnosti
predstavuje sumu cca 21.750,- €. Citované ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. je
platné a účinné od 01.01.2013. Žalobný návrh žalobcu bol na súd podaný dňa 18.10.2017 teda po
nadobudnutí účinnosti citovaného znenia § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. Obzvlášť s prihliadnutím

na uvedené, sa má v predmetnej veci aplikovať citované znenie ustanovenia § 17 ods. 4 zákona
č. 514/2003 Z. z. absencia prechodných ustanovení v zákone č. 412/2012 Z.z., ktorý novelizoval
zákon č. 514/2003 Z. z. od 01.01.2013, nemôže mať za následok svojvoľné nerešpektovanie vôle
zákonodarcu súdom pri vydaní rozhodnutia v čase účinnosti tejto novely, ktorá je pre rozhodovanie
súdov o výškach náhrad nemajetkovej ujmy záväzná. Zákonodarca zdôvodnil predmetnú novelu zákona

č. 514/2003 Z. z. potrebou proporcionality, nakoľko vzhľadom na vyvažovanie hodnôt, kde je hodnota
ľudského života a zdravia tou najvyššiu, je neprimerané poskytovať náhradu nemajetkovej ujmy v rámci
ochrany osobnosti vo výrazne vyššej sume, ako je najvyššia prípustná výška odškodnenia priznávaná
obetiam násilnej kriminality. Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) by priznaná
finančná náhrada napr. v konaniach o ochranu osobnosti nemala byť neprimeraná iným finančným

kompenzáciám - napríklad výške náhrady za utrpenie a bolesť (ktoré boli spôsobené napr. telesnými
zraneniami - Karhuvaara a Iltalehti v. Fínsko). Podobne sa vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky,
keď konštatoval, že priznávanie premrštených súm by mohlo viesť k bezdôvodnému obohacovaniu
sa a dokonca by mohlo bagatelizovať niektoré ujmy na iných základných právach (rozsudok NSSR, sp. zn. 4Cdo 171/2005 zo dňa 27.04.2006). Zavedenie princípu primeranosti k iným formám
finančných kompenzácii spolu s ponechaním možnosti prihliadať na osobitosti jednotlivého prípadu
umožňuje, aby výška náhrady na jednej strane nevytvárala priestor pre obohacovanie sa, ale na

druhej strane umožňovala „spravodlivé zadosťučinenie.“ K potrebe akceptovať pri určovaní výšky
náhrady nemajetkovej ujmy limity stanovené judikatúrou ESĽP sa vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej
republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo 106/2012 z 27. júna 2013 uviedol: „V zmysle judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva má byť výška náhrady nemajetkovej ujmy primeraná utrpenej ujme
na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo) a má zohľadňovať tak výšku náhrady

priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napr. Flux
v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo), ako aj výšku náhrad, ktorá je priznávaná za telesné
zranenia alebo obetiam násilných činov, pričom by bez existencie závažných a dostatočných dôvodov
nemala prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr.
Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).“ Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť ako nedôvodnú.

4. V replike zo dňa 24.1.2018 sa žalobca vyjadril k stanovisku žalovanej, kedy zopakoval svoje tvrdenia,
ktoré už uviedol v návrhu na začatie konania a ďalej uviedol, že základným kritériom pre rozlíšenie
adekvátnej právnej úpravy, ktorú je potrebné aplikovať vo veciach zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, konkrétne za škodu spôsobenú nezákonnými rozhodnutiami, je
okamih vydania nezákonného rozhodnutia. Uvedené nesporne vyplýva z prechodného ustanovenia § 27

ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého sa posudzovanie nároku na náhradu škody spôsobenej
rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona, t.j. od 1.7.2004, riadi
týmto zákonom.
Zákon č. 412/2012 Z.z., ktorý novelizoval zákon č. 514/2003 Z.z. a v ust. § 17 ods. 4 stanovil maximálnu
výšku náhrady za nemajetkovú ujmu, nadobudol účinnosť 1.1.2013. Do účinnosti citovanej novely,

t.j. do 31.12.2012 zákon nestanovil pre výšku náhrady nemajetkovej ujmy žiaden limit. Nezákonné
rozhodnutie, t.j. Uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané dňa 16.1.2012, teda pred účinnosťou
novely zákona.
Novela zákona č. 514/2013 Z.z., vykonaná zákonom č. 412/2005 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2013, ktorou
bola zavedená horná hranica nemajetkovej ujmy, bola podrobená odbornej diskusii.

Z hľadiska ústavnoprávneho je zodpovednosť štátu konštruovaná nepochybne ako objektívna
zodpovednosť absolútna (štát sa jej nemôže zbaviť), z toho vyplýva, že ju nemožno ani zákonom nielen
že vylúčiť, ale ani obmedziť či zúžiť. Za danej situácie je povinnosťou súdov aplikovať priamo čl. 46
ods. 3 ústavy.
Priznáva výška náhrady nemajetkovej ujmy stále závisí na špecifických okolnostiach konkrétneho

prípadu a priznané sumy tak nemožno paušalizovať. Aj z uvedeného dôvodu tie isté senáty Krajského
súdu v Košiciach priznávajú rozdielne výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný
postup orgánu verejnej moci sú presne stanovené kritériá, z ktorých musí súd vychádzať a to aplikáciou
ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.

Iná je situácia pri priznávaní náhrady nemajetkovej ujmy obetiam násilných trestných činov, čo je
upravené v Zákone č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi. Tento
zákon vychádza z objektívnej zodpovednosti štátu a odškodňujú sa len úmyselné násilné trestné činy.
Je logické, že odškodnenie podľa tohto zákona je len symbolické, lebo štát sa v tomto právnom režime
nedostal do žiadneho protiprávneho konania.

5. V duplike zo dňa 5.3.2015 žalovaná uviedla, že nie je oprávnená v tomto prípade konať v mene
Slovenskej republiky a to s prihliadnutím na ust. § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z. Subjektom
oprávneným zastupovať Slovenskú republiku podľa názoru žalovanej má byť v tejto veci Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky, keďže prokurátor síce zamietol sťažnosť podanú proti uzneseniu o

vznesení obvinenia, avšak nepodal v tejto trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, tým nebola splnená
zákonodarcom predpokladaná kumulatívna podmienka upravená v § 4 ods. 1 písm. b) bod 1 zákona č.
514/2003Z.z.(zamietnutiesťažnostiapodanieobžaloby),ktorábymalazanásledokto,ževpredmetnej
veci v mene štátu má konať Generálna prokuratúra Slovenskej republiky.

6. Podaním zo dňa 13.9.2019 žalobca odôvodňoval požadovanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 48/2017 zo dňa 30.7.2019,
ktorý sa vysporiadal s dovolacím dôvodom ohľadom interpretácie ustanovenia § 17 ods. 4 zákona
č. 514/2003 Z.z., kedy odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 262/2015 zo dňa16.3.2016, v ktorom bol vyslovený právny názor, že aplikovanie ustanovenia § 17 ods. 4 na prípady, keď
uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané pred 1.1.2013, by znamenalo pripustiť, že hoci v čase,
keď nadobudnutím účinnosti uvedenej novely vzniklo poškodenému právo na náhradu nemajetkovej

ujmy v nelimitovanej výške, toto jeho právo v časti presahujúcej horný limit zavedený novelou zákona
č. 412/2012 Z.z. zaniklo dňom jej účinnosti. Takýto prístup súdov by popieral nielen ústavný princíp
úplného odškodnenia (čl. 46 ods. 3 Ústavy), ale spôsobil by aj neprípustné odňatie už existujúceho
práva, čiže by bol zásahom do legitímneho očakávania poškodeného na primeranú satisfakciu a bol by
porušením zákazu retroaktivity. Ďalej žalobca uviedol, že žalobca mal pred obvinením služobný plat vo

výške 1.1039,42 €. Po pozbavení výkonu štátnej služby jeho mesačný plat bol len vo výške minimálnej
mzdy zvýšený o 10% z priznaného služobného platu za každú vyživovanú osobu, cca vo výške 327,- €.
Dnes má žalobca výsluhový dôchodok vo výške 523,15 € za 22 rokov trvania služobného pomeru. Ak
by žalobca slúžil v colnej správe ešte ďalšie 3 roky, tak jeho výsluhový dôchodok by sa zvýšil každý rok
o 3%. Nakoľko žalobca bol nútený odísť z colnej správy, jeho výsluhový dôchodok je do konca života
krátený. Žalobca je tak ukrátený na mesačnom príjme, kedy rozdiel je 515,85 €, čo ročne predstavuje

6.190,20 €.

7. Súd vykonal dokazovanie predloženými listinnými dôkazmi, výpoveďami účastníkov konania, svedkov
a zistil nasledovný skutkový stav:

8. Uznesením ČVS: PPZ-69/BPK-V-2011 zo dňa 16.1.2012 (č.l. 7) bolo voči žalobcovi vznesené
obvineniezapomockpokračujúcemutrestnémučinuskráteniedaneapoistného azazločinzneužívania
právomoci verejného činiteľa. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia žalobca podal sťažnosť (č.l. 36),
o ktorej rozhodol Úrad špeciálnej prokuratúry GP SR uznesením sp. zn. VII/1 Gv 127/11-121 zo dňa
7.3.2012(č.l.41),kedyzamietlasťažnosťobvineného-žalobcu,pretožesťažnosťniejedôvodná.Listom

zo dňa 18.4.2012 (č.l. 94) a zo dňa 23.1.2013 (č.l. 101) žalobca požiadal o zastavenie trestného stíhania.

9. Uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR zo dňa 9.5.2016 sp. zn. VII/1 Gv 20/16/1000-4
(č.l. 108) bolo trestné stíhanie voči žalobcovi zastavené, pretože skutok nie je trestný činom a nie je
dôvod na postúpenie veci. V odôvodnení daného rozhodnutia bolo medziiným uvedené, že vznesenie

obvinenia voči žalobcovi a začatie trestného stíhania bolo v tomto počiatočnom štádiu opodstatnené, čo
preukazovali listinné dôkazy predložené Daňovým úradom Košice I. a Daňovým riaditeľstvom SR. Až
následné začatie trestného stíhania ako aj vznesenie obvinenia boli podnetom na vydanie stanovísk a
vyjadrení v tom čase Daňového riaditeľstva SR, následne Finančného riaditeľstva SR, keď bolo potrebné
zosúladiť postup colných orgánov a vydať záväzný interný riadiaci akt. Preto dňa 10.4.20112 vstúpil

do platnosti Rozkaz prezidenta Finančnej správy SR č. 101/2012 - Potvrdzovanie výstupu tovaru, kedy
práve článok 19 tohto príkazu bol vlastne následkom práve trestného stíhania obvinených colníkov.
Taktiež protokoly Daňového úradu Košice I., ktoré sa týkali konkrétne dotknutých spoločností a ktoré boli
jedným z podnetom na začatie tohto trestného stíhania a následne vznesenia obvinenia, boli s nálezmi
a konštatovaním, že uplatnené nadmerné odpočty u dotknutých spoločností sú neoprávnené a tieto im

neboli priznané, v priebehu konania došlo k radikálnej zmene. Prispel k tomu rozsudok Najvyššieho súdu
SR zo dňa 17.12.2013, sp. zn. 5Sfž/68/2012, ktorý zrušil dodatočné výmery Daňového úradu Košice I
a vec vrátil Finančnému riaditeľstvu SR (č.l. 142-144).

10. Žalobca listom zo dňa 20.9.20106 (č.l. 148) požiadal Generálnu prokuratúru SR o predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody. Po postúpení veci na Ministerstvo vnútra SR (č.l. 153) a
následné spätné vrátenie veci Generálnej prokuratúre SR (č.l. 155) táto odpovedala listom zo dňa
9.6.2017 (č.l. 157), kedy uviedla, že žiadosť nie je dôvodná, lebo nie je daný zákonný základ na
uplatnenie nároku. Žiaden orgán verejnej moci doteraz totiž nekonštatoval nezákonnosť uznesenia o
vznesení obvinenia.

11.ŽalobcapredložilčlánkyuverejnenévmédiáchtýkajúcichsajehoprípadusnázvamiMegazáťahproti
podnikateľom aj colníkom: Obrali štát o desiatky miliónov!, Keď colníci netušia, Štrnástich ľudí obvinili,
že na daniach okrádali štát (č.l. 160-163).

12. Rozhodnutím riaditeľa Colného úradu Michalovce zo dňa 31.1.2012 bol žalobca dočasne pozbavený
výkonu štátnej služby (č.l. 164).13. Dňa 17.1.2012 žalobca doručil svojmu nadriadenému Žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru
v štátnej službe colníka ku dňu 31.3.2012 (č.l. 166).

14. Rozhodnutím riaditeľa Colného úradu Michalovce zo dňa 6.2.2012 sp. zn. 5/2012-01010101 bol
žalobca uvoľnený zo služobného pomeru colníka dňom 31.3.2012.

15. Z potvrdenia MUDr. Petra Smutka súd zistil, že žalobca bol práceneschopný od 19.1.2012 do
2.2.2012.

16. Žalobca v konaní vypovedal, že s rodinou žil priemerný život, chodili na výlety a to až do 17.1.2012,
kedy prišiel riaditeľ Colného úradu, všetko zablokovali, aby nikto neopustil terminál. Oni nevedeli, čo sa
deje. Vyšetrovateľ spolu s riaditeľom rozdali obvinenia, z ktorých sa žalobca dozvedel, že som obvinený
zo zneužívania právomoci verejného činiteľa a krátenia daní a poistného. Myslel si, že odpadne, pretože
on statočne 20 rokov robil v Colnej správe. Riaditeľ ich hneď odpísal, a označil za kriminálnikov a

požiadal ich odovzdať služobnú pečiatku a kľúče od kancelárie s tým, že rozhodne, čo s nimi bude
ďalej a poslal ich na dovolenku. Aj napriek tomu, že mesačne mali 2-4 kontroly a žiadne pochybnosti
neboli zistené, prišlo obvinenie. Žalobcu to veľmi trápilo, išiel domov, preštudoval obvinenie a zistil, že
za to môže dostať aj 5-10 rokov tak povediac natvrdo. Celkom sa zrútil. Po príchode rodiny domov, to
oznámil manželke a začala hádka, ktorá trvá možno aj dodnes, že mu nikto nechce veriť, že sa ničoho

nedopustil. Následne večer v televízii uvidel, že obvinili 14tich ľudí, z toho 7 colníkov, ktorí robili na
pobočke TKD Dobrá a veľkými písmenami bolo vypísané, že ukrátili štát o 22 miliónov eur. Nevedel
pochopiť, čo sa s ním deje. Celú noc nespal a ráno musel ísť k lekárovi, lebo mu stúpol krvný tlak a
psychicky bol celkom na dne. Už v čakárni u lekára počul šuškanie, že tu je ten colník, ktorého obvinili,
ktorého včera ukázali v televízii, že kradol. Vtedy ľudia začínali o ňom rozprávať. Bol som na PNke do

konca januára. Koncom januára mu bolo odovzdané rozhodnutie o pozbavení výkonu štátnej služby,
kde ich žiadali odovzdať služobný preukaz a nechodiť do roboty. V rozhodnutí sa písalo, že je človek
morálne nespôsobilý, pričom ešte v decembri dostal odmeny. Koncom januára, začiatkom februára ich
zavolal riaditeľ a začal im vysvetľovať, že čo s nimi má robiť, čo sú za ľudia, akú hanbu urobili Colnej
správe, že takých colníkov nepotrebuje. aj napriek ich obrane u riaditeľa neplatila prezumpcia neviny.

Potom tlačil na nich, že by bolo najlepšie ich preložiť na iné pracovisko v rámci celého Slovenska. Boli
štyria, ktorí mali cez 20 rokov odslúžených a tak podali žiadosť do výsluhového dôchodku, aby sme
nestratili odchodné. Žalobca prežíval strašné dni a noci, stále sa bál, že prídu, zoberú ho. 4,5 roka bol
trestne stíhaný, stále mal pocit, že ho niekto prenasleduje. Nechodil s manželkou nikde, nechcela s ním
chodiť. V dedine, ktorá má približne 1100 obyvateľov, ho nechceli ani pozdraviť, každý ho obchádzal,

že je skorumpovaný. Predtým chodil aj s chlapcami na futbal, aj do zahraničia autami, ale potom ako
sa to dozvedeli z médií, nikto s ním nechcel ísť. Ani teraz to nie je iné. Poznačilo ho to na celý život.
Manželka mala problémy v robote, kde bola riaditeľkou materskej školy a začali jej hovoriť, že ako môže
vychovávať deti, keď má pri sebe človeka, čo kradne. Aj ona mala z toho zlé pocity. Aj synov, ktorí chodili
do školy obviňovali. Keď bolo zastavené trestné stíhanie, tak médiá to nezaujímalo. Ani svokrovci mu

nechceli veriť a do dnešného dňa mu neveria, lebo žijú v spoločnej domácnosti. Stále hovorili a hovoria
aj do dnešného dňa, že akú hanbu im spravil, že oni boli statoční ľudia, a že akého zaťa majú. Oni si
asi stále myslia stále, že je stále obvinený. Iba to sa dozvedeli, čo bolo v médiách. Návštevy skončili, s
bratom sa vôbec nerozpráva, jeho rodičia tomu nechceli veriť, psychicky to strašne zle znášali a preto
k nim nemohol veľmi chodiť, pretože hovorili, že akého syna vychovali, ktorého ukazujú v televízií. On

im zbytočne vysvetľoval, že „mama, otec, ja som sa ničoho nedopustil“. Pred ich smrťou v roku 2017
im stihol ukázať rozhodnutie, že je nevinný.

17. V konaní vypovedala svedkyňa Edita Fekeová, ktorá uviedla, že dňa 17.1.2012 manžel ráno odišiel
do roboty a večer bol v televíznych novinách, kde rozprávali, že je obžalovaný, že ide o 22 mil. Eur,

čomu ona nechcela sprvu veriť. Boli nervózni, celá rodina bola v strese. Žalobca aj plakal, bol smutný,
veľmi nervózny, potom začal doma aj kričať. Mal vysoký krvný tlak, mal problémy so srdcom. Ona ho
vyzvala, nech ide k psychológovi, ale on nechcel, nevyhľadal odbornú pomoc. Počas toho obdobia on
nič nerobil, sedel, pozeral dopredu pred seba, chodil ako bláznivý po izbách, s nikým sa nestretával,
hanbil sa. Bolo to veľmi ťažké obdobie čo sa týka styku s rodinou, či ľuďmi z dediny. Jej rodičia, s

ktorými žijú v jednej domácnosti nechceli uveriť, že manžel nevinný a nabádali ju k rozvodu manželstva.
Po správach v televízii a v novinách už ani ona neverila manželovi. Celý život sa im zmenil na peklo.
Mladší syn mal v tom čase 13 rokov a v škole mu nedali pokoj, pretože to je malé mesto, kde každý
pozná každého, hovorili mu, že má otca kriminálnika. Pred vznesením obvinenia stále chodili vonku skamarátmi, susedmi, deťmi, na výlety, na futbalové zápasy, v podstate mali kľudný, pekný život a zrazu
sa to zmenilo zo dňa na deň. Všetci sa obrátili manželovi chrbtom, žalobca ostal sám. Ona sa od neho
odvrátila a skoro sa rozviedli. Ostali spolu len kvôli deťom, ale ich vzťah už nie je taký, aký bol predtým.

Manžel je stále nervózny, nevyspytateľný, ťažšie sa s ním žije.

18. V konaní vypovedala svedkyňa K. K., ktorá uviedla, že sa poznám so žalobcom už viac ako 20
rokov. Keď sa to stalo, nechcela mu dvíhať ani telefón, nechcela, aby k nim chodil ako predtým. Skončili
spoločné návštevy, výlety. O obvinení žalobcu počula v televízii, v časopisoch a to že 14 colníkov okradlo

štát. Ona uverila, že žalobca spáchal tieto trestné činy, pretože v tom nebol sám, ale išlo o 14 ľudí. Všade
sa o tom rozprávalo, aj v obchode, lebo bývajú na dedine. Ľudia uverili, že okradli štát. Jej názor na
žalobcu sa po tomto trestnom stíhaní zmenil v zlom smere, nechceli sa s ním stretávať. Ani po 7,5 roku
to nie je tak ako predtým, nestretávajú sa už, iba sa pozdravia.

19. V konaní vypovedal svedok V. C., ktorý uviedol, že so žalobcom boli predtým kamaráti. Bol z toho

rozruch, veľká kauza, že niekoľko colníkov okradlo štát, celá dedina o tom rozprávala. Z rozhlasu a
televízie sa dozvedel, že aj žalobca bol medzi nimi, čo ho prekvapilo, ale keďže to bolo až toľko veľa
colníkov, tak sa priklonil k názoru, že je to pravda. Predtým boli veľmi dobrí kamaráti, chodili spolu
na pivo, na futbal, narodeniny. Žalobca mal dobrú povesť, v dedine ho vlastne obdivovali, lebo sa ku
všetkému sa pridal, rád pomáhal. Potom sa každý sa od neho trošku oddialil. Ako skončila daná trestná

vec nezaregistroval. So žalobcom už nemá žiaden vzťah, nestretávajú sa, iba sa pozdravia, v dedine ho
už tiež nikto neobdivuje nikto. Žalobca sa nezúčastňuje spoločenských podujatí.

20. V konaní vypovedal svedok F. K., ktorý uviedol, že so žalobcom boli kolegovia. Ohľadom kauzy
voči žalobcovi zo začiatku tomu nechcel veriť, ale potom to čítal v Korzári, bolo to v KRIMI, JOJke,

v médiách, prevzal to Špecializovaný súd v Pezinku, vyšetrovala to NAKA, rozprávalo sa o sume 22
miliónov Euro. Dovtedy sa stretávali, chodili na pivo po práci, oslavovali narodeniny, meniny, alebo si
sadli a porozprávali sa. Po tom, čo bolo vznesené obvinenie voči nemu, prestal sa s ním stretávať,
lebo sa obával o svoje zamestnanie, keďže pracuje na kriminálke. Teraz sa stretnú, pozdravia sa, ale to
priateľstvo, čo bolo, už nie je. V podstate žalobca stratil jeho dôveru. Keď už svedok robil v Košiciach,

tak mu kolegovia hovorili, že „vidíš, keby si tam ostal, tak by si bol rovnako skorumpovaný ako tí colníci“.
Podľa neho tomu verejnosť uverila, lebo to bolo medializované, avšak po roku 2016, keď ich uznali za
nevinných, tak o tomto už ľudia nevedeli, lebo to nikde nebolo medializované. Potvrdila sa síce nevina
žalobcu, ale on mu už nedôveruje.

21. V konaní vypovedal svedok Ing. C. C., ktorý uviedol, že v čase obvinenia žalobcu ku dňu 16.1.2012
pracoval vtedy na daňovej časti ako zástupca vedúceho pobočky, bol svedkom udalostí na pobočke, ako
aj všeobecne na Colnom úrade a v ich zbore. Videl, že obvinení boli nesmierne vystrašení, duševne
zlomení, neistí, ale vôbec nechápali celý dej. Postupne nám im boli predostreté z médií, že sa jedná
o závažnú ekonomickú činnosť s vysokým finančným dopadom. Nastolila sa v zbore mienka, že tento

kolektív sa toho určite musel dopustiť, lebo videli, že v tom celom príbehu bolo zainteresovaných veľa
orgánov ako daňový úrad, colný úrad, polícia, vyšetrovatelia, takže v tých časoch nepochybovali, že
sa dopustili toho trestného činu. Vnímali odbornú verejnosť, ktorá bola v priamom styku s colníkmi, a
aj u nich sa vytvorila mienka, že títo colníci sa museli dopustiť závažného trestného činu. Postupom
času sa colníci prestali zaujímať o objasnenie toho celého prípadu a veľa colníkov aj na iných colných

úradoch na Slovensku ešte nevedia, že padlo rozhodnutie, pretože napríklad na školeniach ich pobočku
stále skloňujú v intenciách, v korupciách a škandáloch. Aj pri stretnutiach ďalších pobočiek ich colného
úradu rezonujú na adresu ich pobočky hlášky, že sa toho museli dopustiť. Videl, že to bolo neskutočne
ponižujúce pre nich a to už nie len kvôli nesprávnemu postupu niektorých orgánov, alebo osôb, ale tá
sama situácia, ktorá sa tam vytvorila, bola pre nich duševne náročná a vyčerpávajúca. Svedok popísal

systém vzdelávania na colnej správe nasledovne: Kariérny postup na colnom úrade súvisí s dobou praxe
a s odborným vzdelaním. Odborné vzdelanie nadobúdajú colníci základným a odborným kurzom. Keď
sa colník prijme do služby, snažia sa ho poslať za pár mesiacov na základný colný kurz, v podstate
bez toho nie je použiteľný na výkon služby, lebo nemá žiadne práva a povinnosti. Po absolvovaní
základného colného kurzu má patričné práva a povinnosti a s patričnou platovou triedou. Následne po

rokoch môže nastúpiť na odborný colný kurz, čo súvisí s konkrétnym hodnotením vedúceho pobočky
alebo útvaru. Vedúci má vplyv na to, koho pošle na kurz v závislosti od toho, aká je pracovná morálka
a aké vedomosti preukáže colník pri výkone služby. Každý z colníkov sa snaží čo najskôr dostať na
odborný kurz, pretože po jeho absolvovaní prináleží colníkovi vyššia platová trieda. Následne sú možnékontinuálne vzdelávania školeniami, kurzami a podobne. U nich funguje bodové ohodnotenie, čiže čím
viac kurzov a školení colník absolvuje, tým viac má bodov, čo má samozrejme vplyv aj na vyššie osobné
ohodnotenie. Trestne stíhaní colníci nie sú odporúčaní minimálne vedúcim, aby išli ďalej, na odborný

kurz absolútne nie a myslí si, že ani na školenia, čo má negatívny vplyv na kariérny vývoj, plat a všetko
čo s tým súvisí. V januári 2012 mal k žalobcovi korektný, kolegiálny vzťah. On samotný uveril, čo sa
kládlo žalobcovi za vinu hlavne z toho celého deja, lebo konanie bolo vedené z vyšších pozícií, rôznych
inštitúcií. Žalobca teraz robí v súkromnej špeditérskej firme ako špeditér, deklarant a logistik a on s ním
prichádza do kontaktu.

22. Podľa ustanovenia § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „citovaný zákon“), zodpovednosť za
škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa
nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa
nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

23. Podľa ustanovenia § 1 citovaného zákona, tento zákon upravuje
a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci,
b) zodpovednosť obce a vyššieho územného celku (ďalej len „územná samospráva“) za škodu
spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy,

c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.

24. Podľa ustanovenia § 2 citovaného zákona, na účely tohto zákona
a) výkon verejnej moci je rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom
chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb,

b) orgán verejnej moci je
1. štátny orgán,
2. orgán územnej samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba
alebo právnická osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci.

25. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 a 2 citovaného zákona, štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,
pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,

c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.
Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

26. Podľa ustanovenia § 5 ods. 1 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.

27. Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 citovaného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, právo
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné

rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

28. Podľa ustanovenia § 15 ods. 1 a 2 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonnýmrozhodnutím,nezákonnýmzatknutím,zadržanímaleboinýmpozbavenímosobnejslobody,

rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe
písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným
orgánom podľa § 4 a 11. Ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný
bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti

zostávajú zachované.29. Podľa ustanovenia § 16 ods. 1 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu
škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

30. Podľa ust. § 16 ods. 4 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán
písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde

môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z
titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

31. Podľa čl. 46 ods. 3 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy
alebo nesprávnym úradným postupom.

32. Súd posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, vykonal vyššie uvedené dôkazy

predložené stranami sporu, z týchto vychádzal a následne vec právne vyhodnotil:

33. V predmetnej veci sa žalobca domáhal náhrady škody (nemajetkovej ujmy) spôsobenej nezákonným
rozhodnutím - uznesením o vznesení obvinenia zo dňa 16.1.2012, ČVS: PPZ-69/BPK-V-2012, kde bol
žalobca obvinený za zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 Tr. zákona a

skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1 a 2 Tr. zákona.

34. Vzhľadom k tomu, že citované rozhodnutie bolo vydané po účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (1.7.2004), vychádzajúc z prechodného
ust. § 27 ods. 1 citovaného zákona, súd po právnej stránke predmetnú vec posúdil podľa tohto zákona.

35. Súd sa zaoberal obranou žalovanej, ktorý z orgánov štátu je oprávnený konať v mene štátu.
Vzhľadom na dikciu ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré diferencuje viacero
orgánov konajúcich v mene štátu, sa preto súd primárne zaoberal otázkou, či v danom prípade je
orgánom konajúcim v mene štátu Ministerstvo vnútra SR, Generálna prokuratúra SR alebo Ministerstvo

spravodlivosti SR.

36. Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2013 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013, vo veci náhrady
škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, ak

1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,
2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,
3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu.

37. Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. b) cit. zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom
konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, a
1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného

príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo
2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe
záväzného pokynu prokurátora.

38. Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. f) citovaného zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená

orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky,
ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom
konaní alebo správnom konaní.39. Je potrebné uviesť, že citovaná novela zák. č. 514/2003 Z.z. vo vzťahu k ust. § 4 ods. 1 rieši procesné
zastúpenie štátu. Ide teda o procesnoprávny predpis, ktorý sa na konanie spravidla aplikuje v aktuálnom
znení,počnúcjehoúčinnosťou.Predmetnánovelaneobsahujeintertemporálneustanovenia,ktoréslúžia

k tomu, aby ozrejmili vzťah novely na konania začaté (a neskončené) pred jej účinnosťou, čo znamená,
žesúdjepovinnýaplikovaťustanoveniatejtonovelyajnakonania,ktorésazačalipredjejúčinnosťou.Na
tomto závere nič nemení ani to, že účastník konania podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na
inom orgáne, resp. že súd spočiatku konal s iným orgánom, ktorý bol v tom čase orgánom oprávneným
podľa zákona konať za štát.

40. Zhrnúc vyššie uvedený chronologický postup v trestnom konaní je zrejmé, že podmienky podľa
ust. § 4 ods. 1 písm. a) a b) citovaného zákona neboli naplnené. Škoda nevznikla v súvislosti s
rozhodnutím súdu (písm. a), preto orgánom konajúcim v mene štátu nie je Ministerstvo spravodlivosti.
Ministerstvo vnútra by bolo týmto orgánom len vtedy, ak by prokurátor nezamietol sťažnosť obvineného
proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru a nepodal by obžalobu (písm. b). V danom prípade síce

uznesenie o vznesení obvinenia vydal vyšetrovateľ Policajného zboru, avšak prokurátor sťažnosť proti
uzneseniu vyšetrovateľa o vznesení obvinenia zamietol a nepodal obžalobu. Vzhľadom na skutočnosť,
že kumulatívne nie sú splnené obe podmienky uvedené v ustanovení § 4 ods. 1 písm. b) citovaného
zákona, je zrejmé, že orgánom konajúcim v mene štátu podľa vyššie citovanej novely nie je Ministerstvo
spravodlivosti SR, ani Ministerstvo vnútra SR, ale Generálna prokuratúra SR (písm. f).

41. Základnými predpokladmi zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci v prípade
nezákonného rozhodnutia sú:
1. existencia nezákonného rozhodnutia, vydaného orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci
2. existencia škody a

3. príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.

42. Prostredníctvom práv priznaných čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenská republika poskytuje ústavnú záruku,
že orgán verejnej moci bude o právach oprávnených osôb rozhodovať v súlade so zákonom a že postup
uskutočnený v mene orgánu verejnej moci bude správny. V prípade odklonu od tejto záruky Slovenská

republika určuje, že poškodená osoba dostane náhradu za spôsobenú škodu. Účelom základných práv
zaručenýchčl.46ods.3Ústavyniejeposkytnutiesatisfakciekaždému,komuorgánverejnejmociporušil
jeho ochranu priznanú právnym poriadkom. Základné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, aj základné právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom sa
vymedzuje a identifikuje so škodou.

43. Za ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania, ak k takému
rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké
dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesenie obvinenia pre nezákonnosť.

Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená., že
zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Ústavnoprávny základ
nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené, treba hľadať
nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1
tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Nárok na náhradu škody

spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením, je
špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. a túto nemožno odmietnuť
len z dôvodu, že rozhodnutie o začatí trestného stíhania a vzatí žalobcu do väzby bolo zákonné,
pretože v tom čase nebol postup orgánov činných v trestnom konaní a neskôr postup súdu v rozpore
so zákonom. Súd má za to, že uvedenú situáciu je nutné posudzovať extenzívne nielen v súlade s

európskou judikatúrou a zásadami ústavnoprávneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za
materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo
zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je
striktne povinný dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je
povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane

sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný,
zasahujúci do základných práv.44. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je
predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t.j. takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore s
objektívnym právom. Zodpovednosť štátu je podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov

smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu. Vznik tejto zodpovednosti ďalej predpokladá, že sa
nezákonné rozhodnutie zrušilo, teda zbavilo právoplatnosti. V preskúmavanej veci žalobca svoj nárok
na náhradu škody odvodzoval z uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré neúspešne napadol sťažnosťou.
Následne rozhodnutím prokurátora trestné stíhanie bolo zastavené a preto žalobca všetky rozhodnutia
vydané v trestnom konaní a vykonané úkony považuje za nezákonné.

45. Keďže toto uznesenie o vznesení obvinenia nebolo pre nezákonnosť zrušené podľa § 4 ods.
1 citovaného zákona, bolo potrebné zaoberať sa otázkou, či oslobodenie spod obžaloby môže mať
z hľadiska ust. § 6 citovaného zákona rovnaký význam ako jeho zrušenie pre nezákonnosť. Pri
posudzovaní uvedenej otázky treba vziať do úvahy, že po oslobodení spod obžaloby neprichádza do
úvahy podanie opravného prostriedku proti uzneseniu o vznesení obvinenia, lebo z hľadiska trestného

konania je to už bezpredmetné. Záporná odpoveď na položenú otázku by nezodpovedala zmyslu
právnej úpravy zodpovednosti štátu obsiahnutej v citovanom zákone. Tá sleduje, aby každá zákonom
predpokladaná majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti fyzickej
osobe, bola odčinená. Záporná odpoveď by viedla k tomu, že fyzická osoba, proti ktorej bolo vznesené
obvinenie, by musela niesť materiálne dôsledky takéhoto rozhodnutia, aj keď sa ukázalo nesprávnym a

trestné konanie skončilo tak, že na ňu treba hľadieť ako na nevinnú.

46. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod
obžaloby má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia
pre nezákonnosť, čo je základná podmienka pre uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím, tak ako to vyplýva z dikcie ust. § 6 ods. 1 citovaného zákona.

47. Vyššie uvedený výklad predstavuje už ustálenú súdnu judikatúru a súdnu prax. Skutočnosť, že
nedošlo (resp. objektívne nemohlo dôjsť) k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na
tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na správnosť alebo

nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný
výsledok celého trestného stíhania. Zhrnúc uvedené súd konštatoval, že v danom prípade je splnená
prvá základná podmienka pre záver o zodpovednosti štátu.

48. Podľa ust. § 17 ods. 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný

predpis neustanovuje inak.

49. Podľa ust. § 17 ods. 2 cit. zák. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

50. Podľa ust. § 17 ods. 3 citovaného zákona, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2
sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

51. Zmysel právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu má spočívať v tom, aby každá škoda

spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu, bola primerane odčinená. Ust. § 17 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z.z. zakladá nárok poškodeného na náhradu nemajetkovej ujmy a to bez ohľadu na
to, či zároveň vznikla škoda (skutočná škoda či ušlý zisk). Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej,
než majetkovej sféry poškodeného (nie je spojená so znížením majetkového stavu, či jeho nezvýšením,
hoci bolo predpokladané) a vedľa nepriaznivých dôsledkov vyvolaných neprimeranou dĺžkou súdneho

konania, môže zahŕňať aj iné negatívne dopady nesprávneho úradného postupu, či nezákonného
rozhodnutia,najmädoosobnostnejintegritypoškodeného.Peňažnákompenzáciajevzákoneoznačená
za spôsob subsidiárneho odškodnenia, ktoré nastupuje vtedy, ak nie je možné vzniknutú nemajetkovúujmu nahradiť inak, t.j. kedy dostačujúcim prostriedkom nápravy by nebolo len obyčajné konštatovanie
porušenia práva.

52. Je nepochybné, že trestné stíhanie fyzickej osoby, najmä ak je obvinená zo závažného trestného
činu, predstavuje závažný zásah od osobnostných práv fyzickej osoby chránených ustanovením
§ 11 Obč. zákonníka. Každé trestné stíhanie predstavuje obmedzenie súhrnu osobnostných práv
vymenovaných v článku 10 Listiny základných práv a slobôd a to napriek tomu, že vo všeobecnosti
platí, že takéto obmedzenie je legitimované verejným záujmom na ochrane spoločnosti pred páchateľmi

trestnej činnosti. Súdna judikatúra už viackrát vyslovila názor, že trestné stíhanie predstavuje vážny
zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva aj ďalšie negatívne dôsledky pre osobný život a životný
osud jednotlivca. Na tohto je okamihom zastavenia trestného stíhania resp. okamihom oslobodenia spod
obžaloby síce potrebné pozerať ako na nevinného, avšak samotný fakt trestného stíhania je záťažou
pre každého obvineného. Trestné stíhanie tak zasahuje do súkromného života jednotlivca, do jeho cti
a dobrej povesti a rovnako ako porušenie práva na osobnú slobodu garantovaného článkom 8 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd je spôsobilé obmedziť či porušiť právo jednotlivca na rešpektovanie
a ochranu jeho súkromného a rodinného života, dôstojnosti osobnej cti a dobrej povesti tak, ako je
garantované v čl. 10 Listiny.

53. Ľudská dôstojnosť predstavuje najvyššiu hodnotu v základoch celého právneho systému i ústavného

poriadku a je možné ju preto považovať za konečný účel právneho poriadku. Tým sa stáva objektívnou
ústavnou kategóriou a pôsobí vo vzťahu k ostatným inak nehierarchicky usporiadaným základným
právam ako hodnota nadradená a s ohľadom na to je potrebné akýkoľvek zásah či zníženie ľudskej
dôstojnosti vnímať ako zásah veľmi závažný a teda ťažko reparovateľný. Ľudská dôstojnosť je totiž
hodnotou horizontálne neporovnateľnou s ostatnými ústavnými hodnotami či spoločenskými normami,

je úplne nenahraditeľná iným statkom a tým menej hodnotou vyčísliteľnou v peniazoch.

54. V demokratickom a právnom štáte nemôže nastať situácia, kedy sa voči určitej osobe vedie viac
ako štyri roky trestné stíhanie (aj v konaní pred súdom), kedy je takáto osoba vystavená neustálym
procesným úkonom zo strany orgánov činných v trestnom konaní (ako osoba podozrivá, či obvinená

a či následne obžalovaná z trestného činu), toto sa skončí zastavením trestného stíhania z dôvodu,
pretože skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci, pričom takejto osobe, napriek
tomu, že bola po celú uvedenú dobu vystavená stresu, úzkosti a frustrácii, nebude priznané odškodnenie
nemajetkovej ujmy.

55. Primárnou funkciou náhrady nemajetkovej ujmy je funkcia satisfakčná, čo znamená primerané,
s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu optimálne a tým účinné vyváženie a zmiernenie
nepriaznivého následku neoprávneného zásahu. Vzhľadom na to, že nemajetková ujma vzniknutá
porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom zmysle slova ani nedá odškodniť a jej rozsah nie je
možné ani exaktne kvantifikovať a vyčísliť, namiesto nej je možné len poskytnutie zadosťučinenia.

56. Pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v
spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či inom
prostredí fyzickej osoby. Túto mieru súd zisťoval dokazovaním a posúdil na základe poznania a
vyhodnotenia tejto reakcie.

57. Kritériá, na ktoré súd prihliadal pri určení výšky peňažnej náhrady, sú ustanovené v § 17 ods.
3 cit. zákona. Ide o normu s relatívne neurčitou hypotézou, ktorá vyžaduje, aby súd s ohľadom na
konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu sám vymedzil okolnosti významné pre
určenie výšky náhrady. Súd tak prihliada najmä na dopad nezákonného rozhodnutia do osobnostnej

sféry poškodeného, nepriaznivosť jeho vplyvu na povesť poškodeného, jeho doterajší spôsob života
a podobne. Výpočet je demonštratívny a nevylučuje, aby sa prihliadlo aj na iné okolnosti, pokiaľ budú
považované za porovnateľne závažné. Je potrebné brať do úvahy aj závažnosť sporu pre účastníka
samotného, či išlo o záležitosti osobného stavu alebo rodinnoprávne, prípadne pracovnoprávne.

58. Vyhodnotením vykonaného dokazovania súd v predmetnej veci dospel k nespornému záveru, že
v dôsledku trestného stíhania došlo k negatívnemu zásahu do osobnostných práv žalobcu na ochranu
jeho súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti.59. Zhrnúc vyššie uvedené, súd konštatoval, že v posudzovanej veci sa zníženie spoločenského
postavenia žalobcu prejavilo navonok v pochybnostiach širokej verejnosti a kolegov v práci, susedov,
priateľov a známych o jeho čestnosti a neúplatnosti, keďže títo uverili v údajné protispoločenské

správanie žalobcu, že je skorumpovaný, vo vzniku spoločensky nepríjemných situácií v rodinnom i
spoločenskom živote tým, že po dobu cca štyroch rokov bol vystavený z dôvodu vedenia trestného
konania strachu, stresu, úzkosti, frustrácii, nervozite, nechuti do jedla, značným psychickým problémom.
V dôsledku všetkých týchto negatívnych reakcií blízkeho či širšieho okolia sa žalobca ocitol v izolácii vo
všetkých oblastiach života, žalobca nechodil von, s nikým sa nestýkal a aj ľudia sa stránili kontaktu s

ním. Takýto dopad bol aj na členov jeho rodiny - manželku, syna, pretože ľudia sa nechceli stretávať s
nimi všetkými ako s rodinou.

60. Súd prihliadol predovšetkým na to, že predmetná kauza zasiahla do mimoriadne citlivej oblasti
života žalobcu - občianskej bezúhonnosti, cti a vážnosti v spoločnosti, nakoľko bol v rozpore so
skutočnosťou označený za páchateľa protiprávnej činnosti závažného charakteru, ktorá je všeobecne

považovaná za protispoločenskú a nemorálnu a ako taká je spoločnosťou odsudzovaná. Problematika
páchania trestnej činnosti spočívajúcej v zneužívania právomoci verejného činiteľa a skrátenia dane
a poistného, je z dôvodu spoločenskej závažnosti podrobená mimoriadne negatívnemu a citlivému
spoločenskému vnímaniu. V danom prípade je tento následok o to intenzívnejší, že žalobca žije v malej
dedine, kde sa ľudia navzájom dobre poznajú, v prostredí, kde je nízka anonymita, čo znamená, že

informácie o žalobcovi neostali len v obmedzenom okruhu rodiny, priateľov či na pracovisku žalobcu,
ale osoba žalobcu sa stala objektom posudzovania v okruhu širokej verejnosti. Trestná vec žalobcu
teda bola podrobená verejnej mienke a aj keď neskôr trestné stíhanie bolo zastavené, jeho meno ostalo
poškvrnené a množstvo ľudí z rôznych oblastí života, či už verejného, pracovného alebo rodinného, s
ním opätovne nenadviazalo priateľské kontakty, nestýkajú sa s ním.

61. Je nutné zotrvať na názore, že nemajetková ujma, ktorá žalobcovi vznikla v dôsledku trestného
stíhania trvajúceho po dobu štyroch rokov a 4 mesiacov od vznesenia obvinenia do zastavenia trestného
stíhania, mala vplyv a následky na jeho osobný, rodinný, profesijný život a tieto je možné odstrániť
priznaním zadosťučinenia vo forme finančnej náhrady za splnenia zákonných podmienok a kritérií.

62. Žalobca tvrdil, že významnou skutočnosťou, ktorá výrazne ovplyvnila následky súvisiace s trestným
stíhaním, bola medializácia celého prípadu a že o trestnom stíhaní informovali médiá policajné zložky.
Žalobca bol v médiách opísaný, že patrí medzi skorumpovaných colníkov, ktorí zneužili svoje postavenie
ataktosinahonobilimajetok.Svedkoviavypočutívtomtokonanívpodstatezhodneuviedli,ževdôsledku

medializácieuvedenéhoprípadu,resp.vdôsledkušíriacichsarečíožalobcoviuverili,žetentosatrestnej
činnosti skutočne dopustil, lebo išlo nielen o osobu žalobcu, ale o 14 osôb. Vo vzťahu k medializácii
trestnej veci v masovokomunikačných prostriedkoch mal súd za to, že žalobca nepreukázal existenciu
bezprostrednejapriamejpríčinnejsúvislostisuplatnenounáhradounemajetkovejujmyvtakomrozsahu,
ako sa dožadoval resp. možno hovoriť len o nepriamej súvislosti. Ak mal žalobca za to, že médiá

nesprávne, zavádzajúco či klamlivo informujú verejnosť, žalobca mal a mohol žalovať konkrétne médiá.
Ak aj podkladom pre články v médiách boli vyjadrenia samotných orgánov činných v trestnom konaní,
je potrebné poukázať na to, že tak ako sa konštatuje v uznesení o zastavení trestného stíhania zo dňa
9.5.2016, vznesenie obvinenia voči žalobcovi a začatie trestného stíhania bolo v tomto počiatočnom
štádiu opodstatnené, čo preukazovali listinné dôkazy predložené Daňovým úradom Košice I. a Daňovým

riaditeľstvom SR. Až následné začatie trestného stíhania ako aj vznesenie obvinenia boli podnetom na
vydanie stanovísk a vyjadrení v tom čase Daňového riaditeľstva SR, následne Finančného riaditeľstva
SR, keď bolo potrebné zosúladiť postup colných orgánov a vydať záväzný interný riadiaci akt. Preto dňa
10.4.20112 vstúpil do platnosti Rozkaz prezidenta Finančnej správy SR č. 101/2012 - Potvrdzovanie
výstupu tovaru, kedy práve článok 19 tohto príkazu bol vlastne následkom práve trestného stíhania

obvinených colníkov. Taktiež protokoly Daňového úradu Košice I., ktoré sa týkali konkrétne dotknutých
spoločností a ktoré boli jedným z podnetom na začatie tohto trestného stíhania a následne vznesenia
obvinenia, boli s nálezmi a konštatovaním, že uplatnené nadmerné odpočty u dotknutých spoločností
sú neoprávnené a tieto im neboli priznané, v priebehu konania došlo k radikálnej zmene. Prispel k tomu
rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 17.12.2013, sp. zn. 5Sfž/68/2012, ktorý zrušil dodatočné výmery

Daňového úradu Košice I a vec vrátil Finančnému riaditeľstvu SR (č.l. 142-144). Práve preto je nutné
poznamenať, že v tom čase i médiá informovali na základe nimi dostupných údajov, kde trestné stíhanie
v tom čase bolo opodstatnené.63. Súd neprihliadol ani na následky trestného stíhania vo sfére žalobcovho zdravotného stavu, nakoľko
žalobca uvedenú skutočnosť v konaní iba tvrdil, ale nepreukázal žiadnymi lekárskymi správami. O
ťažkostiach zdravotného charakteru vypovedala iba manželka v ponímaní, že žalobca mal vysoký krvný

tlak, problémy so srdcom. K týmto tvrdeniam však v konaní neboli zo strany žalobcu produkované žiadne
dôkazy napríklad v podobe lekárskych správ a teda súd musel konštatovať, že v tomto smere neuniesol
dôkazné bremeno a preto k jeho tvrdeniam o jeho zdravotných ťažkostiach (vysoký krvný tlak, problémy
so srdcom prípadne psychické problémy) vzniknutých len a jedine z dôvodu trestného stíhania súd
nemohol prihliadnuť, nakoľko uvedené ostalo len v rovine jeho tvrdení.

64. Súd vyhodnocoval aj výpovede svedkov jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti a skutočnosť, že všetci
svedkovia - bývalí priatelia sa otočili žalobcovi chrbtom po prevalení danej kauzy a začatí trestného
stíhania však svedčí len o tom, že tieto priateľstvá zrejme neboli až také hlboké a úprimné, ak ani priatelia
žalobcu neuverili jemu samému a dokonca ani po zastavení trestného stíhania voči žalobcovi s ním
opätovne nenadviazali priateľské kontakty.

65. Žalobca v konaní tvrdil, že obvinenie z dvojnásobného zločinu a prepustenie výkonu zo služobného
pomeru príslušníka zle znášal. K tomu je nutné poznamenať, že žalobcom tvrdený nátlak nadriadených,
aby odišiel z colnej správy dobrovoľne sám s tým, že dostane odstupné, pretože nemá šancu na
žiaden ďalší kariérny postup, nebol preukázaný. O tom, že trestne stíhaní colníci nie sú odporúčaní

na odborný kurz resp. školenia síce vypovedal svedok Ing. Takács, ale tento uvádzal, že takto sa
postupuje v prípade trestne stíhaných colníkov. Avšak na žalobcu po zastavení trestného stíhania je
nutné pozerať ako nie na trestne stíhanú osobu, ale osobu tzv. s čistým štítom. Súd konštatuje, že v
konaní nebola preukázaná skutočnosť, že v prípade zastavenia trestného stíhania žalobcu, by tento
aj následne nemohol postupovať v kariérnom rebríčku o to viac, že takéto konštatovanie by bolo len

obyčajnou hypotézou, nakoľko žalobca bol na vlastnú žiadosť uvoľnený zo služobného pomeru v štátnej
službe a teda tu nie je na mieste akákoľvek úvaha, ako by sa bolo bývalo postupovalo voči nemu
následne po skončení trestného stíhania.

66. Žalobca ďalej uvádzal, že po prepustení zo služobného pomeru stratil pravidelný mesačný príjem

ako aj ďalšie sociálne výhody spojené s výkonom funkcie colníka. Súd na uvedené pri rozhodovaní
o nároku na nemajetkovú ujmu nemohol prihliadať, pretože uvedené skutočnosti by zakladali jedine
nárok žalobcu na skutočnú škodu, prípadne ušlý zisk podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., keďže
náhrada nemajetkovej ujmy sleduje odškodnenie morálnej ujmy vzniknutej v dôsledku porušenia práva
na rešpektovanie a ochranu jeho súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej

povesti. V tomuto si prvoinštatnčný súd osvojil názor vyplývajúci napríklad aj z rozhodnutia KS v
Košiciach v podobnej veci sp. zn. 3Co/142/2016.

67. Príčinná súvislosť je v aplikačnej praxi a právnej teórii pojmovo označovaná rôzne a to ako kauzálna
súvislosť,súvislosťpríčinnáanásledkukauzálnynexus.Ideoobjektívnukategóriuvyjadrujúcuvzájomnú

súvislosť medzi konaním (alebo javom) a účinkami konania, teda o stav, pri ktorom konaní vyvoláva
určité účinky. Ak ide o náhradu škody vyžaduje sa existencia príčinnej súvislosti medzi konaním škodcu
vyvolávajúce následok v podobe škody. Vyžaduje sa teda príčinná súvislosť medzi konaním škodcu a
škodou. V prípade zodpovednosti za škodu, ktorej predpokladom je protiprávne konanie nestačí, že
je daná príčinná súvislosť konania škodcu a škody, ale vyžaduje sa príčinná súvislosť protiprávneho

konania a škody (následku). Nestačí preto, ak je daná príčinná súvislosť konania škodcu a škody a
konanie škodcu nebolo protiprávne. Ešte zložitejšia situácia pre posúdenie príčinnej súvislosti nastáva
v prípade, ak dochádza k reťazeniu súvislosti. Preto nestačí všeobecná úvaha o možných následkoch
konania škodcu, teda iba možnosť existencie príčinnej súvislosti medzi konaním a škodou, ale vyžaduje
sa jej nepochybná existencia. Vyžaduje sa, aby išlo o príčinu podstatnú, bez ktorej by ku škode nedošlo.

Ak je však viac príčin, ktoré pôsobia súbežne alebo následne, je pre existenciu príčinnej súvislosti
nevyhnutné, aby reťazec postupne nastupujúcich príčin a následkov bol vo vzťahu k vzniku škody
natoľko prepojený, že už spôsobenie prvotnej príčiny možno dôvodne vyvodzovať vecnú súvislosť so
vznikom škodlivého následku (rozhodnutia vo veci sp.zn. 25Cdo 1462/2003, 25Cdo 818/2005, 25Cdo
2706/2012, R 54/2003 NS ČR, 6Mcdo 7/2013 NS SR).

68. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie alebo opomenutie, bez ktorého by škodný následok
nevznikol. Základom je úvaha, či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo,
príčinná súvislosť by nebola daná. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosťje daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy obvyklého chodu veci a skúsenosti adekvátnym
dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny
nebola nastala (rozhodnutie NS ČR 28Cdo 4808/2010).

69. Príčinou škody môže byť len tá okolnosť, bez existencie ktorej by škodný následok nevznikol. Pri tom
nemusí isť o príčinu jedinú, ale stačí ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku,
o ktorého odškodnenie ide a to o príčinu dôležitú, podstatnú a značnú. Tento záver sa uplatní ako u
zodpovednosti subjektívnej, kde príčinou vzniku škody je porušovanie, tak pri zodpovednosti objektívnej,

kde príčinou vzniku škody je kvalifikovaná škodová udalosť (rozhodnutie NS ČR 25Cdo 1619/2012).

70. K prerušeniu príčinnej súvislosti dochádza, ak nová okolnosť spôsobila ako výlučná a samostatná
príčina, ktorá vyvolala vznik škody bez ohľadu na pôvodnú škodnú udalosť. Ak zostala pôvodná
škodová udalosť tou skutočnosťou, bez ktorej by k následku nedošlo, príčinná súvislosť sa neprerušuje
(rozhodnutie NS ČR 25Cdo 4841/2009, R 54/2013).

71. Súd je toho názoru, že všetky vyššie uvedené následky okrem následkov v podobe straty príjmu,
t.j. škody na zárobku, sociálnych benefitov titulom prepustenia zo služobného pomeru, predstavujúce
nemajetkovú ujmu, sú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Vzťah medzi príčinou
(nezákonným rozhodnutím) a následkami je tu daný.

72. Čo sa týka príčinnej súvislosti medzi vznesením obvinenia a škodou na strate príjmu a sociálnych
výhod súd k tomuto uvádza, že rozhodnutie o uvoľnení zo služobného pomeru nebolo označené
ako nezákonné rozhodnutie, ale len ako ďalší dôvod nemajetkovej ujmy žalobcu, ktorý nadväzuje
na uznesenie o vznesení obvinenia. k tomuto je potrebné uviesť, že pri posudzovaní následkov

nezákonného rozhodnutia a trestného stíhania a teda škody v podobe straty príjmu či benefitov
nevyhodnotil v prospech žalobcu, nakoľko uvedené si mal žalobca uplatniť v rámci iných právnych
inštitútov (napr. ušlý zisk a podobne) a to iba za preukázania príčinnej súvislosti, ktorá konkrétne v
prípade žalobcu absentuje, pretože žalobca bol uvoľnený zo služobného pomeru na vlastnú žiadosť a
nie prepustený na základe rozhodnutia nadriadených.

73. Ohľadom výšky nemajetkovej ujmy, je potrebné uviesť, že náhrada nemajetkovej ujmy vzniknutej
v dôsledku vedenia trestného konania v zásade vylúčená. Čo znamená, že je možná iba výnimočne,
tak ako to má na mysli § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. V záujme fungovania spoločnosti je
trestné stíhanie vedené v medziach zákona nevyhnutnou súčasťou výkonu verejných právomocí a od

každého jednotlivca je dôvodné vyžadovať, aby sa mu v prípade odôvodnenej potreby podrobil. I keď
je miera vnímania negatívneho dopadu trestného stíhania vecou vysoko individuálnou, tieto subjektívne
rozdiely nezakladajú výnimočnosť odôvodňujúcu náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ako bolo
uvedené, trestné stíhanie začaté a vedené v súlade so zákonom, a to i keď nevedie k odsúdeniu, je
povinný strpieť každý. Nemožno preto v prípade, že neskončí odsúdením, priznať nemajetkovú ujmu

v peniazoch len pre rozdiel v subjektívnom prežívaní trestného stíhania. Mimoriadny význam má v
tomto smere prezumpcia neviny a najmä jej náležité vnímanie; významne obmedzuje negatívny dopad
samotného trestného stíhania na povesť a vnímanie stíhanej osoby jej okolím. Ak je napriek tomu
obvinený vnímaný okolím negatívne len pre prebiehajúce trestné stíhanie, je to významnou mierou
chybou tohto okolia, ktorému nie je princíp prezumpcie neviny dostatočne vlastný, čo sa odzrkadlilo vo

výpovediach samotných svedkov. Náhrady nemajetkovej ujmy priznávané „len pre stíhanie nevedúce
k odsúdeniu“, pritom osvojovaní si správneho vnímania prezumpcie neviny v spoločnosti sťažujú. S
priznanímnáhradynemajetkovejujmyvpeniazochsatotižlogickyvyjadrujevýznamnáujma,čosamotné
vedenie zákonného trestného stíhania byť nemôže pre svoju nevyhnutnosť pre fungovanie spoločnosti.
Výnimočnosť prípadu odôvodňujúca priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch preto môže

spočívať iba v okolnostiach trestného stíhania.

74.Vprejednávanomprípadevyskytujúcouvýnimočnouokolnosťouboladĺžkatrvaniatrestnéhostíhania
a s tým spojené vystavenie stíhanej osoby prirodzeným negatívnym dopadom trestného stíhania.
Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je dať do vzťahu mieru ujmy na hodnotách ľudskej

osobnosti s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady takejto nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi
vznikla a aspoň týmto spôsobom prispieť k zmierneniu vzniknutého stavu. Súd má zato, že žalobca
preukázal zásah a nepriaznivý dopad v súvislosti s trestným stíhaním v jeho osobnom, súkromnom a
rodinnom živote, súd však prihliadal aj na to, že žalobca v priebehu konania vo všeobecnosti poukazovalna dĺžku trestného konania bez bližšieho zdôvodnenia, či konkretizácie obdobia, v ktorom mali byť
vytýkané napr. prieťahy a podobe. Súd má za to, že v civilnom konaní nie je oprávnený preskúmavať
postup orgánov činných v trestnom konaní z hľadiska účelnosti, rýchlosti a dôvodnosti vykonávaných

úkonov (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 31.10. 2005 sp. zn. 30 Cdo 57/2005, uznesenie
Ústavného súdu ČR z 2.2.2004 sp. zn. II ÚS 299/03) a preto ani nemá oprávnenie vyjadrovať sa k
hodnoteniu postupu orgánov činných v trestnom konaní z dôvodu, že tieto nekonali s dostatočným
urýchlením, čím vznikli prípadne neodôvodnené prieťahy. Žalobca v konaní dostatočne nepreukázal,
že práve táto okolnosť, t.j. prípadná existencia prieťahov v trestnom konaní mala za následok vznik

nemajetkovej ujmy, že neprimeranú dĺžku trestného konania a jeho priebehu namietal, na prieťahy sa
sťažoval, resp. vykonával v tejto súvislosti iné potrebné aktivity. Súd dodáva, že zákonným kritériom
pre priznanie nemajetkovej ujmy je konštatovanie, že samotné konštatovanie tejto skutočnosti nie je
dostatočným zadosťučinením pre poškodeného a zásah je takej intenzity, že poškodenému prináleží
náhrada nemajetkovej ujmy, ktorej vznik musí preukázať poškodený, teda žalobca. Nemajetková ujma
má byť určitou náhradou za protiprávny stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu v nemajetkovej sfére

dotknutej osoby - žalobcu. Je podstatné, v akom rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť a postavenie
fyzickej osobe práve v súvislosti s vedením trestného stíhania. V prejednávanej veci žalobca neoznačil
a nepreukázal existenciu následkov takej intenzity, ktorá by zakladala jeho právo na priznanie peňažnej
náhrady takto ním vymedzenej nemajetkovej ujmy v sume 70.000 EUR, keď satisfakcia v peniazoch má
byť znakom a prostriedkom nápravy.

75. Okresný súd neaplikoval ust. § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom v čase rozhodovania
súdu. V prejednávanom spore súd použil citované ustanovenie § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení
účinnom ku dňu vydania označeného nezákonného rozhodnutia, t.j. ku dňu 17.1.2012, aj keď v súčasnej
dobe platný zákon č. 514/2003 Z.z. obmedzuje výšku náhrady nemajetkovej ujmy, tak, že nemôže

byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi, v čase
zásahudoosobnostnýchprávžalobcuhornáhranicanáhradynemajetkovejujmyurčenánebola,alebola
ponechaná na úvahe súdu. Určenie výšky nemajetkovej ujmy úvahou súdu však nie je neobmedzené,
lebo úvaha súdu musí mať vždy podklad v zistení skutočností, ktoré by umožnili určité kvantitatívne
posúdenie základných súvislostí.

76. Aj keď súd nebol viazaný ustanovením § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od
1.1.2013, pri priznaní nemajetkovej ujmy, vzhľadom na toho času ustálenú súdnu prax, bolo naviac
potrebné prihliadať aj na výšku odškodnenia poskytovanú na základe iných hmotnoprávnych predpisov.
Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s

požiadavkou spravodlivosti. Úvaha však nemôže byť svojvoľná a nepreskúmateľná. Súd musí mať
preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie súd musí mať preukázanú
najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z.z. nie je postačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov
vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine, v spoločnosti a podobne ( pozri R 21/1995,

uznesenie NS SR z 12.12.2012 sp, zn. 7Cdo/145/2011).

77. Výška nemajetkovej ujmy by mala korešpondovať so životnou úrovňou obyvateľstva ako aj
s čiastkami, ktoré sú v tom ktorom štáte vyplácané ako odškodnenie z titulu rôznej ujmy (názor
vyslovený Európskym súdom pre ľudské práva). V danom prípade žalobca poukázal na viaceré

prípady právoplatne skončených vecí, kedy z dôvodu nezákonného trestného stíhania bola poškodeným
priznaná nemajetková ujma, a to najmä rozsudky týkajúce sa iných osôb ako napr. JUDr. Q. B., JUDr.
Q. K., JUDr. M. S., JUDr. K. F., JUDr. C.P..

78. Ohľadom výšky nemajetkovej ujmy, súd považuje za potrebné uviesť, že i keď toto zadosťučinenie v

peniazoch je predmetom úvahy súdu, táto úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné
hľadiská. Nemožno priznávať neprimerané či dokonca premrštené sumy, ktoré by v konečnom dôsledku
viedli k bezdôvodnému obohacovaniu a ktoré by sa v porovnaní „odškodnenia“ zásahu do práva
na ochranu osobnosti s „odškodňovaním“ zásahov do iných základných práv zaručených Ústavou
Slovenskej republiky mohli niektoré ujmy na iných základných právach, napríklad ujmy na zdraví či

dokonca na živote, bagatelizovať (rozhodnutie NS SR z 27.4.2006 sp. zn. 4Cdo 171/2005).

79. Najvyšší súd SR v uznesení z 24.7.2018 sp. zn. 3Cdo 19/2018 dospel (medziiným) k záveru, že
všeobecný súd je povinný určiť primeranú výšku náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonnýmrozhodnutím po zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich
odškodnenie, ako aj judikatúry ústavného súdu a ESĽP. Určenie maximálnej hranice náhrady
nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 412/2012 Z.z. tak,

aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov, je
pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí ESĽP.

80. Podľa názoru ESĽP náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne
primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo). ESĽP tiež

konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku
ujmy (napr. Flux v. Moldavsko, Steel Morris v. Spojené kráľovstvo). Okrem toho ESĽP vyjadril názor,
podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú
vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napríklad Público -
Comunicacáo Social S. A. v. Portugalsko). Napokon ESĽP zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady
za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné

zraneniaaleboktorájepriznávanáobetiamnásilnýchtrestnýchčinov,pričomnáhradazaporušenieiných
osobnostnýchprávbynemalabezexistenciezávažnýchadostatočnýchdôvodovprevyšovaťmaximálnu
výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).

81. Súd porovnal prípad žalobcu s inými prípadmi, kedy nevychádzal iba z rozhodnutí označených

žalobcom, ale aj iných prípadov a to napr. rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 21.1.2016
sp. zn. 16C/219/2014, ktorým bola žalovaná (SR) zaviazaná zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 7.420,- €, s tým, že ako nezákonné rozhodnutie bolo označené uznesenie o vzatí do
väzby, v ktorej pobudol žalobca po dobu cca 1 roka, pričom samotné trestné stíhanie bolo vedené až po
dobu cca 9 rokov. Ďalej rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.6.2017 sp. zn. 3Co/266/2015,

ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou bola žalovanej (SR)
uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi (bývalému prokurátorovi) náhradu nemajetkovej ujmy 33.193,91
€ s tým, že ako nezákonné rozhodnutie bolo označené uznesenie o vzatí do väzby, v ktorej pobudol
žalobca po dobu cca 4 mesiacov, pričom samotné trestné stíhanie bolo vedené až po dobu cca 7 rokov,
zároveň žalobca v konaní preukázal zdravotné ťažkosti psychického charakteru, t.j. 6 rokov navštevoval

psychiatra a bral lieky. Aj v neposlednom rade rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 4.4.2017
sp. zn. 5Co 401/2016 ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou
bola žalovanej (SR) uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy 19.000 € s tým,
že ako nezákonné rozhodnutie bolo označené uznesenie o vznesení obvinenia, pričom samotné trestné
stíhanie bolo vedené po dobu cca 3 rokov.

82. Súd zhrnúc vykonané dokazovanie, posúdil nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy a dospel
k záveru, že výška peňažného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu žalobcovi vo výške
13.000 EUR je primeraná a to najmä s poukazom na odôvodnenie vo vyššie uvedených odsekoch tohto
rozsudku, zodpovedá zákonným kritériám podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. a nepochybne

odzrkadľuje aj najnovší vývoj súčasnej judikatúry. V prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

83. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní,
je v omeškaní.

84. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Zb. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka (v znení do 31.1.2013), výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov
vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky2) platná k prvému dňu omeškania s
plnením peňažného dlhu.

85. Žalobca si uplatnil aj príslušenstvo predstavujúce úrok z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy
nemajetkovej ujmy 70.000,- € od 19.6.2017 do zaplatenia. Súd posudzoval požadovanú sadzbu úroku z
omeškania a mal za to, že táto je správne uplatnená, nakoľko ku dňu 19.6.2017 bola sadzba Európskej
centrálnej banky 0% čo za použitia § 3 nariadenia vlády č. 87/19995 Z.z. predstavuje potom iba 8%
ročne. Súd uvedené priznal od dátumu doručenia odmietnutisa

86. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti s poukazom na citované zákonné ustanovenia súd
rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.87. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

88. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

89.Podľa§262ods.2CSP,ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

90. Teória hovorí, že pri priznávaní náhrady trov konania je na prvom mieste zásadu úspechu, ktorú je
potrebné uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závislé od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo
od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola
priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou
zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Na druhej
strane niekedy strany zámerne výšku sporu nadhodnotia, aby napr. odmena advokáta bola čo najvyššia

a podobne. Ako prevencia proti uvedenému je potom vhodným riešením rozhodnutie súdu, že žalobca
má právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej).
Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez
interpretáciu pojmu „úspech o veci“ (§ 255 CSP).

91. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku a žalobcovi priznal
náhradu trov konania v rozsahu 100% z priznanej sumy 13.000,- €, pričom o konkrétnej výške rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd v troch

písomných vyhotoveniach.

Podľa § 359 Civilného sporového poriadku odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané.

Podľa § 363 Civilného sporového poriadku sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania (§
127 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho
sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno
odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo
veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno

meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.Podľa § 366 Civilného sporového poriadku prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej
obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy,

ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný nesplní povinnosť uloženú týmto rozhodnutím, môže oprávnený podať návrh na výkon
rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku (zákon č. 233/1995 Z.z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti).