Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, July 28, 2021

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/59/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7117223180
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:7117223180.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudkýň

JUDr. Oľgy Mičietovej a JUDr. Adriany Murínovej v spore žalobcu: E. H., N.. XX.X.XXXX, M. S., S. XXX/
XX, zast. JUDr. Jurajom Kusom, advokátom, Michalovce, Nám. osloboditeľov 10, IČO: 35 547 376 proti
žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra, Bratislava, Štúrova 2, o náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, o odvolaní žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Košice I, sp. zn. 35C/55/2017 z 3. decembra 2019

r o z h o d o l :

M e n í výrok I. tak, že v časti o zaplatenie úrokov z omeškania žalobný návrh zamieta.

Žiadnej zo strán náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“, prípadne len „súd“) označeným rozsudkom
uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 13.000 eur s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne od
19.6.2017dozaplatenia(výrokprvý)avprevyšujúcejčastižalobuzamietol(výrokdruhý).Výrokomtretím
žalobcovi priznal proti žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100% z výšky priznanej nemajetkovej
ujmy 13.000 eur.

2.1. Rozhodol tak o žalobnom návrhu, ktorým sa žalobca domáhal zaplatenia od žalovanej nemajetkovej

ujmy vo výške 70.000 eur s ročným úrokom z omeškania vo výške 9 % od 19.6.2017 do zaplatenia,
a to s tým odôvodnením, že vydaním nezákonného rozhodnutia, t.j. uznesenia o vznesení obvinenia
zo 16.1.2012, kde bol žalobca obvinený za zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa §
326 ods. 1 Tr. zák. a skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1 a 2 Tr. zák., proti ktorému podal
žalobca sťažnosť listom zo dňa 20.1.2012, ktorá Úradom špeciálnej prokuratúry uznesením zo 7.3.2012
bola zamietnutá a až uznesením z 9.5.2016 prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry trestné stíhanie
zastavil, bol nespravodlivo trestne stíhaný v období od 16.1.2012 do 9.5.2016, t.j. 4 roky a 4 mesiace.

Listom z 20.9.2016 požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody majúc za to,
že rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má
tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Rozhodujúci je konečný výsledok
trestného konania. Trestné stíhanie a hrozba vysokého trestu, tvrdil žalobca, že u neho zanechali trvalé
následky na zdraví a spôsobili neopísateľnú psychickú ujmu, traumu, nervozitu, stiahnutý žalúdok,
nevoľnosť, nechuť do jedla, zvracanie a značné psychické problémy. Zásah do osobnostných práv bol
spôsobený, tvrdil, aj cez médiá. Stratil dôveru svojich nadriadených, ktorí mu odporučili, aby odišiel z

colnej správy dobrovoľne a pod týmto psychickým tlakom listom zo 17.1.2012 požiadal o uvoľnenie zo
služobného pomeru v štátnej službe colníka, na základe ktorej žiadosti bol uvoľnený, čím stratil stály
príjem a ďalšie sociálne výhody.
2.2. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť ako nedôvodnú.2.3. Súd vykonal dokazovanie, jednak predloženými listinnými dôkazmi, ako aj výpoveďami účastníkov
konania a svedkov, zistil skutkový stav, ktorý posúdil podľa ustanovení § 27 ods. 1, § 1, § 2, § 3 ods.
1 a 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 15 ods. 1 a 2, § 16 ods. 1 a 4 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, citujúc ich, ako i zohľadnil článok 46 ods. 3 Ústavy SR
a vec právne posúdil, vychádzajúc z toho, že základnými predpokladmi zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú orgánmi verejnej moci v prípade nezákonného rozhodnutia sú: 1. existencia nezákonného
rozhodnutia vydaného orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, 2. existencia škody a 3. príčinná
súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.

2.4. Stotožnil sa s argumentáciou žalobcu, že zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod
obžalobymárovnakédôsledky,akozrušenieuzneseniaozačatítrestnéhostíhaniaavzneseníobvinenia
pre nezákonnosť, čím tak mal v danom prípade splnenú prvú základnú podmienku pre záver o
zodpovednosti štátu. Citujúc § 17 ods. 1, 2 a 3 zák. č. 514/2003 Z.z. uviedol, že zmysel právnej
úpravy zodpovednosti štátu za škodu má spočívať v tom, aby každá škoda spôsobená nesprávnym či
nezákonným zásahom štátu bola primerane odčinená. Mal za nepochybné, že trestné stíhanie fyzickej

osoby, najmä ak je obvinená zo závažného trestného činu predstavuje závažný zásah do osobnostných
práv fyzickej osoby chránených § 11 Občianskeho zákonníka. Vyhodnotením vykonaného dokazovania
v súdenej veci dospel k nespornému záveru, že v dôsledku trestného stíhania došlo k negatívnemu
zásahu do osobnostných práv žalobcu na ochranu jeho súkromného a rodinného života, dôstojnosti,
osobnej cti a dobrej povesti. Konštatoval, že zníženie spoločenského postavenia žalobcu sa prejavilo

navonok v pochybnostiach širokej verejnosti a kolegov v práci, susedov, priateľov a známych o jeho
čestnosti a neúplatnosti, vo vzniku spoločensky nepríjemných situácií v rodinnom i spoločenskom živote
tým, že po dobu cca 4 rokov bol vystavený z dôvodu vedenia trestného konania strachu, stresu, úzkosti,
frustrácii, nervozite, nechuti do jedla a značným psychickým problémom, v dôsledku ktorých všetkých
negatívnych reakcií blízkeho či širšieho okolia sa žalobca ocitol v izolácii vo všetkých oblastiach života.

Takýto dopad bol aj na členov jeho rodiny - manželku a syna. Súd prihliadol predovšetkým na to, že
predmetná kauza zasiahla do mimoriadne citlivej oblasti života žalobcu - občianskej bezúhonnosti, cti
a vážnosti v spoločnosti.
2.5. Aj keď žalobca tvrdil, že významnou skutočnosťou, ktorá výrazne ovplyvnila následky súvisiace s
trestným stíhaním, bola medializácia celého prípadu a že o trestnom stíhaní informovali média policajné

zložky, súd vo vzťahu k medializácii trestnej veci v masovokomunikačných prostriedkoch mal za to,
že žalobca nepreukázal existenciu bezprostrednej a priamej príčinnej súvislosti s uplatnenou náhradou
nemajetkovej ujmy.
2.6. Súd neprihliadol ani na následky trestného stíhania vo sfére žalobcovho zdravotného stavu, nakoľko
žalobca uvedené v konaní iba tvrdil, ale nepreukázal žiadnymi lekárskymi správami.

2.7. Súd nemal preukázaný ani žalobcom tvrdený nátlak nadriadených, aby odišiel z colnej správy
dobrovoľne sám s tým, že dostane odstupné, pretože nemá šancu na žiaden ďalší kariérny postup. Súd
neprihliadol ani na ďalšie žalobcom tvrdené skutočnosti, že po prepustení zo služobného pomeru stratil
pravidelný mesačný príjem, ako aj ďalšie sociálne výhody spojené s výkonom funkcie colníka, pretože
uvedené skutočnosti by zakladali jedine nárok žalobcu na skutočnú škodu, prípadne ušlý zisk, ale nie

náhradu nemajetkovej ujmy.
2.8. Ohľadom výšky nemajetkovej ujmy súd vychádzal z toho, že náhrada nemajetkovej ujmy
vzniknutej v dôsledku vedenia trestného konania je v zásade vylúčená, čo znamená, že je možná iba
výnimočne, tak ako má na mysli § 17 ods. 1 a 2 zák. č. 514/2003 Z.z. V prejednávanom prípade
vyskytujúcou sa výnimočnou okolnosťou bola dĺžka trestného stíhania a s tým spojené vystavenie

stíhanej osoby prirodzeným negatívnym dopadom trestného stíhania. Odvolajúc sa na uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 24.7.2018, sp. zn. 3Cdo/19/2018, súd porovnal prípad žalobcu s inými prípadmi,
ktoré konkrétne v rozhodnutí označil a zhrnúc vykonané dokazovanie dospel k záveru, že výška
peňažného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu žalobcovi vo výške 13.000 eur je primeraná,
zodpovedá zákonným kritériám podľa § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. a zároveň i odzrkadľuje aj

najnovší vývoj súčasnej judikatúry. V prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.
2.9. Citujúc § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995
Z.z. v znení do 31.1.2013, uviedol súd, že si žalobca uplatnil aj príslušenstvo predstavujúce úrok z
omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy nemajetkovej ujmy 70.000 eur od 19.6.2017 do zaplatenia,
pričom posudzoval požadovanú sadzbu úroku z omeškania a mal za to, že táto je správne uplatnená,

nakoľko ku dňu 19.6.2017 bola sadzba ECB 0 %, čo za použitia § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.
predstavuje potom iba 8 % ročne. Priznal úroky z omeškania od dátumu doručenia odmietnutia.
2.10. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi priznal náhradu trov konania v
rozsahu 100 % z priznanej sumy 13.000 eur.3.1. Proti prvému výroku rozsudku podala odvolanie žalovaná, a to výhradne a len pokiaľ sa týka
súdom určeného ročného úroku z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 13.000 eur od 19.6.2017

do zaplatenia. Uviedla, že súdom uloženú povinnosť zaplatiť žalobcovi 13.000 eur titulom majetkovej
ujmy rešpektuje. V súvislosti s priznaným ročným úrokom z omeškania poukázala na bod 26. uznesenia
Najvyššieho súdu SR zo 17.10.2018, sp. zn. 7Cdo/100/2017, z ktorého vyplýva, že povinnosť zaplatiť
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená
doba splnenia; až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania. Uvedeným

spôsobom súd prvej inštancie v predmetnej veci nepostupoval, keď ju - žalovanú zaviazal zaplatiť úrok
z omeškania odo dňa kedy ňou bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené oznámenie, že žalovaná
neuspokojí nárok na náhradu škody (dňa 19.6.2017). Vzhľadom na uvedené podala voči rozsudku
odvolanie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, pretože rozsudok vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.
3.2. Navrhla, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil.

4.1. Žalobca v replike na odvolanie žalovanej, citujúc ňou podané odvolanie, uviedol, že s názorom
žalovanej nemožno súhlasiť, lebo je prekonaný inými rozhodnutiami najvyššieho súdu. Tvrdil, že
argumentácia žalovanej neobstojí, lebo je v rozpore so zákonom.
4.2. Poukázal na obdobnú vec, ktorá je už právoplatne skončená a súd priznal žalobkyni pri náhrade

nemajetkovej ujmy v peniazoch aj úroky z omeškania. Tvrdil, že žalovaná tento rozsudok rešpektovala
a žalobkyni dobrovoľne vyplatila nielen priznanú istinu, ale aj úroky z omeškania. Jednalo sa o rozsudok
Okresného súdu Košice I z 12.10.2018, sp. zn. 37C/34/2017, ktorým súd uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy 12.000 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 %
ročne od 12.4.2017 do zaplatenia. Aj keď žalovaná podala proti rozsudku odvolanie, odvolací súd

rozsudkom zo 17.12.2019, sp. zn. 5Co/113/2019 rozsudok potvrdil. Žalobca tak mal za možné ustáliť,
že s priznanými úrokmi z omeškania sa stotožnil aj odvolací súd, keď rozsudok okresného súdu potvrdil.
Žalobkyňou bola B. X., ktorá bola uznesením vyšetrovateľa obvinená spolu so žalobcom.
4.3. Ďalej poukázal na aktuálne uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo/133/2018-416 z 30. apríla
2019, ktorým súd odmietol dovolanie žalovanej smerujúce proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach

z 20.12.2017, sp. zn. 11Co/127/2016, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice
I z 22. apríla 2015, sp. zn. 40C/175/2012, ktorým bola uložená žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni
náhradu nemajetkovej ujmy 75.000 eur s 9 % úrokom z omeškania od 6. februára 2012 do zaplatenia,
pričom išlo o policajta J.. M. Š..
4.4. Poukázal na ďalšie aktuálne uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/48/2017 z 30. júla 2019,

ktorým súd odmietol dovolanie žalovanej smerujúce proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 12.
októbra 2016, sp. zn. 9Co/506/2015, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice
I z 21. mája 2015, sp. zn. 40C/7/2014, ktorým bola uložená žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni
- policajtke Q.. F. M. náhradu nemajetkovej ujmy 100.000 eur s 5,5 % úrokom z omeškania od 16.
augusta 2013 do zaplatenia. Žalobca mal za to, že sa najvyšší súd v tomto rozhodnutí vyporiadal

s otázkou priznania úrokov z omeškania pri náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch, tiež s otázkou
aplikovateľnosti zák. č. 412/2012 Z.z., aj na nezákonné rozhodnutia vydané pred 1. januárom 2013. V
bode 10. tohto rozhodnutia (4Cdo/48/2017), tvrdil žalobca, že najvyšší súd uviedol, že právnu otázku
nastolenú dovolateľkou, na aplikovateľnosť zák. č. 412/2012 Z.z. aj na nezákonné rozhodnutia vydané
pred 1. januárom 2013, možno pokladať za vyriešenú uznesením najvyššieho súdu zo 16. marca

2016, sp. zn. 7Cdo/262/2015, teda ešte pred vydaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a
nárok žalobkyne na úroky z omeškania z náhrady nemajetkovej ujmy tiež možno považovať za otázku
vyriešenú uzneseniami najvyššieho súdu, sp. zn. 2Cdo/48/2010, 2 Cdo/155/2011 a 7 Cdo/253/2013.
Najvyšší súd ďalej uviedol, že štát je povinný nahradiť škodu najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa,
kedypoškodenýnárokriadneuplatnilpodľa§16zák.č.514/2003Z.z.amárnymuplynutímtejtolehotysa

štát ako dlžník zo zodpovednostného právneho vzťahu dostáva do omeškania, a tak najneskôr odo dňa
nasledujúceho po uplynutí šesťmesačnej lehoty ho postihne povinnosť zaplatiť poškodenému veriteľovi
tiež úroky z omeškania. Z citovaného rozhodnutia mal žalobca za zrejmé, že súd prvej inštancie aj
odvolací súd postupovali správne, keď priznali žalobcovi aj úroky z omeškania.
4.5. Citujúc § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. žalobca uviedol, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch

patrí medzi majetkové práva, priznanie úroku z omeškania z nemajetkovej ujmy má oporu aj v § 517
ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.
4.6. Z uvedených dôvodov žalobca žiadal, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny. Uplatnil si nárok na náhradu trov konania.5. Žiadne ďalšie vyjadrenia sporových strán neboli dané.

6. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 CSP) a oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné
(§ 355 a § 358 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), viazaný rozsahom
odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 a § 365 CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie, pri ktorom prieskume dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné a preto

rozsudok v jeho odvolaním napadnutej časti, v ktorej neboli splnené podmienky ani na jeho potvrdenie
ani na jeho zrušenie, zmenil (§ 388 CSP).

7. Žalovaná podala odvolanie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, pretože rozsudok vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mala za to, že pokiaľ súd žalobcovi priznal nárok na úroky
z omeškania zo sumy prisúdenej nemajetkovej ujmy odo dňa kedy žalovanou bolo právnemu

zástupcovi žalobcu doručené oznámenie, že neuspokojí nárok na náhradu škody (dňa 19.6.2017),
nerozhodol v súlade s právnym názorom najvyššieho súdu prezentovaným v uznesení Najvyššieho
súdu SR zo 17.10.2018, sp. zn. 7Cdo/100/2017, z ktorého vyplýva záver, že povinnosť zaplatiť náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba
splnenia; až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania.

8. Žalobca mal žalovanou prezentovaný právny názor najvyššieho súdu za prekonaný inými
rozhodnutiami najvyššieho súdu a tiež za názor rozporný so zákonom. Konkrétne poukázal na obdobnú,
právoplatne skončenú vec (rozsudok Okresného súdu Košice I z 12.10.2018, sp. zn. 37C/34/2017,
ktorým súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy spolu s úrokmi z

omeškania vo výške 5 % ročne od 12.4.2017 do zaplatenia a Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo
17.12.2019, sp. zn. 5Co/113/2019 rozsudok potvrdil), ktorý rozsudok žalovaná rešpektovala a žalobkyni
dobrovoľne vyplatila nielen istinu, ale aj úroky z omeškania. Mal teda za to, že sa s úrokmi z omeškania
stotožnil aj odvolací súd. Poukázal na uznesenie NS SR, sp. zn. 1Cdo/133/2018 z 30. apríla 2019,
ktorým súd odmietol dovolanie žalovanej smerujúce proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z

20.12.2017, sp. zn. 11Co/127/2016, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice I
z 22. apríla 2015, sp. zn. 40C/175/2012, ktorým bola uložená žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni
náhradu nemajetkovej ujmy spolu s 9 % úrokom z omeškania od 6. februára 2012 do zaplatenia a
na ďalšie aktuálne uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/48/2017 z 30. júla 2019 (č.l. 568),
ktorým súd odmietol dovolanie žalovanej smerujúce proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 12.

októbra 2016, sp. zn. 9Co/506/2015, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice I z
21. mája 2015, sp. zn. 40C/7/2014, ktorým bola uložená žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu
nemajetkovej ujmy spolu s 5,5 % úrokom z omeškania od 16. augusta 2013 do zaplatenia.

9.1. Pokiaľ sa týka otázky priznania úrokov z omeškania, súd prvej inštancie ich priznanie žalobcovi zo

sumy priznanej náhrady nemajetkovej ujmy odôvodnil citáciou všeobecnej právnej úpravy § 517 ods. 1
veta prvá Obč. zákonníka a § 3 ods. 1 nar. vlády č. 87/1995 Z.z. v znení do 31.1.2013 a uvedúc, že
si žalobca uplatnil aj úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy nemajetkovej ujmy 70.000 eur od
19.6.2017 do zaplatenia, odôvodnil len, že posudzoval požadovanú sadzbu úroku z omeškania a mal
za to, že táto je správne uplatnená, nakoľko ku dňu 19.6.2017 bola sadzba ECB 0 %, čo za použitia § 3

nar. vlády č. 87/1995 Z.z. znamená sadzbu 8 % ročne. Pokiaľ sa týkalo začatia omeškania, uviedol len,
že priznal úroky z omeškania od dátumu doručenia odmietnutia.
9.2. Okrem toho, v bode 30. odôvodnenia rozsudku, citoval ustanovenie § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003
Z.z., z ktorého znenia poslednej vety pravdepodobne vychádzal pri určení začatia omeškania.

10.1. Predmetom odvolacieho konania vymedzeným odvolateľom sa tak stala otázka (ne)dôvodnosti
žalobcovi súdom prvej inštancie priznaného nároku na úroky z omeškania zo sumy priznanej titulom
náhrady nemajetkovej ujmy.
10.2. Pri právnom posúdení tejto odvolaním nastolenej otázky vychádzal odvolací súd zo skutkového
stavu tak ako bol tento postačujúco zistený súdom prvej inštancie.

11. Podľa § 16 ods. 4 veta prvá a tretia zák. č. 514/2003 Z.z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok
na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak
príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sapoškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Ak súd rozhodnutím o
náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu
plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej

lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

12. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 Obč. zák., dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je
v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka
popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku

úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

13. Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak. 1a)

14. Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia

práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

15.1. Z vyššiecitovaných ustanovení je zrejmé, že zák. č. 514/2003 Z.z. rozlišuje v § 17 medzi kategóriou

skutočnej škody a ušlého zisku (ods.1) a kategóriou nemajetkovej ujmy (ods. 2).
15.2. Právo aj na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci za podmienok stanovených
zákonom, t.j. vtedy, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, bolo

zavedené zák. č. 514/2003 Z.z. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry
poškodeného, a to do sféry jeho osobnostnej integrity t.z. osobnostných práv fyzickej osoby, ktoré
sú vymedzené najmä v § 11 Obč. zákonníka. Jedná sa o ujmu imateriálnu (nemajetkovú, morálnu),
ku kompenzácii ktorej prednostne dochádza tzv. „spravodlivým zadosťučinením" formou konštatovania
porušenia práva a len ak samotné konštatovanie porušenia práva je nedostačujúce, uhrádza sa

nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak napr. verejným ospravedlnením,
uverejnením zrušujúceho rozsudku a stručného znenia odôvodnenia a pod.

16.1. Povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe konštitutívneho
súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená výška a doba plnenia a až uplynutím takto určenej

lehoty na plnenie sa dlžník môže dostať do omeškania. Možnosť priznania úroku z omeškania pri
samotnom rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy neprichádza do úvahy, lebo právo na tento
druh zadosťučinenia nie je majetkovou pohľadávkou z už existujúceho záväzkového právneho vzťahu.
Tento názor je plne v súlade s rozhodovacou praxou súdov SR. Najvyšší súd SR rozsudkom z
24.6.1998 sp. zn. 1Co/15/97, ktorý bol uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky pod poradovým číslom 45/2000 judikoval, že „Povinnosť zaplatiť náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba
plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania.“.
16.2. Na toto judikované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR nadväzujú ďalšie rozhodnutia najvyššieho
súdu, napr. zo 14.3.2012 sp. zn. 6Cdo/185/2011, zo 17.10.2018 sp. zn. 7 Cdo/100/2017...

17. V danom prípade na základe rozsudku súdu prvej inštancie bolo povinnosťou žalovanej zaplatiť
žalobcovi 13 000 eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. V tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie,
ktorý nebol napadnutý odvolaním nadobudol právoplatnosť. Odvolací súd v týchto súvislostiach dospel
k záveru, že pokiaľ žalovaná si uloženú povinnosť na základe rozhodnutia súdu prvej inštancie zaplatiť

nemajetkovú ujmu v lehote 30 dní splnila, nevznikla jej povinnosť zaplatiť žalobcovi uplatnený úrok z
omeškania zo sumy priznanej nemajetkovej ujmy, keďže k omeškaniu dlžníka nedošlo. Či k splneniu
tejto uloženej povinnosti zo strany žalovanej došlo alebo nie, netvrdila ani odvolateľka (žalovaná), ale
ani žalobca.

18. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie pochybil, ak priznal žalobcovi aj nárok na úroky
z omeškania z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy.19. Pokiaľ sa jedná o žalobcom vyjadrený nesúhlas s názorom žalovanej poukazujúcej a odvolávajúcej
sa na judikované rozhodnutie R45/00 (podľa ktorého povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, až

uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania), tvrdiac, že je toto prekonané
inými rozhodnutiami najvyššieho súdu, je tento nesúhlas žalobcu, bez dostatočnej/potrebnej opory v
akýchkoľvek takých (judikované rozhodnutie prekonávajúcich) rozhodnutiach najvyššieho súdu, je len
jeho subjektívnym názorom, opomínajúcim zohľadniť, čo je možné považovať za ustálenú rozhodovaciu
prax Najvyššieho súd SR.

20. K otázke čo je možné mať za ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu zaujal stanovisko
samotný Najvyšší súd SR, a to napr. i v žalovanou predloženom uznesení Najvyššieho súdu SR zo 17.
októbra 2018 sp. zn. 7Cdo/100/2017, v ktorom o.i. uviedol: „Najvyšší súd už v niektorých rozhodnutiach
uviedol, že ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu vyjadrujú predovšetkým stanoviská alebo
rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 3 Cdo 6/2017, 3
Cdo 158/2017, 4 Cdo 95/2017, 5 Cdo 87/2017, 6 Cdo 21/2017 a tiež 6 Cdo 129/2017). Dovolací súd
poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu z 24. januára 2018 sp. zn. 6 Cdo 29/2017. V zmysle tohto
rozhodnutia, ktoré bolo na Občianskoprávnom kolégiu 9. októbra 2018 prijaté na publikovanie v Zbierke
rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, za špecifických okolností je možné

považovaťajlenjednorozhodnutienajvyššiehosúduzaustálenúrozhodovaciupraxdovolaciehosúdu,a
to najmä keď názory dovolacieho súdu v tomto rozhodnutí nie sú prekonané. „Za ustálenú rozhodovaciu
prax dovolacieho súdu treba považovať predovšetkým rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke
stanovískarozhodnutíNajvyššiehosúduarozhodnutísúdovSlovenskejrepubliky,vydávanejNajvyšším
súdom Slovenskej republiky od 1. 1. 1993 s pôvodným názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov

Slovenskej republiky (pokiaľ neboli v neskoršom období judikatórne prekonané), ako i rozhodnutia
najvyššieho súdu, v ktorých bol opakovane potvrdený určitý právny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé
rozhodnutie, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí
nespochybnili, prípadne ich akceptovali a vecne na ne nadviazali. Vzhľadom na účel právnej úpravy
dovolania,ktorýmjevprípadedovolaciehodôvoduspočívajúcehovnesprávnomprávnomposúdeníveci

predovšetkým riešenie doteraz neriešených otázok zásadného právneho významu, treba do ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu zahrnúť aj rozhodnutia publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí
a stanovísk vydávanej Najvyšším súdom ČSFR, Najvyšším súdom ČR a Najvyšším súdom SR v dobe
do 31. 12. 1992, ako aj rozhodnutia uverejnené v Zborníkoch stanovísk, správ o rozhodovaní súdov a
súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR vydaných SEVT Praha v rokoch 1974 (č. I,

1965 - 1967), 1980 (č. II, 1964 - 1969) a 1986 (č. IV, 1970 - 1983), pokiaľ sú stále použiteľné (najmä
z hľadiska ich súladu s hodnotami demokratického právneho štátu) a neboli prekonané neskoršou
judikatúrou.“

21.1. Rozhodnutia, na ktoré poukázal vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej žalobca, taký

(vyššievymedzený) charakter nemajú.
21.2. Pokiaľ žalobca poukázal na obdobnú, právoplatne skončenú vec (rozsudok Okresného súdu
Košice I z 12.10.2018, sp. zn. 37C/34/2017, ktorým súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni
náhradu nemajetkovej ujmy spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne od 12.4.2017 do zaplatenia
a Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo 17.12.2019, sp. zn. 5Co/113/2019 rozsudok potvrdil), ktorý

rozsudok žalovaná rešpektovala a žalobkyni dobrovoľne vyplatila nielen istinu, ale aj úroky z omeškania,
tvrdiac pri tom, že s úrokmi z omeškania sa stotožnil aj odvolací súd, je tento záver žalobcu nedôvodný.
Z rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, že sa otázkou (ne)dôvodnosti úrokov z omeškania zo sumy
priznanej nemajetkovej ujmy vôbec nezaoberal a táto otázka ani nebola v odvolaní odvolateľkou
nastolená. Bolo teda rozhodnutím žalovanej rešpektovať rozhodnutie zaväzujúce ju na úhradu úrokov

z omeškania zo sumy nemajetkovej ujmy.
21.3.Vrozhodnutínajvyššiehosúdusp.zn.1Cdo/133/2018sámsúdakosúddovolacíuviedol(viďodsek
18.), že: „Pokiaľ žalovaná v dovolaní obsahovo a argumentačne poukázala tiež na to, že súdy nesprávne
právne posúdili aj otázku prípustnosti, resp. neprípustnosti aplikácie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z.
účinného od 1. januára 2013 vo väzbe na výšku priznanej nemajetkovej ujmy a uvádza, že táto otázka

nebola v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu riešená, a tiež, že v súvislosti s omeškaním odvolací
súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe, dovolaciemu prieskumu nemôže byť podrobené ich
riešenie. Žalovaná nesprávnosť rozsudku v tejto časti výslovne nenamietala, námietka uplatnená z jej
strany v odvolaní spočívala iba v tom, že žalovaná nie je orgán štátu, ktorý by mal v mene štátu konať.Vzhľadom na viazanosť odvolacími dôvodmi, odvolací súd pri svojom rozhodovaní prihliadal len na
uvedený dôvod, na iné prihliadať nemohol, aj keby takéto porušenie zistil. Odvolací súd sa k týmto
otázkam osobitne ani nevyjadroval, ani svoje rozhodnutie na ich riešení nezaložil. V tejto súvislosti to

znamená, že od právnej otázky, či je možné aplikovať ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z.
účinnéod1.januára2013ajvprípade,ženezákonnérozhodnutiebolovydanéprednadobudnutímnovej
právnej úpravy a tiež právnej otázky či nevyhovenie výzve na náhradu škody, resp. márne uplynutie
lehoty (ne)môže znamenať omeškanie s plnením peňažného nároku, rozhodnutie odvolacieho súdu
nezáviselo.“. Je teda viac než zrejmé, že právna otázka, kedy sa dlžník dostáva do omeškania s

plnením nemajetkovej ujmy, nebola dovolacím súdom vôbec posudzovaná a teda nemožno predmetné
uznesenie označiť za iné rozhodnutie, ktoré by prekonávalo aktuálnosť R45/00.
21.4. Iným rozhodnutím, ktoré by prekonávalo aktuálnosť R45/00, za aké ho mal žalobca, nie je ani
rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/48/2017, v ktorom opäť najvyšší súd uviedol (odsek 14.): „Ak
mala dovolateľka okrajovo aj za to, že konkrétna právna otázka (najmä splatnosť nároku odôvodnená
v jej replike) bola v judikatúre dovolacieho súdu riešená rozdielne, než ju posúdil krajský súd, potom

predpoklad prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ alebo c/ C.s.p., nevymedzila vôbec (či
riadne), takže sa touto námietkou dovolací súd ani nezaoberal a aj z tohto dôvodu dovolanie žalovanej
odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. f/ C.s.p.“. Citované znamená, že sa dovolací súd meritórne
otázkou nároku na úroky z omeškania z náhrady nemajetkovej ujmy nezaoberal, považujúc ju za
vyriešenú uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/48/2010, 2Cdo/155/2011 a 7Cdo/253/2013.

22. Naopak, v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/100/2017, ktoré predložila a na ktoré poukázala
v odvolaní odvolateľka (žalovaná), bola otázka omeškania s plnením náhrady nemajetkovej ujmy
dovolacím súdom výslovne riešená: „Dovolací súd poznamenáva, že pokiaľ ide o právnu otázku
nastolenú žalovanou týkajúcu sa určenia okamihu, kedy sa dlžník dostáva do omeškania v prípade

nesplnenia povinnosti zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pri ktorej riešení sa podľa
žalovanej odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, dovolanie je aj v tejto
časti prípustné a dôvodné. Dovolací súd poukazuje na rozhodnutia najvyššieho súdu cit. žalovanou v
dovolaní, ako rozhodnutia, od ktorých sa odvolací súd odchýlil. Dovolací súd v uvedených rozhodnutiach
vyslovilprávnyzáver,žepovinnosťzaplatiťnáhradunemajetkovejujmyvpeniazochvznikáažnazáklade

súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba splnenia; až uplynutím takto určenej lehoty splnenia
sa dlžník dostáva do omeškania (viď rozsudok najvyššieho súdu zo 14. marca 2012 sp. zn. 6 Cdo
185/2011). Dovolací súd považuje záver odvolacieho súdu o počiatku, kedy sa žalovaná dostala do
omeškania, a to dňom, kedy rozhodla žalovaná o nepriznaní náhrady žalobcovi, za nesprávny. Najvyšší
súd rozsudkom z 24. júna 1998 sp. zn. 1 Co 15/97, ktorý bol uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, zošit 3, pod por. č. 45/2000, už judikoval, že povinnosť
zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom
je určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania.
Dovolací súd nezistil žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od takto publikovaného záveru.“.

23. Odvolací súd preto v súlade s § 388 CSP zmenil rozsudok v jeho vyhovujúcej časti o úrokoch z
omeškania zo sumy priznanej náhrady nemajetkovej ujmy 13 000 eur a v tejto časti žalobu zamietol.

24. Podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodol i o trovách odvolacieho
konania; podľa § 255 ods. 1 CSP mal by priznať právo na náhradu trov odvolacieho konania žalovanej,

ktorá bola v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešná proti žalobcovi, ktorý v odvolacom konaní
úspech nemal. Žalovaná si však žiadne trovy ani neuplatnila, ale ani jej žiadne trovy, vychádzajúc z
obsahu súdneho spisu, nevznikli, preto odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania tak, že
žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

25. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.