Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. október 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/58/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116228258
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5116228258.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátevzloženízpredsedníčkysenátuJUDr.AmáliePaulerovej
a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci žalobcov: 1/ I. Y., rod. D.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. XXX, 2/ H. G., rod. D., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom M. XXX, 3/ N.
D., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom U. XXXX, zomr. XX.X.XXXX, 4/ Y. D., nar. XX.X.XXXX, zomr.
XX.X.XXXX, naposledy bytom U., C. H. XXXX/XX, žalobcovia všetci v zastúpení právne: ADVOKÁTI

Müller § Dikoš, s.r.o., so sídlom Závodská cesta 3911/24, Žilina, IČO: 36 864 455 proti žalovaným: 1/ U.
Q.,nar.X.X.XXXX,trvalebytomH.I.XXXX/XX,U.,vzastúpeníprávneFORTITUDINE,s.r.o.Advokátska
kancelária, so sídlom ul. Sv. Alžbety 5772/19, Dunajská Streda, IČO: 47 257 067, 2/ KOOPERATIVA,
poisťovňa a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, IČO: 00 585 441,
v zastúpení právne - JUDr. Baltazár Mucska, advokát so sídlom D. XX, XXX XX H., o zaplatenie sumy
82.351,79 eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalovaného v rade 2/ proti rozsudku Okresného
súdu Žilina č.k. 42C/358/2016-135 zo dňa 11.9.2018 takto

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalovaných 1/ a 2/ zaplatiť žalobkyni v
rade 1/ 15.000 eur a žalobkyni v rade 2/ 15.000 eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým,
že plnením jedného žalovaného zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného, tak, že:
- žalovaný v rade 2/ je povinný zaplatiť žalobkyni v rade 1/ 5.000 eur a žalobkyni v rade 2/ 5.000 eur
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že v rozsahu poskytnutého plnenia jedným zo žalovaných
zaniká v tomto rozsahu povinnosť druhého žalovaného.

Vo vzťahu k žalovanému v rade 2/ žalobu vo zvyšku z a m i e t a .

Žalovaný v 1/ rade j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni v rade 1/ 15.000 eur a žalobkyni v rade 2/
15.000 eur do 3 dní s tým, že do výšky sumy 5.000 eur u žalobkyne v rade 1/ a do výšky sumy 5.000
eur u žalobkyne v rade 2/ a v rozsahu poskytnutého plnenia jedným zo žalovaných, zaniká povinnosť
druhého žalovaného.

Vo vzťahu medzi žalobkyňami 1/, 2/ a žalovaným 2/ žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov
konania.

Nedotknutým z o s t á v a výrok rozsudku o priznaní nároku na náhradu trov prvoinštančného konania
vo vzťahu medzi žalobkyňami 1/, 2/ voči žalovanému v 1/ rade.

Rozsudku s a n e d o t ý k a vo zvyšných výrokoch:
- o zastavení konania vo vzťahu k žalobcovi v rade 3/ a 4/,
- nepriznaní práva na náhradu trov konania žalobcom v rade 3/ a 4/,
- o povinnosti žalovaného v rade 1/ zaplatiť žalobkyni v rade 1/ a 2/ 2.351,79 eur do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku,
- o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti. o d ô v o d n e n i e :

Súd prvej inštancie (ďalej len „okresný súd“) napadnutým rozsudkom zastavil konanie vo vzťahu k
žalobcovi v rade 3/ a 4/ a zároveň im právo na náhradu trov konania nepriznal. Žalovaným v rade 1/ a

2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni v rade 1/ 15.000 eur a žalobkyni v rade 2/ 15.000 eur, v lehote do
troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného žalovaného zaniká v rozsahu plnenia
povinnosť druhého žalovaného. Žalovanému 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni v rade 1/ a 2/ sumu
vo výške 2.351,79 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol.
Žalobkyniam v rade 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 52,78 %.

2. Žalobcovia podanou žalobou po jej rozšírení podaním zo dňa 19.4.2017 doručeným súdu dňa
20.4.2017 sa domáhali voči žalovaným v rade 1/ a 2/ uloženia povinnosti spoločne a nerozdielne zaplatiť
žalobkyni v rade 1/ sumu vo výške 20.000 eur, žalobkyni v rade 2/ vo výške 20.000 eur, žalobcovi v rade
3/ sumu vo výške 20.000 eur a žalobcovi v rade 4/ sumu vo výške 20.000 eur. Zároveň žiadali uložiť
žalovanému v rade 1/ povinnosť zaplatiť žalobkyni v rade 1/ a 2/ sumu vo výške 2.351,79 eur do 3 dní

od právoplatnosti rozsudku. Požadovali, aby okresný súd žalovaným 1/, 2/ uložil povinnosť spoločne a
nerozdielne nahradiť im/žalobcom aj trovy konania.

3. V priebehu konania žalobca v rade 3/ zomrel dňa 12.7.2018 a žalobca v rade 4/ zomrel dňa 22.4.2018.
Zo žaloby vyplynulo, že títo žalobcovia si uplatnili svoj nárok vo výške sumy po 20.000 eur právnym

titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do ich práva na ochranu osobnosti v zmysle
ustanovenia § 11, § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, uvedené právo rýdzo osobnostnej povahy
zaniká smrťou fyzickej osoby, neprechádza na dedičov a nestáva sa ani predmetom dedenia. Uvedené
okolnosti napokon viedli súd k postupu, že o žalobe žalobcu v rade 3 a žalobcu v rade 4 konanie podľa
§ 63 ods.1 Civilného sporového poriadku ( ďalej iba „ CSP „ ) zastavil a v ďalšom štádiu konania sa

zaoberal už iba žalobou žalobkýň v rade 1) a v rade 2).

4. Okresný súd vychádzajúc zo skutkových tvrdení v žalobe konštatoval, že žalobkyne 1) a 2) sa
domáhajú náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch ( každá vo výške sumy po 20 000 eur) za zásah do
ich osobnostných práv, súkromného rodinného života ku ktorému došlo v dôsledku dopravnej nehody

dňa 7.11.2014, ktorú zavinil žalovaný v rade 1/ a na následky ktorej dňa X.XX.XXXX matka žalobkýň
1/ a 2/ zomrela. Žalobkyne si predmetný nárok voči žalovanému v rade 1/ uplatnili ako voči vodičovi
motorového vozidla, ktorý neoprávnený zásah spôsobil a neoprávnene zasiahol do ich chránených
osobnostných práv. Voči žalovanému v rade 2/ si svoj nárok uplatnili ako voči poisťovateľovi v zmysle
zák. č. 381/2001 Z.z., ktorý za podmienok ním uvedených a v rozsahu určenom poskytuje poškodenému

za poisteného náhradu škody podľa tohto zákona.

5. Okresný súd prioritne posudzoval námietku premlčania vznesenú žalovaným v rade 2 voči žalobou
uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V tejto riešenej otázke vychádzal zo
záverov rozhodnutí NS SR sp. zn. 2Cdo/194/2011, 3Cdo/187/2013, v ktorých už bolo konštatované, že v

oblastinemateriálnychosobnostnýchprávideoosobnéprávomajetkovejpovahyvyjadrenévpeniazoch,
ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote (§ 101 Občianskeho zákonníka). Počiatok
plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady na nemateriálnu ujmu je podľa § 101 OZ
viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť
osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k

takémuto zásahu došlo. Nie je sporné v súdenej veci, že k neoprávnenému zásahu došlo dňa 7.11.2014
pri dopravnej nehode, ktorú zavinil žalovaný 1/ a na následky ktorej matka žalobkýň dňa X.XX.XXXX
zomrela. Dopravnou nehodou bolo jedným činom zasiahnuté do práva na život matky žalobkýň, aj do
práva na súkromie a rodinný život žalobkýň. Osobnostné práva žalobkýň boli atakované už samotným
zranením ich matky pri dopravnej nehode dňa 7.11.2014 a zásah do ich osobností bol zavŕšený

momentomjejsmrtidňaX.XX.XXXX.Tátoudalosťbolaipredmetnomtrestnéhokonania,vrámciktorého
bol žalovaný 1/ právoplatne odsúdený pre prečin usmrtenia v zmysle § 149 ods. 1 a ods. 2 písm. a/
Trestného zákona rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 28T/3/2016, ktorý nadobudol právoplatnosť
a vykonateľnosť dňa 16.2.2016. Uvedeným rozsudkom súd súčasne odkázal poškodených s nárokom
na náhradu škody na občianske súdne konanie. Žaloba bola podaná na súd 7.11.2016, teda v rámciplynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby. Na základe konštatovaných skutočností okresný súd
vyhodnotil námietku premlčania vznesenú žalovaným v rade 2 voči dotknutému nároku za nedôvodnú.

6. Vykonané dokazovanie preukázalo, že žalovaný v rade 1/ dňa 7.11.2014 pri prevádzke motorového
vozidla zn. VW Touran, ev. č. SC 315DI zavinil dopravnú nehodu, na následky ktorej dňa X.XX.XXXX
matka žalobkýň zomrela. Rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 28T/3/2016 zo dňa 16.2.2016
bol žalovaný v rade 1/ uznaný vinným z uvedeného skutku, jeho protiprávne konanie splnilo znaky
skutkovej podstaty prečinu usmrtenia, teda znaky trestnoprávnej zodpovednosti a žalovaný v rade 1/

bol za svoje zavinené protiprávne konanie uznaný vinným a aj odsúdený. Ohľadom spáchania trestného
činu žalovaným v rade 1/ sa cítil byť okresný súd v zmysle § 193 CSP viazaný. Nadväzne konštatoval, že
existuje aj občianskoprávna zodpovednosť žalovaného 1/ za neoprávnený zásah do práva na ochranu
osobnosti žalobkýň 1/ a 2/. Neoprávneným konaním žalovaného v rade 1/ bolo jedným činom zasiahnuté
do práva na život matky žalobkýň v rade 1/ a 2/, ako aj do práva na súkromie a rodinný život žalobkýň
v rade 1/ a 2/. Zásah je mimoriadne významný, veľmi hlboký, nereparovateľný. Protiprávnym konaním

žalovaného v rade 1/ žalobkyne navždy stratili možnosť do budúcnosti naplniť vzťah rodiča a dieťaťa.
Súd nepochyboval o tvrdeniach žalobkýň 1/ a 2/ o ich citovej ujme vo forme šoku, smútku zo straty
blízkej osoby (matky) a takisto aj vzťahu s touto blízkou osobou, kde medzi nimi existovali silné sociálne,
morálne, kultúrne a citové putá, ktoré sa vytvorili v rámci ich súkromného a rodinného života.

7. Motorové vozidlo, ktoré viedol žalovaný v rade 1/ a prevádzkou ktorého došlo k dopravnej nehode, aj
k zásahu do osobnostných práv žalobkýň v rade 1/ a 2/, bolo povinne zmluvne poistené v zmysle zák.
č. 381/2001 Z.z. u žalovaného v rade 2/.
8. Z poistenia zodpovednosti má poistený právo, ak došlo ku škodovej udalosti pri ktorej škoda vznikla,
za ktorú poistený zodpovedá v čase trvania poistenia zodpovednosti, aby poisťovateľ za neho poskytol

poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa § 4 ods. 2 zák. č. 381/2001 Z.z., a podľa poistných
podmienok, t.j. uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody. V § 15 uvedenej normy je upravené
právo poškodeného uplatniť si nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi zodpovednej osoby.
Súčasťou náhrady škody (ujmy) spôsobenej na zdraví sú nielen ujmy majetkovej povahy (náhrada
nákladov spojených s liečením, strata na zárobku a pod.), ale aj nemajetkové ujmy na základe

výslovného znenia zákona, akými sú napr. bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 444 OZ),
ktoré sa odškodňujú v peniazoch. Pri výklade pojmu škoda z hľadiska zák. č. 381/2001 Z.z. je potrebné
vychádzať z toho, ako tento pojem poníma komunitárne právo. Komunitárne právo chápe škodu ako
majetkovú i nemajetkovú ujmu, ktorú považuje za nemajetkovú škodu. S použitím eurokonformného
výkladu pojmov „náhrada škody“, „škoda na zdraví“ v cit. ustanoveniach zák. č. 381/2001 Z.z. (§ 4 ods. 1,

2, 4 a § 15 ods. 1) a s prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah
do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel, sa v rámci náhrady škody
odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody, za ktorú možno
priznať náhradu (zadosťučinenie) peňažnou formou podľa § 13 ods. 2 a 3 OZ, ktorú v širšom ponímaní

treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2, písm. a) zák. č. 381/2001 Z.z. Požadovaná
náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka spadá podľa
názoru okresného súdu do rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti žalovaného v rade
1/ za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa režimu zákona č. 381/2001 Z.z. Za
rozhodujúci pre uvedený výklad okresný súd považoval v danej veci rozsudok ESD C-22/12 vo veci

Haasová a odkaz na prijaté tri európske Smernice týkajúce sa povinného poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. ESD o prejudicionálnej otázke rozhodol dňa
24.10.2013 tak, že jednotlivé ustanovenia Smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu

na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci
samej a keďže zodpovednosť poisteného v tomto prípade vyplýva z § 11 a 13 OZ, vznikla na základe
dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje tomu, že by na túto zodpovednosť
sa nevzťahovalo vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktorú odkazujú: Smernica
rady č. 72/166/EHS, Smernica č. 90/232/EHS, Smernica č. 2000/26/ES. Vo svetle eurokonformného

výkladu ust. § 4 ods. 2 zák. o povinnom zmluvnom poistení potom platí, že náhrada škody z dôvodu
nemajetkovej ujmy spadá do rozsahu krytia povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku, preto je poistiteľ zodpovednosti za škodu pasívnevecne legitimovaným subjektom, ktorému na základe § 15 ods. 1, veta prvá, zák. č. 381/2001 Z.z. vznikla
povinnosť uhradiť škodu žalobkyniam v rade 1/ a 2/.
9. V súdenej veci bol nepochybne preukázaný zásah konaním žalovaného v rade 1/ do práva na

súkromiežalobkýňvrade1/,2/.Ideozásahnereparovateľný,ktoréhonásledkyužnemožnoakýmkoľvek
spôsobom odstrániť. Nie je možné navrátiť život matke žalobkýň (Y. D.) ako osobe, ktorej smrťou došlo k
nezvratnémunarušeniurodinnéhoživotažalobkýň1/,2/aknezvratnémupretrhnutiuvšetkýchichväzieb
s matkou. Právo na poskytnutie primeraného zadosťučinenia (satisfakcie) vyhodnotil okresný súd za
jediný prostriedok ochrany práva na ochranu osobnosti žalobkýň. Uvedený prostriedok právnej ochrany

žalobkyne 1/, 2/ v prejednávanej veci využili a žalobou si uplatňovali nárok na priznanie primeraného
zadosťučinenia v peniazoch. Žalobkyne 1/, 2/ utrpeli nemajetkovú ujmu prejavujúcu sa v ich pocitoch
šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s jednou z okruhu ich najbližších
osôb, matky. Možnosť priznania primeraného zadosťučinenia v podobe morálnej, nepeňažnej sa súdu
javí ako nedostatočná, najmä vo vzťahu k nenahraditeľnosti straty jednej z najbližších osôb žalobcov,
pričom ujmu týmto vzniknutú nemožno plne nahradiť ani peňažnou satisfakciou, ktorú za daných

okolností možno vnímať len ako prostriedok slúžiaci k zmierneniu závažného dosahu protiprávneho
konania žalovaného v rade 1/, keďže finančný ekvivalent za ľudský život nie je možné určiť.
10. V súhrne horeuvených súvislostí okresný súd konštatoval, že uplatnený nárok žalobkýň 1/ a 2/
na náhradu nemajetkovej ujmy v peňažnej forme je čo do základu daný a v ďalšom sa už zaoberal
posúdením otázky primeranosti výšky peňažného zadosťučinenia.

11. Pri posudzovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy okresný súd zohľadnil individuálne okolnosti u
žalobkýň spočívajúce najmä, že : a.) nečakaným šokujúcim úmrtím najbližšieho príbuzného žalobkýň
došlo k závažnému zásahu do ich osobnostných práv a následok zásahu je nereparovateľný, b.) trvale
sú narušené rodinné vzťahy, c.) úmrtím matky žalobkyne stratili možnosť realizovať emocionálne a
citové väzby k osobe, ktorá v ich dovtedajšom živote bola človekom, ktorého nemožno nahradiť d.)

strata spôsobená úmrtím matky žalobkýň je nenahraditeľná. Súd uvádza ďalej, že inštitút peňažnej
náhrady nemajetkovej ujmy sleduje kompenzačný účel a je ho potrebné vnímať len ako prostriedok
slúžiaci k zmierneniu závažného dosahu protiprávneho konania. Súd poukazuje aj na všeobecne známu
skutočnosť, že každá tragédia v života človeka negatívnym spôsobom ovplyvňuje jeho zdravotný stav,
najmä psychické zdravie.

12. U žalovaného 1/ v rovine individuálnej súd prihliadol na to, že sa jednalo o nedbanlivostné
(neúmyselné) konanie, v tejto súvislosti odkázal na rozhodovaciu činnosť v obdobnej otázke/otázkach
napr. Krajského súdu v Žiline v rozhodnutí sp. zn. 7Co/578/2014 zo dňa 9.9.2015, sp. zn. 8Co/264/2013
zo dňa 28.10.2013. Poznamenal, že v súdenej veci k takej absolútnej deštrukcii rodinného života
žalobkýň v rade 1/, 2/ ako v prípade Kontrová proti Slovenskej republike - riešené ESĽD zjavne nedošlo.

13. V súhrne konštatovaných súvislostí okresný súd priznal žalobkyni v rade 1 a žalobkyni v rade 2
( každej z nich ) titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu vo výške 15.000 eur, náhradu ujmy v takejto
výške vzhľadom na individuálne okolnosti súdenej veci považoval za primeranú. Vo zvyšku, žalobu
žalobkýň ohľadne tejto náhrady zamietol.
14. Súd argumentuje ďalej, že na strane žalovaných 1/, 2/ sa nejedná o solidaritu v zmysle § 438

ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže nárok žalobkýň v rade 1/ a 2/ proti každému zo žalovaných
vyplýva z iného právneho titulu: u žalovaného v rade 1/ z jeho zodpovednosti za neoprávnený zásah a
u žalovaného v rade 2/ z jeho povinnosti poskytnúť plnenie podľa osobitného právneho predpisu (§ 15
ods. 1 Zákona o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu, ďalej iba „ ZoPZP“). Vzhľadom
na túto konštatáciu je možné zaviazať žalovaných na plnenie iba tak, že plnením jedného z nich zaniká

v rozsahu tohto plnenia aj povinnosť druhého z nich poskytnutých žalobkyniam v rade 1/ a 2/ rovnaké
plnenie.
15. Okresný súd priznal žalobkyniam 1/, 2/ voči žalovanému v rade 1.) aj náhradu nákladov
spojených s pohrebom, vychádzal pritom z ustanovenia § 449 ods. 2/ a 3/ Občianskeho zákonníka
zohľadňujúc aj súdnu prax v otázke primeranosti vynaložených nákladov pohrebu, medzi ktoré popri

nákladoch účtovaných pohrebným ústavom, náhrobných poplatkov, cestovných výdavkov a nákladoch
na smútočné ošatenie patria aj náklady na zriadenie pomníka alebo dosky a náklady na úpravu hrobu.
Žalobkyne1/a2/spoločneuhradili:nákladyspojenéspohrebompoškodenejvovýške4.966,53eur,časť
týchto nákladov vo výške 2.625,74 eur im bola uhradená z povinného zmluvného poistenia žalovaného
v rade 1/ pripísaním sumy 2.625,74 eur na účet právneho zástupcu dňa 26.10.2015. Zvyšná časť

nároku vo výške 2.351,79 eur žalobkyni v rade 1/ a 2/ uhradená doposiaľ nebola. Žalobkyne 1/, 2/
preukázali, že im vznikla majetková ujma, škoda, prejavujúca sa v ich finančnej sfére znížením majetku
o sumu 2.351,79 eur v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním žalovaného 1/. Vo výške tejto sumykonštatoval súd dôvodnosť ich nároku a uložil povinnosť žalovanému v rade 1/ im túto sumu zaplatiť.
Vo zvyšku ohľadne tohto nároku žalobu zamietol.
16. Nárok na náhradu trov konania okresný súd posudzoval podľa § 255 v spojení s § 262 CSP,

žalobkyneboliúspešnévkonanívrozsahu76,39%,ichneúspechpredstavuje23,61%,tedačistýúspech
žalobkýň 1/, 2/ okresný súd vyhodnotil v rozsahu 52,78 %. V rozsahu tohto čistého úspechu im priznal
aj nárok na náhradu trov konania.

17. Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný v 1/ rade. Namieta argumentáciu

súdu obhajujúcu pasívnu vecnú legitimáciu poisťovní pri náhrade nemajetkovej ujmy pri povinnom
zmluvnom poistení motorového vozidla postavenú na aplikácii extenzívneho eurokonformného výkladu
ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. („ZoPZP“). Eurokonformný výklad súdu
sa argumentačne opiera o rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej ako „ESD“) zo dňa
24.10.2013 vo veci C-22/12 v konštatovanom závere, že „povinné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej

blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej“. Odvolateľ
zastáva právny názor, že Slovenská právna úprava nezahŕňa právo na ochranu osobnosti a z nej
vyplývajúci nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pri porušení tohto práva pod náhradu škody, ktorú je
možné uplatniť z povinného zmluvného poistenia, z tohto dôvodu jeho (odvolateľa) záver o neexistencii

jeho pasívnej vecnej legitimácie je správny. Vo výklade a právnom posúdení nároku na nemajetkovú
ujmu odvolateľ zastáva i po vydaní rozhodnutia ESD C-22/12 názor, že nemajetková ujma nie je
krytá z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla. Odvolateľ na podporu svojej odvolacej argumentácie odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, napr. sp. zn. 4Cdo/168/2009 zo dňa 20. apríla 2011 (konštatujúce, že v

konaní o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do osobnostných práv je v zmysle § 11
a nasl. Občianskeho zákonníka nositeľom hmotnoprávnej povinnosti ten subjekt, ktorý neoprávnený
zásah do osobnostných práv spôsobil), na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
31. marca 2016 sp. zn. 3Cdo/301/2012 ( odvolateľ zacitoval konštatačný záver „... keďže slovenské
právo neupravuje takúto náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej obetiam usmrteným pri dopravných

nehodách v rámci úpravy zodpovednosti poisteného za škodu, nie je potrebné, aby tento nárok bol v
zmysle rozsudku zahrnutý v poistnom krytí z povinného zmluvného poistenia“). Odvolateľ označuje za
nepresné, účelové a dezinterpretačné argumentovanie pokiaľ žalobcovia aj súd uvádzajú, že Ústavný
súd Slovenskej republiky definitívne vyriešil otázku pasívnej vecnej legitimácie poisťovateľa. Podľa
názoru odvolateľa Ústavný súd SR prekročil účel svojho poslania a vyjadril vo veci právny záver, ktorý

nemôže byť pre všeobecné súdy Slovenskej republiky záväzný (prezentuje svoje stanovisko odvolateľ
vo vzťahu k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 666/2016), dodáva, že konštantná
rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa nezmenila ani po vydaní rozsudku ESD zo
dňa 24.10.2013 vo veci C-22/12 a ani po uvádzanom rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Postup okresného súdu v odvolaním napadnutej otázke hodnotí odvolateľ za právne nesprávny a

neudržateľný.

18. Odvolateľ nesúhlasí ani s prijatým názorom okresného súdu v otázke neakceptovania vznesenej
námietky premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Podľa názoru odvolateľa nie je možné
vychádzať z 3-ročnej premlčacej doby, pretože nárok voči nemu/ako žalovanému v rade 2/ nemožno

odvodiť od ustanovení Občianskeho zákonníka, ale treba odvodiť od osobitného zákona č. 381/2001
Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú pri prevádzke motorového
vozidla, čo znamená, že vychádzať z dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, ktorá voči nemu začala
plynúť od dátumu vzniku škodovej udalosti. Súd konštatoval zásah do osobností žalobkýň momentom
smrti ich matky dňa X.XX.XXXX, ďalej uvádza, že žaloba bola podaná 7.11.2016, teda v rámci plynutia

všeobecnej 3-ročnej premlčacej doby. Takéto odôvodnenie okresného súdu podľa názoru odvolateľa
je v úplnom rozpore so zisteným skutkovým stavom. Žalobcovia si síce uplatnili svoj nárok žalobou
dňa 7.11.2016, avšak iba voči žalovanému v rade 1/. Žalobný návrh voči nemu (žalovanému v rade 2/)
bol uplatnený až uznesením okresného súdu zo dňa X.XX.XXXX, teda zjavne po uplynutí aj 3-ročnej
premlčacej lehoty, čo znamená, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyne voči nemu uplatnili

v dobe už po uplynutí subjektívnej a po uplynutí objektívnej premlčacej doby.

19. Žalovaný v 2/ rade namieta v odvolaní aj neprimeranosť výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy.
Zdôrazňuje, že ku škodovej udalosti došlo aj pričinením poškodenej, ktorá v nepriaznivom počasí nasebenemalažiadnereflexnéprvky,vodičmotorovéhovozidlasvojčinúprimneoľutovalabolprávoplatne
odsúdený v trestnom konaní, žalobkyne sú dospelé osoby, nežili so zosnulou v spoločnej domácnosti. Aj
v prípade, ak by nárok žalobkýň nebol premlčaný, je namieste, aby súd uplatnil svoje moderačné právo

a výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch primerane znížil.

20. V závere odvolania sa žalovaný v rade 2/ domáha zmeny rozsudku, v rámci žiadanej zmeny voči
nemu žalobu zamietnuť. Voči žalobkyniam si uplatnil nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

21. Žalobkyne 1/, 2/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného v 2/ rade žiadajú potvrdenie rozsudku
v odvolaním napadnutej časti pre vecnú správnosť a priznať im nárok na náhradu trov odvolacieho
konania. V otázke odvolateľom tvrdeného nedostatku jeho pasívnej legitimácie odkazujú na uznesenie
Ústavného súdu SR zo dňa 11.10.2016 sp. zn. III. ÚS 666/2016-1336, ďalej na ustálenú judikatúru
súdov SR ( napr. rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 27.1.2015 sp. zn. 6Co/609/2014,
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30.11.2017 sp. zn. 3Co/438/2016, Krajského súdu v Prešove zo dňa

26.5.2015 sp. zn. 20Co/183/2014, Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/566/2015 zo dňa 29.6.2016),
ktorá v otázke pasívnej legitimácie poisťovne v skutkovo a právne obdobných veciach zdôrazňuje
eurokonformný výklad pojmu škody. Ďalej odkazujú na bod 55 rozsudku ESD C-22/12 vo veci „ Haasová“
z ktorého vyplýva, že pojem škody treba vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa
aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občiansko-právnej zodpovednosti za zásah do osobnostných

práv pozostalých spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením
blízkej osoby pri prevádzke dopravným prostriedkom. V predmetnej časti rozhodnutia ESD nehovorí
o samostatnom, od pojmu škoda oddelenom pojme nemajetkovej ujmy, ale hovorí o „škode z dôvodu
nemajetkovej ujmy“. Z tohto slovného spojenia je zrejmé, že aj v prípade nemajetkovej ujmy ide o
škodu. Vo svetle uvedeného (eurokonformného) výkladu ustanovenia § 4 ods. 2 ZoPZP potom platí, že

náhrada škody z dôvodu nemajetkovej ujmy spadá do rozsahu krytia povinným zmluvným poistením
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku a preto žalovaný 2/ je ako
poisťovateľ zodpovednosti žalovaného 1/ za škodu pasívne vecne legitimovaným subjektom, ktorému
na základe § 15 ods. 1 veta prvá zákona o povinnom zmluvnom poistení vznikla povinnosť uhradiť
škodu žalobkyniam. K rovnakým záverom napokon vo svojom rozsudku dospel v súdenej veci aj okresný

súd, ktorý sa predmetnou otázkou podrobne zaoberá nielen v bodoch 28 - 36 odôvodnenia ale aj
vyčerpávajúcim spôsobom zdôvodňuje svoje rozhodnutie aj v otázke pasívnej legitimácie žalovaného
2/. Hodnotia námietku nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného 2/ za nedôvodnú a stotožňujú sa v
plnom rozsahu s názorom okresného súdu v tejto otázke.

22. Podľa názoru žalobkýň neobstojí ani odvolacia argumentácia žalovaného v rade 2 v ktorej namieta
premlčanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.

23. Zotrvávajú na názore prezentovanom aj pred okresným súdom, že premlčacia lehota v súdenom
prípade začala plynúť 9.11.2014. Z hľadiska jej plynutia žalovaný 2/ ignoruje tú skutočnosť, že škodová

udalosť bola predmetom trestného konania v rámci ktorého bol žalovaný 1/ právoplatne odsúdený pre
prečin usmrtenia v zmysle § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona rozsudkom Okresného
súdu Žilina sp. zn. 28T/2016, tento nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 16.2.2016. Predmetným
trestným rozsudkom súčasne boli odkázané ako poškodené s nárokom na náhradu škody na občianske
súdne konanie. Odkazujú na § 122 Občianskeho zákonníka, zároveň poukazujú na skutočnosť, že

v trestnom konaní si riadne uplatnili svoj nárok na náhradu škody, vrátane žalobou uplatňovanej
nemajetkovej ujmy už pri výsluchu poškodenej dňa 22.1.2015, opakovane pri výsluchu poškodenej dňa
23.7.2015 a následne aj písomným podaním zo dňa 19.8.2015, o čom predložili súdu aj písomné dôkazy.
Uplatňovali svoje nároky priamo voči žalovanému 2/ už počas trestného konania a aj pred podaním
žalobného návrhu v súdenej veci písomne ( listami z 19.8.2015 a z 30.11.2015) čo preukázali aj

predloženými listinnými dôkazmi. Odhliadnuc od vyššie uvedeného, doručením oznámenia žalovaného
2) o jeho vstupe do konania v tejto veci ako intervenienta na strane žalovaného 1/, dňom 30.11.2016,
vstúpil žalovaný 2/ do procesného postavenia intervenienta so všetkými dôsledkami s tým spojenými. Z
povahy žalovaného nároku jednoznačne vyplýva, že žalovaný 2/ v tej dobe ako intervenient a žalovaný
1/ tvorili od vstupu žalovaného 2/ do sporu nerozlučné spoločenstvo, nakoľko rozsudok v tejto veci

(by) bol pre žalovaného 2/ ako intervenienta záväzný. Ide v tomto prípade o tzv. rozšírenú pôsobnosť
rozsudku. Je možné konštatovať, že žalovaný nárok bol voči žalovanému 2/ nepochybne uplatnený v
súdnom konaní najneskôr dňom 30.11.2016. Ak by aj odvolací súd bol z akéhokoľvek dôvodu opačného
názoru, pri riešení otázky premlčania je nevyhnutné prihliadať k obsahu ich podania zo dňa 19.4.2017,doručeného súdu dňa 20.4.2017, ktorým v zmysle § 79 CSP nielenže navrhujú pristúpenie žalovaného
2/ do konania, ale súčasne upraveným žalobným návrhom žiadali, aby na plnenie titulom náhrady
nemajetkovej ujmy bol zaviazaný aj žalovaný 2/. Uvedené podanie má podľa obsahu nepochybne

povahu uplatnenia žalovaného nároku aj voči žalovanému 2/, preto krajne posledným dňom v ktorom
si uplatnili svoje nároky voči žalovanému 2/ je deň 20. apríla 2017. Je tak nepochybné, že aj pri
zohľadnení krajných termínov pre výkon a uplatnenie svojich práv z premlčacej lehoty vzťahujúcej sa
na nimi uplatnený nárok voči žalovanému 2/ mohlo uplynúť najviac 714 dní (285 dní + 429 dní), čo je
nielen menej ako 2-ročná subjektívna premlčacia lehota, ale súčasne aj menej ako objektívna 3-ročná

premlčania lehota. Hodnotia odvolateľom vznesenú námietku premlčania za absolútne nedôvodnú.

24. Za nevhodnú a irelevantnú hodnotia žalobkyne odvolaciu argumentáciu žalovaného 2/ k otázke
namietanej primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy. Zdôraznili hmotnoprávny význam ustanovenia §
13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého platí, že výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s
prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

25. Nepochybne bolo preukázané, že v dôsledku protiprávneho konania žalovaného 1/, ktorého
následkom bola smrť matky žalobkýň, ony/ žalobkyne utrpeli vážnu a nenapraviteľnú ujmu spočívajúcu
v šoku, smútku a náhleho a ničím nereparovateľného pretrhnutia citových rodinných väzieb s najbližším
človekom - svojou matkou. Matka im bola oporou v každodennom živote, spolu s ňou žili v harmonickom

vzťahu, pravidelne sa navštevovali, poškodená sa osobne podieľala na výchove ich detí, jej zdravotný
stav nebol narušený žiadnou vážnou chorobou či inak negatívne ovplyvnený. O to intenzívnejší a
závažnejší bol zásah spočívajúci v jej náhlom a nečakanom úmrtí spôsobenom protiprávnym konaním
žalovaného 1/. Treba zohľadniť podľa názoru žalobkýň aj okolnosti za ktorých došlo k porušeniu práva,
a to, že žalovaný 1/ jazdil so svojim vozidlom v obci, pričom k usmrteniu poškodenej došlo priamo

na vyznačenom a osvetlenom prechode pre chodcov, navyše v tesnej časovej súvislosti po tom, ako
vystúpila z prostriedku hromadnej dopravy. Počas priebehu trestného konania žalovaný 1/ poprel svoju
vinu, dokonca za vinníka dopravnej nehody označoval samotnú poškodenú. S tým súvisí aj jeho postoj k
pozostalým poškodenej - žalobcom, voči ktorým neprejavil žiadnu ľútosť nad stratou ich matky a ani ich
po jej smrti nijako nekontaktoval. Pokiaľ sa žalovaný 1/ v konečnom dôsledku k spáchaniu predmetného

skutku priznal, stalo sa tak podľa názoru žalobcov až pod ťarchou zabezpečených dôkazov, najmä
v podobe výpovedí svedkov a znaleckého dokazovania, ktorými bola nepochybne preukázaná vina
žalovaného 1/. Aj preto „ľútosť“ vyjadrenú žalovaným 1/ po prvýkrát až na pojednávaní dňa 11.9.2018, t.
j. bezmála 4 roky po smrti ich matky vnímajú ako účelový postup žalovaného 1/, ktorý nemá nič spoločné
s úprimným oľutovaním jeho skutku a následkov ním spôsobených. Oni považujú priznanú náhradu

nemajetkovej ujmy za absolútne primeranú závažnosti ujmy ako aj okolnostiam za ktorých k nej došlo,
napokon aj s ohľadom na výšku náhrady nemajetkovej ujmy priznávanú súdmi v skutkovo podobných
prípadoch na ktoré okresný súd právne a podrobne poukazuje v bode 43 - 47 odôvodnenia rozsudku.

26. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej iba „CSP“) po

zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote na to oprávnená strana sporu proti rozsudku, ktorému
je odvolanie prípustné, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, postupujúc bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 CSP, konštatoval čiastočnú opodstatnenosť
odvolania žalovaného v rade 2/ , avšak iba vo vzťahu k nemu a iba čo do namietanej výšky náhrady
nemajetkovej ujmy, na tomto základe rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutom rozsahu

zmenil podľa § 388 Civilného sporového poriadku tak ako je to uvedené vo výrokovej vete ( vetách )
rozsudku odvolacieho súdu. Nedotýkal sa rozsudku v odvolaním nedotknutej časti.

27. Odvolateľ namietal v odvolaní v podstate tri zásadné vecné otázky:
a) svoju pasívnu vecnú legitimáciu v spore,

b) premlčanie nároku žalobkýň na náhradu nemajetkovej ujmy
c) výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy.

28. Nesprávne právne posúdenie o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odvolateľ vyvodil najmä z tej
okolnosti, že povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového

vozidla podľa zákona č. 381/2001 Z.z. sa nevzťahuje na nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do
práva na ochranu osobnosti pozostalých po obeti dopravnej nehody. S týmto názorom odvolateľa sa
krajský súd nestotožnil. V celom rozsahu podporuje názor okresného súdu v konštatácii, že žalovaný 2.)
je v spore pasívne vecne legitimovaný. V súdenej veci žalobou je uplatňovaná náhrada nemajetkovejujmy za tvrdený a aj preukázaný zásah do osobnostnej sféry žalobkýň 1/, 2/ ako fyzických osôb
vyvolaný prevádzkou motorového vozidla poistencom žalovaného 2.) Vecne správne uzavrel okresný
súd, že z hľadiska zodpovednosti za tento neoprávnený zásah sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj

nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody, za ktorú možno priznať náhradu
peňažnou formou podľa § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka, ktorú v extenzívnom ponímaní treba
považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z., uvedený záver
vychádza už z ustálenej rozhodovacej praxe súdov.

29. V súvislosti s posúdením pasívnej vecnej legitimácie poisťovne/v danom prípade žalovaného 2/
odvolací súd poukazuje na závery Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí 6Cdo/164/2018 zo dňa 28.2.2019.
V predmetnom rozhodnutí Najvyšší súd SR ako súd dovolací, poukazuje na závery rozsudku Súdneho
dvora EÚ C-22/12 vo veci Haasová zo dňa 24.10.2013, v ktorom Súdny dvor vyslovil záver, že
príslušné ustanovenia Smerníc Rady 72/166 EHS z 24.4.1972, Rady 84/5/EHS z 30.12.1983 zmenenej
a doplnenej Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11.5.2005 a Rady 90/232/EHS

z 14.5.1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za ujmu (hmotnú i nehmotnú) upravuje vnútroštátne právo

uplatniteľné v spore vo veci samej. Na závery uvedené v tomto rozsudku Súdneho dvora nadviazal
Najvyšší súd SR aj v rozsudku sp. zn. 6 Cdo/1/2016 z 31.7.2017, publikované aj v Zbierke stanovísk
a rozhodnutí NS a rozhodnutí súdov SR ako R 61/2018, kde vysvetlil, že „pri výklade pojmu škoda
pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve,
pretože citovaný zákon bol výsledkom transpozície Smerníc EÚ, ktoré boli nahradené toho času platnou

Smernicou Európskeho parlamentu a rady 2009/103/ES zo dňa 16.9.2009 o poistení zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto
zodpovednosti. Táto Smernica síce nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je zrejmé, že pod týmto
pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku, resp. používa slovné spojenie utrpenie „ujmy alebo
škody“, či používa pojmy „akákoľvek ujma alebo škoda“, alebo „akákoľvek škoda“, teda, že komunitárne

právo chápe škodu ako majetkovú a aj ako nemajetkovú ujmu. Najvyšší súd v uvádzanom rozsudku
vychádza z eurokonformného výkladu pojmu škoda na zdraví upraveného v ustanovení v § 4 ods.
2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z., ktorý je súladný s názorom Ústavného súdu SR prezentovaný
v jeho uznesení sp. zn. I ÚS 474/2006 zo 17.8.2016. V uvádzanom rozhodnutí Ústavný súd uviedol,
že „hoci Súdny dvor EÚ viackrát zdôraznil, že nie je oprávnený vykladať ustanovenia vnútroštátneho

práva, je zjavné, že ako vnútroštátne právo ČR tak aj vnútroštátne právo SR prostredníctvom
konkrétnych ustanovení Občianskeho zákonníka umožňuje blízkym osobám obetí usmrtených pri
dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má byť krytá z povinného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. V Slovenskej republike povinné
zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel upravuje

zákon č. 381/2001 Z.z., podľa ktorého má aj poisťovňa ako poistiteľ oprávnenie vykonávať poistenie
zodpovednosti na území SR“. V nadväznosti na uvedené dospel s prihliadnutím na samotný účel
povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel
zohľadňujúc skutočnosť, že neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby bol vyvolaný prevádzkou
motorového vozidla, v súvislosti s ktorou vznikla zodpovednosť za spôsobenú škodu k záveru, že aj

nemajetková ujma za zásah do osobnostných práv pozostalých je predmetom povinného zmluvného
poistenia v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z. a v spore o náhradu takejto ujmy je daná pasívna vecná
legitimácia poisťovne vykonávajúcej povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenej
prevádzkou motorových vozidiel. Na označené rozhodnutia Súdneho dvora, Ústavného súdu SR, ako
aj Najvyššieho súdu SR nadviazali aj ďalšie rozhodnutia NS SR napr. sp. zn. 6Cdo 143/2017, sp. zn.

6Cdo 219/2017, sp. zn. 6Cdo 206/2017, 6Cdo 212/2017. Znamená to, že v otázke vecnej pasívnej
legitimácie poisťovne v spore o náhradu nemajetkovej ujmy uplatnenej pozostalými obete dopravnej
nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, treba za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho
súdu považovať v dotknutej otázke vyslovený názor, prijatý neskoršou judikatúrou NS.

30. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnenej pozostalými obete dopravnej nehody svojim
hmotnoprávnym charakterom nie je klasickým hmotnoprávnym nárokom na náhradu škody, ale ide o tzv.
špecifický hmotnoprávny nárok spadajúci pod režim ustanovenia § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Z tohto dôvodu nie je možné pri posudzovaní premlčania vychádzať z tzv. kombinovanej premlčacejlehoty ( subjektívnej dvojročnej a objektívnej trojročnej). Vzhľadom na špecifický hmotnoprávny nárok
spadajúci pod režim ustanovenia § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka (upravujúci nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy) treba jednoznačne súhlasiť s názorom okresného súdu, že v prípade takéhoto

nároku treba aplikovať všeobecnú trojročnú premlčaciu dobu. Pokiaľ žalovaný 2/ argumentoval, že
odvolaním dotknutý nárok žalobkýň 1/, 2/ voči nemu má byť premlčaný aj v trojročnej premlčacej
lehote, nie je možné s týmto jeho názorom súhlasiť. V súdenom prípade všeobecná trojročná premlčacia
doba začala plynúť 9.11.2014 a podstatné bolo, ktorým dňom žalobkyne voči žalovanému v rade 2
u súdu uplatnili nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, tento svoj hmotnoprávny nárok jednoznačne a

relevantným spôsobom voči žalovanému v rade 2.) uplatnili u okresného súdu dňa 20.4.2017 podaním
zo dňa 19.4.2017, stalo sa tak ešte v priebehu trojročnej premlčacej doby. Na tomto názore odvolacieho
súdu nič nemení okolnosť „ iba „ procesnej povahy - doručenie uznesenia okresného súdu žalovanému
v rade 2 ) dňa 8. 12. 2017 o pripustení žaloby aj voči nemu.

31. Pokiaľ ide o odvolateľom namietanú výšku nemajetkovej ujmy, krajský súd sa v tejto časti priklonil

k názoru odvolateľa. Po zohľadnení všetkých individuálnych súvislostí, okolností prejednávanej veci,
rozhodovaciu prax súdov voľnou úvahou znížil u každej žalobkyne výšku náhrady nemajetkovej ujmy
na 5.000 eur avšak iba vo vzťahu ku žalovanému v rade 2) a vo zvyšku žalobu o náhradu nemajetkovej
ujmy voči žalovanému 2/ zamietol.

32.Odvolacísúdnepochybuje otom,ženáhla,neočakávanástratarodiča(matky)vdôsledkunehodovej
udalosti zasiahla žalobkyne 1/, 2/ (dcéry) závažným spôsobom a nepochybuje ani o tom, že medzi
žalobkyňami 1/, 2/ a ich matkou boli vytvorené pozitívne citové väzby, udržiavali pravidelný rodinný
kontakt, ich vzťahy mali pozitívny, kvalitatívny hodnotový rozmer. Treba ale zdôrazniť, že náhrada
nemajetkovej ujmy nie je peňažná náhrada za „život“, ale slúži na zmiernenie následkov, ktoré nastali

v dôsledku zásahu do osobnostnej sféry fyzickej osoby, v súdenom prípade žalobkýň. Preukázateľne
žalobkyne nežili so svojou matkou v jednej aktívne fungujúcej spoločnej domácnosti, neboli odkázané na
ňu výživou, pretože každá zo žalobkýň viedla samostatný rodinný život, neboli odkázané na jej osobnú
starostlivosť ( napr. ako sú maloleté deti odkázané na dennú opateru a starostlivosť matky ) - tieto
skutočnosti v súhrnne aj s individuálnymi okolnosťami ktoré zohľadňoval okresný súd na strane škodcu

viedli odvolací súd k záveru o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 eur každej žalobkyni
voči žalovanému v rade 2. ( odvolateľovi ).

33. Vo vzťahu k žalovanému 1/ odvolací súd sa nedotýkal rozsudkom stanovenej výšky náhrady
nemajetkovej ujmy, pretože žalovaný 1/ rade odvolanie nepodal. Vzhľadom však k zmene rozsudku o

výške náhrady nemajetkovej ujmy vo vzťahu k žalovanému 2/ rade bolo nutné formulačne upraviť aj
bezprostredne súvisiacu výrokovú vetu rozsudku okresného súdu vo vzťahu k žalovanému 1/, čo bolo
podmienené odvolacím prieskumom vo vzťahu ku žalovanému 2/ rade.

34. Krajský súd sa nedotýkal rozsudku vo zvyšných výrokoch odvolaním nenapadnutých

- o zastavení konania vo vzťahu k žalobcom v rade 3/, 4/
- nepriznaní práva na náhradu trov konania žalobcom v rade 3/, 4/
- o povinnosti žalovaného 1/ rade zaplatiť žalobkyni v rade 1/ a 2/ sumu vo výške 2.351,79 eur do 3
dní od právoplatnosti rozsudku

- o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti
- o náhrade trov konania medzi žalobkyňami 1,2 a žalovaným v rade 1.

35. Odvolací súd v dôsledku zmeny rozsudku vo vzťahu k žalovanému 2/ rade rozhodol podľa § 396

ods. 2 Civilného sporového poriadku o trovách celého konania (prvoinštančné a odvolacie) medzi
žalobkyňami 1/, 2/ a žalovaným 2/ rade tak, že žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov, keďže
čiastočný úspech v spore mali obe procesné strany.

36. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 CSP.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je

určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody), čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k niektorej z

uvedených vád. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia uznesenia v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo podané na príslušnom odvolacom alebo dovolanom súde
(§ 427 ods. 2 CSP).

Podľa § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa § 429 ods. 1 CSP neplatí v prípadoch vymedzených

v § 429 ods. 2 CSP.