Rozsudok ,
Potvrdené, Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 21. október 2019

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 8C/13/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5117205212
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mgr. Michaela Priesolová

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2019:5117205212.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred sudkyňou JUDr. Mgr. Michaelou Priesolovou v právnej veci

navrhovateľa: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom Pribinova 2, 812
72 Bratislava, proti odporcovi: F. N., U.. XX.X.XXXX, F. R. O. XXX, A., Š. O. E., o zrušenie vyplácania
pozostalostnej renty, takto

r o z h o d o l :

I. Súd z r u š u j e povinnosť žalobcu vyplácať žalovanému mesačnú rentu vo výške 33,20 Eur, určenú
rozsudkom Okresného súdu Žilina sp.zn. 2C/661/2000-57 zo dňa 12.9.2003, s účinnosťou od 1.9.2016.

II. V časti o zrušenie mesačnej renty za obdobie od 1.2.2016 do 31.8.2016 súd žalobu zamieta.

III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi vyplatenú rentu za obdobie od 1.9.2016 do 30.10.2019 vo
výške 1.261,60 Eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

IV. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamieta.

V. Žiadna zo strán sporu n e m á nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 14.2.2017 domáhal, aby súd ku dňu 31.1.2016

zrušil povinnosť žalobcu vyplácať v prospech žalovaného mesačnú rentu vo výške 33,20 Eur a zároveň,
aby súd uložil žalovanému povinnosť vrátiť vyplatenú rentu zaobdobie od februára 2016 do februára
2017.

2. Žalobu žalobca skutkovo odôvodnil tým, že na základe rozsudku Okresného súdu v Žiline sp.zn.
2C/661/2000 zo dňa 12.9.2003 bola Generálnemu riaditeľstvu Železničnej polície uložená povinnosť
vyplácať žalovanému mesačnú rentu vo výške 1.000,- Sk s účinnosťou od 7.8.2000 vždy do 20.dňa v

mesiaci k rukám matky žalovaného. Uvedenú povinnosť plnil žalobca ako osoba povinná platiť mesačnú
rentu. Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne - ústredie č. 766ˇ51284980 zo dňa 1.3.2016 bolo zistené, že
dňom 31.1.2016 ukončila oprávnená osoba štúdium na Strednej odbornej škole poľnohospodárstva a
služieb na vidieku v Žiline, čím žalovaný prestal byť nezaopatreným dieťaťom. Podľa žalobcu tak došlo
k podstatnej zmene okolnosti a neexistuje ďalší dôvod na vyplácanie nákladov na výživu v podobe
mesačnej renty. Analogicky podľa § 157 Civilného mimosporového poriadku žiadal navrhovateľ o
zrušenie povinnosti uloženej vyššie uvedeným rozsudkom a tiež žiadal o vrátenie vyplatenej mesačnej

renty za obdobie od februára 2016 do februára 2017.

3. Dňa 24.4.2017 doručil žalovaný vyjadrenie k žalobe (č.l. 24), v ktorom uviedol, že od 1.9.2016 začal
navštevovať 1.ročník štvorročného štúdia na Súkromnej strednej odbornej škole v Bytči v externej forme,na základe čoho spĺňa status nezaopatreného dieťaťa podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom
poistení. Ďalej tvrdil, že v posudzovanom prípade vo veci 2C/661/2000 nešlo o určenie dávky s
charakterom výživy, ale náhrady škody. Žalovaný tvrdil, že žalobca v rozpore so zákonom nevalorizoval

uvedenú dávku v zmysle zákona, i keď ide o dávku celoživotného charakteru. Okrem toho zdôraznil,
že od 1.2.2016 má zastavené vyplácanie sirotského dôchodku. V závere uviedol, že nakoľko mala byť
pozostalostná úrazová renta valorizovaná, mal by v roku 2017 nárok na sumu 57,- Eur, pričom od roku
2014 by išlo o celkovú sumu 825,80 Eura.

4. Dňa 29.6.2017 doručil vyjadrenie žalobca (č.l. 40), v ktorom tvrdil, že žaloba je podľa jeho názoru
dôvodná. V prvom rade tvrdil, že žalovaný ako študent externej formy štúdia nie je nezaopatreným
dieťaťom. Zdôraznil, že žalovaný je schopný samostatne sa živiť, nájsť a vykonávať zamestnanie. Svoju
aktívnu legitimáciu v spore odôvodnil tým, že po začlenení Železničnej polície do Policajného zboru
zákonom č. 547/2010 Z.z. prešla povinnosť uložená rozsudkom tunajšieho súdu na Ministerstvo vnútra
SR. V ďalšom tvrdil, že ani súčasne platný zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení vojakov

nepozná pojem „renta“, upravuje „náhradu nákladov na výživu pozostalých“, ktorá je obsahovo totožná s
pozostalostnouúrazovourentoupodľazákonač.461/2003Z.z.osociálnompoistení.Rovnakozdôraznil,
že v zmysle § 92 ods. 1 až 3 zákona č. 461/2003 Z.z. sa pozostalostná renta vypláca iba v období, počas
ktorého mala trvať vyživovacia povinnosť. Zároveň žiadal, aby súd zabezpečil potvrdenie zo Sociálnej
poisťovne, či je žalovaný od 1.9.2016 do súčasnosti zamestnaný, či inak skúmal majetkové pomery a

príjmy žalovaného.

5. Dňa 31.7.2017 doručil žalovaný vyjadrenie k vyjadreniu žalobcu (č.l. 45), v ktorom zotrval na svojich
vyjadreniach a tvrdil, že je študentom strednej školy v externej forme, čo nemožno považovať za
preukážku pre posudzovanie žalovaného ako nezaopatreného dieťaťa. V ďalšom obšírne poukazoval na

spôsobvzdelávanianasúkromnýchstrednýchškolách,ktorésúrovnocenné soškolamizriadenýmiiným
zriaďovateľom. Namietal tiež analogicky výklad § 157 CMP, ktorý na uvedenú vec nemožno aplikovať,
pretože nejde o dávku výživného.

6. Po zmene zákonného sudcu súd vykonal dopyt na Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Žiline za

účelom zistenia, či je, resp. bol žalovaný vedený ako uchádzač o zamestnanie. Dňa 12.8.2019 bola
súdu doručená odpoveď, z ktorej vyplynulo, že žalovaný nebol v evidencii uchádzačov o zamestnanie
a nepoberal žiadne štátne sociálnej dávky ani dávky pomoci v hmotnej núdzi. Zároveň súd lustroval po
majetkových pomeroch žalovaného v Sociálnej poisťovni.

7. Súd vo veci nariadil pojednávanie na 21.10.2019, na ktorom vec prejednal a rozhodol za účasti
povereného zamestnanca žalobcu a žalovaného. Žalobca zotrval na podanej žalobe a žiadal o
pripustenie zmeny žaloby s ohľadom na jej rozšírenie po dlhšiu dobu, ktorá uplynula od podania žaloby, a
to vo vzťahu k druhému navrhovanému výroku rozsudku. Potvrdil, že doposiaľ je žalovanému vyplácaná
renta, ktorej zrušenia sa žalobca s účinnosťou od 1.2.2016 domáha. Zotrval tiež na tom, že žalovaný

nespĺňa podmienku nezaopatreného dieťaťa a je nutné posudzovať, či je schopný samostatne sa živiť.
S ohľadom na to poukázal na návrhy na vykonanie dokazovania, ktoré uviedol v písomnom vyjadrení.
Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, zotrval na tom, že nejde o konanie podľa § 157 CMP, ktoré tak ani
nemožno vykladať, pretože nejde o dávku výživy, ale o náhradu škody, regresnú dávku. Poukázal na
rozsudokKrajskéhosúduvŽiline,kdesúdpriznaljemuajehomatkepriznalmesačnúrentuakoregresnú

dávku, pričom je vyplácanie nebolo časovo ohraničené. Ďalej poukázal na to, že súd v rozsudku uvádza,
že majú právo požiadať o zvýšenie renty, ale nikde neuvádza, že by nám táto renta mohla byť odobratá.
V rozsudku, táto renta sa odvíja od veku samotných účastníkov, od jej ekonomickej situácie, ako aj od
samotnej spoločenskej situácie. Žalobca má z titulu regresu celú rentu, ktorú nám vypláca každý rok
refundovanú od Železníc SR, pretože ich zamestnanec spôsobil v 100% rozsahu smrť jeho otca. Okrem

toho uviedol, že poberá sirotský dôchodok, a to od 01.09. 2016. Tvrdil, že na rentu má nárok až do
času, kedy by jeho otec dovŕšil 65 rokov života. Trval na tom, že má postavenie nezaopatreného dieťaťa
a po skončení Súkromnej strednej školy chce študovať aj na vysokej škole, a ako som sa informoval
na sociálnej poisťovni. Poukázal tiež na to, že pokiaľ by žil jeho otec, tak by ho ako rodič isto finančne
podporoval, ako je to v iných úplných rodinách. Súd strany sporu oboznámil s výsledkami dopytu na

Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Žiline a lustráciou v Sociálnej poisťovni. Žalovaný na otázku
súdu uviedol, že je zamestnaný a má stály príjem. Súd na pojednávaní v zmysle § 140 CSP pripustil
zmenu žaloby v jej rozšírenej verzii, tak ako ju predniesol na pojednávaní žalobca a zároveň strany
sporu poučil o tom, že voči uzneseniu o pripustení zmeny žaloby nie je prípustné odvolanie a nakoľko súna pojednávaní prítomné strany sporu, uvedené uznesenie nie je potrebné vyhotovovať v zmysle § 235
CSP. Následne súd vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise
a vec posúdil podľa nasledujúcich ustanovení zákona:

9. Podľa § 448 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej iba „OZ“), fyzická osoba, voči ktorej
mal zomretý v čase svojho úmrtia vyživovaciu povinnosť, má nárok na pozostalostnú úrazovú rentu.
Tento nárok sa posúdi a suma pozostalostnej úrazovej renty sa určí podľa všeobecných predpisov o
sociálnom poistení.

10.Podľa§98zákonač.410/1991Zb.oslužobnompomerepríslušníkovPolicajnéhozboruSRúčinného
do 31.3.1998, ak policajt následkom služobného úrazu alebo choroby z povolania zomrel, je policajný
zbor povinný v rozsahu, v akom za škodu zodpovedá, poskytnúť
a) náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s liečením,
b) náhradu primeraných nákladov spojených s pohrebom,

c) náhradu nákladov na výživu pozostalých,
d) jednorazové odškodnenie pozostalých,
e) náhradu vecnej škody.

11. Podľa § 99 ods. 2 zákona č. 410/1991 Zb. účinného do 31.3.1998, náhrada nákladov na výživu

pozostalých patrí pozostalým, ktorým zomretý výživu poskytoval alebo bol povinný poskytovať. Pri
výpočte tejto náhrady sa vychádza z čistého služobného príjmu zomretého. Náhrada nákladov patrí,
pokiaľ nie je uhradená dávkami dôchodkového zabezpečenia poskytovanými z toho istého dôvodu.

12. Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov účinného

do 31.12.2003, ak policajt alebo profesionálny vojak následkom služobného úrazu alebo choroby z
povolania zomrel, je príslušný útvar sociálneho zabezpečenia ministerstva a Vojenský úrad sociálneho
zabezpečenia povinný v rozsahu, v akom služobný úrad alebo služobný orgán za škodu zodpovedá,
poskytnúť
a) náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s liečením,

b) náhradu primeraných nákladov spojených s pohrebom,
c) náhradu nákladov na výživu pozostalých,
d) jednorazové odškodnenie pozostalých,
e) zvýšené jednorazové odškodnenie pozostalých.

13. Podľa § 25 ods. 6 zákona č. 328/2002 Z.z. účinného do 31.12.2003, náhrada nákladov na
výživu pozostalých patrí pozostalým, voči ktorým mal zomretý v čase úmrtia vyživovaciu povinnosť
určenú súdom. Náhrada nákladov na výživu pozostalých sa vypláca v období, počas ktorého mala
trvať vyživovacia povinnosť vo výške výživného alebo príspevku na výživu, ktoré bol zomretý povinný
platiť ku dňu svojej smrti, pričom úhrn takto vyplatených súm nesmie presiahnuť sumu výsluhového

dôchodku alebo invalidného výsluhového dôchodku, na ktorú by mal zomretý nárok v čase úmrtia.
Náhrada nákladov na výživu pozostalých patrí, ak nie je uhradená dávkami výsluhového zabezpečenia
poskytovanými z toho istého dôvodu.

14. Podľa § 25 ods. 7 zákona č. 328/2002 Z.z. účinného do 31.12.2003, jednorazové odškodnenie

pozostalých patrí manželovi a dieťaťu, ktoré má nárok na sirotský výsluhový dôchodok, ak nemajú
nárok na zvýšené jednorazové odškodnenie pozostalých. Jednorazové odškodnenie pozostalých patrí
pozostalým rovnakým dielom, pričom úhrn takto vyplatených súm pozostalým nesmie presiahnuť
desaťnásobok základu podľa § 60.

15. Podľa § 92 ods. 1 až 4 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom postení:
1) Fyzická osoba, voči ktorej mal poškodený, ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby
z povolania, v čase úmrtia vyživovaciu povinnosť určenú súdom a v čase úmrtia nedovŕšil dôchodkový
vek alebo mu nebol priznaný predčasný starobný dôchodok, má nárok na pozostalostnú úrazovú rentu.
2) Pozostalostná úrazová renta sa vypláca v období, počas ktorého mala trvať vyživovacia povinnosť

uvedená v odseku 1.
3) Nárok na pozostalostnú úrazovú rentu nevzniká fyzickej osobe, ktorej z dôvodu smrti poškodeného
vznikol nárok na jednorazové odškodnenie.
4) Nárok na pozostalostnú úrazovú rentu zaniká dňom, v ktorom by poškodený dovŕšil dôchodkový vek.16. Podľa § 93 ods. 1 až 3 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom postení:
(1) Mesačná suma pozostalostnej úrazovej renty sa určí vo výške výživného alebo príspevku na výživu,

ktoré bol poškodený povinný platiť ku dňu svojej smrti.
(2) Suma pozostalostnej úrazovej renty alebo úhrn súm pozostalostných úrazových rent po tom istom
poškodenom nesmie presiahnuť sumu úrazovej renty, na ktorú mal alebo by mal poškodený nárok pri
100-percentnej strate pracovnej schopnosti. To platí aj vtedy, ak poškodený bol poberateľ úrazovej renty
z dôvodu nižšieho percentuálneho poklesu pracovnej schopnosti.

(3) Na zvyšovanie pozostalostnej úrazovej renty platí § 89 ods. 8 rovnako.

17. Podľa § 3 ods. 1 až 4 zákona č. 600/2003 Z.z. o prídavku na dieťa:
(1) Nezaopatrené dieťa podľa tohto zákona je dieťa do skončenia povinnej školskej dochádzky, 3)
najdlhšie do dovŕšenia 25 rokov veku, ak
a) sa sústavne pripravuje na povolanie štúdiom alebo

b) sa nemôže sústavne pripravovať na povolanie štúdiom, alebo vykonávať zárobkovú činnosť pre
chorobu alebo úraz.
(2) Nezaopatrené dieťa podľa tohto zákona je aj dieťa, ktoré
a) je oslobodené od povinnosti dochádzať do školy, 3a)
b) sa vzdeláva v základnej škole pre žiakov so zdravotným znevýhodnením 4) alebo

c) je neschopné sa sústavne pripravovať na povolanie alebo vykonávať zárobkovú činnosť pre dlhodobo
nepriaznivý zdravotný stav, najdlhšie do dosiahnutia plnoletosti.
(3) Nezaopatrené dieťa podľa tohto zákona nie je dieťa,
a) ktorému vznikol nárok na invalidný dôchodok, a to od prvého dňa kalendárneho mesiaca
nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom bolo vydané rozhodnutie o priznaní invalidného

dôchodku, alebo
b) ktoré získalo vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa. 5)
(4) Zárobková činnosť podľa tohto zákona je činnosť, ktorá zakladá nárok na príjem zdaňovaný podľa
osobitného predpisu. 6)

18. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 600/2003 Z.z. o prídavku na dieťa, sústavná príprava dieťaťa na povolanie
podľa tohto zákona je štúdium, ktoré sa
a) organizuje na strednej škole dennou formou, 7) alebo
b) uskutočňuje na vysokej škole dennou formou. 8)

19. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 600/2003 Z.z. o prídavku na dieťa, sústavná príprava dieťaťa na povolanie
podľa tohto zákona je aj obdobie
a) bezprostredne nadväzujúce na skončenie štúdia na strednej škole, najdlhšie do konca školského
roka, v ktorom dieťa skončilo štúdium na strednej škole.

20. Predmetom sporu bolo v zmysle žaloby a pripustenia zmeny žaloby v prvom rade rozhodnutie o
tom, či je daný nárok žalobcu na zrušenie mesačnej renty vyplácanej žalobcom žalovanému výške
33,20 Eur uloženú rozsudkom Okresného súdu v Žiline sp.zn. 2C/661/2000 zo dňa 12.9.2003. Až po
posúdení dôvodnosti tohto nároku sa súd zaoberal druhým navrhovaným výrokom rozsudkom, a to
povinnosťou žalovaného vrátiť žalobcovi vyplatenú rentu za obdobie od februára 2016 do októbra 2019

spolu vo výške 1.460,80 Eur. Súd v prvom rade konštatuje, že konanie o návrhu na zrušenie mesačnej
renty nie je nárokom vyplývajúcim z Civilného mimosporového poriadku, t.j. podľa § 157 CSP, ale ide
o nárok sporový. Uvedená renta bola priznaná v civilnom sporovom konaní, a preto som toho názoru,
že prípadný návrh na jej zrušenie je takisto predmetom sporového konania. Nemožno však s ohľadom
na charakter mesačnej renty, ktorým je náhrada vyživovacej povinnosti zosnulého poškodeného voči

osobám odkázaným na jeho výživu, namietať, že určité spoločné prvky na posúdenie dôvodnosti žaloby
existujú vo vzťahu k vyhodnocovaniu nároku.

21. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že rozsudkom Okresného súdu Žilina sp.zn.
2C/661/2000 zo dňa 12.9.2003, právoplatným dňa 14.2.2004 bola právnemu predchodcovi žalobca, .t.j.

Generálnemu riaditeľstvu Železničnej polície uložená povinnosť platiť žalovanému mesačnú rentu v
sume 1.000,- Sk (v súčasnosti 33,20 Eura). Z rozsudku okresného súdu vyplýva, že uvedená renta bola
priznaná v zmysle zákon ač. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru SR,
účinnéhodo31.3.1998.Súdmalďalejzapreukázané,žepovinnosťGenerálnehoriaditeľstvaŽelezničnejpolície prešla na žalobcu - Ministerstvo vnútra SR na základe zákona č. 547/2010 Z.z. o začlenení
Železničnej polície do Policajného zboru dňom 1.1.2011. Aktívna legitimácia žalobcu je tak nepochybne
daná.

22. Z obsahu rozsudku Okresného súdu v Žiline sp.zn. 2C/661/2000 zo dňa 12.9.2003 vyplýva, že
žalobcovi bola priznaná mesačná renta z dôvodu, že jeho otec utrpel dňa 8.8.1997 smrteľný úraz
pri vykonávaní svojich pracovných povinností. Právny predchodca žalobcu plnil voči žalovanému a
jeho matke náklady spojené s pohrebom zosnulého, s cestovným, náklady spojené s pohostením, s

jednorázovýmodškodnenímmatkyžalovaného.Okremtohobolžalovanémupriznanýsirotskýdôchodok
a mesačná renta pozostalým v sume 634,-Sk mesačne. Žalovaný v procesnom postavení žalobcu v
rade 2/ v konaní 2C/661/2000 tvrdil, že žiadajú priznanie mesačnej renty, nakoľko rodina nie je úplná a
strata otca je stratou po každej stránke. Z obsahu rozsudku je teda zrejmé, že žalovanému bola priznaná
mesačná renta priamo právnym predchodcom žalobcu v sume 634,- Sk a o tomto nároku súd rozhodol v
konaní 2C/661/2000, t.j. o nároku na určenie mesačnej renty vo výške žiadanej žalovaným, ktorú žiadal

priznať v sume 3000,- Sk. Rozsudkom súd rozhodol o priznaní mesačnej renty žalovanému v sume
1.000,- sk (t.j. 33,20 Eura). Súd konštatuje, že z rozsudku Okresného súdu v Žiline sp.zn. 2C/661/2000
zo dňa 12.9.2003 jednoznačne nevyplýva, na základe akého ustanovenia zákona súd mesačnú rentu
priznal, vyplýva iba použitie zákona č. 410/1991 Zb. Uvedený zákon bol však zrušený zákonom č.
73/1998 Z.z. o štátnej službe policajtov od 1.4.1998.

23. Súd na základe vyššie uvedeného opätovne preskúmaval, aký nárok titulom mesačnej renty bol
žalovanému priznaný. V posudzovanom prípade v zmysle § 448 OZ, fyzická osoba, voči ktorej mal
zomretý v čase svojho úmrtia vyživovaciu povinnosť, má nárok na pozostalostnú úrazovú rentu. Tento
nárok sa posúdi a suma pozostalostnej úrazovej renty sa určí podľa všeobecných predpisov o sociálnom

poistení. Je teda zrejmé, že v posudzovanom prípade bola žalovanému priznaná pozostalostná úrazová
renta, ktorá síce nemá charakter výživného, ale ide o dávku, ktorá výživné po smrti povinnej osoby
nahrádza.
Akjetedadôsledkompoškodeniazdraviapoškodenéhojehosmrť,jehopozostalímajúzákonnéprávona
náhradu nákladov na výživu. Občiansky zákonník nedefinuje pojem výživa. Pod výživou treba rozumieť

v širšom zmysle všetko, čo fyzická osoba potrebuje na zabezpečovanie svojich osobných potrieb s
prihliadnutím na jej vek, zdravotný stav, spoločenské postavenie a uplatnenie, v užšom zmysle najmä
príspevoknastravu,aleajpríspevoknaošatenie,bývanie,vzdelanie,prípravunapovolanieajejkultúrne
žitie. Vyživovacia povinnosť je povinnosť podľa zákona o rodine č. 36/2005 Z.z. v znení neskorších
predpisov. Ak však za života poškodeného nedošlo k určeniu vyživovacej povinnosti rozhodnutím súdu,

súd v konaní o náhradu škody musí preskúmať existenciu a následne výšku vyživovacej povinnosti ako
predbežnú otázku. Nárok na výživu pozostalých ako forma peňažného odškodnenia sa po nadobudnutí
účinnosti zákona č. 404/2004 Z.z. nazýva ako pozostalostná úrazová renta a patrí len tým pozostalým
po poškodenom, voči ktorým mal v čase svojho úmrtia poškodený vyživovaciu povinnosť § 448 OZ.
Osobitosťou tohto peňažného nároku je, že oprávneným subjektom nie je priamo poškodený, ktorý

utrpel ujmu na zdraví a ktorá spôsobila jeho smrť. Súčasná právna úprava predstavuje zásadnú zmenu
v okruhu oprávnených osôb v tom, že na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy značne zužuje
okruh oprávnených osôb a nepriznáva nárok tým osobám, ktorým poškodený počas svojho života
dobrovoľne, bez toho, aby bol povinný zo zákona alebo zo zmluvy, poskytoval alebo prispieval na výživu,
ale oprávnenými osobami sú v súčasnosti len tie, voči ktorým má poškodený vyživovaciu povinnosť

či už priamo zo zákona, alebo ku ktorej sa zaviazal zmluvou. Vyživovaciu povinnosť podľa § 448 OZ
má len ten, kto sa na túto povinnosť zaviazal na základe zmluvy alebo komu takúto povinnosť uložil
súd. Namiesto ušlého výživného Občiansky zákonník priznáva poškodeným iba fiktívnu pozostalostnú
rentu tak, ako keby poškodený bol fiktívne úrazovo poistený, pričom takýto nárok by mohli v prípade
jeho smrti uplatniť fyzické osoby, voči ktorým mal zomretý poškodený vyživovaciu povinnosť. Ide tu teda

nielen o obmedzenie okruhu poškodených, ale aj o obmedzenie výšky náhrady škody vo forme ušlého
výživného, čo je v rozpore s princípom súkromného práva o náhrade skutočnej majetkovej straty a v
demokratickom svete nemá obdobu.

24. V prejednávanom prípade súd vychádzal zo skutočnosti, že nárok uplatnený v zmysle § 448 OZ

predstavuje nárok podľa predpisov o sociálnom poistení. Nakoľko otec žalovaného bola zamestnancom
železníc a preukázateľne pri výkone práce utrpel smrteľné zranenie, majú jeho pozostalí, v danom
prípade žalovaný, nároky vyplývajúce z § 98 zákona č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov
Policajného zboru SR účinného do 31.3.1998. V prípade žalovaného sa na jeho nárok vzťahuje zákonč. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov účinný do 31.12.2003, t.j. v čase
vyhlásenia rozsudku. Uvedený zákon je teda základným právnym predpisom, z ktorého vyplýva nárok
žalovaného a uvedené nároky upravuje zhodne ako zákona č. 410/1991 Zb.. V zmysle § 25 písm. c)

zákon ač. 328/2002 Z.z. má žalovaný nárok na náhradu nákladov na výživu pozostalých. V prípade
žalovaného a jeho matky z rozsudku Okresného súdu Žilina sp.zn. 2C/661/2000 vyplynulo, že právny
predchodca žalobcu plnil v zmysle § 25 citovaného zákona b) náhradu primeraných nákladov spojených
s pohrebom, d) jednorazové odškodnenie pozostalých, e) náhradu vecnej škody. Okrem toho podľa
písm. c) mali pozostalí nárok na náhradu nákladov na výživu pozostalých, čo predstavuje mesačnú

rentu priznanú vyššie uvedeným rozsudkom tunajšieho súdu. Podľa § 25 ods. 6 zákona č. 328/2002
Z.z. účinného 31.12.2003 náhrada nákladov na výživu pozostalých patrí pozostalým, voči ktorým mal
zomretývčaseúmrtiavyživovaciupovinnosťurčenúsúdom.Náhradanákladovnavýživupozostalýchsa
vypláca v období, počas ktorého mala trvať vyživovacia povinnosť vo výške výživného alebo príspevku
na výživu, ktoré bol zomretý povinný platiť ku dňu svojej smrti, pričom úhrn takto vyplatených súm
nesmie presiahnuť sumu výsluhového dôchodku alebo invalidného výsluhového dôchodku, na ktorú by

mal zomretý nárok v čase úmrtia. Náhrada nákladov na výživu pozostalých patrí, ak nie je uhradená
dávkami výsluhového zabezpečenia poskytovanými z toho istého dôvodu.

25. Podľa názoru súdu má tak mesačná renta priznaná rozsudkom tunajšieho súdu sp.zn. 2C/661/2000
zo dňa 12.9.2003 charakter pozostalostnej úrazovej renty podľa § 92 zákona č. 92 zákona č. 461/2003

Z.z. o sociálnom postení, pričom v zmysle zákona č. 328/2002 Z.z. ide o dávku označenú ako
náhrada nákladov na výživu pozostalých. Výška, ako aj doba, po ktorú oprávneným pozostalým
patrí pozostalostná úrazová renta (rovnako aj náhrada nákladov na výživu pozostalých), je zákonom
limitovaná a vypláca sa len za obdobie, počas ktorého mala vyživovacia povinnosť poškodeného voči
oprávnenému trvať, a to v mesačných splátkach vo výške výživného alebo príspevku na výživu, ktoré

bol poškodený povinný poskytovať ku dňu smrti.

26. V prejednávanej veci je tak nutné konštatovať, že úlohou súdu pri preskúmaní nároku žalobcu na
zrušenie mesačnej renty je teda ako aj v prípade výživného, skúmať, či by mal žalovaný nárok na
vyživovaciu povinnosť od svojho otca, ak išlo o vyživovaciu povinnosť za trvania jeho života. Analogicky

tak súd vychádza zo skutočnosti ako pri zrušení vyživovacej povinnosti, že je nutné skúmať, či je
žalovaný posudzovaný ako nezaopatrené dieťa a či je schopný samostatne sa živiť. Schopnosťou
dieťaťa samostatne sa živiť treba rozumieť schopnosť samostatne, z vlastných zdrojov uspokojovať
všetky relevantné životné náklady. Vyžaduje sa, aby táto schopnosť napĺňala požiadavku trvalosti tohto
stavu, príjem náhodného charakteru nemožno považovať za nadobudnutie schopnosti samostatne sa

živiť. Aplikačná prax vychádza z elasticity rodičovskej vyživovacej povinnosti vyplývajúcej z časovo
neobmedzeného trvania pokrvných zväzkov a hovorí o obnove vyživovacej povinnosti napríklad v
prípade, keď sa dieťa pre štúdium rozhodne neskôr, resp. nebolo prijaté na štúdium na vysokej
škole bezprostredne po ukončení strednej školy. Z hľadiska posúdenia zániku vyživovacej povinnosti
jednoznačnejšia je situácia, keď dieťa získa pravidelný príjem, či už zo závislej činnosti, podnikateľskej

činnosti a pod. Ako okolnosť, keď trvá vyživovacia povinnosť rodičov (odôvodnená úlohou rodiča
viesť dieťa k získaniu vzdelania, a tým potrebných predpokladov na sebarealizáciu), sa tradične
akceptuje štúdium. Aplikačná prax v súvislosti s touto otázkou vyvodila záver, že pre nadobudnutie
schopnosti samostatne sa živiť sú dané podmienky ukončením jedného štúdia toho istého stupňa.
Vychádza sa z definitívnosti získania predpokladov na výkon povolania. Dosiahnutím plnoletosti (ani

inou časovou hranicou) vyživovacia povinnosť rodičov nezaniká automaticky (pokiaľ dieťa z rôznych
dôvodov nenadobudne schopnosť samostatne sa živiť, vyživovacia povinnosť trvá do smrti rodiča alebo
dieťaťa),vprípadeuzavretiamanželstvapotomkommáprednosťvzájomnávyživovaciapovinnosťmedzi
manželmi, kým rodičovská povinnosť má podpornú funkciu, a to v prípade, keď manžel nie je spôsobilý
zabezpečiť všetky odôvodnené potreby. Vyživovacia povinnosť absolútne zaniká zánikom príslušného

rodinnoprávneho vzťahu (smrťou, zapretím otcovstva, osvojením, v prípade zrušenia osvojenia sa však
obnovuje).

27. Súd pri posudzovaní žalovaného samostatne sa živiť vzal do úvahy viaceré skutočnosti. V prvom
rade je mal súd za preukázané, že v dennej forme študoval žalovaný na strednej škole do 31.1.2016. Od

1.2.2016 sa nepripravoval na štúdium sústavne tak, ako to vyžaduje zákon. Za nezaopatrené dieťa sa
považuje dieťa do skončenia povinnej školskej dochádzky, najdlhšie však do dovŕšenia 25 rokov veku,
ak sa sústavne pripravuje na povolanie štúdiom, alebo sa nemôže sústavne pripravovať na povolanie
pre chorobu alebo úraz ako aj dieťa, ktoré sa po skončení povinnej školskej dochádzky zúčastňujedennou formou kurzu na získanie základného vzdelania, najdlhšie však do skončenia školského roka,
v ktorom dieťa dovŕšilo 18 rokov veku, (okrem prípravných kurzov poskytovaných podľa zákona č.
5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti v znení neskorších predpisov a tiež kurzov pre občanov ZŤP,

dieťa, ktoré je neschopné sa sústavne pripravovať na povolanie, alebo vykonávať zárobkovú činnosť pre
dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav, najdlhšie do dovŕšenia plnoletosti (do 18 rokov veku). Sústavnou
prípravou dieťaťa na povolanie je štúdium, ktoré sa organizuje na strednej škole dennou formou alebo sa
uskutočňuje na vysokej škole dennou formou. Žalovaný v zmysle § 3 a 4 zákona č. 600/2003 Z.z., ktorý
upravuje pojem nezaopatrené dieťa a sústavnú prípravu na štúdium, tak mal status nezaopatreného

dieťaťa do konca školských prázdnin, t.j. do 31.8.2016. Od 1.9.2016 status nezaopatreného dieťaťa
žalovaný nemal, nakoľko študuje na súkromnej strednej škole, avšak v externej forme štúdia, ktorá mu
nebráni samostatne sa živiť. Okrem toho samotný žalovaný na pojednávaní potvrdil, že aktuálne pracuje
a má trvalý príjem. Rovnaké skutočnosti vyplynuli aj zo správy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v
Žiline (č.l. 78), z ktorej vyplýva, že žalovaný nie je a ani nebol od 1.9.2016 do súčasnosti evidovaný ako
uchádza o zamestnanie a tiež nepoberal žiadne štátne sociálne dávky. Z lustrácie v Sociálnej poisťovni

vyplýva, že žalovaný má od 1.9.2016 pravidelný príjem, čo pretrváva až do času rozhodovania súdu o
žalobe. Okrem toho z lustrácie v Sociálnej poisťovni, ale aj z výpovede žalovaného na pojednávaní dňa
21.10.2019 vyplýva, že žalovaný opätovne poberá sirotský dôchodok od 1.9.2016, a to v sume 137,10
Eur.

28. Z vykonaného dokazovania mal súd jednoznačne za preukázané, že žalovaný je od 1.9.2016
schopný samostatne sa živiť, má vlastný príjem, a tak v zmysle § 25 ods. 6 zákona č. 328/2002 Z.z. nemá
nárok na náhradu nákladov na výživu pozostalých, nakoľko tá sa vypláca iba v období, počas ktorého
mala trvať vyživovacia povinnosť vo výške výživného alebo príspevku na výživu, ktoré bol zomretý
povinný platiť ku dňu svojej smrti. Navyše, súd konštatuje, že v zmysle citovaného ustanovenia zákona,

náhrada nákladov na výživu pozostalých patrí, ak nie je uhradená dávkami výsluhového zabezpečenia
poskytovanými z toho istého dôvodu, t.j. v posudzovanom prípade sirotským dôchodkom.

29. Na základe uvedeného súd konštatuje, že žalovaný nadobudol schopnosť samostatne sa živiť od
1.9.2016, a tak súd zrušil povinnosť žalobcu vyplácať žalovanému mesačnú rentu vo výške 33,20 Eur,

určenú rozsudkom Okresného súdu Žilina sp.zn. 2C/661/2000-57 zo dňa 12.9.2003, s účinnosťou od
1.9.2016. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol, t.j. v časti nároku na zrušenie povinnosti vyplácať rentu od
1.2.2016 do 31.8.2016.

30. Následne sa súd zaoberal nárokom žalobcu na vrátenie vyplatenej mesačnej renty za obdobie od

1.2.2016 do 31.10.2019 v celkovej výške 1.460,80 Eur. Uvedený nárok žalobcu priamo vyplýva z prvej
časti žaloby, t.j. z nároku na zrušenie vyplácania renty. Nakoľko súd konštatoval, že žalovaný mal nárok
na vyplácanie mesačnej renty do 31.8.2016, pretože od 1.9.2016 je schopný samostatne sa živiť a súd
nárok na jej vyplácať od uvedeného dňa zrušil, a tak má žalobca nárok na vrátenie vyplatenej mesačnej
renty za obdobie od 1.9.2016 do 31.10.2019, spolu v sume 1.261,60 Eur (4+12+12+10, t.j. 38 mesiacov x

33,20 Eur). Vo zvyšnejčasti nároku na vrátenie mesačnej renty, t.j. za obdobie od 1.2.2016 do 31.8.2016,
súd žalobu zamietol.

31. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

32. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

33. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

34. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol na základe zásady úspechu strán v spore v zmysle
§ 255 ods. 2 CSP a nakoľko každá strana mala vo veci iba čiastočný úspech (v časti súd žalobe vyhovel
a v časti žalobu zamietol), súd žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:Proti výroku o náhrade trov konania možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na
Okresnom súde v Žiline.

Podľa ust. § 125 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), odvolanie
možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.

Podľaust.§125 ods.2CSP,odvolanieurobenévelektronickejpodobebezautorizáciepodľaosobitného
predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa

osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd
na dodatočné doručenie podania nevyzýva.

Podľa ust. § 125 ods. 2 CSP, odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte
rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby
každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a

príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Podľa ust. § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené,
kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisovej značky konania) uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje

za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa ust. § 364 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.

Podľa ust. § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces,
b) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

c) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
d) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
e) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
f) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo
ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

g) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ust. § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ust. § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať
len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa ust. § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).