Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 17. január 2022

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8To/102/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7714010441
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 01. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Baňacký, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2022:7714010441.14

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Baňackého, sudcov

JUDr. Ing. Milana Husťáka a JUDr. Martina Michalanského v trestnej veci proti obžalovanému Y.. T.
Z., L.. pre prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. a iné, o odvolaní
obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Michalovce sp. zn. 1T/123/2014 zo dňa 10. 9. 2020, na
verejnom zasadnutí konanom v Košiciach dňa 18. januára 2022 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 3 Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste a
spôsobe jeho výkonu.

Obžalovanému Y.. T. Z., L.. nar. XX. XX. XXXX v T.,trvale bytom T.,
I.G.O. XXXX/XA
u k l a d á

podľa § 323 ods. 1 Tr. zák., § 56 ods. 2 Tr. zák., za použitia § 38 ods. 2 Tr. zák., § 36 písm. j/ Tr. zák.,
§ 37 písm. h/ Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák. úhrnný peňažný trest vo výške
500 (päťsto) eur.

Podľa§57ods.3Tr.zák.pre prípad,žebyvýkontohtotrestumohol byťúmyselne zmarený, ustanovuje
náhradný trest odňatia slobody vo výmere 6 (šiestich) mesiacov. Inak napadnutý rozsudok zostáva
nezmenený.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Michalovce rozsudkom sp. zn. 1T/123/2014 zo dňa 10. 9. 2020 uznal obžalovaného
vinným z prečinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. a z prečinu výtržníctva
podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., ktorých sa mal dopustiť tak, že

dňa 6.11.2013 okolo 15.10 h. v Michalovciach, na ulici Duklianskej z boku baru “Fun CAFÉ“ sa dopustil
verbálneho a fyzického útoku voči príslušníkovi Mestskej polície Michalovce inšp. L. P. tým spôsobom,
žepočasvykonávaniaslužobnéhozákrokuhliadkouMestskejpolícievzloženíinšp.L.P.aml.inšp.O.T.,
odetej v rovnošate Mestskej polície, na základe oznámenia o nedovolenom parkovaní na parkovisku pri
dopravnej značke “Parkovisko, reservé, Daniela TAXI“, na ktorom mieste mal obžalovaný zaparkované
osobné motorové vozidlo zn. Mercedes, EČ: MI XXXCR, bol obžalovaný vyzvaný na preukázanie svojej
totožnosti práve z dôvodu tohto neoprávneného parkovania na uvedenom mieste, na čo nereagoval,

ale vulgárnymi výrazmi hrubo urážal príslušníkov hliadky MP. Na opätovnú výzvu príslušníkov MP na
preukázanie svojej totožnosti obžalovaný znova nereagoval, na ďalšiu výzvu príslušníka MP inšp. L.
P. na poskytnutie súčinnosti na zistenie totožnosti obžalovaného znova nereagoval, práve naopak, po
pristúpení do tesnej blízkosti inšp. L. P. - mestského policajta, tohto hrubo urážal vulgárnymi výrazmi,fyzicky ho napadol tak, že strčil mu dlaňou ruky do oblasti ľavého hrudníka a z uniformy na ľavej strane
nad označením Mestskej polície mu strhol identifikačný odznak MP, čím spôsobil na uvedenom mieste
uniformy upínania tohto znaku jej roztrhnutie, pričom bol obžalovaný vyzvaný inšp. L. P., aby strpel úkony

počas prejednávania priestupku, na čo obžalovaný nereagoval a snažil sa z uvedeného miesta odísť,
preto boli príslušníkmi MP voči obžalovanému použité donucovacie prostriedky - hmaty a chvaty, čím
poškodenému inšp. L. P. - mestskému policajtovi spôsobil zranenia a to pomliaždenie prednej steny ľavej
polovice hrudníka s podkožnou krvnou podliatinou bez práceneschopnosti a poškodenej strane Mesta
Michalovce poškodením uniformy príslušníka MP spôsobil škodu vo výške 86,34 €.

Súd mu za to uložil podľa § 323 ods. 1 Tr. zák., za použitia § 38 ods. 2 Tr. zák., § 36 písm. j/ Tr. zák., § 37
písm. h/ Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov. Podľa § 49 ods.
1 písm. a/ Tr. zák., § 51 ods. 1, 2 Tr. zák. výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil na skúšobnú
dobu v trvaní 12 mesiacov za súčasného uloženia probačného dohľadu nad správaním sa obžalovaného
počas skúšobnej doby. Podľa § 51 ods. 4 písm. f/ Tr. zák. uložil obžalovanému aj primeranú povinnosť
spočívajúcu v príkaze verejne sa ospravedlniť poškodenému L. P., nar. X.X.XXXX, bytom T., X. č. XX.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. poškodené strany Mesto Michalovce a Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, so
sídlom Panónska cesta 2, 851 04 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 35 937 874 s nárokom na
náhradu škody odkázal na civilný proces.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu do výroku o vine a

treste, ako aj proti konaniu, ktoré rozhodnutiu predchádzalo. Odvolanie podrobne písomne odôvodnil na
č.l. 1080 až 1082, ako aj s doplnením dôvodov odvolania na č.l. 1091 až 1096.
I.
V písomnom odôvodnení odvolania obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu uviedol, že súd sa
nevysporiadal s námietkou zaujatosti, ktorú podal obžalovaný v priebehu konania a to napriek tomu,

že bol na to obhajobou v záverečnej reči upozornený. Sudca síce na námietku reagoval v ústnom
odôvodnení rozhodnutia, v písomnom odôvodnení rozhodnutia sa tejto otázke vyhol a obhajobe nie je
známe iné rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti.
Obžalovaný sa mal dopustil priestupku tak, že mal nedovolene parkovať pri dopravnej značke
„Parkovisko Reserve Daniela Taxi“ a z toho dôvodu bol aj kontrolovaný mestskou hliadkou MP. Aj keď

o tomto priestupku právoplatne rozhodol nadriadený MV SR a OR PZ Michalovce, zastavil konanie o
priestupku, avšak súd toto rozhodnutie nevzal do úvahy, zákrok mestskej polície považoval za zákonný
a konanie obžalovaného považoval za útok na verejného činiteľa. Poznamenal, že išlo o rozhodnutie
o zastavení a to, že nešlo o priestupok dokladá tvrdením, že v pôvodnom konaní nebola predložená
nájomná zmluva Mestom Michalovce o umiestnení dopravnej značky v prospech Taxi Daniela. Mesto

Michalovcedodatočnenavýzvusúdupredložilovšeobecnezáväznénariadenie,vktoromjeuvedené,že
tomutosubjektusapovoľujeparkovanienapôvodneuvedenommiestestým,žesapovoľujeumiestnenie
značky IP 16 - parkovanie miesta s vyhradeným státím s dodatkovou tabuľkou E 12. Z pripojeného
prehľadu dopravných značiek a ich výkladu vyplýva, že značka IP 16 - vyhradené parkovisko sa uvádza
„značka označuje uvedené (vyhradené) parkovisko, kde zastavenie a státie je dovolené len pre určité

vozidlo. Okrem času, v ktorom je parkovisko vyhradené, môžu na takto označenom parkovisku zastaviť
a stáť aj vodiči iných vozidiel, ak to nie je zakázané". Z toho vyplýva, že obžalovaný mal právo stáť na
uvedenom mieste a preto zákrok mestskej polície bol nedôvodný a nad rámec svojich právomocí.
Ako to vyplýva aj z Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 249/2017 z 31.08.2017 orgány činné v
trestnom konaní sa nezaoberali v predmetnej veci otázkou oprávnenosti alebo neoprávnenosti zákroku

mestskej polície a pritom ústavný súd vyslovil názor, ináč všeobecne platný v trestnom konaní, že orgán,
ktorý požíva ochranu verejného činiteľa ju môže požívať len vtedy, ak vykonáva oprávnený zákrok proti
páchateľovi buď trestného činu alebo priestupku. Ak tento orgán prekračuje svoju právomoc alebo ju
využíva v rozpore s touto právomocou, nepožíva ochranu verejného činiteľa. Tvrdenie, že obžalovaný
mal právo parkovať na uvedenom mieste, keďže na uvedenom mieste nebola umiestnená výhrada času,

kedy sa parkovať nesmie, vyplýva zo Zákona o cestnej premávke, resp. z jeho prílohy k tomuto zákonu.
Poukázal ďalej na to, čo bolo už známe v prvom konaní na súde a to, že obžaloba podaná na
obžalovaného trpí aj ďalšími vadami a z konania na súde vyplynulo, že súd sa týmito pochybeniami
nezaoberal, resp. ich vyhodnotil v neprospech obžalovaného, i keď existovali oprávnené tvrdenia, že
postup orgánov činných v trestnom konaní nebol zákonný. Má na mysli neoprávnené zadržiavanie

obžalovaného v priestoroch mestskej polície, i keď mal byť ihneď odovzdaný vyšetrovateľovi PZ, ak
išlo o podozrenie z trestného činu. Rozpory, ktoré poukazovali na nejednoznačnosť tvrdení lekára, ktorý
vykonával prvotnú obhliadku údajného zranenia inšp. L. P. (ďalej aj ako „poškodený“) a neskôr pribratým
lekárom a jeho odborným vyjadrením k zisteným poraneniam neboli odstránené, keď pôvodne obžalobatvrdila, že obžalovaný strčil do poškodeného inšp. L. P. a napokon skutok bol modifikovaný tak, že
poškodený bol udretý rukou, hoc slabou silou do hornej časti hrudníka. Mimochodom odborné vyjadrenie
bolo podané po 5 mesiacoch od údajného spáchania skutku a toto vyjadrenie považuje za hypotetické,

nejednoznačné a teda také, ktoré by mohlo byť vykladané v neprospech obžalovaného, to znamená, že
išlo o udretie rukou „verejného činiteľa".
Nemôže sa stotožniť ani s vyhodnotením výpovedí jediných nezaujatých svedkov situácie T. W. a T.
W.. Ich výpoveď súd označil za rozpornú a preto ju neakceptoval, i keď nezrovnalosti vo vzájomných
výpovediach neboli podstatné a podstatná okolnosť, že nevideli žiadne také konanie obžalovaného,

ktoré by mohlo byť označené za protiprávne nebral do úvahy a označil tieto výpovede za tendenčné.
Podľa jeho názoru súd použil aj nesprávnu právnu kvalifikáciu, keď uznal obžalovaného za vinného z
dvoch trestných činov a to trestného činu útoku na verejného činiteľa a ten istý skutok kvalifikoval aj
ako trestný čin výtržníctva. Konanie, ktoré označil prvostupňový súd za trestný čin útoku na verejného
činiteľa nenapĺňa znaky dvoch trestných činov a preto nemal byť ukladaný ani úhrnný trest, pretože tento
skutok konzumuje aj skutok označený ako trestný čin výtržníctva. Pokiaľ ide o trestný čin výtržníctva súd

ani nezameral nijaké dokazovanie, ktorým by preukazoval naplnenie skutkovej podstaty tohto trestného
činu. Má na mysli najmä okolnosť, že neskúmal, či konanie obžalovaného vyvolávalo v čase spáchanie
skutku nejaké následky, napr. že by sa svedkovia pohoršovali nad takýmto správaním obžalovaného a
vypočutí svedkovia, dvaja, ktorí boli prítomní pri skutku, takúto okolnosť nepotvrdili, ani ju tak nevnímali.

Na záver uviedol, že je nepochopiteľný aj výrok o treste, ktorý bol uložený týmto rozhodnutím
obžalovanému.Vprvomkonaní,ktorésaskutkovonijakneodlišovaloodpôvodnéhokonania,tenistýsúd
uložil obžalovanému oveľa miernejší trest, pričom to svoje rozhodnutie o výroku o treste odôvodnil, že
obžalovaný využíval svoje zákonné oprávnenia počas trestného konania, čo súd pričítal ako priťažujúcu
okolnosť. Súd sa nezaoberal oznámením podozrenia z trestného činu, ktoré podal obžalovaný a

adresoval GP SR, ktorá mu toto oznámenie odstúpila, i keď správne malo byť odstúpené Okresnej
prokuratúre v Michalovciach a preto sa o tomto oznámení vôbec nekonalo. Správne mal okresný
súd, ak oznámenie vyhodnotil, odstúpiť toto oznámenie Okresnému prokurátorovi v Michalovciach na
preverenie.
Z dôvodov, ktoré rozviedol navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a rozhodol vo veci tak,

že obžalovaného oslobodí spod obžaloby okresného prokurátora z dôvodu uvedeného v § 285 písm. a/
Trestného poriadku, resp. § 285 písm. b/ Tr. por.
II.

Obžalovaný v písomnom odôvodnení odvolania uviedol, že rozsudok okresného súdu považuje za

nezákonný a neodôvodnený vo výroku o vine a aj vo výroku o treste. Nezákonnosť rozsudku vidí v tom,
žesúdrozhodolojehovinenadrámeczákonaajnapriektomu,žepovykonanomdokazovaníneodstránil
existujúcepochybnostiosprávnostiazákonnostiprípravnéhokonania,vyhotoveniaobžaloby,správnosti
skutkových zistení napadnutých výrokov, ako aj hodnotenia dôkazov, čo malo za následok nesprávne
právne závery súdu pri rozhodovaní o vine a treste.

Má zato, že z právneho hľadiska je neprípustné, aby prokurátor v obžalobe založil skutkový dej, ktorý mal
predchádzať údajnému napadnutiu poškodeného, na nepravdivom skutkovom podklade, tvrdením, že :
„bolobvinenývyzvanýnapreukázaniesvojejtotožnostiprávezdôvodutohtoneoprávnenéhoparkovania
na uvedenom mieste“, keď rozhodnutie o zastavení konania o priestupku bolo vyšetrovateľom PZ
opatrené pečiatkou dňa 3.6.2014, t.zn. že vyšetrovateľovi bolo rozhodnutie o zastavení konania o

priestupku v písomnej forme doručené najneskôr dňa 3.6.2014, z ktorého jasne vyplýva záver, že
obžalovaný sa dňa 6.11.2013 na ul. Duklianskej nedopustil priestupku tak, ako sa to snažili ustáliť
príslušníci mestskej polície, ktorí vedome objasňovali neexistujúci priestupok a žiadali od obžalovaného
predloženie dokladu totožnosti, z čoho jasne vyplýva, že príslušníci mestskej polície (MP) dňa 6.11.2013
hrubo zasiahli do práv a slobôd obžalovaného. Podľa názoru obžalovaného nemala byť obžaloba súdom

prijatá nielen preto, že sa skutok nestal, ale hlavne pre to, že celé konanie je postavené na fiktívnych
a nezákonných výpovediach príslušníkov MP.
Obžalovaný s poukazom na odôvodnenie obžaloby, v ktorom prokurátor uvádza, že obžalovaný použil
násilie v úmysle pôsobiť na výkon právomoci verejného činiteľa dal do pozornosti súdu, že príslušníci
MP „de iure“ nevykonávali voči nemu žiadny výkon, nakoľko objasňovanie neexistujúceho priestupku

nemá oporu v zákone.
V ďalšej časti svojho odvolania obžalovaný poukazuje na skutočnosť, že dňa 6.11.2014 podal
na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky (GP SR) trestné oznámenie na príslušníkov MP s
podozrením, že sa mali nezákonným zákrokom voči nemu dopustiť zneužitia právomoci verejnéhočiniteľa, pričom GP SR odstúpila podanie obžalovaného okresnému súdu s vysvetlením, že dané
podanie bolo posúdené ako súčasť obhajoby. Okresný súd toto trestné oznámenie neodstúpil Okresnej
prokuratúre Michalovce na vybavenie, ale až 10.9.2020 na hlavnom pojednávaní, na základe

upozornenia obžalovaného ústne odmietol vybavenie trestného oznámenia s odôvodnením, že súdu
neprislúcha vybavovať trestné oznámenia. Uvedené konštatovanie okresného súdu nemá oporu v
zákone a preto obžalovaný sa dožadoval uplatnenia zásady in dubio pro reo, nakoľko podané trestné
oznámenie nebolo zo strany súdu a ani prokuratúry žiadnym spôsobom vybavené. Z uvedeného ďalej
obžalovaný vyvodzuje záver, že príslušníci MP nemohli byť v postavení svedkov, nakoľko ich možná

trestná činnosť nebola objasnená zo strany prokuratúry, pretože ak by sa potvrdila trestná zodpovednosť
uvedených príslušníkov MP, potom by nemohlo prebehnúť nezákonné konanie pred súdom. V tejto
súvislosti obžalovaný poukázal na súdnu prax, podľa ktorej orgán, ktorý požíva ochranu verejného
činiteľa ju môže požívať len vtedy, ak vykonáva oprávnený zákrok proti páchateľovi trestného činu alebo
priestupku. Ak tento orgán prekračuje svoju právomoc, alebo ju využíva v rozpore s touto právomocou,
nepožíva ochranu verejného činiteľa. Z uvedeného obžalovaný vyvodzuje, že právna kvalifikácia prečinu

útoku na verejného činiteľa nemá oporu v zákone, pretože absentuje verejný činiteľ. Príslušníci MP
nepožívali ochranu verejných činiteľov, pretože nad rámec svojich právomoci, v rozpore so zákonom
vykonávali zákrok voči obžalovanému pri objasňovaní neexistujúceho priestupku, čo okresný súd
nerešpektoval.
Podľa obžalovaného okresný súd napriek tomu, že mal k dispozícii nález ústavného súdu, v ktorom

bolo všeobecným súdom vytknuté, že pri rozhodovaní nevyvodil žiadne konzekvencie z prvotného
nezákonného zákroku mestských policajtov a rovnako tak aj uznesenie odvolacieho súdu sp. zn.
8To/79/2018 zo dňa 20.5.2019, ktoré mu prikazovalo preveriť zákonnosť postupu príslušníkov MP pri
objasňovaní priestupku, ktorého sa obžalovaný nedopustil, tieto pokyny nijako nerešpektoval.
V nadväznosti na predchádzajúci odsek obžalovaný namietal, že konajúci sudca obstarával dôkazy v

prospech žalobcu, keď trikrát požiadal náčelníka MP v Michalovciach o predloženie písomných dôkazov,
ktorými zisťoval kto dňa 6.11.2013 vykonával činnosť mestského policajta, kto bol v ten deň v službe a to
s uvedením zloženia jednotlivých hliadok a ich územného pôsobenia. Uvedeným obstarávaním dôkazu
podľa obžalovaného okresný súd nadržiaval prokurátorovi, nakoľko rozpis služieb a zloženie hliadok už
raz z vlastnej iniciatívy, mimo hlavného pojednávania obstaral a to na základe písomnej žiadosti zo dňa

25.11.2014 na č. l. 186, ktorou požadoval kópiu z knihy denných hlásení a na základe ktorej náčelník
MP zaslal súdu kópiu spisu P-1210/2013 a kópiu výpisu z protokolu udalosti na č. l. 193 - 210.
Dňa 19.12.2014 sudca opakovane požiadal náčelníka MP MI o zaslanie kópie knihy denných hlásení zo
dňa 6.11.2013 - hlásenia prijaté stálou službou za celý deň 6.11.2013, ako aj zaslanie hliadkovej knihy,
čo je zrejmé z č. l. 269. Na túto žiadosť reagoval náčelník MP informáciou, že kópia z knihy denných

hlásení bola súdu doručená dňa 1.12.2014 spolu so spisom MsP-P-1210/2013. Čo sa týka hliadkovej
knihy, táto podľa náčelníka MP nie je povinná pomôcka a je na zvážení príslušníka či ju použije.
Po tretíkrát žiadal súd dňa 3.4.2020 o zaslanie rozpisu služieb zo dňa 6.11.2013, kde náčelník MP zaslal
súdu iný rozpis služieb (viď č. l. 989), ktorý nekorešponduje po obsahovej a ani po formálnej stránke
s rozpisom služieb doručeným súdu dňa 29.12.2014 na č. l. 268 - 275. Tento rozpor konajúci sudca

nevyhodnotil a neoprel svoje rozhodnutie o personálnom obsadení príslušníkov MP, ale uprednostnil
dôkaz na č. l. 988. Uvedený dôkaz nebol predmetom obžaloby, pričom sudca, ktorý ho obstaral nad
rámec obžaloby ho nekonfrontoval s ďalším rozpisom a nevylúčil ani jeden z nich ako nezákonný.
Z predloženej kópie hliadkovej knihy na č. l. 88a vyplýva, že poškodený mal okrem zákroku voči
obžalovanému vykonať daného dňa, v presne neznámom čase a na neznámom mieste aj objasňovanie

priestupku voči O. V. a keďže podľa výpovede obžalovaného poškodený v čase zákroku voči
obžalovanému už nemal na bluzóne pripnutý služobný odznak, mohlo byť toto poškodenie spôsobené
práve predchádzajúcim zákrokom voči O. V.. Navyše o útoku obžalovaného na poškodeného nie
je v knihe denných hlásení uvedená žiadna mimoriadna udalosť, ktorá by potvrdzovala napadnutie
poškodeného obžalovaným a strhnutie služobného odznaku. Rovnako je rozporovateľné, či k zraneniu

poškodeného nedošlo pri objasňovaní ďalšieho priestupku konkrétne voči H. X., ktorého musel
poškodenýriešiťažpopredvedeníobžalovanéhonaoddelenieMP,t.j.medzi15:30a16:33hod.,nakoľko
o 16:33 hod. mal poškodený vyhľadať lekárske ošetrenie, pričom ani táto skutočnosť nie je zaevidovaná
v knihe denných hlásení, takže tento dôkaz nedokazuje a ani nepotvrdzuje, že obžalovaný spáchal daný
skutok, nakoľko útočníkov mohlo byť viac.

Obžalovaný ďalej spochybňuje svedeckú výpoveď N.. O. ako nedôveryhodnú, nakoľko uvedený svedok
síce vypovedal, že prijal oznámenie o priestupku od neznámej osoby, avšak toto tvrdenie nie je možné
potvrdiť, ale ani vyvrátiť, nakoľko neexistuje o tomto tvrdení svedka iný dôkaz. Svedok vo svojej výpovedi
nepoukázal na to, že v čase prijatia oznámenia mal k dispozícii na centrálnom pulte obsluhy kamerovýzáznam z miesta priestupku, ale najmä N.. O. nie je zapísaný v knihe denných hlásení na č. l. 272 a 274
tak, ako vypovedal, nakoľko v čase od 14:00 hod. do 22:00 hod. vykonávala stálu službu N. X.. Uvedené
vyvracia tvrdenia svedka O., v dôsledku čoho je jeho svedecká výpoveď nulitná.

Obžalovaný nesúhlasí s tvrdením okresného súdu, že je usvedčovaný aj výpoveďami znalcov T.. L.
a T.. O., nakoľko títo výslovne neuviedli, že poškodenému spôsobil poranenie samotný obžalovaný.
Ošetrujúci lekár (T.. L.) zaznamenal ako objektívne poranenie na ľavej prednej strane hrudníka
pomliaždeninu cca 7x7 cm. Uvedené poranenie klasifikoval ako diagnózu S20.38. Obžalovaný však
namieta, že podľa Medzinárodnej kvalifikácie chorôb (MKCH - 10) je možné ustáliť, že tejto diagnóze

zodpovedá poranenie s označením „Iné povrchové poranenie prednej steny hrudníka“. Pomliaždenie
hrudníka,ktorézistilT..L.,jevskupineochoreníS20amáoznačenieakoochorenieS20.2„Pomliaždenie
hrudníka“.
Ak teda MUDr. L. vo svojom náleze určil diagnózu S20.38, tak potom nemohol k nej priradiť
pomliaždenie hrudníka, ale mal označiť poranenie v súlade s MKCH - 10: „ Iné povrchové poranenie
prednej steny hrudníka“. Pre bližšiu špecifikáciu poranenia „Pomliaždenie hrudníka“ poukázal

obžalovaný na prílohu č. 1 k zákonu č. 437/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, podľa ktorej
pomliaždeniu hrudníka zodpovedá pol. 76: „Pomliaždenie hrudnej steny ťažšieho stupňa a zlomeniny
rebier“, čo znamená, že takéto poranenie zahŕňa okrem pomliaždenia aj zlomené rebro a krvácanie
do hrudnej dutiny a podobne. Z uvedeného obžalovaný vyvodzuje, že aby bolo možné v odbornom
vyjadrení ustáliť aspoň nejaké poranenie, ktoré možno bodovo ohodnotiť museli sa obidvaja lekári dňa

6.11.2013 dohodnúť, aké poranenie uvedie T.. L. v lekárskej správe. Okrem uvedeného obžalovaný
namieta, že T.. L. vo svojej výpovedi pred súdom uviedol, že dňa pri vyšetrení poškodeného zistil na
jeho tele pomliaždeninu a aj podkožnú podliatinu, čo ale nezodpovedá jeho lekárskej správe zo dňa
6.11.2013, kde uviedol „iba“ pomliaždeninu a neskôr pri výpovedi uvádza nielen pomliaždeninu ale aj
podliatinu. Podľa obžalovaného potom aj odborné vyjadrenie T.. O. vychádza z nesprávne označeného

druhu poranenia, preto aj toto odborné vyjadrenie T.. O. je nulitné.
Vo vzťahu k odbornému vyjadreniu T.. O. obžalovaný namieta, že vyšetrovateľ opatrením požiadal o
vypracovanie odborného vyjadrenia Nemocnicu s poliklinikou Michalovce (ďalej len ako „nemocnica“),
pričom toto opatrenie prevzal osobne T.. O., ktorý ale nedeklaroval nijakým spôsobom právo preberania
písomností za nemocnicu. Následne T.. O. vypracoval odborné vyjadrenie, ktoré označil ako úkon č.

55/2014, čiže jeho súkromnou evidenciou, nie evidenciou nemocnice, ďalej označil ako spracovateľa
odborného svoju osobu, pričom neuviedol, z akého právneho titulu vypracoval práve on toto vyjadrenie,
ktoré v závere opatril pečiatkou nemocnice, čo nekorešponduje s označením autora odborného
vyjadrenia, nakoľko T.. O. opatruje svoje súkromné odborné vyjadrenia vlastnou pečiatkou a nie
pečiatkou zamestnávateľa. Vzhľadom k týmto skutočnostiam bolo povinnosťou súdu odstrániť

nezákonnosť tohto dokazovania odmietnutím tohto dôkazu
Obžalovaný namieta, že súd pri dokazovaní viny oprel svoj záver aj o úradné záznamy svedkov P., T.,
X. a L., čo predstavuje nezákonný postup, nakoľko ide o použitie dôkazov, ktoré boli vyhotovené pred
začatím trestného stíhania.
Okresný súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia odvoláva na dokument Mestského úradu Michalovce,

označený ako „Určenie trvalého dopravného značenia, Daniela TAXI ul. Duklianska, pod sp. zn.
V-3218/2013-Be zo dňa 11.7.2013“, ktorým mal mestský úrad určiť J. U. použitie a osadenie
trvalého dopravného značenia. Obžalovaný v tejto súvislosti namieta, že súd nad rámec obžaloby
spochybnil skoršie rozhodnutie okresného dopravného inšpektorátu o zastavení konania o priestupku
voči obžalovanému a preto ak bol okresný súd toho názoru, že U. bola oprávnená parkovať ako jej

to určuje povolenie mesta, tak mal súd postupom podľa Zákona o správnom konaní podať opravný
prostriedok, ktorým by uplatnil výhrady voči danému rozhodnutiu.
Obžalovaný vyčíta okresnému súdu, že neskúmal a ani sa nezaoberal tým, či obžalovaný sa skutočne
dopustil dopravného priestupku.
Obžalovaný poukazuje aj na ďalšiu nesprávnosť spočívajúcu v tom, že z dokumentu o určení

dopravného značenia na č. l. 878 nevyplýva pre U. právo užívať konkrétne parkovacie miesto na ul.
Duklianskej, nakoľko nie je možné ustáliť, v ktorej časti Duklianskej ulice presne malo byť osadené
dopravné značenie a ak mohla parkovať na neznámom mieste na Duklianskej ulici, tak mala mať na
tento účel uzavretú nájomnú zmluvu tak, ako to mala vo vzťahu k ďalším parkovacím miestam, ktoré
užívala v meste Michalovce.

Obžalovaný napáda ďalší dôkaz a to lustráciu registra priestupkov, pričom spochybňuje účel obstarania
tohto dôkazu súdom a rovnako tak napáda vecnú správnosť daného dôkazu, keďže je v ňom šesťkrát
zaevidovaný ten istý priestupok.Následne obžalovaný upriamuje pozornosť na nevybavenie jeho námietky zaujatosti zo dňa 2.3.2020
voči konajúcemu sudcovi súdu prvého stupňa. Na podporu tejto zaujatosti sudcu, obžalovaný poukázal
najedenprípad jednoznačnezaujatéhokonaniadanéhosudcu,ktorýnahlavnompojednávaníkonanom

dňa 11.2.2020 po tom, čo prokurátor vzhľadom k neprítomnosti procesných strán a svedkov navrhol
hlavné pojednávanie odročiť a svedkov predviesť, uložil neprítomnému obžalovanému a svedkom
poriadkovú pokutu, ktorej uloženie obžalovaný napadol sťažnosťou, na podklade ktorej nadriadený súd
dané rozhodnutie okresného súdu o uložení poriadkovej pokuty zrušil.
Ďalším dôkazom svedčiacim o zaujatosti sudcu je to, že v odôvodení napadnutého rozsudku sudca

uviedol, že zo strany zamestnávateľa obžalovaný hodnotený nie je, pričom z pracovného posudku na
č. l. 381 vyplýva, že podľa zamestnávateľa obžalovaný má všetky predpoklady, ktoré sú potrebné na
prácu s právom a ľuďmi.
Obžalovaný sa nestotožnil s hodnotením svedeckých výpovedi svedkov W. a W. zo strany
prvostupňového súdu, nakoľko je podľa obžalovaného právne nepreskúmateľné, na základe čoho
okresný súd spochybnil daných svedkov, keďže boli vypočutí veľmi podrobne, pričom súd nijako

nepreukázal žiadny konkrétny a objektívny dôvod na ich spochybnenie.
Napadnutý rozsudok je podľa obžalovaného nepreskúmateľný a spochybnený aj tým, že súd nedokázal
preukázať výšku škody vo vzťahu k poškodenej bunde, nakoľko zástupca poškodeného vypovedal, že
bunda bola roztrhnutá a nebola schopná ďalšieho užívania a na druhej strane poškodený P. uviedol,
že bundu si zašil a naďalej ju nosí. Napriek uvedenému súd ustálil skutok tak, že spôsobenie škody na

bunde zahrnul do skutku a to aj napriek tomu, že poškodeného - mesto Michalovce - s jeho nárokom na
náhradu škody odkázal na civilný proces s odôvodnením, že výška skutočnej škody nebola v trestnom
konaní riadne preukázaná. Tento rozpor vedie obžalovaného k názoru, že súd nedokázal preukázať
výšku škody tak, ako ju v obžalobe stanovil prokurátor, čím došlo na strane súdu k porušeniu povinnosti
zistiť skutkový stav veci bez dôvodných pochybností, v dôsledku čoho mal byť obžalovaný oslobodený

spod obžaloby podľa § 285 písm. a/ alebo písm. c/ Tr. por.
Rozhodnutiu súdu vytýka aj to, že nezohľadnil jeho nezákonné zadržanie a predvedenie jeho osoby na
oddelenie MP dňa 6.11.2013, nakoľko sa žiadneho priestupku nedopustil.
Ďalšiu nezákonnosť vidí obžalovaný v tom, že dňa 19.5.2014 vyhotovil vyšetrovateľ upozornenie o
zmene právnej kvalifikácie s tým, že skutok, pre ktorý beží prípravné konanie je kvalifikovaný aj ako

prečin výtržníctva, pričom uznesenie o vznesení obvinenia je vznesené za prečin útoku na verejného
činiteľa podľa § 232 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. Do dnešného dňa neexistuje iné uznesenie o vznesení
obvinenia voči obžalovanému v predmetnej trestnej veci a vyšetrovateľ, ktorý upozornil na zmenu
právnejkvalifikácie,nevykonalnovédokazovanievoveciprečinuvýtržníctvaaaninevydalinéuznesenie
o vznesení obvinenia, ale pre podanie obžaloby použil uznesenie, v ktorom neexistuje obvinenie

pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. Týmto konaním prokurátor neuniesol
dôkaznú povinnosť vo veci prečinu výtržníctva a svojvoľne umožnil vyšetrovateľovi rozšíriť nezákonným
spôsobom petit žaloby.
Z dôvodov, ktoré podrobne rozviedol navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu
zrušil a rozhodol vo veci tak, že ho spod obžaloby okresného prokurátora oslobodí z dôvodu uvedeného

v § 285 písm. a/, b/ Tr. por.
III.

Ešteskôr,nežsenátkrajskéhosúduprejednaldanúvecnaverejnomzasadnutíkonanomdňa18.1.2022,
musel sa vysporiadať s námietkou zaujatosti, ktorú doručil obžalovaný dňa 17.1.2022. Senát po

oboznámení sa s obsahom tejto námietky sa zhodol v tom, že nejde o námietku zaujatosti v zmysle § 31
ods. 1 Tr. por. a preto o tejto námietke s poukazom na § 32 ods. 6 Tr. por. nekonal a ďalej pokračoval v
prejednaní veci na verejnom zasadnutí v neprítomnosti obžalovaného, u ktorého doručenie predvolania
bolo riadne vykázané.

Odvolací súd pred rozhodnutím vykonať verejné zasadnutie zvážil aj to, že v danom prípade nie je daný
dôvod povinnej obhajoby, predchádzajúce verejné zasadnutia boli odročované z dôvodu, že obžalovaný
si chcel zvoliť obhajcu, avšak od 3.9.2021 (viď č. l. 1110) si obhajcu nezvolil, čo viedlo senát k záveru,
že obžalovanému bol poskytnutý dostatočný časový priestor na to, aby si zvolil obhajcu a obžalovaný
sa mohol zúčastniť verejného zasadnutia. Preto súd nevidel žiadne procesne prekážky pre vykonanie

verejného zasadnutia v neprítomnosti obžalovaného a bez jeho obhajcu.Na podklade takto podaného odvolania obžalovaného odvolací súd v zmysle ustanovenia § 317 ods.
1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ
podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil nasledovné.

Krajský súd v tejto veci už viackrát rozhodoval. Na základe odvolania obžalovaného rozhodol dňa 28. 9.
2015 sp. zn. 8To/72/2015, keď rozsudkom podľa § 321 ods. 1 písm. d/, ods. 3 Tr. por. zrušil napadnutý
rozsudok v celom rozsahu a podľa § 285 písm. b/ Tr. por. oslobodil obžalovaného spod skutku obžaloby
okresného prokurátora z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. Najvyšší súd Slovenskej republiky

(ďalej len ako „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 2 Tdo 48/2016 zo dňa 28. júla 2016 podľa § 382 písm.
c/ Tr. por. odmietol dovolanie obžalovaného Y.. T. Z..
Na základe dovolania Generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len ako „generálna
prokuratúra“) najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Tdo 29/2016 zo dňa 5. decembra 2016 rozhodol,
že rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 28. septembra 2015 sp. zn. 8To/72/2015 bol z dôvodu
uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. porušený zákon v ustanovení § 10 ods. 2 Tr. zák. a § 321 ods. 1

písm. d/, ods. 3 Tr. por., § 285 písm. b/ Tr. por. v prospech obžalovaného. Napadnutý rozsudok Krajského
súdu v Košiciach z 28. septembra 2015 sp. zn. 8To/72/2015 zrušil a zrušil aj ďalšie rozhodnutia na
zrušený výrok rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením,
stratili podklad. Krajskému súdu v Košiciach prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval
a rozhodol.

Krajský súd v Košiciach opätovne rozhodol dňa 22. mája 2017, keď uznesením sp. zn. 8To/152/2016
podľa § 319 Tr. por. zamietol odvolanie obžalovaného, ktoré bolo podané proti rozsudku Okresného
súdu Michalovce sp. zn. 1T/123/2014 zo dňa 30. 4. 2015.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len ako „ústavný súd“) dňa 31. augusta 2017 rozhodol, že bolo
porušené základné právo Y.. T. Z. na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

a základné právo na zákonného sudcu podľa článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 38
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd týmto nálezom zrušil rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Tdo/29/2016 a aj obsahovo nadväzujúci rozsudok Krajského súdu v
Košiciach 8To/72/2015 zo dňa 28. septembra 2015 a vyslovil právny názor, podľa ktorého rešpektujúc

nezávislosť všeobecných súdov, táto sa však musí uskutočňovať nielen v zákonom, ale prioritne v
ústavnom rámci, ktorého súčasťou je aj právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl.
6 ods. 1 Dohovoru, ktorý musí vylúčiť svojvôľu v rozhodovaní a ktorého neodmysliteľnou súčasťou je
právo na spravodlivé a vyčerpávajúce prejednanie každej veci.
V bode 36/ citovaného nálezu ústavný súd vyslovil záver, že všeobecný súd absolútne nevyvodil žiadne

konzekvencie z prvotného nezákonného zákroku miestnych policajtov a konkrétne v zátvorke uviedol, že
kontrola totožnosti pri riešení priestupku, ktorého sa sťažovateľ Y.. T. Z. nedopustil a následné posúdenie
ich výpovedí ako rozhodujúcich výpovedí a pod.
Po zrušení napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu uvedeným nálezom a vrátením veci na nové
rozhodnutienajvyššísúdrozsudkomsp.zn.2Tdo56/2017zodňa12.júna2018 rozhodol,žerozsudkom

Krajského súdu v Košiciach z 28. septembra 2015 sp. zn. 8To/72/2015 bol z dôvodu uvedeného v § 371
ods. 1 písm. i/ Tr. por. porušený zákon v ustanovení § 10 ods. 2 Tr. zák. a § 321 ods. 1 písm. d/, ods. 3 Tr.
por., § 285 písm. b/ Tr. por. v prospech obžalovaného. Napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach
z 28. septembra 2015 sp. zn. 8To/72/2015 zrušil a zrušili sa aj ďalšie rozhodnutia na zrušený výrok
rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Krajskému súdu v Košiciach prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.
Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 8To/79/2018 zo dňa 20. mája 2019 podľa § 321 ods. 1 písm.
b/, c/, ods. 3 Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil
okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
V tomto uznesení krajský súd uložil okresnému súdu, aby v rámci nového prejednania veci pri svojom

rozhodovaní prihliadol a vyhodnotil aj zákonnosť procesného postupu orgánov činných v trestnom
konaní pri vznášaní obvinenia obžalovanému, zabezpečovaní kamerového záznamu, spôsob a formu
zadržania obžalovaného a rešpektovanie pokynov prokurátora pri vykonávaní jednotlivých procesných
úkonovnazačiatkutrestnéhostíhaniaobvinenéhoŽofčákaatovsúladesvyslovenýmprávnymnázorom
ústavného súdu vo vzťahu k posúdeniu výpovedí poškodených.

V súlade s právnym názorom ústavného súdu, za nedostatočné vyhodnotil krajský súd aj spôsob, akým
sa okresný súd vysporiadal s rozhodnutím OR PZ č. OR PZ MI-ODI2:510/201-P zo dňa 1.4.2014, ktorým
bolo zastavené konanie o priestupku a preto bolo okresnému súdu uložené, aby sa dôsledne zaoberalaj týmto rozhodnutím a v súvislosti s týmto dôkazom, aby vyhodnotil aj predloženú nájomnú zmluvu,
nakoľko obžalovaný namietal, že J. O. nemala platnú zmluvu na parkovacie miesto na Duklianskej ulici,
na ktorej mal byť spáchaný skutok obžaloby.

Napokon krajský súd uložil okresnému súdu dôsledne sa zaoberať zákrokom mestských policajtov z
hľadiska jeho zákonnosti v zmysle vysloveného právneho názoru ústavného súdu.
Ďalej krajský súd poukázal na záväznosť právnych názorov ústavného súdu vyslovených v odôvodnení
rozhodnutia, ktorým ústavný súd zrušil v konaní o ústavnej sťažnosti napádané rozhodnutie štátneho
orgánu.

S poukazom na obhajobné námietky obžalovaného vyslovil ďalej krajský súd potrebu zákonným
spôsobom znova venovať osobitnú pozornosť spôsobenému následku, ako aj mechanizmu útoku proti
telu poškodeného P., v tomto smere zvážiť znalecké dokazovanie a napokon doplniť dokazovanie o
osobný výsluch svedkov W., W. a T. a v závislosti od skutočnosti, ktoré vyplynú z týchto výpovedi zvážiť
prípadnévykonanierekonštrukciupriebehuskutku,nakoľkozáverokresnéhosúduoúčelovostivýpovedi
týchto svedkov považoval odvolací súd za predčasný bez riadneho vypočutia daných svedkov v rámci

kontradiktórneho konania.
Až po uvedenom doplnení dokazovania mal okresný súd, podľa citovaného zrušujúceho uznesenia
krajskéhosúdu,dôslednesavysporiadaťsovšetkýmidôkazmiazarešpektovaniavšetkýchzákonnýcha
ústavnýchprincípovspravodlivéhoprocesu,akoajspoukazomnarozsiahledôvodypodanéhoodvolania
obžalovaného, vo veci znova rozhodnúť.

Preskúmaním spisového materiálu bolo zistené, že po vrátení veci na nové prejednanie a rozhodnutie
okresný súd dôsledne postupoval v zmysle vyslovených právnych názorov a pokynov, keď vykonal vo
veci uložené dôkazy, zvážil potrebu vykonania ďalších dôkazov, na ktoré poukázal aj odvolací súd a
následne pri dôslednom rešpektovaní vyslovených právnych názorov najmä ústavného súdu, ale aj
ďalších nadriadených súdov pristúpil k vyhodnoteniu celej dôkaznej situácie a na základe tohto postupu

rozhodol okresný súd napadnutým rozsudkom.
V rámci doplnenia dokazovania v súlade s uznesením Krajského súdu v Košiciach sa súd oboznámil na
hlavnom pojednávaní so správou mesta Michalovce zo dňa 30.11.2019, z ktorej okrem iného vyplynulo,
že na základe rozhodnutia mesta Michalovce v súlade s VZN č. 117/2009 o určení trvalého dopravného
značenia Daniela Taxi ul. Duklianska č. V-3218/2013-Be zo dňa 11.7.2013 mesto Michalovce určilo J. U.

vyhradené parkovacie miesto použitím a osadením trvalého dopravného značenia v zmysle § 3 ods. 2
zák. č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách na mieste Ul. Duklianska pri Námestí osloboditeľov a
to trvalé dopravné značenie: IP 16 - parkovacie miesto s vyhradeným státím a E12 - dodatková tabuľka s
textom - J. O. s povolením mesta, pričom spoločnosť J. U. - J. O. bola oprávnená užívať vyššie uvedené
vyhradené parkovacie miesto aj inkriminovaného dňa, t. j. 6.11.2013.

Na základe tohto nového dôkazu dospel okresný súd k skutkovému záveru, že v čase spáchania
skutku bolo dané parkovacie miesto bez akýchkoľvek pochybností vyhradeným parkovacím miestom
pre J. O.. Okresný súd sa skutkovo neuspokojil len s uvedeným zistením, ale dôsledne sa zaoberal aj
ďalšími okolnosťami skutku, ktoré mu boli uložené nadriadeným súdom, čím zároveň reagoval na ďalšie
obhajobné námietky obžalovaného.

Okresný súd sa predovšetkým zaoberal rozhodnutím správneho orgánu, ktorým bolo zastavené konanie
o dopravnom priestupku obžalovaného, kde v odôvodnení tohto rozhodnutia správny orgán poukazoval
na stanovisko Prezídia policajného zboru, odbor dopravnej polície Bratislava, ktorý konštatoval
nesprávne osadenú a umiestnenú dopravnú značku IP 16 s dodatkovou tabuľou E12, kde toto
označenie malo byť podľa názoru Prezídia policajného zboru, odbor dopravnej polície Bratislava v tomto

konkrétnom prípade doplnené o vodorovné značenie V 10d., ktorá dopĺňa zvislú značku IP 16, nakoľko
pri takomto prevedení by bolo možné dopravnú značku prehliadnuť. Okresný súd vecným spôsobom
podrobil právnej analýze dané rozhodnutie, ako aj stanovisko, z ktorého toto rozhodnutie vychádza a
opierajúc sa o príslušnú právnu úpravu urobil výklad právnych noriem, na základe ktorého dospel k
logicky odôvodnenému a vecne presvedčivému záveru o tom, že dané parkovacie miesto bolo označené

správne a v súlade so zákonom. S uvedeným právnym posúdením daného rozhodnutia správneho
orgánu, ktorým bolo zastavené konanie o dopravnom priestupku obžalovaného sa odvolací súd v plnej
miere stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje.
Za vecne správnu a presvedčivú považuje krajský súd aj úvahu okresného súdu, podľa ktorej ak by
táto správa mesta Michalovce zo dňa 30.11.2019 a 3.12.2019 a samotné rozhodnutie mesta Michalovce

č. V-3218/2013-Be zo dňa 11.7.2013 o určení vyhradeného parkovacieho miesta boli známe resp.
predložené v danom správnom konaní, je skutočne veľmi pravdepodobné, že by mali podstatný vplyv
na rozhodnutie správneho orgánu. Po tom, čo okresný súd skutkovo zistil, že predmetné parkovacie
miesto bolo vyhradeným parkovacím miestom pre subjekt J. O. a bolo aj riadne označené, pristúpilk posúdeniu konania príslušníkov mestskej polície a dospel k správnemu a dôvodnému záveru, že
vzhľadom k uvedeným skutočnostiam konanie príslušníkov mestskej polície v čase ich zákroku bolo
vykonávané plne v súlade so zákonom a títo objektívne objasňovali priestupok, ktorý sa zjavne stal.

Aj s týmto záverom okresného súdu sa krajský súd stotožnil. Okresný súd na podporu svojho záveru
veľmi výstižne poukázal na fakt, že v čase objasňovania daného priestupku príslušníkmi MP skutočne
ešte neexistovalo rozhodnutie ORPZ, ODI Michalovce o priestupku č. ORPZ-MI-ODI2-510/201-P zo
dňa 1.4.2014, ktorým bolo konanie o priestupku zastavené a preto príslušníci MP si nemohli byť
vedomí daného rozhodnutia a celkom odôvodnené boli presvedčení o spáchaní priestupku. Na základe

uvedeného teda bolo vyvrátené obhajobné tvrdenie obžalovaného, že mestskí policajti objasňovali
neexistujúci priestupok.
Okresný súd v súlade s uloženým pokynom doplnil dokazovanie o výsluchy svedkov W. a W.,
pričom vzhľadom na skutočnosti, ktoré vyplynuli z výpovedi uvedených svedkov, sa okresný súd
rozhodol nevykonať rekonštrukciu stíhaného skutku. Rovnako tak súd zvažoval aj vykonanie znaleckého
dokazovania z odboru zdravotníctvo a farmácia k zraneniam poškodeného, kde takéto doplnenie

dokazovania vyhodnotil okresný súd ako nadbytočné, keďže z už vykonaných dôkazov súd ustálil, že
poškodený bol iba strčený a nie udretý a navyše dokonca ani právna kvalifikácia stíhaného skutku podľa
názoru okresného súdu neodôvodňovala potrebu doplnenia dokazovania o znalecké skúmanie zranení
poškodeného. S uvedenou argumentáciou okresného súdu, pokiaľ ide o vykonanie rekonštrukcie a
nedoplnenie dokazovania o znalecké dokazovanie k zraneniam poškodeného, sa odvolací súd stotožnil

v celom rozsahu, pričom dodáva, že pokiaľ ide o výpovede svedkov W. a W., doplnenie dokazovania o
osobné výsluchu týchto svedkov objektívne neprinieslo žiadne nové skutočnosti a preto celkom logicky
zotrvalokresnýsúdnasvojichpôvodnýchúvaháchodôveryhodnostiapresvedčivostitýchtosvedeckých
výpovedi, pričom odvolací súd nemá žiadne výhrady k uvedeným záverom okresného súdu. Teda tieto
svedecké výpovede vyhodnotil okresný súd ako účelové v snahe napomôcť obžalovanému, v dôsledku

čohosapriklonilkverziiskutku,oktorejvypovedalisvedkoviaP.,T.,L.aX.,ktorínielenžezhodnepopísali
priebeh skutku, ale navyše okresný súd nezistil u daných svedkov žiaden motív pre krivé obvinenie
obžalovaného alebo úmysel mu poškodiť. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov pristúpil okresný
súd k posúdeniu zákonnosti postupu príslušníkov MP, ktorí objasňovali priestupok, pričom s poukazom
na novú správu mesta Michalovce, správne a zákonné označenie daného parkovacieho miesta a spôsob

konania príslušníkov MP pri objasňovaní daného priestupku, dospel k vecne správnemu záveru o tom,
že zákrok MP bol vykonaný plne v súlade so zákonom.
Krajský súd kritickým preskúmaním uvedeného myšlienkového postupu okresného nezistil žiadne
logické nesprávnosti v jeho úvahách a preto sa s daným záverom o zákonnosti postupu príslušníkov MP
v celom rozsahu stotožnil a v podrobnostiach poukazuje na príslušné časti napadnutého rozhodnutia.

V danej súvislosti je potrebné poznamenať, že pokiaľ ústavný súd vo svojom náleze v bode č. 36/ vytýkal
všeobecným súdom nevyvodenie žiadnych konzekvencií z prvotného nezákonného zákroku miestnych
policajtov pri riešení priestupku, ktorého sa obžalovaný nedopustil, s daným právnym názorom sa
okresný súd v celom rozsahu riadil, avšak z dôvodu podstatnej zmeny skutkového stavu oproti stavu, z
ktorého vychádzal ústavný súd v čase svojho rozhodovania, zanikol samotný dôvod vyvodzovať nejaké

konzekvencie, keďže postup mestských policajtov sa na základe nových dôkazov, ktoré neboli doposiaľ
známe konajúcim súdom a teda ani ústavnému súdu, ukázal ako objektívne zákonný a správny.
Ak teda zovšeobecníme vyššie uvedené možno konštatovať, že okresný súd vyhovel uloženým
pokynom, plne rešpektoval vyslovené názory nadriadených súdov a za týchto podmienok, opätovne na
základe vlastných úvah vyhodnotil všetky vo veci vykonané dôkazy, pričom je potrebné konštatovať, že

na hlavnom pojednávaní boli zákonným spôsobom vykonané dôkazy v rozsahu potrebnom pre náležité
objasnenie veci a spravodlivé rozhodnutie súdu. Konajúci súd pred svojím rozhodnutím o obžalobe
vyhodnotil každý dôkaz jednotlivo, ako aj všetky dôkazy vo vzájomných súvislostiach, na základe čoho
dospel k dôkazne podloženým a logicky odôvodneným záverom, s ktorými sa krajský súd v plnom
rozsahu stotožňuje.

Okresný súd sa v dostatočnej miere venoval aj obhajobe obžalovaného, túto vecne posúdil a kriticky
konfrontoval s ďalšími vykonanými dôkazmi, pričom výstižným spôsobom vysvetlil, z akých dôvodov
a na základe akých úvah neuznal obranu obžalovaného, ktorými dôkazmi a nimi preukázanými
skutočnosťami považuje obhajobné tvrdenia obžalovaného za nepresvedčivé, resp. za vyvrátené.
Argumentácia okresného súdu, ako aj spôsob, ktorým sa prvostupňový súd vysporiadal s obhajobu

obžalovaného presvedčivo, vyčerpávajúco a v dostatočnej miere vysvetľuje, prečo okresný súd neuveril
obžalovanému.
IV.Pokiaľ ide o jednotlivé odvolacie námietky obžalovaného, krajský súd sa nimi zaoberal, preskúmal ich a
vo vzťahu k nim dospel k nasledovným záverom a v konkrétnostiach k ním uvádza.
Nemožno súhlasiť s tvrdením obhajcu obžalovaného, že okresný súd sa nevysporiadal s námietkou

zaujatosti, resp. že ju odmietol vybaviť, ako to uvádza obžalovaný vo svojich dôvodoch odvolania.
Preskúmaním spisového materiálu odvolací súd zistil, že dňa 2.3.2020 skutočne podal obžalovaný
písomné podanie, označené ako vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci z dôvodu jeho
zaujatosti, nachádzajúce sa na č. l. 937 (ďalej len ako „námietka zaujatosti“). Zo zápisnice o konaní
hlavného pojednávania zo dňa 10.9.2020 na str. 3 z prvého odseku vyplýva, že sudca s poukazom na

§ 31 ods. 6 Tr. por. o námietke zaujatosti obžalovaného nebude konať z dôvodu, že námietku zaujatosti
je potrebné vzniesť bez meškania a zároveň vznesená námietka sa týka procesného postupu. Odvolací
súd preskúmal obsah daného podania, označeného ako námietka zaujatosti a konštatuje, že skutočne
obžalovaný v tomto podaní sumarizuje procesný postup v danej trestnej veci od podania obžaloby,
pričom vytýka konajúcemu sudcovi celý rad nezákonností v jeho procesnom postupe pri vybavovaní
danej trestnej veci, ako napríklad pri zadovažovaní dôkazov, ich hodnotení, nepoužití zásady in dubio

pro reo, spôsobovaním prieťahov, konaním v neprospech obžalovaného, vedomé porušovanie zákonov
a nadržiavanie poškodenému, čo podľa obžalovaného odôvodňuje jeho námietku zaujatosti. Aj podľa
názoru odvolacieho súdu obžalovaným namietané skutočnosti, nie sú námietkou zaujatosti v zmysle §
31 ods. 1 Tr. por., keďže ide len o namietanie procesného postupu sudcu a to ešte k tomu aj za také
obdobie, kedy rozhodne nemožno hovoriť o vznesení námietky bez meškania. Spôsob, akým konajúci

sudca vyhodnotil podanie obžalovaného a postup spočívajúci v tom, že o tejto údajnej námietke nekonal,
vyhodnotil nadriadený súd ako súladný s § 31 ods. 1 a § 32 ods. 6 Tr. por. Rozhodne nemožno súhlasiť
s obhajobou, že okresný súd sa nevysporiadal s údajnou námietkou a že o nej nerozhodol. Pokiaľ
obžalovaný poukazuje na ďalšie prípady, ktoré majú svedčiť o zaujatosti sudcu - uloženie poriadkovej
pokuty, odmietnutie preskúmať obžalobu, neodstúpenie trestného oznámenia, odmietnutie uplatnenia

zásady in dubio pro reo a nesprávne zistené hodnotenie obžalovaného zo strany jeho zamestnávateľa,
nejde o námietku zaujatosti v zmysle § 31 ods. 1 Tr. por. Ide o namietanie postupu či rozhodovacej
činnosti sudcu, ktoré sa nerieši cez inštitút námietok zaujatosti, ale na riešenie uvedených nedostatkov
a pochybení z pohľadu obžalovaného slúžia iné inštitúty Trestného poriadku.
Obhajca vo svojom písomnom odôvodnení odvolania poukazuje na dopravné značky, ktorými bolo

označené predmetné parkovacie miesto a s poukazom na ich význam v zmysle prílohy č. 1. vyhlášky
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 9/2009 Z. z., ktorou sa vykonáva Zákon o cestnej premávke
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom v čase skutku, kde konkrétne pri značke IP
16 je uvedené, že daná značka označuje určené parkovisko, kde zastavenie a státie je dovolené len pre
určité vozidlo a okrem času, v ktorom je parkovisko vyhradené, môžu na takto označenom parkovisku

zastaviť a stáť aj vodiči iných vozidiel, ak to nie je zakázané, z čoho následne vyvodzuje, že obžalovaný
mal právo stáť na uvedenom mieste. Uvedený záver je pre odvolací súd nelogický. Na predmetných
značkách, ktoré boli osadené pre toto parkovacie miesto nebol uvedený žiadny čas, v ktorom by bolo
toto parkovisko vyhradené pre určité vozidlo a teda potom logicky bolo podľa názoru odvolacieho súdu
parkovisko vyhradené pre oprávnený subjekt nepretržite - po celý čas a teda neexistoval žiaden iný čas

mimo takto vyhradeného času, počas ktorého by mohlo nejaké iné vozidlo parkovať na danom vozidle.
Opačný výklad by predstavoval popretie zmyslu určovania času, kedy je dané miesto vyhradené pre
parkovanie určeného vozidla. Z tohto dôvodu tvrdenie obhajoby, že obžalovaný mal právo parkovať na
uvedenom mieste, keďže na uvedenom mieste nebola umiestnená výhrada času, kedy sa parkovať
nesmie, súd hodnotí ako nelogické a vecne nesprávne.

Vo vzťahu k námietke, že ochranu verejného činiteľa nepožíva orgán, ktorý prekračuje svoju právomoc
odvolací súd uvádza, že s týmto právnym názorom sa možno vo všeobecnosti stotožniť, avšak je
obžalovaným prezentovaný v neúplnej podobe a navyše na posudzovaný prípad tento právny názor
ani nie je možné aplikovať, nakoľko vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že príslušníci MP,
ktorí boli riadne v službe a teda boli verejnými činiteľmi, vykonávali zákonný zákrok v rámci svojej

právomoci, nakoľko ako bolo uvedené vyššie, išlo o vyhradené parkovisko pre iné vozidlo ako vozidlo
obžalovaného, toto miesto bolo správne označené a príslušníci MP teda dôvodne vykonávali zákrok za
účelom objasnenia priestupku.
Na tomto mieste sa žiada dodať, že uvedený právny názor obžalovaného je podaný neúplne, čím sa
skresľuje jeho zmysel a teda, ak by sme vychádzali len z takej jeho podoby, v akej ho prezentuje

obžalovaný, museli by sme pripustiť to čo uvádza obžalovaný, že teoreticky, ak by aj išlo o objasňovanie
neexistujúcehopriestupku alebopriestupku,ktorýbynespáchalakonkrétnaosobaaorgánverejnejmoci
by neprekračoval svoju právomoc nejakým neprimerane agresívnym spôsobom, bolo by vždy prípustné,
aby sa dotknutá osoba bránila za použitia fyzického násilia. Uvedené je prejavom nesprávnehopochopenia podstaty veci. Totiž ak by sme pripustili v uvedenej podobe tento právny názor, tak by
mohli nastať absurdné situácie, kedy by osoby, ktoré by boli napokon oslobodené spod obžaloby, boli
oprávnené v priebehu trestného stíhania fyzicky útočiť na orgány činné v trestnom konaní či sudcov

s odôvodnením, že nepožívajú žiadnu ochranu verejných činiteľov, keďže prekračujú svoje právomoci,
keď stíhajú neexistujúci skutok, pričom to, že sa skutok nestal, by sa následne skutočne napokon aj
preukázalo vykonaným dokazovaním a osoba by bola na záver trestného stíhania aj oslobodená v
zmysle § 285 písm. a/ Tr. por. Iná situácia by pochopiteľne bola vtedy, ak by príslušníci mestskej
polície použili voči obžalovanému bez splnenia zákonných podmienok fyzické násilie, ohrozovali ho

strelnou zbraňou, išli mimo svojej služby vykonať domovú prehliadku obžalovaného, alebo by svojvoľne
predvádzali z domu obžalovaného a podobne. V takýchto situáciách by samozrejme príslušníci mestskej
polície nepožívali žiadnu ochranu verejných činiteľov a voči ich konaniu by bolo možné sa brániť
napríklad aj za použitia fyzického násilia. Preto je potrebné doplniť obžalovaným prezentovaný právny
názor o nevyhnutné použitie podmienok nutnej obrany podľa § 25 a či oprávneného použitia zbrane
podľa 26 Tr. zák. zo strany brániacej sa osoby. Teda orgán prekračujúci svoje právomoci nepožíva

ochranu verejného činiteľa, avšak osoba, voči ktorej sa takýto nezákonný zákrok realizuje, sa môže
brániť voči tomuto zákroku len za podmienok nutnej obrany, t.zn. že obrana nesmie byť celkom zjavne
neprimeraná útoku. Zjednodušene povedané, keď orgán verejnej moci prekračuje svoje právomoci,
ale nie sú bezprostredne a vážne ohrozené život a zdravie osoby, voči ktorej takto zakročuje, nie
je táto osoba oprávnená automaticky a neobmedzeným spôsobom pristupovať k použitiu fyzického

násilia. Uvedené je v súlade aj s rozhodnutí najvyššieho súdu R 47/1980, na ktorý poukázal aj samotný
obžalovaný vo svojom odvolaní. V tomto uznesení najvyšší súd vyslovil názor, že ak príslušník ZNB
prekročí svoju právomoc a uskutočňuje zákrok, na ktorý nie je podľa zákona oprávnený, nepožíva
ochranu verejného činiteľa podľa § 155, §156 Tr. zák.. Útok na jeho zdravie pri takomto zákroku, ak
občan prekročí hranice nutnej obrany, možno prípadne posúdiť len ako trestný čin proti zdraviu (§

221 a nasl. Tr. zák.). V uvedenom rozhodnutí išlo o príslušníka, ktorý mimo službu, v civilnom obleku
zisťoval kde obvinený býva, odišiel ešte pred príchodom hliadky polície spolu s ďalšími súkromnými
osobami za poškodeným do jeho domu a o 00:30 hod. vošiel do jeho bytu, kde poškodený spal a po
preukázaní sa preukazom polície tohto vyzval, aby sa obliekol a išiel s ním. Za tohto skutkového stavu
predmetného judikátu vyplýva, že išlo o intenzívnejší zásah do práv obvineného a navyše príslušníkom

polície,ktorýnebolvslužbeaboloblečenývcivilnomoblečení. Akporovnámeskutkovýpodkladjudikátu
s posudzovaným prípadom vidíme, že ide o diametrálne odlišné prípady.
Keďže zákrok mestskej polície posúdil súd ako zákonný, bolo zákonné aj jeho predvedenie na oddelenie
mestskej polície. Pokiaľ ide o jeho odovzdanie vyšetrovateľovi uvedenému postupu bolo vytknutá
nesprávnosťužzostranyprokurátora.Vtomtosmerebolopotrebné,abyvyšetrovateľzvolilinývhodnejší

postup, avšak na druhej strane je potrebné povedať aj to, že v danom období obžalovaný vykazoval
podozrivé spôsoby správania sa, o ktorom zhodne vypovedali príslušníci MP a teda je dôvodná
pochybnosť, či bol po celý čas, ktorý sa vytýka vyšetrovateľovi, schopný absolvovať procesné úkony,
ktoré podľa prokurátora mal s obžalovaným vykonať vyšetrovateľ. Z uvedeného dôvodu súd konštatuje,
že vyšetrovateľ sa síce formálne dopustil istých pochybení pri prevzatí obžalovaného, avšak nedá sa

jednoznačne povedať, že len nečinnosť vyšetrovateľa spôsobila dĺžku celkového obmedzenia osobnej
slobody obžalovaného od jeho zadržania po odovzdanie vyšetrovateľovi, nakoľko je otázne, či by v
prípade, ak by bol obžalovaný bezodkladne prevzatý vyšetrovateľom, či tento mohol s ním vykonávať
bezodkladne procesné úkony v zmysle § 85 ods. 4 Tr. por.. Napriek uvedenému súd tieto skutočnosti
zohľadnil pri ukladaní trestu obžalovaného na inom mieste tohto rozhodnutia. Obžalovaný spolu so

svojím obhajcom namietali ďalej aj rozpory pri ustálení zranení poškodeného. Pokiaľ obžalovaný
namietal nesprávnosť klasifikácie diagnózy, ktorú určil T.. L. v zmysle MKH - 10, uvedenú výhradu
považoval odvolací súd, aj vzhľadom na právnu kvalifikáciu skutku za skutkovo a právne irelevantnú. Je
pravda, že T.. L. vo svojom náleze uviedol len pomliaždenie hrudníka bez podkožnej podliatiny, avšak
pri svojom výsluchu na hlavnom pojednávaní hovoril popri pomliaždenine aj o podkožnej podliatine,

čo vníma obžalovaný ako výrazný rozpor. Uvedenú podliatinu potvrdil vo svojom odbornom vyjadrení
aj T.. O.. Odvolací súd sa zaoberal týmto rozporom a dospel k záveru, že nejde vo svojej podstate o
žiadny rozpor, nakoľko je všeobecne známe, že pomliaždeniny sa obvykle prejavujú aj hematómom,
ktorý je bežným sprievodným znakom pomliaždenia kože. Preto súd nevníma uvedené ako rozpor a
zahrnutie prítomnosti tohto hematómu do skutkovej vety rozhodnutia posúdil ako správne a podporené

vykonanými dôkazmi. Opakovane je potrebné zdôrazniť, že samotné ustálenie zranenia poškodeného
nie je v posudzovanej veci až tak podstatné, nakoľko predmetom konania nie je trestný čin proti životu a
zdraviu, pričom už samotné preukázanie zranenia len potvrdzuje verziu poškodeného a svedčí o vyššej
miere intenzity fyzického napadnutia poškodeného, čo zvyšuje závažnosť konania obžalovaného nadmieru § 10 ods. 2 Tr. zák., čo po materiálnej stránke zakladá trestnosť činu. V tejto súvislosti odvolací súd
reagujeajnaďalšiuvýhraduobžalovaného,podľaktoréhonebolojednoznačneustálenéčipoškodeného
udrel alebo sotil. V reakcii na túto námietku je potrebné uviesť, že okresný súd venoval dostatočnú

pozornosť danej otázke, keď dôsledne k tejto skutočnosti vypočul tak poškodeného, ako aj T.. O. a na
základe toho, čo z uvedených dôkazov vyplynulo správne ustálil, že išlo tú verziu útoku, ktorá bola v
prospech obžalovaného. Preto aj túto námietku súd vyhodnotil ako neopodstatnenú a nedôvodnú.
Obžalovaný vytýka isté nedostatky aj odbornému vyjadreniu T.. O.. Vo vzťahu k týmto výhradám
obžalovaného krajský súd uvádza, že nemožno súhlasiť s obžalovaným, že opatrením vyšetrovateľa

bola na podanie odborného vyjadrenia pribratá nemocnica, nakoľko v opatrení je ako adresát uvedený
popri nemocnici aj T.. O.. Preto súd nevidí problém v tom, že uvedené opatrenie prevzal T.. O., keďže
opatrenie bolo adresované jemu a preto aj celkom logicky on vypracoval dané odborné vyjadrenie a
označil ho svojím číslom znaleckého úkonu, čo prakticky ani nemusel robiť. Podľa názoru odvolacieho
súdu bolo správne, že dané odborné vyjadrenie bolo označené pečiatkou danej nemocnice s menom
T.. O.. To, že táto pečiatka nemocnice nekorešponduje s tým, že toto odborné vyjadrenie T.. O. označil

číslom úkonu nemusí znamenať automaticky nesprávnosť, nakoľko tento rozpor je z pohľadu súdu
nepodstatný, nakoľko ide o odborné vyjadrenie, ktoré sa robí mimo znaleckú činnosť v zmysle § 141
ods. 1 Tr. por. a teda je irelevantné, že sa ako spravovateľ uvedie nemocnica a zároveň sa označí aj
číslom odborného vyjadrenia, podľa súkromnej evidencie znalca. Uvedené číslo odborného posudku a
označenie T.. O. na prvej strane tohto odborného vyjadrenia ako znalca, uvedeným odboru a odvetvia

tam jednoducho nemuselo byť, ale keď je to tam uvedené, vo svojej podstate to nijako neznižuje a
nedegraduje výpovednú hodnotu samotného odborného vyjadrenia. Na základe týchto úvah aj tieto
výhrady obžalovaného vyhodnotil súd ako nedôvodné. Obžalovaný a ani obhajca sa nestotožnili s
vyhodnotením výpovedi svedkov W. a W. zo strany konajúceho súdu, pretože podľa ich názoru rozpory
v ich výpovediach, na ktoré poukazoval okresný súd, neboli podstatné. S danou výhradou sa odvolací

súd nemohol stotožniť. Okresný súd jasne a zrozumiteľne odôvodnil, na základe akých úvah dospel k
názoru o tendenčnosti výpovedí týchto svedkov, pričom krajský súd sa s danými úvahami okresného
súdu stotožnil, nakoľko obžalovaný a ani jeho obhajca neuviedli nejaké vecné argumenty k svojím
tvrdeniam, ktoré by dokázali presvedčiť odvolací súd o opaku.
Obhajoba ďalej namieta nesprávnu právnu kvalifikáciu v tom zmysle, že súbeh trestného činu výtržníctva

a útoku na verejného činiteľa je vylúčený pre faktickú komzupciu a že nebolo skúmané, či konanie
obžalovaného vyvolalo nejaké pohoršenie u osôb, ktoré by boli prítomné na mieste činu. Predovšetkým
je potrebné povedať, že ani odborná literatúra a ani súdna prax nevylučujú jednočinný súbeh týchto
trestných činov a to ani pre faktickú komzupciu. Okresný súd správne kvalifikoval daný skutok,
keď ho podriadil pod všetky skutkové podstaty trestných činov, pod ktoré mohol byť daný skutok

subsumovaný, pričom pre ustálenie súbehu rôznych trestných činov bolo rozhodujúce určenie objektov -
teda chránených spoločenských vzťahov, voči ktorým obžalovaný útočil. Je nepochybné, že obžalovaný
použil násilie v úmysle pôsobiť na výkon právomoci verejného činiteľa, čím spáchal prečin útoku
na verejného činiteľa a zároveň sa dopustil slovne a fyzicky hrubej neslušnosti na mieste verejnosti
prístupnom tým, že napadol iného, čím porušil aj ďalší chránený záujem na verejnom poriadku a

dodržiavaní zásad slušného správania na verejnosti a teda spáchal aj prečin výtržníctva podľa § 364
ods. 1 písm. a/ Tr. zák. Práve touto kvalifikáciou súbehu dvoch trestných činov sa vyčerpala ochrana
všetkých chránených objektov, voči ktorým obžalovaný útočil svojím protiprávnym konaním a jedine
takouto právnou kvalifikáciou je možné odlíšiť prípady, kedy by došlo k fyzickému útoku na verejného
činiteľa napríklad v uzavretej kancelárii, teda mimo verejného priestranstva.

Pokiaľ ide o výhrady obžalovaného, že pre trestný čin výtržníctva mu nebolo vznesené obvinenie a že
len dňa 19.5.2014 došlo k upozorneniu na zmenu právnej kvalifikácie, tak je potrebné uviesť, že táto
námietka je tiež neopodstatnená. Ide o zákonný postup orgánov činných v trestnom konaní upravený
Trestným poriadkom. Pre prečin výtržníctva nebolo potrebné vznášať ďalšie obvinenie, pretože nejde
o ďalší skutok, teda nerozširovalo sa mu obvinenie o ďalší skutok, ale len skutok, pre ktorý mu už

bolo vznesené obvinenie sa ďalej posudzovalo aj ako prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 psím. a/
Tr. zák. a preto správne postupoval vyšetrovateľ, ak upovedomil obvineného o tejto zmene právnej
kvalifikácie. Rozhodne však nedošlo zo strany orgánov činných v trestnom konaní k nadhodnoteniu či k
podhodnoteniu právnej kvalifikácie, ako sa to snaží naznačiť obžalovaný vo svojom odvolaní poukazom
na judikát trestnoprávneho kolégia Krajského súdi v Žiline sp. zn. Jtk 13/11 zo dňa 16.11.2013, či k

nezákonnému postupu orgánov činných v trestom konaní v rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku
o vyšetrovaní veci v prípravnom konaní.
V.Obžalovaný vo svojom odôvodnení odvolania vyčíta prokurátorovi, že obžalobu postavil na nepravdivom
skutkovom základe, keď v skutkovej vete svojej obžaloby uviedol, že obvinený bol vyzvaný na
preukázanie svojej totožnosti z dôvodu neoprávneného parkovania, pričom v čase podávania obžaloby,

orgány činné v trestnom konaní mali vedomosť o rozhodnutí ORPZ, ODI Michalovce o priestupku
č. ORPZ-MI-ODI2-510/201-P zo dňa 1.4.2014, ktorým bolo zastavené konanie o priestupku, z čoho
vyplýva, že objasňovali neexistujúci priestupok a svojím postupom hrubo zasiahli do práv obžalovaného.
Formuláciou „bol vyzvaný na preukázanie svojej totožnosti práve z dôvodu tohto neoprávneného
parkovania na uvedenom mieste“ sa podľa názoru odvolacieho súdu nechce vyjadriť to, či išlo o

neoprávnené alebo oprávnené parkovanie, ale z akého dôvodu bol obžalovaný vyzvaný na preukázanie
svojej totožnosti, pričom z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že príslušníci MP skutočne
objasňovali v danom čase a na danom mieste činu odôvodnené podozrenie z neoprávneného
parkovania a z tohto dôvodu aj realizovali služobné úkony vo vzťahu k obžalovanému. Obžalovaný
vytrháva zo širších súvislostí výraz „neoprávneného parkovania“ a takto bez spojitosti s ďalšími
súvislosťami formuluje svoju výhradu, ktorá vychádza síce z pravdivých okolností teda, že v čase

podania obžaloby už bolo orgánom činným v trestnom konaní objektívne známe rozhodnutie o
priestupku obžalovaného v súvislosti s daným parkovaním, avšak použitou formuláciou sa nevyjadruje a
nechce povedať to, aké bolo po právnej stránke parkovanie, ale aký bol dôvod realizovania služobného
zákroku. Teda nemožno súhlasiť s obžalovaným, že v skutkovej vete obžaloby prokurátor uvádza
nepravdivé skutkové tvrdenie. Vo všeobecnosti, ak by aj v obžalobe, presnejšie v jej skutkovej vete bola

uvedená skutočnosť, ktorá by bola v rozpore s objektívnou realitou, ďalší procesný postup spočívajúci
v prejednaní danej trestnej veci pred súdom má napraviť túto nesprávnosť, pretože až následné,
pred súdom vykonané dokazovanie ustaľuje skutok a až na základe dokazovania vykonaného pred
súdom sa ustáli skutkový stav, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a až takto ustálený skutkový
stav je potom základom pre rozhodnutie súdu o skutku, kedy súd vo svojom rozhodnutí v merite

veci upraví skutok oproti obžalobe tak, ako vyplynul z vykonaného dokazovania a teda k náprave
takýchto nesprávnosti dochádza prirodzene v ďalšom štádiu trestného konania postupom súdu, kedy
sa správne ustália jednotlivé skutkové okolnosti. Konkrétne v danej veci ďalšie vykonávanie dôkazov
prinieslo dôkazne podložené závery okresného súdu o neoprávnenom parkovaní obžalovaného. Z
uvedeného dôvodu sa táto odvolacia námietka javí byť ako nepodstatná, nakoľko je právne irelevantné,

ak by aj prokurátorom použitá formulácia vyjadrovala samotnú neoprávnenosť parkovania v rozpore s
rozhodnutímopriestupkuobžalovaného(ikeďKSzdôrazňuje,žepodľajehohodnoteniaišloovyjadrenie
dôvodu, pre ktorý bol obžalovaný vyzývaný na preukázanie svojej totožnosti), nakoľko v konečnom
dôsledku na základe vykonaného dokazovania bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že išlo o
parkovacie miesto vyhradené pre oprávnený subjekt a teda parkovanie obžalovaného na danom mieste

bolo protiprávne. Rovnako sa nemožno stotožniť s tvrdením obžalovaného, že MP vedome objasňovali
neexistujúci priestupok a svojím postupom hrubo zasiahli do práv a slobôd obžalovaného. Príslušníci
podľaokolnostíprípadu,ktoréimboliznámevčasevykonávaniaichslužobnýchúkonovcelkomdôvodne
mohli mať podozrenie zo spáchania priestupku a teda bolo ich povinnosťou vykonať úkony za účelom
objasnenia tohto priestupku, preto celkom odôvodnene vyzvali obžalovaného k predloženiu dokladu

totožnosti. V uvedenom postupe príslušníkov polície nemožno vidieť hrubý alebo inak nezákonný zásah
do práv a slobôd obžalovaného. Rovnako nemožno súhlasiť s obžalovaným, že z dôvodov, ktoré uvádza
vosvojomodvolanínemalabyťobžalobaprijatásúdompreto,žeskutoksanestalakonaniejepostavené
na fiktívnych a nezákonných výpovediach príslušníkov mestskej polície a lekárov. Skutočnosť, že
skutok sa nestal, alebo že obžaloba je postavená na nezákonných dôkazov ešte a priori nemusí byť

dôvodom pre odmietnutie obžaloby a vrátenie veci prokurátorovi. Samotná podstata dokazovania je
koncentrovaná do konania pred súdom a v kontradiktórnom súdnom konaní takáto situácia má nájsť
svoje vyústenie v neunesení dôkazného bremena prokurátorom, čo následne a logicky nájde svoje
vyjadrenie v oslobodení obžalovaného spod obžaloby.

V ďalšej časti svojho odôvodnenia obžalovaný napáda neodstúpenie trestného oznámenia na
príslušníkov MP okresným súdom príslušnému orgánu, nachádzajúce sa na č. l. 233. V prvom rade je
potrebné uviesť, že na spomínanom čísle listu predloženého spisu sa nenachádza trestné oznámenie na
príslušníkov MP, ale trestné oznámenie na vyšetrovateľa OR PZ OKP Michalovce T.. T.. K. I.. Je pravda,
že dané podanie obžalovaného generálna prokuratúra posúdila ako súčasť jeho obhajoby a postúpila ho

do predmetného konania vedeného v tom čase na okresnom súde. Okresnému súdu vytýkaný postup
spočívajúci v tom, že neodstúpil toto trestné oznámenie príslušným orgánom s odôvodnením, že súdu
neprislúcha vybavovať trestné oznámenia, nakoľko nie je orgánom činným v trestnom konaní, hodnotí
odvolací súd ako správny a súladný so zákonom. Správne bolo posúdiť toto trestné oznámenie akosúčasť obhajoby, pretože predsúdne konanie a súdne konanie tvoria jeden celok trestného stíhania
obžalovaného a v konaní pred súdom možno tiež odstrániť určité nezákonnosti prípravného konania,
ktoré sú podstatné z pohľadu rozhodovania o vine a treste obžalovanej osoby. Uvedené platí bez

výhrad ak si uvedomíme, že obžalovaný v uvedenom trestnom oznámení namieta kontradiktórnosť
výsluchusvedkovvprípravnomkonaní.Namargouvedenéhosažiadauviesť,žeprávenekontradiktórne
vypočutie svedkov v prípravnom konaní sa bežne v praxi odstraňuje kontradiktórnym výsluchom svedka
na hlavnom pojednávaní. V nadväznosti na túto výhradu obžalovaného treba ešte dodať, že odvolací
súd nemohol stotožniť ani s ďalšou námietkou obžalovaného, podľa ktorej príslušníci MP nemohli byť

v predmetnom konaní v postavení svedkov, nakoľko nepostúpením trestného oznámenia okresným
súdom nebola objasnená ich trestná činnosť, nakoľko v tejto argumentácii obžalovaného nevidí žiadny
právny a ani racionálny podklad.
Vo vzťahu k obstarávaniu dôkazov zo strany súdu v prospech žalobcu a poškodeného, ktoré tiež
obžalovaný vytýka okresnému súdu je potrebné uviesť, že nemožno súhlasiť s tým, že by súd
obstarávaním dôkazov, ktoré neboli navrhnuté procesnými stranami nadržiaval niektorej z procesných

strán. Právo súdu z vlastnej iniciatívy obstarávať dôkazy vyplýva z § 2 ods. 11 Tr. por., pričom nemožno
súhlasiť s obžalovaným ani v tom, že by okresný súd opakovane obstarával tie isté dôkazy, ktoré
už boli v spise. Predovšetkým treba uviesť, že v prípravnom konaní bola zabezpečená do spisu
fotokópia hliadkovej knihy, dňa 25.11.2014 súd zabezpečoval od MP kópiu knihy denných hlásení
zo dňa 6.11.2013, pričom MP na základe tejto žiadosti doručila kópiu priestupkového spisu s kópiou

výpisu z protokolu udalostí. Teda jednoznačne možno povedať, že MP nezaslala súdu ten listinný
dôkaz, o ktorý žiadal súd, preto bolo pochopiteľné, že súd novou žiadosťou zo dňa 19.12.2014 požiadal
opätovne o doručenie kópie knihy denných hlásení z inkriminovaného dňa a kópiu hliadkovej knihy
členov zasahujúcej hliadky inšp. P. a inšp. T.. Je pravda, že hliadková kniha P. už bola súčasťou
spisového materiálu, ale toto opakované vyžiadanie aj hliadkovej knihy P. súd nevníma ako nejakú

nezákonnosť. Dňa 3.4.2020 súd vyžiadal z MP správu kto dňa 6.11.2013 vykonával činnosť mestskej
polície aj s uvedením zloženia jednotlivých hliadok MP a ich územného pôsobenia. Teda išlo o zistenie
podrobnejších skutočností, než ktoré boli zistené predchádzajúcim obstarávaním dôkazov, pričom
odvolacísúdpozitívnehodnotíobstaranietohtodôkazu,nakoľkonímbolopreverené,ktoobjektívnebolv
inkriminovanom čase v službe, teda bol verejným činiteľom a to aj s prihliadnutím na územnú pôsobnosť

a rozhodne nemožno vytýkať súdu, že obstarával dôkazy tendenčne nad rámec obžaloby.
Uvedeným postupom bol získaný rozpis služieb na deň 6.11.2013, ktorý údajne podľa obžalovaného
je formálne a obsahovo iný než rozpis služieb v knihe hlásení na č. l. 268 - 275. Formálny rozdiel je
pochopiteľný, keďže ide o dva rôzne listinné dôkazy - na jednej strane ide o rozpis služieb na č. l. 989
a na druhej strane o fotokópiu Knihy záznamov operačného MzKS a PCO zo dňa 6.11.2013, pričom

po obsahovej stránke nie je medzi nimi rozpor, nakoľko z rozpisu služieb na č. l. 989 vyplýva, že pešiu
hliadku označenú ako „Michal č. 8“ tvorili inšp. P. a ml. inšp. T. v čase od 13:00 do 21:00 hod., pričom v
Knihe záznamov operačného MzKS a PCO zo dňa 6.11.2013 na č. l. 272 k príslušnému dňu sú uvedené
len motohliadky, teda obsahový rozpor nebol zistený žiadny. Podstatou pre súd je skutočnosť, že v danej
knihe nie je uvedená pešia hladka označená ako „Michal č. 8“ v inom zložení než je uvedená na č. l. 989.

Pokiaľ obžalovaný poukazom na kópiu hliadkovej knihy inšp. P. vyslovuje pochybnosti, v zmysle ktorých
k zraneniu poškodeného a k poškodeniu uniformy poškodeného mohlo dôjsť pri objasňovaní priestupku
zo strany inšp. P. voči osobe označenej ako T. V. alebo A. X. a za ďalšie, že v danej knihe nie
je záznam, ktorý by potvrdzoval napadnutie poškodeného z jeho strany, odvolací súd sa zaoberal

uvedenou obhajobou a konštatuje, že uvedené pochybnosti sú vyvrátené výpoveďami svedkov T., L., X.
a tiež samotného poškodeného, preto úvahy o vzniku zranení poškodeného a poškodení uniformy pri
objasňovaní priestupku vo vzťahu k T. V. či X., nemajú žiadny podklad vo vykonanom dokazovaní. Pokiaľ
obžalovaný vidí potvrdenie jeho verzie v tom, že on sám vypovedal, že už v čase keď k nemu pristúpil
poškodený bola jeho uniforma poškodená, vyznievajú špekulatívne a súd ich vníma ako prirodzený

prejav obhajoby obžalovaného, ktorým obžalovaný uvádza všetko, čo by mohlo slúžiť na jeho obranu.
Skutočnosť, že napadnutie poškodeného zo strany obžalovaného nie je zachytené v knihe denných
hlásení je síce pravdivá, avšak sama osebe nie je dostatočná na spochybnenie viny obžalovaného,
nakoľkovovecibolivykonanéďalšiedôkazy,ktorévinuobžalovanéhopresvedčivopreukazujú.Záznamy
hliadkovej knihy inšp. P. vníma odvolací súd ako ďalší dôkaz o tom, že poškodený bol v čase útoku

riadne v službe a bol verejným činiteľom.
Obžalovaný spochybňuje aj svedeckú výpoveď svedka O.. Podľa názoru súdu nepreverenie výpovede
svedka v tom, či skutočne prijal oznámenie o priestupku od neznámej osoby, rozhodne nediskvalifikuje
presvedčivosť a dôveryhodnosť jeho výpovede a rovnako nezodpovedá listinným dôkazom tvrdenieobžalovaného,žesv.O.niejezapísanývknihedennýchhláseníakotouvádzalnahlavnompojednávaní,
pretože stálu službu nevykonával svedok O., ale I. X.. Podľa záznamu na č. l. 272 N. X. bola v
inkriminovanom čase operačným dôstojníkom, pričom tento záznam nezachytáva kto bol stálou službou,

avšak o stálej službe svedčí rozpis služieb na č. l. 989, z ktorého je zrejmé, že stálu službu skutočne
vykonával svedok O.. Na základe týchto skutočností ani táto námietka obžalovaného nie je dôvodná.
Obžalovaný namieta, že jeho vina bola vyslovená okresným súdom aj na základe úradných záznamov
svedkov P., T., X. a L., v čom vidí obžalovaný nezákonnosť týchto dôkazov, nakoľko boli vyhotovené
pred začatím trestného stíhania. Vo vzťahu k týmto dôkazom krajský súd zastáva názor, že tieto úradné

záznamy - vyhotovené pred začatím trestného stíhania neboli nosnými dôkazmi, len na základe ktorých
by bola vyslovená vina obžalovaného. Osoby, ktoré spísali dané záznamy boli riadne vypočutí v konaní
pred súdom a práve tieto svedecké výpovede predstavovali dôkazný základ pre vyslovenie záverov o
vine obžalovaného.
Vo vzťahu k spochybneniu správnosti rozhodnutia ODI Michalovce o zastavení konania o priestupku
obžalovaného zo strany konajúceho súdu obžalovaný uviedol, že okresný súd v takomto prípade mal,

v zmysle zákona o správnom konaní, podať opravný prostriedok, v ktorom mal uplatniť svoje výhrady.
Odvolací súd nevidí racionálny dôvod na uvedený postup, keďže ako správne uviedol aj okresný súd,
v danej trestnej veci okresný súd neskúmal a ani sa nezaoberal tým, či obžalovaný spáchal priestupok,
pretože na zistenie a prejednanie priestupku sú príslušné iné orgány a otázka spáchania priestupku
je pre posúdenie viny obžalovaného právne a skutkovo irelevantná, nakoľko aj v prípade, ak by sa

obžalovaný nedopustil priestupku neodôvodňovalo by ho to napádať príslušníkov MP.
Svoju pozornosť venoval odvolací súd aj námietke obžalovaného, že z dokumentu o určení dopravného
značenia na č. l. 878 nevyplýva, ktoré konkrétne parkovacie miesto bola J. O. oprávnená užívať a že
na toto parkovacie miesto na Duklianskej ulici nebola uzavretá nájomná zmluva tak, ako to bolo vo
vzťahu k iným parkovacím miestam. S uvedeným možno súhlasiť, teda nie je presne určené, o ktoré

parkovacie miesto sa jedná, avšak ak sa v zmysle daného rozhodnutia mesta osadili dopravné značky,
ktoré označovali dané konkrétne parkovacie miesto a oprávnený subjekt toto miesto využíval bez toho,
aby to namietalo samotné mesto, teda nikto zo zainteresovaných strán nespochybňoval tento pokojný
stav užívania, nie je dôvod spochybňovať daný stav veci. To, že k danému miestu nie je nájomná zmluva
jepodľanázorusúduprávneirelevantnépreposúdenietoho,žefaktickyskutkovoobžalovanémumuselo

byť v čase skutku zrejmé, že ide o vyhradené miesto parkovania, na ktorom nie je oprávnený parkovať,
keďže v tom čase ani on sám nemal žiadnu vedomosť a nejakej nájomnej zmluve.
Obžalovaný napáda správnosť svojej lustrácie v registri priestupkov tým, že je v ňom šesťkrát
zapísaný nesprávny priestupok. Uvedenú námietku vyhodnotil krajský súd ako nedôvodnú, nakoľko táto
nesprávna lustrácia v ničom nepriťažila obžalovanému a evidentne na ňu okresný súd ani neprihliadal,

nakoľko, ako je zrejmé z výroku o treste, okresný súd priznal obžalovanému poľahčujúcu okolnosť
podľa § 36 písm. j/ Tr. zák., teda že viedol riadny život. Treba vysvetliť, že predpokladom priznania tejto
okolností je, že súdená osoba nebola trestne odsúdená a ani priestupkovo postihnutá.
Obžalovaný vyčíta okresnému súdu, že do skutku rozsudku zahrnul aj spôsobenie škody mestu
Michalovce vo výške 86,34 € a to poškodením uniformy príslušníka MP, napriek tomu, že poškodeného

mesto Michalovce súd odkázal s jeho nárokom na náhradu škody na civilný proces s odôvodnením,
že výška skutočnej spôsobenej škody nebola preukázaná, čo obžalovaný vníma ako rozpor, pre ktorý
je rozsudok spochybnený. S uvedeným chápaním daného stavu sa krajský súd nemohol stotožniť.
Vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že mestu Michalovce bola poškodením
uniformy spôsobená škoda vo výške 86,34 €. Uvedená škoda je daná cenou uniformy, za ktorú bola

poškodená uniforma nadobudnutá, čo vyplýva z vykonanej faktúry. Na druhej strane otázka náhrady
škody je iná právna kategória, pretože nie vždy sa musí nahrádzať spôsobená škoda obstaraním novej
veci, ale možné sú aj iné spôsoby náhrady škody, napríklad aj uvedením do pôvodného stavu. Ak by bolo
nepochybne preukázané to, čo tvrdil zástupca poškodeného, že uniforma je nepoužiteľná, prichádzalo
by do úvahy nahradenie škody v uplatnenej výške. Keďže však v tomto smere vznikli isté pochybnosti,

pretože poškodený P. vypovedal, že si bundu zašil a riadne ju ďalej užíva, bola správnejšie nepriznať
uplatnený nárok na náhradu škody v uplatnenej výške, ale poškodeného odkázať na civilný proces,
nakoľko pre zákonné priznanie náhrady škody bude potrebné vykonať ďalšie dôkazy, resp. opakovať
dôkazy, čo presahuje potreby trestného konania.

Na verejnom zasadnutí odvolací súd sa oboznámil s podaním obžalovaného zo dňa 23.12.2020 a
29.12.2020, odstúpeným z generálnej prokuratúry prostredníctvom krajskej prokuratúry odvolaciemu
súdu dňa 27.1.2021 a nachádzajúce sa na č. l. 1054 - 1079. Obsah týchto podaní posúdil odvolacísúd v súlade s názorom generálnej prokuratúry ako súčasť obhajoby obžalovaného a preto sa so
skutočnosťami uvedenými v týchto podaniach vecne zaoberal.

Krajský súd konštatuje, že podaním zo dňa 23.12.2020 sa obžalovaný domáhal na generálnej
prokuratúre poskytnutia informácie o spôsobe vybavenia jeho trestného oznámenia zo dňa 6.11.2014.
Zo spisového materiálu je zrejmé, že toto podanie obžalovaného zo dňa 6.11.2014 bolo tiež odstúpené
generálnou prokuratúrou okresnému súdu dňa 15.12.2014 ako súčasť obhajoby obžalovaného a
toto podanie teda bolo súčasťou konania pred súdom prvého stupňa. Pokiaľ ide o druhé podanie

obžalovaného zo dňa 29.12.2020 adresované priamo do rúk generálneho prokurátora, v ňom
obžalovaný popisuje priebeh skutku, pre ktorý je trestne stíhaný, postup, akým bol predvedený na
oddelenie mestskej polície, ako začalo jeho trestné stíhanie v tejto veci a ako prebiehalo prípravné
konanie. V tomto smere vytýka celý rad pochybení a nezákonností v rámci predsúdneho konania a žiada
generálneho prokurátora o prešetrenie prípadu a zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia.
Pokiaľ obžalovaný namieta nemožnosť začatia trestného stíhania a vznesenia obvinenia na základe

úradných záznamov, túto námietku uplatnil už obžalovaný v sťažnosti proti uzneseniu o vznesení
obvinenia a o tejto námietke bolo rozhodnuté dozorujúcim prokurátorom tak, že nebola uznaná za
dôvodnú, ako to vyplýva z uznesenia Okresnej prokuratúry v Michalovciach v sp. zn. 1 Pv 954/13 zo
dňa 13.11.2013, preto sa s touto námietkou už krajský súd nezaoberal.
Obžalovaný následne napáda odborné vyjadrenie T.. O., ustálenie zranení a diagnózy zranení u

poškodeného P. ošetrujúcim lekárom T.. L., poukazuje na možnosť spôsobenia zranení poškodeného
inými priestupcami (...), správnosť skutkových tvrdení obžaloby (služobný zákrok a nedovolené
parkovanie), zastavenie konania o priestupku, poškodenie bundy a zabezpečenie fotokópií knihy
denných hlásení a rozpisu služieb súdom a to prakticky z tých istých dôvodov, ako vo svojom odvolaní.
S uvedenými námietkami sa už krajský súd vysporiadal na inom mieste v tomto rozhodnutí a preto k

uvedeným námietkam len odkazuje na príslušnú časť svojho odôvodnenia.
Obžalovaný v predmetnom podaní namieta, že zástupkyňa poškodenej VšZP a zástupca mesta
Michalovce boli v prípravnom konaní vypočutí v jeho neprítomnosti. Uvedenú výhradu súd považuje
za bezpredmetnú, nakoľko obžalovaný pri skončení vyšetrovania a oboznamovaní sa so spisom mal
možnosť žiadať o opätovný výsluch týchto svedkov, avšak ako je zrejmé zo spisu, obžalovaný nevyužil

toto svoje právo a oboznamovania sa so spisom sa nezúčastnil. To, že nebol prítomný pri výsluchu
daných osôb bolo následne zhojené na hlavnom pojednávaní, keď zástupca mesta bol vypočutý
na hlavnom pojednávaní dňa 2.12.2014 v prítomnosti obhajcu obžalovaného a výpoveď zástupkyne
VšZP bola prečítaná na hlavnom pojednávaní konanom dňa 30.4.2015 so súhlasom obžalovaného a
prokurátora, teda ak chcel, mohol obžalovaný trvať na osobnom výsluchu menovanej svedkyne.

Pokiaľ obžalovaný namieta, že s touto poškodenou súd konal napriek tomu, že si neuplatnila nárok na
náhradu škodu, je potrebné uviesť že Trestný poriadok rozlišuje medzi procesnými právami poškodenej
osoby a nárokom poškodeného na náhradu škody. Pokiaľ poškodený vyhlási, že si neuplatňuje nárok na
náhradu škody, ako to bolo v prípade poškodenej VšZP, neznamená to že sa vzdala ostatných svojich
procesných práv poškodeného a teda je naďalej riadnou stranou trestného konania a súd musí konať

za plného rešpektovania jeho práv.
Obžalovaný namietal aj to, že okresným súdom nebol vypočutý v pozícii svedka náčelník MP. Vypočutie
daného svedka ani z pohľadu odvolacieho súdu nebolo nevyhnutné, nakoľko skutkový stav bol náležite
objasnený a preukázaný v dostatočnej miere pre rozhodnutie vo veci.
S jedinou výhradou obžalovaného je možné sa stotožniť a to, že vo veci mala byť podaná obžaloba

s odôvodnením. Uvedené procesné pochybenie zo strany okresného prokurátora však nemalo žiaden
dopad na správnosť a zákonnosť rozhodnutia súdu o vine obžalovaného. A preto túto námietku
vyhodnotil súd ako bezpredmetnú.
Ďalej bolo oboznámené podanie obžalovaného na č. l. 1123 - 1124. Preskúmaním obsahu tohto podania
dospel odvolací súd k záveru, že toto podanie obsahuje popri skutočnostiach, ktoré sú odvolaciemu

súdu známe z iných podaní obžalovaného a s ktorými sa už vecne odvolací súd vysporiadal, aj ďalšie
skutočnosti, ktoré svojou povahou nie sú významné z pohľadu obhajobných námietok obžalovaného
voči napádanému rozsudku.
Ďalšou písomnosťou, ktorá bola oboznámená na verejnom zasadnutí senátu odvolacieho súdu bolo
odôvodnenie odvolania obhajcom na č. l. 1133 - 1136, ktorého súčasťou je aj príloha, obsahujúca

výklad významu dopravných značiek. Ide o totožné odvolanie, ktorým sa už odvolací súd zaoberal v
predchádzajúcom texte a preto nie je daná potreba reagovať a analyzovať toto odvolanie. Ako bolo
uvedené, k tomuto odvolaniu obhajcu boli priložené aj dopravné značky s výkladom ich významu. Svýkladomvýznamutýchtoznačieksúdoboznámilprocesnéstrany,pričomsasvýznamomtýchtoznačiek
tiež už krajský súd zaoberal na inom mieste tohto rozhodnutia.
Súd oboznámil aj so žiadosťou obžalovaného o odročenie verejného zasadnutia na neurčito zo dňa

26.11.2021 na č. l. 1168 - 1171, nakoľko napriek označeniu, z obsahu tejto žiadosti vyplynuli skutočnosti,
ktoré súd vyhodnotil ako súčasť obhajoby obžalovaného a preto sa nimi vecne zaoberal.
Obžalovaný namietal, že okresný súd otvoril hlavné pojednávanie dňa 10.3.2020 v jeho neprítomnosti
a v neprítomnosti jeho obhajcu. Preverením spisového materiálu bolo zistené, že uvedená výhrada
je nedôvodná. Hlavné pojednávanie sa síce otvorilo, avšak po jeho otvorení súd zistil nesplnenie

procesných podmienok na jeho vykonanie a po uložení poriadkovej pokuty obhajcovi bolo hlavné
pojednávanie odročené na 7.4.2020. Teda hlavné pojednávanie sa prakticky neuskutočnilo a preto len
jeho otvorením nemohlo dôjsť k žiadnemu porušeniu práv obžalovaného.
Za ďalšie obžalovaný namietal, že zápisnicu o výsluchu zadržaného - podozrivého, ako prítomná osoba
podpísal inšp. U. B., ktorý sa tak nad rámec Zákona o obecnej polícii oboznámil s obsahom trestnej veci
bez súhlasu obvineného. Uvedené hodnotí odvolací súd rovnako ako nepodstatnú námietku. Trestný

zákon neobmedzuje kto môže byť pri prečítaní a podpise zápisnice o výsluchu, navyše inšp. B.
podpisomlendosvedčil,žepodozriváosobasizápisnicuprečítalaapodpísalaanavyšepodozriváosoba
nedisponuje právom dávať súhlas na oboznamovanie sa s trestnou vecou, nakoľko ešte nejde o vec,
ktorá by sa jej týkala.
Za správnu považuje súd námietku obžalovaného, že mu bolo vznesené obvinenie podľa nesprávneho

ustanovenia Trestného poriadku. Skutočne mu bolo vznesené obvinenie podľa § 206 ods. 1 Tr. por.
hoci správne mu malo byť vznesené obvinenie podľa § 206 ods. 2 Tr. por. Podľa názoru súdu ani toto
pochybenie nie je takého významu, aby spochybnilo celú zákonnosť trestného stíhania obžalovaného.
Treba podotknúť, že proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal obžalovaný sťažnosť, v ktorej
uvedenú skutočnosť nenamietal. Nemožno súhlasiť s názorom obžalovaného, že prvostupňový súd

po preskúmaní obžaloby mal odstrániť nedostatky, ktoré vytýka obžalovaný vo vzťahu k vzneseniu
obvinenia jeho osobe a ktoré podľa neho zakladajú nezákonnosť jeho obvinenia. Konkrétne vytýka
vznesenie obvinenia na základe úradných záznamov, ktoré boli vyhotovené pred začatím trestného
stíhania, tieto navyše ani nepreukazujú spáchanie daného skutku a nevypočutie svedkov pred
vznesením obvinenia, napriek tomu, že prokurátor dal dňa 13.11.2013 pokyn na vypočutie svedkov inšp.

P. a inšp. T. s tým, aby sa presnejšie ustálil útok na poškodeného. Pokiaľ ide o dané záznamy, tieto
boli predmetom sťažnosti a prokurátor sa nimi riadne zaoberal. Zaoberal sa aj tým, že len z jedného
úradného záznamu vyplýva napadnutie poškodeného a na základe posúdenia týchto skutočností
prokurátor zamietol sťažnosť obvineného. Uvedené skutočnosti aj podľa názoru súdu nespôsobujú
nezákonnosť vznesenia obvinenia a napokon čisto akademicky sa žiada dodať, že po podaní obžaloby

okresný súd ani nemá legálnu možnosť naprávať takéto nedostatky. Jediný prípad, na ktorý súd reaguje
odmietnutím obžaloby a vrátením veci do prípravného konania je, ak zistí závažné procesné chyby,
najmä porušenie práva na obhajobu, pričom obžalovaným namietané porušenia zákona v prípravnom
konaní opodstatnene neboli vyhodnotené ako závažné procesné chyby a nedošlo ani k porušeniu práva
na obhajobu.

Ďalšou opodstatnenou námietkou obžalovaného je tvrdenie, že obžaloba nespĺňa zákonom predpísané
náležitosti v súlade s § 235 písm. d/ Tr. por., nakoľko neobsahuje odôvodnenie. Súd sa zaoberal touto
výhradou a dospel k záveru, že je dôvodná, avšak podobne ako v prípade namietanej nezákonnosti
vznesenia obvinenia dospel k záveru, že toto procesné pochybenie na strane prokurátora nemá žiaden
dopadnasprávnosťazákonnosťpostupuokresnéhosúduanasprávnosťazákonnosťjehorozhodnutia.

Obžalovaný v ďalšej časti svojho podania na č. l. 1169, 1170 namieta, ako mohla byť podaná obžaloba
pre použitie násilia v úmysle pôsobiť na verejného činiteľa, keď policajti nemohli objasňovať priestupok,
nakoľko v čase jej podania bolo konanie o priestupku obžalovaného zastavené a tiež namietal konanie s
poškodenou Všeobecnou zdravotnou poisťovňou, ako aj nepreukázanie vzniku škody mestu Michalovce
z dôvodu poškodenia uniformy. S uvedenými námietkami sa už odvolací súd vysporiadal v texte tohto

uznesenia vyššie a preto nevidí dôvod, aby znova opisoval svoju argumentáciu, nakoľko naďalej
zotrváva na vyslovených úvahách a záveroch.
Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj námietku obžalovaného o jeho nepoučení podľa § 257 ods. 4
Tr. por. pri jeho výsluchu na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom a to s odôvodnením, že dňa
24.3.2015 sa vykonal výsluch obžalovaného, pričom poučenie podľa § 257 ods. 4 Tr. por. sa realizuje

v rámci vyhlásenia obžalovaného podľa § 257 Tr. por., ktoré súd obžalovanému umožní po prednesení
obžaloby,ktorébolovykonanénahlavnompojednávanídňa2.12.2014,tedaokresnýsúdvôbecnemusel
poučovať obžalovaného v zmysle § 257 ods. 4 Tr. por.. Po materiálnej stránke tiež nemohlo dôjsť k
porušeniu práv obžalovaného, nakoľko teoreticky nepoučenie obžalovaného o možnosti vyhlásenia, ženepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe, ktoré sa považuje za priznanie spáchania skutku, v
prípade ako je tento, keď obžalovaný v skutočnosti popiera spáchanie skutku nemá žiaden reálny dopad
na postavenie obžalovaného.

K problematike trestného oznámenia obžalovaného, ktoré nebolo okresným súdom postúpené na
vybavenie príslušného orgánu, sa už krajský súd vyjadroval, na svojich záveroch zotrváva aj po
oboznámení sa s predmetným podaním a preto len odkazuje na príslušnú časť tohto rozhodnutia.
Na záver svojho podania obžalovaný namieta pričítanie priťažujúcej okolnosti v zmysle § 37 písm.
h/ Tr. zák., hoci nemá žiaden záznam v registri trestov. Podľa názoru odvolacieho súdu priznanie

tejto priťažujúcej okolnosti bolo odôvodnené tým, že súd kvalifikoval skutok, za ktorý vyslovil vinu
obžalovaného, ako súbeh prečinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. s
prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., čo muselo nájsť pochopiteľne svoje vyjadrenie
aj v priznaní uvedenej priťažujúcej okolnosti. Teda aj táto výhrada obžalovaného je nedôvodná.
Zhodnotením jednotlivých odvolacích námietok obžalovaného možno povedať, že tieto odvolací súd
vyhodnotil ako nedôvodné a neopodstatnené, ktoré nie sú schopné spochybniť vecne správne a

zákonné závery okresného súdu o vine obžalovaného. Preto sa odvolací súd stotožnil s výrokom
o vine obžalovaného, ktorý vychádza zo správne ustáleného skutkového stavu na základe zákonne
vykonaných dôkazov. Tento skutkový stav okresný súd aj správne právne kvalifikoval. Hodnotenie
skutkových okolností a právne úvahy okresného súdu považuje odvolací súd za vecne správne a
zákonné.

VI.

Keďže obžalovaný napadol aj výrok o treste, kde namietal, že v prvom konaní za ten istý skutok bol
obžalovanému uložený oveľa miernejší trest, pričom okresný súd pričítal ako priťažujúcu okolnosť
obžalovanému to, že využíval svoje zákonné oprávnenia počas trestného konania, preskúmal odvolací

súd v zmysle týchto obhajobných námietok aj samotný výrok o treste a spôsobe jeho výkonu.
Uplatnenímsvojejprieskumnejprávomocibolozistené,ževodôvodnenínapadnutéhorozsudkuokresný
súd v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. jasne a zreteľne vyložil, ktoré skutočnosti vo vzťahu
k uloženiu trestu vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa
spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Na základe tohto postupu bol obžalovanému uložený

podmienečný trest odňatia slobody vo výmere jedného roka, s probačným dohľadom na skúšobnú dobu
jedného roka a povinnosť verejne sa ospravedlniť poškodenému P..
Krajský súd si v celom rozsahu osvojil inak správne a zákonné odôvodnenie napadnutého rozsudku čo
do výroku o treste, kde sa okresný súd dopustil len jediného pochybenia a to vo vzťahu k pracovnému
posudku obžalovaného, ale inak trest uložený v napadnutom rozsudku, by za iných okolností bol

vnímanýakoprimeranýaspravodlivý.Zapozornosťstojíhlavnemorálneodsúdenieobžalovaného,ktoré
výstižným spôsobom pomenovalo skutočnú príčinu celého skutku.
Na druhej strane však treba dať za pravdu obhajobe, že uložený trest je prísnejší, než bol uložený prvým
rozsudkom okresného súdu zo dňa 30.4.2015, keď bol obžalovanému uložený peňažný trest vo výmere
1000,- € a náhradný trest odňatia slobody vo výmere jedného roka. Z dôvodu, že ústavný súd zrušil

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2Tdo/2016 z 5.12.2016 v prospech obžalovaného, nebolo v súlade
so zásadou zákazu reformationis in peius, aby aktuálne ukladaný trest bol prísnejší než trest pôvodne
ukladanývprvotnom,zrušenomrozsudkuokresnéhosúdu,vktorombolobžalovanémuuloženýpeňažný
trest vo výmere 1000,- € a náhradný trest odňatia slobody vo výmere jedného roka.
V súlade s ustálenou súdnou praxou je podmienečný trest odňatia slobody, vo svojich dopadoch

na odsúdeného, vnímaný vždy ako prísnejší než je peňažný trest. Preto uloženie podmienečného
trestu odňatia slobody s probačným dohľadom obžalovanému by predstavovalo zhoršenie postavenia
obžalovaného, v dôsledku čoho neprichádzalo do úvahy uloženie takéhoto trestu. Jediným možným
primeraným a spravodlivým trestom sa javil odvolaciemu súdu jedine peňažný trest.
Krajský súd preto v zmysle § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 3 Tr. por. zrušil napadnutý výrok o treste a keďže

okresný súd inak dôsledne objasnil všetky skutočnosti potrebné pre rozhodnutie o treste, mohol odvolací
súd po doplnení dokazovania sám vo veci rozhodnúť a uložiť obžalovanému nový trest bez zrušenia a
vrátenia veci okresnému súdu.
Odvolací súd musí dať za pravdu obžalovanému v tom, že okresný súd nesprávne ustálil skutkové
zistenia týkajúce sa jeho hodnotenia od zamestnávateľa, keď okresný súd vychádzal z hodnotenia

zamestnávateľa,ktorývčasepodaniasvojhopracovnéhoposudkuprekrátkosťčasunemoholobjektívne
hodnotiť obžalovaného. V spise pritom existuje novší pracovný posudok na č. l. 381, ktorý vyznieva
jednoznačne v prospech obžalovaného. Odvolací súd sa snažil odstrániť uvedený nedostatok v postupe
okresnéhosúdutým,žezistilaktuálnehozamestnávateľaobžalovaného,ktorýmjeobchodnáspoločnosťU. spol. s r.o., so sídlom U. XX., ktorú vyzval na predloženie pracovného posudku obžalovaného.
Uvedená spoločnosť výzve súdu nevyhovela a preto súd vychádzal z pracovného posudku Y.. Z. na
č. l. 381, ktorý hodnotil obžalovaného ako zodpovedného, dochvíľneho, svedomitého a prispôsobivého

koncipienta, ktorý dbá o etické pravidlá, morálne hodnoty a rešpektuje zákony a ústavu. Keďže okresný
súd správne právne kvalifikoval stíhaný skutok a dospel aj k správnemu záveru o potrebe ukladania
úhrnného trestu v zmysle zásad § 41 ods. 1 Tr. zák., ukladal aj krajský súd trest podľa § 323 ods. 1
Tr. zák. za použitia § 36 písm. j/ Tr. zák., keďže obžalovaný viedol doposiaľ riadny život. Správne bolo
priznanie aj priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. h/ Tr. zák., pretože obžalovaný spáchal dva trestné

činy. Uvedeným postupom bol zistený vyrovnaný pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, preto
nedošlo k úprave trestnej sadzby peňažného trestu v zmysle § 38 ods. 3 a nasl. Tr. zák.
Pri určovaní konkrétnej výmery peňažného trestu súd vychádzal z pôvodne uložených 1.000,- €.
Následne prihliadol na ešte dve ďalšie skutočnosti, ktoré neboli zohľadnené zo strany okresného súdu
a to na odstup času od spáchania skutku, počas ktorého nebol obžalovaný odsúdený za žiadnu inú
ďalšiu trestnú činnosť a tiež na prokurátorom vyslovený nesprávny postup vyšetrovateľa pri odovzdávaní

zadržanej osoby v zmysle § 85 ods. 3 a nasl. Tr. por. Aj keď vyšetrovateľ pri odovzdávaní zadržaného
obžalovaného nepostupoval bezodkladne, uvedený postup podľa názoru súdu nespôsobil neprimeraný
zásah do práv obžalovaného, nakoľko bezodkladnému vykonaniu procesných úkonov v zmysle § 85
ods. 4 Tr. por. bránil zdravotný stav obžalovaného. Ako vyplýva z vykonaného dokazovania správanie
obžalovaného na oddelení MP bolo neštandardné, tento pôsobil akoby bol pod vplyvom návykovej látky,

striedali sa u neho stavy s návalmi smiechu a plaču, ako aj zlosti, kde neprestajne nadával a vyhrážal
sa. Aj preto bola privolaná hliadka štátnej polície, ktorá podrobila obžalovaného kontrole na prítomnosť
alkoholu v dychu, avšak s negatívnym výsledkom. Táto zdravotná indispozícia obžalovaného reálne
bránila vykonať s obžalovaným procesné úkony bezprostredne po jeho zadržaní mestskou políciou.
Tieto dve skutočnosti vnímané krajským súdom v prospech obžalovaného viedli k tomu, že konajúci súd

primerane znížil peňažný trest pod výmeru 1.000,- €.

Zohľadnením všetkých okolností prípadu a príslušných zákonných ustanovení dospel odvolací súd k
názoru, že primeraným trestom môže byť peňažný trest vo výmere 500,- € za súčasného uloženia
náhradnéhotrestuvovýmere6mesiacov.Takýtotrestpovažovalodvolacísúdvzhľadomkužpopísaným

skutočnostiam za primeraný a spravodlivý v danej veci.
Odvolací súd je presvedčený, že takýmto peňažným trestom sa naplní účel trestu vyjadrený v § 34 ods.
1 Tr. zák., najmä však bude odradený obžalovaný od páchania takejto trestnej činnosti a povedie ho k
tomu, aby viedol riadny život.
To boli dôvody, pre ktoré krajský súd rozhodol v zmysle výrokovej časti tohto rozhodnutia v pomere

hlasov 3:0, pričom zrušil napadnutý rozsudok iba vo výroku o treste a o tomto treste rozhodol odvolací
súd sám, pričom ostatné výroky napadnutého rozhodnutia nie sú týmto rozhodnutím nijak dotknuté.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.