Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. apríl 2012

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14Co/58/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8108213999
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 04. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8108213999.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu: R. H. - CORYN, IČO: 32 925 042, bytom Jesenná 8,
080 05 Prešov, právne zastúpeného JUDr. Martinou Jenčovou, advokátkou, Prešov, Slovenská 69, proti
žalovanému: LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, sídlo Nám. SNP 8, Banská Bystrica, IČO: 36 038
351, vo veci týkajúcej sa Odštepného závodu Prešov, Obrancov mieru 6, Prešov, právne zastúpenému
JUDr. Lenkou Molčanovou, advokátkou, Kamenná Poruba č. 15, Vranov nad Topľou, prevádzka Hlavná

10, Prešov, o zaplatenie 3.319,39 Eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti medzitýmnemu rozsudku
Okresného súdu Prešov č.k. 25C/159/08 - 271 zo dňa 9. 6. 2011, zhodou hlasov členov senátu takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd medzitýmnym rozsudkom rozhodol, že žalobca má voči žalovanému právo na
náhradu za trvalý porast, ktorý bol vyťažený z parc. E KN 556/106 lesný pozemok vo výmere 26.923

m2 zapísaných na LV XXXX v k.ú. N..

V dôvodoch rozsudku uviedol, že pôvodná žalobkyňa J. T. sa podanou žalobou domáhala proti
žalovanému zaplatenia 3.319,39 Eur (100.000,- Sk) s 9,5 % úrokom z omeškania od 23. 1. 2007
do zaplatenia. Svoj návrh odôvodnila tým, že ako vlastníčka lesného pozemku po jeho prevzatí od
žalovaného zistila, že les je skoro na celej ploche vyrúbaný. Preto sa domáha náhrady za vyrúbaný

les. Kúpnou zmluvou zavkladovanou Správou katastra v Prešove pod V 3534/10 zo dňa 13. 8. 2010
predmetný lesný pozemok E KN č. 556/106, vedený v LV č. XXXX pre k.ú. N., previedla pôvodná
žalobkyňa do vlastníctva R. H.. Zároveň mu bola postúpená aj pohľadávka uplatňovaná v tomto konaní.
Preto súd uznesením zo dňa 27. 9. 2010 č. k. 25C/159/08 - 198 pripustil podľa § 92 ods. 2, 3 O.s.p.
zmenu na strane žalobcu.

Podľa záverov vyplývajúcich z uznesenia Krajského súdu v Prešove č. k. 14Co/52/2009 - 124 zo dňa 2.
3.2010súdzisťoval,čiakedydošlokskončeniunájomnéhovzťahuzaloženéhovzmysleust.§22ods.1,
2 zák. č. 229/1991 Zb. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že pôvodná žalobkyňa J. T.,
podľa osvedčenia o dedičstve č.k. 26D/1060/05 zo dňa 5. 1. 2006, dedením po H. S. sa stala vlastníčkou
predmetného lesného pozemku. Ona sama osobne žiadala následne žalovaného o vrátenie lesa. Bolo
jej povedané, aby si dala vyhotoviť vytyčovací náčrt, na základe ktorého jej les odovzdajú. Ďalšie úkony

za ňu už vybavoval na základe splnomocnenia súčasný žalobca. Aj ten bol niekedy v polovici roka 2006
v osobnom kontakte so zástupcom žalovaného p. J. - referentom na odbore správy majetku žalovaného.
Po týchto kontaktoch dňa 15. 11. 2006 za prítomnosti žalobcu a pracovníka žalovaného - lesníka Ováda
geodét Ing. A. vytýčil les. Lesník Ovád bol na toto vytýčenie vyslaný pracovníkom žalovaného p. U.,
vedúcim lesného obvodu Lesná správa Kokošovce. Listom zo dňa 28. 11. 2006 pôvodná žalobkyňa
žalovaného jednoznačne vyzvala, aby jej vydal les a aby jej vydal aj „bezdôvodné obohatenie“ za

vyrúbaný les. Tento prejav vôle súd posudzoval s odkazom na ust. § 35 ods. 2 Obč. zák. ako právny
úkon, ktorý smeroval k skončeniu prikázaného nájmu. Vlastníčka dostatočne určito preukázalo svojuvôľu tento nájom skončiť. Za výpoveď z nájmu ju mali považovať aj pracovníci žalovaného. Ust. § 22
ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. umožňuje vypovedať vzniknutý nájomný vzťah k 1. 10. bežného roka. Podľa
zákonnej úpravy (§§ 6, 20 zák. č. 504/2003 Z.z.) je výpovedná lehota jednoročná. Výpovedná lehota

podľa listu z 28. 11. 2006 začala plynúť 1. 10. 2007 a skončila k 1. 10. 2008. Za takéhoto stavu je
dôvodným rozhodnúť o základe nároku tak, že žalobca má právo na náhradu voči žalovanému za trvalý
porast vyťažený na jeho nehnuteľnosti, ako to upravuje ust. § 24 zák. č. 229/1991 Zb.

Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalovaný. Nesúhlasil so závermi súdu prvého stupňa o

skončení zákonného nájmu založeného aplikáciou ust. § 22 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb.. Namieta, že súd
prvého stupňa pre tieto závery nesprávne a v rozpore s ust. § 132 O.s.p. vyhodnotil realizované dôkazy.
Samotný žalobca a jeho právna predchodkyňa v priebehu konania predniesli skutočnosti, ktoré svedčia
nepresnosti, či neurčitosti ich prejavov vôle, ktoré by mali smerovať ku skončeniu nájomného vzťahu.
Prikázaný nájom podľa § 22 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. je právnym vzťahom založeným písomným
právnym predpisom, preto aj akákoľvek jeho zmena, či zánik obligatórne vyžaduje písomnú formu.

Písomná forma v tomto smere žiada určitý prejav vôle. Vytyčovací náčrt, či protokol o vytýčení hranice
pozemku z 15. 11. 2006, nie sú právnymi úkonmi, ktoré by mohli byť posudzované ako výpoveď zo
zákonného nájmu alebo dohoda o ukončení zákonného nájmu. Sú to len geodetické úkony a samotný
vyhotoviteľ týchto listín Ing. A. uviedol, že podľa neho išlo o vytýčenie pozemku, pretože bol záujem o
kúpu predmetného lesa. Výzvu - list zo dňa 28. 11. 2006 nie je možné zamieňať s výpoveďou na základe

Zákona o pôde. Aj samotné následné konanie žalujúcej strany nesvedčí tomu, že by išlo o výpoveď
z nájmu. Súdu žalovaný predložil aj ďalšie písomnosti, akými bola výzva na vydanie bezdôvodného
obohatenia zo dňa 19. 3. 2007 či opätovná výzva na vydanie bezdôvodného obohatenia z 11. 4. 2007.
Samotné konanie žalobcu nesvedčí, aby prejav vôle zo dňa 28. 11. 2006 posudzoval ako výpoveď z
nájmu. Podľa žalovaného tak nebol nájomný vzťah ukončený. Žalobca o tom nepredložil súdu žiaden

dôkazoukončeníprikázanéhonájmuvzmysleust.§22ods.2Zákonaopôde.Súdnesprávnevyhodnotil
realizované dôkazy a napokon z dôvodov rozhodnutia nevyplýva, že by sa s týmto hodnotením riadne
vyporiadal. Nepresvedčivé zdôvodnenie rozhodnutia je jeho vadou s tým, že v prvom rade by sa súd
mal vyporiadať so všetkými špecifickými námietkami účastníka konania. Súd prvého stupňa sa však
nezaoberal námietkami zo strany žalovaného a nevykonal ani všetky ním navrhnuté dôkazy. Žalovaný

súdu doručil aj listinu - písomnosť žalujúcej strany zo dňa 29. 3. 2010, ktorým opätovne žiada o vydanie
lesných pozemkov, porastov a iného majetku. Ak by žalobca bol list zo dňa 28. 11. 2006 sám hodnotil
ako výpoveď, nepristupoval by k podávaniu ďalšej novej žiadosti o vydanie predmetu nájmu. Súd prvého
stupňa neprihliadal na argumentáciu žalovanej strany, týkajúcu sa prevzatia povinnosti pri správe lesa,
ktoré majú vplyv na platnosť výpovede. Pre rozhodnutie podľa § 24 Zákona o pôde súd nemal vykonané

ani ďalšie navrhované dôkazy. Nevyporiadal sa s tvrdeniami o holine na parcele. Nezaoberal sa tým,
kedy táto holina mala vzniknúť, či vzišiel trvalý porast pred prevzatím lesného pozemku do užívania,
alebo počas užívania predmetu konania žalovaným. Typ výroku rozsudku, aký použil súd prvého stupňa,
predpokladá vykonanie dokazovania v dvoch častiach, t.j. skúmania, či došlo k zániku zákonného nájmu
(spôsob a čas), ale i skúmania ďalších predpokladov podľa § 24 Zákona o pôde, vrátane zistenia, či k

tvrdenému holorubu došlo a ak áno, kedy bol vykonaný. Pre ten účel súd nevykonal žiadne zistenia. Ak
súd prvého stupňa uzavrel, že k zákonnému nájmu došlo dňa 1. 10. 2008, mal okrem iného zaberať
aj tým, či ku dňu 13. 6. 2008, kedy bola podaná žaloba neišlo o žalobu predčasnú. Žiada preto, aby
odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že prikázaný nájom vznikol v zmysle zák. č.
229/1991 Zb. Nesúhlasí s názorom žalovaného, že ak išlo o založenie nájomného vzťahu zo zákona,
je potrebné realizovať aj všetky právne úkony týkajúce sa zmeny či zániku tohto vzťahu v kvalifikovanej
písomnej forme. Výpoveď nájomného vzťahu nevyžaduje ani písomnú formu. Súhlasí so súdom prvého
stupňa, ak aj listinu zo dňa 28. 11. 2006 vyhodnotil ako prejav vôle, ktorý smeroval k ukončeniu nájmu

vzniknutého zo zákona. Nemožno súhlasiť s tvrdeniami žalovaného o neurčitosti tohto právneho úkonu.
Už kroky pôvodnej žalobkyne pred realizáciou tohto písomného prejavu vôle bolo potrebné vnímať a
posudzovať ako prejavy vôle smerujúce k ukončeniu akýchkoľvek vzájomných vzťahov so žalovaným.
Žalobkyňa i jej nástupca jednoznačne dali žalovanému na vedomie, že majú záujem na skončení tohto
nájomného vzťahu. Výzva na vydanie nehnuteľnosti i náhrady za vyrúbaný les sú jednodnostranným

právnym úkonom, a teda sú aj výpoveďou z nájmu. Požiadavka na náhradu za vyrúbaný les by nemala
akékoľvek opodstatnenie, ak by prejav vôle zo dňa 28. 11. 2006 nebol posudzovaný ako výpoveď
z nájmu. Odštepný závod Prešov listom zo dňa 14. 3. 2008 postupoval vec vydania bezdôvodného
obohatenia centru v Banskej Bystrici. Ak by Odštepný závod nepovažoval výzvu zo dňa 28. 11. 2006za dostatočne zrozumiteľnú, vyjadrujúcu vôľu ukončiť zákonný nájom, nebol by tieto kroky realizoval.
Žalobca realizoval list zo dňa 29. 3. 2010 smerujúci k vydaniu nehnuteľností, po tom čo predchádzajúcim
rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 9. 4. 2009 bola žaloba zamietnutá s vyslovením názoru,

že zákonný nájom trvá. V žiadnom prípade tento list zo dňa 29. 3. 2010 nemohol ovplyvniť ukončenie
zákonného nájmu, či plynutie výpovednej doby. Žalobca sa stotožňuje so záverom, že prikázaný nájom
skončil výpoveďou ku dňu 1. 10. 2008. Už z výpovede svedka Ováda vyplynulo, že na predmetnom
pozemku sa asi rok pred ohliadkou uskutočnila ťažba. Ďalšie otázky týkajúce sa tzv. holiny neboli
z pohľadu žalobcu pre vydanie medzitýmneho rozsudku podstatné a budú predmetom ďalšieho

dokazovania. Žalobca preto navrhuje, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne
správne potvrdil.

Odvolací súd prejednal podané odvolanie bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Preskúmal
napadnutý rozsudok i konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 ods. 1,
3 O.s.p. Dospel pritom k záveru, že aj keď nie všetky odvolacie námietky žalovaného sú opodstatnené,

je potrebné rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť.

Už v predchádzajúcom svojom rozhodnutí odvolací súd skonštatoval, že medzi stranami nie je sporným,
že medzi nimi bol založený v zmysle ust. § 22 ods. 1, 2 zák. č. 229/1991 Zb. v znení neskorších predpisov
nájomný vzťah. Žalovaný namieta predovšetkým to, že tento nájomný vzťah nebol ukončený.

Tak ako je už uvedené vyššie, súd prvého stupňa za jednostranný právny úkon vlastníka pozemku
smerujúci ku skončeniu nájomného vzťahu posudzoval listinu zo dňa 28. 11. 2006, označenú ako výzva
na vydanie nehnuteľnosti a uzavrel, že predovšetkým na základe tohto právneho úkonu, ktorý vyhodnotil
ako výpoveď z nájmu, nájomný vzťah skončil.

Podľa § 35 ods.2 Obč. zák. právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového
vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s
jazykovým prejavom.

Z tohto ustanovenia vyplýva, že právne úkony vyjadrené slovami je potrebné vykladať nielen podľa ich
jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa skutočnej vôle toho, kto právny úkon urobil s prihliadnutím
i k účelu právneho úkonu; táto vôľa však nesmie byť v rozpore s jednoznačným jazykovým prejavom.
Relevantným pre výklad je i čas realizácie právneho úkonu.

V predmetnej veci žalobca i jeho právna predchodkyňa opakovane dali žalovanému na vedomie záujem
na ukončení nájomného vzťahu. Ústne požiadavky na vydanie lesného pozemku boli následne dňa
28. 11. 2006 doplnené aj písomným prejavom vôle, ktorým vlastník dal jednoznačne žalovanému
nájomcovi na vedomie to, že má vlastníkovi les vydať a odovzdať. Pri výklade tohto úkonu žalobcu (i jeho
predchodkyne) treba postupovať aj v súlade s účelom zák. č. 229/1991 Zb. Ak vlastník lesného pozemku

po predchádzajúcich ústnych pokusoch o vydanie lesného pozemku uzavretím dohody o vydanie
lesného pozemku oznámil nájomcovi - žalovanému jednoznačne úmysel smerujúci ku skončeniu nájmu,
strácalo by akúkoľvek logiku, účel i zmysel interpretovať tento úkon inak, ako jednostranný prejav vôle
vlastníka smerujúci ku skončeniu nájomného pomeru. Cieľom a účelom písomnej „výzvy“ zo dňa 28. 11.
2006 bolo vyvolať u jej adresáta realizáciu úkonov smerujúcich k skončeniu nájmu a vydaniu lesného

pozemku nájomcom jeho vlastníkovi. Toto je aj základný cieľ a zmysle výpovede, akú má na mysli ust. §
22 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. Preto, aj keď listina zo dňa 28. 11. 2006 neobsahuje výslovne uvedenie
termínu „výpoveď“, iným slovným vyjadrením prejavil vlastník pozemku vôľu, aby nájomný vzťah k
nehnuteľnosti skončil a aby mu lesný pozemok bol vydaný. V inkriminovanom liste teda vlastník lesného
pozemku prejavil vôľu, aby predmetná nehnuteľnosť mu bola vydaná.

Treba súhlasiť so súdom prvého stupňa, že skutočná vôľa vlastníka v čase realizácie úkonu zo dňa 28.
11. 2006 jednoznačne smerovala k jednostrannému prejavu vôle s cieľom skončenia zákonného nájmu.
Nemožno v tomto smere obísť ani účel, ktorý má zákon č. 229/1991 Zb. v znení neskorších predpisov
vyjadrený v jeho preambule, že má slúžiť k zmierneniu následkov niektorých majetkových krívd, ku

ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného pozemku v období rokov 1948 - 1989.

Za takéhoto stavu odvolací súd je toho názoru, že najneskôr dňa 1. 10. 2008 už žalovaný nebol
nájomcom predmetného lesného pozemku.Prezáverotom,žečimážalobcanároknanáhraduzatrvalýporast,jevšakzáveroskončenínájomného
vzťahu len jedným z predpokladov priznania tejto náhrady. Problematiku náhrad za neporovnateľné

trvalé porasty upravujú ust. § 15 a § 24 ods. 4 zák. č. 229/1991 Zb. v znení neskorších predpisov. Podľa
§ 24 ods. 4 cit. zák., ak na pozemku nie sú ku dňu skončenia práva užívania porovnateľné trvalé porasty,
ktoré na ňom boli ku dňu vzniku práva užívania, vlastníkovi patrí náhrada za trvalý porast podľa § 15
ods. 1 až 3.

Podľa ust. § 15 ods. 1 cit. zák. oprávnenej osobe prislúcha právo na náhradu za trvalý porast, ktorý na
pozemku bol v čase jeho prevzatia štátom alebo inou právnickou osobou, ak v čase vydania pozemku
na ňom nie je iný porovnateľný trvalý porast tej istej kultúry.

Podľa ust. § 15 ods. 2 cit. zák. za porovnateľný lesný porast sa považuje porast, ktorý bez ohľadu na vek
a drevinové zloženie umožňuje výnos, ak takýto porast bol na pozemku v čase jeho prevzatia štátom.

Podľa ust. § 15 ods. 3 cit. zák., ak na pozemku nie je porast podľa ods. 2, oprávnenej osobe sa môže
poskytnúť s jej súhlasom náhrada podľa ods. 1 výnimočne aj formou náhrady nákladov za starostlivosť
o jestvujúci porast až do času, kým bude poskytovať výnos podľa ods. 2.

Z gramatického výkladu citovaných ustanovení jednoznačne vyplýva, že sa porovnáva cena porastu na
celom pozemku v čase prechodu vlastníctva na štát alebo na inú právnickú osobu, prípadne v dobe
vzniku práva užívania, s cenou porastu na celom pozemku v čase vydania, resp. skončenia nájmu.

Pri posudzovaní týchto nárokov sa musí vždy porovnať cena trvalého lesného porastu v čase jeho

prevzatia štátom alebo inou právnickou osobou s cenou trvalého lesného porastu na tom istom pozemku
v čase jeho vydania oprávnenej osobe (vlastníkovi pozemku). Formou náhrady nemá byť poskytnuté
viac, než čo kedysi vlastník stratil, pretože toto by bolo v rozpore s duchom a účelom zákona o pôde a
isto to nebolo ani úmyslom zákonodarcu.

Podľa ust. § 152 ods. 2 O.s.p. má byť rozsudkom rozhodnuté o celej prejednávanej veci. Ak je to
však účelné, môže súd rozhodnúť rozsudkom najskôr len o jej časti alebo len o jej základe. Pokiaľ
rozhoduje súd o základe veci, rozhoduje medzitýmnym rozsudkom. Účelnosť tohto postupu vychádza
z požiadavky rýchlej a účinnej ochrany práv v konaní (§ 6 O.s.p.). Medzitýmny rozsudok sa môže
využiť aj v konaní o náhradu za trvalé porasty. Ak však sa rozhoduje o základe veci medzitýmnym

rozsudkom, treba zdôrazniť, že základ veci pri rozhodnutí medzitýmnym rozsudkom zahrňuje všetky
sporné otázky vyplývajúce z uplatneného nároku, ktoré musí súd posúdiť, ak o veci ma takto rozhodnúť
- s výnimkou výšky nároku. V predmetnej veci takéto rozhodnutie závisí od porovnania dvoch stavov
trvalého porastu, a to v čase prevzatia štátom alebo inou právnickou osobou s porovnaním ceny trvalého
porastu v čase skončenia nájmu, či vydania pozemku. Pre záver o základe nároku nestačí len to, že

nájomný vzťah skončil. Len samotné skončenie nájomného vzťahu totiž nemôže zakladať nárok na
náhradu za trvalý porast. Bez zistenia týchto rozhodujúcich skutočností je záver súdu prvého stupňa o
základe nároku predčasným. Preto v konaní sú relevantnými aj dôkazy, ktoré sa týkajú objasnenia stavu
lesného pozemku i stavu trvalých porastov v čase, kedy prevzal lesný pozemok štát či právnická osoba
a porovnanie tohto stavu aj so stavom v čase, kedy nájomný vzťah skončil. V konaní vôbec zatiaľ nebolo

zisťované, kedy boli nehnuteľnosti prevzaté štátom a napokon nie sú ešte ujasnené ani tvrdenia o tom, v
akom stave bol lesný pozemok v čase, kedy mal nájomný vzťah žalovanému skončiť. Žalobcove tvrdenia
o tzv. holine nekorešpondujú celkom s výpoveďou svedka Ováda, ktorý uviedol, že pozemok, ktorý bol
vytyčovaný v teréne, mal tri časti lesného porastu. V jednej časti bol lesný porast takmer storočný, v
druhej časti bol lesný porast 30 - 40 ročný a v tretej časti mal byť tzv presvetlený porast.

Len tieto skutkové tvrdenia však neobstoja z hľadiska posúdenia základu nároku v zmysle ust. § 24 ods.
4 v spojení s ust. § 15 ods. 1 až 3 zák. č. 229/1991 Zb.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f), h), ods. 2

O.s.p. zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Mal pritom na zreteli aj názor vyslovený Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/26/2008 zo dňa
21. 1. 2009. V ňom Najvyšší súd SR zdôraznil, že v súlade so zásadou dvojinštančnosti občianskehosúdneho konania odvolací súd preskúmava správnosť zistení súdu prvého stupňa a z nich vyvodeného
právneho posúdenia veci. Ak pritom dospeje k záveru, že pre správne rozhodnutie sú potrebné také
podstatné skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa neobstaral, prípadne ktoré obstaral, avšak na

pochybenie v procesnom postupe majúcom za následok odňatie možnosti žalovanému konať pred
súdom na ne pri rozhodovaní neprihliadal, musí odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie. Ak by odvolací súd odoprel účastníkom možnosť
prieskumu správnosti tých skutkových zistení, ktoré neboli v konaní na súde prvého stupňa považované
za právne významné alebo vôbec neboli zistené, avšak zo strany odvolacieho súdu by boli posúdené

ako rozhodujúce, porušil by odvolací súd zásadu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania.

Podľa § 224 ods. 3 O.s.p. , ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci.

Podľa § 226 O.s.p., ak bolo rozhodnutie zrušené, a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie, súd prvého stupňa je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

V ďalšom konaní sa teda súd prvého stupňa bude musieť vyporiadať so skutočnosťami, ktoré sú
relevantné v zmysle ust. § 24 ods. 4 a § 15 ods.1 až 3 zák. č. 229/1991 Zb.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.