Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. november 2021

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/105/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4109238063
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Polyáková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2021:4109238063.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polyákovej a sudkýň JUDr.

Dagmar Podhorcovej a JUDr. Ingrid Doležajovej, v právnej veci žalobcu: Slovenská republika, zastúpená
Ústavom ekológie lesa SAV, so sídlom vo Zvolene, Štúrova 2, IČO: 00 679 071, zastúpená JUDr.
Ľubomírom Hlbočanom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom v Bratislave, Vajnorská 20, proti
žalovanej: Obec Vieska nad Žitavou, so sídlom Vieska nad Žitavou 64, IČO: 00 308 617, zastúpená Mgr.
Petrom Miklóssym, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom vo Vrábľoch, Hlavná 1221, o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa
08. 12. 2014, č. k. 19C/270/2009-650, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že určuje, že žalobca je vlastníkom
nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXX, nachádzajúcej sa v kat. území U. nad A., I. U. nad A., okres A.
Y. a to parc. č. XX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXXX m2 v podiele X/X.

Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho aj dovolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu, ktorým sa domáhal určenia, že je
výlučným vlastníkom v podiele X/X nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. úz. U. nad A. a to parc. č. XX/X

- zastavané plochy a nádvoria o výmere XXXX m2 zapísanej na LV č. XXX. O trovách konania rozhodol
tak, že o nich rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Svoje rozhodnutie
odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že návrh žalobcu nebol podaný
dôvodne, nakoľko nepreukázal nadobudnutie vlastníckeho práva k parc. č. XX/X nachádzajúcej sa v kat.
úz. U. nad A.. Žalobca odvodzoval nadobudnutie vlastníckeho práva od výmeru o vlastníctve pôdy č.
XXX/XX zo dňa 04. 12. 1948, ktorým boli pridelené do vlastníctva Československému štátu povereníctvo
školstva, vied a umení nehnuteľnosti patriace bývalej vlastníčke E. Y., rod. E. a to nehnuteľnosti zapísané

vo vložke č. X, parc. č. XXX - les o výmere X,XXXX ha, parc. č. XXX - les (park) o výmere X,XXXX
ha, parc. č. XXX - les (park) o výmere XXXXXX ha, parc. č. XXX - dom č. XX o výmere XXXXX ha,
parc. č. XXX - kaštieľ č. XX o výmere XXXXX ha, parc. č. XX - záhrada o výmere X,XXXX ha a parc.
č. XX - cesta o výmere X,XXXX ha. Parcela č. XX označená v tomto výmere sa v PKN vložke č. X
nenachádzala a nenachádzala sa ani vo výmere č. IX - XXX/XX-XXXX zo dňa 10. 05. 1954, a preto
z týchto dôvodov nemohol žalobca k nej nadobudnúť vlastnícke právo. Poukazoval aj na vyhlášku
Povereníctva školstva, vied a umení č. XX zo dňa 30. 05. 1951 o prírodnej rezervácii „E. v Y.“. Žalobcovi

na základe tejto vyhlášky nemohlo vzniknúť vlastnícke právo k parc. č. XX, pretože táto tak ako v prvom
prípade nebola evidovaná v PKN vložke č. X. V tejto vložke bol evidovaný len kaštieľ nachádzajúci sa
na parc. č. XXX s popisným č. XX. I skutočnosť, že parc. č. XX je cestou vedúcou do areálu E. nemôže
zakladať vlastnícke žalobcu, keď v konaní bolo preukázané, že pôvodne areál E. začínal až na parc. č.XX cestou a rozšíril sa až po roku XXXX po zámene priľahlých pozemkov z JRD. Žalobca tiež predložil
súdu listiny svedčiace o majetku E. i o jeho plánovaných investíciách, z ktorých je zrejmé, že napr. v
rokoch 1964 - 1965 plánoval vybudovať nové cesty na novej ploche E. aj v záujme zabezpečenia plynulej

autobusovej dopravy. Z týchto listinných dôkazov však nie je zrejmé, o ktoré cesty sa jednalo a týmito
listinnými dokladmi taktiež nepreukázal nadobudnutie vlastníckeho práva k parcele, ktorá je predmetom
sporu. Naopak v konaní bolo preukázané, že žalovaný nadobudol vlastnícke právo k parc. č. XX/X (a
parc. č. XX/X) zákonným spôsobom, keď parc. č. XX cestu, vedenú ako neknihovaný majetok obce,
ku ktorej mala podľa zápisu na LV č. X právo hospodárenia SR - Y. U. nad A., teda vlastnícke právo k

nej nadobudol v zmysle zák. č. 138/1991 Zb. Skutočnosť, že parcela bola v užíva obce potvrdzuje aj
to, že ešte ONV odbor výstavby a územného plánovania v Nitre pod č. U dňa 28. 12. 1972 vydal pre
MNV U. nad A. povolenie na vykonanie prác na projektovej dokumentácii na stavbu cesty z E. Y., pričom
investorom stavby stavebníkom bol MNV U. nad A.. Z uvedených dôvodov žalobu zamietol. Žalobca
okrem určenia vlastníckeho práva sa domáhal aj uloženia povinnosti zdržať sa akýchkoľvek úkonov,
ktoré by ohrozovali výkon vlastníckeho práva žalobcu. V tejto súvislosti však poukázal na právny úkon

späťvzatia návrhu pred otvorením pojednávania, a preto súd konanie o tomto druhom petite zastavil,
keď sa súhlas žalovaného so späťvzatím návrhu nevyžadoval, nakoľko k jeho späťvzatiu došlo pred
otvorením pojednávania. O trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 OSP tak, že o nich rozhodne
do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia.

2. Napadnutým uznesením zo dňa 13. 03. 2015 č. k. 19C/270/2009-661 súd prvej inštancie konanie
v časti druhého petitu žaloby, ktorým sa žalobca domáhal uložiť žalovanému povinnosť zdržať sa
akýchkoľvek úkonov, ktoré by ohrozovali výkon vlastníckych práv žalobcu, najmä aby neprehradzoval
pozemok parc. č. XX/X rampou alebo inými prekážkami, zastavil. Zároveň rozhodol o trovách konania
tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil

postupom podľa § 96 ods. 1, 3 OSP a s poukazom na dispozitívny úkon žalobcu, ktorý zobral v tejto
časti konanie späť, v tejto časti konanie zastavil. O trovách konania v zastavujúcej časti rozhodol podľa
§ 146 ods. 1 písm. c/ OSP tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

3. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca a domáhal sa jeho

zmeny tak, že žalobe bude vyhovené. Prípadne sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia súdu prvej inštancie
na nové konanie. V dôvodoch svojho odvolania uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie je nezákonný
a zmätočný. Zmätočnosť rozsudku vidí v tom, že súd prvej inštancie si neuvedomuje, že žalobcom je
Slovenská republika, ktorú zastupuje správca majetku štátu a vôbec si neuvedomuje, že Slovenská
republika je právnym nástupcom Československého štátu a pokiaľ v listoch vlastníctva je uvedené SR

- MNV U. nad A., tak toto označenie znamená, že vlastníkom je Slovenská republika a správcom bol
bývalý Miestny národný výbor vo U. nad A., ako bývalý orgán štátnej správy. Oprávneným subjektom
domáhať sa ochrany vlastníckeho práva k veciam vo vlastníctve štátu v zmysle § 126 ods. 1 OZ je okrem
štátu aj správca majetku štátu, ktorému bol tento majetok zverený do správy. Je zrejmé, že súd si vôbec
neuvedomuje, že Slovenská republika bola a aj je vlastníkom spornej parcely, ktorá je súčasťou areálu

E. Y. a podstatou sporu je to, či obec - žalovaný v súvislosti s prijatím Zákona o majetku obcí č. XXX/
XXXX Zb. si oprávnene alebo neoprávnene dal zapísať tento majetok štátu do svojho majetku. Zastáva
tvrdenie, že parc. č. XX/X nemohla prejsť do majetku obce z majetku Slovenskej republiky a túto si obec
dala zapísať do majetku obce v rozpore so Zákonom o majetku obcí. Podľa § 3 písm. a/ zák. č. 138/1991
Zb. o majetku obcí, vlastníctvom obcí sa nestáva majetok, ktorý môže byť výlučne vo vlastníctve štátu.

Podľa § 48 zák. č. 287/1994 Z. z. o ochrane prírody a krajiny, pozemky a vodné plochy v chránených
územiach s tretím až piatym stupňom ochrany, ktoré sú ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona
vo vlastníctve štátu nemožno scudzovať. Teda takýto majetok Slovenskej republiky nemohol prejsť na
žalovaného v zmysle § 2 zák. č. 138/1991 Zb., pretože E. Y. je zaradené do X stupňa ochrany prírody.
Rozsudok súdu prvej inštancie možno označiť za neočakávaný a prekvapivý. Žalobca preukazoval

veľkým množstvom listín, že správca do tejto cesty investoval v minulosti, vybudoval ju a že túto dokonca
viedol i v zozname svojho majetku. Čo sa týka rozhodnutia o zamietnutí opravy chýb v katastrálnom
operáte, katastrálny úrad konštatoval, že postupom podľa § 59 ods. zák. č. 162/1995 Zb. o katastri
nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov,
oprava údajov katastra nie je možná, pretože táto nie je založená na rozpore zápisu s verejnou listinou

alebo inou listinou, ale vyplýva z rozdielneho právneho názoru oboch účastníkov konania na otázku
možného prechodu vlastníctva nehnuteľností z vlastníctva štátu do vlastníctva obce podľa § 2 zák.
č. 138/1991 Zb. Zápis vlastníckeho práva v prospech žalobcu by mohol byť vykonaný len na základe
rozsudkusúduourčenívlastníckehoprávavprospechžalobcu.Súdprvejinštanciesimalakopredbežnúotázku riešiť, či parc. č. XX/X, ktorá je v extraviláne obce, a ktorá je súčasťou chránenej krajinnej oblasti
v X stupni ochrany mohla alebo nemohla prejsť do majetku obce na základe § 2 zák. č. 138/1991 zb.
Súd sa touto predbežnou otázkou vôbec nezaoberal. Treba zdôrazniť, že do majetku obcí neprechádzali

nehnuteľnosti v extraviláne obcí, teda obec dala oprávnene zapísať do svojho majetku na základe zák.
č. 138/1991 Zb. len parc. č. XX/X a neoprávnene parc. č. XX/X, ktorá je súčasťou E. Y.. Ďalej namietal,
že rozsudok súdu prvej inštancie nespĺňa náležitosti stanovené v § 157 ods. 2 OSP pre rozsudok. Tieto
náležitosti spĺňa len formálne a to preto, že sa v ňom nerieši zásadná predbežná otázka, na ktorú už
poukazoval. Parcela č. XX/X bola zapísaná vo vlastníctve štátu a je naďalej vlastníctvom štátu, lebo

zápis záznamovou listinou do vlastníctva obce je nezákonný, odporuje § 3 písm. a/ zák. č. 138/1991 Zb.
a § 48 zák. č. 287/1994 Z. z. V danom prípade súd vôbec nevysvetlil a nezaujal právne stanovisko k
tomu, prečo nebolo možné zo strany súdu vysloviť, že zápis vlastníctva je v rozpore s § 3 písm. a/ zák.
č. 138/1991 Zb. a prečo cesta, ktorá sa nachádza v chránenom a krajinnom území v extraviláne obce
mohla byť zapísaná do majetku obce. V tejto časti je rozsudok nepresvedčivý a nepreskúmateľný.

4. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný, ktorý navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdiť. Uviedol, že nadobudol vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti na základe § 2 zák. č.
138/1991 Zb. V tomto smere je potrebné poukázať na to, že územím obce v zmysle § 2 zák. č. 138/1991
Zb. sa nerozumie len jej zastavané územie (intravilán), ale celé katastrálne územie obce, t. j. vrátane
extravilánu. Čo je územím obce bolo aj definované ust. § 2 zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v

znení neskorších predpisov. V zmysle § 2 ods. 7 zák. č. 138/1991 Zb. obec nadobúda majetkové práva
dňom účinnosti zákona a zákon nadobudol účinnosť dňa 01. 05. 1991, číže uvedeným dňom nadobudol
aj vlastnícke právo k predmetnému pozemku zo zákona. Zák. č. 287/1994 Z. z. nadobudol účinnosť
neskôr, teda nemal a nemohol mať už vplyv na skoršie nadobudnutie vlastníckeho práva žalovaným. Ku
dňu účinnosti zák. č. 287/1994 Z. z., teda ku dňu 01. 01. 1995 predmetný pozemok nebol a nemohol

byť vo vlastníctve štátu, keďže ku dňu 01. 05. 1991 sa stal vlastníctvom obce. Navyše ust. § 3 písm. a/
zák. č. 138/1991 Zb. nemá vzťah k ust. § 48 zák. č. 287/1994 Z. z.. Predmetný pozemok má žalovaný
zapísaný t. č. na LV č. XXX pre kat. územie U. nad A. a je záväzným údajom katastra. List vlastníctva
je verejnou listinou, ktorej obsah treba ju považovať za právne rozhodujúci, pokiaľ sa nepreukáže opak.
Žalobca dôkazné bremeno neuniesol a svoje vlastníctvo k predmetnému pozemku, ktoré žiada určiť,

nepreukázal. Na jeho strane neexistuje žiadny relevantný právny titul, na základe ktorého by bolo možné
považovať ho za vlastníka predmetnej nehnuteľnosti, resp. na základe ktorého by sa vlastníkom v
minulosti mohol stať. Žalobca sa od začiatku konania odvoláva na vyhlášku Povereníctva školstva, vied
a umení č. 80/1951, touto vyhláškou však nevzniklo a nebolo určené vlastnícke právo k pozemkom v nej
uvedených, ale bola ňou zriadená prírodná riadená rezervácia. V tejto súvislosti je potrebné opätovne

zvýrazniť aj to, že pôvodné parcelné číslo predmetného pozemku XX nikdy nebolo a nie je ani evidované
v pkn. vl. č. 4, na ktorú sa vyhláška odvoláva. Na pozemku s parc. č. XX rezervácia v roku 1951
zriadená nebola, v tom čase sa predmetný pozemok a cesta v areáli rezervácie nenachádzali. Žalobca
sa opakovane odvoláva na skutočnosť, že pozemok sa nachádza v areáli E. Y., z ktorého dôvodu sa
javí ako nelogické, že vlastníkom jedného z pozemkov by mal byť niekto iný. Toto však tiež nie je právny

titul vlastníckeho práva a jeho nadobudnutia. Dokazovanie jednoznačne ukázalo, aký bol areál E. v
minulosti pri zriadení, a že sa pozemok pod cestou v areály nenachádzal. Podstatným je preto právny
titul nadobudnutia vlastníctva k predmetnému pozemku a nejde tu o skutkový stav, čo je a čo nie je
v areály. V súvislosti s dokladmi predloženými žalobcom, ktoré sa týkajú budov a nie ciest v areály je
potrebné uviesť za 1/ že nie je z nich zrejmé, že by sa mali týkať budovania cesty právne na pozemku,

ktorého o vlastníctvo v konaní ide a 2/ treba povedať, že predmetom konania je určenie vlastníctva k
pozemku a nie k ceste (cestnému telesu). Inými slovami, vybudovanie cesty nie je dôkazom, ani titulom
vlastníctva k pozemku, na ktorom je cesta vybudovaná. Žalobca svoje tvrdené vlastníctvo k spornému
pozemku odvodzuje aj od výmeru o vlastníctve č. XXX/XX zo dňa 04. 10. 1948. Na základe tohto výmeru
žalobca vlastnícke právo k spornému pozemku nemohol nadobudnúť, pretože parc. č. XX sa v pkn. vl. č.

X nenachádzala. Tento opak bol preukázaný výmerom o vlastníctve pôdy č. IX - XXX/XX-XXXX zo dňa
10. 05. 1954, ktorým boli nehnuteľnosti pridelené právnemu predchodcovi žalobcu. Jedná sa o výmer
o vlastníctve pôdy, ktorý obsahuje totožné nehnuteľnosti ako pôvodný výmer predložený žalobcom a
to až na jednu výnimku a to sporný pozemok s parc. č. XX. Tento pozemok do vlastníctva právneho
predchodcu žalobcu pridelený nebol, nikdy nebol zapísaný v pkn. vl. č. X kvôli tomu, že tento pozemok

bol už predtým v roku 1939 pridelený žalovanému a tiež kvôli tomu, že v tom čase sa daný pozemok
nachádzal mimo areálu E.. V tejto súvislosti je potrebné si uvedomiť, že sa jedná o totožné výmery,
ktoré evidentne a logicky nemôžu platiť oba. Platí ten, na základe ktorého boli nehnuteľnosti pridelené
právnemu predchodcovi žalobcu a na základe ktorého bolo vlastníctvo zapísané v pozemkovej knihe, t.j. platí ten, ktorý odkazuje, že sporný pozemok s parc. č. XX právnemu predchodcovi žalobcu pridelený
nebol. Žalobca teda neuniesol svoje dôkazné bremeno a jeho žaloba bola súdom prvej inštancie správne
zamietnutá.

5. Uznesenie súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca a domáhal sa jeho
zmeny v časti trov konania tak, že žalovaný bude povinný nahradiť mu trovy prvoinštančného konania vo
výške 145,06 eura, ako aj trovy odvolacieho konania vo výške 80,50 eura. V dôvodoch svojho odvolania
uviedol, že súd prvej inštancie správne zastavil konanie v časti, avšak pri rozhodovaní o náhrade trov

konania rozhodoval nezákonne. Návrh na súd bol doručený 20. 12. 2009, pričom dňa 16. 03. 2011 zobral
návrh žalobca v časti druhého petitu späť, nakoľko žalovaný v decembri 2010 rampu odstránil. Keďže
žalovaný odstránil rampu až po podaní návrhu, žaloba bola podaná oprávnene, preto pri rozhodovaní o
trovách konania mal postupovať podľa ust. § 146 ods. 2, druhá veta a nie v zmysle § 146 ods. 1 písm.
c/ OSP. Naviac rozhodnutie je v tejto časti nepreskúmateľné, je formálne vypracované s odkazom na §
146 ods. 1 písm. c/ OSP bez akéhokoľvek odôvodnenia prečo takto súd postupoval.

6.Krajskýsúdnazákladepodanéhoodvolaniarozsudkomzodňa06.12.2016,č.k.6Co/184/2015-545a
6Co/185/2015 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti
týkajúcej sa trov konania zrušil. Odvolací súd konštatoval, že viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
sa plne stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie. V ďalšej časti sa zaoberal otázkou naliehavého

právneho záujmu a konštatoval, že aj keď súd prvej inštancie sa touto otázkou nezaoberal, odvolací súd
dospel k záveru, že žalovaná je zapísaná v katastri nehnuteľnosti ako vlastník spornej nehnuteľnosti
a preto má žalobca naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva. Takéto súdne
rozhodnutie môže byť podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností. Poukázal na
to, že súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tom, že žalobca odvodzoval nadobudnutie svojho

vlastníckeho práva od výmeru o vlastníctve pôdy č. XXX/XX zo dňa 04. 12. 1948, ktorým boli pridelené
do vlastníctva Československému štátu nehnuteľnosti patriace bývalej vlastníčke E. Y., rod. E.. Parc. č.
XX - cesta sa v pkn. vložke č. X nikdy nenachádzala, nachádzala sa tu len parc. č. XXX, pod ktorou bol
zapísaný kaštieľ pod por. č. XX. Následne bol vydaný aj výmer o vlastníctve pôdy z 10. 05. 1954 pod č.
IX - XXX/XX-XXXX, na základe ktorého bolo aj zapísané vlastníctvo na Československý štát - Slovenská

akadémia vied, kde sa však už parc. č. XX - cesta nenachádzala. Na základe tohto prídelu mu teda
uvedená parcela pridelená do vlastníctva nebola. V ďalšej časti konštatoval, že žalovaná nadobudla
vlastnícke právo k spornému pozemku podľa § 2 ods. 3 zák. č. 138/1991 Zb., keď je zrejmé, že jej patrilo
právo hospodárenia k uvedenej nehnuteľnosti.

7. Rozsudok odvolacieho súdu bol napadnutý dovolaním zo strany žalobcu, pričom v odôvodnení
dovolania uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
Namietal, že otázku, či uvedená parcela mohla prejsť podľa ust. § 2 zák. č. 138/1991 Zb. do majetku
obce, riešil až odvolací súd, pričom súd prvej inštancie sa k nej vo svojom rozhodnutí nevyjadril a
odvolací súd neumožnil stranám zúčastniť sa pojednávania a odoprel im možnosť vyjadrenia sa k

uvedenej otázke zásadného právneho významu.

8. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že rozhodnutie súdu prvej inštancie a odvolacieho
súdu považuje za vecne a právne správne, nespočívajúce na nesprávnom právnom posúdení, alebo
na porušení procesných práv dovolateľa na spravodlivý proces. Poukázala na to, že nehnuteľnosti

nadobudla zákonným spôsobom v zmysle zák. č. 138/1991 Zb. a neskorší zápis jej vlastníckeho práva
do katastra nehnuteľností mal len deklaratórny a nie konštitutívny charakter.

9. K vyjadreniu sa vyjadril dovolateľ, ktorý uviedol, že zotrváva na svojich dovolacích námietkach.
Uviedol, že pokiaľ odvolací súd zistil, že žalovaná mala nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti

na základe zákona č. 138/1991 Zb., už z tohto zistenia musel mať preukázané, že on (žalobca, resp.
Slovenská republika) mal v minulosti k predmetnému pozemku vlastnícke právo.

10. Žalovaná vo vyjadrení k uvedenému vyjadreniu dovolateľa zotrvala na argumentácii uvedenej vo
svojom vyjadrení k odvolaniu. Žiadala, aby dovolací súd dovolanie žalobcu ako nedôvodné zamietol a

aby jej priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

11. Dovolateľ vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovanej zopakoval všetky námietky a argumentáciu,
ktorú uviedol v dovolaní a vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej k jeho dovolaniu.12. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe takto podaného dovolania zrušil rozsudok Krajského
súdu v Nitre zo 06. 12. 2016, sp. zn. 6Co/184/2015 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V dôvodoch

svojho rozhodnutia konštatoval, že odvolací súd na skutkové tvrdenia právne argumenty žalobcu, hoci
boli pre rozhodnutie o odvolaní podstatné a právne významné, nedal špecifickú odpoveď a jasným,
právne korektným a zrozumiteľným spôsobom sa nevyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi
skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutia vo veci podstatné a právne významné. Poukázal na
to, že bolo potrebné skúmať samotnú vlastnícku genézu tohto pozemku. Ak štát nikdy nenadobudol

vlastnícke právo k predmetnému pozemku, čo odvolací súd konštatoval v bode 17. predposledná
veta odôvodnenia rozhodnutia, potom podotkol, že je nevyhnutné náležite zdôvodniť, od koho a na
základe akého právneho titulu (ak ex lege, tak na základe akého konkrétneho ustanovenia konkrétneho
zákona) sa predmetný pozemok dostal do vlastníctva obce. Rozhodnutie odvolacieho súdu je v tomto
smere vnútorne protirečivé a vo svojej podstate nelogické, pretože ak Slovenská republika nenadobudla
vlastníctvo k predmetnému pozemku, potom logicky nemohlo dôjsť k prechodu vlastníckeho práva k

nej na žalovanú podľa zák. č. 138/1991 Zb. Z hľadiska hospodárnosti konania dovolací súd uviedol,
že by neprichádzala do úvahy aplikácia žalobcom prezentovaných ustanovení zákona č. 287/1994 Z.
z. o ochrane prírody a krajiny z dôvodu jeho účinnosti ex post (teda po nadobudnutí účinnosti zák. č.
138/1991 Zb.). Mal sa tiež s argumentom žalobcu, týkajúcim sa nemožnosti prevodu vlastníckeho práva
v súvislosti so zákonnou výnimkou uvedenou v § 3 písm. a/ zák. č. 138/1991 Zb. riadne vyporiadať. Ďalej

uložil odvolaciemu súdu povinnosť nariadiť vo veci pojednávanie, pretože ide o vec verejného záujmu.
Nesplnenie tejto procesnej povinnosti zo strany odvolacieho súdu možno hodnotiť ako nesprávny
procesnýpostupodvolaciehosúdu,vdôsledkuktoréhoboloznemožnenéuskutočnenieprocesnýchpráv
dovolateľa v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces v zmysle ust. § 420 písm.
f/ CSP. Z uvedených dôvodov preto rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

13. Krajský súd v Nitre ako súd dovolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej
len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote (§
362 CSP) a že spĺňa náležitosti § 365 a nasl. CSP, preskúmal napadnuté rozhodnutie viazaný rozsahom
a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), prejednal odvolanie na odvolacom pojednávaní (§ 385 ods.

1 CSP), doplnil dokazovanie výsluchom strán sporu a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
je potrebné v zmysle ust. § 388 CSP zmeniť.

14. Právny zástupca žalobcu na odvolacom pojednávaní navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť
a určiť vlastnícke právo k uvedenej parcele. Podľa jeho názoru je nelogické, aby žalovaný nadobudol

predmetnú nehnuteľnosť do svojho vlastníctva na základe zák. č. 138/1991 Zb., pretože takto ju mohol
nadobudnúť len zo štátu. Táto nehnuteľnosť, ktorá je predmetom sporu, nemohla prejsť do majetku obce
a to na základe ust. § 3 písm. a/ a d/ zák. č. 138/1991 Zb., pretože sa nachádza v chránenom území,
je to chránená prírodná rezervácia. Majetok patril vždy štátu, išlo o skonfiškovaný majetok, ktorý prešiel
na štát.

15. Právny zástupca žalovaného navrhol rozsudok súdu prvej inštancie na odvolacom pojednávaní ako
vecne správny potvrdiť. Uviedol, že sa nestotožňuje s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí NS SR. Žalobca
doposiaľ nepredložil žiaden listinný doklad, ktorý by preukazoval jeho právny titul v tom, aby mohla
nehnuteľnosť byť určená do jeho vlastníctva. Podľa jeho názoru nie je splnená podmienka uvedená v

§ 3 zák. č. 138/1991 Zb.

16. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tom, že žalobca odvodzoval nadobudnutie svojho
vlastníckeho práva od výmeru vo vlastníctve pôdy č. XXX/XX zo dňa 04. 12. 1948, ktorým boli
pridelené do vlastníctva Československému štátu (povereníctvo školstva vied a umení) nehnuteľnosti

patriace bývalému vlastníkovi E. Y., rod. E. a to nehnuteľnosti zapísané vo vl. č. X, parc. č. XXX - les
o výmere X,XXX ha, parc. č. XXX - les (park) o výmere X,XXXX ha, parc. č. XXX - les (park) o výmere
XXX XXX ha, parc. č. XXX - dom č. XX o výmere X,XXXX ha, parc. č. XXX - kaštieľ č. XX o výmere
X,XXXX ha, parc. č. XX - záhrada o výmere X,XXX ha, parc. č. XX - cesta o výmere XXXX ha. Parc. č.
XX - cesta sa v pkn. vl. č. X nikdy nenachádzala, následne bol vydaný aj výmere o vlastníctve pôdy z 10.

05. 1954 pod č. IX - XXX/XX-XXXX, na základe ktorého bolo aj zapísané vlastníctvo na Československý
štát - Slovenská akadémia vied Bratislava, kde sa však parc. č. XX - cesta nenachádzala. V tom čase
bol pozemok parc. č. XX vedený ako neknihovaný pozemok, pretože nebol v žiadnej pozemnoknižnej
vložke zapísaný. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že neknihované pozemky sú tie, ktorévôbec neboli evidované v pozemkovej knihe, pretože išlo o pozemky, ktoré sa buď nedali hospodársky
využiť (močiare, výmole, strže, pozemky v zátopovom území riek), alebo u ktorých bolo zrejmé, že sú
predmetom socialistického vlastníctva (napr. cesty, ulice, námestia, parky) a ktoré tvorili tzv. verejný

majetok. Tieto pozemky neboli predmetom evidencie v pozemkovej knihe, neboli o nich žiadne údaje v
pozemnoknižnej vložke. V súčasnosti je parc. č. XX rozčlenená na parc. č. XX/X, ktorá je predmetom
sporu a na parc. č. XX/X, ktorá nie je predmetom sporu a táto sa nachádza v intraviláne. Vlastnícke
právo k týmto pozemkom dňom nadobudnutia účinnosti zák. č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach
na usporiadanie vlastníctva k pozemkom, teda dňom 01. 09. 1995 nadobudol buď štát, alebo obec. Teda

pozemky, ktoré v minulosti tvorili verejný majetok (neknihované pozemky) sú vo vlastníctve štátu, ak sa
nachádzajú mimo zastavaného územia obce (extravilán). Ak sa neknihované pozemky ku dňu účinnosti
zák. č. 180/1995 Z. z. nachádzajú v zastavanom území obce (intravilán), prechádzajú ex lege dňom 01.
09. 1995 do vlastníctva obce, na ktorej území sa nachádzajú. Ako už bolo vyššie konštatované, parc.
č. XX sa v pkn. vl. č. X nenachádzala, pretože bola ako neknihovaný verejný majetok. Povereníctvo
pôdohospodárstva a pozemkovej reforme v F. vydalo dňa 08. 04. 1949 opravu vlastníckych výmerov č.

XXX/XX a XXX/XX, kde vo výmere XXX/XX sú vynechané dve parcely a to parc. č. XX a XXX. Týmto
uvedeným výmerom teda bola táto parcela pridelená Československému štátu - Slovenskej akadémie
vied. Na to nasledovalo aj vydanie vyhlášky povereníctvom školstva vied a umení v F. 30. 05. 1951, na
základe ktorej bola vyhlásená prírodná rezervácia zriadená v kat. úz. I. Y., vo vložke č. X tam uvedenej
parcely a v kat. úz. I. U. nad A. vo vložke č. X tiež uvedená aj parc. č. XX. Aj keď teda vo vložke č. X táto

parcela uvedená nebola z dôvodov vyššie uvedených je nesporné, že sa dostala do prírodnej rezervácie
a tvorila jej súčasť. Po doplnení dokazovania zadovážením pkn. vl. č. X z katastrálneho územia U. nad
A. je možné konštatovať, že ani v tejto pkn. vl. č. X sa parc. č. XX nenachádza. Jednalo sa o zemanský
majetok v parcelných číslach tam uvedených, ktoré nadobudol Slovenský štát (Štátny pozemkový úrad)
na nehnuteľnosti pod bodom A I. 1. - 85. právnym titulom prídelovej kúpy (z 21. 09. 1938 č. d. 2741).

Z rozhodnutia správy katastra A. Y. o zamietnutí opravy chýb v katastrálnom operáte č. X. 289/7-21 zo
dňa 25. 02. 2008 sa uvádza, že po prešetrení bolo zistené, že pôvodná parc. č. XX bola evidovaná v
pozemkovej knihe ako neknihovaný majetok a bola zapísaná do LV č. X na podklade pkn. vl. č. X pre
vlastníka SR - MNV U. nad A. v podiele X/X. Parc. č. XX/X sa nachádza mimo zastavaného územia
obce a parc. č. XX/X sa nachádza v zastavanom území obce. Na LV č. 1, na ktorom v minulosti bolo

vlastnícke právo k parc. č. XX zapísané v prospech Československého štátu a neskôr na Slovenskú
republiku, ktorá bola v minulosti v dobe socializmu v správe orgánu štátnej správy Miestneho národného
výboru U. nad A.. Aj z tohto zápisu je zrejmé, že vlastníkom parc. č. XX bol v minulosti Československý
štát a po jeho zániku SR, ktorá bola do LV č. X neskôr na miesto Československého štátu zapísaná.
Teda parc. č. XX bola neknihovaný štátny majetok, ktorý patril predchodcovi žalobcu Československému

štátu, ktorý sa do pozemkových kníh nezapisoval. Z uvedeného teda vyplýva, že žalobca bol vlastníkom
spornej parcely tak, ako svedčí zápis na LV č. X pre kat. úz. U. nad A. a je potrebné sa preto v zmysle
uznesenia Najvyššieho súdu ďalej zaoberať tým, či mohlo na základe zák. č. 138/1991 Zb. dôjsť k
prechodu vlastníctva k pozemku z vlastníctva štátu na obec, ktorý sa nachádza v extraviláne obce v
chránenejkrajinnejoblasti.Odvolacísúdzastávanázor,žeparc.č.XX/X,ktorásanachádzavextraviláne

obce, nemohla prejsť na žalovaného na základe zák. č. 138/1991 Zb. a to z dôvodov ustanovených v § 3
písm. a/ a d/ zák. č. 138/1991 Zb., ktoré ustanovuje, že vlastníctvo obcí sa nestáva majetok, ktorý môže
byť výlučne vo vlastníctve štátu a podľa písm. d/ majetok škôl, školských a iných zariadení v štátnom
vlastníctve, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu právo hospodárenia národným
výborom, a ku ktorým neprešla zriaďovateľská funkcia podľa osobitného predpisu na obec, s výnimkou

nehnuteľností patriacich predškolským zariadeniam, základným školám a školským budovám, ktoré sa
nevyužívajú na vyučovanie (vyučovací proces), alebo činnosť týmto procesom súvisiacu. V konaní bolo
preukázané, že parc. č. XX začala tvoriť súčasť prírodnej rezervácie „arborétum v Y.“ už od roku 1951
na základe vyhlášky povereníctva školstva vied a umení č. XX/XXXX zverejnenej v úradnom vestníku
dňa 07. 06. 1951, pričom v tom čase bola parc. č. XX neknihovaným majetkom Československého

štátu. Z uvedeného potom vyplýva, že táto parcela nemohla prejsť do majetku obce na základe § 2
zák. č. 138/1991 Zb., pretože tomuto bránilo ust. § 3 písm. d/ uvedeného zákona, keď sa vlastníctvom
obcí nestáva majetok iných zariadení v štátnom vlastníctve, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti právo
hospodárenia národným výborom. Z LV č. X nesporne vyplýva, že vlastníkom parcely bol štát a táto
bola v správe MNV a keďže išlo o iné zariadenie v štátnom vlastníctve (§ 3 písm. d/, zák. č. 138/1991

Zb.), táto nehnuteľnosť sa nemohla stať vlastníctvom obce. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil. Záverom len odvolací súd dodáva, že takéto
usporiadanie vzťahov medzi stranami sporu sa javí aj spravodlivé (čl. 2 CSP), keďže je nesporné, že
predmetná nehnuteľnosť tvorí súčasť prírodnej rezervácie zriadenej ešte v r. 1951.17. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd v súlade s ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení
s ust. § 255 ods. 1 CSP a § 453 ods. 3 CSP. Žalobca bol pred súdom prvej inštancie úspešný aj v

časti, v ktorej bolo konanie zastavené uznesením z 13. 03. 2015 č. k. 19C/270/2009-661, keďže k
späťvzatiu žaloby v tejto časti došlo pre správanie žalovaného, ktorý po podaní žaloby rampu, ktorá
bránila vstupu do areálu odstránil. Úspešný bol aj v odvolacom a dovolacom konaní, preto mu vznikol
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá

súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).