Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, October 28, 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/204/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1615208629
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Degmová Pospíšilová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1615208629.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej
a sudcov JUDr. Anny Kašajovej a JUDr. Valérie Kleinovej v právnej veci žalobcov: 1/ R. Š., nar.
XX.XX.XXXX, bytom M. XXXX/X, G., 2/ N. Š., nar. XX.XX.XXXX, zom. XX.XX.XXXX, naposledy bytom
M.XXXX/X,G.,obajazast.advokátomMgr.MarekomHanicom,AKsosídlomMajoránová71,Bratislava,
proti žalovaným: 1/ I. Š., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XXXX/X, G., 2/ M.. V. S. X.., nar. XX.XX.XXXX,

bytom U. XXX/XX, H., obaja zast. advokátkou JUDr. Vierou Huťanovou, AK so sídlom Hlavná 1843/63A,
Stupava, o vydanie nehnuteľnosti na odvolanie žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo
dňa 27. júna 2019 č. k. 5C 1206/2015-373 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným povinnosť vydať žalobkyni 1/
nehnuteľnosť, byt č. X nachádzajúci sa na X. poschodí v bytovom dome, ktorý sa nachádza v kat. úz.
G., pre obec G. vedený na LV č. XXXX, zapísaný katastrálnym odborom Okresného úradu I. v lehote
3 dní od právoplatnosti rozsudku. Konanie v časti o určenie vlastníctva k bytu č. X, na X. nadzemnom
podlaží, M. Č.. X G. v bytovom dome, ktorý sa nachádza v kat. úz. G., vedený na LV č. XXXX, parc. č.
XXX/XX o výmere 503 m2, zastavané plochy nádvoria a parc. č. XXX/XX o výmere 335 m2 zastavané

plochy a nádvoria o celkovej výmere podlahovej plochy 79,49 m2, parc. reg. „X.“, zastavil. V prevyšujúcej
alternatívnej časti žalobu zamietol a žalobkyni 1/priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Uviedol, že žalobcovia sa žalobu zo dňa 4.8.2015 domáhali voči žalovaným určenia vlastníckeho
práva vydržaním k trojizbovému bytu č. X na X. poschodí bytového domu na M. O. Č.. X D. G., ktorý
je zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX vedeným Okresným úradom I., okres I., obec G., katastrálne

územie G.. Žalobu odôvodnili tým, že kúpnou zmluvou a zmluvou o zriadení vecného bremena zo
dňa 19.05.2005 uzatvorenou so žalovaným 1/ previedli vlastnícke právo k nehnuteľnosti na svojho G.,
žalovaného 1/, pričom tento prevod mal byť len dočasný a mal slúžiť tomu, aby bol žalovanému 1/
poskytnutý úver na výstavbu rodinného domu a následne po ukončení výstavby rodinného domu malo
byť záložné právo prevedené na rodinný dom a byt mal byť vrátený do vlastníctva žalobcov. Tvrdili, že
žalovanýsapriuzatváraníkúpnejzmluvyústnezaviazal,žepoposkytnutíúveruazačatívýstavbysvojho

rodinného domu zariadi všetky záležitosti spojené s vrátením nehnuteľnosti (prevode vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti späť na žalobcov). Žalobcovia sa na tieto vyhlásenia žalovaného 1/ spoliehali aj s
ohľadom na blízky príbuzenský vzťah (M. Z. G.). Dňa 31.03.2006 sa vzdali vecného bremena - práva
doživotného užívania nehnuteľnosti (bytu), nakoľko banka odmietla poskytnúť žalovanému 1/ úver v
prípade, ak na nehnuteľnosti, ktorá má byť predmetom záložného práva, viazne vecné bremeno. Po
dokončení rodinného domu ani po opakovaných výzvach žalobcov žalovaný 1/ nesúhlasil so spätným

prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na žalobcov a dňa 12.03.2014 previedol vlastnícke právo
k nehnuteľnosti na svoju I., žalovanú 2/. Žalobcovia mali za to, že kúpna zmluva a zmluva o zriadenívecného bremena zo dňa 19.05.2005 síce spĺňala všetky podstatné náležitosti v zmysle ustanovení
občianskeho zákonníka, ale kúpna cena za predmetnú nehnuteľnosť ani nebola adekvátna trhovej cene
nehnuteľnosti v čase uzavretia zmluvy, nakoľko reálna trhová cena viac ako stonásobne prevyšovala

dohodnutú kúpnu cenu. Tvrdili, že skutočný prejav vôle zmluvných strán nemohol byť odplatný trvalý
prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti z vlastníctva žalobcov do vlastníctva žalovaného 1/ a mali
za to, že zmluvu je nutné posudzovať z hľadiska skutočností, ktoré viedli k jej uzavretiu a najmä na
skutočný prejav vôle účastníkov zmluvného vzťahu. Podľa žalobcov sa v danom prípade jedná o prípad
simulácie, respektíve disimulácie právneho úkonu.

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust.§ 34, § 35 ods. 2, § 37 ods. 1, § 39, § 39a, § 40
ods. 1, § 40a, § 126 ods. 1, § 132 ods. 1, 2, § 588 Občianskeho zákona, § 70 ods. 2 zák. č. 162/1995
Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych práv a iných práv k nehnuteľnostiam, § 2 ods. 2
CSP, článku 20 ods. 1 Ústavy SR.

4. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie citoval rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, konkrétne
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.3.2011 sp. zn. 3Cdo 144/2010 str. 3,
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.3.2011 sp. zn. 3Cdo 144/2010 str. 4,
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.3.2011 sp. zn. 3Cdo 144/2010 str. 8,
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.3.2011 sp. zn. 3Cdo 144/2010 str. 11,

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.3.2011 sp. zn. 3Cdo 144/2010 str. 12,
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.7.2016 str. 8 a 9, uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5MCdo 11/2009 z 19. októbra 2010. S poukázaním na uvedenú
judikatúru dospel k záveru, že žaloba žalobkyne je v časti, v ktorej sa domáha ochrany svojich
vlastníckych práv dôvodná. V prvom rade sa zaoberal otázkou platnosti kúpnej zmluvy, ktorou mal

žalovaný 1/ nadobudnúť nehnuteľnosť - byt, ktorú riešil ako otázku predbežnú, nakoľko o tejto otázke
už skôr nebolo právoplatne rozhodnuté v konaní vedenom medzi tými istými stranami. Pri posúdení
otázky, kto je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, konštatoval, že sa súd môže aj odchýliť od stavu
zapísaného v katastri nehnuteľností. Poukázal na ust. § 70 zák. č. 162/1995 Z.z. v zmysle ktorého
sú údaje katastra (medzi ktoré patria aj údaje o právach k nehnuteľnostiam vrátane identifikačných

údajov o vlastníkoch nehnuteľností) hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak. Uviedol, že
citované zákonné ustanovenie vyjadruje právnu domnienku, ktorá pripúšťa dôkaz opaku. Súd ju má
za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyjde najavo opak. Konštatoval, že v občianskom súdnom konaní
môže súd riešiť prejudiciálnu otázku (§ 192 CSP) a je oprávnený riešiť prejudiciálne otázku vlastníckeho
práva k nehnuteľnej veci. Poukázal na to, že nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti

vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch právnych skutočností. Prvou je uzavretie platnej zmluvy o
prevode nehnuteľnosti (titulus acquirendi) a druhou je individuálny správny akt - rozhodnutie príslušného
okresného úradu o povolení vkladu (modus acquirendi). Pre platné nadobudnutie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti je nutné, aby boli splnené obe právne skutočnosti, pričom ak bol príslušným orgánom
povolený vklad vlastníckeho práva na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k

platnému prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Mal za to, že v posudzovanej veci sa jedná
o takýto spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti žalovaným 1/ a následne žalovanou
2/, keď titul prevodu vlastníckeho práva na žalovaného 1/ (kúpna zmluva zo dňa 19.05.2005, ktorej
vklad bol povolený katastrálnym úradom v Bratislave, správou katastra I. pod č. D.-XXXX/XX) nie je
platným nadobúdacím titulom. Mal za preukázané, že žalobcovia spornú zmluvu síce podpísali, avšak

ich úmysel nebol previesť svoje vlastnícke právo na žalovaného 1/ kúpnou zmluvou, ale chceli pomôcť
žalovanému 1/ so zabezpečením financovania inej jeho nehnuteľnosti. Podľa súdu prvej inštancie pri
uzatváraní kúpnej zmluvy zo dňa 19.05.2005 išlo o nedostatok prejavu vôle na strane žalobcov a aj na
strane žalovaného 1/. Stotožnil sa s tvrdením žalobkyne 1/, že jej zámerom a zámerom jej I. nebol prevod
ich bytu ale pomoc G. - žalovanému 1/ čo sa realizovalo spôsobom formálne uzatvorenej kúpnej zmluvy,

ktorá z jej strany a zo strany manžela bola myslená ako „dočasná“. Poukázal aj na tvrdenie žalobkyne, že
nikdy nebola zaplatená ani kúpna cena, ktorá sa taktiež v zmluve uviedla iba formálne, keďže skutočná
cena bytu bola rádovo mnohokrát vyššia, no aj v zmluve uvedená cena nebola nikdy zaplatená.

5. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že právny úkon je absolútne neplatným, na základe ktorého

sa nemohol žalovaný 1/ a neskôr žalovaná 2/ stať platnými vlastníkmi nehnuteľnosti. Vzhľadom na
takto zistený skutkový stav mal za to, že žalobkyňa 1/ je naďalej vlastníčkou nehnuteľnosti, ktorej
vydania sa domáha. Konštatoval, že nakoľko nedošlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva žalovaného
1/ k nehnuteľnosti na základe platného právneho stavu, následne nemohlo dôjsť ani k nadobudnutiuvlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti ani žalovanej 2/ preto dospel k záveru, že žalobkyňa 1/
ako výlučná vlastníčka nehnuteľnosti je jediným nositeľom oprávnení vyplývajúcich z § 126 Obč. zák.
a má právo na ochranu proti tomu, kto do jej vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje a kto jej vec

neprávom drží. Žalobe v časti o vydanie nehnuteľnosti, ktorá v súčasnosti podľa evidencie nehnuteľností
nie je v jej vlastníctve vyhovel. Konanie v časti určenia vlastníctva k spornej nehnuteľnosti zastavil,
nakoľko v tejto časti zobrali žalobcovia svoju žalobu späť. V časti petitu, ktorou žalobcovia žiadali vysloviť
absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy žalobu zamietol s tým, že takéto právo nie je možné priznať podľa
§ 137 písm. c) CSP, nakoľko sa vysporiadal s otázkou vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti.

6. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods.1 CSP s tým, že pri rozhodovaní posudzoval úspech vo
veci. Žalobkyňa bola podľa súdu prvej inštancie v konaní plne úspešná a vznikol jej nárok na priznanie
náhrady trov konania, ktorý jej priznal v rozsahu 100%.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali žalovaní 1/, 2/ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne

v zákonnej lehote odvolanie a žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil
tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100%.

8. Namietali, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie trpí nedostatkom zákonom danými

náležitosťami rozsudku, je nedostatočne odôvodnený, nie je možné z neho zistiť, aké dôkazy súd prvej
inštancie vykonal, čo z nich zistil, ako dôkazy vyhodnotil , aký skutkový stav z vykonaného dokazovania
ustálil, ktoré zistené skutočnosti považoval za podstatné pre rozhodnutie vo veci, a ako aplikoval ním
uvedené zákonné ustanovenia. Žalovaní považujú rozsudok súdu prvej inštancie za nepreskúmateľný.

9. Namietali nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie v tom, že žalobcovia z vlastnej vôle prišli v
roku 2005 za žalovaným 1/ s ponukou na predaj bytu za nimi navrhnutú cenu, nakoľko sa v rodine takto
dohodli na vysporiadaní rodinného majetku. Žalobcovia svojmu C. G. I. dali peniaze za všetky ostatné
nehnuteľnosti, ktoré začali predávať v roku 2003, čo bolo podľa žalovaných preukázané predloženými
dôkazmi. Tvrdili, že žalobcovia pri uzatváraní kúpnej zmluvy v roku 2005 vedeli, o aký právny úkon ide

a aké sú jeho právne dôsledky. Konštatovali, že kúpna zmluva obsahuje všetky základné náležitosti
platného právneho úkonu. Kúpna cena bola dohodnutá s ohľadom na skutočnosť, že žalobcovia budú
predmetný byt až do svojej smrti užívať a s kúpnou zmluvou sa zriadilo pre žalobcov vecné bremeno na
doživotné užívanie bytu. Uviedli, že vecné bremeno navrhli sami žalobcovia v roku 2006 zrušiť z dôvodu
vyriešenia bytovej otázky tak, že sa nasťahujú do rodinného domu, ktorý mal v G. na B. vybudovať ich G.

I.. Uviedli, že tvrdenie žalobkyne 1/ a svedkov o „požičaní bytu“ za účelom získania hypotekárneho úveru
nastavburodinnéhodomusanezakladánapravde.Poukázalinato,žežalovaný1/vtomčasevlastnilH.
D. G., S. F. Z. S. K., ktoré mohol založiť za účelom získania hypotéky a žalobcovia nemuseli žalovanému
predávať byt za týmto účelom. Tvrdili, že žalovaný 1/ nikdy nepožiadal stavebný úrad o stavbu rodinného
domu a nie je vlastníkom žiadneho rodinného domu a až v roku 2006 požiadal o „americkú hypotéku“

na financovanie 5-ročného externého štúdia na súkromnej vysokej škole v rokoch 2005-10, na splatenie
iného, predtým poskytnutého úveru, na pôžičku H. I. Š. a na zateplenie bytového domu, čo bolo podľa
žalovaných dostatočne preukázané doloženým dôkazovým materiálom. Konštatovali, že žalovaný 1/
sa do bytu kúpeného od M. presťahoval až v septembri 2006, kedy už žalobcovia mali zrušené vecné
bremeno.

10. Namietali, že súd prvej inštancie vydal rozhodnutie aj napriek tomu, že neboli splnené procesné
podmienky podľa § 161 ods. 1, 2, 3 CSP. Poukázali na skutočnosť, že počas konania zomrel žalobca
2/, ale súd prvej inštancie na nedostatok tejto procesnej podmienky neprihliadal ani neurobil vhodné
opatrenia na jej odstránenie. Poukázali na § 63 ods. 1, 2 CSP, v zmysle ktorého ak strana zomrie

počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončí, súd posúdi podľa povahy sporu, či má
konanie zastaviť, alebo či v ňom môže pokračovať. Tiež aj na § 61 CSP, v zmysle ktorého procesnú
subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti, inak ten, komu ju zákon priznáva.
Konštatovali, že z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že predpokladom procesnej subjektivity
je hmotnoprávna subjektivita, t.j. spôsobilosť mať práva a povinnosti podľa hmotného práva, ktorá zaniká

smrťou fyzickej osoby. Procesná subjektivita predstavuje procesnú podmienku sporovej strany, na ktorú
musísúdprihliadaťzúradnejpovinnostipočasceléhokonania.Vytýkalisúduprvejinštancie,ženevyzval
dedičov žalobcu 2/, či majú záujem vstúpiť do majetkových práv ich právneho predchodcu. Namietali,
že súd prvej inštancie v konaní pokračoval aj napriek tomu, že sa s touto otázkou nevysporiadala vyniesol rozsudok. Podľa žalovaných nakoľko sa jedná o majetkový spor, mal súd prvej inštancie
konanie zastaviť alebo pokračovať v konaní s právnymi nástupcami žalobcu 2/ po právoplatnom
skončení konania o dedičstve. Namietali, že súd prvej inštancie sa s predloženými dôkazmi žalovaných,

ani s ich tvrdeniami nevysporiadal a navzájom si odporujúce dôkazy nevyhodnotil ani neodôvodnil.
Nevysvetlil, prečo niektoré dôkazy zobral do úvahy a inými sa nezaoberal. Konštatovali, že mal dôkazy
vyhodnotiť jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti a zdôrazniť, ktoré dôkazy zobral pri rozhodovaní veci
do úvahy a z akých dôvodov, prípadne prečo na niektoré z dôkazov neprihliadal. Namietali, že sa súd
prvej inštancie riadne a zrozumiteľne nevysporiadal s argumentáciou žalovaných, nevypočul žalobcu

2/, aj keď sa toho žalovaní viackrát dožadovali. Uviedli, že súd prvej inštancie rozsudok založil na
jednostranných tvrdeniach žalobkyne 1/ a výpovediach svedkov, ktoré uviedol vo svojom odôvodnení.
Rozsudok vypracoval spôsobom nezodpovedajúcim zákonom predpísanej forme a jeho odôvodnenie
nemá náležitosti riadneho odôvodnenia a rozsudok nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.

11. Žalobcovia sa k odvolaniu žalovaných nevyjadrili.

12. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec bez nariadenia pojednávania podľa § 378
ods. 1, § 379 a § 380 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných je dôvodné, napadnutý rozsudok
je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

13. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované (§ 470 ods. 2 prvá veta CSP).

14. Žalovaní v odvolaní namietali, že súdu prvej inštancie vydal rozhodnutie aj napriek tomu, že neboli
splnené procesné podmienky, trpí nedostatkom riadneho a presvedčivého odôvodnenia. a že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

15. Podľa § 61 CSP procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti, inak ten,

komu ju zákon priznáva.
Podľa § 63 ods. 1, 2 CSP, ak strana zomrie počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončí,
súd posúdi podľa povahy sporu, či má konanie zastaviť, alebo či v ňom môže pokračovať. V konaní súd
pokračuje najmä vtedy, ak ide o majetkový spor. Súd rozhodne, že v konaní pokračuje s dedičmi strany ,
prípadne s tými, na ktorých podľa výsledku dedičského konania prešlo právo alebo povinnosť, o ktorú

v konaní ide, a to len čo sa skončí konanie o dedičstve.

16. Na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže súd konať vo veci a rozhodnúť, prihliada súd
kedykoľvek počas konania. Procesná subjektivita sa odvíja od spôsobilosti mať práva a povinnosti.
Inak ju má len ten, komu ju zákon výslovne priznáva. Pri fyzických osobách spôsobilosť mať práva

a povinnosti vzniká narodením a zaniká smrťou (§ 7 OZ). Ustanovenie § 63 CSP upravuje prípady,
keď k strate procesnej subjektivity fyzickej osoby, teda k jej smrti došlo počas konania, t.j. v období
od doručenia žaloby do právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Ustanovenie § 62 CSP
ukladá súdu povinnosť skúmať procesnú subjektivitu kedykoľvek počas konania. V posudzovanej veci
odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie odročil pojednávanie zo dňa 25.04.2019 za účelom vyhlásenia

rozsudku na termín 23.05.2019. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 13.05.2019 oznámila
právna zástupkyňa žalovaných súdu prvej inštancie skutočnosť, že žalobca 2/ zomrel dňa XX.XX.XXXX.
Zároveň s uvedeným podaním založila do súdneho spisu aj kópiu úmrtného listu žalobcu 2/ N. Š..
Dňa 20.05.2019 súd prvej inštancie zrušil termín vyhlásenia rozsudku 23.05.2019 a oznámil sporovým
stranám nový termín vyhlásenia rozsudku dňa 27.06.2019 o 13.00 hod. Dňa 27.06.2019 za účasti

žalovaných a právnych zástupcov sporových strán bol vyhlásený rozsudok. Napriek vedomosti o úmrtí
žalobcu 2/ súd prvej inštancie otázku procesnoprávneho nástupníctva (sukcesii), teda zmenu doterajšej
sporovej strany z pôvodného žalobcu, na základe univerzálnej sukcesie neriešil. Nakoľko došlo k úmrtiu
žalobcu 2/ pred vyhlásením rozsudku súdom prvej inštancie, teda žalobca 2/ zomrel počas konania
skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo, mal súd prvej inštancie ďalej postupovať striktne v zmysle

ustanovenia § 63 CSP, a najmä s ohľadom na odsek 2 citovaného ustanovenia, pokračovať ďalej v
konaní s dedičom pôvodného žalobcu, keďže v napadnutom konaní ide o majetkový spor. V tomto
kontexte je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie mal pokračovať v konaní bezodkladne najneskôr po
skončení konania o dedičstve. Je povinnosťou súdu stanoviť si okruh subjektov, s ktorými v sporovomkonaní koná, keďže procesná subjektivita predstavuje procesnú podmienku, na ktorú súd musí počas
celého priebehu konania prihliadať z úradnej moci. Hoci samotná skutočnosť, že pôvodný žalobca
2/ v priebehu napadnutého konania zomrel pred vyhlásením rozsudku, môže spôsobiť objektívne

spomalenie procesu rozhodovania pred súdom prvej inštancie, nezbavuje ho však zodpovednosti za
aktuálny stav konania ktoré je postihnuté vadou, nesplnenia procesných podmienok.

17. Odvolacou námietkou žalovaných tiež bolo, že rozsudok súdu prvej inštancie je nedostatočne
odôvodnenýatrpínedostatkomriadnehoapresvedčivéhoodôvodneniarozhodnutiaavosvojejpodstate

aj samotnou nepreskúmateľnosťou. Zákon (§ 220 CSP) venuje zvýšenú pozornosť odôvodneniu
súdneho rozhodnutia, normovaním obsahových náležitostí. Ide o návod, čo má odôvodnenie rozsudku
obsahovať, keďže má význam z hľadiska prostriedku kontroly správnosti rozhodnutia, a to zo strany
sporových strán, ako aj vyššieho súdu, ktorý ho bude preskúmavať, ale aj zo strany verejnosti.
Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad sp. zn. I. ÚS 265/05) pokiaľ súd
dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi

skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie súdu považovať za arbitrárne,
teda za rozporné s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o
ľudských právach. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo strany na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a

obranou proti takémuto uplatneniu (napríklad sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04).
Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam (sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04). Podľa judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva (napríklad Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-
A) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a

vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku
súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje § 220 CSP. Súd dbá na to,
aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ústavne konformným výkladom ustanovenia § 220
CSP pritom treba dospieť k záveru, že s požiadavkami v ňom uvedenými je v rozpore aj úplný, či
čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je

odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré
sa vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práva na tento argument (rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskejrepublikysp.zn.II.ÚS410/03)..Súd,ktorýsavysporiadávasargumentácioustranykonania,
nemôže ju odmietnuť len pre nesprávnosť, ale musí uviesť, v čom táto nesprávnosť konkrétne spočíva.

Základom pre rozhodnutie súdu sú právne normy, ktoré sú na konkrétny prípad aplikovateľné a s ktorými
sa súd musí vyrovnať.

18.Obsahomprávanasúdnuochranujetiežprávostranysporu,akoajinéhozainteresovanéhosubjektu
na rozhodnutie, ktorého dôvody sú zjavné a zreteľné, pretože práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou

toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny (II. ÚS 383/06, I. ÚS 117/07). Pokiaľ je však právo
na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako jedno z čiastkových práv tvoriacich obsah práva na
spravodlivý súdny proces v dôsledku vydania arbitrárneho rozhodnutia bez relevantného odôvodnenia
porušené, je nepochybné, že nedochádza k skutočnej realizácii práva na súdnu ochranu a ku garancii
základnej právnej istoty, ale k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Odvolací súd konštatuje,

že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a procesný postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, sú
postihnuté aj touto vadou (porušením práva na spravodlivý súdny proces).

19. V nadväznosti na uvedené bude úlohou súdu prvej inštancie vysporiadať sa v prvom rade s otázku
procesného nástupníctva v dôsledku úmrtia žalobcu 2/ počas konania, teda zmenou doterajšej sporovej

strany z pôvodného žalobcu, a to na základe univerzálnej sukcesie. Zistiť okruh dedičov po žalobcovi 2/,
vyzvaťichčimajúzáujemvstúpiťdomajetkovýchprávichprávnehopredchodcuauznesenímrozhodnúť
o pokračovaní s dedičmi prípadne s tými, na ktorých prešlo právo alebo povinnosť. Po vyriešení otázka
procesného nástupníctva vo veci opätovne rozhodnúť a svoje závery náležite a presvedčivo odôvodniť.

20. Všetky vyššie uvedené nedostatky odvolací súd nemôže nahrádzať, pretože podstatou odvolacieho
konania je zabrániť prekvapivým rozhodnutiam bez možnosti podania riadneho opravného prostriedku,
v rámci ktorého by strana sporu nemala zachovanú plnú možnosť obrany proti argumentom sudu
prvej inštancie a došlo by tak k porušeniu zásady dvojinštančnosti súdneho konania. Uvedený postup,v rámci ktorého by odvolací súd nahrádzal chýbajúce argumenty o základných právnych otázkach
preskúmavanej veci, by znamenal nezabezpečenie riadneho prístupu k spravodlivému procesu po
podaní odvolania.

21. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa §
389 ods. 1 písm. a), b) CSP z dôvodu, že neboli splnené procesné podmienky a že súd prvej inštancie
nesprávnym procesným postupom resp. nedostatočným odôvodnením napadnutého rozhodnutia v
tomto smere odňal stranám sporu právo na spravodlivý proces vzhľadom na ich nemožnosť náležité

sa brániť proti vysloveným argumentom, pričom v rámci zásady zachovania dvojinštančnosti súdneho
konania tieto nedostatky nemožno napraviť súdom odvolacím.

22. Podľa § 391 ods. 1 CSP odvolací súd vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, v rámci ktorého bude jeho úlohou posúdiť procesné nástupníctvo žalobcu 2/ a po vyriešení
tejto otázky vyhodnotiť vykonané dokazovanie, t. j. uviesť, ktoré skutkové okolnosti má na základe

vykonaného dokazovania preukázané a ktoré nie, výsledky vykonaného dokazovania právne posúdiť,
t.j. zistené skutkové okolnosti subsumovať pod konkrétne právne normy, ktoré sa na daný právny
problém vzťahujú, uviesť konkrétny spôsob svojej aplikácie uvedených právnych noriem a ich výklad,
rovnako aj uviesť úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní veci riadil. Výsledky vykonaného dokazovania
a ich vyhodnotenie bude potrebné uviesť v odôvodnení nového rozhodnutia tak, aby odôvodnenie

zodpovedalo zákonným požiadavkám na náležitosti súdneho rozhodnutia a aby bolo stranám sporu
zabezpečené právo na spravodlivý proces vo všetkých štádiách súdneho konania. Nové rozhodnutie vo
veci musí byť presvedčivé a preskúmateľné v záujme zachovania dvojinštančnosti súdneho konania.

23. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 396 ods. 3 CSP) v novom

rozhodnutí vo veci.

24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už

prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je

prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok

odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom

fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo

odborovouorganizáciouaakichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekoná,mávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).