Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 14. február 2022

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12Co/53/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4415200204
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 02. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Pátrovičová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2022:4415200204.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a sudkýň JUDr.

Sone Zmekovej a JUDr. Denisy Šaligovej v spore žalobcu: L. W., J..P.., so sídlom U. X/J., Q., IČO: XX
XXX XXX, zastúpeného Mgr. Martinom Babčaníkom, advokátom so sídlom Prievozská 2/A, Bratislava,
IČO: 42 126 487, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti
SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu škody v sume 13.368,73
eura, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. 6C/4/2015-298 zo dňa
13.02.2020 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania p

o t v r d z u j e .

Žalobcovi voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nové Zámky (súd prvej inštancie) napadnutým rozsudkom č. k. 6C/4/2015-298 zo dňa
13.02.2020 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody v sume 13.309,75 eura a
úroky z omeškania vo výške 2,05 % ročne zo sumy 13.309,75 eura od 05.08.2014 do zaplatenia a to
do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Súd žalobu o zaplatenie sumy 58,98 eura a o
zaplatenie ušlého zisku vo výške 2,05% ročne zo sumy 58,98 eura zamietol a o trovách konania rozhodol

tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu a to v lehote 30
dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Svoje rozhodnutie súd odôvodnil s odkazom na
ustanovenia § 1 ods. 2, § 18 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, § 488, § 489, § 415 Občianskeho zákonníka, § 4 ods.
1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej
ako „zákon o zodpovednosti za škodu“), § 2 ods. 1, § 5 ods. 1, 2, § 33 ods. 1, § 46 ods. 3, § 67 ods. 1, §
89 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení

ďalšíchzákonovvzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„Exekučnýporiadok“),§73,§135ods.1zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej ako „CSP“), účinného od 01.07.2016.

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 07.01.2015
domáhal zaplatenia náhrady škody v sume 10.280,55 eura a ušlého zisku, ktorý predstavoval úroky
z omeškania vo výške 2,05 % ročne zo sumy 10.280,55 eura od 05.08.2014 do zaplatenia. Žalobca
žalobu odôvodnil tým, že v exekučnom konaní pôvodne vedenom u súdneho exekútora T.. V. F. so

sídlom M. S., ktorá bola neskôr vedená u súdneho exekútora T.. T. B., so sídlom Y., bol oprávneným proti
povinným T. U. a T. U., pričom súdny exekútor T.. V. F. túto exekúciu vykonával zrážkami z dôchodku
uvedených povinných a od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX z dôchodku povinného 1/ bolo zrazených
a odvedených 1.247,29 eura a v období od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX z dôchodku povinnej 2/bolo zrazených a odvedených 8.731,10 eura, a teda obom povinným v rámci uvedenej exekúcie bolo
zrazených a odvedených 9.978,39 eura, pričom od XX.XX.XXXX, t.j. odo dňa postúpenia pohľadávky
do XX.XX.XXXX bolo celkom zrazených a odvedených 5.224,31 eura. Okrem uvedených súm súdny

exekútor T.. F. prijal dňa XX.XX.XXXX peňažné plnenie priamo od povinnej 2/ v sume 8.706 eur, z toho
sumu 2.700 eur na úhradu trov exekúcie a sumu 6.006 eur na úhradu časti pohľadávky. V období od
XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX súdny exekútor T.. F. prijal sumu 18.684,39 eura, pričom súdny exekútor
po XX.XX.XXXX uhradil žalobcovi 863,70 eura. Ďalej žalobca v žalobe uviedol, že mu dňa XX.XX.XXXX
bolo doručené oznámenie Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa XX.XX.XXXX s tým, že súdnemu

exekútorovi T.. V. F. boli dňa XX.XX.XXXX uložené disciplinárne opatrenie - zbavenie výkonu funkcie -
a jeho zástupkyňou sa stala T.. U. U., súdna exekútorka so sídlom v C.. Uvedené exekučné konanie v
súčasnosti prebieha u súdneho exekútora T.. T. B., ktorý žalobcovi listom zo dňa XX.XX.XXXX oznámil,
že disponuje vymoženými finančnými prostriedkami od N. do J. XXXX v sume 436,80 eura, ktoré boli
následne poukázané oprávnenému. Pôvodný súdny exekútor T.. F. neodovzdal exekútorke T.. U. ako
ustanovenému náhradníkovi finančné prostriedky vymožené v predmetnom exekučnom konaní a tieto

zrejme v priebehu exekúcie spreneveril, a čím sa dopustil nesprávneho úradného postupu.

3. Podľa žalobcu bolo nepochybné, že v čase po účinnosti postúpenia exekučne vymáhané pohľadávky
súdny exekútor T.. F. od povinných vymohol celkom sumu 13.930,31 eura a pri zohľadnení nároku
súdneho exekútora na odmenu vo výške 20 % z vymoženej časti pohľadávky mal súdny exekútor

poukázať oprávnenému na uspokojenie vymáhanej pohľadávky 11.144,25 eura, pričom poukázal len
863,70 eura. Žalobca ďalej v žalobe uviedol, že v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. písomne
požiadal dňa XX.XX.XXXX Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán konajúci v mene štátu o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom exekútora T.. V.
F. v exekučnom konaní V avšak to odpovedalo listom zo dňa XX.XX.XXXX tak, že žiadosť bola

predbežne prerokovaná, ale nebolo jej vyhovené pre nesplnenie predpokladov na vznik nároku na
náhradu škody. Žalobca v žalobe požadoval aj ušlý zisk, t.j. úrokové príslušenstvo, ktoré mohol získať
uložením finančných prostriedkov v banke, ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu zo strany
súdneho exekútora, pričom vychádzajúc z priemerných úrokových sadzieb vkladov v bankách za mesiac
júl XXXX zverejnených Národnou bankou Slovenska mohol žalobca pri uložení finančných prostriedkov

na dobu od 1 - 2 rokov v banke získať úrok 2,05 % ročne. Preto žalobca žiadal aj uvedený úrok vo výške
2,05 % ročne, a to dňom nasledujúcim po doručení oznámenia Ministerstva spravodlivosti SR.

4. K žalobe sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 25.02.2015, v ktorom uviedol, že ak oprávnený
ako účastník exekučného konania nie je uspokojený, má oprávnený právo na ujmu na jeho majetku,

avšak až po skončení exekučného konania, kedy je možné konštatovať vznik ujmy ako aj zisťovať
príčiny jej vzniku. Poukázal na to, že predmetné exekučné konanie, ktoré je v súčasnosti vedené
u súdneho exekútora T.. B., nie je ukončené. Žalovaný uviedol, že žalobcovi doposiaľ nevznikla
škoda nielen z dôvodu, že exekučné konanie nebolo doposiaľ ukončené, ale aj preto, že žalobca sa
môže vymáhať bezdôvodného obohatenia od uvedeného súdneho exekútora, keďže tento mal vymôcť

finančné prostriedky od povinných, ale v plnom rozsahu ich žalobcovi nepoukázal a nenechal ich ani
na exekútorskom účte, a teda ak existuje možnosť domáhania sa vydania bezdôvodného obohatenia u
odvolaného exekútora, nie je možné konštatovať vznik škody na strane žalobcu. Z uvedených dôvodov
preto žiadal žalobu ako nedôvodnú a predčasne podanú v plnom rozsahu zamietnuť. Zároveň navrhol
pripustiť do konania vstup vedľajšieho účastníka, a to T.. V. F. podľa § 93 ods. 1 OSP.

5. Žalobca podaním zo dňa 20.2.2017 podal návrh na zmenu žaloby, ktorým žiadal pripustiť zmenu
žaloby tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 13.368,73 eura a úroky vo výške 2,05 % ročne
zo sumy 13.368,73 eura od XX.XX.XXXX do zaplatenia. Tento návrh zdôvodnil tým, že podľa listu
Sociálnej poisťovne zo dňa XX.XX.XXXX v časovom období J. XXXX - P. XXXX boli z dôchodku T. U.

vykonané zrážky v sume 3.860,23 eura, ktoré boli poukázané na účet exekútora T.. F. a z ktorých je podľa
vyhlášky č. 288/1995 Z.z. potrebné odpočítať nárok na odmenu exekútora vo výške 20 % z vymoženej
sumy, a teda po odpočítaní odmeny v sume 772,05 eura mal žalobca byť uspokojený sumou 3.088,18
eura; táto suma mala byť poukázaná žalobcovi ako oprávnenému, čo sa v danom prípade nestalo. Suma
13.368,73 eura predstavuje sumu uplatnenú žalobou 10.280,55 eura a sumu 3.088,18 eura. Zároveň

úrok z omeškania požaduje od XX.XX.XXXX, a nie ako uviedol pôvodne v žalobe od XX.XX.XXXX.6. Na pojednávaní dňa 10.03.2017 súd pripustil zmenu žaloby nasledovne: „Žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi 13.368,73 eura a s úrokmi vo výške 2,05 % ročne zo sumy 13.368,73 eura od 14.09.2014 do
zaplatenia do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.“

7. Súd prvej inštancie na základe vyššie uvedených skutočností, na základe dokladov založených v
spise a z obsahu spisu bývalého súdneho exekútora T.. V. F. č. EX XXX/XX mal súd preukázané, že
žaloba je v plnom rozsahu dôvodná. Proti povinným 1/ T. U. a 2/ T. U. bola vedená exekúcia o zaplatenie
283.798,70 Sk s príslušenstvom v sume 11.348 Sk a 28% ročného úroku z omeškania od 16.06.1992

zo sumy 283.798,70 Sk v prospech oprávneného P. P., J..P.., Q.. V priebehu exekučného konania táto
pohľadávka bola postúpená podľa § 524 Občianskeho zákonníka na P. B., J..P.., Q., a následne bola
postúpená na základe zmluvy o postúpení pohľadávok na žalobcu. Súd mal teda aktívnu legitimáciu
žalobcu v spore preukázanú.

8. Z vyjadrenia Sociálnej poisťovne zo dňa XX.XX.XXXX mal súd preukázané, že T.. V. F. vykonával

v danom prípade exekúciu zrážkami z dôchodku povinných 1/ a 2/, pričom od XX.XX.XXXX do
XX.XX.XXXX tento súdny exekútor prijal na uspokojenie pohľadávky oprávneného v rámci uvedenej
exekúcie celkom 18.684,39 eura, z toho v období do XX.XX.XXXX, t.j. dňa postúpenia pohľadávky na
žalobcu do XX.XX.XXXX prijal sumu 13.930,31 eura a žalobcovi bola uhradená zo strany súdneho
exekútora len suma 863,70 eura. Súd mal za preukázané, že bývalý súdny exekútor T.. F. od povinných

vymohol od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX celkom sumu 13.930,31 eura, z ktorej mal po odrátaní
odmeny vo výške 20 % uhradiť sumu 11.144,25 eura žalobcovi, no uhradil len 863,70 eura, a preto
sa žalobca oprávnene domáhal úhrady rozdielu, t.j. sumy 10.280,55 eura zodpovedajúcej vymoženej
sume, ktorú mal súdny exekútor uhradiť žalobcovi ako oprávnenému.

9. Z vyjadrenia Sociálnej poisťovne zo dňa 31.10.2016 mal súd preukázané, že v období od J. XXXX
do P. XXXX boli z dôchodku povinnej T. U. vykonané zrážky v celkovej sume 3.860,23 eura a tieto
boli poukázané na účet exekútora T.. F. a po odpočítaní odmeny súdneho exekútora v sume 772,05
eura, ktorá predstavuje odmenu vo výške 20 % z vymoženej sumy, mal súdny exekútor žalobcovi ako
oprávnenému poukázať rozdiel v sume 3.088,18 eura, čo sa však nestalo, a preto žalobca podaním zo

dňa 20.2.2017 požiadal o zmenu žaloby podľa § 139 CSP a žiadal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť
mu sumu 13.368,73 eura a ušlý zisk, ktorý predstavoval úroky vo výške 2,05 % ročne zo sumy 13.368,73
eura od XX.XX.XXXX do zaplatenia. Súd vzhľadom na uvedené uznesením na pojednávaní dňa
10.03.2017 zmenu žaloby pripustil. Predmetom sporu teda je suma 13.368,73 eura, ktorá pozostávala
z pôvodnej žalovanej sumy 10.280,55 eura a sumy 3.088,18 eura. Z dokladov predložených žalobcom

mal súd preukázané, že súdny exekútor T.. F. vymohol celkom sumu 17.791,04 eura, z ktorej po
odrátaní odmeny súdneho exekútora vo výške 20 % , t.j. sumy 3.558,21 eura žalobcovi náležalo
14.232,83 eura, avšak súdny exekútor vyplatil z vymoženej sumy žalobcovi len 863,70 eura a z účtu
exekútorapodľaoznámeniaexekútorkyT..U.U.bolažalobcoviuhradenásuma58,98eura.Zuvedeného
vyplýva, že škoda, ktorá bola spôsobená súdnym exekútorom T.. F. žalovanému predstavuje 13.309,75

eura. Žalobca v žalobe nezohľadnil skutočnosť, že suma 58,98 eura bola dňa XX.XX.XXXX žalobcovi
uhradená z účtu T.. V. F.. Preto súd žalobu o zaplatenie sumy 58,98 eura ako i ušlého zisku vo výške
2,05 % ročne zo sumy 58,98 eura od XX.XX.XXXX do zaplatenia zamietol.

10. Súd mal za to, že deň, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody, bol dňom, keď mu súdna

exekútorka T.. U. oznámila, že prišla úhrada na účet žalobcu dňa XX.XX.XXXX v sume 58,98 eura
z účtu T.. V. F.. Dovtedy mu žiadne informácie ani zo Slovenskej komory exekútorov, ani od T.. F.
ani od T.. U. a ani od Ministerstva spravodlivosti SR neboli poskytnuté. Súd mal preto preukázané,
že žalobca si uplatnil včas nárok uplatnený žalobou v 3 ročnej premlčacej lehote, a z toho dôvodu
súd námietku premlčania zo strany žalovaného nepovažoval za dôvodnú. Súd mal tiež za preukázanú

pasívnu legitimáciu žalovaného v spore, keďže žalobcom uplatňovaná škoda bola spôsobená súdnym
exekútorom T.. F. pri výkone jeho exekučnej činnosti podľa § 4 ods. 1 písmeno a) bod 3 zákona č.
514/2003 Z.z. Neobstojí obrana žalovaného, že išlo o exces súdneho exekútora. Uvedené zákonné
ustanovenie v čase vzniku škody nepoznalo výnimky zo zodpovednosti za škodu spôsobenú súdnym
exekútorom, keďže tento porušil svoje povinnosti, ktoré mu vyplývajú z Exekučného poriadku, tým, že

vymožené sumy od povinných neodviedol v prospech žalobcu ako oprávneného. Súd nepovažoval za
dôvodnú námietku žalovaného, že žalobca si mal uplatňovať nárok voči súdnemu exekútorovi, keďže v
danom prípade nešlo o súkromnoprávny vzťah medzi súdnym exekútorom a oprávneným, ale o vzťah
vyplývajúci z Exekučného poriadku, keďže išlo o exekučné konanie, v ktorom žalobca vystupoval akooprávnený a súdny exekútor vystupoval ako štátom určená a splnomocnená osoba na vykonávanie
núteného výkonu exekučných titulov (exekučná činnosť).

11. Súd takisto považoval za škodu ušlý zisk, t.j. úroky z omeškania vo výške 2,05 %, pričom tento ušlý
zisk predstavoval priemernú úrokovú sadzbu vkladov v bankách za mesiac júl XXXX, ktoré zverejnila
Národná banka Slovenska, keďže žalobca finančné prostriedky mohol uložiť v banke na dobu 1 až 2
roky a získať takýto úrok, t.j. 2,05 % ročne zo sumy 13.309,75 eura. Preto uložil žalovanému uvedenú
škodu žalobcovi nahradiť. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.1 a § 262 ods. 1, 2 CSP s

tým, že žalobca bol takmer v plnom rozsahu v spore úspešný okrem sumy 58,98 eura a ušlého zisku
vo výške 2,05 % ročne od 14.09.2014 zo sumy 58,98 eura, preto súd priznal náhradu trov konania v
plnom rozsahu.

12. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie navrhujúc napadnutý rozsudok
zrušiť v celom rozsahu a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alebo napadnutý rozsudok

zmeniť, žalobu v celom rozsahu zamietnuť a priznať mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Odvolanie odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Uviedol, že žalobca
sa o vzniku škody dozvedel najneskôr v auguste 2010. Škoda spočíva v tom, že hoci súdny exekútor
vymohol pohľadávku, túto žalobcovi nepreviedol a bezdôvodne ju zadržal. Rozhodujúci moment pre
posúdenie otázky, kedy sa žalobca dozvedel o škode, je potrebné považovať vedomosť žalobcu, že

jeho majetok sa nezväčšil. Žalobca najneskôr 23.08.2010 vedel, že exekútor disponuje vymoženými
finančnými prostriedkami a tie mu bezdôvodne nepreviedol. Ak exekútor zadržiava peňažné prostriedky
vymožené zrážkou z príjmov povinného, oprávnený môže podať žalobu o ich vydanie, pričom nárok
je zročný uplynutím siedmeho dňa od prijatia sumy. Žalovaný poukázal na rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5Mcdo 13/2010, Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo 754/2003, 25Cdo 1793/2004

a 28Cdo 479/2009. Namietal aj nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu v časti posúdenia
námietky premlčania. Podľa názoru žalovaného sa súd nezaoberal excesom súdneho exekútora, ktorý
nevyplatením vymoženej sumy sledoval svoje vlastné záujmy, preto za spôsobenú škodu zodpovedá
priamo on a nie žalovaný. Takýto exces nemožno považovať za nesprávny úradný postup pri výkone
exekúcie. Žalovaný preberá na seba zodpovednosť nahradiť škodu, ktorá vznikla ako dôsledok výkonu

exekučnej činnosti súdnym exekútorom, a nie v dôsledku akejkoľvek činnosti nesúvisiacej s výkonom
funkcie súdneho exekútora. Excesom je uspokojovanie vlastných záujmov konajúcej osoby. Nie každé
porušenie právnej povinnosti musí zakladať zodpovednosť štátu, aj napriek tomu, že škodu spôsobil
orgán verejnej moci. Exces je teda konaním, ktoré napĺňa znaky trestného činu, ktorým táto osoba
sleduje vlastný alebo iný záujem alebo prospech, alebo pri ktorom použije zákonne prijaté zdroje v

rozpore s určenými oprávneniami. Neoprávnené použitie peňažných prostriedkov získaných pri výkone
právomocištátnehoorgánujeexcesomkonajúcejosobyanienesprávnymúradnýmpostupom.Zásadná
je teda otázka, aké záujmy sledoval T.. F.. Súd mal za preukázané, že existuje vážne dôvodné
podozrenie, že T.. F. vymoženú sumu spreneveril.

13. Žalovaný v odvolaní tiež namietal zodpovednosť za prijatie plnení od povinnej na účet odvolaného
súdneho exekútora. Medzi stranami nebolo sporné, že T.. F. bol z funkcie odvolaný v T. XXXX a
za obdobie od N. XXXX do P. XXXX boli zrážky z dôchodku povinnej poukazované na účet T..
F.. Ten teda prijímal finančné prostriedky bez právneho dôvodu a bez oprávnenia vyplývajúceho z
výkonu verejnej funkcie. Žalovaný však nezodpovedá za škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti

s protiprávnym konaním osoby, ktorá verejnú funkciu nevykonáva. Žalovaný nie je zodpovedný za
bezdôvodné obohatenie T.. F. po odvolaní z funkcie, ani za škodu, ktorá mohla žalobcovi v príčinnej
súvislosti s týmto konaním vzniknúť. Žalovaný tiež namietal, že uspokojenie nároku na náhradu škody z
dôvodu nesprávneho úradného postupu nastupuje až v prípade, ak nie je možné tento nárok uspokojiť
iným spôsobom. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 165/2012, II. ÚS 17/2013,

III. ÚS 361/2009 a Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 27/2016, 6Cdo 9/2016. Žalovaný mal za to, že
žalobca si svoje nároky riadne nechránil a nedomáhal sa plnenia od T.. F. podaním žaloby o vydanie
vymoženej sumy od súdneho exekútora podľa § 81 ods. 1 Exekučného poriadku, podaním žaloby na
vydanie bezdôvodného obohatenia, prihlásením svojej pohľadávky v konaní o oddlžení vedenom proti
T.. F., a preto nie je možné akceptovať záver, že uspokojenie z titulu náhrady škody podľa zákona č.

514/2003 Z.z. by malo prednosť pred vydaním bezdôvodného obohatenia.

14. K podanému odvolaniu sa vyjadril žalobca navrhujúc napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť. Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody zo skutočnosti, že súdny exekútor T.. F.si nesplnil svoju zákonnú povinnosť a nepoukázal ustanovenému náhradníkovi finančné prostriedky
vymožené v dotknutom exekučnom konaní. K ustanoveniu náhradníka došlo v roku XXXX, preto o
vzniku škody v roku 2010 nemohol vedieť. Žalobca vo vyjadrení opísal postup, ktorým sa snažil získať

informácie o stave exekučného konania a jeho priebehu, pričom zdôraznil, že až na základe písomného
vyjadrenia ustanoveného náhradníka T.. B. sa žalobca fakticky a formálno-právne dozvedel, že T.. F.
neodovzdal ustanovenému náhradníkovi žiadne finančné prostriedky a že žalobcovi vznikla škoda. O
vzniku škody sa dozvedel najskôr z faktického úkonu súdnej exekútorky T.. U., ktorá mu poukázala z
účtu T.. F. iba sumu 58,97 eura. Premlčacia doba tak začala plynúť najskôr dňom XX.XX.XXXX a on

svoj nárok uplatnil riadne a včas. Žalobca stotožňuje nesprávny úradný postup v porušení povinnosti
odovzdaťvymoženéprostriedkydorúkustanovenéhonáhradníka,anievtom,akýmspôsobompôvodný
exekútor nakladal s tými prostriedkami v priebehu trvania exekúcie. V súvislosti s námietkou excesu
súdneho exekútora žalobca uviedol, že ide o nové skutkové tvrdenia, ktoré majú charakter novôt podľa
§ 366 CSP. Žalovaný totiž pred súdom prvej inštancie nenavrhoval vykonať žiadny z dôkazov za účelom
skúmania akým spôsobom súdny exekútor T.. F. nakladal s vymoženými prostriedkami. Skutočnosť,

že nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci môže napĺňať skutkovú podstatu trestného činu,
nie je zákonným liberačným dôvodom, ktorý by vylučoval vznik zodpovednosti štátu za spôsobenú
škodu, ktorá je zodpovednosťou objektívnou. Žalobca sa v podanom vyjadrení vyjadril i k judikatúre,
na ktorú odkazoval žalovaný, a to rozhodnutiu sp. zn. 6Cdo 27/2016 a sp. zn. 28Cdo 2699/2010, ktoré
považoval za skutkovo i právne odlišné rozhodnutia od napadnutého rozsudku. Súdny exekútor porušil

svoju zákonnú povinnosť odovzdať vymožené prostriedky ustanovenému náhradníkovi, a teda nie je
nepochybné, že ku vzniku škody na strane žalobcu došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Aj tvrdenia
žalovaného týkajúce sa zodpovednosti za škodu, ktorá bola spôsobená žalobcovi tým, že T.. F. v čase
po odvolaní z funkcie prijímal plnenia zo Sociálnej poisťovne, považoval žalobca za novoty v odvolacom
konaní podľa § 366 CSP. Súdny exekútor mal povinnosť sústreďovať výťažok z exekúcie na osobitnom

bankovom účte a v prípade pozastavenia či zbavenia výkonu funkcie bolo povinnosťou ustanoveného
náhradníka zabezpečiť si výlučnú dispozíciu nad týmto osobitným bankovým účtom a pokiaľ tak
ustanovený náhradník neurobil, dopustil sa voči žalobcovi tiež nesprávneho úradného postupu, v
dôsledku ktorého mu vznikla škoda. V súvislosti s tvrdením žalovaného o uplatnení si nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia voči T.. F. žalobca uviedol, že vzhľadom na povahu právneho vzťahu medzi

žalobcom a súdnym exekútorom, ktorý je vzťahom verejnoprávnym, nemôže dôjsť na strane súdneho
exekútora k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka na úkor žalobcu
(rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo 41/2009). Nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 165/2012 žalovaný zavádzajúco
interpretoval, keď opomenul zmieniť podstatu tohto nálezu. Zodpovednosť súdneho exekútora za škodu
podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku a zodpovednosť štátu za škodu podľa § 514/2003 Z. z. sú

dva samostatné nároky, ktoré sa vzájomne nevylučujú (rozhodnutie NS SR 3Cdo 75/2015, rozhodnutie
Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 8Co/673/2016). V prípade vyhovenia žalobnému návrhu a splnenia
záväzku voči žalobcovi titulom náhrady škody bude mať žalovaný voči T.. F. v zmysle § 22 zákona č.
514/2003 Z. z. nárok na regresnú náhradu vo výške plnenia uhradeného žalobcovi.

15. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, §
380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal vec bez
nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods. 1, § 378 ods. 1, § 177 ods. 2 písm.
c), § 219 ods. 3 CSP) a po prejednaní veci urobil záver, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti (vo vyhovujúcom výroku a v súvisiacom výroku o trovách konania) je správny, preto ho v zmysle

ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Vo veci postupoval v súlade s ustanovením § 470 ods. 1, 2 CSP, podľa
ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia
jeho účinnosti (01.07.2016), a právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom účinnosti tohto
zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci,

popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

16. V predmetnom konaní sa žalobca podanou žalobou domáhal nároku na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. pôvodne vo výške 10.280,55
eura s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že v exekučnom konaní pôvodne vedenom u súdneho

exekútora T.. V. F. so sídlom M. S., bol oprávneným proti povinným T. U. a T. U., pričom súdny
exekútor T.. V. F. túto exekúciu vykonával zrážkami z dôchodku uvedených povinných. V období od
XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX T.. F. prijal od povinných sumu 18.684,39 eura a po 25.08.2005 uhradil
žalobcovi 863,70 eura. Po odvolaní z funkcie neodovzdal súdnej exekútorke T.. U. ako ustanovenémunáhradníkovi finančné prostriedky vymožené v exekučnom konaní a tieto zrejme v priebehu exekúcie
spreneveril, čím sa dopustil nesprávneho úradného postupu. Podaním zo dňa 20.02.2017 zmenil žalobu
a žiadal žalovaného zaviazať zaplatiť žalobcovi 13.368,73 eura a úroky vo výške 2,05 % ročne zo sumy

13.368,73 eura od XX.XX.XXXX do zaplatenia. Na pojednávaní dňa 10.03.2017 súd pripustil zmenu
žaloby v navrhovanom znení. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody v sume 13.309,75 eura a úroky z
omeškania vo výške 2,05 % ročne zo sumy 13.309,75 eura od 05.08.2014 do zaplatenia do 30 dní odo
dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. A žalobu o zaplatenie sumy 58,98 eura a o zaplatenie ušlého

ziskuvovýške2,05%ročnezosumy58,98eurazamietol.Protitomutorozsudkuvovyhovujúcomvýroku
a v súvisiacom výroku o trovách konania podal odvolanie žalovaný. Zamietajúci výrok napadnutého
rozsudku v dôsledku absencie odvolania zo strany žalobcu nadobudol právoplatnosť. Odvolací súd pri
rozhodovaní o odvolaní žalovaného mal na zreteli najmä nižšie citované zákonné ustanovenia:

17. Podľa § 2 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na

vykonávanie núteného výkonu exekučných titulov (ďalej len exekučná činnosť).

18. Podľa § 5 ods. 1, 2 Exekučného poriadku v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má exekútor
postavenie verejného činiteľa. Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.

19. Podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekútor zodpovedá
zaškodutomu,komujuspôsobilonalebojehozamestnanecvsúvislostisčinnosťoupodľatohtozákona.

20. Podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri

výkone verejnej moci: a/ nezákonným rozhodnutím, b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným
pozbavením osobnej slobody, c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe
alebo d/ nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

21. Podľa § 4 ods. 1 písmeno a) bod 3 zákona č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola

spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR,
ak škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu.

22. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo
výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a

d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone
jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.

23. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie

alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

24. Zákon č. 514/2003 Z.z. upravuje z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, dva
odlišné okruhy zodpovednosti za škodu. Prvý okruh predstavuje zodpovednosť za škodu spôsobenú

protiprávnym zákonom (nezákonným rozhodnutím) a druhý predstavuje zodpovednosť za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinnosti
pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia
zákonných podmienok. Nesprávny úradným postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Aj nevydanie rozhodnutia je nesprávnym úradným

postupom. Za nesprávny úradný postup je možné považovať i iné nekonanie príslušného orgánu,
teda nevykonávanie úradného postupu. Z rovnakých dôvodov ako pri nezákonnom rozhodnutí zákon
nedefinuje, čo sa rozumie pod pojmom nesprávny úradný postup. Zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter objektívnej zodpovednosti (bez ohľadu na zavinenie).Štát teda zodpovedá za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci tými, ktorí v jeho mene vykonávali
verejnú moc bez ohľadu na to, či tieto osoby spôsobili škodu svojím zavinením alebo bez tohto
zavinenia. Z hľadiska posúdenia zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

je teda rozhodujúce, či boli splnené objektívne predpoklady tejto zodpovednosti (výkon verejnej moci
v súvislosti s činnosťami uvedenými v ustanovení § 3 ods. 1) vznik škody a príčinná súvislosť medzi
konaním a škodou. Pri koncipovaní objektívnej zodpovednosti ide zákon ešte ďalej, keď ustanovuje
zákaz liberácie, t.j. zbavenie sa zodpovednosti. Ak sú splnené podmienky, nedáva zákon štátu sa
zbaviť zodpovednosti, čím nadobúda charakter absolútnej zodpovednosti. Aj v tomto prípade však musia

byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu preukázané. Tieto podmienky zodpovednosti musí
preukázať poškodený, ktorý v konaní o náhradu škody znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré
zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu. Podmienkami vzniku zodpovednosti štátu za škodu sú - výkon
verejnej moci príslušným orgánom verejnej moci, vznik škody alebo nemajetkovej ujmy poškodenému
a existencia príčinnej súvislosti medzi uvedenými podmienkami.

25. V prejednávanej veci bolo potrebné posudzovať existenciu predpokladov zodpovednosti za škodu
uplatňovanú žalobcom v tomto konaní, čo urobil aj súd prvej inštancie a v tomto smere v potrebnom
rozsahu náležite zistil skutkový stav veci. Odvolací súd vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu
súdom prvej inštancie preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo, v zmysle
rozsahu podaného odvolania podľa § 379 CSP a dôvodov podaného odvolania podľa § 380 CSP

dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav veci, dôkazy vyhodnotil
jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti v zmysle § 191 ods. 2 CSP, jeho rozhodnutie náležite odôvodnil.
Žalobca sa oprávnene podanou žalobou domáhal náhrady škody, ktorá mu vznikla v súvislosti s
nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora T.. V. F. v exekučnom konaní vedenom pod sp.
zn. EX XXX/XXXX, keď súdny exekútor sa dopustil nesprávneho úradného postupu tým, že finančné

prostriedky získané vymožením zrážkami z dôchodku povinných spolu s exekučným spisom neodovzdal
ustanovenému náhradníkovi T.. U. U. po jeho odvolaní z funkcie súdneho exekútora. Z uvedeného
skutkového vymedzenia je zrejmé, že žalobca sa svojho nároku domáhal z titulu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom zo strany pôvodného súdneho exekútora T.. V. F., za ktorý by v zmysle
ust. § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. mal byť objektívne zodpovedný štát v zastúpení

príslušného ministerstva.

26. Odvolací súd sa zaoberal jednotlivými námietkami žalovaného prezentovanými v podanom odvolaní.
V rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 165/2012, na ktoré poukazoval v odvolaní žalovaný,
je vyjadrený právny názor, že nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu

štátu môže byť v občianskom súdnom konaní uplatňovaný až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť
uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal
a je povinný ho vydať. V predmetnom konaní preto bolo potrebné sa vysporiadať s otázkou, či sa
žalobca mal najprv dožadovať svojho nároku od pôvodného súdneho exekútora, resp. ako od fyzickej
osoby z dôvodu, že bol odvolaný z funkcie súdneho exekútora, a to titulom bezdôvodného obohatenia,

a až následne v prípade neúspechu domáhať sa svojho nároku na náhradu škody na základe zákona
č. 514/2003 Z. z. Ústavný súd SR sa vo svojej rozhodovacej činnosti zaoberal postavením súdneho
exekútora pri výkone exekučnej činnosti. Vo svojom náleze sp. zn. PL. ÚS 49/03 uviedol, že právne
postavenie súdneho exekútora je determinované tým, že vykonáva úlohy (orgánu) verejnej (štátnej)
moci a z tohto dôvodu sa naň vzťahujú iné kritériá, než právne postavenie subjektov nevykonávajúcich

verejnú (štátnu) moc (súdnu moc). Súdny exekútor vykonáva v zásade úlohy štátneho orgánu. Z
toho vyplýva aj to, že právne postavenie práv a povinností a obmedzenia zákon ustanovuje v úzkej
spojitosti s týmto jeho osobitným postavením. Právne postavenie exekútora je ustanovené tak, že v
rámci deľby verejnej (štátnej) moci sa exekútor podieľa na plnení pozitívneho záväzku štátu v súvislosti
s realizáciou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR

v rozsahu ustanovenom zákonom (čl. 46 ods. 4, čl. 51 ods. 1 Ústavy). Toto postavenie exekútora
potvrdzuje aj v ustanovení § 3 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 1 písm. a) bod 3 zákon č. 514/2003 Z. z. Z
týchto ustanovení vyplýva, že exekútor zodpovedá za škodu spôsobenú výkonom exekučnej činnosti
ako štátny orgán. Súčasne to potvrdzuje, že štát preberá na seba zodpovednosť nahradiť škodu, ktorá
vznikne ako dôsledok výkonu exekučnej činnosti súdnym exekútorom (PL. ÚS 49/03). V súvislosti

so vzájomným vzťahom medzi zodpovednosťou súdneho exekútora podľa § 33 ods. 1 Exekučného
poriadkuazodpovednosťouštátupodľazákonač.514/2003Z.z.odvolacísúduvádza,žezodpovednosť
súdneho exekútora za škodu pri výkone funkcie exekútora je širšia ako podľa zákona č. 514/2003 Z.
z. (porovnaj napr. II. ÚS 165/2012, IV. ÚS 607/2013). Exekučný poriadok a ani zákon č. 514/2003Z. z. priamo neustanovujú prioritu alebo výlučnosť zodpovednosti za škodu podľa niektorého z nich;
obe zodpovednosti stoja vedľa seba. Z ich zákonnej dikcie možno vyvodiť, že za škodu spôsobenú
exekútorom pri výkone exekučnej činnosti zodpovedá vedľa štátu (následným právom regresu) rovnako

sám súdny exekútor, a to za podmienok uvedených v § 33 ods. 1 Exekučného poriadku. K podobným
záverom dospel aj Ústavný súd SR v rozhodnutí II. ÚS 289/2008 a tiež Najvyšší súd SR v rozhodnutí
sp. zn. 3Cdo 75/2015.

27. V tejto súvislosti odvolací súd odkazuje aj na ustanovenie § 2 Exekučného poriadku, ktoré

vymedzuje, že súdny exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného
výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Priamo zo zákona tak vyplýva, že pri vzťahoch vzniknutých na
základe Exekučného poriadku súdny exekútor vystupuje ako splnomocnenec štátu, štátom určená
osoba na realizáciu exekučnej činnosti. Súdny exekútor pri nútenom výkone rozhodnutí vystupuje ako
orgán verejnej moci a zastupuje štát (§ 5 ods. 2 Exekučného poriadku). Štát zastúpený ním určeným
subjektom musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktoré priamo zasiahli do

základných práv jednotlivca. Štát konajúci prostredníctvom svojich orgánov sa preto nemôže zbaviť
zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný a zasahujúci do základných
práv jednotlivca formou buď nezákonného rozhodnutia, alebo nesprávneho úradného postupu. Uvedená
zásada je zdôraznená aj v ustanovení § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého sa štát
zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci nemôže zbaviť.

28. Žalovaný v podanom odvolaní, tak ako aj v priebehu prvoinštančného konania, zotrvával na
právnom názore, že nárok na náhradu škody môže byť úspešne uplatňovaný v zmysle zákona č.
514/2003 Z. z. voči štátu len v tom prípade, ak nie je možné dosiahnuť uspokojenie pohľadávky
z dôvodu vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho

vydať. Tento svoj právny názor podporil rozsiahlou rozhodovacou činnosťou najvyšších súdnych autorít
SR a ČR - rozsudok NS SR 4Cdo 199/2005, rozsudok ÚS SR II.ÚS 165/2012, 1MCdo 8/2007,
nález ÚS SR III. ÚS 361/2009 a aktuálnymi rozhodnutiami NS SR sp. zn. 6Cdo 27/2016 a 6Cdo
9/2016. Odvolací súd v tomto smere poznamenáva, že judikatúra najvyšších súdnych autorít v tejto
otázke nie je jednotná, a je mu známa aj rozdielna rozhodovacia činnosť, no zohľadňujúc opozitnú

rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR, ale aj Ústavného súdu SR, sa priklonil k záverom
vyplývajúcim zo stanoviska Občianskeho kolégia NS SR Cpj 37/78 ako aj z uznesení NS SR sp.
zn. 2Cdo 48/2010 a sp. zn. 2Cdo 155/2011, kde bolo konštatované, že zákon č. 514/2003 Z. z.
neustanovuje za podmienku úspešného uplatňovania nároku na náhradu škody proti štátu zánik
možnosti dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky titulom bezdôvodného obohatenia alebo náhrady

škody voči uplatnenému súdnemu exekútorovi. Spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi účastníkmi
totiž zodpovedá, aby štát uhradil žalobcovi ako osobe, ktorá bola oprávnená v exekúcii, škodu v prípade
zistenia nesprávneho úradného postupu, o ktorej žalobca v podanej žalobe tvrdí, že mu vznikla v priamej
súčinnosti s nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora v exekučnom konaní. Je potrebné
zdôrazniť charakter objektívnej zodpovednosti štátu za škodu, pre vznik ktorej nie sú potrebné ďalšie

skutočnosti,tedaaniskutočnosť,čipoškodenývyužilalebonevyužilmožnosťdomáhaťsaplneniaztitulu
bezdôvodného obohatenia. Rovnako aj v uznesení NS SR sp. zn. 3Cdo 75/2015 zo dňa 23.03.2016,
podľa ktorého zodpovednosť súdneho exekútora za škodu podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku
a zodpovednosť štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. spôsobenej súdnym exekútorom pri
výkone exekučnej činnosti sa vzájomne nevylučujú (obdobne uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 85/2015,

zverejnené pod R 74/2016 a rozhodnutie NS ČR sp. zn. 30Cdo 2135/2013 zo dňa 18.12.2013). S
rovnakýmprávnymposúdenímzodpovednostižalovanéhosazaoberalajNSSRvuznesenísp.zn.8Cdo
73/2017 zo dňa 14.06.2017. V odôvodnení tohto rozhodnutia najvyšší súd, ktorý odmietol dovolanie
žalovaného, uviedol, že pokiaľ žalovaný (Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti
SR) nesúhlasil s tvrdením, že nie je pre priznanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003

Z. z. potrebné uplatnenie bezdôvodného obohatenia ako základná podmienka existencie škody, ide len
o jeho polemiku s právnym posúdením veci súdom.

29. Vo svetle vyššie uvedeného je nesporné, že medzi žalobcom a pôvodným súdnym exekútorom T..
F. nešlo o súkromno-právny vzťah, ale o verejno-právny vzťah, keďže súdny exekútor v predmetnej

exekučnej veci vystupoval ako nositeľ verejnej - štátnej moci a plnil úlohy štátneho orgánu. Podľa § 4
písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci
podľa § 3 ods. 1 koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR, ak škodu spôsobil súdny exekútor
pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu. Pokiaľ ide ovzájomný vzťah medzi zodpovednosťou súdneho exekútora podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku
a zodpovednosťou štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., je potrebné zdôrazniť, že zodpovednosť
exekútora za škodu pri výkone funkcie exekútora je širšia (II.ÚS 165/2012, IV.ÚS 607/2013). Ani jeden

z týchto zákonov neustanovuje prioritu alebo výlučnosť zodpovednosti za škodu podľa niektorého z
nich a obe zodpovednosti stoja vedľa seba. Vychádzajúc aj zo samotného zmyslu a účelu zákona
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorým je ochrana základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu zakotvenú v čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, by bolo popretím tohto zákona, aby
v každom prípade, bez ohľadu na konkrétne okolnosti prípadu, by sa trvalo na tom, aby poškodený

zamietajúcim rozhodnutím súdu vydaným v samostatnom konaní proti tomu, voči komu existovala
pohľadávka z bezdôvodného obohatenia, preukazoval, že jeho pohľadávka z bezdôvodného obohatenia
sa stala nevymáhateľnou.

30. Na základe vyššie uvedenej judikatúry, ktorej právne závery prevzal i odvolací súd, v predmetnom
spore odvolací súd nepovažoval za dôvodnú námietku žalovaného, že uspokojenie nároku na náhradu

škody z dôvodu nesprávneho úradného postupu nastupuje až vtedy, keď nie je možné tento nárok
uspokojiť iným spôsobom. Žalobca sa nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.
z. môže domáhať aj bez toho, aby sa predtým domáhal svojho nároku priamo od T.. F. titulom
bezdôvodnéhoobohatenia,čižalobouovydanievymoženejsumyodsúdnehoexekútorapodľa§81ods.
1 Exekučného poriadku. Zákon č. 514/2003 Z. z. neustanovuje za podmienku úspešného uplatňovania

nároku na náhradu škody proti štátu zánik možnosti dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky titulom
bezdôvodného obohatenia alebo náhrady škody voči uplatnenému súdnemu exekútorovi.

31. Žalovaný sa v konaní bránil tým, že súdny exekútor namietaným postupom nekonal ako orgán
verejnej moci, ani v rámci činnosti štátneho orgánu, ale sledoval výlučne vlastné záujmy; ponechanie si

vymožených prostriedkov podľa neho je potrebné považovať za exces, a preto štát nemôže zodpovedať
za jeho konanie. Odvolací súd sa s týmto názorom nestotožnil. Nemožno prisvedčiť názoru žalovaného
odmietajúceho zodpovednosť za nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, ktorý považuje za
exces súdneho exekútora z jeho úradnej činnosti. Bolo preukázané, že uvedený súdny exekútor
nesplnil zákonnú povinnosť finančné prostriedky vymožené od povinných po odvolaní z jeho funkcie

odovzdať ustanovenému náhradníkovi. Takýto postup je v rozpore s Exekučným poriadkom, pričom ide
o nesprávny úradný postup, a to bez ohľadu na to, z akých dôvodov sa tak stalo, či šlo o spreneveru
finančných prostriedkov a na aký účel vymožené prostriedky súdny exekútor použil. Zodpovednosť štátu
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je objektívnou zodpovednosťou bez ohľadu na
zavinenie a nie je možné sa jej zbaviť. Skutočnosť, že nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci

môže napĺňať skutkovú podstatu trestného činu, nie je zákonným liberačným dôvodom vylučujúcim vznik
zodpovednosti štátu za spôsobenú škodu, ktorá je zodpovednosťou objektívnou.

32. V danej veci bolo pre zodpovednosť štátu rozhodujúce, že došlo k označenému nesprávnemu
úradnému postupu súdneho exekútora, ktorý bol v príčinnej súvislosti so vznikom škody žalobcu tak,

ako to uzavrel i súd prvej inštancie. Výklad predkladaný žalovaným nie je súladný s ústavnoprávnymi
východiskami a účelom práva na náhradu škody, tak ako je zakotvený v článku 36 ods. 3 Listiny
základných práv a slobôd, podľa ktorého každý má právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo
nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávny úradný
postup, a v zákone č. 514/2003 Z.z., ktorý, ak sú splnené podmienky zodpovednosti, nedáva štátu

možnosť zodpovednosti sa zbaviť (§ 3 ods. 2). Zároveň odvolací súd poukazuje aj na nález Ústavného
súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 529/09, v ktorom ústavný súd okrem iného uviedol, že i pri výklade
povinností, resp. pri realizácii činností, ktoré sú určitej osobe pri výkone verejnej moci zverené štátom,
treba sledovať účel práva na náhradu škody a reflektovať skutočnosť, že ide o zodpovednosť objektívnu,
t.j. za výsledok, nie za zavinenie a tieto povinnosti vykladať extenzívne, lebo ide o otázku ochrany

dôvery občanov v právo a inštitúcie verejnej moci, čo platí i pre výkon exekútorskej činnosti (obdobne aj
rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Co/67/2017 zo dňa 09.05.2018).

33. V súvislosti s námietkou žalovaného týkajúcou sa premlčania nároku žalobcu na náhradu škody
odvolací súd uvádza, že posúdenie tejto námietky súdom prvej inštancie považuje za správne. Zákon

č. 514/2003 Z. z. ustanovuje v § 19 kombinovanú premlčaciu dobu. Pokiaľ ide o subjektívnu premlčaciu
dobu, je stanovená v dĺžke troch rokov. Táto začína plynúť od momentu, kedy sa poškodený dozvedel
o škode. Poškodený sa v zmysle § 19 ods. 1 zákona dozvie o škode vtedy, keď zistí skutkové okolnosti,
z ktorých možno vyvodiť vznik škody a orientačne (približne) aj jej rozsah (tak, aby bolo možné určiťpribližne výšku škody v peniazoch). Plynutie premlčacej doby podľa § 19 zákona sa prerušuje od
doby, kedy poškodený podal na príslušný orgán písomnú žiadosť o predbežné prerokovanie nároku
podľa § 15 ods. 1 zákona, a prerušenie trvá až do momentu skončenia prerokovania. Najdlhšie

prerušenie plynutia premlčacej doby trvá šesť mesiacov. Táto lehota vychádza z ustanovenia § 16
ods. 1 zákona, ktoré umožňuje poškodenému podať žalobu na náhradu škody na súd, ak orgán
zodpovedný za škodu neuspokojí jeho nárok na náhradu škody. V tomto prípade žalobca odvodzoval
svoj nárok na náhradu škody zo skutočnosti, že súdny exekútor T.. F. si nesplnil svoju zákonnú povinnosť
poukázať vymožené finančné prostriedky po odvolaní z funkcie ustanovenému náhradníkovi. Tieto

skutočnosti mu rozhodne nemohli byť známe už v roku 2010, ako tvrdil žalovaný, pretože len k
odvolaniu T.. F. z funkcie došlo v roku XXXX. Po tom, čo sa žalobca dozvedel o odvolaní T.. F. z
funkcie, obrátil sa na ustanovenú náhradníčku T.. U. U. listom zo dňa XX.XX.XXXX, XX.XX.XXXX a
XX.XX.XXXX a vyžadoval o informáciu, v akom stave sa exekučné konanie nachádza, a požiadal
o pokračovanie v exekučnom konaní. Ustanovená náhradníčka žalobcovi žiadne bližšie informácie
neposkytla, len mu uhradila dňa XX.XX.XXXX vo výške 58,97 eura peňažné prostriedky z účtu s

názvom T.. V. F.. Z tejto skutočnosti mohol žalobca prvýkrát vyvodiť záver, že finančné prostriedky
vymožené T.. F. počas predchádzajúceho priebehu exekúcie ustanovený náhradník pravdepodobne
nemá, pretože T.. F. si nesplnil svoju zákonnú povinnosť odovzdať tieto vymožené prostriedky do rúk
ustanoveného náhradníka. Uvedený záver potvrdzuje i následné konanie žalobcu, ktorý listom zo dňa
XX.XX.XXXX požiadal Ministerstvo spravodlivosti SR v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.

z. o predbežné prerokovanie návrhu na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom.
Dňom, od ktorého žalobcovi plynula trojročná subjektívna premlčacia lehota na uplatnenie svojho nároku
na súde, bol deň XX.XX.XXXX. Pred týmto dňom žalobca nemal vedomosť o vzniku škody, a teda
nemal vedomosť o skutkových okolnostiach, z ktorých by mohol vyvodiť vznik škody a jej rozsah.
Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že žalobca najneskôr dňa XX.XX.XXXX vedel,

že súdny exekútor disponuje vymoženými finančnými prostriedkami a tie mu bezdôvodne nepreviedol.
Nesprávnym úradným postupom, ktorý žalobca namietal, bolo, že T.. F. si nesplnil svoju povinnosť
odovzdať vymožené prostriedky ustanovenému náhradníkovi po zániku jeho funkcie, a nie porušenie
povinnosti T.. F. ako súdneho exekútora vyplatiť žalobcovi ako oprávnenému v exekúcii vymožené
prostriedky v 7-dňovej lehote. K odvolaniu z funkcie súdneho exekútora došlo nesporne v T. XXXX, a

teda pred jeho odvolaním z funkcie sa žalobca nemohol dozvedieť o vzniku škody, ktorá bola spôsobená
porušením povinnosti súdneho exekútora odovzdať vymožené prostriedky ustanovenému náhradníkovi
po odvolaní z funkcie. Žalobca sa tak uplatneného nároku na náhradu škody domáhal pred uplynutím
trojročnej subjektívnej lehoty na podanie žaloby, ktorú na súd podal dňa 08.01.2015.

34. K námietke nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku v časti námietky premlčania odvolací súd
uvádza, že ani táto námietka nie je nedôvodná. Odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje všetky
zákonné náležitosti vyžadované § 220 ods. 2 CSP, vrátane jasného opísania myšlienkového postupu
súdu, ktorým sa spravoval pri rozhodovaní predmetného sporu. Odôvodnenie rozhodnutia je jasné,
zrozumiteľné a nenesie znaky ľubovôle.

35. Žalovaný v odvolaní tiež namietal zodpovednosť za prijatie plnení na účet odvolaného súdneho
exekútora po jeho odvolaní z funkcie. Nebolo sporné, že T.. F. bol z funkcie odvolaný v T. XXXX a
za obdobie od N. XXXX do P. XXXX boli zrážky z dôchodku povinnej poukazované na účet T..
F.. Ten teda prijímal finančné prostriedky bez právneho dôvodu a bez oprávnenia vyplývajúceho z

výkonu verejnej funkcie. Pokiaľ ide o predmetnú námietku žalovaného, že nezodpovedá za bezdôvodné
obohatenie T.. F. po odvolaní z funkcie, ani za škodu, ktorá mohla žalobcovi v príčinnej súvislosti s týmto
konaním vzniknúť, táto odvolacia námietka predstavuje tzv. novotu v zmysle § 366 CSP. K posudzovaniu
dôvodnosti tejto námietky preto nemožno prihliadnuť vzhľadom na neprípustnosť uplatnených nových
tvrdených skutočností a dôkazov, ktoré sú s tým spojené. Nové skutočnosti a dôkazy žalovaný neuplatnil

v konaní pred súdom prvej inštancie, a preto ich v zásade nemožno uplatniť pred odvolacím súdom
(okrem výnimiek v zmysle § 366 CSP). V civilnom procese sa uplatňuje tzv. neúplný apelačný systém,
kedy je súd viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania a strana môže v odvolacom konaní
vzniesť námietky proti postupu súdu prvej inštancie len v prípade, ak dané námietky už boli predmetom
posudzovania zo strany súdu. Súd druhej inštancie vystupuje len ako opravný súd a jeho úlohou nie je

vykonávať nové dôkazy, či zaoberať sa novými skutočnosťami, ktoré v prvoinštančnom konaní neboli
stranami prezentované. Z tohto dôvodu odvolací súd považovať predmetnú námietku žalovaného za
nedôvodnú.36. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako
vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

37. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP.
Žalobca bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný, preto mu odvolací súd podľa § 255 ods.
1 CSP priznal voči žalovanému nárok na náhradu v plnom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

38. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421
CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na

súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).