Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 14, 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/77/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1711217477
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Harvancová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1711217477.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a

členov senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Ayše Pružinec Eren, v právnej veci žalobcu: E.. H. Š.,
F.. XX.XX.XXXX, Q. T. P.Š. XX, C. A., zastúpený ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Peter Kerecman
spoločnosť s ručením obmedzeným, IČO: 36 588 725, so sídlom v Košiciach, Rázusova 1, proti
žalovanému: W PRESS a.s., IČO: 35 907 266, so sídlom v Bratislave, Partizánska 2, zastúpený Roman
Kvasnica a partneri s.r.o., IČO: 36 866 598, so sídlom v Piešťanoch, Žilinská cesta 130, o ochranu
osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy 16 596,96 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Pezinok zo dňa 19.09.2017, č.k. 4C/317/2011-1501, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa potvrdzuje.

II. Žalovanému sa proti žalobcovi priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie žalobu žalobcu o uloženie povinnosti žalovanému
uverejniť ospravedlnenie a náhradu nemajetkovej ujmy zamietol a žalovanému priznal nárok na plnú
náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie právne zdôvodnil čl. 19 ods. 1,2,3, čl. 26 ods. 1,2,4 Ústavy SR, čl. 10 ods. 1,2 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, § 11, § 13 ods. 1,2,3, zákona č. 40/1964 Z.z. Občiansky
zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“). Zamietajúce rozhodnutie vo vzťahu k uloženiu povinnosti
žalovanému uverejniť ospravedlnenie súd prvej inštancie vecne zdôvodnil tým, že zo strany žalovaného
nedošlo k zneužitiu slobody slova a k zásahu do osobnostných práv žalobcu, či už formou článkov,
vizualizáciou s využitím psychologických zákonitostí, podprahových metód vnímania /zafixovaná sila
prvého dojmu, spojenie s fotografiami, osobitných textov s farebným odlíšením podkladu/, záujmu
verejnosti, inak povedané „hladu“ čitateľov po nových informáciách, pri vtedy aktuálnej téme P.. E.

a činnosti orgánov činných v trestnom konaní vo vzťahu k jeho osobe. Vychádzal z toho, že právo
na ochranu prejavu a právo na ochranu osobnosti sú rovnako garantované Ústavou a Dohovorom.
Pri posudzovaní, či využitím slobody prejavu žalovaným, vo vzťahu k namietanému článku „Š. P..Z..“
uverejnenému dňa 08.08.2011 a vo vzťahu k článku „W. Š.“ uverejnenému dňa 15.06.2011 došlo k
neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu, súd prvej inštancie vychádzal z testu
proporcionality, rešpektujúc judikatúru ESĽP. Vo vzťahu k zodpovedaniu otázky „KTO“ vykonal zásah
do práva na ochranu osobnosti (práva na súkromie) zohľadnil skutočnosť, že v posudzovanej veci je

žalovaný vydavateľom spoločenského informačného týždenníka .týždeň, s celoslovenským územným
rozsahom, určeným širokej verejnosti. Žalovaný je teda v danom prípade „nositeľom" slobody prejavu,
a preto sa na neho vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie), poskytovaná novinárom,
resp. masmédiám, ktorú bolo potrebné pri rozhodovaní predmetnej veci zo strany súdu primeranýmspôsobom zohľadniť. Pri posudzovaní odpovede na otázku „O KOM“ bol namietaný článok a do
koho osobnostnej sféry zasahoval, vzhliadol na to, že oba namietané články sa týkali žalobcu, ako
prokurátora, nesporne osoby verejne činnej, na pozícii v tom čase riaditeľa odboru osobitného určenia

Generálnej prokuratúry SR, aktívneho prostredníctvom médií /sám pred médiá verejne predstupoval/
celospoločensky sledovanej „kauzy“ osoby, v tom čase stíhanej pre závažné, spoločensky nebezpečné
trestné činy, teda nesporne osoby verejného záujmu. Namietané články sa týkajú žalobcu, jeho
profesionálneho pôsobenia, keďže je v nich identifikovaný výslovným uvedením jeho mena a priezviska,
ako aj uverejnením jeho funkcie a obrazovej podobizne. Vyvodil tak, že na strane žalovaného bol

daný legitímny cieľ zdielať informácie, ktoré sa redaktor žalovaného pri výkone svojho povolania,
najmä na tlačovej besede MV SR dňa 22.07.2011, z prednesov vrcholných predstaviteľov štátnej
moci /štátneho tajomníka MV SR a prezidenta Policajného zboru SR/ dozvedel, a ktoré bol autor
oprávnený aj zveličiť a prehnať tak, aby vyvolal verejnú diskusiu a upriamil pozornosť na riešenie
určitého spoločenského problému, v danom prípade poukazujúc na nedostatok súčinnosti a koordinácie
jednotlivých zložiek štátnej moci, vykonávajúcich činnosť orgánov činných v trestnom konaní pri riešení

obzvlášť závažnej trestnej činnosti. Obsah nadpisu a grafické prevedenie článku „Š. P..Z..“, v spojení
s obrazovým materiálom zodpovedalo odovzdávanej informácii, legitímnemu záujmu informovania
o otázkach verejného záujmu. V internetovom článku „W. Š. rovnako tak osobu žalobcu žalovaný
dostatočne identifikoval ako riaditeľa odboru osobitného určenia na GP SR, zaoberajúceho sa „zložitými
mafiánskymikauzami“,pretorovnakonedošlokzaloženiuzodpovednostizaneoprávnenýzásahdopráv

na ochranu osobnosti, pričom zohľadnil skutočnosť, že žalovaný verejnosti sprostredkoval informácie,
sprístupnené štátnym orgánom za účelom, aby sa s nimi mala možnosť oboznámiť verejnosť. Vo
vzťahu k žalobcom uvádzanému rozhodnutiu ESĽP vo veci BLAJA NEWS SP. Z O O. v Poľsko z
26.11.2013 uviedol, že toto nebolo aplikovateľné na posudzovaný prípad z dôvodu, že tam posudzovaný
prípad sa týkal tvrdení o nelegálnych obchodoch medzi štátnou prokuratúrou a páchateľmi trestných

činov, zapojených do obchodovania s drogami, kde súd konštatoval, že článok bol neobjektívny,
jednostranne zameraný, jeho tón bol vedený neprimeranou túžbou po senzácii a samotná domnienka o
drogových aktivitách prokurátorky bola prezentovaná ako jednoznačný fakt, so zdôraznením, že novinári
nevynaložili dostatočnú starostlivosť pri zhromažďovaní materiálov. Pri zodpovedaní na otázku „ČO“
bolo obsahom namietaného článku uviedol, že podstatou článku „. Š.“ bola informácia, že žalobca

selektuje médiá z hľadiska výberu, ktorému médiu a na aké otázky odpovie, pričom článok obsahoval
vysvetlenie ako, za akých okolností a v akých súvislostiach k odmietnutiu poskytnutia informácií
žalobcom redaktorovi žalovaného došlo. Podstatou článku „. P..Z..“, boli informácie ohľadne osoby P.. E.,
ktojeosobaP..E.,začojestíhaný,akosajehokauzavyvíjalazhľadiskapostupovpolícieaprokuratúrya
súdov, za akých okolností bol P.. E. dňa 19.05.2011 prepustený z väzby, aké procesné úkony žalobca vo

vzťahukosobeP..E.vykonal,čiaktozorgánovčinnýchvtrestnomkonanímal,alebonemalinformácieo
následnom pobyte P.. E. na slobode a prečo ich nemal, ako boli novinári informovaní na tlačovej besede
MV SR dňa 22.07.2011, tiež o vnútorných vzťahoch na GP SR, ako sa k veci vyjadrili Q., Ž., J., žalobca
a v súvislosti s jeho vyjadreniami v poslednej časti aj o okolnostiach poškodenia motorového vozidla,
používanéhomanželkoužalobcu,tiežprokurátorkou,resp.kpravdivostiinformácií,poskytnutýchotomto

poškodení médiám žalobcom. V namietanom článku „Š. P..Z..“., ako aj v článku „W. Š.“ vystupoval
žalobca nielen ako verejný činiteľ, ale aj ako mediálne verejnosti známa osoba, čo malo tiež istý vplyv na
jeho klasifikáciu, ale rovnako tak na posudzovanie predmetnej veci. Skutočnosť, že žalobca je mediálne
známou osobou, dlhodobo pôsobiacou v štruktúrach prokuratúry, sa premietla aj do titulku a podtitulku
článku „. P..Z..“, čo bolo vo svojej expresívnej podobe spôsobilé efektívne splniť funkciu upútavky na

článok. Sporný titulok a podtitulok v spojení s fotografiou žalobcu súd prvej inštancie považoval za
integrálnu súčasť namietaného článku, pričom každému pozornému čitateľovi muselo byť zrejmé aj z
jeho obsahu, z ktorého nevyplýval popis žiadnej takej činnosti žalobcu, z ktorej by sa dalo vyvodiť, že sa
pri výkone svojho povolania, konkrétne pri realizácii procesných úkonov, týkajúcich sa osoby P.. E. mal
dopustiť porušenia služobných predpisov, že ide o informácie o veci verejného záujmu, o ktorej verejnosť

mala právo byť informovaná, pričom tento druh prejavu spadá jednoznačne pod ochranu v zmysle čl.
26 Ústavy SR. Súčasťou článku „Š. P..Z..“., graficky a umiestnením v samostatných rámčekoch, bolo
tiež zverejnenie reakcie prokurátorky E., ako reakcia na žalovaným zverejnenú odpoveď na článok
žalovaného „P. H. E.“ a 12 otázok redaktora, týkajúcich sa aj okolností vydania zatykača na P.. E. a
údajnej streľby na auto manželky žalobcu, na ktoré nedostal od žalobcu odpoveď. Odpoveď na otázku

„KDE“ bol namietaný článok uverejnený, vo vzťahu k článku „Š. P..Z..“. uviedol, že tento bol uverejnený v
týždenníku .týždeň, s celoštátnou pôsobnosťou a článok „W. Š.“ bol uverejnený na internetovej stránke
žalovaného. V odpovedi na otázku „KEDY“ bol namietaný článok uverejnený uviedol, že oba články
boli uverejnené v krátkom časovom slede po prepustení P.. E. z väzby pre procesnú chybu o väzbeP.. E. rozhodujúceho sudcu Okresného súdu Bratislava I a jeho následného úteku zo Slovenska, ktoré
udalosti vo verejnosti dôvodne vyvolali nedôveru a pochybnosti o postupoch orgánov činných v trestnom
konaní /polície, prokuratúry, ale aj súdov/, ako aj odôvodnený a legitímny záujem, či orgány činné v

trestnom konaní, vrátane, ale nielen osoby žalobcu, konajú tak, ako konať podľa zákona majú. Vzhliadol
na to, že posudzovaným článkom naviac predchádzalo množstvo ďalších internetových aj printových
článkov rôznych autorov na tému P.. E., jeho údajnej trestnej činnosti /viacnásobnej vraždy/, jeho útekov,
zadržania v Poľskej republike, jeho vydania na trestné stíhanie na Slovensko atď. a postupov /činnosti
alebo nečinnosti/ jednotlivých orgánov, činných v trestnom konaní, priebežne, ako sa kauza časovo

vyvíjala; v neposlednom rade jeden z nich „P. H. E.“ bol pôvodne tiež touto žalobou žalobcom napádaný.
Napadnuté články boli súčasťou mediálnej pozornosti a odôvodneného záujmu verejnosti o konanie
štátu /jeho predstaviteľov, vrátane osoby žalobcu/, vo vzťahu osobe P.. E.. V odpovedi na otázku „I.
T. O. R. F. Č. M.“ uviedol, že namietaný článok „Š. P..Z..“., bol uverejnený v týždenníku .týždeň dňa
08.08.2011, v rubrike „týždeň doma", na úvodnej strane týždenníka, kde je v hornej časti upútavka na
článok s textom „P. E.: P. P. E. na Ú.?“, a na str. 24 dominuje na pol strany farebná fotografia žalobcu,

D.. Q. I. D.. E. z prostredia pojednávacej miestnosti, pod ňou titulok článku „. P..O." s podtitulkom
„U. J. D. S. R. H. P. E., P. K. H. H. Ť. H., Z. J. J. Q. I. F. T. J. E.. U., Ž. na I. D. E. P. J., F. Q.
J. R. F.. H. Š..“. Poukázal na to, že zverejneniu tohto článku, predchádzal článok žalovaného „P. H.
E., uverejnený taktiež v týždenníku .týždeň v rubrike .týždeň doma, v čísle 25/2011 dňa 20.06.2011,
ktorý po čiastočnom späťvzatí žaloby nebol predmetom konania, ako aj iné články v iných médiách,

teda existovali informácie /skutkové tvrdenia/, ktorými verejnosť disponovala prostredníctvom médií /
nielen žalovaného/: vedomosť žalobcu dňa 19.05.2011 v doobedňajších hodinách o tom, že Okresný
súd Bratislava I bude sudcom C. rozhodovať o prepustení P.. E. z väzby, prepustenie P.. E. z väzby
dňa 19.05.2011 v poobedňajších hodinách, strata kontroly policajných orgánov pobytu P.. E. na slobode
a ktorými disponoval redaktor žalovaného. Na základe uvedeného súd prvej inštancie vo vzťahu k

článku „Š. P..Z..“ ustálil, že vo vzťahu k postupom žalobcu v tr. veci P.. E. žalovaný vychádzal z
pravdivých skutkových tvrdení: vedomosť žalobcu dňa 19.05.2011 v doobedňajších hodinách o tom,
že Okresný súd Bratislava I bude sudcom C. rozhodovať o prepustení P.. E. z väzby, prepustenie
P.. E. z väzby dňa 19.05.2011 v poobedňajších hodinách, strata kontroly policajných orgánov pobytu
P.. E. na slobode, poverenie žalobcom na vypracovanie medzinárodného zatýkacieho rozkazu na

osobu P.. E. D.. E., informovanie verejnosti dňa 15.07.2011 prostredníctvom hovorkyne GP SR o
podaní návrhu na vydanie medzinárodného zatýkacieho rozkazu na osobu P.. E. na súd, osobné
odnesenie návrhu na vydanie medzinárodného zatýkacieho rozkazu na osobu P.. E. na Okresný súd
v Nitre žalobcom dňa 15.07.2011, vydanie medzinárodného zatýkacieho rozkazu na osobu P.. E.
dňa 15.07.2011 Okresným súdom v Nitre, vyžiadanie a prevzatie dvoch rovnopisov medzinárodného

zatýkacieho rozkazu na osobu P.. E. na Okresný súd v Nitre žalobcom, neinformovanie vyšetrovateľov o
jeho vydaní, uverejnenie vydania medzinárodného zatýkacieho rozkazu na osobu P.. E. dňa 15.07.2011
Okresným súdom v Nitre v denníku Pravda dňa 18.07.2011, v čase do zverejnenia článku „Š. P..Z..“,
žalovaným neposkytnutie odpovedí žalobcom žalovanému na otázky a verejné vyhlásenie žalobcu o
streľbe na auto jeho manželky s konkrétnym uvedením kalibru strely, ako malo byť zistené expertíznym

ústavom v Bratislave a tieto informácie v článku aj žalovaný uviedol. Ďalej mal súd prvej inštancie
v konaní za nesporné a výpoveďami svedkov aj preukázané, že žalovaný v článku „Š. P..Z..“ ďalej
vychádzal z informácií, prezentovaných štátnym tajomníkom MV SR a prezidentom Policajného zboru
SR na tlačovej besede MV SR dňa 22.07.2011, tak, ako tam boli prednesené a tieto aj v článku
citoval. I keď bolo v konaní výsluchom svedka P. preukázané, že policajné zložky /ÚBOK-u/ P.. E. po

prepustení z väzby dňa 19.05.2011 monitorovali, teda mali vedomosť o jeho pobyte a tento sa im mal
„stratiť“ cca po 2 hodinách, následne už mali disponovať iba spravodajsko-operatívnymi informáciami
o jeho možnom pobyte, súd prvej inštancie zohľadnil, že žalovaný nemal a nemohol mať o týchto
skutočnostiach vedomosť /svedok P. vypovedal, že informáciami príslušníkov ÚBOK vo vzťahu k osobe
P.. E. nedisponoval ani samotný prezident PZ SR/, nakoľko žalovaný ako laik nemohol mať vedomosť o

konkrétnych procesných postupoch v tr. veci P.. E. zo strany GP SR, o čerpaní dovolenky dozorujúcou
prokurátorkou, o štandardnej praxi vedenia dvoch denníkov dozorujúceho prokurátora a pod./, rovnako
ani o tom, že na tlačovej besede dňa 22.07.2011 vyjadrujúci sa štátny tajomník MV SR nemal dostatok
relevantných informácií pre svoje vyjadrenia a tieto založil najmä na informáciách, poskytnutých mu
krátko pred tlačovou besedou ne/informovaným prezidentom policajného zboru /výpovede svedkov Ž.

a J./, za situácie, že napriek pochybnostiam o správnosti postupov žalobcu, mu ešte pred zverejnením
tohto článku žalobca neposkytol odpovede, najmä týkajúce sa vnútorných pomerov organizácie, teda
žalovaný dôvodne a legitímne v napadnutom článku „Š. P..Z..“ vyslovil svoje hodnotiace úsudky voči
osobe žalobcu, ako prokurátora a viedol oprávnenú polemiku, či v článku popísané úkony žalobcumohli osobe, verejnosťou vnímanej ako spoločensky veľmi nebezpečnej /obvinenej z dvojnásobnej
vraždy/ umožniť útek. Súd mal za to, že žalovaný adresovaním konkrétnych otázok žalobcovi aj na
tému spracovanú v predmetnom článku, vynaložil potrebnú starostlivosť na overenie si pravdivosti

informácií, o ktorých sa na tlačovej besede dňa 22.07.2011 dozvedel, pričom žalobca mu súčinnosť
neposkytol. Vo vzťahu k informáciám, ktoré boli médiám sprostredkované na tlačovej konferencii dňa
22.07.2011 posúdil súd prvej inštancie tvrdenia žalovaného ako ospravedlniteľný omyl. Pokiaľ išlo o
nadpis článku a jednotlivé výroky, ako ich žalobca označil v žalobnom petite, majúce mu spôsobiť
zásah do jeho osobnosti, v kontexte celého článku, uviedol, že ich cieľom nebolo poškodenie dobrého

mena, cti a povesti žalobcu, keď v žiadnom texte článku žalovaný neuviedol, že by sa mal žalobca
dopustiť konania v rozpore so zákonom, ani vulgárne, osočujúce, alebo urážlivé vyjadrenia na adresu
žalobcu, ale išlo len o vyslovenie vlastných hodnotiacich úsudkov novinára na aktívnu činnosť /úkony a
mediálnevyjadrenia/žalobcuvoveciP..E.,navierohodnosťjehovyjadreniaostreľbenaautomanželkys
konkretizovaním strely, majúcej byť podrobenej znaleckej expertíze, vychádzajúc z jemu sprístupnených
informácií a poznatkov v tom čase a vyjadrenie aj, ale nie len k osobe žalobcu, polemického názoru

na postup žalobcu práve aj v kontexte, v tom čase už mediálne známych, rozporných pomerov v rámci
GP SR, ktoré v článku opisuje, nedôvery medzi jednotlivými zložkami orgánov činných v trestnom
konaní, podozrievania z úniku informácií, v závere článku aj v súvislosti s medializáciou streľby na auto
manželky žalobcu, i keď útočným, ostrým spôsobom, z hľadiska zvolených vyjadrovacích prostriedkov,
ktoré možno hodnotiť ako akceptovateľné zjednodušenie, ktorým novinár disponuje pri ochrane slobody

jeho prejavu a nepresnostiam, ktorých sa dopustil, nemožno venovať takú váhu, aby bolo možné žalobu
vyhodnotiť ako dôvodnú, tým skôr, ak žalobca nevyužil možnosť, hoc aj prostredníctvom hovorkyne
GP SR, prípadne písomne /ako tak učinil dňa 15.07.2011, ale len na niektoré otázky/, ktorá mu
bola redaktorom poskytnutá, aby pred zverejnením článku uviedol veci na pravú mieru, vzhľadom na
okolnosti a legitímny záujem verejnosti o postup v „kauze“ P.. E., teda poskytol dostatočné vysvetlenie,

prečo poveril Mišíkovú vypracovaním návrhu na vydanie medzinárodného zatýkacieho rozkazu, prečo
doručoval návrh na vydanie medzinárodného zatýkacieho rozkazu na súd on osobne, pre koho boli
určené 2 rovnopisy medzinárodného zatýkacieho rozkazu /pri zodpovedaní tejto otázky by logicky
nevystala pochybnosť o tom že/či mal informovať o vydaní medzinárodného zatýkacieho rozkazu aj
políciu, resp. príslušného vyšetrovateľa/ atď., ako aj k streľbe na auto manželky, či a kedy začalo

trestné stíhanie a s akým výsledkom v tejto veci, hoci disponoval a aj v konaní predložil rozhodnutie,
podľa odôvodnenia ktorého sa tam menovaný balistik z neuvedeného pracoviska, mal vyjadriť, že išlo
o strelu, ktorá auto poškodila, nie ku kalibru strely. Pokiaľ išlo o článok „W. Š.“ a tam uvedené žalobcom
namietané vyjadrenie žalovaného, že žalobca „. J. W. H. P. J. Ľ., P. Z. Ň. H. I. Q. J. Ž. D. „. R. pre
Č., P. E. T. J. E., C. súd C. H., Ž. Q. C. Q. /.H., P. E.Á. J. W. H. P. J. F., P. E. B. P. I. F. Z., I. J. T.

I. F. Č. J.. Q. E. T. R. Č., P. J. R. H. A. T. J. E., významovo identický, už žalovaný zverejnil v časovo
predchádzajúcom článku pod názvom „. H. E.“ v týždenníku .týždeň v čísle 25/2011 dňa 20.6.2011, bol
jeho súčasťou /záverečný odstavec/ a vo vzťahu k tomuto článku žalobca v tomto konaní vzal žalobu
späť. V súlade s európskou judikatúrou /Oberschlik v. Rakúsko/ pokiaľ ide o samotný titulok, označenie
žalobcu za „W.“, výrazový prostriedok inak silnejší, preháňajúci až provokujúci, vyhodnotil tento súd

prvej inštancie ako hodnotiaci úsudok novinára /od novinára nemožno požadovať, aby preukázal jeho
pravdivosť/, chránený slobodou prejavu, nakoľko bolo reakciou novinára na skutočnosť, že žalobca
vedome a selektívne tomuto novinárovi neposkytol /ani prostredníctvom hovorkyne GP SR/ odpovede
na jeho otázky a nebolo možné ho považovať za neprimeraný za situácie, že žalobca sám a iniciatívne
poskytol odpovede na časť týchto otázok, písomne, na nim iniciatívne zvolanej tlačovej besede na GP

SR dňa 15.06.2011, na ktorej informoval prítomných, že aj žalovaný vedie proti nemu diskreditačnú
kampaň, a preto nebude na jeho otázky reagovať. Takéto obmedzenie slobody tlače je v demokratickej
spoločnosti neprípustné a neakceptovateľné. V rozhodnutí U. v Spojené kráľovstvo ESĽP uviedol, že
„sloboda prejavu sa vzťahuje nielen na „informácie“, alebo „myšlienky“, ktoré sú prijímané priaznivo,
alebo sú považované za neškodné, alebo je k ním zaujímaný ľahostajný postoj, ale aj také, ktoré

urážajú, šokujú, alebo znepokojujú štát, alebo určitú časť obyvateľstva. Také sú požiadavky pluralizmu,
tolerancie a znášanlivosti, bez ktorých nemôže existovať demokratická spoločnosť“. Obsah tohto článku
žalobca sám nenamietal. Vychádzajúc z uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že žalobca v konaní
neuniesol dôkazné bremeno preukazujúce splnenie podmienok pre obmedzenie práva na slobodu
prejavu žalovaného poskytnutím občianskoprávnej ochrany právu na ochranu osobnosti /cti/ žalobcu,

preto žalobu žalobcu zamietol. Keďže neboli splnené podmienky pre priznanie nároku na primerané
zadosťučinenie vo forme požadovaného ospravedlnenia v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
súd prvej inštancie sa nezaoberal posúdením otázky prípadnej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.3. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1,2, §
262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a priznal v konaní plne
úspešnému žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania.

4. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca dôvodiac ust. §
365 ods. 1 písm. d), f) a h) C.s.p.. Namietal, že v prvom článku žalovaný hodnotiac jeho postup
ako prokurátora Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v trestnej veci obv. P. E. najmä (okrem
iných výrokov, ktoré boli predmetom konania) uviedol, že „J. J. P. R. P. E. C. C. I. H., P. E. Í. H.P.

R. T. J. Z. W. ”. I. R. C. Č., Ž.L. D. I. H. „., H. „. J. W. H. P. J. Ľ., P. Z. Ň. H.“, čo je „J. R. pre Č.,
P. E. T. J. E.. Týmito článkami sa ako prokurátor cítil dotknutý, pretože (aj) v trestnej veci obv. P.
E. postupoval vždy zákonne, aktívne, urobil všetko pre dosiahnutie účelu trestného konania, nijako
neprispel k úteku obv. P. E. do zahraničia a pokiaľ odmietol odpovedať na otázky novinára žalovaného,
urobil tak s ohľadom na to, že nevyhnutné stanoviská k veci už žalovanému poskytol prv, ako aj
s ohľadom na povinnú zdržanlivosť prokurátora, ktorého zákonnou povinnosťou je, okrem iného aj,

nepodľahnúť tlaku oznamovacích prostriedkov, v dôsledku čoho nie je namieste označiť ho za zbabelca.
Pretože hodnotiace úsudky žalovaného nemali oporu v skutočnosti a zároveň ho znevažovali ako
prokurátora, považoval ich za neoprávnený zásah do osobnosti, za kritiku nevecnú, neprimerané a
spoločenskynežiadúcevyjadreniaočinnostiprokurátora.Žalovanýsvojimihodnotiacimiúsudkamipodľa
jeho názoru zneužil slobodu prejavu, pretože nie je úlohou tlače vzbudzovať pochybnosti o nestrannosti

a profesionalite postupu prokurátora v trestnom konaní bez pravdivého základu, naopak je povinnosťou
tlače zdržať sa nekompetentného vyjadrovania o činnosti sudcov a prokurátorov. Nesúhlasil so záverom
súdu prvej inštancie, že žalovaným vyslovené hodnotiace úsudky, ktoré sú predmetom konania, je
potrebné považovať za primeranú kritiku žalobcu. Napriek tomu, že súd uznal, že hodnotiace úsudky
žalovaného nemali oporu v skutkovom základe, dal prednosť slobode prejavu žalovaného realizovanej

v ospravedlniteľnom omyle pred jej obmedzením, hoci z rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre
ľudské práva vyplýva, že pokiaľ ide o kritiku prokurátora pre výkon funkcie prokurátora, prevyšuje v
takýchto prípadoch potreba ochrany prokurátora a justičného systému pred bezdôvodným obviňovaním,
potrebu ochrany slobody prejavu novinára. Súd pri vyhodnocovaní výsledkov vykonaného dokazovania
neuzavrel, ktoré rozhodujúce skutočnosti mal za preukázané a ktoré naopak preukázané neboli, a to

najmä pokiaľ išlo o skutkový základ hodnotiacich úsudkov žalovaného vo vzťahu k postupu žalobcu
v trestnej veci P. E.. Nevysporiadal sa s vyjadreniami strán predloženými v konaní a nezohľadnil
viacero listinných dôkazov, ktoré predložil v konaní /úradný záznam D.. J. č. k. XIV 6/11 z 20. júla
2011 o informovaní vyšetrovateľa o podaní návrhu na vydanie medzinárodného zatýkacieho rozkazu,
uznesenie Ministerstva vnútra, sekcie kontroly a inšpekčnej služby CVS: SKIS-567/OISZ-V-2013 z 6.

februára 2014 o odložení oznámenia E. A. uznesenia ČVS: ORP-2152/NMV-B3-2011 z 1. decembra
2011). Hoci súd považoval za podstatný obsah tlačovej konferencie z 22. júla 2011 E. Ž. a D. J., z
odôvodnenia jeho rozhodnutia nemožno zistiť jej priebeh a teda ani to, ktoré výroky E. Ž. a D. J.O.
zakladaliospravedlniteľnýomylžalovanéhoačiichposúdeniesúdomakoskutkovýchtvrdenízodpovedá
ich obsahu. I keď v priebehu konania poukazoval na to, že žalovaný mal v čase uverejnenia článku

k dispozícii aj informácie o veci poskytnuté prokuratúrou (generálnym prokurátorom na jeho tlačovej
konferencii22.júla2011akoajsamotnýmžalobcomuverejnenéužprvdokoncavperiodikužalovaného),
súd nezohľadnil ich obsah a čas poskytnutia, pretože listinné dôkazy preukazujúce tieto skutočnosti
v odôvodnení rozhodnutia ani len nespomenul. Uviedol, že žalovaný v konaní nepreukázal, že článok
„Š. P.. Z..“. a teda i žalovaným formulované hodnotiace úsudky stoja na niekoľkých tézach (skutkovom

základe), sú pravdivé. Článok žalovaného vychádzal z toho, že :
a) v situácii, keď vedel o prepustení P. E. z väzby 19. mája 2001 prv, než väznicu opustil o 13,25 hod.
(čo nie je sporné) a neoznámil to polícii, ktorá o tom preto včas údajne nevedela, prispel k tomu, že
obv. P. E. polícii unikol;
b) pokiaľ prevzal vydaný medzinárodný zatýkací rozkaz v piatok 15. júla 2011 a prevzal spolu dva

výtlačky, z ktorých jeden mal údajne doručiť polícii, avšak polícii ho ihneď nedoručil, prispel k tomu, že
obv. P. E. napriek vydanému medzinárodnému zatýkaciemu rozkazu prekročil ďalšie štátne hranice,
c) Informoval o vydaní medzinárodného zatýkacieho rozkazu média, ktoré tak o tom uverejnili informáciu
v pondelok 18. júla 2011, z ktorej sa polícia dozvedela, že medzinárodný zatýkací rozkaz bol vydaný.
V priebehu konania bolo však preukázané, že polícia vedela o prepustení obv. P. E. z väzobnej väznice

ešte prv, než z nej obv. P. E. vyšiel. To vyplýva zo svedeckej výpovede riaditeľa ÚBOK H. P. na
pojednávaní 4. apríla 2017, ktorý uviedol, že „W. C. U. po H. W. R. T. H. P. E. E. I. H. H. D. po C.
J. J. J. P. - J. J. H. H. - J. J.O. Z. Q. F., J. R. O. Ú. H., T. O. H. F. J. H. R. H., F. F., I. Q. O. R. H.
H.“. Rovnaká skutočnosť je preukázaná i z uznesenia Ministerstva vnútra, sekcie kontroly a inšpekčnejslužby ČVS: SKIS-567/OISZ-V-2013 zo 6. februára 2014 o odmietnutí oznámenia E. A., ktoré predložil
na pojednávaní 4. septembra 2014 na základe výpovede H. P. pred týmto orgánom ešte 8. januára 2014,
kde uviedol, že vedel, že dôjde k prepusteniu P. E. a ešte popoludní okolo 16,00 hod. sa „R.R. Z. Ú.,

P. T. W. E. H. P. E., D. H. O. T. W., R. H. H. U. E. W.. Navyše i svedok - policajný prezident J. priznal
na pojednávaní 4. apríla 2017, že vedel o prepustení obvineného P. E. bezprostredne po ňom, pretože
mu bolo oznámené, že práve sedí oproti väznici v kaviarni, no na druhej strane nevedel, čo robia jeho
podriadení. Od začiatku tohto konania tvrdil, že povinnosť informovať políciu o prepustení obvineného P.
E. jednak nemal a jednak bolo zrejmé, že Policajný zbor o tom má informáciu (tak ako je to obvyklé) od

Preventívno-bezpečnostnej služby ZVaJS, čo sa v konaní nakoniec i preukázalo. Ostatne, prepustenie
P. E. bolo vopred široko známe, pretože pred Ústavom na výkon väzby ho čakali i novinári. Údaj o
jeho pasivite pri informovaní polície o prepustení P. E. je predložený žalovaným čitateľom spôsobom,
ktorý vylučuje inú jeho interpretáciu, než že ide o chybu alebo dokonca vedomé konanie žalobcu, ktoré
spôsobilo útek obvineného P. E. za hranice. Hoci i súd v odôvodnení svojho rozhodnutia tieto skutočnosti
považoval za preukázané (str. 85 rozsudku), nepovažoval ich pre vec za významné s odôvodnením,

že žalovaný to nevedel a ani nemohol vedieť, pretože to nevedel ani policajný prezident J.. V konaní
bolo preukázané i to, že polícia vedela, že návrh na vydanie medzinárodného zatýkacieho rozkazu
bol podaný a to už v deň jeho podania. Táto skutočnosť bola preukázaná výpoveďou svedkyne J. na
pojednávaní 4. septembra 2014, ktorá uviedla, že 15. júla 2011 oznámila podanie návrhu vyšetrovateľovi
činnému vo veci obvineného P. E.. Rovnaká skutočnosť vyplýva i z úradného záznamu spísaného touto

svedkyňou do dozorového spisu, ktorý predložil žalobca na prvom pojednávaní vo veci. Svedkyňa J.
na rovnakom pojednávaní zároveň uviedla, že vyšetrovatelia neupozornili pri doručení svojho návrhu
generálnej prokuratúre, aby navrhla vydanie medzinárodného zatýkacieho rozkazu, že vec je urgentná
alebo je potrebné konať nejako osobitne. Pokiaľ sa k tejto otázke vyjadril svedok J., urobil tak bez toho,
aby poznal obsah trestného spisu vo veci obvineného P. E. týkajúceho sa i medzinárodného zatykača

(ČVS: PPZ 38/BOK-ZA-2011), ako to sám aj potvrdil vo svojej svedeckej výpovedi na pojednávaní 4.
apríla 2017. Ostatne tento svedok potvrdil i to, že i priamo on vedel o tom, že žalobca podal návrh na
vydanie medzinárodného zatýkacieho rozkazu „K. R., P. U. O. Ž. H.“ (t.j. 15. júla 2011). Z výpovede tohto
svedka je zrejmé aj to, že polícia sa o rozhodnutie o návrhu na vydanie medzinárodného zatýkacieho
rozkazu vôbec nezaujímala. Súd ani tieto skutočnosti nepovažoval pre vec za významné, rovnako s

poukazom na to, že o nich žalovaný nevedel a ani nemohol vedieť. Rovnako bolo v konaní preukázané,
že pokiaľ prevzal dva výtlačky vydaného medzinárodného zatýkacieho rozkazu, oba tieto boli určené pre
potreby prokuratúry, čo potvrdila svedkyňa R. J. na pojednávaní 4. septembra 2014, keď uviedla, že dva
výtlačky prevzal pre založenie do jej dvoch dozorových denníkov. V konaní bolo preukázané i to, že o
vydaní medzinárodného zatýkacieho rozkazu informoval dozorovú prokurátorku, a to bezprostredne po

jeho vydaní. Svedkyňa J. v svedeckej výpovedi uviedla, že už 15. júla 2011 jej oznámil, že medzinárodný
zatýkací rozkaz bol vydaný. Nebolo jeho vecou, aby informoval i niekoho iného, pretože ďalší postup
vo vzťahu k polícii patrilo realizovať dozorovému prokurátorovi (R. J.), ktorý vedel, ktorého konkrétneho
policajta o veci informovať. Ostatne aj E. Ž. na tlačovej konferencii, na ktorú sa súd odvoláva, uviedol,
že on sám vždy informoval bezodkladne vyšetrovateľa polície „R. R., P. C.“ o vydaní medzinárodného

zatýkacieho rozkazu. A to, kto vec obv. P. E. dozoroval, žalovaný vedel veľmi dobre, ostatne to i v
článkoch uvádzal. Zrejme aj o tejto okolnosti súd usúdil, že ju žalovaný nepoznal a ani nemohol poznať, a
pretojumoholhodnotiťtak,akojuhodnotil.Súdnevzaldoúvahy,ževkonaníbolopreukázané,žebalistik
z kriminalistického ústavu Ľ. E. uviedol už pri svojom výsluchu, že poškodenie auta manželky žalobcu
mohlo byť spôsobené prienikom strely ako to vyplýva z listinného dôkazu - uznesenia ČVS: ORP-2152/

NMV-B3-2011 z 1. decembra 2011 predloženého žalobcom. Pričom v priebehu konania zdôrazňoval
účelovosť hodnotiacich úsudkov žalovaného, ktoré boli vyslovené v snahe jeho osobu ako prokurátora
poškodiť, v súvislosti s čím poukázal i na to, že žalovaný si v článku dokonca prispôsoboval časové
údaje o objektívnych okolnostiach s cieľom podporiť celkové vyznenie článku. Takto žalovaný uviedol,
že k streľbe na auto jeho manželky malo dôjsť 7. mája 2011, hoci k nej došlo 7. mája 2010, čo je

potvrdené napr. i vyššie uvedeným uznesením z 1. decembra 2011, ale i výpoveďou samotného autora
článku - svedka R. na pojednávaní 16. apríla 2013. Údaje o streľbe na auto manželky uvedené žalobcom
(nepresnosť v označení pôvodcu údaja o možnom prieniku strely - balistika) nespochybňujú žalobcovu
dôveryhodnosť, naopak táto časť článku iba potvrdzuje, že pracovnou metódou žalovaného bolo upraviť
si fakty tak ako mu vyhovuje. Mal za to, že z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by

informoval alebo dal pokyn informovať média o vydaní medzinárodného zatýkacieho rozkazu. Naopak
v konaní bolo preukázané, že média informovala hovorkyňa Q., dokonca i svedok R. na pojednávaní 4.
septembra 2014 uviedol, že „P. I. D. O., Ž. Ž. C. H. na W. O. Z. Q., Ž. J. O. H. F. na vydanie E. W. S. J.
F.“. Pritom sama polícia medializovala, že podala na prokuratúru podnet na podanie návrhu na vydaniemedzinárodného zatýkacieho rozkazu ešte predtým ako bol podaný zo strany Generálnej prokuratúry na
Okresný súd Nitra. Neobstojí argument súdu, že pokiaľ mal žalovaný k dispozícii informácie vyslovené
E. Ž. I. D. J. na tlačovej konferencii, tieto podporujú, že ide o ospravedlniteľný omyl, pretože sa na

tieto informácie mohol žalovaný spoliehať. Pokiaľ súd v tejto súvislosti upriamil pozornosť na ust. § 5
tlačovéhozákona,vzmyslektoréhovydavateľnezodpovedázaobsahinformácie,ktorúposkytolústavný
činiteľ a orgán verejnej moci, táto imunita sa vzťahuje iba na citáciu informácii ústavných činiteľov a nie
na následne z nich vyvodené úsudky novinárov. V prejednávanej veci neboli predmetom konania citácie
ústavnýchčiniteľov,pričomnatejtotlačovejkonferenciiokremskutkovýchtvrdeníoskutočnostiach,ktoré

nie sú medzi stranami sporné, boli vyslovené už iba hodnotiace úsudky. Takto prednesené názory bol
žalovaný povinný si overiť a nie rozvíjať ich do vlastných hodnotiacich úsudkov, ktoré sú predmetom
tohto konania. Autor článku v ňom navyše vedome neuviedol informácie, ktoré by boli na jeho prospech
a ich uverejnenie vyžadovala objektívnosť, pričom tieto informácie pred uverejnením článku (t.j. pred
8. augustom 2011) mal k dispozícii. V čase písania článku mal k dispozícii jeho vyjadrenie k veci, a to
napr. odpoveď (uverejnenú v týždenníku TÝŽDEŇ už 25. júla 2011), no žiadnu informáciu z nej nepoužil,

hoci sám priznal vo svojej svedeckej výpovedi, že jej obsah už vtedy poznal a čítal (uviedol to na
pojednávaní 16. apríla 2013). Autor článku poznal i obsah tlačovej besedy C. Q. z 22. júla 2011 (založená
v súdnom spise, no súdom nezohľadnená). Neobstojí ani záver súdu, že autor článku nemohol overiť
svoje informácie o skutkovom základe svojich hodnotiacich úsudkov pred uverejnením článku. Novinár
v tomto prípade postupoval bez nevyhnutnej snahy predpokladanej v záujme objektívneho informovania

verejnosti. Pokiaľ súd považoval za významné, že neodpovedal redaktorovi žalovaného a mal tak
možnosť všetky tieto skutočnosti redaktorovi žalovaného vysvetliť, upriamil pozornosť na to, že by bolo
v rozpore s jeho povinnosťami prokurátora a mlčanlivosťou prokurátora informovať novinára žalovaného
o postupoch Preventívno-bezpečnostnej služby ZVaJS, postupoch sledovania prepusteného z väzby
Policajným zborom, policajných zložkách, ktoré tak robili, spôsoboch odovzdávania informácii medzi

policajnými zložkami, spôsoboch vedenia a obsahu dozorových spisov Generálnej prokuratúry, vrátane
prípadného vyslovenia úvah žalovaného o osobách zodpovedných za to, že P. E. opustil územie
Slovenska. Súd opomenul vziať do úvahy, že autor článku mal v čase písania článku k dispozícii i jeho
odpoveď uverejnenú následne v týždenníku TÝŽDEŇ 25. júla 2011 (žiadosť o uverejnenie na čl. 42 - 46
spisu s vyznačením jej doručenia žalovanému 19. júla 2011), o ktorej sám uviedol, že jej obsah poznal,

Žiadosť o ospravedlnenie žalobcu doručenú žalovanému 3. augusta 2011 (čl. 54 a nasl. spisu), ako aj
Prepis tlačovej konferencie C. Q. z 22. júla 2011. Žiadosť o odpoveď a žiadosť o ospravedlnenie žalobcu
obsahujújehostanoviskokveci,atoajkotázkam,ktoréboliskutkovýmzákladomprehodnotiaceúsudky
žalovaného. Obdobne obsah tlačovej konferencie C. Q. obsahuje skutkové informácie k veci. Pokiaľ
redaktor žalovaného, ako to uvádza okresný súd, mohol bez overovania vychádzať z informácií E. Ž.

I. D. J. na ich tlačovej konferencii, rovnako dobre mal za pravdivé a spoľahlivé považovať informácie
verejne prednesené C. Q. na jeho tlačovej konferencii, ktoré boli sčasti i odpoveďami na niektoré z
opakovane položených otázok žalobcovi. Súd nevzal do úvahy nielen obsah tejto tlačovej konferencie
(z 15. júna 2011), ale ani obsah tlačovej konferencie Generálnej prokuratúry z 24. mája 2011. Tu
bol verejnosti poskytnutý dostatok skutkových informácií o postupe v trestnej veci obv. P. E., ktorými

disponoval i žalovaný, avšak tieto nezohľadnil pri formulovaní svojich hodnotiacich úsudkov. Neobstojí
ani dôvod na základe, ktorého súd prvej inštancie zamietol žalobu vo vzťahu k článku žalovaného
„W. Š.“. Medzi stranami nebolo sporné, ako to uviedol i sám svedok R. na pojednávaní 16. apríla
2013, že jediným skutkovým základom na jeho hodnotenie ako zbabelca, bola skutočnosť, že svedkovi
neodpovedal na jeho dvadsaťdva otázok. Sám svedok R. pritom uznal, že žalobca mu v minulosti na

iné otázky odpovedal a sporné nebolo ani to, že žalobca v minulosti komunikoval aj s inými novinármi
a odpovedal na ich otázky, zúčastnil sa tlačových konferencií atď. Pokiaľ žalovaný za týchto okolností
jeho osobu ako prokurátora označil za „W.“, pretože „E. J. W. H. P. J. Ľ., P. Z. Ň. H., Č. D. „. R. pre
Č., P. E. T. J. E. ”, a on v priebehu konania opakovane poukazoval na dôvody, pre ktoré redaktorovi
žalovaného na otázky neodpovedal, iba paušálna všeobecná úvaha súdu vyslovená v tejto súvislosti

nie je dostatočným odôvodnením zamietnutia žaloby v tejto časti. Ak súd poukázal na to, že vo vzťahu
k obdobným výrokom v skoršom článku žalobca vzal žalobu späť, nezodhľadnil dôvody, ktoré ho viedli
k úprave petitu. Údaje, ktoré ostali predmetom konania považuje za také, ktoré v sebe zahŕňajú i
podstatu skorších článkov; zúženie predmetu konania neznamená, že žalobca „nič už voči údajom zo
skorších článkov nenamieta“ (ako to uviedol žalovaný v jednom zo svojich vyjadrení), znamená to iba

toľko, že už to nenamieta osobitne. Úvaha súdu o význame späťvzatia časti žaloby pre posúdenie jej
zostávajúcej časti je preto bezzákladná. Nesprávnym bolo aj konštatovanie súdu, že právu žalovaného
na informácie zodpovedá povinnosť žalobcu informovať ho a odpovedať mu vždy a na akékoľvek otázky.
Právo na informácie má žalovaný voči Generálnej prokuratúre. Takto mu boli informácie vždy poskytnutév rozsahu, v akom to bolo v spoločnosti žiadúce a potrebné. Príčinou, pre ktorú žalovanému na jeho
dvadsaťdva otázok neodpovedal, nebola jeho zbabelosť. Bolo procesnou povinnosťou žalovaného
preukázať také skutkové okolnosti, z ktorých logicky vyplýva jeho hodnotenie ako zbabelca. Žalovaný

dôkazné bremeno neuniesol už len preto, že označil za takúto skutkovú okolnosť iba neposkytnutie
odpovedí na jeho dvadsaťdva otázok. Namietal, že súd sa nezaoberal ani posúdením hodnovernosti
výpovedí jednotlivých svedkov. Súd nesprávne posúdil neoprávnenosti zásahu do jeho osobnostných
práv v kritériu „čo“ a „ako“ bolo o žalobcovi uverejnené (z dôvodov uvedených vyššie). Pri odpovedi
na otázku „Č. T. K.“ je toho názoru, že uverejnené hodnotiace úsudky boli neprimeranou, nevecnou

kritikou bez akejkoľvek opory v skutkovom základe obsahovo poškodzujúcou jeho profesionálnu povesť.
Pri skúmaní kritéria „I. T. O. K.“, je podľa jeho názoru zrejmé už len s ohľadom na úplnú skutkovú
bezzákladnosť kritiky, že informácie boli uverejnené pod dehonestujúcimi titulkami, s cieľom poškodiť
ho. Obsahovo články neprinášali žiadne nové dosiaľ neznáme fakty, iba jeho účelovú dehonestáciu.
Články neboli o obv. P. E., ako mylne usudzuje súd, ale o ňom, čomu nasvedčujú aj titulky a medzititulky.
Zo spravodajského hľadiska boli úplne bezobsažné, keďže verejnosti žiadny nový fakt nepriniesli a boli

napísané bez poctivej snahy o objektívnosť a overenie hodnotiacich úsudkov o ňom. Pokiaľ išlo o kritériu
„kedy“, súd opomenul zohľadniť, že k uverejneniu článkov došlo po predchádzajúcom uverejnení jeho
odpovede v snahe poprieť jej obsah. Už pri uverejnení jeho skoršej odpovede žalovaným 25. júla 2011
žalovaný v rozpore so svojimi povinnosťami odpoveď doplnil komentárom redaktora R. (predložené súdu
so žalobou, čl. 52-53 spisu). Vo vzťahu k posúdeniu „o kom“ boli uverejnené údaje, ktoré sú predmetom

konania dospel súd k záveru, že žalobca bol predstaviteľom orgánu verejnej moci - riaditeľom odboru
osobitného určenia Generálnej prokuratúry (bod 9. rozsudku). Súd primerane nezohľadnil špecifiká
jeho postavenia ako prokurátora, hoci články a hodnotiace úsudky žalovaného kritizovali jeho osobu
ako prokurátora („. J. J. P. R. P. E. C. C. I. H.). Súd sa nezaoberal tým, či v danom prípade ide o
kritiku prokurátora pre výkon právomoci prokurátora alebo kritiku inej činnosti takejto osoby. V priebehu

konania poukázal na potrebu osobitného posudzovania hodnotiacich úsudkov vyslovených médiami o
prokurátoroch pre výkon ich funkcie, ktorá vyplýva z rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva: J.
Q. R.. J. P. (X), §. XX; P. R.. B., rozsudok veľkého senátu ESĽP z 15.12.2005, sťažnosť č. 73797/01,
§ 172; Prager a Oberschlick v. Rakúsko, rozsudok senátu ESĽP z 26.4.1995, (Séria A, č. 313, najmä
body 34-38), Barford v. Dánsko, rozsudok ESĽP z 22.2.1989 (Séria A, č. 149), Lešnik v. Slovensko,

sťažnosť č. 35640/97, rozsudok ESĽP z 11.3.2003, § 54; Perná v. Taliansko, rozsudok veľkého senátu
ESĽP zo 6. mája 2003 o sťažnosti č. 48898/99, Skalka v. Poľsko, sťažnosť č. 43425/98, rozsudok z
27.5.2003, § 41. Už vo veci Lešnik v. Slovensko Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že prokurátor je
považovaný pre účely čl. 10 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd za predstaviteľa
súdnej moci (Lešnik v. Slovensko, sťažnosť č. 35640/97, rozsudok ESĽP z 11.3.2003, § 54): Verejný

činiteľ, akým je prokurátor, je štátnym zamestnancom, ktorého úlohou je prispievať k riadnemu chodu
justície a preto je vo všeobecnom záujme, aby mal dôveru verejnosti. V tomto zmysle je potrebné
chrániť prokurátorov pred bezdôvodným obviňovaním. Pokiaľ by súd dôsledne prihliadol na zásady
posudzovania kritiky prokurátora pre výkon jeho funkcie, dospel by v danej dôkaznej situácii k záveru,
podľa ktorého prevyšuje požiadavka ochrany prokurátora a justičného systému pred bezdôvodným

obviňovaním požiadavku ochrany slobody prejavu žalovaného realizovanú celkom bezzákladnými
hodnotiacimi úsudkami vyslovenými „v ospravedlniteľnom omyle“, ktorý navyše ospravedlniteľný ani nie
je. Súd žiadne z ním označených rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva v odôvodnení svojho
rozsudku nezohľadnil, resp. neuviedol, z akého dôvodu ich závery a celú prejudikatúru na jeho vec
nemožno aplikovať. Jediným rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcim sa prokurátora,

ktorým sa zaoberal, bolo rozhodnutie vo veci vo veci BLAJA NEWS SP. Z O. O. v. Poľsko (rozsudok z
26. novembra 2013, sťažnosť č. 59545/10), na ktoré poukázal pred koncom konania. Súd nezohľadnil
aj všeobecné právne závery Európskeho súdu pre ľudské práva vyslovené v tomto rozhodnutí na tému
hraníc slobody prejavu vo vzťahu ku kritike prokurátora pre výkon jeho funkcie (rozhodnutie považoval
za „neaplikovateľné“). V tomto rozhodnutí Európsky súd pre ľudské práva (znova) okrem iného uviedol

(bod 60.), že nepochybne „problematika fungovania justičného systému je predmetom verejného záujmu
(Kudeshkina v. Rusko, č. 29492/05). Prokurátori sú v štátnej službe a ich úlohou je prispievať k riadnemu
fungovaniu justície. Sú teda súčasťou justičnej mašinérie v širšom význame tohto slova (A., uvedené
vyššie). (...) Súd akceptuje fakt, že bezúhonnosť prokurátorov je predmetom verejného záujmu. Ale
je potrebné chrániť zamestnancov vo verejnej službe pred agresívnymi, urážlivými a znevažujúcimi

útokmi, ktoré môžu negatívne zasiahnuť do vykonávania ich povinností a poškodiť dôveru verejnosti
v ich funkcie (D., S.. A., uvedené vyššie). Rozsah, v akom sa takáto ochrana považuje za potrebnú,
závisí od konkrétnych okolností prípadu. Aj keď v tomto prípade sťažovateľ zastáva názor, že bolo jeho
povinnosťou upozorniť verejnosť na dôležitý problém, ktorý je predmetom verejného záujmu, tak platí,že fakt, že článok sa týkal prokurátora, nezbavoval časopis povinnosti poskytnúť k tvrdeniam dostatočný
faktický základ. “ Pokiaľ žalovaný v článku „Š. P..Z..“. celkom bezzákladne o ňom uviedol nielen to, že:
„Š.K. J. J. P. R. P. E. C. C. I. H., P. E. Í. H. R. T. J. Z. W.”, ale ďalej napríklad aj to, že: „U. J. D. S. R.

H. P. E., P. K. H. H., Ť. H., Z. J. J. Q. I. F. T. J. E. D. H. Z. za „. E., „.” a uviedol, že „Z. E. R. W. J. F.
I. W. W. Š., P. B. R. I. H. F. W., I. I. O. P., P.Ý. E. W. D. vydanie C. S. J. v súvislosti so zverejnením
informácie o podaní návrhu na vydanie medzinárodného zatýkacieho rozkazu, že „. J. B. T. O., Š. E.
H. E. S. L., I. J. E. na H.", „Š. C. J. I. J., I. O. K., P. J. J. D. E.Ž. U., P. “. X. E.D. XXXX F. S. Z. na
D. I. J. I.” a v článku „W. Š.”, že: „H., P. E. J. W. H. P. J. Ľ., P. Z. Ň. H., D. W.. J. R. pre Č., P. E. T.

J. E., ide práve o také agresívne, urážlivé a znevažujúce útoky na prokurátora, vo vzťahu ku ktorým
judikatúra Európskeho súd pre ľudské práva uzatvára, že pred nimi je nevyhnutné prokurátorov chrániť
aj za cenu obmedzenia slobody prejavu. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie
súdu prvej inštancie v časti, ktorou bola zamietnutá žalobca, pokiaľ ide o uverejnenie ospravedlnenia
podľa§388C.s.p.zmenilažalovanéhozaviazaťospravedlnenieuverejniť.Vprevyšujúcejčastitýkajúcej
sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, žiadal rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný vyjadril podaním zo dňa 08.01.2018 a uviedol, že s podaným
odvolaním nesúhlasí a žiadal odvolaním napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdiť. Uviedol, že
článok„Š.P..Z..“jeprípustnoukritikouokolností,ktorésavčlánkuuvádzajú,ktorésúpredmetomkritikyaj

zo strany štátnych orgánov a táto kritika je tiež v článku citovaná. Kritika je tak plne oprávnená a založená
na určitých skutkových okolnostiach, ktoré sú v článku uvedené. Kritika žalobcu je vecná a oprávnená
predovšetkým z dôvodu, že novinár žalovaného nachytal žalobcu pri zverejnení klamlivých informácií
týkajúcich sa údajnej streľby na automobil manželky žalobcu, keďže v konaní bolo preukázané, že
žalobca verejne neuvádzal pravdu o údajnom zistení kalibru 22 strely na auto manželky žalobcu, čo malo

byť podľa verejného vyjadrenia žalobcu zistené Kriminalisticko-expertíznym ústavom policajného zboru
v Bratislave, pričom v konaní sa bez akýchkoľvek pochybností preukázalo, že táto žalobcom vyslovená
informácia je nepravdivá, čo mal novinár žalovaného preukázané už pred napísaním článku. Žalobca sa
zjavneuchyľujeknepravdivýmtvrdeniamajvpodanomodvolaní,pretoženastr.11vtreťomodsekutvrdí,
že dodržiaval povinnú zdržanlivosť ako prokurátora v neskončenej trestnej veci (P.. E.) ale fakty sú také,

ako ich potvrdil sám žalobca výsluchom žalobcu v tomto konaní dňa 16.04.2013, keď žalobca uviedol
(str. 4 zápisnice): ...a na Ž. E. J. O. U.K. G. J. Z. C. F. na vydanie E. W.. V priebehu konania žalobca sám
preukazoval, že informácia o zistení kalibru 22 strely Kriminalisticko- expertíznym ústavom policajného
zboruvBratislavejenesprávna,keďžetentoznaleckýústavsatakoutovecouvôbecnezaoberalaúdajný
balistik vôbec nekonštatoval kaliber strely ani že išlo s určitosťou o strelu zo strelnej zbrane. Žalobca tak

nepravdivými informáciami, ktoré zverejnil počas vlastnej tlačovej besedy, upriamil na seba pozornosť
médií. Novinár žalovaného jednoduchým preverením, či Kriminalisticko-expertízny ústav policajného
zboru v Bratislave skutočne takú vec posudzoval, zistil, že žalobca v takejto závažnej okolnosti ohľadom
údajnej streľby na auto svojej manželky neuvádzal verejnosti pravdu. Hodnotiace úsudky zverejnené
žalovaným na základe týchto zistení preto boli dôvodné, mali reálny základ a žalovaný mohol spochybniť

dôveryhodnosť žalobcu ako fyzickej osoby zastávajúcej v štátnej správe funkciu prokurátora, pretože
mal vyjadrením z Ministerstva vnútra Slovenskej republiky potvrdené, že žalobcom verejnosti poskytnutá
informácia je nepravdivá. Údajná streľba nebola nikdy zisťovaná ani zistená Kriminalisticko-expertíznym
ústavom v Bratislave (KEU PZ Bratislava). Doznal to napokon aj žalobca v priebehu konania a potvrdila
to aj svedkyňa D.. Š.. Žalobca, ako prokurátor a osoba s právnickým vzdelaním, si pritom musel byť

vedomý, že ním zverejnená informácia o zistení strely Kriminalisticko-expertíznym ústavom policajného
zboru v Bratislave je nepravdivá, išlo preto o zámerne zverejnenú dezinformáciu. Žalovaný tak mal
plné právo takýto postup žalobcu skritizovať a učiniť si na základe toho aj názor na žalobcu, ako na
osobu, ktorá nehovorí pravdu. Žalobca, napriek tomu, že sa preukázalo, že na verejnosti neuvádzal
pravdu o zistení streľby na automobil svojej manželky, sa domáha ochrany svojej občianskej cti,

resp. profesijnej dôstojnosti. Takýto postup žalobcu považuje žalovaný za zneužitie práva na ochranu
osobnosti, pretože ak bola zasiahnutá občianska česť alebo profesijná dôstojnosť žalobcu, k zásahu
došlo vlastným konaním žalobcu. Za tejto skutkovej situácie nemôže mať právo na ochranu osobnosti
prednosť pred právom na slobodu prejavu, ani keď sa jedná o prokurátora. Mal za to, že odvolanie
žalobcu vychádza z nesprávnych predpokladov, že novinár žalovaného sa nemohol s dôverou spoliehať

na vyjadrenia predstaviteľov štátnych orgánov a že si mal naopak informácie získané z policajných
zdrojov (najmä od D.. J., vtedajšieho prezidenta Policajného zboru SR, resp. D.. E. Ž., vtedajšieho
štátneho tajomníka Ministerstva vnútra Slovenskej republiky) ešte ďalej overovať. Taká požiadavka
žalobcu je v rozpore s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 107/2010, z28. októbra 2010, podľa ktorého od vydavateľa periodickej tlače nemožno požadovať, aby selektoval
informácie získané od štátneho orgánu (z policajného zdroja), na ktoré sa mohol s dôverou spoliehať,
pretože sa tým upiera právo verejnosti na úplné informácie o veciach verejného záujmu. Informácie

boli získané z oficiálnych tlačových besied predstaviteľov štátnych orgánov, ktoré postupy žalobcu v
kauze P.. E. kritizovali. Na vyjadrenia predstaviteľov štátnych orgánov (D.. Ž., D.. J.)
sa s dôverou spoliehal. Naopak žalobca, ktorý preukázane verejne nehovoril pravdu o zistení streľby
na automobil svojej manželky, dôveru a ani prirodzenú autoritu u novinára žalovaného nepožíval, v
dôsledku zistených skutočností. Vychádzal zo zdrojov, na ktoré sa mohol s dôverou spoliehať, ktoré

boli poskytnuté na oficiálnom brífingu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky jej účastníkmi: štátnym
tajomníkom ministerstva vnútra D.. E. Ž. a prezidentom policajného zboru D.. D.R. J., dňa 22.07.2011,
od 16:00 hod, vysielané naživo televíznou stanicou TA3. Žalobca nesprávne interpretuje pojem „obsah
informácie“,ktorýjeuvedenývustanovení§5ods.2Zákonač.167/2008Z.z.,pretožezákontentopojem
nelimituje tak, ako sa to snaží žalobca. Pojem „obsah informácie“ zákon nelimituje len na „informácie v
podobe tvrdení“ ako uvádza žalobca v odvolaní. Zákon neobsahuje ani žiadnu reštrikciu v tom zmysle,

že informácie nie sú hodnotiace úsudky. Žalobcom uvádzaný predpoklad, že údajne novinár žalovaného,
resp. žalovaný nedal žalobcovi príležitosť vyjadriť sa k okolnostiam, o ktorých bol článok s nadpisom
„Š. P.“, považoval za nesprávny a nepravdivý. Žalobca na strane 11 odvolania sám potvrdzuje, že sa
rozhodol na položených 22 otázok neodpovedať, pretože sa mu nepáčilo, ako sú otázky položené.
Spôsob kladenia otázok, resp. ich obsah, však nie je zákonom obmedzený, pričom aj na akokoľvek

položenú otázku mohol žalobca reagovať akokoľvek podľa svojho uváženia, prípadne poprieť obsah
otázky a poskytnúť vlastné vyjadrenie, resp. odpoveď v znení, ako by uznal za vhodné. Aj na str. 8 a
9 žaloby žalobca potvrdil, že žalobcovi dal svedok R. ponuku na rozhovor, pretože tomu zodpovedá
odpoveď Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa 07.06.2011 v znení: „. H. R., Ď. R. za
H. na S. J. S. Z. Z. K. H. Š.K....“.. „....R. J. S. T. P. Q. A. H.. Ak T. E. W.Á. Z. S. J. S. Z. osobitného

určenia v budúcnosti, nevylučujeme možnosť zrealizovať ho na jeseň...“. Poskytnutím akýchkoľvek
odpovedí žalobcom novinárovi žalovaného na položené otázky by žalobca nevytvoril predpoklad, ktorý
kritizoval novinár žalovaného v článku na internete „W. Š.“. Motív žalobcu na neposkytnutie odpovedí
na položené otázky, uvedený na str. 11 podaného odvolania, je právne bezvýznamný, pretože údajný
nekorektný obsah otázok nie je žiadnym zákonným dôvodom na neposkytnutie informácií a taktiež nie

je pravdivý dôvod, že žalobca dodržiaval povinnosť zdržanlivosti (asi má žalobca na mysli povinnosť
mlčanlivosti)akoprokurátoravneskončenejtrestnejveci,pretoževýsluchomžalobcuvtomtokonanídňa
16.04.2013, keď žalobca uviedol (str. 4 zápisnice): ...a na žiadosť médií som informoval hovorkyňu GP
SR o doručení návrhu na vydanie medzinárodného zatykača, je preukázané, že žalobca z neskončenej
trestnej veci informácie poskytoval. V konaní bolo preukázané, že novinár žalovaného E. R. okrem toho,

že osobne požiadal žalobcu o rozhovor, ktorý žalobca prostredníctvom hovorkyne GP SR odmietol,
zaslal žalobcovi e-mailom aj konkrétnych 22 otázok, na ktoré obdržal novinár žalovaného odpoveď,
že sa žalobca rozhodol novinárovi žalovaného neodpovedať, napriek tomu následne žalobca pripravil
písomné odpovede na niektoré otázky a tieto rozdal na tlačovej besede iným novinárom aj s nepravdivou
informáciou, že sa ho týždenník .týždeň chystá zdiskreditovať. Tieto okolnosti boli popísané v článku

na internete s nadpisom „W. Š.“ aj s vysvetlením, že pre tieto okolnosti považuje autor článku žalobcu
za zbabelca, pretože sa nechce konfrontovať s ľuďmi, ktorí o ňom píšu. Ide o hodnotiaci úsudok, ktorý
má základ v pravdivých informáciách, ktoré tento článok uvádza. V konaní bolo preukázané, že novinár
žalovaného sa o rozhovor so žalobcom pokúsil, tento ho odmietol, následne mu odmietol dať odpovede
aj na 22 položených otázok, pričom bolo preukázané aj to, že iným médiám žalobca rozdal písomné

odpovede na niektoré otázky novinára žalovaného a súčasťou písomného stanoviska žalobcu bolo aj
tvrdenie, že týždenník .týždeň ho chce zdiskreditovať. Presne tieto, a to preukázané pravdivé fakty sú v
článku „W. Š.'' popísaným skutkovým základom, z ktorého novinár žalovaného činil hodnotiaci úsudok
o žalobcovi. V článku na internete s nadpisom „W. Š.“ žalobca nenamietal žiadne skutkové tvrdenia,
iba neprimeranosť hodnotiacich úsudkov. Hodnotiace úsudky sú však primerané, pretože žalobca sa

dobrovoľne vystavil záujmu médií, keďže verejne vystupoval na tlačovom brífingu, ktorého obsah bol
v konaní prehratý a aktívne novinárom odovzdával informácie, ktoré uznal za vhodné. Teda žalobca
sa záujmu médií vôbec nevyhýbal a ani nedodržiaval mlčanlivosť, sám aktívne do médií vystupoval s
informáciami. Článok zverejnený na internete s nadpisom „W. Š.“ jasne uvádza, prečo jeho autor činí
hodnotiaci úsudok „zbabelec“, v článku je to vysvetlené. Konkrétne: „., P. E. J. W. H. P. J. Ľ., P. Z. Ň.

H., D. W..“ Je to hodnotiaci úsudok, založený na skutkových okolnostiach, ktoré boli uvedené v celom
článku na internete pod nadpisom „W. Š.“. V článku „Š. P..Z..“ kritizoval neštandardné veci v postupe
žalobcu, ktoré sú pravdivé a ktoré kritizovali vtedy aj prezident policajného zboru D.. J. a štátny tajomník
Ministerstva vnútra SR D.. Ž.. K pravdivosti tvrdenia, že: „. H. R. W. (XX. D. XXXX) K. Š.A. I. Ď. F. R.,F. P. W. P. A. P. U.. G. H.S. Q. B. Q. Z. E. Z., Ž. T. H. F. (!.) W. na E., upriamil pozornosť na a) výsluch
žalobcu v tomto konaní dňa 16.04.2013, keď žalobca uviedol (str. 4 zápisnice): ...a na žiadosť médií
som informoval hovorkyňu GP SR o doručení návrhu na vydanie medzinárodného zatykača, b) D.. C. Q.

(námestník generálneho prokurátora) dňa 22.07.2011 ku trestnej veci P. E., naživo vysielaná televíziou
TA3 od 10:00 hod., na otázku redaktorky E. (Nový Čas): „H. Q., R. H. O. S.Ľ. Z. K. H. Š., Ž. H. Q. F. na
Q. súd (podľa P. O. H. Z. F. na vydanie E.S. W. na P.. E., P. D. H. Č.), I. K. F., Ž. Q. F.R. T. R.. H.?“.,
H. D.. C. Q. Q. Z. R. R. C. J. S. E.:
C. Q.: „.Z. T. E. Z. Q. O.?“.

E.: „. T. E. O. Z. Q., Ž. H. F.?“.
C. Q.: „. A. Q. T. D. I.. H. T. E. O. Z. I., P. F.? E. J. H. D., Ž. E. T. P. A. Q. H., P. R. E.. I. E. J. O.."..
Následne to kritizoval aj JUDr. Žilinka, čo je v článku aj citované: „. D. I. P. J. S. R.U. - W. J., K., H.
K. P.“- reagoval Ž.. Pričom k tomuto autor článku dodal oprávnene len hodnotiaci úsudok: „Ak T. J.
B. T. O., Š. E. H. E. S. J., I. J. E. na H..“ Tento hodnotiaci úsudok, napádaný žalobcom, je logický a
plne oprávnený, zakladá sa na pravdivých faktoch, ktoré v konaní boli preukázané, žalobca potvrdil, že

informáciu o podaní návrhu na vydanie zatykača poskytol na žiadosť médií cez hovorkyňu GP SR. Toto
konanie oprávnene kritizuje. Preto je aj logický a oprávnený hodnotiaci úsudok redaktora, že sa žalobca
správal ako informačný kanál vo vzťahu k podaniu návrhu na vydanie medzinárodného zatýkacieho
rozkazu na P.. E.. Je naviac netaktické, aby k takému zverejneniu došlo. Viedlo to podľa medializovaných
informácií k zmareniu účelu trestného konania (subjekt utiekol do T.). Je správny a polemický úsudok,

že žalobca „W. C.?“ a je polemický úsudok „jL. Z., Č. F. Š. W. pre R. A. C.“, keďže rovnako ako iné
štátne orgány, aj žalovaný kritizoval žalobcu v tejto súvislosti za to, že cez hovorkyňu informoval médiá
o podaní návrhu, ale neinformoval potom už vyšetrovateľa o vydaní zatykača, i keď osobne dva výtlačky
zatykačanasúdeprevzal.Ktvrdeniamohľadomžalobcuakoprokurátoražalovanývždyuviedoldostatok
skutkových tvrdení, z ktorých vychádzal a uviedol aj vyjadrenia výslovne v prospech žalobcu (citoval

D.. Q.), t.j. na vyváženie kritiky (i keď oprávnená je kritika aj bez takých tvrdení) uviedol aj tvrdenia
výslovne v prospech žalobcu od jeho nadriadeného prokurátora, teda tvrdenia, ktoré mali príslušnú
váhu a dôveryhodnosť. Tvrdenia nemali žiaden negatívny dopad na profesijný ani osobný život žalobcu.
V konaní bol preukázaný kariérny rast žalobcu ako prokurátora. Nekritizoval všeobecne nič na práci
žalobcu. Vždy presne uviedol okolnosti, ktoré podrobuje kritike, a to, že žalobca vedel dňa 19.05.2011

predprepustenímP..E.zväzbyoprepustení,alepolíciitoneoznámilpredprepustením,aleažnaporade
po prepustení. Takúto informáciu poskytol novinárovi žalovaného a ako svedok to potvrdil pri výsluchu
D.. D. J., vtedajší prezident policajného zboru SR, že pred prepustením P.. E. z väzby o tom polícia
nevedela. Svedok D.. D. J. potvrdil pri výsluchu dňa 04.04.2017, že ku dňu 19.05.2011, keď bol P.. E.
prepustený z väzby, mu podriadení policajti povedali, že P.. E. nesledujú, a že nevedeli o tom, že bol

prepustený, ani nevedeli o tom momente, že teraz bude prepustený. Svedok tiež potvrdil, že polícia P..
E. nemala pod kontrolou, keďže bol vo väzbe a po jeho prepustení ho nesledovali, polícia nemala presnú
informáciu o tom, kde sa nachádza. Vychádzal presne z týchto, svedkom D.. J. potvrdených informácií o
nevedomosti polície. Redaktor žalovaného vnímal informácie od policajného prezidenta oprávnene tak,
že hovorí za celú políciu, keďže uviedol, že sám o tom nevedel a nevedeli o tom ani policajti, ktorí ho

mali sledovať. Svedok P. potvrdil, že neinformoval policajného prezidenta o tom, že bude alebo bol P..
E. prepustený alebo že ho polícia sleduje. Novinár žalovaného tak z tohto musel pri napísaní článku
vychádzať, nemá povinnosť a ani možnosť kontaktovať všetky zložky policajného zboru a dopytovať sa,
či nesledujú P.. E., keď mu prezident policajného zboru potvrdil, že o jeho prepustení nevedeli, novinár
logicky považuje takú informáciu za týkajúcu sa celej polície. Ide tak nepochybne o ospravedlniteľný

omyl,akidevôbecoomyl.KeďžesvedokP.savtrestnomkonaní,ktorévočinemuinšpekciaministerstva
vnútra Slovenskej republiky viedla, musel brániť, že o prepustení vedel a že P.. E. nechal sledovať,
pretože to bola jeho služobná povinnosť. Ak by tiež priznal, že o prepustení nevedeli a nedal P.. E.
sledovať, vystavil by sa riziku trestného stíhania za zneužitie právomoci verejného činiteľa. Aj svedok D..
Ž. dňa 22.05.2017 potvrdil (str. 4 zápisnice z pojednávania), že z kontextu rozhovoru na porade, ktorá sa

konala dňa 19.05.2011 k prepusteniu (po prepustení) P.. E. so žalobcom, bolo zrejmé, že zástupcovia PZ
SRsaotomdozvedeliažpoprepustení,toznamenápotom,čobolprepustený.Neboltamohľadomtoho
ani nejaký slovný ping - pong, ako uviedol svedok. I keď v článku netvrdí, že žalobca mal priamo takú
oznamovaciu zákonnú povinnosť, žalobca takú zákonnú povinnosť má - je to povinnosť postupovať tak,
aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní, ustanovená

v § 1 Zákona č. 301/2005 Z.z., v spojení s povinnosťou pomáhať si navzájom medzi orgánmi činnými
v trestnom konaní (§ 3 Tr. por.). Tento cieľ nebol v prípade P.. E. dosiahnutý, čo žalovaný podrobil
oprávnenej kritike. Súčinnosť orgánov činných v trestnom konaní je zákonnou povinnosťou aj podľa
ustanovenia§3ods.3Trestnéhoporiadku.Žalobcamalinformovaťpolicajtaaspoňvelektronickejforme.Z podanej žaloby je zrejmé, že žalobca nepomohol policajtovi v prípade, keď sa dozvedel o chystanom
prepustení P.. E. na slobodu, neinformoval ho o tom. Je pravdivá informácia a v konaní to žalobca
potvrdil, že policajta konajúceho v prípade P.. E.A. o chystanom prepustení neupovedomil napriek tomu,

že o tom vedel pred jeho prepustením. Pokiaľ sa žalobca bráni, že mu zákon výslovne ukladá informovať
len zákonného sudcu, je to prílišný formalizmus, s ktorým sa nemožno stotožniť. Popiera sa tým účel
trestného konania, vyjadrený v ust. § 1 Trestného poriadku. Trval na logickej úvahe autora E. R., že ak
by žalobca políciu informoval včas (nie až 5 hodín po rozhodnutí o prepustení), polícia mohla uplatniť
operatívne prostriedky, aby jej P.. E. nezmizol z dosahu. Takéto informácie potvrdil vyslúchnutý svedok

D.. J., novinár žalovaného nemal povinnosť si ďalej preverovať na nižších zložkách polície, či iné zložky
polícieoprepustenívopredvedeli,moholsasdôverouspoliehaťnainformáciuodpolicajnéhoprezidenta
a tiež s dôverou predpokladať, že ak nie je informovaný policajný prezident, polícia o tom nevedela.
Žalobca nepreukázal, že by novinár žalovaného vedel o tom, že údajná iná zložka polície takú informáciu
mala (podľa svedka P., o tom svedok P. ďalej neinformoval policajného prezidenta, pretože to podľa
svedka P. nemusel vedieť...). Takáto situácia v polícií nemôže byť na neprospech žalovaného. Neobvinil

žalobcu z nezákonného konania, ani ho neosočoval, len podrobil konkrétne skutkové okolnosti, týkajúce
sa žalobcu, oprávnenej vecnej kritike. Neriešil nikoho zavinenie ohľadom toho, že P.. E. ušiel polícii (str.
28 žaloby). Kritika sa týkala konkrétneho nekonania žalobcu, ktorý, ak by informoval v predmetnom dni
políciu skôr, tak polícia mohla opatrenia učiniť, pričom kritizovali to aj oficiálne zdroje (D.. J., D.. Ž.), preto
sa mohol na tieto informácie s dôverou spoliehať. Nemá povinnosť si preverovať informácie zo štátnych

orgánov, ani za ich obsah nie je zodpovedný. Žalobca existenciu týchto vyjadrení zo štátnych orgánov
uznal a v konaní nerozporoval. Vo vzťahu k žalobcom namietanej okolnosti odstupu času 1 rok, keďže
zadné okno auta manželky žalobcu bolo poškodené už (podľa str. 26 a 27 žaloby žalobcu) 7. mája 2010,
teda viac ako rok pred tým, ako dňa 15.06.2011 žalobca na brífingu novinárom uviedol nepravdu, že
Kriminalisticko-expertíznym ústavom v Bratislave bolo zistené, že na auto jeho manželky strieľali a bol

to kaliber 22, je dôkazom toho (keďže žalobca o tom novinárom hovoril až dva dni pred voľbou gene-
rálneho prokurátora, hoci sa to stalo pred viac ako rokom pred informovaním verejnosti), že hodnotiaci
úsudok redaktora žalovaného o tom, že táto informácia súvisela s voľou generálneho prokurátora, je
správny. Nešlo teda o kritiku práce prokuratúry a prokurátora, ale o kritiku zasahovania žalobcu do
verejnej mienky v súvislosti s vôľou generálneho prokurátora. Neexistoval žiaden logický ani právny

dôvod, prečo žalobca práve vtedy pred voľbou generálneho prokurátora takto na verejnosti vystúpil s
nepravdivými tvrdeniami o zistení strely na automobil jeho manželky. Žalobca v trestnej veci poškodenia
autasvojejmanželkyakoprokurátornekonal(preukázanévkonaní),tedanemalaniprávnumožnosťako
prokurátor o tom verejnosť informovať. Skutočnosť a spôsob porušenia práva žalovaného na informácie,
ktorý zvolil žalobca voči žalovanému ako funkcionár Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, je

a musí byť vždy predmetom kritiky zo strany médií, keďže žalobca odmietol redaktorovi žalovaného
odpovedať, ale napriek tomu selektívne iné médiá informoval (žalobca v žalobe doznal, že redaktorovi
žalovaného odmietol odpovede na otázky poskytnúť, ale následne na niektoré z nich odpovede iným
médiám prekvapivo poskytol), napriek právu žalovaného na informácie podľa ustanovenia § 3 Zákona
č. 167/2008 Z.z., ktoré je orgán verejnej moci povinný poskytnúť na základe rovnosti. Žalobca sám

zadal dôvod na svoju kritiku. Žalobca si musel uvedomiť situáciu, ktorú vytvoril - teda, že redaktorovi
žalovaného nechal zaslať cez hovorkyňu GP SR e-mail, že mu nebude odpovedať a na druhej strane
iným médiám rozdal pripravené odpovede na niektoré otázky redaktora žalovaného aj s nepravdivým
tvrdením, že ho chce týždenník .týždeň zdiskreditovať. Žalobcovi nič nebránilo zaslať tieto pripravené
odpovede redaktorovi žalovaného E.. R., čím by dôvod na svoju kritiku nezadal. Žalobca zjavne hral

s médiami hru a rôzne kalkuloval. V podstate provokoval redaktora k tomu, aby tento jeho postup
popísal a skritizoval. Kritika je tak plne oprávnená a v demokratickej spoločnosti žiadúca. Článok „Š.
P. nie je napísaný s cieľom škandalizovať žalobcu ako prokurátora. Článok naopak navodzuje otázky,
polemiku, ponúka fakty a hodnotiace úsudky autora člnku a je objektivizovaný vyjadreniami žalobcu,
a tiež obsahuje pochvalné vyjadrenia na adresu žalobcu, zo strany napríklad D.. Q.. Preukázalo sa,

že žalobca namiesto toho, aby policajta informoval o vydaní zatykača, tak najskôr nechal zverejniť
prostredníctvom hovorkyne GP SR, že návrh prokuratúra podáva (potvrdil to žalobca na pojednávaní
16.04.2013 aj D.. Q. verejne 22.07.2011) a následne nechal zverejniť aj okolnosť, že zatykač bol vydaný,
čobolovdenníkuPravdazverejnenévpondelok,pričomlenžalobcavpiatokacezvíkendbezprostredne
predtým vedel, že mu tento zatýkací rozkaz Okresný súd Nitra dvojmo vydal. Súd pritom potvrdil, že

o vydaní zatykača neinformoval verejnosť pred zverejnením v denníku Pravda. Tiež sa preukázalo,
že žalovaný zverejnil pravdivo, čo potvrdil D.. J. o nevedomosti polície o prepustení P.. E. z väzby,
čo špičkám polície oznámil žalobca až na porade dňa 19.05.2011 po prepustení P.. E. z väzby. Za
týchto okolností bolo spoločensky žiaduce, aby žalovaný o zistených okolnostiach verejnosť informovala zaujal k tomu aj vlastné hodnotiace úsudky. Tie výroky, ktoré žalobca učinil predmetom konania,
neboli spôsobilé zasiahnuť do práva žalobcu na ochranu osobnosti, pretože boli pravdivé. Hodnotiace
úsudky neprekročili dovolený rámec oprávnenej kritiky a vždy k nim boli zverejnené dostatočné skutkové

podklady na to, aby bolo zrejmé, z čoho autor článku hodnotiace úsudky učinil. Čitateľ mal vždy možnosť
zistiť, z akých skutkových okolností (skutkového základu, ako to vyžaduje judikatúra Európskeho súdu
pre ľudské práva) činí autor článku svoje hodnotiace úsudky, pričom pravdivosť hodnotiacich úsudkov
nie je možné preukazovať.

6. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného nevyjadril.

7. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov podaného odvolania (§ 379, § 380 ods. 1
a 378 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo
o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania
si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané

dôvodne.

8. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v
postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p).

9. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal vo
veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatnených nárokov, a jeho výsledky aj náležite
zhodnotil. Na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil
správny právny záver, a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil. V odôvodnení rozsudku sa súd
prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli

pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. V rozhodnutí sa zaoberal tvrdeniami sporových strán,
vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery
riadne zdôvodnil. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, nakoľko
v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd
prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj dostatočne vyhodnotil. Rozhodnutie

je tiež presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie
na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne, a aj
spravodlivé. S odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie sa odvolací súd v celom
rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je
potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje a vyjadruje sa len k odvolacím

námietkam žalobcu.

10. K odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. (t.j. že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací
súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové

zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že
súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli,
ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými

dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré
súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov.

11. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť

súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

12. V súdenej právnej veci sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému uverejniť
ospravedlnenie, že o ňom a o jeho postupe v trestnej veci P. E. uviedol neprimerané a znevažujúce
úsudky, a to konkrétne v týždenníku .týždeň z 08.08.2011 na str. 24. - 27. v článku s titulkom „Š. P..Z..“a 15.06.2011 na internetovej stránke www.tyzden.sk pod linkom V..Q..J.-C.-J..U. v článku s titulkom „W.
Š.“ a priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Pričom za zásah do osobnostných práv považoval
žalobca vo vzťahu k článku „Š. P..Z..“ nasledovné tvrdenia: „. J. D. S. R. H.H. P. E., P. K. H. H., Ť. H.,

Z. J. J. Q.S. I. F. T. J. E.; Z. D. H. R. Q. R. P. E., Ž. J. R. Q. R. „zaČ. I. Z. „., P. C. H. H. na vydanie E.U.
W., H. D. „., Ž. F. W. C. R. J. W. L. E., P. O. F., D. H. Z. za „. E., „.; K.. Ž. D. „. F., Ž. „.K. L. R. Q. C. /..
D. XXXX/ R. na súd C. F. J. návrhom W. na E. I. Q.E. H. J. H. R. Q. Q. R. ". C., P. ". Z., Č. F. Š. W.A.
pre R. A. C., Ž. „. E. R. W. J. Q. F. I. W. W.J. Š., P. B. R. I. H. F. W.O., I. I. O. P., P. E. W. D. vydanie
C. S. J.J.; R. R. P. E. W. na P. E., Ž. „.ak E. O. Z. J. R., H. Z. D. R. Z. F. R. ?".; R. J.R. J. Z. G. H. B.

Q. I. O. Z. E., Ž. „. H. F. (!.) W. na E., Ž.L. O. Z. „. F. R. I. „. J. B. T. O., Š.K. E. H. E. S. L., I. J. E. na
H., Ž. „. C. J.K. I. J., I. O. K., P. J. J. D. E. U., P. „.C. X.X.XXXX F. S. Z. na D. I. J. I. I. Ž. „. J. J. P. R.
P. E. C.R. C. I. H., P. E. Í. H. R. T. J. Z. W. a vo vzťahu k článku „W. Š. F. Q.: „., P.Ý. E. J. W. H. P. J.
Ľ., P. Z. Ň. H., D. W.. J. R. pre Č., P. E. T. J. E."..

13. Najbežnejšou formou zásahov do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti sú skutkové tvrdenia a

hodnotiace úsudky (kritika). V prípade skutkového tvrdenia ide o fakt, ktorého pravdivosť možno
objektívne verifikovať tzv. dôkazom pravdy; v prípade kritiky ide o tzv. hodnotiace úsudky, t.j.
názory, ktoré sú svojou povahou subjektívne - sú výrazom názorov toho, kto ich prednáša - a teda,
ktorých správnosť nie je možné objektívne preukázať, dôkaz pravdy je vzhľadom na povahu veci v
prípade kritiky vylúčený. Zákon poskytuje ochranu proti takýmto zásahom len vtedy, ak ide o zásah

neoprávnený. K neoprávnenému zásahu do práva fyzickej osoby na česť a dôstojnosť
dôjde nepochybne nepravdivými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú zároveň objektívne spôsobilé privodiť
ujmu na cti dotknutej fyzickej osoby. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti
je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu a jednak to, že tento zásah je objektívne spôsobilý
privodiť ujmu na právach chránených ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Obe náležitosti musia

byť splnené, aby vznikol právny vzťah, ktorého obsahom je právo domáhať sa ochrany podľa § 11
Občianskeho zákonníka a povinnosť súdom uložené sankcie znášať. Neoprávneným zásahom do práva
na ochranu osobnosti je konanie, ktoré zasahuje do práv chránených ust. § 11 Občianskeho zákonníka
a ktoré je v rozpore s právami a povinnosťami pôvodcu zásahu stanovenými právnym poriadkom. Ide
teda o konanie smerujúce proti osobnej a mravnej integrite fyzickej osoby, ktoré je objektívne spôsobilé

znížiť jej dôstojnosť, vážnosť a česť a ktoré ohrozuje jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Ust.
§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka však nemôže byť aplikované izolovane, ale musí byť vykladané
ústavne konformným spôsobom, rešpektujúc úpravu práv a slobôd vyplývajúcu z Ústavy SR, Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd a Listiny základných práv a slobôd. Pre aplikáciu ust. § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka má neodmysliteľný význam čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd,

ktorý jednoznačne ako prioritné preferuje právo na slobodu prejavu. Odsek 2 tohto článku však právo
na slobodu prejavu obmedzuje tým, že výkon tohto práva zahŕňa aj povinnosť a zodpovednosť.

14. Vo vzťahu k námietkam žalobcu, že žalovaný v konaní nepreukázal, že článok „Š. P..Z..“ a teda
i žalovaným formulované hodnotiace úsudky sú pravdivé, odvolací súd uvádza. Hodnotiaci úsudok

nemožno dokazovať, nakoľko vyjadruje subjektívny názor autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý
postoj tak, že ho hodnotí na základe vlastných subjektívnych kritérií. Potrebné je však skúmať, či
sa zakladá na pravdivej informácii, či forma jeho verejnej prezentácie je primeraná a či zásah do
osobnostných práv je nevyhnutným sprievodným javom výkonu kritiky. Pri posudzovaní žalovaným
vyslovených hodnotiacich úsudkov v článku „Š. P..Z..“., uverejnenom dňa 08.08.2011, bolo potrebné

vzhliadnuť na to, že pri jeho koncipovaní žalovaný vychádzal najmä z obsahu tlačovej besedy na MV
SR konanej dňa 22.07.2011, na ktorej vystúpil policajný prezident D. J., ktorý uviedol: „.....Q. H. D. I.,
keďže R. Q. R. P. I. E. Q. P. U.. „. F. D. Z. Q., P. D. Č. H. K.. H. J. C.L. B. H. I. Č. Q. I. Š. C., Q. D. na Ú. F.
P.." Svedok D.. D. J., v rozhodnom čase prezident PZ SR v konaní pred súdom prvej inštancie potvrdil,
že o prepustení P.. E. z väzby dňa 19.05.2011 nebol nikým v ten deň, ani žalobcom, informovaný a

dozvedel sa to z telefonátu nejakej novinárky, preto sa vzápätí kontaktoval s príslušným policajtom,
aby sa informoval, či má polícia poznatok o jeho prepustení a či je sledovaný, ak budú dôvody na
jeho opätovné zadržanie. Nakoľko dostal informáciu, že ho nesledujú a nemajú informáciu, že má byť
teraz prepustený, majúc od novinárky informáciu o tom kde bol E. po tom, čo vyšiel z väzby videný, dal
pokyn, aby ho sledovali. Autor článku ďalej vychádzal aj z vyjadrenia štátneho tajomníka ministerstva

vnútra E. Ž.:„R. Q. W. R. T. J. R. R.Z. L. H. W. T. J.. W. T. J. R. I. P. Q. P. I. H. O., Č. E. F. H. W.
M.. Skutočnosť, že polícia sa o vydaní zatykača dozvedela až v pondelok 18.07.2011 vyplynula aj z
vyjadrenia hovorkyne polície C. T.: „. J., Ž. J. O. Z. R. W. C. J. I. E., I. I. skÔ. I. E.. R. J. F. W. R. K.
XX. D.A. XXXX Z. R. na J. R. F....“. Vychádzajúc z uvedeného možno totožne so súdom prvej inštancieprijať záver, že v čase vypracovania predmetného článku nemal jeho autor vedomosť o tom, že Útvar
boja proti organizovanej kriminalite PZ mal vedomosť o prepustení P. E., tak ako to vo svojej výpovedi
na pojednávaní dňa 04.04.2017 uviedol svedok H. P.: „C. XX.XX.XXXX J. C., Ž. H.Í. P. H. Z. P. E. I.

W. K. C. E. K. E. R. P. Q. H. R. H. U. H., F. po XX.XX U.... I. O. Z. Q. Ž. „. C. U. po H. W. R. T. H.
P. E. E. I. H. H. D. po C. J. J. J. P. - J. J. H. H. - J. J. Z. Q. F., J. R. O. Ú. H., T. O. H. F. J. H. R. H.,
F. F., I. Q. O. R. H. H.“. Rovnako nemohol mať autor článku v čase jeho vypracovania vedomosť ani o
obsahuuzneseniaMinisterstvavnútra,sekciekontrolyainšpekčnejslužbyČVS:SKIS-567/OISZ-V-2013
zo 6. februára 2014 o odmietnutí oznámenia E. A., ktoré predložil žalobca na pojednávaní 04.09.2014.

Vzhliadnuc na uvedené súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia (posledný odsek na str. 85, prvý
odsek na str. 86) správne konštatoval, že na posúdenie, či žalovaný vynaložil potrebnú starostlivosť
na overenie si pravdivosti informácií, ktoré získal na tlačovej konferencii dňa 22.07.2011, nemohlo mať
vplyv vyjadrenie H. P. a obsah uznesenia MV SR, ktoré boli predložené žalobcom až v konaní pred
súdom prvej inštancie, a to z dôvodu, že o nich nemal žalovaný v danom čase vedomosť. Nemožno
nevzhliadnuť na to, že žalovaný vychádzajúc z jemu v danom čase známych informácií v predmetnom

článku uvádzal jednak ním zistené fakty, navodzoval otázky a polemiku a proporčne uvádzal i informácie
v prospech žalobcu: „. Q., Ž. Q. F. Š. H.. „Po R. W. J. F. H.Q., I. K. W. C. Q. písomnosti Z., P. Q. H." a
pri formulovaní článku ponechával miesto na úvahu samotným čitateľom (napr. „ak E. O. Z. J. R., H. Z.
D. R. Z.O. F. R. ?".), keď v spojení s ním uvádzanými informáciami kládol logické otázky, zodpovedanie
ktorých ponechával na samotnom čitateľovi. Od žalovaného ako vydavateľa periodickej tlače nemožno

požadovať, aby selektoval informácie od štátneho orgánu (policajného zdroja), na ktoré sa s dôverou
spoliehal, pretože by tým uprel právo verejnosti na úplné informácie o veciach verejného záujmu (nález
Ústavného súdu sp.zn. IV ÚS 107/2010).

15. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zohľadnil aj skutočnosť, že žalobca na brifingu 15.06.2011

prítomným novinárom poskytol svoje vyjadrenie na niektoré otázky predložené autorom predmetného
článku. V tejto súvislosti je potrebné upriamiť pozornosť na to, že žalovaný majúc legitímny záujem
informovať o kauze E. pred zverejnením predmetného článku najskôr požiadal žalobcu o rozhovor,
následne o zodpovedanie písomných otázok, na čo žalobca nereagoval. Ak v podanom odvolaní
žalobca argumentuje tým, že s ohľadom na jeho postavenie prokurátora bol povinný chovať sa

zdržanlivo, preto neodpovedal na otázky žalovaného, nie je zrejmým, prečo na brífingu dňa 15.06.2011
tento svoj názor prehodnotil a na niektoré otázky žalovaného odpovedal tam prítomným novinárom,
súc považoval tieto otázky za nekorektné. K námietke odvolateľa, že žalovaný v predmetnom článku
neuviedol informácie, ktoré boli v jeho prospech, a to napr. odpoveď žalobcu (uverejnenú v týždenníku
TÝŽDEŇ 25.07.2011) odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že v danom prípade sa jednalo o Vec:

Žiadosť o uverejnenie odpovede na článok s názvom „P. H. E., uverejnený v čísle 25/2011, ročník VIII,
týždenníka „týždeň“ z 20. júna 2011 na 26 až 29 strane“. Pričom článok „P. H. E.“ sa venoval iným
témam (mapoval začiatky pôsobenie žalobcu na prokuratúre, jeho vzťahy k D.. E. a prepustenie P. E.
19.05.2011) nie však udalostiam v júli 2011. V uvedenej žiadosti je obsiahnutá aj odpoveď žalobcu
uverejnenia ktorej sa domáha, kde je okrem iného uvedené: „Ak T. W. I. Č. T. P. I. W. H., E. I. Č. K. Z. Q.,

Ž. Z.Ý. P. E. T. P. J. R. T. H. na J., J. E. K., vzhľadom na Š. Q. P. W. J., H. J. Okresného J. T. O. I. F. Z.F.
H. W., I. Q. J. T. K.. I keď súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia osobitne nevyhodnocoval obsah
tlačovej besedy D.. C. Q. konanej dňa 22.07.2011 k trestnej veci P. E., odpovede D.. Q. obsiahnuté v
článku „Š. P..Z..“ v odseku „C. W.“ a v odseku „Q. D. H.“, na otázky redaktorky E. (F. Č.) vyhodnotil
všeobecne na str. 85 napadnutého rozhodnutia, pričom s týmito závermi sa odvolací súd plne stotožňuje.

Vo vzťahu k námietkam odvolateľa týkajúcim sa tam vyslovených hodnotiacich úsudkov k okolnostiam
prevzatia vydaného medzinárodného zatýkacieho rozkazu žalobcom odvolací súd upriamuje pozornosť
na to, že autor článku vychádzal z informácií z policajného zdroja a v článku uviedol nasledovné fakty: „.
C. Q. E. E. H. H. O., P. J. E. F.. Ak T. F. I., W. T. U. W.I. I. L. na J.. E. J. Q. B. R. C. O., „. P., P. T. T. I. Š. na D.
R. F.. Preto H. L. F. C. na R. H. M.Q.. P. po E. Š. F. I. R. W. /. XX. I. XX.X.XXXX/, J. R. po E. I. D. Ľ. W. W..

16. Pri posudzovaní obsahu článku „W. Š.“ uverejneného dňa 15.06.2011 je potrebné zohľadniť jeho
obsah ako celok, v ktorom autor článku detailne popisuje prečo a kedy začal pracovať na článku o
žalobcovi.Uvádzajúc,žesajednáoriaditeľaodboruosobitnéhourčenianaGenerálnejprokuratúre,ktorý
má slušnú povesť aj výsledky. Uviedol, že motiváciou na prípravu článku o žalobcovi boli hlasy zvnútra

prokuratúry, že síce jeho odbor funguje ale samotný žalobca vzbudzuje pochybnosti. Informoval, že
žalobca na porade vedenia rezortu a polície na ministerstve vnútra konanej okolo štvrtej popoludní dňa
19.05.2011 oznámil, že informáciu o tom, že E. bude prepustený sa dozvedel už krátko pred jedenástou.
Táto informácia bola podporená aj hovorcom Krajského súdu v Bratislave, z čoho logicky vyplynulaotázka autora článku, prečo takúto informáciu oznámil žalobca vedeniu ministerstva a polície až okolo
štvrtej. V predmetnom článku následne jeho autor uviedol, že požiadal žalobcu o rozhovor a poskytol
mu okruh otázok, avšak žalobca na ne odmietol odpovedať, i keď poskytol rozhovor na takmer identické

otázky pre týždenník Plus 7 dní. Doplnil, že následne poslal na prokuratúru 22 konkrétnych otázok,
obdržal však zamietavú odpoveď a na tlačovej konferencii (15.06.2011) žalobca uviedol, že ho chcú
údajne zdiskreditovať. Autor článku na základe uvedených skutočností v závere vyjadril svoj subjektívny
názor k odmietavému prístupu žalobcu nereagovať na jeho ponuku na rozhovor a neodpovedať na
predložené otázky a vyhodnotil to tak, že žalobca má strach z priamej konfrontácie s ľudmi, ktorí o

ňom píšu, z čoho v závere článku vyvodil... „., P. E. J. W. H. P. J. Ľ., P. Z. Ň. H., D. W.“. Vzhľadom k
uvedenému je potrebné použitie slova „W.“ tak v označení článku, ako aj v poslednom odseku článku
posudzovať a vyhodnocovať v kontexte s obsahom celého článku, v ktorom jeho autor dôsledne objasnil,
na základe akých záverov takéto slovné spojenie vo vzťahu k osobe žalobcu použil, pričom ponechal
na úsudku čitateľa, aby si v kontexte s ním uvádzanými faktami sám vytvoril názor o osobe žalobcu.
Slovo „zbabelec“ nebolo použité vo forme nadávky na osobu žalobcu, je to len kritika na osobu žalobcu

za jeho postoj vo vzťahu k jeho postoju k autorovi článku a jeho vyjadreniam na adresu žalovaného.

17. V podanom odvolaní žalobca namietal aj nesprávnosť záverov súdu prvej inštancie vo vzťahu k
testu proporcionality pri vyhodnocovaní odpovede na otázku „čo“ a „ako“ majúc za to, že pri odpovedi
na otázku „čo bolo uverejnené“, uverejnené hodnotiace úsudky boli neprimeranou, nevecnou kritikou

bez akejkoľvek opory v skutkovom základe obsahovo poškodzujúcou jeho profesionálnu povesť a
pri skúmaní kritéria „ako boli informácie uverejnené“, boli informácie uverejnené pod dehonestujúcimi
titulkami,scieľompoškodiťho.Prihľadaníodpovedínaotázkytestuproporcionalityjepotrebnédôsledne
rešpektovať relevantnú judikatúru ESĽP a ústavného súdu, podľa ktorej kľúčovou úlohou médií je
ochrana demokracie, preto sa veľmi prísne posudzuje každý zásah do slobody prejavu médií (Castells

v. Španielsko, rozsudok, 23.04.1992, č. 117898/85, Bladet Tromso a Stensaas v Nórsko, rozsudok
veľkého senátu, 20.05.1999, č. 21980/93), dovolenou je väčšia miera kritiky osôb verejne známych
a verejne činných (Lingens v. Rakúsko, rozsudok, 08.07.1986, č. 9815/82, Castells v. Španielsko,
rozsudok, 23.04.1992, č. 11798/85, Thorgeir Thorgersion v Island, rozsudok, 25.06.1992, č. 13778/88,
Thoma v. Luxembursko a iné) a je zvýšená ochrana tvrdení urobených v dobrej viere a právo médií na

ospravedlniteľný omyl Sunday Times v. Spojené kráľovstvo, rozsudok, 26.11.1991, č. 13166/87, Bladet
TromsoaStensaasvNórskoainé).Odvolacísúdmázato,žeúmyslomautoračlánku„W.Š.“,bolopráve
informovať verejnosť o tom, že žalobca selektuje médiá, ktorým poskytuje informácie a v tomto článku
aj objasnil, ako nadobudol toto presvedčenie. Zatiaľ čo v článku „Š.K. P..Z..“ autor článku poukazoval na
okolnosti kauzy E. od jeho prepustenia až do úteku, tak ako správne uviedol v napadnutom rozhodnutí aj

súd prvej inštancie. Námietka žalobcu, že predmetné články boli uvedené pod dehonestujúcimi titulkami
je nedôvodnou, nakoľko z označenia odsekov (podtitulkov) „. B., „. I., „.P. I. T., „.W. C., „. W., „. H. H.,
„. D. H., „. na Z. Q. Q., „. I. P., „. Q., Q. E.“ nemožno vyvodiť, že tieto by mohli objektívne zasiahnuť do
osobnostných práv žalobcu, práve naopak predmetný článok navodzuje otázky, polemiku, ponúka fakty
a hodnotiace úsudky jeho autora a rovnako vyvážene obsahuje aj kladné vyjadrenia na osobu žalobcu.

Nedôvodnou je tak argumentácia žalobcu, že úmyslom žalovaného bolo uverejnením predmetných
článkov dehonestovať osobu žalobcu. Nadpis článku „W. Š.“, v ktorom žalovaný označil žalobcu „W.“, v
kontextesjehoobsahom,vktoromžalovanýozrejmilakoktakémutozáverudospel,nemožnopovažovať
za verejne vyhlásené tvrdenie žalovaného (jeho hodnotiaci úsudok) o zbabelosti žalobcu, ktoré by bolo
spôsobilé privodiť ujmu na právach chránených ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Uvedenie

citovaného označenia neprekračuje hranice vecného a faktického hodnotenia žalobcu žalovaným v
súvislosti s výkonom jeho verejnej funkcie, t.j. možnej oprávnenej kritiky žalobcu.

18. V podanom odvolaní odvolateľ namietal aj nesprávne skutkové závery súdu prvej inštancie, že
informoval alebo dal pokyn informovať média o vydaní medzinárodného zatýkacieho rozkazu. V článku

„Š. P..Z..“. s podtitulom „. H. H. D. K.: „.L.Q. H. R. W. (XX.D. XXXX) K. Š. I. Ď. F. R., F. P. W. P. A. P. U.. G.
H. Q. B. Q. Z. E. Z.E., Ž. T. H. F. (!.) W. na E.. Samotný žalobca na pojednávaní dňa 16.04.2013 uviedol
(str. 4 zápisnice): „....I. S. Z. J. Z. C. F. na Z. F. I. Z. R. W. O. C. H.Á. D.. J. Q. I. na Ž. E. J. O. U. G. J.
Z. C. F. na vydanie E. W.. Nebolo sporným, že v danom čase žalobca zastával funkciu riaditeľa odboru
osobitného určenia, preto autor článku vychádzajúc zo správy agentúry SITA, ktorá citovala hovorkyňu

GP SR, že dnes odbor osobitného určenia doručoval na OS Nitra návrh na vydanie medzinárodného
zatykača na osobu KM., správne logicky vyvodil, že touto osobou bol žalobca. Nemožno opomenúť, že
autor článku v predmetnom článku zároveň uviedol fakty, ktoré následne kritizoval aj Ž. ...“G. F. Ž. J....
Z. H. F. na W. E.“. Preto, keď k uvedeným zisteniam autor článku doplnil hodnotiaci úsudok: „ Ak T. J. B.T. O., Š. E. H. E. S. L., I. J. E. na H.“, jeho hodnotiaci úsudok vychádzal z kontextu zistení a bol logickým
vyústením ním uvádzaných informácií, ktoré čitateľ po prečítaní mohol sám vyhodnotiť. Rovnako vetu
„...K. Š. I. Ď. F. R.“ ... je potrebné vyhodnocovať v kontexte s ďalšou vetou... „G. H. Q. B. Q. Z. E. Z.,

Ž. T. H. F.(!.) W. na E.“, ku ktorému autor článku doplnil aj vyjadrenie p. Ž.: „Q. D., I. T. J. S. R. - W.
J., K., H. K. P..“.

19. Nedôvodnou sa javí i námietka odvolateľa, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy, že v konaní bolo
preukázané, že balistik z kriminalistického ústavu Ľ. E. už pri svojom výsluchu uviedol, že poškodenie

auta manželky žalobcu mohlo byť spôsobené prienikom strely ako to vyplýva z listinného dôkazu -
uznesenia ČVS: ORP-2152/NMV-B3-2011 z 01. decembra 2011 predloženého žalobcom. V podtitulku
s názvom „strela alebo kameň“ článku „Š. P..Z..“ je uvedené „Š. C. J.K. I. J., I. O. K., P. J. J. D. E. U.. C.
XX. E. XXXX Q. F. S. Z. na D. I. J. I.. ... C. XX. D. XXXX W. H. Q. J. za H.O. H. B. R.. C. XX.D. XXXX - C.
C. H. R. Š. H. - Š. R., Ž. na I. D. E. F. J.. „. H. W. J. R. C.J. J. I. F. Q. J. C., I. P. XX. T. Q. W. P.-L. Ú. R. T...
„.-L. Ú. F. Ž. J. J. Q. H.Í. I. na D. H. F. J. Q. H. I. na D. H. F. Q. H., H. U. E. R. G. G.. Z. Q.: XX. D. XXXX Š.

R., Ž. F. H. na Ž. P. Z., P. H. E. I., I. na J. R. Q. H.. „. XX.D. XXXX preto H. Q. J. H.. H. Š. W. F.?“. Z obsahu
spisu vyplýva, že podkladom na citované skutkové tvrdenia žalovaného bolo vyjadrenie žalobcu zo dňa
15.11.2011nastránkeV..H..J.-I.-E.-W.-J..U.,akoajvyjadreniehovorcuministerstvavnútra.Žalobcapred
súdom prvej inštancie (pojednávanie dňa 29.09.2012) potvrdil, že dňa 15.06.2011 na brífingu Generálnej
prokuratúry SR sa na základe otázky novinárov vyjadril aj k okolnostiam poškodenia motorového vozidla

jeho manželky. Z predloženého emailu zo dňa 28.07.2011 je zrejmým, že autor článku požiadal práve
v súvislosti s touto témou o vyjadrenie ministerstvo vnútra, zaujímajúc sa o podrobnosti prípadu, a
následne v článku presne aj citoval vyjadrenie hovorcu ministerstva vnútra. Vzhľadom k tomu, že autor
článku zistil, že žalobca počas tlačovej konferencie neuviedol pravdivé informácie, o týchto svojich
zisteniach informoval v dotknutom článku, a to podobným spôsobom ako Agentúra SITA dňa 17.06.2011

„. P. S. Z. Z. K. G. H. H. Š. Q. Q. U. Z. J.Ľ. na D. I., R. H. J. F. D. Z. J. I. W.. K. Q. Q. E. R. Q. F.. H. C.
Q. I. H. Š. O. Q. Q. Z. Q., Ž. E. S. F. H. J. na I. O. S. H.. H. Š. J. J. R. na H. za P. H. R. T.. „. H. W. J. R.
C. J. I. F. Q. J. C. E., I. P. XX. T. Q. W. P.-L. Ú. R. T. H. na Q. P. Š. Nepravdivosť žalobcom poskytnutých
informácii bola potvrdená aj výsluchom manželky žalobcu pred súdom prvej inštancie (pojednávanie dňa
07.10.2014), kedy na otázku: „P., P. I. P. Z. R. I. po J.T. I. J. I. R.?“., K. „.R. H. P. Q. T. H. Z. H. F.É. E. L.

XX.XX.XXXX I. F. J. J. I. O. C. J. R. T. I. H. C. I. C. J. U. H. R. P.-L. Ú. H. J. R. J. Ľ., F. T. I. J. H. A.B. H. K.
Q. H. I. M. F. H.. .. R. P. J. T. H. E. D. R., Ž. Q. T. J., Č. S. J., Ž. H. R. E. U. F. E., Ž. Q. E. T. F..“. Vzhľadom
k uvedenému hodnotiacie úsudky, ktorých zámerom bolo jednoznačne nastoliť polemiku, nie poškodiť
osobu žalobcu, boli dôvodné, a to bez ohľadu na to, že autor článku v článku nesprávne uviedol, že k
streľbe na auto manželky žalobcu malo dôjsť 07. mája 2011, hoci k nej došlo 07. mája 2010, uvedené

pochybenie nemalo vplyv na posúdenie veci.

20. V podanom odvolaní žalobca namietal, že autor článku vedome neuviedol informácie, a to informácie
ktorými disponoval pred uverejnením článku „Š. P..Z..“ upriamujúc pozornosť na jeho vyjadrenie v
Týždenníku TÝŽDEŇ zo dňa 25.06.2011 a tlačovú besedu C. Q. dňa 22.07.2011. Vzhliadnuc na obsah

predmetného článku a obsah tlačovej besedy C. Q. je však potrebné konštatovať opak. Autor článku
napr. v podtitule „K. I.“ okrem iného uviedol .. „. X. D. XXXX H. na G. H. (G.) H. na vydanie E. W. na E.“,
rovnako sa vyjadroval na tlačovej besede Dobroslav Trnka.. „. na H. F. na vydanie E. W.P. S. H. na G.
H. W. H. C. X.X.XXXX“. V podtitulku „. I. T., je uvedené: „C. XX.XX.XXXX J. Š. H. H. R., Č. H. R., P. D.
E.. R. D. H., Ž. J. W. na Ú. L. - E. Š. L.... W. P. R., Ž. J. D. Z. P.... Š. L. R. Q. C. (XX. D. XXXX) R. na súd

C. F. J. návrhom W. na E...“. H. na Q. T. T. K. ... „.H. J. R., Č. E. H.É. Z. R. Z. H. E.. R. Z., Ž. podľa O. H.
J. Z. E. W. na Ú. L., E. Š. L. Ú., R. Š., J. P. F. Slovenská S. F. Ž. C. I. O. J. I. P.... .. Q. D. Q. P., Q. J. Q.
P.. Z uvedeného je zrejmé, že autor článku použil v predmetnom článku aj vyjadrenia C. Q. z uvedenej
tlačovej konferencie. Odpoveď žalobcu uverejnená v týždenníku Týždeň dňa 25.07.2011 bola reakciou
na článok, pričom jeho vyjadrenie smerovalo k objasneniu jeho vzťahov s D.. E. a jeho súkromných

vzťahov s inými osobami a pričom okrajovo sa dotkol aj plnenia svojich povinností ako prokurátora a
priebehu brífingu z 24. mája 2011. Nemožno tak prijať iný záver ako taký, že autor predmetných článkov
vychádzal z dostupných informácií, ktoré priamo citoval, informácie o osobe žalobcu uvádzal vyvážene,
tak kladné ako i záporné a v závere ponechal úsudok na čitateľa.

21. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že súd prvej inštancie sa nezaoberal a neposudzoval hodnovernosť
výpovedí jednotlivých svedkov, odvolací súd dáva do pozornosti, že súd nie je povinný donekonečna
udržiavať stav konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania - je iba na jeho posúdení, kde je
rozumná hranica takúto konfrontáciu ukončiť (III. ÚS 144/2012, III. ÚS 507/2012, IV. ÚS 19/2012).Rovnako aj hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia
dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností
vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia

a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli stranami tvrdené a ktoré
boli predmetom dokazovania musí sudca už od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec
pre spor rozhodné. Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo
vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak
preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové,

jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú
potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané a
ktoré tak tvoria zistený skutkový stav. Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských
a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do
základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával
rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za

tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho,
podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno. Vierohodnosť určitého poznatku získaného
vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti
skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými
vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade ide o posúdenie vierohodnosti poznatku

z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Tak napr.
pri svedeckej výpovedi sudca hodnotí najprv všeobecne vierohodnosť výpovede s prihliadnutím na
to, aký má svedok vzťah k účastníkom a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná
úroveň, a ďalej vzhľadom na okolnosti, ktoré sprevádzali jeho vnímanie určitých skutočností, vzhľadom
na spôsob reprodukcie týchto skutočností, na chovanie pri výpovedi a pod. Poznatky, ktoré získa

týmto hodnotením obsahu svedeckej výpovede, potom sudca porovná s poznatkami, ktoré získal na
základe hodnotenia ostatných dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné,
vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o
pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil
svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. V uvedenej veci nemožno súdu prvej inštancie vyčítať

žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia,
alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné
skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), preto ani nie je možné polemizovať s jeho skutkovými závermi,
napr. namietať, že súd mal uveriť inému svedkovi, že niektorý dôkaz nie je pre skutkové zistenie dôležitý,
že z vykonaných dôkazov vyplýva iné skutkové zistenie a pod.

22. Nedôvodnou je i námietka odvolateľa, že súd prvej inštancie sa nezaoberal tým, či v danom prípade
ide o kritiku prokurátora pre výkon právomoci prokurátora alebo kritiku inej činnosti takejto osoby
upriamujúc pozornosť na to, že v priebehu konania poukázal na potrebu osobitného posudzovania
hodnotiacich úsudkov vyslovených médiami o prokurátoroch pre výkon ich funkcie, ktorá vyplývala z

rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva: Sunday Times v. Spojené kráľovstvo (1), § 55; Kyprianu
v. Cyprus, rozsudok veľkého senátu ESĽP z 15.12.2005, sťažnosť č. 73797/01, § 172; rozsudok senátu
ESĽP z 26.4.1995, (Séria A, č. 313, najmä body 34-38), Barford v. Dánsko, rozsudok ESĽP z 22.2.1989
(Séria A, č. 149), Lešnik v. Slovensko, sťažnosť č. 35640/97, rozsudok ESĽP z 11.3.2003, § 54; Perná
v. Taliansko, rozsudok veľkého senátu ESĽP zo 6. mája 2003 o sťažnosti č. 48898/99, Skalka v. Poľsko,

sťažnosť č. 43425/98, rozsudok z 27.5.2003, § 41. V súvislosti s odvolateľom citovanými rozhodnutiami
ESĽP je potrebné uviesť, že napr. vo veci sťažnosti sťažovateľa Lešnik v. Slovensko, sťažnosť č.
35640/97, rozsudok ESĽP z 11.3.2003, ESĽP síce uviedol, že ..“.H. D. H. pre Ú. Č.. XX C. na Z. Ľ. H.
I. W.P. J. za H. J. E. (: R. Č., I.E. D. H., D. Š. W., P. Ú. D. H. P. S. B. D. I. preto D. R. R. W., I. E. C.
R.. R. Q. W. D. H. B. H.Q. H. T. Z., avšak v danom prípade pri posudzovaní predmetnej sťažnosti ESĽP

zohľadnil skutočnosť, že listy sťažovateľa voči prokurátorovi obsahovali aj obvinenia z protiprávneho a
zneužívajúceho konania prokurátora a tieto obvinenia boli závažné a boli podané opakovane. Vo veci
sťažnosť č. 35640/97, rozsudok ESĽP z 11.3.2003, § 54; Perná v. Taliansko, rozsudok veľkého senátu
ESĽP zo 6. mája 2003 o sťažnosti č. 48898/99, bolo zase jednoznačne preukázaným, že „U. H. Č.“
bola „I. W.“, t.z. skutkovo odlišné okolnosti ako prejednávaná vec. Preto i keď súd prvej inštancie v

odôvodnení svojho rozhodnutia nerozoberal podrobne všetky žalobcom uvádzané rozhodnutia ESĽP,
jeho závery nie sú v rozpore s rozhodovacou činnosťou ESĽP. Je potrebným uviesť, že neprimeranou
kritikou je taká kritika, ktorá nevyplýva logicky z predložených skutočností a faktov. Preto rozdiel medzi
oprávnenou a neoprávnenou kritikou je v pravdivosti, vernosti a objektívnosti cieľa, ktorý sa týmtoprejavom sleduje. Oprávnená kritika vychádza z pravdivých skutočností a z pravdivého hodnotenia
skutkového stavu. Odvolací súd má za to, že v prejednávenej veci miera expresivity predmetných
článkov nepresiahla cieľ kritiky a úmyslom autora článkov nebolo znevážiť a zneuctiť kritizovanú osobu

(intenzívny exces), preto sa jednalo o kritiku primeranú.

23. Vo vzťahu k ostatným námietkam odvolateľa odvolací súd uvádza, že podľa už konštantnej judikatúry
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09
a podobne). Preto na zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľa odvolací súd nepovažoval za
potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

24. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd konštatuje, že obsah odvolania žalobcu nebol spôsobilý
spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích
dôvodov v ňom uvedených, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také rozhodujúce skutočnosti
alebo dôkazy, ktoré by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých prvoinštančný súd založil

svoje rozhodnutie

25. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie (vrátane výroku o trovách
konania pred súdom prvej inštancie), podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

26. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému priznal nárok na
plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd
prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 2:1 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
19 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu

na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).