Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 21. február 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/38/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2618200795
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Arnouldová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2618200795.3

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov
JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v spore žalobcov: v 1. rade: MUDr. N. M., nar. XX.XX.XXXX,
bytom Y. XXXX/X, H., v 2. rade: MUDr. C. M., CSc., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXXX/X, H., obaja
žalobcovia právne zastúpení: Advokátska kancelária JUDr. Almáši Gabriel, s.r.o., so sídlom Šumavská
3, Bratislava, proti žalovaným: v 1. rade: JUDr. J. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXXX/XX, S. W.,

právne zastúpený: UHRINČAŤ - VAJDA s.r.o., so sídlom Rybné námestie 1, Bratislava, v 3. rade: I. Y.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XXXX/XX, H., v 4. rade: N. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX Y. C. G.
XXX, o zdržanie sa neoprávnených zásahov do vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcov proti uzneseniu
Okresného súdu Senica zo dňa 11. januára 2021, č.k. 3C/19/2018-545, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaní v 1., 3. a 4. rade m a j ú voči žalobcom v 1. a 2. rade n á r o k na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie konanie zastavil (výrok I.), rozhodol, že po právoplatnosti
uznesenia bude vec postúpená Obci G. (výrok II.) a zároveň uložil žalobcom v 1. a 2. rade zaplatiť
žalovaným v 1., 3. a 4. rade náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých bude rozhodnuté

samostatným uznesením (výrok III.).

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 9, § 10 ods. 1, § 161 Civilného
sporového poriadku (ďalej len CSP), § 3 ods. 2 veta prvá a § 23 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných
komunikáciách, § 6 ods. 1 písm. b) vyhlášky č. 35/1984 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o pozemných
komunikáciách. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že nie je daná právomoc súdu v tejto veci,

pričom ide o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, pre ktorý bolo nutné konanie zastaviť a
postúpiť vec príslušnému orgánu.

3. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobcovia v 1. a 2.rade sa podanou
žalobou domáhali, aby súd uložil žalovaným v 1. až 4. rade povinnosť zdržať sa neoprávnených
zásahov do vlastníckeho práva žalobcov, ktoré spočívajú v prechode a prejazde cez pozemok, parcelu

registra „C“ s parc.č. 5480/3 o výmere 1706 m2 - zastavené plochy a nádvoria, a pozemok parcely
registra „C“ s parc.č. 5497 o výmere 737 m2 - ostatné plochy a nádvoria, oba zapísané v LV č.
XXX, vedenom Okresným úradom Senica, katastrálny odbor, pre okres Senica, obec a k.ú. G.. Podľa
oznámenia obce D. zo dňa 8.12.2020 bola parcela 5497 a časť parcely 5480/3 v k. ú. G. využívaná
ako prístupová komunikácia k rodinným domom súpisné č. XXX, XXX, XXX v k. ú. D., čo potvrdila
tiež obec G. vo svojom stanovisku zo dňa 28.12.2020, pričom tiež uviedla, že od obce G. je daná

cesta prejazdná a slúži ako prístupová cesta k už spomenutým nehnuteľnostiam, teda v tejto časti
ju možno považovať za účelovú komunikáciu v zmysle § 6 ods. 1 písm. b) vyhlášky 35/1984 Zb.Vzhľadom na verejnoprávnu povahu ich návrhu (užívania účelovej komunikácie), ktorá je upravená
osobitným predpisom o využívaní takejto komunikácie, nie je oprávnený rozhodnúť všeobecný súd
v rámci súkromnoprávnej žaloby. Využívanie účelovej komunikácie, ktorá je regulovaná verejným

právom nespadá do právomoci všeobecných súdov (nález Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 689/2017).
Predmetom konania je užívanie pozemných účelových komunikácií, ktoré nie sú inštitútom súkromného
práva, ale verejným oprávnením upraveným cestným zákonom. Práve prvok „verejnoprávnosti“ vo
vzájomných vzťahoch účastníkov konania, spočívajúci v spôsobe využívania miestnej komunikácie,
neumožňuje danú vec prejednať a rozhodnúť v občianskom súdnom konaní. Užívanie a ochrana

cestných komunikácií je upravená zákonom č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný
zákon). Keďže z § 23 cestného zákona vyplýva povinnosť postupovať v súvisiacich konaniach podľa
všeobecných predpisov o správnom konaní, nejde o občianskoprávnu vec, a preto nie je splnená
procesná podmienka právomoci súdu. V zmysle ustanovenia § 3 ods. 2 cestného zákona je orgánom
miestne príslušným obec, nakoľko miestnu štátnu správu vo veciach miestnych a účelových komunikácií
vykonávajú obce ako prenesený výkon štátnej správy. Keďže teda v danej veci nie je splnená procesná

podmienka konania (právomoc súdu), pričom tento nedostatok podmienky nemožno odstrániť, súd
konanie zastavil podľa § 161 CSP a podľa § 10 ods. 1 CSP postúpil vec Obci G., do ktorej právomoci
prejednávanie a rozhodovanie o nej patrí.

4. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 256 ods. 1

CSP, keď dospel k záveru, že zastavenie konania procesne zavinili žalobcovia v 1. a 2. rade tým, že
podali žalobu na súde, ktorý nemá právomoc vo veci konať a rozhodovať, a preto im súd uložil povinnosť
zaplatiť žalovaným v 1., 3. a 4. rade náhradu trov konania v plnom rozsahu.

5. Proti tomuto uzneseniu podali žalobcovia v zákonnej lehote odvolanie v celom rozsahu. Namietali

nesprávnosťrozhodnutiaprenedostatočnosťanezrozumiteľnosťodôvodnenianapadnutéhouznesenia,
ktoré neobsahuje náležitosti požadované v § 220 ods. 2 CSP, čím bolo porušené právo žalobcov na
spravodlivý súdny proces. V odvolaní žalobcovia argumentovali, že v texte odôvodnenia nevzhliadli
žiaden ucelený náhľad do myšlienkového postupu súdu prvej inštancie, keď uznesenie obsahuje v
zásade len poukaz na viaceré právne normy, oznámenia obcí D. a G., a taktiež nález Ústavného súdu

sp.zn. III. ÚS 689/2017, z ktorého súd prebral a skopíroval text, ktorý však rieši skutkovo odlišný prípad a
v odôvodnení absentuje akýkoľvek myšlienkový postup, na základe ktorého by súd prepájal spomenutý
nálezsoskutkovýmiosobitosťamipredmetnejveci.Vžiadnejčastinapadnutéhouzneseniasaneuvádza,
akým spôsobom sa súd vysporiadal s jednotlivými osobitosťami prípadu a ako jednotlivé pramene práva
aplikoval na konkrétny posudzovaný prípad. Žalobcovia v odvolaní zdôraznili, že žalovaní zasahujú do

ich súkromného pozemku, ktorý nie je zaťažený žiadnou ťarchou a tieto skutočnosti v konaní nie sú
sporné, spornou je skutočnosť, či predmetné zásahy do súkromného pozemku žalobcov sú oprávnené
alebo nie. Riešenie tejto právne významnej otázky predstavuje tradičnú súčasť agendy civilných súdov,
civilný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti sa vysporiadava s jednotlivými argumentmi v prospech
vyhovenia alebo zamietnutia žaloby, pričom môže prihliadať aj na to, či cez súkromný pozemok

prechádza miestna či účelová komunikácia. V predmetnom prípade nie je predmetom sporu výkon
miestnej štátnej správy, ale zásahy žalovaných do súkromného pozemku žalobcov. Navyše súd ani
nevykonal plnohodnotné dokazovanie smerujúce k zisteniu, či ide o miestnu alebo účelovú komunikáciu,
ale uspokojil sa so stručnými vyjadreniami obcí, ktoré sú vzhľadom na ich obsah nepreskúmateľné a
vyvstáva potreba overovať názory obcí prostredníctvom ďalších dôkazov. Súd dokazovanie žiadnym

spôsobom nedoplnil, napr. obhliadkou na mieste samom, nedal ani stranám možnosť sporné skutočnosti
dokazovať, ale bezvýhradne sa uspokojil so stanoviskami obcí, že ide o miestnu komunikáciu a poprel
účel konania, ktorým je preukazovať alebo vyvrátiť sporné tvrdenia a spomenuté stanoviská zneužil na
to, aby sa veci zbavil. Pokiaľ ide o náhradu trov konania, žalobcovia poukazujú na to, že súd dospel k
záveru, že nemá právomoc na jej prejednanie až po takmer troch rokoch, čím vznik trov konania zavinil

sám súd a nie žalobcovia a nebolo by preto spravodlivé, aby boli zaviazaní k náhrade trov konania.
Navrhli, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

6. Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol uznesenie ako správne potvrdiť,
podľa neho je celkom zrejme riadne a preskúmateľne odôvodnené. Navyše žalobcovia uvádzajú

nepravdivé účelové a zavádzajúce tvrdenia, že „nie je sporné, že dochádza k zásahom do vlastníckeho
práva a že ide o súkromný pozemok žalobcov“, keďže túto skutočnosť žalovaní od začiatku sporu
namietajú, k čomu sa žalobcovia ani nevyjadrili. Žalovaní naopak preukázali (a žalobcovia uvedené
nepopreli), že žalobcovia nadobudli nehnuteľnosť s vedomím, že cez ich nehnuteľnosť „od nepamäti“vedie komunikácia, ktorá je jedinou prístupovou komunikáciou pre okolité nehnuteľnosti a spája území
dvoch obcí. Žalobcovia sa napriek uvedenej skutočnosti pokúsili uvedenú cestu ohradiť spôsobom,
ktorý je v rozpore s príslušnými rozhodnutiami správnych orgánov a začali zasahovať do pokojného

stavu, ktorý existoval v uvedenej lokalite po desaťročia pred ich príchodom do tejto lokality. Žalobcovia
zároveň nepopreli, že ide o jedinú prístupovú cestu k okolitým nehnuteľnostiam Z uznesenia súdu
prvej inštancie je zrejmé, že samostatne a vo vzájomnej súvislosti hodnotil písomné dôkazy, ktoré boli
obsahom súdneho spisu, vyhodnocoval priebežne skutkový stav a vyjadrenia strán sporu (na základe
čoho požiadal súd dotknuté obce o vyjadrenia, o ktoré oprel svoje rozhodnutie). Žalovaný 1. tiež

zdôrazňuje, že zistený skutkový stav hodnotil aj odvolací súd v rozhodnutí sp.zn. 10Co/114/2019-226,
na základe ktorého zamietol nariadenie neodkladného opatrenia v tejto veci, keď poukázal na spornosť
tvrdení žalobcov o tom, že prechodom a prejazdom žalovanými cez pozemky žalobcov vzniká žalobcom
na pozemkoch škoda, ako i na spornosť existencie inej príjazdovej cesty k nehnuteľnostiam žalovaných,
s prihliadnutím aj na konštatovanie správnych orgánov a to Obce G. z 27.01.2017 č. OcUSob-37/2017
v spojení s rozhodnutím Okresného úradu Trnava z 05.02.2018 č. OÚ-TT-OOP4-2018/005272 (ktoré

rozhodli predbežným opatrením o povinnosti žalobcov strpieť prechod a prejazd žalovaných cez
predmetné pozemky vo vlastníctve žalobcov) o dlhoročnom využívaní pozemkov na prejazd a to s
vedomím vlastníkov dotknutých pozemkov. Súd teda v konaní najprv vychádzal z nepravdivých a
účelových tvrdení žalobcov, ktorí v žalobe zamlčali, že nehnuteľnosť nadobudli s vedomím, že cez ňu
prechádza jediná príjazdová cesta k ostatným nehnuteľnostiam, a že ide o obyčaj v uvedenom území

po obdobie minimálne 80 rokov. Súdy následne na základe písomných dôkazov predložených v konaní
žalovanými zistili, že ide o jedinú príjazdovú cestu k okolitým nehnuteľnostiam, že ide o obyčaj v danej
lokalite, že ide o cestu, ktorá je pre uvedené územie strategicky významná a spája územie dvoch
katastrálnych území, na základe čoho súd rozhodol o nedostatku právomoci. Záverom žalovaný v 1.
rade poukázal aj na ďalšiu konštantnú judikatúru najvyšších súdnych autorít, pri ktorej bolo o totožných

skutkových stavoch rozhodnuté rovnako a to rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5 Cdo 60/2018
(identicky rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Cdo/1385/2015 zo dňa 06.03.2017), rozhodnutie
Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 22 Cdo 2192/2002, tiež sp.zn. 22 Cdo 1601/2006 a rovnako aj rozhodnutie
Krajského súdu v Žiline sp.zn. 11Co/106/2018. Tvrdenia žalobcov, že uvedená konštantná judikatúra
sa týka iných skutkových okolností žalovaný 1. popiera, keďže sú nepodložené. Na základe uvedeného

žalovaný v 1. rade navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu potvrdil a priznal
žalovanému v 1. rade právo na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%.

7. Žalovaní v 3. a 4. rade sa plne stotožnili s vyjadrením žalovaného v 1. rade.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom, stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 v spojení s § 357 písm.
a/ a m/ CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a
že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté

rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP) a
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) dospel k záveru,
že odvolanie žalobcov nie je dôvodné.

9. Predmetom konania vedeného pred súdom prvej inštancie bolo uloženie povinnosti žalovaným

( pôvodne v 1. až 4. rade) zdržať sa neoprávnených zásahov do vlastníckeho práva žalobcov, ktoré
spočívajú v prechode a prejazde cez pozemky v k.ú. G.pecifikované v žalobe. Súd prvej inštancie
konanie zastavil podľa § 161 CSP z dôvodu, že nemá právomoc v tejto veci konať, ktorý nedostatok
procesnej podmienky konania nie je možné odstrániť a podľa § 10 ods. 1 CSP postúpil vec Obci G.,
do ktorej právomoci vec patrí. Zároveň priznal podľa § 256 ods. 1 CSP žalovaným v 1., 3. a 4. rade

náhradu trov konania v plnom rozsahu.

10. Podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2).

11. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie právomoci súdu na prejednanie žalobcami uplatnenéhonároku, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací
súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne a dostatočne presvedčivé

odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného uznesenia. Odvolací súd nenachádza dôvod,
pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto
dať za pravdu odvolateľom. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia dopĺňa iba nasledovné:

12. Podstatná časť odvolania je založená na tvrdení, že postupom súdu prvej inštancie došlo

k odňatiu možnosti stranám sporu konať pred súdom z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia
a absencie náležitostí požadovaných ustanovením § 220 CSP. Vychádzajúc z obsahu podaného
odvolania, odvolatelia okrem toho argumentovali tým, že súd prvej inštancie pred vydaním rozhodnutia
nedostatočne zistil skutkový stav veci, čo má za následok nesprávne rozhodnutie. Odvolací súd však
po preskúmaní veci dospel k záveru, že žiadny z uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.

13. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté

dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

14. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým sa znemožní stranám sporu
realizácia procesných práv, ktoré im Civilný sporový poriadok priznáva, pričom odňatie možnosti konať

pred súdom je relevantné vtedy, ak išlo o postup nesprávny (uvažované z hľadiska zachovania postupu
súdu určeného zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi) a ak sa postup
súdu prejavil v priebehu konania, a tiež pri rozhodovaní. Nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov
sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny
rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu ako vyplývajú z článku

36 a nasl. Listiny základných práv a slobôd, ako aj článku 46 Ústavy SR. Jedným z týchto princípov
predstavujúcim súčasť práva na riadny proces a vylučujúcim svojvôľu pri rozhodovaní je i povinnosť
súdov svoje rozhodnutia odôvodniť a to spôsobom zakotveným v jeho ust. § 220 ods. 2 CSP.
Z odôvodnenia rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri
hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, ak sú právne

závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej
interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba považovať takéto rozhodnutie za
rozhodnutie v rozpore s článkom 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj článkom 46 Ústavy
SR.

15. Požiadavky na právnu argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR a
smerujú k tomu, aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne
odôvodnený, a aby účastník konania (strana) nemusel hľadať odpoveď na nastolenú problematiku v
rovine dohadov. Súdy musia pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo,
vrátane toho, čo uviedli strany. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí potom vyplývať vzťah medzi

skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane
druhej. Všeobecný súd vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia musí dbať
tiež na jeho celkovú presvedčivosť, aby jeho závery boli zrozumiteľné, spravodlivé a presvedčivé. Súdy
musia súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá
ochrana práv a oprávnených záujmov strán (IV.ÚS 1/2002, II.ÚS 174/2004, III.ÚS 117/2007, III.ÚS

332/2009, I.ÚS 501/11 a pod.).

16. Vzhľadom na uvedené odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru,
že odôvodnenie napadnutého uznesenia zodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám. Z uznesenia
súdu prvej inštancie je zrejmé, čoho sa žalobcovia domáhali, z akých dôkazov súd vychádzal a

ktoré skutočnosti podstatné pre vydanie tohto rozhodnutia z nich považoval za preukázané, súd tiež
uviedol konkrétne ustanovenia právnych noriem, podľa ktorých vec posúdil a odkázal aj na relevantné
rozhodnutie Ústavného súdu SR. Napadnuté uznesenie je podľa názoru odvolacieho súdu dostatočne
presvedčivé, obsahuje základné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, argumentáciasúdu je vnútorne konzistentná a úvahy súdu, na základe ktorých dospel k rozhodnutiu sú dostatočne
jasné a logické.

17. Odvolací súd pripomína, že súd v odôvodnení rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú otázku,
každý argument strany, ale musí reagovať na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočneobjasňujúskutkovýaprávnyzákladrozhodnutia(porovnajnapr.rozhodnutiaÚstavnéhosúdu
SR sp. zn. II.ÚS 251/2004, III.ÚS 209/2004, II.ÚS 200/2009 a podobne). Splnenie povinnosti odôvodniť
rozhodnutie je teda vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (rozhodnutie Európskeho súdu

preľudsképrávaGeorgiadisvs.Gréckozroku1997),pričomstačí,abysúdreagovalnaargumenty,ktoré
súzhľadiskasúdnehokonaniapovažovanézarozhodujúce(napr.rozhodnutieRuizTorijavs.Španielsko
z roku 1994, Kraska vs. Švajčiarsko z 29.4.1993), pričom uvedená požiadavka bola v prejednávanej
veci, kedy súd nerozhodoval v merite veci ale posudzoval splnenie procesných podmienok, naplnená.
Nie je preto možné súhlasiť s názorom odvolateľov, že by odôvodnenie napadnutého uznesenia bolo
nepreskúmateľné, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má totiž všetky atribúty vyžadované ust. §

220 ods. 2 CSP a nemožno mu nič vyčítať.

18. Nedôvodná bola aj námietka odvolateľov, že súd nevykonal plnohodnotné dokazovanie smerujúce
k zisteniu, či ide o miestnu alebo účelovú komunikáciu. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej
inštancie vykonal dostatočné dokazovanie za účelom posúdenia svojej právomoci, nie je pravda, že

by vyjadrenia obcí boli vzhľadom na ich obsah nepreskúmateľné a že by vyvstávala potreba overovať
názory obcí prostredníctvom ďalších dôkazov. Naopak, vyjadrenia obce Vrbovce aj obce G. sú celkom
jasné a jednoznačne z nich vyplýva, že parcely, ktoré sú predmetom sporu sú využívané ako prístupová
komunikácia k viacerým rodinným domom a možno ich považovať za účelovú komunikáciu v zmysle §
6 ods. 1 písm. b) vyhlášky 35/1984 Zb. Uvedené postačovalo na prijatie záveru, že nakoľko predmetom

konania je užívanie účelovej komunikácie, ktorá je upravená osobitným predpisom a nespadá do
právomoci všeobecných súdov, nie je splnená procesná podmienka konania. Keďže tento nedostatok
nemožno odstrániť, súd prvej inštancie správne konanie podľa § 161 ods. 2 CSP zastavil a podľa §
10 ods. 1 CSP postúpil vec orgánu príslušnému na prejednanie veci. Právny názor, že otázky užívania
pozemných komunikácií nemôžu prejedávať a rozhodovať súdy v občianskom súdnom konaní, ale

príslušné správne orgány, vyslovil opakovane Najvyšší súd Slovenskej republiky a to pod sp. zn. 5Cdo
60/2018, tiež sp. zn. 3Cdo/1385/2015, ktoré rozhodnutie prešlo testom ústavnosti (por. uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 21. novembra 2017 sp. zn. III. ÚS 689/2017).

19. Odvolací súd preto vyhodnotil námietky žalobcov ako nedôvodné, keď mal za to, že rozhodnutie

je riadne odôvodnené spôsobom zakotveným v ust. § 220 ods. 2 CSP, súd prvej inštancie správne
vyhodnotil zistené skutočnosti a na vec aplikoval správne ustanovenia zákona, ktoré v súvislosti s danou
vecou i správne vyložil, v dôsledku čoho je napadnuté uznesenie súladné so zákonom a odvolací súd
sa s ním stotožňuje.

20. Ako neopodstatnené vyhodnotil odvolací súd aj odvolanie žalobcov v časti týkajúcej sa náhrady trov
konania. Žalobcovia boli toho názoru, že vznik trov konania zavinil sám súd, nakoľko dospel k záveru o
nedostatku právomoci až po takmer troch rokoch, a nebolo by podľa nich spravodlivé, aby boli zaviazaní
k náhrade trov konania. Odvolací súd sa ale s názorom odvolateľov nestotožnil.

21. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

22. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

23. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu
vo veci a zásadou zavinenia. Ani pri aplikácii ust. § 256 ods. 1 CSP nie je vylúčené, aby súd súčasne
prišielkzáveru,žesúsplnenépredpokladyajnaaplikáciuust. §257CSP(por.napr.uzn.Najvyššieho
súdu SR zo dňa 14.9.2011, sp. zn. 4 MCdo 4/2010). Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú

stranu nahradiť trovy konania úspešnej strane, predpokladom výnimočného použitia tohto ustanovenia
však je, aby išlo o prípad hodný osobitného zreteľa. Ide o odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok
i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Takáto odchýlka je odôvodnená tam, kde by strohá
aplikácia ustanovenia o náhrade trov konania mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducej tvrdosti.Výnimočnosť prípadu môže spočívať jednak v okolnostiach danej veci, ale i v okolnostiach na strane
účastníkov sporu. Úvaha súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či sú tu dôvody hodné osobitného
zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci.

24. Ustanovenie § 256 ods. 1 CSP platí pre každé konanie bez ohľadu na to, z akého dôvodu bolo
zastavené, ak už vznikol procesno-právny vzťah medzi súdom a oboma stranami sporu a medzi
stranami sporu navzájom. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie vyjadrená v tomto ustanovení
znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Pojem procesné zavinenie sa

posudzuje výlučne z procesného hľadiska. Zásada zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného
práva, a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po
začatí konania. K zastaveniu konania môže dôjsť napríklad z dôvodu späťvzatia žaloby, z dôvodu
neodstrániteľného nedostatku podmienky konania, z dôvodu odstrániteľného nedostatku podmienky
konania, ktorý sa nepodarilo odstrániť a podobne. Zavinenie môže existovať na strane žalobcu, a aj na
strane žalovaného.

25. Pri posudzovaní nároku na náhradu trov konania podľa § 256 ods. 1 CSP je teda súd povinný vždy
skúmať,činiektorázostránzavinila,žesakonaniemuselozastaviť.Nastranežalobcuexistujeprocesné
zavinenie napríklad vtedy, ak podal žalobu vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdu alebo podal žalobu,
hoci existovala prekážka res iudicatae alebo prekážka litispendencie, alebo ak bez dôvodu vzal žalobu

späť a podobne.

26. Pri riešení otázky, či strana zavinila, že konanie sa muselo zastaviť, sa vychádza výlučne z
procesného hľadiska, keďže nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného,
ale procesného práva, a so zreteľom na procesný výsledok. Ide teda o to, či sa žalobca domohol

uplatneného nároku alebo nie, pričom súd neskúma, či by bol žalobca v meritórnom konaní úspešný
alebo nie.
27. V prejednávanom spore išlo o zdržanie sa neoprávnených zásahov do vlastníckeho práva žalobcov,
ktoré spočívajú v prechode a prejazde cez pozemky v ich vlastníctve. Aby súd vedel spor riadne
prejednať a rozhodnúť, musí mať zabezpečený dostatok skutkových poznatkov významných pre

rozhodnutie. To isté platí aj pre prijatie záveru, že mu vec do právomoci nepatrí a tiež na to, aby súd s
dostatočnou dávkou určitosti dokázal indikovať iný orgán ochrany práva, do právomoci ktorého vec patrí.
Bolo povinnosťou žalobcov uvádzať pravdivo a úplne všetky podstatné a rozhodujúce tvrdenia týkajúce
sa sporu. Zo žaloby, ani ďalších vyjadrení žalobcov a pripojených dôkazov však jednoznačne nevyplýva,
že uvedené pozemky treba považovať za účelovú komunikáciu v zmysle vyhlášky 35/1984 Zb. a táto

skutočnosť vyšla najavo až po začatí dokazovania. Súd vo veci začal vykonávať dokazovanie a až z
dokazovania vyplynulo, že predmetom konania je užívanie pozemných účelových komunikácií, ktoré nie
sú inštitútom súkromného práva, ale verejným oprávnením. Táto skutočnosť viedla potom súd k záveru
o nedostatku právomoci, v dôsledku čoho konanie správne zastavil, keďže na existenciu procesných
podmienok konania súd musí prihliadať kedykoľvek (§ 161 CSP). V postupe súdu prvej inštancie tak

odvolací súd nezistil žiadne pochybenie, a tvrdenie žalobcov o tom, že zavinenie na zastavení konania
treba pripísať na vrub súdu, nemá žiadnu oporu v zákone.

28. Zastavenie súdneho konania teda z procesného hľadiska nesporne zavinili žalobcovia, keďže podali
žalobu na súde, hoci tento nemal právomoc vo veci rozhodovať. Voľba orgánu, na ktorý sa žalobcovia v

predmetnej veci obrátili, bola výlučne na žalobcoch, ktorí preto musia znášať procesné následky spojené
s prípadným neúspechom v spore. Keďže dôvodom pre zastavenie konania nebolo správanie na strane
žalovaných,vsúladesust.§256ods.1CSPžalovanýmvznikloprávonapriznanienáhradytrovkonania.

29. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí tvrdiť a preukázať strana inak povinná zaplatiť

náhradu trov konania. Predmetné zákonné ustanovenie tak rozširuje prvky, ktoré majú strany viesť
k výraznému zvýšeniu zodpovednosti nielen za výsledok, ale aj priebeh súdneho konania, najmä
koncentráciu dokazovania. Ustanovenie § 257 CSP nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez
ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej
strane, vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený.

30. V predmetnej veci argumentácia uvádzaná žalobcami v odvolaní ako dôvod na aplikáciu ustanovenia
§ 257 CSP nemôže obstáť a ani odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu nijaký dôvod hodný
osobitného zreteľa, pre ktorý by nemal zaviazať neúspešnú stranu nahradiť trovy konania úspešnejstrane, nezistil. Preto súd prvej inštancie správne rozhodol tak, že za použitia ust. § 256 CSP uložil
žalobcom povinnosť zaplatiť žalovaným náhradu trov konania v plnom rozsahu.

31. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd posúdil odvolanie v celom rozsahu ako nedôvodné
a napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie vo všetkých výrokoch podľa § 387 ods. 2 CSP z dôvodu
vecnej správnosti potvrdil.

32. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP a §

255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešným žalovaným priznal voči žalobcom nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

33. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).