Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, February 10, 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1S/255/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019201597
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Barková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1019201597.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členiek

senátu JUDr. Renáty Janákovej a JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej, LL.M., v právnej veci žalobcu:
HYDINA SLOVENSKO s.r.o., so sídlom Lieskovská cesta 23/640, 962 21 Lieskovec, IČO: 45 300 950,
zast.: KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., so sídlom Dunajská 2317/32, 811 08 Bratislava,
IČO: 51 003 848, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01
Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č.
102231958/2019 zo dňa 24.09.2019, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .

Žalovanému súd právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Administratívne konanie

1. Daňový subjekt - Obchodná spoločnosť HYDINA SLOVENSKO s.r.o., so sídlom Lieskovská cesta
23/640, 962 21 Lieskovec, IČO: 45 300 950 (ďalej ako „daňový subjekt“ alebo aj ako „platiteľ dane“ alebo

aj ako „žalobca“) podal dňa 27.10.2014 za zdaňovacie obdobie september 2014 daňové priznanie k dani
z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH”) v súlade s ust. § 78 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z
pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon č. 222/2004 Z. z.” alebo aj ako „zákon
o DPH”), v ktorom uviedol vlastnú daňovú povinnosť na úhradu v sume X XXX,XX eura.

2. Dňa 20.11.2014 daňový subjekt podal dodatočné daňové priznanie, v ktorom uviedol vlastnú daňovú
povinnosť na úhradu v sume X XXX,XX eura s tým, že rozdiel v sume XX,XX eura vznikol zo zvýšenia

základu dane podľa ust. § 8 a ust. § 9 zákona o DPH, uvedený na riadku 03 a 04 daňového priznania.

3. Dňa 21.07.2015 bola v zmysle ust. § 46 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový
poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ako „Daňový poriadok“), začatá daňová
kontrola za zdaňovacie obdobie september 2014 u daňového subjektu oznámením o daňovej kontrole
č. 20424130/2015 zo dňa 25.06.2015 (ďalej len ako „daňová kontrola”) na prevádzke obchodnej
spoločnosti HYDINA SLOVENSKO s.r.o., Napájadlá 1, Košice, za účasti splnomocnenej zástupkyne

Z.. M. V., riaditeľa spoločnosti F.. O. H. a zamestnancov správcu dane poverených výkonom daňovej
kontroly na základe poverenia na výkon daňovej kontroly č. 20294565/2015 zo dňa 25.05.2015.4. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty (ďalej aj ako „správca dane”) z dôvodu zaslania žiadostí
o medzinárodnú výmenu informácií, vydal rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly č. 103089953/2016
zo dňa 06.05.2016.

5. Oznámením č. 100151155/2018 zo dňa 17.01.2018 správca dane oznámil daňovému subjektu, že
dňa 10.01.2018 pominuli dôvody, pre ktoré sa daňová kontrola za zdaňovacie obdobie september 2014
prerušila a z tohto dôvodu, pokračoval v jej výkone.

6. Dňa 23.01.2018 zamestnanci správcu dane telefonicky kontaktovali splnomocneného zástupcu
daňového subjektu - F.. S. H. za účelom dojednania termínu ústneho pojednávania k oboznámeniu sa so
zisteniami z daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie september 2014 a ktorý bol stanovený na termín
dňa 02.02.2018 v priestoroch Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty, Tomášikova 35, Košice.

7. Dňa 02.02.2018 sa na ústne pojednávanie na Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty, Tomášikova

35, Košice, dostavil S.. S. I., advokátsky koncipient na základe poverenia advokáta Z.. K. A., ktorému
udelil substitučné plnomocenstvo F.. S. H., splnomocnený zástupca daňového subjektu, za účelom
prerokovania zistení daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie september 2014. Z ústneho pojednávania
bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní č. 100277134/2018 zo dňa 02.02.2018.

8. Splnomocnený zástupca daňového subjektu sa k zisteniam správcu dane prerokovaných na ústnom
pojednávaním dňa 02.02.2018 nevyjadril a požiadal o 8-dňovú lehotu na vyjadrenie sa k zisteniam
uvedeným v zápisnici o ústnom pojednávaní č. 100277134/2018 zo dňa 02.02.2018.

9. Dňa 12.02.2018 sa konalo ústne pojednávanie za účasti správcu dane a splnomocneného zástupcu

daňového subjektu F.. S. H., počas ktorého sa splnomocnený zástupca vyjadroval k vyhotovenej faktúre
daňovým subjektom na poskytnutie zľavy za odber tovaru (dobropis) zo dňa 30.09.2014. Z ústneho
pojednávania bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní č. 5140290027 zo dňa 12.02.2018.

10. Z daňovej kontroly u daňového subjektu za zdaňovacie obdobie september 2014, bol správcom

dane vyhotovený protokol č. 100419663/2018 zo dňa 20.02.2018 (ďalej len ako „protokol”), ktorý bol
dňa 22.02.2018 doručený daňovému subjektu spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným
v predmetnom protokole.

11. Dňa 01.03.2018 doručil daňový subjekt v zákonnej lehote správcovi dane písomné vyjadrenie

k protokolu ako elektronické podanie č. 6/03021808/2018. Daňový subjekt uviedol, že všetky jeho
obchodné transakcie s jeho obchodnými partnermi mali ekonomické a hospodárske opodstatnenie a
ktorí nevedeli a ani nemohli vedieť, že by daňový subjekt - obchodná spoločnosť HYDINA SLOVENSKO
s.r.o., bol súčasťou fakturačného reťazca, ktorého úlohou bolo zabezpečiť pre platiteľa dane - obchodnú
spoločnosť HYDINA SLOVENSKO s.r.o., obchodnú transakciu, ktorá nemá ekonomické opodstatnenie

a ktorej výsledkom by bolo účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového
zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové
zníženie daňovej povinnosti, alebo zabezpečenie inej neprimeranej finančnej výhody. Uviedol, že ako
platiteľ dane priznal všetky obchodné transakcie vo svojich daňových priznaniach k DPH ako aj k
dani z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roka 2014. Ďalej uviedol, že protokol bol

vydaný na základe porušení základných zásad daňového konania a na ktoré správca dane nezaslal
relevantné odpovede, s tým, že navrhoval, aby správca dane podrobnejšie a detailnejšie preskúmal jeho
dodávky tovaru, aby mohol preukázať jeho nadobudnutie. Navrhol, aby správca dane zrušil protokol v
plnom rozsahu, nakoľko podľa jeho názoru nedodržal základné zásady daňového konania podľa ust.
§ 3 Daňového poriadku, ďalej navrhol predvolať svedkov - majiteľov prepravných spoločností, ktorý

zabezpečovali dopravu, t. j. aby potvrdili uskutočnenie dopravy a jej priebeh, ako aj samotných vodičov,
ktorí dopravu realizovali. Zároveň žiadal správcu dane aby sa vyjadril k pripomienkam a porušeniam pri
výkone daňovej kontroly.

12. Dňa 23.04.2018 sa konalo u správcu dane ústne pojednávanie za účasti správcu dane a

splnomocneného zástupcu daňového subjektu F.. S. H., počas ktorého bolo prerokované vyjadrenie
k protokolu daňového subjektu v celom kontexte, pričom splnomocnený zástupca daňového subjektu
požadoval od správcu dane, aby sa vyjadril k zásade prednosti komunitárneho práva. Splnomocnený
zástupca daňového subjektu sa zároveň vyjadril, že daňový subjekt predloží do 03.05.2018 správcovidane zmluvu o ručení, ktorá bude objasňovať oprávnenie nakladania s finančnými prostriedkami na
bankových účtoch daňových subjektov zúčastnených na obchode realizovaným S.. K. H.. Počas ústneho
pojednávania boli prejednané informácie k obchodným spoločnostiam, ktoré sa nachádzali v reťazci

obchodovania s daňovým subjektom - obchodnou spoločnosťou HYDINA SLOVENSKO s.r.o. a ktoré
uviedol správca dane v protokole ako účelovo vložené. K požiadavke daňového subjektu, a to, aby
správca dane predvolal majiteľov prepravných spoločností, ktorý zabezpečovali dopravu z dôvodu,
aby tieto osoby potvrdili uskutočnenie danej dopravy. Na ústnom pojednávaní sa obaja účastníci
konania dohodli, že uvedená požiadavka daňového subjektu je bezpredmetná, nakoľko správca dane

nespochybnil existenciu prepravy tovaru a dodania tovaru, ako takého.

13. Dňa 25.04.2018 daňový subjekt doručil správcovi dane doplnenie zápisnice z ústneho pojednávania
konaného dňa 23.04.2018 č. 100791291/2018, evidenčné číslo podania 6/06344269/2018_2, ktorého
prílohou bola tabuľka porovnania cien za zdaňovacie obdobie september 2014 fakturovaných daňovým
subjektom G.-N.. N..V..Q.. a trhovou cenou zverejnenou ATIS (Agrárne trhové informácie Slovenska),

podľajednotlivýchkomodít,evidenčnéčíslopodania6/06344269/2018_1.Vdoplnenívyjadreniauviedol,
že finančné transakcie s bankovými účtami boli vykonané osobou S.. K. H.. V tejto súvislosti daňový
subjekt poukázal na to, že žiadna legislatíva nezakazuje disponovať s bankovými účtami, ak je osobou,
ktorá takéto oprávnenie má, inak by mu banka nedovolila vykonávať finančné transakcie, ktoré správca
dane vo svojej zápisnici popisuje ako podozrivé.

14. Dňa 04.05.2018 sa konalo ústne pojednávanie v nadväznosti na prijaté závery na ústnom
pojednávaní dňa 23.04.2018, na ktorom sa správca dane vyjadril k zásade prednosti komunitárneho
práva a trval na tom, že počas výkonu daňovej kontroly preukázal, že obchodné spoločnosti, ktoré
boli počas roka 2014 subdodávateľmi a to, V. Y., N.. N. V..Q.., M. K., N.. N. V..Q.., M., N..V..Q..,

P. Y., N..V..Q.. a dodávateľ G.-N.., N..V..Q.. platiteľa HYDINA SLOVENSKO, s.r.o., boli do reťazca
obchodov účelovo vložené, boli to jednoosobové obchodné spoločnosti bez žiadnych skúseností,
akejkoľvek histórie, nemali žiadne materiálno - technické zabezpečenie, do reťazca boli vložené iba na
krátky čas, hneď po zapojení do reťazca začali preukazovať ekonomickú činnosť vysokými obratmi z
titulu nadobúdania tovarov a služieb z členských krajín EÚ a z predaja tovaru a služieb tuzemskému

platiteľovi. Ďalej správca dane uviedol, že tieto obchodné spoločnosti nepodali daňové priznania k
dani z príjmu, účtovnú závierku, nepredložili miestne príslušnému správcovi dane záznamy DPH,
dokumenty, faktúry a doklady k jednotlivým obchodom. Zároveň konštatoval, že obchod bol riadený
konečným odberateľom prostredníctvom osoby S.. K. H. a že daňový subjekt počas vyrubovacieho
konania nepredložil správcovi dane nové relevantné dôkazy, ktoré by vyvracali zistenia správcu dane,

ktoré boli uvedené v protokole z daňovej kontroly. Z ústneho pojednávania bola spísaná zápisnica o
ústnom pojednávaní č. 100884565/2018 zo dňa 04.05.2018.

15. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty vydal rozhodnutie č. 100933343/2018 zo dňa 11.05.2018,
ktorým vyrubil podľa ust. § 68 ods. 5 Daňového poriadku daňovému subjektu, rozdiel dane v sume XXX

XXX,XX eur na DPH za zdaňovacie obdobie september 2014.

16. Daňový subjekt podal voči rozhodnutiu č. 100933343/2018 zo dňa 11.05.2018, odvolanie zo dňa
22.05.2018 - elektronické podanie zo dňa 13.06.2018, evidenčné číslo podania 6/08240810/2018.
Odvolanie bolo správcovi dane doručené v zákone stanovenej lehote a zákonným spôsobom.

17. V odvolaní voči rozhodnutiu č. 100933343/2018 zo dňa 11.05.2018, sa daňový subjekt odvolával
na zásadu prednosti komunitárneho práva pred vnútroštátnym právom členských štátov Európskych
spoločenstiev, respektíve Európskej únie, ktorá patrí k najstarším a najdôležitejším princípom
komunitárneho práva. Domáhal sa priameho účinku noriem komunitárneho práva, odvolával sa na

zásady prednosti komunitárneho práva, na zásadu proporcionality, s tým, že daňovú kontrolu nemožno
vykonávať dlhšie, než to ustanovuje zákon. Poukazoval na názor Ústavného súdu Slovenskej republiky
vyslovený v náleze sp. zn. III. ÚS 24/2010 z 29. júna 2010 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 8Sžf/50/2011. Zastával názor, že správca dane uvedenú zásadu porušil v celom jej
znení, čo vyplýva z dátumov začatia a ukončenia daňovej kontroly. Ďalej poukázal na hrubé porušenie

zásady optimálneho zaťaženia daňových subjektov s tým, že všetky jeho obchodné transakcie boli
vykonané za účelom dosiahnutia primeraného zisku, pričom tento zisk bol zdanený a daň zaplatená
správcovi dane. Zároveň daňový subjekt uviedol, že ekonomická opodstatnenosť správcom dane
spochybnených transakcií spočíva v skutočnosti, že pri nich dosiahol úsporu nákladov, ktoré by za inýchobchodných okolností nedosiahol a na dôkaz tohto tvrdenia predložil ako prílohu - rozpis ušetrených
nákladov za obdobie spolupráce s obchodnou spoločnosťou G.-N.., N..V..Q..

18. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky ako odvolací orgán, rozhodnutím č. 101836701/2018 zo
dňa 18.09.2018, zrušil rozhodnutie Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č. 100933343/2018
zo dňa 11.05.2018 a vec vrátil orgánu verejnej správy na ďalšie konanie a rozhodnutie. V odôvodnení
rozhodnutia odvolací orgán uviedol, že po preskúmal napadnutého prvostupňového rozhodnutia č.
100933343/2018 zo dňa 11.05.2018 zistil, že správca dane nedostatočne vyhodnotil zistený skutkový

stav. Ďalej uviedol, že z jeho odôvodnenia vyplýva, že správca dane používa vo svojich záveroch
pojmy ako „nárazník“ a „zmiznutí obchodníci“, slovné spojenia „známky účelovosti s cieľom získania
daňovej výhody“, „konanie v dobrej viere“, „vedomosť o účasti na umelých transakciách“, „nastrčený
reťazec spoločností“ alebo model obchodovania s využitím „nárazníkových“ spoločností a „stratených“
obchodníkov a podobne. Vzhľadom na to a aj v súvislosti s námietkami daňového subjektu odvolací
orgán konštatoval, že v danom prípade správca dane síce terminologicky naznačil účasť kontrolovaného

daňového subjektu v podvodnom reťazci spoločností, v ktorom figurovali spoločnosti neplniace si svoje
daňové povinnosti, čo umožnilo ďalším článkom reťazca neoprávnene uplatňovať odpočítanie dane
alebo znižovať daňovú povinnosť, avšak zistený skutkový stav nevyhodnotil aj z hľadiska judikatúry
Súdneho dvora EÚ a neaplikoval vo svojich záveroch jeho rozsudky. Odvolací orgán konštatoval,
že správca dane vydal napadnuté prvostupňové rozhodnutie bez náležitého vyhodnotenia zisteného

skutkového stavu, čo vyplýva nielen z jeho odôvodnenia, ale aj zo spôsobu, akým daňový subjekt
namietal proti záverom správcu dane a preto zaviazal správcu dane aby postupoval v ďalšom konaní v
súlade so základnými zásadami ustanovenými v ust. § 3 Daňového poriadku a aby opätovne vyhodnotil
zistené skutočnosti a dôkazy.

19. Dňa 07.02.2019 sa konalo ústne pojednávanie, za účasti správcu dane a Z.. Y. O., advokátskeho
koncipienta splnomocneného zástupcu daňovým subjektom - Z.. S. H., na základe poverenia zo dňa
06.02.2019. Predmetom ústneho pojednávania bolo oboznámenie daňového subjektu s výsledkami
ďalšieho konania nadväzujúceho na daňovú kontrolu na DPH za zdaňovacie obdobie september

2014. Správca dane počas ústneho pojednávania oboznámil daňový subjekt prostredníctvom jeho
splnomocneného zástupcu, s výsledkami ďalšieho konania súvisiaceho s daňovou kontrolou za
zdaňovacie obdobie september 2014 a ktoré spočívali vo vyhodnotení zisteného skutkového stavu
aj z hľadiska judikatúry Súdneho dvora EÚ. Splnomocnený zástupca sa vyjadril, že v reálnom
čase nedisponuje všetkými potrebnými informáciami, podkladmi, a rovnako je z ich strany potrebné

preštudovať slovenskú ako aj európsku judikatúru s tým, že požiadal správcu dane o poskytnutie 15
dňovej lehoty na vyjadrenie sa k zápisnici o ústnom pojednávaní a zadováženie všetkých potrebných
podkladov,informáciíakoajrozhodnutívydanýchsúdmi.Zústnehopojednávaniabolaspísanázápisnica
o ústnom pojednávaní č. 100373576/2019 zo dňa 07.02.2019.

20. Správca dane v novom konaní nevykonával žiadne nové dokazovanie a postupoval v zmysle ust. §
68 ods. 3 Daňového poriadku a do 15 dní odo dňa spísania poslednej zápisnice s daňovým subjektom
vydal rozhodnutie.

21. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty (ďalej aj ako „prvostupňový orgán”) v novom konaní vydal

rozhodnutie č. 100410939/2018 zo dňa 08.02.2019, (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým
podľa ust. § 68 ods. 5 Daňového poriadku, vyrubil daňovému subjektu rozdiel dane v sume XXX XXX,XX
eura na DPH za zdaňovacie obdobie september 2014. Prvostupňový orgán dôvodil, že z jednotlivých
odpovedí na medzinárodnú výmenu informáciu je zrejmé, že žalobca ako platiteľ dane, mal vedomosť
o realizovaných obchodoch a to cez osobu S.. K. H., alebo cez S. Z.. Prostredníctvom S.. K. H. a

S. Z. bola spolupráca medzi daňovým subjektom P. Y., s.r.o. a zahraničnými dodávateľmi a daňovým
subjektom M., s.r.o. nadviazaná, prípadne uvedené osoby poskytli záruky za serióznosť uvedených
obchodov. Reťazový model obchodovania u daňového subjektu, v rámci ktorého sa vyskytovali a
využívali nárazníkové spoločnosti a spoločnosti, ktoré pred svojím zapojením do daného reťazca
nevykazovali žiadny obrat, nemali žiadnu históriu, skúsenosti s predávanou komoditou, vlastné imanie

bolo nízke, resp. nulové, nemali žiadnych zamestnancov, nemali žiaden majetok, bez akéhokoľvek
materiálno technického zabezpečenia fungoval nepretržite, dlhodobo, akurát sa obmieňali spoločnosti
inými spoločnosťami. Uviedol, že tento model obchodovania bol aplikovaný nielen v kontrolovanom
zdaňovacom mesiaci september 2014, ale aj v iných zdaňovacích mesiacoch roka 2014 a toprostredníctvom osoby D. U., ktorý bol raz štatutárom daňového N. G.-N.., s.r.o. a neskôr zase bol
štatutárom v spoločnostiach Y.-Y., s.r.o. a E., s.r.o., ktoré taktiež ako spoločnosť G.-N.., s.r.o. sa stali
priamymi dodávateľmi daňového subjektu ako platiteľa dane. Ani jedna z týchto ďalších uvedených

spoločností, reprezentovaná osobou D. U.A., ktorá bola hneď po ukončení obchodovania s daňovým
subjektom odpredaná, si nesplnila daňové povinnosti, nepodali daňové priznanie k dani z príjmov v
zmysle zákona č. 595/2013 Z. z., nepodali účtovnú závierku v zmysle zákona č. 431/2002 Z.z. o
účtovníctve, s tým, že majiteľom sa stal ten istý zahraničný spoločník D. K. Y. X., USA a so správcom
dane prestali komunikovať, nemali žiadnych konateľov ani prokuristu. Ďalej uviedol, že správcom dane

bolo v konaní zistené, že spoločníci a konatelia spoločností G.-N.., s.r.o., M., s.r.o. a P. Y., s.r.o., nikdy
nevykonávali žiadnu reálnu ekonomickú a podnikateľskú činnosť, ale túto len účelovo predstierali so
zámerom vyhotovenia faktúr a dokladov pre obchodné spoločnosti - HYDINA SLOVENSKO s.r.o., K.
E. M..N.., E. SK N..V..Q.., ktoré boli personálne prepojené a tie si následne z týchto faktúr uplatňovali
právo na odpočítanie DPH na vstupe, čím umelo znižovali výšku vlastnej daňovej povinnosti v podaných
daňových priznaniach na DPH.

Prvostupňový orgán poukázal na to, že daňový subjekt ako platiteľ bol taktiež v priamom obchodnom
vzťahu s tými istými zahraničnými dodávateľmi z EÚ, ako aj subdodávatelia M., s.r.o. a P. Y., s.r.o.,
čo potvrdzuje aj informácia z poľskej finančnej správy, ktoré poskytla spoločnosť U. N. M.. Kontaktnou
osobou bol S.. K. H., ktorý zastupoval nielen obchodnú spoločnosť HYDINA SLOVENSKO s.r.o.,

ale aj subdodávateľov a personálne prepojené spoločnosti, ako napr. P. Y. s.r.o.. (viď kontaktné
osoby z odpovede MVI od U. N. M., str.19). Z predložených dokladov k daňovej kontrole daňového
subjektu, správca dane zistil, že nakupoval v kontrolovanom zdaňovacom období časť svojich dodávok
priamo od tohto dodávateľa z členského štátu EÚ. Ako vyplynulo zo zistení správcu dane daňový
subjekt dobre poznal dodávateľov z členských štátov EÚ, so zahraničnými dodávateľmi komunikoval,

objednával množstvo, druh tovaru, určoval miesto vykládky, dojednával zmluvy, vzájomne vysporiadaval
pohľadávky a záväzky s dodávateľom U. N. M., zúčastnenými spoločnosťami v reťazci dodávateľov
a odberateľov a medzi ním samotným. Zdôraznil, že je práve preto nelogické, aby obstarával tovar
prostredníctvom subdodávateľov a dodávateľov, tzv. sprostredkovateľov, ktorí boli bez akýchkoľvek
materiálno-technických predpokladov, bez ekonomických predpokladov a bez ľudských zdrojov.

Zároveň uviedol, že taktiež logicky vychádza, že pri reťazovom obchodovaní sa tovar predražuje, a to
pre spoločnosť s históriou a dlhodobými skúsenosťami, akou bol daňový subjekt, muselo byť viac ako
zrejmé. Uviedol, že daňový subjekt je povinný prijať všetky opatrenia, ktoré je od neho možné v rozumnej
miere požadovať, aby zabránil svojej účasti na podvode s DPH. Je v jeho záujme, aby pri minimalizácii

podnikateľského rizika prispôsobil svoju obchodnú činnosť konkrétnym podmienkam a pri uzatváraní
obchodných kontraktov sa v rámci možností snažil dbať na bezúhonnosť a dôveryhodnosť svojich
obchodných partnerov, aby poznal ich solventnosť, manažérske kvality. Zmyslom overenia nového
obchodného partnera po stránke finančnej, právnej, daňovej, trhovej, prevádzkovej, technickej (due
dilligence) je vylúčiť možnosť podvodu v obchodnoprávnych vzťahoch s novým obchodným partnerom,

prípadne identifikovať obchodné riziká spolupráce. Ohľadom due dilligence sa vyslovil súdny dvor EÚ
vo veci Mahagében.

Vkonanívyplynulozozistenísprávcudane,žepredmetomzdaniteľnýchobchodovbolododaniejedného
tovaru medzi viacerými spoločnosťami v nezmenenom stave. V tomto prípade to boli dodávky, ktoré

zakladali iba jeden pohyb tovaru a možno ich považovať za časovo po sebe nasledujúce. Predmetné
obchody - nákup a predaj predmetného tovaru daňový subjekt uskutočňoval v rámci reťazca. Uvedené
znamená, že ten istý tovar bol dodávaný medzi viacerými podnikateľmi a bol prepravovaný od nákupu
u prvého dodávateľa k poslednému odberateľovi v reťazci.

Prvostupňový orgán poukázal na to, že reťazový obchod je špecifický tým, že je to dodanie toho istého
tovaru medzi viacerými (minimálne tromi) podnikateľmi a tovar je dodaný priamo od prvého dodávateľa
v reťazci k poslednému odberateľovi. Dodávky, ktoré zakladajú jeden pohyb tovaru, sú považované
za časovo po sebe nasledujúce, každý dodávateľ sa považuje za priameho dodávateľa tovaru pre
najbližšieho nasledujúceho odberateľa; každý z podnikateľov zúčastnených na reťazovom obchode

môže previesť na druhého podnikateľa právo disponovať s tovarom ako vlastník, len ak toto právo
predtým získal od svojho dodávateľa a každý zmluvný vzťah v rámci reťazového obchodu je potrebné
posudzovať samostatne. Pri uzatváraní obchodov medzi prvým dodávateľom a prvým odberateľom
bol sprostredkovateľom týchto obchodov práve konečný odberateľ, ku ktorému bol tovar prepravenýpriamo od prvého dodávateľa. Z uvedeného vyplýva neopodstatnenosť ďalších článkov - odberateľov
v preverovaných obchodoch.

Ďalej prvostupňový orgán uviedol, že z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ v rozsudku vo veci C-439/04
a C-440/04 Axel Kittel proti Belgickému štátu a Belgický štát proti Recolta Recycling SPRL vyplýva,
že daňový subjekt musí jednať v dobrej viere, aby sa mohol dovolávať svojho nároku, t. j. práva na
odpočítanie DPH. Súdny dvor EÚ uviedol, že osobe povinnej k dani, ktorá vedela alebo musela vedieť,
že prijatím určitého plnenia sa bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom v oblasti

DPH, môže byť uplatnenie nároku na odpočet dane odopreté. Pre daňové subjekty to znamená venovať
zvýšenú pozornosť interným kontrolným mechanizmom, aby v prípade odhalenia podvodného jednania
obchodných partnerov nevznikli pochybnosti o tom, že o podvode vedeli, či so zreteľom ku všetkým
okolnostiam vedieť mohli. Je totiž v záujme podnikateľského subjektu, aby v záujme minimalizácie
podnikateľského rizika prispôsobili svoju obchodnú činnosť konkrétnym podmienkam a pri uzatváraní
obchodných kontraktov (zvlášť so značným finančným dopadom) sa v rámci možností snažili dbať na

bezproblémovosť svojich obchodných partnerov. S odkazom na citovanú judikatúru možno od daňového
subjektu pri preukazovaní nároku na odpočítanie dane vyžadovať, aby preukázal, aké preventívne a
kontrolné opatrenia prijal na účely eliminácie rizika jeho účasti (hoc i nevedomej) na podvode. Platiteľ
dane, ktorý vedel alebo mal vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu
vo vzťahu k DPH, sa musí na účely šiestej smernice považovať za účastníka na tomto podvode, a to

bez ohľadu na otázku, či má z opätovného predaja tovaru prospech, alebo nie (bod 56 rozsudku). Za
týchto okolností platiteľ dane pomáha páchateľom podvodu a stáva sa jeho spolupáchateľom (bod 57
rozsudku). Okrem toho, tým, že takýto výklad sťažuje podvodné plnenia, môže im zabrániť (bod 58
rozsudku). Ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že dodávka je uskutočnená pre platiteľa
dane, ktorý vedel alebo musel vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou

podvodu vo vzťahu k DPH, nárok zdaniteľnej osoby na odpočítanie dane môže byť tomuto platiteľovi
dane zamietnutý (bod 61 rozsudku). Výraz byť spojený s podvodom (byť súčasťou podvodu) znamená
spojenie s dodávkou prostredníctvom „priamej reťaze“ transakcií, pričom musí byť získaný objektívny
dôkaz reťazca transakcií, napr. faktúry a platby preukazujúce, že ide o reťazec dodaní. Správca dane je
povinný overiť, či sa kontrolovaný daňový subjekt svojimi transakciami nepodieľal na podvode s DPH,

ku ktorému došlo v rámci reťazca dodaní a či o tejto skutočnosti mohol mať vedomosť.

Pri hodnotení dôkazov v zmysle ust. § 3 ods. 3 Daňového poriadku, t.j. podľa úvahy správcu dane,
a to každého dôkazu jednotlivo a všetkých v ich vzájomne súvislosti, prvostupňový orgán dospel k
záveru, že právo na odpočet uplatňované daňovým subjektom - obchodnou spoločnosťou HYDINA

SLOVENSKOs.r.o.vzdaňovacomobdobíseptember2014jepostavenénatvrdeniachoplneniach,ktoré
nesú znaky podvodného konania s daňou z pridanej hodnoty a to konania typu „nezvestný obchodník“,
ktoré definoval generálny advokát vo veci C-131 (bod 31 - 38 a nasledujúce).V tejto súvislosti poukázal
na ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ ako aj na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Zdôraznil, že z uvedených zistení vyplýva, že kontrolovaný daňový subjekt obchodoval s obchodnými
partnermi, pri ktorých vzniká dôvodná pochybnosť o vierohodnosti uskutočňovania deklarovaných
zdaniteľných obchodov. Z dokazovania vyplynulo, že obchodné spoločnosti podnikajúce na území
Slovenskej republiky, v súčasnosti už stratení obchodníci, ktoré boli včlenené do reťazca dodaní tovaru,
javili známky účelovosti s cieľom získania daňovej výhody. Vzhľadom na uvedené, boli preukázané

dôvodné pochybnosti aj o reálnosti dodania týmito osobami, ktoré iba fungovali na báze vyhotovovania
formálnych dokladov, na ktoré však pri preukazovaní práva na odpočítanie dane nemožno prihliadať.

Prvostupňový orgán dospel k záveru, že vyhodnotením dôkazov v priebehu výkonu daňovej kontroly
bolo preukázané, že daňový subjekt - obchodná spoločnosť HYDINA SLOVENSKO s.r.o., deklaroval

dodanie tovaru od daňového subjektu G.-N.., s.r.o., ktorý nevykonával skutočnú hospodársku činnosť,
chýbala skutočná ekonomická aktivita. Konštatoval, že obchodná spoločnosť G.-N.., s.r.o. deklarovala
dodanie tovaru, ktorý ďalej fakturačne predávala daňovému subjektu od obchodných spoločností, ktoré
reálnu ekonomickú činnosť nevykonávali. Uviedol, že v zdaňovacom období september 2014, to boli
obchodné spoločnosti P. Y., s.r.o., M., s.r.o., ktoré si nesplnili daňové povinnosti a bola im za porušovanie

povinností v zmysle ust. § 81 ods. 4 bod. 2 zákona o DPH, zrušená správcom dane registrácia platiteľa
DPH. Uviedol, že v konaní bolo nesporné, že uvedené obchodné spoločnosti nevykonávali skutočnú
hospodársku činnosť a nemali na to ani vytvorené zodpovedajúce podmienky. V zmysle zákona č.
39/2007 Z. z. a nariadenia č. 931/2011 Z. z., si ako prevádzkovatelia potravinárskych podnikov aninesplnili registračnú povinnosť voči Regionálnej veterinárnej potravinárskej správe a ani požiadavky na
vysledovateľnosť potravín. Keďže tieto spoločnosti nikdy nepreukázali reálnymi dôkazmi vecnú stránku
deklarovaných plnení, nemohol na ne správca dane prihliadať.

Správca dane vec posúdil na základe zistení a dôkazných prostriedkov jednotlivo a vo vzájomných
súvislostiach a konštatoval, že kontrolovaný daňový subjekt si neoprávnene uplatnil právo na
odpočítanie DPH z uvedených prijatých dodávateľských faktúr od dodávateľov a uviedol, že daňový
subjekt nepreukázal žiadnym dôkazom, že skutočne prijal služby deklarované v uvedených faktúrach

od uvedených dodávateľov, na základe ktorých si uplatnil právo na odpočítanie dane v daňovom
priznaní DPH za kontrolované zdaňovacie obdobie september 2014. Uviedol, že overenie oprávnenosti
odpočítania dane počas výkonu daňovej kontroly znamenalo objasnenie všetkých okolností, ktoré
mu umožnili prijať závery, či boli splnené zákonné podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie
dane u kontrolovaného daňového subjektu a že jeho povinnosťou bolo, aby preukázal správcovi dane
všetky skutočnosti týkajúce sa uplatnenia práva na odpočítanie dane a taktiež preukázal reálnosť

zdaniteľných obchodov predložením všetkých relevantných dôkazov. Správca dane tak dospel k záveru,
že daňový subjekt neuniesol v zmysle ust. § 24 Daňového poriadku dôkazné bremeno, keď sa mu
právne relevantným spôsobom nepodarilo preukázať prijatie zdaniteľných obchodov od dodávateľov
obchodných spoločností deklarovaných v uvedených faktúrach, ktorých vierohodnosť a pravdivosť bola
spochybnená a kontrolovaným daňovým subjektom nevyvrátená.

22. Daňový subjekt (ďalej aj ako „odvolateľ“) podal proti prvostupňovému rozhodnutiu č.
100410939/2019 zo dňa 08.02.2019 v zákonnej lehote odvolanie v súlade s ust. § 72 Daňového
poriadku. V odvolaní napadol zistenia, ktoré prvostupňový orgán ako správca dane uviedol v odôvodnení
napadnutého prvostupňového rozhodnutia a tvrdil, že bolo vydané v rozpore so zákonom. Namietal,

že správca dane zistil skutkový stav neúplne a nedostatočne, nevykonal navrhnuté dôkazy, ktoré mohli
riadne objasniť skutkový stav veci a že rozhodnutie aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, má
viaceré vady, ktoré uviedol už vo vyjadrení k protokolu a správca sa s tým nijako nevysporiadal a že
závery daňovej kontroly sú arbitrárne, nie sú správne. Z uvedených dôvodov odvolateľ zastával názor,
že správca dane konal v rozpore s právnymi predpismi ako aj zisteným skutkovým stavom a navrhoval,

aby odvolací orgán prvostupňové rozhodnutie zmenil alebo zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

23. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej ako „druhostupňový orgán“ alebo aj ako „žalovaný“)
ako odvolací orgán, podľa ust. § 74 ods. 4 Daňového poriadku rozhodnutím č. 102231958/2019 zo
dňa 24.09.2019 (ďalej aj ako „druhostupňové rozhodnutie“), nevyhovel podanému odvolaniu daňového

subjektu voči prvostupňovému rozhodnutiu č. 100410939/2019 zo dňa 08.02.2019, ktorým vyrubil
daňovému subjektu podľa ust. § 68 ods. 5 Daňového poriadku rozdiel dane v sume v sume v sume XXX
XXX,XX eura na DPH za zdaňovacie obdobie september 2014 a potvrdil prvostupňové rozhodnutie.

Druhostupňový orgán v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že na ústnom pojednávaní dňa 07.02.2019

správca dane oboznámil splnomocneného zástupcu daňového subjektu s výsledkami ďalšieho
konania súvisiaceho s daňovou kontrolou za zdaňovacie obdobie september 2014, ktoré spočívali
vo vyhodnotení zisteného skutkového stavu aj z hľadiska judikatúry Európskeho súdneho dvora a v
aplikácii rozsudkov ESD, k čomu ho zaviazal odvolací orgán predchádzajúcom konaní v rozhodnutí č.
101836701/2018 zo dňa 18.09.2018. Zdôraznil, že správca dane v novom konaní nevykonával žiadne

ďalšie dokazovanie, pričom zistený skutkový stav a dôkazy, z ktorých vychádzal ostali nezmenené a
daňový subjekt o nich mal vedomosť a rovnako mal vedomosť aj o právnom názore odvolacieho orgánu,
ktorým bol správca dane v ďalšom konaní viazaný. Po preskúmaní uvedeného priebehu vyrubovacieho
konania,poukazujúcajnaust.§24ods.2Daňovéhoporiadkupodľaktorého,dokazovanievediesprávca
dane, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je

pritomviazanýibanávrhmidaňovýchsubjektov,druhostupňovýkonštatoval,žesprávcadanepostupoval
v súlade s ust. § 24 ods. 2, ust. § 68 ods. 3 Daňového poriadku, čím zároveň naplnil dikciu ust. § 3 ods. 1
Daňového poriadku podľa ktorého, sa pri správe daní postupuje podľa všeobecne záväzných právnych
predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a iných osôb. Zároveň druhostupňový orgán uviedol, že v konaní správcu

dane pri ústnom pojednávaní dňa 07.02.2019 nezistil porušenie ust. § 19 ods. 2 Daňového poriadku,
pretože predmetná zápisnica z ústneho pojednávania č. 100373576/2019 obsahuje všetky zákonné
náležitosti a nezistil ani porušenie ust. § 45 ods. 1 Daňového poriadku, pretože toto ustanovenie savzťahujenaprávadaňovéhosubjektupridaňovejkontrole,nievovyrubovacomkonaní,a pretonámietky
daňového subjektu v tomto smere vyhodnotil ako neopodstatnené.

Druhostupňový orgán po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a spisového materiálu dospel k záveru,
že správca dane svojím konaním nevybočil zo základných zásad daňového konania a vychádzal z nich
pri realizácii a aplikácii jednotlivých ustanovení právnych predpisov. Dodržal zásadu zákonnosti a riadil
sa všeobecne záväznými právnymi predpismi (hmotnými aj procesnými), zásadu objektívnej pravdy,
keď zisťoval a zistil v náležitom rozsahu skutkový stav vecí, zásadu úzkej súčinnosti správcu dane

a účastníkov konania, keď vytvoril dostatočné podmienky, aby daňový subjekt mohol realizovať svoje
práva, a na druhej strane, aby si plnil zákonnú povinnosť súčinnosti - dobrovoľnej účasti, zásadu voľného
hodnotenia dôkazov, keď hodnotil každý dôkaz samostatne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti z
hľadiska ich pravdivosti a preukaznej hodnoty na zabezpečenie presného, pravdivého a úplného zistenia
skutkového stavu. Pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Konštatoval, že
prvostupňový orgán sa vysporiadal so všetkými námietkami daňového subjektu a uviedol aké úvahy

ovplyvnili hodnotenie dôkazov a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil so správnou aplikáciou judikatúry
Európskeho SD. Preto odvolacie námietky správcu dane považoval za neopodstatnené.

II.

Žaloba

24. Včas podanou žalobou zo dňa 22.11.2019 na Krajskom súde v Bratislave (ďalej aj ako „krajský
súd“ alebo aj ako „správny súd“), doručenou dňa 22.11.2019, sa žalobca domáhal voči žalovanému

preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č.
102231958/2019 zo dňa 24.09.2019, (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“), ktorým zamietol odvolanie
žalobcu voči prvostupňovému rozhodnutiu vydaného Daňovým úradom pre vybrané daňové subjekty č.
100410939/2019 zo dňa 08.02.2019.

25. Žalobca sa súčasne v žalobe domáhal priznania odkladného účinku správnej žalobe.

26. Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 1S/255/2019-131 zo dňa 23.03.2020 priznal správnej
žalobe vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej
republiky č. 102231958/2019 zo dňa 24.09.2019 odkladný účinok, a to až do právoplatnosti rozhodnutia

súdu vo veci samej.

27. Žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie sú nezákonné,
vychádzajúce z nesprávneho právneho a skutkového posúdenia vecia, sú nepreskúmateľné pre
nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne

posúdenie veci, skutkový stav, ktorý bol vzatý za základ napadnutých rozhodnutí je v rozpore s
administratívnymispismianemávnichoporuadošlokpodstatnémuporušeniuustanoveníoprocesnom
konaní, ktoré malo za následok vydanie týchto nezákonných rozhodnutí.

28. Ďalej žalobca namietal, že žalovaný a správca dane si nezaobstarali dostatok potrebných podkladov

pre napadnuté rozhodnutia, spoľahlivo, presne a úplne nezistili skutočný skutkový stav veci, že
neodôvodnene a v neprimeranom rozsahu preniesli naňho dôkazné bremeno, že prekročili medze
povolenej správnej úvahy, že nevydali rozhodnutia v súlade s relevantnými zákonmi a ostatnými
právnymi predpismi a teda, že nevydali rozhodnutia obsahujúce zákonom predpísané náležitosti a
procesne nepostupovali v súlade s platným právnym poriadkom.

29. V časti I. a II. žaloby žalobca uviedol závery ostatného konania a právny základ správnej žaloby.

30. V časti III. žaloby namietal nedodržanie lehoty na výkon daňovej kontroly a vady protokolu
ako podkladu napadnutých rozhodnutí, porušenie práv daňového subjektu, neuvedenie dôvodu

výkonu daňovej kontroly, nepreskúmateľné aplikovanie pojmu „zmiznutý obchodník, nárazník, účelovo
vložená spoločnosť“ a pojmu personálne prepojených subjektov, odmietnutie predložených podkladov
v súvislosti s podvodným konaním a nemožnosť zastúpenia orgánov činných v trestnom konaní.31. V časti IV. žaloby žalobca namietal neobstaranie dostatočného množstva podkladov a neúplné
zistenie skutkového stavu pre rozhodnutia vo veci, neodôvodnené prenesenie dôkazného bremena
na žalobcu v neprimeranom rozsahu, účelové spochybnenie predložených dokladov, prekročenie

medze zákonom dovolenej správnej úvahy a nevydanie rozhodnutí obsahujúcich zákonom predpísané
náležitosti.

32. V časti V. žaloby žalobca uviedol návrh petitu žaloby.

33. V časti VI. žaloby žalobca odôvodnil návrh na priznanie odkladného účinku správnej žaloby.

III.
Vyjadrenie žalovaného

34. Žalovaný sa vyjadril k správnej žalobe písomným vyjadrením zo dňa 24.02.2020, doručeným
správnemu súdu dňa 24.02.2020 a to zhodne s odôvodnením napadnutého rozhodnutia ako aj
prvostupňového rozhodnutia. Zastával názor, že napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím boli vydané v súlade so zákonom a v nadväznosti na nižšie uvedené skutočnosti navrhol

žalobu v plnom rozsahu zamietnuť.

35. Trval na všetkých skutočnostiach uvedených v napadnutom rozhodnutí v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím s tým, že v jeho odôvodnení sa v dostatočnej miere vysporiadal s odvolacími námietkami
žalobcu.

36. Žalovaný aj vo vzťahu k žalobným námietkam trval na tom, že v konaní správca dane získal dostatok
dôkazov na vyslovenie záveru, že žalobca si neoprávnene odpočítal daň z faktúr vo výške XXX XXX,XX
eura za dodávku tovaru a služieb, ďalej, že v danom prípade náležite zistil skutkový stav, svojim konaním
nevybočil zo základných zásad daňového konania a rešpektoval práva žalobcu.

37. K námietkam žalobcu týkajúcim sa nedodržania lehoty na vykonanie daňovej kontroly v súvislosti
s prerušením daňovej kontroly z dôvodu zaslania žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií uviedol,
že administratívnu spoluprácu členských štátov a spoluprácu proti podvodom v oblasti DPH upravuje
nariadenie Rady EÚ č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom

v oblasti dane z pridanej hodnoty. Podľa článku 10 tohto nariadenia žiadaný orgán poskytuje informácie
uvedené v článku 7 a 9 tak rýchlo, ako je to len možné, no najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti.

38. Z vyššie uvedeného je podľa názoru žalovaného zrejmé, že lehoty v zmysle vyššie citovaného
nariadenia sú určené pre žiadaný orgán, ktorý má poskytnúť požadované informácie, a nie na výkon

daňovej kontroly podľa vnútroštátnych predpisov členského štátu. Nedodržanie týchto lehôt zo strany
žiadaného orgánu nemôže ovplyvniť dobu prerušenia daňovej kontroly, pretože dĺžka lehôt podľa tohto
nariadenia nie je záväzná pre dobu prerušenia daňovej kontroly (nariadenie neupravuje dĺžku daňovej
kontroly). Prerušenie daňovej kontroly upravuje ust. § 61 Daňového poriadku.

39. Zároveň žalovaný zdôraznil, že využitím medzinárodnej výmeny informácií správca dane overoval
podklady potrebné na správne a úplné zistenie skutkového stavu a určenie dane, čím si splnil svoje
úlohy vyplývajúce mu zo zákona pre naplnenie účelu správy daní. V danom prípade boli požadované
informácie podstatné pre správne zistenie skutkového stavu. Správca dane požadoval také informácie,
ktoré bezprostredne súvisia s daňovou kontrolou, postupoval teda účelne a efektívne. Rozhodnutie o

prerušení daňovej kontroly pritom náležite odôvodnil.

40. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (zbierka
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 7/2016) podľa ktorého, ak správca
dane preruší výkon daňovej kontroly za účelom realizácie medzinárodnej výmeny informácií, nemožno

mať za to, že by správca dane pokračoval vo výkone predmetnej daňovej kontroly a preto lehota na
jej vykonanie z tohto dôvodu neplynie, a teda uplynúť nemôže. Prerušením daňovej kontroly za týmto
účelom správca dane nevstupuje do súkromnej autonómie daňového subjektu, neuplatňuje voči nemusvoje práva a ani nepožaduje od neho plnenie povinností vyplývajúcich mu zo zákona pre účel výkonu
daňovej kontroly.

41. Ďalej poukázal na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku sp. zn.
1Sžfk/36/2018 zo dňa 13.09.2019 (sťažovateľ HYDINA SK s.r.o., Slavkovská cesta 54/1468, Kežmarok),
ktorý v tejto súvislosti uviedol, že trvanie prerušenia daňovej kontroly je viazané na splnenie jeho účelu,
nie na plynutie lehoty stanovenej predmetným nariadením, v ktorej má dožiadaná strana odpovedať na
žiadosť o medzinárodnú výmenu daňových informácií. Skutočnosť, že trojmesačná lehota na vybavenie

žiadosti bola dožiadanou stranou prekročená, nemá vplyv na zákonnosť prerušenia konania podľa ust.
§ 61 ods. 1 Daňového poriadku, ani na skutočnosť, že lehota na vykonanie daňovej kontroly počas
prerušenia konania v zmysle ust. § 61 ods. 5 Daňového poriadku neplynula.

42. K poukazu žalobcu na nález Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS 1835/07 zo dňa 18. novembra
2008, že správca dane po celý čas trvania predmetnej kontroly neuviedol dôvod, účel alebo akýkoľvek

podnet pre začatie výkonu daňovej kontroly a preto je toho názoru, že daňová kontrola nemá podklad
v zákone ani samotnej ústave, a je vedená nanajvýš svojvoľne, žalovaný uviedol, že v danom prípade
daňová kontrola začala podľa ust. § 46 ods. 3 Daňového poriadku, a to dňom určeným v oznámení
správcu dane o daňovej kontrole, ktoré musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto jej výkonu,
druh dane a kontrolované zdaňovacie obdobie. Oznámenie o daňovej kontrole č. 20424130/2015 zo dňa

25.06.2015 tieto náležitosti obsahuje. Možnosť vykonať daňovú kontrolu priamo vyplýva z Daňového
poriadku, ktorou sa rozumie postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane.
V súlade s ust. § 44 ods. 1 Daňového poriadku správca dane daňovou kontrolou zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.

43. Žalovaný zároveň k vyššie uvedenému zdôraznil, že správca dane pri výkone daňovej kontroly
postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Daňového poriadku. Podľa Čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a
spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Žalovaný preto považuje tieto námietky žalobcu za neopodstatnené.

44. K námietke žalobcu ohľadom nemožnosti zastúpenia orgánov činných v trestnom konaní, žalovaný
uviedol, že nejde o podvod v zmysle vnútroštátneho trestného práva, avšak vzhľadom na to, že daňové
orgány aplikujú relevantnú judikatúru Súdneho dvora EÚ spolu s prevzatím ním používaných odborných
termínov, nemôžu sa vyhnúť pojmu daňový podvod aj na účely rozhodovania vo veciach odpočítania
DPH.

IV.
Prerušenie konania správneho súdu

45. Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 1S/255/2019-131 zo dňa 25.05.2020 konanie o
preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 102231958/2019 zo dňa 24.09.2019, prerušil podľa ust. §
100 ods. 2 písm. a) SSP do skončenia prejudiciálneho konania vedeného pred Súdnym dvorom EÚ
začatého na základe návrhu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 5Sžfk/34/2018,

ktorý uznesením zo dňa 05.03.2020 predložil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky podľa
článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v nasledovnom znení:

- Ustanovenie bodu 25 Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej
spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty ,,lehoty ustanovené v tomto nariadení

na poskytnutie informácii sa majú chápať ako maximálne lehoty“ je potrebné vykladať tak, že ide o lehoty,
ktoré nemôžu byť prekročené a v prípade, ak budú prekročené, spôsobuje to nezákonnosť prerušenia
daňovej kontroly?

- Existuje následok (sankcia) za nedodržanie lehôt na vykonanie medzinárodnej výmeny informácií

stanovených Nariadením Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji
proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty vo vzťahu k dožiadanému a dožadujúcemu sa orgánu?-Jemožnécharakterizovaťmedzinárodnúvýmenuinformácií,ktorápresahujelehotyurčenéNariadením
Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti
dane z pridanej hodnoty za protiprávny zásah do práv daňového subjektu?

V.
Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ

46. Súdny dvor EÚ vo veci C-186/20, ktorej predmetom bol návrh na začatie prejudiciálneho konania
podľa článku 267 ZFEÚ podaný rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 05.03.2020,
doručený Súdnemu dvoru EÚ dňa 29.04.2020 a ktorý súvisí s konaním HYDINA s.r.o. proti žalovanému
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, rozhodol rozsudkom zo dňa 30.09.2021:

1. Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010
zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty
(Ú. v. EÚ L 268, 2010, s.1).

2. Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou HYDINA SK s.r.o. a Finančným

riaditeľstvom Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) vo veci daňovej kontroly v
nadväznosti na žiadosť týkajúcu sa odpočítania dane z pridanej hodnoty v súvislosti s dodaním tovaru.

47. Súdny dvor EÚ sa v rozhodnutí zaoberal povahou lehôt na poskytnutie informácií stanovených v
nariadení č. 904/2010 a otázkou ich vplyvu na zákonnosť prerušenia daňovej kontroly správcom dane

z dôvodu realizácie medzinárodnej výmeny informácií.

48. Súdny dvor EÚ rozhodol takto:

„Článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a

boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má
vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia
daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát
neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného
týmto nariadením.“

VI.
Pokračovanie v konaní

49. Krajský súd v Bratislave vydal uznesenie sp. zn. 1S/255/2019-179 zo dňa 13.12.2021, ktorým
pokračoval v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 102231958/2019 zo dňa 24.09.2019 v
spojení s prvostupňovým rozhodnutím.

VII.
Vyjadrenie žalobcu k pokračovaniu v konaní

50. Žalobca sa vyjadril k pokračovaniu správneho súdu v konaní o správnej žalobe po rozhodnutí
Súdneho dvora EÚ vo veci C-186/20, týkajúceho sa návrhu na začatie prejudiciálneho konania ohľadom
výkladu článku 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci
a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 268, 2010, s.1) a to vyjadrením
zo dňa 26.01.2022, doručeným správnemu súdu dňa 26.01.2022 a zároveň predložil súdu žiadosť o

predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ, nakoľko rozsudok v tejto veci neposkytuje úplnú
a jednoznačnú odpoveď na otázky položené zo strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.VIII.
Právne posúdenie veci

51. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (ust. § 10, ust. §
13 ods. 1 SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a konanie,
ktoré jeho vydaniu predchádzalo a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

52. Vec rozhodol bez nariadenia pojednávania dňa 10.02.2022, v zmysle ust. § 107 ods. 2 SSP. Miesto a
čas verejného vyhlásenia rozhodnutia bol oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského
súdu v Bratislave v lehote najmenej piatich dní pred jeho vyhlásením (ust. § 137 ods. 4 SSP).

53. Predmetom súdneho prieskumu bolo posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného - Finančného
riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102231958/2019 zo dňa 24.09.2019 (ďalej aj ako „napadnuté

rozhodnutie“) v spojení s prvostupňovým rozhodnutím - Úradu pre vybrané hospodárske subjekty č.
100410939/2019 zo dňa 08.02.2019, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil proti prvostupňové
rozhodnutie.

54. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť

na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu
však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky).

55. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho

konaniabolarozhodnutímorgánuverejnejsprávyukrátenánasvojichprávachaleboprávomchránených
záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu, sa
postupuje podľa ustanovení tretej časti SSP o správnych žalobách.

56. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom

chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

57. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb
zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov

orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

58. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

59. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

60. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti
s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a
povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá
je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie
prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

61. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.

62. Podľa § 3 ods. 5 Daňového poriadku, správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z
vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky,
a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti.63. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie
do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie
alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo

vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie
daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový
subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní
neprihliada.

64. Podľa § 3 ods. 7 Daňového poriadku, daňové subjekty majú pri správe daní rovnaké práva a
povinnosti.

65. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,

b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

66.Podľa§24ods.2Daňovéhoporiadku,správcadanevediedokazovanie,pričomdbá,abyskutočnosti

nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

67. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných
voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať

skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

68. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké

výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

69. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných zákonov.

Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

70. Podľa § 46 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane je oprávnený začať daňovú kontrolu aj bez
oznámenia podľa odseku 1, ak to ustanovuje osobitný predpis, alebo ak o vykonanie daňovej kontroly
požiadajú orgány činné v trestnom konaní alebo ak je dôvodné podozrenie, že účtovné alebo iné

doklady budú pozmenené, znehodnotené alebo zničené. V týchto prípadoch v deň začatia daňovej
kontroly zamestnanec správcu dane spíše zápisnicu o začatí daňovej kontroly; v zápisnici o začatí
daňovej kontroly musí byť uvedený deň začatia daňovej kontroly, miesto vykonávania daňovej kontroly,
dôvod začatia daňovej kontroly, predmet daňovej kontroly a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo
kontrolované účtovné obdobie.

71. Podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku, zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví
protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa
nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou
zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo

vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane spolu s
protokolom kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v
protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 15
pracovných dní od jej doručenia, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam
uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu

daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno
odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa
osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov
nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjektneumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného
odpočtu podľa osobitného predpisu.

72. Podľa § 46 ods. 9 Daňového poriadku, daňová kontrola je ukončená dňom
a) doručenia protokolu podľa odseku 8,
b) doručenia oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok podľa § 48 ods. 2, alebo
c) zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného prepisu.

73. Podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku, správca dane po vykonaní daňovej kontroly v rozhodnutí určí
rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt podľa osobitných predpisov vykázať alebo na ktorú si uplatnil
nárok podľa osobitných predpisov.

74. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., predmetom dane je
a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení

zdaniteľnej osoby,
b) poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou
osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby,
c) nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu Európskej únie (ďalej len
„členský štát“),

d) dovoz tovaru do tuzemska.

75. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z., dodaním tovaru je prevod práva nakladať s
hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným
majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné

veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna
hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným
kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska v deň
predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí.

76. Podľa § 9 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z., dodaním služby, je každé plnenie, ktoré nie je
dodaním tovaru podľa § 8, vrátane prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k
priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu.

77. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom

dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode
alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento
deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní
stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby.
Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

78. Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z., daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

79. Podľa § 49 ods. l zákona č. 222/2004 Z. z., právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká
platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

80. Podľa § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z., platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť,
daňztovarovaslužieb,ktorépoužijenadodávkytovarovaslužiebakoplatiteľsvýnimkoupodľaodsekov
3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň,
a) ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, b) ktoré sú alebo majú

byť platiteľovi dodané,
b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12,
c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a,
zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.

81. Podľa § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak:
a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71,
b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70,c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu,
d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v
ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca.

82. Podľa § 71 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., na účely tohto zákona

a) faktúrou je každý doklad alebo oznámenie, ktoré je vyhotovené v listinnej forme alebo elektronickej
forme podľa tohto zákona alebo zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho vyhotovenie

faktúry,
b) elektronickou faktúrou je faktúra, ktorá obsahuje údaje podľa § 74 a je vydaná a prijatá v akomkoľvek
elektronickom formáte; elektronickú faktúru možno vydať len so súhlasom príjemcu tovaru alebo služby,
c)vierohodnosťoupôvodufaktúrysarozumiepotvrdenietotožnostidodávateľatovarualeboslužbyalebo
osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila faktúru,
d) neporušenosťou obsahu faktúry sa rozumie zachovanie obsahu faktúry,

e) elektronickou výmenou údajov sa rozumie prenos údajov elektronickou formou z počítača do počítača
s využitím schválenej normy štruktúry odkazu elektronickej výmeny.

83. Podľa § 71 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z., zdaniteľná osoba je povinná zabezpečiť vierohodnosť
pôvodu, neporušenosť obsahu a čitateľnosť faktúry od jej vydania do konca obdobia na uchovávanie

faktúry. Ako spôsob zabezpečenia vierohodnosti pôvodu, neporušenosti obsahu a čitateľnosti faktúry
možno použiť
a) kontrolné mechanizmy podnikových procesov, ktoré spoľahlivo zabezpečia priraditeľnosť faktúry k
dokumentom súvisiacim s dodaním tovaru alebo služby,
b) zaručený elektronický podpis podľa osobitného predpisu alebo zákona platného v inom členskom

štáte upravujúceho použitie zaručeného elektronického podpisu,
c) elektronickú výmenu údajov, ak zmluva týkajúca sa tejto výmeny ustanoví použitie postupov
zabezpečujúcich vierohodnosť pôvodu a neporušenosť obsahu údajov,
d) iný spôsob zabezpečujúci vierohodnosť pôvodu a neporušenosť obsahu faktúry.

84. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd posudzuje, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v
súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi
predpismi. V intenciách ust. § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým
sa v zmysle ust. § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu
jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych

správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je orgán verejnej správy oprávnený a súčasne aj
povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré
má zákonom predpísané náležitosti. Zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy je podmienená
zákonnosťou postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. V rámci správneho súdnictva súd skúma aj
procesnépochybeniaorgánuverejnejsprávynamietanévžalobe,najmäztohopohľadu,čitotoprocesné

pochybenie predstavuje takú vadu konania pred orgánom verejnej správy, ktorá mohla mať vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Preto zistenie súdu musí smerovať k tomu, či objasnenie
skutkového stavu správnym orgánom je úplné a jeho postup zákonný.

85. Z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že žalobca podal za zdaňovacie obdobie

september 2014 daňové priznanie k DPH v súlade s ust. § 78 ods. 1 zákona č. 222/2004 zákona
o DPH dňa 27.10.2014, v ktorom uviedol vlastnú daňovú povinnosť na úhradu v sume X XXX,XX
eura. Dňa 20.11.2014 podal žalobca dodatočné daňové priznanie k DPH, v ktorom uviedol vlastnú
daňovú povinnosť na úhradu v sume X XXX,XX eura s tým, že rozdiel XX,XX eura vznikol zo zvýšenia
základu dane podľa ust. § 8 a ust. § 9 zákona o DPH, uvedený na riadku 03 a 04 daňového priznania.

Ďalej správny súd zistil v konaní, že obchodná spoločnosť HYDINA SLOVENSKO s.r.o. vznikla dňa
01.12.2009 pod názvom Hydina KOŠICE s.r.o. a svoj výrobný proces zahájila v priestoroch bývalého
hydinárskeho závodu dňa 01.03.2010. Hlavný predmet činnosti spoločnosti bolo spracovanie hydiny
- brojlerov a výroba celej a porciovanej, mrazenej a chladenej hydiny. Dňa 21.07.2012 zmenila svoje
obchodné meno na HYDINA SLOVENSKO s.r.o. a jej sídlo bolo do 18.08.2014 na adrese 505 Nová

Ľubovňa 065 11 a od 19.08.2014 na adrese Lieskovská cesta 23/640, 962 21 Lieskovec. Základné
imanie spoločnosti do 30.10.2014 bolo vo výške 5 000 eur a od 31.10.2014 bolo navýšené na sumu
2 591 340 eur. Do 08.07.2014 boli spoločníkmi MVDr. Pavol Konkoľ a MVDr. Hana Konkoľová, každý
s vkladom 2 500 eur. Od 09.07.2014 došlo k zmene spoločníka. Jediným spoločníkom sa stal JozefLukáč. Od 19.08.2014 bol 85 % (4 250 eur) spoločníkom Jozef Lukáč a 15 % (750 eur) spoločníkom
Ondrej Garan. Od 31.10.2014 spoločník Jozef Lukáč zvýšil vklad na sumu 2 590 590 eur, čím došlo
k navýšeniu základného imania na 2 591 340 eur. Od 13.06.21018 jediným spoločníkom je Brigita

Nagyová (od 13.06.2018) s výškou vkladu do základného imania 2 591 340 eur. Jediným konateľom
od 01.12.2009 bola Klaudia Konkoľová (teraz Balvanová), od 15.06.2012 Jozef Lukáč, od 09.05.2018
Brigita Nagyová. Od 28.01.2010 bol poverený zastupovaním spoločnosti žalobcu vo všetkých veciach
v jej mene a vykonávaním všetkých úkonov v plnom rozsahu práv a povinností F.. O. H.. Zároveň z
obsahu administratívneho spisu bolo preukázané, že kontrolou predložených dokladov a záznamov

DPH žalobcu počas daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie september 2014, správca dane zistil, že
žalobca v zdaňovacom období september 2014 nakupoval a predával tovar, a to prevažne hydinu,
mäso, syry, ryby, mäsové výrobky, krmivo, sójový extrahovaný šrot, obstarával služby a materiál. V rámci
dodávateľsko - odberateľských vzťahov, najväčšími dodávateľmi a odberateľmi žalobcu v zdaňovacom
období september 2014 boli: tuzemské daňové subjekty: G.-N.., s.r.o., K. E. a.s., Y. N. N., a.s., E.
SK s.r.o., sieť obchodov U. Z., S. U. &. N. s.r.o., S. Y., spol. s r.o. (zmena obchodného mena O.

od 18.09.2014 a od 10.10.2014 na O. s.r.o.), V. Ž., spol. s r.o., X. s.r.o. a Š. K. a ďalej zahraničné
daňové subjekty: U. S.A., S. P. X. a W. „Y.“, S. O. a.s., H. K. s.r.o. Ďalej mal správny súd zistené v
konaní, že správca dane počas výkonu daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie žalobcu, pri daňovej
kontrole v zdaňovacom období september 2014, bol najväčším dodávateľom daňový subjekt G.-N..,
s.r.o., Ž. X, G., IČO: XXXXXXXX, DIČ: XXXXXXXXXX, IČ DPH: N. (ďalej len „G.-N.., s.r.o.“). Objem

fakturovaných dodávok daňovým subjektom G.-N.., s.r.o. bol vo výške 50,67 % z celkového objemu
tuzemských dodávok pre žalobcu ako platiteľa dane (HYDINA SLOVENSKO s.r.o.). Zo získaných údajov
z internej databázy finančnej správy SR správcom dane vyplynulo, že daňový subjekt G.-N.. s.r.o. od
januára do septembra 2014 obstarával tovar od dodávateľov: M. K., spol. s r.o., O. XX, XXX XX G., IČO:
XXXXXXXX, DIČ: XXXXXXXXXX, IČ DPH: N. (ďalej len „M. K., spol. s r.o.”), V. Y., spol. s r.o., P. X, XXX

XX H., IČO: XXXXXXXX, DIČ: XXXXXXXXXX, IČ DPH: N. (ďalej len „V. Y., spol. s r.o.”), P. Y., s.r.o., G.
X, XXX XX H., IČO: XXXXXXXX, DIČ: XXXXXXXXXX, IČ DPH: N. (ďalej len „P. Y., s.r.o.”), M., s.r.o., Š.
XX, XXX XX J., IČO: XXXXXXXX, DIČ: XXXXXXXXXX, IČ DPH: N. (ďalej len „M., s.r.o.”).

86. Rámcovo je možné vymedziť, že žalovaný ako odvolací orgán konštatoval vecnú správnosť

prvostupňového rozhodnutia správcu dane, ktorý po vykonanom dokazovaní určil rozdiel dane v
sume XXX XXX,XX eura na DPH za zdaňovacie obdobie september 2014, keď zvýšil daň vyrubenú
dodatočným daňovým priznaním za zdaňovacie obdobie september 2014 zo sumy X XXX,XX eura na
sumu XXX XXX,XX eura.

87. Správny súd primárne posudzoval, či žalobca má právo na nadmerný odpočet DPH, ktorý si uplatnil
u správcu dane t.j., či obchodné transakcie deklarované v dodávateľských faktúrach, ktoré predložil
žalobca správcovi dane za účelom priznania nadmerného odpočtu na DPH za zdaňovacie obdobie
september 2014 sa uskutočnili tak, ako boli deklarované a teda, či splnil všetky zákonné hmotnoprávne
podmienky na jeho uplatnenie uvedené v ust. § 49 ods. 1, 2 písm. a) zákona o DPH v nadväznosti na

ust. § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.

88. V kontexte na uvedené skutočnosti, správny súd zároveň skúmal, či napadnuté rozhodnutie
v spojení s prvostupňovým rozhodnutím vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, či je
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, či zistenie skutkového stavu orgánom

verejnej správy je nepostačujúce na riadne posúdenie veci a či došlo k podstatnému porušeniu
ustanovení o konaní pred orgánom, verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného
rozhodnutia vo veci samej a či skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého
rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi.

89. Jednou zo zásadných otázok, ktoré sú v tomto konaní medzi účastníkmi sporné, je aj posudzovanie
vplyvu dĺžky prerušenia daňového konania z dôvodu podania žiadosti správcom dane na vykonanie
medzinárodnej výmeny informácií podľa Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o
administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty na celkovú dĺžku
daňovej kontroly.

90. V procese posudzovania zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím správny súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu.91. Podstatnou v preskúmavanom prípade je skutočnosť, že žalobca v rámci daňového konania
nepreukázal reálnosť dodávky deklarovaného tovaru alebo služieb. Správca dane mal dôvodné
pochybnosti o pravdivosti žalobcom predložených dokladov a o skutočnostiach v týchto dokladoch

uvedených. K záveru o tom, že k dodaniu služieb nedošlo tak, ako je to deklarované na preverovaných
faktúrach dospeli orgány verejnej správy aj na základe dôkazov vykonaných správcom dane, najmä
výsluchmi svedkov. Správca dane umožnil žalobcovi zákonným spôsobom uvedené pochybnosti
odstrániť, avšak z dôkazov ním predložených uvedené nevyplýva a preto, neuniesol dôkazné bremeno.
Možno však konštatovať, že žalobcovi bolo orgánmi verejnej správy pripísané na ťarchu jedine

neunesenie dôkazného bremena vo vzťahu k existencii uplatneného zdaniteľného plnenia (odpočítanie
dane, ktoré si nárokoval).

92. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými
hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy
štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu preverovania základu dane alebo iných skutočností

rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
Dokazovanie vykonáva správca dane, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je
povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom
dane v priebehu daňového konania. Daňový subjekt preukazuje aj vierohodnosť, správnosť alebo
úplnosť povinných evidencií alebo záznamov, ktoré vedie.

93. Daňový poriadok zakotvuje v ust § 3 základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad
je zásada zákonnosti. Podľa cit. ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v konaní o
daniach podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chráni záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom
na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb zúčastnených

na daňovom konaní. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti
ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie,
pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže
odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný
v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti

teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako
prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To
znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty
daňových subjektov. Rovnako je treba poukázať na podmienky v ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a), ust.
§ 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH s tým, že sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné

splnenie sa viaže nárok na odpočet. Nesplnenie uvedených podmienok nie je možné odpustiť (keďže
to zákon neustanovuje) a to ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu. Zákonodarca
požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu
podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z
dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné plnenia boli reálne uskutočnené práve

osobou uvedenou na faktúre. Samotná faktúra nie je relevantným dôkazom o tom, že daňový subjekt
skutočne kúpil tovar, pri ktorom vznikla daňová povinnosť a prešlo naň dispozičné právo. Správca dane
pri posudzovaní opodstatnenosti uplatneného nároku na odpočítanie dane vychádza nielen z daňových
dokladov predložených kontrolovaným subjektom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom nechýba
materiálny základ.

94. Dôležitou právnou otázkou v tomto konaní bolo posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným
bremenomvyplývajúcimzust.§24ods.1Daňovéhoporiadku,keďzvykonanéhodokazovaniavyplynula
nepreukázateľnosť dodávky predmetných služieb žalobcovi

95. K námietke žalobcu, že dôkazná povinnosť bola prenesená na orgán verejnej správy, správny súd
uvádza, že odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane a v zmysle ust. § 49 ods.
2 zákona o DPH je právo spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z
daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov
na základe judikatúry Súdneho dvora EÚ. Pokiaľ ide o rozloženie dôkazného bremena medzi daňový

subjektasprávcudane,vdaňovomkonaníplatízásada,žedaňovýsubjektpreukazujeskutočnosti,ktoré
majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní, hlásení
a vyúčtovaní, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov ním
vedených, na preukázanie ktorých bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania. Vo vzťahuk uvedenému, správny súd poznamenáva, že nie je úlohou daňových orgánov odstraňovať rozpory
vzniknuté v rámci šetrenia správcu dane, ktorým sa overuje pravdivosť tvrdení daňového subjektu, ako
aj pravdivosť skutočností uvedených na dokladoch ním predložených. Povinnosťou daňového subjektu,

ktorý si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z daňových dokladov, je preukázať relevantnými dôkazmi,
že ním uplatnený nárok bol oprávnený. Dôkazná povinnosť správcu dane teda spočíva až v overení
pravdivosti tvrdení daňového subjektu. Pokiaľ daňový subjekt spoľahlivo nepreukáže pravdivosť svojich
tvrdení, nemôže mu byť uznané právo na odpočítanie dane. Pri posudzovaní správnosti daňového
priznania sa nemôže vychádzať len z faktúr a iných písomností, ale k tomuto účelu musí byť vykonané

dokazovanie na zistenie, či predložené faktúry a písomnosti majú i obsahový podklad. Ani doklady
so všetkými požadovanými náležitosťami nemusia byť dostatočným podkladom pre uznanie práva
odpočítať daň, ak nie je preukázané, že skutočne k uskutočneniu zdaniteľného obchodu došlo tak, ako
je na daňových dokladoch deklarované. Nie je úlohou ani povinnosťou daňových orgánov preukazovať
skutočnosti tvrdené daňovým subjektom, táto povinnosť spočíva len na daňovom subjekte. Daňový
subjekt vyčerpá vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia a disponuje

účtovnými dokladmi (faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných
služieb a tovarov od určitého dodávateľa a pod.). Na druhej strane nie je však možné od daňového
subjektu požadovať preukázanie skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal s následnou satisfakciou v
podobe stanovenia výsledku zo strany správcu dane, že „daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno“,
čo však podľa názoru správneho súdu nebol tento prípad. Správny súd konštatuje, že v danej veci sa

nejednalo o predloženie nadštandardných dôkazov a o presun dôkazného bremena na správcu dane,
ktorý mal pochybnosti vzhľadom na v konaní zistené skutočnosti v súvislosti s predmetnými dodávkami a
od žalobcu žiadal len také dôkazy, ktorými mal disponovať. Právo na odpočítanie dane z dodávky vzniká
platiteľovi dane v deň, keď mu vznikla daňová povinnosť, t. j. dňom uskutočnenia (dodania) reálneho
zdaniteľného plnenia, ktoré musí byť náležite preukázané daňovým subjektom.

V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp.
zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III.
ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011 a z ktorých vyplýva, že: „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte
(§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je

nevyhnutnéuniesťdôkaznébremenonastranedaňovéhosubjektu,ktorýdisponujeprávomuplatniťsiza
zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH)
a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene
a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú
verifikáciuskutočnostíadokladovpredkladanýchdaňovýmsubjektom.Akdaňovýsubjekt,naktoromleží

dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný
ako oprávnený.“

Správny súd s ohľadom na vyššie uvedené, poukazuje na ust. § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) a
ust. § 51 ods. 1 zákona o DPH, ktoré stanovujú hmotnoprávne podmienky na základe ktorých, si

žalobca môže odpočítať DPH, pričom základnou podmienkou je, aby sa jednalo o tovary alebo služby,
ktoré mu boli naozaj dodané konkrétnym platiteľom DPH (t.j. uskutočnenie zdaniteľného plnenia).
Na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet DPH. Ich nesplnenie nie je možné
odpustiť keďže to zákon neustanovuje ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a
ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje z dôvodu ľahkej zneužiteľnosti, aby

platiteľ, ktorý nárok na odpočet DPH uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok
na odpočet stanovil. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na
odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení,
či pri predložených dokladoch neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať,
od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom ho získal,

pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar alebo služba mu boli
dodané ním uvádzanou spoločnosťou. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené
dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia
týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú bez ďalšieho predpokladom pre odpočítanie dane v
zmysle zákona o DPH. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie DPH z dodávateľskej faktúry,

musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené a to práve osobou
uvedenou na faktúre (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/17/2011 zo
dňa 23.02.2012 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 24/2013
zo dňa 17.01.2013). Správny súd zároveň poukazuje aj na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 8Sžf/108/2014 zo dňa 29.09.2016, sp. zn. 8Sžf/22/2014, 8Sžf/23/2014 a 8Sžf/24/2014
zo dňa 17.09.2015, sp. zn. 3Sžf/125/2013 zo dňa 25.11.2014, z ktorých vyplýva, že uskutočňovanie
zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou plne pod kontrolou daňového subjektu. Obchod je

spojovací medzičlánok medzi rôznymi hospodárskymi odvetviami zameranými na uskutočňovanie
obehu tovaru a teda predstavuje výmenu produktov (statkov, výrobkov, tovaru a služieb) formou kúpy
a predaja a pri obchodnej činnosti prizvukuje ekonomickú analýzu a zdôvodnenie opodstatnenosti
relevantných obchodných transakcií. Vzhľadom na uvedené, daňový subjekt ako platiteľ dane mal
možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného

zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce
pre určenie dane.

Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na
uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie dane. Pri preukazovaní
je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom

platiteľa dane (pojem „môže“ ust. § 49 ods. 2 zákona o DPH), ktoré je spojené s jeho dôkaznou
povinnosťou. Súdna prax jednoznačne ustálila, že dôkazné bremeno v prípade preukazovania reálneho
uskutočnenia zdaniteľného plnenia leží na pleciach daňového subjektu. Pokiaľ si platiteľ dane uplatňuje
nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné
obchody boli uskutočnené. Nie je postačujúce iba predloženie faktúry, dodacích listov, výpisu z účtu,

ale musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené osobou na faktúre
uvedenou.Vprípadesprávcomdanepreukázateľnespochybnenýchuskutočnenýchzdaniteľnýchplnení
je prechod dôkazného bremena na plecia daňového subjektu ústavne konformný. Navyše takýto zásah
do autonómie jednotlivca je odôvodnený verejným záujmom na stanovení, vymeraní a výbere dane (viď
rozhodnutie Ústavného súdu SR II.ÚS 705/2017).

Preto správny súd nesúhlasí s názorom žalobcu, že podmienka disponovania existenciou materiálneho
plnenia je nevyhnutne splnená, ak o existencii predmetného materiálneho plnenia nie je pochybnosť,
pretože preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane
(daňovým subjektom) na uskutočňovanie zdaniteľných plnení, je podmienkou pre odpočítanie dane a

pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia.

Dodanie tovaru alebo služieb, na základe ktorého vznikla daňová povinnosť, je základnou podmienkou
uplatnenia odpočtu. Z dôvodu akceptovania odpočítania dane je platiteľ zaťažený dôkazným bremenom
preukázateľnosti, že pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť nielen po formálnej stránke (vystavenými

dokladmi), ale aj materiálnej. Nestačí len formálne deklarovať dodanie tovaru faktúrou, ale je potrebné
preukázať aj vecné naplnenie. Samotná faktúra nie je relevantným dôkazom o tom, že daňovému
subjektu boli reálne dodané služby deklarovanými dodávateľmi, pri ktorom vznikla daňová povinnosť
a prešlo naň dispozičné právo. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane
(pojem „môže“ v ust. § 49 ods. 2 zákona o DPH), ktoré je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou.

Súdna prax jednoznačne ustálila, že dôkazné bremeno v prípade preukazovania reálneho uskutočnenia
zdaniteľného plnenia leží na pleciach daňového subjektu. Pokiaľ si platiteľ dane uplatňuje nárok na
odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné obchody
boli uskutočnené. Nie je postačujúce iba predloženie faktúry, dodacích listov, výpisu z účtu, ale musí
byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené osobou na faktúre uvedenou.

V prípade, ak správca dane preukázateľne spochybňuje uskutočnenie zdaniteľných plnení, je prechod
dôkazného bremena na ťarchu daňového subjektu ústavne konformný. Takýto zásah do autonómie
jednotlivca je odôvodnený aj verejným záujmom na stanovení, vymeraní a výbere dane (viď rozhodnutie
Ústavného súdu SR II.ÚS 705/2017).

Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ dane, pričom splnenie
uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným
obsahom.Dokladymusiamaťpovahufaktu,musiabyťvystavenénamateriálnompodkladeaakoprávna
skutočnosť aj preukázané.

Podľa názoru správneho súdu, správca dane a žalovaný postupovali pri rozložení dôkazného bremena
v súlade s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Súdneho dvora EÚ.

Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.96. K námietke žalobcu, že správca dane začal uňho ako platiteľa dane nezákonne daňovú kontrolu,
keďže neuviedol po celú dobu jej trvania - dôvod, účel alebo akýkoľvek podnet pre jej začatie, opierajúc

sa o nález Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS 1835/07 zo dňa 18. novembra 2008, správny súd
uvádza, že v konaní bolo preukázané, že daňová kontrola bola začatá dňa 21.07.2015 na prevádzke
platiteľa dane - obchodnej spoločnosti HYDINA SLOVENSKO s.r.o., Napájadlá 1, Košice v zmysle §
46 ods. 3 Daňového poriadku za účasti splnomocnenej zástupkyne Z.. M. V., riaditeľa spoločnosti F..
O. H. a zamestnancov správcu dane poverených výkonom daňovej kontroly, na základe poverenia na

výkon daňovej kontroly č. 20294565/2015 zo dňa 25.05.2015. Správny súd dodáva, že možnosť vykonať
daňovú kontrolu priamo vyplýva z Daňového poriadku, ktorou sa rozumie postup súvisiaci so správnym
zistením dane a zabezpečením úhrady dane. V súlade s ust. § 44 ods. 1 Daňového poriadku správca
danedaňovoukontrolouzisťujealebopreverujeskutočnostirozhodujúcepresprávneurčeniedanealebo
dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov, teda preveruje, či daňový subjekt si sám svoju daňovú
povinnosť alebo nárok na vrátenie dane správne vypočítal a uviedol v daňovom priznaní, podaním

ktorého je daň vyrubená, teda, či si správne vyrubil daň (ust. § 68 ods. 4 Daňového poriadku). Na základe
uvedeného,správnysúddospelkzáveru,žesprávcadaneprizačatívýkonudaňovejkontrolypostupoval
v súlade s príslušnými ustanoveniami Daňového poriadku. Správny súd preto považuje túto námietku
žalobcu za nedôvodnú.

97. K námietke žalobcu týkajúcej sa nedodržania lehoty správcom dane na vykonanie daňovej kontroly
v súvislosti s prerušením daňovej kontroly z dôvodu zaslania správcom dane žiadostí o medzinárodnú
výmenu informácií, správny súd uvádza, že administratívnu spoluprácu členských štátov a spoluprácu
proti podvodom v oblasti DPH, upravuje nariadenie Rady EÚ č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o
administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty a ktoré v článku

10 stanovuje, že žiadaný orgán poskytuje informácie uvedené v článku 7 a 9 podľa možnosti čo
najrýchlejšie, no najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti. Zastáva názor, že nedodržanie tejto
lehoty zo strany dožiadaného orgánu nemôže ovplyvniť dobu prerušenia daňovej kontroly, pretože
dĺžka lehôt podľa vyššie citovaného nariadenia nie je záväzná pre dobu prerušenia daňovej kontroly
(nariadenie neupravuje dĺžku daňovej kontroly). V konaní bolo nesporne preukázané, že správca dane

z dôvodu zaslania žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií, vydal dňa 06.05.2016 rozhodnutie č.
103089953/2016 o prerušení daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie september 2014 a ktorá bola
prerušená odo dňa 11.05.2016 s tým, že správca dane - Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty
oznámením č. 100151155/2018 zo dňa 17.01.2018, oznámil daňovému subjektu, že dňa 10.01.2018
pominuli dôvody, pre ktoré sa daňová kontrola za zdaňovacie obdobie september 2014 prerušila a

z tohto dôvodu, správca dane pokračoval vo výkone daňovej kontroly. Správny súd sa stotožňuje s
názorom žalovaného, že počas prerušenia kontroly lehoty na výkon daňovej kontroly podľa ust. § 61
ods. 5 Daňového poriadku neplynuli, keďže správca dane z dôvodu realizácie medzinárodnej výmeny
informácií overoval podklady potrebné na správne a úplné zistenie skutkového stavu a určenie dane
súvisiace s vykonávanou daňovou kontrolou v súlade s ust. § 61 Daňového poriadku. Správny súd

zastáva názor, že lehoty v zmysle nariadenia Rady EÚ č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej
spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty, sú určené pre dožiadaný orgán, ktorý
má poskytnúť požadované informácie a nie na výkon daňovej kontroly podľa vnútroštátnych predpisov
členského štátu. Trvanie prerušenia daňovej kontroly je teda viazané na splnenie jeho účelu, nie na
plynutie lehoty stanovenej citovaným nariadením, v ktorej má dožiadaná strana odpovedať na žiadosť

o medzinárodnú výmenu daňových informácií. Správny súd má za to, že skutočnosť, že trojmesačná
lehota na vybavenie žiadosti bola dožiadanou stranou prekročená, nemá vplyv na zákonnosť prerušenia
daňového konania podľa ust. § 61 ods. 1 Daňového poriadku a ani na to, že lehota na vykonanie
daňovej kontroly počas prerušenia konania v zmysle ust. § 61 ods. 5 Daňového poriadku neplynula.
Prerušením daňovej kontroly správca dane nevstupuje do súkromnej autonómie daňového subjektu,

neuplatňuje voči nemu svoje práva a ani nepožaduje od neho plnenie povinností vyplývajúcich mu
zo zákona pre účel výkonu daňovej kontroly (viď zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky 7/2016), právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/36/2018 zo dňa 13.09.2019 (sťažovateľ
HYDINA SK s.r.o., Slavkovská cesta 54/1468, Kežmarok).

Vo vzťahu k vyššie uvedenému, správny súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ, ktorý rozhodol
voveciC-186/20,ktorejpredmetombolnávrhnazačatieprejudiciálnehokonaniapodľačlánku267ZFEÚ
podaný rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 05.03.2020, doručený Súdnemudvoru EÚ 29. apríla 2020 a ktorý súvisí s konaním HYDINA s.r.o. proti žalovanému Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky a to rozsudkom zo dňa 30.09.2021 a ktorý sa týkal výkladu článku 10 nariadenia
Rady /EÚ) č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v

oblasti dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 268, 2010, s.1), pričom tento návrh bol podaný v rámci
sporu medzi spoločnosťou HYDINA SK s.r.o. a Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky vo veci
daňovej kontroly v nadväznosti na žiadosť týkajúcu sa odpočítania dane z pridanej hodnoty v súvislosti
s dodaním tovaru. Súdny dvor EÚ sa v rozhodnutí zaoberal povahou lehôt na poskytnutie informácií
stanovených v nariadení č. 904/2010 a otázkou ich vplyvu na zákonnosť prerušenia daňovej kontroly

správcom dane z dôvodu realizácie medzinárodnej výmeny informácií. Súdny dvor EÚ v tejto rozhodol
takto: „Článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci
a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má
vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia
daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát
neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného

týmto nariadením.“

Na základe uvedeného, správny súd dospel k záveru, že správca dane pri výkone daňovej kontroly
postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Daňového poriadku. Správny súd preto považuje túto
námietku žalobcu za nedôvodnú.

98. K námietke žalobcu, že zo strany daňových orgánov došlo k porušeniu zásady proporcionality pri
celkovej dĺžke trvania daňovej kontroly, ktorá v sebe zahŕňala aj neprimeranú dobu jej prerušenia za
účelom získania odpovedí v rámci medzinárodnej výmeny informácií, správny súd uvádza, že dobu
prerušenia daňovej kontroly nie je možné zarátať do doby jej trvania a ďalej, že nedodržanie lehoty troch

mesiacov na poskytnutie informácií cudzozemským daňovým orgánom nemožno pričítať ako procesnú
vadu žalovanému a prvostupňovému orgánu. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za
nedôvodnú.

99. K námietke žalobcu ohľadom nemožnosti zastúpenia orgánov činných v trestnom konaní, správny

súd uvádza, že pojem daňový podvod (konanie poznačené podvodom) stabilne používa judikatúra
Súdneho dvora EÚ na označenie situácie, keď jeden z účastníkov zdaniteľného obchodu, resp. nimi
vytvoreného reťazca si neplní svoju daňovú povinnosť a neodvedie vybranú daň a ďalší si ju naopak
odpočíta, a to za účelom získania zvýhodnenia, ktoré je v rozpore s účelom daňového práva Európskej
únie. V takých prípadoch nejde o podvod v zmysle vnútroštátneho trestného práva, avšak vzhľadom

na to, že daňové orgány aplikujú relevantnú judikatúru Súdneho dvora EÚ spolu s prevzatím ním
používaných odborných termínov, nemôžu sa vyhnúť pojmu daňový podvod i na účely rozhodovania vo
veciach odpočítania DPH.

100. Správny súd konštatuje, že žiaden dôkaz nenasvedčuje, že žalobca nemal úmysel získať daňovú

výhodu vo forme uplatnenia odpočítania DPH a teda nepreukázal opak. Správny súd zdôrazňuje,
že ak nedôjde ku vzniku daňovej povinnosti, nemôže vzniknúť ani nárok na odpočet dane. Takýto
spôsob usporiadania obchodných vzťahov napĺňa znaky zneužívajúceho konania, ktoré zadefinoval
ESD v rozsudku C-255/02 - Halifax zo 07.12.2010. Z rozsudku vyplýva, že v oblasti DPH si
preukázanie zneužívania na jednej strane vyžaduje, aby predmetné plnenia napriek formálnemu

dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej
právnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by
bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami (bod 74). Na druhej strane musí z celku
objektívnych prvkov vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu (bod 75).
Predmetný rozsudok Halifax v bode 81 uvádza, že pre posúdenie tohto plnenia, ktorého cieľom má byť

získanie daňovej výhody, je potrebné vziať do úvahy čisto umelý charakter týchto plnení, ako aj právne,
ekonomické a personálne prepojenie medzi podnikateľmi. Preukázanie zneužívania si na jednej strane
vyžaduje, aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v šiestej
smernici a vo vnútroštátnej právnej úprave viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v
rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Na druhej strane z celku objektívnych prvkov musí

takisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu (Halifax, bod 86).

Správny súd dodáva, že aj v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21.06.2012 v spojených veciach Mahagében
kft a Pétér Dávid C-80/11 a C-142/11 SD EÚ uviedol, že je potrebné pripomenúť, že boj proti podvodom,daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112 (viď
najmä rozsudky - C-285/09, ako aj z 27.10.2011 Tanoarch, C-504/10). V tejto súvislosti Súdny dvor
EÚ už rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim

spôsobom dovolávať noriem práva Únie (viď najmä rozsudok z 03.03.2005 Fini H, C-32/03, Zb. s. I-1599,
ako aj Kittel a Recolta Recycling ako aj z 29.03.2012, Véleclair, C-414/10).

Podľa judikatúry SD EÚ subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich
požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o

podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto
plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe. Naopak, nie
je v rozpore s právom EÚ požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne
požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode
(viď v tomto zmysle rozsudky z 27.09.2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s. I-7797; Netto Supermarkt, ako
aj z 21. decembra 2011, Vlaamse Oliemaatschappij, C-499/10). Navyše v súlade s článkom 273 prvým

odsekom smernice 2006/112 členské štáty môžu uložiť iné povinnosti ako tie uvedené v tejto smernici,
ak ich považujú za potrebné na zabezpečenie riadneho výberu DPH a na predchádzanie daňovým
podvodom. Napriek tomu, že tieto ustanovenia priznávajú členským štátom určitú mieru voľnej úvahy
(viď rozsudok z 26.01.2012, Kraft Foods Polska, C-588/10), táto možnosť sa v zmysle druhého odseku
uvedeného článku nesmie použiť na uloženie ďalších povinností fakturácie ako tých, ktoré sú stanovené

v kapitole 3 s názvom „Fakturácia“ hlavy XI s názvom „Povinnosti zdaniteľných osôb a niektorých
nezdaniteľných osôb“ uvedenej smernice a najmä v jej článku 226. Okrem toho opatrenia, ktoré majú
členské štáty možnosť prijať podľa článku 273 smernice 2006/112 s cieľom zabezpečiť správny výber
dane a predchádzať daňovým podvodom, nesmú ísť nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie
týchto cieľov. Z tohto dôvodu sa nemôžu používať spôsobom, ktorý systematicky spochybňuje právo na

odpočítanie DPH a tým neutralitu DPH, ktorá predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH
(viď v tomto zmysle najmä rozsudky Gabalfrisa a i., Halifax a i.; z 21.10.2010, Nidera Handelscompagnie,
C-385/09, ako aj Dankowski).

Súdny dvor EÚ konštatoval, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet,

ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na
plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne
kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Taktiež
Súdny dvor EÚ pripúšťa, že nie je v rozpore s právom EÚ požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia
(due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční,

nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade
požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia
neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností
toho ktorého prípadu vo veci samej (viď rozsudok SD EÚ v spojených veciach Mahagében kft a Pétér
Dávid č. C-80/11 a C-142/11).

Správny súd uvádza, že pri rozhodovaní je potrebné vykladať relevantné právne normy eurokonformným
spôsobomsprihliadnutímnajudikatúruSúdnehodvoraEÚprípadneEurópskehosúdupreľudsképráva,
ak je to v tom ktorom prípade potrebné, avšak nemožno opomínať povinnosť prihliadať na osobitné
okolnosti každého prípadu a účel relevantného zákona, ktoré vo veľkej miere ovplyvňujú konečné

rozhodnutie v tej ktorej veci (viď rozsudok Súdneho dvora EÚ Adeneler, C-212/04, 04.07.2006, Zb. s.
I-6057) bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok.
Vnútroštátne ustanovenia je potrebné vykladať eurokonformným spôsobom v súlade so smernicou v
zásade až po uplynutí transpozičnej lehoty smernice (viď Adeneler, C-212/04, 04.07.2006, Zb. s. I-6057),
teda pri predmetnej smernici od 01.01.2008.

Záverom vo vzťahu k uvedenému správny súd uvádza, že obchod, o ktorom svedčí len existencia
formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania. Pre posúdenie
subjektívneho prvku zneužitia práva je potrebné vychádzať z účelu takýchto plnení na základe ich
obsahu. Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na

odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne.

101. V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti, správny súd konštatuje, že žalobca mal prijať
všetky rozumné opatrenia, aby zabránil tomu, že sa stane súčasťou fiktívnych obchodov, zneužívajúcichsystém DPH a mal možnosť si riadne preveriť svojich dodávateľov, ktorí si neplnili svoje povinnosti voči
správcovi dane (nepodávala daňové priznania k DPH, ani kontrolné výkazy). Naopak, konanie žalobcu
nie je v zhode s konaním obozretného daňového subjektu, ktorý si riadne preverí, či potencionálny

obchodný partner je platiteľom DPH. Z celkového konania žalobcu ako podnikateľského subjektu, nie
je možné skonštatovať, že by bol konal obozretne a v dobrej viere, čo má aj dosah na posudzovanie z
hľadiska vnútroštátnej rozhodovacej praxe, resp. judikatúry SD EÚ. Správny súd zdôrazňuje, že každý
subjekt vstupujúci do obchodných vzťahov musí zachovávať náležitú mieru obozretnosti, predovšetkým
vzhľadom k povahe tovaru a služieb a zabezpečiť si potrebné podklady pre splnenie podmienok pre

uplatnenie nároku na odpočítanie dane. Je v záujme daňového subjektu, aby nad rámec svojich bežných
obchodných potrieb zhromažďoval dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k uskutočneniu zdaniteľných
obchodov skutočne prišlo, pretože dôkazné bremeno týkajúce sa faktickej realizácie obchodovania je
na jeho strane.

Ďalej správny súd poukazuje na rozsudok NS SR zo dňa 08.12.2011 sp. zn. 8Sžf/51/2010 v ktorom sa

uvádza, že: „Znakom jednej zo zásad obchodného práva t.j. poctivého obchodného styku, je predpoklad
riadneho fungovania obchodnej spoločnosti. Z toho plynie očakávanie, že štatutárny orgán obchodnej
spoločnosti má presnú vedomosť o obsahu a rozsahu činnosti, ktorými spoločnosť napĺňa definíciu
pojmu podnikania. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu chýbajú, pochybnosti správcu
dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady, že do úvahy sa berie

vždy skutočný obsah právneho úkonu, opodstatnené.“

Určenie opatrení, ktoré možno v konkrétnom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej
si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany
predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností jednotlivého prípadu vo veci samej

(rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Mahagében kft. a Pétér Dávid).

Znakom jednej zo zásad obchodného práva, t. j. poctivého obchodného styku, je predpoklad riadneho
fungovania obchodnej spoločnosti. Z toho plynie očakávanie, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti
má presnú vedomosť o obsahu a rozsahu činností, ktorými spoločnosť napĺňa definíciu pojmu

podnikania. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu chýbajú, pochybnosti správcu dane
o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ust. § 2 ods.
6 zákona č. 511/1992 Zb. oprávnené (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5Sžf/17/2011 zo dňa 23.02.2012 v spojení s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 24/2013 zo
dňa 17.01.2013).

Správny súd poukazuje na právne závery, uvedené v rozsudku NS SR sp. zn. 3Sžfk/16/2020: „Určiť
exaktnú hranicu, po ktorú dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt a hranicu, od ktorej ho už
nezaťažuje, býva spravidla náročné a pomerne nejednoznačné. V zásade však daňový subjekt ako
podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má preukázať zodpovedný prístup,

mal by sa snažiť vo vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu vykonať aspoň
také opatrenia, ktoré možno považovať za rozumné a štandardné pri realizácii akejkoľvek obchodnej
transakcie. Za takéto opatrenie možno jednoznačne považovať aj preverenie skutočnosti, či je subjekt,
s ktorým jedná, či priamo uzatvára obchod, na takéto konanie oprávnený. V tejto súvislosti je v jeho
vlastnom záujme, aby na účely takého preverenia vyžiadal od dotknutého subjektu napr. plnomocenstvo,

ktoré môže následne slúžiť ako dôkaz o tom, že obchod bol realizovaný s tou osobou, ktorá predmetné
plnomocenstvo predložila“.

Zároveň správny súd v nadväznosti na vyššie uvedené, poukazuje na právny názor vyjadrený v
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/97/2010 z ktorého, vychádza ustálená

judikatúraavktorompoukázalnielennazákladnúzásaduobchodnéhoprávaatopoctivéhoobchodného
styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej
spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu
a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď ust.
§ 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto

vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade
ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle ust. § 264 Obchodného zákonníka právnu
ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v
zmysle zásady obsiahnutej v Daňovom poriadku, oprávnené. Potreba skúmania ekonomického dôvodudaňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.
Zásada objektívnej pravdy, ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu
dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového

subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností.
Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým
spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce
z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy
vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu konania.

102. K námietke žalobcu že napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie sú
nepreskúmateľné, správny súd uvádza, že orgány verejnej správy vecou dôkladne zaoberali, že
správca dane vykonal vo veci riadne a dostatočné dokazovanie a že nie je možné ani tvrdiť, že by
vedenie daňového konania a spôsob vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého
procesu.Mázato,žepostupomorgánovverejnejsprávytaktiežnebolaodňatážalobcoviakoúčastníkovi

daňového konania možnosť konať pred týmito orgánmi (žalobca mal možnosť sa vyjadriť k
obsahu výpovedí svedkov, k vykonanému dokazovaniu a navrhovať dôkazy). Uviedol, že žalovaný
v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne opísal postup správcu dane počas daňovej kontroly ako
aj vyrubovacieho konania a konštatoval, že správca dane dostatočne zistil skutkový stav a zároveň
uviedol ako boli ním vykonané a vyhodnotené dôkazy t. j. jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach,

spolu s úvahou ako boli zistené skutočnosti právne posúdené. Žalovaný v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia uviedol aj to, ako sa vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu (podľa ust. § 63 ods.
5 Daňového poriadku v odôvodnení rozhodnutia orgánu verejnej správy sa uvedie, ktoré skutočnosti
boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy
ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo). Vo vzťahu

k uvedenému, správny súd konštatuje, že v napadnutom rozhodnutí ako aj v prvostupňovom rozhodnutí
tieto náležitosti neabsentujú, táto skutočnosť vyplýva jednak z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
ako aj prvostupňového rozhodnutia, keď žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol
všetky skutočnosti, ktoré v daňovej kontrole DPH za september 2014 správca dane zistil.

Správny súd poukazuje na to, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy môže byť
spôsobená aj nedostatkom dôvodov, ktorý môže byť buď absolútny, to znamená, že rozhodnutiu
chýba odôvodnenie celkom alebo v odôvodnení chýbajú skutkové dôvody, na ktorých boli založené
rozhodovacie dôvody. Je to v prípade, keď sa rozhodnutie zakladá na skutočnostiach, ktoré neboli v
konaní zisťované alebo na dôkazoch, ktoré boli získané v rozpore so zákonom, alebo keď z odôvodnenia

vôbec nie je zrejmé, aké dôkazy a či vôbec boli vykonané v konaní. Taktiež, keď chýba úvaha, ako boli
právne posúdené zistené skutočnosti, ktoré boli rozhodné pre rozhodnutie. Rozhodnutie orgánu verejnej
správy je nepreskúmateľné, keď jeho výrok je v rozpore s odôvodnením alebo ak v odôvodnení
chýbajú právne závery, ktoré by vyplývali zo skutkových okolností, alebo sú nejednoznačné. V danom
prípade, napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím bolo riadne odôvodnené a

preto mu nie je možné prisúdiť vadu nepreskúmateľnosti. Správny súd preto považuje túto námietku
žalobcu za nedôvodnú.

K námietke žalobcu, že bol nesprávne zistený skutkový stav, správny súd uvádza, že v konaní bolo
dostatočnepreukázané,žežalobcaakoplatiteľdanesineoprávneneodpočítaldaňzfaktúrvovýškeXXX

XXX,XX eura za dodávku tovaru a služieb. Správny súd zdôrazňuje, že rozhodujúca je reálna existencia
plnení, ktoré boli uskutočnené. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.

103. Správny súd dodáva, že žalobca ako platiteľ dane mohol podrobne objasniť okolnosti
nakontaktovania sa na dotknuté spoločnosti, predložiť dôkazy o tom, že tieto spoločnosti ponúkali, resp.

malizverejnenúponuku,aleboreklamu,prípadnedôkazyotom,odkiaľzískalplatiteľdanenaspoločnosti
referencie, odporúčania. Žalobca mohol predložiť e-mailovú komunikáciu, či už s deklarovanými
dodávateľskými spoločnosťami, ale aj s odberateľskou spoločnosťou. Bolo teda na žalobcovi, aby už v
čase deklarovaných zdaniteľných plnení si zabezpečil dôkazy, ktoré bude môcť predložiť s odstupom
času, napríklad z dôvodu obhájiteľnosti pred správcom dane. V súvislosti s uvedeným, správny súd

poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžfk/9/2017 bod 6.10, v ktorom
sa uvádza: „v prípade, že si daňový subjekt uplatňuje právo (napr. právo na odpočet DPH), musí už od
počiatku premýšľať nad tým, ako toto právo obháji v prípadnom spore a v nadväznosti nato by mal, z
dôvodu objektívnej i požadovanej obozretnosti, daný obchod patrične zdokumentovať.“104. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku č. 4Sžf/20/2011 uviedol, že: „pokiaľ si platiteľ
uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie účtovných dokladov

a zmlúv nepostačuje, pretože uskutočnenie zdaniteľného plnenia je potrebné preukázať nielen po
formálnej, ale aj po obsahovej stránke. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať
všetky tvrdené skutočnosti, správca dane tieto dôkazy posúdi a vyhodnotí. Správca dane, ktorý získa
oprávnené pochybnosti o tom, či bol predmetný tovar dodaný, nie je povinný dokazovať jeho nedodanie,
ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou na

predložených faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z faktúr. Ak platiteľ neunesie v
tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie DPH.“

105. Na rozdiel od prípadu, ktorého sa týkal rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp.
zn. 3Sžf/1/2011, na ktorý poukázal žalobca, kedy daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho
plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny u dodaných služieb a

tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Správny súd poukazuje na zásadnú
skutočnosť vyplývajúcu z uvedeného rozsudku, a to na podmienku „ak daňový subjekt disponuje
existenciou materiálneho plnenia“, ktorá však v posudzovanom prípade preukázaná nebola.
Predloženie dokladov je len jednou z hmotnoprávnych podmienok na uznanie nároku na odpočítanie
dane, aj keď majú doklady všetky náležitosti faktúry a sú riadne zaúčtované.

106. Zároveň správny súd poukazuje na nález Ústavného súdu I. ÚS 241/07-44, podľa ktorého, zo
zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového
hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná výmena reálnych
plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada za toto poskytnuté

plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a
právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu
daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.

107. Správny súd dospel k záveru, že orgány verejnej správy vyvodili z výsledkov daňovej kontroly

vykonanej u žalobcu ako platiteľa dane, správny právny záver, že obchodné transakcie uvedené
vo faktúrach sa neuskutočnili tak, ako boli deklarované a že žalobca neuniesol dôkazné bremeno
v daňovom konaní a žiadnymi ďalšími dôkazmi nepreukázal, že uvedené zdaniteľné plnenia boli
reálne uskutočnené. Možno konštatovať, že správca dane pri výkone daňovej kontroly a za účelom
komplexného posúdenia preverovaných zdaniteľných obchodov a obchodných partnerov žalobcu ako

platiteľa dane, pri preverovaní obchodných transakcií za preverované zdaňovacie obdobie, využil znenie
ust. § 24 ods. 4 Daňového poriadku podľa ktorého, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť
k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v
rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov,
svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o

miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady
k nim. Zároveň správca dane okrem iných dôkazov využil výsledky preverovaní a kontrolných zistení
z daňových kontrol DPH za jednotlivé zdaňovacie obdobia rokov 2014 vykonaných u žalobcu (úradný
záznam č. 102961354/2016 zo dňa 19.04.2016 a 100256560/2018 zo dňa 30.01.2018).

108. Na základe uvedeného, správny súd dospel k záveru, že žalovaný a správca dane zistený skutkový
stav vyhodnotili správne, t.j. že žalobca v priebehu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho
konania nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu, t.j. dodanie tovaru tak, ako bolo
deklarované na predmetnej faktúre, daňový úrad považoval túto fakturáciu bez ekonomického
opodstatnenia, za faktúru, za ktorou nie je žiadna reálna dodávka. Správca dane správne konštatoval

porušenie ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na ust. § 51 ods. 2 o DPH, v zmysle ktorých,
právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe
vznikla daňová povinnosť a platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v
tuzemskuztovarovaslužieb,ktorésú,alebomajúbyťplatiteľovidodané.Žalovanýpotvrdilprvostupňové
rozhodnutie správcu dane, nakoľko mal zo spisového materiálu a dôkazov v ňom uvedených za

preukázané, že správca dane zadovážil dostatok dôkazov na prijatie ním uvádzaného záveru, že sporné
zdaniteľné obchody sa neuskutočnili.109. Podľa názoru správneho súdu sa orgány verejnej správy vecou dôkladne zaoberali, pričom správca
dane vykonal vo veci rozsiahle a dostatočné dokazovanie, pričom nie je možné ani tvrdiť, že by vedenie
daňovéhokonaniaaspôsobvykonávaniadokazovaniabolivrozporesozásadouspravodlivéhoprocesu.

Správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo a dôsledne
postupoval podľa Daňového poriadku, ktorý je takou procesnou právnou normou, prostredníctvom ktorej
správca dane a daňové subjekty vykonávajú úkony na dosiahnutie relatívne spoločného cieľa - správne
určiť a vybrať daň v súlade s hmotnoprávnymi predpismi (daňovými zákonmi), určuje pravidlá postupu

správcu dane v daňovom konaní na jednej strane a na strane druhej určuje povinnosti a priznáva práva
daňovému subjektu. Daňový poriadok je teda v tomto zmysle zárukou zákonného postupu správcu dane
a ochrany práv a právom chránených záujmov daňových subjektov.

110. V súlade s výsledkami vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného
hodnotenia dôkazov s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne

určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, možno konštatovať, že záver, ktorý správca dane
zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia
a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Vzhľadom
na skutočnosť spochybnenia existencie obchodov, a teda reálnosti deklarovaných zdaniteľných plnení,
sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných

formálne vyhotovených daňových dokladov, ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca
preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika
podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že
sa ocitne ako účastník fiktívneho zdaniteľného plnenia zneužívajúceho právo poskytované zásadou
neutrality DPH. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu neobstojí žalobcovo jednoduché spoliehanie

sa na zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie
administratívnych povinností a zákonných postupov zo strany daňového subjektu zúčastneného na
kontrolovanom zdaniteľnom obchode.

111. Správny súd zhrnul, že žalobca v konaní nepreukázal, že mu vzniklo právo na odpočítanie dane,

pričom správca dane nevychádzal len z dokladov predložených daňovým subjektom, ale vykonal
rozsiahle dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o realizácii predmetného obchodu,
pretože samotná existencia faktúry vyhotovenej platiteľom dane, na ktorej je uvedená DPH, nezakladá
právo na odpočítanie dane uvedenej na faktúre. Splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok,
aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, ale tieto doklady musia byť odrazom

reálneho plnenia. Pri dôkaznej povinnosti platiteľa to znamená, že ak správca dane na základe
určitých informácií nadobudol závažné pochybnosti o pravdivosti predložených dokladov, či vyjadrení,
nemusí tieto uznať ako relevantné, ak daňový subjekt ich hodnovernosť nepreukázal, resp. neodstránil
pochybnosti zistené správcom dane. Nárok na odpočítanie dane je podmienený nevyhnutnosťou
priameho a bezprostredného vzťahu medzi príslušným zdaniteľnými plneniami, ktoré platiteľ vykonáva v

rámci svojej podnikateľskej činnosti. Platiteľ dane má nárok na odpočítanie dane iba vtedy, ak splnenie
všetkých podmienok stanovených v zákone o DPH preukáže.

112. Na základe uvedeného, správny súd má za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko
nepreukázal, že zo strany dodávateľov bolo uskutočnené dodanie deklarovaných služieb v zmysle ust.

§ 8 zákona o DPH a preto nevznikla daňová povinnosť podľa ust. § 19 zákona o DPH a následne mu
ako odberateľovi uvedenom na faktúre nevzniklo právo na odpočítanie dane v zmysle ust. § 49 ods. 1 a
2 zákona o DPH. Správca dane na základe šetrení u dodávateľov žalobcu vyhodnotil obchodné prípady
dôvodne tak, že k dodaniu služieb v skutočnosti nedošlo. Právo na odpočítanie dane si pritom môže
daňový subjekt uplatniť len v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a

tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ, čo v danom prípade nebolo
preukázané.

113. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach už opakovane vyslovil názor, že
každé odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy musí obsahovať logickú, právnu a presvedčivú

argumentáciu, a to v dostatočnom rozsahu, tzn. že priemerný adresát musí mať možnosť z
predloženého odôvodnenia pochopiť správnosť právnych noriem aplikovaných na skutkový stav a
právne závery nevybočujúce z logiky aplikácie práva a vedúce k záveru obsiahnutom vo výrokovej časti
(viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 10 Sžo/3/2012).114. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj
právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS
209/04, IV. ÚS 115/03, II. ÚS 9/2013). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil,
že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď.
Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad

(napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

115. Správny súd poukazuje na to, že žalovaný v rozhodnutí nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolenéúčastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver, že z tohto aspektu je plne realizované

právo účastníka na spravodlivé konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05, I ÚS 141/09-12). Na
ústavnosť odôvodnenia nie je potrebné, aby sa v ňom uvádzali odpovede na všetky, a to aj nepodstatné
a pre vec bezvýznamné okolnosti alebo návrhy účastníka konania, aj keď účastník konania ich vníma
ako relevantné (viď uznesenie ÚS SR č.k. IV. ÚS 150/03-41 zo dňa 27. 8. 2003).

116. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie
žalovaného, ako aj rozhodnutie vydané v prvom stupni správcom dane, je vecne správne, a preto súd
žalobu ako nedôvodnú v súlade s ust. § 190 SSP zamietol.

117. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa ust. § 168 v spojení s ust. § 175 ods. 1 SSP,

avšak vo veci úspešnému žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si
ani neuplatnil, ide o orgán štátnej správy, a preto mu správny súd náhradu trov konania nepriznal.

118. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský
súd v Bratislave (§ 443 ods. 2 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich

skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449

ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za
neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej

pomoci.