Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa nedeľa 27. február 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/283/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316206302
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Brňák
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:2316206302.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ K. G., bývajúcej v N. nad O., N. nad O. XX, 2/
G. K., bývajúceho v O., T. XXX/X, právne zastúpených JUDr. Dášou Šulejovou, advokátkou so sídlom
v Bratislave, Fedinova 16, proti žalovaným 1/ Ing. W. F. L., bývajúcej v N. nad O., N. nad O. XXX, 2/
Ing. V. L., bývajúcemu vo O. W., M.. M. H. XXXX/XX, 3/ Ing. F. L., bývajúcej vo O. W., M.. M. H. XXXX/
XX, právne zastúpených JUDr. Borisom Štanglovičom, advokátom so sídlom v Šali, Jarmočná 2264/3,

o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam a o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, vedenom na
Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 15C/154/2016, o dovolaní žalovaných proti rozsudku Krajského
súdu v Trnave zo 16. septembra 2020 sp. zn. 24Co/21/2020, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcovia nemajú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Galanta (ďalej len „súd prvej inštancie" alebo „prvostupňový súd") rozsudkom z 27.
marca 2018 č. k. 15C/154/2016-132 žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia, že nehnuteľnosti
vedené na LV č. XXX pre kat. úz. N. nad O. ako parc. Reg. „C" č. XXX/XX - zastavané plochy a nádvoria
o výmere 446 m2 a parc. reg. „C" č. XXX/XX- záhrady o výmere 606 m2 jednak patria do bezpodielového
spoluvlastníctva žalobkyne v 1/ rade a jej neb. Manžela G. K., zomr. dňa XX.decembra XXXX a jednak,

že tie isté nehnuteľnosti patria do dedičstva po neb. poručiteľovi G. K., zamietol ( výrok I.) a žalovaným
1. až 3. priznal plnú náhradu trov konania.
1.1. Vec právne posúdil podľa ust. § 134 ods. 1, 3, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
§ 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Vecne argumentoval tým, že z predložených listinných
dôkazov vyplýva, že v prospech E. K. a jej neb. manžela došlo k vyvlastneniu časti parcely XXX/X
zapísanej v PKV č. XXXX, pričom E. K. a jej manželovi mala byť pridelená výmera 1246 m2, ktorá je v

súčasnostizahrnutávspornýchparcelách.Zovšetkýchpísomnostíbolosúduprvejinštanciezrejmé,žek
vyvlastneniu časti parcely č. XXX/X skutočne došlo a jej pôvodným vlastníkom bola priznaná a vyplatená
náhrada,pričomnazákladestavebnéhopovoleniazroku1960bolnaparc.č.XXX/XXpostavenýrodinný
dom. Na základe týchto skutočností teda súd prvej inštancie zaujal stanovisko, že E. K. s neb. manželom
boli oprávnení držitelia. V konaní však E. K. a jej neb. manželovi, ani keď im uplynula doba potrebná
zákonom na vydržanie vlastníctva k sporným pozemkom, nevzniklo automaticky právo k 1.4.1983 na

to, aby sa stali vlastníkmi nehnuteľností, ale iba na to, aby im vzniklo právo na uzatvorenie dohody o
osobnom užívaní pozemku, pričom podľa § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právo osobného
užívania pozemku vzniknuté podľa dovtedajších predpisov zmenilo na vlastnícke právo. K tejto zmene
všakkúčinnosti§872ods.1Občianskehozákonníkavšaknemohlodôjsť,pretožedobromyseľnosťE.K.
ajejneb.manželabolaprerušenázačatímkonania5C/173/88,nakoľkovtomtokonaníbolojednoznačne
preukázané, že vlastníkmi nehnuteľností nie sú E. K. a jej neb. manžel a že tieto pozemky sú užívané

síce nimi, ale v rozpore s existujúcim právnym stavom vyplývajúcim z evidencie nehnuteľností. Súd prvej
inštancie preto konštatoval, že k vydržaniu nehnuteľností E. K. a jej neb. manželom nedošlo, pretožetíto mohli k 1.4.1983 vydržať v dôsledku oprávnenej držby iba právo na uzatvorenie dohody o osobnom
užívaní pozemkov. Takáto dohoda však súdu predložená nebola, pričom existencia tejto dohody bola
nevyhnutným predpokladom na zmenu práva osobného užívania k pozemkom na vlastnícke právo. Po

začatí súdneho konania sp. zn. 5C/173/1988 už E. K. a jej neb. manžel neboli dobromyseľní, preto je
potrebné konštatovať, že vydržacia doba podľa jednotlivých zákonných úprav im neuplynula.

2. Na odvolanie žalobcov Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd") uznesením zo 7. mája 2019
sp. zn. 24Co/237/2018 napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie

podľa § 389 ods. 1 písm. b) a § 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku s tým, že povinnosťou
súdu prvej inštancie bude opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok na určenie vlastníctva podľa
všetkých do úvahy pripadajúcich právnych úprav vydržania, a to so zameraním sa na posúdenie
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, na splnenie, či nesplnenie podmienok vydržania
(1. spôsobilosť predmetu vydržania, 2. existencia držby veci z hľadiska, či držiteľ s vecou nakladá ako so
svojou a či je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, 3. uplynutie ustanovenej

doby, v ktorej má oprávnený držiteľ vec v držbe) a plynutia vydržacej doby, výsledky vykonaného
dokazovania potom vyhodnotiť, a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, ako aj odvolacie
argumenty odvolateľov, tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení
a potom vo veci znova rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením
Civilného sporého poriadku odôvodniť.

3. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 15C/154/2016-205 zo dňa 5. novembra 2019 určil, že
nehnuteľnosti parc. reg. "C" č. XXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 446 m2 a parc. reg.
"C" č. XXX/XX - záhrady o výmere 606 m2, ktoré sú vedené na LV č. XXX pre kat. úz. N. nad O., patria
do bezpodielového spoluvlastníctva nebohej E. K., rod. N., nar. XX.X.XXXX, zomr. dňa XX.X.XXXX

naposledy bytom N. nad O. XXX a G. K., rod. K., nar. X.X.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom
N. nad O. XXX. Určil, že nehnuteľnosti parc. reg. "C" č. XXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere
446 m2 a parc. reg. "C" č. XXX/XX - záhrady o výmere 606 m2, ktoré sú vedené na LV č. XXX pre kat.
úz. N. nad O., patria do dedičstva po poručiteľovi G. K., rod. K., nar. X.X.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX,
naposledy bytom N. nad O. XXX a žalobcom v 1. a 2. rade priznal plnú náhradu trov konania.

3.1. Vec právne posúdil podľa § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku, § 134 ods. 1, 3, § 129 ods.
1, § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
3.2. Vychádzal zo skutkových zistení, že Rada Miestneho národného výboru v Kráľovej nad Váhom
požiadala dňa 18.2.1960 Odbor pre výstavbu Rady ONV v Šali o vyvlastnenie stavebných pozemkov,
ktoré v tejto žiadosti nie sú špecifikované, pričom k tomuto vyvlastneniu malo dôjsť okrem iných aj

v prospech Ľudovíta Hatvanyho, ktorý v tejto žiadosti nie je bližšie špecifikovaný okrem bydliska N..
Následne mal MNV v N. nad O. požiadať Štátne notárstvo so sídlom v Galante o prijatie sumy 7 109,-
Kčs do notárskej úschovy z dôvodu, že táto mala byť zložená na základe rozhodnutia Odboru výstavby
ONV v Šali zo dňa 11.5.1960 zn. VYST. 524/1960. Podľa uvedenej žiadosti mal právny predchodca
žalobcov titulom vyvlastnenia obdržať 1246 m2. Uvedená suma bola rozhodnutím Štátneho notárstva zo

dňa 12.12.1965 prijatá do úschovy a dňa 18.12.1965 Štátne notárstvo v Galante rozhodlo o vyplatenie
tejto sumy V. L. ml. a S. L. ako náhradu za vyvlastnené nehnuteľnosti. Dňa 16.3.1990 vydal Okresný
súd v Galante rozsudok sp. zn. 5C/173/88-64, ktorým rozhodol, že novovytvorené parcely XXX/XX a
XXX/XX sú formálnym vlastníctvom žalobcov v tomto konaní a zostávajú vlastnícky neusporiadané a
na strane 6 odôvodnenia rozsudku konštatoval, že novovytvorené parcely XXX/XX a XXX/XX nesporne

patria do vlastníctva navrhovateľov a to aj napriek tomu, že neb. G. K. s manželkou majú na jednej z
týchto parciel postavený rodinný dom.
3.3. Z vykonaných skutkových zistení mal za to, že na strane žalobcov existuje naliehavý právny záujem,
pretože žaloba predstavuje pre žalobcov jediný použiteľný prostriedok nápravy a ochrany ich práv, ktoré
sú v súčasnosti ohrozené kolíziou s právami žalovaných. Dôvodil, že v čase podania žaloby právny

poriadok Slovenskej republiky neobsahoval žiadny iný inštitút, ktorý by mohli žalobcovia použiť za
účelom ochrany svojich porušených a ohrozených práv. V roku 1960, kedy mala E. K. a G. K. vstúpiť
do držby sporných nehnuteľností, platil Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb., pričom súd prvej inštancie
vyhodnocoval, či držba sporných nehnuteľností bola držbou oprávnenou. Z predložených listinných
dôkazov vyplynulo, že v prospech E. K. a G. K. došlo k vyvlastneniu časti parcely XXX/X zapísanej

v PKV č. XXXX, pričom im mala byť pridelená výmera 1246 m2, ktorá je v súčasnosti zahrnutá v
sporných parcelách. Súdu prvej inštancie síce v konaní nebolo predložené samotné vyvlastňovacie
rozhodnutie odboru výstavby ONV v Šali zo dňa 11.5.1960 zn. VYST. 524/1960, avšak zo všetkých
ďalších písomností je zrejmé, že k vyvlastneniu časti parcely č. 826/1 skutočne došlo a jej pôvodnýmvlastníkom bola priznaná a vyplatená náhrada, pričom na základe stavebného povolenia z roku 1960 bol
na parc. č. XXX/XX postavený rodinný dom. Zaujal stanovisko, že E. K. a G. K. boli oprávnení držitelia.
V prípade E. K. a jej manžela G. K. však nebol predložený žiadny titul, na základe ktorého by došlo k

vzniku ich vlastníctva niektorým zo spôsobov, ktorý pripúšťal vtedy platný zákon č. 141/1950 Zb., preto
považoval za potrebné posúdiť možnosť vzniku vlastníctva vydržaním a to s prihliadnutím na zmenu
právnej úpravy tohto inštitútu na území SR. Mal za to, že právni predchodcovia žalobcov vstúpili do držby
sporných nehnuteľností v roku 1960, pričom v tom istom období im bolo vydané stavebné povolenie,
na základe ktorého bol na parc. č. 826/17 postavený rodinný dom. Právni predchodcovia žalobcov

vstúpili do držby sporných pozemkov v roku 1960 a od tej doby s nimi nakladali ako s vlastnými a to
na základe svojho subjektívneho presvedčenia, že sú oprávnenými držiteľmi sporných nehnuteľností,
ktoré im mali byť po ich vyvlastnení pridelené za účelom výstavby rodinného domu. Keďže súčasná
právna úprava umožňuje započítanie vydržacej doby, po ktorú mal držiteľ vec v oprávnenej držbe aj pred
1.1.1992, je teda nesporné, že právni predchodcovia žalobcov mali vec v oprávnenej držbe a podmienky
vydržania splnili už v roku 1970 a to aj napriek tomu, že vtedy platná úprava ešte vydržanie nepoznala.

Preto ani začatie súdneho konania v roku 1988, ktorého záverom nebolo určenie vlastníctva k sporným
pozemkom, nemohlo ovplyvniť skutočnosť, že právni predchodcovia žalobcov už okrem spôsobilého
predmetu vydržania všetky ostatné podmienky splnili v roku 1970.

4. Odvolací súd na odvolanie žalovaných rozsudkom zo 16. septembra 2020 sp. zn. 24Co/21/2020

rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o určení, že nehnuteľnosti parc. reg. "C" č. XXX/XX. - zastavané
plochy a nádvoria o výmere 446 m2 a parc. reg. "C" č. XXX/XX. - záhrady o výmere 606 m2, ktoré sú
vedené na LV č. XXX pre kat. úz. N. nad O., patria do bezpodielového spoluvlastníctva nebohej E. K.,
rod. N., nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.X.XXXX, naposledy bytom N. nad O. XXX a nebohého G. K., rod.
K., nar. X.X.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom N. nad O. XXX zmenil tak, že žalobu zamietol

(výrok I.). Vo výroku o určení, že nehnuteľnosti parc. reg. "C" č. XXX/XX - zastavané plochy a nádvoria
o výmere 446 m2 a parc. reg. "C" č. XXX/XX - záhrady o výmere 606 m2, ktoré sú vedené na LV č. XXX
pre kat. úz. N. nad O., patria v polovici do dedičstva po poručiteľovi G. K., rod. K., nar. X.X.XXXX, zomr.
XX.XX.XXXX, naposledy bytom N. nad O. XXX potvrdil a vo zvyšnej časti zmenil tak, že žalobu zamietol
(výrokII.).Výrok,ktorýmprvoinštančnýsúdrozhodolonáhradetrovkonaniazmeniltak,žežalovanímajú

nárok voči žalobcom na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie o určenie, že nehnuteľnosti
patria do bezpodielového spoluvlastníctva nebohej E. K. a nebohého G. K., v plnom rozsahu a žiadna
zo strán nemá právo na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie o určenie, že nehnuteľnosti
patria do dedičstva po poručiteľovi G. K. (výrok III.). Žalovaným priznal nárok voči žalobcom na náhradu
trov odvolacieho konania o určenie, že nehnuteľnosti patria do bezpodielového spoluvlastníctva nebohej

E. K. a nebohého G. K., v plnom rozsahu (výrok IV.). Žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov
odvolacieho konania o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi G. K. (výrok V.).
4.1. Odvolací súd uviedol, že odvolaním žalovaných bola napadnutá otázka dobromyseľnosti držby
právnych predchodcov žalobcov. Stotožnil sa s názorom prvoinštančného súdu, že žalobcovia
preukázali existenciu domnelého právneho titulu a skutkové zistenia súdu prvej inštancie o tejto otázke

považoval za dostatočné (ods. 11. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie). Pokiaľ ide o unesenie
dôkazného bremena žalobcami o existencii domnelého právneho titulu vydržania, založeného na nimi
navrhnutých dôkazoch, konštatoval, že tu k záverom súdu prvej inštancie ťažko niečo dodať. Vo vzťahu
k odvolacej argumentácii žalovaných odvolací súd zopakoval náležité zistenia súdu prvej inštancie, že
z listinných dôkazov predložených žalobcami - zo Žiadosti MNV v Kráľovej nad Váhom adresovanej

Štátnemu notárstvu v Galante o prijatie výplaty vyvlastnenej nehnuteľnosti do úschovy a z Rozhodnutia
Štátneho notárstva v Galante č. Nšn 715/65-9 zo dňa 18. decembra 1965 vo veci rozvrhu náhrady za
vyvlastnenie nepochybne existencia oboch vyššie uvedených rozhodnutí o vyvlastnení vyplýva, ktoré
listinné dôkazy vo svojom texte citujú obe vyššie uvedené rozhodnutia o vyvlastnení a odkazujú na
ne. Ďalším podporným dôkazom o vyvlastnení sporných nehnuteľností nepochybne je aj Žiadosť Rady

miestneho národného výboru v Kráľovej nad Váhom zo dňa 18.2.1960 adresovaná Odboru pre výstavbu
rady ONV. O tom, že k vyvlastneniu sporných nehnuteľností skutočne došlo, svedčí aj obsah pripojeného
spisu Okresného súdu Galanta sp. zn. 5C/173/1988, v ktorom konaní samotní žalovaní 1., 2. spolu s
O. L. predniesli ako žalobcovia skutkové tvrdenia, že časť parcely č. XXX/X bola rozhodnutím Komisie
pre výstavbu ONV v Galante zn. Výst. 524/60 z 3.12.1960 vyvlastnená, ktoré skutkové tvrdenie teraz

v prejednávanom spore popierajú. Konštatoval, že pokiaľ žalovaní namietali, že žalobcovia mali ako
dôkaz o vyvlastnení predložiť samotné rozhodnutie o vyvlastnení, tu odvolací súd má za to, že vyššie
opísané listinné dôkazy boli spôsobilé preukázať existenciu oboch rozhodnutí o vyvlastnení. Odvolacia
námietka žalovaných, že žalobcovia nepreukázali existenciu právneho titulu, na základe ktorého vstúpiliE. K. a G. K. do držby sporných nehnuteľností, je nenáležitá. Dôvodil, že rozhodnutia o vyvlastnení je
možné dôvodne považovať za domnelý právny titul, na základe ktorého právni predchodcovia žalobcov
E. K. a G. K. nadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, nakoľko aj zo skutkových zistení

vykonaných súdom prvej inštancie vyplýva, že E. K. a G. K. ako manželia zaplatili za vyvlastnené
sporné nehnuteľnosti náhradu v sume 7.109 Kčs, ktorú sumu zložili do notárskej úschovy, pričom právni
predchodcoviažalovanýchml.V.L.aS.L.súhlasilisvýplatoutejtonáhradyaprijaliju.Dodržbysporných
nehnuteľností vstúpili E. K. a G. K. v roku 1960, keď následne na základe Stavebného povolenia č.
XXX/XXXX vydaného ONV Šaľa postavili na parcele č. XXX/XX rodinný dom. Sporné pozemky boli a

sú z časti zastavané rodinným domom súpisné číslo XXX zapísaným na Liste vlastníctva č. XXXX pre
katastrálne územie N. nad O. a z časti využívané ako záhrada. E. K. a G. K. užívali sporné pozemky
až do svojej smrti, platili aj daň z nehnuteľnosti. E. K. a G. K. sa preto dôvodne mohli domnievať, že
sú vlastníkmi sporných nehnuteľností, dlhodobo ich vlastníctvo spochybnené nebolo. Je nepochybné,
že sporné nehnuteľnosti boli v nepretržitej oprávnenej držbe E. K. a G. K. v zákonom stanovenej
desaťročnej dobe, pričom všetky zákonom stanovené predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva

vydržaním splnili už v roku 1970, avšak účinky vydržania a nadobudnutie vlastníckeho práva k sporným
nehnuteľnostiam nastali až dňom 1.1.1992. Doplnil, že pokiaľ žalovaní spochybňujú dobromyseľnosť
E. K. a G. K. existenciou rozsudku Okresného súdu Galanta sp. zn. 5C/173/88-64 zo dňa 16.3.1990,
tu odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie (ods. 15 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie)
poukázal na fakt, že zákonom stanovené predpoklady vydržania splnili E. K. a G. K. už v roku 1970 (i keď

účinky právnej skutočnosti vedúcej k vydržaniu nastali až k 1.1.1992). Konanie vedené na Okresnom
súde Galanta pod sp. zn. 5C/173/1988 začalo až dňa 12.7.1988, rozsudok č. k. 5C/173/88-64 je zo dňa
16.3.1990, pričom vo výroku samotného rozsudku je uvedené, že sporné nehnuteľnosti parcela č. XXX/
XX a č. XXX/XX sú formálnym vlastníctvom žalobcov a zostávajú vlastnícky neusporiadané. Vo vzťahu
odvolaním napadnutej otázky dobromyseľnosti držby právnych predchodcov žalobcov tak odvolací súd

nepovažuje argumentáciu žalovaných za opodstatnenú.
4.2. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaných odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za
nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať s poukazom na rozhodnutia ÚS SR II. ÚS
251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09.

5.ProtitomutorozsudkuvovýrokochII.aV.podaližalovaní(ďalejaj„dovolatelia")dovolanie,prípustnosť
ktorého vyvodzovali z § 421 ods. 1 písm. a/ a c/ CSP. Uviedli, že súd prvej inštancie vec nesprávne
právne posúdil keď uviedol, že „súd má za nesporne preukázané, že právni predchodcovia žalobcov
vstúpili do držby sporných pozemkov v roku 1960 a od tej doby s nimi nakladali ako s vlastnými a to
na základe svojho subjektívneho presvedčenia, že sú oprávnenými držiteľmi sporných nehnuteľností,

ktoré im mali byť po ich vyvlastnení pridelené za účelom výstavby rodinného domu. Keďže súčasná
úprava umožňuje započítanie vydržacej doby, po ktorú mal držiteľ vec v oprávnenej držbe aj pred
1.1.1992 je teda nesporné, že právni predchodcovia žalobcov mali vec v oprávnenej držbe a podmienky
vydržania splnili už v roku 1970. Na základe uvedeného je teda oprávneným záver súdu, že po účinnosti
novely Občianskeho zákonníka č. 509/1991 Zb. nadobudli právni predchodcovia žalobcov vlastníctvo

k sporným pozemkom ku dňu 1.1.1992 a to po započítaní oprávnenej držby, trvajúcej v rozmedzí
rokov 1960-1970.". Odvolací súd sa s týmto právnym posúdením v plnej miere stotožnil v bode 23.
odôvodnenia rozsudku keď uviedol, že žalobcovia zákonom stanovené podmienky vydržania splnili už v
roku 1970, i keď účinky právnej skutočnosti vedúcej k vydržaniu nastali až k 1.1.1992. Podľa žalovaných
takéto právne posúdenie je v príkrom rozpore so základnými zásadami občianskeho práva, ako napr.

pravidlo nedotknuteľnosti vlastníckeho práva, ochrana dobromyseľnosti a najmä zákazu retroaktivity. V
tejtosúvislostipoukázalinarozhodnutieNajvyššiehosúduSRsp.zn.3Cdo/80/2001zo30.októbra2001,
podľa ktorého ide o prípad pravej retroaktivity v prípadoch, keď zákon stanovuje, že vlastníkom sa stáva
oprávnený držiteľ nehnuteľnosti ku dňu nadobudnutia účinnosti zákona (v danom prípade by išlo o deň,
predchádzajúci 1. januáru 1992). Podľa uvedeného rozhodnutia sa vlastníkom nehnuteľnosti, počínajúc

1. januárom 1992 stane osoba, ktorá má nehnuteľnosť v oprávnenej držbe nepretržite po dobu 10 rokov,
a to aj v prípade, že sa stala oprávneným držiteľom pred 1. januárom 1992; do doby oprávnenej držby
pre vydržanie treba započítať aj dobu pred týmto dňom. Vychádzajúc z obsahu citovaného rozhodnutia
najvyššieho súdu, ku ktorej sa prikláňajú, vo všeobecnej rovine možno považovať za najvhodnejšiu
takú právnu konštrukciu, ktorá by výslovne posunula koniec príslušnej doby až na uplynutie stanovenej

doby po účinnosti nového zákona. A tak zákonodarca neurobil, nemožno z toho vyvodzovať, že celá
doba musí uplynúť až po jeho účinnosti a nejde ani o pravú spätnú pôsobnosť zákona, ktorá je v
zásade neprípustná. O taký prípad by totiž išlo len vtedy, pokiaľ by zákon stanovil, že vlastníkom sa stal
oprávnený držiteľ nehnuteľnosti ku dňu, ku ktorému splnil náležitosti vydržania aj v prípade, ak tentodeň predchádza dňu nadobudnutia účinnosti zákona (v danom prípade by išlo o deň, predchádzajúci
1. januára 1992). Len taký výklad zákona by znamenal uplatnenie pravej spätnej pôsobnosti; ak však
zo zákona vyplýva, že po nadobudnutí jeho účinnosti sa stane vlastníkom veci i osoba, ktorá bola

oprávneným držiteľom tejto veci po stanovenú dobu i pred nadobudnutím účinnosti zákona, nejde o
spätnú pôsobnosť zákona, ale len o skutočnosť, že zákon viaže na uplynutie určenej doby, počas ktorej
oprávnený držiteľ vec držal, hoci i len sčasti, pred nadobudnutím účinnosti zákona, právne dôsledky,
ktoré sa mohli uplatniť len v prípade, že podmienky na vydržanie tu boli v deň nadobudnutia účinnosti
zákona č. 509/1991 Zb. V danom prípade nie je možné podľa dovolateľov posunúť právnu konštrukciu

tak, aby koniec príslušnej vydržacej lehoty predmetných nehnuteľností uplynul až po účinnosti nového
zákona z ohľadu na skutočnosť, že ich vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam bolo na základe
rozsudku Okresného súdu Galanta sp. zn. 5C/173/88 zo dňa 16. marca 1990 nesporné. Z uvedeného
vyplýva, že z objektívneho hľadiska, právni predchodcovia žalobcov nemohli byť dobromyseľnými
držiteľmi nakoľko boli bezo sporu oboznámení so skutočnými vlastníkmi nehnuteľností a to ešte pred
novelizáciou Občianskeho zákonníka s účinnosťou od 1. januára 1992.

5.1. Dovolatelia tiež namietali, že právni predchodcovia nemohli nadobudnúť vlastníctvo k predmetným
nehnuteľnostiam vydržaním aj z dôvodu, že Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb. síce inštitút vydržania
poznal, avšak vydržaním nebolo možné nadobudnúť vlastnícke právo k nescudziteľným veciam, ktoré
boli v socialistickom vlastníctve. Výsledkom oprávnenej držby mohlo byť iba právo na uzatvorenie
dohody o osobnom užívaní, k čomu nedošlo a následne po začatí súdneho konania sp. zn. 5C/173/1988

už právni predchodcovia žalobcov nemohli byť dobromyseľnými držiteľmi, nakoľko boli oboznámení so
skutočnými vlastníkmi nehnuteľností.
5.2. Žalovaní zotrvali na názore, že žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia nesplnili podmienky
vydržania sporných nehnuteľností a na základe uvedeného navrhli rozsudok odvolacieho súdu zrušiť vo
výrokoch II. a V. a zmysle § 450 CSP vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

6. Žalobcovia sa k doručenému dovolaniu nevyjadrili.

7. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427
ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania

(§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3
CSP) dovolací súd uvádza nasledovné:

8. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to
zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v

ustanoveniach § 420 a 421 ods. 1 CSP.

9. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho

posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

10. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na
nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti
dovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP (podobne ako predchádzajúca právna

úprava, pozn.) dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.

11. V neposlednom rade dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). V dôsledku
spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v
dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Rovnako tak je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil

odvolací súd (§ 442 CSP).

12. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné
charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú
otázku), ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna

otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k
záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi
posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná
v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitýma zrozumiteľným spôsobom). Rovnako tak sama polemika s právnymi závermi odvolacieho súdu,
prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika prístupu odvolacieho súdu k
právnemu posudzovaniu veci významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods.

1 a § 432 CSP.

13. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP, rozhoduje dovolací súd výlučne na
základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 CSP). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť
dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP)

kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho,
ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto
ustanovenie.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a/ a c/ CSP

15. Podľa názoru žalovaných je dovolanie prípustné podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ a c/ CSP.
15.1. V zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho
súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

15.2. V zmysle § 421 ods. 1 písm. c/ CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu
záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

16. Žalovaní (kvalifikovane zastúpení advokátom, pozn.) v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ namietali

(bod 5. odôvodnenia rozhodnutia), že súdy nižšej inštancie nesprávne právne posúdili „otázku zákazu
retroaktivity zákona", a s tým súvisiace právne posúdenie možnosti zákonom stanovené podmienky
vydržania splniť už v roku 1970, ktoré účinky tejto právnej skutočnosti bez ďalšieho nastanú až k
1.1.1992, ak neposudzovali splnenie podmienok vydržania aj v čase účinnosti novely Občianskeho
zákonníka zákonom č. 509/1991 Zb. , čím sa odklonili od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.

3Cdo/80/2001 zo 30. októbra 2001.

17.Ikeďdovolatelianeformulovalidovolaciuotázku,niejevylúčené,ženamietanáprávnaotázkamôžez
textu dovolania i sama vyplynúť a nemusí byť formálne vymedzená v jeho konkrétnej časti. Dovolací súd
sa má pokúsiť autenticky porozumieť dovolateľovi - jeho textu ako celku, ale na druhej strane nedotvárať

vec na úkor procesnej protistrany. Nie je úlohou najvyššieho súdu „hádať", čo povedal dovolateľ, ale ani
vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu dovolacej otázky (I. ÚS 336/2019, IV. 443/2020).
17.1. Aj napriek absencii exaktného označenia právnej otázky dovolateľmi, hľadaním obsahu spornej
právnej otázky z textu dovolania ako celku (§ 124 ods. 1 CSP) bolo možné vyvodiť, že dovolateľmi
namietaná rozhodujúca právna otázka, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a

ktorú odvolací súd nesprávne právne posúdil spočíva v tom, či vlastnícke právo k pozemku vydržaním
nadobudne i osoba, ktorá kedykoľvek pred 1. januárom 1992 splní náležitosti vydržania alebo sa
vyžaduje splnenie podmienky na vydržanie aspoň v deň nadobudnutia účinnosti zákona č. 509/1991
Zb. (1. januára 1992), resp. po jeho účinnosti s možným započítaním do doby oprávnenej držby pre
vydržanie aj držbu uskutočňovanú do 31. decembra 1991.

17.2. Dovolateľmi uvedené nesprávne právne posúdenie ale nebolo nimi namietané v odvolaní.
18. Dovolací súd uvádza, že z princípu racionálneho, efektívneho a inštančného súdneho konania o
dovolaní vyplýva, že dovolateľ musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za významnú, rovnako
ako všetky dovolacie návrhy už v odvolacom konaní. Úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť, či tieto
argumenty a návrhy odvolací súd riadne preskúmal a či k nim zaujal správny právny záver. Povedané

inými slovami, nedávalo by žiaden rozumný zmysel, aby podstatné argumenty a návrhy, ktoré mohol (a
mal)dovolateľuplatniťužvpredchádzajúcomodvolacomkonaní,predkladalaždovolaciemusúdu.Takto
by totiž nastala celkom absurdná situácia, kedy by najvyšší súd preskúmaval rozsudok odvolacieho
súdu (teda jeho „zákonnú správnosť a spravodlivosť"), hoci by však tento odvolací súd nemal žiaden
dôvod, pre ktorý by sa mohol (a mal) zaoberať určitou argumentáciou, ktorá mu nebola známa (zrejmá),

pretože ju dovolateľ nepoužil a „vyčkal" by s ňou až na konanie pred dovolacím súdom. Inak povedané,
dovolanie nemôže predstavovať nástroj na obchádzanie (hoci aj neúmyselné) povinnosti vyčerpania
riadnych procesných prostriedkov na ochranu subjektívnych práv dovolateľa, a to nielen formálne, aleaj materiálne, dispozične, teda obsahovo vecne (argumentačne); hodnotové obmedzenie prípustnosti
opravného prostriedku nepredstavuje odmietnutie spravodlivosti.

19. V tomto prípade ide totiž o kontradiktórne sporové konanie, v ktorom platí zásada, že práva patria
bdelým (vigilantibus iura scripta sunt). Ak potom dovolatelia uvedenú námietku, zakladajúcu prípustnosť
a dôvodnosť dovolania, neuplatnili v odvolacom konaní - hoci im bola známa - v rámci ochrany svojich
práv, nemôže ju dovolací súd posudzovať pre nedostatok svojej právomoci (§ 419 CSP a contrario),
lebo inak by fakticky preskúmaval rozsudok súdu prvej inštancie namiesto odvolacieho súdu, ktorý však

na to nedostal príležitosť.

20. Z uvedeného možno urobiť záver, že dovolatelia môžu urobiť spôsobilým predmetom dovolacieho
konania len také námietky, ktoré už uplatnili v odvolacom konaní, pokiaľ tak s ohľadom na konkrétne
okolnosti prípadu urobiť mohli, a tak poskytli príležitosť odvolaciemu súdu sa k nim vyjadriť.

21. V podstate obdobne postupuje vo svojej činnosti aj ústavný súd, z ktorého judikatúry vyplýva, že ak
sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom
argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd
na jej posúdenie nemá právomoc a sťažnosť sťažovateľa odmietne (II. ÚS 70/2017).

22. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu (bod 21. a 22 odôvodnenia) bez pochybnosti vyplýva,
že rozhodnutie bolo zásadne založené na tom, že všetky zákonom stanovené predpoklady pre
nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním splnili už v roku 1970, avšak účinky vydržania a
nadobudnutie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam nastali až 1. januára 1992. K žalovanými
namietanému pretrhnutiu dobromyseľnosti žalobcov sa odvolací súd vyjadril len okrajovo a len stroho

konštatoval, že konanie vedené na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 5C/173/1988 začalo až dňa 12.
júla 1988, rozsudok č. k. 5C/173/88-64 je zo dňa 16. marca 1990, pričom vo výroku samotného rozsudku
je uvedené, že sporné nehnuteľnosti sú formálnym vlastníctvom žalobcov a zostávajú vlastnícky
neusporiadané. I keď takéto zdôvodnenie je z pohľadu dovolacieho súdu nepostačujúce, avšak na
takomtozáverenebolorozhodnutieodvolaciehosúduzaložené,navyšenepreskúmateľnosťrozhodnutia

ani nebola dovolateľmi namietaná.

23. Pokiaľ dovolatelia namietali (bod 5.1 dovolania), že „právni predchodcovia nemohli nadobudnúť
vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním aj z dôvodu, že Občiansky zákonník č. 141/1950
Zb. síce inštitút vydržania poznal, avšak vydržaním nebolo možné nadobudnúť vlastnícke právo k

nescudziteľným veciam, ktoré boli v socialistickom vlastníctve. Výsledkom oprávnenej držby mohlo
byť iba právo na uzatvorenie dohody o osobnom užívaní, k čomu nedošlo a následne po začatí
súdneho konania sp. zn. 5C/173/1988 už právni predchodcovia žalobcov nemohli byť dobromyseľnými
držiteľmi, nakoľko boli oboznámení so skutočnými vlastníkmi nehnuteľností," dovolací súd uvádza, že
pri posudzovaní tejto časti dovolania žalovaných, vychádzajúc i z princípov popísaných v bode 17, sa

už nedá s určitosťou vyvodiť, konkrétne ktorou „právnou" otázkou, na ktorej bolo založené napadnuté
rozhodnutie, bola podľa ich názoru založená prípustnosť podaného dovolania v zmysle § 421 ods.
1 písm. a/, resp. písm. c/ CSP. V dôsledku nevymedzenia právnej otázky relevantnej v zmysle tohto
ustanovenia neboli dané predpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu o tejto časti
dovolania.

24. Napokon dovolací súd uvádza, že žalovaní prípustnosť podaného dovolania vyvodzovali aj z
ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c/ CSP, avšak v dovolaní neuviedli právnu otázku, ktorá by bola v
rozhodovacej praxi riešená rozdielne a neuviedli ani rozhodnutia, v ktorých vidia rozdielnu rozhodovaciu
prax dovolacieho súdu.

25. Dovolací súd odmietne dovolanie, ak a/ bolo podané oneskorene, b/ bolo podané neoprávnenou
osobou, c/ smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, d/ nemá náležitosti podľa
§ 428, e/ neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f/ nie je odôvodnené prípustnými dovolacími
dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435.

26. Najvyšší súd odmietol dovolanie žalovaných podľa § 447 písm. f/ CSP.27. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

28. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.