Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. marec 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6To/35/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8320010185
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 03. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emil Dubňanský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8320010185.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila Dubňanského a sudcov JUDr.
Petra Farkaša a JUDr. Rastislava Vargu, PhD., L.LM, MBA na verejnom zasadnutí konanom dňa 23.
marca 2022, v trestnej veci obž. Q. N. stíhaného pre prečin ublíženia na zdraví podľa 157 ods. 1 Tr.
zákona, o odvolaní prokurátora a poškodeného K. L. proti rozsudku Okresného súdu Humenné sp.zn.
4T/33/2020 zo dňa 02. júla 2021, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie prokurátora.

Podľa § 316 ods. 1 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie poškodeného K. L..

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Humenné sp.zn. 4T/33/2020 zo dňa 02. júla 2021 bol obžalovaný Q. N.
podľa § 285 písm. b/ Tr. por. oslobodený spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Humenné

pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona,
ktorý mal spáchať tak, že

dňa 15.04.2019 v čase okolo 17:30 hod. pred rodinným domom č. 220 v obci J., okres H., potom čo
prišiel do konfliktu s K. L., a to z dôvodu, že mal K. L. svojím vozidlom pri otáčaní prejsť po pozemku, kde
pri tomto konflikte sa mali navzájom verbálne napádať a strkať, následne pri vyhrotení tohto konfliktu,

počas toho, ako sa ho K. L. pokúšal udierať a strkať, tento spadol na zem smerom dopredu na kolená
tak, že hlavu a ruky mal pri nohách K. L., pričom ako sa dvíhal zo zeme, tak sa rukami chytil nôh K. L., čím
došlo k ich fixácii a podtrhnutiu, kedy K. L. stratil rovnováhu a spadol rotačným pohybom v smere doľava,
pričom v dôsledku takejto fixácie nohy a rotačného pádu došlo k zraneniu ľavej dolnej končatiny K. L.,
a to trieštivej špirálovitej zlomenine distálnej časti predkolenia vľavo s predpokladanou dobou liečenia
a obmedzenia v obvyklom spôsobe života 84 až 98 dní,

pretože skutok nie je trestným činom.

Podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku boli poškodení K. L., nar. XX.XX.XXXX v H., trvale bytom J. XXX,
okres H. a Všeobecná zdravotná poisťovňa, a. s., so sídlom Panónska cesta 2, Bratislava, IČO: 35 937
874, odkázaní s ich nárokmi na náhradu škody na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podali ihneď po jeho vyhlásení odvolanie prokurátor, v celom rozsahu v
neprospech obžalovaného a splnomocnenec poškodeného K. L. voči výroku o náhrade škody.
Prokurátor v neskoršie preložených dôvodoch odvolania v úvode rekapituluje výrokovú časť
napadnutého rozsudku, s ktorou sa nestotožňuje, pretože súd vyhodnotil dôkazy jednoznačne v
prospech obvineného Q. N. s poukazom na zásadu „in dubio pro reo“, teda v pochybnostiach v prospech
obvineného.Obž.Q.N.ajkeďvinuvprípravnomkonaníanahlavnompojednávanípopiera,jepodľajeho

názoru dostatočne usvedčovaný výpoveďou poškodeného K. L., ktorý vo svojich výpovediach popísal
podrobne spôsob akým ho obžalovaný chytil za nohy a tak došlo k jeho pádu na asfalt viac na ľavú stranua obžalovaný mal ešte na neho skočiť. Tak vlastne mu obžalovaný spôsobil zranenie a to zlomeninu
nohy v časti predkolenia vľavo, čo hneď aj obžalovanému na mieste povedal. Ostatní k veci vypočutí
svedkovia a to S. H., N. C., K. N. a N. N. v čase incidentu medzi obvineným Q. N. a poškodeným

K. L. na mieste prítomní neboli a situáciu vo svojich výpovediach popísali až po incidente, pričom
cituje z ich výpovedí. Súčasne popisuje závery zo znaleckého posudku z odboru zdravotníctva MUDr.
Dušana Sukovského týkajúce sa zranení, ktoré utrpel poškodený L.. K mechanizmu vzniku zranenia
znalec uviedol, že v čase vzniku zlomeniny došlo k rotácii tela poškodeného pri zafixovanej ľavej dolnej
končatine o podložku, pričom rotácia tela menovaného smerovala proti smeru hodinových ručičiek, t. j.

po ľavej ruke. Poškodený mohol mať predkolenia fixované rukami Q. N.. Poranenie ľavého predkolenia
poškodeného nevzniklo na základe priameho mechanizmu, t.j. nie na základe priameho pôsobenia
vyvolávajúcej sily, t.j. nie na základe napr. kopnutia do miesta zlomeniny. Pri incidente utrpel zranenie
aj Q. N., ktoré prokurátor bližšie rozvádza a rozoberá mechanizmus ich vzniku. Z uvedených dôkazov
jednoznačne vyplýva, že medzi obv. Q. N. a poškodeným K. L. došlo v kritickom čase k slovnej výmene
názorov a k vzájomnej šarvátke, pri ktorej obvinený Q. N. utrpel drobné poranenia a poškodený K. L.

utrpel trieštivú zlomeninu časti predkolenia vľavo, tak ako je to uvedené v znaleckom posudku z odboru
zdravotníctva, pričom k zraneniu poškodeného K. L. došlo pri zafixovaní jeho nôh rukami obvineného Q.
N., následnej rotácii tela okolo takto zafixovaných dolných končatín a k jeho pádu na zem. C. na vyššie
uvedenú dôkaznú situáciu navrhol zrušiť napadnutý rozsudok okresného súdu v celom rozsahu a vec
mu vrátiť, aby vo veci znova konal a rozhodol.

K takto podanému odvolaniu prokurátora sa vyjadril obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu. Obž.
Q. N. sa stotožňuje s rozsudkom okresného súdu ako aj s jeho odôvodnením. Obžalovaný opakovane
vypovedal na hlavnom pojednávaní. Zotrval na svojich predchádzajúcich výpovediach. Opísal celý
priebeh skutku. Jeho výpovede boli konzistentné, bez vnútorných rozporov. Jeho výpoveď potvrdil
nepriamo aj znalec so svojimi závermi v znaleckom posudku a svojim spôsobom aj samotný poškodený.

Boli preukázané aj zranenia obž. Q. N., ako aj poškodenie jeho pracovného odevu. Obž. Q. N. sa len
bránil útokom poškodeného a trvá aj naďalej na svojich výpovediach. Dáva do pozornosti aj rozhodnutie
vyšetrovateľa OR PZ Humenné, ktorý mal rovnaký názor ako prvostupňový súd. Navrhol, aby odvolanie
prokurátora krajský súd v celom rozsahu zamietol.
Z podania splnomocnenca poškodeného, ktorým sa vyjadruje k odvolaniu prokurátora vyplýva, že ho

považuje za dôvodné a vecne správne. Domnieva sa, že z vykonaného dokazovania je dostatočne
preukázané, že obžalovaný sa dopustil skutku, ktorý je mu v obžalobe kladený za vinu. Súd podľa jeho
názoru nesprávne vyhodnotil zabezpečené a vykonané dôkazy jednotlivo, ako aj v ich súvislostiach a
to jednoznačne v prospech obžalovaného Q. N.. Má za to, že obžalovaný bol dostatočne usvedčovaný
výpoveďou poškodeného K. L. ako aj znaleckým posudkom z odboru zdravotníctva vypracovaného

MUDr. Dušanom Sukovským. Súd aj napriek tomu, že obžalovaný mal v konečnom dôsledku takmer
všetkyporaneniaspôsobenévlastnýmpričinením,atopádom,malzapreukázané,žepoškodenýfyzicky
útočil na obžalovaného a aj napriek záverom znaleckého posudku a závažnému zraneniu obžalovaného
(pozn. súdu - splnomocnenec mal na mysli pravdepodobne poškodeného) nemal za preukázané útoky
obžalovaného na poškodeného. Cituje závery zo znaleckého posudku hore uvedeného znalca. Má za

jednoznačne preukázané, že medzi obžalovaným Q. N. a poškodeným K. L. došlo v kritickom čase
k slovnej výmene názorov, po ktorej utrpel Q. N. drobné poranenia a poškodený K. L. utrpel trieštivú
špirálovitú zlomeniu časti predkolenia vľavo, tak ako to je uvedené v závere znaleckého posudku, pričom
k zraneniu poškodeného došlo v dôsledku zafixovania jeho nôh rukami obžalovaného Q. N., následnej
rotácii tela okolo zafixovaných nôh a k jeho pádu na zem. Je presvedčený, že vykonané dôkazy svedčia

jedinému možnému a logickému záveru, že obžalovaný sa dopustil skutku, ktorý je mu v obžalobe
kladený za vinu a preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie.
Na základe takto podaných odvolaní krajský súd v zmysle ustanovenia
§ 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,

proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo,
prihliadajúc aj na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa
§ 371 ods. 1 Tr. por. a dospel k záveru, že odvolanie okresného prokurátora nie je dôvodné a odvolanie
poškodeného je podané neoprávnenou osobou.

K odvolaniu poškodeného krajský súd uvádza nasledovné.

Podľa § 288 ods. 3 Tr. por., ak súd obžalovaného spod obžaloby oslobodí, odkáže poškodeného s jeho
nárokom na náhradu škody vždy na civilný proces, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom.Podľa § 307 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku, rozsudok môže odvolaním napadnúť poškodený pre
nesprávnosť výroku o náhrade škody.

Z uvedeného teda vyplýva, že poškodený má právo podať odvolanie voči rozsudku len v rozsahu
vymedzenom v ustanovení § 307 ods. 1 písm. c/ Tr. por., teda iba čo do výroku o náhrade škody.
Odvolanie poškodeného proti oslobodzujúcemu rozsudku smeruje však svojou povahou proti výroku o
vine a takéto odvolanie poškodenému neprislúcha.

V zmysle § 316 ods. 1 Tr. por., odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou
neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré
v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť.
Podľa už ustálenej súdnej praxe, ak podá poškodený odvolanie proti výroku oslobodzujúceho rozsudku,
ktorým bol podľa § 288 ods. 3 Tr. por. odkázaný so svojimi nárokmi na náhradu škody na civilný proces,

ide o odvolanie podané neoprávnenou osobou, a preto ho odvolací súd zamietne podľa § 316 ods. 1
Tr. por. (prim. R 43/1967).
V dôsledku uvedeného v danom prípade bolo potrebné, aby krajský súd zamietol odvolanie
poškodeného K. L., ako osoby neoprávnenej v súlade s ust. § 316 ods. 1 Tr. poriadku a preto sa ani
nezaoberal týmto odvolaním v rozsahu uvedenom v § 317 ods. 1 Tr. poriadku.

Krajský súd následne preskúmal na základe odvolania prokurátora napadnutý oslobodzujúci výrok ako
aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a v tejto súvislosti poukazuje na vykonané dokazovanie týkajúce
sa skutku, ktorý bol obžalobou posúdený u obž. Q. N. ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods.
1 Tr. zákona.

Okresný súd na hlavných pojednávaniach vykonal rozsiahle dokazovanie týkajúce sa skutku uvedeného
v obžalobe okresného prokurátora a boli vykonané dôkazy v rozsahu potrebnom na zistenie a ustálenie
skutkového stavu veci a to zákonným spôsobom. Zabezpečené dôkazy boli prvostupňovým súdom
vyhodnotené v súlade so zásadou uvedenou v § 2 ods. 12 Tr. poriadku a skutkové zistenia uvedené

v napadnutom rozsudku sú odrazom výsledkov dokazovania, s ktorými sa krajský súd stotožnil a tieto
považuje za správne. Rozsudok súdu I. stupňa obsahuje podrobné odôvodnenie, v ktorom je vyložené,
ktoré skutočnosti boli vzaté za dokázané a o ktoré dôkazy sa prvostupňový súd opieral a akými úvahami
sa spravoval pri hodnotení dôkazov.

Odvolací súd považuje tieto skutkové zistenia za správne, s nimi sa stotožnil a keďže súd prvého stupňa
v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočným spôsobom rozviedol jednotlivé dôkazy, z ktorých pri
ustálení skutkového stavu vychádzal, krajský súd na toto rozhodnutie okresného súdu v celom rozsahu
odkazuje.

V prejednávanej trestnej veci sa v rámci dokazovania vytvorili dve skupiny dôkazov. Na jednej strane
išlo o dôkazy, ktoré potvrdzovali výpovede obžalovaného, na strane druhej boli dôkazy, ktoré ho mali
usvedčovať zo spáchania trestnej činnosti.

Medzi usvedčujúce dôkazy patrila len výpoveď poškodeného K. L., ktorému mal obžalovaný kritického

dňa vulgárne nadávať a mal strčiť doňho, čo mu on opätoval, pričom obžalovaný ho mal začal boxovať.
Poškodený ho preto stiahol na zem, na čo obžalovaný ho hneď chytil za nohy v oblasti píšťaly smerom
nadol, v dôsledku čoho poškodený spadol na chrbát na asfalt, trochu viac na ľavú stranu, lebo neudržal
rovnováhu. Obžalovaný v tom momente na neho skočil a v tom poškodený pocítil, ako mu niečo prasklo.

Obžalovaný naproti tomu vypovedal, že bol to práve poškodený, ktorý mu vulgárne nadával, že sa na
jeho pozemku otočil a pritom ho napadol a ako ho bil rukami, tak obžalovaného strhol za bundu na zem.
Tento spadol k jeho nohám a ako spadol na zem, hlavu mal dole, kľačal, pričom poškodený ho stále
udieral. Obžalovaný nevedel, čo má robiť, chytil sa rukami nôh poškodeného, niekde v oblasti členkov,
ale nevedel uviesť kde presne, lebo bol v strese, aby sa nejako postavil, pričom poškodený ho stále

udieral do zadnej časti hlavy, krku. Keď sa dostal do pokľaku videl, ako sa pohol poškodený s pravou
nohou dozadu, ako keby ho chcel kopnúť, nato on „vyšiel“ rukami po poškodenom, smerom nahor,
poškodený bol v záklone a vtedy sa obžalovaný zvalil na poškodeného. Spadli na zem, kde obžalovanýchytil poškodenému ruky, pretože ten ho chcel stále udierať. Obžalovaný povedal poškodenému dvakrát
nech prestane, na čo ten následne povedal, že ho bolí noha.

VypočutísvedkoviaS.H.aN.C.nebolisvedkamipredmetnéhoincidentu,prišlitamneskôraaninevedeli
uviesť, kto mal predmetný incident vyvolať, avšak potvrdili, že videli zranenia obžalovaného na kolenách
(tiekla mu tam krv) a na tvári , ako aj poškodenie jeho vecí -potrhanú montérkovú blúzu a roztrhnuté
nohavice na kolenách obžalovaného a zlomenú nohu poškodeného, ktorý nemal iné zranenia. Ďalší
svedkovia K. N. a N. N. k priebehu samotného skutku nevedeli nič uviesť, lebo tam v tom čas neboli,

len svedok N. konštatoval, že poškodenému L. hovoril o tom, že sa na jeho pozemku bude otáčať auto,
ktoré sťahovalo nábytok z jeho domu, čo ale samotný poškodený popiera.

Zo záverov znaleckého posudku MUDr. Dušana Sukovského, znalca z odvetvia chirurgia a
traumatológia, je potrebné zdôrazniť, čo sa týka mechanizmu vzniku poranenia poškodeného, že v čase
vznikuzlomeninyľavéhopredkoleniadošlokrotáciitelaprizafixovanejľavejdolnejkončatineopodložku,

pričom rotácia tela poškodeného smerovala proti smeru hodinových ručičiek, t.j. po ľavej ruke. Ľavá
dolná končatina poškodeného bola pevne fixovaná k zemi a došlo k rotácii tela okolo takto zafixovanej
dolnej končatiny. Uvedené poranenie nevzniklo na základe priameho mechanizmu, t.j. nie na základe
vyvolávajúcej sily ako napríklad kopnutia do miesta zlomeniny. Znalec zároveň popísal aj mechanizmus
vznikuzraneníobžalovaného,ktorépripredmetnomincidenteutrpel,kedy naoblasťľavéholícapôsobila

tupá sila, ktorou mohol byť úder rukou malej intenzity a nevzniklo na základe pádu a nárazu do tvrdej
podložky. Na oblasť ľavej ruky a oboch kolien obžalovaného pôsobila tengenciálna sila, ktorou mohol
byť náraz do tvrdej podložky ako je asfalt, dlažba, kde na základe priameho pôsobenia pôsobiacej sily
došlo k vzniku poranení: pohmoždenie malíčka ľahkého stupňa, povrchové odreniny chrbta ľavej ruky,
povrchové odreniny kolena vpravo a povrchové odreniny kolena vľavo.

Vo fotodokumentácii (č.l. 96-103), ktorú okresný súd oboznámil, je zadokumentované poškodenie
oblečenia obžalovaného (roztrhnuté nohavice a vrecko na montérkovej blúze) a sú viditeľné zranenia
na jeho oboch kolenách, ako následok po incidente s poškodeným K. L..

Prvostupňový súd svoje rozhodnutie o tom, že nebolo dokázané, že skutok je trestným činom, okrem
iného poukázal na výklad pojmu nutná obrana. Nevyhnutným predpokladom pre splnenie zákonných
podmienok nutnej obrany je existencia bezprostrednej hrozby alebo trvania útoku, pričom za nutnú
obranu možno považovať len taký útok, ktorý sa uplatní pri priamej hrozbe útoku alebo za útokom,
ktorý už začal a stále prebieha. Ak pominie hrozba útoku alebo útok sa ukončí, nutnú obranu voči

útočníkovi už nie je možné použiť, v opačnom prípade sa z obrancu stáva útočník. Z uvedeného je teda
zrejmé, že nutnú obranu je možné použiť iba po dobu, pokiaľ hrozba útoku alebo útok trvá na záujem
chránený Trestným zákonom. Ďalšou podmienkou pre posúdenie inak protiprávneho konania ako nutnú
obranu je to, aby obrana nebola zjavne neprimeraná útoku, najmä spôsobu, miestu a času, okolnostiam
vzťahujúcim sa k osobe útočníka alebo k osobe obrancu. Obrana by teda mala byť tak intenzívna,

aby útok odvrátila, čo znamená, že by mala zodpovedať intenzite hroziacemu alebo realizovanému
útoku, prípadne by mala byť silnejšia ako útok, ale nemala by byť výrazným spôsobom intenzívnejšia.
Primeranosť nutnej obrany sa tak posudzuje predovšetkým so zreteľom na použité prostriedky útoku,
prihliada sa pritom i na miesto a čas odvracania útoku, ako aj na fyzické a mentálne danosti útočníka
a brániaceho sa. V posudzovanom prípade súd prvého stupňa uveril verzii obžalovaného, nakoľko

jeho obrana nebola v konaní vyvrátená, obžalovaný vypovedal počas celého konania konštantne a je
podporovaná ostatnými vykonanými dôkazmi. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že útočníkom bol
poškodený, ktorý prišiel na miesto pod zámienkou neodstránenia zábrany obžalovaným pri otáčaní sa s
motorovým vozidlom. Okresný súd mal za preukázané, že obžalovaný sa snažil zabrániť poškodenému,
aby pokračoval v útoku na jeho telesnú integritu. Obžalovaný teda nebol útočníkom, ale osobou, ktorá sa

snažila konflikt ukončiť. Agresorom a útočníkom bol poškodený K. L.. Prvostupňový súd pritom dospel
k záveru, že priamo hroziaci útok na obžalovaného zo strany poškodeného trval, a to súdiac z priebehu
skutku podporeného vykonanými dôkazmi, i agresívneho správania poškodeného po skutku. Škoda
spôsobená obrancom môže byť väčšia ako škoda hroziaca z útoku. Výrazne hrubý nepomer škody
hroziacej z útoku a škody spôsobenej obranou však môže viesť k záveru, že obrana bola vo vzťahu

k útoku celkom zjavne neprimeraná. Nevyžaduje sa, aby sa obranca striktne obmedzil len na to, čo je
primerané útoku. Zákon dovoľuje, aby obrana bola intenzívnejšia než len primeraná. Hranice dovolenej
obrany sú veľmi široké, ale istá krajná hranica musí byť vždy. Tá sa však musí určiť podľa konkrétnehoprípadu a konkrétnych okolností, za ktorých k nutnej obrane došlo. Zákonodarca túto požiadavku vyjadril
slovami, že obrana nesmie byť „celkom zjavne neprimeraná“

Podľa prvostupňového súdu bol to práve poškodený, ktorý prišiel za obžalovaným z miesta jeho bydliska
na miesto sťahovania z dôvodu, že obžalovaný nedal drevenú zábranu späť na miesto. Na základe
výsluchu obžalovaného i poškodeného bolo preukázané, že poškodený obžalovaného stiahol za bundu
na zem. Poškodený obžalovaného po celý čas fyzicky napádal. Ako obžalovaný spadol na zem k
nohám poškodeného, chytil sa nôh poškodeného v oblasti nad jeho členkami, nakoľko sa chcel postaviť.

Rukami sa pridržiaval nôh poškodeného a rukami vyšiel po poškodenom vyššie, pričom následne
obaja stratili rovnováhu a spadli na zem. Okresný súd mal za preukázané, že poškodený fyzicky
útočil na obžalovaného. Útoky obžalovaného na poškodeného preukázané neboli, pričom súd prvého
stupňa poukázal jednak na vek obžalovaného (viac ako 60 rokov) a poškodeného (43 rokov) a fyzickú
kondíciu aktérov. Dôkazy svedčiace v neprospech obžalovaného podľa názoru súdu prvého stupňa
nie sú dostatočným podkladom pre vyslovenie záveru o jeho vine, keďže ten môže byť založený len

na takých dôkazoch, ktoré nepochybne usvedčujú obžalovaného zo spáchania žalovaného skutku a
súčasne vylučujú možnosť akéhokoľvek iného záveru. Vykonané dôkazy však jednoznačnému záveru
o vine obžalovaného nenasvedčujú, keďže incident okrem poškodeného a obžalovaného nik nevidel
a svedkovia sa k priebehu skutku nevedeli vyjadriť. Skutočnosti zaznamenané v znaleckom posudku
znalca samé o sebe sú pre vyslovenie viny obžalovaného nepostačujúce, zvlášť v situácii, keď v

prospech obžalovaného vyznievajú výpovede svedkov, ktorí vyšli z domu bezprostredne po incidente.

Z pohľadu hodnotenia spôsobu obrany, ktorej spôsob zodpovedal útoku, ako aj okolností, za ktorých k
obrane došlo, bolo podľa okresného súdu nutné vyvodiť len jeden logický záver a to, že sa obžalovaný
bránil v čase trvajúceho útoku na jeho

fyzickú integritu primeraným spôsobom. Výsledky vykonaného dokazovania teda odôvodňovali postup
podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku.

Prvostupňový súd vzhľadom na oslobodenie obžalovaného spod podanej obžaloby, poškodených v
zmysle § 288 ods. 3 Trestného poriadku obligatórne odkázal s ich nárokom na náhradu škody na

civilný proces, keďže v prípade vyhlásenia oslobodzujúceho rozsudku nie je ani iný postup vo vzťahu
k poškodeným možný.

Poukazujúc na hore uvedené dôkazy a ich hodnotenie odvolací súd sa stotožnil so záverom okresného
súdu, že výsledky dokazovania jednoznačne nepreukázali konanie obžalovaného tak, ako mu to kládla

obžaloba za vinu. Krajský súd považoval rozhodnutie prvostupňového súdu o oslobodení obžalovaného
spod obžaloby podľa § 285 písm. b/ Tr. poriadku za zákonné a správne.

Ani krajský súd po vykonaní všetkých do úvahy prichádzajúcich možných dôkazov a na základe
výsledkovvykonanéhodokazovanianemôžespoľahlivo(tedabezrozumnýchadôvodnýchpochybností)

uzavrieť, že skutok, tak ako je uvedený obžalobe, je trestným činom. Ako to už uviedol aj súd prvého
stupňa, existencia rozporov medzi jednotlivými dôkazmi či skupinami dôkazov nie je neobvyklá, pokiaľ
všakniejemožnéjednoznačneurčiť,ktorázvariantskutkovéhostavuodpovedáskutočnosti,jepotrebné
pri zachovaní zásady „in dubio pro reo“ zvoliť variantu pre obžalovaného najpriaznivejšiu. Táto prichádza
do úvahy vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o dokazovanej skutočnosti, trvajú aj po

vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu reálne prispieť k náležitému zisteniu
skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu veci a zákonu zodpovedajúcemu
spravodlivému rozhodnutiu. Zásada prezumpcie neviny vyžaduje, aby to bol štát, kto nesie v trestnom
konaní dôkazné bremeno. V prípade existencie akýchkoľvek rozumných pochybností je ich potrebné
vykladať v prospech obžalovaného a nie naopak. Odvolací súd je preto toho názoru, že bolo na mieste

aplikovať zásadu „in dubio pro reo" (v pochybnostiach v prospech obvineného).

K jednotlivým odvolacím námietkam prokurátora krajský súd poukazuje na vyššie rozvedené právne
úvahy okresného súdu, s ktorými sa stotožnil pri preskúmavaní jednotlivých výrokov napadnutého
rozsudku.Pokiaľideosamotnéhodnoteniedôkazov,odvolacísúdnazákladepreskúmaniaodôvodnenia

napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa a na základe štúdia predloženého spisového materiálu
dospel k záveru, že súd prvého stupňa sa správne, logicky a presvedčivo vysporiadal so všetkými
okolnosťamivýznamnýmiprejehorozhodnutie.Žiadnymzvykonanýchdôkazovnebolobezakýchkoľvek
pochybností preukázané, aby obžalovaný konal takým spôsobom, ako mu to kládla obžaloba za vinu.Podstatou podaného odvolania je totiž snaha prokurátora dosiahnuť, aby krajský súd prehodnotil
vykonané dôkazy a na základe iného hodnotenia v intenciách požiadavky strany obžaloby dospel
k odlišným skutkovým záverom, než aké urobili prvostupňový súd. Je ale potrebné konštatovať, že

skutkový stav bol okresným súdom na podklade vykonaného dokazovania zistený správne a následne
bolo vo veci aj zákonne rozhodnuté. Napokon aj verzia poškodeného, ako malo dôjsť ku vzniku jeho
zranenia - zlomeniny bola vyvrátená príslušným znalcom, ktorý vylúčil vzniku predmetného zranenia
pôsobením priameho mechanizmu, napr. kopnutím, pádom obžalovaného na poškodeného, čo práve
tvrdil poškodený K. L.. Na druhej strane výpoveď obžalovaného o jeho napadnutí poškodeným je

verifikovaná predloženými dôkazmi - fotodokumentáciou jeho zranených kolien, poškodených častí
odevov- blúzy a nohavíc, ako aj príslušnými lekárskymi správami o zraneniach obžalovaného, ktoré sú
obsiahnuté súčasne v znaleckom posudku MUDr. Sukovského. Ani jeden z vypočutých svedkov nevidel,
a teda nebol priamym očitými svedkom toho, čo sa obžalovanému kládlo za vinu, pričom žiadnym z
vykonaných dôkazov nebola spochybnená obrana obžalovaného o tom, že tento sa bránil fyzickému
útoku zo strany poškodeného.

Zásada náležitého zistenia skutkového stavu v zmysle § 2 ods. 10 Tr. por. totiž vyžaduje, aby súd
oprel svoje rozhodnutie o vine a treste o jednoznačne zistené a bezpečne preukázané fakty, nie
iba o pravdepodobnosť. Za zistenie skutočného stavu veci preto nemožno považovať iba zistenie
o pravdepodobnosti dokazovanej skutočnosti, hoci výsledky dokazovania pripúšťajú možnosť urobiť
záver, že existuje, avšak na druhej strane nevylučujú možnosť iného alebo opačného záveru. Nie

je ani dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku skutočnosť, že prokurátor na základe svojho
presvedčenia poukazuje na možnosť hodnotenia tých istých dôkazov s iným do úvahy prichádzajúcim
výsledkom. Aj keby prichádzali do úvahy dva či viac výkladov na základe vykonaných dôkazov,
nie je možné urobiť záver, ktorý najviac zaťažuje obžalovaného, a to práve s ohľadom na princíp
prezumpcie neviny, ktorý vyžaduje, aby to bol štát, ktorý nesie konkrétne dôkazné bremeno a tam,

kde sú akékoľvek pochybnosti, musia byť vyložené v prospech obžalovaného. V uvedenom smere je
nutné stotožniť sa s postupom súdu prvého stupňa, nakoľko výrok o vine môže byť založený len na
takých dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného
stíhania a tento je trestným činom. Pokiaľ neexistuje ucelená reťaz dôkazov, tak priamych ako aj
nepriamych pre vyslovenie bezpečného záveru, že skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania je

trestným činom a ak zostanú po vyčerpaní všetkých dôkazných prostriedkov pochybnosti o niektorej
skutkovej okolnosti dôležitej pre zavinenie, je nevyhnutné obžalovaného oslobodiť spod obžaloby
pri rešpektovaní zásady in dubio pro reo. Ani krajský súd nemal za to, že obrana obžalovaného
voči útoku poškodeného bola zjavne neprimeraná, pričom podľa odbornej literatúry „celkom zjavné“
je to, čo je nepochybné, jasné, očividné najmä z hľadiska predstáv osoby, ktorá sa bráni (pozri R

41/1980). Slovami „celkom zjavne“ sa vyjadruje veľmi široká možnosť konať v nutnej obrane. Hranice
obrany „nie celkom zjavne neprimeranej“ sú oveľa širšie než obrany „primeranej“. Kritériom celkom
zjavnej neprimeranosti obrany sú všetky okolnosti konkrétneho prípadu, najmä však spôsob útoku
(charakter útoku, proti akým záujmom útok smeruje, spôsob jeho vykonania, použité prostriedky),
miesto a čas útoku (či k útoku došlo na osamelom mieste bez možnosti pomoci iného, v nočných

hodinách), okolnosti vzťahujúce sa k osobe útočníka alebo k osobe obrancu (pomer fyzických síl,
pomer pohlaví). U nutnej obrany nie je podmienkou jej subsidiarita. Je právom občana či sa rozhodne
pre obranu alebo pre iné východisko (napr. privolanie polície). Ak má byť nutná obrana úspešná,
môže a niekedy aj musí napadnutý použiť intenzívnejšie konanie alebo účinnejšie prostriedky, než
použil útočník. Od brániaceho sa nemožno žiadať, aby vyčkával a spoliehal sa na náhodu, že

škoda, ktorá objektívne i podľa jeho predstavy z útoku hrozí nenastane, a aby nepoužil primerané a
dostupné prostriedky, aby hroziaci útok znemožnil a útočníka zneškodnil. Pritom je potrebné vychádzať
zo zásady, že riziko vyvolané útokom by mal niesť útočník, a
nie obranca. Útočník svojím jednostranným konaním totiž vyvolal situáciu, za ktorej bola použitá nutná

obrana, a preto by sa ustanovenia § 25 malo uplatňovať v prospech obrancu čo najvýraznejšie a
najširšie (samozrejme v súlade zo zákonom). Konanie v nutnej obrane nemôže byť považované za
útok, pretože nespĺňa podmienku protiprávnosti. Obrana sa pritom nemusí obmedzovať len tzv. „pasívnu
obranu“ (ustupovanie, odvracanie rán a pod.) ale môže byť aj aktívna, pokiaľ neprekročí obranca medze
nutnej obrany, pričom sa z brániacej osoby nestáva útočník. O tom, kto je obranca a útočník rozhoduje

zásadne iniciatíva na začiatku stretnutia a nie jeho ďalší priebeh. Podľa názoru aj odvolacieho súdu,
bol to práve poškodený, ktorý ako prvý napadol obžalovaného, pričom ho stiahol na zem, kde ho ešte
fyzicky napádal (viď preukázané zranenia obžalovaného), pričom obžalovaný sa snažil dostať zo zeme,
chytil poškodeného za nohy (minimálne mu musel fixovať ľavú nohu) a snažil sa postaviť, pričompodľa záverov znaleckého posudku, práve v tomto okamihu došlo k rotácii tela poškodeného okolo takto
zafixovanej dolnej končatiny a následne k vzniku zlomeniny. V tom čase útok poškodeného voči telu
obžalovaného trval (udieranie do zadnej časti hlavy, krku a tela). Za takto zistenej situácie bolo potom

správne aj podľa názoru krajského súdu dospieť k záveru, že obrana obžalovaného nebola zrejme
neprimeraná povahe a nebezpečnosti útoku a že jeho konanie nie je trestným činom.

To boli podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd riadny opravný prostriedok prokurátora vyhodnotil ako
nedôvodný a jeho odvolanie zamietol postupom podľa § 319 Tr. poriadku a súčasne zamietol odvolanie

poškodeného ako neoprávnenej osoby v zmysle § 316 ods. 1 Tr. poriadku.

Rozhodnutie bolo prijaté jednohlasne.
jednomyseľne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie

je prípustný.