Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 15. január 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4To/26/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8717011234
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 01. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Zeleňáková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8717011234.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej a sudcov
JUDr. Petra Tobiaša a JUDr. Mariána Sninského, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 15.01.2019,
v trestnej veci obžalovaného G.. S. M. pre prečin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej
pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1 Tr. zák. a iné, o odvolaní
obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 16.04.2018 sp. zn. 5T 95/17, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. a/,b/,c/ Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec v r a c i a súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu
prejednal a rozhodol.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uznal obžalovaného G.. S. M. vinným z prečinu falšovania a

pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa
§ 352 ods. 1 Tr. zák. formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že

- v doposiaľ presne nezistenom čase v mesiaci jún 2016 v obci W., okres F. požiadal U. O. o
zabezpečenie falošného vodičského preukazu s rozšírením na skupinu A, ktorému za týmto účelom
odovzdal 2 ks fotografií a fotokópie občianskeho preukazu a vodičského preukazu, ktoré potom U. O.

odovzdal v F. pred obchodným centrom Tesco W. F., a ktorý asi do dvoch týždňov zabezpečil za sumu
250,--eur falošný vodičský preukaz Ukrajiny č. W. XXXXXX, vydaný na meno S. M., platný na skupiny
A1, A, BI, B od 07.02.1989 a na skupiny C1, C, D1, D, DE, C1E, CE, D1E, DE platný od 19.06.2016 a
tento odovzdal v F. pred obchodným centrom Tesco U. O., ktorý ho následne dal obžalovanému G.. S.
M., a ktorý ho prevzal s úmyslom vymeniť ho na príslušnom dopravnom inšpektoráte za pravý slovenský
vodičský preukaz.

Za to mu podľa § 352 ods. 1 Tr. zák., za použitia § 56 ods. 2 Tr. zák., § 57 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods.
2, ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. j/ Tr. zák. uložil peňažný trest vo výške 400,- eur a podľa § 57 ods. 3 Tr.
zák. pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený mu ustanovil aj náhradný
trest odňatia slobody vo výmere 2 mesiacov.

Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podal obžalovaný, prostredníctvom svojho
obhajcu, odvolanie. V písomných dôvodoch podaného odvolania v prvom rade namietal, že v
prejednávanej veci rozhodol vylúčený sudca, a to z dôvodu, že napriek jeho (obžalovaného) písomnému
podaniu, poukazujúcemu na chyby prípravného konania, považoval sudca prvostupňového súdu
vychádzajúc z ust. § 353 Tr. zák. (správne má byť Tr. por.) zistený skutkový stav za spoľahlivo
preukázaný vykonanými dôkazmi a vydal trestný rozkaz; vydaním trestného rozkazu za takejto situácie

sudca súdu prvého stupňa, podľa názoru odvolateľa, verejne a zreteľne vyjadril svoj postoj k veci,
deklaroval,žejevšetkovporiadku,žejeho(obžalovaného)postojehonezaujímajú,taktiežhonezaujímaporušenie jeho práv, prikryl nezákonné dokazovanie a obžalobu, zaujal postoj pomocníka obžaloby a
nie nestranného orgánu, a preto takýto sudca mu (obžalovanému) už neposkytuje záruku spravodlivého
rozhodnutia vo veci na hlavnom pojednávaní; vyššie naznačený postup považoval odvolateľ nielen za v

rozpore so spravodlivosťou, ale aj s morálkou a vzbudzujúci nedôveru voči súdu a aj celý štátny systém.
V tejto súvislosti potom poukázal na celý rad rozhodnutí Ústavného súdu SR, ale aj Európskeho súdu pre
ľudské práva, zaoberajúcich sa nestrannosťou sudcu. V ďalšom namietal, že v prejednávanej veci mu
nebola preukázaná subjektívna stránka žalovaného trestného činu, a to úmyselné zavinenie. Podľa jeho
názoru mu vykonaným dokazovaním nebolo nijakým spôsobom preukázané, že mal vedomosť o tom, že

zaistený vodičský preukaz je falošný, že ho použil ako pravý, a že ho chcel vymeniť za pravý slovenský
vodičský preukaz. V tejto súvislosti potom opäť poukázal na celý rad rozhodnutí NS SR, zaoberajúcich
sa otázkou zavinenia vo všeobecnosti, ako aj otázkou zavinenia pri žalovanom trestnom čine, a na
súvisiacu judikatúru ESĽP. Namietal ďalej, že aj keď ho súd prvého stupňa uznal vinným z trestného
činu spáchaného formou spolupáchateľstva, z napadnutého rozsudku nijakým spôsobom nevyplýva,
kto mal byť ďalší spolupáchateľ a táto skutočnosť, a ani dohoda medzi spolupáchateľmi nevyplýva zo

žiadneho dôkazu nachádzajúceho sa v spise, ide, podľa jeho názoru, len o akýsi dohad povereného
policajta, či prokurátora, ktorý ani v tejto časti právnej kvalifikácie doposiaľ dôkazné bremeno neuniesol,
napriek tomu si tento záver bez dôkazov súd prvého stupňa osvojil, pričom aj v tomto smere poukázal
na rozhodnutia NS SR zaoberajúce sa obdobnou problematikou. Odvolateľ ďalej vyčítal súdu prvého
stupňa, že stíhaný skutok neposúdil aj z hľadiska ust. §-u 10 ods. 2 Tr. zák., hoci je to jeho obligatórna

povinnosť pri prečinoch, teda neskúmal, či v prípade žalovaného konania ide o tak závažné konanie, aby
ho v súlade s ust. § 10 ods. 2 Tr. zák. bolo možné posúdiť ako prečin. V tejto súvislosti potom upriamil
pozornosť súdu aj na zásadu ultima ratio a na súvisiacu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR a
ÚstavnéhosúduSR.Procesnépochybeniaorgánovčinnýchvtrestnomkonaníeštevprípravnomkonaní
videl v pejednávanej veci odvolateľ v tom, že po zaistení veci, teda vodičského preukazu, pričom, podľa

jeho názoru, nešlo o neodkladný, či neopakovateľný úkon, nezačali orgány činné v trestnom konaní
trestné stíhanie vydaním uznesenia, ktoré mu, podľa jeho názoru, malo byť doručené, bezodkladne;
keďže orgány činné v trestnom konaní v prejednávanej veci bez náležitého dôvodu otáľali so začatím
trestného stíhania, je časť dôkazov zabezpečených práve v tomto časovom období, podľa názoru
odvolateľa, nezákonnými a tým pádom nepoužiteľnými v ďalšom konaní. Navyše zdôraznil, že dotknutý

vodičský preukaz bol získaný v rozpore s ust. § 119 ods. 4 Tr. por., podľa ktorého sa v trestnom konaní
nesmie použiť dôkaz získaný nezákonným donútením alebo hrozbou takéhoto donútenia, pretože pred
vydanímdotknutéhovodičskéhopreukazuho(obžalovaného)policajtinepoučilinielenpodľapríslušných
ustanovení Tr. poriadku, ale ani podľa zákona o policajnom zbore, a to najmä § 8 až 17, nepoučili ho, že
má právo už vtedy na právnu pomoc s tým, že iba uviedli, že ak vec - vodičský preukaz má a nevydá ho,

bude mu odňatá, respektíve mu budú ukladať poriadkové pokuty na vymoženie toho, aby listinu vydal, a
že mu urobia domovú prehliadku a zadržia ho, čím došlo k porušeniu zákazu sebaobviňovania. Dôkaz
- samotný vodičský preukaz, zápisnicu o jeho vydaní, je nutné, podľa názoru odvolateľa, považovať
za nezákonný, nulitný, pretože k vydaniu tohto dôkazu, svedčiaceho proti nemu, došlo pod hrozbou
odňatia, poriadkovej pokuty, domovej prehliadky, či zadržania, teda vydanie veci bolo vynútené tým, že

ak takýto dôkaz proti sebe nevyprodukuje, bude objektívne postihnutý vyššie uvádzaným spôsobom,
čím došlo k porušeniu najmä čl. 14 medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a v
tejto súvislosti odvolateľ opätovne poukázal na rozhodnutia ESĽP, ale taktiež aj nálezy Ústavného súdu
SR týkajúce sa dotknutej problematiky. Namietal ešte, že pri zákroku, keď už bol evidentne podozrivý,
nebol poučený spôsobom a v rozsahu ako obvinený, hoci to vyplýva zo znenia smernice Európskeho

parlamentu a Rady EÚ 2016/343 (kapitola 1 čl. 2), a teda už od októbra 2016, keď došlo k vydaniu veci,
malo mu byť priznané právo účasti na všetkých úkonoch trestného konania, malo mu byť ozrejmené,
kto mal byť jeho spolupáchateľom, mali mu byť oznamované termíny úkonov, aby sa mohol k dôkazom
vyjadriť, mal už mať advokáta a malo mu byť umožnené žiadať vykonať jednotlivé úkony so svedkami
kontradiktórnym spôsobom, čo mu vyšetrovateľ a prokurátor nezákonne odopreli, a preto je dotknuté

dokazovanie nezákonné, trpí neodstrániteľnými vadami a každý dôkaz vykonaný po tom, čo ho mal
začať vyšetrovateľ podozrievať ako páchateľa, je tak nezákonný. Vyčítal súdu prvého stupňa, že ak už
ho označil za spolupáchateľa stíhaného trestného činu, v takomto prípade mal v prejednávanej veci
zadovážiť trestné spisy údajných spolupáchateľov, či spolupáchateľa, aby on ako obžalovaný mal právo
preskúmať aj tieto dôkazy vzťahujúce sa k hodnovernosti svedkov; prvostupňový súd si mal zaobstarať

spisy údajných spolupáchateľov, aby vedel, či je možné vôbec vypočuť takú osobu ako svedka a ak tak
neurobil, porušil zákon a vykonal nezákonný dôkaz. Vyčítal ďalej súdu prvého stupňa, že sa nevyrovnal
ani s jednou z množstva ním (obžalovaným) vznesených zásadných obhajobných námietok a na žiadnu
z nich nedal odpoveď a v tejto súvislosti taktiež poukázal (obžalovaný) aj na rozhodovaciu činnosťÚstavnéhosúduSRaESĽP.Ztohtodôvodupotompovažovalrozsudoksúduprvéhostupňazaarbitrárny
a nepreskúmateľný opierajúc tento svoj záver o čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, § 168 Tr. por. a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR a ESĽP zaoberajúce sa

touto problematikou. V ďalšom odvolateľ namietal porušenie zásady kontradiktórnosti súdneho konania,
majúc za to, že prokurátor neuniesol v prejednávanej veci dôkazné bremeno, čo súd prvého stupňa, ako
aj chyby v prípravnom konaní, odignoroval a procesne sa stal len pomocníkom obžaloby a k porušeniu
práva na spravodlivý proces došlo aj tým, že súd prvého stupňa si nesplnil svoju povinnosť preskúmať
okrem iného aj správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo jeho rozhodnutiu, pretože záujem na

zistení skutkového stavu nie je možné nadradiť nad zásadu zákonného procesu, nakoľko takýto postup
by mohol vyústiť do snahy usvedčenia páchateľa trestného činu za každú cenu, to znamená aj za cenu
porušenia zákona, čo by bolo v rozpore so spravodlivosťou. V podstate z týchto dôvodov navrhol, aby
krajský súd rozhodol sám o jeho oslobodení s tým, že skutok nie je trestným činom, prípadne aby vec
vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie.

Krajský súd na podklade takto podaného odvolania preskúmal v zmysle ust. § 317 ods. 1 Tr. por.
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie,
ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že konanie predchádzajúce výrokom
napadnutého rozsudku trpí vadami, v dôsledku ktorých bolo nevyhnutné napadnutý rozsudok zrušiť.
Okrem uvedeného súd prvého stupňa rozhodol predčasne, pretože sa nevyrovnal so všetkými

okolnosťami významnými pre rozhodnutie, vyvolávajúcimi pochybnosti o správnosti skutkových zistení,
na objasnenie ktorých bude potrebné niektoré dôkazy zopakovať alebo vykonať dôkazy nové.

V prvom rade považoval krajský súd za potrebné vysporiadať sa s námietkou odvolateľa, že v
prejednávanej veci rozhodol vylúčený sudca. Na v odvolaní vznesenú námietku zaujatosti konajúceho

sudcu správne reagoval zákonný sudca oznámením zo dňa 30.07.2018, doručeným tak obžalovanému
ako aj jeho obhajcovi, v ktorom uviedol, že námietka zaujatosti nebola vznesená bezodkladne, a preto
sa o nej v zmysle § 32 ods. 6 Tr. por. rozhodovať nebude.

Vznesenú námietku zaujatosti obžalovaný, prostredníctvom svojho obhajcu, založil predovšetkým na

tom, že konajúci sudca odignorujúc chyby prípravného konania vydal trestný rozkaz, ktorý je možné
vydať len pokiaľ je skutkový stav spoľahlivo preukázaný vykonanými dôkazmi, čím zhojil všetky chyby,
ku ktorým v prípravnom konaní, podľa názoru odvolateľa, došlo, a takýmto spôsobom verejne vyjadril
svoj postoj k veci, k vykonanému dokazovaniu, čím neposkytuje záruku spravodlivého rozhodovania.

Z uvedeného je teda zrejmé, že obžalovaný vo vznesenej námietke zaujatosti namietal procesný postup
súdu, pritom podľa § 32 ods. 6 Tr. por., ak je dôvodom námietky zaujatosti len procesný postup
orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu v konaní, v takomto prípade sa o námietke zaujatosti
nekoná. Taktiež pravdou je, že trestný rozkaz bol obžalovanému doručený 15.12.2017 a obhajcovi
dňa 19.12.2017, teda o nimi namietanom dôvode zaujatosti konajúceho sudcu sa dozvedeli najneskôr

v uvedené dni, a preto námietku zaujatosti vznesenú 07.01.2019 naozaj nie je možné považovať za
bezodkladne vznesenú, pritom o takejto námietke zaujatosti sa v súlade s vyššie citovaným ust. § 32
ods. 6 Tr. por. taktiež nekoná.

Preto súd prvého stupňa postupoval správne, ak o obžalovaným vznesenej námietke zaujatosti v

podanom odvolaní nekonal, ale mu len tento svoj postup podľa ust. § 32 ods. 6 Tr. por. oznámil.

Z obsahu spisu krajský súd ďalej zistil, že na hlavnom pojednávaní dňa 16.04.2018 bol vypočutý
aj svedok U. O.. Zápisnica o spomínanom hlavnom pojednávaní však neobsahuje podstatný obsah
výpovede tohto svedka, hoci tak ust. § 58 ods. 4 Tr. por. vyžaduje, ale len záznam o reálnom čase (od

09.30 do 09.41 hod.), kedy tento svedok na hlavnom pojednávaní vypovedal a k zápisnici o tomto úkone
je pripojený text označený ako výsluch svedka / svedkyne prokurátorom - výpoveď svedka / svedkyne:
od 09.30 hod. do 09.41 hod., nad čím je rukou - perom dopísané svedok U. O., a to bez toho, aby zo
spomínanej písomnosti bolo zrejmé, kto takýto zápis vykonal.

Z dotknutej zápisnice o hlavnom pojednávaní potom ešte vyplýva, že na začiatku hlavného pojednávania
samosudca vyhlásil opatrenie, že podľa § 58 ods. 3 Tr. por. sa zápisnica z hlavného pojednávania
vyhotoví prostredníctvom záznamového zariadenia.Podľa § 58 ods. 3, veta prvá, Tr. por. predseda senátu rozhodne opatrením o tom, či sa o hlavnom
pojednávaní alebo verejnom zasadnutí vyhotoví zápisnica diktovaním predsedom senátu, rýchlopisným
záznamom, alebo sa na vyhotovenie zápisnice použije iné vhodné záznamové zariadenie.

Z obsahu spisu ďalej ešte vyplýva, že k zápisnici o hlavnom pojednávaní je v prílohovej obálke priložený
CD nosič označený ako zvukový záznam z hlavného pojednávania zo dňa 16.04.2018, pričom z jeho
obsahu vyplýva, že ide o zvukový záznam hlavného pojednávania podľa § 61a Tr. por.

Podľa § 61a, veta prvá, Tr. por. (Zvukový záznam hlavného pojednávania a verejného zasadnutia)
hlavné pojednávanie a verejné zasadnutie v rozsahu, v ktorom sa na verejnom zasadnutí vykonáva
dokazovanie, sa zaznamenáva aj s využitím technického zariadenia určeného na zaznamenávanie
zvuku.

Podľa § 52 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 543/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov (Spravovací

poriadok), zápisnica o súdnom pojednávaní sa vyhotovuje použitím diktafónu, postupom podľa § 56,
rýchlopisným záznamom alebo pomocou výpočtovej techniky; ak sa zápisnica o súdnom pojednávaní
vyhotovila použitím diktafónu, alebo rýchlopisným záznamom bezodkladne po skončení súdneho
pojednávania vyhotoví asistent prepis zápisnice pomocou výpočtovej techniky, ku ktorému priloží
doložku „za správnosť vyhotovenia“, v ktorej uvedie svoje meno, priezvisko a podpis; ak predpisy o

konanípredsúdomneurčujúinak,netrebazáznamuchovávať;akjezápisnicaopojednávanívyhotovená
použitím diktafónu alebo ak sa priebeh súdneho pojednávania zaznamenal podľa § 56, možno upustiť
od prítomnosti asistenta na pojednávaní s výnimkou hlavného pojednávania, verejného zasadnutia a
neverejného zasadnutia.

Podľa § 56 ods. 1 dotknutej vyhlášky (zaznamenávanie priebehu súdneho pojednávania a iných
procesných úkonov súdu pomocou technických prostriedkov) zvukový záznam z pojednávania sa
uchováva na nosiči dát, ktorý sa po skončení súdneho pojednávania pripojí k súdnemu spisu alebo sa
v súdnom spise urobí poznámka, kde je zvukový záznam uložený.

Už len zo skutočnosti, že zákonodarca považoval za potrebné upraviť vyhotovenie zápisnice o
hlavnom pojednávaní použitím iného vhodného záznamového zariadenia a zvukový záznam hlavného
pojednávania a verejného zasadnutia osobitne v dvoch samostatných ustanoveniach, vyplýva, podľa
názoru krajského súdu, že zvukový záznam hlavného pojednávania vyhotovený podľa § 61a Tr. por.
nenahrádza vyhotovenie zápisnice o hlavnom pojednávaní použitím iného vhodného záznamového

zariadenia podľa § 58 ods. 3 Tr. por.

Zatiaľ čo možnosť vyhotovenia zápisnice o hlavnom pojednávaní použitím iného vhodného
záznamového zariadenia je vychádzajúc z ust. § 58 ods. 3 Tr. por. na zvážení predsedu senátu, zvukový
záznamzhlavnéhopojednávaniapodľa§61aTr.por.savyhotovujevždy,bezohľadunaúvahupredsedu

senátu.

Z dôvodovej správy k novele Trestného poriadku, t.j. zák. č. 353/2014 Z.z. s účinnosťou od 01.03.2015,
ktorou sa povinnosť vyhotovovať zvukový záznam hlavného pojednávania zaviedla (s následnou
úpravou uskutočnenou zákonom č. 78/2015 Z.z. s účinnosťou od 17.04.2015) vyplýva, že zvukový

záznam podľa § 61a Tr. por. sa môže vyhotoviť pomocou zabudovaného nahrávacieho zariadenia,
alebo pomocou prenosného diktafónu, pritom vyhotovovanie zvukových záznamov (podľa § 61a Tr.
por.) z hlavného pojednávania, respektíve verejného zasadnutia, má viesť k dodržiavaniu zákonnosti a
dôstojnosti pojednávania a správania sa všetkých osôb prítomných v pojednávacej miestnosti; zvukový
záznammôžebyťpoužitýajpririešenísporovosprávnosťprotokolácie,prípadnevrámcidisciplinárneho

konania.

V žiadnom prípade teda zo znenia samostatného ust. § 61a Tr. por. ale ani z vyššie spomínanej
dôvodovej správy k nemu nevyplýva, že by zvukový záznam hlavného pojednávania podľa § 61a Tr. por.
nahrádzal zápisnicu o hlavnom pojednávaní vyhotovovanú s použitím iného vhodného záznamového

zariadenia.Trestný poriadok, ale ani Spravovací poriadok nedefinujú, čo je potrebné považovať za iné vhodné
záznamové zariadenie (§ 58 ods. 3 Tr. por.), či technické zariadenie určené na zaznamenávanie zvuku
(§ 61a Tr. por.).

Preto krajský súd dospel k záveru, že za takejto situácie je možné ako podporné výkladové
pravidlo použiť Metodický pokyn č. 1/2006 Generálneho riaditeľa sekcie trestného práva Ministerstva
spravodlivosti SR zo dňa 30.03.2006, z už názvu ktorého vyplýva, že sa vzťahuje na záznam
pojednávania pomocou technického zariadenia a bol vydaný na vykonanie záznamu pojednávania

podľa § 58 ods. 3 Tr. por. Z jeho obsahu ďalej vyplýva, že vhodným záznamovým zariadením
podľa § 58 ods. 3 Tr. por. je zariadenie dodané spoločnosťou AP MEDIA s.r.o., ktoré je pevne
zabudované v pojednávacej miestnosti súdu, obsahujúce hardverovú časť a softvérovú časť - aplikáciu
„Záznam súdnych pojednávaní,“ a ktoré vďaka tomu okrem zvukového záznamu umožňuje vyhotoviť aj
chronologický prehľad časových stôp priradených ku konkrétnej osobe umožňujúci presnú individuálnu
identifikáciu osoby, ktorej prednes zachytilo.

Vo vzťahu k vyhotovovaniu zvukového záznamu z pojednávania podľa § 61a Tr. por., keďže
ani Trestný poriadok a ani Spravovací poriadok neupravujú, ako to už bolo vyššie uvedené, ani
pojem technické zariadenie určené na zaznamenávanie zvuku, možno podľa názoru krajského súdu
opätovne ako pomocné výkladové pravidlo použiť inštrukciu Ministerstva spravodlivosti SR 37/2014 (č.

33160/2014/110), z ktorej článku 1 ods. 1 a odkazu č. 1 vyplýva, že sa vzťahuje práve na vyhotovovanie
zvukového záznamu podľa § 61a Tr. por. Z čl. 2 písm. a/ spomínanej inštrukcie ďalej plynie, že na
vyhotovenie zvukového záznamu z pojednávania sa používa digitálny hlasový záznamník, teda diktafón,
ktorý ale sám osebe bez ďalšieho neumožňuje presnú identifikáciu osoby, ktorej prednes zachytáva,
keďže len priestoro zaznamenáva zvuk v pojednávacej miestnosti a neumožňuje z technického hľadiska

vyhotoviť chronologický prehľad časových stôp umožňujúci presnú individuálnu identifikáciu osoby,
ktorej prednes zachytil.

Naposledy spomínané záznamové zariadenie, vychádzajúc zo spomínanej inštrukcie, má síce aj ďalšie
možnosti využitia, avšak z praxe krajského súdu, je zrejmé, že okresné súdy v jeho obvode tak, ako aj

súd prvého stupňa v prejednávanej veci, využívajú dotknuté záznamové zariadenie len na priestorové
zachytenie zvuku bez možnosti individuálnej identifikácie osoby, ktorej prednes zachytáva.

Vzhľadom na to, že dotknuté technické zariadenie určené na zaznamenávanie zvuku spôsobom, akým
ho súd prvého stupňa v prejednávanej veci použil, presnú individuálnu identifikáciu hovoriacej osoby

neumožňuje, nejde za takýchto podmienok o iné vhodné záznamové zariadenie, ktoré by bolo možné
na účel §-u 58 ods. 3 Tr. por., teda ako iné vhodné záznamové zariadenie použiť.

Pritompokiaľpredsedasenátu(samosudca)nezabezpečívyhotoveniezápisniceohlavnompojednávaní
diktovaním predsedom senátu, alebo iným vhodným záznamovým zariadením (§ 58 ods. 3 Tr. por.),

teda zariadením, ktorým vyhotovený zvukový záznam by umožňoval individuálnu identifikáciu osoby,
ktorej ústny prejav zvukovo zaznamenal (rýchlopisný záznam na vyhotovovanie zápisníc sa v praxi
ani nevyužíva) a zápisnica o hlavnom pojednávaní v časti výpovedí vypočúvaných osôb a ďalších ich
prednesov obsahuje len poznačenie reálneho času, v ktorom výsluch, či prednes bol realizovaný s
odkazom na vyhotovenie zvukového záznamu, pritom ide o zvukový záznam podľa § 61a Tr. por., ktorý

zvukový priebeh hlavného pojednávania zachytáva len priestorovo, bez identifikácie hovoriaceho, nie v
reálnom čase, ale vždy od 0 (tým pádom časové údaje týkajúce sa zvukového záznamu nekorešpondujú
s časom výpovedí poznačeným v zápisnici o hlavnom pojednávaní), s priložením neautorizovaného
prepisu zvukového záznamu vyhotoveného podľa § 61a Tr. por., ktorý bezpečnú identifikáciu hovoriacich
osôb neumožňuje, znamená to, že priebeh hlavného pojednávania a dôkazy na ňom vykonané, nie sú

zachytené v listinnej podobe zákonným spôsobom, teda sú zachytené postupom odporujúcim zákonu
(§-u 58 Tr. por.), tým pádom bez záruky správnosti ich záznamu a bez možnosti overenia správnosti
ich zachytenia.

Vzhľadom na to, že na zaznamenanie hlavného pojednávania zo dňa 16.04.2018 nebolo použité iné

vhodné záznamové zariadenie, ale záznamové zariadenie, ktoré sa na tento účel nehodí, keďže spôsob
ako ho súd prvého stupňa použil neumožňuje presnú individuálnu identifikáciu osôb, ktorých prejav
zaznamenáva a zápisnica o hlavnom pojednávaní podstatný obsah výpovede svedka U. O. neobsahuje,
znamená to, že tento dôkaz nebol zachytený spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o jeho obsahu (vrozpore s ust. § 58 Tr. por.). Tento nedostatok nenahrádza ani bližšie neidentifikovaný, neautorizovaný
prepis, ktorý s ohľadom na neschopnosť použitého technického zariadenia spôsobom, ako ho použil
súd prvého stupňa, konkrétne identifikovať osobu, ktorej prednes sa zachytáva, nezaručuje, že ide o

prepis výpovede práve svedka U. O., keď navyše tento prepis nie je ani súčasťou zápisnice o hlavnom
pojednávaní.

Krajský súd ešte zvažoval aj možnosť použitia diktafónu ako iného vhodného záznamového zariadenia
podľa § 58 ods. 3 Tr. por., keďže ust. § 52 ods. 3 Spravovacieho poriadku použitie diktafónu na účely

vyhotovenia zápisnice o súdnom pojednávaní pripúšťa a dospel k záveru, že takýto postup nie je možný.

V prvom rade je nutné ešte uviesť, že ani v prípade pripustenia použitia diktafónu ako iného
záznamového zariadenia na účely vyhotovenia zápisnice o hlavnom pojednávaní podľa § 58 ods. 3
Tr. por., súd prvého stupňa nepostupoval správne. V takomto prípade by totižto sudca musel mať
diktafónydva.Jeden,ktorýbyvyhotovovalzvukovýzáznampodľa§61aTr.por.,pretožetotozáznamové

zariadenie má zaznamenávať priebeh celého hlavného pojednávania v reálnom čase bez toho, aby
počas hlavného pojednávania bol záznam, okrem porady senátu, či prerušenia hlavného pojednávania,
prerušovaný,záznamprehrávanýapod.adruhýnaúčelyvyhotoveniazápisniceohlavnompojednávaní,
do záznamu ktorého by sudca presne definoval, kto, kedy hovorí, pričom, podľa názoru krajského súdu,
tak, ako to napokon robia aj sudcovia v civilnom konaní, by musel jednotlivým účastníkom konania a

stranám v konaní umožniť, aby priamo do diktafónu diktovali z dôvodu vylúčenia možnosti nezreteľného
zachytenia hovoreného slova (čo sa pri priestorovom zvukovom zaznamenávaní hlavného pojednávania
často stáva) a umožnenia presnej identifikácie osoby, ktorej prejav sa zaznamenáva (ak súd nepoužíva
mikrofóny), k čomu by napokon museli byť použité aj markery podľa čl. 6 vyššie spomínanej inštrukcie
(ak by to mal byť diktafón, ktorý sa používa na zaznamenávanie priebehu hlavného pojednávania podľa

§ 61a Tr. por.), a ktorý by bolo možné použiť na účel napríklad aj prehratia výpovede spoluobžalovaného
vypočúvaného v neprítomnosti ďalšieho spoluobžalovaného alebo poškodeného, aby sa tieto osoby
mohli k nim vyjadriť, či na účely odstránenia rozporov vo výpovediach vypočúvaných osôb a podobne.
Na prehratie zvukového záznamu výpovede napríklad obžalovaného na vyššie uvedený účel totiž
nie je možné použiť záznamové zariadenie vyhotovujúce zvukový záznam hlavného pojednávania

podľa § 61a Tr. por., pretože hlavné pojednávanie sa podľa uvedeného ustanovenia, ako to už bolo
uvedené, má zaznamenávať celé, pritom počas prehratia výpovede napríklad obžalovaného by sa
vyhotovovanie zvukového záznamu muselo zastaviť a časť hlavného pojednávania, teda oboznámenie
spoluobžalovaného, či poškodeného s výpoveďou obžalovaného, by v rozpore s ust. § 61a Tr. por.
nebola zvukovo zaznamenaná.

Navyše, ak by zápisnica o hlavnom pojednávaní bola vyhotovená za použitia diktafónu, v takomto
prípade by, vychádzajúc z ust. § 52 ods. 3, veta druhá, Spravovacieho poriadku asistentka musela
bezodkladne po skončení súdneho pojednávania vyhotoviť prepis zápisnice, teda zápisnice celej, nie
len výpovedí vypočúvaných osôb, pomocou výpočtovej techniky, ku ktorej by musela pripojiť doložku

„za správnosť vyhotovenia“, čo v prejednávanej veci vykonané nebolo. V žiadnom prípade ani z
príslušného ustanovenia Spravovacieho poriadku nevyplýva, že ak sa na vyhotovenie zápisnice o
súdnom pojednávaní použije diktafón, postačí, ak časť zápisnice je vyhotovená v písomnej podobe a k
nej sú priložené neautorizované prepisy výpovedí svedkov.

Napriek uvedenému dospel napokon krajský súd k záveru, že porovnaním ust. § 58 ods. 3 Tr.
por. (zákona) a § 52 Spravovacieho poriadku (teda vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR), tieto
ustanovenia sú vo vzájomnom rozpore.

Spravovací poriadok totiž umožňuje vyhotoviť zápisnicu o súdnom pojednávaní bez bližšej identifikácie,

ale z poslednej vety tohto ustanovenia vyplýva, že súdnym pojednávaním rozumie aj hlavné
pojednávanie,diktafónom,postupompodľa§56(ktorýmsarozumiezaznamenávaniepriebehusúdneho
pojednávania pomocou technických prostriedkov, teda vyhotovovanie zvukového záznamu, ktorý sa
uchováva na nosiči), rýchlopisným záznamom, alebo pomocou výpočtovej techniky.

Vychádzajúc z ust. § 58 ods. 3 Tr. por. však zápisnicu o hlavnom pojednávaní v trestnom konaní
je možné vyhotoviť diktovaním predsedom senátu, rýchlopisným záznamom, alebo iným vhodným
záznamovým zariadením, pritom použitiu iného vhodného záznamového zariadenia podľa § 58 ods. 3
Tr. por. zodpovedá postup podľa § 56 Spravovacieho poriadku.Z uvedeného potom vyplýva, že Trestný poriadok pri vyhotovovaní zápisnice o hlavnom pojednávaní
v trestnom konaní s použitím diktafónu nepočíta, čo znamená, že vyhláška Ministerstva spravodlivosti

SR ako právny predpis nižšej sily je v rozpore s právnym predpisom vyššej právnej sily, teda zákonom,
pritom vychádzajúc z jednej zo základných zásad teórie práva právny predpis vyššej právnej sily ruší
právny predpis nižšej právnej sily, čo znamená že aplikácia ust. § 58 ods. 3 Tr. por. má prednosť pred
aplikáciouust.§52ods.3vyhláškyč.543/2005Z.z.vzneníneskoršíchpredpisov,zčohopotomvyplýva,
že diktafón použitý súdom prvého stupňa pri vyhotovení zápisnice o hlavnom pojednávaní nie je iným

vhodným záznamovým zariadením tak, ako to predpokladá ust. § 58 ods. 3 Tr. por.

Zhrnúc vyššie uvedené, keďže spôsob, ktorý súd prvého stupňa zvolil na zaznamenanie výpovede
svedka U. O. odporuje zákonu (§ 58 Tr. por.), keďže neumožňuje spoľahlivú identifikáciu obsahu jeho
výpovede, ide o vadu konania, ktorú je možné odstrániť len zopakovaním tohto úkonu a zachytením
jeho obsahu zákonu zodpovedajúcim spôsobom, pretože dôkaz, ak o správnosti zachytenia jeho obsahu

existujú pochybnosti, nemôže slúžiť ako podklad rozhodnutia či už súdu prvého stupňa, alebo súdu
odvolacieho.

Z obsahu napadnutého rozhodnutia, ale i obsahu spisu je ďalej zrejmé, že súd prvého stupňa oprel
svoje rozhodnutie aj o dôkaz, ktorý nebol vykonaný zákonným spôsobom, a to o výpoveď svedka U. O.

z prípravného konania, hoci sa svedok na hlavnom pojednávaní od tejto svojej výpovede (z prípravného
konania) podstatným spôsobom odchýlil.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na ustálenú súdnu prax (R 6/2009), podľa ktorej výpoveď
obžalovaného alebo svedka z prípravného konania sa stáva súčasťou jeho výpovede na hlavnom

pojednávaní len, ak v nich nie sú podstatné rozpory; ak vzniknú takéto podstatné rozpory, môže súd
tieto odstrániť, respektíve ich hodnotiť, len ak postupom podľa § 258 ods. 4 Tr. por. (u obžalovaného) a
postupom podľa § 264 ods. 1 Tr. por. (u svedka) došlo k vykonaniu týchto dôkazov prečítaním výpovedí
z prípravného konania na hlavnom pojednávaní.

Z uvedeného teda vyplýva, že výpoveď z prípravného konania, vo vzťahu ku ktorej sa objavili podstatné
rozpory, sa stane súčasťou výpovede obžalovaného alebo svedka na hlavnom pojednávaní len, ak tieto
podstatné rozpory sú odstraňované postupom podľa § 258 ods. 4 Tr. por., ak ide o obžalovaného, alebo
postupom podľa § 264 ods. 1 Tr. por., ak ide o svedka.

Podľa § 264 ods. 1 Tr. por., ak sa svedok odchýli v podstatných bodoch od svojej skoršej výpovede,
môže mu byť na návrh prokurátora, obžalovaného alebo obhajcu zápisnica o jeho skoršej výpovedi
predložená na vysvetlenie rozporov v jeho výpovediach.

Z obsahu už niekoľkokrát spomínanej zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 16.04.2018 vyplýva, že

zápisnicu o výpovedi svedka U. O. z prípravného konania nenavrhla čítať žiadna strana v konaní, teda
ani obžalovaný, ani jeho obhajca ale ani prokurátor, a to aj keď ich súd opakovane vyzýval, či takýto
návrh nemajú. Napriek tomu, že ani prokurátor, obhajca a ani obžalovaný čítanie zápisnice o výpovedi
svedka z prípravného konania nenavrhli, súd tak urobil sám, odôvodňujúc svoj postup len existenciou
podstatných rozporov bez toho, aby vysvetlil, čo odôvodnilo potrebu, aby súd v kontradiktórnom konaní

konal samoiniciatívne, bez návrhu strán v konaní a nahrádzal tak ich aktivitu v prejednávanej veci.

Za takejto situácie potom dôkaz, a to výpoveď svedka U. O. z prípravného konania, nebol na hlavnom
pojednávaní vykonaný zákonným spôsobom a aj za takejto situácie, o takýto dôkaz (ktorý nebol
vykonaný zákonným spôsobom) súd prvého stupňa oprel svoje rozhodnutie.

V ďalšom je potrebné poukázať na skutočnosť, že uplatňovanie zásady „nikto nie je povinný obviniť
seba samého“, vyplývajúcej z čl. 37 ods. 1 a čl. 40 ods. 4 listiny základných práv a slobôd a výslovne
zakotvenej v čl. 14 ods. 3 písm. g/ Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach má
chrániťobvinenéhopredbezprávnymdonucovanímzostranyštátnychorgánovatýmprispieťkzaisteniu

spravodlivého procesu. Právo neprispievať k vlastnému obvineniu sa v prvom rade týka rešpektovania
vôle obvineného mlčať, ako aj neprispievať ku svojmu obvineniu a usvedčeniu iným aktívnym konaním.
Obvineného možno podrobiť strpeniu dôkazných úkonov, ktoré predpokladajú len jeho pasívnu účasť,
a to aj s použitím určitého stupňa nátlaku, ktorý však nesmie byť zneužitý jeho neprimeranosťou. Odobvineného možno požadovať, aby strpel napr. odňatie veci, odobratie vzorky moču, krvi, pachu, vlasov
alebo tkaniva pre účely testu DNA - a to i za pomoci donútenia, napriek skutočnosti, že ho tieto dôkazy
usvedčujú (R 92/2015).

Obžalovaný namietal, že k vydaniu veci, a to práve podľa obžaloby falošného vodičského preukazu,
malo dôjsť jeho nezákonným donútením.

Z obsahu spisu a doposiaľ vykonaného dokazovania je zrejmé, že podľa obžaloby falošný vodičský
preukazmalpôvodneusebamaťpráveobžalovaný.Obsahspisuvšakužnedávajednoznačnúodpoveď

na to, ako sa dotknutý vodičský preukaz z dispozičnej moci obžalovaného dostal „do rúk“ polície. V
spise sa nachádza potvrdenie o zaistení veci zo dňa 18.10.2016, z neho ale nevyplýva, čo tomuto
zaisteniu predchádzalo. Zo spomínaného potvrdenia, ale ani z obsahu spisu nie je zrejmé, či obžalovaný
dotknutýpredmetsámdobrovoľne,samoiniciatívnevydal,čijehovydaniupredchádzalonejaképoučenie
zo strany polície, alebo či snáď naozaj došlo zo strany polície k neprimeranému donúteniu.

Ak by bolo totižto pravdou, že polícia naozaj žiadala vydať zaistenú vec pod hrozbou uloženia
poriadkovej pokuty, či dokonca obmedzenia osobnej slobody obžalovaného, nepochybne by išlo z jej
strany o právom nedovolené donútenie, pretože vydanie veci si vyžaduje zo strany obžalovaného,
obvineného alebo podozrivej osoby jej aktívne konanie.

Bude preto nevyhnutné v ďalšom konaní ozrejmiť, ako sa podľa obžaloby falošný vodičský preukaz z
dispozičnej moci obžalovaného dostal do dispozičnej moci polície, a to najmä výsluchom obžalovaného,
ako aj zasahujúcich policajtov, prípadne aj iných listinných dôkazov, ak takéto polícia k dispozícii má
a na tomto podklade potom posúdiť, či k získaniu v prejednávanej veci ťažiskového dôkazu, nedošlo
práve v dôsledku právom nedovoleného donútenia.

Bez odstránenia vyššie naznačených procesných nedostatkov, doplnenia dokazovania v naznačenom
smere, prípadne vykonania aj dôkazov ďalších, ktoré strany navrhnú, alebo vykonanie ktorých sa ukáže
byť potrebným, nebude možné vo veci spravodlivo rozhodnúť.

Z uvedených dôvodov preto krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu zrušil a
okresnému súdu uložil, aby vec v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.