Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 8. marec 2022

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoCsp/15/2021
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2320201138
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 03. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Behranová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2320201138.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Behranovej a sudkýň JUDr.
Andrey Dudášovej a JUDr. Ľubice Spálovej, v spore žalobkyne: J. K., nar. X.X.XXXX, bytom R. P.
XXX, XXX XX R. P., zastúpená advokátskou kanceláriou Sidor a partneri, s.r.o., IČO: 52 635 970,
so sídlom Železničná 4/A, 920 01 Hlohovec, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO:
35 792 752, so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr.
Andrea Cviková, s.r.o., IČO: 47 233 516, so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, o zaplatenie
primeraného zadosťučinenia, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k.
35Csp/37/2020-103 zo dňa 7. decembra 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyňa má voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni
primerané finančné zadosťučinenie vo výške 400 eur do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.
Výrokom II. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 % s
tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením. Výrokom III. žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť na účet Slovenskej republiky prostredníctvom prevádzkovateľa systému Slovenská
pošta, a.s., Partizánska cesta 9, Banská Bystrica, súdny poplatok vo výške 24 eur do troch dní od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.

1.1 Právne svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil poukazom na ustanovenia § 3 ods. 5, § 4
ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (v ďalšom texte „zákon o ochrane spotrebiteľa“).

1.2 Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že v konaní vedenom na
Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 18Csp/86/2019 bolo zistené hrubé porušenie povinností žalovaného
ako veriteľa, keď napriek tomu, že dlhé roky vykonáva podnikateľskú činnosť v oblasti poskytovania
úverov, obchádzaním zákona a konaním v rozpore s dobrými mravmi, neuvádzaním pravdivých a
úplných informácií uviedol žalobkyňu - spotrebiteľku do omylu a na jej úkor sa bezdôvodne obohatil v
rozsahu 1.346,24 eura priznanej právoplatným súdnym rozhodnutím. Žalobkyňa si v spore svoje právo
na vydanie bezdôvodného obohatenia úspešne uplatnila, dôvodiac, že úver zo zmluvy o spotrebiteľskom
úvere je pre absenciu obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere bezúročný a bez
poplatkov. Právoplatnosťou rozsudku v konaní 18Csp/86/2019 bol naplnený predpoklad úspešného
uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti umožňujúci žalobkyni požadovať od žalovaného právo
na primerané finančné zadosťučinenie. Tento záver zodpovedá aj názoru vyslovenému Najvyšším
súdom SR v rozsudku zo dňa 30.1.2019, sp. zn. 6Cdo/127/2017, podľa ktorého „Aplikujúc režim

zákona č. 250/2007 Z. z. je potom nutné použiť jeho § 3 ods. 5, podľa ktorého spotrebiteľ, ktorý
na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Citované ustanovenie má
plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť
dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok
na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch,
kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť
ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom,
ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom,
ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením
porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech
spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za
škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej
zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo
spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri
uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu
škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo
odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového
prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne.
Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri
určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia.
Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu,
stanovil rozsah finančného zadosťučinenia.“

1.3 Súd prvej inštancie ďalej dôvodil tým, že žalovaný napriek bezúročnosti a bezpoplatkovosti
spotrebiteľského úveru inkasoval od žalobkyne plnenia, na ktoré nemal nárok, a to v sume 1.346,24
eura. Takéto konanie nemožno hodnotiť ako konanie v súlade s dobrými mravmi. Zákaz konať v
rozpore s dobrými mravmi priamo vyplýva z ustanovenia § 4 ods. 8 zákona o ochrane spotrebiteľa.
Okrem zrejmého zásahu do majetkových práv bola žalobkyňa nedôvodne vystavená stresu a stavu
právnej neistoty, v dôsledku odmietavého postoja žalovaného bola nútená iniciovať súdne konanie na
obranu svojich práv. Tieto skutočnosti súd prvej inštancie zohľadnil pri stanovení výšky finančného
zadosťučinenia, keď zohľadnil intenzitu, časové trvanie závadného konania, satisfakčnú a sankčnú
funkcia. Žalovaný pri uzatváraní zmluvy konal v rozpore so zákonom a v rozpore s dobrými mravmi, od
žalobkyne žiadal a aj prijal neoprávnenú odplatu za úver, pričom tento závadný stav trval od uzavretia
zmluvy (30.7.2014) až do rozhodnutia súdu (15.2.2020), teda takmer 6 rokov. Po posúdení týchto kritérií
dospel súd prvej inštancie k záveru že suma 400 eur predstavuje primeranú náhradu na vyváženie ujmy
spôsobenej žalobkyni konaním žalovaného, je satisfakciou za stav, ktorý musela trpieť a je aj sankciou,
spôsobilou odradiť žalovaného od ďalšieho protiprávneho konania. Uvedená suma predstavuje ani
nie 25% odplaty pôvodne (nedôvodne) požadovanej žalobcom na základe úverovej zmluvy a ani nie
30% neoprávneného majetkového prospechu získaného žalovaným na úkor žalobkyne. Z uvedených
dôvodov súd prvej inštancie žalobe ako dôvodnej v plnom rozsahu vyhovel.

1.4 O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný súdny poriadok (v ďalšom texte „C. s. p.“) tak, že žalobkyni, ktorá mala vo veci plný
úspech, vzniklo právo na plnú náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie svojich práv
voči žalovanému. O výške náhrady trov konania súd prvej inštancie bude rozhodovať po právoplatnosti
tohto rozhodnutia samostatným uznesením.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu napadol v zákonom stanovenej lehote žalovaný z
dôvodov, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365
ods. 1 písm. h) C. s. p.), súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 365 ods. 1 písm. b) C. s. p.), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) C. s. p.).

2.1. Žalovaný vecne dôvodil tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nezákonné a nemá oporu
vo vykonanom dokazovaní, ktorým neboli preukázané skutočnosti odôvodňujúce priznanie nároku
vo výške 400 eur. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku síce poukázal na výšku nedôvodne
požadovanej odplaty a na to, že „závadný“ stav mal trvať 6 rokov. Záver súdu je skresľujúci, pretože
žalovaný „neinkasoval“ plnenia od žalobkyne za stavu, v ktorom by bolo rozhodnuté, že na ne nemá
nárok, bezdôvodné obohatenie netrvalo po dobu 6 rokov, teda od uzavretia zmluvného vzťahu, takže
uvedená doba nemá žiadnu vecnú relevanciu pre zdôvodnenie „primeranosti“ zadosťučinenia, žalovaný
v roku 2014 neprijal žiadnu odplatu za úver; rozsudok neobsahuje označenie jediného dôkazu, ktorý
by toto tvrdenie súdu opodstatňoval. Tvrdenie „o vystavení stresu a stavu právnej neistoty“ nemá
oporu ani v žiadnom dôkaze vykonanom v tomto konaní a ani v inom konaní. Žalovaný namietal aj
závery súdu prvej inštancie, podľa ktorých finančné zadosťučinenie plní sankčnú funkciu. Takýto záver
nemá oporu v žiadnom zákone, a preto nemôže byť ani dôvodom pre určenie sumy zadosťučinenia.
Ide o súkromnoprávny inštitút občianskoprávneho charakteru, ktorý nemôže plniť funkciu sankcie.
Tá je na mieste v iných oblastiach práva. Žalovaný poukázal na uznesenie Krajského súdu v
Prešove 9Co/50/2018 zo dňa 26.6.2018, v ktorom sa uvádza, že podstatou primeraného finančného
zadosťučinenia nie je sankčná povaha, aj keď zaplatenie, pretože zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5
zákona č. 250/2007 Z.z. má byť finančné a každé zaplatenie predstavuje finančný úbytok v aktívach
osoby, voči ktorej nárok smeruje. Na účely sankcionovania je totiž administratívne a trestné právo, civilné
právo má za cieľ „len“ kompenzáciu osoby, ktorej sa má zadosťučinenie poskytnúť.

2.2. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, žalobu zamietne a žalovanému
prizná právo na náhradu 100 % trov právneho zastúpenia v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalovaný
si uplatnil v plnom rozsahu aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania a trov právneho zastúpenia.

3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že považuje rozsudok súdu prvej inštancie
za vecne správny a zákonný, pričom súd prvej inštancie vychádzal zo zisteného skutkového stavu
a správne aplikoval príslušné ustanovenia právnych predpisov. Úvodom tiež poukázal na skutočnosť,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami, a
predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného
rozhodnutia, pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky
spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich
súvislostiach (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.05.2012, sp. zn. 1 M Cdo 11/2010). Podľa
žalobkyne žalovaný vo svojom odvolaní vznáša totožné argumenty a námietky, ako v konaní pred
súdom prvej inštancie a rozhodnutie považuje za nesprávne jednoducho z toho dôvodu, že súd prvej
inštancie nerozhodol v súlade s jeho očakávaniami a predostretým výkladom právnych noriem. Podľa
názoru žalovaného napádaný rozsudok nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pretože v konaní nemali
byť dokázané také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie nároku vo výške 400 eur. Hneď v
nasledujúcich riadkoch však žalovaný tvrdí, že súd síce poukázal na výšky nedôvodne požadovanej
odplaty a na dlhotrvajúci závadný stav (teda ide o okolnosti významné z hľadiska priznania konkrétnej
sumy ako finančného zadosťučinenie), tieto však žalovaný nepovažuje za správne. Žalovaný tvrdí, že
neinkasoval plnenia od žalobkyne za stavu, v ktorom by bolo rozhodnuté, že na ne nemá nárok. Tieto
tvrdenia sú účelové, pretože žalovaný na plnenia prevyšujúce istinu úveru nemal nárok od počiatku, teda
od uzatvorenia zmluvy. Skutočnosť, že súd rozhodol o nároku žalobkyne až s odstupom času niekoľkých
rokov neznamená, že do rozhodnutia súdu bolo konanie žalovaného zákonné. Rozsudok súdu má v
tejto veci totiž deklaratórny charakter, teda súd iba potvrdil stav, ktorý existoval od počiatku. Žalovaný
je pritom podnikateľom v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov viac ako 10 rokov, musí mu byť
preto známa nielen právna úprava, ale aj rozhodovacia prax súdov vo vzťahu k jeho zmluvám, ktoré súdy
pravidelne považovali za bezúročné a bez poplatkov. Ak žalovaný potom vyhotovil zmluvu v rozpore so
zákonom a na jej základe sa potom snažil získať bezdôvodné obohatenie, ktoré by mu inak pri čestnom
konaní patrilo (t. j. odplata úveru), potom od počiatku koná protiprávne a tento stav mu musel byť známy.
Okrem toho, že konal v rozpore so zákonom č. 129/2010 Z. z. a spotrebiteľa nepravdivo informoval o
poskytovanom úvere, konal aj v rozpore s dobrými mravmi, pretože žalobkyni vnútil aj uzatvorenie inej
zmluvy, ktorú súdy považovali za neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie nevyslovil
záver, že bezdôvodné obohatenie trvalo 6 rokov. Závery súdu žalovaný nesprávne interpretuje, pretože
súd prvej inštancie v bode 11 odôvodnenia rozhodnutia uviedol, že po túto dobu trval „závadný stav“,
teda stav, kedy žalovaný už v čase kontraktačného procesu postupoval v rozpore s právnymi predpismi
(zákon č. 129/2010 Z. z, Občiansky zákonník a napokon aj zákonom o ochrane spotrebiteľa), zavádzal
spotrebiteľa a snažil sa na jeho úkor obohatiť. O týchto skutočnostiach bolo právoplatne rozhodnuté,

preto akékoľvek tvrdenia žalovaného, ktorým tento stav popiera, sú bez právneho významu. Ďalšie
tvrdenia žalovaného nemôžu zmeniť správnosť napádaného rozsudku. Pokiaľ sa žalovaný domnieva,
že tvrdenia o „vystavení stresu a právnej neistoty“ nemajú oporu v žiadnom dôkaze, potom žalobkyňa
poukazuje na to, že je takmer 70 ročná osoba a je prirodzené (bez potreby osobitného dokazovania),
že bežný človek prežíva strach a neistotu počas prebiehajúceho súdneho konania. Napokon Okresný
súd Galanta v konaní 18Csp/86/2019 vykonal okrem iného dokazovanie aj oboznámením sa s listom
žalobkyne zo dňa 19.03.2019, ktorý adresovala právnemu zástupcovi a žiadala ho o pomoc (bod 13
odôvodnenia rozsudku 18Csp/86/2019). Takisto žalobkyňa poukazovala na diskomfort, ktorý musela
prežívať nielen počas zmluvného vzťahu, ale aj počas konania, pričom žalovaný tieto tvrdenia nijako
nerozporoval (v zmysle ustanovení § 150 a nasl. C. s. p.), teda súd z nich vychádzal ako z nesporných
skutočností.

3.1 Žalobkyňa žiadala odvolací súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a
žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 362 ods. 1 C. s. p.), oprávneným subjektom, zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo napadnuté
rozhodnutie vydané (§ 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie
pripúšťa (§ 355 ods. 1 C. s. p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127
a § 363 C. s. p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d) a
h) C. s. p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C. s. p.) a dôvodmi
odvolania (§ 380 ods. 1 C. s. p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných
podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 C. s. p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil
súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 C. s. p.), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 C. s. p.), a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je nedôvodné.

5. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na
odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vecne správne,
keď žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 400
eur. Nebolo pritom sporným, že medzi stranami sporu ide o spotrebiteľský vzťah, ktorý sa spravuje aj
právnymi normami na ochranu spotrebiteľa.

6. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1 C. s. p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak
je vo výroku vecne správne.

7. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

8. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje
správnosť jeho dôvodov. Z dôvodu vyrovnania sa s odvolacími námietkami žalovaného odvolací súd
konštatuje nasledovné:

9. Žalovaný v odvolaní namietal dôvodnosť priznania primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyni
vo výške 400 eur podľa § 3 ods. 5 zákona na ochranu spotrebiteľa, keď najmä tvrdil, že napadnuté
rozhodnutie je nezákonné a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, keď neboli preukázané skutočnosti
odôvodňujúce priznanie nároku vo výške 400 eur.

10. Podľa § 3 ods. 5 veta tretia zákona o ochrane spotrebiteľa, spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na
primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto
zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

11. Citované zákonné ustanovenie priamo zakotvuje, že ten spotrebiteľ, ktorý bol na súde
úspešný za porušenie práv alebo povinností ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo

osobitnými predpismi, má nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Osobitným predpisom je aj
zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý zakotvuje vo svojich ustanoveniach povinnosti dodávateľa
- veriteľa, porušenie ktorých má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Citované
zákonné ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa spája vznik nároku na primerané
finančné zadosťučinenie len s úspešnosťou spotrebiteľa na súde pri uplatnení práv alebo povinností
ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými predpismi.

12. Z obsahu preskúmavaného spisu - z napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie jednoznačne
vyplýva, že žalobkyňa sa v predmetnej právnej veci právoplatným rozhodnutím súdu (rozsudok
Okresného súdu Galanta č.k. 18Csp/86/2019 - 174 zo dňa 21. januára 2020, právoplatný 15.02.2020)
úspešne domohla určenia úveru, ktorý jej žalovaný poskytol, za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu, že
zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá medzi sporovými stranami nespĺňala náležitosti vyžadované
zákonom o spotrebiteľských úveroch. Voči žalovanému si teda žalobkyňa úspešne uplatnila porušenie
povinnosti žalovaným stanovenej zákonom o spotrebiteľských úveroch, čím jej vznikol nárok na
primerané finančné zadosťučinenie v zmysle § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa.

13. S poukazom na uvedenú argumentáciu neobstojí odvolacia námietka žalovaného, že napadnuté
rozhodnutie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, keď neboli preukázané skutočnosti odôvodňujúce
priznanie nároku § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa. Súd prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia, najmä v ods. 6 až 11 dostatočným spôsobom vysvetlil jednak právny základ
nároku, jednak primeranosť výšky priznaného finančného zadosťučinenia.

14. Podľa Čl. 2 ods. 1 C. s. p., ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených
záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.

15. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať,
že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít;
ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho
spor bude rozhodnutý spravodlivo.

16. Súd prvej inštancie správne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.1.2019,
sp. zn. 6Cdo/127/2017, ktorý nepochybne najvyššou súdnou autoritou je a v záveroch ktorého je
konštatované, že pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle ustanovenia
§ 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa
konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z
bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej
zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve. Žiadnu inú podmienku zákonodarca pri
uplatňovaní nároku na primerané zadosťučinenie nevyžaduje. Najvyšší súd súčasne konštatuje, že
zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od
nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa
oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti
alebo majetkového prospechu druhej strany, pričom preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by
bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá,
ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť
finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého
jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia.

17. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov správne zistil
skutkový stav, na ktorý správne zvolil a aplikoval príslušné právne normy. Z obsahu preskúmavaného
spisu nevyplynul nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, v dôsledku ktorého by bolo možné
konštatovať porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces, odvolací súd nezistil ani inú vadu, ktorá
by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie tak rozhodol vecne
správne, pričom svoje rozhodnutie náležite v súlade s ustanovením § 220 C. s. p. odôvodnil. Odvolacie
námietky žalovaného sú tak nedôvodné.

18. S poukazom na uvedené skutočnosti odvolací súd napadnuté rozhodnutie postupom podľa
citovaného ustanovenia § 387 ods. 1, 2 C. s. p. ako vecne správne potvrdil.

19. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške podľa §
396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p., vzhľadom na to, že bola v odvolacom konaní v
celom rozsahu úspešná a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali
výnimočne jej náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). O výške náhrady trov odvolacieho konania
rozhodne podľa § 262 ods. 2 C. s. p. súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

20. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednomyseľne (§ 393 ods.
2 C. s. p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne(§ 421 ods. 1 C. s. p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C. s. p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C. s. p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C. s. p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 21. 6. 2022. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.