Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, April 25, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/32/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8119213139
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8119213139.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a sudcov JUDr.
Daniely Babinovej a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobkyne: E. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom A. XXXX/XX, XXX XX H. právne zastúpená: Mgr. Janou Sadloňovou, advokátkou, so sídlom
Hlavná 14, 080 01 Prešov, proti žalovaným: 1) P. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXXX/XX, XXX
XX H., 2) E. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. R. L. nXX, XXXXX J., Q., obe právne zastúpené JUDr.

Alojzom Naništom, advokátom so sídlom kancelárie Sládkovičova 8, 080 01 Prešov, o určenie práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov
sp.zn. 11C/35/2019-77 zo dňa 24.05.2021, takto

r o z h o d o l :

Zrušuje sa rozsudok a vec sa vracia súdu I. inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

„I. Žalobu zamieta.
II. Žalovaným nárok na náhradu trov konania nepriznáva a žalobkyňa nemá právo na náhradu trov
konania.“

Svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala, aby súd
uznal jej doživotné právo bývania v byte v H., A. XX a jej doopatrovanie bolo postúpené na dedičov po

jej synovi. Žalobu odôvodnila tým, že dňa 17.10.1991 zomrel jej manžel, po ktorom zostal nehnuteľný
majetok: družstevný byt na A. ul. XX v H. a garáž samostatne stojaca a pozemok pod ňou v H.. Krátko po
úmrtí manžela sa ku nej prisťahoval jej rozvedený syn Q.. Pri dedičskom konaní po manželovi požiadala
dcéry, aby sa v jej prospech zriekli svojich dedičských podielov, čo oni aj akceptovali a tak sa stala
jedinou vlastníčkou nehnuteľností. Vo veľmi krátkej dobe v roku 1996 na nátlak syna urobila zmluvu o
prevode členstva k družstevnému bytu na jeho osobu. Prisľúbil do jej smrti zachovať právo užívania

bytu a doopatrovať ju. Neskôr mu, na jeho naliehanie, darovala garáž a zakúpila aj pozemok pod ňou.
Svoje dcéry s uvedenými skutočnosťami neoboznámila. Dcéra I. v presvedčení, že je uvedený byt v
jej vlastníctve, zaplatila čiastočnú rekonštrukciu bytu: plastové okná, výmenu radiátorov, rekonštrukciu
balkónov a finančne jej 23 rokov vypomáhala. Syn dňa XX.XX.XXXX zomrel a až vtedy zistila, že
syn jej doživotné užívacie právo v byte nikde písomne neuviedol a tým spochybnil aj platnosť jej
vykonaných právnych úkonov v jeho prospech. V dôsledku jeho konania sa vo svojich 94 rokoch stala

bezdomovkyňou. V tomto byte žila a žije trvalé viac ako 50 rokov - od roku 1965.
Podaním zo dňa 18.09.2019 žalobkyňa zmenila žalobu tak, že žiadala, aby súd určil, že má právo
vecného bremena spočívajúceho v práve doživotného bývania a užívania bytu č. XX na prízemí, vo
vchode č. XX , bytového domu na A. ulici v H., súpisné číslo XXXX, na parcele registra C KN č. XXXX,
zapísanom na LV č. XXXX, v katastrálnom území H., vrátane spoluvlastníckeho podielu XX/XXXX na
spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a na príslušenstve, zapísanom na LV č. XXXX,

v katastrálnom území H. a spoluvlastníckeho podielu XX/XXXX na pozemku registra C KN č. XXXX o
výmere 887, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, zapísanom na LV č. XXXXX, v katastrálnomúzemí H.. Žalobkyňa má za to, že nadobudla právo doživotného bývania a užívania bytu vydržaním,
pretože v byte žila viac ako desať rokov v domnení, že má právo doživotného bývania a užívania
bytu. Vzhľadom na vyjadrenie žalovaných (dedičiek po nebohom synovi žalobkyne), že žalobkyňu z

bytu vyhodia, má žalobkyňa naliehavý právny záujem na určení, že nadobudla právo vecného bremena
spočívajúce v doživotnom bývaní a užívaní bytu vydržaním.
Pôvodne sa žalobkyňa domáhala, aby súd uznal jej doživotné právo bývania v byte v H., A. XX a jej
doopatrovanie bolo postúpené na dedičov po jej synovi. Na výzvu súdu zmenila žalobu tak, že žiadala,
aby súd určil, že má právo vecného bremena spočívajúceho v práve doživotného bývania a užívania

bytu. Keďže zmena žaloby nastala pred jej doručením žalovaným, konal súd o zmenenej žalobe bez
rozhodovania o pripustení zmeny žaloby.
Súd ako podmienku žaloby skúmal v prvom rade naliehavý právny záujem na navrhovanom určení.
Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žalobkyňa má naliehavý právny záujem
na podanej žalobe, keďže je odkázaná na bývanie v byte v H. na ulici A. XX, vecné bremeno na liste
vlastníctva nie je zapísané, jej právne postavenie vo vzťahu k užívaniu bytu je preto neisté a zároveň

je ohrozené jej právo na bývanie. Rozhodnutie o návrhu teda môže viesť k odstráneniu právnej neistoty
žalobkyne. Súd na základe týchto skutočností vyvodil, že na požadovanom návrhu má žalobkyňa
naliehavý právny záujem.
Súd prvej inštancie sa následne zaoberal vecou samou.
Predpoklady vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu sú totožné s predpokladmi

nevyhnutnými pre vydržanie vlastníckeho práva. Ak je predpokladom dobrej viery u oprávneného
držiteľa jeho presvedčenie, že mu vec patrí ako vlastníkovi, tak predpokladom dobrej viery oprávneného
držiteľa práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je presvedčenie, že mu patrí právo zodpovedajúce
vecnému bremenu. Toto presvedčenie musí byť podložené konkrétnymi skutočnosťami, ktoré ho k tomu
oprávňujú. Oprávnený držiteľ práva zodpovedajúceho vecnému bremenu musí byť „so zreteľom ku

všetkým okolnostiam“ v dobrej viere, že sa stal subjektom práva na základe zákonom predpokladaného
spôsobu vzniku vecného bremena, teda že právo, ktoré k cudzej veci vykonáva, mu patrí, lebo riadne
vzniklo alebo na neho riadne prešlo.
Otázka existencie dobrej viery držiteľa sa posudzuje z hľadiska objektívneho, t.j. podľa toho, či držiteľ
pri normálnej opatrnosti, ktorú možno od neho požadovať, nemal a nemohol mať pochybnosti o

tom, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu vzniklo a že mu patrí. Dobromyseľnosť držby
zaniká v momente, keď sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne boli spôsobilé vyvolať
pochybnosti o tom, že mu toto právo patrí. Nejde preto o držbu dobromyseľnú, pokiaľ držiteľ vedel od
počiatku o skutočnostiach objektívne spôsobilých vyvolať pochybnosti o tom, že mu toto právo patrí.
Z ustanovenia § 151o ods.1 veta prvá Občianskeho zákonníka vyplýva, že nevyhnutnou podmienkou

vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je existencia právneho dôvodu (titulu), z ktorého
subjekt so zreteľom na všetky okolnosti vyvodzuje a je v dobrej viere, že z určitého právneho vzťahu (v
skutočnosti len domnelého) jemu patrí právo k cudzej veci spôsobilé byť obsahom vecného bremena a
že na druhej strane je niekto iný povinný strpieť výkon tohto práva.
V danej veci žalobkyňa bez pochybností nepreukázala splnenie jednej z podmienok pre vydržanie práva

zodpovedajúceho vecnému bremenu. Pre vydržanie sa vyžaduje splnenie podmienky dobromyseľnej
držby, pričom na jej preukázanie je potrebné preukázať nadobúdací titul k predmetnej nehnuteľnosti,
a to aj neperfektný. Ak sa niekto ujme držby vecného práva k nehnuteľnosti bez nadobúdacieho titulu,
nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je oprávneným držiteľom. Žalobkyňa
svoju dobromyseľnosť odvodzovala od darovacej zmluvy. K tomu súd uvádza, že žalobkyňa predmetnú

darovaciu zmluvu súdu nepredložila a teda v tejto časti neuniesla dôkazné bremeno. Žalobkyňa teda od
tejto zmluvy nemohla odvodzovať začiatok plynutia vydržacej doby.
Pokiaľ žalobkyňa odvodzuje začiatok plynutia vydržacej doby od toho, že ju jej syn po darovaní
ubezpečoval, že ju v tomto byte dochová tak podľa názoru súdu ani uvedené nezakladá dobromyseľnosť
žalobkyne. Je logické, že ju syn takto uisťoval potom čo mu darovala nehnuteľnosti. Vyplýva to tak

zo vzťahu syn - matka. Jednalo sa však o osobný záväzok syna, ktorý zanikol smrťou a neprešiel na
dedičky. Tento záväzok však nemohol založiť dobromyseľnosť žalobkyne.
Z obsahu spisu teda nevyplýva, že by existovala nejaká dohoda, resp. iná právna skutočnosť, ktorá by
opodstatňovala vnútorné presvedčenie žalobkyne, že v právnom vzťahu, o existencii ktorého sa údajne
domnievala, je oprávnená z vecného bremena a súčasní vlastníci nehnuteľnosti sú povinní trpieť výkon

tohto jej oprávnenia. Na uvedenom nemení nič ani tá skutočnosť, že užívala nehnuteľnosť po dobu, ktorá
je stanovená pre vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, keďže nerušený výkon detencie
nestačí na to, aby mohlo prísť k nadobudnutiu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním.
S poukazom na vyššie uvedené súd prvej inštancie žalobu zamietol.O trovách konania rozhodol podľa § 255 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa, ktorá navrhla odvolaciemu súdu, aby

napadnutý rozsudok zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel. Odvolanie žalobkyňa odôvodnila tým,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP), a tým, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam (ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP).
Súd prvej inštancie mal za to, že žalobkyňa nepreukázala dobromyseľnosť držby. Podľa súdu

neexistovala právna skutočnosť, ktorá by opodstatňovala presvedčenie žalobkyne, že je oprávnená z
vecného bremena, a že súčasní vlastníci nehnuteľnosti sú povinní trpieť výkon tohto jej oprávnenia.
Názor súdu prvej inštancie, že žalobkyňa nepreukázala dobromyseľnosť držby, považuje za nesprávny.
Žalobkyňa bývala v byte na A. ulici č. XX v H. v presvedčení, že v tomto byte môže žiť do konca svojho
života, a to vzhľadom na okolnosti za ktorých tento byt nadobudol do vlastníctva jej syn O.. Q. E., ktorý
žalobkyňu uistil, že v tomto byte môže bez akýchkoľvek pochybností dožiť. Žalobkyňa synovi verila, že

je všetko právne v poriadku.
Na pojednávaní konanom dňa 06.11.2020 právny zástupca žalovaných uviedol, že žalobkyňa má právo
bývania v byte na A. ulici č. XX v H., a nič na tom nezmenilo ani to, že byt nadobudli žalované, keďže
žalobkyňa má právo doživotného užívania. Skutkové tvrdenie žalobkyne o existencii presvedčenia, že
máprávodoživotnéhobývaniaaužívaniabytujevzhľadomnavyjadrenieprávnehozástupcužalovaných

na pojednávaní 06.11.2020 medzi stranami sporu nesporné. Podľa §151 ods. 1 CSP skutkové tvrdenia
strany, ktoré protistrana nepoprela, sa považujú za nesporné. Žalované v písomnom vyjadrení zo
dňa 07.11.2019 namietali len naliehavý právny záujem na požadovanom určení a tvrdili, že nemajú
záujem žalobkyňu z bytu vysťahovať. Keďže vecné bremeno nie je zapísané na liste vlastníctva, právne
postavenie žalobkyne vo vzťahu k užívaniu bytu je neisté, preto naliehavý právny záujem na určení je

podľa žalobkyne daný, čo uviedol aj súd prvej inštancie v bode 17 odôvodnenia rozsudku.
Žalobkyňa má za to, že splnila všetky zákonom predpísané predpoklady vydržania práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu spočívajúceho v práve doživotného bývania a užívania bytu.
Žalobkyňa bola oprávneným držiteľom tohto práva po zákonom ustanovenú dobu a držba bola
nepretržitá. Žalobkyňa vykonávala toto právo pre seba a so zreteľom na všetky okolnosti bola

dobromyseľná, že má k bytu uplatňované právo v byte bývať a byt užívať do svojej smrti. Jej
dobromyseľnosť vyplývala zo správania jej syna, ktorý žalobkyňu uisťoval, že uplatňované právo k bytu
má a žalobkyňa žila v dobrej viere, že jej toto právo patrí. Počas života syna žalobkyňa nemala žiadne
pochybnosti o výkone svojho práva.
Dobromyseľným držiteľom je ten, kto so zreteľom na všetky okolnosti je v dobrej viere, že mu právo

zodpovedajúce vecnému bremenu patrí. Môže ísť teda aj o prípad tzv. domnelého právneho dôvodu
držby, kedy titul nie je, ale držiteľ práva je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že tu taký
titul je. Presvedčenie žalobkyne o tom, že jej právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí, že nekoná
bezprávne, je podložené správaním sa syna žalobkyne, ktorý žalobkyňu uisťoval v presvedčení, že má
právo v byte doživotne bývať a byt užívať. Žalobkyňa preukázala opodstatnenosť presvedčenia, že je

oprávnená z vecného bremena.

3. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadrili žalované, ktoré navrhli odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok
ako vecne správny potvrdil. Žalované už vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 07.11.2019 okrem iného
uviedli : „žalobkyňa s otcom žalovaných žila v uvedenom byte na základe vzťahu matky a syna. Žalované

ako dedičky rešpektujú právo žalobkyne, ich babky, aby v byte bývala a tento užívala tak, ako to bolo
za života ich otca ako ich morálny záväzok.“
Zároveň, vo vyjadrení uviedli, že, žalobkyňu oboznámili s výsledkom dedičského konania s tým, že sa
predbežne dohodli, že uzatvoria písomnú dohodu ako záväzkovo právny vzťah, na základe ktorej bude
žalobkyňa byt užívať. Dohoda bola vypracovaná, ale žalobkyňa ju odmietla podpísať.

Žalobkyňa v odvolaní poukazuje na vyjadrenie zástupcu žalovaných na pojednávaní konanom dňa
06.11.2020. Žalované konštatujú, že argumentácia je vtrhnutá z kontextu vyjadrenia ich právneho
zástupcu. Z toho dôvodu citujú vyjadrenie ich právneho zástupcu na uvedenom pojednávaní, ktorý
uviedol:„spodanoužalobounesúhlasil.Poukázalnato,žežalobkyňapreviedlačlensképrávaavzmysle
§ 688 OZ má aj po tom prevedení právo bývania v tomto byte. Nič na tom nezmenilo ani to, že tento byt

nadobudli žalované, keďže má právo doživotného užívania. Ďalej uviedol, že nie je pravda a tvrdenie
žalobkyne o tom, že žalované jej povedali, že ju z tohto bytu vyhodia. K tejto žalobe donútili žalobkyňu
jej deti.Pokiaľ ide o dobromyseľnosť, poukázala na to, že žalobkyňa nemôže byť dobromyseľná, keďže ju jej syn
mal ubezpečovať v tom, že s ňou uzavrie dohodu o vecnom bremene. K tomu poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu 3NCdo/1/2010. Taktiež poukázal na to, že žalovaná v 2. rade býva v Q. a žalovaná

v 1. rade má vlastný byt a teda nie je dôvod, aby žalobkyňu z tohto bytu vyhodili a tento byt ani nie je
možné predať, keďže žalobkyňa má v ňom právo užívania.“
Uvedené vyjadrenie na pojednávaní nadväzuje na písomné vyjadrenie zo dňa 07.11.2019 a z ktorých
nepochybne vyplýva, že žalované neuznávali, že žalobkyni vzniklo vecné bremeno právo doživotného
bývania a užívania bytu, zároveň rešpektovali právo bývania v byte. Vzhľadom na vzťah žalobkyne -

matka - syn, resp. vnučky, rešpektujú právo bývania žalobkyne v predmetnom byte.
Samotná žalobkyňa vo svojom prvom podaní na súd dňa 15.08.2019 okrem iného uviedla, že v roku
1996 previedla na svojho syna členské práva k družstevnému bytu a syn jej prisľúbil, že jej zachová
právo užívania bytu a doopatrovania až do jej smrti.
Pôvodne sa žalobkyňa domáhala, aby súd uznal jej doživotné právo bývania v byte v H., A. XX a jej
doopatrovanie bolo postúpené na dedičov po jej synovi. Na výzvu súdu zmenila žalobu tak, že žiadala,

aby súd určil, že má právo vecného bremena spočívajúceho v práve doživotného bývania a užívania
bytu.
Vyjadrenia žalobkyne v konaní preukazujú, že zo strany syna išlo o osobný záväzok obligačnej povahy
a nie vecnoprávnej povahy spojenej s vlastníctvom nehnuteľnosti.
VtejtosúvislostižalovanépoukázaliajnazáveryvyplývajúcezrozhodnutíNSSRsp.zn.3MCdo/1/2010,

5Cdo/43/2010.
Žalované poukázali na závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalobkyňou uplatnenému odvolaciemu
dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a konštatujú, že tento odvolací dôvod je neopodstatnený.

4. K vyjadreniu žalovaných sa vyjadrila žalobkyňa. Poukázala na to, že aj keď žalované uviedli, že

žalobkyňa má právo doživotného užívania, toto je vytrhnuté z kontextu, pretože žalované uviedli, že so
žalobou nesúhlasia.
Žalované v konaní nenamietali skutočnosť, že žalobkyňa má právo doživotného bývania v byte č.
XX na A. ulici v H., čo podľa názoru žalobkyne vyplýva z prednesu právneho zástupcu žalovaných
na pojednávaní 06.11.2020. Je pravdou, že žalované so žalobou nesúhlasili, ale nie z dôvodu

spochybňovania práva žalobkyne byt doživotne užívať, ale z dôvodu absencie naliehavého právneho
záujmu na požadovanom určení. Poukazujem na obsah písomného vyjadrenia žalovaných zo dňa
07.11.2019, v ktorom uviedli, že žalobu považujú za nedôvodnú, lebo nie je naliehavý právny záujem na
požadovanom určení, lebo nemajú záujem žalobkyňu z bytu vysťahovať. Súd prvej inštancie v ods. 17
odôvodnenia rozsudku uviedol, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobkyňa

má naliehavý právny záujem na podanej žalobe, keďže je odkázaná na bývanie v byte a vecné bremeno
na liste vlastníctva nie je zapísané, jej právne postavenie k užívaniu bytu je preto neisté a zároveň je
ohrozené jej právo na bývanie, rozhodnutie o návrhu teda môže viesť k odstráneniu právnej neistoty
žalobkyne.
Nie je pravdivé tvrdenie žalovaných, že syn žalobkyňu len ubezpečoval, že s ňou uzavrie dohodu o

vecnom bremene, ktorú neuzavrel. Žalobkyňa žila v presvedčení, že má právo doživotného bývania a
užívania bytu č. XX na A. ulici v H., a že je všetko právne v poriadku, teda, že už existuje písomnosť
vyhotovenájejsynom,ktorájejtotoprávozaručuje.Žalobkyňaboladobromyseľná,žeprávodoživotného
užívania uvedeného bytu má, a že príslušné dokumenty jej syn vyhotovil, a že je všetko po právnej
stránke v poriadku, to že to tak nie je, sa dozvedela až po smrti syna. V danom prípade sa jedná o tzv.

domnelý právny dôvod držby, kedy žalobkyňa ako držiteľka práva bola so zreteľom na všetky okolnosti
v dobrej viere, že tu titul nadobudnutia držby je. Syn žalobkyne žalobkyňu slovne uisťoval, že jej právo
doživotne bývať a užívať byt patrí.
Žalobkyňa na podanom odvolaní trvá.

5. K vyjadreniu žalobkyne sa vyjadrili žalovaného, ktoré v podstate zotrvali na svojich vyjadreniach a
poukázali na to, že zo strany ich otca, syna žalobkyne, išlo o osobný záväzok obligačnej povahy a nie
vecnoprávnej povahy spojenej s vlastníctvom nehnuteľnosti.

6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v

zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vrátiť
na ďalšie konanie, nakoľko nie sú podmienky na jeho potvrdenie, ani na zmenu (§ 387 a § 388 CSP.

7. Súd má obmedzenú dôkaznú iniciatívu, ktorá sa v Civilnom sporovom poriadku presúva na procesné
strany. Obzvlášť dispozičný princíp, princíp kontradiktórnosti konania a zásada formálnej pravdy majú
v sporových konaniach podľa Civilného sporového poriadku obrovský význam najmä vo vzájomnej
kombinácii, pretože práve ich dôsledným uplatňovaním možno dosiahnuť stav, v ktorom zodpovednosť
za výsledok sporu leží najmä na stranách sporu.

8.Princípkontradiktórnostiazásadaformálnejpravdy(resp.zásadaprejednacia),obsiahnutévčlánkoch
8 a 9 základných princípov Civilného sporového poriadku, spočívajú v tom, že každá zo strán sporu
je povinná niesť bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno ohľadom tých skutkových okolností, ktorých
existencia predurčuje jej výhru v súdnom spore; súd bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno nenesie a
pri rozhodovaní vychádza len z toho, čo tvrdili a preukázali strany sporu.

9. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností zaťažuje tú stranu, ktorá z existencie týchto
skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá tiež existenciu takýchto
skutočností tvrdí.

10. Vecné bremená obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je
povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Práva zodpovedajúce vecným bremenám
sú spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti, alebo patria určitej osobe (§ 151n a nasl.
Občianskeho zákonníka). Vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na základe závetu v spojení

s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu
alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť tiež výkonom práva
(vydržaním); ustanovenia § 134 Občianskeho zákonníka tu platia obdobne. Na nadobudnutie práva
zodpovedajúceho vecným bremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľností (§ 151o ods. 1
Občianskeho zákonníka). Oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po

dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť (§ 134 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Pre začiatok a trvanie doby podľa odseku 1 sa použijú primerane ustanovenia
o plynutí premlčacej doby (§ 134 ods. 4 Občianskeho zákonníka).
Občiansky zákonník považuje vydržanie (§ 134 Občianskeho zákonníka) za jeden zo spôsobov
pôvodného nadobudnutia práva, pri ktorom sa na základe splnenia zákonom osobitne určených

podmienok priznávajú právne účinky aj len domnelému právu, vyplývajúcemu z domnelého právneho
vzťahu medzi jeho určitými subjektmi, ak toto právo bolo vykonávané počas ustanovenej doby nerušene
a nepretržite v dobrej viere, že nejde o právo len domnelé.
Predpoklady vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu sú totožné s predpokladmi
nevyhnutýmiprevydržanievlastníckehopráva.Akojepredpokladomdobrejvieryuoprávnenéhodržiteľa

veci jeho presvedčenie, že mu vec patrí ako vlastníkovi, tak predpokladom dobrej viery oprávneného
držiteľa práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je presvedčenie, že mu patrí právo zodpovedajúce
vecnému bremenu. Toto presvedčenie musí byť podložené konkrétnymi skutočnosťami, ktoré ho k nemu
oprávňujú. Oprávnený držiteľ práva zodpovedajúceho vecnému bremenu musí byť „so zreteľom ku
všetkým okolnostiam“ v dobrej viere, že sa stal subjektom práva na základe zákonom predpokladaného

spôsobu vzniku vecného bremena, teda, že právo, ktoré k cudzej veci vykonáva, mu patrí, lebo riadne
vzniklo alebo na neho riadne prešlo.
Otázka existencie dobrej viery držiteľa sa posudzuje z hľadiska objektívneho, t.j. podľa toho, či držiteľ
pri normálnej opatrnosti, ktorú možno od neho požadovať, nemal a nemohol mať pochybnosti o
tom, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu vzniklo a že mu patrí. Dobromyseľnosť držby

zaniká v momente, keď sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne boli spôsobilé vyvolať
pochybnosti o tom, že mu toto právo patrí. Nejde preto o držbu dobromyseľnú, pokiaľ držiteľ vedel
od počiatku o skutočnostiach objektívne (u každého iného nachádzajúceho sa v obdobnej situácii)
spôsobilých vyvolať pochybnosti o tom, že mu toto právo patrí.

11. Pre naplnenie podmienok vydržania bez ďalšieho nepostačuje len užívanie pozemku alebo
vykonávanie práva, ktoré naplnenie z dôvodov vydržania je potrebné splnenie nasledovných náležitostí:
1) Faktické ovládanie veci alebo vykonávanie práva. Pritom fakticky vec ovláda nielen ten, kto ju
má priamo fyzicky u seba, ale aj ten, kto má príslušenstvo veci, ktoré mu umožňuje vec ovládať.Nevylučuje sa ani spoločná držba veci alebo vykonávanie práva viacerými subjektami, napr. aj manželmi
ak sú splnené potrebné predpoklady oprávnenej držby. Vôľa nakladať s vecou alebo s právom ako so
svojimi. To znamená správať sa k veci tak, ako by držiteľovi vlastnícky patrila, obdobne to platí aj vo

vykonávaní práva. Dobrá viera, že mu vec alebo vykonávanie práva patria. Tú skutočnosť držiteľ veci
alebo vykonávateľ práva je dobromyseľný (bona fide) alebo nedobromyseľný (mala fide) treba vždy
zhodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska, z hľadiska osobného presvedčenia samotného
držiteľa veci, resp. vykonávateľa práva. Treba tu mať na zreteli, že dobromyseľnosť ako vnútorný
psychický stav nemožno priamo dokázať. Možno o nej usudzovať iba z okolností, z ktorých sa tento

psychický stav navonok prejavuje. Základným rozlišujúcim kritériom je, či držiteľ veci alebo vykonávateľ
práva pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti daného prípadu rozumne od
neho požadovať, mohol alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky ovláda alebo
právo, ktoré vykonáva patria. Okolnosti, z ktorých možno usudzovať na existenciu dobromyseľnosti
musí svoje preukázať držiteľ veci, resp. vykonávateľ práva (nadobúdací titul i keď neplatný, napr. kúpna
alebo darovacia zmluva). Takže subjekt, ktorý sa bude dovolávať súdnej ochrany podľa § 130 ods.

2 bude musieť okrem iného tvrdiť, resp. preukázať okolnosti, z ktorých možno usudzovať na jeho
dobromyseľnosť, teda okolnosti svedčiace o poctivosti právneho dôvodu nadobudnutia veci, resp. práva,
nie samú dobromyseľnosť ako vnútorné presvedčenie psychický stav.

12. Predpokladom vydržania nehnuteľnosti je spôsobilý predmet vydržania, oprávnenosť držby a

nepretržitosť držby počas celej zákonom stanovenej doby. Ide o vyvrátiteľnú právnu domnienku v tom,
že držba je oprávnená. V takom prípade ten, kto popiera dobromyseľnosť držiteľa, má dôkazné bremeno
na preukázanie neoprávnenej držby. Dobromyseľnosť je vnútorný psychický stav. Tento však nemožno
priamo dokázať. Možno o nej usudzovať iba z okolností, v ktorých sa tento psychický stav navonok
prejavuje. Základným rozlišujúcim kritériom je, či držiteľ veci alebo vykonávateľ práva pri normálnej

opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti daného prípadu rozumne od neho požadovať, mohol
alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky ovláda, alebo právo, ktoré vykonáva,
patria. Tieto okolnosti musí v spore preukázať držiteľ veci, resp. vykonávateľ práva, to znamená
nadobúdací titul, i keď neplatný (kúpna alebo darovacia zmluva), takže musí okrem iného preukázať
okolnosti, z ktorých možno usudzovať na jeho dobromyseľnosť, teda okolnosti svedčiace o poctivosti

právneho dôvodu nadobudnutia veci.

13. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže
vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa.
Z hľadiska dobromyseľnosti držby ako podmienky nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním je právne

relevantnoulentáskutočnosť,ktorámáobjektívneznakytitulu[prípadneajlendomnelého(putatívneho)]
nadobudnutiavlastníctva. Domnelým(putatívnym)titulomnadobudnutiavlastníctvajeurčitáskutočnosť,
ktorá má navonok znaky riadneho nadobúdacieho titulu (v súlade so zákonom zakladajúceho vznik
vlastníctva), chýba pri nej ale niektorá stránka (vlastnosť, znak), ktorú pre nadobudnutie vlastníctva
vyžaduje objektívne právo. Takýmto domnelým titulom môže byť v praxi napríklad (a) dedičské

rozhodnutie o nadobudnutí veci, ktorá však v čase smrti poručiteľa objektívne nepatrila do jeho majetku,
(b) neprávoplatné rozhodnutie súdu určujúce vlastníctvo veci, (c) kúpna alebo darovacia zmluva, ktorá je
zniektoréhodôvoduneplatná(uznesenieNajvyššiehosúduSRz24.apríla2017,sp.zn.3Cdo17/2016).

14. Ústavný sud Českej republiky (napr. III. ÚS 415/15 op.) a v náleze sp. zn. III. ÚS

247/14 z 28. januára 2016 zhrnul svoju doterajšiu judikatúru s jasným záverom o originárnom
spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva dobromyseľným nadobúdateľom, ktorému treba poskytnúť
ústavnoprávnu ochranu, ak odvodzoval svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam evidovaným v
katastri nehnuteľnosti od právneho úkonu, ktorý by bol neskôr posúdený hoci aj absolútne neplatným.
Nevyhnutným predpokladom pre tento orginárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva je dobrá viera

nadobúdateľa, ktorú sú všeobecné súdy povinne dôsledne posúdiť s ohľadom na individuálne okolnosti
každého prípadu. Potom už zistenie, že osoba bola v dobrej viere, zakladá poskytnutie ochrany jej
vlastníckemu právu. Ústavný súd sa domnieva, že toto pravidlo možno použiť aj pre riešenie skutkovo
12 podobných prípadov na území Slovenska, lebo nám dáva rozumný zmysel na usporiadanie celej
matérie, pri rovnakom právnom základe (č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení) pozri

Nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 151/2016 zo dňa 3. mája 2017
Pre indikovanú exemplárnu nespravodlivosť a pravidlo o nadobudnutí majetkového práva
dobromyseľným nadobúdateľom - žalobkyne je nevyhnutne aspoň preskúmať a poskytnúť odpoveď o
tom, že či vzhľadom na osobitné okolnosti veci najmä vek, dôverčivosť vo vzťahu mama a syn osobnéskúsenosti s administratívnym zápisom vecných práv do katastra nehnuteľností bolo opodstatnené
pochybovať o neexistencii dobromyseľnosti žalobkyne.

15. Nespravodlivosť vo vzťahu k žalobkyni nepochybne pociťujú aj žalované vzhľadom na ich vyjadrenia.
V tejto súvislosti odvolací sud pripomína, že podľa prof. Holländera sú právne princípy axiómy v
normotvornom súbore, regulatívnymi ideami pre komplex noriem či pre interpretáciu, vyznačujú sa
vysokým stupňom všeobecnosti subsumpčných podmienok, sú najtesnejšie späté s hodnotovými a
teleologickými východiskami práva a samy predstavujú východisko pre normotvorbu a interpretáciu

práva.
Ius est ars boni et aequi - Právo je umenie dobra a slušnosti (spravodlivosti, primeranosti) (D 1,
1, 1 Ulpianus o tom, ako definoval právo Celsus. Preto, o rímskych právnikoch Ulpianus hovorí:
„Zaslúžene nás /právnikov/ každý označuje za jeho /práva/ kňazov, pretože si vážime slušnosť a
verejne sa hlásime ku znalosti dobrého a spravodlivého, oddeľujeme slušné od neslušného, odlišujeme
dovolené od nedovoleného, túžime viesť ľudí k dobru nielen prostredníctvom strachu pred trestom, ale aj

prostredníctvom povzbudenia odmenou, zaoberáme sa, ak sa nemýlim, skutočnou a nie predstieranou
filozofiou.) - Iuris praecepta haec sunt: honeste vivere, alterum non laedere, suum cuique tribuere -
Hlavné príkazy práva sú tieto: čestne žiť, nikomu neškodiť, každému priznať, čo mu patrí (D 1, 1, 10 -
Ulpianus) - Pozri PRÁVNE PRINCÍPY („mravnost a právo jsou matka a dcera“ 1 ) JUDr. Rudolf Čirč
- september 2015.

16. „In genere“ prvoradou úlohou všeobecných súdov a zmyslom občianskeho súdneho konania je
nachádzanie (hľadanie) hmotného práva a spravodlivé riešenie sporov medzi stranami sporu. S touto
požiadavkou sa žalobca obracia na súd s návrhom na začatie konania (žalobou), a to isté od súdu
očakáva aj strana žalovaná (porov. § 1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ,,OSP“) a čl. 46

ods. 1 ústavy).

17. K vydržaniu na základe ústnej zmluvy je potrebné uviesť, že pri poskytovaní súdnej ochrany v
súvislosti s nadobúdaním vlastníckeho práva vydržaním treba za podstatu a zmysel základného práva
na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd považovať taký výklad ustanovenia §
134 Občianskeho zákonníka, ktorý podporuje zákonnú intenciu uviesť do súladu dlhodobý faktický stav
nepretržitej držby oprávneným držiteľom (ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom

domnelom vlastníckom práve) so stavom vlastníckym. A contrario, výklad, ktorý túto možnosť vylučuje,
resp. ju obmedzuje podstatným spôsobom, nemôže byť považovaný za ústavne konformný.
Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť
presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce,
že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také

nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú
vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar
ako bezodplatné plnenie (pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo
14. novembra 2018).
Otázka titulu a dobromyseľnosti k vecnému právu je nateraz otvorená a je potrebné ju vyhodnotiť v

kontexte uvedených dôvodov hlavne v okolnostiach prejednávanej veci s prihliadnutím na (ust. § 130
ods. 1 OZ) to, že pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Okresný súd opätovne
rozhodne o veci a prihliadne na uvedené dôvody so zreteľom na presvedčivosť rozhodnutia.

18. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).