Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 27, 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/346/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112206046
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3112206046.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň
JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobkyne F. práv. zast. V., proti žalovanému
W., práv. zast. Q., za účasti intervenienta N., o zaplatenie 6.610,33 eur s prísl., na odvolanie žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 22. marca 2017, č.k. 14C/41/2012-291, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalovaný a intervenient na strane žalovaného majú voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 4.917,33 eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne, zo sumy 4.917,33 eur od 01.02.2012 do zaplatenia,
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V zostávajúcej časti žalobu zamietol. Rozhodol, že žalobkyňa má
proti žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi spoločne a nerozdielne právo na náhradu trov konania 20%.

Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 100 ods. 1, § 106 ods. 1, 2, § 415, § 417 ods. 1,
2, § 420 ods. 1, § 441, § 442 ods. 1, § 444 Obč. zák., § 9a ods. 2, 3, 4 zák. č. 135/1961 Zb., § 12 ods.
4, 5 Vyhlášky č. 35/1984 Zb., § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 Obč. zák. a § 3 ods. 1 Nariadenia Vlády č.
87/1995 Zb. Rozhodol na základe výsledkov vykonaného dokazovania, z ktorého mal za preukázané,
že žalobkyni sa dňa 16.03.2009 stal úraz, ktorý podľa jej vyjadrenia vznikol tak, že zakopla o poškodenú
a vyčnievajúcu železnú mriežku na prístupovej komunikácii, ktorá sa nachádzala na pozemku parc. č.

XXX/X v k.ú. N., patriacej žalovanému, v dôsledku čoho sa liečila od 16.03.2009 do 26.08.2010. V
čase od 16.03.2009 do 24.03.2009 a od 22.06.2009 do 26.06.2009 bola hospitalizovaná a podrobila
sa operácii, bola aj viackrát ošetrovaná a chodila na kontroly. Žalobkyňa si dala vypracovať u znalca
W.. V. L. posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia č. XXX/XX a následne požiadala
listom žalovaného o náhradu škody spôsobenej uvedeným úrazom. Žalovaný odpovedal listom zo dňa
08.12.2011, v ktorom poukázala na nedostatok dôkazov, že sa skutok stal na uvedenom mieste.
Žalobkyňa požiadala svedkov úrazu W. W. a W. Z. o písomné vyhlásenie o skutočnostiach, ktoré sa

v ten deň stali. Znaleckým posudkom č. XXX/XXXX bolo stanovené bolestné v sume na 145 bodov:
podľa pol.140b - za zlomeninu háka lakťovej kosti liečenej operáciou 50 bodov, pol. 141 - zlomenina
korunového výbežku lakťovej kosti 40 bodov a pol. 142b - zlomenina hlavičky vretennej kosti liečená
operáciou 55 bodov. Sťaženie spoločenského uplatnenia bolo obodované na 300 bodov podľa pol. 343-
kývavý lakťový kĺb. Súd prvej inštancie vychádzal z právneho názoru odvolacieho súdu v zrušujúcom
rozsudku, ktorým je viazaný, že miesto úrazu žalobkyne bolo dostatočne ozrejmené, ako aj úrazový

dej. K pádu došlo takým spôsobom, že žalobkyňa sa potkla na nerovnosti, ktorá bola spôsobená tým, že
mriežka na ceste, ktorá vyúsťuje na chodník, vyčnievala. Súd prvej inštancie vychádzajúc z právneho
názoru odvolacieho súdu, s poukazom na ust. § 9a ods. 3 zákona o pozemných komunikáciách,dospel k záveru, že za škodu zodpovedá žalovaný. Konštatoval, že žalovaný nepreukázal, že nebolo v
jehomedziachmožnostízávadynachodníku,naktoromdošlokúrazužalobkyne,odstrániť,prípadneich
aspoň označiť, a preto sa nezbavil zodpovednosti za škodu žalobkyne na jej zdraví. Odvolací súd tento

záver vyvodil z toho, že problém s mriežkou, na ktorej došlo k úrazu žalobkyne, bol dlhodobý, v čase
úrazu žalobkyne bol tento problém podľa výsluchu svedkov permanentný, mriežka sa neustále vysúvala
potom, ako po nej prešlo auto. Svedok W. W. uviedol vo svojej výpovedi, že bol svedkom úrazu, keď iná
pani rovnako zakopla o mriežku, spadla, zlomila si obe zápästia. Z obsahu spisu vyplýva,
že prístupová komunikácia, na ktorej došlo k úrazu, je frekventovaná, je preto dôležité, aby žalovaný

zabezpečil jej opravu. Ak tak neurobil, nezbavil sa zodpovednosti podľa citovaných ustanovení zákona.
I napriek skutočnosti, že nie je možné požadovať od žalovaného, aby zabezpečoval sám denne kontrolu
všetkých komunikácií, ktoré má vo vlastníctve, nemožno ponechať bez povšimnutia, že v predmetnej
veci došlo k úrazu na komunikácii v dôsledku dlhodobého problému s mriežkou a v prípade pravidelných
a dôsledných kontrol by boli zo strany žalovaného zistené predmetné nedostatky, ktoré si vyžadovali
bezodkladnú opravu tak, aby sa predišlo škodám na majetku, ako aj na zdraví. Konštatovanie súdu prvej

inštancie, že žalovaný v rámci kontroly stavu miestnych komunikácií, chodníkov a zisťovania možných
závad v tak rozľahlom meste, akým je G., nebol schopný zistiť bez pomoci občanov, považoval odvolací
súd za bezpredmetné, vzhľadom na objektívnu zodpovednosť žalovaného. Na základe týchto záverov
odvolacieho súdu súd prvej inštancie dospel k záveru, že u žalovaného nedošlo k vyvineniu sa zo
zodpovednosti za škodu, ktorú utrpela žalobkyňa na komunikácii žalovaného, keď žalovaný mal vedieť

o závade na komunikácii vzhľadom na dlhodobý problém. K oprave pred úrazom žalobkyne nedošlo a
žalovaný na predmetnú závadu na komunikácii ani nijakým spôsobom neupozornil. Pretože žalovaný
porušil svoju povinnosť, vyplývajúcu mu z citovaných zákonných ustanovení,
nezabezpečil bezpečnosť chôdze po komunikácii, zodpovedá za škodu spôsobenú úrazom žalobkyni,
lebo táto vznikla v priamej príčinnej súvislosti s porušením právnej povinnosti žalovaného. Pred tým,

než sa súd prvej inštancie zaoberal konkrétnou výškou nároku na náhradu škody, vysporiadal sa so
vznesenou námietkou premlčania žalovaným ako aj vedľajším účastníkom, ktorí namietali, že žalobkyňa
svoj nárok neuplatnila na súde včas. Zo znaleckého posudku č. XXX/XXXX vypracovaného R. mal
súd preukázané, že zdravotný stav žalobkyne po úraze zo dňa 16.03.2009 bolo možné považovať za
ustálený dňa 26.08.2011. Konštatoval, že v danom prípade 3-ročná objektívna premlčacia lehota začala

plynúť odo dňa vzniku úrazu, teda od 16.03.2009, skončila sa dňa 16.03.2012 a subjektívna 2-ročná
premlčacia doba začala plynúť od ustálenia zdravotného stavu žalobkyne, teda od 26.08.2017 a skončila
dňa 26.08.2013. Žaloba bola podaná na súde dňa 02.03.2012, teda včas a námietka premlčania celého
nároku nebola dôvodná. Súd prvej inštancie mal výšku škody za preukázanú, uplatnenú v súlade so
znaleckým posudkom W.. L. č. XXX/XXXX z 09.08.2011. Konštatoval, že výška bodového ohodnotenia

za bolestné (145 bodov x 14,41 eur spolu 2.089,45 eur) bola uplatnená v nižšej sadzbe 14,41
eur/bod, pričom z oznámenia MZ SR č. 172/2009 Z.z. platného v čase vzniku úrazu bola hodnota bodu
14,46 eur/bod. Výška bodového ohodnotenia za sťaženie spoločenského uplatnenia bola stanovená
taktiež týmto posudkom (na 300 bodov po 14,89 eur/bod) v súlade s oznámením MZ SR č. 21/2010
Z.z. platného rok po úraze. Celková výška náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia

predstavovala 6.563,7 eur (145 x 14,46 eur = 2096,7 eur, 300x 14,89 eur = 4.467 eur), žalobou bola
uplatnená len vo výške 6.556,45 eur (145 x 14,41 eur = 2.089,45 eur, 300x 14,89 eur = 4.467eur). Pokiaľ
išloomieruzavineniasúdprvejinštancieskúmal,čiškodavzniklavýlučnezavinenímzodpovednostného
subjektu, ktorým v tomto prípade je žalovaný a teda či ju má znášať sám, alebo či bola škoda spôsobená
aj zavinením poškodenej a v akej miere (441 OZ). Považoval mieru zavinenia žalobkyne vo výške 25%

na vzniku škody na jej zdraví za primeranú okolnostiam, za ktorých ku škode došlo ako aj tomu, ktoré
právne povinnosti a v akom rozsahu porušil ten ktorý účastník. Mal za to, že žalobca porušil svoje
povinnosti ako vlastník a správca komunikácií, keď dlhodobo (minimálne 3 roky) zanedbával svoje
povinnosti tým, že neurobil žiadne kroky smerujúce k odstráneniu problému s vysúvajúcou sa
mriežkou na chodníku na T. ulici v G. (resp. závadu neoznačil), čím porušil svoje povinnosti

vlastníka a správcu miestnej komunikácie, hoci má povinnosť udržiavať chodníky a odstraňovať závady
v schodnosti chodníkov v zmysle zákona č.135/1961 Z. z. o pozemných komunikáciách (cestný zákon)
vzneníneskoršíchpredpisovaozmeneadoplneníniektorýchzákonovavyhláškyč.35/1984Zb.,ktorou
sa vykonáva cestný zákon. Uviedol, že okolnosti vylučujúce zodpovednosť žalobcu sa vzhľadom na
závery odvolacieho súdu, ktorým je súd viazaný, nepreukázali. Ďalej konštatoval, že žalobkyňa porušila

svoju všeobecnú prevenčnú povinnosť vyplývajúcu z ust. § 415 Obč. zákonníka, ktoré ukladá každému
počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Toto
ustanovenie sa vzťahuje na všetkých účastníkov občianskoprávnych vzťahov, bez ohľadu na to, či ide
o fyzické alebo právnické osoby a povinnosť z neho vyplývajúca je povinnosťou právnou. Žalobkyňa pridodržaní uvedenej všeobecnej preventívnej povinnosti (venovať zvýšenú obozretnosť pri prechádzaní
po chodníku v mieste, kde sa dlhodobo nachádzala vysúvajúca sa mriežka, o ktorej mala
vedomosť) mohla predísť vzniku škody. Mriežka bola podľa svedeckých výpovedí vysunutá viditeľne a

bolo preukázané, že žalobkyňa chodila pred úrazom k obom svedkom, vypočutým v konaní, nakupovať
a používala túto cestu pravidelne, po dobu 3 rokov. V deň vzniku úrazu pripustila, že nedávala
pozor. Pri porovnaní rozsahu a intenzity porušenia právnych povinností žalobkyňou a žalovaným súd
prvej inštancie vyvodil, že zo strany žalovaného bolo toto porušenie závažnejšie a tomu zodpovedá aj
miera zodpovednosti na vzniknutej škode, ktorú priznal v dôsledku spoluzavinenia len vo výške 4.917,33

eur (teda od žalobou uplatnenej sumy 6.556,45 eur odpočítal 1.639,125 eur vo výške 25% zo sumy
6.556,45 eur). Žalobkyňa sa obrátila na žalovaného pred uplatnením nároku na súde s
predžalobnou výzvou zo dňa 20.12.2011, v ktorej sa domáhala vyplatenia škody z titulu tohto úrazu v
lehote do 31.1.2012 s tým, že predložila aj doklady o svojom zdravotnom stave, znalecký posudok č.
XXX/XXXX a doklady, požadované žalovaným, preukazujúce skutočnosť, kde sa úraz stal. Žalovaný
plniť v lehote odmietol a preto vzniklo žalobkyni právo požadovať popri plnení 4.917,33 eur aj úrok z

omeškania podľa § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods.1 nariadenia vlády SR č.
87/1995 Z.z. v zákonnej výške. K prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu teda od
01.02.2012 bola sadzba ECB 1% + 8 percentuálnych bodov, čo predstavuje zákonný úrok 9% ročne. Vo
zvyšku sumy 53,88 eur súd prvej inštancie nárok ako nepreukázaný (nárok na vyhotovenie znaleckého
posudku v sume 50 eur, fotodokumentácie 2,88 eur a kópie dokladov 1 eur) zamietol. O náhrade trov

konania žalobkyne rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP, vzhľadom na pomer jej úspechu
vo veci a zodpovednosti za zastavenie konania.

2. Proti rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa. Súdu prvej inštancie
vytýkala, že sa neriadil závermi a právnym stanoviskom krajského súdu v zmysle uznesenia zo dňa

22.03.2017, č.k. 14C/41/2012-291. Zastávala názor, že súd prvej inštancie na základe vykonaných a
predložených dôkazov, pokiaľ sa týka miery zodpovednosti za škodu, dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a nesprávne právne vec posúdil. Pokiaľ súd prvej inštancie považoval mieru zavinenia
žalobkyne vo výške 25% na vzniku škody na jej zdraví za primeranú okolnostiam, za ktorých ku škode
došlo, ako aj tomu, ktoré právne povinnosti a v akom rozsahu porušil ten - ktorý účastník, mala za

to, že uvedené tvrdenia súd prvej inštancie neoprel o žiadne priame dôkazy, ba práve naopak, zo
svedeckých výpovedí mala za zrejmé, že nie je pravda to, čo uvádza súd vo svojom odôvodnení o tom,
že mriežka bola podľa svedeckých výpovedí vysunutá viditeľne. Uviedla, že zo svedeckých výpovedí
vyplýva, ale aj zo samotného odôvodnenia rozsudku na strane 8, že mriežka podľa výsluchu svedkov
nebola vysunutá viditeľne, ale len permanentne a tiež sa len permanentne posúvala. Čiže je zrejmé,

že súd prvej inštancie zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, ako aj výsluchu strán
nevyplynuli a ani inak nevyšli v konaní najavo. Uvedenú úvahu súdu považuje za nesprávnu, nakoľko
z výpovede svedkov je zrejmé, že síce problém s mriežkou bol dlhodobý, ale nie pravidelný, nakoľko
žalobkyňa chodila mimo poškodeného chodníka, nemohla si všimnúť poškodenú mriežku. Mriežka
vytŕčala len vtedy, keď po nej prešli autá, takže sa v žiadnom prípade stav chodníka nedal predvídať.

Čiže v tomto prípade jednoznačne nemožno hovoriť o tom, že nedávala pozor. Poukazovala na to, že
v deň, keď sa stal úraz, bolo už vonku šero a vzhľadom na svoj vyšší vek, XX rokov, mala zhoršenú
viditeľnosť, ale aj mobilitu. Úraz podľa záznamu o hodnotení zdravotného stavu Záchrannej zdravotnej
služby G. bol hlásený o 15:48 hod., teda v čase tzv. zimného času, kedy už vonku bolo šero, a teda aj
zmenšená viditeľnosť. Zastávala názor, že v tomto prípade sa súd prvej inštancie nemôže odvolávať, že

porušila svoju prevenčnú povinnosť a nezachovala taký stupeň opatrnosti, ktorý možno od nej rozumne
požadovať. Chodník bol obyvateľmi sídliska bežne používaný a neboli tam žiadne upozornenia na
prípadné závady, ktoré sa vyskytujú. Mala za to, že nemožno od nej požadovať a ani od žiadneho
laika, aby predvídala, kedy je na chodníku vysunutá mriežka a kedy nie, zvlášť keď išlo o mriežku,
ktorá raz bola vysunutá a raz nebola, ktorú raz obyvatelia opravili, alebo neopravili a ktorá mriežka sa

pod záťažou vysunie, alebo nevysunie. V tejto súvislosti zdôraznila možnosť liberácie v zmysle § 9a
ods. 3 Cestného zákona, že žalovaný nepreukázal, že by v medziach svojich možností tieto závady
nebolo možné odstrániť a ani na ne predpísaným spôsobom upozorniť. Zastávala názor, že pri použití
chodníka, a to aj vzhľadom na čas, kedy sa úraz stal, na svoj vek, zachovala taký stupeň opatrnosti,
ktorý od nej možno rozumne požadovať. Svoju všeobecnú prevenčnú povinnosť v zmysle § 415 Obč.

zákonníka neporušila, a preto nie je dôvod na to, aby jej žalobný nárok bol krátený o 25% vrátane úroku
z omeškania, tak ako o tom rozhodol súd prvej inštancie. Uviedla, že z vykonaných dôkazov, ktoré
zobral do úvahy aj odvolací súd, ako aj z jeho odôvodnenia je zrejmé, že u žalovaného nedošlo ani
len k čiastočnému vyvineniu zodpovednosti za škodu. Súd prvej inštancie v tomto prípade je viazanýprávnym názorom odvolacieho súdu, a preto zastávala názor, že v tomto prípade rozhodoval v rozpore s
názorom odvolacieho súdu, ale aj v rozpore so zákonom a s vykonanými dôkazmi. V prípade, že by súd
vyhodnotil, že škoda bola spôsobená aj zavinením žalobkyne, nesúhlasila s výpočtom pomeru úspechu

a neúspechu, ktorý aplikoval súd prvej inštancie, pokiaľ by jeho rozhodnutie ohľadne náhrady škody
zostalo bez zmeny. Mala za to, že nie je možné do pomeru úspechu a neúspechu zarátať sťaženie
spoločenského uplatnenia, ktoré je možné zvýšiť a kde súd rozhoduje na základe svojej voľnej úvahy
a nie je možné toto zvýšenie ovplyvniť žalobkyňou.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Pokiaľ žalobkyňa sa vo svojom odvolaní snaží proklamovať
výlučnú 100%-nú zodpovednosť žalovaného za škodu spôsobenú úrazom žalobkyne odôvodňujúc to
tým, že odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení neuvádza, že by existovala alebo bola daná
zodpovednosť, prípadne spoluzodpovednosť žalobkyne uviedol, že ak sa odvolací súd v danom prípade
nezaoberal otázkou porušenia prevenčnej povinnosti žalobkyne, nezakladá to automaticky záver o tom,

že žalobkyňa neporušila svoju prevenčnú povinnosť a nevzniká tak na jej strane určité spoluzavinenie.
Mal za to, že povinnosť žalobkyne ako užívateľa miestnej komunikácie, vyplývajúca z § 6 ods. 1
zák. č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (Cestný zákon) v platnom znení, v zmysle ktorej
sa užívateľ musí prispôsobiť stavebnému stavu a dopravno-technickému stavu dotknutej komunikácie
a jej porušenie má za následok zníženie zodpovednosti žalovaného za škodu, ktorá bola žalobkyni

spôsobená. Keďže žalobkyňa pravidelne predmetnú komunikáciu užívala, mala vedomosť o jej stave a
mala k tomu prispôsobiť svoju chôdzu. Spoluzodpovednosť poškodeného podľa § 441 Obč. zákonníka
je daná, ak jeho konanie bolo v príčinnej súvislosti so vznikom škody, t.j. ak škoda vznikla tiež následkom
úkonu poškodeného. Pritom nemusí ísť o jedinú príčinu, ale stačí, ak ide o jednu z príčin, ktorá sa
podieľala na vzniku škody, o ktorej poškodenie ide. Konanie poškodeného, príp. jeho opomenutie konať

tak, ako konať mal, sa však nemusí časovo kryť s protiprávnym konaním škodcu, môže mu predchádzať
aj ho nasledovať (NS ČR zo dňa 17.06.2009 sp. zn. 25Cdo/371/2007). Žalovaný vyslovil názor, že súd
prvej inštancie tak dospel k správnemu zisteniu, že žalobkyňa ako poškodená spoluzavinila vlastnú
škodu na zdraví a na takto zistený skutkový stav správne aplikoval citované zákonné ustanovenie.
Za účelovú považoval argumentáciu žalobkyne ohľadne nesprávneho hodnotenia dôkazov zo strany

prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti uviedol, že žalobkyňa sa snaží svoju argumentáciu v odvolaní
postaviť na tom, že zo svedeckých výpovedí nevyplýva to, čo uvádza súd vo svojom odôvodnení
rozsudku, t.j. že mriežka bola podľa svedeckých výpovedí vysunutá viditeľne. Žalobkyňa si však pri
tejto svojej argumentácii odporuje, keď na jednej strane hovorí, že mriežka podľa výsluchu svedkov
nebola vysunutá viditeľne, ale len permanentne a tiež sa permanentne posúvala a na druhej strane

zase poukazuje, že problém s mriežkou bol dlhodobý, ale nie nepravidelný, čo len svedčí o účelovosti
tvrdenia žalobkyne. Ďalej uviedol, že z výpovedí je evidentné, že mriežka na predmetnom chodníku
bola veľmi často vysunutá a ľudia, ktorí často po tomto chodníku chodili, ju sami naprávali. Z výpovedí
je ďalej zrejmé (p. W.), že žalobkyňa po chodníku chodila pravidelne (2 - 4x týždenne na ovocie a
zeleninu).Zároveňvypovedal,žeto,žemriežkabolavysunutá,boloviditeľné.Včasepádunebolchodník

zasnežený ani inak poškodený, tzn. mriežka bola dostatočne viditeľná. Mal za to, že súd v kontexte
všetkýchdôkazovsprávneposúdiladospel kzáveru,žežalobkyňaporušilasvojuvšeobecnú prevenčnú
povinnosť počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví. Tým, že žalobkyňa chodievala tou
istou cestou na nákupy 3 roky, konkrétne okolo stĺpa mimo poškodeného chodníka, musela vedieť
o probléme s mriežkou a stav chodníka predvídať. V ten deň nemala žiadne zdravotné problémy,

nebola tma a žalobkyňa sama uviedla, že pri chôdzi nedávala pozor, čím zanedbala svoju prevenčnú
povinnosť týkajúcu sa prispôsobenia stavebnému stavu chodníka, a preto má táto skutočnosť správne
za následok zníženie zodpovednosti za škodu žalovaného. Uviedol, že z doterajšieho dokazovania na
prvoinštančnom súde je nepopierateľné, že na závadu v mriežke nebol žalovaný do úrazu žalobkyne
nikýmupozornený,atoanikonateľomspoločnostiU.G.,akonatopoukazujeprávnyzástupcažalobkyne

vo svojom odvolaní. Konateľ - p. W. N. vo svedeckej výpovedi síce uviedol, že žiadal o opravu mriežky,
čo bolo údajne promptne vykonané, avšak nie je zrejmé, kedy a kým mala byť táto oprava vykonaná,
keďže žalovaný takéto práce nevykonal na takýto podnet. Takáto urgencia zo strany konateľa nebola
preukázaná. Vyslovil názor, že aj z tohto dôvodu mala byť miera spoluzavinenia na strane žalobkyne
vyššia ako len 25%, ak nie približovať sa spravodlivo k polovici. Uviedol, že voľnú úvahu súdu, ktorou sa

pri stanovení výšky riadil, však rešpektuje, a preto túto skutočnosť v rámci možnosti podania odvolania
ani nerozporoval.4. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedla, že nebolo žiadnym spôsobom preukázané,
že by žalobkyňa porušila prevenčnú povinnosť. Zotrvával na tom, že nemožno od žalobkyne ani od
žiadneho laika požadovať, aby predvídal, kedy je na chodníku vysunutá mriežka a kedy nie. Zastával

názor, že žalobkyňa, vzhľadom na svoj vek, ale aj na skutkový stav, ktorý uviedol v odvolaní, zachovala
taký stupeň opatrnosti, ktorý možno od nej požadovať, preto z jej strany nedošlo k porušeniu prevenčnej
povinnosti uvedenej v § 415 a žalovaný zodpovedá za škodu v plnom rozsahu. Keby mala existovať za
daný stav vždy zodpovednosť aj na strane poškodeného, tak ako to uvádza žalovaný, zákonodarca by
pravdepodobne takýto stav upravil priamo v zákone. Pokiaľ sa týka oznamovacej povinnosti, na ktorú

sa odvoláva žalovaný, že na závadu mriežky nebol žalovaný nikým upozornený, považuje žalobkyňa
túto argumentáciu za bezpredmetnú, vzhľadom na objektívnu zodpovednosť žalovaného.

5. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že od zákonodarcu nemožno
vyžadovať doslovnú úpravu každého jedného právneho vzťahu, ktorý sa v praxi môže vyskytnúť. V
danom prípade však niet pochýb o tom, že otázka spoluzodpovednosti na strane poškodenej je jasne

daná a upravená v rámci ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne,
že z jej strany nedošlo k porušeniu prevenčnej povinnosti vzhľadom na jej vek, s takouto argumentáciou
nesúhlasil. Uviedol, že Občiansky zákonník v rámci ustanovenia o všeobecnej prevenčnej povinnosti
nerozlišuje rozsah / intenzitu porušenia všeobecnej prevenčnej povinnosti z hľadiska veku, t.j. nerobí
rozdiely v jej posudzovaní, keď má niekto 90 rokov a niekto 20 rokov a podobne. Je zrejmé, že keď

niekto nedisponuje obmedzenou spôsobilosťou mať práva a povinnosti, tak pokiaľ má táto osoba práva
v plnom rozsahu, musí mať v tomto rozsahu aj povinnosti. Nie je možné mať v plnom rozsahu práva,
avšak povinnosti už len v zúženom rozsahu. Z tohto dôvodu povinnosťou žalobkyne bolo prispôsobiť
svoju chôdzu stavu chodníka. Pokiaľ teda žalobkyňa aj s poukazom na svoje tvrdenia v odvolaní
uvádza, že mala vyšší vek, zhoršenú viditeľnosť, ale aj mobilitu, mal za to, že práve úlohou žalobkyne

bolo prispôsobiť svoje konanie tak, aby bolo v súlade s jej bezpečnosťou, napr. pomalšou chôdzou,
doprovodom z hľadiska statusu jej veku, zhoršenej viditeľnosti, náležitou pozornosťou a podobne. Nič z
toho sa nestalo. V ostatných bodoch sa pridržiava svojich doterajších vyjadrení a tvrdení.

6. Krajský súd preskúmal vec v medziach podaného odvolania a jeho dôvodov v napadnutej časti, čo

do výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, podľa § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku (zákon
č. 160/2015 Z.z.), ďalej len CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti potvrdiť ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP.
7. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalobkyňou

vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie.
Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané
každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil, z akých dôvodov, a ktoré
tvrdenia strán sporu mal za preukázané, a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania
vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Ani v odvolacom konaní

neboli preukázané, ani tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie
vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v
podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 O.s.p. poukazuje.

8. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva nasledovné:

9. Posúdením obsahu odvolania odvolací súd zistil, že odvolacie námietky žalobkyne smerujú proti ňou
tvrdeným nesprávnym skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie, na ktorých založila svoje
rozhodnutie, čo viedlo podľa jej názoru k naplneniu dôvodov na odvolanie, uvedených v ustanovení §
365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.

10. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí

zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.
Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli
v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmipreukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti
alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

11. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalobkyne, vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené.
Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným
spôsobom, dostatočne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil v súlade so
zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver.

12. Pokiaľ žalobkyňa v podanom odvolaní vytýkala súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie
veci, odvolací súd uvádza, že nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom
vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový
stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce
bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil

podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval
vlastné pravidlo stanovené dispozíciou právnej normy).

13. Aj túto odvolaciu námietku žalobkyne vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnenú, bez opory v
zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie.

Tak ako odvolací súd už uviedol, stotožňuje sa v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého
rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).

14. V danom spore sa žalobkyňa domáhala (po čiastočnom späťvzatí žaloby o zaplatenie sumy 2.233,50
eur) náhrady škody vo výške 6.610,33 eur s prísl. z dôvodu, že dňa 16.03.2009 sa jej stal úraz,

ktorý vznikol tak, že zakopla o poškodenú a vyčnievajúcu železnú mriežku na prístupovej komunikácii
patriacej žalovanému. Súd prvej inštancie v poradí prvým svojím rozsudkom zo dňa 06.05.2013
č.k. 14C/41/2012-111 žalobu zamietol s odôvodnením, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a
nepreukázala, že žalovaný je zodpovedný za úraz, ktorý sa jej nepozornosťou prihodil. V dôsledku
podaného odvolania žalobkyňou odvolací súd uznesením zo dňa 25.09.2014 č.k. 19Co/453/2013-147

rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd na základe vykonaných
dôkazov súdom prvej inštancie vyvodil, že u žalovaného nedošlo k vyvineniu sa zo zodpovednosti
za škodu, ktorú utrpela žalobkyňa na komunikácii žalovaného, keď žalovaný mal vedieť o závade na
komunikácii, vzhľadom na dlhodobý problém. K oprave pred úrazom žalobkyne nedošlo a žalovaný na
predmetnú závadu na komunikácii ani nijakým spôsobom neupozornil. Pretože žalovaný porušil svoju

povinnosť vyplývajúcu mu z príslušných zákonných ustanovení (§ 9 ods. 2 veta prvá Cestného zákona),
nezabezpečil bezpečnosť chôdze po komunikácii, zodpovedá za škodu spôsobenú úrazom žalobkyni.
Nakoľkosúdprvejinštancienazákladevykonanýchdôkazovdospelknesprávnymskutkovýmzisteniam,
nevykonaldokazovaniezameranénavýškuuplatnenéhonárokužalobkyňou,toutosavôbecnezaoberal,
túto neskúmal, preto ju ani následne nevyhodnocoval, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie napadnutým (v poradí druhým) rozsudkom uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 4.917,33 eur s úrokom z omeškania, keď na základe výsledkov
vykonaného dokazovania v zmysle intencií predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia odvolacieho
súdu dospel k záveru, že žalobca porušil svoje povinnosti ako vlastník a správca komunikácií, keď
dlhodobo zanedbával svoje povinnosti tým, že neurobil žiadne kroky smerujúce k odstráneniu problému

s vysúvajúcou sa mriežkou na chodníku, čím porušil svoje povinnosti vlastníka a správcu miestnej
komunikácie, hoci má povinnosť udržiavať chodníky a odstraňovať závady v schodnosti chodníkov
v zmysle zákona č. 135/1961 Zb., keď okolnosti vylučujúce zodpovednosť žalobcu sa nepreukázali.
Konštatoval však, že žalobkyňa porušila svoju všeobecnú prevenčnú povinnosť vyplývajúcu jej z ust. §
415 Obč. zákonníka, keď pri dodržaní uvedenej všeobecnej preventívnej povinnosti (venovať zvýšenú

pozornosť pri prechádzaní po chodníku v mieste, kde sa dlhodobo nachádzala vysúvajúca sa mriežka,
o ktorej mala vedomosť), mohla predísť vzniku škody. Za primeranú okolnostiam, za ktorých ku škode
došlo, ako aj tomu, ktoré právne povinnosti a v akom rozsahu porušil ten-ktorý účastník súd prvej
inštancie považoval za primeranú mieru zavinenia žalobkyne vo výške 25%.

15. V preskúmavanej veci v dôsledku podaného odvolania žalobkyňou ide o posúdenie spoluzavinenia
poškodenej žalobkyne a určenie podielu zodpovednosti žalobkyne, ako aj žalovaného za škodu na
zdraví, ktorá bola spôsobená žalobkyni.16. V zmysle ust. § 415 Obč. zákonníka je každý povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám
na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.

17. Podľa § 420 ods. 1, 3 Obč. zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej
povinnosti. Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.

18. V zmysle ust. § 441 Obč. zákonníka, ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša
škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.

19. Východiskom ustanovenia § 441 Obč. zákonníka je skutočnosť, že škoda nemusí byť iba výsledkom
konania škodcu, ale aj samotného poškodeného. Preto je potrebné, aby v súlade so všeobecnou
prevenčnou povinnosťou v občianskoprávnych vzťahoch bola táto skutočnosť zohľadnená a poškodený,
buď pomerne, alebo úplne niesol škodu vzniknutú na vlastnom majetku, či zdraví. Aj keď zákon hovorí o
zavinení poškodeného, neznamená to, že zavinenie vo forme úmyslu alebo nedbanlivosti je nevyhnutým
predpokladom jeho spoluúčasti v zmysle § 441 Obč. zákonníka. V občianskom sporovom konaní súd

na spoluzaivnenie poškodeného prihliada aj bez návrhu z úradnej povinnosti. Ak v priebehu súdneho
konania vyšli najavo také skutkové okolnosti na strane poškodeného, ktoré boli príčinou, poprípade
jednou z príčin vzniku škody, nemožno vyvodiť plnú zodpovednosť škodcu práve pre chýbajúcu príčinnú
súvislosť medzi jeho konaním a škodou. V rozsahu, v akom sa na škodlivom následku podieľali okolnosti
na strane poškodeného, nie je daná zodpovednosť škodcu. Príčinná súvislosť medzi odškodňovaným

následkom a konaním škodcu je nevyhnutým predpokladom jeho zodpovednosti za škodu. Preto stále
platí,ževkonanísúdajbeznámietkyškodcurozhodujeoprípadnejspoluúčastipoškodenéhonavlastnej
škode. Pokiaľ žalobkyňa v podanom odvolaní namietala, že súd prvej inštancie sa neriadil závermi a
právnym stanoviskom odvolacieho súdu a rozhodoval v rozpore s ním s poukazom na tú skutočnosť, že
odvolací súd vo svojom rozsudku nikde neuvádza, že by existovala alebo bola daná aj zodpovednosť,

prípadne spoluzodpovednosť žalobkyne, odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že súd prvej inštancie
sa v ďalšom konaní po predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí riadil intenciami odvolacieho súdu, v
súlade s ktorými rozhodol. Skutočnosť, že odvolací súd sa otázkou porušenia prevenčnej povinnosti
žalobkyne v zrušujúcom rozhodnutí nezaoberal, z tejto skutočnosti nemožno vyvodiť, že by žalobkyňa
neporušila svoju prevenčnú povinnosť a nevzniká tak na jej strane spoulzavinenie. Správne bolo

porušenie prevenčnej povinnosti žalobkyňou predmetom ďalšieho dokazovania a vyhodnocovania
súdom prvej inštancie.

20. Súd prvej inštancie postupoval v súlade so zákonom, keď po zistení, že žalobkyňa porušila svoju
prevenčnú povinnosť podľa § 415 Obč. zákonníka, ustálil jej spoluzodpovednosť na vzniknutej škode.

Dostatočnýmspôsobomsavyporiadalsospoluzavinenímžalobkynenaspôsobenejškodeasvojeúvahy
presvedčivo odôvodnil. Žalobkyňa chodievala 3 roky na nákupy tou istou cestou, chodníkom. Stav
chodníka,poktorompravidelneadlhodoboprechádzala,muselapoznať,čozrejmebolodôvodom,prečo
chodievala okolo stĺpa. Z obsahu spisu, z výpovede žalobkyne zo dňa 27.06.2012 nesporne vyplýva, že
v deň úrazu videla dobre, cítila sa dobre, nemala žiadne zdravotné problémy. Sama žalobkyňa vo svojej

výpovediuviedla,ženedávalapozor.Pokiaľvpodanomodvolanídôvodilatým,ževčaseúrazu,t.j.včase
zimného času vonku bolo už šero, a teda zmenšená viditeľnosť, odvolací súd jej tvrdenie nepovažuje
za pravdivé. Je nesporné, že úraz sa stal 16.03.2009 o cca 15:45 hod. Aj z meteorologického hľadiska
je mesiac marec už jarným mesiacom, v ktorom v uvedenom období je už v uvedenom čase viditeľnosť
veľmi dobrá. Ani odvolací súd nespochybňuje spoluzavinenie žalobkyne na spôsobenej škode, keďže

táto zanedbala svoju prevenčnú povinnosť počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví.
Súdom prvej inštancie určený podiel zodpovednosti žalobkyne vo výške 25% na vzniku škody na jej
zdraví považoval aj odvolací súd za primeraný.

21. Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

22. O nároku na náhradu trov konania odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods.
1, § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovaný a intervenient na strane žalovaného, ktorí boli v odvolacom konaní
úspešní, majú proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške trov odvolacieho
konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením (§

262 ods. 2 CSP).

23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).