Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. máj 2022

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5S/46/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8020200444
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 05. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Morozová Nemcová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8020200444.6

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a
členov senátu JUDr. Mariana Hoffmanna PhD. a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD., v právnej veci žalobcu
SVIDMEX + s.r.o. so sídlom Murgašova 3, 040 01 Košice, IČO: 46 902 228, zastúpeného konateľom J. J.-
Y., právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Hopferova s.r.o. so sídlom Bajzova 2, 040 01 Košice,
zastúpenej konateľkou a spoločníčkou H.. J. F., proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej
republiky so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti
postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 13. mája 2020 Číslo: XXXXXXXXX/XXXX, na základe podanej
všeobecnej žaloby jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a.

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Závery správnych orgánov

1. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní
(ďalej len ,,Daňový poriadok´´) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
rozhodnutie Daňového úradu Prešov, ktorým podľa § 68 ods. 5 daňový úrad ako správca dane vyrubil
daňovému subjektu - žalobcovi za zdaňovacie obdobie júl 2018 rozdiel dane v sume XX XXX,XX eur zo
dňa 19. decembra 2019 pod Číslom: XXXXXXXXX/XXXX, potvrdil.

2. Výrok rozhodnutia odôvodnil žalovaný poukazom na odvolacie námietky žalobcu, ktorý v odvolaní zo
06.02.2020 a v jeho doplnení zo dňa 03.03.2020 navrhol rozhodnutie správcu dane zrušiť z dôvodu, že
toto bolo vydané nezákonne, nedostatočne zistil skutkový stav správca dane a nesprávne vyhodnotil
listiny a dôkazy zabezpečené daňovým subjektom. Odvolacie námietky sú totožné so žalobnými
námietkami uvedenými daňovým subjektom v podanej žalobe. Daňový subjekt poukázal pritom v
odvolaní na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR pod sp. zn.
3Sžf/1/2011 a 8Sžf/9/2013 a navrhol rozhodnutie z 19.12.2019 zrušiť.

3. Žalovaný ako odvolací orgán podľa § 74 ods. 2 Daňového poriadku preskúmal odvolaním napadnuté
rozhodnutie správcu dane a zistil tento skutkový stav.
Dňa 13.05.2020 vydal žalovaný: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, v rámci odvolacieho konania
rozhodnutie pod č. XXXXXXXXX/XXXX. ktorým potvrdil rozhodnutie č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa
19.12.2019, ktorým Daňový úrad Prešov podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších

predpisov vyrubil rozdiel dane v sume XX.XXX,XX eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
júl 2018 daňovému subjektu SVIDMEX + s.r.o., Alšavvská 1094/4, 040 01 Košice- mestská časť Vyšné
Opátske, IČO: 46 902 228, DIČ: 2023652521, 1Č DPH SK2023652521.

4. Daňový úrad Prešov vykonal u platiteľa dane z pridanej hodnoty SVIDMEX + s.r.o., daňovú kontrolu
na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2018. ktorá sa začala v deň uvedený v oznámení
o daňovej kontrole č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 24.10.2018, t.j. 21.11.2018. Na základe dokladov
predložených ku kontrole dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2018 správca dane zistil, že
si kontrolovaný platiteľ odpočítal daň z pridanej hodnoty na základe faktúr od platiteľa TONA Stavebniny
s.r.o., a to v celkovej sume XX XXX,XX eur z toho DPH XX XXX,XX eur. Platiteľ uviedol, že tovar
nakúpený od Spoločnosti TONA Stavebniny, s.r.o. použil na realizáciu diela Obnova lodžií a fasády
bytového domu Ždiarska 19, Košice, k čomu uzavrel zmluvu o dielo s objednávateľom Spoločenstvom
vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Správca dane nespochybnil samotnú existenciu dodávaného
tovaru, spochybnil dodanie tovaru spoločnosťou TONA Stavebniny, s.r.o. na základe faktúr, z ktorých
si platiteľ uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Za účelom preverenia zdaniteľných obchodov
uvedených na faktúrach od spoločnosti TONA Stavebniny s.r.o., zaslal správca dane dožiadanie č.
XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 07.03.2019, ktorým požiadal Daňový úrad Bratislava o vykonanie miestneho
zisťovania v spoločnosti TONA Stavebniny, s.r.o. a preverenie predmetných dodávok pre kontrolovaného
platiteľa. V odpovedi na dožiadanie miestne príslušný daňový úrad uviedol, že sídlo daňového subjektu
TONA Stavebniny, s.r.o. je iba virtuálne. Konateľ spoločnosti W. Q. konateľ bol na základe dožiadania
predvolaný na výsluch svedka Daňovým úradom Košice. O tejto skutočnosti bol informovaný aj
kontrolovaný platiteľ, ani jeden z nich sa však na výsluch nedostavil. Neúspešný bol aj pokus o
predvedenie svedka.

5. Z informačného systému daňovej správy bolo zistené, že spoločnosť TONA Stavebniny, s.r.o.
deklarovala nákup od platiteľa GOLF MÉDIA, s.r.o., Košice, IČO 45 912 858 ( od 06.09.2019 zmena
názvu a sídla spoločnosti na Artheon Import, s.r.o.. Karpatské námestie 10, Bratislava).

6. Daňový úrad Košice na základe dožiadania preveroval či spoločnosť GOLF MEDIA, s.ro. dodala
spoločnosti TONA Stavebniny, s.r.o. predmetný tovar, ktorý mal byť ďalej predaný spoločnosti SVIDMEX
+ s.r.o. V informačnom systéme daňovej správy bolo zistené, že spoločnosť GOLF MEDIA, s.r.o. podala
posledné daňové priznanie za 1. štvrťrok 2018. Konateľom boli postupne zasielané predvolania na
výsluch no ani jeden z nich sa na výsluch nedostavil.

7. Zamestnanci správcu dane vyzvali kontrolovaného platiteľa, aby k faktúram od spoločnosti TONA
Stavebniny s.r.o., doložil písomnosti a podal informácie k tomuto zdaniteľnému obchodu. Dňa
07.12.2018 sa na Daňovom úrade Prešov, pobočka Poprad uskutočnilo ústne pojednávanie s konateľom
spoločnosti SVIDMEX + s.r.o. na ktorom boli zamestnancom správcu dane priložené doklady k faktúram
od spoločnosti TONA Stavebniny s.r.o. Kontrolovanému platiteľovi bol následne doručený protokol z
daňovej kontroly spolu s výzvou na vyjadrenie. V lehote uvedenej vo výzve podal platiteľ vyjadrenie k
zisteniam uvedeným v protokole, ktoré boli prerokované a spísané v zápisnici.

8. Zamestnanci správcu dane nespochybnili samotnú existenciu predmetného tovaru, jeho použitie
kontrolovaný platiteľ preukázal. Nepreukázané bolo dodanie tovarov práve spoločnosťou TONA
Stavebniny, s.r.o. Konateľ spoločnosti SVIDMEX + s.r.o. skutočnosť, že mu bol dodaný tovar
spoločnosťou TONA Stavebniny, s.r.o. preukazoval iba faktúrami a dodacími listami. Konateľ
kontrolovaného subjektu si nemal žiadnym spôsobom preveriť dodávateľa, jediným kritériom bola
najnižšia cena. Konateľ kontrolovaného platiteľa uviedol, že si preveril spoločnosť TONA Stavebniny,
s.r.o. na stránke finstat.sk, pričom zistené informácie nemohli dať záruku, že spoločnosť TONA
Stavebniny, s.r.o. môže v roku 2018 byť dodávateľom stavebného materiálu vo veľkom rozsahu.

9. Správca dane tiež poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 5Sžf/66/2011 v ktorom Najvyšší súd
SR opätovne poukázal na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale
aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je
to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činnosti,
ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj o subjektoch v spolupráci
s ktorými tak činí.

10. Poukázal tiež na Rozsudok Súdneho dvora z 13. februára 2014 vo veci C- 18/13 Maks Pen EOOD,
bod 26, v zmysle ktorého boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a
podporovaný smernicou 2006/112. Súdny dvor v tejto súvislosti rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej
právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie. Prináleží
teda vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práv na odpočítanie, ak sa s ohľadom na
objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom.
Súdny dvor vo svojej judikatúre konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva
na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou
zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy ak dotknuté plnenie
spĺňa objektívne kritéria, na ktorých sú založené pojmy dodávky tovaru platiteľom dane a hospodárska
činnosť. Ak platiteľ vedel alebo mohol vedieť, že sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou
podvodu vo vzťahu k DPH, sa musí považovať za účastníka na tomto podvode, (rozsudok Kittel a Recolta
Recycling, C-439/04 a C-440/04).

11. Následne správca dane vydal dňa 19.12.2019 rozhodnutie č. XXXXXXXXX/XXXX, ktorým podľa
§ 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.Z. vyrubil daňovému subjektu rozdiel dane v sume XX XXX,XX
eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2018. Odmietol mu právo na odpočítanie
dane z tovaru od deklarovaného dodávateľa TONA Stavebniny, s.r.o., keďže sa daňový subjekt podieľal
na dodávkach, ktoré boli poznačené podvodným konaním, o ktorom mal alebo mohol vedieť. Proti
predmetnému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. Žalobca v odvolaní tvrdil, že preukázal splnenie
zákonných podmienok pre priznanie nároku na odpočítanie dane.

12. Žalobca v odvolaní uviedol, že spoločnosť TONA Stavebniny s.r.o. má v obchodnom registri ako
predmet podnikania zapísané aj uskutočňovanie stavieb a ich zmien. Finančné riaditeľstvo jednak
opätovne poukázalo na nedostatočné preverenie dodávateľa a zároveň uviedlo, že ako platiteľ dane
z pridanej hodnoty mal žalobca o to väčšiu povinnosť náležíte zistiť všetko, čo vedie k tak nízkym
cenám tovarov, ktoré nakúpil a hlavne od koho ich nakupuje. Uvedené mal daňový subjekt zisťovať o
to starostlivejšie, že konateľa dodávateľa vôbec nepozná a dodávateľ mal iba virtuálne sídlo a žiadnych
zamestnancov, čo je pri výkone predmetu podnikania „stavebniny“ neobvyklé. Podvodné konanie podľa
Finančného riaditeľstva SR dokazovala aj skutočnosť, že konateľ uviedol k faktúre č. 18/07/037 zo
dňa 27.07.2018 do zápisnice, že jeho faktúra bude uhradená až po dodaní všetkých kusov zábradlia,
pretože ho nepoznal a zálohu mu neposkytol. Konateľ však doklad o úhrade tejto faktúry nepredložil.
Argumentoval ďalej tým, že celé rozhodnutie je v zásade založené na tvrdení, že daňový subjekt nijakým
spôsobom nepreveril dodávateľa.

13. Finančné riaditeľstvo SR ako odvolací orgán v odôvodnení rozhodnutia poukázal na rozsudok Kittel
a Recolta Recycling C-439/04 a C-440/04, Európsky súdny dvor konštatuje, vnútroštátnym orgánom a
súdom zamietnuť priznanie práv na odpočítanie, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže,
že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. Súdny dvor vo svojej judikatúre
konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle
objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je
súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritéria, na
ktorých sú založené pojmy dodávky tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Daňovému subjektu
prináleží právo na odpočítanie dane, ak konal v dobrej viere. Požiadavku dobrej viery spĺňa zdaniteľná
osoba vtedy, ak sa nielenže aktívne nepodieľa na daňovom podvode, ale ani nevie, resp. nemôže vedieť,
že sa na ňom podieľa. Preto platiteľ, ktorý vedel alebo mal vedieť sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení,
ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, sa musí považovať za účastníka na tomto podvode.

14. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný citoval príslušné ustanovenia zákona č. 222/2004 Z.z., ako
aj Daňového poriadku a dospel k záveru po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, že správca dane
neuznal daňovému subjektu právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl
2018, ktoré si daňový subjekt uplatnil v zmysle § 51 ods. 1 písm. a/ v nadväznosti na § 49 ods. 1,2 písm.
a/ Zákona o DPH na základe faktúr od deklarovaného dodávateľa TONA Stavebniny s.r.o.
Čo sa týka rozsudku, na ktorý poukazuje daňový subjekt v odvolaní, podľa ktorého vnútroštátnemu
súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak vo svetle objektívnych skutočností preukáže,
že platiteľ dane sa svojou kúpu zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH
a to aj vtedy ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritéria, na ktorých sú založené pojmy a dodávky
tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Preto platiteľ, ktorý vedel alebo mal vedieť, že sa

svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH sa musí považovať
za účastníka v tomto podvode. Právo na odpočítanie dane správca dane neuznal z dôvodu účasti
daňového subjektu na daňovom podvode, keďže v dodávateľskom rade zistil u subdodávateľa GOLF
MEDIA s.r.o. daňový únik. Ten nepriznal a neodviedol daň zo zdaniteľných obchodov s dodávateľom
daňového subjektu TONA Stavebniny s.r.o. Z okolností, za ktorých bol uzatvorený zdaniteľný obchod
medzi ním a dodávateľom TONA Stavebniny s.r.o. uvedené skutočnosti vyplývajú. Žalobca ako daňový
subjekt si svojho dodávateľa vôbec nepreveril, uviedol, že si overoval na stránke www.finstat.sk , či
taká spoločnosť existuje, no odignoroval fakt, že na uvedenej stránke mal jeho dodávateľ uvedené, že
podniká v stravovaní a v jedálňach. Tiež si neoveril totožnosť osoby, s ktorou on dojednal obchod už vo
februári, či marci 2018, keďže v tom čase W. Q. nebol ešte konateľom spoločnosti TONA Stavebniny
s.r.o. To sa nedá považovať za obstaranie všetkých dostupných informácii k predmetu rozhodnutia
konateľa spoločnosti, t.j. uskutočniť zdaniteľný obchod s dodávateľom. Jediným kritériom preňho bola
najnižšia cena na trhu.
Spoločnosť TONA Stavebniny s.r.o. má však v obchodnom registri zapísaný predmet podnikania
ohľadom stavebných prác od 23.11.2012 a s poukazom na pôsobenie na trhu s týmto predmetom
podnikania musel vedieť, či takéto ceny materiálov, ktoré mu ponúkal dodávateľ sú reálne bez
akýchkoľvek pochybnosti, že sa môže zúčastniť na daňovom podvode. Ako platiteľ dane z pridanej
hodnoty mal o to väčšiu povinnosť náležite zistiť s odbornou starostlivosťou všetko, čo vedie k takým
nízkym cenám tovarov, ktoré nakúpil a hlavne od koho ich nakupuje.

15. Ďalšou skutočnosťou potvrdzujúcou záver správcu dane je bezpochyby fakt, že konateľ daňového
subjektu uviedol k faktúre č. 18/07/037 zo dňa 27.07.2018 do zápisnice z 27.08.2019, že až po dodaní
všetkých kusov zábradlia bude jeho faktúra uhradená, pretože ho nepoznal a zálohu mu neposkytol.
Konateľ však doklad o úhrade tejto faktúry nepredložil. Z týchto skutočností vyplýva právne relevantný
záver, že žalobca ako daňový subjekt si svojho dodávateľa vôbec nepreveril a že tento mu ani reálne
tovary nedodal ani dodať nemohol. Táto skutočnosť je zrejmá aj zo stavebného denníka, keďže zábradlia
boli dodané na stavbu až v auguste, septembri a novembri 2018, t.j. faktúra zo dňa 27.07.2018
vôbec neodrážala reálny stav dodávky. Napriek tomu už tovar deklarovaný faktúrou č. 18/07/037 bol
vyfakturovaný Spoločenstvu vlastníkov bytov Košice na základe faktúry č. XXXXXXX zo dňa 30.07.2018.

16. Žalovaný v závere rozhodnutia poukázal na to, že konateľ kontrolovaného daňového subjektu si
pri realizácii zdaniteľného obchodu mohol overiť, či spoločnosť TONA Stavebniny s.r.o. má kapacity
na dodanie im objednaných tovarov. Ak by postupoval v zmysle svojich povinností, ktoré mu z tohto
ustanovenia vyplývajú, mohol a mal vedieť, že tieto tovary budú musieť byť vykonané subdodávateľsky.
Samotné konanie daňového subjektu však nebolo v súlade s konaním v dobrej viere.
Čo sa týka čestného vyhlásenia W. Q. daňový subjekt argumentuje v odvolaní týmto čestným vyhlásením
konateľa, ktorý bol niekoľkokrát neúspešne predvolávaný, či predvádzaný a daňový subjekt bol o tomto
upovedomený podľa odvolacieho orgánu je preto nepochybné, že kontrolovaný daňový subjekt nekonal
v dobrej viere. Ak by mal reálny záujem na účasti bývalého konateľa dodávateľa, keďže zjavne s ním
bol v kontakte, tak by prišiel deň keď sa malo uskutočniť ústne pojednávanie s W. Q.. Ani svedok, ani
daňový subjekt však na ústne pojednávanie neprišli.
Pokiaľ daňový subjekt v odvolaní poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-354/03,
C-353/03 a C-484/03, v ktorých Súdny dvor EÚ konštatoval, že uplatnenie nároku na odpočet dane na
vstupe u osôb povinných k dani, ktorých plnenie boli v rámci reťazca poskytnuté s úmyslom dopustiť sa
podvodu, alebo pokiaľ ich plnenia nasledovali v dodávateľskom reťazci, kedy tieto osoby o podvodnom
konaní nevedeli alebo nemohli vedieť, nemôže byť týmto osobám odopretý. Z vyššie uvedeného
skutkového stavu zisteného správcom dane je možné prijať právne relevantný záver, že daňový subjekt
nekonal v dobrej viere a postupoval bez vynaloženia akejkoľvek odbornej starostlivosti, čo vylučuje
možnosť, že nevedel, resp. nemohol vedieť, že sa svojim nákupom stal účastným na daňovom podvode.
Námietky daňového subjektu preto považuje odvolací orgán za neopodstatnené a zavádzajúce.
Správca dane preto podľa odvolacieho orgánu postupoval v súlade so zákonom a skutkový stav
vyhodnotil správne.

II.
Žalobné dôvody

17. Včas podanou žalobou sa žalobca prostredníctvom právneho zástupcu domáha zrušenia
rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia Daňového úradu Prešov, pobočka Poprad z 19.12.2019 a
vrátenia veci Daňovému úradu Prešov, pobočka Poprad na ďalšie konanie a priznania trov konania.
Žalobca v žalobe argumentuje tým, že
- rozhodnutie žalovaného nevychádza zo skutkového stavu zisteného dokazovaním a vyplývajúceho z
administratívneho spisu,
- žalovaným zistený skutkový stav si nesprávne vyložil a posúdil správca dane,
- v procesnom postupe žalovaného došlo k porušeniu procesného predpisu, čo malo za následok
vydanie nezákonného rozhodnutia
- aj keď žalovaný použil správny právny predpis, avšak ten chybne vyložil, v dôsledku čoho dospel k
nesprávnym právnym záverom,
- napadnuté rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, protirečivé, z obsahu nie je zrejmé, aké úvahy
viedli žalovaného pri vyhodnotení dokazovania, pri právnom posudzovaní.

18. Ako žalobné dôvody žalobca uvádzal námietky týkajúce sa dokazovania a dôkazného bremena.
Žalobca uviedol, že v tomto prípade sa jedná o vzťah medzi spoločnosťou TONA Stavebniny s.r.o. a so
spoločnosťou GOLF MEDIA s.r.o., ktorých účastníkom žalobca nebol, nemal a ani nemohol mať na tieto
obchodné vzťahy dosah. V tomto prípade si uplatnil právo na odpočet žalobca a nie tieto spoločnosti.
Správca dane zaťažil v zásade žalobcu dôkazným bremenom aj v tom smere ako získala spoločnosť
TONA Stavebniny s.r.o, dodávaný tovar, teda vo vzťahu k obchodným vzťahom, v ktorých žalobca nebol
zúčastnený.
Žalobca nepovažoval rozhodnutie žalovaného za zákonné, žalovaný sa vôbec nevysporiadal so
skutočnosťami uvádzanými v odvolaní žalobcu, v zásade podľa názoru žalobcu, prevzal tvrdenia správcu
dane ako prvostupňového orgánu.
Rozhodnutie žalovaného nemožno považovať za dostatočne odôvodnené, ktorýkoľvek dôkaz, ktorý
žalobca predložil na preukázanie svojich tvrdení, zhodnotil správca dane a následne žalovaný, ktorý
prevzal jeho hodnotenie, úplne opozitne. Všetky tvrdenia a všetky predložené dôkazy mali údajne
poukazovať na podvodné konanie žalobcu, aj keď z nich vyplýva niečo iné. Žalobca dôvodil tým,
že žalovaný a orgán verejnej správy prvého stupňa v rámci konania očakávali zo strany žalobcu
predkladanie dôkazov, ktoré však išlo nad rámec zákonných povinností žalobcu, na druhej strane aj keď
žalobca dôkazy predložil, boli tie použité v jeho neprospech.

19. Žalovaný a orgán prvého stupňa dôkazy nesprávne zhodnotili a vyvodili závery vyhovujúce len pre
správcu dane. Žalovaný postupoval v tomto smere nezákonne a dopustil sa hodnotenia dôkazov takým
spôsobom, ktoré možno klasifikovať ako svojvoľné.
Žalobca poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžf 1/2011, z ktorého vyplýva, že skutočnosti vymedzené
v ustanovení § 49 ods. 2 písm. a) a ustanovení § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z
pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“) tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu. Z uvedených
ustanovení však nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa dodávateľa
a dodávateľských subjektov. Tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu, ani
nemôže z týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú núdzu.
Žalobca sa odvolával na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf 1/2011: „Pri každej faktúre
sa nachádza podrobný súpis dodaného tovaru a služieb. Nejde o situáciu, že by žalobca disponoval
iba faktúrou so všeobecným opisom zdaniteľného plnenia ktoré by bolo nepreskúmateľné. Vzhľadom
na takto zdokumentované plnenie vzniká otázka, v akom rozsahu by podľa správcu dane mal žalobca
zabezpečovať ešte dôkazy o existencii plnenia. Žalobca ako daňový subjekt nemôže predpokladať,
že u určitých dodávateľov by mal nadštandardne zabezpečovať dôkazy o zdaniteľnom plnení pre
prípad, že u týchto subjektov nebude evidencia riadne vedená. “„Najvyšší súd preto dospel k záveru,
ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným
položkovitým opisom druhu a ceny u dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal
vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa
a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Ak tieto skutočnosti
budú uplatnené proti daňovému subjektu účasť na dokazovaní mu musí byť umožnená. Je nevyhnutné
rozlišovať okruh dôkazov, ktoré daňový subjekt štandardne uchováva o existencii zdaniteľného plnenia
od následného forenzného dokazovania. “ Správca dane a žalovaný v tomto prípade však neznášali
dôkazné bremeno, len bez ďalších hmotných dôkazov spochybňovali dôkazy predkladané žalobkyňou.
Takýto postup nemožno považovať za zákonný.

20. Vo vzťahu k predloženému čestnému prehláseniu uvádza žalovaný, že nie je dôkazným
prostriedkom, ale dôkazný prostriedok nahradzuje, ak jeho použitie správny orgán v administratívnom
konaní pripustí. Pravdivosť takéhoto tvrdenia by mala byť podporená takými dôkazmi, na základe ktorých
je nepochybné, že skutočnosti uvádzané vo vyhlásení sú pravdivé, žalovaný však uvádza, že v tomto
prípade to nie je možné konštatovať. Žalobca namietal, že ako daňový subjekt v daňovom konaní
vyčerpal svoje dôkazné bremeno predložením položkovitej faktúry, dodacieho listu, pričom materiálne
plnenie bolo spotrebované v rámci výstavby. Žalovaný a správca dane nepostupovali v súlade so
zákonom pokiaľ očakávali a žiadali od daňového subjektu produkovať ďalšie dôkazy. Napriek tomu
žalobca na vlastné náklady a námahu zabezpečil ďalšie dôkazy, čím v zásade už plnil úlohy, ktoré
mal inak plniť správca dane a prekročil svoje zákonné povinnosti dokazovať. Napriek tomu, že žalobca
nahradil činnosť správcu dane v tomto smere a preukázal všetky skutočnosti predloženým čestným
prehlásením, aj tie ktorými ho daňový úrad nadmieru zaťažil, bol obvinený z podvodného konania.
V daňovom konaní platí síce prejednávacia zásada a nie vyhľadávacia a správca dane nie je síce povinný
vyhľadávať dôkazy v prospech daňového subjektu, ale k problematike posudzovania daňovej neutrality
a rozloženia dôkaznej povinnosti medzi daňovým subjektom a daňovým orgánom poukazuje žalobca na
rozsudok Najvyššieho sudu SR 6Sžf/10/2012, v ktorom je vyslovený záver, že daňový subjekt nemôže
znášať dôkazné bremeno a preukazovať skutočnosti, ktoré svojou účasťou nezabezpečoval. Dodanie
spoločnosťou TONA Stavebniny s.r.o. nezabezpečoval daňový subjekt. Daňový subjekt vie uviesť, že
predmet plnenia obdržal a bol mu predaný konateľom spoločnosti TONA Stavebniny s.r.o. W. Q. na
základe objednávky, táto si vyfakturovala dodanie plnenia. Faktúra bola predložená aj daňovému úradu
spolu s ďalšími listinnými dôkazmi.

21. Čo sa týka námietky týkajúcich sa údajného podvodného konania žalobcu, žalovaný prisvedčil
záveru správcu dane, že žalobca sa mal zúčastniť daňového podvodu, k uvedenému záveru dospel
správca dane a žalovaný na základe nesprávnych a nezákonných úvah nevyplývajúcich z vykonaného
dokazovania. Takejto účasti nenasvedčuje žiadny dôkaz, ktorý bol produkovaný v konaní.
Žalobca už v podanom odvolaní poukázal na rozsudky Súdneho dvora EÚ, nakoľko sa žalovaný s
ich obsahom a aplikáciou na tento prípad vôbec nezaoberal, žalobca na nich opätovne poukázal.
Jedná sa o rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojení s prípadom C-354/03 (Optigen), C- 355/03
(Fulcrumelektronics) a C-484/03 (Bondhouse), kde súdny dvor vyslovil, že nárok na odpočet nemôže
byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia
zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevie alebo nemôže vedieť. Každá transakcia musí byť
posudzovaná sama o sebe a charakter jednotlivých transakcií nemôže byť zmenený predchádzajúcimi
alebo následnými udalosťami. Konštantnosť tejto judikatúry potvrdzuje aj napr. rozsudok NS SR sp. zn.
8Sžf 92/2014 z 30.04.2015, v ktorom najvyšší súd potvrdil argumentáciu Krajského súdu v Košiciach v
rozhodnutí sp. zn. 7S/42/2014 zdôrazňujúc, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb
zaťažuje daňový subjekt žalobcu, avšak nie absolútne. V tomto rozsahu Najvyšší súd poukázal taktiež
na skutočnosť, že v zmysle konštantnej judikatúry „hodnotenie dôkazov v zmysle zásady voľného
hodnotenia dôkazov nemôže byť ľubovoľné".

22. Žalobca trvá na tom, že žiadna zo skutočností, ktoré vyšli najavo v konaní, nepreukazuje, že by mal
byť zapojený do podvodného konania, respektíve, že by mal akúkoľvek vedomosť o daňovom podvode,
pokiaľ žalovaný a správca dane dospeli k opačnému záveru, tento nie je dôkazné podložený. Zo strany
správcu dane, ako aj žalovaného došlo k reštriktívnej a nesprávnej aplikácii judikatúry Súdneho dvora
EU tak, že daňové subjekty sú dostávané do bezvýchodiskovej situácie, keďže sú im dávané na ťarchu
také skutočnosti, ktoré objektívne nevedia žiadnym spôsobom ovplyvniť a zhojiť.
Žalobca poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ (tretia komora) z 21.06.2012 v spojených veciach
C-80/11 a C-142/11, ktorého podstata spočíva v tom, že daňové úrady nemôžu od podnikateľov chcieť,
aby preverovali svojich dodávateľov. Európsky súd rozhodol, že daný štát môže stopnúť vrátenie dane
týmto podnikateľom len vtedy, keď im daňové úrady cez objektívne dôkazy dokážu, že nevedeli alebo
mali vedieť, že obchody sú fiktívne a sú tak spojené s daňovým podvodom. V rámci daňového konania
žalobkyňa preukázala splnenie všetkých hmotnoprávnych podmienok.na ktoré sa viaže odpočet DPH.
Zároveň v žalobe podal žalobca návrh na odklad vykonateľnosti.

III.
Vyjadrenie žalovaného

23. Na základe obsahu žaloby žalovaný uviedol, že na svojich záveroch trvá a jeho vyjadrenie k
žalobným námietkam sa zhoduje s jeho vysporiadaním sa s odvolacími námietkami uvedenými v
napadnutom rozhodnutí.

IV.
Závery správneho súdu

24. S poukazom na zákon č. 162/2015 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 01.07.2016 (Správny súdny
poriadok) postupoval správny súd v zmysle príslušných ustanovení uvedeného právneho predpisu.
25. S dôrazom na návrh na odkladný účinok žalobcu v žalobe správny súd uznesením zo dňa 24.
novembra 2020 pod sp. zn. 5S/46/2020-73 návrh na odkladný účinok žaloby zamietol.

26. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona č.222/2004 Z.z o dani z pridanej hodnoty (ďalej len zákon o DPH).
predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá
koná v postavení zdaniteľnej osoby.

27. Podľa § 8 ods. 1 Zákona o DPH dodaním tovaru je a) prevod práva nakladať s hmotným majetkom
ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné
a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a
mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za
inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a
vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska 5a) v deň predchádzajúci
dňu predaja bankoviek a mincí, b) dodanie stavby alebo jej časti na základe zmluvy o dielo alebo
inej obdobnej zmluvy, c) odovzdanie tovaru na základe nájomnej zmluvy, podľa ktorej sa vlastníctvo k
predmetu nájomnej zmluvy nadobudne najneskôr pri zaplatení poslednej splátky.

28. Podľa § 19 ods. 1 Zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania
tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo
prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň
skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby
na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri
dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

29. Podľa § 49 ods. 1, 2 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi
v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane.
ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ
s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným
platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

30. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

31. Podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona o DPH, vierohodnosťou pôvodu faktúry sa rozumie potvrdenie
totožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila faktúru.

32. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.
33. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa
berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie,
vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti
uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú
realitu a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého
daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.
34. Podľa § 24 ods. 1, 2,3 a 4 Daňového poriadku (1) Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré
majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo

iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2) b) skutočnosti, na ktorých
preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií
a záznamov, ktoré je povinný viesť. (2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov. (3)Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému
subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne
známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. (4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť
k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore
so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
35. Podľa § 68 ods. 5 a 6 Daňového poriadku, správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom
konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani. Správca dane v rozhodnutí vydanom vo
vyrubovacom konaní určí rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt podľa osobitných predpisoví) vykázať
alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov.
36. Základným princípom výberu dane z pridanej hodnoty ako nepriamej dane je, že podnikateľ musí
byť plne zbavený ťarchy dane z pridanej hodnoty zaplatenej v cene prijatých tovarov a služieb určených
na uskutočnenie zdaniteľných obchodov podliehajúcich dani z pridanej hodnoty. Daň z pridanej hodnoty
je súčasťou ceny, a preto je ňou zdaňovaný predaj tovaru a služieb v každej fáze výroby a distribúcie
okrem oslobodených transakcií. Platiteľ si môže od dane, ktorú má odviesť štátu z vykonaného obratu,
odpočítať daň, ktorú mu pri nákupe tovarov a služieb účtoval iný platiteľ ako súčasť ceny. Uvedený
princíp sa však uplatní iba vtedy, ak platiteľ preukáže, že deklarovaný tovar nadobudol od konkrétneho
platiteľa dane z pridanej hodnoty a že mu daň z pridanej hodnoty aj v cene tovaru zaplatil. (Rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2016, sp. zn. 3Sžf/l04/2015, publikovaný v Zbierke
stanovísk NS a súdov SR 4/2017).

37. Preukazovanie práva na odpočet DPH vyplýva jednak z hmotnoprávnych podmienok stanovených
zákonom o DPH, ale taktiež je prepojené aj na procesnoprávne podmienky zakotvené v daňovom
poriadku. Zákon o DPH vychádza z predpokladu, že zdaniteľný obchod reálne prebehol. Povinnosť
preukázania reálneho uskutočnenia dodávky tovaru alebo služieb teda vyplýva z daňového poriadku
ako procesného predpisu upravujúceho daňové konanie.
38. Najvyšší súd SR napr. v rozsudku sp. zn. 5 Sžf 66/2016 z31.05.2018 uviedol, že: ,,Určiť presnú
hranicu, po ktorú je dôkazná povinnosť na daňovom subjekte a hranicu, od ktorej ho už dôkazné bremeno
nezaťažuje, býva častokrát náročné a pomerne nejednoznačné. V zásade je však treba pripomenúť,
že daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má teda
preukázať zodpovedný prístup, ma! by sa snažiť vo vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania
obchodu získavať dôkazy o tom, že bol uskutočnený, o jeho realizácii v budúcnosti nemohli vzniknúť
akékoľvek pochybnosti. Teda je potrebné, aby dokázal preukázať, že dodanie tovaru, resp. služby,
špecifikované vo faktúre, bolo dodané daňovému subjektu konkrétnym dodávateľom v deklarovanom
zdaniteľnom období, v deklarovanom rozsahu ako aj iné skutočnosti vyplývajúce z faktúry.´´
39. Z rozsudku NSSR sp.zn. 2Sžfk/34/2018 z 24.3.2021 je zrejmé: „38. Bolo na žalobcovi, aby
predložil dôkazy svedčiace o tom, že uvedený typ kontrolovaného zdaniteľného obchodu a spôsob jeho
prevedenia ako i komunikácia s dodávateľom sa nijako neodlišuje od ním vykonávaných obdobných
obchodov alebo jeho obchodných zvyklostí. Je na ňom, akým spôsobom preukáže komunikáciu s
dodávateľom, spôsob preverovania kvality služieb, jeho súlad s požiadavkou uvedenou v objednávke
a pod. V okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí
daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje.
Už samotné zistenie skutočnosti, že dodávateľ nie je ekonomicky činný, nemá personálne a materiálne
možnosti na realizáciu dodávky, pohyb finančných prostriedkov nie je odzrkadlený v jeho daňových
výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňuje vierohodnosť tvrdení žalobcu o reálnosti jeho dodávok.
Takýto spôsob vedenia dokazovania žalovaným vychádza v tomto štádiu daňového konania z toho, že
na strane žalobcu v postavení daňového subjektu nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť
spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti,
ktoré povinne uvádza v priznaní. “
„ 40. Nezodpovedá zásade zodpovedného a poctivého obchodného styku konanie podnikateľa, ktorý
si riadne nepreverí svojho dodávateľa z hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, nepreverí si, či prevzatá
dodávka skutočne pochádza od zmluvného dodávateľa, odovzdá finančné prostriedky' v značnej sume

v hotovosti osobe, u ktorej si nepreverí, že koná v mene deklarovaného dodávateľa (napr. formou
splnomocnenia), a tým v podstate nemá doklad, komu cenu za dodávku zaplatil. “

40. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje
tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené
daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady,
ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní
svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní
uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť
dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju
dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím
ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom
dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom
dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady
vyhľadávacej a zásady prejednacej. “

41. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp.zn. 8Sžf/66/2015 zo dňa 25.1.2018 vyslovil: „Úlohou správcu
dane nie je preukazovať existenciu daňovej transakcie, ale overovať, či ju daňový subjekt preukázal a
deklaroval správne, aby mohla byť uznaná a žalobcovi (daňovníkovi) vzniklo právo na odpočítanie dane.
Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem "môže" § 49 ods. 2 zákona č.
222/2004 Z.z.), ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. “
42. Podobne Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 2Sžf/52/2010 zo dňa 21.09.2011
uviedol: „Z dikcie § 49 ods. 2 zákona o DP H jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si
žalobca môže odpočítať DPH, pričom základná podmienka je, aby išlo o tovary, ktoré mu naozaj boli
dodané konkrétnym platiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených
nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale
aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou
zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento
získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar bol dodaný
dodávateľom uvedeným na faktúre “.
43. V rozsudku sp.zn. 4Sžfk/32/2017 zo dňa 03.07.2018 Najvyšší súd SR dospel k záveru: ,,Daň
z pridanej hodnoty je ľahko zneužiteľná. Je teda na mieste požadovať od daňového subjektu, aby
už v priebehu vykonávania zdaniteľných plnení, obchodov deklarovaných účtovnými dokladmi, prijal
opatrenia, ktoré by zaistili, že sa prijatím konkrétneho plnenia nebude podieľať na daňovom podvode.´´
„Je pravda, že ak existujú okolnosti umožňujúce predpokladať nezákonnosti alebo daňový podvod,
obozretný subjekt môže v závislosti od okolností prípadu považovať za svoju povinnosť zistiť si
informácie o druhom subjekte, od ktorého zamýšľa nadobudnúť tovar alebo služby, tak. aby sa uistil o
jeho spoľahlivosti" (Rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11. Mahagében
a Dávid). Každý subjekt pri svojom podnikaní musí byť dostatočne predvídavý a obozretný, aby reálny
obsah faktúr mohol preukázať aj inými dôkazmi pred daňovými orgánmi. Právo na odpočítanie dane sa
nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia vo faktúre.
„ Vzhľadom na spochybnenie reálnosti dodania plnenia deklarovaným dodávateľom zdaniteľných plnení,
nepreukázanie práva nakladať s tovarom (vyplývajúce z nadobudnutia vlastníctva tovaru), sa javí
dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne
vyhotovených daňových dokladov ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal,
že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej
zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, aby sa stal
súčasťou fiktívneho zdaniteľného plnenia zneužívajúceho právo poskytované zásadou neutrality DPH.
Nezodpovedá zásade zodpovedného a poctivého obchodného styku konanie podnikateľa, ktorý si riadne
nepreverí svojho dodávateľa z hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, nevykoná všetky opatrenia na to, aby
ako zodpovedný kupujúci reálne prevzal dodaný tovar, či už od dodávateľa alebo prepravcu a zadováži!
si dostatok dôveryhodných podkladov, aby v prípade skúmania reálnosti obchodnej transakcie, vedel
nadobudnutie tovaru riadne preukázať.´´
44. V rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžfk/49/2018 zo dňa 21.08.2019, v bode 30 sa uvádza:
„S poukazom na ustanovenie § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č.
222/2004 Z.z. najvyšší súd uvádza, že splnenie podmienok na odpočítanie dane nie je viazané výlučne
na ich formálne preukázanie, ale podstatné je, aby formálne deklarované úkony mali svoj reálny a
preukázateľný základ. Nejde pritom o extenzívny výklad zákona, ale o jeho logický výklad súladný s jeho

zmyslom a účelom. Nárok na odpočet je viazaný na bezpodmienečné splnenie zákonných podmienok
uvedených v citovaných právnych normách, pričom ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon
neustanovuje). Ak platiteľ uplatňuje právo na odpočítanie dane, je nevyhnutné, aby zdaniteľné obchody
boli reálne uskutočnené tak, ako sú deklarované predloženými faktúrami, teda nielen že tovar musí byť
reálne dodaný, ale zároveň musí byť preukázané, že ho dodal dodávateľ uvedený na faktúre. Vo vzťahu
k namietanému prenosu dôkazného bremena na sťažovateľa najvyšší súd uvádza, že zákonodarca
z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje,
preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje
nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody
boli reálne uskutočnené, tovar, príp. služba reálne dodaná (§ 8, § 9 zákona č. 222/2004 Z.z.), a to práve
osobou ako platiteľom DPH uvedenou na faktúre, ktorá si zároveň voči odberateľovi uplatňuje DPH.“
V bode 33 sa uvádza: Súdny dvor Európskej únie v rozsudku z 21.06.2012 v spojených veciach C-80/11
a C-142/11 uviedol, že je potrebné pripomenúť, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným
zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112 (pozri najmä rozsudky Halifax zo 7.
decembra 2010, R, C-285/09, bod 36, ako aj z 27. októbra 2011 Tanoarch, C-504/10, bod 50). V tejto
súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo
zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie (pozri najmä rozsudok z 3. marca 2005, Fini H,
C-32/03, Zb.s.1-1599, bod 32; Halifax a i., ako aj Kittel a Recolta Recycling, bod 54). Z tohto dôvodu
prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na
objektívne okolnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne (pozri v tomto zmysle rozsudky Fini
H, body 33 a 34; Kittel a Recolta Recycling, ako aj z 29. marca 2012, Véleclair, C-414/10, bod 32).
V bode 34 sa uvádza,: Taktiež Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie
požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať,
aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky vo
veciach napr. Teleos plc. a spol. C-409/04, Vlaamse Oliemaatschappij NV C- 499/10). Určenie opatrení,
ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH
na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu,
závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok ESD v spojených
veciach Mahagéhen kft, a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11).

45. V rozsudku lSžf 61/2016 zo dňa 12.12.2017 Najvyšší súd SR skonštatoval: ,,Záverom musí najvyšší
súd zdôrazniť, že procesná povinnosť znášať dôkazné bremeno pri obchodných spoločnostiach v
spojení so zásadou poctivého obchodného styku, ku ktorej neodmysliteľne patrí aj podnikateľská
obozretnosť a primeraná starostlivosť o získanie dostupných informácií (napríklad preventívne overenie
spôsobilosti svojho dodávateľa na vykonanie požadovaných prác), pôsobí pozitívne na odstránenie
rizika podnikateľa už v čase každého jeho právneho vzťahu, ktorého plnenie podlieha priamej či
nepriamej dani.´´
46. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 8Sžfk/l5/2017 zo dňa 31.01.2019, uviedol, že : „Z hľadiska
uplatnenia nároku na odpočítanie dane je faktúra, resp. iná listina relevantným dokladom (formálna
podmienka), len ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú skutočne reálne plnenie (materiálna
podmienka). Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie, bez ohľadu na
to, či takéto plnenie sa v skutočnosti stalo. Samotná faktúra s predpísanými náležitosťami účtovného
dokladu (navyše ak nebola zaevidovaná a zaúčtovaná) samé o sebe nie sú dôkazom o tom, že nárok
na odpočítanie dane bol uplatnený v súlade so zákonom. Účtovný doklad môže byť takým dôkazom
len vtedy, ak bol vystavený na základe reálneho plnenia. Preto predložením dokladov daňový subjekt
len tvrdí, že k určitému plneniu došlo, avšak musí byť schopný ho preukázať v skutočnosti. Doklady o
realizácii obchodného vzťahu a tvrdenia o realizovaní dodávky musia mať povahu faktu, čo znamená, že
deklarované údaje možno bez pochybností preveriť alebo osvedčiť samotným dodávateľom, prípadne
osobami za neho konajúcimi. “
47. Ak správca dane po vykonaní daňovej kontroly preukáže, že daňovník hodnoverným spôsobom
nevie preukázať existenciu podmienok, ktoré sú pre uplatnenie tohto nároku zákonom ustanovené, teda,
že ide o výdavky, ktoré daňovník vynaložil na úhradu tovarov a služieb a ich vecnú súvislosť ako aj to,
že tovar (služby) bol reálne dodaný a služby boli reálne uskutočnené, a to práve osobou - dodávateľom
uvedenou na faktúre, tak nesplnil podmienky pre priznanie daňových výdavkov. Splnenie formálnej
stránky na uplatnenie daňového výdavku, vyjadrené predloženými dokladmi je síce jednou z podmienok
aby boli na základe týchto dokladov uznané za daňové výdavky, tieto doklady však musia byť odrazom
reálneho plnenia od reálneho dodávateľa uvedeného v daňových dokladoch (rozsudok NS SR sp. zn.
8 Sžf 32/2014).

48. Žalobca v žalobe poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf 1/2011, vrátane citácie
časti z jeho odôvodnenia, ako aj na rozsudky Súdneho dvora EÚ v spojených veciach Optigen Ltd
(C-354/03), Fulcrum Electronics Ltd. (C-353/03) a Bond House Systems Ltd (C-484/03), rovnako vrátane
citácií časti z ich odôvodnenia, ktoré rozhodnutia sa týkajú problematiky uplatňovania odpočítania DPH,
resp. podmienok zamietnutia resp. nepriznania uplatneného odpočítania dane, ako aj problematiky
rozloženia a presunu dôkazného bremena. Správny súd poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu
SR (napr. rozsudok sp.zn. 1 Sžfk/8/2019), v ktorom Najvyšší súd SR uviedol: „V súvislosti s často
sa opakujúcou argumentáciou účastníkov, ktorá sa opiera o citáciu rozhodovacej činnosti (judikatúru)
Súdneho dvora, kasačný súd zotrváva na záveroch už vyslovených najvyšším súdom, že povinnosťou
sťažovateľa, pokiaľ sa v predchádzajúcom daňovom konaní alebo v súdnom prieskumnom konaní
odvolával na niektoré rozsudky Súdneho dvora, bolo jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový
stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov Súdneho dvora a nielen uvádzať niektoré
právne závety v týchto rozsudkoch uvedené. Pokiaľ sú jeho tvrdenia len všeobecné, nemôže na ne súd
v správnom súdnictve prihliadať (napr. aj rozsudky sp.zn. 2Sžf/l9/2011 zo dňa 25.01.2012 alebo sp. zn.
3Sžf/24/2012 zo dňa 13.11.2012).
49. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 2 Sžf 52/2010 zo dňa 21.11.2011: Pokiaľ žalobca namietal
aplikáciu rozsudkov SD EU spis. zn. C-354/03 a C-484/03 z 12. januára 2006 a spis. zn. C439/04, C-
440/04 zo 6. júla 2006, odvolací súd poukazuje na to, že skutkový stav v týchto rozsudkoch sa líšil
od prejednávanej veci predovšetkým tým, že išlo o obchodné vzťahy medzi podnikateľmi so sídlom v
rôznych členských štátoch EÚ. Avšak aj napriek tejto skutočnosti, tvrdenie žalobcu, že z uvedených
rozsudkov vyplýva záver SD EÚ, že nie je možné pričítať na ťarchu daňového subjektu, že si jeho
obchodný partner (dodávateľ alebo odberateľ) neplní svoje daňové povinnosti, alebo sa dopustí podvodu
na DPH, nie je podložené, nakoľko takéto konštatovanie sa v predmetných rozsudkoch nenachádza.
Z rozsudku z 12. januára 2006, spojené veci C-354/03, C-355/03 a C-484/03, ktorého kópiu žalobca
priložil k odvolaniu vyplýva, že právo platiteľa dane, ktorý uskutočňuje zdaniteľné plnenia, na odpočítanie
DPH zaplatenej na vstupe, nemôže byť ovplyvnené tým, že v reťazi dodávok, ktorej sú tieto plnenia
súčasťou, je iné plnenie, ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení platiteľa dane a ktoré je bez toho,
aby to platiteľ vedel, alebo mohol vedieť, poznačené podvodom vo vzťahu k DPH. Avšak, tento prípad
sa týka plnení, ktoré samé osebe nie sú poznačené podvodom. V danom prípade jadrom problému je,
že podvodom je poznačené priamo plnenie, ktoré malo byť uskutočnené pre žalobcu, t. j. nie plnenie,
ktoré tomuto plneniu predchádzalo v reťazi dodávok. A preto okrem vyššie uvedeného aj z tohto dôvodu
nie je možné použiť tieto rozsudky na daný prípad.
50. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd jednohlasne dospel k záveru, že žalobné dôvody nie sú
spôsobilé na to, aby zrušil rozhodnutia žalovaného, ako aj správcu dane tak, ako to navrhoval žalobca
v žalobe, preto žalobu podľa § 190 S.s.p. ako nedôvodnú zamietol.
51. O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 167 ods. 1 a nepriznal trovy konania ani
úspešnému žalovanému v zmysle ustanovenia § 168 S.s.p. a to z dôvodu, že neboli splnené podmienky
uvedeného ustanovenia.
52. Predmetné rozhodnutie prijal senát správneho súdu v pomere 3:0 hlasov (§ 139 ods. 4 S.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od
doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 444
ods. 1 Správneho súdneho poriadku).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa
podáva(ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body
možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 Správneho súdneho
poriadku)

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 1. 6. 2023. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.