Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, September 11, 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/144/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2311208287
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:2311208287.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne T. M., bývajúcej v Š. W. Č.. XXX, zastúpenej
Mgr. Ondrejom Bartošovičom, advokátom so sídlom v Šali, Pázmaňa 2020/30, proti žalovanej Fakultnej
nemocnici s poliklinikou J. A. Reimana Prešov, so sídlom v Prešove, Jána Hollého č. 14, IČO: 00 610
577, zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária GOGA a spol., s. r. o., so sídlom v Košiciach,
Kupeckého 4, IČO: 36 863 947, o náhradu nemajetkovej ujmy, vedenom na Okresnom súde Galanta

pod sp. zn. 5C 119/2011, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co
182/2018 z 19. februára 2019, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Galanta (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 5C 119/2011-336 z 8. decembra
2015 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie
náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 165 000 eur a vyslovil, že o trovách konania súd rozhodne
samostatným uznesením po právoplatnosti vo veci samej. Súd prvej inštancie v prejednávanej veci z
výsledkov vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu veci vyvodil ten právny záver, že
žaloba žalobkyne na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy nebola dôvodná. Podľa súdu prvej inštancie

žalobkyňa nepreukázala, že žalovaná svojím konaním, resp. nekonaním (v dôsledku či už úmyselného
alebo nedbanlivostného porušenia povinností poskytnutia zdravotnej starostlivosti) spôsobila smrť
nebohej D.A. L., a preto žalobkyni ani nemohlo vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy.

2. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne rozsudkom sp. zn. 25Co
182/2018 z 19. februára 2019 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanej priznal nárok na

náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd
uviedol, že prebral súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku. Odvolací súd v celom rozsahu
zdieľal i právny záver súdu prvej inštancie vo veci, pričom sa stotožnil s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, s poukazom na § 387 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej
len „C. s. p.“) konštatoval správnosť jeho dôvodov a odkázal na výstižné, správne, presvedčivé a

v relevantnom vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd doplnil, že hoci v konaní vyšlo najavo
viacero pochybení, či nezrovnalostí zo strany žalovanej, resp. jej zamestnancov v čase krátkej cca 22
hodín trvajúcej hospitalizácie nebohej D. L. - matky žalobkyne (napríklad existencia dvoch prijímacích
správ, vyúčtovanie lieku CERUCAL, hoci podľa správ mal byť podaný liek DEGAN, nejasnosti v datovaní
zápisov, či použitých formulárov), ničím nebolo preukázané, že niektoré z preukázaných pochybení mali

za následok smrť nebohej a teda, že by bolo v príčinnej súvislosti s jej úmrtím. Doplnil, že pochybenie
žalovanejvedúcekúmrtiunebohejnebolopreukázanéanivužskončenomkonaníÚradupredohľadnadzdravotnou starostlivosťou, ani v trestnom konaní iniciovanom žalobkyňou a ani v konaní pred Okresným
súdom Galanta vedeným pod sp. zn. 23C 176/2010, aj napriek vykonanému znaleckému dokazovaniu.
Ďalej uviedol, že ak nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi porušením povinností žalovanej a

smrťou matky žalobkyne, nebolo preukázané, že úmrtie matky žalobkyne bolo neprirodzené, spôsobené
žalovanou následkom porušenia jej povinností, a teda nemohlo dôjsť v dôsledku úmrtia matky ani k
neoprávnenému zásahu žalovanej do práv na ochranu osobnosti žalobkyne, konkrétne do práva na
súkromie a rodinný život. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa
§ 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C. s. p.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie a navrhla ho spolu s rozsudkom
súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušiť, „inštruovať“ súdy nižších stupňov aby žalovanej uložili
povinnosť zaplatiť žalobkyni do 3 dní od prevzatia rozsudku náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
165.000 eur, žalovanej nepriznať nárok na náhradu trov konania a zároveň uložiť jej povinnosť zaplatiť
súdne trovy a trovy právneho zastúpenia; eventuálne navrhla zrušiť rozsudok odvolacieho súdu a vec

vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie s nariadením zmeny rozhodovania v tejto veci inému senátu.
Prípustnosť dovolania vyvodzovala z „§ 420 e/ C. s. p. a § 420 f/ C. s. p.“ Námietka žalobkyne smerovala
k odňatiu práva na správne obsadený súd, ktorú dôvodila tým, že v predmetnom spore rozhodoval na
odvolacomsúdesenátvrovnakomzloženíakovsporežalobkyneprotiÚradupredohľadnadzdravotnou
starostlivosťou, vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 25C 264/2011. Námietka žalobkyne

smerovala k porušeniu práva na spravodlivý proces spočívajúca v nesprávnom zhodnotení skutkového
stavu súdmi nižšej inštancie, v nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatok dôvodov a v nevykonaní
ňou navrhovaného dokazovania (nepredložení dochádzky oddelenia klinickej onkológie). Podľa názoru
žalobkyne odvolací súd pochybil, keď vychádzal zo sporného vyšetrovacieho spisu, ktorý je predmetom
samostatnej žaloby.

4. Žalovaná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.) bez
nariadenia pojednávania (§ 443 C. s. p.) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

6. V zmysle § 419 C. s. p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon
pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420
a § 421 C. s. p.

7. V zmysle § 420 C. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

8. Dovolanie prípustné podľa § 420 C. s. p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej

v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.).

9. V danom prípade dovolací súd prioritne posudzoval prípustnosť dovolania, t. j. či boli splnené
podmienky stanovené zákonom pre vecné prejednanie dovolania.

10. V civilnom sporovom poriadku sú jednotlivé podmienky prípustnosti dovolania upravené nasledovne:
v ustanoveniach § 420 až § 423 je upravený prípustný predmet, v ustanovení § 427 je stanovená lehota
na podanie dovolania, v ustanovení § 428 sú stanovené náležitosti dovolania a v ustanovení § 424 až
§ 426 sú upravené osoby, ktoré sú oprávnené podať dovolanie.

11. Dovolací súd zistil, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C. s. p.) strana sporu (§
429 ods. 1 C. s. p.), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.). Dovolanímžalobkyňa napáda rozsudok odvolacieho súdu, ktorým potvrdil ako vecne správny rozsudok súdu prvej
inštancie, teda ide o rozhodnutie vo veci samej.

12. Dovolací súd posudzoval v prvom rade prípustnosť dovolania vyvodzovanú dovolateľkou z § 420
písm. e/ C. s. p., keď namietala vadu nesprávne obsadeného súdu.

13. V zmysle § 420 písm. e/ C. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu
vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený

súd.

14. V zmysle § 49 ods.1 C.s.p. je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom
na jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať
odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému
prejednaniu sporu, k nezaujatému prístupu k stranám, ich zástupcom a osobám zúčastneným na konaní;

zámerom je tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania.

15. V zmysle § 49 ods. 3 C. s. p., dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v
procesnom postupe sudcu a jeho rozhodovacej činnosti.

16. Subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej
nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne
niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym
pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení
teórie zdania môže byť sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom

zjavné, že jeho vzťah k veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj
napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať "sine ira et studio", teda nezávisle
a nestranne. ( 5 Cdo 140/2011).

17. Pokiaľ teda dovolateľka vyvodzovala vadu nesprávne obsadeného súdu z toho, že v predmetnom

spore rozhodoval na odvolacom súde senát v rovnakom zložení ako v spore žalobkyne proti Úradu pre
dohľad nad zdravotnou starostlivosťou vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 25C 264/2011,
apretorozhodolopätovnevneprospechžalobkyne,dovolacísúduvádza,dôvodminavylúčeniesudcu,v
tomto prípade senátu, nie sú okolnosti spočívajúce v jeho procesnom postupe, či rozhodovacej činnosti.
Skutočnosť, že senát odvolacieho súdu rozhodoval v rovnakom zložení ako v spore žalobkyne proti

Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp. zn.
25C 264/2011, nezakladá vadu konania podľa § 420 písm. e/ C. s. p., preto nie je námietka žalobkyne
dôvodná.

18. Dovolací súd uvádza, že podľa rozvrhu práce Krajského súdu v Trnave na rok 2018 časť II.

súdny výkon, strana 12, je v postupe pri prideľovaní vecí náhodným výberom pomocou technických a
programových prostriedkov (elektronická podateľňa), v súlade s ust. § 49, 50 a 51 zák. č. 757/2004 Z. z.
o súdoch v znení noviel a z dôvodu zavedenia elektronickej podateľne v bode 1. uvedené, že „po prijatí
návrhu zamestnanec elektronickej podateľne zapíše v súlade s požiadavkou programu podľa číselníka
elektronickejpodateľneagenerátorvecpridelíspôsobomnáhodnéhovýberupríslušnémusenátu,ktorýv

nej bude ďalej konať. Prideľovanie spisov sa vykonáva v súlade so „Všeobecnými zásadami a pravidlami
zapisovania a prideľovania vecí platných na všetkých úsekoch Krajského súdu v Trnave pre rozvrh práce
na rok 2018“, ktoré sú súčasťou tohto rozvrhu práce“. Teda v čase rozhodovania odvolacieho súdu (19.
februára 2019) bolo zloženie obsadenia senátu 25 Co v súlade s Rozvrhom práce na rok 2018 a v súlade
s § 51 ods. 1 uvedeného zákona, kedy vec na odvolací súd napadla.

19. Dovolací súd následne posudzoval prípustnosť dovolania vyvodzovanú dovolateľkou z § 420 písm.
f/ C. s. p.

20. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva

patrí viacero samostatných subjektívnych prác a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických
a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním
využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý
súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil sjej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne
záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k
spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov (pozri napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

21. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných
do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca

činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor)
znemožňujúcastranesporurealizáciujejprocesnýchoprávneníamariacamožnostijejaktívnejúčastina
konaní (porovnaj judikát R 129/1999 a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo
6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne
jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda
rozumieťibasamotnýpriebehkonania,nievšakkonečnérozhodnutiesúduposudzujúceopodstatnenosť

žalobou uplatneného nároku.

22.Pojem„procesnýpostup“súdujepotrebnévykladaťtaktoajzaprávnejúpravyúčinnejod1.júla2016.

23. V súvislosti s námietkou žalovanej o nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu je potrebné

poukázať na to, že na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3.
decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho
poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov
podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa §

237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“.

24. Uvedené stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v
preskúmavanej veci. Dovolací súd dodáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na

daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka
sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho
súdupreľudsképráva.Otakýprípadidevpraxinapríkladvtedy,keďrozhodnutiesúduneobsahujevôbec
žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“ (pozri
Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za

následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).

25. V prejednávanej veci odvolací súd v odôvodnení svojho (dovolaním napadnutého) rozsudku
rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne v zmysle § 387 ods. 1 C. s. p. a rozsiahlo
sa vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami žalovanej (č. l. 7 až 8). Dospel rovnako ako súd

prvej inštancie k záveru, že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi porušením povinností žalovanej
a smrťou matky žalobkyne, ďalej nebolo preukázané, že úmrtie matky žalobkyne bolo neprirodzené,
spôsobené žalovanou následkom porušenia jej povinností, a teda nemohlo dôjsť v dôsledku úmrtia
matky ani k neoprávnenému zásahu žalovanej do práv na ochranu osobnosti žalobkyne, konkrétne do
práva na súkromie a rodinný život. I keď nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok jeho riadneho

odôvodnenia je takým nesprávnym procesným postupom, ktorý je spôsobilý znemožniť sporovej strane,
aby uplatňovala svoje procesné práva v takej miere, že to má za následok porušenie práva na
spravodlivý proces, v prejednávanej veci o taký prípad nešlo. Dovolaním napadnutý rozsudok uvádza
skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci,
výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne

závery. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden
celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú
(kompletizujúcu) jednotu. Dovolateľka preto nedôvodne argumentovala, že rozsudok odvolacieho súdu
je nepreskúmateľný; pričom za vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ C. s. p. v žiadnom prípade nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jej predstáv.

26. Pokiaľ dovolateľka tvrdila, že súdy nedostatočne zistili skutkový stav veci a došlo k nesprávnemu
vyhodnoteniu dôkazov, najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.)
dospel k záveru, že uvedené nebolo dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení stránsporu (R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993 a 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo
108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012). Podľa právneho názoru
dovolacieho súdu ani po novej právnej úprave civilného sporového konania, ktorá nadobudla účinnosť

1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ C. s. p.
nedostatočné zistenie skutkového stavu, alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu.

27. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je podľa § 420 písm.
e/ a f/ C. s. p. procesne prípustné, najvyšší súd preto jej dovolanie odmietol podľa ustanovenia § 447

písm. c/ C. s. p.

28. Úspešnej žalovanej dovolací súd trovy dovolacieho konania nepriznal, lebo jej v dovolacom konaní
žiadne trovy nevznikli.

29. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.